Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. január 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/142/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7113203658
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Popovičová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7113203658.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Popovičovej a členiek

senátu JUDr. Viery Bodnárovej a JUDr. Táne Veščičikovej v spore žalobkyne: K. H., nar. XX.X.XXXX,
bytom v V., W.Y. I. XX, zastúpenej JUDr. Michalom Treščákom, ml., advokátom so sídlom v Košiciach,
Thurzova 6 proti žalovanej: N. Š., nar. XX.XX.XXXX, bytom v V., J. X, zastúpenej Advokátskou
kanceláriou VASIĽ, ŠIMONOVIČ & partners, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Kuzmányho 29, o zaplatenie
10.909,66 eur s prísl., o odvolaní žalobkyne a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa
14.2.2019 č.k. 15C/301/2013-423 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo vyhovujúcom výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni 5.955,00

eur s prísl.

M e n í rozsudok v zamietajúcom výroku o príslušenstve pohľadávky tak, že žalovaná je povinná
zaplatiť žalobkyni 8% úrok z omeškania zo sumy 5.955,00 eur od 9.10.2013 do zaplatenia do troch dní
od právoplatnosti rozsudku.

P o t v r d z u j e rozsudok v prevyšujúcej zamietajúcej časti.

M e n í rozsudok tak, že vzájomný návrh žalovanej v zostávajúcej časti zamieta.

Žalobkyňa má právo na náhradu trov prvostupňového konania voči žalovanej v celom rozsahu.

V konaní o vzájomnej žalobe žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov prvostupňového
konania.

Nepriznáva stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobkyni 5.955,00 eur s 8% úrokom z omeškania od 17.5.2016 do zaplatenia do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalobkyni priznal proti žalovanej nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 9,18%. Vzájomný návrh žalovanej o zaplatenie 16.552,76 eur zamietol.
Žalobkyni priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a po právnom posúdení veci v zmysle § 657, § 663,
§ 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nar. vlády č. 87/1995 Z.z., vychádzajúc z právneho názoru
odvolacieho súdu vysloveného v uznesení, ktorým bol zrušený skorší rozsudok súdu prvej inštancie
vzal za preukázané, čo medzi spornými stranami ani nebolo sporné, že žalobkyňa poskytla žalovanejv zmysle § 657 Občianskeho zákonníka pôžičku vo výške 15.000,00 eur, ktorú sumu získala z predaja
svojho 4-izbového bytu v V., kde bývala spoločne so žalovanou a so svojou rodinou. Pôžička bola
poskytnutá žalovanej za účelom kúpy nehnuteľnosti do jej vlastníctva.

3. Touto žalobou sa žalobkyňa domáhala voči žalovanej vrátenia pôžičky vo výške 15.000,00 eur,
poníženej o sumu 4.320,00 eur, ktorá mala predstavovať nájomné za obdobie 18 mesiacov, kedy užívala
žalobkyňa nehnuteľnosť vlastnícky patriacu žalovanej. Suma 4.320,00 eur predstavovala hodnotu
nájomného za 8 mesiacov užívania tejto nehnuteľnosti po 240,00 eur mesačne, zníženej o sumu 460,00

eur, ktorá tvorila nedoplatok pre spoločnosť SPP a.s. a ktorý zaplatila žalovaná a zvýšenú o sumu
460,00 eur, čo predstavuje 1/3 nájomného pripadajúceho na žalovanú, ktorá užívala v tomto období
nehnuteľnosť spoločne so svojou rodinou (5 mesiacov x 92,00 eur). Preto sa žalobkyňa touto žalobou
domáhala od žalovanej vrátenia sumy 10.909,66 eur (15.000,00 eur - 4.320,00 eur).

4. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie mal z výsluchu žalobkyne, žalovanej a

svedkov za preukázané, že žalobkyňa so svojou rodinou užívala nehnuteľnosť - rodinný dom v obci
A. M. vlastnícky patriacej žalovanej na základe vzájomnej dohody so žalovanou, pričom obsahom
tejto ústnej dohody nebola finančná odplata. Takáto dohoda bola výsledkom záujmu o neskoršie
spoločnénadobudnutienehnuteľnostiaodrazomznačnýchinvestíciívloženýchdorekonštrukciestarého
domu stranami sporu. O súhlase žalovanej s užívaním nehnuteľnosti žalobkyňou s jej rodinou svedčí

skutočnosť,žepočasdobypiatichmesiacovžalovanáužívalatútonehnuteľnosťspoločnesožalobkyňou
a jej rodinou a žalobkyňa v tom čase neplatila žalovanej žiadne nájomné. Žalovaná v čase prenechania
rodinného domu žalobkyni do užívania dala výslovný súhlas žalobkyni na bezplatné užívanie. Tvrdenia
žalovanej, že medzi ňou a žalobkyňou išlo o odplatný nájom, súd prvej inštancie vyhodnotil ako účelové,
lebo podstatnou náležitosťou a podmienkou platnosti nájomnej zmluvy v zmysle § 663 Občianskeho

