Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. december 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/27/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7117226219
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Bodnárová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7117226219.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Bodnárovej a členov

senátu JUDr. Táne Veščičikovej a JUDr. Dany Popovičovej v spore žalobcu: LITA, autorská spoločnosť,
IČO: 00 420 166, so sídlom Mozartova 9, Bratislava, zastúpeného JUDr. Dagmar Kubovičová, advokátka
so sídlom Nám. Biely kríž 3, P.O. Box 39, Bratislava proti žalovanému: Hotel ARKADA, s.r.o., IČO: 36
451 134, so sídlom Námestie Majstra Pavla 26, 054 01 Levoča, zastúpený JUDr. Ľubomíra Bašistová
Virová, advokátka so sídlom Zimná 62, Spišská Nová Ves o zaplatenie 1.510,50 eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I sp. zn. 38Ca/4/2017 z 13. 09. 2018

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okrem výroku, ktorým žaloba v prevyšujúcej časti bola zamietnutá.

Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom zaviazal žalovaného
zaplatiť žalobcovi istinu 1.510,50 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.510,50
eur od 23. 02. 2018 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu
zamietol. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov súdneho konania v rozsahu 100 %, ktoré žalovaný
zaplatí na účet právneho zástupcu žalobcu do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia vydaného vyšším
súdnym úradníkom.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 1.510,50 eur
s prísl. z titulu bezdôvodného obohatenia.

3. Vychádzal zo zistenia, že žalobca predložil súdu Oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv
č. X/XXXX zo dňa 11. 05. 2010 (na dobu neurčitú) vydaného Ministerstvom kultúry Slovenskej
republiky (č.k. MK-663/2010-70/6165) v zmysle zákona č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve a

právach súvisiacich s autorským právom, na základe ktorého žalobca vykonáva kolektívnu správu
majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým,
choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým
dielam a dielam úžitkového umenia. Podľa ods. II písm. b) uvedeného Oprávnenia vykonával
žalobca dobrovoľnú kolektívnu správu podľa autorského zákona okrem iného aj v odbore verejného
prenosu akýmikoľvek technickými prostriedkami. Žalobca sa súčasne preukázal aj Oprávnením na
výkon kolektívnej správy práv zo dňa 18. 08. 2016 vydaného Ministerstvom kultúry Slovenskej

republiky (č.k. MK-1587/2016-232/10421) v zmysle zákona č. 185/2015 Z.z. Autorský zákon v znení
zákona č. 125/2016 Z.z. k literárnemu, dramatickému, hudobnodramatickému, choreografickému,
audiovizuálnemu a fotografickému dielu, dielu výtvarného umenia, architektonickému dielu a dielu
úžitkového umenia v odboroch kolektívnej správy práv. Toto oprávnenie bolo vydané na dobu neurčitú.Žalobca predložil súdu zoznamy nositeľov práv v počte 3.370 v roku 2016, ktorých zastupuje na základe
Zmluvy o zastupovaní, a ktoré uverejňuje na svojej www. stránke. Ďalej vychádzal zo zistenia, že
žalovanýjeprevádzkovateľomubytovaciehozariadeniaHotelArkada,sosídlomNámestieMajstraPavla

26, Levoča, pričom sa jedná o zariadenie zaradené podľa § 3 vyhlášky Ministerstva hospodárstva SR
č. 277/2008 Z.z. do kategórie hotel 3*. Žalovaný je tiež prevádzkovateľnom ubytovacieho zariadenia
Hotel Stela so sídlom Námestie Majstra Pavla 55, Levoča, pričom sa jedná o zariadenie zaradené
podľa § 3 vyhlášky Ministerstva hospodárstva SR č. 277/2008 Z. z. do kategórie hotel 4*. Žalovaný ako
prevádzkovateľ ubytovacích zariadení poskytuje svojim zákazníkom ubytovacie služby, kedy v izbách

určených pre hostí poskytuje zákazníkom v rámci vybavenia ubytovacích jednotiek aj zvukovoobrazové
zariadenie (TV).

4. Po právnom posúdení veci podľa čl. 3 ods. 1, 2, čl. 18, čl. 23, čl. 26, čl. 27 Smernice Európskeho
parlamentu a rady 2001/29/ES z 22. 05. 2001 o harmonizácii niektorých aspektov autorského práva a
súvisiacich práv v informačnej činnosti, § 190 ods. 1 zák. č. 185/2005 Z.z., § 1, § 5 ods. 14, § 18 ods.

