Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 30. november 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11Co/50/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6111215513
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Zlocha

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6111215513.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa

Zlochu a sudkýň JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Jany Haluškovej ako členiek senátu, v spore žalobcu:
L. L., nar. XX. K. XXXX, bytom R. R., E. XX, zast. splnomocnencom JUDr. Viktorom Jedličkom, bytom
Banská Bystrica, Poľná 5, proti žalovanému: Mesto Banská Bystrica, IČO: 00 313 271, ČSA 26,
Banská Bystrica, o určenie vlastníckeho práva, o obnove konania, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. 7C/137/2011-251 zo dňa 21. novembra 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu p o t v r d z u j e.

II. Žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) odvolaním
napadnutým rozsudkom návrh žalovaného na zmenu rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, zo
dňa 24.09.2014, č.k. 7C/137/2011-187 zamietol (prvá výroková veta). Zároveň rozhodol, že žalobca má
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (druhá výroková veta). Treťou výrokovou vetou rozhodol
tak, že o výške trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

1.1 Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom

č.k. 7C/137/2011-187 zo dňa 24.09.2014, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 9.10.2014 rozhodol tak,
že žalobca L. L., nar. XX.X.XXXX je výlučným vlastníkom spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti 1/2 k
pozemku KNC, parc. č. XXXX/XXX - ostatné plochy o výmere 13.430m2 zapísaných na LV č.XXXX
Katastrálneho úradu R. R., Správa katastra R. R., pre katastrálne územie A. pod R Proti predmetnému
rozsudku sa žalobca a žalovaný vzdali práva podať odvolanie, preto súd v zmysle § 157 ods. 3 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) rozsudok podrobnejšie neodôvodňoval,
uviedol len predmet konania a ustanovenia zákona, podľa ktorých rozhodol. Žalovaný podal dňa

04.12.2014 návrh na obnovu konania podľa ustanovenia § 228 a nasl. O.s.p. z dôvodu, že sú to dôkazy,
ktoré bez svojej viny nemohol žalovaný použiť v pôvodnom konaní a môžu pre navrhovateľa na obnovu
konania privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Takýmto dôkazom malo byť Rozhodnutie č.599/98 zo
dňa 20.8.1998, vyjadrenie Okresného úradu, pozemkový a lesný odbor zo dňa 09.04.2014 a dedičské
rozhodnutia 24D 1144/2002 po poručiteľovi D. R. a 24D 1143/2002 po poručiteľke Q. R.; tieto listinné
dôkazy bolo žalovanému doručené dňa 02.10.2014, t.j. po vyhlásení rozsudku dňa 24.09.2014. Okresný
súd Banská Bystrica uznesením č.k. 10C/226/2014-26 zo dňa 10.03.2015 obnovu konania vedeného

pred Okresným súdom pod sp.zn. 7C/137/2011 povolil; uznesenie okresného súdu bolo potvrdené
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 13Co/485/2015-47 zo dňa 31.03.2016. Z dôvodov
povolenia obnovy vyplýva, že táto bola povolená z dôvodu, že vyjadrenie Okresného úradu v R. R.,
pozemkový a lesný odbor zo dňa 09.04.2014 je dôkaz, ktorý žalovaný nemohol bez vlastnej viny vpôvodnom konaní použiť a tento dôkaz mu môže privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Rozhodnutie
Okresného úradu v R. R., odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva č. 599/1998
zo dňa 20.08.1998 ako dôvod povolenia obnovy akceptovaný nebol.

1.2 Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí poukázal obsah žaloby, písomné vyjadrenia strán
sporu, obsah vykonaného dokazovania v pôvodnom konaní, vyjadrenia strán sporu po povolení obnovy
konania, obsah vyjadrenia Okresného úradu R. R., pozemkový a lesný odbor zo dňa 28.02.2014, z
ktorého vyplýva, že „druhú polovicu parcely CKN č. XXXX/XXX nevydal bývalý Pozemkový úrad R.

