Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. júl 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/326/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7217202596
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 07. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Veščičiková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7217202596.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Veščičikovej a členiek
senátu JUDr. Viery Bodnárovej a JUDr. Dany Popovičovej v spore žalobcov 1. E. Č., nar. XX.X.XXXX, M.,
V.Z. XX a 2. U. F., nar. X.XX.XXXX, T., U. XX, zast. opatrovníčkou Ruženou Čonkovou, nar. 13.9.1967,
Košice, Budapeštianska 48 , obaja zast. Petrom Konvičným, advokátom Advokátska kancelárie, Košice,
Rázusova 1, proti žalovanej U. Š., nar. XX.X.XXXX, M., V. X, o zaplatenie 1.411,94 eur s prísl., o odvolaní

žalobcov proti rozsudku 27C/5/2017-77 z 27.4.2018 Okresného súdu Košice II

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok vo výroku v zamietnutí žaloby žalobkyne v 1. rade v prevyšujúcej časti, vo výroku
o náhrade trov konania vo vzťahu medzi žalobkyňou v 1. rade a žalovanou, vo výroku o zamietnutí
žaloby voči žalobcovi v 2. rade a vo výroku o náhrade trov konania vo vzťahu medzi žalobcom v 2.
rade a žalovanou a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej len „súd“) rozsudkom Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni v 1.
rade sumu 917,78 eur, úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy 200 eur od 11. 09. 2016 do zaplatenia, 5
% ročne zo sumy 704,62 eur od 21. 01. 2017 do zaplatenia a 5 % ročne zo sumy 13,16 eur od 12. 07.
2017 do zaplatenia, to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti súd žalobu
žalobkyne v 1. rade zamietol, rozhodol, že žalobkyňa v 1. rade má voči žalovanej právo na náhradu

trov konania v rozsahu 38,90 %, žalobu voči žalobcovi v 2. rade zamietol a vyslovil, že žalovaná má voči
žalobcovi v 2. rade právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.

2. V odôvodnení, o.i., uviedol, že žalobcovia v 1. a 2. rade žalobou , doručenou súdu 06. 02. 2017
žiadali, aby uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu 1.272,91 Eur, úrok z omeškania

5 % ročne zo sumy 200 eur od 11. 09. 2016 do zaplatenia a 5 % ročne zo sumy 1.072,91 eur od
21. 01. 2017 do zaplatenia, náhradu trov konania a žalobcovi v 2. rade sumu 90,52 eur od 21. 01.
2017 do zaplatenia a náhradu trov konania, že žalobcovia navrhli zmenu žaloby 17. 07. 2017, teda
predtým , ako bola žaloba doručená žalovanej (29. 11. 2017), preto súd konal o zmenenej žalobe ,
bez rozhodovania o pripustení zmeny žaloby v zmysle § 141 C.s.p. Žalobcovia navrhli rozšíriť žalobný
návrh o sumu 48,51 eur a 5 % ročný úrok z omeškania od 18. 7. 2017, ktorú je žalovaná povinná

zaplatiť žalobkyni v 1. rade dôvodiac, že žalobkyňa v 1. rade uhradila túto sumu 12. 7. 2017 na
základe faktúry č. XXXXXXXXXX obci T. za odber pitnej vody za obdobie 01. 07. 2016 - 30. 06. 2017.
Žalobcovia svoj nárok odôvodnili na tom skutkovom a právnom základe, že medzi žalobkyňou v 1.
rade ako výlučnou vlastníčkou a prenajímateľkou a žalovanou ako nájomníčkou došlo 07. 10. 2015 k
uzavretiu nájomnej zmluvy na dobu určitú od 7. 10. 2015 do 7. 10. 2016, predmetom ktorej bol nájom
nehnuteľnosti evidovanej na LV č. XXX a to rodinného domu so súp. č. XXX na parc. XXX/XX. Napriek

tomu, že žalobkyňa v 1. rade žalovanej zabezpečila dodávku plynu, elektriny, vody, stočné, rozhlas a
TV, odvoz komunálneho odpadu, žalovaná počas trvania nájmu úhradu týchto platieb nerealizovala,preto nájomný vzťah založený nájomnou zmluvou skončil dňa 07. 10. 2016, nakoľko žalobkyňa v 1. rade
nemala pre správanie sa žalovanej záujem o predĺženie nájomného vzťahu k predmetnej nehnuteľnosti.
V tejto súvislosti žalobkyňa v 1. rade za žalovanú uhradila 574,02 eur spoločnosti innogy Slovensko,

s.r.o., Východoslovenskej energetike 54,90 eur, obci T. 93,24 eur za odber pitnej vody, 11. 11. 2016
49,07 eur za odvoz tuhého komunálneho odpadu, 301,68 eur Východoslovenskej energetike, a.s. Dňa
11. 11. 2016 z invalidného dôchodku žalobcu v 2. rade (ktorý bol rozsudkom Okresného súdu Košice
okolie 9Ps/18/2011 obmedzený v spôsobilosti na právne úkony a ako opatrovník mu bola ustanovená
žalobkyňa v 1. rade) žalobkyňa v 1. rade uhradila za žalovanú sumu 90,52 eur spoločnosti innogy

