Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 7. november 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/66/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8218201024
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8218201024.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o., IČO: 35 831
154, so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava, zast. JUDr. Ján Šoltés, advokát so sídlom Mýtna 48, 810
00 Bratislava, proti žalovanému: D. D., nar. XX.XX.XXXX, G. XXX/X, XXX XX D., zast. JUDr. Vladimír
Poch, Advokátska kancelária, ul. Hviezdoslavova 3, 085 01 Bardejov, o zaplatenie 1.739,44 eur s
príslušenstvom,oodvolanížalovanéhoprotirozsudkuOkresnéhosúduBardejovč.k.7Csp/39/2018-128
zo dňa 04.02.2019 takto

r o z h o d o l :

Súd pokračuje v konaní s právnym nástupcom žalobcu Všeobecná úverová banka, a.s., Mlynské nivy 1,

Bratislava, IČO: 31 320 155 a to Intrum Slovakia s.r.o., so sídlom Mýtna 48, Bratislava, IČO: 35 831 154.

Potvrdzuje rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. okrem výroku o zastavení konania v časti o zaplatenie
sumy 231,30 eur s prísl.

Stranám sporu nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy 231,30 eur
s príslušenstvom z dôvodu späťvzatia žaloby v uvedenej časti. Ďalším výrokom uložil žalovanému

povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.508,14 eur a úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy
2.149,14eurod15.06.2015do26.06.2015,zosumy2.052,14eurod27.06.2015do28.07.2015,zosumy
1.955,14eurod29.07.2015do04.09.2015,zosumy1.858,14eurod05.09.2015do30.10.2017,zosumy
1.808,14eurod31.10.2017do28.11.2017,zosumy1.758,14eurod29.11.2017do28.12.2017,zosumy
1.708,14 EUR od 29.12.2017 do 06.02.2018, zo sumy 1.658,14 eur od 07.02.2018 do 19.04.2018, zo
sumy 1.608,14 eur od 20.04.2018 do 21.05.2018, zo sumy 1.558,14 eur od 22.05.2018 do 20.06.2018,
zo sumy 1.508,14 eur od 21.06.2018 do zaplatenia, to všetko v splátkach vo výške 40 eur mesačne,

splatných vždy k poslednému dňu kalendárneho mesiaca počnúc mesiacom, kedy nadobudne rozsudok
právoplatnosť s tým, že v prípade omeškania sa so splatením čo i len jednej splátky, žalovaný stráca
výhodu splátok a celý dlh spolu s príslušenstvom sa stáva splatným.

2. O trovách konania bolo rozhodnuté tak, že žalobcovi bol priznaný voči žalovanému nárok na náhradu
trovkonaniavrozsahu84%,ovýškektorýchrozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnostirozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

3. Prvoinštančný súd tak rozhodol o žalobe, ktorou sa právny predchodca žalobcu domáhal zaviazať
žalovaného na zaplatenie sumy 1.739,44 eur s príslušenstvom, a to z rôznych súm a za rôzne
obdobia, čo v žalobe špecifikoval. Nárok odvodzoval od zmluvy o spotrebiteľskom úvere s reg. č.XXXXXXXXXXXXXXX, uzavretej 28.03.2011. Žalovaný v písomnom podaní sa vyjadril k žalobe tak,
že uplatnený nárok neuznáva a žiada žalobu zamietnuť. Vzniesol aj námietku premlčania. Žalovaný
na pojednávaní 18.12.2018 potvrdil čerpanie úveru od pôvodného žalobcu a poskytnutie finančných

prostriedkov. U žalobcu mal dlhodobo vedený osobný účet a čerpal u neho aj predchádzajúci úver. Preto
žalobca vedel o jeho príjmoch a výdavkoch.

4. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a citujúc ust. § 261 ods. 6 písm. d); § 497 z. č.
513/1991 Zb. Obchodného zákonníka; § 1 ods. 2; § 2; § 7 ods. 1, 2; § 9 ods. 1, 2; § 11 ods. 2 z. č.

129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch; § 52 ods. 1, 2; § 53 ods. 1, 4 písm. k), 5, 6, 9; § 54 ods.
1, 2; § 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2; § 565 Občianskeho zákonníka s poukazom na § 3 nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z.z. skonštatoval, že medzi stranami sporu bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom
úvere „Flexipôžička“, podpísaná žalovaným 15.03.2011, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo
výške 6.640 eur s lehotou splatnosti 60 mesiacov, dátum prvej splátky bol určený na 20.04.2011, dátum
čerpania úveru 28.03.2011, dátum konečnej splatnosti 20.03.2016, výška úrokovej sadzby 14,9 % p. a.,

celkové náklady dlžníka 2.905,40 eur, z toho výška poplatku za vedenie úverového účtu 2 eurá mesačne,
výška mesačnej anuitnej splátky 157,09 eur, celková suma, ktorú musí dlžník zaplatiť 9.545,40 eur,
priemerná RPMN 12,58 %, RPMN poskytnutého úveru 16,45 %, termín splatnosti istiny a úroku bol
totožný s dátumom mesačnej anuitnej splátky, ktorá pozostáva zo splátky istiny a úroku. K zmluve bol
pripojený doklad „Čestné prehlásenie“ žalovaného, že má čistý mesačný príjem vo výške 600 eur. V

bode 5 uvedenej zmluvy bolo zakotvené právo žalobcu účtovať žalovanému úrok z omeškania, vyhlásiť
okamžitú splatnosť úveru v súlade s obchodnými podmienkami, ak je dlžník v omeškaní s úhradou viac
ako dvoch splátok alebo jednej splátky počas obdobia dlhšieho ako 3 mesiace, ak bol na jej zaplatenie
písomne vyzvaný.

