Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 14. máj 2019

Súd: Okresný súd Spišská Nová Ves
Spisová značka: 11Er/960/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7614219231
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 05. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Júlia Weiserová
ECLI: ECLI:SK:OSSN:2019:7614219231.6

Uznesenie

Okresný súd Spišská Nová Ves v právnej veci exekúcie vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého, PhD., Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 60, pod číslom EX 39982/14, na návrh
oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, právne zastúpeného Advocate s.r.o.,
Pribinova 25, Bratislava IČO 36 865 141 proti povinnému S.V. Č., W.. X.X.XXXX, F. L., A. XXX/XX, pre
vymoženie istiny 2.564,22 € s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Súd exekúciu z a s t a v u j e .
II. Oprávneného z a v ä z u j e uhradiť súdnemu exekútorovi nevyhnutné trovy exekúcie vo výške
39,83 eur do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

o d ô v o d n e n i e :

1. Tunajší súd na návrh oprávneného a žiadosť súdneho exekútora vydal dňa 14.04.2015 poverenie
na výkon exekúcie pre vymoženie istiny 2.564,22 eur s príslušenstvom a trov exekúcie a to na

základe vykonateľného exekučného titulu - Rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., Karlovarské rameno 8, Bratislava v konaní
s ustanoveným rozhodcom R.. Y. C. pod sp.zn. L. XXXXX/XX zo dňa 26.11.2013, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 27.01.2014 a vykonateľnosť dňa 30.01.2014.
2. Povinný podal návrh na odklad exekúcie a to do právoplatného rozhodnutia o návrhu povinného na
zastavenie exekúcie a návrh na zastavenie exekúcie. Súd o návrhu povinného na odklad exekúcie

rozhodol Uznesením sp.zn. 11Er/690/2014-48 zo dňa 21.09.2018, ktorým povolil odklad exekúcie
vedenej na tunajšom súde pod sp.zn. 11Er/960/2014 do právoplatného rozhodnutia súdu o návrhu
povinného na zastavenie exekúcie zo dňa 18.09.2018. Citované uznesenie nadobudlo právoplatnosť
dňa 11.04.2019 v spojení s Uznesením Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 7CoE/246/2018-93
(právoplatné dňa 11.04.2019), ktorým bolo potvrdené uznesenie prvostupňového súdu sp.zn.
11Er/960/2014-48 zo dňa 21.09.2018. Povinný vo svojom návrhu na zastavenie exekúcie uviedol, že

exekučným titulom bol zaviazaný na zaplatenie sumy vo výške 2.569,22 Eur spolu so zmenkovým
úrokom vo výške 0,25% denne zo sumy 2.569,22 eur od 18.04.2013 do zaplatenie, zákonným úrokom vo
výške 6% ročne zo sumy 2.569,22 eur od 03.06.2013 do zaplatenie a trovami rozhodcovského konania
vo výške 546,76 eur. Oprávnený sa návrhom na začatie rozhodcovského konania zo dňa 17.06.2013
podanom na Stálom rozhodcovskom súde domáhal voči jeho osobe zaplatenie zmenkovej sumy vo
výške 2.569,22 eur spolu s príslušenstvom a to na základe neúplnej blankozmenky vystavenej dňa

01.02.2012, ktorou bola zabezpečená úverová zmluva č. XXXXXXXXXX zo dňa 01.02.2012. Na základe
predmetnej úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXX mu bol poskytnutý úver vo výške 1.100,- eur. Zároveň
citoval ustanovenie § 39, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 5 Občianskeho zákonníka a § 1 ods. 2, § 2
písm. a/, b/, § 17 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a § 75 zákona č. 181/1950
Zb.. Zároveň poukázal na tú skutočnosť, že zmluva o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 01.02.2012 má
charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nakoľko pri uzatváraní zmluvy nekonal v rámci predmetu

svojhopodnikaniaafinančnúhotovosť,ktorúobdržal,chcelpoužiťaajpoužilvýlučnenasúkromnéúčely.
Nevie, z akého dôvodu tam finančný agent doplnil jeho IČO. O podpise žiadnej zmenky nevedel, všetkylistiny, ktoré boli finančných agentom predložené podpisom v presvedčení, že ide len o zmluvu o úvere.
Súčasne poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 17CoE/67/2013 zo dňa 18.04.2013 s
tým, že oprávnený pri uzatváraní úverových zmlúv svojvoľne vyznačoval spotrebiteľom ako účel úveru

podnikanie a dopĺňal do zmlúv IČO, čo súd označil za nekalú obchodnú praktiku a uložil mu zdržať sa
takéhoto konania. Vzhľadom na predmet a povahu zmluvy uzavretej medzi ním a oprávneným, možno
mať za to, že ide o spotrebiteľskú zmluvu. Uvedená zmluva je typickou spotrebiteľskou zmluvou tiež
vzhľadom na právnu povahu zmluvných strán, kde povinný - dlžník - vystupuje ako spotrebiteľ vo vzťahu
ku službe, t.j. úveru, ktorý využíva na uspokojovanie svojich osobných potrieb a oprávnený - veriteľ

- vystupuje ako podnikateľ poskytujúci uvedenú službu. V právnom poriadku Slovenskej republiky je
úverová zmluva upravená v Obchodnom zákonníku, ktorý možno aplikovať bez ohľadu na to, či je úver
poskytovaný spotrebiteľovi alebo podnikateľskému subjektu. Zákon o spotrebiteľských úveroch upravuje
úverovú zmluvu v prípade, keď je úver poskytovaný spotrebiteľovi mimo jeho podnikateľskej činnosti
alebo povolania a vo vzťahu k Obchodnému zákonníku má účinky normy lex specialis. Spotrebiteľské
zmluvy možno nazvať aj zmluvami adhéznymi, ktoré o určitom rovnakom predmete plnenia štandardne

a opakovane uzatvárajú dodávatelia s veľkým počtom zákazníkov (spotrebitelia) s tým, že dodávateľ
vopred v návrhu stanovuje obsah týchto zmlúv a podmienky ich realizácie. Návrh zmluvy býva často
pripravený na predtlačených tlačivách. Spotrebiteľ nemá možnosť žiadnym spôsobom zmeniť ich
obsah, nemôže vyjednávať, jedinou alternatívou je prijatie, resp. odmietnutie návrhu. Nemá možnosť
individuálne ovplyvniť zmluvné podmienky. Zmluva o úvere uzavretá medzi povinným a oprávneným

- POHOTOVOSŤ, s.r.o. je vzhľadom k vyššie uvedeným predpokladom bezpochyby zmluvou o
spotrebiteľskom úvere. Súčasne poukázal na Smernicu Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 a to čl.
6 bod 1 smernice. Má za to, že podmienky v úverovej zmluve porušujú a obchádzajú zákon č. 40/1964
Zb., zákon 250/2007 Z.z a zákon č. 258/2010 Z.z.. Taktiež má za to, že zabezpečenie spotrebiteľského
úveru zmenkou je v rozpore s ustanovením § 17 ods. 3 zákona č. 128/2010 Z.z. a ted má za to, že suma

vo výške 2.569,22 eur a zmenkový úrok v výške 0,25% denne zo sumy 2.569,22 eur a tiež samotná
rozhodcovská zmluva predstavujú neprijateľné zmluvné podmienky a teda príslušenstvo pohľadávky
pri poskytnutom úvere je neprimerane vysoké, pretože podstatným spôsobom prevyšuje výšku odplaty
uplatňovanúbankamipriposkytovaníporovnateľnýchúveroch.ĎalejpoukázalnarozsudokNajvyššieho
súdu SR sp.zn. 3Cdo/164/1996 zo dňa 27.01.2007, rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky

zo dňa 24.02.201 č.k. IV. ÚS 55/2011-19. Ďalej v návrhu na zastavenie exekúcie povinný uviedol, že
rozhodcovská zmluva, na základe ktorej bola založená príslušnosť rozhodcovského súdu spôsobila, že
o jeho právach rozhodovala súkromná osoba, ktorej moc nie je delegovaná žiadnou verejnoprávnou
inštitúciou, ale je založená na takých aspektoch, akým je zisk a podnikanie rozhodcu. Arbitráž vznikla
ako legitímny prostriedok vymožiteľnosti práva, ale vo svojej podstate je predovšetkým inštitútom