Slovensko, s.r.o. Okrem toho žalovaná žalobkyni v 1. rade nezaplatila dohodnuté nájomné vo výške
200 eur za mesiac september 2016, preto sa domáhala aj zaplatenia tejto sumy. Nárok žalobcu v 2.
rade vyplýval zo skutočnosti, že žalobkyňa v 1. rade z jeho invalidného dôchodku zaplatila nedoplatok
vo výške 90,52 eur spoločnosti innogy Slovensko, s.r.o. Súd konštatoval, že rozhodoval vo veci bez
nariadenia pojednávania len na základe listinných dôkazov predložených stranami sporu v súlade s §
177 ods. 2, písm. a) zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“), v zmysle

ktorého pojednávanie nie je potrebné nariaďovať, že ide iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia
veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 2.000 eur.
Rozsudok bol vyhlásený verejne dňa 27. 4. 2018. Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku bolo
zverejnené na úradnej tabuli súdu a webovom sídle súdu 23. 3. 2018 ( § 219 ods. 3 C.s.p.).Takto zistený
skutkový stav súd právne posúdil najmä podľa § 489, § 685 ods. 1, § 663, § 671 a § 517 ods. 1,2

Obč. zák. Vykonaným dokazovaním urobil záver, že nárok žalobkyne v 1. rade na zaplatenie poplatkov
( nedoplatkov) za plyn, elektrickú energiu, pitnú vodu, odpad voči žalovanej je dôvodný len sčasti a to
len za obdobie, kedy nájomný vzťah trval, od 07.10.2015 do 07.10.2016, preto žalobkyni v 1. rade z
toho ktorého ňou zaplateného poplatku za plyn, elektrickú energiu, vodu, odpad pokrývajúceho obdobie
existencie nájomného vzťahu priznal alikvotnú časť. Poukázal na to, že žalovaná napriek tomu, že túto

nehnuteľnosť užívala, neuhradila dohodnuté nájomné vo výške 200,-Eur za mesiac september 2016,
splatné 10.09.2016, preto sa s jeho úhradou dostala nasledujúci deň do omeškania, teda od 11.9.2016 a
žalobkyni v 1. rade vznikol nárok na úroky z omeškania, ktoré jej súd od tohto dňa aj priznal. Vychádzajúc
z príjmového dokladu č. XXXXXXXXXXX K.o dňa 24.10.2016 , mal súd za preukázané, že žalobkyňa
v 1. rade zaplatila spoločnosti innogy Slovensko s.r.o. sumu 574,02 eur za dodávku zemného plynu a

ostatných služieb za obdobie 19. 06. 2015 - 18. 06. 2016 , ako to vyplynulo z faktúry č. XXXXXXXXXX
splatnej 31 07. 2016 plynúcej na sumu 571,02 eur a z faktúry č. XXXXXXXXXX zo sumy 3 eurá za
poplatok za prijatie platby. Keďže nájomný vzťah trval len v období 07. 10. 2015 - 07. 10. 2016 súd priznal
žalobkyni v 1. rade len sumu, ktorá zodpovedá reálnemu času, kedy žalovanej plynula povinnosť tieto
platby uhrádzať, v tomto prípade od 07. 10. 2015 do 18. 06. 2016, čo je 255 dní, a teda zodpovedajúcu

sumu 398,92 eur. Súd žalovanej v 1. rade priznal aj 3 eurá ako poplatok za prijatie platby. Vychádzajúc
z príjmového dokladu č. 787/16 zo dňa 24. 10. 2016 , mal za preukázané, že žalobkyňa v 1. rade
zaplatila spoločnosti obci Gyňov 93,24 eur za vodu za obdobie 26. 06. 2015 - 30. 06. 2016 , ako to
vyplynulo z faktúry č. XXXXXXXXXX splatnej 08. 08. 2016. Keďže nájomný vzťah trval len v období
07.10.2015 - 07.10.2016 , súd priznal žalobkyni v 1. rade len sumu, ktorá zodpovedá reálnemu času,

kedy žalovanej plynula povinnosť tieto platby uhrádzať, v tomto prípade od 07.10.2015 do 30.06.2016,
čo je 267 dní, a teda sumu 68,08 eur. Vychádzajúc z príjmového dokladu č. XXXXXXXXXXX zo dňa
11.11.2016 , mal súd za preukázané, že žalobkyňa v 1. rade zaplatila spoločnosti Východoslovenská
energetika, a.s. 301,68 eur za dodávku a distribúciu elektriny a ostatných služieb v období 04. 05. 2016
- 21. 10. 2016 , ako to vyplynulo z faktúry č. XXXXXXXXXX splatnej 21.11.2016 plynúcej na 298,68 eur

a z faktúry č. XXXXXXXXXX zo sumy 3 eurá za poplatok za prijatie platby. Keďže nájomný vzťah trval
len v období 07. 10. 2015 - 07. 10. 2016 súd priznal žalobkyni v 1. rade len sumu, ktorá zodpovedá
reálnemu času, kedy žalovanej plynula povinnosť tieto platby uhrádzať, v tomto prípade od 04. 05.
2016 do 07.10.2016, čo je 156 dní, teda 127,65 eur. Súd žalovanej v 1. rade priznal aj 3 eurá ako
za poplatok za prijatie platby. Vychádzajúc z príjmového dokladu č. 498/17 zo dňa 12. 07. 2017 , mal

súd za preukázané, že žalobkyňa v 1. rade zaplatila obci T. 48,51 eur za vodu za obdobie 01.07.2016
- 30.06.2017 , ako to vyplynulo z faktúry č. XXXXXXXXXX splatnej 07.08.2017. Keďže nájomný vzťah
trval len v období 07.10.2015 - 07.10.2016 súd priznal žalobkyni v 1. rade len sumu, ktorá zodpovedá
reálnemu času, kedy žalovanej plynula povinnosť tieto platby uhrádzať, v tomto prípade od 01.07.2016
do 07.10.2016, čo je 99 dní, teda 13,16 eur. Konštatoval, že 48,51 eur zaplatila žalovaná v 1. rade