5. Z výpisu z účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX z 28.03.2011 súd zistil, že dňa 28.03.2011 žalovaný čerpal
úver v hodnote 6.640 eur, z ktorého suma 2.446,99 eur bola použitá na splatenie zostatku pôvodného
úveru a zvyšok (suma 4.193,01 eur) na čerpanie nového úveru. Úver bol najskôr splácaný priebežne,
aj keď niektoré splátky boli zaplatené oneskorene. Následne žalovaný meškal so splatením splátok
splatných 20.12.2014, 10.01.2015, 20.02.2015, 20.03.2015 a 20.04.2015, po splatnosti ktorých žalobca

listom z 13.05.2015 vyhlásil predčasnú splatnosť úveru. Pred zosplatnením úveru žalobca vyzýval
žalovaného na splatenie omeškaných splátok. Upomienkou z 31.03.2015 bol žalovaný upozornený
v zmysle § 53 ods. 9 OZ na možnosť žalobcu požadovať vrátenie celej poskytnutej sumy úveru s
príslušenstvom pred dátumom splatnosti uvedenej v zmluve.

6. Súd prvej inštancie podrobil prieskumu súdnej kontroly uvedenú úveru zmluvu a dospel k záveru, že
obsahuje všetky podstatné náležitosti pre takýto typ zmluvy, nespochybniteľne z nej vyplýva označenie
ako veriteľa tak aj dlžníka, výška čerpaného úveru, podmienky jeho splácania, výška zmluvného úroku
14,9 % ročne ako ceny za poskytnutie úveru. Predloženou kópiou úverovej zmluvy bolo tiež preukázané,
že zmluva bola podpísaná za žalobcu dvoma osobami, t.j. riaditeľom odboru Riadenia vzťahov s klientmi

a riaditeľom odboru Rozvoja produktov a alternatívnych kanálov, z označenia funkcií ktorých je zrejmé,
že v súlade s § 15 Obchodného zákonníka museli byť oprávnení na všetky úkony, ku ktorým pri
ich činnosti dochádza, t.j. aj k uzatváraniu úverových zmlúv za žalobcu. Zmluvu rovnako podpísal aj
žalovanývovyznačenejčastipodpredtlačenýmtextomčestnéhovyhláseniaasúhlassčerpanímúverus
poukazomna§145ods.1Občianskehozákonníkavyjadrilaajmanželkažalovaného.Prvoinštančnýsúd

dospel tak k záveru, že zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje všetky podstatné náležitosti uvedené v
§9ods.2Zákonaospotrebiteľskýchúverochvzneníúčinnomkudňuuzavretiazmluvy,ktorýchprípadná
absencia by mala viesť k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského
úveru. Poukázal na uznesenie NS SR z 22.02.2018, sp. zn. 3Cdo/146/2017 so záverom, že predložená
zmluva spĺňa podmienky vyplývajúce z § 9 ods. 2 písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch. K

výhrade žalovaného o nesprávnej hodnote celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť (§ 9 ods. 2
písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch), súd prvej inštancie skonštatoval, že matematický súčet
v zmluve uvedenej výšky úveru (6.640 eur) a celkových nákladov dlžníka (2.905,40 eur) sa rovná v
zmluve uvedenej sume celkovej čiastky, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť, t. j. 9.545,40 eur a zodpovedá
aj súčinu splátok istiny a úrokov (157,09 eur), poplatku za vedenie účtu (2 eur) a v zmluve uvedeného

počtu splátok (60). Konštatoval, že žalobca v zmluve o úvere neuvádzal nesprávny údaj o výške
celkovej čiastky, ktorú mal dlžník zaplatiť v súvislosti s poskytnutým úverom. Rovnako ako nedôvodnú
vyhodnotil aj námietku žalovaného o nesprávne uvedenej ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN)
poskytnutého úveru, keďže ako vyplýva z výpočtu predloženého žalovaným, ten nezapočítal do jejvýpočtu náklad spočívajúci v zmluvne dohodnutom poplatku za vedenie účtu, čo je v príčinnej súvislosti s
jej nižšou hodnotou vypočítanou prostredníctvom interaktívnej kalkulačky na portáli FINinfo v žalovaným
predloženom listinnom dôkaze. V tejto súvislosti súd poukázal hlavne na skutočnosť, že nesprávny

