Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 17. október 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7To/25/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115011248

Dátum vydania rozhodnutia: 17. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tobiaš

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8115011248.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.PetraTobiašaasudcovJUDr.Moniky
Halkociovej a Mgr. Iva Maruščáka na verejnom zasadnutí konanom dňa 17.10.2019, v trestnej veci proti
obžalovaným 1/ J. L. a 2/ H. L. pre prečin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a/ Tr.

zákona a iné, o odvolaní obžalovaných J. L. a H. L. proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 6T
115/2015 zo dňa 15.4.2019 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e/, ods. 3 Tr. poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o treste
u oboch obžalovaných.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku

1. obžalovanému J. L., nar. XX.XX.XXXX v L., trvale bytom L. XXX, okr. J.,

u k l a d á:

Podľa § 323 ods. 1 Tr. zákona s použitím § 38 ods. 2 Tr. zákona, § 36 písm. j/ Tr. zákona, § 37 písm.
h/ Tr. zákona, § 41 ods. 1 Tr. zákona v spojení § 56 ods. 1, 2 Tr. zákona úhrnný peňažný trest vo
výške 300,- (tristo) Eur.

Podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený,
náhradný trest odňatia slobody vo výmere 3 (troch) mesiacov.

- 2 - 7To/25/2019

2. obžalovanému H. L., nar. XX.XX.XXXX v J., trvale bytom L. XXX, okr. J.,

Podľa § 323 ods. 1 Tr. zákona s použitím § 38 ods. 2, 3 Tr. zákona, § 36 písm. j/ Tr. zákona v spojení
§ 56 ods. 1, 2 Tr. zákona peňažný trest vo výške 200,- (dvesto) Eur.

Podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený,
náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dvoch ) mesiacov. o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov uznal obžalovaného J. L., nar. 12.3.1983, vinným z prečin
výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom ublíženia

na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona a oboch obžalovaných J. L. a H. L.,nar. XX.XX.XXXX,
vinných z prečinu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, na tom
skutkovom základe, že

- dňa 29.5.2015 asi o 01.00 hod. v J. na Ul. W. na mieste prístupnom verejnosti pod vplyvom alkoholu
obžalovaný J. L. bezdôvodne fyzicky napadol tam prítomného J. O., ktorého raz päsťou udrel do oblasti

tváre,
v dôsledku čoho poškodený spadol, pričom utrpel tržnozmliaždenú ranu koreňa nosa so zlomením
nosových kostí bez posunu úlomkov s krvácaním z nosa a pomliaždenie čelovej oblasti, ktoré zranenia
si podľa znalca z odboru zdravotníctva vyžadujú liečenie spojené s práceneschopnosťou v trvaní 14-18
dní,

- následne asi o 01.05 hod. potom čo na miesto prišla hliadka PZ, počas vykonávania služobného
zákroku obžalovaný H. L. nerešpektoval výzvu polície, prišiel
k príslušníkovi vykonávajúcemu zákrok ppráp. Y., ktorého oboma rukami raz sotil do oblasti hrudníka a
keď k obžalovanému H. L. pristúpil príslušník PZ nstržm. K. H., ktorý mu chcel zabrániť v ďalšom útoku
na poškodeného ppráp. E. Y., vtedy nstržm. K. H. zozadu chytil pod krk obžalovaný J. L. a stiahol ho na

zem, kde v ďalšom útoku mu bolo zabránené, pričom ppráp. E. Y. neutrpel žiadne zranenia a nstržm. K.
H. utrpel opuch ľavého lakťa, ktoré zranenie si vyžiadalo lekárske ošetrenie.

Za to súd prvého stupňa uložil obžalovanému J. L. podľa § 323 ods. 1 Trestného zákona s použitím §
38 ods. 2 Trestného zákona pri existencii poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j) Trestného zákona

a existencii priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. h) Trestného zákona, § 41 ods. 1 Trestného zákona
úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 18 (osemnásť) mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného
zákona mu výkon uloženého trestu podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona určil
skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia v trvaní 2 (dvoch) rokov.