12.07.2017, že od nasledujúceho dňa sa mohla voči žalovanej domáhať vrátenia tejto sumy, keďže úrok
z omeškania žiadala až od 18.07.2017, súd jej ho priznal od tohto dňa. Poplatok vo výške 54,90 eur
za elektrickú energiu a 49,07 eur za odpad súd žalovanej v 1. rade priznal v plnej výške. Konštatoval,
že s poplatkami v celkovej sume 1.163,43 eur sa dostala žalovaná do omeškania dňom 21.01.2017,nakoľko žalobcovia ju vyzvali na úhradu tejto sumy najneskôr do 20.01.2017. Uviedol, že základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k 11.09.2016, k 21.01.2017 a k 12.07.2017 bola 0,00
%,pretožalobkyniv1.radepriznalúrokzomeškaniavovýške5%ročne.Nárokuplatnenýžalobcomv2.

rade považoval súd za nedôvodný a neopodstatnený v celom rozsahu, a preto ho zamietol. Vykonaným
dokazovaním mal za to, že žalobca v 2. rade nie je v tomto spore aktívne vecne legitimovaný, teda nie
je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia v tomto spore, pretože žalobcovi v 2. rade z predložených
dôkazov nevyplýva žiadny právny vzťah k nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom tohto konania. Poukázal
na to, že absencia aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v 2. rade je skutočnosťou, ktorá sama o sebe i bez

ďalšieho vylučuje dôvodnosť nároku uplatneného v spore voči žalovanej a činí dokazovanie, hodnotenie
dôkazov i právne posudzovanie veci vo vzťahu k nemu nadbytočným. Lehota na splnenie povinnosti
uloženej týmto rozsudkom mu vyplynula z § 232 ods. 3 C. s. p. a začína plynúť od právoplatnosti tohto
rozsudku. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 2 C. s. p.

3.Protirozsudkupodalivzákonnejlehoteodvolaniežalobcoviav1.,2.radeatočodovýrokov2.,3.,4.a5.

4. Navrhli napadnuté výroky zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie,
príp. ich zmeniť a priznať im aj nároky, ktoré boli v konaní nimi uplatnené a tieto im súd nesprávne

nepriznal. Odvolanie odôvodnili odvolacími dôvodmi uvedenými v § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/
C.s.p. , t.j. , že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane , aby uskutočňovala jej patriace
procesnépráva vtakejmiere,žedošlokporušeniuprávanaspravodlivýproces,žekonaniemáinúvadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci. Citujúc znenie § 265 ods. 1 C.s.p. , poukázali na to, že súd ich vyzval, aby sa v lehote
15 dní vyjadrili, či súhlasia s rozhodnutím bez nariadenia pojednávania, že sa dôvodne domnievali, že
niektoré skutočnosti uvedené v žalobnom návrhu môžu byť pravdepodobne pre súd sporné a z toho
dôvodu, písomným podaním z 21.3.2017 súdu jednoznačne uviedli, že nesúhlasia s rozhodnutím veci
bez nariadenia pojednávania. Následne viacerými podaniami sa domáhali, aby súd vo veci konal, resp. ,

aby bolo nariadené ústne pojednávanie. Namietali, že súd vo veci pojednávanie nenariadil, ale naopak
rozhodol vo veci samej a to napriek tomu, že výslovne trvali na nariadení ústneho pojednávania, že
im tak svojím procesným postupom znemožnil realizáciu ich procesných práv, ktoré sú im priznané
Civilným sporovým poriadkom za účelom ochrany ich práv a právom chránených záujmov a to v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Poukázali na to, že konanie pred súdom

tak neprebehlo podľa zásad spravodlivého konania. Poukázali na článok 46 ods. 1 Ústavy SR , na
základné právo na súdnu ochranu, na nálezy Ústavného súdu SR, II. ÚS 14/2001 z 23.8.2001, II. ÚS
132/02 z 13.11.2002 a III. ÚS 171/2006 z 5.4.2007. Zdôraznili, že pokiaľ súd rozhodol bez nariadenia
pojednávania, neboli splnené všetky zákonom predpokladané podmienky na rozhodnutie vo veci bez
nariadenia pojednávania. Citujúc znenie § 177 ods. 2 C.s.p. dodali, že vychádzajúc aj z tohto ust. je

zrejmé, že pojednávanie nemusí mať nariadené len za predpokladu, že sú kumulatívne splnené všetky
zákonom určené podmienky. S poukazom na skutočnosti uvedené v bode 2/ a 4/ odvolania mali za
jednoznačne zrejmé, že predmetná vec (nároky uplatnené nimi v tomto konaní) pre súd evidentne nie
je jednoduchá na právne posúdenie, že v opačnom prípade by súd náležite sa zaoberal ich všetkými
nárokmi a tieto aj správne právne kvalifikoval. Skutočnosť, že súd časť ich nárokov právne nekvalifikoval

