Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. november 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12CoPr/4/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6115212067
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Ján Gandžala, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6115212067.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD.

a členov senátu Mgr. Kataríny Katkovej a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobcu K. K., nar. XX. XX.
XXXX, s trvalým pobytom G. Y. č. XXX/X, XXX XX R., proti žalovanému R. G. a.s., so sídlom H. XXXX,
XXX XX Y. nad V., IČO: XX XXX XXX, právne zastúpenému spoločnosťou AK NOVIKMEC s.r.o., so
sídlom Rázusova 125, 093 01 Vranov nad Topľou, IČO: 36 868 701, o určenie neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru, na základe odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská
Bystrica č.k. 14Cpr/2/2015-34 zo dňa 15. 02. 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. 1. Okresný súd Banská Bystrica ako súd prvej inštancie (ďalej aj „súd prvej inštancie“ event.
„prvoinštančný súd“) rozsudkom zo dňa 15. 02. 2017 žalobu žalobcu zamietol (prvý výrok). Zároveň
rozhodol, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu (druhý výrok).
1. 2.. V úvode odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančný súd konštatoval, že žalobca sa podanou žalobou
domáhal určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 10. 04. 2015, ktoré mu
bolo doručené 13. 04. 2015, a taktiež určenia, že pracovný pomer medzi ním a žalovaným naďalej trvá.

1. 3. Žalobu odôvodnil tým, že predmetné okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za
neplatné, keďže sa nedopustil závažného porušenia pracovnej disciplíny. Jeho skutkové vymedzenie
v 1. bode okamžitého skončenia pracovného pomeru nespochybnil, nie je ho však možné považovať
za opakované nerešpektovanie príkazu nadriadeného zamestnanca, pokyn na prepravu daný mu
dispečerkou pani E. dňa XX. XX. XXXX nemohol vykonať, pretože mu už v tom čase bol vydaný
pokyn na vykonanie inej prepravy, a tiež musel dbať na dodržanie predpisov týkajúcich sa organizácie
pracovného času v doprave. Dňa 27. 03. 2015 zaslal tri SMS správy, v ktorých uviedol dôvody, pre ktoré

nemôže príkaz rešpektovať. Od 18. 03. 2015 až do 27. 03. 2015 mu nebola nijakým spôsobom zaslaná
odpoveď ohľadom jeho žiadosti o poskytnutie víkendového voľna. O tom, že platnosť kvalifikačnej karty
vodiča (KKV) mu končí dňom 02. 06. 2015, a teda je povinný absolvovať nový kurz, mal žalovaný
vedomosť, disponuje týmito dokumentami alebo ich kópiami. Zamestnanec P., ktorý s ním komunikoval
prostredníctvom SMS správ nie je jeho nadriadeným zamestnancom. Okrem toho, nemohol poslúchnuť
pokyn zamestnávateľa, pretože ten bol nielenže v rozpore so všeobecne záväznými predpismi, ako je
§ 5 zákona č. 462/2007 Z.z. o organizácii pracovného času v doprave v spojení s Nariadením ES č.

561/2006, § 47 ods. 1 a § 147 ods. 1 Zákonníka práce, ale mohol bezprostredne a vážne ohroziť jeho
život alebo zdravie. Žalovaný svojím konaním porušil svoje povinnosti vyplývajúce mu zo Zákonníka
práce, ako aj z osobitných zákonov vzťahujúcich sa na bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci. Hneď
ako sa dozvedel, že má byť vypočutý v konaní pred Dopravným inšpektorátom, dňa 18. 03. 2015 formouSMS správy žiadal žalovaného o víkendové voľno v čase od 27. 03. 2015 do 29. 03. 2015, následne
20. 03. 2015 tiež formou SMS správy žiadal žalovaného o víkendové voľno od 27. 03. 2015 do 31.
03. 2015 vrátane, z dôvodu, že mu končí platnosť KKV vodiča 02. 06. 2015, kvôli konaniu na DI GA

a GP BA. Poukázal na ustanovenia § 136 a § 137 Zákonníka práce, podľa ktorých je zamestnávateľ
povinný poskytnúť zamestnancovi pracovné voľno na nevyhnutne potrebný čas aj na účasť na konaní
na štátnom orgáne, pod čo spadá aj prevzatie si zásielky z takejto inštitúcie. Nenahlásenie voľna
vopred podľa manuálu, nebolo predmetom okamžitého skončenia pracovného pomeru. Pokiaľ ide o
druhý dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru, o jeho neospravedlnenú neprítomnosť v práci,

uviedol, že v čase od 06. 02. 2015 do 09. 02. 2015 neobdržal od nariadeného žiadny pokyn, nebola
mu prideľovaná žiadna práca. Pokyn mu bol daný naposledy 06. 02. 2015, podľa ktorého 09. 02.
2015 nastúpil do zamestnania k ukončeniu prepravy, avšak vozidlo, s ktorým jazdil, sa na stráženom
parkovisku nenachádzalo. J. P. nepovažuje za svojho nadriadeného, ním je podľa popisu pracovnej
činnosti špeditér, dispečer dopravy a likvidátor diét. O manuáli vodiča z 01. 12. 2014, na ktorý v tejto
súvislosti poukazuje žalovaný, nemá vedomosť, nebol mu odovzdaný, ani s ním nebol a ani nemohol byť