R. ako správny orgán na konanie podľa zákona č. 229/1991 Zb. z dôvodu, že žalobca L. L. nespĺňal
kritériu oprávnenej osoby k celej parcele, na ktorú bol uplatnený reštitučný nárok. Predmetný pozemok
bol výmerom č. 4607/48 pridelený prídelcovi D. R. a manželke Q., rod. A.. Spoluprídelkyňa Q. A. sa
najprv vydala za L., s ktorým mala dieťa L. L., zhruba v rokoch 1945-1946 ovdovela a znovu sa vydala
za spomínaného D. R. (R.). K osvojeniu dieťaťa z prvého manželstva manželom D. R. (R.) nedošlo,
resp. pozemkový úrad nemal o tom vedomosť, resp. dôkaz, a preto správny orgán po smrti D. R. a Q.

rod. A. chápal L. L. ako oprávnenú osobu len v časti nástupníctva po matke Q., ale nie po otčimovi
D. R., teda len v podiele 1 k predmetu reštitúcie v tomto uplatnenom nároku. Bola formálna chyba, že
v odôvodnení rozhodnutia č. 283/96 zo dňa 20.02.1996 pozemkový úrad neuviedol dôvody, prečo sa
vydáva oprávnenej osobe len podiel 1/2 k celku, aj keď nárok bol uplatnený na celý pozemok“. Okresný
súd tiež z rozhodnutia Pozemkového úradu R. R. č. 283/96 zo dňa 20.02.1996 zistil, že L. L. spĺňa

podmienky uvedené v § 6 ods.1 písm. p) zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov
k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku (ďalej len „zákon č. 229/1991 Zb.“) a bolo mu priznané
vlastnícke právo k nehnuteľnosti v k.ú A., parcela KN č.XXXX/XXX ostatná plocha o výmere 13.179m2,
ktorá tvorí časť parcely č.XXX z Výmeru o vlastníctve pôdy č.XXXX/XX vydaného Povereníctvom
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy dňa 25.05.1968 (správne má byť 1948), a to v 1. Z rozhodnutia

Okresného úradu v R. R., odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva č. 599/98 zo
dňa 20.08.1998 súd prvej inštancie zistil, že žalobca je oprávnenou osobou v zmysle § 4 ods. 2 písm.
c) zákona č. 229/1991 Zb. a spĺňa podmienky uvedené v § 6 ods. 1 písm. p) zákona, ale žalobcovi ako
oprávnenej osobe okrem iného nebolo priznané vlastnícke právo k časti parcely č. XXX, roľa o výmere
3611m2 z dôvodu, že pozemok je zastavaný a stavby bránia poľnohospodárskemu využitiu (§ 11 ods.

1 písm. d/ zákona č. 229/1991 Zb.) a bolo mu priznané právo na náhradu.

1.3 Na základe vykonaného dokazovania mal tak súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaný podal
návrh na obnovu konania v zákonnej trojmesačnej lehote (§ 230 ods.1 O.s.p.); v návrhu na obnovu
konania sa však obmedzil len na citovanie rozhodnutia č. 599/98 zo dňa 20.08.1998 a vyjadrenia

Okresného úradu, pozemkový a lesný odbor a neuviedol dôvod obnovy konania ani jeho bližšiu
špecifikáciu. Dôvod obnovy žalovaný špecifikoval až na pojednávaní dňa 21.11.2017 a to tak, že v
predmetného vyjadrenia vyplýva, že žalobca nespĺňal podmienky na vydanie veci po D. R., a teda
podľa jeho názoru nie je a nebol oprávnenou osobou v zmysle § 4 ods. 2 písm. a), b), c), d), e)
zákona č. 229/1991 Zb. a taktiež až na tomto pojednávaní poukázal na tú skutočnosť, že ustanovenia

zákona č. 229/1991 Zb. sú lex specialis. Podľa názoru žalovaného sa žalobca v konaní domáhal určenia
vlastníckeho práva v zmysle zákona č. 229/1991 Zb.. Okresný súd mal zato, že v danom prípade nebola
splnená podmienka ustanovenia § 408 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„C.s.p.“), aby žalovaný vyšpecifikoval dôvody obnovy konania na čas trvania lehoty na podanie žaloby,
t.j. v trojmesačnej lehote, ktorá v danom prípade uplynula dňom 09.01.2015.