určeným pre podnikateľské prostredie typické vyššou mierou vyváženosti vzájomných pozícií. Obsah
rozhodcovskej zmluvy nemohol nijako ovplyvniť, pretože ju musel podpísať v čase uzatvorenia úverovej
zmluvyajejzneniebolovopredpredpripravenéataktiežnijakonemoholovplyvniťvýberrozhodcovského
súdu pripadne rozhodcu, čo u neho vyvoláva oprávneného pochybnosti o objektivite a nestrannosti
rozhodcovského procesu. Súčasne poukázal na povinnosť exekučného súdu skúmať existenciu alebo

platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor
rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného
titulu a teda vzhľadom na uvedené má za to, že úver by mal byť súdom posudzovaný ako bezúročný a to
aj na účely zastavenia exekučného konania EX 39982/14. Exekučný titul bol vydaný na základe zmenky,
ktorou bola zabezpečená úverová zmluva, ktorá obsahovala neprijateľné zmluvné podmienky - okrem

iných aj rozhodcovská doložka. Teda má za to, že exekučný titul v tomto exekučnom konaní, zaväzuje
na plnenie, ktoré je právom nedovolené a zároveň odporuje dobrým mravom a na absolútne neplatnú
zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu. Preto navrhuje, aby bolo exekučné konanie vedené
pod číslom EX 39982/14 zastavuje a súčasne, aby bol odložený výkon exekúcie pod sp.zn. EX 39982/14
do času, kým súd právoplatne nerozhodne o zastavení exekučného konania pod číslom EX 39982/14.

V prílohe pripojil Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu L. XXXXX/XX zo dňa 26.11.2013, Zmluvu o
úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 01.02.2012, výpis zo živnostenského registra - S. Č., K.: XXXXXXXX,
L., A. XXX/XX.

3. Právny zástupca oprávneného k návrhu povinného na zastavenie exekúcie uviedol, že oprávnený

uzatvoril s povinným dňa 01.02.2012 zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej bol povinnému
poskytnutý úver vo výške 1.100,- EUR, ktorý sa povinný zaviazal vrátiť späť spolu s príslušným
poplatkom vo výške 880,- Eur, t. j. vrátiť späť sumu vo výške 1.980,- EUR, a to v 11. pravidelných
mesačných splátkach po 180,- EUR počnúc dňom 10.03.2012 (ďalej len „Zmluva“).Povinný uhradil vsúlade so splátkovým kalendárom len jedinú splátku v dôsledku čoho sa dlh zo zmluvy stal splatným
dňa 18.04.2013. Oprávnený uplatnil svoje nároky vyplývajúce zo Zmluvy v zmysle rozhodcovskej
zmluvy dojednanej na samostatnom liste papiera (ďalej len „Rozhodcovská zmluva“) pred Stálym

rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom: Karloveské
rameno 8, 841 04 Bratislava, Slovenská republika, identifikačné číslo: 35 922 761, zapísanou v
Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, v oddiele: Sro, vo vložke číslo: 3530/B (ďalej len
„Rozhodcovský súd“), ktorý rozhodol rozsudkom sp. zn. L. XXXXX/XX zo dňa 26.11.2013, ktorý sa stal
právoplatným dňa 27.01.2014 a vykonateľným dňa 30.01.2014 (ďalej len „Exekučný titul“), že žalovaný

(Povinný) je povinný zaplatiť žalobcovi (Oprávnenému) sumu vo výške 2.569,22 EUR s príslušenstvom.
Dňa 25.10.2014 sa začalo exekučné konanie sp. zn.: EX 39982/14 o vymoženie peňažnej pohľadávky
vo výške 2.564,22 EUR s príslušenstvom na podklade Exekučného titulu (ďalej len „Exekučné konanie“).
Zmluva bola uzavretá podľa ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. V zmysle ust. § 261 ods. 6 písm.
d) Obchodného zákonníka má Zmluva povahu absolútneho obchodu. Aplikácia právnych predpisov
na ochranu spotrebiteľa, nie je možná, nakoľko právny vzťah medzi Oprávneným a Povinným, s

prihliadnutím na charakter Zmluvy, nie je vzťahom spotrebiteľským. Povinný v Zmluve dobrovoľne
uviedol údaje preukazujúce, že je živnostník (podnikateľ), t. j. identifikačné číslo, miesto podnikania a
taktiež dobrovoľne vlastnoručným podpisom potvrdil prehlásenie, že má záujem úver použiť na účely
výkonu podnikania. Pred uzavretím Zmluvy Oprávnený vždy skúma bonitu potenciálneho klienta. Aj
z uvedeného nepochybne vyplýva, že Povinný je podnikateľom a mal v úmysle uzavrieť Zmluvu ako

podnikateľ. Oprávnený na základe uvedených skutočností predložil Povinnému predmetnú Zmluvu,
ktorá sa riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka. Primárnou otázkou, ktorú je potrebné v danej
exekučnej veci vyriešiť, je postavenie Povinného, od ktorého je potrebné odvíjať následné právne úvahy
súdu o povinnosti doplniť návrh na vykonanie exekúcie v zmysle ust. § 39 ods. 4 Exekučného poriadku,
posúdiť (ne)možnosť využitia zmenky ako zabezpečovacieho inštitútu a podobne. Povinný v Zmluve

uviedol svoje obchodné meno, identifikačné číslo, miesto podnikania a tieto údaje uviedol v prvom
oddiely uzavretej Zmluvy, ktorá sa týkala identifikačných údajov dlžníka. Svoje osobné údaje uviedol
až v treťom oddiely predmetnej Zmluvy. Vzhľadom na uvedené možno mať dôvodné pochybnosti o
správnosti právneho názoru Povinného o spotrebiteľskom charaktere vzniknutého právneho vzťahu,
nakoľko je dôvodné sa domnievať, že Povinný podľa chronológie identifikačných údajov uzatváral

Zmluvu prioritne ako podnikateľ. Oprávnený v tejto súvislosti dáva do pozornosti uznesenie Krajského
súdu v Žiline, sp. zn.: 7CoE/3/2017-53 zo dňa 19.04.2017, ktorým súd vec posúdil vyššie uvedeným
spôsobom a rozhodnutie súdu prvej inštancie o zastavení exekúcie zrušil. Oprávnený v tejto súvislosti
poukazuje aj na Rozsudok Najvyššieho súdu Spolkovej republiky Nemecko zo dňa 22.12.2004, sp. zn.:
VIII ZR 91/04 podľa ktorého: „Ak spotrebiteľ predstiera, že je podnikateľom, napr. preto, ža inak by

druhá strana spotrebiteľskú zmluvu neuzatvorila je potrebné takýto záväzok posudzovať ako obchod
a nie ako spotrebiteľskú zmluvu, nakoľko je treba chrániť dobrú vieru dodávateľa a dobrá viera je
všeobecným princípom zmluvného práva.“ V prípade postavenia Oprávneného je treba akcentovať
jeho dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu s Povinným vstupoval. Argumentácia Oprávneného v
tomto smere je napokon v plnom súlade s judikatúrou Európskeho súdneho dvora v oblasti práva na

ochranu spotrebiteľa. Pri výklade pojmu spotrebiteľ je potrebné chrániť dobrú vieru druhej strany. Ak
dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa táto osoba dovolávať
toho, že mala postavenie spotrebiteľa (ESD, C-464/01, vo veci Johann Gruber proti Bay Wa AG
publikovaný o.i. v Švestka, J., Spáčil, J., Škárová, M., Hulmák, M. a kol. Občanský zákoník I. § 1
až 459. Komentář. 2. vydání. Praha : C. H. Beck, 2009, s. 468 - 469). Obdobne, pokiaľ spotrebiteľ

predstiera, že je podnikateľom (alebo v tomto smere uvedie dodávateľa do omylu; per analogiam
zamestnancom), je treba takúto obligáciu charakterizovať ako obchod, a nie spotrebiteľský záväzok,
pretože je potrebné chrániť dodávateľovu dobrú vieru, pretože dobrá viera je všeobecným princípom
zmluvného práva (Bundesgerichtshof, SRN, 22.12.2004, VIII ZR 91/04 publikovaný o.i. v Eliáš, K. a
kol.: Občanský zákoník. Velký akademický komentář. 1. svazek. § 1 - 487. Praha, Linde 2008, s.