- 3 - 7To/25/2019
Obžalovanému H. L. uložil podľa § 323 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného
zákona pri existencii poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j) Trestného zákona a neexistencii
priťažujúcej okolnosti podľa § 37 Trestného zákona trest odňatia slobody v trvaní 1 (jedného) roka.
Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona mu výkon trestu podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1

Trestného zákona určil skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia trvaní 18 (osemnásť) mesiacov.

Proti tomuto rozsudku, proti všetkým jeho výrokom, podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie obaja
obžalovaní prostredníctvom obhajcu. V dôvodoch odvolania uviedli, že z dokazovania v prípravnom
konaní ako aj na hlavnom pojednávaní nie je jednoznačne ustálený priebeh skutku uvedený v obžalobe,

predovšetkým z výpovede poškodeného na hlavnom pojednávaní je zrejmé, že práve poškodený O.,
tak ako to sám uviedol, prvý niekoho udrel. Následne došlo k zraneniu poškodeného, no jeho verziu
o napadnutí osobou J. L. jednoznačne nepotvrdil žiaden z vypočutých svedkov. J. L. sa len bránil
útoku údajne poškodeného, či na jeho osobu alebo na osobu jeho brata. Vo vzťahu k prečinu útoku
na verejného činiteľa uviedli, v žiadnom prípade nemali úmysel pôsobiť na, či už oprávnený alebo

neoprávnený výkon právomoci zasahujúceho policajta. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že medzi
H. L. a zasahujúcim policajtom pravdepodobne došlo k fyzickému kontaktu, no v žiadnom prípade
nedošlo k naplneniu úmyslu ako aj k násiliu proti verejnému činiteľovi. K naplneniu pojmu použitia násilia
nestačí samo o sebe len napríklad uchopenie odevu alebo zatrasenie, čo je potvrdené aj judikatúrou
súdov (R22/1966). Aj v prípade J. L. poukázali na to, že v žiadnom prípade nemal úmysel a ani nepôsobil

násilím na výkon verejného činiteľa. Aj v tomto prípade je veľmi otázny spôsob výkonu oprávnení
policajta - od preukázania sa príslušnosti k policajnému zboru až po konkrétny zásah, resp. použitie
donucovacích prostriedkov. K zraneniu poškodeného policajta jednoznačne nedošlo jeho úmyselným
pôsobením. Mechanizmus údajného zranenia poškodeného policajta nebol v priebehu prípravného ako
aj hlavného pojednávania jednoznačne preukázaný. Pravdepodobnou príčinou bolo stiahnutie J. L.

ďalším zasahujúcim policajtom a pád vlastnou váhou všetkých zúčastnených osôb. To však vylučujeúmyselné násilie, ktoré vyžaduje skutková podstata tohto trestného činu. Navrhli, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zrušil v celom rozsahu a oslobodil ich spod obžaloby.

Na základe takto riadne a včas podaného odvolania krajský súd v zmysle ustanovenia § 317 ods.
1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým
obžalovaný podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, prihliadajúc aj
na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1
Tr. poriadku a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaných je sčasti dôvodné.

Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že súd prvého stupňa vykonal na hlavnom
pojednávaní všetky dostupné a potrebné dôkazy na objasnenie skutkového stavu tak, aby umožnili súdu
spravodlivé rozhodnutie v súlade s § 2 ods.

- 4 - 7To/25/2019

10 Trestného a tieto dôkazy aj správne vyhodnotil jednotlivo aj v ich súhrne tak, ako mu to ukladá ust.
§ 2 ods. 12 Trestného poriadku.

Z hľadiska otázky viny, prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s ust. § 168
ods. 1 Trestného poriadku podrobne uviedol, ktoré skutočnosti vzal za preukázané, o ktoré dôkazy svoje

skutkové zistenia oprel, existenciu ktorých skutočností pokladal so zreteľom na výsledky vykonaného
dokazovania za pochybné a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, najmä tých, ktoré si
vzájomne odporovali.

Z odôvodnenia rozsudku, najmä z jeho písomných dôvodov podrobne rozpísaných, je zrejmé, ako sa

okresný súd vysporiadal s obhajobou obžalovaných i tvrdeniami jednotlivých svedkov o tom, ako malo
dôjsť ku skutku, za ktorý bol obžalovaný trestne stíhaný.

