Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. december 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/11/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4115206775
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrea Szombathová-Poláková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4115206775.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej a

členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v spore žalobkyne: L. M.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom F., U. XX, zastúpená JUDr. Zuzanou Bartovou, advokátkou, so sídlom Nitra,
Farská 25, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807
598, o určenie neplatnosti zmluvy, vydanie bezdôvodného obohatenia a iné, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 2. marca 2018 č. k. 14C/185/2015-234 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutých vyhovujúcich výrokoch (VI., VII.) p o
t v r d z u j e .

Vo výrokoch o náhrade trov konania (VIII., IX.) rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že
žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

Žalobkyni sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie rozhodol tak, že zastavil konanie
o určenie neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 404201399 zo dňa 19. 08. 2013, uzatvorenej
medzi žalobkyňou a žalovaným. Ďalším výrokom zastavil konanie o určenie neplatnosti dohody o

zrážkach zo mzdy zo dňa 19. 08. 2013, uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovaným. V poradí tretím
výrokom zastavil konanie o určenie neplatnosti záložnej zmluvy uzatvorenej dňa 21. 10. 2014 medzi
žalobkyňou ako záložcom a žalovaným ako záložným veriteľom. Štvrtým výrokom zastavil konanie o
určenie neplatnosti zmenky č. 404201399, vystavenej žalobkyňou dňa 19. 08. 2013 na rad žalobcu.
Piatym výrokom zastavil konanie o zaplatenie finančného zadosťučinenia v časti sumy 500 eur. Ďalším
výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 5.631,30 eura s úrokom z omeškania
vo výške 5,05% ročne zo sumy 4.996,30 eura od 11. 11. 2015 do zaplatenia, do troch dní od

právoplatnosti rozsudku. V poradí siedmym výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni
finančné zadosťučinenie vo výške 500 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
O trovách konania rozhodol tak, že žalobkyni priznal náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie
v rozsahu 100%. Posledným výrokom žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100%. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 497 Obchodného zákonníka, § 52
ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, 6, § 53a, § 3 ods. 1, § 39, § 41, § 451 ods. 1, 2, § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, § 1 ods. 2, § 9 ods. 2 písm. j/, § 11 ods. 1 písm. a/, § 11 ods. 4, § 17 ods. 3 zák. č. 129/2010

Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 3 ods. 3, 5, § 5a ods. 4 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa,
§ 144 ods. 2 CSP, § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., Uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 13. 03.
2015 sa žalobkyňa domáha, aby súd určil, že Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 404201399, uzavretá
medzi žalobkyňou ako dlžníkom a žalovaným ako veriteľom je neplatná; Dohoda o zrážkach zo mzdyzo dňa 19. 08. 2013, uzavretá medzi žalobkyňou a spoločnosťou POHOTOVOSŤ s. r. o. je neplatná;
Záložná zmluva uzavretá medzi žalobkyňou ako záložcom a žalovaným ako záložným veriteľom zo
dňa 21. 10. 2014, predmetom ktorej sú nehnuteľnosti evidované na LV č. XXXX v katastrálnom území

A., nehnuteľnosti evidované na LV č. XXXX v katastrálnom území F. U. a nehnuteľnosti, ktoré sú
evidované na LV č. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX v katastrálnom území R., je neplatná;
Zmenka zabezpečujúca úver vyplývajúci zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 404201399 je neplatná.
Ďalej sa domáhala, aby súd zaviazal žalovaného vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške
1.289 eur, a zároveň, že žalovaný je povinný hradiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo

výške 1.000 eur. Žalobu odôvodnila tým, že dňa 19. 08. 2013 bola medzi žalobkyňou ako dlžníkom a
žalovaným ako veriteľom uzatvorená Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 404201399, predmetom ktorej
bolo poskytnutie finančných prostriedkov vo výške 2.000 eur, žalovaná bola povinná zaplatiť úrok vo
výške 39,15% p. a. a administratívne náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom
úvere vo výške 1.141 eur. Spolu so zmluvou bola uzatvorená dohoda o zrážkach zo mzdy; záložná
zmluva; zmenka a pravdepodobne aj rozhodcovská zmluva. Úrok vo výške 39,15% ročne (pokiaľ by

vôbec bolo možné akceptovať rozdelenie celkového navýšenia na úrok a administratívny poplatok) je
podľa názoru žalobkyne jednoznačne v rozpore s dobrými mravmi. Úroková miera na základe údajov
zverejnených na webovom sídle Národnej banky Slovenska ku dňu poskytnutia úveru bola vo výške
11,55% ročne. Uvedená úroková miera 3,3-násobne, teda podstatne prevyšuje úrokovú mieru v dobe
dojednania obvyklú, a teda dohoda o výške úrokov je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1

Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa mala za to, že zmluva o úvere ako celok nie je udržateľná, a preto
je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná. Predmetná zmluva neobsahuje všetky
náležitostivzmyslezákonač.129/2010Z.z.,apretojejupotrebnépovažovaťminimálnezabezúročnúa
bez poplatkov. Právna zástupkyňa žalobkyne písomným podaním predloženým na pojednávaní dňa 13.
01.2016žiadalapripustiťzmenužaloby,resp.jehorozšírenievčastivydaniabezdôvodnéhoobohatenia.

V podaní uviedla, že žalobou sa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia 1.289 eur nedopatrením
táto suma obsahuje dvakrát započítané platby v prospech žalovaného v mesiacoch december 2014 vo
výške 327 eur a v januári 2015 vo výške 327 eur, preto mala byť v návrhu správne uvedená suma 635
eur. Ďalej zmenu žaloby odôvodnila tým, že žalobkyňa bola nútená žalovanému zaplatiť dňa 10. 11. 2015
sumu 4.996,30 eura a to z týchto dôvodov: na nehnuteľnosti žalobkyne viazlo záložné právo v dôsledku

hypotekárneho úveru a to v prospech Slovenskej sporiteľne, a. s. Keďže sa žalobkyňa dostala do
finančných ťažkostí a úver sa nesplácal, bola vyhlásená mimoriadna splatnosť v 10/2015 a veriteľ chcel
predať nehnuteľnosť na dražbe. Žalobkyňa chcela predísť dražbe a predať nehnuteľnosť výhodnejšie
záujemcovi, avšak na LV bola plomba v dôsledku toho, že Okresný úrad Nové Zámky zamietol návrh
žalovaného na vklad záložného práva titulom tejto úverovej zmluvy. Žalovaný podal odvolanie, krajský

súd rozhodnutie Okresného úradu Nové Zámky potvrdil a následne žalovaný podal na Najvyšší súd SR
odvolanie. Keďže žalobkyňa chcela nehnuteľnosť predať a na tejto bola spomenutá plomba, bola nútená
zaplatiť žalovanému požadovanú sumu, aby žalovaný vzal späť odvolanie a aby bol LV čistý a mohlo
dôjsť k prevodu nehnuteľnosti. Na strane žalovaného tak došlo k bezdôvodnému obohateniu vo výške
4.996,30 eura + pôvodná suma 635 eur, t. j. spolu 5.631,30 eura. Súd uznesením č. k. 14C/185/2015