324; Selucká, M. Ochrana spotřebitele v soukromém právu. 1. vydání. Praha : C. H. Beck 2008,
s. 54). Oprávnený má za to, že sa dodatočne nemožno dovolávať inej kvalifikácie právnej povahy
Zmluvy, keďže jej uzavretie v uvedenej forme (zmluva o úvere podľa Obchodného zákonníka) sám
svojím konaním Povinný vyvolal a inicioval. Oprávnený uzaviera zmluvy o spotrebiteľských úveroch
aj s osobami, ktoré sú živnostníkmi, ak na začiatku kontraktačného procesu prejavia túto vôľu, t.

j. nekonajú v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Konanie Povinného v žiadnom prípade nemôže
byť na ujmu Oprávneného, pretože v opačnom prípade by platil extenzívny výklad ust. § 52 ods.
4 Občianskeho zákonníka „Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti.“, t. j. za spotrebiteľa by sa považovalakaždá fyzická osoba, čo je v rozpore s účelom právnej úpravy ochrany spotrebiteľa. Oprávnený má
za to, že právnu úpravu ochrany spotrebiteľa nie je možné bezvýnimočne aplikovať na všetky prípady,
kde spolukontrahentom je fyzická osoba. Uvedeným spôsobom by došlo k absolútnemu vylúčeniu

aplikácie ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, t. j. Zmluvy o úvere. Oprávnený má ďalej za to,
že ako poskytovateľ úveru dodržal úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti zodpovedajúcej čestnej
obchodnej praxi, či všeobecnej zásady dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti. Oprávnený
zdôrazňuje, že Povinný nemá právne postavenie spotrebiteľa, pretože nenapĺňa definíciu spotrebiteľa
v zmysle ust. § 52 ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov

(ďalej len „Občianskyzákonník“).Oprávnený si dovoľuje dať do pozornosti Rozsudok Krajského súdu v
Banskej Bystrici zo dňa 21.2.2017, sp. zn. 14Co/975/2015, ktorý rozsudok okresného súdu potvrdil. Vo
svojom odôvodnení konštatoval, že „ Odvolací súd poukazuje na to, že neobstojí tvrdenie žalobkyne
uvádzané v odvolaní , kde poukazuje na prenesenie dôkaznej povinnosti na žalovaného s tým, že
práve žalovaný mal preukázať, že poskytnutý úvere bol poskytnutý na výkon zamestnania. Súd prvej
inštancie správne v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že dôkazné bremeno zaťažovalo žalobkyňu

v situácií, ak predložená kópia zmluvy o úvere obsahovala v písomnej forme zachytené prehlásenie ňou
osobitne podpísané, že finančné prostriedky jej boli poskytnuté na výkon zamestnania.“ Oprávnený ďalej
poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: 18CoE/313/2016-47 zo dňa 31.05.2017
ods. 11. 12 a 13 „Podľa § 2 písm. a)ZoSÚ, v znení k 6.6.2011, sa na účely tohto zákona spotrebiteľom
rozumie fyzická osoba, ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na

výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Odvolací súd vzhľadom na cit. ust. zákona poukazuje
na potrebu dôsledného rozlišovania medzi spotrebiteľským vzťahom, ktorým sa rozumie zmluvný
vzťah uzatváraný medzi dodávateľom a fyzickou osobou nepodnikateľom a spotrebiteľským úverom,
vymedzeným v ZoSÚ, ktorý je len časťou z celkovej množiny spotrebiteľských vzťahov“ Krajský súd
v Bratislave v odseku 14. odôvodnenia uznesenia sp. zn. 21CoE/469/2016-53 konštatoval „že niet

sporu o tom, že zmluvné vzťahy uzatvárané medzi dodávateľom a fyzickou osobou nepodnikateľom
spĺňajú požiadavku spotrebiteľského vzťahu. Pokiaľ je ale predmetom tohto vzťahu účelovo poskytnutý
úver, nejde o spotrebiteľský úver a na tieto zmluvné vzťahy (úverové zmluvy) nemožno citovaný
právny predpis aplikovať. Úvery poskytnuté na účel zamestnania, povolania, podnikania nemajú povahu
spotrebiteľského úveru a ochrana spotrebiteľa o obmedzení a neskôr úplnom vylúčení zabezpečenia

úveru zmenkou sa na tieto úvery nevzťahuje (obdobne NS SR 5Cdo 415/2012). Od vstupu Slovenskej
republiky do Európskej únie sa úniové právo stalo nadradeným a má prednosť pred našimi zákonmi.
Obsah každej zmluvy uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom posudzujeme aj podľa právnych
aktov Európskej únie. Európska únia vo všeobecnosti zastáva názor, že spotrebiteľom môže byť výlučne
fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci svojej podnikateľskej, obchodnej alebo profesijnej činnosti. Súdny

dvor Európskej únie tento výklad potvrdil v rozsudku C-541/99 v spojení s C-542/99 Cape Snc v.
Idealservice Srl a Idealservice. Pri výklade sa riadil smernicou Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, ktorá spotrebiteľa definuje ako „akákoľvek fyzická osoba, ktorá v zmluvách
podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom, nevzťahujúcim sa k jej obchodom, podnikaniu alebo
povolaniu.“ Oprávnený má za to, že príslušný exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú

správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského
súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom;
nemôže naprávať chyby a nedostatky exekučného titulu (porovnaj tiež R 47/2012) v prípade ak je
rozsudok právoplatný a vykonateľný. Ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v platnom
znení v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere malo dispozitívnu povahu. Výška úrokov z

omeškania sa upravovala predovšetkým dohodou zmluvných strán, len ak výška úrokov nebola zmluvne
dohodnutá, nastupovala výška úrokov ustanovená zákonom, t. j. pre určenie úrokov z omeškania v
obchodných záväzkových vzťahoch platila zmluvná voľnosť. Oprávnený poukazuje na skutočnosť, že
ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere nebolo
možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu

zmluvné strany dohodnúť (Uznesenie NS SR zo dňa 16.05.1996, sp. zn. 3 Obdo 3/96). V súvislosti s
uvedeným chce Oprávnený poukázať aj na Zbierku stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky 20/2003 a na stanovisko Najvyššieho súdu sp. zn. Obpj 3/2002, v ktorom sa
uvádza, že „ustanovenie § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka, nie je použiteľné pre určenie výšky úrokov z omeškania s plnením

peňažného dlhu vo vzťahoch upravených Obchodným zákonníkom.“ Podľa ustálenej súdnej judikatúry
pre posúdenie primeranosti výšky úroku z omeškania nie je možné vychádzať len z jednej číselnej
výšky (a prípadného porovnania so zákonnou výškou), ale je potrebné aj zistiť, zhodnotiť a zohľadniť
konkrétne okolnosti prípadu (napr. Rozsudok NS ČR, sp. zn. 23 Cdo 1458/2007 zo dňa 31.03.2009publikovaný na www.epravo.cz pod č. 56735; Rozsudok NS ČR, sp. zn. 32 Odo 468/2003 zo dňa
27.11.2003 publikovaný na www.epravo.cz pod č. 36309, Rozsudok NS ČR zo dňa 30.10.2009, sp. zn.
33 Cdo 2675/2007, publikovaný na www.epravo.cz pod č. 60110). V konaní pred Vrchným súdom v