oboznamovaný. V období od 05. 11. 2014 do 07. 01. 2015 mu žalovaný neprideľoval žiadnu prácu, nebol
teda prítomný na pracovisku. Preto navrhol, aby žalovaný predložil dochádzkovú knihu a tiež navrhol
vykonať výsluch zamestnanca, ktorý mal na starosti oboznámenie zamestnancov s manuálom z 01.
12. 2014. Nebol oboznámený ani s pracovnou náplňou pána P., pritom preukázateľné oboznámenie
sa s vnútornými predpismi určujúcimi vedúceho zamestnanca ostatnými zamestnancami je v zmysle

rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. Cdo/1527/2003 podmienkou pre výkon funkcie vedúceho
zamestnanca voči nim. Okrem toho, pán P. nebol oprávnený udeľovať mu pokyny pri preprave, pretože
podľa článku III, ods. 1 a 2, bod 1.2 Manuálu z 01. 12. 2014 (str. 11) bol (žalobca) na pracovnej ceste.
Vyplýva to aj z odseku 2, bod 2.1 Manuálu z 01. 12. 2014 (str. 12), v ktorom je uvedené, že vodič
je povinný komunikovať pri preprave s nadriadeným dispečerom. Predmetný manuál nebol záväzný v

čase jeho údajného porušenia pracovnej disciplín, neboli s ním totiž oboznámení všetci zamestnanci, na
doklade o prevzatí manuálu chýbajú podpisy niektorých zamestnancov. Nepodarilo sa mu skontaktovať
so žalovaným, preto podal trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu krádeže a
nedovoleného zadržania digitálnej karty, ktorá ostala vo vozidle. Po tom, čo sa dozvedel, že kartu zadržal
žalovaný, poslal mu prostredníctvom D.A.S. poisťovne právnej ochrany, a.s. výzvu na jej vydanie a

zároveň mu oznámil, že bez nej nemôže vykonávať prácu vodiča. Digitálnu kartu mu žalovaný odovzdal
až dňa 09. 03. 2015. Bez odovzdania tejto karty nemohol ani nastúpiť do práce, pričom práca mu v tomto
čase nebola ani prideľovaná. To, že si nešiel po kartu skôr, odôvodnil pokynom vyšetrovateľa, že buď
počkajú na kartu alebo nie. Keď to už trvalo mesiac, tak išiel po kartu sám, pretože mu nebolo jasné,
či je u zamestnávateľa alebo nie. Domnieva sa, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany

žalovaného bolo účelové, považuje ho za reakciu na výzvu zo strany poisťovne DAS na odovzdanie
digitálnej karty a na vyplatenie nárokov zamestnanca po tom, čo sa domáhal ochrany svojho práva na
tunajšom súde pod sp. zn. 20Cpr/5/2013. Okrem toho, porušenia pracovnej disciplíny pred 13. 02. 2015,
t.j. dvoma mesiacmi pred dňom doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru (13. 04. 2015),
t.j. porušenie zo 06. 02. 2015, 09. 02. 2015 a následne absencia od 10. 02. 2015 sú bezpredmetné.

Ak by aj k nejakému porušeniu pracovnej disciplíny z jeho strany malo dôjsť, nemá takú intenzitu, aby
bolo dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/173/2006 a 1Cdo/217/2005. Nebolo preukázané, že by v minulosti
bol upozorňovaný na nejaké porušenie pracovnej disciplíny. K vykonaniu prepravy, nakládky, ako aj
vykládky došlo a keďže žalovaný si voči nemu žiadnu škodu neuplatnil, nevznikla mu pravdepodobne

žiadna škoda.
1. 4. V ďalšej časti odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančný súd poukázal na vyjadrenia strán sporu a
konštatoval:
„Medzi stranami nie je sporné, že žalobca bol na základe pracovnej zmluvy z 10. 05. 2013 zamestnaný
u žalovaného ako vodič medzinárodnej kamiónovej dopravy. Dňa 13. 04. 2015 bolo žalobcovi

doručené okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného datované 10. 04. 2015 (ďalej
aj „OSPP“). Dňa 14. 04. 2015 žalobca oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní u
žalovaného. Sporná je v konaní existencia dôvodu pre okamžité skončenie pracovného pomeru, teda,
či došlo zo strany žalobcu k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny opakovaným nerešpektovaním
príkazu nadriadeného zamestnanca (1. bod) a neospravedlnenou neprítomnosťou v práci (2. bod), v

súvislosti s ktorou je namietané aj nedodržanie zákonom predpísanej dvojmesačnej lehoty pre okamžité
skončenie pracovného pomeru. V oboch prípadoch je spochybnená aj záväznosť pokynov zamestnanca
žalovaného, H. P., pre žalobcu.“1. 5. Následne prvoinštančný súd poukázal na vykonané dokazovanie a po uvedení zákonného znenia
ustanovenia § 9 ods. 3 Zákonníka práce uviedol:
„Podľa pracovnej zmluvy z 01. 08. 2014, bol personálnym manažérom (pre operatívu) od tohto dátumu u