Krajský súd preto nemal pochybnosti o správnosti skutkových zistení, tieto zodpovedajú výsledkom
vykonaného dokazovania na hlavných pojednávaniach, ako aj v prípravnom konaní. Aj podľa názoru

krajského súdu bolo bez odôvodnených pochybností dokázané, že skutky, pre ktoré sú obžalovaní
stíhaní, sa stali, majú znaky trestného činu a spáchali ich práve obžalovaní J. L. a H. L.. Preto správne
postupovalokresnýsúd,akzatakýchtookolnostíobžalovanéhoJ.L.uznalvinnýmzospáchaniaskutkov,
ktoré sa mu kládli za vinu a taktiež správne bolo aj ustálenie viny zo žalovaného skutku vo vzťahu k
obžalovanému H. L.. Vzhľadom na to, že na skutkové zistenia, ako aj na právne posúdenie konania

oboch obžalovaných sa podrobne a dostatočne presvedčivo poukazuje v odôvodnení napadnutého
rozsudku, kde okresný súd detailne a presvedčivo uviedol skutočnosti, ktoré ho viedli k hore uvedenému
rozhodnutiu, odvolací súd si tieto úvahy a závery súdu prvého stupňa v celom rozsahu osvojil, nemá o
nich pochybnosti a preto v podrobnostiach na ne odkazuje a dodáva nasledovné.

Úvodom je potrebné uviesť, že na obžalovaného J. L. bola podaná obžaloba pre prečin výtržníctva podľa
§ 364 ods. 1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 156 ods.
1 Trestného zákona a prečin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a) Trestného zákona
a na obžalovaného H. L. pre prečin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a) Trestného
zákona.

Obžalovaného J. L. zo skutku kvalifikovaného ako prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr.
zák. v jednočinnom súbehu s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. usvedčuje
predovšetkým výpoveď poškodeného J. O., ktorý popísal, že pred barom Ponorka schytal ranu päsťou
do tváre od obžalovaného J. L., následne na to spadol na zem, potom sa postavil a ušiel, keďže ho

obžalovaný prenasledoval. Poškodený odlišne od svojej výpovede z prípravného konania popísal na
hlavnom pojednávaní, čo predchádzalo útoku obžalovaného, keď v prípravnom konaní uviedol, že dostal
päsťou z ničoho nič a na hlavnom pojednávaní pripustil, že tomu predchádzal určitý konflikt medzi
prítomnými osobami a že zrejme on udrel niekoho ako prvý, avšak

- 5 - 7To/25/2019
nevedel uviesť koho, ani akým spôsobom a následne dostal päsťou do tváre. Výpoveď poškodeného
je podporená aj svedkom H. F., ktorý síce na hlavnom pojednávaní neuviedol podstatné podrobnosti
ohľadom skutku, avšak vzhľadom na rozpory v jeho výpovediach, ktoré odôvodnil uplynutím času, bolačítanávýpoveďzprípravnéhokonania,priktorejpopísalpriebehskutkuobdobne,akopoškodenýO.aza
útočníka označil obžalovaného J. L.. Samotnú existenciu konfliktu pred barom bez ďalších podrobností
ohľadom útočníka a napadnutého potvrdili aj svedkovia J. P., G. P. a H. N..

Na týchto záveroch nič nemení ani skutočnosť uvádzaná poškodeným na hlavnom pojednávaní, že
zrejme to bol on, kto vyslal úder ako prvý. Táto skutočnosť tvorí podstatu odvolacích námietok vo
vzťahu k tomuto skutku s tým, že obžalovaný, pokiaľ niekoho udrel, bola to iba obrana a reakcia na
predošlý útok. Krajský súd však vo vzťahu k prejednávanej veci zdôrazňuje, že v tomto konkrétnom

prípade, aj za situácie, ak poškodený vyslal bližšie nešpecifikovaný úder z hľadiska intenzity, spôsobu
ako aj objektu, ktorému bol tento úder adresovaný, následný útok bol evidentne neadekvátny, nie je
možné ho v žiadnom prípade hodnotiť ako nutnú obranu, keďže sa v čase úderu päsťou do tváre
poškodeného zo strany obžalovaného nejednalo o priamo hroziaci alebo trvajúci útok a zároveň nebolo
nijakým spôsobom preukázané, aby poškodený niekomu spôsobil nejaké zranenia alebo aby niekoho
konkrétneho udrel takým spôsobom, že tento útok bol spôsobilý vyvolať odôvodnenú reakciu v podobe

