Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. marec 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 3To/3/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5811010373
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Gallová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5811010373.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Gallovej a sudcov JUDr.

Vladimíra Sučika a Mgr. Miroslava Mazúcha, prejednal na verejnom zasadnutí konanom dňa 28. marca
2019 odvolanie prokurátora a obžalovaných T. F. a U. W. proti rozsudku Okresného súdu Námestovo,
sp. zn. 4T/119/2011 z 30. augusta 2018 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d), e), ods. 2 Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Námestovo,
sp. zn. 4T/119/2011 z 30.8.2018 v časti: vo výroku o treste u obžalovaných T. F., U. W., T. T. a G. Y..

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por.

o d s u d z u j e

Obžalovaného T. F., nar. XX.XX.XXXX v O., bytom P. XXX, okres
O., t.č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody
Ružomberok

Podľa § 188 ods. 2 Tr. zák., § 41 ods. 2 Tr. zák. § 42 ods. 1 Tr. zák., § 39 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods.
2, ods. 4 Tr. zák., § 37 písm. m) Tr. zák. na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) rokov.

Podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon
trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

Podľa 42 ods. 2 Tr. zák., § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. u k l a d á obžalovanému trest zákazu činnosti
vedenia motorových vozidiel vo výmere 18 (osemnásť) mesiacov.

Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. z r u š u j e vo výroku o treste:

- rozsudok Okresného súdu Námestovo, sp. zn. 6T/65/2009 z 5.5.2011, právoplatný 23.5.2011, ktorým
bol obžalovanému pre viacnásobný prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1
písm. d) Tr. zák. uložený trest odňatia slobody vo výmere 1 mesiac, výkon ktorého trestu mu bol podľa §
49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. podmienečne odložený s určením skúšobnej doby podľa § 50 ods. 1 Tr. zák.
na 12 mesiacov a trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel vo výmere 18 mesiacov,

- trestný rozkaz Okresného súdu Námestovo, sp. zn. 6T/73/2011 z 25.7.2011, doručený obžalovanému
26.7.2011, právoplatný 20.9.2011, ktorým bol obžalovanému pre prečin zanedbania povinnej výživy
podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zák. uložený trest odňatia slobody vo výmere 11 mesiacov, výkon
ktorého trestu mu bol podmienečne odložený podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. s určením skúšobnej
doby podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. na 24 mesiacov, podľa § 61 ods. 2 Tr. zák. trest zákazu činnosti vedenia
motorových vozidiel vo výmere 18 mesiacov a ktorým bol podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. zrušený výrok
o treste uložený rozsudkom Okresného súdu Námestovo, č.k. 6T/65/2009-101 z 5.5.2011,

- rozsudok Okresného súdu Námestovo, sp. zn. 4T/116/2009 z 21.9.2011 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Žiline, č.k. 1To/96/2011-268 z 22.11.2011, ktorým bol obžalovanému podľa § 235 ods.1 Tr. zák. uložený pre trestný čin vydierania podľa § 9 ods. 2 Tr. zák., § 235 ods. 1 Tr. zák., trestný čin
krádeže podľa § 9 ods. 2 Tr. zák., § 247 ods. 1 Tr. zák., účinného do 1.1.2006, a iné úhrnný trest odňatia
slobody vo výmere 27 mesiacov, na výkon ktorého bol obžalovaný podľa § 39a ods. 2 písm. a) Tr. zák.,

účinného do 1.1.2006, zaradený do I. nápravnovýchovnej skupiny,
- rozsudok Okresného súdu Námestovo, sp. zn. 6T/93/2011 zo 6.9.2012, v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 2To/10/2013 z 27.2.2013, ktorým bol obžalovanému uložený za zločin
podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a), c) Tr. zák. súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4 roky
a 6 mesiacov, na výkon ktorého bol zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym

stupňom stráženia. Zároveň bol obžalovanému uložený podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. aj trest
zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel vo výmere 18 mesiacov. Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. súd
zrušil vo výroku o treste rozsudok Okresného súdu Námestovo, sp. zn.6T/65/2009 z 5.5.2011, trestný
rozkaz Okresného súdu Námestovo sp. zn. 6T/73/2011, doručený obžalovanému 26.7.2011 a rozsudok
Okresného súdu Námestovo, sp. zn. 4T/116/2009 z 21.9.2011, v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Žiline, sp. zn. 1To/96/2011 z 22.11.2011,

- rozsudok Okresného súdu Žilina, sp. zn. 1T/32/2012 z 15.4.2013, právoplatný 15.4.2013, ktorým
za zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák. súd upustil od uloženia súhrnného
trestu vzhľadom na rozsudok Okresného súdu Námestovo, sp. zn. 6T/93/2011 zo 6.9.2012, v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 2To/10/2013 z 27.2.2013.

Súčasne sa zrušujú aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom
na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Obžalovaného U. W., nar. XX.XX.XXXX v O., bytom P. XXX,
okres O., na slobode,

Podľa § 188 ods. 2 Tr. zák., § 41 ods. 2 Tr. zák. § 42 ods. 1 Tr. zák., § 39 ods. 1Tr. zák., § 38 ods. 2,
ods. 3 Tr. zák., § 36 písm. n), písm. l) Tr. zák. na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona súd z a r a ď u j e obžalovaného na výkon trestu do ústavu

na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. z r u š u j e vo výroku o treste:

- rozsudok Okresného súdu Námestovo, sp. zn. 4T/87/2010 z 29.11.2013, v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 3To/11/2014 z 13.2.2014, ktorým bol obžalovanému po povolení obnovy
konania za zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zák. a prečin poškodzovania cudzej veci podľa § 245
ods. 1 Tr. zák. uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 roky, na výkon ktorého bol zaradený
do ústavu na výkon trestu odňatia slobody do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.

Súčasne sa zrušujú aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom
na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Obžalovaného T. T., nar. XX.XX.XXXX v O., bytom B., ul.
L. XXX, okres O., na slobode,

Podľa § 188 ods. 2 Tr. zák., § 39 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák., § 36 písm. l) Trestného
zákona, na trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky.

Podľa § 51 ods. 1 Trestného zákona, za použitia § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, súd výkon

trestu odňatia slobody podmienečne odkladá a zároveň ukladá probačný dohľad nad jeho správaním
v skúšobnej dobe.

Podľa § 51 ods. 2 Trestného zákona súd u r č u j e skúšobnú dobu vo výmere 4 (štyri) roky.

Podľa § 51 ods. 4 písm. g) Trestného zákona súd u k l a d á obžalovanému obmedzenie - podrobiť sa v
súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom, alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku
alebo inému výchovnému programu.Obžalovaného G. Y. nar. XX.XX.XXXX v O., bytom P. XXX, okres
O., na slobode,
Podľa § 188 ods. 2 Tr. zák., § 39 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák., § 36 písm. l) Trestného

zákona, na trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky.

Podľa § 51 ods. 1 Trestného zákona, za použitia § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, súd výkon
trestu odňatia slobody podmienečne o d k l a d á a zároveň u k l a d á probačný dohľad
nad jeho správaním v skúšobnej dobe.

Podľa § 51 ods. 2 Trestného zákona súd u r č u j e skúšobnú dobu vo výmere 2 (dva) roky
a 6 (šesť) mesiacov.

Podľa § 51 ods. 4 písm. g) Trestného zákona súd u k l a d á obžalovanému obmedzenie - podrobiť sa v
súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom, alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku

alebo inému výchovnému programu.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom boli obžalovaní T. F., T. X. a U. W. v bodoch 1/ a 2/ a obžalovaní T. T. a U. Y. v
bode 2/ uznaní za vinných z pokračovacieho zločinu lúpeže v spolupáchateľstve podľa § 20, § 188 ods.
1, ods. 2 písm. c) Tr. zák., na skutkovom základe že

1/
po predchádzajúcej vzájomnej dohode dňa 23.02.2009 v čase okolo 21:00 hod. v k.ú. C., okres O.,
T. F. a T. X. zamaskovaní v kuklách, s plynovými pištoľami v rukách, vnikli do bufetu majiteľa T. W.,
nar. XX.XX.XXXX, nachádzajúcom sa pri „starých bazénoch“, zatiaľ čo U. W. ostal vonku pri aute pred

bufetom, T. F. oblapiac oboma rukami zozadu predavačku J. O., nar. XX.XX.XXXX, jej znemožnil brániť
sa a T. X. mieriac na ňu plynovou pišťoľou zakričal „daj peňondze, kde sú peňondze“, následne z
prepraviek s pivom zobral igelitovú tašku s jej osobnými vecami, v ktorej sa nachádzala aj peňažná
tržba z predaja v bufete z uvedeného dňa, následne z bufetu ušli a všetci traja nasadli do osobného
motorovéhovozidlazn.VWPASSATtmavejfarby,naktorombolipripevnenékvozidlunepatriacetabuľky

s presne nezistenými evidenčnými číslami Poľskej republiky a odišli smerom na obec P., čím poškodenej
J. O., nar. XX.XX.XXXX, spôsobili odcudzením 1 ks nabíjačky na mobilný telefón značky SAMSUNG,
1 ks nabíjačky značky TOSCHIBA s modemu na internet a 1 ks kozmetického kufríka, škodu vo výške
100,- Eur a poškodenému T. W., nar. XX.XX.XXXX, odcudzením finančnej hotovosti škodu vo výške
600,- Poľských zlotých a 600,- eur,

2/
dňa 28.02.2009 v čase okolo 16:00 hod. v k.ú. obce W., v blízkosti hraničného priechodu, na území
Poľskej republiky, po predchádzajúcej vzájomnej dohode a rozdelení úloh, T. F., G. Y., T. X., U. W. a T. T.
prišli na osobnom motorovom vozidle tmavej farby zn. VW PASSAT, na ktorom boli pripevnené k vozidlu

nepatriace tabuľky s presne nezistenými evidenčnými číslami Poľskej republiky, ktoré, ako vodič, viedol
T. T. k tam nachádzajúcim sa objektom zmenární, kde T. T. zostal čakať, ako vodič, v naštartovanom
vozidle a:
- T. X. a U. W., zamaskovaní s kuklami na hlavách, vbehli do zmenárne valút bez popisného čísla
majiteľky V. O., nar. XX.XX.XXXX, nachádzajúcej sa pri štátnej hranici so Slovenskou republikou a

žiadali od pokladníčky T. T., nar. XX.XX.XXXX, vydanie peňazí z pokladne a to slovami „dawaj kase
a szybko“, pričom T. X. jej hrozil plynovou pištoľou v ruke, na základe čoho im táto vydala 740,- eur,
670,- Slovenských korún a 1.090,- Poľských zlotých, následne peniaze zobrali a zo zmenárne vybehli
von do pristaveného vozidla, kde takto V. O. spôsobili škodu odcudzením vo výške 762,23 eur a 1.090,-
Poľských zlotých.

- T. F. a G. Y., zamaskovaní s kuklami na hlavách, vbehli do zmenárne valút bez popisného čísla
majiteľa R. S., nar. XX.XX.XXXX, nachádzajúce sa pri štátnej hranici so Slovenskou republikou a
žiadali od pokladničky W. G., nar. XX.XX.XXXX, vydanie peňazí z pokladne a to slovami „to napad,
dawaj peňondze“, pričom T. F. jej hrozil plynovou pištoľou, ktorú držal v rukách, kde W. G. na uvedené
nereagovala, následne, keď sa im nepodarilo otvoriť dvere do priestoru pokladne, zo zmenárne spoločne

vybehli.Obžalovaný T. F. bol podľa § 188 ods. 2 Tr. zák., § 42 ods. 1 Tr. zák. s prihliadnutím na ust. § 37 písm. m)
Tr. zák. a § 38 ods. 4 Tr. zák., odsúdený na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 10 (desať) rokov.

Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. súd zrušil výrok o treste uloženom obžalovanému rozsudkom Okresného súdu
Námestovo, sp. zn. 6T/93/2011 zo dňa 06.09.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žilina, sp.
zn.2To/10/2013zodňa27.02.2013,avýrokotresteuloženomrozsudkomOkresnéhosúduŽilina,sp.zn.
1T/32/2012 zo dňa 15.04.2013, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce,
ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zák. súd

zaradil obžalovaného na výkon trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom
stráženia.

Obžalovaný T. X. bol podľa § 188 ods. 2 Tr. zák. za použitia § 39 ods. 1 Tr. zák., s prihliadnutím na ust.
§ 36 písm. j), písm. l) Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere
tri roky. Podľa § 51 ods. 1 Tr. zák., za použitia § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák., súd obžalovanému výkon

trestu odňatia slobody podmienečne odložil a zároveň uložil probačný dohľad nad jeho správaním v
skúšobnej dobe. Podľa § 51 ods. 2 Tr. zák. súd určil skúšobnú dobu vo výmere 4 (štyri) roky. Podľa § 51
ods. 4 písm. g) Tr. zák. súd uložil obžalovanému obmedzenie - podrobiť sa v súčinnosti s probačným a
mediačným úradníkom, alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku alebo inému výchovnému
programu. Podľa § 51 ods. 5 Tr. zák. súd uložil obžalovanému povinnosť počas skúšobnej doby strpieť

nad sebou kontrolu vykonávanú probačným a mediačným úradníkom okresného súdu, v obvode ktorého
je miesto pobytu obžalovaného.

Obžalovaný U. W. bol podľa § 188 ods. 2 Tr. zák., s prihliadnutím na ust. § 36 písm. l) Tr. zák. a § 38
ods. 2, ods. 3 Tr. zák. odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov. Podľa § 48 ods.

2 písm. a) Tr. zák. súd zaradil obžalovaného na výkon trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody
s minimálnym stupňom stráženia.

Obžalovaný T. T. bol podľa § 188 ods. 2 Tr. zák. za použitia § 39 ods. 1 Tr. zák., s prihliadnutím na
ust. § 36 písm. j), písm. l) Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. odsúdený na trest odňatia slobody vo

výmere 3 (tri) roky. Podľa § 51 ods. 1 Tr. zák., za použitia § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák., súd obžalovanému
výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil a zároveň uložil probačný dohľad nad jeho správaním
v skúšobnej dobe. Podľa § 51 ods. 2 Tr. zák. súd určil skúšobnú dobu vo výmere 4 (štyri) roky. Podľa §
51 ods. 4 písm. g) Tr. zák. súd uložil obžalovanému obmedzenie - podrobiť sa v súčinnosti s
probačným a mediačným úradníkom, alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku alebo inému

výchovnému programu. Podľa § 51 ods. 5 Tr. zák. súd uložil obžalovanému povinnosť počas skúšobnej
doby strpieť nad sebou kontrolu vykonávanú probačným a mediačným úradníkom okresného
súdu, v obvode ktorého je miesto pobytu obžalovaného.

Obžalovaný G. Y. bol podľa § 188 ods. 2 Tr. zák. za použitia § 39 ods. 1 Tr. zák., s prihliadnutím na

ust. § 36 písm. j), písm. l) Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. odsúdený na trest odňatia slobody vo
výmere 3 (tri) roky. Podľa § 51 ods. 1 Tr. zák., za použitia § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák., súd obžalovanému
výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil a zároveň uložil probačný dohľad nad jeho správaním
v skúšobnej dobe. Podľa § 51 ods. 2 Tr. zák. súd určil skúšobnú dobu vo výmere štyri roky. Podľa § 51
ods. 4 písm. g) Tr. zák. súd uložil obžalovanému obmedzenie - podrobiť sa v súčinnosti s probačným a

mediačným úradníkom, alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku alebo inému výchovnému
programu. Podľa § 51 ods. 5 Tr. zák. súd uložil obžalovanému povinnosť počas skúšobnej doby strpieť
nad sebou kontrolu vykonávanú probačným a mediačným úradníkom okresného súdu, v obvode ktorého
je miesto pobytu obžalovaného.

Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku súd poškodených T. H. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. A.
XXX, Poľská republika, V. W. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. W. XXX, Y., Poľská republika, W. U., nar.
XX.XX.XXXX, bytom Z., S. XX, Poľská republika, R. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom W., X. XXX, Poľská
republika, T. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom O., T. XXX/XX-X, a J. I., rod. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom V.
XXX, s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces.

Podľa § 289 ods. 2 Trestného poriadku si okresný súd vyhradil rozhodovanie o vecných dôkazoch
verejnému zasadnutiu.Proti tomuto rozsudku, podali odvolanie prokurátor, aj obžalovaní T. F. a U. W..