žalovaného, vo B., H.. H. P., ktorého pracovnou náplňou bolo aj striedanie vodičov do svojich pridelených
áut v zahraničí, ich operatívne riešenie a zabezpečovanie. Vo vedení odštepného závodu Banská
Bystrica, prevádzka Zvolen a medzi poverenými pracovníkmi je z tohto dôvodu uvedený ako personálny
manažér len v Manuáli vodiča MKD platného od 01. 12. 2014, verzia 003 (strana 3). To, že bol pán P.
priamy nadriadený žalobcovi uviedol aj svedok E. N., člen predstavenstva žalovaného, na pojednávaní

dňa 13. 06. 2016. Žalobca na pojednávaní dňa 30. 03. 2016 pripustil, že sa zúčastnil schôdze vodičov na
koncoročnom sústredení vo Zvolene dňa 29. 12. 2014, kde podpisoval prezenciu o účasti, na ktorú bol
vyzvaný pod hrozbou uloženia sankcie, tiež, že podpis na protokole o prevzatí manuálu verzia 003 môže
byť jeho, ale samotný protokol, jeho prvú stranu napadol. Manuál, verziu 003, neprevzal. Na stretnutie
prišiel kvôli tomu, aby mu bola prideľovaná práca. Dokazuje to aj prezenčná listina z 29. 12. 2014. Aj
svedok E. N. na pojednávaní potvrdil, že na sviatky sa organizuje stretnutie vodičov, na ktorom sa im

odovzdáva aj manuál vodiča pre nový rok. Podpisuje sa prezenčná listina, aj prebratie manuálu. Svedok
K. F., vykonávajúci funkciu personálneho manažéra u žalovaného 29. 12. 2014, ako aj v marci a apríli
2015, potvrdil podpisovanie prezenčnej listiny na koncoročnej schôdzi vodičov a odovzdávanie manuálu
každému vodičovi, ktorý tam bol. Aj keď žalobca na pojednávaní uviedol, že nevedel, že pán P. je na
pozícii personálneho manažéra, mal vedomosť o tom, že má na starosti striedanie vodičov, čiže nástupy

vozidiel, tak, ako je opísané v manuáli vodiča, ktorý mal k dispozícii z roku 2009. V zmysle zákonnej
definície (§ 9 ods. 3 Zákonníka práce) bol pán P. vedúcim zamestnancom vo vzťahu k žalobcovi, aj keď
ten tvrdil, že nevedel o tom, že je personálnym manažérom v čase, keď mu dával pokyny popísané v
okamžitom skončení pracovného pomeru, pretože nebol oboznámený s manuálom verzia 003 (zákon
podmienku oboznámenia s vnútornými predpismi oprávňujúcimi vedúcich zamestnancov neukladá).

Ani rozsudok NS ČR uvádzaný právnou zástupkyňou žalobcu na pojednávaní (Cdo 1527/2003 /podľa
všetkého je ním rozsudok NS ČR sp. zn. 21Cdo 1527/2003/) požiadavku oboznámenia podriadeného
zamestnanca s vnútorným predpisom poverujúcim vedúceho zamestnanca, neobsahuje.“
1. 6. Ďalej prvoinštančný súd poukázal na zákonné znenie ustanovenia § 47 ods. 1 písm. b) a
ustanovenie § 81 písm. a) a b) Zákonníka práce a následne uviedol:

„V pracovnej zmluve z 10. 05. 2013 sa dohodlo ako miesto výkonu práce žalobcu „sídlo zamestnávateľa
a sídlo odštepného závodu zamestnávateľa a v rámci činnosti vodiča H. U.“ (ako prevádzka bol
pri zamestnávateľovi uvedený odštepný závod L. L.). Druhom práce bol vodič medzinár/ odnej
kamiónovej dopravy na vedenie nákladného motorového vozidla za účelom prepravy tovaru v rámci
Európy podľa pokynov zamestnávateľa, manipulačné práce pri vykládke/nakládke tovaru, starostlivosť

o zverené vozidlo. V zmluve boli uvedené aj tieto povinnosti zamestnanca : vykonávať podľa pokynov
zamestnávateľa práce podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase a dodržiavať pracovnú
disciplínu (bod 14) a plniť aj iné pracovné úlohy súvisiace s jeho pracovným zaradením a s obchodnou
činnosťou zamestnávateľa, podľa pokynov a potrieb zamestnávateľa (bod 15). Zamestnanec, ktorý
čerpá náhradné voľno, splní povinnosť ohlásiť sa u určených zamestnancov zamestnávateľa -

personálnych manažérov osobne alebo telefonicky v posledný deň náhradného voľna. Konkrétne
vymedzenie práv a povinností zamestnanca je pritom uvedené v manuáli vodiča, ktorý je prílohou tejto
pracovnej zmluvy a ktorého prevzatie zamestnanec podpisuje.
Žalobca žiadal o poskytnutie víkendového voľna najprv od 27. 03 do 29. 03. 2015 bez uvedenia dôvodu
(sms správou z 18. 03. 2015 odoslanou na „[email protected]) a o dva dni neskôr až do

31. 03. 2015 kvôli potrebe prihlásenia do kurzu a absolvovania školenia v súvislosti s platnosťou KKV
vodiča, ktorá končí 02. 06. 2015, kvôli konaniu na DI GA a konaniu na GP BA (sms správa z 20. 03.
2015 zaslaná na „[email protected]), potreboval si prebrať zásielky, ktoré mu boli zasielané
až po tom, čo nastúpil na pracovný turnus dňa 09. 03. 2015. Preukázal to predvolaním z 12. 03. 2015 na
OR PZ, ODI v Galante na 30. 03. 2015 a zásielkou od odosielateľa Generálna prokuratúra SR podanou

na pošte dňa 10. 03. 2015. Na víkendové voľno nemal žalobca v tom čase nárok, to je určené v zmysle
výpovede svedka H. P. pre vodičov dlhodobo jazdiacich (dva a viac mesiacov, po odkrútení minimálnej
dĺžky turnusu v trvaní 28 dní), čo žalobca v danom prípade nebol, ani to netvrdil. Aj svedok E. N. uviedol,
že vodič má nárok na víkendové voľno po štyroch odjazdených týždňoch. O náhradné voľno mohol
požiadať podľa oboch manuálov (z roku 2009 aj 2014) vopred 14 dní, čo tiež nebolo splnené. V prípade