údaj o RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere môže zakladať bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru
len v tom prípade, ak je výška RPMN v zmluve uvedená nesprávne v neprospech spotrebiteľa (§ 11
ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch). Tomu by bolo v prípade, ak by v zmluve uvedená
výška RPMN bola nižšia, než je v skutočnosti a spotrebiteľa by klamlivo informovala, že poskytovaný
úver je výhodnejší, než tomu tak je v skutočnosti. To ale nie je daný prípad, pretože pokiaľ žalovaný v

priebehu konania tvrdil, že výška RPMN bola v skutočnosti 15,60 % a nie v zmluve uvedená sadzba
16,45 %, potom aj keby uvedené bola pravda, údaj uvedený v predloženej zmluve o spotrebiteľskom
úvere nemohol byť v neprospech spotrebiteľa, pretože v porovnaní s podmienkami vyplývajúcimi zo
zmluvy o poskytnutom spotrebiteľskom úvere spotrebiteľa klamlivo nezavádzal v závere o výhodnosti
poskytovaného úveru. Ďalej súd konštatoval, že dohodnutý úrok vo výške 14,9 % nemožno považovať
zarozpornýsdobrýmimravmiapretozaobdobiepredvyhlásenímpredčasnejsplatnostiúveružalobcovi

prináležal aj tento úrok v zmluvne dohodnutej výške. K žalovaným namietanému neoprávnenému
inkasovaniu poplatkov žalobcom, ako táto vyplýva z predloženej platobnej histórie, súd zistil, že súčet
žalovaným uhradených nadplatkov nad dohodnutý poplatok za vedenie účtu (t.j. nad sumu 2 eur) a
poplatkov za upomienky, vo vzťahu ku ktorým neboli žalobcom preukázané reálne náklady v zmysle
predloženej histórie platieb predstavuje sumu 111,35 eur, čo v prípade ich započítania na splatné úroky

z úveru ku dňu zosplatnenia (136,35 eur) nemá relevantný dopad na žalobcom vyčíslenú výšku splatnej
istiny ku dňu zosplatnenia. Poznamenal, že o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru nemožno uvažovať
anivsúvislostisnámietkouporušeniapovinnostižalobcuskúmaťsodbornoustarostlivosťouspôsobilosť
dlžníka splácať poskytnutý úver, keďže z ustanovenia § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch v
znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy takýto následok v súvislosti s porušením uvedenej povinnosti

nevyplýva.

7. K námietke žalovaného spochybňujúcej právo žalobcu na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru
súd uviedol, že samotný akt zosplatnenia úveru je jednostranný adresovaný hmotnoprávny úkon, pri
vykonaní ktorého musia byť splnené zákonné podmienky. Poukázal na bod 5 druhej strany zmluvy

o spotrebiteľskom úvere, podľa ktorého bolo medzi stranami dohodnuté, že v prípade nesplácania
poskytnutého úveru je žalobca oprávnený vyhlásiť okamžitú splatnosť úveru v súlade s Obchodnými
podmienkami ak je dlžník v omeškaní s úhradou viac ako dvoch splátok alebo jednej splátky počas
obdobia dlhšieho ako 3 mesiace a na ich zaplatenie bol písomne vyzvaný. V konaní bolo preukázané,
že ku dňu vyhlásenia predčasného splatenia úveru (13.05.2015) bol žalovaný v omeškaní so splátkami

splatnými 20.12.2014, 20.01.2015, 20.02.2015, 20.03.2015, 20.04.2015. Zároveň bolo preukázané,
že žalobca žalovaného upomínal na zaplatenie dlžnej sumy (č.l. 15-16 spisu) a v upomienke z
31.03.2015 bol upozornený, že v prípade nesplatenia dlžnej sumy 553,65 eur bude žalobca požadovať
vrátenie celej poskytnutej sumy úveru s príslušenstvom pred dátumom splatnosti dohodnutým v
zmluve o úvere. Boli tak splnené nielen zmluvné, ale aj zákonné podmienky určené v § 53 ods. 9

Občianskeho zákonníka, t. j. upozornenie spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie
práva dodávateľa úver zosplatniť za splnenia podmienky omeškania žalovaného so splácaním úveru po
dobu najmenej 3 mesiacov od omeškania (v danom prípade so splátkou splatnou 20.12.2014). Právo
na zosplatnenie úveru v prípade omeškania dlžníka so splácaním splátok úveru za splnenia zákonom
predpokladaných podmienok (§ 53 ods. 9 v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka) však nemožno

považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 Občianskeho zákonníka, keďže takéto
právododávateľovajvspotrebiteľskýchvzťahochzasplneniadodatočnýchpodmienokuvedenýchv§53
ods. 9 Občianskeho zákonníka umožňuje samotné toto ustanovenie. Už z tohto dôvodu nemôže právom
upravená možnosť konania dodávateľov poskytovaný spotrebiteľský úver zosplatniť zakladať neplatnosť
takéhoto zmluvného dojednania z dôvodu hrubej nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných

strán. Súd mal preto za to, že v danom prípade žalobca platne zosplatnil poskytnutý spotrebiteľský úver
pre omeškanie žalovaného s v tom čase piatimi splatnými splátkami a to oznámením z 13.05.2015,
učineným na základe oprávnenia vyplývajúceho zo zmluvy, majúcim znaky určitého právneho úkonu
daného typu, ktoré doručoval žalovanému na adresu uvedenú v zmluve o úvere. Túto zásielku si však
žalovaný v odbernej lehote neprevzal a táto sa ako nedoručená vrátila žalobcovi (viď dôkaz na č.l. 14 -

15 spisu), z čoho však nemožno vyvodzovať neplatnosť takéhoto úkonu.