ako nároky z titulu bezdôvodného obohatenia , resp. náhrady škody a tieto nároky bez akéhokoľvek
posúdenia zamietol , nasvedčuje jednoznačne tomu, že v prípade súdu nemožno hovoriť o tom, že
vo veci išlo o jednoduché právne posúdenie. Dodali, že aj napriek § 151 ods. 1 C.s.p. a skutočnosti,
že žalovaná v konaní nepoprela žiadne tvrdenia, resp. ich nároky, súd v rozpore s predmetným ust.
C.s.p. niektoré tvrdenia, resp. ich nároky považoval svojvoľne za sporné a v dôsledku toho im tieto

nároky nepriznal. Vytýkali súdu, že nebol oprávnený postupovať v zmysle § 177 ods. 2 písm. a/ C.a.p.
a z toho dôvodu neboli preukázateľne splnené 2 z troch zákonných predpokladov pre takýto postup.
Vytýkali súdu to, že namiesto toho, aby nariadil vo veci pojednávanie, na ktorom by bolo možné odstrániť
prípadné sporné skutočnosti medzi nimi a súdom prvej inštancie , vydal bez nariadenia pojednávania
rozhodnutie, ktoré má viacero závažných vád, v dôsledku čoho sú v súčasnosti nútení voči takémuto

rozhodnutiu podať odvolanie. Citujúc z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu SR 5Cdo 196/2009
z 22.9.2010 , poukázali na to, že právna kvalifikácia nároku oprávnenej strany spolu je výlučne len
vecou súdu, že oprávnená strana sporu svoj nárok nemusí právne kvalifikovať a že postačuje, ak súd
uvedie rozhodné skutočnosti, ktoré mu umožnia, aby uplatnený nárok náležite právne kvalifikoval, žesúd prvej inštancie ich nároky nesprávne kvalifikoval, že súd sa zaoberal výlučne len časťou nároku
žalobkyne v 1.rade, ktorú kvalifikoval ako nárok vyplývajúci z existujúceho právneho vzťahu medzi
žalobkyňou v 1.rade a žalovanou (nájomný vzťah založený nájomnou zmluvou zo 7.10.2015) a ich

zvyšné nároky (tie ktoré sa netýkali , resp. nevyplývali v nájomnej zmluvy) zamietol , bez toho, aby ich
akokoľvek právne posúdil , resp. aby sa akokoľvek zaoberal ich opodstatnenosťou. Mali za zrejmé, že
súd ich nároky neposudzoval, resp. právne nekvalifikoval ako nároky z titulu bezdôvodného obohatenia ,
resp. titulu náhrady škody a takouto možnosťou sa ani len nezaoberal. Citujúc znenie § 451 ods. 1,2
Obč. zák., poukázali na to, že v prípade , že žalovaná neoprávnene po ukončení nájomnej zmluvy

užívala nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom nájmu, v dôsledku čoho žalobkyni v 1.rade vznikli náklady
spojené s užívaním nehnuteľností, ktoré bola následne nútená uhradiť, žalovaná sa týmto na úkor
žalobkyne v 1.rade bezdôvodne obohatila. Poukázali na skutočnosť, že žalovaná užívala nehnuteľnosť
neoprávnene aj po skončení nájomnej zmluvy, v dôsledku čoho bola žalobkyňa v 1.rade nútená sa
voči žalovanej domáhať tiež vypratania nehnuteľnosti, poukázali aj v priebehu tohto konania, o čom
zároveň svedčí aj rozsudok Okresného súdu Košice-okolie 14C/845/2016 z 6.7.2017 , na základe

ktorého bola žalovaná povinná sporné nehnuteľnosti vypratať (dôkaz - podanie žalobcov z 21.3.2017
a cit. rozsudok). S poukazom na uvedené , mali jednoznačne za zrejmé, že nárok žalobkyne v 1.rade
týkajúci sa obdobia aj po skončení nájmu, t.j. po 7.10.2016 je opodstatnený a oprávnený. Mali za to, že
nesprávne rozhodnutie súdu vychádza aj z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ďalej citujúc znenie
§ 420 ods. 1 a § 415 Obč. zák. mali bez akéjkoľvek pochybnosti za zrejmé, že žalovaná porušením

svojej povinnosti uhradiť náklady za spotrebu plynu spôsobila žalobcovi v 2.rade škodu, spočívajúcu
v nákladoch, ktoré žalobca v 2.rade musel zaplatiť obchodnej spoločnosti innogy Slovensko, s.r.o. v
dôsledku prerušenia distribúcie zemného plynu, že súd sa náležite nezaoberal právnou kvalifikáciou
nárokov nimi uplatnených v konaní , resp. že jeho rozhodnutie vo veci samej vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Namietali ďalej, že súd dospel ak k nesprávnym skutkovým zisteniam, že

v prípade tvrdenia súdu v bode 21. odôvodnenia rozsudku , jeho tvrdenie je nesprávne a odporuje
podstate spotreby akéhokoľvek média (zemný plyn, elektrická energia a voda). V súvislosti s uvedeným
žalobcovia uviedli, že súd okrem nesprávneho právneho posúdenia dospel v konaní aj k nesprávnym
skutkovým zisteniam, ktoré v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnili rozhodnutie vo veci
samej. V prípade tvrdenia súdu prvej inštancie (bod 21. odôvodnenia rozsudku), podľa ktorého: „...