Prokurátor podal odvolanie v neprospech všetkých obžalovaných proti výrokom o treste. S predmetným

rozsudkom sa možno stotožniť, čo sa týka výroku o uznaní viny, kde toto plne zodpovedá vykonanému
dokazovaniu. Nemožno sa však stotožniť s výrokom o treste, kde výroky o treste vo vzťahu ku všetkým
obžalovaným považuje za neprimerane mierne a v rozpore so zásadami individuálnej aj generálnej
prevencie. Pri obžalovanom T. F. je toho názoru, že keďže súd ukladal súhrnný trest odňatia slobody
za zbiehajúcu trestnú činnosť, pri ukladaní ktorého sa trestná sadzba zvyšuje o jednu tretinu, mal

súd správne uložiť nepodmienečný trest odňatia slobody na hornej hranici takto upravenej trestnej
sadzby so zaradením pre jeho výkon do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom
stráženia.Navrhovanýtrestodôvodňujeskutočnosťou,žeT.F.bolvpodstatehlavnýminiciátoromcelého
konania, poukazuje tiež na jeho postoj k prejednávanej veci a v neposlednom rade aj na prevahu
priťažujúcich okolností. Pri obžalovaných T. X., T. T., ako aj G. Y. podľa jeho názoru neboli splnené
zákonné podmienky na použitie ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák., teda na mimoriadne zníženie trestu

odňatia slobody. V danom prípade neboli preukázané a zistené žiadne konkrétne okolnosti prípadu vo
vzťahu k jednotlivým obžalovaným, ako ani ich pomerov, z ktorých by vyplývalo, že by použitie trestnej
sadzby ustanovenej Trestným zákonom bolo pre nich neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany
spoločnosti by postačovali aj tresty kratšieho trvania. Je toho názoru, že v danom prípade nie je namieste
automaticky postupovať podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. len z dôvodu, že na hlavnom pojednávaní nepopreli

spáchanie skutku, prípadne v záverečnej reči sa vyjadrili, že im je celé konanie ľúti. Osobitne vo vzťahu
k obžalovanému T. T. je toho názoru, že jeho vyjadrenie na poslednom hlavnom pojednávaní bolo
čisto účelové, nakoľko len pod ťarchou dôkazov si zrejme uvedomil svoju situáciu a v tomto kontexte
je možné vnímať toto jeho vyhlásenie. Uvedené vyhlásenie nespĺňa podmienky priznania a úprimnej
ľútosti tak, aby to bolo posúdené ako poľahčujúca okolnosť uvedená v ustanovení § 36 písm. l) Tr. zák.

Rovnako poukázal na postoj obžalovaného G. Y., ktorý na začiatku hlavného pojednávania neurobil
žiadne vyhlásenie, ako aj odmietol v danej veci vypovedať, teda u neho nebola naplnená poľahčujúca
okolnosť priznania a úprimnej ľútosti. Za účelom naplnenia základných zásad generálnej a individuálnej
prevencie sa javí ako potrebné u obžalovaných T. X., T. T. ako aj G. Y., uloženie nepodmienečných
trestov odňatia slobody v dolnej polovici zákonom stanovenej trestnej sadzby so zaradením do výkonu

trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Vo vzťahu k obžalovanému U. W. poukázal na
skutočnosť, že tento sa dopustil oboch čiastkových skutkov, na súde síce urobil vyhlásenie, že nepopiera
spáchanie skutku, avšak samotné vyhlásenie nemožno automaticky považovať aj za úprimnú ľútosť
svojho konania, preto je toho názoru, že bolo na mieste u tohto obžalovaného uloženie trestu odňatia
slobody v polovici zákonom ustanovenej trestnej sadzby so zaradením na jeho výkon do ústavu na

výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. V závere poukázal, že v danej trestnej veci došlo k
spáchaniu závažnej trestnej činnosti s vysokou spoločenskou nebezpečnosťou a s určitým stupňom
organizovanosti, kde sa javí potreba u všetkých obžalovaných uloženia primeraných nepodmienečných
trestov odňatia slobody, aby takýmto spôsobom došlo k riadnemu naplneniu zásad jednak individuálnej,
ako aj generálnej prevencie. Navrhol, aby odvolací súd v danej veci zrušil odvolaním napadnuté výroky

o treste a súčasne uložil obžalovaným primerané nepodmienečné tresty odňatia slobody so zaradením
obžalovaných T. X., T. T., G. Y. a U. W. na výkon trestu do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom
stráženia a obžalovaného T. F. do ústavu so stredným stupňom stráženia.

Obžalovaný T. F. po vyhlásení rozsudku zahlásil odvolanie voči všetkým jeho výrokom. Následne

v písomných dôvodoch odvolania prostredníctvom svojej obhajkyne uviedol: „Obžalovaný podaným
odvolaním namieta výrok o vine ako aj trest, ktorý mu súd uložil. Obžalovaný je presvedčený o
tom, že rozsudok okresného súdu je nesprávny pre nejasnosť výrokov, ale najmä preto že sa súd
nevysporiadal so všetkými okolnosťami dôležitými pre rozhodnutie. Obžalovaný namieta podstatné
chyby konania, ktoré rozhodnutiu predchádzali, nakoľko boli porušené ustanovenia, ktorými sa má

zabezpečiť objasnenie veci a právo obhajoby. Obžalovaný je presvedčený o tom, že mu zákonným
spôsobom nebolo preukázané spáchanie skutkov, za ktoré ho súd uznal vinným. Obžalovaný poukazuje
na nezrozumiteľnosť rozsudku vo výroku o vine, kde súd síce uvádza, že obžalovaní T. F., T. X. a U. W.
v bode 1/ a v bode 2/ obžaloby spoločným konaním proti inému použili hrozbu bezprostredného násilia
v úmysle zmocniť sa cudzej veci a čin spáchali závažnejším spôsobom konania a ďalej, že spáchali

pokračovací zločin lúpeže podľa § 188 ods.1,ods. 2 písm. c/ Trestného zákona, v spolupáchateľstve
podľa § 20 Trestného zákona, ale nie je uvedené akým konkrétnym závažnejším spôsobom konania
čin spáchali a upresnenie nie je ani poukazom na príslušné ustanovenie Trestného zákona. Ďalej je v
uvádzanej časti výroku rozsudku opakovane odkaz na body 1/ a 2/ obžaloby, čo obžalovaný považujeza nadbytočné a zavádzajúce, nakoľko obžaloba nie je súčasťou rozsudku. Obžalovaný namieta,
že mu súd pri ukladaní trestu ako priťažujúcu okolnosť zohľadnil jeho predchádzajúce odsúdenie
podľa § 37 písm. m) Tr. zákona, kde z odpisu z registra trestov vyplýva, že obžalovaný nebol pred

spáchaním skutkov (23.02.2009 a 28.02.2009), za ktoré je stíhaný, právoplatne odsúdený za akýkoľvek
iný trestný čin. Uvedeným postupom súdu boli porušené ustanovenia Trestného zákona o ukladaní
trestu, nakoľko súd uložil T. F. trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov aj s poukazom na opísanú
priťažujúcu okolnosť a prevažujúce priťažujúce okolnosti podľa §38 ods.4 Trestného zákona. Naopak
T. F. požaduje, aby mu bola súdom priznaná poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. j) Tr. zákona,

nakoľko je toho názoru, že pred súdenými skutkami viedol riadny život. Súd v odôvodnení rozsudku
konštatuje, že vina obžalovaného F. bola preukázaná najmä výpoveďami spoluobžalovaných T. X., U.
W., T. T. a G. Y., ktorí v rámci svojich výpovedí v prípravnom konaní mali detailne popísať lúpežné
prepadnutie bufetu v Oraviciach ako aj lúpežné prepadnutia v zmenárni v Korbielowe. S ich výpoveďami
majú plne korešpondovať výpovede svedkov T. T., V. O., L. W. a W. U.. K tvrdenej zhode vo výpovediach
spoluobžalovaných a svedkov T. F. podotýka, že svedkyňa V. O. nebola podľa výpovede útoku prítomná,

svedok L. W. uviedol, že si nič nepamätá a svedkyňa W. U. uviedla, že svedkov nepozná a okrem
niekoľkých popísaných udalostí si podrobnosti si nepamätá. Žiaden zo svedkov vypočutých na hlavnom
pojednávaní neoznačil T. F. ako páchateľa skutkov.Za zásadné obžalovaný T. F. považuje porušenie
jeho práva na obhajobu a to postupom súdu, kde na hlavnom pojednávaní dňa 14.11.2013 boli čítané
zápisnice o výsluch obvinených T. X., U. W. a G. Y. z prípravného konania a to len s poukazom

na § 258 ods.4 Tr. poriadku. Čítanie uvedených výpovedí obžalovaný T. F. namietal s poukazom na
porušenie jeho práva „nakoľko nemal možnosť klásť obžalovaným otázky“ a tým namietal porušenie
kontradiktórnosti konania (námietky sú zaprotokolované v zápisnici z hlavného pojednávania). T. F.
už pri preštudovaní spisu v prípravnom konaní (v ÚVV Žilina dňa 24.08.2011) prostredníctvom svojho
obhajcu žiadal realizovať svoje právo a dať v tom čase spoluobvineným otázky a to formou vykonania

konfrontácie, návrh bol vyšetrovateľom zamietnutý. S uvedenými námietkami obžalovaného F., aby súd
neprihliadal na čítané zápisnice z prípravného konania sa súd nevysporiadal ani na pojednávaní a ani
v odôvodnení rozsudku. Obžalovaný T. F. trvá na tom, že jeho právo na kontradiktórne konanie pri
výsluchu obvinených T. X., U. W., T. T. a G. Y. v prípravnom konaní nemohlo byť evidentne uplatnené,
lebo napriek vydaniu uznesenia o vznesení obvinenia toto bolo T. F. ako obvinenému doručené až

14.04.2011 a len od uvedeného dátumu mohol reálne uplatňovať svoje práva ako obvinený. Obžalovaný
nesúhlasí, aby boli výpovede spoluobvinených vyhodnotené ako neodkladný a neopakovateľný úkon,
nakoľko po vznesení obvinenia vyšetrovateľovi nič nebránilo aby výsluchy opakoval a umožnil na
nich prítomnosť v tom čase obvinenému T. F.. Aj napriek súčasnej judikatúre v uvedenej otázke sa
všeobecne akceptuje individuálnosť každého prípadu a predovšetkým sa osobitne posudzujú konkrétne

okolnostiatoakýmkľúčovýmdôkazomvinyjetakýtospoluobvinený(svedok),ktorýnikdynebolvypočutý
kontradiktórne. Dôležité je aj to že obžalovaný sa konfrontácie so spoluobvinenými už v prípravnom
konaní domáhal. My sme toho názoru, že s poukazom odôvodnenie napadnutého rozsudku je výsluch
T. X., U. W., T. T. a G. Y. z prípravného konania v podstate jediným dôkazom, o ktorý súd opiera vinu
obžalovaného T. F.. Ďalej je obžalovaný T. F. toho názoru, že dotknuté čítanie zápisníc z prípravného

konania v prípade T. X. a U. W. bolo v rozpore s ustanoveniami Trestného poriadku a to aj z dôvodu,
že súd uznesením prijal vyhlásenie menovaných obžalovaných o vine a vyhlásil, že dokazovanie v
rozsahu v akom obžalovaní priznali spáchanie skutku sa nevykoná a vykonajú sa len dôkazy súvisiace
s výrokom o treste a náhrade škody. Obžalovaný namieta postup, kedy napriek uvedenému uzneseniu
konštatujúcemu, že súd prijíma vyhlásenie a bude vykonávať dokazovanie len súvisiace s výrokom o

treste a náhrade škody, súd čítal celé výpovede obžalovaných X. a W. z prípravného konania. Takýto
postup odporuje ustanoveniu § 257 ods. 8 Tr. poriadku, nakoľko súd pred výsluchom
týchto obžalovaných a čítaní ich výpovedí z prípravného konania neuviedol, že výsluch obžalovaných je
podľa § 257 ods.8 posledná veta t.j. ako výsluch obžalovaného o účasti inej osoby na žalovanej trestnej
činnosti. Výpoveď spoluobžalovaného T. T., na ktorú poukazuje súd v odôvodnení bola realizovaná na

hlavnom pojednávaní súdu dňa 30.08.2018 a týkala len skutku podľa bodu 2/. Obžalovaný T. uviedol,
iba to, že spáchal skutok kvalifikovaný pod bodom 2/ obžaloby, ako zločin lúpeže a že je ochotný uhradiť
aj za spoluobžalovaných vzniknutú škodu. Obžalovaný T. F. trvá na tom, že odôvodnenie rozsudku
poukazom na výpoveď T. T. ako obvineného z prípravného konania (strana 15, 16 rozsudku) nemá
oporu v žiadnom zákonnom ustanovení a je nelegitímne. Na výpoveď obžalovaného T. z prípravného

konania sa v žiadnom prípade nemôže v súčasnej procesnej situácii prihliadať (obžalovaný T. T. na
hlavnom pojednávaní vypovedal a jeho výpoveď z prípravného konania nebola postupom podľa §263
ods.3 čítaná). Z písomného odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že súd za hlavný usvedčujúci dôkaz
považuje výpovede spoluobžalovaných a svedkov a o tieto opiera svoj záver o vine obžalovanéhoF. na iné dôkazy súd pri hodnotení dokazovania vo vzťahu k obžalovanému priamo nepoukazuje. V
odôvodnení rozsudku súd síce citoval znalecké dokazovanie, avšak absentuje hodnotiaci moment, čo
posudky preukazujú a čím prispeli k objasneniu dôkaznej situácie vo vzťahu k obžalovanému F.. Súd

nedostatočne zistil skutkový stav a porušil právo na obhajobu, keď nevykonal a ani sa dostatočne
nevysporiadal s návrhmi dôkazov obžalovaného T. F. a to návrh na výsluch svedka O. Y. (svedok mal
nájsť tašku s vecami ako dôkazmi, na ktoré bolo realizované rozsiahle znalecké dokazovanie) a návrh na
pripojenie spisu v trestnej veci rozhodnutia vydaného: Sąd rejonowy w Suchej Beskidzkiej z 21.12.2016,
spzn.: IIK388/16 (rozhodnutie súdu je opísané vo výpise z registra trestov obžalovaného T. F. ako

záznam č.6). Na jednej strane súd na hlavnom pojednávaní dňa 08.09.2017 po návrhu obžalovaného
T. F. na výsluch svedka O. Y. pojednávanie odročil okrem iného za účelom predvolania svedka a pre
neprítomnosť bol súdom tento svedok opakovane volaný a predvádzaný, následne však bez zmeny
dôkaznej situácie súd na hlavnom pojednávaní dňa 30.08.2018 odmietol výsluch navrhovaného svedka
a to postupom podľa §272 ods.3 Tr. poriadku. Vo veci navrhovaného vyžiadania spisu súdu z Poľskej
republiky súd sa najskôr s návrhom stotožnil a podal žiadosť poľskému súdu aj so zabezpečeným

prekladom do poľštiny, následne však bez zmeny dôkaznej situácie súd na hlavnom pojednávaní dňa
30.08.2018 odmietol dôkaz a to postupom podľa § 272 ods.3 Tr. poriadku. Obžalovaný trvá aj na
tom, že sa súd vo veci rozhodol predčasne, keď napriek návrhu obhajoby sa neoboznámil s vecnými
dôkazmi uvádzanými v obžalobe pod č.6 (vecné dôkazy vydané T. P. dňa 28.02.2009 a označené
ako stopa číslo 1/ až 17/ s obžalobe uvedeným popisom vecí) a uspokojil sa len s konštatovaním

prokurátora, že dôkazy sú v policajnom sklade (zápisnica z hlavného pojednávania zo dňa 30.08.2018
str.č.17). Obžalovaný poukazuje na to, že súčasťou týchto vecí by mali byť aj dôkazy, na ktoré boli
vypracované znalecké posudky; nakoľko však vecné dôkazy napriek návrhu neboli súdu predložené má
obžalovaný dôvodnú pochybnosť o ich existencii a tým aj o podkladoch a zákonnosti vypracovaných
znaleckých posudkov opísaných v odôvodnení rozsudku. Obžalovaný opakovane trvá na tom, že má

dôvodné pochybnosti aj o súdnom spise a jeho prílohách, nakoľko ako namietal pri preštudovaní bol mu
predložený nezviazaný a nekompletný spis, kde napríklad súčasťou spisu neboli CD nosiče záznamy zo
zmenárne a bufetu na popísanie, ktorých boli robené aj znalecké posudky. Podľa názoru obžalovaného
preto nebolo riadne ukončené prípravné konanie. Uvedené nosiče boli do súdneho spisu doložené
prokurátoromdodatočnedňa29.04.2014.SpoukazomnauvedenésaobžalovanýT.F.domáhaprávana

spravodlivý proces a napadnuté rozhodnutie súdu považuje z vyššie opísaných dôvodov za arbitrárne.
Obžalovaný na záver poukazuje, že súd vo svojom rozhodnutí nezohľadnil značný časový odstup,
ktorý od spáchania skutkov predstavuje deväť rokov, s tým že obžalovaný F. sa vždy dostavoval na
pojednávania súdu a ani inak nespôsoboval nezákonné prieťahy v konaní. Uvedená neprimeraná dĺžka
konania mala byť zohľadnená súdom pri ukladaní trestu aj obžalovanému T. F.. Obžalovaný namieta

aj to, že v napadnutom rozhodnutí súd pri ukladaní súhrnného trestu nezohľadnil jeho právoplatné
odsúdenie v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina spzn.: 28T/139/2017 a uložený trest odňatia
slobody vo výmere 8 mesiacov. Uvedený trest mu bol uložený súdom pre prečin sprenevery podľa §213
ods.1 Tr. zákona a to vydaným trestným rozkazom zo dňa 01.12.2017. Proti trestnému rozkazu podal
obžalovaný odpor, ktorý dňa 22.05.2018 pred začatím hlavného pojednávania zobral späť. Okresný súd

Žilina uznesením zo dňa 22.05.2018 zobral na vedomie späťvzatie odporu podaného obžalovaným. Ako
vyplýva zo zápisnice z hlavného pojednávania konaného dňa 30.08.2018 Okresným súdom Námestovo
vo veci sp. zn.: 4T/119/2011 súd sa neoboznámil s vyššie opísaným spisom Okresného súdu Žilina. V
prílohe obžalovaný dokladá trestný rozkaz Okresného súdu Žilina sp. zn.: 28T/139/2017 ako aj vyššie
uvedené uznesenie súdu. Obžalovaný žiada, aby odvolací súd postupom podľa § 321 ods.1 písm.

a), b), c) a e) z vyššie uvedených dôvodov odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a
postupom podľa § 322 ods. 1 vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal
a rozhodol“.