Prahe bolo dokonca judikované: „dohodnutý úrok z omeškania vo výške 1 % denne z dlžnej čiastky
nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a jeho výška nie je dôvodom pre odoprenie
právnej ochrany“ (Rozhodnutie vrchného súdu v Prahe sp. zn. 7 Cmdo 13/94). V súvislosti s vyššie
uvedeným Oprávnený poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, č. k. 1 Obdo 34/2004 zo
dňa 21.12.2004, kde daný súd jednoznačne vyslovil, že „ak si účastníci pre prípad omeškania úrokovú

sadzbu dohodli, musí dlžník platiť úroky v dohodnutej výške. Výška úrokov 0,25 % denne z dlžnej sumy
nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku“; ako aj na ďalšie rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR (napríklad Rozsudok NS SR zo dňa 22.09.2005, č. k. 2Obdo 26/2004, Rozsudok NS SR
zo dňa 22.09.2005, č. k. 2Obdo 28/2004) kde sa daný súd zaoberal otázkou úrokov z omeškania a
skúmal ich z hľadiska otázky dobrých mravov, pričom v závere zdôraznil, že nie je možné odvolávať
sa zo strany odporcov na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o

úvere v pozícii dlžníka mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených,
či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť
vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t.j. aj povinnosti platiť
úroky z omeškania v dojednanej výške. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR v daných rozhodnutiach
„moderačnéprávosúduniejeustanovenímnariešeniezléhosociálnehopostaveniaúčastníkovkonania,

ale má zabezpečovať ochranu účastníka pred tým, kto porušuje zásady poctivého obchodného styku.
Oprávnený znáša vysoké obchodné riziko a výška dohodnutých úrokov je primeraná tomuto riziku“.
Oprávnený by chcel opätovne zdôrazniť, že dohodnutý úrok z omeškania je sankciou a postihuje
dlžníka, ak ten poruší svoje povinnosti vyplývajúce mu z dohodnutej zmluvy. Plnenie dohodnutého
záväzku je pritom elementárnou zásadou zmluvného práva. Podľa názoru Oprávneného sa nemôže

na dobré mravy odvolávať ten, kto ich ako prvý svojim konaním porušil. Súd by pri takejto aplikácii
moderačného práva vlastne nabádal dlžníka neplniť svoj záväzok, keďže ten by vedel, že sankcie za
neplnenie dohodnutého záväzku budú zmiernené či dokonca anulované súdom. Takéto konanie by
teda viedlo k značnému oslabovaniu postavenia veriteľa a k nemožnosti uplatnenia princípu zmluvnej
slobody (voľnosti) veriteľom pri uzatvorení zmluvy o úvere v časti dohodnutia sankčného postihu pri

porušení zmluvnej povinnosti dlžníka. Zároveň chce Oprávnený poukázať na skutočnosť, že pri úroku z
omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov
odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Povinný si však svoju povinnosť nesplnil a
Oprávnený sa domnieva, že za porušenie svojej povinnosti by mal znášať vopred dohodnutú sankciu,
s ktorou pri uzatváraní záväzkovo-právneho vzťahu súhlasil. Oprávnený chce opätovne zdôrazniť, že v

čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere bol právny vzťah z nej vyplývajúci tzv. „absolútny obchod“,
čiže úroky z omeškania bolo možné dohodnúť a následne požadovať bez akýchkoľvek zákonných
obmedzení. Súd v exekučnom konaní nemôže skúmať okolnosti, ktoré by spôsobovali vznik, zánik,
výšku, zmenu alebo povahu uloženej povinnosti, teda okolnosti, skutkový alebo právny základ za
akých došlo k vydaniu exekučného titulu, resp. časti právne záväzného výroku. Exekučný súd preto

nemôže skúmať z čoho pozostáva istina priznanej pohľadávky alebo jej príslušenstvo, nakoľko by tým
spochybnil právoplatný a vykonateľný exekučný titul. Oprávnený na tomto mieste pripomína, že dňom
nadobudnutia právoplatnosti exekučného titulu bola pre povinného judikovaná nová povinnosť, preto
akékoľvek ďalšie preskúmanie takéhoto výroku právoplatného exekučného titulu je pre exekučný súd
neprípustné. Exekučný súd nemôže svojim rozhodnutím vysloviť záver, že istina alebo príslušenstvo

priznané exekučným titulom pozostáva z neprijateľnej zmluvnej podmienky, na ktoré sa vzťahujú
ustanovenia o ochrane spotrebiteľa. Ak by exekučný súd skúmal tieto skutočnosti dostal by sa do
pozície odvolacieho orgánu, ktorý preskúmava hmotnoprávnu a procesnoprávnu povahu konania, ktoré
predchádzalo vydaniu exekučného titulu ako aj samotného rozhodnutia. Na uvedený postup však nemá
exekučný súd vecnú príslušnosť. Okamihom nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti exekučného

titulu je toto rozhodnutie právne záväzné nielen pre účastníkov nachádzacieho konania (t.j. adresátov
konkrétnych práv a povinností vyplývajúcich z exekučného titulu) ale aj pre ostatné štátne orgány,
vrátane iných súdov. Exekučný súd nemôže v rámci exekučného konania svojim rozhodnutím nahradiť
ani zrušiť právoplatné a vykonateľné rozhodnutie všeobecného súdu, ani jeho časti a v tejto veci nemôže
doplniť/nahradiť dokazovanie. Exekučný poriadok v § 50 ods. 1 jednoznačne určuje okamih, od ktorého

môže povinný v exekučnom konaní namietať skutočnosti, pre ktoré by bola exekúcia neprípustná (t.j.
ak tieto okolnosti nastali „po vzniku exekučného titulu“). Podobný záver vyslovil aj Ústavný súd SR
vo svojom uznesení z 03.05.2011, č. k. III. ÚS 41/2011-31, kde okrem iného uviedol: „Exekučný súd
skúma exekučný titul pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie(§ 44 Exekučného poriadku), tiež na prípadnú námietku povinného proti exekúcii (§ 50 Exekučného
poriadku), ako aj na prípadný návrh povinného na zastavenie exekúcie (§ 58 exekučného poriadku).
Súčasne platí, že exekučný súd nie je oprávnený preskúmavať vecnú správnosť exekučného titulu,

teda zaoberať sa správnosťou skutkových a právnych záverov orgánu, ktorý exekučný titul vydal.“
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci
rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku
Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala
a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Každý má právo, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej
ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02). V záujme dodržania práv každého účastníka na spravodlivý
proces zaručený mu Ústavou Slovenskej republiky v článku 46 ods. 1, ako aj z dôvodu reálnej súdnej
ochrany odvolací súd vec prejednal, keďže by takýmto nesprávnym procesným postupom okresného
súdu boli odňaté účastníkovi jeho práva na prejednanie veci súdom. Odvolací súd v tejto súvislosti

poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorom ústavný súd konštatoval, že
„obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení
práva, alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je aj relevantné konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými predpismi,
porušuje ústavnoprávne princípy“ (sp. zn. II. ÚS 85/06 zo dňa 22.11.2006). Obdobne vo veci rozhodol

Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 18CoE/325/2016-76 zo dňa 31.07.2017, keď v odseku
9. konštatoval nasledovné: „Tieto požiadavky odvolaním napadnuté uznesenie vo vzťahu k I. výroku
nespĺňa záver súdu prvej inštancie o výkone exekučného titulu v rozpore s vereným poriadkom v časti
plnenia úrokov z omeškania vo výške 0,25 % denne z istiny je podľa odvolacieho súdu neodôvodnený. V
odôvodnení uznesenia úplne absentujú podstatné úvahy súdu, ktoré ho viedli k rozhodnutiu o zastavení

exekúcie...“ Podobný záver vyslovil aj Ústavný súd SR vo svojom uznesení z 03.05.2011, č. k. III.
ÚS 41/2011-31, kde okrem iného uviedol: „Exekučný súd skúma exekučný titul pri rozhodovaní o
žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku), tiež na
prípadnú námietku povinného proti exekúcii (§ 50 Exekučného poriadku), ako aj na prípadný návrh
povinného na zastavenie exekúcie (§ 58 exekučného poriadku). Súčasne platí, že exekučný súd nie je

oprávnený preskúmavať vecnú správnosť exekučného titulu, teda zaoberať sa správnosťou skutkových
a právnych záverov orgánu, ktorý exekučný titul vydal.“ Ako už bolo uvedené vyššie, exekučný súd nemá
právomoc preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ani postupu rozhodcovského súdu,
ktorý predchádzal vydaniu rozhodcovského rozsudku a je ním viazaný. Exekučný súd musí s takýmto
rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu (uznesenie Najvyššieho súdu SR

č. 3M Cdo 11/2010). Z tohto dôvodu exekučný súd vyhodnotil námietky povinnej týkajúce sa týchto
skutočností ako právne irelevantné. Ak mala povinná pochybnosti o vecnej správnosti rozhodcovského
rozsudku resp. postupu rozhodcovského súdu, mala možnosť podať žalobu na príslušnom súde a
domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku, o čom bola aj rozhodcovským súdom poučená.
Exekučný súd je oprávnený preskúmavať výlučne okolnosti uvedené v ust. § 45 ods. 1 a 2 zákona č.