spôsobenia ublíženia na zdraví. O týchto záveroch svedčí aj skutočnosť uvádzaná poškodeným O. a
tiež svedkom G. P., že hneď po tom, čo dostal päsťou do tváre od obžalovaného, vstal a rozbehol sa
preč k parkovisku, pričom obžalovaný mal utekať za ním, teda útok poškodeného netrval, ani už priamo
bezprostredne nehrozil. Poškodený O. tak pravdepodobne len zasiahol do šarvátky, pričom ako reakciu
dostal silnú ranu päsťou do tváre. V kontexte výpovede poškodeného je teda možné, že úder zo strany

obžalovaného bol ozaj určitou reakciou na provokáciu, ktorá však v takej intenzite nebola dôvodná a bola
zjavne neprimeraná. Len na okraj sa javí ako potrebné uviesť, že samotný Trestný zákon v skutkovej
podstate trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 nevyžaduje bezdôvodné ublíženie na
zdraví, stačí, aby páchateľ inému ublížil na zdraví, k čomu nepochybne zo strany obžalovaného J.
L. došlo, pričom tento útok obžalovaného nie je okolnosťou vylučujúcou protiprávnosť, ktorá by mala

viesť k oslobodeniu obžalovaného spod obžaloby, keďže ani prípadná prvotná provokácia, ktorá nemala
žiadne preukázateľné následky, nie je dôvodom na útok, ktorý spôsobí ublíženie na zdraví v zmysle
trestnoprávnych noriem a teda ani pokiaľ by poškodený ozaj začal provokovať prvý a niekoho aj udrel
alebo sa ho pokúsil udrieť (čím si sám nebol istý), toto obžalovaného nezbavuje viny za to, že ho udrel
do tváre bez relevantného dôvodu takou intenzitou, ktorá spôsobila následky spĺňajúce pojmové znaky

ublíženia na zdraví.

Je potrebné tiež poukázať aj na výpovede obžalovaného, keď na hlavnom pojednávaní uviedol, že si
veľmi nepamätá, čo sa stalo, lebo asi dostal úder do hlavy a zrejme potom sa zomlela bitka, avšak v
prípravnom konaní uviedol, že vedel, že niekoho udrel, ale nevedel koho, asi bránil brata, ktorý sa dostal

do potýčky s inou

- 6 - 7To/25/2019
partiou, aj on, ale niečo dostal. Ak niekomu ublížil a zranil, tak to prizná a odškodní ho. Potom sa
pochytil s policajtmi a spadli na zem. Pri odstraňovaní rozporov nevedel uviesť ani začiatok šarvátky,

ani počet osôb, nepamätal si to, len vedel, že ho niekto udrel. Obrana obžalovaného sa v týchto
súvislostiach javí ako účelová a je tam evidentná snaha čo najviac spochybniť ustálený priebeh udalostí
zmätočnými vyjadreniami ako „neviem, nepamätám si, niečo sa zomlelo, asi niekto, boli tam nejaké
osoby“. Je tiež potrebné poukázať na to, že obhajoba začala argumentovať obranou voči prvotnému
úroku poškodeného až po tom, čo to poškodený uviedol na hlavnom pojednávaní, dovtedy tieto

skutočnosti neuvádzal ani obžalovaný.