Obžalovaný U. W. v písomných dôvodoch odvolania smerujúceho proti výroku o treste prostredníctvom

svojej obhajkyne uviedol, že od spáchania skutkov uplynulo viac než deväť rokov. Dňa 11.11.2011 bola
podaná obžaloba a teda konanie pred okresným súdom trvalo takmer sedem rokov. Dĺžku trestného
konania považuje za neprimeranú. V tejto súvislosti zdôraznil, že Európsky súd pre ľudské práva pri
svojej rozhodovacej praxi jednoznačne uviedol, že dĺžku trvania trestného konania prevyšujúcu šesť
rokov je potrebné považovať za výnimočnú a v prípade absencie významných dôvodov pre prekročenie

tejto hranice nie je možné trestné stíhanie dlhšieho trvania tolerovať. Podľa jeho názoru v danom
prípade postupom orgánov činných v trestnom konaní došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj k porušeniu jednej zo základných zásad trestného
konania upravenej v § 2 ods. 7 Tr. por., podľa ktorej každý má právo, aby jeho vec bola spravodlivo av primeranej lehote prejednaná pred súdom. Podľa jeho názoru prieťahy v trestnom konaní sú takou
okolnosťou,ktorúmožnozohľadniťpopriexistenciiďalšíchskutočnostíajvovzťahukcelkovejzávažnosti
spáchaného trestného činu. Poukázal tiež na to, že z napadnutého rozsudku vyplýva, že ustanovenie

§ 39 ods. 1 Tr. zák. z dôvodu dĺžky konania bolo aplikované pri ukladaní trestu spoluobžalovaným T.
X., T. T., G. Y.. Z odôvodnenia písomného vyhotovenia rozsudku nie je možné zistiť dôvod, pre ktorý
nebolo aplikované ustanovenie § 39 ods. 1 Tr. zák. aj v prípade jeho osoby. Za tejto situácie
nemôže považovať napadnutý výrok o treste rozsudku okresného súdu za primeraný a spravodlivý.
Argumentácia súdu, v ktorej poukazuje na prebiehajúce trestné konanie vedené na Okresnom súde

Námestovo pod sp. zn. 6T/102/2018, je popretím ústavného princípu prezumpcie neviny a toto
konanie nemôže byť kvalifikované ako priťažujúca okolnosť v jeho neprospech, keďže doteraz nebolo
ani právoplatným rozhodnutím rozhodnuté o jeho vine. Nezodpovedá ani skutočnosti tvrdenie súdu, že
v označenej veci je vo väzbe, keďže dňa 4.10.2018 bol z väzby prepustený. Navrhol, aby odvolací súd
podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok a s poukazom na čas, kedy mali
byť súdené skutky spáchané (február 2009), ako i na dĺžku konania pred súdom, aplikoval ustanovenie

§ 39 ods. 1 Tr. zák. a uložil mu trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej
zákonom, výkon ktorého mu podmienečne odloží na primeranú skúšobnú dobu. Len takýto trest bude
primeraný a spravodlivý.
Obžalovaný T. F. v písomnom vyjadrení k odvolaniu prokurátora prostredníctvom svojej obhajkyne
uviedol, že prokurátor v podanom odvolaní poukazuje na nesprávnosť rozhodnutia súdu, čo do výšky

uložených trestov všetkým obžalovaným, ktoré považuje za neprimerane mierne a v rozpore so
zásadami individuálnej a ako aj generálnej prevencie. Pri obžalovanom T. F. prokurátor namieta, že
súd mal ukladaný súhrnný trest odňatia slobody uložiť na hornej hranici trestnej sadzby, nakoľko
obžalovaný mal byť iniciátorom celého konania, pre jeho postoj k veci a prevahu priťažujúcich okolností.
S uvedenými dôvodmi odvolania prokurátora obžalovaný nesúhlasí. Obžalovaný je toho názoru, že pri

ukladaní súhrnného trestu odňatia slobody za zbiehajúcu sa trestnú činnosť nie je trestným zákonom
stanovené, že má byť uložený trest na hornej hranici trestnej sadzby. Obžalovaný ďalej poukazuje
na skutočnosť, že vo výroku predmetného rozsudku súd neuvádza, že T. F. bol iniciátorom stíhaného
konania. Taktiež nie je zrejmé pre aký konkrétny „postoj obžalovaného k prejednávanej veci“ žiada
prokurátor prísnejší trest. Obžalovaný využil svoje právo a vo veci nevypovedal, jediné čoho sa v

trestnom konaní domáhal bolo náležité objasnenie všetkých okolností stíhaných skutkov. Obžalovaný
preto trvá na tom, že v právnom štáte nemôže byť domáhanie sa zákonných práv a využitie práva
nevypovedať vo veci okolnosťou, ktorá by odôvodňovala ukladanie trestu v hornej hranici trestnej
sadzby. Ohľadom hodnotenia priťažujúcich okolností a ich prevahy nepovažuje obžalovaný rozhodnutie
súdu za správne a namietol ho vo svojom odvolaní (bod 2. odvolania). Obžalovaný sa v podanom

odvolaní domáha toho, že mu nezákonne bola priznaná priťažujúca okolnosť podľa § 37 písm. m) Tr.
zákona, nakoľko pred spáchaním skutkov opísaných v rozsudku nebol právoplatne odsúdený za iný
trestný čin. Obžalovaný chce podotknúť, že aj prípadná prevaha priťažujúcich okolností podľa trestného
zákona nie je zákonným podkladom pre ukladanie trestu na hornej hranici trestnej sadzby, keďže
sa podľa § 38 ods.4 Tr. zákona pri prevahe priťažujúcich okolností zvyšuje dolná hranica zákonom

ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu. Obžalovaný považuje vyššie opísaný súdom uložený trest
odňatiaslobodyvtrvanídesaťrokovzaneprimeraneprísny,atopredovšetkýmspoukazomnadoterajšiu
dĺžku konania, kde od spáchania skutkov v mesiaci február 2009 uplynulo k dnešnému dňu viac než
9 rokov. Pri uvedenej dĺžke konania podstatne slabne záujem spoločnosti na potrestaní páchateľa, a
preto nie je podľa názoru obžalovaného dôvodné požadovať navyšovanie už tak vysokého trestu odňatia

slobody poukazom na význam individuálnej a generálnej prevencie. Plynutie času v uvedenej dĺžke
konania podstatne znížilo zákonný účel trestu ukladaného obžalovanému, a preto je dôvodné, aby súd
túto skutočnosť zohľadnil použitím inštitútu mimoriadneho zníženia trestu podľa § 39 Tr. zákona.
Obžalovaný žiada, aby odvolací súd odvolanie prokurátora zamietol.

Obžalovaní T. X., U. W., T. T., G. Y., k odvolaniu prokurátora prostredníctvom svojich obhajcov na
verejnom zasadnutí navrhli, aby odvolací súd odvolanie prokurátora ako nedôvodné zamietol podľa §
319 Tr. por.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, po zistení, že v predmetnej veci niet zákonného dôvodu na postup

podľa § 316 Tr. por., preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, ako i správnosť postupu konania, ktoré im predchádzali. Pri preskúmaní prihliadol i na
prípadné chyby, ktoré síce neboli odvolaním vytýkané, ale sú takej povahy, že by odôvodňovali podaniedovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Zistil potom, že odvolania prokurátora a obžalovaných U. W. a T.
F. sú čiastočne dôvodné.

K výroku o vine u obžalovaného T. F.

Obžalovaný T. F. ako jediný z obžalovaných podal odvolanie proti výroku o vine napadnutého rozsudku.

Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový

stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy
obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. S rovnakou starostlivosťou
objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v
oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa§2ods.12Tr.por.orgányčinnévtrestnomkonaníasúdhodnotiadôkazypodľasvojhovnútorného

presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne,
nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Okresný súd v konaní postupoval tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu
nevyhnutnom na jeho rozhodnutie. Starostlivo objasňoval okolnosti svedčiace proti obžalovanému,

ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech. Vykonané dôkazy hodnotil podľa svojho vnútorného
presvedčenia, založeného na uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne.

Pokiaľ ide o skutkové zistenia okresného súdu, krajský súd nemá žiadne pochybnosti, že súdené skutky
sa stali a že ich spáchal obžalovaný T. F. spoločným konaním so spoluobžalovanými T. X., U. W., T.

T. a G. Y.. Aj keď odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa v preskúmavanej veci nespĺňa všetky
parametre ustanovenia § 168 Tr. por., okresný súd v konečnom dôsledku vo vzťahu k obžalovanému T.
F. vyvodil z vykonaných dôkazov o podstate súdeného trestného činu zistenia, ktoré sú správne.

Krajský súd ďalej poznamenáva, že pokiaľ sa skutkové závery prvostupňového súdu zakladajú na

vnútornom presvedčení, získanom po starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu a tieto závery
boli vyvodené na podklade úplného zistenia skutočného stavu veci a úvahám, ktorými sa k takýmto
záverom došlo, nemožno vytknúť nedôslednosť alebo vnútorné rozpory, nemožno im potom v prospech
obžalovaného úspešne odporovať odvolaním len preto, že súd mohol dospieť aj k iným záverom, keby
sa bol spravoval inými úvahami.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd sa stotožnil s jeho
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva obžalovaného, ak si neosvojí ním

navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jeho výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov.

Súd prvého stupňa sa zaoberal a vysporiadal s návrhmi na dokazovanie, skutkovou a právnou
argumentáciou strán v konaní pri dodržaní princípov kontradiktórnosti konania. Skutočnosť, že odvolateľ

sa nestotožnil so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže
sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov
vyslovených súdom prvého stupňa.

Krajský súd po preskúmaní hodnotenia dôkazov vykonaných okresným súdom nezistil, že by súd prvého

stupňa pri hodnotení dôkazov nepostupoval podľa zákona v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. a vykonané
dôkazy by vyhodnotil jednostranne v neprospech obžalovaného T. F..

Právna kvalifikácia súdeného skutku ako pokračovacieho zločinu lúpeže v spolupáchateľstve podľa
§ 20, § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák. s poukazom na ustanovenie § 138 písm. a) Tr. zák.

aj podľa názoru krajského súdu zodpovedá správnym úvahám súdu prvého stupňa v tomto smere a
všetkým zákonným predpokladom na posúdenie prejednávaného skutku práve podľa vyššie uvedených
zákonných ustanovení.V napadnutom rozsudku (vo výroku o vine v právnej vete - pozn. odvolacieho súdu) nie je uvedené, akým
konkrétnym závažnejším spôsobom konania súdený pokračovací trestný čin lúpeže podľa § 20, § 188
ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák. obžalovaní spáchali, a to upresnením príslušného ustanovenia Trestného

zákona (spáchal trestný čin závažnejším spôsobom konania - so zbraňou v zmysle § 138 písm. a/ Tr.
zák.), čo nerobí rozsudok nepreskúmateľným a arbitrárnym. Krajský súd v tejto súvislosti uvádza, že
z opisu skutku v skutkovej vete rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva celkom jasne a zrozumiteľne
spáchanie trestného činu, z ktorého bol obžalovaný T. F. aj ostatní spoluobžalovaní uznaní za vinných.
Vyplýva to aj z odôvodnenia obžaloby prokurátora, ktorá bola obžalovanému riadne doručená.

Podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák. sa trestného činu lúpeže dopustí ten, kto proti inému
použije násilie alebo hrozbu bezprostredného násilia v úmysle zmocniť sa cudzej veci a taký čin spáchal
závažnejším spôsobom konania.

Podľa § 138 písm. a) Tr. zák. závažnejším spôsobom konania sa rozumie spáchanie trestného činu so

zbraňou.

Podľa § 122 ods. 3 Tr. zák. trestný čin je spáchaný so zbraňou, ak páchateľ alebo s jeho vedomím
niektorý z jeho spolupáchateľov, použije zbraň na útok, na prekonanie alebo zamedzenie odporu alebo
ju má na taký účel pri sebe; zbraňou sa rozumie, ak z jednotlivého ustanovenia nevyplýva niečo iné,

každá vec, ktorou možno urobiť útok proti telu dôraznejším. Trestný čin je spáchaný so zbraňou aj vtedy,
ak páchateľ použije napodobneninu zbrane alebo ju má pri sebe s úmyslom, aby bola považovaná za
pravú.

Odvolací súd v posudzovanom prípade ďalej zdôrazňuje, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v

opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba
na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Odvolací súd uvádza, že odvolateľ primárne namieta v podrobnom odvolaní hodnotenie dôkazov súdom

prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov,
ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Je presvedčený, že mu
zákonným spôsobom nebolo preukázané spáchanie skutkov, za ktoré ho súd uznal vinným.

Aj podľa názoru krajského súdu výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade tvoria ucelenú

reťaz tak priamych, ako aj nepriamych dôkazov, z ktorých možno vyvodiť bezpečný záver, že obžalovaný
spáchal skutky tak, ako sú uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Vinu obžalovaného
mal krajský súd, rovnako ako okresný súd, preukázanú predovšetkým na základe priamych dôkazov
- výpovedí spoluobžalovaných T. X., U. W., G. Y., ktorí v prípravnom konaní vo svojich výpovediach
detailne popísali spôsob aj okolnosti spáchania súdeného trestného činu lúpeže, prepadnutia bufetu

v Oraviciach, aj prepadnutia zmenární v Korbielowe, Poľská republika. Všetci traja spoluobžalovaní
zhodne potvrdili, že to bol práve obžalovaný T. F., ktorý bol hlavným iniciátorom celej akcie, dal
tip na poškodených, zabezpečil motorové vozidlo, nástroje na spáchanie trestného činu (zbrane,
rukavice, kukly, paralyzátory). Podľa názoru odvolacieho súdu menovaní spoluobžalovaní presvedčivo
usvedčujú obžalovaného T. F. zo spáchania súdených skutkov a krajskému súdu nie sú známe

žiadne skutočnosti spochybňujúce vierohodnosť ich výpovedí. Výpovede spoluobžalovaných, v ktorých
usvedčujú obžalovaného T. F. zo spáchania uvedeného činu vyhodnotil krajský súd ako pravdivé,
nakoľko ich logicky prepájajú aj ďalšie dôkazy vykonané v predmetnej veci. V rámci vyšetrovania „po
začatí trestného stíhania“ boli vykonané previerky výpovede na mieste za prítomnosti obžalovaného
U. W.. V rámci týchto previerok obžalovaný U. W. ukázal miesto, kde T. T. odložil tašku s vecami

použitými pri lúpežnom prepadnutí zmenární v Korbielowe a kde bola predmetná taška aj nájdená.
Taktiež U. W. ukázal miesto, kde po lúpežnom prepadnutí v Oraviciach odhodili tašku, v ktorej sa
nachádzali šminky prepadnutej predavačky J. I.. Pravdivosť výpovede U. W. potvrdzujú aj zápisnice o
ohliadke miesta činu, kde boli po lúpeži v Korbielowe ukryté veci použité pri lúpeži a miesta, kde bola
odhodená taška s vecami patriacimi J. I., ako aj fotodokumentácia z uvedených miest a nájdených vecí.