zákonníka je dohoda o odplate, nájomnom, ktorá medzi stranami sporu nebola preukázaná. Znak
odplatnosti odlišuje nájomnú zmluvu od iných zmluvných typov, predovšetkým od zmluvy o výpožičke,
pri ktorej vzniká vypožičiavateľovi právo užívať individuálne určenú vec bezodplatne. Požiadavka
žalovanej na hradenie odplaty od žalobkyne po roku užívania predmetnej nehnuteľnosti bola dôvodom
odsťahovania sa žalobkyne z rodinného domu. Bolo preukázané, že žalobkyňa užívala predmetnú

nehnuteľnosť od 1.4.2011 do 30.9.2012.

5. Súd prvej inštancie vychádzal zo záveru, že žalovanej vzniklo voči žalobkyni právo na úhradu
pravdepodobného nájomného za užívanie predmetnej nehnuteľnosti, pričom pri jeho určení vychádzal
z písomného stanoviska K.. I. I., Real Invest, Trebišov, o dôveryhodnosti ktorého nemal žiadne

pochybnosti.Ztohtolistinnéhodôkazuvyplynulo,žepodľaponukyrealitnýchkanceláriívdanejobciA.W.
M. pri meste Trebišov a v blízkom okolí, pri evidovaných štyroch rodinných domoch z nájmu mesačnou
sumou za rodinný dom a pozemok od 650,00 do 400,00 eur je priemerná cena prenájmu rodinného
domu za 1 mesiac vo výške 502,50 eur v období od 1.4.2011 do 30.9.2012. K.. I. I. podal stanovisko
ako odborne spôsobilá osoba na základe výzvy súdu a žalovaná nemala voči tomuto odbornému

vyjadreniu žiadne námietky. Súd pri stanovení pravdepodobného nájomného nevychádzal z podkladov
predložených žalobkyňou, zo stanoviska Realitného centra Košice s.r.o. zo dňa 27.7.2012, podpísaného
R.. Y. Č., nakoľko táto osoba nebola a ani nie je v súčasnej dobe konateľom tejto spoločnosti, za ktorú
dané stanovisko o stanovení všeobecnej hodnoty podpísala. O tomto dôkaze mal súd preto pochybnosti.

6. Nakoľko žalobkyňa poskytla žalovanej pôžičku vo výške 15.000,00 eur, po odpočítaní sumy 9.045,00
eur, teda sumy zodpovedajúcej výške obvyklej odplaty za užívanie rodinného domu za obdobie 18
mesiacov x 502,50 eur, čo činí 9.045,00 eur, súd prvej inštancie ustálil, že žalovaná je povinná žalobkyni
zaplatiť 5.955,00 eur (15.000,00 eur - 9.045,00 eur).

7. Preto zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni 5.955,00 eur. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol ako
neopodstatnenú, nakoľko žalobkyňa nepreukázala ňou uvedené tvrdenia v zostávajúcej časti.

8. Žalovaná sa nezaplatením pôžičky riadne a včas dostala do omeškania s povinnosťou
zaplatiť žalobkyni úroky z omeškania odo dňa nasledujúceho po doručení odborného vyjadrenia k

pravdepodobnej výške nájomného K.. I., t.j. od 17.5.2016. Preto počnúc týmto dátumom zaviazal
žalovanú zaplatiť žalobkyni úroky z omeškania v zákonnej výške, tak ako vyplýva z výroku rozsudku a
v prevyšujúcej časti o príslušenstve pohľadávky žalobu zamietol.9. Pokiaľ ide o vzájomný nárok uplatnený žalovanou tento pozostával z úhrady nájomného vo výške
9.000,00 eur. V tej súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že nájomné nikdy nebolo predmetom dohody
medzi stranami sporu, preto táto suma nemôže byť žalovanej priznaná, a to ani titulom bezdôvodného

obohatenia, nakoľko žalovaná neužívala nehnuteľnosť bez právneho dôvodu, ale ako vlastníčka domu.
Pokiaľ ide o nárok na náhradu škody vo výške 806,48 eur vzniknutú poškodením, resp. opotrebením
rodinného domu súd prvej inštancie uviedol, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno o tom, aká škoda
jej poškodením užívaného domu mala vzniknúť. Vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 18.10.2018
uviedla, že sumu stanovila len odhadom.