náhlej prekážky, podľa výpovede svedka H. P., záleží od dohody zamestnanca a žalovaného, musí
sa zabezpečiť, aby sa termín stihol. S takýmito prekážkami rátajú aj oba manuály (časť IV, písm. k/),
zamestnanec je podľa nich povinný vopred oznámiť bezprostredne nadriadenému zamestnancovi dôvod
osobnej prekážky v práci bez zbytočného odkladu. Žalobca tvrdil, že si túto povinnosť splnil hneď lenčo sa o potrebe vyzdvihnutia zásielok na pošte od matky dozvedel, t.j. dňa 18. 03. 2015, prekážky však
konkretizoval až v sms správe z 20. 03. 2015. V prípade existencie žalobcom uvádzaných prekážok (§
137 ods. 4 písm. a/ Zákonníka práce a § 140 ods. 1 Zákonníka práce) bol žalovaný ako zamestnávateľ

povinný poskytnúť žalobcovi pracovné voľno. Podľa výpovede svedka P., to žalovaný aj riešil. Čas od
podania žiadosti žalobcu, 18. 03. 2015 a 20. 03. 2015, o víkendové voľno na 27. 03. 2015 bol však krátky
na stiahnutie vodiča, napriek tomu sa hľadali riešenia, ale žalobca odmietol prestriedanie medzi autami,
svedok si nepamätá, čo presne žalobca uviedol. Až na ďalší deň sa to vyriešilo, keď naložil žalobca na
Slovensko, zadaná preprava mu umožňovala byť v sobotu doobeda na Slovensku. Svedok si nepamätá

s akým časovým odstupom reagoval na sms správu od žalobcu, myslí si, že to bolo v daný deň, keď
to písal. Keď dostanú od vodiča žiadosť o voľno, tak si to poznačia, a túto informáciu posúvajú ďalším
ľuďom, dispečerom. Ak si dobre svedok spomína, najprv to riešili so žalobcom telefonicky, kedy mu
spomínal, že sa potrebuje dostať na nejaký termín na Slovensko, lebo si má vyzdvihnúť nejakú zásielku.
A potom je možné, že mu žalobca písal. Podľa OSPP, bodu 1, ktorého obsah žalobca nespochybnil, ho
kontaktovala najprv, dňa 26. 03. 2015 dispečerka pani E.. Podľa obsahu jej pokynu (zadanie prepravy

z Nemecka do Španielska), nemala v tom čase vedomosť o žiadanom voľne žalobcu, resp. voľno mu v
tom čase nebolo odsúhlasené. Aj na pojednávaní ako svedok pani F. E. uvádzala, že nemala vedomosť
o tom, že žalobca požiadal o víkendové voľno v čase, keď sa mala vykonávať preprava z Nemecka
do Španielska. Skutočnosť, že vodič má voľno, oznamuje dispečerovi vopred personálny zamestnanec.
V pondelok dostávali tabuľky, kde to bolo uvedené. O žalobcovi jej nedali 27. 03. 2015 vedieť, že má

nahlásené voľno, ak si dobre pamätá. Keď jej žalobca oznámil, že má nahlásené voľno, overovala si
to na personálnom, nepamätá si, či jej to potvrdili, ale v zozname, ktorý mala, nebol. Nie si je vedomá,
že aj jej žalobca preposlal sms o nahlásení voľna, nepamätá si. Po tom, čo žalobca odmietol vykonať
prepravu podľa pokynu svedkyne, ponúkli mu možnosť ísť tú nakládku naložiť a na neďalekej pumpe
sa vystriedať s iným vodičom, s ktorého kamiónom by išiel žalobca na Slovensko, aj túto možnosť však

odmietol. Čakal na nakládku, ktorá by bola smerom domov. Tú sa podarilo zohnať až na ďalší deň. Podľa
OSPP, v sms správe z 26. 03. 2015 od pána P. bola žiadosť žalobcu, aby si mohol vyzdvihnúť zásielku
na pošte, tým, že sa mu umožní byť v sobotu doobeda na Slovensku, akceptovaná. Podľa tohto pokynu
sa mal žalobca prestriedať s iným vodičom. Žalobca uposlúchol až pokyn z nasledujúceho dňa, z 27.
03. 2015, na základe ktorého mal odstaviť auto na pobočke žalovaného vo Zvolene, tam však nezašiel,

vozidlo odstavil v Trenčíne s tým, že mu ďalšiu cestu neumožňuje maximálna doba jeho pracovného
času. Zo žalobcom pripojených sms správ vyplýva, že odpovedal dňa 27. 03. 2015 pani E., poslednou
treťou sms správou na t.č. turnusové voľná s tým, že do 13.00 hod. si musí vybrať doporučenú zásielku
na pošte Sereď 3. Žalobca tvrdil, že dôjdením do Zvolena by porušil určité predpisy, pretože už prekročil
predpísaný počet hodín na deň. Aby vedel uviesť koľko, musel by sa pozrieť do karty. Preto musel zastať

v Trenčíne. Žalobca teda neakceptoval pokyn pána Hakela, podľa ktorého mal zájsť až do Zvolena,
pričom dôvod (prekročenie maximálneho počtu hodín na deň) nepreukázal (z predloženého výpisu z
digitálnejkartytonevyplýva),anipokynp.P.zXX.XX.XXXX,zahŕňajúciajprestriedaniesinýmvodičom,
hoci vedel, že pán P. má na starosti striedanie vodičov. V prípade neuposlúchnutia pokynov od p. P.,
ide o nedbanlivostné zavinenie zo strany žalobcu, keď o tom, že p. P. je jeho nadriadený zamestnanec