Zranenia poškodeného J. O. ako následok útoku obžalovaného, spĺňajúce pojmový znak ublíženia
na zdraví podľa § 123 ods. 2 Tr. zák., sú objektivizované znaleckým dokazovaním znalca H.. H. F.,
ktorý zistil, že poškodený utrpel tržno-zmliaždenú ranu koreňa nosa so zlomeninou nosových kostí

bez posunu úlomkov a krvácaním z nosa a pomliaždenie čelovej oblasti a uvedené poranenia boli z
hľadiska mechanizmu vzniku spôsobené tupými predmetmi o širšej kontaktnej ploche, ktoré pôsobili na
oblasť nosa veľkou silou a prudkosťou a mohlo sa tak stať s najväčšou pravdepodobnosťou pri jednom
údere do oblasti nosa zatvorenou dlaňou - päsťou spôsobenou druhou osobou s následným pádom
poškodeného na zem, kedy mohlo dôjsť k pomliaždeniu čelovej oblasti. K úplnému zahojeniu takéhoto

zranenia spravidla dochádza za 14-18 dní a v prípade pomliaždenia čelovej oblasti ide o poranenie
ľahké, ktoré si nevyžaduje špecifickú chirurgickú liečbu, iba prípadne užívanie liekov a mastí na tlmenie
bolesti a urýchlenie vstrebávania opuchu, pričom k úplnému vyhojeniu spravidla dochádza za 5-6 dní aprípadná práceneschopnosť mohla trvať 14-18 dní. Jednalo sa o také poškodenie zdravia iného, ktorého
liečenie, počas ktorého bol nie iba na krátky čas sťažený obvyklý spôsob života poškodeného.

Z hľadiska právnej kvalifikácie teda súd prvého stupňa správne kvalifikoval vyššie uvedené konanie
obžalovaného J. L. ako prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. v jednočinnom súbehu
s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák., keď obžalovaný jedným konaním súčasne
sa dopustil fyzicky, na mieste verejne prístupnom výtržnosti tým, že napadol iného a inému úmyselne
ublížil na zdraví.

Čo sa týka skutku kvalifikovaného ako prečin útoku na verejného činiteľa, z jeho spáchania sú obaja
obžalovaní usvedčovaní predovšetkým svedeckými výpoveďami zasahujúcich príslušníkov policajného
zboru K. H. a E. Y., ktorí zhodne popísali priebeh zásahu a následný útok obžalovaných tak, že svedok
Y. označil práve obžalovaného H. L. ako osobu, ktorá do neho sotila po výzve na predloženie dokladov a
v zhode s tým je aj výpoveď svedka H., ktorý zároveň uviedol, že pri snahe pomôcť kolegovi bol zozadu

napadnutý a strhnutý na zem obžalovaným J. L., pričom ich výpovede sú podporené aj DVD záznamom
mestskej polície, na ktorom bol incident zachytený, tento bol na hlavnom pojednávaní prehraný a v
podstate korešponduje s priebehom skutkového deja, ako bol ustálený v skutkovej vete. Nepriamo
incident potvrdil aj svedok H. N., ktorý v prečíta-

- 7 - 7To/25/2019
nej výpovedi z prípravného konania popísal napadnutie zasahujúcich policajtov v súlade s ich
vyjadreniami.

K odvolacím námietkam obžalovaných týkajúcich sa toho, že tam nebol prítomný ich úmysel pôsobiť
na výkon právomoci verejných činiteľov je potrebné uviesť, že k soteniu do poškodeného Y. došlo po
výzve k predloženiu dokladov, teda bola to reakcia na túto výzvu, ktorú Y. predniesol v súvislosti s
výkonom svojej právomoci, pričom poškodený H. v reakcii na toto prvé napadnutie išiel situáciu riešiť a
chcel zabrániť v ďalšom konaní obžalovaného H. L., na čo zareagoval obžalovaný J. L., keď napadol

poškodeného H.. Z kontextu sledu týchto dejových udalostí je evidentné, že agresívne správanie sa
obžalovaných voči zasahujúcim príslušníkom bolo motivované práve činnosťou príslušníkov policajného
zboru, teda v konaní obžalovaných bol prítomný aj úmysel im znemožniť, resp. sťažiť výkon ich
funkcie pri zásahu. Rovnako k odvolacej námietke týkajúcej sa nedostatočnej legitimácie policajtov
je potrebné osobitne poukázať na faktický stav, keď hliadky prišli na služobných autách označených

nápisom „Polícia“, boli v služobnej uniforme s nápisom „Polícia“ a prakticky ani nebol časový priestor
sa nejakým spôsobom preukazovať, keď jednak boli obžalovaní značne pod vplyvom alkoholu a jednak
pri výzve na preukázanie už bol zasahujúci príslušník okamžite fyzicky napadnutý. Aj v tomto prípade
je teda obrana obžalovaných skôr účelová, s cieľom vyhnúť sa zodpovednosti za svoje konanie, pričom
bola vyvrátená vykonaným dokazovaním. Obžalovaní, aj keď boli pod vplyvom alkoholu, avšak podľa