- 118 zo dňa 04. 02. 2016 zmenu žaloby pripustil. Písomným podaním doručeným súdu dňa 28. 11.
2017 vzala žalobkyňa žalobu späť v časti o určenie neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, dohody
o zrážkach zo mzdy, záložnej zmluvy, zmenky zabezpečujúcej záväzok zo zmluvy o spotrebiteľskom
úvere a v časti zaplatenia finančného zadosťučinenia vo výške 500 eur. Po späťvzatí žaloby v časti
určovacích nárokov zostal predmetom sporu nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia a nárok

na zaplatenie finančného zadosťučinenia. Súd preto pristúpil k skúmaniu zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, od ktorej si žalobkyňa odvodzuje nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. V konaní nie je
sporný spotrebiteľský charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere, preto je na mieste prieskum zmluvy
podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, zákona o spotrebiteľských úveroch a ostatných právnych
predpisov týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa. Žalobkyni bol poskytnutý úver vo výške 2.000 eur, pričom

sa zaviazala zaplatiť veriteľovi túto sumu zvýšenú o náklady spojené so spotrebiteľským úverom vo
výške 1.924 eur, t. j. celkovo dlžník zaplatí 3.924 eur. V zmluve bolo uvedené, že celkové náklady
spotrebiteľa sú súčtom úroku vo výške 39,15% ročne z poskytnutého úveru, čo predstavuje sumu 783
eur a administratívnych nákladov vo výške 1.141 eur. Pre posúdenie platnosti úverovej zmluvy (či už
celku alebo časti) je potrebné vysporiadať sa ďalej s tým, či dohodnutý poplatok a úrok sú primerané a v

súlade so zákonom. Z výpisu priemerných úrokových mier vyplýva, že ku dňu poskytnutia úveru (august
2013) bola úroková sadzba pre obdobné úvery 11,55% ročne (spotrebiteľské úvery od 1 do 5 rokov). V
zmluve bol dohodnutý úrok 39,15% ročne, čo niekoľko násobne prevyšuje priemernú úrokovú sadzbu,
dohodnutý úrok preto považuje minimálne za rozporný so zásadou dobrých mravov pre jeho neúmernúvýšku, a preto je možné konštatovať, že zmluva s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka nemôže
byť v tejto časti platná. Ďalej bol v zmluve dohodnutý poplatok za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy vo
výške1.141eur.Taktodohodnutýpoplatokpredstavuje57%zhodnotyposkytnutéhoúveru.Jeabsolútne

neprimerané a neakceptovateľné, aby veriteľ ťažil zo situácie dlžníka, ktorý ak uzatvára zmluvu o úvere,
je zrejme vo finančnej núdzi, a žiadal od neho poplatok za poskytnutie úveru vo výške presahujúcej
polovicu poskytnutej sumy. Takéto konanie je rovnako v rozpore s dobrými mravmi, teda absolútne
neplatné a takémuto konaniu súd nemôže poskytnúť ochranu. Požadovanie úhrady administratívneho
poplatku v takejto výške je zároveň neprijateľnou zmluvnou podmienkou, keďže dojednanie o poplatku

za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), a keďže dodávateľ
vyžaduje od spotrebiteľa splnenie finančného záväzku za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie
je dodané. Pri poplatkoch zo spotrebiteľského úveru je totiž nevyhnutné, aby sa nimi platilo skutočné
plnenie spotrebiteľovi a v jeho záujme. Je neakceptovateľné, aby dlžník za úver zaplatil odplatu (úroky)
a poplatok vo výške rovnajúcej sa takmer výške poskytnutého úveru. K námietke žalovaného, že platná

právna úprava v čase uzatvorenia zmluvy nestanovovala limity odplaty za poskytnutý úver, súd uvádza,
že hoci je toto tvrdenie pravdivé, je v danej veci nedôvodné, nakoľko súd neposudzoval odplatu a
administratívne náklady na uzatvorenie zmluvy z hľadiska nejakého zákonného limitu, ale z hľadiska
ich súladnosti s dobrými mravmi. Súd preto, posudzujúc zmluvu z hľadiska neplatnosti právneho úkonu
podľa § 39 Občianskeho zákonníka dospel k záveru, že zmluvu je potrebné považovať ako celok za

absolútneneplatnúprerozporsozákonomasdobrýmimravmi.Súdplnesúhlasilstvrdenímžalovaného,
že v zmysle judikatúry ústavného súdu je potrebné uprednostniť výklad zachovávajúci platnosť právneho
úkonu, a nie výklad, ktorý platnosť právneho úkonu popiera. Avšak v danom prípade je zachovanie
platnosti aspoň časti zmluvy neudržateľné. Odplata za úver je totiž rozhodujúcim kvalifikačným kritériom
úverovej zmluvy, a pokiaľ dohoda o odplate je neplatná (dohoda o úrokoch, ako aj poplatku, resp.

nákladochnavypracovanieauzatvoreniezmluvy),úverovázmluvastrácasvojeopodstatnenie.Rovnaký
záver konštatoval aj Najvyšší súd SR v rozsudku zo dňa 26. 04. 2012 sp. zn. 5 Cdo 26/2011. Súd
poukázal aj na iné dojednania, ktoré opodstatňujú určenie neplatnosti zmluvy ako celku. Tým je zmluvná
pokuta, súhlas na úhradu s každou zaslanou upomienkou vo výške 10 eur, dohoda o zrážkach zo mzdy
(bod 7, 8, 11 VP). Tieto zmluvné dojednania sú jednoznačne v neprospech spotrebiteľa a sú nevyvážené

a neurčité, a navyše, neboli individuálne dohodnuté, ustanovenie o zmluvnej pokute je upravené len
vo všeobecných podmienkach, ktoré navyše ani nie sú podpísané dlžníkom, a nie v samotnej zmluve.
I keď to výslovne nie je vo Všeobecných podmienkach uvedené, veriteľ si vynútil od spotrebiteľa
aj podpísanie ďalších zabezpečovacích prostriedkov - uzatvorenie záložnej zmluvy prostredníctvom
splnomocnenca, zmenka. Súd zároveň uviedol, že aj v prípade, ak by bola zmluva platná, nemožno

na jej základe požadovať nárok na úroky a náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy z dôvodu
ich neplatnosti, rovnako toto by nebolo možné požadovať z dôvodu, že sú dané dôvody na vyhlásenie
zmluvy za bezúročnú a bez poplatkov. Uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere totiž nevychádza
zo všetkých predpokladov použitých na výpočet RPMN, a teda neobsahuje ročnú percentuálnu mieru
nákladov vypočítanú na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

Súd pri výpočte RPMN došiel k výsledku 301,24% (pre výpočet bola použitá kalkulačka na portáli
sme.sk; vstupné údaje výška úveru 2.000 eur, výška splátky 237 eur, počet mesačných splátok 12).
Vzhľadom k tomu, že v zmluve bola nesprávne uvedená PRMN v neprospech spotrebiteľa, bolo by
možné aplikoval zákonnú fikciu o tom, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov v zmysle §
11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch. Vo svojom vyjadrení žalovaný poukázal na to,

