Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. január 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/90/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6112230476
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6112230476.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a

členov senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Evy Dzúrikovej, v spore žalobcu: M. X., nar. XX. XX.
XXXX, bytom B. X., E. ulica č. XX, zastúpený spoločnosťou Varinský & partners, s. r. o., Námestie SNP
č. 13, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo
spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie č. 13, IČO: 00 166 073, o náhradu škody
voči štátu vo výške 18.369,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní oboch sporových strán proti rozsudku
Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 14C/88/2013-536 z 06. 02. 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 14C/88/2013-536 zo 06. 02. 2018 vo výroku o uložení

povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 9.049,85 Eur spolu s 8,75 % ročným úrokom z omeškania zo
sumy 573,15 Eur (prvý výrok) m e n í v časti určenia dňa vzniku omeškania tak, že žalovaná je povinná
zaplatiť žalobcovi 8,75 %-ný ročný úrok z omeškania zo sumy 573,15 od 19. 12. 2012 do zaplatenia; v
ostatnej časti prvý výrok rozsudku p o t v r d z u j e.

II. Rozsudok vo výroku, ktorým súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol (druhý výrok), p o t v r d z u j e.

III. Rozsudok vo výroku o trovách prvoinštančného konania (tretí výrok) m e n í tak, že žalovaná je
povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 67,80 % v lehote 15 dní od právoplatnosti
rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške trov konania.

IV. Žiadna zo strán sporu n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 9.049,85 Eur spolu s 8,75 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 573,15 Eur od 11. 12.
2012 do zaplatenia v lehote 15 dní od právoplatnosti do zaplatenia. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol.

O trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania. Okresný súd
rozhodoval o náhrade škody spôsobenej rozhodnutím orgánu štátnej moci podľa zákona č. 58/1969
Zb. uplatnenej vo výške 18.469,32 Eur spolu s 9 %-ným ročným úrokom z omeškania, po čiastočnom
potvrdení prvého rozsudku (č. k. 14C/88/2013-248 z 27. 11. 2014, kde výrokom I. bol potvrdený rozsudok
v rozsahu 23,65 Eur s 9 %-ným ročným úrokom z omeškania a výrokom II. bol potvrdený zamietajúci
výrok v rozsahu 73,67 Eur) rozhodoval o náhrade škody vo výške 18.369,- Eur pozostávajúcej z nároku
na ušlý zisk vyčíslený sumou 2.242,30 Eur, náhradu nemajetkovej ujmy vyčíslenú sumou 15.300,- Eur

a náhrada škody pozostávajúca z trov právneho zastúpenia v rámci konania o predbežnom prejednaní
nároku žalobcu v rozsahu 826,70 Eur spolu s príslušenstvom.2. Súd prvej inštancie doplnil dokazovanie v zmysle usmernenia uznesením odvolacieho súdu
(Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14Co/66/2015-400 z 28. februára 2017) a po jeho vyhodnotení
opätovne vo veci rozhodol tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 9.049,85 Eur spolu

s 8,75 %-ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 573,15 Eur od 11. 12. 2012 do zaplatenia, vo
zvyšnej časti žalobu zamietol. Priznanou sumou priznal súd prvej inštancie žalobcovi ušlý zisk vo výške
573,15 Eur vychádzajúc z preukázaného dosahovaného zisku žalobcom za roky 2001 a 2002 (teda
pred rokom, kedy bol žalobca vzatý a držaný vo väzbe) a to za obdobie trvania väzby - 5 mesiacov
tak, ako vyplýva z odseku 66 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie uviedol, že v

priamej príčinnej súvislosti medzi rozhodnutím o väzbe a vzniknutou škodou na strane žalobcu je práve
takýmto spôsobom vypočítaný ušlý zisk, pričom poukázal aj na ustálenú judikatúru v tomto smere, v
zmysle ktorej pri preukazovaní výšky škody titulom ušlého zisku je možné vychádzať len z obdobia pred
výkonom väzby, pričom súd zároveň konštatoval, že v príčinnej súvislosti nemôže byť náhrada ušlého
zisku za celý rok 2003, stotožnil sa s názorom žalovanej v tom, že žalobný návrh žalobcu v tomto smere
nie je preukázaný v celom rozsahu.

3. Rozhodnutie o náhrade nemajetkovej ujmy a jeho výške v priznanom rozsahu 50,- Eur za deň
trvania väzby (spolu 7.650,- Eur) odôvodnil súd prvej inštancie tým, že považoval za nepochybné, že
výkonomväzbynadžalobcombolozasiahnutédojehoústavnýchpráv,jehoosobnáslobodabolavrámci
trestného konania obmedzená a neskôr bolo preukázané, že trestné stíhanie bolo vedené nedôvodne,

pretože skutok, za ktorý bol obžalovaný, nebol trestným činom; žalobca bol v celom rozsahu spod
obžaloby oslobodený. Výkonom väzby došlo k obmedzeniu celého radu ústavných práv žalobcu, išlo
o právo na osobnú slobodu, slobodu pohybu, práva na rodinný a súkromný život, práva na súkromie a
v neposlednom rade aj k zásahu do jeho občianskej cti, ľudskej dôstojnosti a vážnosti. Súd vychádzal
z názoru, že aj keď v tomto prípade ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv,

jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom má za následok, že ide o osobné právo majetkovej povahy.
Žalobca dostatočným spôsobom preukázal, akým spôsobom bol realizovaný výkon väzby, že sa musel
podrobiť zásahu do svojich osobných práv a bol nútený časť života stráviť v podmienkach väzby
a túto časť života nie je možné žalobcovi navrátiť. Popísal a svedeckými výpoveďami dokázal, aké
boli vo výkone väzby podmienky a pravidlá, napríklad stravovania, či hygieny, resp. celého priebehu

väzby s mnohými zákazmi, príkazmi, resp. obmedzeniami. Žalobca vnímal celú situáciu obtiažne, väzba
na neho pôsobila stresujúco a skľučujúco, čo mal súd preukázané jednak svedeckými výpoveďami,
a tiež z listov, ktoré žalobca v priebehu výkonu väzby písal svojím príbuzným. Súd prvej inštancie
mal za to, že ujma, ktorú označil žalobca ako nemajetkovú, bola práve tou, ktorá sa premietla do
jeho psychickej sféry fyzickej osoby. Náhrada nemajetkovej ujmy podľa súdu poskytuje najúčinnejšiu

občianskoprávnu ochranu osobnosti fyzickej ujmy a jeho priznanie v peniazoch, je možnosťou zmierniť
nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie
uviedol, že táto náhrada musí mať základ v zistenom skutkovom stave, musí byť tak vysoká, aby splnila
úlohu odškodňovaciu, nielen symbolickú a na druhej strane, aby nebola neprimerane vysoká. Výška
náhrady nemajetkovej ujmy je určovaná základnými zákonnými kritériami ako závažnosťou vzniknutej

ujmy a okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva došlo. Rozhodujúce je objektívne hľadisko, teda
to, čo by predmetnú ujmu rovnako v danom mieste a čase vnímala každá iná fyzická osoba. Výška
takejto náhrady nemajetkovej ujmy potom zosobňuje hodnotu práva nemateriálnej povahy týkajúceho
sa osobnej integrity človeka vrátane ľudskej dôstojnosti. Za odôvodnený nárok považoval náhradu v
rozsahu 50,- Eur za deň trvania väzby, pričom podporne vychádzal aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu

SR zo dňa 09. 08. 2016 sp. zn. 3Cdo/95/2016, kedy súd priznal náhradu za 28 dní väzby 35,- Eur za
každý deň výkonu väzby, resp. rozsudok Najvyššieho súdu ČR 30Cdo/2357/2010. V rozsahu, v ktorom
žalobca uplatnil nárok v prevyšujúcej časti, ako nedôvodnú žalobu zamietol.

4. K náhrade škody vo výške 826,70 Eur, ktorá predstavovala náhradu dvoch úkonov právnej služby

v rámci predbežného prerokovania nároku žalobcu súd náklady považoval za účelne vynaložené
a potrebné na uplatnenie práva žalobcu, žalobca predložil dôkazy ohľadne ich úhrady a súd teda
považoval za splnené všetky atribúty pre priznanie tohto nároku na náhradu škody. Poukázal pritom
aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Cdo/7/1999, v zmysle ktorého uvedené náklady treba považovať za
príslušenstvo nároku na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. Za irelevantnú označil námietku

žalovanej, podľa ktorej išlo o duplicitné priznanie práva, pretože zistil, že žalobca uplatnil dva nároky
na náhradu škody dvoma samostatnými žalobami a rovnako podal dvakrát aj návrh na predbežné
prerokovanie nároku. Súd zistil, že išlo o dva rôzne nároky založené na rôznych právnych základoch,
hoc vyplývajúce z jednej škodnej udalosti, a preto túto námietku žalovanej neakceptoval.5. Pokiaľ ide o priznanie príslušenstva z pohľadávky, ktorá vznikla v súvislosti s nemajetkovou ujmou a
ujmou ušlého zisku, keď tohto príslušenstva sa žalobca nedomáhal z titulu náhrady škody vzniknutej z

nákladov právneho zastúpenia, v tejto časti zobral žalobu ohľadne zaplatenia 9 %-ného ročného úroku
z omeškania zo sumy 826,75 späť a v tejto časti bolo konanie zastavené. Žalovaná sa tak nemohla v
časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy dostať do omeškania od požadovaného termínu 23. 06. 2012, ale
až potom, keď nadobudne právoplatnosť rozhodnutie súdu o náhrade nemajetkovej ujmy, v ktorom je
určená doba plnenia. Súd prvej inštancie preto priznal úrok z omeškania len zo sumy 573,15 Eur (ušlého

zisku) od 11. 12. 2012, kedy sa dostala žalovaná do omeškania, keďže zamietavú odpoveď adresovala
žalobcovi dňa 10. 12. 2012 tak, ako je uvedené v ods. 77 napadnutého rozsudku. Vzhľadom na prvý
deň omeškania výška úroku z omeškania v zmysle § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. bola
určená sadzbou úrokov 8,75 %.

6. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie pomerom úspechu sporových strán v

zmysle § 255 CSP.

7. Rozsudok okresného súdu odvolaním napadol žalobca a tiež žalovaná. Žalovaná napadla rozsudok
vo výroku, ktorým súd prvej inštancie žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 9.049,85 Eur s
8,75 % ročným z úrokom z omeškania zo sumy 573,15 Eur a v závislom výroku o trovách konania.

8. Žalobca napadol rozsudok vo výroku, ktorým súd prvej inštancie v prevyšujúcej časti žalobu zamietol
a rovnako v závislom výroku o trovách konania. Predmetom odvolacieho konania je teda rozsudok súdu
prvej inštancie v celej jeho výrokovej časti.

9. Žalovaná ako prvú vzniesla námietku premlčania tvrdiac, že premlčacia doba bola vymedzená
v § 23 zákona č. 58/1969 Zb. ako jednoročná s charakterom objektívnej premlčacej doby a nie
je možné ju v žiadnom prípade prekročiť, čo znamená, že sa nepredlžuje ani o časový úsek
trvania predbežného prerokovania nároku. V opačnom prípade by nepochybne došlo k neprípustnému
narušeniu požiadavky právnej istoty. Pri objektívnej premlčacej dobe ide o plynutie doby nezávisle na

vôli a vedomosti poškodeného. Zákon jasne stanovuje začiatok plynutia lehoty a spája ho výlučne s
okamihomnadobudnutiaprávoplatnostioslobodzujúcehorozhodnutiaaleborozhodnutiaodsudzujúceho
na miernejší trest alebo rozhodnutia, ktorým bolo trestné konanie zastavené. Poukazuje na znenie
dôvodovej správy k zákonu 58/1969 Zb., podľa ktorej ak ide o premlčanie práva na náhradu škody za
väzbualebotrestupravenejvdruhejhlaveprvejčasti,bolopotrebnépriradiťpočiatokplynutiapremlčacej

doby ku dňu, kedy nadobudlo právoplatnosť oslobodzujúce rozhodnutie alebo rozhodnutie, ktorým bolo
trestné stíhanie zastavené, prípadne ku dňu prepustenia poškodeného z väzby alebo trestu. Vzhľadom
na to potom stačilo stanoviť iba jednu objektívnu premlčaciu dobu v dĺžke jedného roku. Takýto záver
bol precizovaný aj súdnou praxou [poukazuje na uzn. Najvyššieho súdu ČR 25Cdo/292/2003, v zmysle
ktorého rozhodnutia pre druhú kategóriu (§ 23 zákona) zákon počíta s jedinou, a to objektívnou lehotou

v dĺžke jedného roka počínajúc dňom právoplatnosti rozhodnutia...]. Počas predbežného prejednávania
nároku, maximálne po dobu 6 mesiacov (§ 22 ods. 3 zákona) sa premlčacia doba prerušuje, avšak
až uplatnenie práva žalobou na súde je výkonom práva rozhodným z hľadiska premlčania nároku na
náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe či treste. Zo skutkových okolností prípadu vyplýva, že
žalobca bol oslobodený spod obžaloby rozsudkom, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 27. 06. 2011, a

preto posledným dňom premlčacej doby bol deň 27. 06. 2012. Žaloba bola podaná oneskorene dňa 07.
12. 2012, ako je zrejmé z podacej pečiatky Okresného súdu Banská Bystrica.

10. V ďalšej časti odvolania žalovaná namieta nedostatok odôvodnenia rozhodnutia, poukazuje na
povinnosť súdu odôvodniť rozsudok v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP a v tejto súvislosti odkazuje na

viaceré rozhodnutia ako Ústavného súdu SR, tak aj Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorých
za porušenie práva na spravodlivé súdne rozhodnutie je potrebné považovať aj nedostatok riadneho
a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Konkrétnejšie uvádza, že v situácii, keď súd
prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku v otázke existencie zavinenia väzby sa opomenul
relevantným spôsobom vysporiadať s existenciou zavinenia väzby v prípade žalobcu, pričom odkázal

na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, považuje žalovaná rozsudok za nepreskúmateľný,
ktorý nedáva odpoveď na základnú otázku determinujúcu vznik zodpovednosti za škodu v intenciách §
5 zákona č. 58/1969 Zb. V tom vidí odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.11. V článku III. odvolania nazvanom „K priznanej náhrade nemajetkovej ujmy a jej výške“ žalovaná síce
pripúšťa, že neexistujú jednoznačné kvantifikačné kritériá, ako je to pri skutočnej škode, každá úvaha
súdu musí byť opretá o konkrétne a preskúmateľné hľadiská odôvodňujúce konkrétnu priznanú výšku

náhrady v peniazoch s prihliadnutím na osobu poškodeného, jeho doterajší život, závažnosť vzniknutej
ujmy, závažnosť následkov v pracovnom, súkromnom a spoločenskom živote. Samotnú výšku priznanej
náhrady nemajetkovej ujmy sumou vo výške 7.650,- Eur označil za nepresnú a nepreskúmateľnú.
Zdôrazňuje, že poukazovala už v konaní pred súdom prvej inštancie na nevyhnutnosť preukázať reálne
následky namietaného rozhodnutia o väzbe ako aj na subsidiárnu povahu peňažnej kompenzácie

nemajetkovej ujmy pri zachovaní primeranosti ako základnej zásady pri určovaní vhodného prostriedku
satisfakcie za nemajetkovú ujmu. Zároveň poukázala aj na vnútroštátnu judikatúru ako aj judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva, kedy sťažovateľ bol odškodnený porovnateľnou sumou ako
žalobca, hoci porušenie práva sťažovateľa bolo neporovnateľne závažnejšie. Poukazuje na to, že
súd prvej inštancie mal za preukázané okrem iného zásah do rodinného života žalobcu v dôsledku
vykonanej väzby, podľa odvolateľky je však opak pravdou, keď z výpovedí žalobcom navrhnutých

svedkov (matky žalobcu a sestry žalobcu) jednoznačne vyplynulo, že vzťahy žalobcu k jeho rodinným
príslušníkom zostali aj po výkone väzby na výbornej, resp. veľmi dobrej úrovni. Žalovaná považuje
priznanú náhradu nemajetkovej ujmy aj za neprimeranú, poukazuje na viaceré rozhodnutia súdov vo
veci nemajetkovej ujmy za vykonanú väzbu, kde súd priznával podstatne vyššiu náhradu nemajetkovej
ujmy za výkon väzby. Žalovaná má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď na základe vykonaného dokazovania nebolo možné bez
dôvodných pochybností dospieť k priznanej náhrade nemajetkovej ujmy žalobcu vo výške 7.650,- Eur.
V tom vidí odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 psím. f/ CSP a tiež § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, kedy
rozhodnutie napĺňa znaky arbitrárnosti, keď „postráda“ zákonom i judikatúrou stanovenú povinnosť
uviesť dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých založil svoje rozhodnutie (odvolací dôvod podľa §

365 ods. 1 písm. b/ CSP).

12. K priznanej náhrade trov predbežného prerokovania nároku na náhradu škody žalovaná tvrdí, že
napriek tomu, že zákon č. 58/1969 Zb. nevylučuje priamo priznanie takéhoto nároku na rozdiel od
zákonnej úpravy obsiahnutej v ust. § 18 ods. 3 veta druhá zákona č. 514/2003 Z. z. je nepochybné,

že zákonodarca vzhľadom na špecifickosť inštitútu predbežného prerokovania nepovažuje za účelné
uhrádzať poškodenému náklady spojené s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody.
Poukazuje tiež na to, že si žalobca dvoma obdobnými žiadosťami o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody uplatnil dva súvisiace nároky (v prejednávanej veci náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy a v konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 14C/127/2013

náhradu majetkovej škody), v oboch prípadoch uplatnil aj náhradu trov predbežného prerokovania
nároku za dva úkony prevzatie a príprava zastúpenia a samotné podanie žiadosti príslušnému
orgánu. Žalovaná považuje za nepochybné, že k príprave a prevzatiu zastúpenia došlo len raz, nešlo
tak o dva úkony vo vlastnom zmysle slova. Podľa žalovanej nie je možné súhlasiť so záverom
súdu prvej inštancie, že takáto námietka je nedôvodná, pretože ani pluralita nárokov uplatnených z

totožného trestného konania nezakladá prípustnosť duplicitného priznania náhrady trov predbežného
prerokovania. Žalovaná má za to, že súd uplatnený nárok v podobe trov predbežného prerokovania
nesprávne právne posúdil, čo je odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP.