10. Pokiaľ ide o zaplatenie sumy 3.623,00 eur ako náhradu škody spôsobenej poškodením kotla
a odcudzením radiátorov súd prvej inštancie uviedol, že žalovaná nepreukázala základné zákonné
predpoklady vzniku tejto zodpovednosti za škodu v zmysle § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka, a
to vznik škody, príčinnú súvislosť a ani protiprávne konanie žalobkyne. Žalovaná tak v tomto smere
neuniesla dôkazné bremeno. Žalobkyňa, ako aj svedok navrhnutý žalobkyňou vypovedali, že kotol na

tuhé palivo bol funkčný, v záruke a nebolo potrebné ho meniť za nový. Žalovaná žiadne dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení v tomto smere neponúkla.

11. Pokiaľ ide o zaplatenie sumy 2.123,28 eur, ktorú uplatnila žalovaná tiež vo vzájomnom návrhu titulom
náhrady leasingových splátok, ktoré doplatila za motorové vozidlo niet pochýb o tom, že vlastníkom

motorového vozidla bola samotná žalovaná a vlastnícke právo nikdy ani podľa vzájomných dohôd
nemalo patriť žalobkyni. Žalobkyňa preto nemala dôvod, aby doplatila kúpnu cenu za majetok a
vlastníctvo žalovanej. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa užívala spoločne s manželom predmetné
motorové vozidlo, ale za dobu užívania uhrádzala leasingové splátky cestou svojho manžela. Po
narušení vzájomných vzťahov kontaktovali žalovanú s tým, že nebudú uhrádzať ďalšie splátky, nakoľko

bolo zrejmé, že vozidlo je vlastníctvom žalovanej.

12. Na základe týchto úvah vzájomný návrh žalovanej o zaplatenie 16.552,76 eur zamietol ako
neopodstatnený.

13. O trovách konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 2 C.s.p. tak, že priznal žalobkyni po pomernom
rozdelení úspechu a neúspechu strán sporu (54,59% úspech - 45,41% neúspech) náhradu trov konania
proti žalovanej v rozsahu 9,18%. O trovách konania vzájomného návrhu žalovanej rozhodol v zmysle §
255 ods. 1 C.s.p. tak, že úspešnej žalobkyni priznal proti neúspešnej žalovanej nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100%.

14. Proti tomuto rozsudku, a to okrem vyhovujúceho výroku a výroku, ktorým bol vzájomný návrh
žalovanej zamietnutý, v zákonnej lehote podala odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm.
b/, d/, f/ a h/ C.s.p. a odvolaciemu súdu navrhla, aby rozsudok zmenil tak, že žalobe žalobkyne v celom
rozsahu vyhovie. Uplatnila náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania. S poukazom na bod

29, bod 31 a bod 39 odôvodnenia napadnutého rozsudku poukázala na vnútorný rozpor odôvodnenia,
keď na jednom mieste (bod 29 odôvodnenia rozsudku) sa súd stotožnil s argumentáciou žalobkyne
a dohodu o užívaní predmetnej nehnuteľnosti právne posúdil ako výpožičku v zmysle § 659 a nasl.
Občianskeho zákonníka a na inom mieste (bod 31 odôvodnenia rozsudku) pristúpil k určeniu výšky
pravdepodobného nájomného za užívanie nehnuteľnosti. V bode 39 odôvodnenia nelogicky uzatvára, že

uvedenéskutočnostivzájomnepreukazujú,žeužívanierodinnéhodomužalobkyňoubolodohodnutéako
bezodplatné a žalovaná nemá nárok požadovať od žalobkyne dodatočne žiadne plnenie. Vychádzajúc
z vyhovujúceho výroku a na neho nadväzujúceho zamietajúceho výroku následne nesprávne priznal
žalobkyni náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobkyňa sa nestotožnila ani s
rozhodnutím súdu prvej inštancie o priznaných úrokoch z omeškania. Rozhodujúcim momentom určenia

omeškania je moment doručenia žaloby do rúk žalovanej, preto žalobkyňa uplatnila úroky z omeškania
odo dňa nasledujúceho po dni doručenia žaloby. Súd prvej inštancie sa tiež dopustil procesnej vady,
keď napriek tomu, že vzájomný návrh o zaplatenie 16.552,76 eur zamietol, čiastočne o vzájomnom
návrhu žalovanej napadnutým rozsudkom rozhodol, keď nárok žalobkyne na vrátenie pôžičky ponížil
o sumu zodpovedajúcu pravdepodobnému nájomnému. Výrok rozhodnutia je zmätočný v nadväznosti

na jeho odôvodnenie, z ktorého je jasný vnútorný rozpor logiky rozhodovania súdu v tejto veci. Súd
prvej inštancie správne vyhodnotil, že dohoda o užívaní nehnuteľnosti bola dohodnutá ako bezodplatná,
preto neexistuje právny titul na priznanie pravdepodobného nájomného. Nemôže ísť ani o bezdôvodné
obohatenie, nakoľko medzi žalobkyňou a žalovanou existovala dohoda o užívaní. Žalobkyni tak mala byťpriznaná celá žalovaná suma bez akéhokoľvek odpočtu. Súd prvej inštancie nevykonal žiadne ďalšie
dokazovanie na preukázanie výšky priznanej sumy za užívanie predmetnej nehnuteľnosti. Napriek tomu
považuje žalobkyňa výrok súdu prvej inštancie o zamietnutí vzájomnej žaloby za správny, nakoľko

žalovaná neuniesla dôkazné bremeno o preukázaní svojho nároku.

15. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie aj žalovaná, a to proti jeho vyhovujúcemu výroku a
výroku, ktorým bol vzájomný návrh žalovanej zamietnutý, ako aj výrokom o trovách konania v zmysle
§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ C.s.p. a odvolaciemu súdu navrhla, aby žalobu v celom rozsahu

zamietol a žalobkyňu zaviazal zaplatiť žalovanej 1.552,76 eur. Uplatnila náhradu trov prvostupňového
a odvolacieho konania. Žalovaná poukázala na tú skutočnosť, že z celkovo uplatnenej sumy vo výške
16.552,76 eur vzájomným návrhom predstavuje čiastka 15.000,00 eur tzv. kompenzačnú námietku. V
tejto časti ide výlučne o procesnú obranu proti nároku žalobkyne, teda žalovaná ako vzájomný návrh
uplatnila žalobou o zaplatenie 1.552,76 eur. Poukázala na to, že žalovaná sa nikdy nedomáhala voči
žalobkyni zaplatenia sumy 16.552,76 eur. Osobitne v odvolaní zo dňa 17.3.2017 voči rozsudku zo

dňa 2.3.2017 navrhovala, aby žalobkyňa bola zaviazaná zaplatiť jej 1.552,76 eur. Vzájomná žaloba
bola teda vždy vo výške 1.552,76 eur. Súd prvej inštancie preto nesprávne rozhodol o zamietnutí
vzájomného návrhu o zaplatenie 16.552,76 eur. Vzájomnému návrhu o zaplatenie 1.552,76 eur naopak
malo byť vyhovené. Nestotožnila sa ani s výrokom o trovách konania, keď súd priznal žalobkyni voči
žalovanej právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Tento výrok je v rozpore s výrokom II.

napadnutého rozsudku. Výroky o trovách konania nie sú dostatočne zrozumiteľné a určité. Žalovaná
nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že medzi stranami sporu malo dôjsť k uzavretiu ústnej
dohody o užívaní domu v zmysle § 659 a nasl. Občianskeho zákonníka. Medzi stranami sporu nemohlo
dôjsť k uzavretiu zmluvy o výpožičke, nakoľko nedošlo k dohode o jej podstatných náležitostiach. Ako je
zrejmé z výpovedí žalobkyne a žalovanej na pojednávaní dňa 18.10.2018, tieto sa nikdy nedohodli na

konkrétnej dobe, počas ktorej by žalobkyňa mala nehnuteľnosť s rodinou bezodplatne užívať. Samotný
fakt, že žalobkyňa sa s rodinou do tohto domu nasťahovala a začala tam bývať, nemôže nahradiť
vôľu strán ani dohodu, ktorá by mala podstatné náležitosti. Z výpovedí strán sporu vyplynulo, že
žalobkyňa mala vykonať investície do domu (vykonať rekonštrukciu), po ktorej by medzi stranami došlo
k vyčísleniu ich vzájomných nárokov a podľa toho by sa následne stala žalobkyňa spoluvlastníčkou

domu. Žalovaná sa nikdy nevzdala svojho nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie,
počas ktorého žalobkyňa užívala rodinný dom. Z toho, že medzi stranami nedošlo k uzavretiu formálnej
(písomnej) nájomnej zmluvy nemožno vyvodzovať, že by strany sporu mali automaticky uzavrieť zmluvu
o výpožičke. Takýto záver súdu je neodôvodnený, v rozpore s výpoveďami strán sporu a v rozpore
s obsahom spisu. Je nesprávny a nezákonný. Žalovaná všetky ňou uplatnené nároky vo vzájomnej

žalobe preukázala, preto nesprávne súd rozhodol, pokiaľ vzájomnému návrhu nevyhovel. Poškodenie
rodinnéhodomubolopreukázanévýpoveďamistránatiežvýpoveďousvedkyneY.Š..Žalobkyňauznala,
že po odchode z rodinného domu demontovala kuchynskú linku, čím znížila hodnotu rodinného domu
o viac ako 1.806,48 eur. Žalovaná toto poškodenie zdokumentovala fotografiami pripojenými k spisu.
Žalovaná preukázala tento nárok aj znaleckým posudkom K.. F. S., ktorý tvorí súčasť súdneho spisu.