že RPMN je vypočítaná pri odplate vo výške 1.141 eur, čo predstavuje 96,20%. Teda sám žalovaný
pripustil, že v RPMN nie je zahrnutý úrok, ktorý však vzhľadom na § 2 g) zákona do nákladov, a teda
aj do PRMN zahrnutý mal byť (celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom
všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ
zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych

poplatkov). Súd dodal, že v obdobných veciach bolo dojednanie o administratívnom poplatku, resp.
nákladoch určené ako neplatné, aj keď boli formulované v zmluve odlišne, podstatou bol neprimeraný
administratívny poplatok, preto bol žalovaný povinný vzdať sa uplatňovania tejto zmluvnej podmienky v
zmysle § 53a Občianskeho zákonníka, čo sa však nestalo. Žalobkyňa sa domáhala, aby súd zaviazal
žalovaného vydať jej bezdôvodné obohatenie. Súd mal za preukázané, že žalobkyňa zaplatila (prehľad

splátok a pokút vystavený žalovaným) žalovanému na predmetnom úvere v splátkach do 19. 11. 2014
sumu 1.327 eur a zrážkami zo mzdy v počte 4 po 327 eur sumu 1.308 eur, spolu sumu 2.635 eur.
Následnežalobkyňazaplatilažalovanémudňa10.11.2015(potvrdeniežalovaného)eštesumu4.996,30
eura. Celkovo tak žalobkyňa titulom predmetnej úverovej zmluvy uhradila žalovanému sumu 7.631,30eura. Keďže zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 404201399 zo dňa 19. 08. 2013 je neplatná, žalovaný
má nárok na zaplatenie sumy, ktorú žalobkyni skutočne poskytol, a to bola suma 2.000 eur. V časti
sumy 5.631,30 eura vzniklo na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie, a to plnením z neplatného

právneho úkonu zo strany žalobkyne. Preto súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 5.631,30
eura. Žalobkyňa ďalej žiadala, aby jej súd priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 eur
(po čiastočnom späťvzatí), a to z dôvodov rôznych atakov zo strany žalovaného vo forme telefonátov
za účelom vymoženia plnenia, pričom poukazovala na to, že konanie žalovaného je nielen v rozpore
s dobrými mravmi, ale aj v rozpore so zákonom. Vo vzťahu k ustanoveniu zákona č. 250/2007 Z. z.,

či už v pôvodnom alebo terajšom znení, súd uviedol, že ide o ustanovenie s tzv. relatívne neurčitou
hypotézou, ktorá neustanovuje žiadne kritéria na vymedzenie toho, čo predstavuje primerané finančné
zadosťučinenie a ako treba určiť jeho výšku. Novšie znenie zákona o ochrane spotrebiteľa dokonca ešte
zmiernilo podmienky poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia, pretože toto sa v súčasnosti
poskytujeajbeztoho,abyporušenieprávaalebopovinnostispotrebiteľaustanovenézákonomoochrane
spotrebiteľa alebo osobitným predpisom, bolo spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi. Súd mal za to, že

aj bez stanovenia kritérií výšky primeraného finančného zadosťučinenia treba vychádzať z toho, že toto
má plniť jednak funkciu satisfakčnú, jednak funkciu sankčnú tak, aby dostatočne odradilo dodávateľa
od nekalého konania, ktorého sa dopustil voči úspešnému spotrebiteľovi. Výška nemajetkovej ujmy
môže zodpovedať výške finančnej ujmy, ktorá spotrebiteľovi hrozila. Ak má mať primerané finančné
zadosťučineniedostatočnesatisfakčnýúčinokprespotrebiteľaazároveňvýchovnýaodstrašujúciúčinok

pre dodávateľa, možno prijať argumentáciu, že primerané finančné zadosťučinenie sa môže rovnať
majetkovej ujme, ktorá spotrebiteľovi hrozila alebo mu, ako je to v prejednávanej veci do skutočného
vydania bezdôvodného obohatenia dodávateľom, bola aj spôsobená. Prípadný nárok na primerané
finančné zadosťučinenie má ten spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo
povinnosti vyplývajúce zo zákonov na ochranu spotrebiteľa. Zákon nedáva súdu na uváženie, či priznať

finančné zadosťučinenie, nakoľko v prípade úspešného uplatnenia práva spotrebiteľom mu nárok na
finančné zadosťučinenie vzniká priamo zo zákona. Úlohou súdu je v takom prípade posúdiť a určiť
výšku finančného zadosťučinenia. V danom konaní súd vyhovel žalobkyni v plnom rozsahu v časti
vydania istiny bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaného pre neplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom
úvere. Žalovaný ako veriteľ si na základe zmluvy uplatňoval neprimeranú "odplatu" za úver, ktorá bola

v rozpore s dobrými mravmi. Aj keď ďalšie nároky z dôvodu späťvzatia žaloby neboli predmetom
konania, súd poukázal na to, že žalovaný si dal vystaviť žalobkyňou na zabezpečenie úveru zmenku,
čo bolo priamo v rozpore so zákonom (podľa § 17 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom
ku dňu uzavretia zmluvy, v súvislosti s poskytovaním spotrebiteľského úveru nemožno splniť dlh alebo
zabezpečiť jeho splnenie zmenkou alebo šekom). Ďalej súd poukázal na postup žalovaného, ktorý

doslova pod nátlakom vyžiadal od žalovanej plnenie celého úveru (žalobkyňa uhradila sumu 4.996,30
eura z dôvodu nutnosti zabezpečiť odstránenie plomb z listu vlastníctva, aby bolo možné založenú
nehnuteľnosť predať záujemcovi a vyhnúť sa dražbe), a to v čase, keď nárok žalovaného na plnenie
zo zmluvy bol spochybnený podanou žalobou na súde. V súvislosti so záložnou zmluvou súd dal
do pozornosti, že zmluva bola podpísaná za žalobkyňu splnomocnencom, čo je v rozpore s platným

právom (§ 5a ods. 4 zákona č. 250/2005 Z. z.), žalovaný aj napriek tomu žiadal o zavkladovanie
záložného práva. Je preukázané, že žalovaný sa dopustil viacerých nezákonných praktík voči žalobkyni.
Žalobkyňa zase potvrdila, že keď sa dostala do omeškania so splácaním, nastali telefonické ataky
každý deň aj domov, aj do práce, dokonca dvakrát ju doma niekto navštívil zo strany žalovaného, o
čom sa dozvedela od rodinných príslušníkov. Súd preto dospel k záveru, že žalobkyni vznikol nárok