1.4 Okresný súd konštatoval, že žalobca sa v danom prípade domáhal určenia vlastníckeho práva nie
v zmysle zákona č. 229/1991 Zb., ale v zmysle ustanovenia § 80 písm. c) O.s.p., teraz § 137 písm. c)
C.s.p.. Ak okresný súd o žalobe rozhodol rozsudkom č.k. 7C/137/2011-187 zo dňa 24.9.2014 v zmysle
ustanovenia § 126 a § 132 Občianskeho zákonníka, na daný prípad neaplikoval žiadne ustanovenia

zákona č. 229/1991 Zb., v tomto smere žalovaný nárok žalobcu žiadnym spôsobom nespochybňoval.
Z predloženého Výmeru povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave mal
okresný súd za preukázané, že O. R. a manželke Q. A. bola pridelená pôda podľa nariadenia č.
104/1945 Zb. n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Zb. n. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení
pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa v

katastrálnom území obce A., okres R. R. vo vlastníctva pôdohospodárske nehnuteľnosti v katastrálnom
území A. o celkovej výmere 4.3825ha, ktoré v prídelovom pláne sú označené ako vložka XX, parc. č.
XXX roľa o výmere 1.4531ha, parc.č. XXX pastva o výmere 0.5410ha a parc. č. XXX roľa o výmere
2.3884ha. K zápisu vlastníckeho práva v pozemkovej knihe na prídelcov nedošlo. Okresný súd poukázalna skutočnosť, že Výmer o vlastníctve je verejnou listinou dokazujúcou vlastnícke právo prídelcu k
pridelenej poľnohospodárskej nehnuteľnosti; v konaní nezostalo sporné, že 1/2 parcely č. XXXX/XXX,
ktorá je predmetom konania, bola vytvorená z parcely č. XXX, ktorá bola pridelená matke žalobcu a jej

manželovi.

1.5 Súd prvej inštancie mal rovnako z rozhodnutia Okresného národného výboru, finančného odboru v
Banskej Bystrici č. Fin/4-259/69-práv., zo dňa 14.03.1969 preukázané, že nehnuteľnosti v katastrálnom
území A., záp. č. XX, mapový list č. XXX prešli do vlastníctva Československého štátu, do správy

Mestského národného výboru, finančného odboru, Banská Bystrica. Z predmetného rozhodnutia
nevyplýva, že by účastníkmi konania boli právni predchodcovia žalobcu, t.j. matka žalobcu a jej manžel.
Nakoľko vlastník nemôže stratiť vlastníctvo k veci na základe rozhodnutia v konaní, ktorého účastníkom
nebol, okresný súd uzavrel, že matke žalobcu a jej manželovi zostalo zachované vlastnícke právo. S
poukazom na pripojené dedičské spisy a rozhodnutia v nich vydané (24D 1144/2002, ktorého súčasťou
je dedičský spis D 1405/78; resp. 24D 1146/2002, ktorého súčasťou je D 1242/86) okresný súd zistil, že

matka žalobcu Q. A. uzavrela ako vdova manželstvo s D. R., po úmrtí D. R. (manžela matky žalobcu)
sa jedinou zákonnou dedičkou stala matka žalobcu a jediným jej zákonným dedičom je žalobca. Manžel
matky žalobcu matku žalobcu predumrel.

1.6 Na základe uvedeného mal potom súd prvej inštancie za preukázané, že rozsudok Okresného

súdu Banská Bystrica č.k. 7C/137/2011-187 zo dňa 24.09.2014 je vecne správny. Z uvedeného dôvodu
okresný súd zamietol návrh žalovaného na jeho zmenu z dôvodu, že žalovanému uplynula trojmesačná
lehota v zmysle § 408 C.s.p., nakoľko v tejto lehote nevyšpecifikoval dôvod obnovy konania a z dôvodu,
že žalovaný nepreukázal (a nebolo potrebné ani preukazovať) v konaní o určenie vlastníckeho práva, že
žalobcaL.L.niejeoprávnenouosobouvzmysle§4ods.2zákonač.229/1991Zb.,nakoľkožalobcasav