žalobca vedieť mal a mohol. Podľa svedeckých výpovedí p. N. a p. F. bol vodičom, ktorí sa zúčastnili
koncoročného stretnutia vodičov, kde bol odovzdaný manuál vodiča, a účasť na stretnutí dňa 29. 12.
2014, kde sa odovzdával Manuál vodiča MKD z 01. 12. 2014, žalobca potvrdil. Okrem toho, si žalobca
mohol informáciu o pracovnom zaradení a tým vedúcej pozícii p. P. voči nemu od februára 2015, kedy
mu v súvislosti s druhým bodom OSPP už pokyny zasielal, overiť. Rovnako vedieť mal a mohol, že ak

nebude pravda ním tvrdené prekročenie maximálneho počtu hodín na deň, čo súdu nepreukázal, pokyn
žalovaného môže porušiť. A to, že je žalobca povinný plniť pokyny zamestnávateľa a nadriadených
zamestnancov vyplývalo žalobcovi tak z pracovnej zmluvy, ako aj zo zákona (§ 81 Zákonníka práce),
na ktorý odkazovali oba manuály vodiča. Na základe uvedeného, má súd za to, že žalobca nesplnil
pokyn svojho nadriadeného zamestnanca, a tým zavinene porušil pracovnú disciplínu. V prípade pokynu

od dispečerky pani E. zo dňa 26. 03. 2015, žalovaný mal primeraný dôvod spoliehať sa, že jej pokyn
neporuší, keď v tom čase mal nahlásené voľno a oprávnene sa voči splneniu pokynu bránil, minulo
by sa tým účinku (pobyt na Slovensku) nahlásené voľno. A keď k tomu, že v tom čase nemal ešte
žalobca odsúhlasené žiadané voľno mohlo prispieť aj to, že svoju žiadosť zaslal na personalnebb@std-
donivo.sk (tento kontakt bol uvedený v manuáli vodiča z roku 2009). Podľa svedeckej výpovede p. F.,

boli vodiči upozorňovaní, aby žiadosti o voľná posielali na počítačové číslo. To bolo uvedené v manuáli
vodiča z 01. 12. 2014 pre zadávanie žiadostí o náhradné voľno, dovolenku, aj víkendové voľno. Pritom
v oboch manuáloch vodiča bolo v rámci pokynov pre vodičov uvedené, že súrne a vážne prípady sa
riešia telefonicky.“1. 7. V nasledujúcej časti odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančný súd poukázal na zákonné znenia
ustanovení § 68 ods. 1 a 2 a § 70 Zákonníka práce a následne uviedol:
„Hoci žalobca popiera prevzatie Manuálu vodiča MKD z 01. 12. 2014 (verzia 003), v oboch manuáloch

vodiča, aj vo verzii 001 z 01. 01. 2009, je v rámci pokynov pre vodičov v bode 1.2 uvedené, ak vodič
nie je na jazde alebo nemá vopred schválené náhradné voľno, dovolenku alebo nepredložil potvrdenie
o PN, je povinný byť personálnemu manažérovi k dispozícii. V prípade oznámenia nastúpiť do práce
personálnym manažérom alebo dispečerom, je povinný sa v dohodnutom čase dostaviť na pracovisko
alebo do miesta, ktoré mu určí dispečer. Z sms komunikácie medzi žalobcom a H. P. od 06. 02. 2015 do

09. 02. 2015 (č.l. 48 až 51), ako aj z výzvy na vydanie digitálnej karty vodiča zo 17. 02. 2015 vyplýva, že v
čase prvého pokynu pre žalobcu od p. P. (06. 02. 2015) ešte vykonával jazdu, ktorú mal dňa 09. 02. 2015
ukončiť vykládkou o 08.00 v Topoľčanoch. Zo strany žalobcu nebolo ani tvrdené, ani preukázané, že by
bol v deň (09. 02. 2015), kedy mu bol zo strany p. P. daný pokyn na nástup do práce 10. 02. 2015, čerpal
vopred schválené náhradné voľno (sám to potvrdil v sms správe zo 06. 02. 2015), dovolenku, alebo že
by bol „PN“, teda p. P. bol v zmysle oboch manuálov oprávnený ako personálny manažér dať žalobcovi

pokyn, aby sa dostavil dňa 10. 02. 2015 ráno do R. G., a.s., B., Na Y. 1. J. P. ako svedok uvedené potvrdil
na pojednávaní, keď uviedol, že následne po striedaní, ktoré mal žalobca vykonať s pánom O., posielal
žalobcovi opäť výzvu formou sms správy na nástup vo Zvolene, na toto však nereagoval. Nevie presne,
koľkodnítobolopostriedaní.Podľapracovnejzmluvymalžalobcaakomiestovýkonupráceurčenésídlo
zamestnávateľa a sídlo jeho odštepného závodu, tým bol podľa výpisu z obchodného registra od 06. 02.