na priznanie finančného zadosťučinenia, keďže na súde úspešne uplatnila porušenie práva alebo
povinnosti vyplývajúce zo zákonov na ochranu spotrebiteľa. Navyše, súd poukázal na to, že z jeho
rozhodovacej činnosti je mu známe, že žalovaný používa obdobné úverové zmluvy voči veľkému
množstvu spotrebiteľov ako jeho klientov, čím sa na ich základe nezákonne obohacuje. Napriek jeho
povinnosti konať s odbornou starostlivosťou a tiež disponovaniu s vysokým právnym povedomím,

sa nezdržal používania nezákonného postupu voči veľkému množstvu spotrebiteľov. Súd prioritne pri
posúdenívýškyfinančnéhozadosťučineniavychádzalzvýškybezdôvodnéhoobohatenia5.631,30eura,
pričom prevažnú časť tejto sumy, 4.996,30 eura, musela žalobkyňa uhradiť v priebehu predmetného
konania. Vzhľadom na uvedené by bola primeraná suma materiálneho zadosťučinenia podľa názoru
súduvovýškepolovicezhodnotybezdôvodnéhoobohatenia(ajkeďsúdnapraxnevylučujeanipriznanie

zadosťučinenia vo výške ujmy, ktorá sa stala alebo hrozila spotrebiteľovi), a to aj vzhľadom na postup
žalovaného pri vynútení plnenia počas konania. Takáto suma by mala nielen satisfakčný účinok, ale
najmä preventívny účinok, ktorý by odradil žalovaného od uplatňovania nezákonných postupov. Nakoľko
súd však nemôže prekročiť návrh žalobkyne, súd jej priznal finančné zadosťučinenie v požadovanejvýške 500 eur. Žalobkyňa si uplatnila aj zákonný úrok z omeškania zo sumy 4.996,30 eura, zaplatenej
žalovanému dňa 10. 11. 2015. Záväzok žalovaného vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie v rozsahu
žalovanej istiny predstavuje jeho peňažný záväzok voči žalobkyni, so splnením ktorého je žalovaný

v omeškaní. Keďže právnou skutočnosťou, na základe ktorej tento záväzok žalovaného vznikol, je
bezdôvodné obohatenie, ktoré vzniklo žalovanému tým, že mu bola vyplatená suma v rozsahu žalovanej
istiny, žalobkyňa dôvodne ustálila moment vzniku omeškania sa žalovaného so splnením tohto záväzku
dňom nasledujúcim po realizácii vykonanej platby v rozsahu žalovanej istiny, ktorá bola realizovaná
dňa 10. 11. 2015. Úrok z omeškania žalobkyňa preto dôvodne uplatnila od 11. 11. 2015 v zákonnej

sadzbe 5,05 % ročne (základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu
omeškania bola 0,05%, zvýšená o 5 percentuálnych bodov predstavuje výšku úroku z omeškania
5,05 %). O náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie v časti nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia a v časti finančného zadosťučinenia súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého
súd prizná strane náhradu trov podľa pomeru jej úspechu vo veci. Keďže v tejto časti konania bola
úspešná žalobkyňa, svedčí jej právo na náhradu trov konania. O náhrade trov konania v zastavujúcej

časti súd rozhodol podľa § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak
existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Vychádzajúc striktne zo zásady procesného zavinenia na
zastavení konania (podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná
náhradu trov konania protistrane) by pri späťvzatí žaloby a nezistení zavinenia na strane žalovaného
vyplynul záver o zavinení žalobkyne na zastavení a táto by mala znášať trovy konania žalovaného

v zastavujúcej časti. Súd však v danej veci mal za to, že existujú dôvody hodné osobitného zreteľa,
ktoré odôvodňujú nepriznať žalovanému náhradu trov. Konkrétne ide o skutočnosť, že žalobkyňou
podané návrhy na určenie neplatnosti jednotlivých úkonov neboli podané nedôvodne, žalobkyňa ich
vzala späť z dôvodu nadbytočnosti, keď neplatnosť zmenky vyplýva priamo zo zákona, neplatnosť
dohody o zrážkach zo mzdy ako akcesorickej zmluvy vyplýva z neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom

úvere, záložná zmluva neplatná pre rozpor zo zákonom aj pri jej teoretickej platnosti zanikla splnení
zabezpečenej pohľadávky. Čo sa týka určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a preukázaní
naliehavého právneho záujmu na jej neplatnosti, od 01. 01. 2018 je účinné ustanovenie § 11 ods.
4 zákona o spotrebiteľských úveroch, z ktorého priamo vyplýva oprávnenie spotrebiteľa domáhať
sa pred súdom určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ďalej súd uviedol, že v rámci

skúmania vzniku bezdôvodného obohatenia dospel k záveru, že predmetná zmluva je neplatná. K výške
finančného zadosťučinenia súd uviedol, že výšku tohto nároku stanovuje súd. Vzhľadom na uvedené,
ako aj vzhľadom na viacnásobné porušenie ustanovení týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa, mal súd za
to, že sú dané okolnosti hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce nepriznanie náhrady trov žalovanému.
Súd na pojednávaní dňa 02. 03. 2018 túto skutočnosť aj uviedol, a to z dôvodu, aby strany sporu mohli

na dané posúdenie reagovať, avšak žalovaný sa dobrovoľne pojednávania nezúčastnil, čím sa obral o
možnosť uplatniť k danému postupu námietky. Napokon, podľa názoru súdu by bolo za danej situácie
v rozpore s princípom spravodlivosti zaťažiť žalobkyňu trovami konania za uplatňované nároky, ktoré
boli v podstate dôvodné a ktorými sa bránila nezákonným zásahom žalovaného do jej práv. Keďže
žalobkyňa bola plne úspešná a žalobcovi súd nepriznal trovy titulom v zastavujúcej časti, nie sú dané

žiadne vzájomné nároky strán sporu, ktoré by bolo potrebné pomerovať, preto súd priznal žalobkyni
náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 100%. O náhrade trov odvolacieho konania
súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP a podľa § 396 CSP, podľa ktorého, ak odvolací súd zruší
rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej
inštancie v novom rozhodnutí o veci. Nakoľko v odvolacom konaní mal úspech žalovaný, priznal mu

náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

2. Proti tomuto rozhodnutiu, v rozsahu jeho vyhovujúcich výrokov v spojení s výrokom o trovách
konania, podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, namietajúc, že v konaní došlo k vade uvedenej v
§ 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP tým, že súd prvej inštancie rozsudok nedostatočne odôvodnil (najmä

tým, že sa nevysporiadal s argumentáciou žalovaného a iba nekriticky prevzal argumentáciu žalobcu),
čím odňal žalovanému možnosť konať pred súdom, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a napokon, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že nakoľko nedošlo k naplneniu dôvodov, na ktoré
napokon ani priamo žalobkyňa nepoukázala, nemožno zmluvu o spotrebiteľskom úvere považovať