Svedkyne poškodené J. I., rod. O., T. T. a K. S. G. a svedkyňa O. I. vo svojich výpovediach podrobne
opisujú okolnosti, za akých došlo k lúpežnému prepadnutiu v bufete v Oraviciach, ako aj v zmenárňach
v Korbielowe a tieto sú v súlade s výpoveďami obžalovaných z prípravného konania. Svedok T. P.
preukázal, že pri obci Oravská Polhora maloleté deti pri hre našli tašku, v ktorej sa nachádzali vecipoužité pri lúpežnom prepadnutí zmenárne v Korbielowe. Aj nasledujúce znalecké posudky nepriamo
preukazujú vinu obžalovaného T. F. a logicky prepájajú usvedčujúce výpovede spoluobžalovaných. Zo
znaleckého posudku KEÚ PZ vypracovaného znalcom Mgr. René Klimentom vyplýva, že na základe

porovnanej predloženej stopy číslo 1 zaistenej ako digitálna fotografia z miesta činu lúpeže v Oraviciach,
ktorá bola porovnaná so stopu č. 2 zaistenou ako farebné digitálne fotografie vtlačku a dezénu plášťa
Matador Nordika MP 59 z osobného motorového vozidla VW PASAT e.č. TS-436 AR (držiteľom je U.
F.), bola zaistená druhová zhoda, zhoda dezénu a zhoda rozmerových parametrov dezénových prvkov,
čo preukazuje tvrdenia T. X., U. W., G. Y., že obžalovaný T. F. v kritický deň použil motorové vozidlo

VW Passat pri páchaní trestného činu v Oraviciach, doviezol ich na ňom do Oravíc. Po spáchaní
trestného činu a po rozdelení peňazí, pri dome otca T. F. z tohto vozidla vystúpili a presadli si do iného
vozidla zn. AUDI. Znalecký posudok Výskumného ústavu súdnej optiky preukazuje spôsob a okolnosti
spáchania druhého čiastkového útoku. Je pravdou, že predmetný znalecký posudok sa k otázke určenia
osôb páchateľov nevyjadruje, nakoľko predložený záznam bol nízkej kvality. Znalecký posudok však
podporuje tvrdenia obžalovaných T. X., U. W. a G. Y., ako aj tvrdenia svedkýň, ktoré sa v kritickom

čase nachádzali v zmenárňach, ohľadne okolností, za ktorých došlo k spáchaniu lúpeží v zmenárňach
v Poľskej republike. Znalecký posudok potvrdzuje, že išlo o štyroch páchateľov, ktorí sa pohybovali
mimo vozidlo tmavej farby a vodiča vozidla, ktorý zostal vo vozidle počas lúpeže sedieť. Analýzou
údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke, ktoré boli poskytnuté na základe príkazu sudcu pre
prípravné konanie Okresného súdu Žilina pod sp. zn. 0Tp/171/2009 z 30.3.2009, okrem iného vyplýva,

že cez anténne prenášače mobilného operátora T-Mobile v obci Oravská Polhora dňa 28.2.2009 boli
realizované telefonické hovory z mobilných telefónnych čísel, ktoré mali používať obžalovaní T. T. a T. F..

Ťažisko odvolacích námietok obžalovaného T. F. spočíva v tom, že výpovede spoluobžalovaných, v
ktorých ho usvedčujú z trestnej činnosti, neboli vykonané v súlade so zákonom. Neobstojí argument

obžalovaného, že usvedčujúce výpovede spoluobžalovaných T. X., U. W. a G. Y. z prípravného konania,
po tom, ako na hlavnom pojednávaní urobili vyhlásenie o priznaní viny, resp. vyhlásenie o tom, že
nepopierajúspáchanieskutkuvzmysle§257ods.1písm.c)Tr.por., §257ods.4Tr.por.,apotom,ako
na hlavnom pojednávaní využili svoje právo a odopreli k veci vypovedať, súd prvého stupňa na hlavnom
pojednávaní nemohol prečítať. Prečítanie výpovedí spoluobžalovaných bolo v súlade s ustanovením §

2 ods. 11 Tr. por., § 258 ods. 4 Tr. por., § 257 ods. 8 Tr. por.

V uvedených súvislostiach odvolací súd uvádza, že výsluchy obvinených T. X., U. W. a G. Y. z
prípravného konania, v rámci ktorých vypovedali o spoločnej trestnej činnosti spáchanej s T. F., možno
vyhodnotiť ako neodkladné úkony vo vzťahu k T. F., ktorý bol v tejto veci spoluobvinený a ktorému

dovtedy nemohlo byť vznesené obvinenie, resp. mu nemohlo byť oznámené uznesenie o vznesení
obvinenia pre objektívne prekážky (od začiatku trestného stíhania v tejto veci sa vyhýbal trestnému
stíhaniu, nachádzal sa na neznámom mieste, bol na neho vydaný príkaz na zatknutie, aj Európsky
zatýkací rozkaz). Neodkladným úkonom podľa § 10 ods. 16 Tr. por. je taký úkon, ktorý je potrebný
vykonať okamžite, pretože ak by sa tak nestalo, hrozí, že dôkazný prostriedok alebo dôkaz by bol

zmarený alebo zničený. Pri úvahe o tom, či ide o neodkladný úkon je treba zvažovať, či z hľadiska
účelu trestného konania výsluchy T. X., U. W. a G. Y. nezniesli odklad do doby, pokiaľ nebude vznesené
obvinenie, resp. oznámené uznesenie o vznesení obvinenia aj voči spoluobvinenému, v tomto prípade
T. F.. Pri riešení tejto otázky je potrebné vychádzať z ustanovenia § 206 ods. 1 Tr. por., t.j. že ak je
na podklade trestného oznámenia alebo zistených skutočností po začatí trestného stíhania dostatočne

odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba, policajt bez meškania vydá uznesenie o
vznesení obvinenia, ktoré ihneď oznámi obvinenému a doručí najneskôr do 48 hodín prokurátorovi.
Výsluch obvineného musí byť rovnako vykonaný bez meškania potom, čo obvinenému bolo vznesené
obvinenie oznámené, pretože na tento úkon môžu bezprostredne nadväzovať a spravidla aj nadväzujú
ďalšie potrebné opatrenia a rozhodnutia (napr. o väzbe), ktorými sa naplňuje účel trestného konania

odhliadnuc od toho, že obvinený môže tiež odvtedy v plnom rozsahu realizovať svoje obhajovacie práva,
najmä vyjadriť sa k vznesenému obvineniu. Z uvedených dôvodov je krajský súd názoru, že výsluch
obvineného v trestnom konaní je neodkladným úkonom, na základe čoho je potom možné ho použiť vo
vzťahu k ďalším spoluobvineným.

Krajský súd uzatvára, že výsluchy T. X., U. W. a G. Y. z prípravného konania v procesnom
postavení obvinených, v ktorých spoluobžalovaného T. F. usvedčovali zo spáchania súdeného trestného
činu, krajský súd vyhodnotil ako dôkazy vykonané a získané v súlade so zákonom a spôsobom
zodpovedajúcim ustanoveniam Trestného poriadku, ktoré konajúci okresný súd mohol na hlavnompojednávaní prečítať. Požiadavka kontradiktórnosti takto vykonaných dôkazov bola teda splnená a
prečítané výpovede spoluobžalovaných bolo možné hodnotiť z hľadiska ich obsahu ako usvedčujúce
dôkazy a popri iných dôkazoch opierať o ne skutkové zistenia.

Vsúvislostisďalšímiodvolacíminámietkamiobžalovaného,žeokresnýsúdnerealizovalnímpredostreté
dôkazné návrhy, krajský súd uvádza, že navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou
povinnosťou strán konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná.
Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrh strán konania

na vykonanie dokazovania, sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania, a súčasne zabezpečiť,
aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa
neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že
súd odmietne vykonať určitý stranou konania navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v
odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Z práva na spravodlivú súdnu
ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie

dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie.

Treba dať za pravdu obžalovanému, že súd prvého stupňa si nesplnil svoju povinnosť a riadne v
písomnom odôvodnení rozsudku nerozviedol svoje argumenty, pre ktoré postupom podľa § 272 ods.
3 Tr. por. na hlavnom pojednávaní 30.8.2018 odmietol jeho návrhy na doplnenie dokazovania. Keďže

rozhodnutia súdov prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, krajský súd uvedené pochybenie napraví
vlastným rozhodnutím a k návrhom obžalovaného na doplnenie dokazovania dodáva, že aj podľa jeho
názoru vykonanie týchto dôkazov sa týka okolnosti nepodstatnej pre rozhodnutie (spis súdu z Poľskej
republiky - ide o odsúdenie, ktoré je už súčasťou odpisu z registra trestov na obžalovaného, ktorý mali
oba konajúce súdy k dispozícii), ako aj skutkovej okolnosti, ktorú je možné zistiť inými dôkazmi a nie je

nutné ju overovať ďalšími dôkazmi (výsluch svedka O. Y., oboznámenie vecných dôkazov uvedených
pod bodom 6 obžaloby). Ako bolo konštatované vyššie, svedok T. P. bez akýkoľvek pochybností potvrdil,
že švagrinej chlapec O. Y. ho oslovil, že v kríku pri ceste pri obci Oravská Polhora našli tašku, v ktorej sú
naozajstné zbrane. Tú tašku mu priniesol k autu a keď ju otvoril, tak z nej povyťahovali kukly, rukavice,
nejaké bundy a taktiež v nej boli dve pištole a dva paralyzátory, a preto hneď zavolal políciu. O. mu tiež

povedal, že si robil zo snehu bunker, keď prišlo nejaké auto zn. PEUGEOT, ktoré bolo modrej alebo
čiernej farby, z toho auta niekto vystúpil a zaniesol tú tašku do kríkov. Výpoveď svedka P. je v zhode
s usvedčujúcimi výpoveďami obžalovaných T. X., U. W. a G. Y. a ich verziami, čo presne urobili po
vykonanílúpežnéhoprepadnutiavzmenárňachnaúzemíPoľskejrepublikyvKorbielowe.ObžalovanýU.
W. uviedol, že keď po lúpeži prišli k autu, tašku s vecami dal F. T. s tým, že T. túto vložil do PEUGEOTA.

Následne si on sadol k T. do PEUGEOTA, šli smerom na Oravskú Polhoru, kde T. odbočil z hlavnej
cesty a keď sa ho spýtal na dôvod, tak mu povedal, že sa chce zbaviť tých vecí. Následne zastavil,
vystúpil von, preskočil priekopu a tašku s vecami položil na zem a prihrnul ju snehom. Následne išli s
autom do Trstenej. Obžalovaný T. X. potvrdil, že po lúpeži keď prišli k T. autu, rukavice, kukly, pištole
dali do tašky, ktorú W. zobral do T. auta. Potom, ako prišli do P., im T. alebo U. povedal, že veci niekde

schovali. Pokiaľ ide o návrh na vykonanie vecných dôkazov pod bodom 6 obžaloby, v okolnostiach danej
veci podľa názoru krajského súdu ich „fyzické oboznámenie“ nebolo nutné, nakoľko v trestnom spise
sa nachádzajú fotografie týchto vecí, ktoré boli na hlavnom pojednávaní oboznámené, k predmetným
veciam boli vykonané ďalšie dôkazy, po vykonaní ktorých niet nijakých pochybností o pôvode vecí,
nájdení vecí a mieste, kde boli veci nájdené, ani to, že tieto veci boli použité pri spáchaní súdeného

trestného činu.

Dokazovanie je procesný postup súdu upravený Trestným poriadkom, ktorý je založený na vykonávaní
jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom hodnotení. Jeho význam spočíva v
získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd ustanovuje skutkový stav v prejednávanej veci,

z ktorého potom vychádza a aplikuje naň konkrétnu právnu normu, teda rozhoduje. Zistenie skutkového
stavu, ktoré objektívne zodpovedá skutočnému stavu veci a o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, je
jednou z najdôležitejších činností súdu v rámci trestného konania, pretože je základným predpokladom
pre rozhodnutie súdu vôbec. Súd, čo do rozsahu dokazovania, nie je viazaný návrhmi strán ani ich
názormi. Je výlučne na jeho zvážení, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nie. Teda len súd rozhoduje o tom,

vykonanie ktorého z dôkazov má pre rozhodnutie veci podstatný význam a vykonanie ktorého, naopak,
nie je právne významné, keďže pre vydanie rozhodnutia nie je podstatné, koľko dôkazov je vykonaných,
ale aká je ich dôkazná sila. Rozhodnutie súdu o vykonaní či nevykonaní určitého dôkazu však nie je
svojvoľné, ale vychádza z dôsledného posúdenia okolností konkrétneho prípadu, za súčasnej povinnostistrany, ktorá dôkaz navrhuje, uviesť, ktoré skutočnosti sa majú preukázať, ktoré súd rovnako pri svojich
úvahách berie na zreteľ.

Krajský súd poznamenáva, že za porušenie ústavou priznaného práva na obhajobu nemožno považovať
obsah vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkoch pri plnení povinnosti podľa § 2
ods. 10 Tr. por., resp. uplatnení oprávnenia podľa § 2 ods. 11 Tr. por.

Odvolací súd odvolacie námietky obžalovaného T. F., týkajúce sa porušenia práv na obhajobu

a porušenia práva na spravodlivý proces považuje za nedôvodné. Odvolací súd po preštudovaní
spisového materiálu nezistil žiadne skutočnosti svedčiace o tom, že by v priebehu trestného konania
došlo k porušeniu práva obžalovaného na obhajobu podstatným spôsobom. Naopak, jeho právo na
obhajobu bolo v priebehu trestného konania zachované, mal možnosť zúčastňovať sa pojednávaní a
uplatňovať svoje práva osobne, aj prostredníctvom svojich obhajcov, pričom toto svoje právo v priebehu
konania aktívne využíval. Pokiaľ obžalovaný odmietol preštudovanie spisu s odôvodnením, že trestný

spis nie je zviazaný, vyšetrovateľ v zázname o preštudovaní spisu konštatoval, že vyšetrovací spis daný
k preštudovaniu, je spracovaný v zmysle Vyhlášky MS SR č. 618/2005 Z.z. o tvorbe spisu orgánmi
činnými v trestnom konaní. Spis je riadne očíslovaný od čísla listu 1 okrem obsahu spisu vzostupne
až po posledný list. Obžalovaný následne za prítomnosti svojej obhajkyne záznam o preštudovaní
spisu podpísal. Aj napriek tomu, že prokurátor do spisu doložil dodatočne 29.4.2014 (č.l. 988 - spisu)

dva digitálne dátové nosiče, ktoré boli podkladom pre vypracovanie znaleckého posudku KEÚ PZ
SR Slovenská Ľupča súdnym znalcom Ing. Z. Salajkom a ktoré znalec po vypracovaní znaleckého
posudku vrátil príslušným orgánom činným v trestom konaní, treba uviesť, že tento postup nevyvoláva
pochybnosti o zákonnosti prípravného konania. Súdny znalec z priložených CD nosičov vyhotovil
fotografie, ktoré už sú súčasťou vypracovaného znaleckého posudku. Súdny znalec bol k znaleckému

posudku osobne vypočutý na hlavnom pojednávaní a odpovedal na otázky obhajkyne obžalovaného.

K otázkam viny obžalovaného krajský súd uzatvára, že súd prvého stupňa rozhodol na podklade
dôkazov, ktoré boli vykonané procesne relevantným spôsobom a na podklade skutkového stavu, o
ktorom nie sú pre krajský súd žiadne dôvodné pochybnosti. Odvolanie obžalovaného T. F. proti výroku

rozsudku súdu prvého stupňa o vine je pre krajský súd nedôvodné.