13. K priznanému úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 573,15 Eur považuje za nesprávne

ustálený deň, ku ktorému malo dôjsť k omeškaniu, a to 11. 12. 2012 vzhľadom na skutočnosť, že
žalovaná adresovala odpoveď žalobcovi dňa 10. 12. 2012. Žalovaná poukazuje na to, že je zrejmé,
že žiadosť o predbežné prerokovanie nároku bola Ministerstvu spravodlivosti SR doručená dňa 18. 06.
2012, preto zákonom stanovená 6-mesačná lehota uplynula dňa 18. 12. 2012. Oznámenie o výsledku
predbežné zo prerokovania nároku na náhradu škody zo dňa 10. 12. 2012 bolo právnemu zástupcovi

žalobcu doručené dňa 15. 01. 2013. Má teda za to, že rozhodujúci v tomto prípade je dátum doručenia
predmetného oznámenia, keďže až týmto okamihom mal žalobca reálnu možnosť oboznámiť sa s
výsledkom predbežného prerokovania ním uplatneného nároku na náhradu škody. Žalovaná tvrdí, že
sa nemohla dostať do omeškania pred dňom 19. 12. 2012.

14. K rozhodnutiu o trovách konania, ktoré je závislé od výške priznanej náhrady uviedla, že navrhuje
aj v tomto prípade zmenu, pokiaľ odvolací súd zmení rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle podaného
odvolania, alternatívne navrhuje rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušiť a vrátiť vec
okresnému súdu na ďalšie konanie.15. Žalobca, ktorý podal odvolanie voči výroku, ktorým súd prvej inštancie druhým výrokom žalobu v
prevyšujúcej časti žalobu zamietol, označil rozhodnutie za vecne nesprávne, non lege artis, a preto

ho napádal z dôvodu, že nesprávnym procesným postupom znemožnil strane uskutočniť jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods.
1 písm. b/ CSP, že súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností v
zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. e/ CSP, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovýmzisteniamvzmysle§365ods.1písm.f/CSP,azároveňrozhodnutievychádzaznesprávneho

právneho posúdenia veci v zmysle § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Obdobne napadol aj výrok o náhrade
trov konania.

16. K zamietnutiu časti žaloby o náhradu ušlého zisku poukazuje na to, že žalovaná ani v jednom svojom
ústnom, či písomnom prednese nenamietala absenciu tzv. kauzálneho nexusu medzi výkonom väzby
na jednej strane a ušlým ziskom na strane druhej. Rozporovala výlučne výšku uplatneného práva na

náhradu ušlého zisku z dôvodu metodiky výpočtu ušlého zisku. Z uvedeného dôvodu potom skutkové
tvrdenia o existencii príčinnej súvislosti je potrebné považovať za nesporné podľa § 151 ods. 1 CSP, a
preto je vylúčená potreba túto otázku akokoľvek preukazovať. Súčasne však tvrdí, že tu existuje príčinná
súvislosť medzi výkonom väzby a s tým súvisiacej jeho nemožnosti fakticky prevádzkovať podnik na
jednej strane a výpadkom príjmov z podnikateľskej činnosti na druhej strane a v konečnom dôsledku

medzi väzbou a ušlým ziskom. Uvedené obdobne platí aj vo vzťahu k výpadku v čistom zisku pred a po
zdanení. Pokiaľ súd prvej inštancie priznal nárok na náhradu ušlého zisku len za obdobie výkonu väzby,
keď konštatoval, že v príčinnej súvislosti nemôže byť náhrada ušlého zisku za celý rok 2003, vzhľadom
na to, že vo väzbe bol len od 13. 03. 2003 do 12. 08. 2003, s týmto právnym názorom nemôže nesúhlasiť,
na druhej strane pre účely tohto konania ho považuje za irelevantný. Z podanej žaloby je však zjavné,

že sa domáha práva na náhradu zisku, ktorý mu ušiel práve z dôvodu výkonu väzby a len za obdobie,
kedy bol na svojej osobnej slobode inštitútom väzby obmedzený. Vylučuje, že by sa domáhal práva na
náhradu zisku, ktorý by mu ušiel z iných dôvodov, než z dôvodu výkonu väzby, resp. ktorý by mu ušiel v
období, keď sa nachádzal na slobode tak, ako to nesprávne naznačuje súd prvej inštancie. Poukazuje
na svoj spôsob výpočtu ušlého zisku, pričom žiadnym spôsobom nezatajoval, že za obdobie od 01. 01.

2003 do 12. 03. 2003 a od 13. 08. 2003 do 31. 12. 2003 jeho osobná sloboda obmedzená väzbou nebola,
dosiahol príjmy vo výške 6.005,48 Eur, za ten istý časový interval boli výdavky v sume 5.970,10 Eur,
čomu zodpovedal čistý zisk pred zdanením 28,38 Eur a po zdanení 28,38 Eur. Vo vzťahu k nesprávnym
skutkovým záverom súdu prvej inštancie je podstatné to, že tento príjem za zdaňovacie obdobie roku
2003 očistený o výdavky bol riadne zahrnutý do popísaného vzorca pre určenie výšky ušlého zisku.

Nie je potom správny záver súdu, že si uplatnil právo na náhradu ušlého zisku aj za obdobie, po ktoré
nebol obmedzený vo svojich zárobkových aktivitách. Vytýka súdu, že sa s jeho relevantnými skutkovými
tvrdeniami právne konformným spôsobom nevysporiadal.

17. Rovnako nesúhlasí s názorom, že pre účely preukázania výšky náhrady škody titulom ušlého zisku

možno vychádzať len z obdobia pred výkonom väzby. Z konštantnej rozhodovacej praxe všeobecných
súdov je zrejmé, že ušlý zisk spočíva v nedosiahnutí toho, čo by poškodený pri neexistencie škodnej
udalosti za normálnych okolností, pri pravidelnom behu vecí dosiahol. Ušlý zisk teda znamenal stratu
očakávaného prínosu. Pri posudzovaní teda nepostačuje len pravdepodobnosť zvýšenia majetku
poškodeného v budúcnosti, ale musí byť stanovené „na isto“, že pri pravidelnom behu vecí, pokiaľ

by nedošlo k protiprávnemu konaniu škodcu, mohol poškodený dôvodne očakávať zvýšenie svojho
majetku. Má teda za to, že bolo potrebné brať do úvahy hospodárske výsledky, ktoré žalobca
dosahoval ako pred, tak aj po obmedzení jeho osobnej slobody, pretože na základe takýchto údajov
je možné presnejšie ustáliť, aký bol uňho takzvaný pravidelný beh vecí týkajúcich sa hospodárskych
výsledkov nebyť škodovej udalosti. Pokiaľ ide rozsudok Najvyššieho súdu ČSR spisovej značky 3CZ

225/1970 z 28. 09. 1970, tento nemožno v danom prípade aplikovať, nie je možné ho považovať za
konštantnú rozhodovaciu prax. Toto sa zároveň opiera o zákon č. 82/1968 Zb. o súdnych rehabilitáciách,
teda predpis, ktorý je zrušený už 25 rokov. Pritom sa rozhodnutie zaoberá potenciálnym zárobkom
poškodeného, ktorý by mohol dosiahnuť v čase výkonu väzby, nezaoberá sa potenciálnym ziskom v
zmysle potenciálneho príjmu z podnikateľskej činnosti, ktorý je závislý od mnohých okolností, môže

mať stúpajúcu, či klesajúcu tendenciu, nie ušlým príjmom zo závislej činnosti, pri ktorom príjme existuje
určitá miera istoty jeho výšky dosahovanej v budúcnosti. Vytýka súdu prvej inštancie, že nevykonal
navrhnuté dôkazy (daňové priznania za zdaňovacie obdobia roku 2004 a 2005) potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaných dôkazov potom dospel k nesprávnym skutkovýmzisteniam (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e/, f/ CSP). Preskúmateľným spôsobom tiež súd
nevysvetlil, z akého dôvodu sa odklonil od svojho skutkového záveru a právneho názoru vyjadreného
v pôvodnom meritórnom rozhodnutí, pokiaľ tieto neboli spochybnené rozsudkom odvolacieho súdu zo

dňa 28. 02. 2017 č. k. 14Co/66/2015-400.