spore nedomáhal určenia vlastníckeho práva v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. ale určenia vlastníckeho
práva podľa ustanovenia § 80 písm. c) O.s.p. (teraz § 137 písm. c/ C.s.p.). Z rozhodnutia Pozemkového
úradu R. R. č. 283/96 zo dňa 20.02.1996 ako aj rozhodnutia Okresného úradu v R. R., odbor pozemkový,
poľnohospodárstva a lesného hospodárstva č.599/98 zo dňa 20.08.1998 mal súd prvej inštancie tiež
preukázané, že žalobca je oprávnenou osobou v zmysle § 4 ods. 2 zákona č.229/1991 Zb. a že spĺňa

podmienky uvedené v § 6 ods.1 písm. a) zákona č. 229/1991 Zb.. Okrem uvedeného z týchto rozhodnutí
vyplýva, že žalobcovi nebolo priznané vlastnícke právo okrem iného aj k časti parcely č. XXX, ale len
z dôvodu, že táto časť je zastavaná a nie z dôvodu, že nie je oprávnenou osobou. Obe rozhodnutia sú
právoplatnými rozhodnutiami a sú v rozpore s vyjadrením Okresného úradu R. R., pozemkový a lesný
odbor zo dňa 09.04.2014, ktoré malo byť dôkazom pre obnovu konania.

1.7 Z uvedeného dôvodu okresný súd žalobu o určenie vlastníckeho práva považoval za dôvodne
podanú, pričom poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II.ÚS 249/2011, z
ktorého vyplýva, že: „zo základných zásad občianskeho práva možno potom vyvodiť, že v situácii, keď
povinnej osobe (štátu) nesvedčí žiadny právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti,

ostalo naďalej k nehnuteľnosti zachované vlastníckeho právo toho subjektu, ktorý bol jej posledným
vlastníkom pred dňom zápisu vlastníckeho práva štátu, hoci zápis v evidencii nehnuteľnosti tomu
nezodpovedá“. Zmyslom reštitučných zákonov je zmierniť následky niektorých majetkových krívd
urobených štátom v rozhodnom období. Reštitučné zákony majú vo vzťahu k Občianskemu zákonníku
povahu lex specialis, ale oprávnená osoba sa môže úspešne domáhať ochrany vlastníckeho práva aj

podľa všeobecných predpisov, a to aj formou určenia vlastníckeho práva podľa § 80 písm. c) O.s.p.
(teraz § 137 písm. c/ C.s.p.). Okresný súd uzavrel, že v danom prípade v zmysle nálezu Ústavného
súdu Slovenskej republiky, úmrtie oprávnených osôb, ktoré nadobudli vlastníctvo okrem iného aj k
parcele č. XXX - roľa o výmere 2.3884ha, z ktorej je vytvorená parcela č.XXXX/XXX, ktorej podiel 1/2
je predmetom sporu, na základe výmeru o vlastníctve pôdy a vlastníctva ktorej ich zbavil rozhodnutím

Fin/4-259/69-práv. zo dňa 14.03.1969 bývalý ONV, finančný odbor Banská Bystrica, v konaní, ktorého
neboli účastníkmi, nemôže spôsobiť zánik vlastníckeho práva pre právnych nástupcov oprávnených
osôb, ktorí v takomto konaní o vlastníctvo ani nemohli prísť. V danom prípade mal tak súd prvej inštancie
zato, že žalobca na základe dedičskej postupnosti ako právny nástupca po svojej matke Q. X.X, je
vlastníkom aj podielu 1/2 parcely CKN č. XXXX/XXX, ktorá je predmetom sporu.

1.8 Naliehavý právny záujem mal okresný súd preukázaný na strane žalobcu tým, že rozsudok o
určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti odstráni stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcoma žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia a ktorý nemožno inými právnymi
prostriedkami odstrániť.

1.9 O nároku na náhradu trov konania rozhodoval okresný súd s poukazom na ustanovenie § 255 ods.1
C.s.p., podľa pomeru úspechu vo veci. Nakoľko bol žalobca v spore v celom rozsahu úspešný, okresný
súd mu priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% proti žalovanému, ktorý v spore úspešný
nebol.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný včas odvolanie a žiadal, aby odvolací súd
odvolaním napadnutý rozsudok zmenil tak, že novým rozhodnutím nahradí pôvodné rozhodnutie tak, že
žalovaný je podielový spoluvlastník v spoluvlastníckom podiely vo veľkosti 1 k pozemku CKN parcela č.
XXXX/XXX o celkovej výmere 13.179m2, vedenej na LV č. XXXX pre k.ú. A.. Uplatnil odvolacie dôvody
v zmysle ustanovenia § 365 ods.1 písm. f) a písm. h) C.s.p..