K výroku o treste

Pri úvahách, aký druh a výmera trestu by spravodlivo zohľadňovali konanie obžalovaných, ich zavinenie,

následok, pohnútku, osobu, pomery a možnosti ich nápravy a v neposlednom rade aj poľahčujúce a
priťažujúce okolnosti, vychádzal aj odvolací súd zo zásady, že trest je právnym následkom trestného
činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Trest
je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých
smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného činu,

voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok individuálnej prevencie
(výchovy k riadnemu životu - rehabilitácia), a jednak aj voči ďalším občanom - potenciálnym páchateľom,
voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov
spoločnosti). Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa (retribúcia).

Podľa § 34 ods. 2, 3, 4 Tr. zák. páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako je
to ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej časti ustanovuje len trestné sadzby trestu
odňatia slobody. Trest má postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho
rodinu a jemu blízke osoby. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob
spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na

osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni
v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a
súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa

spoločnosťou.

Podľa § 38 ods. 2 Tr. zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomer a mieru
závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností.Podľa § 38 ods. 3 Tr. zák., ak prevažuje pomer poľahčujúcich okolností, znižuje sa horná hranica
zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu.

Podľa § 38 ods. 4 Tr. zák. ak prevažuje pomer priťažujúcich okolností, zvyšuje sa dolná hranica zákonom
ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu.

Podľa § 42 ods. 1 Tr. zák. ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin, ktorý spáchal skôr, ako bol súdom

prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin, uloží mu súhrnný trest podľa
zásad na uloženie úhrnného trestu.

Podľa § 42 ods. 2, veta tretia Tr. zák., v rámci súhrnného trestu súd uloží trest straty čestných titulov
a vyznamenaní, trest straty vojenskej a inej hodnosti, trest prepadnutia majetku, peňažný trest, trest
prepadnutia veci alebo trest zákazu činnosti, ak bol taký trest uložený už skorším rozsudkom a ak tomu

nebráni ustanovenie § 34 ods. 7.

Podľa § 42 ods. 3 Tr. zák. ustanovenie o súhrnnom treste sa nepoužije, ak skoršie odsúdenie je takej
povahy, že sa na páchateľa hľadí, ako keby nebol odsúdený.

Podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa
má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane
prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi
uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom.

Ustanovenie § 39 Tr. zák. je jedným z prostriedkov individualizácie trestu a prejavom depenalizácie
Trestného zákona. Výnimočnosť použitia § 39 ods. 1 Tr. zák. o znížení trestu odňatia slobody pod
dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom vyplýva už zo samotného názvu tohto
ustanovenia. Nejde teda o pravidelný postup súdu a tiež preto jeho použitie nemôžu odôvodniť len
bežne sa vyskytujúce skutočnosti. Postup podľa § 39 Tr. zák. potom umožňuje riešiť situácie, keď trest

odňatia slobody uložený v rámci zákonnej sadzby by nezodpovedal okolnostiam konkrétneho prípadu a
keď dolná hranica tohto trestu stanovená v zákone by bola pociťovaná ako prekážka brániaca uloženiu
primeranejšieho trestu.

Okolnosťami prípadu z hľadiska použitia ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. sú všetky skutočnosti, ktoré

majú vplyv na posúdenie stupňa nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť a možnosti nápravy
páchateľa. Mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody možno tiež odôvodniť i okolnosťami, ktoré
sú znakom príslušnej skutkovej podstaty trestného činu, pokiaľ ich význam alebo intenzita naplnenia
výraznejšie vybočujú z obvyklých prípadov takýchto trestných činov a odôvodňujú zhovievavejší prístup
pri ukladaní trestu. Medzi takéto skutočnosti by bolo možné zaradiť napr. spáchanie trestného činu

pod tlakom závislosti alebo podriadenosti, spáchanie trestného činu pod vplyvom hrozby alebo nátlaku,
spáchanie trestného činu pod vplyvom ťaživých osobných alebo rodinných pomerov, ktoré si páchateľ
nezavinil sám, a pod. Za okolnosti prípadu, ktoré by si zasluhovali osobitnú pozornosť (a ktoré by
umožňovali aplikáciu ustanovení § 39 ods. 1 Tr. zák.), treba považovať okrem už uvedených prípadov
najmä skutočnosti, ktoré, ako už bolo uvedené, sú v zmysle ust. § 36 Tr. zák. významnými

poľahčujúcimi okolnosťami.

Za pomery páchateľa treba považovať rodinné a osobné pomery, ktoré sú v stave u každého páchateľa
pri uložení trestu vyvolať osobitne citeľný dopad. Ide v podstate o pomery (rodinné, osobné), ktoré
existujú nie v čase páchania činu, ale v čase ukladania trestu. Za takéto pomery treba považovať

predovšetkým narušený zdravotný stav, starostlivosť o početnú rodinu a skutočnú odkázanosť viacerých
osôb na príjem zo zárobkovej činnosti páchateľa, tehotenstvo páchateľky a pod. Pomery páchateľa sú
teda okolnosti, ktoré nemajú priamy vzťah k spáchaniu trestného činu a ktoré v rámci nebezpečnosti
činu pre spoločnosť hodnotené nie sú. Sú to len osobné pomery páchateľa.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.Podľa čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd pri rozhodovaní
o trestnom obvinení je každá dotknutá strana oprávnená na spravodlivé a verejné prerokovanie svojej
veci uskutočnené v primeranej lehote nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podľa § 2 ods. 7 Tr. por. každý má právo, aby jeho trestná vec bola spravodlivo a v primeranej lehote
prejednaná pred nezávislým a nestranným súdom v jeho prítomnosti tak, aby sa mohol vyjadriť ku
všetkým vykonávaným dôkazom, ak tento zákon neustanovuje inak.

Porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote je bezpochyby významným zásahom do
princípov zaručujúcich právo na spravodlivý proces. Neodôvodnené prieťahy a neprimeraná dĺžka
trestného konania sú závažným a nežiaducim javom, ktorý nielen odporuje zmyslu práva obvineného,
ale i poškodeného na spravodlivý proces, ale je i v rozpore so základnými zásadami trestného práva a
odporuje účelu trestného konania. Súčasne je však nutné konštatovať, že porušenie tohto práva samo
o sebe nezakladá neprípustnosť trestného stíhania.

Čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor) je potrebné v prvom
rade považovať za pokyn či apel signatárskym štátom, aby organizovali svoje súdnictvo tak, aby princípy
súdnictva v Dohovore zakotvené, boli rešpektované.

Štát prostredníctvom orgánov k tomu určených rozhoduje o obvinených z trestných činov
a zaisťuje prípadné potrestania páchateľov. Rozhodovanie o vine a treste v rámci trestného konania je
nielen právom, ale predovšetkým povinnosťou týchto orgánov. Je celkom v rozpore so zmyslom čl. 6
Dohovoru, aby orgán činný v trestnom konaní, ktorý prieťahy v konaní spôsobil, sa tejto svojej povinnosti
zbavil bez toho, aby vyvinul iniciatívu k naplneniu účelu trestného konania, ktorým je práve rozhodnutie

o otázke viny a trestu.

Primeranosť dĺžky konania sa posudzuje vždy s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu, pričom
súd berie do úvahy skutkovú, právnu a procesnú zložitosť, správanie štátnych orgánov a strán konania.
Všeobecne platí, že lehota konania v trestných veciach by sa mala spravidla posudzovať prísnejšie ako

lehota konania v civilných veciach so zreteľom na dôsledky, ktoré má takéto konanie na postavenie
obvineného, jeho povesť, profesionálnu činnosť atď. Čo sa týka správania strán konania, samozrejme
platí, že iba prieťah, ktorý je možné pripísať štátu, môže viesť k záveru, že sa primeraná lehota
nerešpektovala. Prieťahy v konaní pripísateľné stranám môže zapríčiniť skutočnosť, že obvinený
predkladal žiadosti o odročenie, o dodatočné vyšetrovanie alebo o dodatočný čas na predloženie

podaní, opakovane menil právnych zástupcov, nezúčastňoval sa na pojednávaniach, zmizol, že on alebo
jeho právny zástupca úplne alebo čiastočne využívali zdanlivú alebo skutočnú výhodnosť dostupných
opravných prostriedkov a stanovených lehôt alebo ak z jeho strany došlo k iným „ťažko pochopiteľným
krokom“ vyvolávajúci dojem malej spolupráce.

K výroku o treste u obžalovaného T. F.

Po splnení preskúmavacej povinnosti odvolací súd zistil, že odvolanie prokurátora proti výroku o treste
podaného v neprospech obžalovaného, ako aj odvolanie obžalovaného T. F. proti výroku o treste je
čiastočne dôvodné vzhľadom na nasledovné skutočnosti.

Krajský súd sa nestotožnil so záverom okresného súdu, pokiaľ ide o výmeru trestu, ktorý za súdenú
trestnú činnosť uložil obžalovanému a osvojil si argumenty obžalovaného o neprimeranosti uloženého
trestu okresným súdom z hľadiska jeho prísnosti.

Na rozdiel od súdu prvého stupňa je krajský súd toho názoru, že v prípade obžalovaného T. F. sú splnené
zákonnépredpokladykmimoriadnemuzníženiutrestuodňatiaslobodypodzákonomstanovenúhranicu,
tak ako sú predpokladané ustanovením § 39 ods. 1 Tr. zák.

Je nepochybné, že skutky, resp. čiastkové útoky, pre ktoré sa viedlo trestné stíhanie, boli spáchané v

dňoch 23.2.2009 a 28.2.2009. Prokurátor podal obžalobu na súde 11.11.2011. Vo veci bolo rozhodnuté
rozsudkom na okresnom súde 30.8.2018, teda po deviatich rokoch od spáchania skutkov. V čase,
keď o trestnej veci rozhodoval krajský súd, od spáchania skutkov uplynula doba desiatich rokov. Zuvedených skutočností je zrejmé, že u obžalovaného došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov.

Krajský súd vykonal podrobnú analýzu vyšetrovacieho a súdneho spisu a nezistil také konanie
obžalovaného T. F., ktoré by významnou mierou ovplyvnilo dĺžku prebiehajúceho trestného konania.

V okolnostiach danej veci odvolací súd dospel k záveru, že dĺžka konania, ktorá s prihliadnutím na
obťažnosť veci, na dôkaznú situáciu a procesný postup orgánov činných v trestnom konaní a najmä

okresného súdu, ktorý vo veci konal neprimerane dlhý čas, pričom obžalovaný svojím konaním nezavinil
prieťahy v súdnom konaní, výrazne a neprimerane presahuje dĺžku konania v porovnateľných veciach,
je takou významnou okolnosťou prípadu, ktorá odôvodňuje pri ukladaní trestu použiť mimoriadne
zmierňovacie ustanovenie podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. a uloženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu
trestu ustanoveného týmto zákonom s obmedzením uvedeným v ustanovení § 39 ods. 3 Tr. zák.

Treba súhlasiť s právnym názorom okresného súdu, že v prípade obžalovaného T. F. sú splnené
podmienky pre uloženie súhrnného trestu v zmysle § 42 ods. 1 Tr. zák. Po splnení prieskumnej
povinnosti odvolací súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa, však dospel k záveru, že obžalovanému
má byť za teraz súdený pokračovací zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák.,
ukladaný súhrnný trest odňatia slobody aj za ďalšie trestné činy, za ktoré už bol právoplatne odsúdený,

a to: rozsudkom Okresného súdu Námestovo, sp. zn. 6T/65/2009 z 5.5.2011, trestným rozkazom
Okresného súdu Námestovo, sp. zn. 6T/73/2011 doručeným obžalovanému 26.7.2011, rozsudkom
Okresného súdu Námestovo, sp. zn. 4T/116/2009 z 21.9.2011, rozsudkom Okresného súdu Námestovo,
sp. zn. 6T/93/2011 zo 6.9.2012, rozsudkom Okresného súdu Žilina, sp. zn. 1T/32/2012 z 15.4.2013,
pretože na uloženie súhrnného trestu za všetky zbiehajúce sa trestné činy (zločiny, prečiny) sú splnené

všetky zákonom predpokladané podmienky, t.j. medzi teraz súdeným pokračovacím zločinom lúpeže a
trestnými činmi, za ktoré už bol obžalovaný právoplatne odsúdený citovanými súdnymi rozhodnutiami,
existuje ničím neprerušený viacčinný súbeh. Uvedené pochybenie okresného súdu preto krajský súd
napravil sám spôsobom uvedeným vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Nie je správny názor obhajkyne, že obžalovanému mal byť uložený súhrnný trest aj vo vzťahu k výroku
o treste právoplatného trestného rozkazu Okresného súdu Žilina, sp. zn. 28T/139/2017 z 1.12.2017.
Nebola totiž splnená podmienka pre uloženie takéhoto súhrnného trestu podľa § 42 ods. 1 Tr. zák.
spočívajúca v tom, že súd odsudzuje páchateľa za trestný čin, ktorý spáchal skôr, ako bol súdom prvého
stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin. V prípade uvedeného trestného rozkazu

nastali účinky jeho vyhlásenia doručením obžalovanému 15.2.2018 (§ 353 ods. 6 Tr. por.). Treba stručne
uviesť, že v uvedenej veci bol obžalovaný právoplatne odsúdený za prečin sprenevery podľa § 213 ods.
1 Tr. zák., ktorý spáchal dňa 24.2.2017. Obžalovaný teraz súdený zločin lúpeže v teraz prejednávanej
trestnej veci sp.zn. 4T/119/2011 spáchal, resp. dokonal dňa 28.2.2009. Na uloženie súhrnného trestu aj
vo vzťahu k výroku o treste trestného rozkazu Okresného súdu Žilina, sp. zn. 28T/139/2017 z 1.12.2017

tak neboli splnené zákonné podmienky, pretože medzi teraz súdeným zločinom lúpeže dokonaným dňa
28.2.2009 a prečinom sprenevery spáchaným dňa 24.2.2017, neexistoval viacčinný súbeh. Viacčinný
súbeh prerušilo vyhlásenie prvého odsudzujúceho rozsudku Okresného súdu Námestovo, sp. zn.
6T/65/2009 z 5.5.2011.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že súhrnný trest podľa zásad uvedených v § 42
ods. 1 Tr. zák. sa uloží iba v prípade viacčinného súbehu, a to len vtedy, ak páchateľ bol za časť
retrospektívne sa zbiehajúcej trestnej činnosti odsúdený a ak je možné na také odsúdenie prihliadať.
Hranicu teda tvorí vyhlásenie odsudzujúceho rozsudku (trestného rozkazu) súdom prvého stupňa. Vždy
je to časovo prvé odsúdenie, ku ktorému v celom trestnom konaní dôjde, vrátane opravného konania.

Súhrnný trest nastupuje namiesto úhrnného trestu, ktorý by inak bol páchateľovi uložený, ak by sa o
všetkých zbiehajúcich sa trestných činoch rozhodovalo v spoločnom konaní. Znamená to, že odsúdený
musí byť pri súhrnnom treste v zásade v rovnakej situácii ako v prípade trestu úhrnného, t.j. ako keby
bolo o všetkých spáchaných trestných činoch rozhodnuté v jednom konaní.

Obžalovanému nepochybne mal byť uložený súhrnný trest odňatia slobody s použitím tzv. asperačnej
zásady (zostrenia trestu) podľa § 41 ods. 2 Tr. zák., vzhľadom k tomu, že obžalovaný spáchal viac
úmyselných trestných činov viacerými skutkami, z ktorých sú niektoré zločiny a prečiny. Keďže odvolanie
bolo podané aj prokurátorom v neprospech obžalovaného, uvedené pochybenie mohol krajský súdnapraviť sám svojím vlastným rozhodnutím, pričom sa vysporiadal s novou právnou skutočnosťou,
ktorá nastala po uverejnení nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, č.k. PL. ÚS 106/2011-85 z
28.11.2012 v Zbierke zákonov, čiastka 104, uverejnenej 21.12.2012.