2 písm. h), ods. 4, § 33 ods. 1 písm. a), § 48 ods. 1, § 49 ods. 1, 2, § 56 ods. 1 písm. g), § 57 ods.
1, § 78, § 79 ods. 1, § 80 ods. 1 a 9, § 81 ods. 1 písm. j), ods. 3, § 84 ods. 1 zák. č. 618/2003 Z.z. o
autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon) v znení účinnom do 31.
12. 2015 (ďalej len autorský zákon), § 451 ods. 2, § 458 ods. 1, § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 OZ, § 3 nar.
vl. č. 57/1995 Z.z. s prihliadnutím na ust. § 563 OZ, na základe vykonaného dokazovania konštatoval,

že záväzkový vzťah medzi stranami sporu sa spravuje ustanoveniami z.č. 618/2003 Z.z. o autorskom
práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon) s tým, že neupravené inštitúty v tomto
právnom vzťahu sa spravujú Občianskym zákonníkom. Za nespornú považoval skutočnosť, že žalobca
ako organizácia kolektívnej správy v zmysle autorského zákona zastupuje nositeľov práv podľa § 81 ods.
3 vo vlastnom mene a na vlastný účet, a to v rozsahu s ním dohodnutom v súlade s § 81 ods. 1 písm.

c) autorského zákona. Žalobca je preto oprávnený domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia vo
vlastnom mene, ale v prospech nositeľov práv podľa § 81 ods. 1 písm. i) autorského zákona. Žalobca
je teda oprávnený konať aj uplatňovať právne nároky len a výlučne v prospech (na účet) tých nositeľov
práv, ktorých na základe dohody zastupuje. Žalobca v konaní preukázal, že zastupuje nositeľov práv
pri výkone správy a súčasne, že túto správu vykonáva práve ku konkrétnym predmetom ochrany,

ktoré mu títo nositelia práv do správy zverili. Zhodným tvrdením strán mal preukázané, že žalovaný
prevádzkoval ubytovacie zariadenia Hotel Arkada a Hotel Stela v Levoči v rozhodnom období od 01.
01. 2016 do 31. 12. 2016. Považoval za preukázané, že zvukovoobrazové zariadenia nachádzajúce sa
izbách ubytovacieho zaradenia žalovaného boli spôsobilé a pripravené na šírenie diel tak, že pomocou
týchto mohli diela vnímať osoby na izbách ubytovacieho zariadenia, t.j. na miestach, kde by ich bez

tohto prenosu nemohli vnímať. Takisto zo zhodných tvrdení strán mal preukázané, že žalovaný je
členom ZHR SR a osobitnou príkaznou zmluvou splnomocnil ZHR SR k jeho zastupovaniu vo veci
usporiadania práv a povinností vyplývajúcich z použitia diel požívajúcich autorskoprávnu ochranu v
súvislosti s verejným prenosom, pričom v priebehu roka 2015 prebiehali medzi žalobcom a ZHR SR
rokovania o podmienkach kolektívnej licenčnej zmluvy, avšak tieto rokovania boli neúspešné a neviedli k

uzatvoreniu kolektívnej licenčnej zmluvy, ani k uzavretiu hromadnej licenčnej zmluvy na rok 2016. Teda
žalovaný v období od 01. 01. 2016 až 31. 12. 2016 nemal so žalobcom uzavretú hromadnú licenčnú
zmluvu, ani so ZHR SR tzv. kolektívnu licenčnú zmluvu, ktorá by ho oprávňovala k použitiu diel, ku
ktorým žalobca ako organizácia kolektívnej správy spravuje práva. Uzavrel, že predmet konania má
skutkový základ spočívajúci v používaní autorských diel žalovaným prostredníctvom verejného prenosu

prostredníctvom 55 kusov zvukovoobrazových zariadení umiestnených v izbách ubytovacích zariadení
patriacich žalovanému v rozhodnom období, t. j. od 01. 01. 2016 do 31. 12. 2016 bez zmluvného základu
a žalovaný za toto užívanie žalobcovi nezaplatil licenčnú odmenu, na ktorú má žalobca ako oprávnený
na výkon kolektívnej správy práv nárok. Žalovaný bez toho, aby mal uzatvorenú licenčnú zmluvu so
žalobcom nakladal s dielami autorov a iných nositeľov práv zastúpených žalobcom formou verejného