8. Súd prvej inštancie skonštatoval, že vykonaným dokazovaním nedošlo ani k preukázaniu porušenia
povinnosti žalobcu dané mu § 7 Zákona o spotrebiteľských úveroch posudzovať pred uzavretím zmluvys odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Žalovaný pri svojom
výsluchu potvrdil, že u žalobcu mal dlhodobo zriadený bežný účet, na ktorý mu bola poukazovaná
výplata, z ktorého uhrádzal bežné výdavky svojej domácnosti, teda disponoval pomerne podrobnými

informáciamiakoojehopríjmoch,takajojehovýdavkochapoznalajplatobnúhistóriuskôrposkytnutého
a žalovaným pravidelne splácaného spotrebiteľského úveru.

9. Vo vzťahu k namietanému premlčaniu nároku súd prvej inštancie poukázal na to, že konečná (t.j.
úplná) splatnosť úveru bola podľa zmluvy dohodnutá na termín 20.03.2016, pričom v danom prípade

nastala predčasne - vyhlásením splatnosti úveru žalobcom na základe oprávnenia žalovaného podľa
§ 565 Občianskeho zákonníka a to ku dňu 13.05.2015. Pokiaľ teda žalobca podal žalobu 09.05.2018,
vo vzťahu k žalovanému nároku na zaplatenie predtým nesplatnej istiny dlhu, stihol túto podať v
lehote 3 rokov od splatnosti žalovaného nároku. Napokon vo vzťahu k žalovaným namietanej dohode
o zrážkach zo mzdy ako neprijateľnej zmluvnej podmienke založenej na názore, že výkon zrážok
zo mzdy je súkromným procesom, ktorý nepodlieha nijakej autorizácii a verifikácii primeranosti súd

skonštatoval, že uvedená zmluvná podmienka reflektuje zákonnú úpravu vyjadrenú § 551 Občianskeho
zákonníkaaexistenciatejtozmluvnejpodmienkyvpredloženejzmluvevkontextesuplatnenýmnárokom
nemá žiadnu relevantnú spojitosť. Žalobca podľa uvedenej podmienky nepostupuje ani neopiera svoj
nárok, pričom z dohodnutého znenia vyplýva nielen jej obmedzenie výškou splátok, ale aj možnosť
jej uplatnenia len vo vzťahu ku mzde, ktorú však žalovaný dlhodobo (a aj v priebehu súdneho

konania) nepoberá, pretože je poberateľom starobného dôchodku. Uvedená námietka je tak vo vzťahu
k uplatnenému nároku irelevantná.

10. Prvoinštančný súd tak uzavrel, že v zmysle vykonaného dokazovania žalobca istinu poskytnutého
úveru v celosti nesplatil, pričom v časti istiny, ktorá zostala po predčasnom zosplatnení úveru

nezaplatenou, súd vyhodnotil nárok žalobcu ako dôvodný, keďže po zosplatnení úveru žalovaným
poukázané plnenia (po 97 eur dňa 26.06.2015, 28.07.2015 a 04.09.2015, a po 50 eur dňa 30.10.2017,
28.11.2017, 28.12.2017, 06.02.2018 a 19.04.2018) žalobca v plnom rozsahu započítal na istinu dlhu,
ktorá ku dňu zosplatnenia úveru pôvodne predstavovala sumu 2.149,14 eur a rovnako postupoval aj
pri platbách uhradených žalovaným po podaní žaloby (platby á 50 eur z 20.06.2018 a 21.05.2018). Na

istine poskytnutého úveru tak v čase vydania tohto rozhodnutia existoval dlh v sume 1.508,14 eur, ktorý
považoval za dôvodný a pretože iného nároku sa žalobca v konečnom žalobnom návrhu ani nedomáhal,
súd žalovaný nárok v tejto výške aj priznal. S ohľadom na dôvodnosť žalovaného nároku čo do istiny dlhu
súd priznal žalobcovi aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania z dlžnej sumy v intenciách vyplývajúcich
z § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. účinného do

31.01.2013 (právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným vznikol v marci 2011), teda vo výške 8,05 %
ročne z nezaplatenej istiny, zohľadňujúc jednotlivé žalovaným uskutočnené platby po zosplatnení úveru,
ako aj po podaní žaloby v kontexte čiastočného zastavenia konania.

11. Vzhľadom na žiadosť žalovaného na povolenie splácania priznaného dlhu v splátkach s poukazom

na § 232 ods. 3 CSP povolil žalovanému splácanie judikovaného dlhu v splátkach vo výške 40 eur
mesačne, ktorých splatnosť konkretizoval s tým, že v prípade nezaplatenia čo len jednej zo splátok,
stáva sa splatný celý dlh. O trovách konania rozhodol aplikujúc ust. § 255 ods. 1 a 2, § 256 ods. 1 a
2 a § 262 CSP. Vychádzal zo záveru, že žalobca bol procesne úspešný v rozsahu 92 % (t. j. sumy
1.508,14 eur z pôvodne žalovanej sumy 1.739,44 eur, pri zohľadnení skutočnosti, že k späťvzatiu žaloby

pokiaľ ide o sumu 100 eur došlo následkom dodatočných úhrad žalovaného, t.j. pre jeho správanie)
a neúspešný v rozsahu 8 %, čo predstavuje úspech žalovaného. Preto rozhodol tak, že žalobcovi
voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu rozdielu medzi jeho úspechom a
neúspechom, teda v rozsahu 84 %. Zároveň konštatoval, že o výške náhrady trov konania rozhodne
samostatným uznesením.