Uobžalovanéhonebolazistenážiadnapoľahčujúcaokolnosťvzmysle§36Tr.zák.Pokiaľsaobžalovaný
v písomných dôvodoch svojho odvolania domáhal priznania poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j)
Tr. zák. (t.j., že pred spáchaním trestného činu viedol riadny život), táto okolnosť podľa zistení krajského
súdu nie je daná. Z odpisu z registra trestov a pripojených trestných spisov je zistiteľné, že obžalovaný

pred spáchaním teraz súdeného trestného činu neviedol riadny život, pretože obžalovaný dňa 11.1.2005
spáchal trestný čin krádeže podľa § 247 ods. 1 Tr. zák., dňa 20.8.2005 spáchal trestný čin vydierania v
spolupáchateľstvepodľa§9ods.2,§235ods.1Tr.zák.,vmesiaciseptember2005spáchalpokračovací
trestný čin vydierania podľa § 9 ods. 2, § 235 ods. 1 Tr. zák. a pokračovací trestný čin obmedzovania
osobnej slobody podľa § 9 ods. 2, § 231 ods. 1 Tr. zák., za ktoré bol právoplatne odsúdený rozsudkom
Okresného súdu Námestovo, sp. zn. 4T/116/2009 z 21.9.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v

Žiline,sp.zn.1To/96/2011z22.11.2011.Ďalejbolozistené,žeobžalovanýdňa25.2.2009,dňa26.2.2009
a dňa 27.2.2009 spáchal viacnásobný prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods.
1 písm. d) Tr. zák., za ktorý bol právoplatne odsúdený rozsudkom Okresného súdu Námestovo sp. zn.
6T/65/2009 z 5.5.2011.

U obžalovaného aj krajský súd zistil jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Tr. zák., t.j., že bol
už za trestný čin odsúdený a súd podľa povahy predchádzajúceho odsúdenia na túto okolnosť môže
prihliadať (ide o odsúdenie trestným rozkazom Okresného súdu Žilina, sp. zn. 28T/139/2017, ktorým bol
obžalovanému za prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zák. uložený nepodmienečný trest odňatia
slobody vo výmere 8 mesiacov). V tomto smere podané námietky obžalovaného boli nedôvodné.

V prípade obžalovaného tak nastala situácia, keď sa mu ukladal trest odňatia slobody podľa asperačnej
zásady (§ 41 ods. 2 Tr. zák.) a horná hranica trestnej sadzby sa u neho zvyšuje o jednu tretinu. Pritom
však súčasne u neho prevažujú priťažujúce okolnosti nad poľahčujúcimi okolnosťami (§ 38 ods. 4 Tr.
zák.), a preto sa zároveň dolná hranica trestnej sadzby zvýši o jednu tretinu. Krajský súd s poukazom

na ustanovenie § 38 ods. 8 Tr. zák. tak ukladal obžalovanému trest odňatia slobody v upravenej trestnej
sadzbe vo výmere 120 mesiacov až 192 mesiacov.

Z týchto dôvodov preto krajský súd napadnutý rozsudok vo výroku o treste zrušil a obžalovanému za
súdený zločin lúpeže uložil podľa § 188 ods. 2 Tr. zák., § 39 ods. 1 Tr. zák., § 41 ods. 2 Tr.

zák., 42 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 4 Tr. zák., § 37 písm. m) Tr. zák. súhrnný trest odňatia
slobody vo výmere 8 rokov, ktorý aj odvolací súd považuje za spravodlivý a objektívny obraz potrieb
individuálnej a najmä generálnej prevencie; takýto trest podľa názoru krajského súdu aj v plnej miere
odzrkadľuje stupeň nebezpečnosti spáchaného činu pre spoločnosť, ako aj možnosť nápravy a pomery
obžalovaného. Z odpisu z registra trestov je zistiteľné, že bol doposiaľ sedemkrát súdne potrestaný za

úmyselnú trestnú činnosť majetkového aj násilného charakteru. V minulosti mu boli opakovane uložené
nepodmienečné tresty odňatia slobody. Obžalovaný sústavne pácha trestnú činnosť, a to aj napriek
dorodeniam vo forme ukladania podmienečných trestov, upustenia od uloženia súhrnného trestu. Tieto
skutočnosti dokumentujú výraznú spoločenskú neprispôsobivosť obžalovaného a jeho pohŕdavý postoj
k normám a pravidlám nielen slušného správania, ale aj k základným hodnotám chráneným trestným

zákonom, z čoho vyplýva, že osobu obžalovaného charakterizujú ako osobu mimoriadne náchylnú k
protispoločenskej i protizákonnej činnosti. Pri rozhodovaní o treste nemožno opomenúť ani závažnosť
celej zbiehajúcej sa trestnej činnosti, za ktorú je obžalovanému v tomto konaní ukladaný trest, ako aj
výška škody spôsobená trestnými činmi.

S poukazom na ustanovenie § 42 ods. 2 Tr. zák. krajský súd pri ukladaní súhrnného trestu zrušil výroky
o treste uložené páchateľovi skoršími rozsudkami, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky
obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. V súlade
s ustanovením § 42 ods. 2, veta tretia Tr. zák. bolo ale povinnosťou súdu uložiť v rámci súhrnného
trestu znovu i trest zákazu činnosti vo výmere 18 mesiacov, pretože tento trest bol uložený už skorším

rozhodnutím a takémuto postupu nebráni ustanovenie § 34 ods. 7 Tr. zák.

Krajský súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa, postupom podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. obžalovaného na
výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňomstráženia. Opätovne treba pripomenúť, že odvolanie podal aj prokurátor, a preto krajský súd mohol
rozhodnúť v neprospech obžalovaného. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa možnosť zaradenia
odsúdeného do iného ústavu, ako by mal byť zaradený, s výnimkou prípadov, keď je odsúdenému

uložený trest odňatia slobody na doživotie alebo mu je ukladaný trest za obzvlášť závažný zločin a
jeho výmera prevyšuje pätnásť rokov. Je nepochybné, že obžalovaný v posledných desiatich rokoch
pred spáchaním teraz súdeného trestného činu nebol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol
uložený za úmyselný trestný čin, a teda prichádzalo do úvahy zaradenie obžalovaného na výkon trestu
do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia v zmysle § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. Z

aktuálneho odpisu z registra trestov je zistiteľné, že obžalovaný v súčasnej dobe od 18.9.2018 vykonáva
trest v ústave na výkon trestu so stredným stupňom stráženia (bolo rozhodnuté o spoločnom spôsobe
výkonu trestu - pozn. odvolacieho súdu). V osobe obžalovaného však ide o tak narušeného páchateľa,
že je potrebné v rámci jeho prevýchovy vplývať na tohto výkonom trestu odňatia slobody v ústave na
výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Odvolací súd je tiež toho názoru, že na
prevýchovu obžalovaného a splnenie účelu trestu nebude postačovať výkon trestu odňatia slobody v

najmiernejšom ústave.

K výroku o treste u obžalovaného U. W.

Treba stručne pripomenúť, že obžalovaný na hlavnom pojednávaní pred Okresným súdom Námestovo
konanom 14.11.2013 urobil vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutkov uvedených v obžalobe podľa §
257ods.1písm.c)Tr.por.(č.l.911-912),čímsavzdalprávanaprerokovaniesvojejveciprednestranným

a nezávislým súdom na hlavnom pojednávaní v časti prieskumu správnosti skutkových zistení obžaloby.
Uvedeným vyhlásením obžalovaný súčasne prejavil súhlas, že mu súd uloží trest bez dokazovania viny.
Logickým dôsledkom rozhodnutia súdu prvého stupňa o prijatí vyhlásenia obžalovaného, že je vinný,
bol aj ďalší postup súdu, keď nevykonal dokazovanie v rozsahu priznanej viny.

Nakoľko na hlavnom pojednávaní pred okresným súdom nebolo vykonané dokazovanie súvisiace so
skutkovými zisteniami obžaloby, nemohol ani krajský súd, ako súd odvolací, preskúmavať, zasahovať,
meniť, či spochybňovať skutkové zistenia a závery súdu prvého stupňa prezentované vo výroku o vine
v napadnutom rozsudku.

Krajský súd bol však povinný preskúmať zákonnosť postupu okresného súdu v súvislosti s jeho
rozhodnutím o prijatí vyhlásenia obžalovaného. V tomto smere nezistil odvolací súd žiadne pochybenia.

Pri rešpektovaní obmedzeného revízneho princípu v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. sa predmetom
odvolaciehoprieskumunazákladeodvolaniaprokurátoraajobžalovanéhostalvýroksúduprvéhostupňa

o treste uloženom obžalovanému U. W..

Krajský súd sa po preskúmaní obsahu spisu nestotožnil so záverom okresného súdu, pokiaľ ide o druh
a výmeru trestu, ktorý za súdenú trestnú činnosť uložil obžalovanému. Čiastočne si osvojil argumenty
obžalovaného o neprimeranosti uloženého trestu okresným súdom z hľadiska jeho prísnosti. Odvolanie

prokurátora podané v neprospech obžalovaného krajský súd vyhodnotil ako čiastočne dôvodné.

Krajskýsúdsanestotožňujesprávnymnázoromokresnéhosúdu,ževprípadeobžalovanéhosúsplnené
podmienky pre uloženie samostatného trestu odňatia slobody. Okresný súd pri rozhodovaní o treste
porušil zákon v ustanovení § 42 ods. 1 Tr. zák. v neprospech obžalovaného.

Z odpisu z registra trestov vyplýva, že obžalovaný bol doposiaľ štyrikrát súdne potrestaný, a to
rozsudkami Okresného súdu Námestovo, sp. zn. 4T/54/2011 z 3.11.2011 (na páchateľa sa hľadí, akoby
nebol odsúdený), sp. zn. 6T/103/2012 zo 6.11.2012 (na páchateľa sa hľadí, akoby nebol odsúdený), sp.
zn. 4T/27/2012 z 27.6.2013, sp. zn. 4T/87/2010 z 29.11.2013.

Po dôslednom preskúmaní pripojených trestných spisov Okresného súdu Námestovo, krajský súd zistil,
že v prípade obžalovaného U. W. boli splnené podmienky pre ukladanie súhrnného trestu v zmysle
§ 42 ods. 1 Tr. zák., vo vzťahu k výroku o treste, ktorý bol obžalovanému uložený (po povoleníobnovy konania - pozn. krajského súdu) právoplatným rozsudkom Okresného súdu Námestovo, sp.
zn. 4T/87/2010 z 29.11.2013. Na tomto mieste odvolací súd opätovne pripomína, že hranicu tvorí
vyhlásenie odsudzujúceho rozsudku (trestného rozkazu) súdom prvého stupňa. Vždy je to časovo

prvé odsúdenie, ku ktorému v celom trestnom konaní dôjde, vrátane opravného konania. Pokračovaciu
trestnú činnosť, ktorá je predmetom tohto trestného konania, obžalovaný spáchal, resp. dokonal
dňa 28.2.2009, pričom viacčinný súbeh prerušilo vyhlásenie prvého odsudzujúceho rozsudku vo veci
Okresného súdu Námestovo, sp. zn. 4T/87/2010 zo dňa 17.2.2011. Žiada sa pripomenúť, že tento
rozsudok bol uznesením krajského súdu v Žiline, sp. zn. 3To/50/2011 z 30.6.2011 zrušený a vec bola

okresnému súdu vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie.

Krajský súd aj v prípade obžalovaného U. W. je toho názoru, že sú u neho splnené zákonné
predpoklady k mimoriadnemu zníženiu trestu odňatia slobody pod zákonom stanovenú hranicu tak, ako
sú predpokladané ustanovením § 39 ods. 1 Tr. zák.

Je nepochybné, že skutky, resp. čiastkové útoky, pre ktoré sa viedlo trestné stíhanie, boli spáchané v
dňoch 23.2.2009 a 28.2.2009. Prokurátor podal obžalobu na súde 11.11.2011. Vo veci bolo rozhodnuté
rozsudkom na okresnom súde 30.8.2018, teda po deviatich rokoch od spáchania skutkov. V čase,
keď o trestnej veci rozhodoval krajský súd, od spáchania skutkov uplynula doba desiatich rokov. Z
uvedených skutočností je zrejmé, že u obžalovaného došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov.

Krajský súd vykonal podrobnú analýzu vyšetrovacieho a súdneho spisu a nezistil také konanie
obžalovaného U. W., ktoré by významnou mierou ovplyvnilo dĺžku prebiehajúceho trestného konania.

V okolnostiach danej veci odvolací súd dospel k záveru, že dĺžka konania, ktorá s prihliadnutím na
obťažnosť veci, na dôkaznú situáciu a procesný postup orgánov činných v trestnom konaní a najmä
okresného súdu, ktorý vo veci konal neprimerane dlhý čas, pričom obžalovaný svojím konaním nezavinil
prieťahy v súdnom konaní, výrazne a neprimerane presahuje dĺžku konania v porovnateľných veciach,
je takou významnou okolnosťou prípadu, ktorá odôvodňuje pri ukladaní trestu použiť mimoriadne

zmierňovacie ustanovenie podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. a uloženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu
trestu ustanoveného týmto zákonom s obmedzením uvedeným v ustanovení § 39 ods. 3 Tr. zák.

Obžalovanému U. W. nepochybne mal byť uložený súhrnný trest odňatia slobody s použitím tzv.
asperačnej zásady (zostrenia trestu) podľa § 41 ods. 2 Tr. zák., vzhľadom k tomu, že obžalovaný spáchal

viac úmyselných trestných činov viacerými skutkami, z ktorých sú dva zločiny (zločin lúpeže a zločin
vydierania) a jeden prečin (poškodzovania cudzej veci). Keďže odvolanie bolo podané aj prokurátorom
v neprospech obžalovaného, uvedené pochybenie mohol krajský súd napraviť sám svojím vlastným
rozhodnutím, pričom sa vysporiadal s novou právnou skutočnosťou, ktorá nastala po uverejnení nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky, č.k. PL. ÚS 106/2011-85 z 28.11.2012 v Zbierke zákonov, čiastka

104, uverejnenej 21.12.2012.
U obžalovaného nebola zistená žiadna priťažujúca okolnosť v zmysle § 37 Tr. zák. Krajský súd, na
rozdiel od okresného súdu, u obžalovaného zistil dve poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. n) a podľa
§ 36 písm. l) Tr. zák.

Podľa § 36 písm. n) Tr. zák. poľahčujúcou okolnosťou je to, že páchateľ napomáhal pri objasňovaní
trestnej činnosti príslušným orgánom. Treba stručne pripomenúť, že obžalovaný urobil na hlavnom
pojednávaní vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. c) Tr. por., že nepopiera spáchanie skutkov uvedených
v obžalobe. Okresný súd následne rozhodol podľa § 257 ods. 7 Tr. por., že vyhlásenie obžalovaného
prijíma, súčasne vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu, v akom obžalovaný priznal spáchanie skutku,

sa nevykoná. Obžalovaný týmto postupom nepochybne umožnil prevziať výsledky dokazovania z
prípravného konania bez toho, aby tieto boli konfrontované s výsledkami dokazovania na hlavnom
pojednávaní. Odvolací súd v čase svojho rozhodovania postupoval v súlade s aktuálnou rozhodovacou
praxou a judikatúrou všeobecných súdov. V zmysle tejto judikatúry sa poľahčujúca okolnosť podľa § 36
písm. n) Tr. zák., ktorá je zohľadnená v postupe podľa § 257 ods. 7 Tr. por., stáva v určitom zmysle

kvalifikovanou okolnosťou majúcou za následok možnosť nevykonania dokazovania v určitom rozsahu
na hlavnom pojednávaní. Umožnenie takéhoto zjednodušeného postupu v konaní súdu je potrebné
potom nepochybne považovať za napomáhanie súdu pri objasňovaní trestnej činnosti.Odvolanie v trestnej veci obžalovaného U. W. bolo podané nielen prokurátorom v neprospech
obžalovaného, ale aj samotným obžalovaným, krajský súd v záujme zohľadnenia všetkých skutočností
relevantných pre spravodlivé rozhodnutie o treste, aj keď to obžalovaný vo svojich argumentoch

neuvádzal, obžalovanému priznal poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n) Tr. zák.

Podľa § 36 písm. l) Tr. zák. poľahčujúcou okolnosťou je to, že páchateľ sa priznal k spáchaniu trestného
činu a trestný čin úprimne oľutoval. Analýzou vyšetrovacieho a súdneho spisu zameraného na správanie
sa obžalovaného vo vzťahu k trestnej činnosti, z ktorej bol obvinený a pre ktorú bolo voči nemu vedené

trestné konanie, dospel krajský súd k jednoznačnému záveru, že obžalovaný sa v štádiu prípravného
konania k trestnej činnosti priznal, pričom detailne popísal spôsob aj okolnosti spáchania súdených
skutkov, trestné činy úprimne oľutoval.

