Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. január 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25CoP/50/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4119201871
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Gálisová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4119201871.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a členiek senátu
JUDr.MárieMalíkovejaJUDr.SoneVackovejvprávnejvecinavrhovateľa:Y.H.,narodenýXX.XX.XXXX,
bytom A. H. XXX, XXX XX P. právne zastúpený JUDr. MUZIKA, s.r.o., so sídlom Farská 39, 949 01 Nitra,
IČO: 50 104 772, proti matke: X. X., narodená XX.XX.XXXX, bytom W. X., XXX XX A., právne zastúpená
JUDr. Ing. Branislav Pecho, PhD. , advokát , so sídlom Piaristická 2, XXX XX A., a maloletému dieťaťu:

Q. X., narodená XX.XX.XXXX, bytom ako matka, zastúpená Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny
A., o návrhu na určenie otcovstva a úpravu práv a povinností, o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu
Okresného súdu A. zo dňa 3. októbra 2XX9 č.k. 16Pc/4/2XX9 - 39, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zastavil konanie a žiadnemu z účastníkov konania
nepriznal nárok na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 84, §
90, § 91 ods. 1 a 2, § 94 ods. 1 a 2 zákona č. 36/2005 Z.z. zákon o rodine (ďalej len „zákon o rodine“),
§ 109 Civilného mimosporového poriadku (CMP), čl. 3 ods. 1, čl. 7, čl. 8 ods. 1 Dohovoru o právach
dieťaťa, čl. 19 a § 154c Ústavy Slovenskej republiky.

1.1. Uviedol, že navrhovateľ návrhom požadoval, aby súd určil, že je otcom maloletého dieťaťa, pretože
s jeho matkou boli partnermi a pohlavne sa stýkali v čase rozhodnom pre jeho splodenie, pričom matka
dieťaťa ho odmietla uznať ako otca maloletej a v rodnom liste je uvedená iba matka. Uviedol, že z
lustrácie v Registri obyvateľov SR vyplývalo, že v čase začatia konania (ku dňu 18.02.2019) mala
maloletá ako rodiča uvedenú iba matku. Z rodného listu predloženého matkou vystaveného ku dňu
31.07.2019 a z lustrácie v Registri obyvateľov SR vyplýva, že ako otec dieťaťa je v rodnom liste zapísaný

S. X., narodený XX.XX.XXXX.

1.2.Dospelkzáveru,ževdanejvecibolopreukázané,žematkaajejpartnerS.X.súhlasnýmvyhlásením
na matričnom úrade určili otcovstvo k maloletému dieťaťu, na základe čoho je tento muž v rodnom
liste maloletého dieťaťa zapísaný ako jeho otec. Nie je možné pokračovať v tomto konaní o určenie
otcovstva. Preto konanie zastavil podľa § 109 CMP a to aj s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 22.6.2016 sp. zn. 5 Cdo 492/2015. Uviedol, že matka a muž, ktorý je uvedený
ako otec maloletého dieťaťa, žijú usporiadaný život v spoločnej domácnosti spolu s maloletým dieťaťom,
ktorému zabezpečujú starostlivosť a výchovu. Rozhodnutie o zastavení konania je zároveň aj v záujme
maloletého dieťaťa podľa čl. 3 odsek 1 a čl. 7 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktoré má právo
na zachovanie právnej istoty matky, právneho otca voči jeho právu na ochranu rodinného života a to
právu poznať svojich biologických rodičov, čo zodpovedá čl. 6 odsek 1 a 8 odsek 1 Dohovoru o ľudských

právach a základných slobodách (ďalej len „Dohovor“).2. Navrhovateľ podal odvolanie voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote.
Namietal, že súhlasné vyhlásenie rodičov pred matričným úradom až po začatí konania o určenie
otcovstva považuje za neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, za úkon účelový,

obchádzajúci zákon, priečiaci sa dobrým mravom. Jeho dôsledkom bolo znemožniť určenie biologického
otcovstva, za ktorého sa považuje na rozdiel od muža, ktorý učinil súhlasné vyhlásenie. Namietal, že súd
prvej inštancie uplatnil len formálny výklad ustanovenia § 84 zákona o rodine. Súhlasné vyhlásenie bolo
uskutočnené až po tom, čo sa matka mala možnosť oboznámiť s jeho návrhom na určenie otcovstva.
Súd tak znemožnil maloletému dieťaťu dozvedieť sa, kto je jeho biologický otec. Poukázal na rozsudok

Komory z 8. decembra 2016 vo veci L.D. a P.K. proti W., sťažnosti č. 7949/11 a č. 45522/13, podľa
ktoréhonemožnosťúdajnýchbiologickýchotcovnapadnúťotcovstvoinýchmužovurčenéichvyhlásením
predstavovala porušenie Dohovoru.