12. Proti uvedenému rozsudku, a to okrem výroku, ktorým súd konanie v časti o zaplatenie 231,30 eur
s príslušenstvom zastavil, v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný. Rozsah podaného
odvolania voči rozsudku odvolací súd posúdil z obsahu odvolania tak, že odvolanie proti prvému výroku
podané nebolo napriek tomu, že v odvolaní sa uvádza, že smeruje proti rozsudku v celom rozsahu.

Odvolateľ vyslovil svoj nesúhlas s rozsudkom, ktorý považuje za nesprávny, nespravodlivý a vydaný
v rozpore s príslušnými ustanoveniami zákona. Vytýkal súdu prvej inštancie to, že tento nepreskúmal
nárok žalobcu z hľadiska vznesenej námietky premlčania, z hľadiska bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru pre neuvedenie náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úver v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z.s poukazom na § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y). Nestotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie,
že predložená zmluva spĺňa podmienky vyplývajúce z § 9 ods. 2 písm. k) Zákona o spotrebiteľských
úveroch. Namietal mylný názor súdu pri výklade Smernice 2008/48/ES a rozsudku SD EÚ C-42/15.

S konštatovaním, že spotrebiteľovi zákon priznáva právo vyžiadať si amortizačnú tabuľku nesúhlasil.
Podľa odvolateľa tak vyššie uvedená smernica, ako aj rozhodnutie Súdneho dvora EÚ a tiež zákon o
spotrebiteľských úveroch určujú náležitostí spotrebiteľskej zmluvy a v prípade absencie čo i len jednej
z nich podľa § 11 uvedeného zákona je úver bezúročný a bezpoplatkový. Tiež namietal rozhodnutie
o trovách konania. V ďalšom uviedol, že žalovaný na pojednávaní iba v omyle prejavil súhlas zaplatiť

istinu dlhu v splátkach po 40 eur, keďže nepochopil čiastočné späťvzatie žaloby žalobcom. Až po
doručení rozsudku žalovaný pochopil, že musí zaplatiť úrok z omeškania, ako aj náhradu trov konania
v rozsahu 84 %. Odvolanie tak odôvodnil podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Namietal nesprávne
právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania s poukazom
na § 100 ods. 1 a § 101 OZ uviedol, že uplatniť námietku premlčania je možné v každom štádiu
konania. V predmetom konaní ide o spotrebiteľskú zmluvu vopred pripravenú, opakovane uzatváranú

a používanú vo vzťahu k neurčitému okruhu spotrebiteľov, ktoríú ju nemôžu ovplyvniť. Trval na tom,
že nárok je premlčaný, lebo premlčacia doba začala plynúť dňom zročnosti nesplnenej splátky zo
dňa 20.01.2015 a žaloba bola doručená dňa 10.05.2018. Žalobca totiž listom zo dňa 13.05.2015 (pre
nezaplatenie splátky splatnej 20.02.2015 - o 3 mesiace, v čase do splatnosti nasledujúcej splátky)
vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru a žiadal zaplatiť celý dlh. Premlčacia doba na celý zvyšok dlhu

tak začala plynúť 20.02.2015 a uplynula 20.02.2018 a žaloba bola podaná 10.05.2018. Namietal tiež
žalobcom predloženú históriu transakcií o úvere platobnou históriou, ani nepodpísanou žalobcom. Ide
o počítačom spracovanú listinu, nespĺňajúcu náležitosti dôkazného prostriedku, ktorý by mal preukázať
čerpanie finančných prostriedkov žalovaným. Súd preto nemohol posúdiť nárok žalobcu ako oprávnený.
Poukázal na rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 7Co/131/2014 z 26.03.2014. S poukazom na §

565 OZ navrhol správne ustáliť začiatok plynutia premlčacej doby najneskôr v deň zročnosti nesplnenej
splátky s tým, že predčasná splatnosť bola vykonaná v súvislosti s omeškaním úhrady splátky splatnej
20.02.2015. Keďže podľa § 101 OZ je premlčacia doba trojročná a splatnosť bola vyhlásená 13.05.2015,
nemožno sa stotožniť s tvrdením žalobcu, že splatnosť nastala až po uplynutí lehoty, ktorú sám stanovil
na plnenie dlhu dlžníkovi. V takomto prípade by veriteľ mohol ovplyvniť začatie plynutia premlčacej doby.