18. Pokiaľ ide o právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch považuje za správny záver súdu,
že zásahom žalovanej došlo u neho k vzniku nemajetkovej ujmy a nárok na jej náhradu (v peniazoch)
je daný a preukázaný. Zásah žalovanej bol mimoriadne závažný, negatívne vplýval na žalobcu po

psychickej aj fyzickej stránke a nepochybne vyvolal u neho ujmu v nemajetkovej sfére, táto bola
jednoznačne preukázaná nielen samotnými prednesmi žalobcu, ale aj výpoveďami svedkov a mnohými
listinnými dôkazmi (lekárska správa, fotodokumentácia potvrdzujúca enormný úbytok na váhe, písomná
korešpondencia medzi ním a blízkymi osobami počas výkonu väzby). Žalobca má za to, že popísanú
ujmu by za závažnú v danom mieste a čase objektívne vnímala a pociťovala každá iná fyzická
osoba. Žalovaná v konaní pred súdom prvej inštancie nikdy nepoprela tieto skutkové tvrdenia žalobcu,

argumentovalalentým,ženepreukázal,žebyvýkonväzbyneprebeholvsúladesozákonomč.156/1993
Z. z. o výkone väzby. Poukazuje na to, že pôvodne sa bránila len absenciou protiprávneho konania
na jej strane, ktorá argumentácia je irelevantná vzhľadom na objektívnu zodpovednosť v takejto veci,
skutkové tvrdenia ohľadne existencie nemajetkovej ujmy je preto potrebné považovať za nesporné v
zmysle ust. § 151 CSP. V súčasnosti sa bráni žalovaná popieraním existencie nemajetkovej ujmy, táto

obrana je účelová a až po rozhodnutí odvolacieho súdu v tejto veci, túto neexistenciu majetkovej ujmy
namieta rýdzo formálne bez skutkových tvrdení. Má za to, že žalovaná svojimi skutkovými tvrdeniami
nerobí spornou samotnú existenciu nemajetkovej ujmy, ale len rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy a
v konečnom dôsledku výšku uplatneného nároku. S týmto názorom sa čiastočne stotožnil aj súd prvej
inštancie, keď priznal právo na náhradu nemajetkovej ujmy len v rozsahu jednej polovice uplatňovanej

výšky bez zrozumiteľného a výstižného odôvodnenia, ako dospel súd k takémuto záveru. Domnieva
sa, že uplatnená výška náhrady 100,- Eur za deň je v tomto prípade primeraná tak, aby plnila funkcie
odškodnenia (satisfakčnú a preventívno-sankčnú) ako aj s prihliadnutím na rozhodujúce skutočnosti
ako je intenzita, trvanie, povaha a spôsob neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti, na
charakter a rozsah zasiahnutých hodnôt osobnosti, na závažnosť vzniknutej ujmy, na subjekt, ktorý

do osobnostných práva zasiahol a na subjekt, ktorému bolo do osobných práv zasiahnuté, na mieru
zavinenia pôvodcu zásahu a subjektu zásahu, ako aj dobu, ktorá od neoprávneného zásahu žalovanej
do osobnosti žalobcu uplynula (keď od prepustenia z väzby na slobodu uplynula doba viac ako 14 rokov,
takže akákoľvek morálna satisfakcia by sa vzhľadom na takýto časový odstup míňala účinku).

19. K úroku z omeškania konštatuje, že sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie ohľadne
doby, kedy sa dlžník môže dostať do omeškania s plnením náhrady nemajetkovej ujmy (t. j. nie
majetkovej škody) a v tomto smere rozsudok nenapáda, pokiaľ ide o omeškanie dlžníka so splnením
povinnosti nahradiť majetkovú škodu, s týmto názorom prvostupňového súdu už nesúhlasí, poukazuje
na ust. § 10 zákona č. 58/1969 Zb., podľa ktorého ak ústredný orgán neuspokojí nárok poškodeného do

6 mesiacov odo dňa podania žiadosti, môže sa poškodený domáhať nároku alebo jeho neuspokojenej
časti na súde. Následne poukazuje na § 20 zákona, podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, spravujú
sa právne vzťahy upravené v tomto zákone občianskym zákonníkom. Občiansky zákonník v ustanovení
§ 563 zakotvuje: ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v
rozhodnutí,jedlžníkpovinnýsplniťdlhprvéhodňapotom,čohooplnenieveriteľpožiadal.Pretožezákon

č. 58/1969 neustanovuje čas, resp. lehotu, v rámci ktorej je ústredný orgán štátnej správy konajúce v
mene Slovenskej republiky povinný plniť si svoje povinnosti voči poškodenému, teda nahradiť mu škodu,
za ktorú zodpovedá, je zrejmé, že túto skutočnosť je potrebné posudzovať podľa jednotlivých ustanovení
Občianskeho zákonníka, podľa ktorých je dlžník povinný splniť si svoju povinnosť voči veriteľovi prvého
dňa potom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Ako je preukázané, žalovanej bola žiadosť doručená dňa

21. 06. 2012, škodu žalobcovi nenahradila, preto druhého dňa po tomto dni, t. j. 23. 06. 2012 sa dostala
s plnením tejto povinnosti do omeškania. Základná úroková sadzba uplatňovaná Európskou centrálnou
bankou bola k tomuto dňu vo výške 1 %. Pokiaľ by súd predmetnú vec posúdil z právneho hľadiska
správne, priznal by mu úrok z omeškania vo výške 9 % od 23. 06. 2012.

20. K rozhodnutiu o nároku na náhradu trov konania má za to, že toto nie je správne, čo do základu
bol plne procesne úspešný v nároku o náhradu nemajetkovej ujmy, pretože výška závisí od úvahy
súdu, ktorú sporová strane nemôže žiadnym spôsobom predvídať. Pokiaľ si uplatnil žalobca aj náhradu
majetkovej škody, tu bola úspešnejšou sporovou stranou žalovaná (45 % k 55 %). Podľa výpočtu žalobcumal súd prvej inštancie dospieť k záveru, že bol žalobca úspešný v rozsahu celkom 67,78 % (83,89 %
- 16,11 %) a v takomto rozsahu mu mal priznať nárok na náhradu trov konania.

21. Žalobca navrhol zmeniť napadnutý rozsudok tak, že mu odvolací súd prizná uplatnený nárok v celom
rozsahu (teda zmení rozsudok v časti zamietnutia tak, že žalovanej uloží povinnosť zaplatiť žalobcovi
aj sumu 9.319,15 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.669,15 Eur od 23.
06. 2012 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 0,25 % ročne zo sumy 573,15 od. 23. 06. 2012
do zaplatenia, rozsudok o trovách konania tak, že žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania

v rozsahu 100 %).

22. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu k nároku na úrok z omeškania v súvislosti s námietkami
žalobcu v odvolaní odkazuje na svoju argumentáciu uvedenú v odvolaní. Tvrdenie žalobcu v bode 3
podaného odvolania označuje za zavádzajúce a v rozpore s judikatúrou v tejto oblasti a tvrdí, že aj
Najvyšší súd SR (v uznesení 2Cdo/48/2010 z 21. 12. 2010) a obdobne Ústavný súd SR (v uznesení

sp. zn. II. ÚS 403/2012 zo dňa 10. 10. 2012) konštatovali, že márnym uplynutím lehoty (nahradiť
škodu najneskôr do 6 mesiacov odo dňa, kedy poškodený nárok riadne uplatnil postupom podľa § 10
citovaného zákona) sa štát ako dlžník zo zodpovednostného právneho vzťahu dostáva do omeškania,
a tak najskôr odo dňa nasledujúceho po uplynutí 6 mesačnej lehoty ho postihuje povinnosť zaplatiť
poškodenému veriteľovi tiež úroky z omeškania, resp. „v zmysle § 10 zákona 58/1969 Zb. by sa štát

ako osoba, ktorá zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, dosal do omeškania až v
prípade, ak by si svoju povinnosť nahradiť škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím nesplnil včas,
t. j. do 6 mesiacov odo dňa podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody“. Z
uvedeného je potom zrejmé, že žalovaná sa nemohla dostať do omeškania pred dňom 19. 12. 2012.

23.Knárokunanáhradutrovkonaniauviedolsvojprávnynázornarozhodnutievtom,ženázoržalobcuv
tomto smere nie je dôvodný, za nesprávny považuje argument, v zmysle ktorého je „výška nemajetkovej
ujmy druhoradá, nadväzujúca a sprevádzajúca“, k čomu dôvodí tým, že pri takomto výklade by súd
musel v prípade priznania čo i len jedného eura priznať žalobcovi plnú náhradu trov konania na náhradu
nemajetkovej ujmy, čo zjavne nerešpektuje ani zásadu úspechu, ktorá sa aplikuje pri rozhodovaní

o trovách konania a je v zjavnom rozpore s pravidlami formálnej logiky. Vzhľadom na absentujúcu
právnu úpravu v tomto smere ich žalovaná považuje za ústavne neudržateľné. Podľa žalovanej má
súd za základ pre výpočet jednotlivých trov konania brať výšku nároku uplatneného v žalobe, nemožno
akceptovať argumentáciu žalobcu, v rámci ktorej aj napriek zjavnej zmene právnej úpravy poukazuje
žalobca (hoc len okrajovo) na predchádzajúcu právnu úpravu bez relevantného ustanovenia v účinnom

procesnom predpise. Vzhľadom na to žalovaná vyjadruje názor, že rozhodnutie, v zmysle ktorého súd
prvej inštancie rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania je vecne správne
a zákonné. Rozsudok v žalobcom napadnutom časti navrhuje ako vecne správny a zákonný potvrdiť.

24. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uvádza, že rozsudok súdu prvej inštancie v časti,

v ktorej ho on svojím odvolaním nenapadol a v ktorej ho napadla žalovaná, navrhuje ako vecne
správny a plne právne konformný potvrdiť. Odvolanie žalovanej považuje za nedôvodné. K vznesenej
námietke premlčania poukazuje na skutočnosť, že žalovaná námietku premlčania neuplatnila včas
so zreteľom na rýchlosť a predovšetkým hospodárnosť konania a z opatrnosti upozorňuje na ust. §
366 CSP, v zmysle ktorého novoty v odvolacom konaní nie sú prípustné. Uplatnenie hmotnoprávnej

námietky premlčania žalovanou v odvolacom konaní je preto neprípustné, a preto naň odvolací súd
nemôžeprihliadať.Odhliadnucodtohtosanestotožňujeanisprávnymnázoromžalovanejspočívajúcom
v tvrdení, že jednoročná premlčacia doba vzťahujúca sa na uplatnenie práva na náhradu škoda
spôsobenej rozhodnutím o väzbe sa nepredlžuje o časový úsek trvania predbežného prerokovania
nároku. S poukazom na príslušné ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. (§ 22 ods. 3 a § 9 ods. 1) uvádza,

že jeho nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe je nárokom, ktorý bol povinný pred
uplatnením súdnou cestou vopred prerokovať s príslušným ústredným orgánom štátnej správy, a preto
počas doby jeho predbežného prerokovania, nie dlhšie ako 6 mesiacov, jednoročná premlčacia doba
pre vykonanie tohto práva, t. j. pre uplatnenie na súde, nemohla plynúť a spočívala. Pokiaľ v tejto
súvislosti žalovaná na podporu svojej argumentácie poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR

zo dňa 24. 09. 2003 sp. zn. 25Cdo/292/2003, uvádza, že právne závery prijaté Najvyšším súdom ČR v
tomto rozhodnutí argumentáciu žalovanej žiadnym spôsobom nepodporujú, naopak, Najvyšší súd ČR
plynutie, resp. spočívanie plynutia premlčacej doby podľa ust. § 22 a 23 zákona právne vykladá plnev zhode s argumentáciou žalobcu. Tvrdí teda, že právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o
väzbe bolo uplatnené včas v rámci jednoročnej premlčacej doby.

25. K tvrdeným nedostatkom odôvodnenia rozhodnutia argumentáciu žalovanej označil za účelovú a
tendenčnú, otázka existencie zavinenia rozhodnutia o väzbe žalobcu bola vyriešená odvolací súdom v
rozsudku zo dňa 28. 02. 2017 č. k. 14Co/66/2015-400, kde bol vyslovený právny názor, podľa ktorého po
zohľadnenívšetkýchrelevantnýchskutočnostíaokolnostíneboldôvodpreto,abybolžalobcavylúčenýz
práva na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia o väzbe z dôvodu zavinenia väzby samotným

žalobcom.

26. K priznanej náhrade nemajetkovej ujmy a jej výške žalobca poukazuje na svoju argumentáciu v
odvolaní k rozsudku okresného súdu, k odvolaniu žalovanej v tomto smere, ktorá poukazovala na rôzne
rozhodnutiaEurópskehosúdupreľudsképráva,vytýkalžalovanej,žetietosíceoznačila,nepredložilaich
však, a preto nie je možné zistiť, ktoré konkrétne okolnosti zmienených prípadov viedli ESĽP k priznaniu

odškodnenia za rozhodnutie o väzbe či treste v práve spomínanej výške.

27. K náhrade trov predbežného prerokovania nároku na náhradu škody za kľúčové a ani zákonným
ustanovením § 18 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2013 Z. z. nevylučujú, aby náklady spojené s predbežným
prerokovaním nároku pred príslušným orgánom nebolo možné právne posúdiť ako príslušenstvo

pohľadávky poškodeného voči štátu, tvrdí teda, že tieto náklady je potrebné v zmysle § 121 ods. 3
OZ považovať za príslušenstvo pohľadávky žalobcu (v zmysle istiny predstavujúce právo na náhradu
nemajetkovej ujmy a ušlého zisku), ktoré náklady žalobcovi vznikli v súvislosti s uplatnením tejto
pohľadávky. Podporne poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 7/1999 zo dňa 30.
03. 1999 (R 26/2000). Pokiaľ ide o tvrdené duplicitné uplatnenie tohto nároku, minimálne za úkon

prevzatia a prípravy, s takýmto posúdením nesúhlasí, zotrváva na závere, že išlo o dve vzájomne
odlišné civilné konania, v ktorých si žalobca uplatňoval právo na náhradu škody spôsobenej jedným a
tým istým trestným konaním, ktorej predmetom boli rôzne a predstavujú škodu, založené sú od seba
odlišnými, právne relevantnými udalosťami, čo v dôsledku bolo aj dôvodom, prečo jednotlivé žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody adresoval žalobca odlišným ústredným orgánom

štátnej správy (Ministerstvu spravodlivosti SR a Ministerstvu vnútra SR). Skutočnosť, že ide o dva
rôzne nároky založené na rôznych právnych základoch, vyplýva aj z ust. § 22 ods. 1 a § 23 zákona,
ktorýmiustanoveniamizákonodarcaurčilodlišnúdĺžkupremlčacejdobypreuplatnenieprávananáhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím na jednej strane a pre uplatnenie práva na náhradu škody
spôsobenej rozhodnutím o väzbe, ktorá skutočnosť potom bola jedným z dôvodov, prečo svoj nárok

uplatňoval skôr v osobitnom konaní, nehovoriac o tom, že neexistuje predpis, ktorý by mu zakazoval
uplatňovať svoje práva, hoc aj v rámci viacerých konaní, pokiaľ by nešlo o uplatňovanie identických
nárokov, zakladajúcich prekážku res iudicata či litispendencie, čo v tomto prípade nebolo.

28. K úroku z omeškania odkazuje na svoje argumenty v odvolaní zo dňa 20. 03. 2018 a k otázke trov

konania rovnako odkazuje na svoje podrobné stanovisko zaujaté v odvolaní. V konečnom návrhu preto
navrhuje rozsudok okresného súdu v prvom výroku (povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 9.049,85 Eur
s 8,75 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 573,15 Eur od 11. 12. 2012 do zaplatenia) potvrdiť;
rozsudok okresného súdu, ktorým vo zvyšnej časti zamietol žalobu, zmeniť tak, že žalovanej bude
uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi aj sumu 9.319,15 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 %

ročne zo sumy 1.669,15 Eur od 23. 06. 2012 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 0,25 % ročne zo
sumy 573,15 Eur od 23. 06. 2012 do zaplatenia a o trovách rozhodnúť tak, že žalobcovi bude priznaný
nárok na náhradu trov konania a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

29. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 Zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku,

ďalej len „CSP“), preskúmal vec v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia
pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario, rozsudok súdu prvej inštancie v
prvom výroku v časti určenia vzniku nároku na úrok z omeškania zo sumy 573,15 Eur zmenil v zmysle
ustanovenia § 388 CSP, v zostávajúcej časti výroku I., ktorým bola žalovaná zaviazaná povinnosťou
zaplatiť žalobcovi 9.049,85 Eur v lehote 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia a v časti, v ktorej súd vo

zvyšnej časti žalobu zamietol, potvrdil s poukazom na ust. § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie o trovách
prvoinštančného konania podľa § 388 CSP zmenil.30. Odvolací súd konštatuje, že v prejednávanej veci konanie začalo pred účinnosťou zákona č.
160/2015 Z. z. (CSP). Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti; podľa ods. 2 tohto ustanovenia právne účinky

úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované;
ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových
tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

31. Odvolací súd v prejednávanej veci nevykonal dokazovanie (ani neopakoval, ani nedopĺňal
dokazovanie) a pri rozhodovaní bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§
383 CSP). Odvolací súd totiž konštatoval, že skutkové zistenia súdu prvej inštancie tak, ako sú uvedené
v napadnutom rozsudku, sú dostatočné a nebolo potrebné vykonanie ďalších dôkazov (nebolo potrebné
dokazovanie doplniť a nebolo potrebné dokazovanie ani opakovať). Pokiaľ ide o odvolacie námietky
žalobcu a tiež žalovanej o nesprávnych skutkových zisteniach z vykonaných dôkazov, tieto odvolací

súd nepovažoval za dôvodné, skutkové zistenia súdu prvej inštancie vyplývajú z vykonaných dôkazov
(listinných, ako aj svedeckých výpovedí tak, ako sú tieto uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku).
Všetky dôkazy boli vykonávané v prítomnosti sporových strán a zistenia súdu prvej inštancie, ktoré
vyplynuli z vykonaného dokazovania, nie sú v rozpore s ich obsahom.

32. Ako je zjavné z obsahu spisu, žalobca uplatňuje svoje nároky zo zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú žalobcovi v dôsledku jeho nezákonnej väzby tak, ako uviedol súd prvej inštancie. Nie je
spornou skutočnosť, že v danom prípade existuje rozhodnutie o väzbe a väzba aj bola na žalobcovi
vykonaná. Nespornou je tiež skutočnosť, že väzba začala plynúť dňa 13. 03. 2003 a trvala do
12. 08. 2003, kedy bol žalobca z výkonu väzby prepustený. Väzba teda trvala po dobu 153 dní.