Keďže nájomný vzťah trval len v období 07.10.2015 - 07.10.2016 súd priznal žalobkyni v 1. rade len
sumu, ktorá zodpovedá reálnemu času, kedy žalovanej plynula povinnosť tieto platby uhrádzať, v tomto
prípade od 07.10.2015 do 18.06.2016, čo predstavuje 255 dní, a teda zodpovedajúcu sumu 398,92
eur. ...“ žalobcovia uviedli, že toto tvrdenie je nielenže nesprávne, ale zároveň odporuje aj podstate
spotreby akéhokoľvek média (zemný plyn, elektrická energia, voda), že to, že z faktúry č. XXXXXXXXXX

vyplýva, že suma 571,02 eur bola fakturovaná za obdobie 19.06.2015 - 18.06.2016 , ešte automaticky
neznamená, že táto suma sa má rovnomerne rozpočítať na každý deň fakturačného obdobia (ktoré je
pevne stanovené), t.j. že na každý deň fakturačného obdobia pripadá rovnaká denná suma za spotrebu
zemného plynu tak, ako to mylne prezentoval súd prvej inštancie. Poukázali nato, že , že každý deň je
spotreba zemného plynu (ako aj iného média) iná, pričom, ak sa nehnuteľnosť neužíva, je nutné dokonca

hovoriť o nulovej spotrebe médií (v tomto prípade totiž objektívne nedochádza k žiadnej spotrebe).
Nakoľko nehnuteľnosť (rodinný dom), ktorá bola predmetom nájmu, nebola pred začiatkom nájmu dlhé
obdobie nikým obývaná (čo bol aj dôvod, pre ktorý sa žalobca v 1. rade rozhodol nehnuteľnosť prenajať),
a teda v období pred uzatvorením nájomnej zmluvy nedochádzalo ani k spotrebe zemného plynu, nie
je objektívne možné, aby v období 19. 06. 2015 - 06. 10. 2015 vznikli akékoľvek náklady na spotrebu

zemného plynu. Náklady, ktoré boli fakturované faktúrou č. XXXXXXXXXX sa týkajú preto výlučne
len spotreby, ktorá bola realizovaná žalovanou počas priebehu nájomného vzťahu. Skutočnosť, že
nehnuteľnosť nebola pred dobou nájmu užívaná, resp. že tak žalobkyňa v 1. rade, ako aj žalobca v
2. rade v rozhodnom čase žili spoločne v Košiciach na Budapeštianskej 48 vyplýva aj z písomných
podaní žalobcov. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť , poukázali na to, že žalobkyňa v 1. rade má nárok

na náhradu celej uhradenej sumy (571,02 eur) a nie len na úhradu jej časti (398,92 eur), t.j. nárok aj
na úhradu časti vo výške 172,10 eur. V prípade tvrdenia súdu prvej inštancie (bod 22. odôvodnenia
rozsudku), podľa ktorého: „... Keďže nájomný vzťah trval len v období 07.10.2015 - 07.10.2016 súd
priznal žalobkyni v 1. rade len sumu, ktorá zodpovedá reálnemu času, kedy žalovanej plynula povinnosť
tieto platby uhrádzať, v tomto prípade od 07.10.2015 do 30.06.2016, čo predstavuje 267 dní, a teda

sumu 68,08 eur. ...“ žalobcovia v plnom rozsahu odkázali na už uvedené skutočnosti prezentované v
prípade spotreby zemného plynu. Nakoľko v období 26.06.2015 - 06.10.2015 objektívne nevznikli žiadne
náklady spojené so spotrebou vody (nehnuteľnosť nebola v tomto čase nikým obývaná), náklady, ktoré
bolifakturovanéfaktúrouč.2513600092satýkajúvýlučnelenspotreby,ktorábolarealizovanážalovanoupočas priebehu nájomného vzťahu. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť tvrdili, že žalobkyňa v 1. rade
má nárok na náhradu celej uhradenej sumy (93,24 €) a nie len na úhradu jej časti (68,08 eur), t.j. nárok
aj na úhradu časti vo výške 25,16 eur. V prípade tvrdenia súdu prvej inštancie (bod 23. odôvodnenia

rozsudku), podľa ktorého: „... Keďže nájomný vzťah trval len v období 07.10.2015 - 07.10.2016 súd
priznal žalobkyni v 1. rade len sumu, ktorá zodpovedá reálnemu času, kedy žalovanej plynula povinnosť
tieto platby uhrádzať, v tomto prípade od 04.05.2016 do 07.10.2016, čo predstavuje 156 dní, a teda
sumu 127,65 eur. ...“ uviedli, že toto tvrdenie je nesprávne, že ako už uviedli v priebehu tohto konania,
žalovaná užívala nehnuteľnosť (vrátane realizácie spotreby médií) aj po skončení nájomného vzťahu,

a to neoprávnene. O tejto skutočnosti jednoznačne svedčí aj preukázaná potreba vypratania žalovanej
z nehnuteľnosti. Nakoľko v období 08.10.2016 - 21.10.2016 (po skončení nájmu) realizovala spotrebu
elektrickej energie výlučne len žalovaná (a to neoprávnene), náklady, ktoré boli fakturované faktúrou č.
2122112202 aj za toto obdobie je nutné považovať v zmysle bodu III. tohto odvolania za bezdôvodné
obohatenie zo strany žalovanej. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť má žalobkyňa v 1. rade nárok na
náhradu celej uhradenej sumy (298,68 €) a nie len na úhradu jej časti (127,65 €), t.j. nárok aj na