za bezúročnú a bez poplatkov. Výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov je
jasne uvedená priamo na prednej strane zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V zmluve o spotrebiteľskom
úvere č. 404201399 je na prednej strane uvedené nasledovné: „Spotrebiteľ sa zaväzuje zaplatiť
celkovú čiastku 3.924 eur, ak nie je dohodnuté inak do 27. 08. 2014 na účet veriteľa špecifikovaný voVšeobecných podmienkach poskytnutia úveru alebo v hotovosti mandatárovi. Vzhľadom na uvedené sa
zmluvné strany dohodli, že doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti
spotrebiteľskej zmluvy nastane dňa 27. 08. 2014.“ Z vyššie uvedeného vyplýva, že nemožno hovoriť

o absencii výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Dlžník sa zmluvou o
spotrebiteľskom úvere zaviazal k úhrade jednej splátky vo výške 3.924 eur s termínom splatnosti dňa 27.
08. 2014. Úver nie je možné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahuje náležitosti podľa zákona č. 129/2010 Z. z. v zmysle § 9 ods. 2 písm. k). Na základe uvedeného
nemožno hovoriť o absencii výšky, počtu a termínu splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve

o spotrebiteľskom úvere spotrebiteľ zobral na vedomie, že výška priemernej hodnoty ročnej RPMN na
poskytnutý spotrebiteľský úver, platnej ku dňu podpísania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je vo výške
31,72%. Žalobkyňa nesie dôkazné bremeno a jeho úlohou je preukázať, v čom spočíva nesprávne
uvádzanie RPMN, nakoľko RPMN neabsentuje, a teda bol by to jediný dôvod, prečo by bolo možné
vyhlásiť zmluvu o spotrebiteľskom úvere za bezúročnú a bez poplatkov. Výška RPMN je vypočítaná
v zmysle prílohy č. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. podľa vzorca platného a účinného v čase uzatvorenia

zmluvy s uvedenými vstupnými údajmi, ktoré sú uvedené na zmluve. Zákon v čase uzatvorenia zmluvy
o úvere nestanovil maximálne možnú prípustnú výšku odplaty. Pokiaľ bola spotrebiteľovi poskytnutá
pôžičkaaleboúvernazákladezmluvyuzavretejdo31.05.2014,obmedzenievýškyodplatysatunebude
aplikovať. K uvedenému je potrebné poukázať na aktuálny záver rozhodovacej praxe, podľa ktorého
u nebankových subjektov nemožno obvyklú výšku úroku odvodzovať od výšky úroku požadovaného

bankami. Pre zistenie obvyklého úroku pre tento typ pôžičky je nutné zistiť, aká výška úrokov bola
požadovaná obdobnými podnikateľskými subjektmi v prípade zmlúv o krátkodobej pôžičke a úvere
v určitom období. Ak teda žalobkyňa namieta výšku odplaty za poskytnutie a vrátenie peňažných
prostriedkov, znáša v tomto smere dôkazné bremeno a musí preukázať, že v čase a mieste uzavretia
zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne (podstatne) vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných

inými subjektmi poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov. Je teda zrejmé, že slovenské právo
a slovenský zákonodarca poplatok za spracovanie zmluvy nielenže pripúšťa, ale aj výslovne uvádza.
Pokiaľ ide o samotnú výšku príslušného poplatku, tento v čase uzatvorenia zmluvy o úvere dlžníkovi
vyhovoval, keďže nič voči jeho výške nenamietal, zmluvu o úvere uzatvoril a peňažné prostriedky od
žalovaného prostredníctvom obchodného zástupcu prevzal. Teda, bolo na dobrovoľnom rozhodnutí

dlžníka, či na dané podmienky úverovej zmluvy pristúpi, alebo nie. Žalobkyňa v prípade, že po podpise
zmluvy o spotrebiteľskom úvere nadobudla pocit, že podpísala nevýhodnú zmluvu alebo že odplata,
úrok, či ročná percentuálna miera nákladov je vysoká, mala právo odstúpiť od zmluvy bez uvedenia
dôvodu do 14 kalendárnych dní odo dňa uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uvedené právo
žalobkyňa nevyužila, z čoho jednoznačne vyplýva, že súhlasila s obsahom zmluvy o spotrebiteľskom

úvere a so všetkými podmienkami poskytnutia spotrebiteľského úvere. Ďalej uviedol, že považuje
tvrdenia o nesprávne vypočítanej výške RPMN za nedôvodné a mylné, nakoľko predmetná kalkulačka
vypočítava výšku RPMN na základe údajov do nej dosadených. Súd zadal do kolónky doby splácania 12
mesiacov, čo predmetná kalkulačka vypočítala na základe dosadenia tohto údaju ako úhradu dlhu 12-imi
splátkami zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 404201399. Na prednej strane zmluvy o spotrebiteľskom

úvere č. 404201399 je jasne uvedené, že spotrebiteľ sa zaväzuje zaplatiť celkovú čiastku 3.924 eur, ak
nie je dohodnuté inak do 27. 08. 2014. Vzhľadom na uvedené sa zmluvné strany dohodli, že doba trvania
zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľskej zmluvy nastane dňa 27. 08.
2014. Z vyššie uvedeného vyplýva, dlžník sa zmluvou o spotrebiteľskom úvere zaviazal k úhrade jednej
splátky vo výške 3.924,00 eur s termínom splatnosti dňa 27. 08. 2014. Na základe uvedeného je výška

RPMN vypočítaná správne vo výške 96,20%. Pričom súd zadal do predmetnej kalkulačky, že predmetný
úver sa splatí 12 splátkami, a nie jednou, ako je tomu v skutočnosti, následkom čoho automaticky
vzrastá aj výška RPMN. Na základe uvedeného sú mylné tvrdenia súdu, že na základe kalkulačky
výpočtu RPMN je nesprávne uvedená výška RPMN, nakoľko súd nezadal správne údaje. OS Nitra
zohľadnil nesprávne údaje, použil nesprávny výpočet. K finančnému zadosťučineniu uviedol, že súd

podľa názoru žalovaného pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia musí zohľadniť nielen
úspešnosť toho ktorého účastníka, ale aj iné okolnosti, ktoré majú vplyv na konkrétny prípad. Nie je teda
vylúčené, aby súd po zvážení všetkých okolností, aj napriek úspechu v konaní, odmietol požadované
finančné zadosťučinenie priznať. Žalovaný má za to, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia
jedovŕšenieochranyporušenéhoprávavprípadoch,vktorýchsazistilo,žekporušeniudošlospôsobom,

ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia. Nemožno teda hovoriť
ani o opätovnom sankcionovaní žalobcu tým, že mu finančné zadosťučinenie nebolo priznané. Takisto je
nanajvýšotázne,čijeprávneprípustnépriznaťprávnuochranutomu,ktosámprávoporušuje.Žalobkyňa
nijakým relevantným spôsobom neodôvodnila vznesený nárok na finančné zadosťučinenie. Žalobkynifinančné zadosťučinenie neprislúcha, nakoľko neexistuje žiaden relevantný dôvod na jeho priznanie.
Žiadnaujma,ktorábyodôvodňovalapriznaniefinančnéhozadosťučinenia,žalobkyninevznikla.Priznaný
nárok považuje za neprimeranú ochranu spotrebiteľa. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej

inštancie v napadnutom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalovaného uviedla, že sa s argumentmi
žalovaného v odvolaní nestotožňuje, rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne správny a navrhla
ho potvrdiť.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací v zmysle ustanovenia § 34 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilnéhosporovéhoporiadku(ďalejlen„CSP“)preskúmalvecbeznariadeniaodvolaciehopojednávania
a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie v jeho
napadnutých vyhovujúcich výrokoch (VI., VII.) podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, keď
súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil. Vo výrokoch o

náhrade trov konania ( VIII., IX.) dospel odvolací súd k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je
potrebné v zmysle ustanovenia § 388 CSP zmeniť tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania
právo.

5. Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu prvej

inštancie dňa 13. 03. 2015 domáhala určenia neplatnosti Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 404201399,
Dohody o zrážkach zo mzdy zo dňa 19. 08. 2013, Záložnej zmluvy uzavretej medzi žalobkyňou ako
záložcom a žalovaným ako záložným veriteľom zo dňa 21. 10. 2014, predmetom ktorej sú nehnuteľnosti
evidované na LV č. XXXX v katastrálnom území A., nehnuteľnosti evidované na LV č. XXXX v
katastrálnom území F. U. a nehnuteľnosti, ktoré sú evidované na LV č. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX,

XXXX, XXXX v katastrálnom území R., ako i neplatnosti Zmenky zabezpečujúcej úver vyplývajúci zo
Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 404201399. Ďalej sa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia
vo výške 5.631,30 eura s príslušenstvom (po pripustenej zmeny petitu žaloby), ako i zaplatenia
primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1.000 eur a náhrady trov konania. V žalobe uviedla,
že dňa 19. 08. 2013 bola medzi ňou ako dlžníčkou a žalovaným ako veriteľom uzatvorená Zmluva

o spotrebiteľskom úvere č. 404201399, predmetom ktorej bolo poskytnutie finančných prostriedkov
vo výške 2.000 eur za úrok vo výške 39,15% p. a. a administratívnych nákladov na vypracovanie a
uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo výške 1.141 eur. Spolu so Zmluvou bola uzatvorená
dohoda o zrážkach zo mzdy; záložná zmluva; zmenka a pravdepodobne aj rozhodcovská zmluva.
Úrok vo výške 39,15% ročne (pokiaľ by vôbec bolo možné akceptovať rozdelenie celkového navýšenia

na úrok a administratívny poplatok) je podľa názoru žalobkyne jednoznačne v rozpore s dobrými
mravmi. Úroková miera na základe údajov zverejnených na webovom sídle Národnej banky Slovenska
ku dňu poskytnutia úveru bola vo výške 11,55% ročne. Uvedená úroková miera 3,3-násobne, teda
podstatne, prevyšuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, a teda dohoda o výške úrokov je
v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa mala za to,

že zmluva o úvere ako celok nie je udržateľná, a preto je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka
absolútne neplatná. Predmetná zmluva neobsahuje všetky náležitosti v zmysle zákona č. 129/2010
Z. z., a preto je ju potrebné považovať minimálne za bezúročnú a bez poplatkov. Ďalej poukázala
na to, že na základe uzavretej dohody o zrážkach zo mzdy jej zamestnávateľ strháva sumu vo
výške 327 eur mesačne, a to napriek skutočnosti, že istina poskytnutého spotrebiteľského úveru už

bola uhradená. Moc nad jej majetkom je koncentrovaná v rukách veriteľa, ktorý na stanovenie výšky
pohľadávky a jej príslušenstva na účely mimosúdneho postihnutia nepotrebuje súdne rozhodnutie.
Uzavretá dohoda poskytuje veriteľovi priamo právny priestor na postihnutie jej majetku, a to vrátane
plnení z neprijateľných zmluvných podmienok, prípadne plnení v rozpore s kogentnými ustanoveniami
zákona. K požadovanému vysloveniu neplatnosti záložnej zmluvy uviedla, že nedisponuje jej znením

a poukázala na rozhodnutie Okresného úradu Nové Zámky, katastrálny odbor V 6744/2014-12, ktorým
okresný úrad zamietol vklad záložného práva, pričom ona o uzatvorení predmetnej záložnej zmluvy
nemá žiadnu vedomosť, ako ani nemá vedomosť, že by akýmkoľvek právnym úkonom splnomocnila
občianskezdruženieProHelpkpodpisuzáložnejzmluvy.Ďalejuviedla,žeotom,žejezáväzokzozmluvy
o úvere zabezpečený zmenkou, sa dozvedela náhodne, tejto skutočnosti si nebola vôbec vedomá,

pričom poukázala na ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. Titulom vydania bezdôvodného
obohatenia sa domáhala zaplatenia sumy, ktorú nad výšku poskytnutého úveru 2.000 eur plnila
žalovanému a ktorú mu tiež plnila v priebehu konania. Zároveň sa domáhala zaplatenia primeraného
finančného zadosťučinenia vo výške 1.000 eur, keď dôvodila, že žalovaný ju prostredníctvom svojichzamestnancov obťažoval telefonátmi a výhražným spôsobom ju atakoval v záujme dosiahnutia čo
najvyššieho plnenia. Rovnako žalovaný kontaktoval i mzdové oddelenie jej zamestnávateľa, pričom
príslušnej zamestnankyni hrozil rôznymi ujmami v prípade, ak nebude vykonávať zrážky zo mzdy v

požadovanej výške. Taktiež poukázala na písomnosti zasielané jej žalovaným.

6. Po čiastočnom späťvzatí žaloby žalobkyňou v priebehu konania, predmetom sporu zostal uplatnený
nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 5.631,30 eura spolu s úrokom
z omeškania a zaplatenie finančného zadosťučinenia vo výške 500 eur. Predmetom prejednania

odvolacím súdom, v dôsledku podaného odvolania žalovaného, sú vyhovujúce výroky rozsudku súdu
prvej inštancie (o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni bezdôvodné obohatenie s príslušenstvom,
ako i zaplatil finančné zadosťučinenie), vrátane súvisiacich výrokoch o náhrade trov konania.

7. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

9. Počnúc od 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ktorý

zrušil dovtedy platný zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov Občiansky súdny poriadok.
Keďže v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (ak nie je ustanovené inak), je potrebné na
danú právnu vec aplikovať právnu úpravu zákona č. 160/2015 Z. z.

10. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

11. Podľa § 379 CSP odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak
a/ od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý

b/ ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov
c/ určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

12. Podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

13. Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a/ sa týkajú procesných podmienok
b/ sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu
c/ má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d/ ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

14. V sporovom konaní je súd viazaný žalobným petitom, okrem zákonnej výnimky, ktorá vyplýva
z § 216 ods. 2 CSP. Táto zásada sa premieta aj do odvolacieho konania, keď aj odvolací súd je

viazaný rozsahom, v akom odvolateľ napadne rozhodnutie súdu prvej inštancie. V odvolacom konaní
sa tak dispozičná zásada prejavuje tým, že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, t. j. odvolanie
prejedná len v medziach, v akých ho odvolateľ napáda. Odvolateľ musí v podanom odvolaní uviesť,
ktoré výroky rozhodnutia konkrétne napáda, t. j. proti ktorým konkrétnym výrokom odvolanie smeruje.
Odvolateľ súčasne v podanom odvolaní vymedzuje, z akých dôvodov žiada o preskúmanie napadnutého

rozhodnutia. Odvolací súd je viazaný dôvodmi odvolania, t. j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie,
ktoré by mohli byť v súlade s § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom
rozhodovaní o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil. Odvolací súd preto pri
rozhodovaní o podanom odvolaní môže prihliadať len na také dôvody, ktoré boli uplatnené v lehote
na podanie odvolania a zároveň vyšli v odvolacom konaní najavo. Odvolateľ teda v podanom odvolaní

fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti
odvolacieho súdu.15. Prejednávajúc podané odvolanie žalovaného, s ohľadom na jeho rozsah a odvolacie dôvody, dospel
odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového
stavu vyvodil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie i vyčerpávajúco odôvodnil, preto rozsudok

súdu prvej inštancie v jeho napadnutých vyhovujúcich výrokoch ako vecne správny potvrdil, v zmysle
vyššie citovaného ustanovenia § 387 ods. 1 CSP.

16. K podanému odvolaniu žalovaného, z hľadiska jeho odvolacích dôvodov, je potrebné uviesť, že
toto nebolo spôsobilé privodiť zmenu, resp. zrušenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v

prospech žalovaného, a tak rozhodnúť v zmysle požiadavky odvolateľa. K takto podanému odvolaniu
žalovaného je potrebné uviesť, že v zmysle ustanovenia § 366 CSP obsahuje neprípustné novoty v
odvolacom konaní, keď žalovaný v podanom odvolaní nijakým spôsobom nedokázal a ani netvrdil, že
na ich uplatnenie sú naplnené zákonné predpoklady v zmysle ustanovenia § 366 CSP. Teda z hľadiska
ich uplatnenia až v odvolacom konaní žalovaný neprezentoval žiadnu argumentáciu smerujúcu k
prípustnosti novôt v odvolacom konaní. Z hľadiska okolností tejto veci potom treba uviesť, že žalovaným

uplatnené novoty v odvolacom konaní by bolo možné použiť len za situácie, že žalovaný by preukázal,
že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, resp. že
nové prostriedky procesnej obrany, ktoré uviedol až v rámci podaného odvolania, nemohol v doterajšom
priebehu konania použiť bez svojej viny. Žalovaný nielenže v podanom odvolaní naplnenie týchto
zákonných podmienok nepreukázal, ale ani netvrdil, teda, že v konaní nastali také pochybenia ako

ustanovenie § 366 CSP predpokladá, a teda, že ním uplatnené novoty sú ako prípustné spôsobilé
odvolaciehoprieskumu.Sohľadomnauvedenéjepotompotrebnéuviesť,žepokiaľžalovanývpodanom
odvolaní argumentoval nesprávnosťou výpočtu RPMN súdom prvej inštancie s ohľadom na skutočnosť,
že súd prvej inštancie nesprávne vychádzal z údaja zadaného do kalkulačky výpočtu, a to počtu splátok
úveru 12 vo výške 327 eur, takýto prostriedok procesnej obrany žalovaného, tak ako už odvolací súd

uviedol vyššie, je neprípustnou novotou v odvolacom konaní, na ktorý odvolací súd nemôže prihliadať.
Žalovanému nič nebránilo, aby tento prostriedok procesnej obrany využil v konaní pred súdom prvej
inštancie, a nie až v rámci odvolacieho konania. Naopak, z obsahu spisu je nesporné, že sám žalovaný
v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, v rámci jeho písomného vyjadrenia k žalobe zo dňa 09.
04. 2015 (č. l. 52 spisu) výslovne uviedol, že zmluva o úvere obsahuje všetky obligatórne náležitosti,

a to obsiahnuté buď priamo v zmluve o spotrebiteľskom úvere, prípadne v dohode o splácaní alebo
všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, a že doba trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti
sú uvedené dokonca dvakrát, a je výslovne uvedený počet splátok, a to 12 v pravidelných mesačných
splátkach po 327 eur. Potom pokiaľ žalovaný v rozpore s týmto svojim tvrdením v priebehu konania,
z ktorého súdu prvej inštancie ako nesporným i vychádzal, až v rámci odvolacieho konania udáva

nové skutočnosti ohľadne počtu a výšky splátok úveru, na túto argumentáciu žalovaného odvolací
súd s ohľadom na ustanovenie § 366 CSP nemôže prihliadať. Teda, pokiaľ žalovaný tento prostriedok
procesnej obrany uplatnil až v rámci podaného odvolania proti napadnutému rozhodnutiu súdu prvej
inštancie, bez toho, že by bolo preukázané, že tak nemohol urobiť už v konaní pred súdom prvej
inštancie, na takúto neprípustnú novotu odvolacieho konania odvolací súd nemôže prihliadať.

17. Je potrebné uviesť i to, že i v prípade, že by odvolací súd vyššie uvedenú odvolaciu námietku
žalovaného nepovažoval za neprípustnú novotu v odvolacom konaní, na výsledok odvolacieho konania
by to nemalo žiadny vplyv i v tom ohľade, že žalovaný síce namietal, že zmluvu nemožno považovať za
bezúročnú a bez poplatkov, avšak úplne bez povšimnutia ponechal odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej

inštancie vo vzťahu k neplatnosti zmluvy o úvere ako celku v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho
zákonníka pre jej rozpor s dobrými mravmi, keď jeho odvolanie v tomto smere neobsahuje žiadne
dôvody, a preto možno konštatovať len to, že z hľadiska dôvodov podaného odvolania žalovaného
odvolací súd nepreskúmava rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vzťahu k vysloveniu absolútnej
neplatnosti zmluvy o úvere.

18. Argumentáciu žalovaného v súvislosti s aplikáciou § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. ohľadne
výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č.
129/2010 Z. z. odvolací súd považoval za bezpredmetnú, bez potreby sa k nej vyjadriť pri prejednaní
odvolania, pretože súd prvej inštancie svoje rozhodnutie aplikáciou ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/

zákona č. 129/2010 Z. z. vôbec neodôvodnil.

19. Z hľadiska ďalšieho žalovaným uvádzaného odvolacieho dôvodu, a síce, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie nie je dostatočne odôvodnené, čím došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý súdnyproces,odvolacísúdudáva,žestakoutoargumentácioužalovanéhosanestotožňuje.Rozhodnutiesúdu
ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami strany sporu, ale z hľadiska
odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia. Zákonné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP sa

totižchápeajzhľadiskaprávstranysporunasúdnuochranupodľačl.46ods.1ústavy,ktoréhosúčasťou
je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a
uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok
vo veci García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, sťažnosť č. 30544/96, Zbierka rozsudkov a
rozhodnutí 1999-I) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe

ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť
vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.