výsledkov dychovej skúšky nie až v takom množstve, aby trpeli úplným „oknom“, pričom ich tvrdenia
obsahujú veľké množstvo nezrovnalostí a rozporov, najmä pokiaľ ide o obranu H. L., ktorý na hlavnom
pojednávaní nedokázal vôbec vysvetliť rozpory vo svojich výpovediach. Naviac ovplyvnenie alkoholom
nezbavuje obžalovaných trestnoprávnej zodpovednosti.

Aj tento skutok bol prvostupňovým súdom kvalifikovaný správne ako prečin útoku na verejného činiteľa
podľa § 323 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., keď obaja obžalovaní použili voči zasahujúcim policajtom
násilie s úmyslom pôsobiť na výkon právomoci verejného činiteľa. V zmysle § 128 ods. 1 Tr. zák. je
príslušník policajného zboru ako osoba v služobnom pomere verejným činiteľom, pričom bola splnená
aj podmienka, že bol trestný čin spáchaný v súvislosti s výkonom jeho právomoci ako verejného činiteľa

Obaja obžalovaní sú plne trestne zodpovedné subjekty z hľadiska veku a príčetnosti, pričom konali vo
formepriamehoúmysluvsúlades§15písm.a/Tr.zák.Zároveňsvojímkonanímporušiliobjektchránený
zákonom a to v prípade prečinu výtržníctva udržiavanie verejného poriadku, v prípade prečinu ublíženia
na zdraví ochrana ľudského zdravia a pri prečine útoku na verejného činiteľa záujem spoločnosti na

riadnom a nerušenom výkone právomoci verejného činiteľa.Za takýchto okolností teda vo vzťahu k otázke viny teda krajský súd považoval v intenciách vyššie
uvedených dôvodov a úvah odvolanie obžalovaných za nedôvodné a výrok o vine v napadnutom
rozsudku posúdil ako zákonný a vecne správny.

- 8 - 7To/25/2019
Okrem výroku o vine krajský súd ako súd odvolací na podklade odvolania obžalovaných preskúmal aj
výrokyotrestevnapadnutomrozsudkuadospelkzáveru,ževtejtočastimožnoodvolanieobžalovaných
považovať za dôvodné.

V prípade prečinu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 Tr. zákona je zákonom stanovená
trestná sadzba v rozmedzí 1 až 5 rokov. Súd prvého stupňa uložil obžalovanému J. L. úhrnný trest
odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov, ktorý mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu 2 rokov
a obžalovanému H. L. trest odňatia slobody vo výmere 1 roka, podmienečne odložený na skúšobnú
dobu 18 mesiacov.

Krajský súd v prvom rade konštatuje, že tieto uložené tresty odňatia slobody, vrátane určenej skúšobnej
doby podmienečného odsúdenia, sú tresty zákonné, uložené v rámci zákonom stanovenej trestnej
sadzby, pričom súd prvého stupňa tiež správne priznal a vyhodnotil pomer poľahčujúcich a priťažujúcich
okolností. Zároveň však krajský súd s poukazom na konkrétne okolnosti prípadu, ako aj osoby

obžalovaných dospel k záveru, že v tomto konkrétnom prípade na dosiahnutie účelu trestu, v súlade so
zásadami uvedenými v § 34 Tr. zák., keď trest má plniť represívnu funkciu, ako aj úlohu individuálnej a
generálnej prevencie a súčasne má predstavovať morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou, postačí
aj uloženie iného druhu trestu namiesto trestu odňatia slobody, v tomto konkrétnom prípade peňažného
trestu za splnenia zákonných podmienok podľa § 56 ods. 2 Tr. zákona.