2.1 V podanom odvolaní poukázal na ustanovenia § 416 - § 418 upravujúce postup súdu po
právoplatnom rozhodnutí o povolení obnovy konania.

2.2Žalovanýuviedol,žežalobcovibolopriznanévlastníckeprávokpozemkuCKNparcelač.XXXX/XXX
o celkovej výmere 13.179m2 vedenej na LV č.XXXX pre k.ú. A. pod B1 v spoluvlastníckom podiely 1/2 na

základe rozhodnutia Pozemkového úradu, Skuteckého 19, R. R., č. 283/96 zo dňa 20.02.1996, ktoré sa
v spojení s rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica, č.k. 23S/132/96, ktorým rozhodnutie č. XXX/XX
potvrdil, sa stalo právoplatné dňa 04.12.1996. O zbytku podielu vo veľkosti 1/2 k pozemku CKN parcela
č. XXXX/XXX o celkovej výmere 13.179m2 vedenej na LV č. XXXX pre k.ú. A. rozhodoval Okresný úrad v
R. R., odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva, Skuteckého 19, Banská Bystrica

rozhodnutím č. 599/98 zo dňa 20.08.1998, ktorým žalobcovi vlastnícke právo nepriznal. Rozhodnutie č.
599/98zodňa20.08.1998sastaloprávoplatnédňa20.08.1998.Žalobcasavočicitovanémurozhodnutiu
neodvolal.Vrozhodnutíč.599/98zodňa20.08.1998sauvádza:oprávnenáosobaL.L.spĺňapodmienky
uvedené v § 6 ods. 1 písm. p) zákona č. 229/1991 Zb. a zároveň vo výroku II. oprávnenej osobe sa
nepriznáva vlastnícke právo k nehnuteľnostiam. Tak ako žalovaný uviedol na pojednávaní vo svojom

vyjadrení, žalobca L. L. nespĺňal zákonnú podmienku pre vydanie a priznanie vlastníckeho práva podľa
ustanovenia § 4 ods. 2 a 3 zákona č. 229/1991 Zb.. Ak okresný súd v napadnutom rozhodnutí konštatuje,
že obe rozhodnutia sú právoplatnými rozhodnutiami a sú v rozpore s vyjadrením Okresného úradu
v X.Xpozemkový a lesný odbor zo dňa 09.04.2014, žalovaný uviedol, že predmetné vyjadrenie mu
bolo žalobcovi doručené pred záverečným pojednávaním a rozhodnutím Okresného úradu R. R. v

konaní 7C/137/2011 zo dňa 24.09.2014 a bolo zamlčané jednoznačne úmyselne. V prípade predloženia
citovaného vyjadrenia by bol súd skúmal uplatnený nárok žalovaného v zmysle podanej žaloby, v ktorej
žalobca svoj nárok odôvodňoval hmotnoprávnou normou - zákonom č. 229/1991 Zb..

2.3 V podanom odvolaní žalovaný tiež uviedol, že vo svojich vyjadrenia nenapadol procesnú stránku v

konaní sp.zn. 7C/137/2011; poukázal ale na ustanovenie § 416 C.s.p, podľa ktorého len čo nadobudne
rozsudok o povolení obnovy konania právoplatnosť, súd bez ďalšieho vec znova prejedná, prihliadne
pritom na všetko, čo vyšlo najavo v pôvodnom konaní aj v obnovenom konaní. Žalobca sa v žalobe zo
dňa 04.07.2011 odvolal na hmotnoprávnu normu - zákon č. 229/1991 Zb.. Taktiež vo svojom podaní zo
dňa08.02.2017vykonalžurnálceléhospisuauviedol,že„vzhľadomnauvedenéskutočnostimámezato,