Nespochybniteľnou skutočnosťou je tiež to, že bol žalobca oslobodený, a to rozhodnutím Okresného
súdu Banská Bystrica č. k. 1T/88/2007 - 2608 podľa § 285 písm. b/ Trestného poriadku, teda z dôvodu,
že skutok nie je trestným činom. Správne v tomto prípade súd prvej inštancie nároky žalobcu posudzoval
podľa Zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo
jeho nesprávnym postupom.

33. Pretože rozsudok bol napadnutý oboma sporovými stranami, odvolanie smeruje voči všetkým
jednotlivým čiastkovým nárokom žalobcu, odvolací súd najskôr považuje za potrebné vysporiadať
sa s námietkou premlčania, ktorú vzniesla v odvolacom konaní žalovaná strana a k tvrdenému
nedostatku odôvodnenia rozsudku rovnako zo strany žalovanej strany, ktoré konkrétne smeruje k otázke

vysporiadania sa so zavinením väzby zo strany žalobcu.

34. Pokiaľ ide o samotnú námietku premlčania, odvolací súd zastáva názor, že vzhľadom na
hmotnoprávnu povahu námietky premlčania (§ 152 CSP) na túto nemohol prihliadať, pretože bola
uplatnená oneskorene. V zmysle § 149 CSP je prostriedkom procesnej obrany aj hmotnoprávna

námietka, ktorou je v zmysle § 150 CSP právny úkon spôsobujúci oslabenie práva protistrany. Túto
definíciu hmotnoprávnej námietky spĺňa aj námietka premlčania (pozri Veľký komentár k Civilnému
sporovému poriadku, nakladateľstvo C. H. Beck, autorský kolektív pod vedením doc. JUDr. Mareka
Števčeka, PhD., rok vydania 2016, na strane 575). V zmysle § 154 CSP žalovaná mohla uplatniť
prostriedok procesnej obrany, spočívajúci v námietke premlčania, najneskôr do vyhlásenia uznesenia,

ktorým sa dokazovanie končí. Ide teda v odvolacom konaní o tzv. „neprípustnú novotu“.

35. Odvolací súd však vzhľadom na svoju vedomosť o tom, že táto otázka nie je rozhodovaná úplne
rovnako všeobecnými súdmi SR (napr. rozhodnutie Krajského súdu Prešov 5Co/32/2017), len okrajovo
uvádza, že ani v prípade, ak by posudzoval námietku premlčania, nebola by žalovaná strana v tejto

otázke uspela. Odvolací súd považuje za správny názor žalobcu v tom, že aj v prípade, že pri nároku
na uplatnenie odškodnenia za väzbu zákon stanovuje jedinú objektívnu jednoročnú lehotu, uplatní sa aj
postup predpokladaný ustanovením § 22 zákona, pretože v takomto prípade je potrebné pre uplatnenie
nároku na súde najskôr predbežne prerokovať na ústrednom orgáne v zmysle § 9 ods. 1, kedy podľa §
22 ods. 3 premlčacia doba odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však po dobu

6 mesiacov, neplynie. Súd prvej inštancie preto zaujal správny názor v tom, že nárok bol uplatnený včas,
pretože rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 27. 06. 2011, žaloba bola podaná na súde dňa 07. 12.
2012, pričom v čase od 21. 08. 2012, kedy bola podaná žalovanej žiadosť o predbežné prerokovanie
nároku do rozhodnutia žalovanej (nešlo o dobu dlhšiu ako 6 mesiacov), premlčacia doba neplynula.36. Žalovaná v ďalšej odvolacej námietke (II. - „k nedostatkom odôvodnenia rozsudku“) na viac
ako dvoch stranách vysvetľuje povinnosť riadneho odôvodnenia rozsudku s poukazom na viaceré

rozhodnutia ústavného súdu s akcentom na to, že pokiaľ ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument ... s nutnosťou jasne a
zrozumiteľne dať odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, ktoré majú pre vec podstatný význam. Konkrétne pri tejto námietke vytýka, že sa súd
prvej inštancie touto kľúčovou otázkou - existencie zavinenia väzby v odôvodnení rozsudku vôbec

nevysporiadal.Poukazujenabod63odôvodnenia,kdesúdlenstrohokonštatoval,„poslednouzákonnou
podmienkou je skutočnosť, či poškodený si väzbu nezavinil sám, pričom na túto otázku dal odpoveď
Krajský súd v Banskej Bystrici vo svojom rozhodnutí, kde uzavrel, že základ uplatneného nároku na
náhradu škodu podľa ust. § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. je daný“. Takéto odôvodnenie považuje
žalovaná za nedostatočné, tvrdí, že povinnosti riadne odôvodniť rozhodnutie nemôže súd prvej inštancie
zbaviť ani žiadne rozhodnutie odvolacieho súdu a je len na ňom, aby relevantným spôsobom vo svojom

rozhodnutí odôvodnil aj skutkové a právne závery, ktoré k jednotlivým námietkam prijal. Aj keď je
pravdou, že súd prvej inštancie odôvodnil námietku neexistencie zavinenia väzby uvedeným spôsobom,
odvolací súd ju nepovažuje za dôvodnú, poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutie - uznesenie
č. k. 14Co/66/2015 - 400 zo dňa 28. 02. 2017, v ktorom odvolací súd posudzoval rovnakú námietku
žalovanej a v odseku 28 a 29 uvádzaného rozhodnutia a ustálil, že „odvolací súd túto odvolaciu námietku

žalovanej neakceptuje, pretože ju nepovažuje za dôvodnú. V danom prípade žalovaná nepreukázala
žiadne také konanie, ktoré by bolo možné považovať za zavinenie si väzby. Ani z citácie rozhodnutia
o väzbe žiadne takéto konkrétne konanie žalobcu nevyplýva. Nie bez významu v tomto prípade je aj
výsledok celého trestného konania - oslobodenie spod obžaloby z dôvodu, že skutok nie je trestným
činom, ako aj skutočnosť, že ani samotný žalobca/obvinený vzhľadom na svoj dovtedajší bezúhonný

život nebol osobou, u ktorej by dôvodne hrozilo, že bude pokračovať, resp. páchať trestnú činnosť aj v
čase vyšetrovania. Odvolací súd uzatvára, že v danom prípade po zohľadnení všetkých relevantných
skutočností a okolností nebol dôvod pre to, aby bol žalobca vylúčený z práva na náhradu škody z dôvodu
nezákonného rozhodnutia o väzbe a vykonania väzby tak, ako tvrdí žalovaná. Pokiaľ v tomto smere
žalovaná poukazuje na to, že nárok uplatňuje žalobca a jeho zaťažuje dôkazné bremeno, odvolací

súd upozorňuje, že každá sporová strana nesie dôkazné bremeno na preukázanie svojho tvrdenia. Je
síce pravda, že dôkazné bremeno na preukázanie uplatneného nároku leží na žalobcovi, v prípade
konania však každá sporová strana nesie dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení (ide o tzv.
presúvanie dôkazného bremena). Vzhľadom na uvedené teda odvolací súd uzatvára, že pokiaľ ide o
základ uplatneného nároku na náhradu škody podľa ust. § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., je daný“.

37. Odvolací súd teda konštatuje, že otázka existencie zavinenia, resp. nezavinenia si väzby samotným
žalobcom bola už odvolacím súdom dostatočne ustálená, nebol ani dôvod aby súd prvej inštancie túto
opätovne posudzoval. Naviac, ako zistil odvolací súd v rámci prvoinštančného konania po zrušujúcom
rozhodnutí odvolacieho súdu, žalovaná k tejto problematike neuvádzala vôbec nič, ďalšie konanie a

dokazovanie pred súdom prvej inštancie bolo zamerané na tie skutočnosti, ktoré ostali sporné a pre ktoré
zrušil odvolací súd čiastočne pôvodný rozsudok súdu prvej inštancie, čo konštatoval aj splnomocnený
zástupca žalovanej na pojednávaní pred súdom prvej inštancie dňa 20. 09. 2017, kde zotrval na
svojich tvrdeniach predložených v rámci procesnej obrany s tým, že „z rozhodnutia krajského súdu
vyplýva, čím je potrebné zaoberať sa v nasledujúcom rozhodnutí prvoinštančného súdu“. Ako už bolo

uvedené, žiadne tvrdenia, resp. žiadne návrhy na otázku existencie či neexistencie zavinenia si väzby
samotným žalobcom už žalovaná v konaní neuvádzala, nebol potom ani dôvod, aby súd prvej inštancie
túto námietku opätovne posudzoval alebo rozoberal. Odvolací súd túto odvolaciu námietku zo strany
žalovanej kvalifikuje ako nedôvodnú a zbytočnú.