Pokiaľ ide o náhradu škody spôsobenej poškodením kotla a odcudzením radiátorov z rodinného domu
vo výške 3.623,00 eur, túto preukázala žalovaná účtovnými dokladmi o nákladoch na výmenu tohto kotla
a osadenie nových radiátorov a tiež fotografiami, ako aj výpoveďou svedkyne Y. Š.. Záver súdu, že
žalovaná v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno je tak nesprávny. Samotná žalobkyňa a jej manžel
vo výpovedi uviedli, že pri svojom odchode demontovali radiátory. Výšku doplatku, ktorý bolo potrebné

uhradiť titulom nesplatenej pôžičky preukázala listinnými dôkazmi, výpoveďou žalobkyne a svedkyne Y.
Š.M., ako aj fotografickou dokumentáciou. Žalovaná sa nedomáhala kúpnej ceny za motorové vozidlo,
ale doplatku za leasingové splátky, ktoré musela namiesto žalobkyne vyplatiť.

16. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu zotrvala na svojej odvolacej argumentácii. Podľa nej dohoda

o užívaní predmetnej nehnuteľnosti napĺňa všetky zákonné znaky zmluvy o výpožičke, preto správne
rozhodol súd prvej inštancie, pokiaľ zamietol vzájomný návrh žalovanej. Stotožnila sa so skutkovými a
právnymi dôvodmi súdu prvej inštancie ohľadom zamietnutia vzájomného návrhu.

17. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu zotrvala na svojej argumentácii. Nestotožnila sa s odvolacou

argumentáciou žalobkyne a poukázala na obsah svojho odvolania voči rozsudku.

18. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobkyne a žalovanej bez nariadenia
pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 C.s.p. z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov, v rozsahu vzmysle ust. § 379 a § 380 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je čiastočne opodstatnené
a odvolanie žalovanej opodstatnené nie je.

19. Výsledky dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie svedčia o jednoznačnom závere, že
žalobkyňa požičala žalovanej sumu 15.000,00 eur titulom pôžičky, ktorú jej žalovaná doposiaľ nevrátila.
Niet pochýb o opodstatnenosti nároku žalobkyne na vrátenie požičanej sumy voči žalovanej vo výške
15.000,00 eur, ktorú skutočnosť nespochybňuje ani žalovaná v podanom odvolaní.

20. Žalobkyňa sa žalobou voči žalovanej domáhala zaplatenia sumy 10.909,66 eur, ktorá suma
predstavuje zostatok poskytnutej pôžičky žalovanej vo výške 15.000,00 eur, od ktorej žalobkyňa
odpočítala sumu 4.320,00 eur, ktorá predstavuje sumu určenú za užívanie nehnuteľnosti vlastnícky
patriacej žalovanej žalobkyňou a jej rodinou v období od 1.4.2011 do 30.9.2012 a ktorú výšku vyčíslila
žalobkyňa tak, že 18 mesiacov užívania vynásobila sumou 240,00 eur (18 x 240,00 eur), čo činí
4.320,00 eur a ktorá podľa nej predstavuje výšku obvyklého nájomného u podobných nehnuteľností za

dané obdobie. Žalobkyňa od zostávajúcej sumy odrátala aj sumu 230,00 eur, ktorú uhradila žalovaná
ako nedoplatok SPP a žiadala zohľadniť, že žalovaná užívala predmetnú nehnuteľnosť po dobu 5
mesiacov spolu so žalobkyňou a jej rodinou, za čo vyčíslila úhradu vo výške 1/3 ňou určeného obvyklého
nájomného (5 x 92,00 eur), čo činí 460,00 eur. Takto žalobkyňa voči žalovanej touto žalobou uplatnila
nárok na zaplatenie 10.909,66 eur.

21. Niet pochýb o tom, ako jednoznačne vyplýva aj z obsahu písomného podania žalovanej zo dňa
4.9.2018 (č.l. 343 a nasl. spisu), že žalovaná v priebehu konania vzniesla voči žalobou uplatnenému
nároku vzájomný návrh, ktorým sa domáhala od žalobkyne zaplatenia 16.552,76 eur, na základe ktorého
návrhu požadovala žalobu žalobkyne zamietnuť a žalobkyňu zaviazať žalovanej doplatiť sumu 1.552,76

eur. Z obsahu tohto podania, ale aj vyjadrení žalovanej v priebehu konania vyplynulo, že nesúhlasila s
výškou obvyklého nájomného stanoveného žalobkyňou za užívanie predmetnej nehnuteľnosti v období
od 1.4.2011 do 30.9.2012 vo výške 240,00 eur, ktoré podľa žalovanej činí 500,00 eur mesačne. Od
požičanejsumy15.000,00euržalobkyňoubolopodľažalovanejpretopotrebnéodpočítaťsumu9.000,00
eur (18 mesiacov x 500,00 eur), a nie sumu určenú žalobkyňou vo výške 4.320,00 eur. Z týchto