2015 aj Zvolen, Na Štepnici 1. Iné miesto ako pracovisko, mohol určiť podľa manuálu dispečer, čo sa v
danom prípade nestalo. (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 3 Cdo/81/2010) Medzi stranami bolo
nesporné, že digitálnu kartu si vyzdvihol žalobca osobne v R. G. a.s., S. závod Banská Bystrica, pobočka
Zvolen, Na Štepnici 1, dňa 09. 03. 2015, čo potvrdzuje aj prevzatie karty z trezoru spoločnosti na č.l.
92. Zo správy o výsledku objasňovania priestupku z 31. 03. 2015 z priestupkového spisu Obvodného

oddelenia PZ Topoľčany č. ORPZ-TO-OPP3-85-2015-P, vyžiadaného na návrh žalobcu, vyplýva, že
žalobca bol informovaný o tom, že jeho digitálna karta bola uschovaná v trezore firmy R. G. a.s. so
sídlom Zvolen, Na Stepnici č. 1, čo potvrdil aj samotný žalobca pri podávaní oznámenia o priestupku
proti občianskemu spolunažívaniu na Obvodnom oddelení Policajného zboru v Seredi dňa 09. 02. 2015,
kedy uviedol, že v tento deň volal riaditeľovi pobočky R. G. do Zvolena po tom, čo sa dozvedel od vodiča,

ktorému bolo pridelené jeho vozidlo, že jeho digitálnu kartu zobral pracovník žalovaného. Žalobca takto
zistil, že jeho karta sa nachádza u žalovaného, v pobočke vo Zvolene, kde si má po ňu prísť osobne.
Žalobca sa domnieval, že mu toto robí zamestnávateľ schválne, preto podal toto oznámenie. Čiže
žalobca vedel, že jeho digitálna karta sa nachádza na mieste, na ktorom mu mala byť pridelená aj práca,
keby vydanie karty nepožadoval poštou, mohol ju mať 10. 02. 2015 k dispozícii. Preto, aby žalobca

prišiel na pracovisko, kartu nepotreboval a na mieste samom mu ju žalovaný bol ochotný vydať, len
poslať poštou ju odmietal. Dňa 09. 03. 2015 si po kartu aj do práce mohol prísť. To, že sa tak stalo až
09. 03. 2015, odôvodnil žalobca odporučením vyšetrovateľa. Sám žalobca pred vyšetrovateľom uviedol,
že si myslel, že mu to urobil žalovaný naschvál, preto takto reagoval. Nebola tu teda prekážka, ktorá by
bránila žalobcovi nastúpiť dňa 10. 02. 2015 do práce, spôsobená žalovaným ako zamestnávateľom, ani

preukázanoupracovnouneschopnosťou,čerpanímdovolenky,udelenímneplatenéhopracovnéhovoľna
alebo zákonnou prekážkou v práci na strane žalobcu. Išlo teda o neospravedlnenú absenciu žalobcu v
práci. Ako však správne poukázala právna zástupkyňa žalobcu, zamestnávateľ je oprávnený okamžite
skončiť pracovný pomer len v lehote 2 mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie
dozvedel, pričom v ustanovenej lehote ho musí aj doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné (§ 68

ods. 1 a 2 a § 70 Zákonníka práce). Pokiaľ ide o nenastúpenie žalobcu do práce dňa 10. 02. 2015, mohol
žalovaný tento dôvod uplatniť v okamžitom skončení, vrátane jeho doručenia žalobcovi, len do 10. 04.
2015, čo sa nestalo. Udelenie ďalších pokynov do 08. 03. 2015, na ktoré je nastúpenie vodiča do práce
viazané (viď oba manuály vodiča - pokyny pre vodičov, bod 1.2), žalovaný súdu nepreukázal, len tvrdil,
že žalobca do práce po 09. 02. 2015 do 08. 03. 2015 nenastúpil, na čo mu bola následne zasielaná

písomná výzva na nástup. Z tohto dôvodu je OSPP v druhom bode spočívajúcom v neospravedlnenej
neprítomnosti žalobcu v práci od 10. 02. 2015 do 08. 03. 2015 neplatné.“
1. 8. Po poukázaní na konkrétne rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 3 Cdo
63/2003 z 01. 01. 2004, 3 Cdo/71/2003 z 01. 01. 2005, 3 Cdo 83/1999 z 01. 05. 2000 a 2Cdo 194/2004
z 01. 01. 2006) prvoinštančný súd konštatoval:

„Zo svedeckých výpovedí p. P., ako aj p. N. vyplýva, že žalobca bol problémový zamestnanec už od
svojho nástupu, mal problém so striedaniami, to, čo bolo problémom v skúšobnej dobe, sa objavilo aj po
nejakom čase po prvom spore. Z obsahu predmetného spisu vyplýva, že žalobca odmietol akceptovať
pokyn nadriadeného p. P. aj 06. 02. 2015 na striedanie s iným vodičom. Reakcie žalobcu na pokyny p. P.(sms komunikácia medzi nimi od 06. 02. do 09. 02. 2015) mali urážajúci charakter. V konaní tunajšieho
súdu sp.zn. 20Cpr/5/2013 žalobca žaloval žalovaného o neplatnosť skončenia pracovného pomeru v
skúšobnej dobe, ku ktorému došlo zo strany žalovaného bez udania dôvodu. Súdom konštatovaná

neplatnosť tohto skončenia (rozsudok č.k. 20Cpr/5/2013-64 z 21. 01. 2014) bola spôsobená jeho
oneskoreným doručením žalobcovi. Právny zástupca žalovaného uviedol na pojednávaní, že už aj v
minulosti sa stalo, že žalobca nenastúpil do práce, ale nepreukázal to. Uviedol tiež, že konaním žalobcu
vznikla žalovanému škoda v tom, že prepravu musel vykonať iný zamestnanec, čím vznikli náklady na
prepravu a mzdy, ale táto nie je vyčíslená. Na základe uvedeného, má súd preukázané, že zavinené

porušenie pracovnej disciplíny žalobcom popísané v prvom bode okamžitého skončenia pracovného
pomeru, je s ohľadom na jeho osobu, jeho prístup k nadriadeným zamestnancom a postoj k plneniu
nimi zadávaným pracovným úlohám, závažné, a okamžité skončenie pracovného pomeru žalovaného
so žalobcom zo dňa 10. 04. 2015 je preto platné. Z tohto dôvodu súd žalobu žalobcu zamietol.“
1. 9. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania odôvodnil súd prvej inštancie aplikáciou zásady
úspechu v konaní vyplývajúcou z ustanovenia § 255 ods. 1 s použitím § 262 ods. 2 zák. č. 160/2015

Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).