2.1. Namietal, že súd prvej inštancie uvedeným nesprávnym postupom zastavil konanie, hoci na to
neboli splnené procesné podmienky, zároveň nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Tým, že súd prvej inštancie
bez ďalšieho zastavil konanie, neumožnil mu preukázať svoje otcovstvo, nevykonal navrhnuté dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.

2.2. Namietal, že ak by mali matka a S. Q. naozaj záujem zabezpečiť maloletému dieťaťu stabilnú rodinu,
urobili by úkon súhlasného vyhlásenia z vlastnej iniciatívy už oveľa skôr a nie až po začatí tohto konania.
Namietal, že uznesenie je v časti (v bode 18) nepreskúmateľné a nedostatočne odôvodnené. Súd prvej
inštancie na základe nepreukázaných skutočností konštatoval prednosť záujmu dieťaťa na práve na
zachovanie istoty pred právom poznať svojich rodičov. Ak súd prvej inštancie používa pojem právna

istota, tak by to mal mať aj preukázané, že dieťa naozaj je v stabilnom a jemu prosperujúcom prostredí.
V tomto konaní to preukázané nemal a vychádzal iba z písomného vyjadrenia matky. Tvrdil, že to bol
práve on, ktorý začal ako prvý riešiť situáciu, aby maloleté dieťa malo svojho otca zapísaného v rodnom
liste, pretože do začatia tohto konania v rodnom liste maloletého dieťaťa v kolónke otec nebol zapísaný
nikto. Zastavením konania by biologický otec nemal inú možnosť len domáhať sa neplatnosti súhlasného

vyhlásenia v inom konaní.

2.3. Tvrdil, že matka maloletého dieťaťa dobre vie, že biologickým otcom nemôže byť S. Q., pretože
v čase narodenia dieťaťa ani v čase jeho počatia nebola s týmto mužom v intímnom kontakte. Jej
partnerom bol v tom čase on a sprevádzal ju na niektoré gynekologické prehliadky. Záverom žiadal, aby

odvolací súd na základe uvedeného napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. Matka maloletého dieťaťa sa písomne vyjadrila k odvolaniu navrhovateľa. Uviedla, že otec maloletého
dieťaťa S. Q. urobil vyhlásenie o otcovstve k maloletému dieťaťu slobodne a vážne, vedomý si všetkých

následkov tohto právneho úkonu a práv a povinností rodiča k maloletému dieťaťu. Spolu s otcom
vyhlásenieurobilaajmatkamaloletéhodieťaťarovnakoslobodneavážnevedomásivšetkýchnásledkov
tohto právneho úkonu, pričom tak prejavila úmysel zabezpečiť spoločnú starostlivosť o maloleté dieťa
s konkrétnym mužom, otcom maloletého dieťaťa. Uviedla, že v prípade určenia otcovstva súhlasným
vyhlásením rodičov musí prísť k zastaveniu konania aj v prípade osvojenia dieťaťa mužom, ktorý nie

je účastníkom konania o určenie otcovstva. Pokračovanie v konaní o určenie otcovstva napriek jeho
určeniu súhlasným vyhlásením rodičov by narušilo rodičovské vzťahy s nepriaznivým dopadom na
najlepšízáujemmaloletéhodieťaťa,pričomibajej,právnemuotcoviadieťaťuprislúcha,abyzhodnotili,či
je pre nich prospešné, aby sa založené vzťahy menili. Tvrdila, že dohovor o právach dieťaťa, ako i naša
vnútroštátna právna úprava nedefinujú rodiča ako výlučne biologického rodiča. Právo dieťaťa poznať

svojich rodičov je právom dieťaťa nie muža, ktorý tvrdí, že je biologickým otcom dieťaťa. Uviedla, že
napriek polemike navrhovateľa, jediným motívom rodičov právne určiť otcovstvo k maloletému dieťaťu
ich súhlasným vyhlásením bolo zosúladenie faktického stavu s právnym stavom, čím sledovali v prvom
rade najlepší záujem dieťaťa. Uviedla, že ona, otec a maloleté dieťa žijú usporiadaný harmonický
rodinný život v spoločnej domácnosti. Spoločne obaja rodičia riadne zabezpečujú starostlivosť o dieťa

a jeho výchovu. Maloleté dieťa má vytvorené citové a materiálne zázemie. Navrhovateľ vo svojom
odvolanívyjadrilpochybnostiotýchtoskutkovýchtvrdeniach,avšaksámneponúkolodporujúceskutkové
tvrdenia, ktoré by ich spochybňovali. Navrhla, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej
inštancie ako vecne správne potvrdil.4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku (CSP)) po zistení, že
odvolanie bolo podané účastníkom konania v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359

a § 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, viazaný rozsahom odvolania (§ 380
CSP), neviazaný dôvodmi odvolania (§ 66 CMP), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej
inštancie (§ 383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) vec prejednal.
Dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné, preto napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie
v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

5. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočnovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

6. Podľa § 89 ods. 1 písm. c) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd prvej
inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je
účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

7. Z obsahu spisu vyplýva, že návrhom sa navrhovateľ domáhal, aby súd určil, že je otcom maloletého

dieťaťa, pretože s jeho matkou boli partnermi a pohlavne sa stýkali v čase rozhodnom pre jeho
splodenie, pričom matka dieťaťa ho odmietla uznať ako otca maloletej a v rodnom liste je uvedená iba
matka. Rovnako z lustrácie v Registri obyvateľov SR v čase podania návrhu (18.02.2019) vyplývalo,
že maloletá mala ako rodiča uvedenú iba matku. Z rodného listu predloženého matkou vystaveného ku
dňu 31.07.2019 a z lustrácie v Registri obyvateľov SR vyplýva, že ako otec dieťaťa je v rodnom liste

zapísaný S. X., narodený XX.XX.XXXX.

8. Podľa § 84 zákona o rodine, otcovstvo sa určuje na základe domnienok otcovstva ustanovených v
tomto zákone súhlasným vyhlásením rodičov alebo rozhodnutím súdu.

9. Podľa § 94 odsek 1 a 2 zákona o rodine, ak nedošlo k určeniu otcovstva súhlasným vyhlásením
rodičov, môže dieťa, matka alebo muž, ktorý tvrdí, že je otcom, navrhnúť, aby otcovstvo určil súd. Za
otca sa považuje muž, ktorý s matkou dieťaťa súložil v čase, od ktorého neprešlo do narodenia dieťaťa
menej ako stoosemdesiat a viac ako tristo dní, ak jeho otcovstvo nevylučujú závažné okolnosti.

10. Podľa čl. 7 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa, každé dieťa je registrované ihneď po narodení a má
od narodenia právo na meno, právo na štátnu príslušnosť, a pokiaľ to je možné, právo poznať svojich
rodičov a právo na ich starostlivosť.

11. Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru,

zabezpečujú vykonávanie týchto práv v súlade so svojím vnútroštátnym zákonodarstvom a v súlade
so svojimi záväzkami vyplývajúcimi z príslušných medzinárodnoprávnych dokumentov v tejto oblasti s
osobitným dôkazom na to, aby dieťa nezostalo bez štátnej príslušnosti.

12. Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“),

každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

13. Zmyslom ustanovenia § 84 zákona o rodine je vymedzenie základných okolností, na základe
ktorých náš právny poriadok pristupuje k určovaniu takej významnej otázky osobného statusu osoby,
ako je určovanie otcovstva. Osobnostné vzťahy medzi rodičmi a deťmi svojím charakterom patria

medzi najvýznamnejšie vzťahy medzi ľuďmi, dotýkajú sa osobného a citového života bezprostredne
a dlhodobo. Materiálnym základom vzniku právneho vzťahu rodičovstva je biologický fakt splodenia a
porodenia dieťaťa. V prípade určenia rodičovstva je postavenie matky istejšie, pretože zákonodarca
priamo určil, že matkou dieťaťa je žena, ktorá dieťa porodila (§ 82 ods. 1 zákona o rodine). Pri
riešení otázky, kto je otcom dieťaťa, ako je vyššie uvedené, zákon vychádza z právnych domnienok.