Krajský súd sa ďalej nestotožnil s konštatovaním súdu prvého stupňa o existencii poľahčujúcej okolností
na strane obžalovaného v zmysle § 36 písm. j) Tr. zák. (t.j. obžalovaný pred spáchaním trestného činu

viedol riadny život).

Z odpisu z registra trestov je zistiteľné, že obžalovaný bol prvýkrát súdne potrestaný rozsudkom
Okresného súdu Námestovo, sp. zn. 4T/54/2011 z 3.11.2011, a to za úmyselné trestné činy podľa §
364 ods. 1 písm. a) Tr. zák. a podľa § 156 ods. 1 Tr. zák., ktoré spáchal dňa 15.1.2008. Aj napriek

skutočnosti, že v prípade tohto odsúdenia sa na obžalovaného hľadí, akoby nebol odsúdený, treba
uviesť, že zahladenie odsúdenia nebráni súdu, aby pri hodnotení osoby obžalovaného prihliadal ku
skutočnosti, že obžalovaný v minulosti spáchal trestný čin. Krajský súd v uvedených súvislostiach naviac
uvádza, že skutočnosť, že páchateľ spáchal skutok, ktorý má znaky trestného činu, a skutočnosť, že
bol za tento skutok právoplatne odsúdený, sú dve rozdielne skutočnosti (udalosti) objektívneho sveta.

Právo rozlišuje tieto dve rozdielne právne skutočnosti a spája s nimi vznik odlišných právnych pomerov
a odlišné právne následky pre páchateľa. Ak teda právna fikcia, že sa na páchateľa hľadí, akoby nebol
odsúdený, znamená v podstate právny zánik skutočnosti odsúdenia, neznamená to i zánik skutočnosti,
že páchateľ spáchal trestný čin. Rozlišovanie týchto dvoch právnych skutočností nie je umelé, pretože
ide o skutočnosti s odlišným obsahom, ktoré majú odlišný význam a dosah pri výmere trestu.

Ak páchateľ v minulosti už spáchal trestný čin, môže súd zo zhodnotenia konkrétnych okolností minulého
a súčasného trestného činu vyvodiť príslušné závery, pokiaľ ide o postoj páchateľa k spoločenským
hodnotám chráneným Trestným zákonom, či páchateľ má sklony k páchaniu trestnej činnosti alebo či
spáchanie oboch trestných činov je v inak riadnom živote páchateľa len náhodné, aký je stupeň a povaha

mravného narušenia páchateľa, aká je možnosť jeho nápravy a pod.

S ohľadom na uvedené obžalovanému nemožno priznať poľahčujúcu okolnosť spočívajúcu v tom, že
predspáchanímtrestnéhočinuviedolriadnyživot,pretožeuvedenúokolnosťjemožnépriznaťvprípade,
ak páchateľ dodržiaval právny poriadok a ďalšie základné normy občianskej spoločnosti, plnil si svoje

povinnosti voči štátu aj voči spoločnosti, nezneužíval svoje práva voči spoluobčanom, nenarušoval
občianske spolužitie v bydlisku, ani v zamestnaní, nedopúšťal sa priestupkov, iných deliktov a trestných
činov.

V prípade obžalovaného tak nastala situácia, keď sa mu ukladal trest odňatia slobody podľa asperačnej

zásady (§ 41 ods. 2 Tr. zák.) a horná hranica trestnej sadzby sa u neho zvyšuje o jednu tretinu. Pritom
však súčasne u neho prevažujú poľahčujúce okolnosti nad priťažujúcimi okolnosťami (§ 38 ods. 3 Tr.
zák.), a preto sa zároveň horná hranica upravenej trestnej sadzby zníži o jednu tretinu. Krajský súd tak s
poukazom na ustanovenie § 38 ods. 8 Tr. zák. ukladal obžalovanému trest odňatia slobody v upravenej
trestnej sadzbe vo výmere 84 mesiacov až 165 mesiacov.

Z týchto dôvodov preto krajský súd napadnutý rozsudok vo výroku o treste zrušil a obžalovanému za
súdený zločin lúpeže uložil podľa § 188 ods. 2 Tr. zák., § 39 ods. 1 Tr. zák., § 41 ods. 2 Tr. zák.,
42 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák., § 36 písm. l), n) Tr. zák. súhrnný trest odňatia slobody vo
výmere 5 rokov, ktorý aj odvolací súd považuje za spravodlivý a objektívny obraz potrieb individuálnej a

najmägenerálnejprevencie;takýtotrestpodľanázorukrajskéhosúduajvplnejmiereodzrkadľujestupeň
nebezpečnosti spáchaného činu pre spoločnosť, ako aj možnosť nápravy a pomery obžalovaného. Z
odpisu z registra trestov je zistiteľné, že bol doposiaľ štyrikrát súdne potrestaný za úmyselnú trestnú
činnosť najmä násilného charakteru. Obžalovaný sústavne pácha trestnú činnosť, a to aj napriekdorodeniam vo forme ukladania peňažného trestu, upustenia od uloženia súhrnného trestu. Možno
uzavrieť, že v osobe obžalovaného ide o nenapraviteľného páchateľa, ktorý sa opakovane dopúšťa
úmyselnejtrestnejčinnosti.Bohatákriminálnaminulosťobžalovanéhoaznejvyplývajúcievidentnýsklon

obžalovaného k páchaniu trestnej činnosti charakterizuje jeho osobu ako páchateľa, u ktorého doposiaľ
ukladané tresty ani v jednom prípade nesplnili svoj prevýchovný účel z hľadiska individuálnej prevencie
trestu. Pri rozhodovaní o treste nemožno opomenúť ani závažnosť celej zbiehajúcej sa trestnej činnosti,
za ktorú je obžalovanému v tomto konaní ukladaný trest.

S poukazom na ustanovenie § 42 ods. 2 Tr. zák. krajský súd pri ukladaní súhrnného trestu zrušil výroky
o treste uložené páchateľovi skoršími rozsudkami, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky
obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Na základe uvedených skutočností potom odvolací súd po zrušení výroku rozsudku v časti napadnutej
odvolaním prokurátora aj obžalovaného rozhodol sám o druhu a výmere trestu tak, ako je uvedené vo

výrokovej časti tohto rozsudku, pričom po splnení podmienok stanovených § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák.
súd obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym
stupňom stráženia, pretože obžalovaný U. W. v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného
činu nebol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin.

K výroku o treste u obžalovaného T. T.

Pri rešpektovaní obmedzeného revízneho princípu v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. sa predmetom
odvolacieho prieskumu na základe odvolania prokurátora stal výrok súdu prvého stupňa o treste
uloženom obžalovanému.

Po preskúmaní obsahu spisu sa krajský súd stotožnil so záverom okresného súdu, pokiaľ ide o druh a
výmeru trestu, ktorý za súdenú trestnú činnosť uložil obžalovanému. Odvolanie prokurátora podané v
neprospech obžalovaného krajský súd vyhodnotil ako čiastočne dôvodné.

Krajský súd aj v prípade obžalovaného T. T. je toho názoru, že sú u neho splnené zákonné
predpoklady k mimoriadnemu zníženiu trestu odňatia slobody pod zákonom stanovenú hranicu, tak ako
sú predpokladané ustanovením § 39 ods. 1 Tr. zák.

Je nepochybné, že skutok, pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie vo vzťahu k obžalovanému, bol spáchaný

dňa 28.2.2009. Prokurátor podal obžalobu na súde 11.11.2011. Vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom na
okresnom súde 30.8.2018, teda po deviatich rokoch od spáchania skutkov. V čase, keď o trestnej veci
rozhodovalkrajskýsúd,odspáchaniaskutkovuplynuladobadesiatichrokov.Zuvedenýchskutočnostíje
zrejmé, že u obžalovaného došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Krajský súd vykonal podrobnú analýzu vyšetrovacieho a súdneho spisu a nezistil také konanie
obžalovaného T. T., ktoré by významnou mierou ovplyvnilo dĺžku prebiehajúceho trestného konania.
V okolnostiach danej veci odvolací súd dospel k záveru, že dĺžka konania, ktorá s prihliadnutím na
obťažnosť veci, na dôkaznú situáciu a procesný postup orgánov činných v trestnom konaní a najmä
okresného súdu, ktorý vo veci konal neprimerane dlhý čas, pričom obžalovaný svojím konaním nezavinil

prieťahy v súdnom konaní, výrazne a neprimerane presahuje dĺžku konania v porovnateľných veciach,
je takou významnou okolnosťou prípadu, ktorá odôvodňuje pri ukladaní trestu použiť mimoriadne
zmierňovacie ustanovenie podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. a uloženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu
trestu ustanoveného týmto zákonom s obmedzením uvedeným v ustanovení § 39 ods. 3 Tr. zák.

Na rozdiel od súdu prvého stupňa je krajský súd toho názoru, že v prípade obžalovaného neboli splnené
zákonné predpoklady k mimoriadnemu zníženiu trestu odňatia slobody pod zákonom stanovenú hranicu
z dôvodov, ktoré boli uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku. V slovenskej spoločnosti je úplne
bežné, že maloleté deti a manželka sú závislé na jedinom príjme, a to na príjme otca a manžela. Pokiaľ
existuje takáto situácia aj v rodine obžalovaného, nejde teda o žiadnu mimoriadnu situáciu, ktorá by bola

v populácii neobvyklá, a preto nemôže byť dôvodom pre mimoriadne zníženie dolnej hranice zákonom
stanovenej trestnej sadzby pri trestnom čine, ktorý obžalovaný nepochybne spáchal. Nie je tiež dôvodné
konštatovanie, že u obžalovaného existujú dve poľahčujúce okolnosti. V konečnom dôsledku je všakaplikovanie § 39 ods. 1 Tr. zák. aj u obžalovaného T. T. zodpovedajúce stavu veci a zákonu, a to
vzhľadom na dôvody vyššie uvedené.

Krajský súd na strane obžalovaného zistil existenciu len jednej poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm.
l) Tr. zák., t.j., že sa k spáchanému trestnému činu priznal a svoje konanie úprimne oľutoval. Posúdenie
priznania páchateľa k spáchaniu trestného činu ako poľahčujúcej okolnosti nie je závislé od dôkaznej
situácie. Trestný zákon v žiadnom svojom ustanovení neobmedzuje právnu relevanciu priznania ako
poľahčujúcej okolnosti len na určité štádium trestného konania a už vôbec nie na existujúcu dôkaznú

situáciu. Páchateľ sa môže priznať k spáchaniu skutku v ktoromkoľvek štádiu trestného konania, a
to tak v procesnej pozícii obvineného, ako aj obžalovaného, pričom pokiaľ k tomu priznaniu pristúpi
vyjadrenie ľútosti nad vlastným protiprávnym konaním, je nutné naň prihliadať ako na poľahčujúcu
okolnosť. Prejavy ľútosti páchateľa nad spáchaním trestného činu môžu byť rôzne, pričom sú závislé
od osobnosti páchateľa, úrovne jeho emocionálnej inteligencie, ako i od povahy, spôsobu spáchania
trestného činu a jeho následku. Ľútosť je potrebné definovať ako inteligenčnú a emočnú antipatiu k

minulej osobnej aktivite a správaniu. Skutočnosť, že niekto neprejavuje ľútosť spôsobom, akým sa to
všeobecne predpokladá, neznamená, že žiadnu ľútosť vôbec necíti. K hodnoteniu vnútorného postoja
páchateľa k spáchaniu trestného činu nemožno pristupovať paušálne, bez zohľadnenia všetkých vyššie
uvedených vplyvov a okolností, ktoré nepochybne determinujú prejavy tohto postoja navonok. Analýzou
vyšetrovacieho a súdneho spisu zameraného na správanie sa obžalovaného vo vzťahu k trestnej

činnosti, z ktorej bol obvinený a pre ktorú bolo voči nemu vedené trestné konanie, dospel krajský súd
k záveru, že obžalovaný na poslednom hlavnom pojednávaní uviedol, že spáchal skutok pod bodom 2
obžaloby, priznal sa k nemu a svoje konanie úprimne oľutoval a tento slovný prejav aj v spojení s jeho
vyjadreniami v rámci záverečnej reči, kde opätovne uviedol, že mu je naozaj ľúto, čoho sa dopustil, bolo
možné posúdiť ako poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. l) Tr. zák.

Krajský súd sa ďalej nestotožnil s konštatovaním súdu prvého stupňa o existencii poľahčujúcej okolnosti
na strane obžalovaného v zmysle § 36 písm. j) Tr. zák. (t.j., obžalovaný pred spáchaním trestného činu
viedol riadny život).

Z odpisu z registra trestov je zistiteľné, že obžalovaný bol prvýkrát súdne potrestaný rozsudkom
Okresného súdu Dolný Kubín, sp. zn. 9T/99/2008 z 27.1.2009, a to za úmyselný trestný čin podľa §
212 ods. 1 Tr. zák. Z odpisu z registra trestov tiež vyplýva, že uznesením Okresnej prokuratúry dolný
Kubín, sp. zn. Pv 43/02 zo 14.2.2002, bolo podmienečne zastavené trestné stíhanie pre trestný čin
krádeže podľa § 247 ods. 2 písm. a) Tr. zák., účinného do 31.12.2005, so skúšobnou dobou v trvaní

8 mesiacov; osvedčil sa v skúšobnej dobe. Aj napriek skutočnosti, že v prípade uvedeného odsúdenia,
resp. podmienečného zastavenia trestného stíhania, sa na obžalovaného hľadí, akoby nebol odsúdený,
treba uviesť, že zahladenie odsúdenia nebráni súdu, aby pri hodnotení osoby obžalovaného prihliadal
ku skutočnosti, že obžalovaný v minulosti spáchal trestný čin. Krajský súd v uvedených súvislostiach
naviac uvádza, že skutočnosť, že páchateľ spáchal skutok, ktorý má znaky trestného činu, a skutočnosť,

že bol za tento skutok právoplatne odsúdený, sú dve rozdielne skutočnosti (udalosti) objektívneho sveta.
Právo rozlišuje tieto dve rozdielne právne skutočnosti a spája s nimi vznik odlišných právnych pomerov
a odlišné právne následky pre páchateľa. Ak teda právna fikcia, že sa na páchateľa hľadí, akoby nebol
odsúdený, znamená v podstate právny zánik skutočnosti odsúdenia, neznamená to i zánik skutočnosti,
že páchateľ spáchal trestný čin. Rozlišovanie týchto dvoch právnych skutočností nie je umelé, pretože

ide o skutočnosti s odlišným obsahom, ktoré majú odlišný význam a dosah pri výmere trestu.

Ak páchateľ v minulosti už spáchal trestný čin, môže súd zo zhodnotenia konkrétnych okolností minulého
a súčasného trestného činu vyvodiť príslušné závery, pokiaľ ide o postoj páchateľa k spoločenským
hodnotám chráneným Trestným zákonom, či páchateľ má sklony k páchaniu trestnej činnosti alebo či

spáchanie oboch trestných činov je v inak riadnom živote páchateľa len náhodné, aký je stupeň a povaha
mravného narušenia páchateľa, aká je možnosť jeho nápravy a pod.

S ohľadom na uvedené obžalovanému nemožno priznať poľahčujúcu okolnosť spočívajúcu v tom, že
predspáchanímtrestnéhočinuviedolriadnyživot,pretožeuvedenúokolnosťjemožnépriznaťvprípade,

ak páchateľ dodržiaval právny poriadok a ďalšie základné normy občianskej spoločnosti, plnil si svoje
povinnosti voči štátu aj voči spoločnosti, nezneužíval svoje práva voči spoluobčanom, nenarušoval
občianske spolužitie v bydlisku, ani v zamestnaní, nedopúšťal sa priestupkov, iných deliktov a trestných
činov.Z týchto dôvodov preto krajský súd napadnutý rozsudok vo výroku o treste zrušil a obžalovanému
za súdený zločin lúpeže uložil podľa § 188 ods. 2 Tr. zák., § 39 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods.