38. Ako nedôvodnú považuje odvolací súd aj námietku žalovanej k priznanej náhrade trov predbežného
prerokovania nároku na náhradu škody, v tomto smere odkazuje odvolací súd na dôvody uvedené
v napadnutom prvoinštančnom rozsudku v odseku 72, 73 a 74, ktoré považuje za dostatočne jasné,
určité a tiež po skutkovej aj právnej stránke správne vyhodnotené. Dávajú odpoveď aj na námietku
ohľadne samotného nároku, odvolací súd v tejto problematike považuje za dôvodné uviesť, že aj keď

súčasná aktuálna právna úprava náhrady škody zo zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.
z. zakotvila, že súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody pred príslušným orgánom, je zrejmé, že túto náhradu trov predbežného prerokovania nemožno
priznať žalobcovi v trovách konania. Nemožno to však vysvetľovať tak, že by pri preukázaní všetkýchostatných náležitostí nemohol byť tento nárok uplatnený ako príslušenstvo pohľadávky v podobe
nákladov spojených s jej uplatnením v zmysle § 121 ods. 3 OZ. Tiež staršia súdna prax podobne
kvalifikovala náhradu trov predbežného prerokovania nároku (Najvyšší súd SR sp. zn. 2Cdo/7/1999

publikované v zbierke ako R 26/2000).

39. Pokiaľ ide o námietku v časti V. - „k priznanému úroku z omeškania“, túto odvolací súd považuje za
čiastočne dôvodnú. Podľa názoru odvolacieho súdu v tomto prípade bolo potrebné vychádzať z ust. § 10
zákona č. 58/1969 Zb., podľa ktorého, ak ústredný orgán neuspokojí nárok poškodeného do 6 mesiacov

odo dňa podania žiadosti, môže sa poškodený domáhať priznania nároku alebo jeho neuspokojenej
časti na súde. V zmysle uvedeného potom je štát povinný nahradiť škodu najneskôr do 6 mesiacov odo
dňa, kedy poškodený svoj nárok uplatnil riadne postupom podľa § 10 zákona. Až márnym uplynutím
tejto lehoty sa štát ako dlžník zo zodpovednostného právneho vzťahu (§ 489 OZ) dostáva do omeškania,
a tak najskôr odo dňa nasledujúceho po uplynutí 6-mesačnej lehoty ho postihuje povinnosť zaplatiť
poškodenému veriteľovi tiež úroky z omeškania. V danej veci je nesporné, že žalobca podal žiadosť o

predbežné prerokovanie na Ministerstve spravodlivosti SR dňa 18. 06. 2012, preto bol štát povinný jeho
nárok uspokojiť do 6 mesiacov odo dňa podania žiadosti, to znamená do 18. 12. 2012 a nasledujúcim
dňom, teda 19. 12. 2012, sa dostal do omeškania a je povinný žalobcovi platiť aj úrok z omeškania.
Odvolací súd nemôže považovať za správnu argumentáciu žalovanej, podľa ktorej je pre omeškanie
rozhodujúci dátum predmetného oznámenia o výsledku predbežného prerokovania, takýto dátum, resp.

termín, by bol ponechaný na ľubovôli zodpovedného, čo je neakceptovateľné a nezodpovedá ani
uvedenej právnej úprave (pozri aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/48/2010 zo dňa 21.
12. 2010, tiež 3Cdo/513/2014 zo dňa 21. 03. 2016).

40. V zmysle uvedeného potom odvolací súd uvádza, že tento výklad k úroku z omeškania sa týka aj

odvolacej námietky žalobcu uvedenej v bode III. - „k úroku z omeškania jeho odvolania“ a vzhľadom na
vyjadrený právny názor v tejto časti rozhodnutie o určení dňa, od ktorého je povinná žalovaná zaplatiť
žalobcovi úrok z omeškania z priznanej sumy 573,15 Eur zmenil z 11. 12. 2012 na deň 19. 12. 2012 tak,
aby tento korešpondoval s vyjadreným názorom opierajúcim sa o ust. § 10 zákona č. 58/1969 Zb.

41. Námietku voči rozhodnutiu o priznanej náhrade nemajetkovej ujmy vzniesla ako žalovaná, tak aj
žalobca.

42. Žalovaná namieta výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú považuje za neobjasnenú a
nepreskúmateľnú pre nedostatok dôvodov, okrem toho ju považuje za neprimeranú s poukazom na

rozhodnutia v iných veciach, kde súdy priznali oveľa nižšie sumy za výkon väzby aj v podstatne dlhšom
trvaní.

43. Žalobca v námietke voči zamietnutiu časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
s poukazom na vykonané dokazovanie, so zdôraznením na všetky zásadné atribúty zhodujúce pre

priznanie tejto náhrady vyjadril názor, že ako primerané by malo byť priznanie peňažnej satisfakcie
vo výške 15.300,- Eur, čo znamená 100,- Eur za každý aj začatý deň pozbavenia žalobcu osobnej
slobody. Aj on, rovnako ako žalovaná, namieta nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia o tejto
časti uplatneného nároku.

44. Odvolací súd svojím prvým rozhodnutím v tejto veci zrušil v časti nároku o priznanie nemajetkovej
ujmy rozhodnutie okresného súdu z dôvodu nedostatočného odôvodnenia tak, ako vysvetlil v odseku
35 zrušujúceho uznesenia. Po doplnení dokazovania na túto otázku súd prvej inštancie poukázal na
nespornú skutočnosť, že žalobca bol od 13. 03. 2003 do 12. 08. 2003 vo výkone väzby, rozsudkom
Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 27. 06. 2011 č. k. 1T/88/2007 - 2608 bol žalobca v celom

rozsahu oslobodený z dôvodu, že skutok nie je trestným činom. Správne tak konštatoval súd prvej
inštancie, že je splnená jedna z podmienok práva na náhradu škody (nezákonné rozhodnutie o väzbe
a samotný výkon väzby) ako ďalšia podmienka s tým, že poškodený si väzbu nezavinil sám ako
uviedol okresný súd v odsekoch 59 až 65 napadnutého rozsudku, keď správne konštatoval naplnenie
všetkých zákonných atribútov pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. (nezákonné

rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, v tomto prípade rozhodnutie o väzbe, existencia škody a
príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,
v tomto prípade rozhodnutím o väzbe). Súd prvej inštancie uviedol, že považuje za nepochybné, že
výkonom väzby nad žalobcom bolo zasiahnuté do jeho ústavných práv, keď jeho osobná sloboda bolav rámci trestného konania obmedzená, trestné konanie bolo voči nemu vedené nedôvodne, pretože
skutok, za ktorý bol žalovaný, nie je trestným činom a žalobca bol v celom rozsahu spod takejto obžaloby
oslobodený. Výkonom väzby došlo u žalobcu k obmedzeniu jeho ústavných práv, ako práva na osobnú

slobodu, slobodu pohybu, práva na rodinný a súkromný život, práva na súkromie a tiež k zásahu do
jeho občianskej cti, ľudskej dôstojnosti a vážnosti. Súd, vychádzajúc z dokazovania, dospel k záveru, že
žalobca v konaní dostatočným spôsobom preukázal, akým spôsobom bol zrealizovaný na ňom výkon
väzbu, že sa musel podrobiť zásahu do svojich osobných práv a bol nútený stráviť v podmienkach
väzby, túto stratu časti života nemožno žalobcovi navrátiť. Poukázal na podmienky a pravidlá vo väzbe,

ktoré pre neho znamenali rôzne zákazy, príkazy či obmedzenia a vnímal ich mimoriadne obtiažne,
stresujúco a skľučujúco, čo súd považoval za dostatočne preukázané, či už listinnými dôkazmi (listami,
ktoré písal príbuzným v čase väzby) alebo svedeckými výpoveďami v rámci konania pred súdom prvej
inštancie. S poukazom na vykonané dokazovanie v tomto smere súd prvej inštancie dospel k záveru, že
z uplatneného nároku 100,- Eur za deň trvania väzby je odôvodnený (a teda primeraný) nárok v rozsahu
50,- Eur za deň trvania väzby, majúc za tom, že vzhľadom na intenzitu zásahu, jeho trvanie, dopad a

dôsledky išlo o ujmu značnú a v danom mieste a čase teda za rovnakej situácie by takúto ujmu rovnako
vnímala každá iná fyzická osoba. Podporne súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa
09. 08. 2016 sp. zn. 3Cdo/95/2016, kde súd priznal náhradu za 28 dní väzby 35,- Eur, za každý deň
výkonu väzby.

45. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
vyplýva a bol posudzovaný podľa zákona č. 58/1969 Zb., ktorý žiadnym spôsobom nelimitoval (ani
spodnou, ani hornou hranicou) výšku priznanej nemajetkovej ujmy. Aj ústavný súd (v náleze III.ÚS
754/2016 - 42 zo dňa 24. 01. 2017) konštatoval, že stanoviť presnou sumou výšku náhrady nemajetkovej
ujmy za deň či mesiac trvania väzby alebo vedenia trestného stíhania vopred pre všetky prípade nie

je možné, pretože primeranosť výšky náhrady nemajetkovej ujmy musí zohľadňovať vždy osobitné
okolnosti prípadu, ktorých rozmanitosť nemožno vopred postihnúť. Rovnako tak nie je možné ani
mechanicky prevziať závery rozhodovacej praxe iných štátov či Európskeho súdu pre ľudské práva,
a to najmä s ohľadom na odlišnosť životnej úrovne v jednotlivých štátoch, ktorá rovnako tak musí
byť zohľadnená, pokiaľ priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy má zodpovedať predstavám

spravodlivosti a slusnosti v danom čase a na danom mieste. Ani to však neznamená, že takúto
rozhodovaciu prax týchto orgánov by nebolo na mieste nezohľadniť. V každom prípade však pokiaľ vo
vecisťažovateľky,vktorejtrestnejstíhaniežalobcutrvalotakmer55mesiacovaväzbatakmer3mesiace,
bola žalobcovi priznaná celková náhrada nemajetkovej ujmy vo výše 35.000,- Eur, už len napríklad s
odkazom na rozhodovaciu prax všeobecných súdov v Českej republike (rozsudok Najvyššieho súdu ČR

sp. zn. 30Cdo/2357/2010 zo dňa 11. 01. 2002 zverejnený v zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk
Najvyššieho súdu ČR, zošiť č. 4/2012 pod R 52/2012, s 327 a nasl., ako aj v ňom uvedená široká
komparácia rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva a súdov iných európskych štátov,
ktoré nepovažujú za neprimerané odškodnenie väzby vo výške 1.000,- Eur za mesiac jej trvania,
nemožno považovať odškodnenie zostávajúcich 52 mesiacov trvania trestného stíhania sumou 620,-

Eur za mesiac trvania trestného stíhania za neadekvátne.

46. Odvolací súd tak konštatuje, že aj s prihliadnutím na povahu trestnej veci a celkovú dĺžku pozbavenia
osobnej slobody žalobcu, z dôvodov, ktoré uvádzal a uznal ako preukázané pre hodnotenie intenzity
nemajetkovej ujmy na strane žalobcu, možno považovať záver súdu prvej inštancie v tom, že sadzba

náhrady nemajetkovej ujmy za väzbu v sume 50,- Eur denne je primeraná okolnostiam posudzovaného
prípadu, a preto napadnutý rozsudok v tejto časti ako vecne správny potvrdil, nevyhovel tak v tomto
smere ani námietke žalobcu, ktorý považoval priznanú náhradu za nedostatočnú a rovnako ani námietke
žalovanej, ktorá naopak považovala priznanú náhradu za neprimerane vysokú. Pretože súd prvej
inštancie po zrušujúcom rozhodnutí v tejto časti uplatneného nároku doplnil dokazovanie v potrebnom

rozsahu a dostatočne jasne a výstižne vysvetlil svoje úvahy, ktoré ho viedli k priznaniu náhrady
nemajetkovej ujmy za väzbu vo výške 50,- Eur denne, nepovažoval odvolací súd odvolanie ani jednej
zo sporových strán za dôvodné a napadnuté rozhodnutie v tejto časti ako vecne správne a správne
odôvodnené podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

47. Žalobca okrem už posúdenej námietky ohľadne výšky priznanej nemajetkovej ujmy a úroku z
omeškania vzniesol námietku aj voči zamietnutej časti uplatneného nároku na náhradu ušlého zisku.
Odvolací súd však túto jeho námietku neakceptuje a nepovažuje za dôvodnú, ohľadom tejto časti
uplatneného nároku odkazuje na odôvodnenie prvoinštančného rozsudku, ktoré považuje za vecnesprávne a súladne s konštantnou judikatúrou v obdobných veciach. Zákonné predpoklady vzniku
zodpovednosti žalovanej za vznik majetkovej škody žalobcu v podobe ušlého zisku z titulu rozhodnutia o
väzbe za obdobie výkonu väzbu boli splnené, sporná ostala výška nároku. Podľa súdnej praxe je ušlým

ziskom ujma spočívajúcom v tom, že u poškodeného nepríde v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu
majetkových hodnôt, aj keď sa tak dalo očakávať s ohľadom na pravidelný chod vecí, ušlý zisk sa tak
neprejavuje zmenšením majetku poškodeného, ale stratou očakávaného prínosu. Na vznik nároku na
náhradu škody z ušlého zisku nestačí iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, ale musí byť „na isto“
preukázaná, že pri pravidelnom behu veci mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie majetku, ku

ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu. Pri posudzovaní ušlého zisku teda nepostačuje len
pravdepodobnosť zvýšenia majetku poškodeného v budúcnosti, ale musí byť stanovené „na isto“, že
by pravidelnom behu veci, pokiaľ by nebolo protiprávneho konania škodcu, mohol poškodený dôvodne
očakávaťzväčšeniesvojhomajetku,keďdôkaznébremenovtomtosmerezaťažujeprávepoškodeného.
Vznik nároku na náhradu škody z tohto titulu musí byť podložený existujúcimi a reálne dosiahnuteľnými
okolnosťami, z ktorých možno usudzovať, že práve v dôsledku škodnej udalosti (v tomto prípade väzby)

prišiel poškodený o ním vyčíslený zisk, nemôže však ísť o ujmu, ktorá by hypoteticky mohla v budúcnosti
vzniknúť. Žalobca pred vzatím do väzby a následne aj po prepustení na slobodu podnikal, pred tým, ak
bol vzatý do väzby, dosahoval čistý príjem tak, ako vyplýva z vykonaného dokazovania, a preto uniesol
dôkazné bremeno na preukázanie pravidelného chodu vecí, z ktorých by vyplynul záver, že nebyť vzatia
do väzby a výkonu väzby, bol by s vysokou pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou dosiahol príjem

z podnikania ako pred vzatím do väzby. Zásadné v tejto veci je, že poukaz na nasledujúce obdobia
nemožno považovať za preukázanie, že by žalobca s mierou pravdepodobnosti hraničiacou až s istotou
dosiahol príjem z podnikania aj za obdobie výkonu väzby vyšší ako pred výkonom väzby. Z uvedeného
dôvodu odvolací súd považuje rozhodnutie súdu v tomto smere za vecne správne, a preto ho tiež potvrdil
v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.

48. O nároku na náhradu trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spoj. s § 396 ods. 2
CSP, podľa ktorého, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania
na súde prvej inštancie a v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov
konania podľa pomeru jej úspechu vo veci (v spojení s § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku na

náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí). Rozhodnutím
odvolacieho súdu v prejednávanom spore konanie skončilo, a preto odvolací súd zmenil rozhodnutie
súdu prvej inštancie, a to o náhrade trov celého konania. Odvolací súd tak konštatuje, že v spore bol
žalobca pomerne úspešnejší, pričom nebral do úvahy sumu uplatnenej nemajetkovej ujmy, ale za základ
zobral do úvahy len prisúdenú sumu, pretože táto závisela od úvahy súdu. Nárok bol čo do základu daný

tak, ako to v odvolaní namietal aj žalobca. Aj keď to vyslovene nevyplýva z príslušných ustanovení CSP
o trovách konania, pri rozhodovaní o nemajetkovej ujme sa procesný úspech posudzuje len vo vzťahu k
výsledku sporu ohľadne základu nároku. Pokiaľ teda došlo k zamietnutiu žaloby ohľadne nemajetkovej
ujmy v prevyšujúcej časti, táto nemala na rozhodnutie o trovách konania vplyv. Z hľadiska pomeru
úspechu strán v konaní bol tak úspešnejším v konaní žalobca.

49. Žalobca tak bol úspešný v rozsahu 7.650,- Eur priznanej nemajetkovej ujmy, v rozsahu náhrady
trov predbežného prerokovania 826,70 Eur, v rozsahu ušlého zisku 573,15 Eur a v rozsahu 26,65 Eur z
titulu zaplatených telekomunikačných poplatkov. Neúspešný bol v časti o zaplatenie 22,35 Eur náhrady
za telekomunikačné poplatky, 51,32 Eur za nájomné za rádiostanicu a 1.669,15 Eur z titulu ušlého

zisku, spolu v rozsahu 1.742,82 Eur (so zdôraznením, že pre základ sa počítala len priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy vo výške 7.650,- Eur ako úspech, nepriznaná časť v rovnako rozsahu sa pre výpočet
úspechu žalobcu nezapočítava). Pri základe 10.819,32 Eur (18.449,32 Eur - uplatnený nárok mínus
7.650,- Eur - nárok, ktorý bol zamietnutý z titulu nepriznanej výšky nemajetkovej ujmy), žalobca tak bol
úspešný v rozsahu 9.076,50 Eur, čo je 83,90 % a žalovaná v rozsahu 1.742,82 Eur, čo je 16,10 %. Čistý

úspech úspešnejšieho žalobcu tak predstavuje rozsahu úspechu 67,80 %. Odvolací súd preto priznal
úspešnejšiemu žalobcovi nárok na náhradu trov konania v pomere 67,80 % dôvodne uplatnených trov
celého konania. O samotnej výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).

50. O trovách tohto odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 2
a § 262 ods. 1 CSP tak, že žiadna zo sporových strán nemá právo na náhradu tohto odvolacieho
konania, pretože obe boli v odvolacom konaní v rozsahu svojho odvolania neúspešné. Pomer úspechu/
neúspechu oboch strán je rovnaký.51. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním senátu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).