Prvou z domnienok je domnienka otcovstva svedčiaca manželovi matky, druhá je domnienka svedčiaca
mužovi, ktorý spolu s matkou súhlasne vyhlásil, že je otcom dieťaťa a treťou domnienkou je domnienka
svedčiaca mužovi, ktorý s matkou súložil v rozhodujúcom období, bez existencie vylučujúcich okolností
a rozhodnutie súdu o určení otcovstva tohto muža. Poradie uplatnenia domnienok je fixné.14. Ak nie je otcovstvo určené podľa prvej domnienky otcovstva manžela matky, možno ho
určiť súhlasným vyhlásením rodičov. V prípade tohto vyhlásenia zákon nevyžaduje žiadne ďalšie

hmotnoprávne podmienky, preto muž vyhlasujúci, že je otcom dieťaťa, sa ním stane v zmysle práva,
a teda nemusí to byť len biologický otec, aj keď sa to predpokladá. Druhá domnienka vychádza z
rešpektovania slobodnej vôle muža a ženy starať sa dobrovoľne o spoločné dieťa. Súhlasné vyhlásenie
s matkou môže v podstate urobiť ktorýkoľvek muž, aj keby s matkou v rozhodnom období nesúložil
(teoreticky ju nemusí ani poznať). Táto konštrukcia určenia otcovstva môže potom prípadne viesť k

obmedzeniu práv biologického otca, ktorý v danom prípade nebude mať možnosť domôcť sa svojho
otcovstva, pretože určiť otcovstvo treťou domnienkou je možné len v prípade, ak nebolo otcovstvo
založené prvou alebo druhou domnienkou, prípade ak bolo otcovstvo určené podľa prvej alebo druhej
domnienky zapreté právoplatným rozhodnutím súdu. Účelom právnej úpravy zapretia otcovstva je
odstránenie nesúladu medzi právnym a biologickým otcovstvom. Aktívne legitimovanými subjektmi na
podanie návrhu na zapretie otcovstva sú však len matka dieťaťa, dieťaťa a muž, ktorý je určený za otca

dieťaťa. Biologickému otcovi teda zákon nedáva žiadnu možnosť domôcť sa svojho práva.

15. V súvislosti s vyššie uvedenými zákonnými domnienkami a inštitútom určenia otcovstva je však
potrebné uviesť, že musia byť v súlade s dohovorom o právach dieťaťa, ktorý má prednosť pred
vnútroštátnymi predpismi. Aj Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí sp.zn. II. ÚS 83/05 zo dňa 17. marca

2005 okrem iného uviedol, že otázky otcovstva spadajú do pôsobnosti všeobecných súdov, ktoré sú
viazané nielen vnútroštátnym právnym poriadkom, ale aj medzinárodnými dokumentmi. Podľa Dohovoru
o právach dieťaťa je jedným zo základných práv dieťaťa právo poznať svoj pôvod a poznať svoju
prirodzenú rodinu. Všetky medzinárodnoprávne pramene „rodinou“ rozumejú v prvom rade prirodzené
právne väzby založené na biologickom základe. Náhradné rodinnoprávne vzťahy sa majú realizovať

až vtedy, ak definitívne a nezvratne zlyhá biologická rodina, a to napriek aktívnej účasti štátu pri
napomáhaní jej obnovy (F.: Zákon o rodine, komentár, 3. vydanie, 2019, str. 526). Povedané inými
slovami, biologické rodičovstvo má prednosť pred rodičovstvom právnym. Avšak v každom prípade
musí byť zachovaný najlepší záujem dieťaťa, ktorého posúdenie musí byť v každom prípade kľúčové a
v prípade rozporu je potrebné sa dôkladne zaoberať okolnosťami konkrétneho prípadu. Preto absolútna

snaha o prioritu prirodzenej rodiny a poznanie svojho biologického otca musí byť v záujme dieťaťa
žijúceho v stabilizovanom rodinnom prostredí a dobrých životných podmienkach.

16. V tejto súvislosti dáva odvolací súd do pozornosti konanie L.D. a P.K. proti W. zo dňa 08.12.2016,
sťažnosť č. 7949/11 a 45522/13, ktoré sa týkalo sťažovateľov, ktorí tvrdili, že sú biologickými otcami

detí narodených mimo manželstva a chceli spochybniť vyhlásenia o otcovstve dvoma ďalšími mužmi
a nechať si ustanoviť svoje vlastné otcovstvo. Súdny dvor rozhodol, že došlo k porušeniu čl. 8
Dohovoru (právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života). Súdny dvor najmä zistil, že právo
na rešpektovanie súkromného života sťažovateľov bolo porušené z dôvodu ich neschopnosti podľa
vnútroštátneho práva preukázať, že boli otcami detí, len z dôvodu, že ostatní muži už uznali dané deti za

vlastné, bez zohľadnenia okolností každého prípadu a situácie rôznych protagonistov (dieťaťa, matky,
zákonného otca a muža tvrdiaceho, že je biologickým otcom).