20. Prihliadajúc na uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
v jeho napadnutom rozsahu spĺňa kritéria pre odôvodňovanie rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2

CSP, a preto ho možno považovať za preskúmateľné. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie
predovšetkým zodpovedá základnej štruktúre odôvodnenia rozhodnutia (čoho sa žalobkyňa domáha a
z akých dôvodov, aké je stanovisko žalovaného k žalobe, aké relevantné dôkazy boli súdom vykonané a
akéskutočnostiznichsúdzistil,akýskutkovýstavbolsúdomzistený,aképrávnenormynavecaplikoval,
ako tieto normy vyložil, ako subsumoval zistený skutkový stav pod aplikovanú právnu normu, aké právne

závery vyplývajú vo vzťahu k podanej žalobe), súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia, ale aj ich
obsahovej (materiálnej) náplni, čím sa napĺňajú najmä kritéria určitosti (prehľadnosti), zrozumiteľnosti
a presvedčivosti rozhodnutia. V danej veci tak mal odvolací súd za to, že súd prvej inštancie jasne,
zrozumiteľne a dostatočne odôvodnil, aké skutočnosti považoval za preukázané, ktoré za preukázané
nepovažoval, z čoho vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Jeho rozhodnutie je

riadne a dostatočne odôvodnené, a to, že vyznelo v neprospech žalovaného, neznamená, že by v danej
veci došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej
inštancie tak nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné právo strán sporu na spravodlivý súdny
proces.

21. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní namietal nesprávnosť výroku súdu o povinnosti zaplatiť
žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie v rozsahu 500 eur, odvolací súd mal za to, že v tomto
rozsahu je napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie rovnako vecne správne.

22. Vychádzajúc z ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. proti porušeniu práv a povinností

ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde
domáhať ochrany svojho práva. Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo
povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné
zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a
osobitnými predpismi zodpovedá. Jediným predpokladom pre uplatnenie práva na primerané finančné

zadosťučineniejeporušenieprávaalebopovinnostiustanovenejtýmtozákonomaosobitnýmipredpismi.
Zákon teda nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje,
ak k takémuto porušeniu práva alebo povinnosti dôjde.

23. Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia, táto závisí od úvahy súdu. Pri jej určovaní sa

zohľadňujú rôzne kritéria a to intenzita, časové trvanie závadného konania, satisfakčná a sankčná
funkcia a podobne. Súd musí o výške primeraného finančného zadosťučinenia uvažovať v intenciách
konkrétneho sporu a vychádzať z konkrétnych zistených skutkových okolností.

24. Rovnako ako súd prvej inštancie, i súd odvolací, považoval za primerané v prejednávanej veci

finančné zadosťučinenie vo výške 500 eur. Takto priznané finančné zadosťučinenie je akousi určitou
satisfakciou za stav, ktorý musela v dôsledku konania žalovaného (opísaného v rozhodnutí súdu prvej
inštancie) trpieť a je aj sankciou postihujúcou žalovaného, ktorý závadne konal. Tak, ako už odvolací súd
uviedol vyššie, spotrebiteľ nie je povinný preukázať ujmu, ktorá mu vznikla, pretože Zákon o ochrane
spotrebiteľapriznávaprávonafinančnézadosťučinenieužvtedy,keďkporušeniuprávaalebopovinnosti

dôjde. Žalobkyňa sa v tomto prípade úspešne domohla svojho práva, a teda boli splnené všetky zákonné
predpoklady pre priznanie finančného zadosťučinenia, tak ako jeho priznanie, vychádzajúc z okolností
danej veci, správne odôvodnil súd prvej inštancie.25. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie vyčerpávajúcim spôsobom uviedol, aké úvahy
hoviedlipristanovenívýškyprimeranéhofinančnéhozadosťučinenia,keďprivýškeurčeniaprimeraného
finančného zadosťučinenia, bolo prihliadnuté ku všetkým skutkovým okolnostiam daného prípadu, s

ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto poukazuje.

26. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobkyni žiadna ujma, ktorá by odôvodňovala priznanie finančného
zadosťučinenia, nevznikla, odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že úlohou spotrebiteľa pri uplatnení tohto
nároku nie je ujmu preukazovať, a i s ohľadom na uvedené, je i v tomto smere odvolanie žalovaného

nedôvodné.

27. Poukazujúc na vyššie uvedené odôvodnenie, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho
napadnutých vyhovujúcich výrokoch ako vecne správny v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

28. Úlohou odvolacieho súdu v rámci prejednania podaného odvolania žalovaného bolo preskúmať

i výrok súvisiaci s napadnutými výrokmi vo veci samej, teda výrok/y o náhrade trov konania, pričom
odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie o trovách konania strán sporu rozhodol nesprávne,
čo viedlo odvolací súd v zmysle ustanovenia § 388 CSP k zmene rozhodnutia o trovách konania (výroky
VIII., IX.), tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

29. Súd prvej inštancie správne konštatoval úspech žalobkyne v rozsahu priznaných a uplatnených
nárokov v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. Rovnako správne ustálil, že v prípade zastavenia
konania v rozsahu určovacích výrokov, vrátane výroku o zastavení konania vo výške 500 eur
primeraného finančného zadosťučinenia, sa na rozhodovanie o trovách konania uplatňuje ustanovenie
§ 256 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého v danom prípade žalobkyňa procesne zavinila zastavenie

konania. Pokiaľ však súd prvej inštancie z hľadiska rozhodovania o trovách konania v zastavujúcom
rozsahu aplikoval ustanovenie § 257 CSP, s takýmto záverom súdu sa odvolací súd nestotožňuje,
nakoľko na rozdiel od súdu prvej inštancie má za to, že v danej veci nemožno konštatovať existenciu
tak výnimočných dôvodov, ktoré by ako dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodňovali postup v
zmysle tohto zákonného ustanovenia. Potom, pokiaľ žalobkyňa bola v konaní úspešná v rozsahu

priznaného finančného plnenia, a to tak bezdôvodného obohatenia, ako i finančného zadosťučinenia,
pričom zároveň procesne zavinila zastavenie konania vo výrokoch o určenie neplatnosti úverovej
zmluvy, dohody o zrážkach zo mzdy, záložnej zmluvy, zmenky a vo výroku o zaplatenie finančného
zadosťučinenia vo výške 500 eur, s nárokom žalovaného na náhradu trov konania, takýto výsledok
konania z hľadiska komplexného rozhodovania o trovách tohto konania možno považovať za pomerný

úspech oboch strán sporu, ktorý odôvodňuje postup súdu v zmysle ustanovenia § 255 ods. 2 CSP a
rozhodnutie o trovách konania tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Je potrebné
uviesť i to, že pokiaľ súd prvej inštancie rozhodoval o trovách tohto konania, nebolo dôvodné osobitne
rozhodovať o trovách prvoinštančného konania a trovách odvolacieho konania, ale o trovách konania
rozhodnúť, vzhľadom na celkový výsledok tohto konania, v zásade jedným výrokom.

30. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak,
úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, pričom o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od

doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).