V tejto súvislosti poukázal aj na rozsudok Krajského súdu Žilina, sp. zn. 9Co/40/2018. Tiež tvrdil, že
zmluva o úvere obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky týkajúce sa poplatkov paušálne stanovených
azabezpečeniazrážkyzomzdy,čoneboloindividuálnedojednané.Poukázalna§9ods.2z.č.129/2010
Z.z. so záverom, že do RPMN boli zahrnuté tak poplatky za tzv. vedenie účtu v sume 2 eur, pritom s
účinnosťou od 10.06.2013 bola dňa 15.05.2013 prijatá novela z. č. 483/2001 Z.z. o bankách, zakazujúca

od spotrebiteľov žiadať poplatky za vedenie úverového účtu. Vo vzťahu k § 9 ods. 2 písm. a) až k),
r) a y) z. č. 129/2010 Z.z. poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 1Co/53/2018,
sp. zn. 17Co/73/2018, sp. zn. 20Co/13/2018, sp. zn. 21Co/93/2018, sp. zn. 18Co/104/2018, sp. zn.
5Co/26/2018, sp. zn. 1Co/31/2018, sp. zn. 3Co/137/2018, sp. zn. 17Co/280/2014, sp. zn. 6Co/91/2017 a
rozsudokKrajskéhosúduŽilina,sp.zn.5Co/247/2018.Záveromuviedol,žesúdprvejinštancienámietku

premlčania žalobcu (poznámka odvolacieho súdu, že zrejme malo byť uvedené žalovaného) nezobral do
úvahy, bez rozhodnutia čoho nebolo možné s konečnou platnosťou rozhodnúť, preto navrhol rozsudok
zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. K odvolaniu pripojil kópie
niektorých rozsudkov, na ktoré poukazoval.

13. K odvolaniu žalovaného sa žalobca nevyjadril.
14. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP a bez nariadenia pojednávania

(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli
súdu a webovej stránke Krajskému súdu v Prešove dňa 30.10.2019 a dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného nie je dôvodné.
15. Vzhľadom na to, že počas odvolacieho konania došlo k postúpeniu predmetnej pohľadávky zo
žalobcu Všeobecná úverová banka, a.s., Bratislava na obchodnú spoločnosť Intrum Slovakia s.r.o., IČO:

35 831 154, so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava, a to na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo
dňa 19.08.2019, čo bolo odvolaciemu súdu oznámené dňa 14.10.2019. Súčasne bola daná aj žiadosť
o zmenu strany sporu, keď namiesto pôvodného žalobcu mala vstúpiť do konania spoločnosť Intrum
Slovakia s.r.o. Podľa § 378 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 80 CSP, ak po začatí konania nastala právnaskutočnosť, s ktorou sa spája prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže
žalobca navrhnúť, aby do konania na jeho miesto, alebo na miesto žalovaných vstúpil ten, na koho boli
tieto práva, alebo povinnosti prevedené, alebo na koho prešli. V zmysle uvedeného odvolací súd vyhovel

návrhu žalobcu podľa § 80 ods. 2, lebo bolo preukázané, že po začatí konania došlo k prevodu práv, o
ktorých sa v konaní jedná, pričom Intrum Slovakia s.r.o. vyslovil súhlas so vstupom do konania namiesto
pôvodnéhožalobcu.Bolopretorozhodnutétak,žesúdpokračujevkonanísprávnymnástupcomžalobcu
Všeobecná úverová banka, a.s., Mlynské nivy 1, Bratislava, a to so spoločnosťou Intrum Slovakia s.r.o.,
IČO: 35 831 154, so sídlom Mýtna 48, Bratislava. Z § 80 ods. 1 a 2 CSP je jednoznačne zrejmé, že

navrhnúť súdu, aby do konania na miesto žalobcu vstúpil ten, na koho boli práva prevedené alebo na
koho prešli, je oprávnený iba žalobca. Bez takéhoto návrhu žalobcu pripustiť zmenu v osobe žalobcu
nemožno, a to ani v prípade, ak sa iná osoba stala hmotnoprávnym veriteľom žalovaného (viď uznesenie
Ústavného súdu SR z 23.05.2018, sp. zn. II. ÚS/263/2018).
16. Z dispozičnej zásady v odvolacom konaní vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach,
v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Vymedzením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej

inštancie odvolateľ vymedzuje to, akých výrokov sa týka suspenzívny účinok odvolania a zároveň
stanovuje medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie
preskúmať.
17. Keďže odvolaním nebol napadnutý prvý výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bolo konanie o
zaplatenie sumy 231.30 Eur s prísl. zastavené, v zmysle ust. § 367 ods. 2 CSP uvedený výrok nadobudol

právoplatnosť.
18. Žalovaný v odvolacom konaní namietal nesprávne právne posúdenie veci čo do vyhovujúcej
časti priznaného nároku, preto odvolací súd v uvedenom rozsahu podrobil prieskumu rozsudok so
zameraním, či súd prvej inštancie aplikoval na zistený skutkový stav príslušné právne predpisy, či
svoje rozhodnutie týmto smerom riadne odôvodnil s tým, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť

daná odpoveď na každú námietku alebo argument, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie (viď rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS/78/05).
19. Odvolací súd uvádza, že vo vzťahu k vyhovujúcej časti uplatneného nároku súd prvej inštancie
správne zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Preto si
odvolací súd osvojuje odôvodnenie napadnutého rozsudku v uvedenej časti, na ktoré v plnom rozsahu