17. Rovnako nemožno opomenúť ani konanie F. proti X. republike zo dňa XX.XX.XXXX, sťažnosť
č. 10699/05, kde súdny dvor rozhodol, že došlo k porušeniu práva na rešpektovanie súkromného a

rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru, keď vnútroštátna právna úprava neumožnila postup, ktorý by
umožňoval zosúladiť právny stav s biologickým.

18. S poukazom na vyššie citované konania možno dospieť k právnemu záveru, že čl. 8 Dohovoru
zaručuje právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života a je nepochybné, že tento článok je

možné aplikovať na biologické vzťahy medzi rodičmi a deťmi. Aj Najvyšší súd SR v konaní sp. zn. 5 Cdo
492/2015 zo dňa 22. júna 2016 okrem iného uviedol, že je nepochybné, že tak v prípade Dohovoru o
ochrane ľudských práv a slobôd ako aj Dohovoru o právach dieťaťa ide o také medzinárodné zmluvy,
ktorých vzťah k zákonom X. republiky je predmetom úpravy čl. 154c ods. 1 Ústavy X. republiky, čo
znamená, že len súd môže v procese aplikácie a rozhodovania sporu v individuálnej veci založiť ich

prednosť pred aplikáciou zákona (ako vnútroštátneho predpisu). Rozhodujúcou je tu teda úvaha súdu o
tom, či medzinárodné zmluvy poskytujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd, ako vnútroštátne právo.
Teda, či medzinárodné zmluvy je potrebné aplikovať prednostne pred príslušnou zákonnou úpravou.
Pri riešení tejto otázky treba, aby súdy zohľadnili príslušnú judikatúru súdov (najmä ESĽP, ESD),medzinárodnú prax i doterajšie všeobecné akceptované postupy medzinárodných orgánov uplatňované
pri vykonávaní príslušných ustanovení medzinárodných zmlúv.

19. Odvolací súd zaoberajúc sa odvolaním navrhovateľa ako prvé musel vyriešiť kľúčovú otázku, ktorou
je platnosť súhlasného vyhlásenia matky dieťaťa a S.a X.ho. V tejto súvislosti je potrebné zamerať sa
na okamih vzniku otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov. Odvolaciemu súdu sa konanie matky javí
ako účelové, pretože otec maloletej S. X. otcovstvo určil súhlasným vyhlásením takmer po troch rokoch
od narodenia maloletej, v čase, keď domnelý otec podal návrh na určenie jeho otcovstva. Iná by bola

otázka posúdenia súhlasného vyhlásenia rodičov, ak by ho vykonali v čase bezprostredne po narodení
maloletej, resp. v čase pred podaným návrhom na určenie otcovstva. Tiež je potrebné skúmať vzťah
medzi matkou maloletej a navrhovateľom. Pretože, ako sme už vyššie uviedli, rodičovstvo stojí primárne
na biologickom základe. V prípadoch, kedy dôjde k určeniu otcovstva podľa druhej domnienky mužom,
ktorý v skutočnosti nie je biologickým otcom a takáto skutočnosť je mužovi aj matke známa, možno
ich konanie považovať za obchádzanie zákona, ktoré nepožíva právnu ochranu a ktoré je neplatné.

Pokiaľ by išlo o obchádzanie zákona, na túto neplatnosť je potom potrebné prihliadať ex offo. V uznesení
súdu prvej inštancie uvedenú skutočnosť súd vôbec neskúmal a nezaoberal sa platnosťou súhlasného
vyhlásenia rodičov, napriek tomu, že bola v konaní namietaná. Rovnako sám súd prvej inštancie v
uzneseníkonštatoval,ženávrhnaurčenieotcovstvabolpodanývčase,keďotcovstvokmaloletejnebolo
určené, a teda bol návrh podaný dôvodne.

20. Odvolací súd posudzujúc prejednávanú vec v zmysle vyššie uvedených skutočností a zákonných
ustanovení dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na
ďalšie konanie. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude vysporiadať sa otázkou platnosti
súhlasného vyhlásenia matky a S.a X.ho. Posudzovať ho bude s ohľadom na najlepší záujem dieťaťa

a s ohľadom na okolnosti tohto konkrétneho prípadu. V prípade, ak dospeje k záveru o neplatnosti
vyhláseniazistískutočnýstavotcovstvaaumožnídomnelémuotcovipreukázaťsvojeotcovstvovzmysle
Dohodovu, pretože vzhľadom na to, že vnútroštátne právne predpisy neumožňujú účinne sa domáhať
svojej ochrany na súde, Dohovor v zmysle čl. 8 umožňuje ochranu súkromného a rodinného života, kam
nepochybne určenie otcovstva k maloletej patrí.

Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),

v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej

zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).