úhradu časti vo výške 171,03 eur. Odhliadnuc od uvedeného, poukázali aj na nesprávne výpočty
súdu prvej inštancie uvedené v odôvodnení rozsudku. Tvrdili, že v prípade, ak za obdobie 04.05.2016
- 21.10.2016 bola vyfakturovaná suma 298,68 eur, potom je nielen zvláštne, ale aj nesprávne, aby
súd za obdobie 04.05.2016 - 07.10.2016 (t.j. obdobie len o 14 dní kratšie) žalobkyni v 1. rade priznal
nárok len vo výške 127,65 € (t.j. nárok až o 171,03 € nižší). Správna suma by mala byť 274,08 €.

Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa v 1. rade má voči žalovanej nárok aj za spotrebu elektrickej
energie v období 08.10.2016 - 21.10.2016, a to z titulu bezdôvodného obohatenia, nesprávne výpočty
súdu nemajú v konečnom dôsledku žiaden zmysel. Žalobcovia poukázali aj na ďalšie pochybenie súdu.
V prípade tvrdenia súdu (bod 24. odôvodnenia rozsudku), podľa ktorého: „... Keďže nájomný vzťah
trval len v období 07.10.2015 - 07.10.2016 súd priznal žalobkyni v 1. rade len sumu, ktorá zodpovedá

reálnemu času, kedy žalovanej plynula povinnosť tieto platby uhrádzať, v tomto prípade od 01.07.2016
do 07.10.2016, čo predstavuje 99 dní, a teda sumu 13,16 Eur. ...“ v plnom rozsahu odkázali na už
vyššie uvedené skutočnosti prezentované v prípade spotreby elektrickej energie. Nakoľko v období
08.10.2016 - 30.06.2017 (po skončení nájmu) realizovala spotrebu vody výlučne len žalovaná (a to
neoprávnene), resp. po opustení nehnuteľnosti žalovanou nehnuteľnosť nikto neužíval, náklady, ktoré

boli fakturované faktúrou č. XXXXXXXXXX za toto obdobie je nutné považovať v zmysle bodu III. tohto
odvolania za bezdôvodné obohatenie zo strany žalovanej. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť , má
žalobkyňa v 1. rade nárok na náhradu celej uhradenej sumy (48,51 €) a nie len na úhradu jej časti
(13,16 €), t.j. nárok aj na úhradu časti vo výške 35,35 €. S poukazom na uvedené skutočnosti mali za
bez akejkoľvek pochybnosti zrejmé, že aj zvyšné nároky žalobkyne v 1. rade (t.j. nároky, ktoré jej neboli

súdom rozsudkom priznané) sú náležite opodstatnené, oprávnené a taktiež preukázané. Vzhľadom na
uvedenú skutočnosť má žalobkyňa v 1. rade nárok aj na zaplatenie nepriznanej sumy vo výške 403,64
€ (vrátane príslušenstva). Okrem uvedeného , žalobcovia uviedli, že aj nárok žalobcu v 2. rade (90,52
€ s prísl.) je opodstatnený, oprávnený a náležite preukázaný. Vychádzajúc z bodu III. odvolania mali za
zrejmé, že predmetný nárok má žalobca v 2. rade voči žalovanej z titulu náhrady škody. Poukázali aj na

tvrdeniesúdu(bod28.odôvodneniarozsudku),ktorépovažujúzanesprávne.Vychádzajúczuvedeného
tvrdenia mali za zrejmé, že súd svoj názor o údajnej absencii aktívnej vecnej legitimácii žalobcu v 2.
rade založil výlučne len na predpoklade, že žalobca v 2. rade údajne nemá žiaden právny vzťah k
nehnuteľnosti. Zdôraznili, že v tejto súvislosti si je nutné uvedomiť, že žalobca v 2. rade síce vo vzťahu
k nehnuteľnosti nemá vlastnícke právo, resp. právo nájmu, avšak nehnuteľnosť v prípade potreby môže

bezodplatne užívať (čo týmto potvrdzuje aj žalobkyňa v 1. rade ako výlučný vlastník nehnuteľnosti), že
na adrese rodinného domu žalobca v 2. rade mal a v súčasnosti stále ešte má prihlásený trvalý pobyt
a je to práve žalobca v 2. rade, kto v súvislosti s nehnuteľnosťou má s dodávateľmi elektrickej energie
a plynu uzatvorené príslušné zmluvné vzťahy. O týchto skutočnostiach bol pritom súd prvej inštancie
náležite upovedomený v priebehu konania. Dôkaz: podanie žalobcov zo dňa 23.02.2017 - zmluvy s