2. 1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca (prostredníctvom pôvodnej právnej zástupkyne)
v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok prvoinštančného
súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

2. 2. Odvolanie odôvodnil tým, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP) aj je nepreskúmateľný z dôvodu jeho
nezrozumiteľnosti.
2. 3. V súvislosti s uvedením konkrétnych dôvodov odvolania uviedol, že s názorom prvoinštančného
súdu, že okamžité skončenie jeho pracovného pomeru, pokiaľ ide o prvý výpovedný dôvod - opakované

nerešpektovanie pokynu nadriadeného zamestnanca P., je platné, sa nemôže stotožniť, pretože
vychádzal z nesprávneho záveru, že pán P. bol jeho vedúcim zamestnancom v zmysle ustanovenia
§ 9 ods. 3 Zákonníka práce. V tejto súvislosti uviedol, že v zmysle uvedeného ustanovenia sa na
účely pracovnoprávnych predpisov vedúcimi zamestnancami rozumejú zamestnanci poverený vedením
jednotlivých organizačných útvarov podľa organizačnej štruktúry zamestnávateľa uvedenej spravidla

v jeho organizačnom poriadku, prípadne inom vnútornom predpise zamestnávateľa. Teda takéto
postavenie musí vyplývať vedúcemu zamestnancovi buď z právneho predpisu alebo z organizačnej
štruktúry zamestnávateľa, prípadne z nejakého vnútorného predpisu. Musí však byť zároveň splnená aj
druhá podmienka, a to, že s týmito predpismi alebo s pracovnou náplňou nadriadeného zamestnanca
sú podriadení zamestnanci dostatočným spôsobom a hlavne preukázateľne oboznámení. Pokiaľ mal

byť pán P. jeho priamym nadriadeným, mal žalovaný ako zamestnávateľ s týmto riadne oboznámiť
svojich zamestnancov. Žalovaný nepredložil žiadny doklad o tom, že by on (žalobca) bol po 01. 08. 2014
oboznámený s tým, že menovaný vykonáva v spoločnosti žalovaného funkciu personálneho manažéra
a že je jeho priamym nadriadeným.
2. 4. V ďalšej časti odôvodnenia odvolania žalobca namietal, že predmetný Manuál vodiča MKD (z

obsahu, ktorého vyplýva, že tento by mal byť vnútorným predpisom zamestnávateľa), mu zamestnávateľ
neodovzdal, a že s ním neboli oboznámení všetci zamestnanci. Žalovaný teda neuniesol dôkazné
bremeno v tom smere, že s Manuálom vodiča MKD zo dňa 01. 12. 2014 boli oboznámení všetci
zamestnanci a že tento vstúpil do platnosti.
2. 5. Žalobca ďalej namietal konštatovanie prvoinštančného súdu, že zohľadnil to, že bol údajne

problémových zamestnanec už od svojho nástupu a mal problémy so striedaním. Konštatoval,
že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že riadne komunikoval s nadriadeným zamestnancom
žalovaného a to s pani F. E., ktorá vykonávala funkciu dispečerky. Nie si je vedomý toho, že by
neuposlúchol pokyn nadriadeného zamestnanca. Opakovane zdôraznil, že zamestnanec P., ktorý s ním
komunikoval prostredníctvom SMS správ, nebolo jeho nadriadeným zamestnancom.

2. 6. Okrem toho žalobca namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu
z dôvodu jeho nezrozumiteľnosti. V tejto súvislosti poukázal na to, že prvoinštančný súd zamietol jeho
žalobuzdôvodu,žeokamžitéskončeniejehopracovnéhopomerujeplatné,pokiaľideoprvýbod(dôvod)
okamžitého skončenia, a to opakované nerešpektovanie pokynu nariadeného zamestnanca. Pokiaľ ide
o druhý bod (dôvod) okamžitého skončenia pracovného pomeru, a to neospravedlniteľnú neprítomnosť v

práci, v tejto časti považoval okamžité skončenie pracovného pomeru za neplatné. Z obsahu okamžitého
skončenia pracovného pomeru vyplýva, že porušenia pracovných povinností sa mal dopustiť údajne
aj v minulosti a to konaním uvedením v bode 2 okamžitého skončenia pracovného pomeru. Keďže
prvoinštančný súd v tejto časti, t.j. v časti bodu 2 okamžitého skončenia pracovného pomeru rozhodol,že okamžité skončenie z tohto dôvodu je neplatné, nemal na toto prihliadať ani pri rozhodovaní v časti
bodu 1 okamžitého skončenia pracovného pomeru.
2. 7. V súvislosti s odvolaním sa do výroku o nároku na náhradu trov konania žalobca namietal,

že prvoinštančný súd síce jeho žalobu zamietol, avšak pokiaľ ide o druhý bod (dôvod) okamžitého
skončenia pracovného pomeru, v tejto časti sa stotožnil s jeho obranou a okamžité skončenie
pracovného pomeru z tohto dôvodu považoval za neplatné. Je teda zrejmé, že v tejto časti žaloby bol
úspešný a preto má za to, že prvoinštančný súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania mal
aplikovať ustanovenie § 255 ods. 2 CSP, prípadne ustanovenie § 257 CSP.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379, §
380 a 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219 ods.
3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

5. 1. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
5. 2. Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie

správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

6. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného
súdu odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne. Odvolací súd (v súlade s

vyššie citovaným ustanovením § 387 ods. 2 CSP) sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením
jeho rozhodnutia, ktoré je dostatočne podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné, presvedčivé a logickým
spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi, a
teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie
neporušil právo strán sporu na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje

žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom
posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).