vyjadrení žalovanej tak nepochybne vyplýva, že voči žalobkyni sa domáha doplatenia sumy 4.680,00
eur, keďže od sumy obvyklého nájomného určeného žalovanou vo výške 9.000,00 eur treba odpočítať
sumu obvyklého nájomného určenú žalobkyňou, ktorú zohľadnila pri podaní žaloby vo výške 4.320,00
eur. Odvolací súd v tej súvislosti uzatvára, že žalovaná sa takto vzájomným návrhom domáhala voči
žalobkyni zaplatenia sumy 4.680,00 eur, ktorý nárok žalovaná zahrnula do vzájomnej žaloby, aj keď

nesprávne žalovaná v písomnom podaní zo dňa 4.9.2018 uvádza sumu 9.000,00 eur, keďže pri vyčíslení
tejto sumy opomenula tú skutočnosť, že žalobkyňa sa voči nej v tomto konaní domáha zaplatenia
sumy 15.000,00 eur poníženej o sumu 4.320,00 eur, predstavujúcu žalobkyňou určené obvyklé nájomné
za obdobie užívania predmetnej nehnuteľnosti. Žalovaná sa ďalej vzájomným návrhom domáha voči
žalobkyni zaplatenia náhrady škody spôsobenej poškodením nehnuteľnosti počas užívania žalobkyňou

vo výške sumy zodpovedajúcej znehodnoteniu tejto nehnuteľnosti za obdobie užívania 18 mesiacov vo
výške 1.806,48 eur, ktorú uplatnila vo výške bežného opotrebenia. Ďalej sa domáhala náhrady škody
spôsobenej poškodením kotla a odcudzením radiátorov z predmetného rodinného domu, ktorú vyčíslila
ako výšku nákladov vynaložených na uvedenie veci do pôvodného stavu, t.j. výmenu vykurovacieho
kotla, kúpu a inštaláciu nových radiátorov do rodinného domu vo výške 3.623,00 eur. Ďalej sa žalovaná

vzájomným návrhom domáhala voči žalobkyni zaplatenia sumy 2.123,28 eur predstavujúcu výšku
bezdôvodného obohatenia na strane žalobkyne z dôvodu doplatenia zostatku nesplatenej pôžičky za
auto kupované pre potreby žalobkyne a jej rodiny žalovanou. Niet pochýb, že takto uplatnený vzájomný
návrh žalovanej predstavuje spolu sumu 12.232,76 eur. Ide o vzájomnú žalobu v zmysle § 147 C.s.p.,
nakoľko žalovaná uplatňuje voči žalobkyni svoju pohľadávku na započítanie, pričom navrhuje, aby jej

bolo prisúdené viac, než uplatnila žalobkyňa žalobou (10.909,66 eur). Nejde preto prostriedok procesnej
obrany zo strany žalovanej, ale o vzájomnú žalobu, ktorá sa takto stala tiež predmetom konania. Bolo
preto povinnosťou súdu o tejto vzájomnej žalobe rozhodnúť.

22. Z dôvodu, že žalovaná svojim vzájomným návrhom uplatnila voči žalobkyni nárok na zaplatenie

4.680,00 eur titulom doplatku za užívanie predmetnej nehnuteľnosti žalobkyňou v období od 1.4.2011
do 30.9.2012, správne sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou, či nárok žalovanej v tomto smere je
opodstatnený. Výsledky dokazovania vykonané pred súdom prvej inštancie jednoznačne svedčia o tom,
že medzi stranami sporu nedošlo k uzavretiu zmluvy s konkrétnym obsahom, na základe ktorej byvzniklo právo žalobkyne spolu s rodinou užívať predmetnú nehnuteľnosť, a ktorej obsah by stanovil
práva a povinnosti zmluvných strán v súvislosti s užívaním tejto nehnuteľnosti, vrátane určenia sumy
zodpovedajúcej odplate za užívanie nehnuteľnosti, resp. dohody o tom, že by predmetnú nehnuteľnosť

žalobkyňa spolu s rodinou mala právo užívať bezplatne. Pre uzavretie zmluvy s konkrétnym obsahom
sa totiž vyžaduje konsenzuálny prejav zmluvných strán smerujúci k jednoznačnému určeniu práv a
povinností konkrétneho obsahu. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že v danom
prípade k takémuto súhlasnému prejavu strán sporu o uzavretí zmluvy konkrétneho obsahu nedošlo.
Niet pochýb o tom, že medzi zmluvnými stranami nedošlo k uzavretiu zmluvy, ktorá by riešila tento

užívací vzťah písomnou formou, avšak k uzavretiu zmluvy nedošlo ani ústnou formou. Žalobkyňa
spolu s rodinou síce užívala predmetnú nehnuteľnosť v danom období so súhlasom žalovanej s tým,
že aj s prihliadnutím na investície žalobkyne do predmetnej nehnuteľnosti a ďalšie vzájomné vzťahy
medzi stranami sporu tieto následne upravia svoje zmluvné vzťahy neskoršou dohodou, ku ktorej však
nedošlo. Ani jedna zo sporových strán sa nevyjadrila v tom zmysle, že by medzi stranami sporu došlo
k jednoznačnému určeniu práv a povinností v súvislosti s užívaním predmetnej nehnuteľnosti. Samotná