dodávateľmi služieb 2x . Odhliadnuc od uvedeného , uviedli, že aktívna vecná legitimácia žalobcu v
2. rade v konaní sa neodvíja od právneho vzťahu k nehnuteľnosti tak, ako sa to mylne domnieva súd
prvej inštancie. Vychádzajúc zo žalobného návrhu zo 06.02.2017 im jednoznačne vyplýva, že nakoľko
žalovaná neuhradila riadne a včas faktúru č. XXXXXXXXXX , obchodná spoločnosť innogy Slovensko,
s.r.o. prerušila distribúciu zemného plynu do nehnuteľnosti a žalobca v 2. rade bol následne povinný

tejto spoločnosti zaplatiť náklady spojené s prerušením distribúcie zemného plynu, a to v zmysle bodu
17, článku IV. Obchodných podmienok (táto skutočnosť vyplýva priamo aj z faktúry č. XXXXXXXXXX).
Dôkaz: faktúra č. XXXXXXXXXX vystavená dňa 21.10.2016 -faktúra č. XXXXXXXXXX vystavená dňa
14.10.2016 -SIPO s evidenčným číslom XXXXXXXXXX . Mali za zrejmé, že v prípade, ak by si žalovanáriadne splnila svoju povinnosť (uhradiť náklady za spotrebu plynu), k prerušeniu dodávky zemného
plynu zo strany obchodnej spoločnosti innogy Slovensko, s.r.o. by nedošlo a žalobca v 2. rade (ako
osoba, ktorá s obchodnou spoločnosťou innogy Slovensko, s.r.o., mala uzatvorený zmluvný vzťah na

distribúciu zemného plynu) , by tak nemusel znášať ani náklady spojené s týmto prerušením. Tým, že
si žalovaná nesplnila svoju povinnosť, spôsobila žalobcovi v 2. rade škodu, spočívajúcu v nákladoch
súvisiacichsprerušenímdistribúciezemnéhoplynu.CitovalisčastizodôvodneniarozsudkuNajvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.06.2010, sp. zn. 2 Cdo 205/2009 a bez akejkoľvek pochybnosti
mali za zrejmé, že nárok žalobcu v 2. rade uplatnený v tomto konaní voči žalovanej je opodstatnený

a oprávnený, resp. že aktívna vecná legitimácia žalobcu v 2. rade v konaní je preukázateľne daná, že
súd prvej inštancie sa s nárokom žalobcu v 2. rade nezaoberal (a to ani jeho právnou kvalifikáciou) a
úplne ho odignoroval. Okrem uvedeného taktiež uviedli, že v rozsudku absentuje náležité odôvodnenie,
resp. vysporiadanie sa s podstatnými tvrdeniami a dôkazmi prezentovanými žalobcami. V dôsledku
uvedenej skutočnosti je rozsudok nutné považovať za arbitrárny. Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia
rozsudku mali za zrejmé, že súd sa nijakým spôsobom nevysporiadal s viacerými tvrdeniami (dôkazmi)

nimi prezentovanými , ktoré boli rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci samej, a to nárokov žalobkyne v
1. rade týkajúceho sa obdobia po skončení nájomnej zmluvy a nárok žalobcu v 2. rade a že absencia
riadneho odôvodnenia rozsudku má za následok nepreskúmateľnosť rozsudku.

5. Rozsudok vo vyhovujúcej časti odvolaním nebol napadnutý, nadobudol právoplatnosť, preto v
uvedenom rozsahu v odvolacom konaní nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.

6. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. - na prejednanie odvolania nariadi

odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1, 2 C.s.p. a rozsudok
v napadnutých výrokoch zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie
podľa § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ a § 391 C.s.p., lebo súd prvej inštancie nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k

porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok nemožno napraviť v odvolacom konaní a jeho
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

7. Odvolacie dôvody uvádzané žalobcami v odvolaní sú opodstatnené z hľadiska odvolacích dôvodov

uvedených v § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ C.s.p.

8. Pokiaľ ide o odvolací dôvod uvedený v § 389 ods. 1 písm. b/ C.s.p., odvolací súd poukazuje na to, že
neboli v prvom rade splnené podmienky na rozhodnutie bez nariadenie pojednávania, čím súd svojim

procesným postupom znemožnil žalobcom realizáciu ich procesných práv, ktoré im priznáva Civilný
sporový poriadok za účelom ochrany ich práv a práv chránených záujmov v takej miere, že došlo k
porušeniu práva ich práv na spravodlivý proces.

9. Podľa § 177 ods. 2 C.s.p. pojednávanie nie je potrebné nariaďovať, ak
a) ide o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a
hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 2.000 eur,b) strany s rozhodnutím vo veci bez nariadenia
pojednávania súhlasia alebo c) to ustanovuje tento zákon.