7. Odvolací súd konštatuje, že žalobca v odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, okolnosti
alebo argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania prvoinštančného súdu a s ktorými by sa

prvoinštančný súd pri rozhodnutí nezaoberal a v odôvodnení rozhodnutia náležite nevysporiadal.

8. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia (v súlade s citovaným § 387 ods.
2 CSP) preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalobcu
uvedené v odvolaní.

9. Odvolací súd sa nestotožňuje s argumentáciou žalobcu uvedenou v odvolaní, ktorou spochybňoval
záver prvoinštančného súdu, že zamestnanec žalovaného pán P. bol jeho vedúcim zamestnancom v
zmysle ustanovenia § 9 ods. 3 Zákonníka práce, ktorý bol v zmysle uvedeného ustanovenia oprávnený
žalobcovi (okrem iného) dávať záväzné pracovné pokyny. Táto skutočnosť vyplýva z jeho pracovného

zaradenia, nakoľko od 01. 08. 2014 zastával v spoločnosti žalovaného funkciu personálny manažér (pre
operatívu), ktorého pracovnou náplňou bolo aj striedanie vodičov v zahraničí, ich operatívne riešenie
a zabezpečovanie. Z vykonaného dokazovania nesporne vyplýva, že žalobca objektívne nadobudol
túto vedomosť najneskôr dňa 29. 12. 2014, keď sa uvedeného dňa zúčastnil schôdze vodičov na
koncoročnom stretnutím vo Zvolene, kde mu bol odovzdaný Manuál vodiča MKD, v ktorom bolo uvedené

pracovné zaradenie pána P. ako personálneho manažéra. Účasť žalobcu na uvedenom pracovnom
stretnutí vodičov vyplýva s ním podpísanej prezenčnej listiny týkajúcej sa prebratia manuálu vodiča
verzia 003 (č.l. 114 spisu). Tvrdenie žalobcu, že uvedený manuál vodiča neprevzal je teda nepravdivé.
Odvolací súd považoval za tendenčnú a účelovú i ďalšiu jeho argumentáciu, že žalovaný v konaní
nepreukázal, že s predmetným Manuálom vodiča MKD boli oboznámení všetci zamestnanci. Z hľadiska

tohto sporu je totiž podstatné, či predmetný Manuál vodiča MKD bol doručený žalobcovi a či sa on mal
objektívne možnosť oboznámiť s jeho obsahom. Ako už bolo uvedené, v spore bolo preukázané, že
tento dokument bol žalobcovi odovzdaný, a teda objektívne sa mohol oboznámiť s jeho obsahom, teda
aj s pracovným postavením pána P.. Preto za situácie, keď v spore bolo preukázané, že žalobca v dňoch26. až 27. 03. 2015 opakovane nerešpektoval príkazy, ktorému boli vydané vedúcim zamestnancom
jeho zamestnávateľa, možno jednoznačne konštatovať, že z jeho strany došlo k závažnému porušeniu
pracovnej disciplíny a teda k naplneniu dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru skutkovo

presne špecifikovaného v bode 1. okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 10. 04. 2015. Z
toho vyplýva, že záver prvoinštančného súdu, že predmetné okamžité skončenie pracovného pomeru
žalobcu u žalovaného v rozsahu 1. dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru je platné, je
vecne správne. Odvolací súd sa stotožňuje i s odôvodnením prvoinštančného súdu týkajúcim sa tejto
časti rozhodnutia a v žiadnom prípade ho nepovažuje za nezrozumiteľné a teda za nepreskúmateľné.

10. V súvislosti s odvolacou argumentáciou žalobcu týkajúcou sa odvolania do výroku o nároku na
náhradu trov konania odvolací súd konštatuje, že je síce pravdou, že prvoinštančný súd považoval za
relevantný dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu u žalovaného „len“ prvý dôvod
(uvedenýpodbodom1.)okamžitéhoskončeniapracovnéhopomeruadruhýdôvod(uvedenýpodbodom
2.) okamžitého skončenia pracovného pomeru vyhodnotil ako neplatný, avšak z hľadiska rozhodovania

o nároku na náhradu trov konania vychádzajúc z ustanovenia § 255 CSP je podľa názoru odvolacieho
súdu podstatný „pomer úspechu vo veci“ a v tomto spore je pomer úspechu vo veci jednoznačný,
t.j. žalobca bol v spore plne neúspešný a teda logicky žalovaný bol v spore plne úspešný. Za tohto
stavu nemal prvoinštančný súd inú možnosť, ako na rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania
aplikovať ustanovenie § 255 ods. 1 CSP, čo aj urobil. Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, žalobca

nešpecifikoval konkrétne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by boli dôvodom na rozhodovanie o
nároku na náhradu trov konania podľa ustanovenia § 257 CSP.

11. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387

ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

12.Žalovanýbolvodvolacomkonaníúspešnýapretomupodľa§396ods.1spoužitím§255ods.1CSP
vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný si však náhradu trov odvolacieho konania
neuplatnil a keďže existenciu účelne vynaložených trov odvolacieho konania žalovaného nemal odvolací

súd preukázanú ani zo spisu (nepodal ani vyjadrenie k odvolaniu žalobcu), náhradu trov odvolacieho
konania mu nepriznal.

13. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).