prenosu diel, čím sa dopúšťal neoprávneného používania autorských diel, čím mal preukázaný vznik
bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného. Za nedôvodnú považoval námietku žalovaného, že
v tomto prípade sa nejedná o verejný prenos vo vzťahu k izbám neobsadeným klientmi majúc za to,
že v tomto prípade u žalovaného išlo o verejný prenos aj vo vzťahu k izbám, ktoré v danom čase
neboli obsadené klientmi a to v súlade so smernicou 2001/29 z dôvodu, že v predmetnom prípade boli

naplnené viaceré atribúty umožňujúce považovať daný prenos za verejný, nakoľko išlo o transmisiu
chránených diel (prenos) neurčitému počtu potenciálnych adresátov (verejný), pričom tento pojem v
zmysle platnej judikatúry Súdneho dvora EÚ (SGAE v. Rafael Hoteles) a odôvodnenia 23 smernice
2001/29 vykladal v širšom zmysle slova, keď samotné zabezpečenie fyzických zariadení nepredstavujesamo osebe verejný prenos, poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych
prijímačovklientovpredstavujeverejnýprenos.VtejtosúvislostipoukazovalnarozsudokSúdnehodvora
z 15. 03. 2012, Phonographic Performance (Ireland), C-162/10, EU:C:2012:141, bod 30 a citovanú

judikatúru],akoajnajudikatúruSúdnehodvorariešiacuotázkupojmu„verejnýprenos“.Časťodôvodnení
jednotlivých rozhodnutí presne špecifikovaných citoval. Napokon za nedôvodnú považoval aj námietku
o neprimeranej výške odmeny poukazujúc na to, že pri stanovení výšky vychádzal z výšky licenčných
odmien určených v Sadzobníku žalobcu, ktorý je vytvorený v súlade s autorským zákonom, ako aj v
závislostiodpočtutechnickýchzariadeníužalovaného,majúczato,ževýškabezdôvodnéhoobohatenia

sa odvíja výlučne od obvyklej odmeny, ktorá vyplýva z platného sadzobníka. Keďže žalobca mal snahu
uzavrieť so žalovaným hromadnú licenčnú zmluvu, resp. so ZHR SR kolektívnu licenčnú zmluvu, k
uzavretiu zmlúv nedošlo z dôvodu, že žalovaný a ZHR SR mali za to, že licenčné poplatky žalobcu sú
neprimerane vysoké, pričom poplatky, ktoré boli v sadzobníku schválené, sú rešpektované ostatnými
používateľmi. Podľa záveru súdu prvej inštancie nebolo možné dospieť k záveru, že poplatky sú pre
žalovaného neprijateľné. V tejto súvislosti poukazoval na fakt, že so žalobcom uzavrelo hromadné

licenčnézmluvy300subjektov.Prihliadajúcnato,žesamotnýžalovanýprostredníctvomwebovejstránky
za obdobie roka 2016 deklaroval, že vo svojich zariadeniach má spolu 55 izieb vybavených satelitnou
TV mal za to, že žalovaný bol v tomto prípade používateľom predmetov ochrany práv, ktorých správu
vykonáva žalobca. Nestotožnil sa s námietkou, že v konaní je potrebné preukázať funkčnosť televíznych
prijímačov a reálne uskutočnenie verejného prenosu konkrétnych diel konkrétnych autorov. Uvedené

námietky podľa záveru súdu popierajú samotný zmysel a účel právnej úpravy ochrany majetkových
práv prostredníctvom organizácií kolektívnej správy. V tejto súvislosti poukazoval na právny názor
Ústavného súdu ČR vyslovený II.ÚS 2186/2014. Poukázal na to, že žalovaný mal možnosť uzavrieť
so žalobcom hromadnú licenčnú zmluvu, v zmysle ktorej by mu žaloba poskytol v prípade včasného
uzavretia licenčnej zmluvy zľavu vo výške 40 %, žalovaný však túto možnosť nevyužil. Prihliadajúc na

výšku ročnej odmeny podľa Sadzobníka platného pre rok 2006, podľa ktorého bola ročná odmena za
jednozvukovoobrazovézariadenievhotelikategórie3*vovýške26eur,čopripočte32iziebvybavených
satelitnou TV predstavuje obvyklú odmenu v celkovej výške 832 eur za rok a v hoteli kategórie 4* vo
výške 29,50 eur, čo pri počte 23 izieb vybavených satelitnou TV predstavuje obvyklú odmenu v celkovej
výške678,50eurzarok,čospolupredstavujesumu1.510,50eur,považovalnárokžalobcunazaplatenie

istiny vo výške 1.510,50 eur za dôvodný. Konštatoval, že inú sumu výšky licenčných odmien by bolo
možné určiť odborným posudkom, avšak takýto dôkaz strany sporu nenavrhli vykonať a v zmysle C.s.p.
môže vykonať iba dôkazy na základe návrhov strán sporu. Vzhľadom na zistený skutkový a právny stav
zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 1.510,50 eur. Za výzvu na zaplatenie dlžnej sumy považoval
moment doručenia žaloby žalovanému dňa 22. 02. 2018, nakoľko výzvu pred podaním žaloby síce