odkazuje a s ktorým sa stotožňuje v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP. Len na zdôraznenie správnosti
rozsudku v uvedenej časti a k od volacím dôvodom uvádza nasledovné.
20. K v odvolaní tvrdenému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci odvolací súd uvádza, že
nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (viď uznesenie NS SR z 27.07.2011, sp. zn. 7Cdo/7/2010). Je
nutné uviesť, že v prejednávanej veci o takýto prípad nejde.
21. V odvolaní odvolateľ poukázal na názory vyslovené v iných rozhodnutiach krajských súdov v SR,
k čomu odvolací súd uvádza, že skutkové okolnosti v uvedených rozhodnutiach nie sú totožné s tými,

ktoré boli zistené súdom prvej inštancie v predmetnej veci a na margo je treba tiež podotknúť, že v
predmetnejveciniejeviazanýnázoromvyslovenýminýmisúdmivinýchprávnychveciach,nesúvisiacich
s predmetom tohto konania.
22. K predčasnému zosplatnenie úveru odvolací súdu uvádza, že toto predstavuje vo svojej podstate
jednostrannýsankčnýprávnyinštitút,ktorýumožňujeveriteľovizmenouzáväzkupožadovaťjednorazové

a okamžité vrátenie celej požičanej istiny. Dohodnutý úrok predstavuje cenu, za ktorú veriteľ poskytuje
dlžníkovi istinu k dispozícii. Tento zisk predstavuje práve dohodnutý úrok splácaný spolu v rámci splátky
úveru v režime dojednaného záväzku. Takýto úrok predstavuje kapitalizovanú odplatu za celé obdobie
postupného splácania úveru v splátkach. Pri predčasnom a mimoriadnom zosplatnení úveru vzniká
veriteľovi nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu

zosplatnenia úveru. Teda zosplatnením úveru nastáva stav, keď veriteľ má právo získať okamžite späť
celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie
jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, s ktorou môže už v celom rozsahu disponovať. Tým teda veriteľ
stráca nárok na dohodnuté úroky za požičané peňažné prostriedky od spotrebiteľa.
23.Splatnosťcelejpohľadávkynenastávapriamozozákona,alezáležínaveriteľovi,čitotoprávouplatní,

teda či vyzve dlžníka na zaplatenie celého zvyšku sumy, poprípade či podá na súde žalobu na plnenie
(porovnaj rozsudok NS zo dňa 12.12.2007, sp. zn. 33Odo/1697/2005). Pre splatnosť celej pohľadávky v
dôsledku straty výhody splátok nie je významné, keď veriteľ mohol dlžníka z dôvodu jeho omeškania so
splátkami o zaplatenie celej pohľadávky najskôr požiadať, ale či, a kedy sa rozhodol svojho oprávneniavyužiť a či, prípadne kedy ho teda o zaplatení celej pohľadávky skutočne požiadal (porovnaj uznesenie
NS zo dňa 23.11.2005, sp. zn. 21Cdo/426/2005 a viď rozhodnutie NS ČR, sp. zn. 25Cdo/2658/2008).

24. Ak má byť dlh splnený v splátkach a ak môže veriteľ podľa dohody, právneho predpisu alebo
rozhodnutia požadovať zaplatenie celej pohľadávky pri omeškaní dlžníka so zaplatením jednej alebo
niektorých splátok, stáva sa - ako jej nepochybne zrejmé z ust. § 565 Občianskeho zákonníka - pre
nezaplatenie splátok splatná celá pohľadávka iba vtedy, ak veriteľ dlžníka o zaplatení celej pohľadávky
riadne a včas požiadal. V prípade, že toto svoje právo neuplatní, môže po dlžníkovi požadovať naďalej

len dohodnuté alebo stanovené splátky (viď rozhodnutie NS ČR, sp. zn. 21Cdo/426/2005).
25. Právna úprava premlčania podľa § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka vychádza zo zásady, že
premlčacia doba začína plynúť odo dňa keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Právo môže byť
vykonané po prvý raz, keď vznikne možnosť podať na súde na jeho základe žalobu. Tento okamih je
v prejednávanej veci daný momentom zosplatnenia úveru, ku ktorému došlo ku dňu 13.05.2015 a
keďže žaloba bola podaná dňa 09.05.2018, bola podaná včas. Prvoinštančný súd sa preto správne

vyporiadal s námietkou premlčania, vznesenou žalovaným v konaní. Odvolací súd sa plne stotožňuje
so záverom súdu prvej inštancie k uvedenému. Je preto potrebné vyhodnotiť odvolaciu námietku
žalovaného čo do namietaného premlčania nároku žalobcu za nedôvodnú. Žalovaný poukázal na to,
že k zosplatneniu došlo vo vzťahu k neuhradenej spkátke k 20.02.2015, no uvedený deň nie je pre
začiatok plynutia premlčania rozhodným dňom, lebo vtedy vznikla právnemu predchodcov žalobcu iba

právna možnosť pristúpiť k zosplatneniu ( toto právo zosplatniť úver ani nemuselo byť využité, preto
nie je možné premlčanie začať počítať tak, ako to namietal žalovaný ). Nebolo v konaní sporné, že
žalobný nárok bol odvodený od zmluvy o úvere uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu a
žalovaným dňa 28.03.2011. Z obsahu zmluvy a jej príloh vyplýva, že bola dohodnutá možnosť veriteľa
za splnenia konkrétnych podmienok zosplatniť úver, čo tento aj využil. Po využití uvedeného inštitútu