2, ods. 3 Tr. zák., § 36 písm. l), Tr. zák. trest odňatia slobody v rovnakej výmere ako súd prvého
stupňa, t.j. vo výmere 3 roky s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu s probačným
dohľadom v trvaní 4 roky, ktorý aj odvolací súd považuje za spravodlivý a objektívny obraz potrieb
individuálnej a najmä generálnej prevencie; takýto trest podľa názoru krajského súdu aj v plnej miere
odzrkadľuje stupeň nebezpečnosti spáchaného činu pre spoločnosť, ako aj možnosť nápravy a pomery

obžalovaného. Pri ukladaní trestu prihliadol odvolací súd na osobu obžalovaného, ktorý má v registri
trestovštyrizáznamyzaúmyselnútrestnúčinnosťnajmämajetkovéhocharakteru.Vterazprejednávanej
veci sa obžalovaný dopustil jedného skutku (čiastkového útoku) v bode 2/. Podľa § 51 ods. 4 písm. g) Tr.
zák. súd obžalovanému ako súčasť probačného dohľadu uložil obmedzenie - podrobiť sa v súčinnosti s
probačným a mediačným úradníkom alebo iným odborníkom programu sociálneho výcviku alebo inému
výchovnému programu. Krajský súd neuložil obžalovanému povinnosť počas skúšobnej doby strpieť nad

sebou kontrolu vykonávanú probačným a mediačným úradníkom okresného súdu, v obvode ktorého je
miesto pobytu obžalovaného, nakoľko táto povinnosť vyplýva obžalovanému priamo zo zákona.

K výroku o treste u obžalovaného G. Y.

Pri rešpektovaní obmedzeného revízneho princípu v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. sa predmetom
odvolacieho prieskumu na základe odvolania prokurátora stal výrok súdu prvého stupňa o treste
uloženom obžalovanému.

Po preskúmaní obsahu spisu sa krajský súd stotožnil so záverom okresného súdu, pokiaľ ide o druh

trestu, ktorý za súdenú trestnú činnosť uložil obžalovanému. Nestotožnil sa s výmerou trestu, v časti
dĺžkyskúšobnejdoby.Odvolanieprokurátorapodanévneprospechobžalovanéhokrajskýsúdvyhodnotil
ako čiastočne dôvodné.

Krajský súd aj v prípade obžalovaného G. Y. je toho názoru, že sú u neho splnené zákonné

predpoklady k mimoriadnemu zníženiu trestu odňatia slobody pod zákonom stanovenú hranicu, tak ako
sú predpokladané ustanovením § 39 ods. 1 Tr. zák.

Je nepochybné, že skutok, pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie vo vzťahu k obžalovanému, bol spáchaný
dňa 28.2.2009. Prokurátor podal obžalobu na súde 11.11.2011. Vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom na

okresnom súde 30.8.2018, teda po deviatich rokoch od spáchania skutkov. V čase, keď o trestnej veci
rozhodovalkrajskýsúd,odspáchaniaskutkovuplynuladobadesiatichrokov.Zuvedenýchskutočnostíje
zrejmé, že u obžalovaného došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Krajský súd vykonal podrobnú analýzu vyšetrovacieho a súdneho spisu a nezistil také konanie

obžalovaného G. Y., ktoré by významnou mierou ovplyvnilo dĺžku prebiehajúceho trestného konania.

V okolnostiach danej veci odvolací súd dospel k záveru, že dĺžka konania, ktorá s prihliadnutím na
obťažnosť veci, na dôkaznú situáciu a procesný postup orgánov činných v trestnom konaní a najmä
okresného súdu, ktorý vo veci konal neprimerane dlhý čas, pričom obžalovaný svojím konaním nezavinil

prieťahy v súdnom konaní, výrazne a neprimerane presahuje dĺžku konania v porovnateľných veciach,
je takou významnou okolnosťou prípadu, ktorá odôvodňuje pri ukladaní trestu použiť mimoriadne
zmierňovacie ustanovenie podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. a uloženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu
trestu ustanoveného týmto zákonom s obmedzením uvedeným v ustanovení § 39 ods. 3 Tr. zák.

Na rozdiel od súdu prvého stupňa je krajský súd toho názoru, že v prípade obžalovaného neboli splnené
zákonné predpoklady k mimoriadnemu zníženiu trestu odňatia slobody pod zákonom stanovenú hranicu
z dôvodov, ktoré boli uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku. V prvom rade treba pripomenúť,
že obžalovaný na hlavnom pojednávaní pred okresným súdom neurobil vyhlásenie, že nepopiera
spáchanie skutku uvedeného v obžalobe v zmysle § 257 ods. 1 písm. c) Tr. por. Obžalovaný na hlavnom

pojednávaní prehlásil, že odmieta vo veci vypovedať, v dôsledku čoho okresný súd podľa § 258
ods. 4 Tr. por. prečítal výpoveď obžalovaného z prípravného konania, v ktorej sa obžalovaný priznal,
popísal spôsob aj okolnosti spáchania súdeného skutku, svoje konanie úprimne oľutoval. Taktiež nie
je dôvodné konštatovanie okresného súdu, že u obžalovaného existujú dve poľahčujúce okolnosti. Vkonečnom dôsledku je však aplikovanie § 39 ods. 1 Tr. zák. aj u obžalovaného G. Y. zodpovedajúce
stavu veci a zákonu, a to vzhľadom na dôvody vyššie uvedené.

Krajský súd na strane obžalovaného zistil existenciu len jednej poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm.
l) Tr. zák., t.j., že sa k trestnému činu priznal a svoje konanie úprimne oľutoval.

Krajský súd sa ďalej nestotožnil s konštatovaním súdu prvého stupňa o existencii poľahčujúcej okolnosti
na strane obžalovaného v zmysle § 36 písm. j) Tr. zák. (t.j., obžalovaný pred spáchaním trestného činu

viedol riadny život).

Z odpisu z registra trestov je zistiteľné, že obžalovaný bol jedenkrát súdne potrestaný trestným rozkazom
Okresného súdu Dolný Kubín, sp. zn. 2T/123/2007 z 31.8.2007 za úmyselný trestný čin podľa § 216
ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák.; na páchateľa sa hľadí akoby nebol odsúdený. Aj napriek skutočnosti,
že v prípade uvedeného odsúdenia sa na obžalovaného hľadí, akoby nebol odsúdený, treba uviesť, že

zahladenie odsúdenia nebráni súdu, aby pri hodnotení osoby obžalovaného prihliadal ku skutočnosti,
že obžalovaný v minulosti spáchal trestný čin. Krajský súd v uvedených súvislostiach naviac uvádza,
že skutočnosť, že páchateľ spáchal skutok, ktorý má znaky trestného činu, a skutočnosť, že bol za
tento skutok právoplatne odsúdený, sú dve rozdielne skutočnosti (udalosti) objektívneho sveta. Právo
rozlišuje tieto dve rozdielne právne skutočnosti a spája s nimi vznik odlišných právnych pomerov a

odlišné právne následky pre páchateľa. Ak teda právna fikcia, že sa na páchateľa hľadí, akoby nebol
odsúdený, znamená v podstate právny zánik skutočnosti odsúdenia, neznamená to i zánik skutočnosti,
že páchateľ spáchal trestný čin. Rozlišovanie týchto dvoch právnych skutočností nie je umelé, pretože
ide o skutočnosti s odlišným obsahom, ktoré majú odlišný význam a dosah pri výmere trestu.

Ak páchateľ v minulosti už spáchal trestný čin, môže súd zo zhodnotenia konkrétnych okolností minulého
a súčasného trestného činu vyvodiť príslušné závery, pokiaľ ide o postoj páchateľa k spoločenským
hodnotám chráneným Trestným zákonom, či páchateľ má sklony k páchaniu trestnej činnosti alebo či
spáchanie oboch trestných činov je v inak riadnom živote páchateľa len náhodné, aký je stupeň a povaha
mravného narušenia páchateľa, aká je možnosť jeho nápravy a pod.

S ohľadom na uvedené obžalovanému nemožno priznať poľahčujúcu okolnosť spočívajúcu v tom, že
predspáchanímtrestnéhočinuviedolriadnyživot,pretožeuvedenúokolnosťjemožnépriznaťvprípade,
ak páchateľ dodržiaval právny poriadok a ďalšie základné normy občianskej spoločnosti, plnil si svoje
povinnosti voči štátu aj voči spoločnosti, nezneužíval svoje práva voči spoluobčanom, nenarušoval

občianske spolužitie v bydlisku, ani v zamestnaní, nedopúšťal sa priestupkov, iných deliktov a trestných
činov.

Z týchto dôvodov preto krajský súd napadnutý rozsudok vo výroku o treste zrušil a obžalovanému za
súdený zločin lúpeže uložil podľa § 188 ods. 2 Tr. zák., § 39 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 3 Tr.

zák., § 36 písm. l), Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 3 roky s podmienečným odkladom jeho
výkonu na skúšobnú dobu s probačným dohľadom v trvaní 2 roky a 6 mesiacov, ktorý aj odvolací súd
považuje za spravodlivý a objektívny obraz potrieb individuálnej a najmä generálnej prevencie; takýto
trest podľa názoru krajského súdu aj v plnej miere odzrkadľuje stupeň nebezpečnosti spáchaného činu
pre spoločnosť, ako aj možnosť nápravy a pomery obžalovaného. Pri ukladaní trestu prihliadol odvolací

súd na osobu obžalovaného, ktorý má v registri trestov jeden záznam. V teraz prejednávanej veci sa
obžalovaný dopustil jedného skutku (čiastkového útoku) v bode 2/. Prihliadol aj na postoj obžalovaného
k trestnej činnosti vyššie uvedený, keď obžalovaný na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie podľa §
257 ods. 1 písm. c) Tr. por. Podľa § 51 ods. 4 písm. g) Tr. zák. súd obžalovanému ako súčasť probačného
dohľadu uložil obmedzenie - podrobiť sa v súčinnosti s probačným a mediačným úradníkom alebo iným

odborníkom programu sociálneho výcviku alebo inému výchovnému programu. Krajský súd neuložil
obžalovanému povinnosť počas skúšobnej doby strpieť nad sebou kontrolu vykonávanú probačným a
mediačným úradníkom okresného súdu, v obvode ktorého je miesto pobytu obžalovaného, nakoľko táto
povinnosť vyplýva obžalovanému priamo zo zákona.

K výroku o treste u obžalovaného T. X.

Treba stručne pripomenúť, že obžalovaný na hlavnom pojednávaní pred Okresným súdom Námestovo
konanom 14.11.2013 urobil vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutkov uvedených v obžalobe podľa §257ods.1písm.c)Tr.por.(č.l.910-911),čímsavzdalprávanaprerokovaniesvojejveciprednestranným
a nezávislým súdom na hlavnom pojednávaní v časti prieskumu správnosti skutkových zistení obžaloby.
Uvedeným vyhlásením obžalovaný súčasne prejavil súhlas, že mu súd uloží trest bez dokazovania viny.

Logickým dôsledkom rozhodnutia súdu prvého stupňa o prijatí vyhlásenia obžalovaného, že je vinný,
bol aj ďalší postup súdu, keď nevykonal dokazovanie v rozsahu priznanej viny.

Nakoľko na hlavnom pojednávaní pred okresným súdom nebolo vykonané dokazovanie súvisiace so
skutkovými zisteniami obžaloby, nemohol ani krajský súd, ako súd odvolací, preskúmavať, zasahovať,

meniť, či spochybňovať skutkové zistenia a závery súdu prvého stupňa prezentované vo výroku o vine
v napadnutom rozsudku.

Krajský súd bol však povinný preskúmať zákonnosť postupu okresného súdu v súvislosti s jeho
rozhodnutím o prijatí vyhlásenia obžalovaného. V tomto smere nezistil odvolací súd žiadne pochybenia.

Pri rešpektovaní obmedzeného revízneho princípu v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. sa predmetom
odvolacieho prieskumu na základe odvolania prokurátora stal výrok súdu prvého stupňa o treste
uloženom obžalovanému.

Po preskúmaní obsahu spisu sa krajský súd stotožnil so záverom okresného súdu, pokiaľ ide o druh a

výmeru trestu, ktorý za súdenú trestnú činnosť uložil obžalovanému. Odvolanie prokurátora podané v
neprospech obžalovaného krajský súd vo vzťahu k tomuto obžalovanému vyhodnotil ako nedôvodné.

Krajský súd aj v prípade obžalovaného T. X. je toho názoru, že sú u neho splnené zákonné
predpoklady k mimoriadnemu zníženiu trestu odňatia slobody pod zákonom stanovenú hranicu, tak ako

sú predpokladané ustanovením § 39 ods. 1 Tr. zák.

Je nepochybné, že skutky, pre ktoré sa viedlo trestné stíhanie vo vzťahu k obžalovanému, boli spáchané
dňa 23.2.2009 a 28.2.2009. Prokurátor podal obžalobu na súde 11.11.2011. Vo veci bolo rozhodnuté
rozsudkom na okresnom súde 30.8.2018, teda po deviatich rokoch od spáchania skutkov. V čase,

keď o trestnej veci rozhodoval krajský súd, od spáchania skutkov uplynula doba desiatich rokov. Z
uvedených skutočností je zrejmé, že u obžalovaného došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov.

Krajský súd vykonal podrobnú analýzu vyšetrovacieho a súdneho spisu a nezistil také konanie

obžalovaného T. X., ktoré by významnou mierou ovplyvnilo dĺžku prebiehajúceho trestného konania.

V okolnostiach danej veci odvolací súd dospel k záveru, že dĺžka konania, ktorá s prihliadnutím na
obťažnosť veci, na dôkaznú situáciu a procesný postup orgánov činných v trestnom konaní a najmä
okresného súdu, ktorý vo veci konal neprimerane dlhý čas, pričom obžalovaný svojím konaním nezavinil

prieťahy v súdnom konaní, výrazne a neprimerane presahuje dĺžku konania v porovnateľných veciach,
je takou významnou okolnosťou prípadu, ktorá odôvodňuje pri ukladaní trestu použiť mimoriadne
zmierňovacie ustanovenie podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. a uloženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu
trestu ustanoveného týmto zákonom s obmedzením uvedeným v ustanovení § 39 ods. 3 Tr. zák.

Na rozdiel od súdu prvého stupňa je krajský súd toho názoru, že v prípade obžalovaného neboli splnené
zákonné predpoklady k mimoriadnemu zníženiu trestu odňatia slobody pod zákonom stanovenú hranicu
z dôvodov, ktoré boli uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku. V konečnom dôsledku je však
aplikovanie § 39 ods. 1 Tr. zák. aj u obžalovaného T. X. zodpovedajúce stavu veci a zákonu, a to
vzhľadom na dôvody vyššie uvedené.

Krajský súd, rovnako ako súd prvého stupňa, na strane obžalovaného zistil existenciu poľahčujúcej
okolnosti podľa § 36 písm. l) Tr. zák., t.j., že sa k trestnému činu priznal a svoje konanie úprimne oľutoval.

Krajský súd sa ďalej stotožnil s konštatovaním súdu prvého stupňa o existencii poľahčujúcej okolnosti

na strane obžalovaného aj v zmysle § 36 písm. j) Tr. zák. (t.j. obžalovaný pred spáchaním trestného
činu viedol riadny život). Z odpisu z registra trestov je zistiteľné, že obžalovaný doposiaľ nebol súdne
potrestaný.Z týchto dôvodov preto krajský súd napadnutý rozsudok vo výroku o treste u obžalovaného T. X.
považoval v celom rozsahu za správny a zákonný a nebol dôvod na jeho zmenu.

Pri absencii dôvodov proti výroku o uplatnených nárokoch na náhradu škody poškodenými, podrobil
krajský súd výrok o uplatnených nárokoch poškodených všeobecnému prieskumu, pričom nezistil
zákonný dôvod na akýkoľvek zásah proti výroku rozsudku súdu prvého stupňa o uplatnených nárokoch
poškodených. Pozornosti odvolacieho súdu však neušlo, že okresný súd nemal vôbec rozhodovať o
nároku na náhradu škody u poškodených V. O. a R. E. S., a to ani ich odkázaním na civilný proces.

Z obsahu spisu je zistiteľné, že poškodená V. O. si v trestnom konaní náhradu škody neuplatnila, táto
jej bola uhradená poisťovňou. Rovnako si náhradu škody v trestnom konaní neuplatnil ani poškodený
R. E. S..

Pri absencii dôvodov proti výroku, ktorým si okresný súd vyhradil rozhodovanie o vecných dôkazoch
verejnému zasadnutiu, podrobil krajský súd tento výrok len všeobecnému prieskumu, pričom nezistil

zákonný dôvod na akýkoľvek zásah do tohto výroku.

Odvolací súd preskúmal aj správnosť konania, ktoré predchádzalo napadnutým výrokom rozsudku, a
nezistil žiadne pochybenie. Nezistil ani chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané a ktoré by boli takej
povahy, že by odôvodňovali po právoplatnosti rozsudku podanie mimoriadneho opravného prostriedku,

a to dovolania na základe ustanovenia § 371 ods. 1 Tr. por.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.