že žalobca by mal byť výlučným vlastníkom spoluvlastníckeho podielu 1/2 k parcele CKN XXXX/XXX...“.
Neboli tak uvedené konkrétne právne skutočnosti, právne listiny, na základe ktorých a podľa ktorej
aplikácie na konkrétnu normu by malo byť súdom rozhodnuté. Z uvedeného dôvodu žalovaný poukázal
na postavenie zákona č. 229/1991 Zb. ako lex specialis k Občianskemu zákonníku. Žalovaný tvrdil, že
súd prvej inštancie suploval žalobcu a zasahoval do jeho dispozície, keď uviedol: „... ale oprávnená

osoba sa môže úspešne domáhať ochrany vlastníckeho práva aj podľa všeobecných predpisov (§ 126
Občianskeho zákonníka)“. Touto formuláciou súd prvej inštancie porušil zásadu rovnosti strán v súdnom
konaní a zasiahol do práva žalovaného na spravodlivý súdny proces. Poukázal pritom na čl. 6 C.s.p..

3. Žalobca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

4. Ďalšie relevantné vyjadrenie podané nebolo.5. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní, vec preskúmal v rozsahu určenom
§ 380 ods. 1, 2 C.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej
inštancie v celom rozsahu podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

5.1 Podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

6. Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalovaného, ako aj predchádzajúce
konanie spolu s napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie dospel k správnym
skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne
právne posúdil. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní
veci sa zaoberal len námietkami, uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie,

ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či v konaní došlo k vadám, ktoré mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 380 ods. 2 C.s.p.).

7. Odvolanie v danom prípade nie je dôvodné.
Rozsudok súdu prvej inštancie je riadne a v súlade so zákonom odôvodnený, je z neho zrejmé, akými

úvahami a právnymi názormi sa súd prvej inštancie riadil pri svojom rozhodovaní, je preskúmateľný a
zrozumiteľný. Právne závery sú súladné s vykonaným dokazovaním, čo je zistiteľné z obsahu spisu.
Odvolací súd sa stotožňuje so záverom a argumentáciou súdu prvej inštancie. V prejednávanej veci ide
o žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti; žalobca už v žalobe tvrdil, že pozemok - parc.č.
2060/180 - ostatné plochy o výmere 13.430m2, zapísaný na LV č. XXXX, k.ú. A., je zapísaný na dvoch

podielových spoluvlastníkov, a to pod B1 na žalovaného vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/2 a
pod B2 na žalobcu vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1. Zo žaloby je zrejmé, že žalobca tvrdil, že
listinnými dôkazmi preukazuje svoje výlučné vlastnícke práva k predmetnému pozemku a tiež tvrdil, že
na určení vlastníckeho práva má naliehavý právny záujem podľa ustanovenia § 80 písm. c) O.s.p..

7.1 Z napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie skúmal existenciu naliehavého právneho
záujmu v zmysle ustanovenia § 80 písm. c) O.s.p. keď uviedol, že ho má na strane žalobcu za
preukázaný tým, že rozsudok o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti odstráni stav objektívnej
právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia a
ktorý nemožno inými právnymi prostriedkami odstrániť. S týmto záverom okresného súdu sa odvolací

súd stotožňuje, existencia prípadne absencia naliehavého právneho záujmu v podanom odvolaní ani
spochybnená nebola.

7.2 Je zrejmé, že súd prvej inštancie považoval žalobu o určenie vlastníckeho práva za dôvodne
podanú, nakoľko Výmerom o vlastníctve pôdy boli D. R. (R.) a manželke Q., rod. A., pridelené

do vlastníctva pôdohospodárske nehnuteľnosti v k.ú. A. o celkovej výmere 4.3825ha, k zápisu
vlastníckeho práva v pozemkovej knihe na prídelcov nedošlo, v konaní neostalo sporné, že 1/2
parcely č. XXXX/XXX bola vytvorená z parcely č. XXX, ktorá bola pridelená matke žalobcu a jej
manželovi. Okresný súd svoje rozhodnutie založil aj na závere, že matka žalobcu a jej manžel neboli
účastníkmi konania, kedy mala predmetná parcela prejsť do vlastníctva Československého štátu a

preto im ostalo zachované vlastnícke právo. Súd prvej inštancie neopomenul poukázať na dedičskú
postupnosť, keď žalobca je jediným dedičom po svojej matke a zároveň, že manžel matky, ktorý si
žalobcu neosvojil (resp. to nebolo preukázané), matku žalobcu predumrel a matka žalobcu sa tak stala
jedinou dedičkou po ňom. Napadnuté rozhodnutie okresný súd založil aj na rozhodnutiach č. 283/96
zo dňa 20.02.1996 (Pozemkový úrad R. R.) a č. 599/98 zo dňa 20.08.1998 (Okresný úrad B.odbor

pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva).

7.3 Závery, na ktorých okresný súd založil svoje rozhodnutie, v podanom odvolaní spochybnené neboli.

7.4 Odvolateľ v podanom odvolaní poukázal na ustanovenia § 416 - § 418 C.s.p. upravujúce postup

súdu po právoplatnom rozhodnutí o povolení obnovy konania. Iba poukaz na uvedené ustanovenia
C.s.p.nadôvodnosťodvolacejnámietkynepostačuje.Podľaustanovenia§416C.s.p.,lenčonadobudne
rozsudok o povolení obnovy konania právoplatnosť, súd bez ďalšieho vec znova prejedná. Pritom
prihliadne na všetko, čo vyšlo najavo v pôvodnom aj v obnovenom konaní. Žalovaný neuviedol, včom považuje postup okresného súdu za nesprávny. V konečnom dôsledku zo spisu a zápisnice o
pojednávaní je zistiteľné, ako okresný súd postupoval, aké dokazovanie vykonal. Žalobca a žalovaný na
pojednávaní dňa 21.11.2017 netrvali na tom, aby súd prvej inštancie vykonal dokazovanie prečítaním

jednotlivých listinných dôkazov a listín tvoriacich obsah spisu 7C/137/2011 a pripojených spisov s
vyhlásením, že sú s týmito oboznámení a písomné vyjadrenie boli stranám sporu zo strany súdu
doručené. Takémuto postupu, navyše bez konkretizácie odvolacej námietky, nemožno nič vytknúť.

7.5 V ďalšom texte odvolanie žalovaný iba poukázal na obsah napadnutého rozhodnutia a vyššie

citovaných rozhodnutí Pozemkového úradu R. R. (č. 283/96) resp. Okresného úradu R. R., odbor
pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva (č. 599/98), obsahom ktorých sa v napadnutom
rozhodnutí súd prvej inštancie zaoberal, skutočnosti z nich vyplývajúce vyhodnotil. Tieto závery
okresného súdu žalovaný v podanom odvolaní nespochybnil. Ak žalovaný uviedol, že vyjadrenie
Okresného úradu R. R., pozemkový a lesný odbor zo dňa 09.04.2014, žalobcovi doručené pred prv
vydaným rozsudkom vo veci 7C/137/2011 zo dňa 24.09.2014 a žalovanému bolo zo strany žalobcu

úmyselne zamlčané, odvolací súd uvádza, že táto skutočnosť bola dôvodom obnovy konania, tak ako
to vyplýva z uznesenia Okresného súdu R. R. č.k. 10C/226/2014-26 zo dňa 10.03.2015, v spojení s
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 13Co/485/2015-47.

7.6 Ak žalovaný tvrdil, že súd prvej inštancie mal žalobou uplatnený nárok skúmať v zmysle podanej

žaloby, v ktorej žalobca svoj nárok odôvodňoval ustanoveniami zákona č. 229/1991 Zb., odvolací súd
uvádza, že vzhľadom ku skutočnosti, že podanej žalobe predchádzalo reštitučné konanie, je prirodzené
a dôvodné, že žalobca v žalobe (a v priebehu konania pred okresným súdom) poukazoval aj na
ustanovenia zákona č. 229/1991 Zb.. Už z podanej žaloby je však zrejmé, že v reštitučnom konaní bol
žalobcovi vydaný len spoluvlastnícky podiel vo výške 1 k celku ku predmetnej parcele (CKN XXXX/

XXX, k.ú. A.), preto sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva aj k spoluvlastníckemu podielu vo
výške 1/2, ku ktorému bolo v čase podania žaloby zapísané na LV č. XXXX, k.ú. A. vlastnícke právo v
prospech žalovaného. Je nesporné, že žaloba u určenie vlastníckeho práva je žalobou podanou podľa
ustanovenia § 80 písm. c) O.s.p., na ktoré žalobca v podanej žalobe poukazoval. Nemožno tak dôvodne
tvrdiť, že súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím rozhodol o inom nároku, než o tom, ktorého sa

žalobca domáhal. Určovacieho výroku (a nie vydania nehnuteľnosti) sa žalobca domáhal aj v písomnom
podaní - doplnení návrhu na čl. 46 spisu, v ktorom sa domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom
predmetnej nehnuteľnosti.