Konkrétne okolnosti, ktoré viedli krajský súd k tomuto záveru, spočívajú predovšetkým v osobe oboch
obžalovaných, keď títo pred spáchaním skutku, ale ani v čase po jeho spáchaní neboli súdne trestaní,
pričomvočiobžalovanémuJ.L.saviedloešteinétrestnékonanie,ktorésavšakskončilooslobodzujúcim
rozsudkom a voči H. L. sa žiadne iné trestné stíhanie neviedlo. V rámci priestupkového konania

obžalovaný J. L. postihnutý nebol a H. L. má jeden záznam ohľadom priestupku na úseku dopravy, ktorý
bol riešený napomenutím. Zároveň je potrebné poukázať aj na to, že obaja obžalovaní pracujú, sú riadne
zamestnaní a aj zo zamestnania a z obce sú hodnotení kladne. Okrem týchto skutočností týkajúcich sa
osoby obžalovaných krajský súd vzal do úvahy aj dobu viac ako 4 rokov, ktorá uplynula od spáchania
skutku a tiež samotné okolnosti spáchania skutku, keď predovšetkým čo sa týka obžalovaného J. L.,

jeho konanie bolo výsledkom určitých nezhôd a konfliktov medzi skupinou osôb evidentne pod vplyvom
alkoholu, medzi ktorými zrejme došlo k šarvátke, čo ho na jednej strane neospravedlňuje v otázke viny,
ale na túto skutočnosť je potrebné prihliadať pri ukladaní trestu.

Prihliadajúc potom na povahu spáchaného prečinu ako aj možnosť nápravy páchateľov, ako to má na

zreteli ust. § 34 a § 56 ods. 2 Tr. zák., potom krajský súd bol toho názoru, že v danom prípade účel trestu
bude plne dosiahnutý aj uložením primeraného peňažného trestu, pričom nie je nevyhnutné ukladať
obžalovaným trest odňatia slobody, hoci aj spojený s jeho podmienečným odkladom. Nakoľko obaja
obžalovaní sú zamestnaní a majú pravidelný príjem, pričom u nich nedošlo k zmene zamestnávateľa,
čo vyplynulo z vyjadrenia obhajcu na verejnom

- 9 - 7To/25/2019
zasadnutí, podľa názoru krajského súdu je v možnostiach a schopnostiach obžalovaných peňažný trest
v primeranej výške reálne uhradiť.

Aj krajský súd rovnako ako súd prvého stupňa priznal obžalovanému J. L. jednu poľahčujúcu okolnosť
podľa § 36 písm. j/ Tr. zák., teda že viedol pred spáchaním trestného činu riadny život, ako aj jednu
priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h/ Tr. zák., keď spáchal viac trestných činov, čím konštatoval
rovnosťpriťažujúcichapoľahčujúcichokolností.ObžalovanémuH.L.priznaljednupoľahčujúcuokolnosť

podľa § 36 písm. j/ Tr. zák., teda že viedol pred spáchaním trestného činu riadny život, pričom v jeho
prípade priťažujúcu okolnosť nezistil, konštatujúc prevahu poľahčujúcich okolností.Z hľadiska určenia výšky peňažného trestu postupoval krajský súd v súlade s ust. § 56 ods. 1 Tr. zákona
a vzhľadom na okolnosti prípadu a osoby obžalovaných považoval za primeraný u obžalovaného J. L.
peňažný trest vo výške 300,- Eur, ktorý ukladal v súlade s § 41 ods. 1 Tr. zák. ako trest úhrnný a u

obžalovaného H. L. vo výške 200,- Eur. Zároveň pre prípad možného úmyselného zmarenia peňažného
trestu krajský súd v súlade s ust. § 57 ods. 3 Tr. zák. ustanovil obžalovaným aj náhradný trest odňatia
slobody a to u obžalovaného J. L. vo výmere 3 mesiacov a u obžalovaného H. L. vo výmere 2 mesiacov.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti preto krajský súd sčasti vyhovel odvolaniu obžalovaných,

postupom podľa § 321 ods. 1 písm. e/, ods. 3 Tr. por. zrušil v napadnutom rozsudku výrok o treste,
keď uložený trest odňatia slobody považoval pre obžalovaných vzhľadom na vyššie rozvedené úvahy
a dôvody za neprimerane prísny a podľa § 322 ods. 3 Tr. por. sám rozhodol tak, ako je uvedené vo
výroku tohto rozsudku.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.