žalobkyňa v žalobe tvrdila, že len z dôvodu zachovania dobrých rodinných vzťahov nepožaduje od
žalovanej vrátenie celej pôžičky, od ktorej sama odrátala sumu zodpovedajúcu hodnote obvyklému
nájomnému za toto obdobie. Spornou sa stala (len) výška určeného obvyklého nájomného za toto
užívanie, keďže žalovaná výšku určenú žalobkyňou spochybnila a túto považovala za nepostačujúcu.

23. Za takejto procesnej situácie zaťažovalo sporové strany dôkazné bremeno o preukázaní svojich
tvrdení o výške obvyklého nájomného, keďže tieto sa zásadne líšili. V tomto smere súd prvej inštancie
vykonal dokazovanie, keď cestou realitných kancelárií sa pokúsil zistiť výšku obvyklého nájomného u
podobných nehnuteľností za predmetné obdobie, pričom pri stanovení tejto výšky vychádzal z listinného
dôkazu - písomné stanovisko doručené súdu 15.4.2016 K.. I. I., Real Invest, o dôveryhodnosti ktorého

listinného dôkazu súd prvej inštancie nemal žiadne pochybnosti. V dôvodoch rozhodnutia v bode 16
vysvetlil, prečo neprihliadol k listinnému dôkazu predloženého žalobkyňou - stanovisku Realitného
centra Košice s.r.o. zo dňa 27.7.2012, s ktorými dôvodmi sa odvolací súd stotožňuje. Žiadna zo
zmluvných strán v tomto smere nenavrhla ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, preto správne
súd prvej inštancie vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania v súlade s § 191 C.s.p. a správne pri

určení výšky obvyklého nájomného vychádzal zo sumy 502,50 eur mesačne.

24. V konaní nebolo pochýb o tom, že žalobkyňa spolu s rodinou užívala predmetnú nehnuteľnosť
v období od 1.4.2011 do 30.9.2012 bez zmluvného základu, teda bez právneho dôvodu, čo zakladá
nárok žalovanej na plnenie voči žalobkyni titulom bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 a nasl.

Občianskeho zákonníka. Správne súd prvej inštancie pri vyčíslení tohto nároku vychádzal z dôkazov
vykonaných v priebehu konania a takto určil výšku obvyklého nájomného za 1 mesiac 502,50 eur, čo
za 18 mesiacov činí 9.045,00 eur. Z tejto sumy žalobkyňa pri podaní žaloby započítala oproti požičanej
sume15.000,00eursumu4.320,00eur.Žalovanejvšaktitulombezdôvodnéhoobohateniapatrí9.045,00
eur, preto nárok žalobkyne je opodstatnený, čo do 5.955,00 eur (15.000,00 eur - 4.320,00 eur -

4.725,00 eur). Vzájomná žaloba žalovanej bola pokiaľ ide o nárok na zaplatenie sumy zodpovedajúcej
obvyklému nájomnému vo výške 4.725,00 eur opodstatnená, pričom súd prvej inštancie opodstatnenosť
vzájomného návrhu v tejto časti zohľadnil vo výroku I. napadnutého rozsudku, keď od nároku žalobkyne
na zaplatenie 15.000,00 eur titulom pôžičky odrátal nárok žalovanej na zaplatenie sumy 9.045,00 eur
(4.320,00 eur započítaných žalobkyňou a ďalších 4.725,00 eur) titulom bezdôvodného obohatenia, z

čoho vyplýva, že žalobkyni zostáva voči žalovanej nárok na zaplatenie 5.955,00 eur.

25. Správne preto rozhodol súd prvej inštancie vyhovujúcim výrokom I., ktorým priznal žalobkyni voči
žalovanej nárok na zaplatenie 5.955,00 eur a v zostávajúcej časti žalobu žalobkyne zamietol.

26. Pokiaľ ide o príslušenstvo tejto pohľadávky, súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil,
pokiaľ počiatok omeškania stanovil odo dňa nasledujúceho po doručení odborného vyjadrenia k
pravdepodobnej výške nájomného žalovanej, t.j. od 17.5.2016. Vychádzajúc z už vysloveného právneho
názoru odvolacieho súdu skorším uznesením bolo potrebné posudzovať omeškanie žalovanej odo dňa
nasledujúceho po doručení žaloby, kedy žalovaná získala vedomosť o výške pohľadávky a jej dôvodoch

uplatnených touto žalobou.27. Na základe týchto úvah odvolací súd v súlade s § 388 C.s.p. zmenil rozsudok v zamietajúcom výroku
o príslušenstve pohľadávky tak, že počiatok omeškania stanovil odo dňa nasledujúceho po doručení
žaloby žalovanej, t.j. odo dňa 9.10.2013.