10. Z obsahu spisu vyplýva, že skutkové tvrdenia strán síce žalovaná nespochybnila, pričom súd ich za
sporné fakticky považoval a napriek tomu rozhodol bez pojednávania a riadneho výsluchu strán sporu.
Kritérium sporného tvrdenia spočíva v tom, že tieto celkovo závisia od procesných úkonov žalovaného.
Skutkové tvrdenia možno považovať za nesporné v tom prípade, ak sa žalovaný v lehote stanovenej

súdompodľa§167ods.2C.s.p.kžalobenevyjadril,resp.vyjadriltakýmspôsobom,žeskutkovétvrdenia
žalobcu žiadnym spôsobom nespochybnil. Súd prvej inštancie v rozpore s predmetným ust. C.s.p.
niektoré tvrdenia, resp. nároky žalobcov (v rozsahu ich zamietnutia) považoval svojvoľne za sporné a v
dôsledku toho im tieto nároky nepriznal a napokon aj predmetná vec zrejme nie je jednoduchá pokiaľ ideo právne posúdenie, keďže vo vzťahu aj k nárokom, ktoré boli súdom v prevyšujúcej časti zamietnuté,
s týmito nárokmi sa náležite nevysporiadal, keďže ich právne nekvalifikoval , napriek tomu, že išlo aj
o nároky uplatnené žalobcami z titulu bezdôvodného obohatenia, resp. náhrady škody , t. j., nároky

presahujúce dobu trvania nájomnej zmluvy medzi žalobcami a žalovanou, t.j. po 7. 10. 2016.

11. Odvolací súd sa stotožňuje s odvolacími námietkami žalobcov, že právna kvalifikácia nároku
oprávnenej strany sporu je výlučne vecou súdu, že súd sa zaoberal výlučne len časťou nároku žalobkyne

v 1. rade, t.j. nároku, ktorý vyplýval z existujúceho právneho vzťahu medzi žalobkyňou v 1. rade a
žalovanou, t.j. nájomného vzťahu založeného nájomnou zmluvou zo 07. 10. 2015, pričom zvyšné
nároky žalobcov, t.j. tie nároky, ktoré sa netýkali, resp. nevyplývali z nájomnej zmluvy zamietol bez
toho, aby ich akokoľvek právne posúdil, resp. zaoberal ich opodstatnenosťou. Súd v prejednávanej veci
opomenul tak aplikovať aj ďalšie ust. právneho predpisu § 451 ods. 1, 2 Obč. zák., na čo nevykonal
žiadne dokazovanie, keďže v prípade, ak žalovaná neoprávnene po ukončení nájomnej zmluvy užívala

nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom nájmu, v dôsledku čoho by žalobkyni v 1. rade vznikli náklady
spojené s užívaním nehnuteľnosti, ktoré následne uhradila, žalovaná by sa týmto na jej úkor bezdôvodne
obohatila. Z uvedených dôvodov je rozhodnutie súdu prvej inštancie aj arbitrárne aj nepreskúmateľné
vo vzťahu k zamietnutiu nároku žalobcov v 1., 2. rade nad nimi žalovaný rozsah, t.j. nad sumu 917,78
eur istiny s prísl.

12. Rovnako je rozhodnutie súdu prvej inštancie nedostatočne odôvodnené a arbitrárne vo vzťahu k
zamietnutiu žaloby vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade, ktoré zamietnutie žaloby voči nemu súd založil len
na tom, že žalobca v 2. rade vo vzťahu k žalovanej nebol v žiadnom právnom vzťahu, keďže žalobca

v 2. rade svoj nárok uplatňuje voči nej z titulu náhrady škody. Nevyhnutne tak nemusí byť založený
medzi nimi vzťah na základe nájomnej zmluvy, resp. vlastníckeho vzťahu k predmetnej nehnuteľnosti. Z
uvedeného dôvodu možno preto vytknúť rozhodnutiu súdu aj nesprávne právne posúdenie veci, keďže
svoje rozhodnutie aj nedostatočne právne odôvodnil, resp. zistený skutkový stav nepodradil aj pod ust.
§ 420 Obč. zák.

13. Možno sa stotožniť aj s odvolacími námietkami žalobcov, že pri zisťovaní výšky nároku-
spotrebovaných médií ( elektrika, plyn a voda) za obdobie trvania nájomnej zmluvy , nemožno
zjednodušene vyčísliť tak, že uplatnená suma za jednotlivé obdobie sa rozpočíta na každý deň

fakturačnéhoobdobia,ktoréjepevnestanovené. Jepotrebnévziaťnazreteľskutočnosť,žekaždýdeňje
spotreba médií, napr. zemného plynu, resp. elektrickej energie iná, že preto je potrebné pri rozhodovaní
o uplatnenom nároku za spotrebu príslušných médií zistiť skutočnú spotrebu jednotlivých médií za
to, ktoré žalované obdobie, ktorých výšku nemožno paušálne vyčísliť, t.j. na každý deň fakturačného
obdobia, ktoré podľa súdu malo pripadnúť ako rovnaká denná suma za spotrebu jednotlivých médií.

14. Z uvedených dôvodov bolo potrebné rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

15. Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude nariadiť pojednávanie vo veci, strany
sporu na nariadené pojednávanie riadne predvolať a vyslúchnuť, opätovne posúdiť dôvodnosť, resp.
nedôvodnosť žalobcami uplatnených nárokov (v rozsahu zamietnutia ich žaloby) , zistený skutkový stav
podradiť aj pod ust. § 451 a § 420 a nasl. Obč. zák. , vychádzajúc z právneho názoru vysloveného

odvolacím súdom , vo veci rozhodnúť a rozhodnutie odôvodniť tak, aby bolo preskúmateľné. V novom
rozhodnutí sa súd prvej inštancie vysporiada so všetkými skutočnosťami uvádzanými žalobcami v
odvolaní a rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania.

16. Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).