244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom ku dňu vydania exekučného titulu v spojení s
ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 31.3.2017. S poukazom na uvedené má Oprávnený
za to, že rozhodcovský rozsudok nezaväzuje Povinného na plnenie, ktoré by bolo objektívne nemožné,
právom nedovolené alebo by odporovalo dobrým mravom. Povinný nebol rozhodcovským rozsudkom
zaviazaný na plnenie neprimerane vysokých úrokov z omeškania, ani na plnenie neprimerane vysokej

zmluvnej pokuty, ktorá by bola v rozpore s dobrými mravmi. A contrario, Povinnému bolo rozhodcovským
rozsudkom umožnené zaplatiť dlžnú sumu oprávnenému vo forme splátok. Pri uzatváraní Zmluvy sa
súčasne zmluvné strany dohodli, že pre prípad ak by došlo k sporu vyplývajúceho zo Zmluvy, uzatvoria
nevýhradnú Rozhodcovskú zmluvu. Rozhodcovská zmluva je uzavretá platne, v zmysle ustanovenia
§ 3 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Oprávnený má za to, že Povinný

v čase uzavretia Zmluvy nemal k jej obsahu žiadne výhrady. S rozhodcovskou doložkou sa riadne
oboznámil, jej ustanoveniam porozumel a túto skutočnosť na znak súhlasu potvrdil vlastnoručným
podpisom. Povinný zároveň vyhlásil, že bol pred uzavretím Zmluvy osobitne poučený o dôsledkoch jej
uzavretia, k čomu pripojil svoj vlastnoručný podpis. V zmysle Rozhodcovskej doložky sa Oprávnený s
Povinným dohodli riešiť všetky spory vzniknuté z predmetných zmlúv úvere buď pred Rozhodcovským

súdom alebo pred príslušným všeobecným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana
podá žalobu na súde. Je zrejmé, že Oprávnený s Povinným uzatvorili nevýhradnú Rozhodcovskú
zmluvu. Z toho dôvodu neprichádza do úvahy ani aplikácia ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho
zákonníka podľa ktorého sa „za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujenajmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby
spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní“. Je nepochybné, že Rozhodcovská
zmluva dohodnutá medzi Povinným a Oprávneným je tzv. NEVÝHRADNOU rozhodcovskou doložkou,

nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom
rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už len z tohto pohľadu Rozhodcovská zmluva
nevyžaduje od žalobcu, aby spory so žalovaným riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa odbornej
literatúry rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je pre spotrebiteľa nevýhradná (t.j. dáva
mu možnosť vždy sa pred podaním žaloby proti dodávateľovi rozhodnúť, či ju podá na všeobecnom

alebo rozhodcovskom súde) nebude dotknutá ustanovením § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka
(Magál, M. - Kubina, P.: Rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách. Justičná revue, 2008, č.
4, s. 616 a nasl.).Žalobca má teda kedykoľvek právo sa slobodne rozhodnúť, na ktorom orgáne uplatní
svoje právo. Oprávnený zdôrazňuje, že takýto právny názor vyslovil v Uznesení zo dňa 30.05.2011,
sp. zn. 14NcC/10/2011, aj Krajský súd v Bratislave. Prípustnosť rozhodcovského konania vyplýva
aj z právnej úpravy týkajúcej sa spotrebiteľských úverov. Možnosť mimosúdneho riešenia sporov zo

zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru vyplýva jednoznačne z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. r)
pôvodného Zákona o spotrebiteľských úveroch (zákon č. 258/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov),
ako aj aktuálne účinného ustanovenia § 9 ods. 2 písm. v) Zákona o spotrebiteľských úveroch a iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (zákon č. 129/2010 Z.z. v znení zákona č. 394/2011 Z.z.), ktoré
jednoznačne umožňujú mimosúdne riešenie sporov zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere. Rovnaký záver

vyplýva aj zo znenia aktuálne účinnej smernice č. 2005/48/ES o spotrebiteľskom úvere (čl. 24 ods.
1), ktorá zaväzuje členské štáty zabezpečiť primeraný a účinný postup na urovnanie spotrebiteľských
sporov, ktoré sa dotýkajú zmluvy o úvere. Tento záver je uvedený o.i. aj v odbornej literatúre: Raban, P.:
Autorizovaní rozhodcovia alebo adjudikátori: Je efektívne zabezpečená spravodlivosť v spotrebiteľských
vzťahoch? Bulletin advokacie, 2010, č. 6, s. 18. Oprávnený poukazuje na rozhodnutie NS SR, z

ktorého vyplýva, že: „Právomoc súdov v obchodnej veci môže vylúčiť dohoda účastníkov obsiahnutá
v rozhodcovskej zmluve alebo v rozhodcovskej doložke, že sa spor má prejednať v rozhodcovskom
konaní. V rozhodcovskej zmluve alebo rozhodcovskej doložke musí byť výslovne uvedený záväzok
jej účastníkov, že sa podrobia rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská zmluva alebo rozhodcovská
doložka zakladá aj záväzok, že sa účastníci podrobia rozhodnutiu, ktoré z rozhodcovského konania

vzíde. Obsahom vzťahu založeného rozhodcovskou zmluvou alebo doložkou sa uzavretím zmluvy
stáva aj záväzok podrobiť sa rozhodcovskému rozhodnutiu bez toho, aby musel byť výslovne v
zmluve uvedený." (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30.06.2004 pod sp. zn. Obdo
V 73/2003). Rozhodcovská doložka má charakter zmluvy v zmluve t. j. rozhodcovská zmluva je
len technicky vložená do inej zmluvy vo forme rozhodcovskej doložky. Oprávnený poukazuje aj na

rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 19.12.2007 pod sp. zn. 29Odo 1222/2005: „„Platnost rozhodčí
smlouvy, i když má podobu jen rozhodčí doložky, je tak nutno vždy posuzovat jako smlouvu zcela
samostatnou, jen technicky vloženou do textu jiné smlouvy". Jelikož „platnost rozhodčí smlouvy nemůže
být závislá na platnosti základní smlouvy" a „platnost rozhodčí smlouvy je nutno vždy posuzovat zcela
nezávisle na platnosti smluv, ze kterých spor, jenž má být posouzen, vyvěrá", vyhodnotil odvolací

súd rozhodcovskú doložku ako platnú. Modelový zákon Komisie OSN pre medzinárodné obchodné
právo o medzinárodnej komerčnej arbitráži z roku 1985 (ďalej len „Modelový zákon UNCITRAL“)
slúžil ako vzorový zákon pre implementáciu arbitrážnych pravidiel do legislatív členských štátov OSN.
Ako je zrejmé z dôvodovej správy k Zákonu o rozhodcovskom konaní, aj Zákon o rozhodcovskom
konaní sa z Modelového zákona UNCITRAL do značnej miery odvíja. Paralelu k ust. § 4 Zákona o

rozhodcovskom konaní možno nájsť v čl. 7 Modelového zákona UNCITRAL, ktorý stanovuje podmienky
pre zachovanie písomnej formy. Čl. 7 Modelového zákona UNCITRAL sa však na rozdiel od Zákona o
rozhodcovskom konaní expressis verbis zaoberá aj inkorporovaním rozhodcovskej doložky do prílohy
k zmluve, keď v bode 6 uvádza: „Odkaz v zmluve na akýkoľvek dokument obsahujúci rozhodcovskú
doložku zakladá rozhodcovskú zmluvu v písomnej forme, za predpokladu, že tento odkaz zároveň

vyhlasuje takúto doložku za súčasť zmluvy.“ Modelový zákon UNCITRAL, ktorý je akýmsi spoločným
prameňom arbitrážnej legislatívy medzinárodného spoločenstva štátov, teda jednoznačne pripúšťa
zakotvenie rozhodcovskej doložky v prílohe zmluvy. Keby exekučný súd zastavil exekučné konanie
znamenalo by to znemožnenie využitia rozhodcovského konania pre Oprávneného. Pritom je zrejmé, že
z ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v žiadnom prípade nevyplýva úmysel zákonodarcu

zakázať rozhodcovské konanie úplne, ale ho iba obmedziť. V končenom dôsledku proti rozhodcovskému
rozsudku je možné podať žalobu na súd v lehote troch mesiacov od jeho doručenia. Aj v exekučnom
konaní, kde titulom pre exekúciu je rozhodcovský rozsudok je možné účinne sa proti nemu brániť, čo
však Povinný neurobil. Prípustnosť rozhodcovského konania, a to aj v spotrebiteľských sporoch vyplývajednoznačne aj z odporúčania komisie č. 98/257/ES o zásadách použiteľných na orgány zodpovedné
za mimosúdne riešenie spotrebiteľských sporov. Oprávnený ďalej poukazuje na uznesenie Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 7 Cob 43/2010 zo dňa 31.05.2011, kde bola vyjadrená legitimita a legalita

rozhodcovského rozsudku na základe rozhodcovskej doložky. Rozsudkom Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. 33Cdo/2675/2007 zo dňa 30.10.2009 bola potvrdená prípustnosť rozhodcovských
doložiek v spotrebiteľských sporoch. Rozsudkom Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 23
Cdo 1201/2009 bolo popri pripustení rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskom spore uvedené, že
rozhodcovská doložka bola písaná dobre čitateľným písmom a spotrebiteľ dobre vedel, že text ktorý

podpisuje obsahuje rozhodcovskú doložku ako aj to, že aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze
a v žiadnom prípade ju nemožno ponímať ako obranu proti ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti.
Oprávnený je presvedčený, že Rozhodcovská zmluva bola uzavretá platne, v zmysle platných právnych
predpisov a nemožno mať teda žiadne pochybnosti o jej legitímnosti. Oprávnený popiera tvrdenia
Povinného, ktoré majú evokovať stav, že rozhodcovská zmluva nebola individuálne prejednaná, a
teda že ide o neprijateľnú podmienku. Rozhodcovská zmluva nebola uzatvorená vo forme doložky

(napr. vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru), ale bola uzatvorená na samostatnom liste
papiera, nesplývala s ostatnými zmluvnými dojednaniami a technicky tvorila samostatnú listinu. Listina
je zreteľne označená za rozhodcovskú zmluvu, preto aj priemerne pozornému čitateľovi by muselo
byť zrejmé, že má pred sebou odlišnú listinu od zmluvy o úvere. Povinný po oboznámení sa so
znením rozhodcovskej zmluvy mohol a nemusel túto potvrdiť svojim podpisom, teda mal reálnu možnosť

odmietnuť rozhodcovskú zmluvu, ktorá mu bola predložená. Odmietnutie rozhodcovskú zmluvu by
nemalo vplyv na obsah zmluvného vzťahu vzniknutého zo súbežnej uzatvorenej zmluvy o úvere.
Pokiaľ Povinný podpísal úverovú zmluvu a zároveň podpísal aj rozhodcovskú zmluvu, nie je dôvod
pochybovať o jeho vôli pristúpiť aj na túto osobitnú zmluvnú podmienku. V tomto smere ide teda o
individuálne dohodnutú osobitnú zmluvnú podmienku. V zmysle ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka

v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy súdnej kontrole nepodliehajú zmluvné dojednania, ktoré sú
individuálne dohodnuté. Z uvedeného dôvodu uzatvorenú rozhodcovskú zmluvu nemožno považovať
za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá by bola neplatná s ohľadom na znenie ust. § 53 ods.
5 Občianskeho zákonníka. Rozhodcovská zmluva tiež obsahuje vyhlásenie dlžníka - Povinného, že
súhlasí s uzatvorením tejto zmluvy a vyhlásenie o tom, že bol pred uzatvorením tejto zmluvy osobitne

poučený o dôsledkoch uzatvorenia tejto rozhodcovskej zmluvy. Tým, že zmluvné strany výslovne
prejavili vôľu uzatvoriť rozhodcovskú zmluvu, ktorá navyše tvorí samostatnú listinu, došlo nepochybne
k individuálnemu dojednaniu tejto zmluvnej podmienky, preto nemôže byť považovaná za neprijateľnú
ani za neplatnú. S ohľadom na formu, obsah, ako aj znenie rozhodcovskej zmluvy možno nepochybne
dospieť k záveru, že Povinný kvalifikovaným spôsobom prejavil vôľu podrobiť sa rozhodcovskému

konaniu pre prípad ak poruší svoju platobnú disciplínu a uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy samo o
sebe ani nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
dlžníka. Oprávnený ďalej poukazuje na skutočnosť, že Povinnému nebolo nikdy upreté jeho právo si
riadne prečítať spornú rozhodcovskú zmluvu, poradiť sa o nej, prípadne voči nej namietať a žiadať
iné pripomienky. Oprávnenému v postavení veriteľa taktiež nie je možné vytýkať, že v právnom styku

používa rovnaké formuláre, pretože je nemysliteľné, aby každá individuálna zmluva mala byť spísaná v
reálnom čase, určené podmienky pre poskytnutie úveru sú tak spravodlivé pre každého rovnako a nie je
žiaden dôvod robiť individuálne výnimky poskytovania úveru, ak tento je v súlade so zákonom a dlžník
nič nenamieta. Individuálnemu dojednaniu nebráni to, ak dlžníkovi je predložená formulárová zmluva
a táto prípadne obsahuje podmienku v nej vyjadrenou, s ktorou dlžník výslovne vyjadril svoj súhlas,

často ide aj o prípad alternatívne možnosti vyjadrenia sa či súhlasí alebo nesúhlasí, čo sa stalo aj v
danom prípade. Povinný mal teda jednoznačne možnosť odmietnuť uzatvoriť rozhodcovskú zmluvu, bez
toho aby takéto odmietnutie malo dopad na obsah Zmluvy. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti
oprávnený navrhoval, aby súd návrh na zastavenie exekúcie zamietol a taktiež zamietol návrh na odklad
exekúcie.

4. Súd sa oboznámil s obsahom spisu, návrhom povinného na zastavenie exekúcie, vyjadrením
oprávneného, exekučným titulom, ktorým je Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 26.11.2013
sp.zn. L. XXXXX/XX zo dňa 26.11.2013, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s.,
IČO: 35 922 761, Karloveské rameno 8, Bratislava., ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 27.01.2014 a

vykonateľnosť dňa 30.01.2014. Exekučný titul bol vydaný na základe Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX
zo dňa 01.02.2012. V zmysle odôvodnenia exekučného titulu, oprávnený a povinný zabezpečili svoj iný
záväzkový vzťah (zmluvu o úvere) neúplnou zmenkou (blankozmenkou) vystavenou dňa 01.02.2012.
Právomoc rozhodcu na rozhodovanie sporu podľa odôvodnenia rozhodcovského rozsudku bola danározhodcovskou zmluvou, ktorá bola uzatvorená v ten istý deň, ako Zmluva o úvere č. XXXXXXXXX,
t.j. dňa 01.02.2012 a podľa ktorej v článku II, bod , bod 2 je uvedené, že „Všetky spory, ktoré vzniknú
zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 01.02.2012, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo

zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmeniek zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu
a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie. budú
riešené:
a/ pred Stálym rozhodcovským súdom, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na Stálom
rozhodcovskom súde, rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov Stáleho

rozhodcovského súdu a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov Stáleho
rozhodcovského súdu, pričom účastník rozhodcovského konania môže do 15 kalendárnych dní od
doručenia rozhodcovského rozsudku podať Stálemu rozhodcovskému súdu žiadosť o preskúmanie
rozhodcovského rozsudku; rozhodcovský rozsudok preskúmava iný rozhodca ustanovený podľa
vnútorných predpisom Stáleho rozhodcovského súdu,
b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa

príslušného právneho predpisu (zákon 99/1963 Zb).
Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie
akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z právnych vzťahov uvedených v bode 1 tohto článku zmluvy, vrátane
sporu o ich platnosť, výklad alebo zrušenia zmluvy o úvere na všeobecnom súde, považuje sa táto
skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej zmluvy, ustanovenie tejto vety sa nepoužije

v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovskú súd vo veci, v ktorej je
touto rozhodcovskou zmluvou v súlade s vnútornými predpismi Stáleho rozhodcovského súdu založená
právomoc rozhodcovského súdu. Zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX, uzavretej medzi účastníkmi
konania dňa 01.02.2012 súd zistil, že oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 1100,- eur, ktoré sa
povinný zaviazal splácať v 11-ich mesačných splátkach po 180,- eur, počnúc dňom 10.03.2012. Zároveň

sa zaviazal uhradiť úver zvýšený o poplatok vo výške 880,- eur, celkovo zaplatí čiastku 1.980,- eur.
5. Podľa § 243h ods. 1 prvá veta zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti,
ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa
dokončia podľa predpisom účinných do 31.marca 2017.

6. Podľa § 57 ods. 1 písm. m/ zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v
znení účinnom do 31.03.2017, exekúciu súd zastaví, ak rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie
exekúcie, bolo vydané v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný
nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na
1. neprijateľné zmluvné podmienky,

2. obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky alebo
3. rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom.

7. Podľa § 2 písm. a/, b/, d/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a

pôžičkách účinného v čase uzatvorenia zmluvy, na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom fyzická
osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania, veriteľom fyzická osoba
alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej
činnosti, zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi
spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové

náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.

8. Podľa § 17 ods. 3 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
účinného v čase uzatvorenia zmluvy, v súvislosti s poskytovaním spotrebiteľského úveru nemožno splniť
dlh alebo zabezpečiť jeho splnenie zmenkou alebo šekom.

9. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

10. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.11. Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.

12. Predmetom tohto konania je vymoženie pohľadávky oprávneného priznanej exekučným titulom
- Rozhodcovským rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská

rozhodcovská, a.s., Karlovarské rameno 8, Bratislava v konaní s ustanoveným rozhodcom R.. Y. C. pod
sp.zn. L. XXXXX/XX zo dňa 26.11.2013, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 27.01.2014 a vykonateľnosť
dňa 30.01.2014. Týmto bol povinný zaviazaný uhradiť žalobcovi sumu vo výške 2569,22 eur, spolu
so zmenkovým úrokom vo výške 0,25% denne zo sumy 2569,22 eur od 18.04.2013 do zaplatenia,
zákonným úrokom vo výške 6% ročne zo sumy 2569,22 eur od 03.06.2013 do zaplatenia a nahradiť
trovy rozhodcovského konania vo výške 546,76 eur, to všetko v mesačných splátkach vo výške 200,- eur

splatných vždy k poslednému dňu v mesiaci na účet žalobcu s tým, že prvá splátka sa stáva splatnou k
poslednému dňu v mesiaci nasledujúcom po právoplatnosti tohto rozhodnutia, až do úplného zaplatenia
dlhu, a to pod následkom straty výhody splátok a výkonu rozhodnutia v prípade nezaplatenia čo i len
jednej splátky riadne a včas.

13. Zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 01.02.2012, ktorá je súčasťou spisu súd zistil, že
oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 1.100,- eur na výkon podnikania, zvýšenú o poplatok vo
výške 880,- eur, ktorý sa povinný zaviazal splatiť v 11-tich mesačných splátkach po 180,- eur, počnúc
dňom 10.03.2012. Zmluva o úvere účastníkov konania nepochybne obsahuje v prvej (orámovanej) časti
údaje o dlžníkovi - povinnom ako fyzickej osobe - podnikateľovi v tejto časti je uvedené IČO povinného

ako fyzickej osoby podnikateľa, jeho miesto podnikania A. XXX/XX, L., je uvedené číslo živnostenského
oprávnenia XXX-XXXXX zapísaný v Spišskej Novej Vsi, t. j. údaje, ktoré je možné zistiť z internetového
výpisu zo živnostenského registra. V tretej (orámovanej) časti sú údaje o povinnom ako fyzickej osobe,
t. j. meno a priezvisko, bydlisko - A. XXX/XX, L., jeho rodné číslo a číslo občianskeho preukazu,
teda údaje, ktoré mohol preukazovať svojimi dokladmi totožnosti len povinný, pretože rodné číslo ani

bydlisko fyzickej osoby - podnikateľa sa v internetovom výpise zo živnostenského registra neuvádza. Z
uvedeného vyplýva, že v zmluve o úvere sú uvedené údaje povinného ako dlžníka jednak ako fyzickej
osoby aj ako fyzickej osoby - podnikateľa. Ak mal byť úver poskytnutý povinnému ako fyzickej osobe
- podnikateľovi, nebolo potrebné uvádzať ďalšie údaje o povinnom ako fyzickej osobe. Pokiaľ sú však
v zmluve o úvere takto uvedené údaje o dlžníkovi, t. j. súčasne ako o fyzickej osobe podnikateľovi,

ale aj ako fyzickej osobe, potom nemožno urobiť jednoznačný záver o tom, že úver bol poskytnutý
povinnému ako fyzickej osobe - podnikateľovi. V druhej časti zmluvy o úvere (o výške poskytnutého
úveru, o celkovej sume, ktorú má splatiť, výške mesačných splátok a začiatku splácania) je text „Dlžník
prehlasuje, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania“ a pod údajmi v tejto druhej časti
zmluvy o úvere je podpis povinného. Povinný vo svojom návrhu na zastavenie exekúcie zdôraznil, že

jeho úmyslom nebolo vziať si úver na podnikanie, ale na súkromnú potrebu a na tento účel aj úver
spotreboval. Ak teda zmluva o úvere obsahuje len všeobecný údaj o uzavretí tejto zmluvy na účel
podnikania, ktorý však neposkytuje odpoveď na otázku, aký konkrétny súvis s podnikaním má uzavretie
zmluvy, nemožno takúto zmluvu vyňať z aplikácie zákona č. 129/2010 Z. z., a to aj s prihliadnutím
na výšku povinnému poskytnutého úveru (1100,- eur), ktorá skôr zodpovedá potrebám fyzickej osoby

na uspokojenie jej akútnych potrieb ako potrebám podnikateľských aktivít živnostníka. Z tohto dôvodu
možno uveriť tvrdeniu povinného, že úver potreboval na pokrytie svojich potrieb a použil ju výlučne
na súkromné účely. Zmluva o úvere účastníkov konania je formulárovou zmluvou, pretože ide o text
vopred vyhotovený oprávneným pre neurčitý počet klientov - dlžníkov, do ktorého sa vpisujú údaje o
dlžníkovi, ručiteľovi a poskytnutom úvere. Text zmluvy je usporiadaný tak, že v prvej orámovanej časti

sú predtlačené údaje o dlžníkovi, ktorý je podnikateľom a až následne - v tretej časti sa uvádzajú údaje
o dlžníkovi ako fyzickej osobe. Teda už samotné usporiadanie textu zmluvy o úvere vyžaduje, aby dlžník
bol uvedený predovšetkým ako podnikateľ. Cieľom takéhoto usporiadania zmluvy je dosiahnuť, aby
zmluvu o úvere uzavretú s fyzickou osobou, ktorá je zhodou okolností aj podnikateľom, nebolo možné
posudzovať ako zmluvu spotrebiteľskú a tým vylúčiť preskúmanie neprijateľných podmienok v zmluve. V