28. Odvolací súd považuje za správne úvahy súdu prvej inštancie, ktorý zamietol vzájomný návrh
žalovanej v zostávajúcej časti, s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie sa v tomto smere odvolací
súd stotožňuje a v podrobnostiach na neho poukazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.). K zmene výroku rozsudku
súdu prvej inštancie, ktorým bol zamietnutý vzájomný návrh došlo zo strany odvolacieho súdu len z

formálnych dôvodov tak, aby tento výrok zodpovedal danej procesnej situácii.

29. Pokiaľ ide o nárok žalovanej na zaplatenie náhrady škody vo výške 1.806,48 eur, predstavujúcej
sumu zodpovedajúcu za znehodnotenie nehnuteľnosti za obdobie 18 mesiacov užívania zo strany
žalobkyne a jej rodinných príslušníkov, je potrebné vyzdvihnúť, že žalovaná tento nárok uplatnila ako
sumu rovnajúcu sa bežnému znehodnoteniu predmetnej nehnuteľnosti za užívanie počas obdobia 18

mesiacov. Požiadavka žalovanej na náhradu bežného opotrebenia nie je opodstatnená, keďže bežné
opotrebenie súvisí s užívaním nehnuteľnosti, za ktoré žalovanej patrí náhrada v podobe priznaného
obvyklého nájomného. Bežné opotrebenie nehnuteľnosti je spojené s jej riadnym užívaním a prípadné
znehodnotenie nehnuteľnosti z tohto dôvodu zaťažuje vlastníka nehnuteľnosti a nemôže ísť na ťarchu
osoby, ktorá za užívanie nehnuteľnosti uhrádza odplatu. Správne preto rozhodol súd prvej inštancie,

pokiaľ vzájomný návrh žalovanej v tejto časti zamietol.

30. Pokiaľ ide o náhradu škody spôsobenú poškodením kotla a odcudzením radiátorov niet pochýb
o tom, že výmena vykurovacieho kotla, ale aj kúpa a inštalácia nových radiátorov sú náklady, ktoré
zaťažujú vlastníka nehnuteľnosti a súvisia s rekonštrukciou, resp. obnovením nehnuteľnosti. Žalovaná

preto nemá nárok požadovať túto náhradu od žalobkyne.

31. Rovnako za neopodstatnený je potrebné považovať aj nárok žalovanej na zaplatenie doplatku
vyplývajúceho z leasingovej zmluvy, ktorej zmluvnou stranou žalobkyňa nebola a preto jej z tejto zmluvy
nemôžuvzniknúťžiadneprávaaanipovinnosti.Natomtozávereničnemeníaniskutočnosť,žežalovaná

predmetné motorové vozidlo odovzdala do užívania žalobkyne, čo by zakladalo nárok žalovanej na
odmenu za užívanie motorového vozidla voči žalobkyni, ktorý však v tomto konaní neuplatnila.

32. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozhodol tak, ako vyplýva z enunciátu tohto
rozhodnutia.

33. Pokiaľ ide o trovy konania, odvolací súd v súlade s § 396 ods. 2 C.s.p. zmenil výrok o trovách
prvostupňového konania tak, že žalobkyni, ktorá bola v konaní vo veci samej úspešná, priznal plný
nárok na náhradu trov konania voči žalovanej, ktorá v konaní úspešnou nebola. Niet pochýb o tom, že
nárok žalobkyne na zaplatenie sumy 10.909,66 eur titulom plnenia zmluvy o pôžičke bol opodstatnený

a tomuto nároku bolo aj žalobou vyhovené. Preto žalobkyni patrí náhrada trov konania voči žalovanej
v zmysle § 255 C.s.p.

34. Pokiaľ ide o trovy konania ohľadom vzájomnej žaloby, jej predmetom bolo zaplatenie 12.232,76 eur,
z ktorej sumy bola žalovaná úspešná čo do doplatenia obvyklého nájomného vo výške 4.725,00 eur.

Možno tak uzavrieť, že úspech žalovanej a rovnako aj úspech žalobkyne sa vyrovnal. Preto odvolací
súd rozhodol tak, že v zmysle § 255 ods. 2 C.s.p. žiadnej zo strán sporu nepatrí nárok na náhradu trov
konania o vzájomnej žalobe.

35. Pokiaľ ide o trovy odvolacieho konania, odvolací súd rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že

stranám sporu nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keďže ich úspech sa v odvolacom
konaní vyrovnal.

36. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 C.s.p.).