7.7 Neobstojí ani odvolacie tvrdenie žalovaného, že žalobca v podanej žalobe (prípadne v jej doplnení)

neuviedol konkrétne právne skutočnosti, právne listiny, na základe ktorých a podľa ktorej právnej normy
sa domáha rozhodnutia súdu. Žalobca v žalobe podrobne poukazoval na skutkový stav, na základe
čoho tvrdil, že je výlučným vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, zdôraznil, že k vydaniu nehnuteľnosti
v celosti postupom podľa zákona č. 229/1991 Zb. nedošlo, uviedol, že týmto postupom došlo k vydaniu
len časti nehnuteľnosti a v žalobe, jej doplnení, sa domáhal určenia vlastníckeho práva. V texte žaloby

označil dôkazy, ktoré mali podporovať jeho skutkové tvrdenia, označené dôkazy pripojil k žalobe. Aj
keď žalobca v žalobe, jej doplnení a ďalších písomných vyjadreniach explicitne na ustanovenie § 126
Občianskeho zákonníka nepoukázal, skutočnosť, že sa domáhal ochrany vlastníckeho práva vyplýva
z kontextu podanej žaloby a jej petitu, ktorým sa domáhal určenia vlastníckeho práva. Nemožno tak
dôvodne tvrdiť, že súd prvej inštancie rozhodol v rozpore so žalobou, suploval dizpozíciu žalobcu so

žalobou a porušil tak zásadu rovnosti strán v súdnom konaní a zasiahol do práva žalovaného na
spravodlivý proces.

8. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že právny názor vyslovený súdom prvej inštancie, že v danom
prípade nebola splnená podmienka ustanovenia § 408 C.s.p., aby žalovaný vyšpecifikoval dôvody

obnovy konania na čas trvania lehoty na podanie žaloby (na obnovu konania), t.j. v trojmesačnej
lehote, nie je správny. Či boli splnené predpoklady povolenia obnovy konania posudzuje súd v konaní o
povolenie obnovy konania. Obnova konania bola právoplatne povolená. V ďalšom konaní mal okresný
súd postupovať podľa ustanovení § 416 - § 418 C.s.p.. Na skutočnosti, na ktoré v obnovenom konaní
poukázal žalovaný (prípadne žalobca) mal súd prvej inštancie prihliadnuť, nakoľko má prihliadnuť na

všetko, čo vyšlo v pôvodnom aj v obnovenom konaní. Z napadnutého rozhodnutia ale vyplýva, že
okresný súd prihliadal aj na v obnovenom konaní tvrdené skutočnosti; žalovaný ani nenamietal, že
by súd prvej inštancie neprihliadol na jeho skutkové tvrdenia a dôkazy označené, resp. predloženév obnovenom konaní. Nesprávny právny záver súdu prvej inštancie tak bol bez vplyvu na správnosť
napadnutého rozhodnutia.

9. Ak z vyššie uvedených dôvodov súd prvej inštancie po povolení obnovy konania zistil, že napadnuté
rozhodnutie je vecne správne a zamietol návrh na jeho zmenu, jeho rozhodnutie je vecne správne. Z
uvedeného dôvodu odvolací súd odvolaním napadnuté rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p.
ako vecne správne potvrdil, vrátane závislého výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie,
ktorý správne vychádzal z princípu úspechu strán v spore. Ak bol žalobca v celom rozsahu úspešný,

patrí mu náhrada trov konania v rozsahu 100% proti žalovanému, ktorý v spore úspešný nebol.

10. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods.
1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj
bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval
zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p.,

podľa ktorj nárok na náhradu trov konania patrí v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešnému
žalobcovi.Nakoľkosivšaknároknanáhradutrovkonanianeuplatnil,kpodanémuodvolaniusanevyjadril
a zo súdneho spisu nevyplýva, že by mu v odvolacom konaní trovy vznikli, odvolací súd žalobcovi nárok
na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

11. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)

až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej

inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).