prípade pochybností, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, súdna prax dospela k záveru, že dôkazné bremeno
o tom, že zmluvu uzavrel dlžník ako podnikateľ, nesie veriteľ, t. j. oprávnený. Ak oprávnený v tomto
smere dôkaznú povinnosť nesplní, je potrebné vychádzať z toho, že úver poskytnutý povinnému je
spotrebiteľským úverom.14. Oprávnený vo svojom vyjadrení k návrhu povinného na zastavenie exekúcie uviedol, že zmluva
bola uzavretá podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a v zmysle ustanovenia § 261 ods. 6

písm. d) Obchodného zákonníka má teda Zmluva povahu absolútneho obchodu. Aplikácia právnych
predpisov na ochranu spotrebiteľa nie je možná, nakoľko právny vzťah medzi Oprávneným a Povinným
s prihliadnutím na charakter Zmluvy, nie je vzťahom spotrebiteľským. Povinný v Zmluve dobrovoľne
uviedol údaje preukazujúce, že je živnostník (podnikateľ), t.j. identifikačné číslo, miesto podnikania
a taktiež dobrovoľne vlastnoručným podpisom potvrdil prehlásenie, že má záujem použiť na účely

výkonu podnikania a teda podľa vyjadrenia oprávneného, povinný uzatváral Zmluvu o úvere prioritne
ako podnikateľ.

15. Súd má za to, že oprávnený svojím vyjadrením nepreukázal nepochybným spôsobom, že povinný
uzatváral zmluvu o úvere ako podnikateľ, iba poukázal, že zmluva bola uzatvorená s povinným
ako s podnikateľom z toho dôvodu, že je identifikovaný ako podnikateľ s uvedením IČO a miestom

podnikania. Vzhľadom k uvedenému súd posudzoval uzatvorenú zmluvu o úvere ako spotrebiteľskú
zmluvu uzatvorenú na jednej strane s účastníkom ako veriteľom a na strane druhej ako so spotrebiteľom
v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z..

16. Súd skúmal dôvody na zastavenie exekúcie v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. m/ zákona č.
233/1995 Z.z. v znení účinnom do 31.03.2017. Rozhodcovský rozsudok, ako exekučný titul bol vydaný
na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky. Súd zastaví exekúciu v celom
rozsahu, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý
svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola

osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy, vznikla teda zo vzťahu fakticky
nerovnovážneho, kde spotrebiteľ mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým
Všeobecným obchodným podmienkach, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ
ako prvý. Uvedená rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný
titulvpredmetomkonaní,znemožňujevoľbuspotrebiteľadosiahnuťrozhodovaniesporuštátnymsúdom,

ak žalujúca zmluvná strana, t.j. oprávnený, ešte pred spotrebiteľom - povinným, podal žalobu na
rozhodcovskom súde. Takto formulovaná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pretože neumožňuje spotrebiteľovi
samotnému zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na dodávateľa, ktorý
vopred vybral rozhodcu, ktorý by mal riešiť prípadné spory. Týmto je fakticky odopretá možnosť

spotrebiteľa brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá návrh na ním
zvolený rozhodcovský súd. Navyše rozhodcovská doložka nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná,
ale vyplýva zo štandardnej zmluvy a teda vyplýva zo vzťahu fakticky nerovnovážneho. Spotrebiteľ
nemal na výber, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami a mohol len zmluvu
ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým obchodným podmienkam, a teda aj eventuálnemu

rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a
povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Ďalej súd poukazuje na neprimeraný poplatok
za poskytnutý úveru a 0,25% dennému úroku (91,25% p. a.), ktorú považuje za neprijateľnú zmluvnú
podmienku - neprimeranú sankciu. Navyše súd poukazuje na to, že rozhodcovská zmluva musí mať
písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá

v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá
telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu
rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. Rozhodcovská zmluva bola uzatvorená v ten
istý deň ako Zmluva o úvere a vo vopred naformulovanom tlačive, ktoré spotrebiteľ nemohol osobne
vyjednať, ale iba ako celok prijať. Súčasne súd poukazuje aj na ustanovenie § 17 ods. 3 zák. č.

129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách v súvislosti s poskytovaním
spotrebiteľského úveru nemožno splniť dlh alebo zabezpečiť jeho splnenie zmenkou alebo šekom.

17. Vzhľadom k uvedenému, súd považuje rozhodcovskú zmluvu za neprijateľnú podmienku a z
toho dôvodu poukazujúc na citované ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka aj za neplatnú a

preto rozhodcovský súd nemal právomoc vec prejednať a vydať rozhodcovský rozsudok. Súčasne
súd poukazuje aj rozpor s dobrými mravmi a to v časti neprimerane vysokého poplatku a dennému
zmenkovému úroku vo výške 0,25% denne a na ustanovenie § 17 ods. 1 zák. č. 129/2010 účinného
v čase uzatvorenia zmluvy čo do neprípustnosti použitia zmenky a teda dôvod na zastavenie exekúciev zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. m/ zákona č. 233/1995 Z.z. v znení účinnom do 31.03.2017.
Vzhľadomnauvedenésúdrozhodoltak,akojetouvedenévovýrokovejčastitohtouzneseniaaexekúciu
zastavil.

18. Podľa § 196 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti z/a výkon
exekučnej činnosti v znení účinnom do 31.03.2017, podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena,
náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty
podľaosobitnéhozákona,zvyšujesajehoodmenaanáhradyurčenépodľatohtozákonaodaňzpridanej
hodnoty.

19. Podľa § 200 ods. 1 veta prvá zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v
znení účinnom do 31.03.2017, trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a
náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (196).
20.Podľa§200ods.5zák.č.233/1995Z.z.osúdnychexekútorochaexekučnejčinnostivzneníúčinnom
do 31.03.2017, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy
exekúcie.

21. Podľa § 203 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení
účinnom do 31.03.2017, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť
nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.
22. Súdny exekútor vyčíslil trovy exekučného konania v zmysle Vyhlášky MS SR č. 288/95 Z. z. o
odmenách a náhradách súdnych exekútorov, vo výške 39,83 eur a navrhol o nich rozhodnúť.

23. Podľa § 30 vyhlášky MS SR č. 68/2017 Z. z. ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, v exekučných
konaniach začatých do 31. marca 2017 patrí exekútorovi odmena a náhrady podľa predpisov účinných
do 31. marca 2017.

24. Oprávnený zavinil zastavenie exekúcie a to vzhľadom na skutočnosť, že exekúciu súd zastavil v
zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. m/ zákona č. 233/1995 Z.z. v spojení s ustanovením § 52 ods. 1,
3, 4, zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník a citovanými ustanoveniami § 129/2010 Z.z.. s tým, že
vzhľadomnaneplatnosťrozhodcovskejdoložky,nazákladektorejsauskutočnilorozhodcovskékonanie,
rozhodcovský rozsudok vydaný v tomto konaní, nie je materiálne vykonateľným exekučným titulom. Súd

rozhodol o trovách exekúcie v zmysle ustanovenia § 203 ods. 1 zákona č 233/1995 Z.z. v znení účinnom
do 31.03.2017 a zaviazal oprávneného uhradiť trovy exekúcie, ktoré pozostávajú z odmeny exekútora
určenej podľa § 14 ods. 1 Vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z. vo výške 33,19 eur. Súdny exekútor je
platcom DPH, z toho dôvodu žiadal priznať daň z pridanej hodnoty 20% z odmeny súdneho exekútora,
ktoré súd priznal vo výške 6,69 eur. Trovy exekúcie priznané súdnemu exekútorovi tak činia spolu 39,83

eur.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu čo do výroku I. možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia
rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota
plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Proti II. výroku odvolanie nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v § 365 odseku 1 CSP (viď.

vyššie), ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.