veriteľom ku dňu 13.05.2015 mal tento možnosť žalobou uplatniť uvedený nárok po prvý krát na súde a
teda uvedeným dňom začala tomuto plynúť aj premlčacia lehota. Jej začiatok je teda v danom prípade
závislý od skutočnosti, a to od termínu zosplatnenia úveru.
26. Odvolací súd tiež uvádza, že primárne preto správne súd prvej inštancie považoval listinu
právneho predchodcu žalobcu zo dňa 13.05.2015 za uplatnenie práva podľa § 565 Občianskeho

zákonníka , a to po vyhodnotení toho, že
boli splnené kumulatívne zákonné predpoklady na uplatnenie tohto práva veriteľa podľa § 53 ods.
9 Občianskeho zákonníka (omeškanie
dlžníka so splátkou tri mesiace, upozornenie na uplatnenie práva podľa § 565) a ďalej, že existovala
dohoda o možnosti tzv. zosplatnenia (§ 565 Občianskeho zákonníka ). Uvedené zistenia majú totiž význam z hľadiska posudzovania námietky
premlčania nároku. Platí preto, že pokiaľ ide o začiatok behu premlčacej doby, vychádza sa zásadne z
toho, že možnosť uplatniť nárok na súde nastáva práve splatnosťou dlhu tak, ako to bolo už uvedené
aj vyššie.
27. K ďalším odvolacím námietkam odvolací súd uvádza, že žalovaný iba všeobecne namietal, že úver

je nutné považovať za bezúročný a bezpoplatkový lebo zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods.
2 z. č. 129/2010 Z.z., poukázal na nesprávne uvedenú RPMN, a odkázal na iné rozhodnutia krajských
súdov, pričom v napadnutom rozsudku sa súd prvej inštancie vyporiadal aj s náležitosťami úverovej
zmluvy, ktorú považoval za platnú, obsahujúcu všetky podstatné náležitosti, a tiež vyhodnotil aj otázku
RPMN, ktorá bola v zmluve uvedená nie v neprospech spotrebiteľa. So závermi súdu prvej inštancie sa

odvolací súd plne stotožňuje a odkazuje na odôvodnenia napadnutého rozsudku v uvedených častiach.
28. K odvolacím námietkam žalovaného je potrebné ešte uviesť, že novela zákona o bankách bola
účinná až od roku 2013, preto jej ustanovenia týkajúce sa zákazu, požadovať poplatky za vedenie účtu,
nemohli byť zohľadnené už pri zmluve, ktorá bola uzavretá v roku 2011.
29. Ak odvolateľ tvrdí, že predložená platobná história týkajúca sa poskytnutého úveru žalovanému

nie je podpísaná a je iba počítačovo spracovaná, a iba pre uvedené ju nie je možné považovať
za dostatočný dôkaz, odvolací súdu takýto názor nezdieľa a má za to, že za situácie, ak žalovaný
aj prostredníctvom svojho právneho zástupcu na pojednávaní dňa 04.02.2019 uznanlivo sa vyjadril
k nároku žalobcu, nespochybnil ho, nenavrhol ani nepredložil iné dôkazy, požiadal o jeho úhradu v
splátkach, čomu súd prvej inštancie aj vyhovel, nemôže byť takáto námietka, vznesená až v odvolacom

konaní akceptovateľná. Ani tvrdenie právneho zástupcu žalovaného v odvolaní, že žalovaný nesprávne
pochopil, že po čiastočnom späťvzatí žaloby bude musieť platiť aj úrok aj trovy konania, neobstojí. Bolo
na žalovanom, aby si nechal riadne vysvetliť čo všetko je nárokom žalobcu napr. od svojho právneho
zástupcu - advokáta, ktorý na pojednávaní bol.30. Je potrebné ešte podotknúť, že pri písaní odvolania nebola venovaná náležitá pozornosť hodnoteniu
odôvodnenia napadaného rozhodnutia, lebo v odvolaní sú namietané aj také skutočnosti, ktoré z
odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplývajú, ani nie sú v ňom uvedené.

31. Preto odvolací súd vychádzajúc z dôvodov, ktoré uviedol, rozsudok súdu prvej inštancie v jeho
napadnutej časti ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.
32. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách
konania, s ktorým sa odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP stotožňuje a poukazuje na
dôvody rozhodnutia o trovách konania. Preto bol potvrdený aj výrok o trovách konania.

33. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté postupom podľa § 396 v spojení s § 255 CSP tak,
že stranám sporu náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná. V odvolacom konaní žalovaný
bol neúspešný, preto nemohol mu vzniknúť nárok na náhradu trov odvolacieho konania. V odvolacom
konaní úspešný žalobca si žiadne trovy neuplatnil a navyše z obsahu spisu mu žiadne odvolacie trovy
nevyplývajú. Takýto postup je odôvodnený aj rozhodnutím NS SR sp. zn. 7Cdo/14/2018 za použitia čl.
17 základných zásad CSP.

34. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP).