Rozsudok ,
Pripúštajúce spätvzatie návrhu, zrušujúce… Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 9. október 2017

Súd: Okresný súd Rimavská Sobota
Spisová značka: 13C/51/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6108223321
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Ďalak

ECLI: ECLI:SK:OSRS:2017:6108223321.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd v Rimavskej Sobote sudcom JUDr. Ivanom Ďalakom v právnej veci žalobcov: 1./ K., 2./ S.,

3./ K., 4./ S., 5./ S., 6./ K., 7./ S., 8./ S., 9./ S., 10./ S., 11./ S., 12./ S., 13./ S., 14./ S., 15./ S., 16./ K., 17./ S.,
18./ S., 19./ S. a 20./ S., všetci žalobcovia zast. S. proti žalovanému Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti SR, Župné námestie č. 13, Bratislava, IČO 00 166 073 o náhradu nemajetkovej ujmy takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu žalobcov z a m i e t a .

Žalovanému sa priznáva právo na plnú náhradu trov konania. O výške trov konania rozhodne súd prvej
inštancie samostatným rozhodnutím po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia podali na súd žalobu, v ktorej žiadali, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá bola vyčíslená presnou sumou pre každého žalobcu. Žalobcovia
poukázali na tú skutočnosť, že prijatím Zákona č. 122/2005 Z.z. došlo k novelizácii Zákona č. 385/2000
Z.z. § 69 ods. 2 ohľadom funkčného príplatku za výkon funkcie sudcu špeciálneho súdu a sudcov
Najvyššieho súdu SR, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni
príslušný špeciálny súd. V zmysle tohto ustanovenia od 15. 04. 2005 sa výška tohto príplatku rovná
6-násobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za predchádzajúci
rok. Pri porovnaní tohto príplatku so základným platom sudcu, ktorý predstavuje 3-násobok priemernej

nominálnej mesačnej mzdy, ide o sumu podstatne vyššiu. Podľa žalobcov tento rozdiel v odmeňovaní
sudcov je protiústavný, keďže ústava pozná len jeden druh sudcov a ústavné postavenie sudcov
neodôvodňuje diferencované odmeňovanie sudcov, keďže požiadavky na výkon funkcie sudcu sú
pre všetkých sudcov rovnaké, zodpovednosť za rozhodovaciu činnosť nesie sudca v každej veci,
nielen sudca, ktorý rozhoduje o špeciálnej agende, kde samotná skutočnosť, že sudca rozhodujúci o
odvolaniach proti rozhodnutiam špeciálneho súdu sa podrobí príslušnej previerke, nemôže zakladať
takýto podstatný rozdiel v platoch sudcov Najvyššieho súdu SR. Skutočnosť, že sudca špeciálneho

súdu pracuje „s veľkými kauzami“, je kompenzovaná enormným počtom vecí napádajúcim do ostatných
oddelení ďalších sudcov, pričom títo ostatní sudcovia musia pracovať a aplikovať ďaleko viac predpisov
z platného právneho poriadku, než sudcovia v špeciálnej agende. Na základe týchto skutočností podľa
žalobcov možno prijať záver, že spomínaný príplatok má jednoznačne diskriminačnú povahu, kde medzi
sudcami vôbec robí neodôvodnené rozdiely. Od účinnosti Zákona č. 122/2005 Z.z., t.j. od 15. 04. 2005
dochádza k zjavnej diskriminácii v odmeňovaní tkz. ostatných sudcov v Slovenskej republike v porovnaní
so sudcami špeciálnych súdov, za ktorý stav zodpovedá Slovenská republika. V príčinnej súvislosti s

nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania v rámci odmeňovania (§ 9 ods. 2 Zákona č. 365/2004
Z.z.) sa v spoločnosti znížila vážnosť a dôstojnosť žalobcov, lebo vo všeobecnosti vzniká dojem, ako
keby sudcovia špeciálneho súdu boli odborne kvalitnejší, ako keby mali iné výnimočné vzdelanie a prax
akomajúžalobcovia.Ďalejvznikádojem,akokebyveci,narozhodovaníktorýchsapodieľajúžalobcovia,neboli rozhodnuté s dostatočnou odbornosťou. Z tohto dôvodu podľa žalobcov im vznikol nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčíslili konkrétnou sumou za obdobie od októbra 2005
do októbra 2008 vrátane.

2. Žalovaný podal vo veci písomné vyjadrenie, v ktorom uviedli, že považujú žalobu žalobcov za
nedôvodnú, v prvom rade poukázali na otázku, či oni sú príslušným orgánom, ktorý má konať v mene
štátu v danom spore, keďže podľa ich názoru žalovaný nie je subjektom, ktorý mal porušiť zásadu
rovnakého zaobchádzania, týmto subjektom môže byť len Slovenská republika zastúpená Národnou
radou SR, ktorá prijala Zákon č. 122/2005 Z.z. Žalovaný vzniesol námietku premlčania nároku žalobcov,

keďže podľa ich názoru žalobcovia podali žalobu po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty,
keďže žalobcovia odvodzujú svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch od prijatia Zákona
č. 122/2005 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 15. 04. 2005, preto žalobcovia mohli nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch prvýkrát uplatniť dňa 16. 04. 2005, od ktorého obdobia začala plynúť
všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá uplynula 16. 04. 2008, pričom žalobcovia podali žalobu na
súd až dňa 28. 11. 2008, kde žalovaný podporil svoju argumentáciu s poukazom na uznesenie Krajského

súdu v Bratislave číslo konania 6Co/419/2013-149 zo dňa 30. 11. 2016. Žalovaný ďalej poukázal na
odôvodnenie nálezu Ústavného súdu SR spisovej značky PL. ÚS 17/08, v zmysle ktorého Ústavný
súd nespochybnil samotný charakter funkčných príplatkov pre sudcov špeciálneho súdu, spochybnil len
ústavnosť výšky príplatku, čomu nasvedčuje aj súčasné znenie § 69 ods. 2 Zákona č. 385/2000 Z.z., kde
výška príplatku je upravená na dvojnásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy. Žalobcovia ďalej

nijakým spôsobom nepreukázali, že v dôsledku nadobudnutia účinnosti Zákona č. 122/2005 Z.z. bola
značným spôsobom znížená ich dôstojnosť, spoločenská vážnosť, či dokonca spoločenské uplatnenie,
kde podľa názoru žalovaného je potrebné za dostatočný a účinný satisfakčný prostriedok vo veci
žalobcov považovať samotné vydanie nálezu Ústavného súdu PL. ÚS 17/08. V súlade s princípom
právnej istoty žalovaný poukázal na právoplatné rozhodnutia všeobecných súdov SR, v ktorých obdobné

žaloby boli zamietnuté.
3. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou, rozhodnutím Najvyššieho súdu SR
2Nc/8/2009, rozhodnutím Krajského súdu v Nitre 7NcC/7/2009, vyjadrením žalovaného zo dňa 16. 02.
2017, rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave 6Co/419/2013 zo dňa 30. 11. 2016 a zistil
nasledovný skutkový stav.

4. Žalobcovia vo svojej žalobe si uplatňovali nárok titulom náhrady za nemajetkovú ujmu na základe
diskriminácie medzi žalobcami a sudcami v tom čase špeciálneho súdu, ktorým sudcom špeciálneho
súdu bol priznaný v zmysle § 69 ods. 2 Zákona č. 385/2000 Z.z. v znení Zákona č. 122/2005 Z.z.
príplatok vo výške 6-násobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy. Podľa žalobcov ide o diskrimináciu
v odmeňovaní sudcov špeciálneho súdu a sudcov, ktorí rozhodujú na Najvyššom súde SR o odvolaniach

voči rozhodnutiam špeciálneho súdu a tkz. ostatnými sudcami. Tento rozdiel v odmeňovaní podľa
žalobcov je protiústavný, keďže ústava SR pozná len jeden druh sudcu, ktorí majú rovnaké ústavné
postavenie, sudcovia majú rovnakú zodpovednosť za rozhodovaciu činnosť, sú kladené rovnaké
požiadavky na výkon funkcie sudcu, až na prípadnú previerku NBÚ, kde prijatím tejto diskriminačnej
úpravy v neprospech žalobcov podľa žalobcov vzniká dojem, že sudcovia špeciálneho súdu sú odborne

kvalitnejší, majú výnimočnejšie vzdelanie a prax ako žalobcovia samotní a týmto prijatím zákonnej
úpravy, t.j. Zákonom č. 122/2005 Z.z., ktorým došlo k novelizácii § 69 ods. 2 Zákona č. 385/2000
Z.z., sa v spoločnosti znížila dôstojnosť a vážnosť žalobcov, kde v príčinnej súvislosti s nedodržaním
zásady rovnakého zaobchádzania v rámci odmeňovania podľa § 9 ods. 2 Zákona č. 365/2004 Z.z.
žalobcompodľaichnázoruvznikolnároknanáhradunemajetkovejujmyvpeniazoch,ktorýnárokvyčíslili

jednotlivými sumami u každého žalobcu za obdobie od októbra 2005 do októbra 2008 vrátane.
5. Podľa § 9 ods. 1 až 3 Zákona č. 365/2004 Z.z. v znení platnom v čase prijatia Zákona č. 122/2005
Z.z., ako aj v čase podania žaloby každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké zaobchádzanie a
ochranu pred diskrimináciou. Každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je
alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním

zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého
zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol
primerané zadosťučinenie. Ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním
zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť
alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť
vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku.
6. Podľa § 100 ods. 1, 2 Obč. zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej. Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčaniadovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou
vlastníckeho práva...
7. Podľa § 101 Obč. zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je

trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
8. Keďže v konaní žalovaný vzniesol námietku premlčania prípadného nároku žalobcov na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, v súlade so zásadou hospodárnosti v konaní súd sa v prvom rade
zaoberal otázkou, či nárok žalobcov nie je premlčaný. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
je jeden z relatívne samostatných prostriedkov ochrany osobnosti fyzickej osoby a rovnako aj ochrany

pred diskrimináciou a je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje (rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR 2Cdo/278/2007). Rovnako to platí aj pre právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa
§ 9 ods. 3 Zákona č. 365/2004 Z.z. Keďže ide o náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá je vyjadrená
v peniazoch, ide o osobné právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej
premlčacej dobe v zmysle § 101 Obč. zákonníka. Začiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej
dobyjeviazanýnaokamih,kedykneoprávnenémuzásahuobjektívnespôsobilémuporušiťaleboohroziť

osobnostné práva fyzickej osoby došlo. Žalobcovia tvrdili, že do ich osobnostných práv v súvislosti
s diskrimináciou v odmeňovaní došlo prijatím Zákona č. 122/2005 Z.z., ktorým sa novelizoval Zákon
č. 385/2000 Z.z. v § 69 ods. 2, v zmysle ktorej právnej úpravy za výkon funkcie sudcu špeciálneho
súdu a sudcovi Najvyššieho súdu SR, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch voči rozhodnutiu
špeciálneho súdu, patrí funkčný príplatok vo výške 6-násobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy.

Túto úpravu považujú žalobcovia za diskriminačnú. Zákon č. 122/2005 Z.z. nadobudol účinnosť dňa
15. 04. 2005 a žalobcovia mohli svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vykonať
prvýkrát 16. 04. 2005, týmto dňom začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba na uplatnenie
predmetného nároku na súde, ktorá skončila dňom 16. 04. 2008. Žalobcovia podali žalobu na súd 28. 11.
2008, teda po uplynutí premlčacej doby, začiatok plynutia premlčania nároku na náhradu nemajetkovej

ujmy sa neodvíja od dĺžky trvania diskriminačného konania, ktorá dĺžka môže byť len kritériom pre
stanovenie výšky nemajetkovej ujmy, ale začiatok plynutia premlčania nastáva od okamihu, kedy došlo
k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva žalobcov v
súvislosti s diskrimináciou v odmeňovaní. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcom po dni,
kedy k takémuto zásahu došlo, t.j. dňom v danom prípade nasledujúcim po účinnosti Zákona č. 122/2005

Z.z., t.j. 16. 04. 2005. Vzhľadom na tieto závery, ktoré boli prezentované v rozhodnutí Krajského
súdu v Bratislave číslo konania 6Co/419/2013 zo dňa 30. 11. 2016, s ktorými sa tunajší súd v plnom
rozsahu stotožňuje, je nárok žalobcov premlčaný, kde vzhľadom na vznesenú námietku premlčania zo
strany žalovaného v súlade s ustanovením § 100 ods. 1 Obč. zákonníka nemožno žalobcom premlčané
právo priznať, kde vzhľadom na tieto závery sa súd ďalej nezaoberal otázkou bližšie, či vôbec žalobcom

vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 9 ods. 3 Zákona č. 365/2004 Z.z.,
keďže ich prípadný nárok by bol vzhľadom na vznesenú námietku premlčania premlčaný a nebolo by
ho možné žalobcom priznať.
9. Pokiaľ ide o žalobcu 14./, ktorý je sudcom od 17. 01. 2007, u neho prichádza do úvahy vznik
prípadného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy na základe tvrdenej diskriminačnej právnej úpravy,

ktorá zakladá diskrimináciu v odmeňovaní odo dňa, kedy sa stal sudcom, t.j. od 17. 01. 2007 a v
jeho prípade teda nemohlo ešte dôjsť k premlčaniu jeho prípadného nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch v zmysle antidiskriminačného zákona. Pokiaľ ide o existenciu nemajetkovej ujmy,
samotná existencia diskriminačného konania, ktorá bola konštatovaná nálezom Ústavného súdu SR
z 20. 05. 2009 spisovej značky PL. ÚS 17/2008, nespôsobuje vznik nároku na nemajetkovú ujmu

v peniazoch, diskriminačné konanie predstavuje v podstate neoprávnený zásah a je len zákonným
predpokladom možnosti domáhať sa nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 9 ods. 3 Zákona
č. 365/2004 Z.z. Takýto neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby je len zákonným
predpokladom domáhať sa ochrany osobnostných práv, takýmto zákonným predpokladom je i samotná
diskriminácia v odmeňovaní, nie je však dôkazom preukázania zníženia vážnosti a dôstojnosti žalobcu

14./. Bez ďalšieho dokazovania nemožno vyvodiť vznik nároku na nemajetkovú ujmu tohto žalobcu
výlučne len z existencie diskriminačného konania žalovaného. Žiadne návrhy na preukázanie vyvolania
následkov, resp. ich existencie v osobnostnej a spoločenskej sfére žalobcu 14./ tento žalobca nenavrhol,
žiadne takéto dôkazy neboli navrhnuté, neboli ani vykonané, bolo potrebné navrhnúť dôkazy, ktoré by
bližšie konkretizovali, aké konkrétne následky, resp. dopady malo diskriminačné konanie žalovaného

na osobnostné a spoločenské postavenie tohto žalobcu. V žalobe boli len uvedené všeobecné dôvody
o tom, ako diskriminácia v odmeňovaní spôsobila, že vo všeobecnosti vzniká dojem, ako by sudcovia
špeciálneho súdu boli odborne kvalitnejší, ako keby mali iné výnimočné vzdelanie a prax ako žalobca
14./. Takéto všeobecné tvrdenie bez ďalších dôkazov, ktoré zo strany žalobcu 14./, ani ďalších žalobcovneboli navrhnuté, nepostačuje na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. V tejto súvislosti je
potrebné poukázať na ustanovenie § 9 ods. 3 Zákona č. 365/2004 Z.z., ktoré ustanovenie subsidiárne
- podporne umožňuje priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v prípade, ak by primerané

zadosťučinenie nebolo dostačujúce a nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným
spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby.
Pokiaľ ide o vyjadrenie miery, akou bola zásahom - diskriminačným konaním znížená dôstojnosť alebo
vážnosť osoby v spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom,
pracovnom či inom prostredí fyzickej osoby, túto mieru treba zisťovať dokazovaním a posúdiť na

základe poznania a vyhodnotenia tejto reakcie. Len v prípade preukázania, že touto reakciou došlo
značným spôsobom k zníženiu dôstojnosti a vážnosti žalobcu 14./ v spoločnosti, môže byť výnimočne
- subsidiárne priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, nestačí len preukázanie a samotné
konštatovanie existencie prípadného diskriminačného konania, kde žalobcovia, ako aj žalobca 14./
samotný nenavrhol v tomto smere žiadne dôkazy, ktoré by svedčili o tom, že diskriminačným zásahom
došlo v takej miere k zníženiu dôstojnosti a spoločenskej vážnosti alebo spoločenskému uplatneniu

žalobcov, ktorá by odôvodňovala priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Tieto isté závery ohľadom
neunesenia dôkaznej situácie neplatia len pre žalobcu 14./, ale platili by aj pre ostatných žalobcov v
prípade, že by ich nárok nebol premlčaný a súd by pristúpil k meritórnemu prejednaniu ich nároku podľa
platného hmotného práva.
10. Vzhľadom na všetky tieto okolnosti súd uzatvára, že žalobu žalobcov mimo žalobcu 14./ súd zamietol

z dôvodu dôvodne vznesenej námietky premlčania nároku zo strany žalovaného, keďže nárok žalobcov
mimo žalobcu 14./ je premlčaný a premlčaný nárok vzhľadom na vznesenú námietku premlčania
nemožno týmto žalobcom priznať, kde zároveň súd žalobu žalobcu 14./ zamietol z dôvodu neunesenia
dôkaznéhobremenapreukázať,ženajehostranedošlonedodržanímzásadyrovnakéhozaobchádzania
- diskrimináciou v odmeňovaní k zníženiu jeho dôstojnosti, spoločenskej vážnosti a spoločenského

uplatnenia značným spôsobom.
11. Pokiaľ ide o otázku nedostatku pasívnej legitimácie na strane žalovaného, súd je toho názoru,
že žalovaný je v danom spore pasívne legitimovaným subjektom vychádzajúc z toho, že žalovaný
je oprávnený konať za Slovenskú republiku, nakoľko základom nároku žalobcov je ich odmeňovanie,
ktoré v súvislosti s rozpočtovými pravidlami verejnej správy je napojené na rozpočet Ministerstva

spravodlivosti SR, a teda vzťah sudcu k štátu v oblasti odmeňovania predstavuje vzťah sudcu a
Ministerstva spravodlivosti SR v prípade sudcov okresných a krajských súdov, a preto je daná pasívna
legitimácia žalovaného v danom konaní.
12. O trovách konania súd rozhodol s poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 C.s.p., kde žalovaný,
ktorý mal úspech v konaní, má právo na plnú náhradu trov konania, kde o výške trov konania rozhodne

súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15-tich dní odo dňa jeho doručenia písomne
vo dvoch vyhotoveniach prostredníctvom tunajšieho súdu ku Krajskému súdu v Nitre, odvolanie musí
obsahovať náležitosti v zmysle § 363 C.s.p.

Z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a
musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami
tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné.
Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.
Odvolanie možno odôvodniť v zmysle § 365 ods. 1 C.s.p. len tým, že:

a) Neboli splnené procesné podmienky.
b) Súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočnila jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
c) Rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd.
d) Konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

e) Súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.
f) Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
g)Zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšieprostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.ods. 2: Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie
súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v ods. 1, ak táto
vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Ak žalovaný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.