žalobca predložil, ale nepreukázal jej doručenie žalovanému, preto odo dňa nasledujúceho sa žalovaný
dostal do omeškania s úhradou dlžnej sumy, t.j. od 23. 02. 2018. Z uvedeného dôvodu priznal žalobcovi
nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy od 23. 02. 2018 do zaplatenia.
V prevyšujúcej časti na zaplatenie úroku z omeškania za obdobie od 18. 12. 2017 do 22. 02. 2018 ako
nedôvodnú zamietol.

5. O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. Nakoľko žalobca
bol v spore úspešný v celom rozsahu, priznal mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

6. Rozsudok v I. a III. výroku (ktorým žalobe bolo vyhovené a výrok o trovách konania) napadol včas

podaným odvolaním žalovaný z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. Navrhol napadnutý rozsudok
zmeniť, žalobu v celom rozsahu zamietnuť, priznať mu nárok na plnú náhradu trov konania, alternatívne
napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a
priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Mal za to, že súd prvej inštancie v konaní nesprávne
právne posúdil stanovenie výšky sumy bezdôvodného obohatenia na jeho strane. Poukázal na to,

že právny poriadok mu na žiadnom mieste nestanovuje povinnosť uzatvoriť so žalobcom hromadnú
licenčnú zmluvu, ktorej obsah, práva a povinnosti strán a ostatné zmluvné podmienky sú jednostranne
určené žalobcom a o ktorej podmienkach nemôžu zmluvné strany jednať. Návrh zmluvy predložený
žalobcom bol pre neho nevýhodný jednostranný diktát, preto žalobca nemohol legitímne očakávať, že
s ním vstúpi do takého zmluvného vzťahu. Podľa neho otázka posúdenia primeranej výšky licenčnej

odmeny je vždy vecou dohody medzi konkrétnou organizáciou kolektívnej správy zastupujúcou záujmy
autorov a subjektom, ktorý používa autorské práva. Preto nie je možné súhlasiť s názorom súdu
prvej inštancie, podľa ktorého je jednostranne stanovenú výšku odmeny v sadzobníku žalobcu možné
považovať za odmenu zvyčajnú. Bol toho názoru, že nie je výškou odmeny jednostranne určenoužalobcom viazaný, a teda sadzobník žalobcu nie je pre neho nijako záväzný, na čom nič nemení ani
skutočnosť, že žalobca v roku 2016 uzavrel 300 hromadných licenčných zmlúv s inými prevádzkovateľmi
ubytovacích zariadení. Poukazoval na to, že výška licenčných odmien stanovených v sadzobníku

žalobcu je najvyššia v celej Európe, že už od roku 2015 Zväz hotelov a reštaurácií SR so žalobcom
vedie rokovania týkajúce sa neúmerne vysokých poplatkov, avšak žalobca za takmer tri roky informácie
k požiadavkám Zväzu hotelov a reštaurácií SR neposkytol a dodnes nedošlo ani k dohode. Poukazoval
na to, že v súlade s § 169 ods. 1, 2 autorského zákonníka a § 165 ods. 1 majú organizácie kolektívnej
správy povinnosť zohľadniť pri určovaní sadzieb za použitie diel, ku ktorým spravuje práva, rozsah,

spôsob, účel a čas ich použitia. Za takéto kritérium podľa neho možno považovať aj zohľadnenie
obsadenosti ubytovacích zariadení. Navyše autorský zákon zaväzuje organizácie kolektívnej správy
uplatniť aj ďalšie kritérium, ktorým je zohľadnenie ekonomickej hodnoty použitia predmetov ochrany.
Súd prvej inštancie sa však pri stanovení výšky sumy bezdôvodného obohatenia týmito kritériami
absolútne neriadil, ale len mechanicky prevzal sadzby uvedené v sadzobníku žalobcu bez toho, aby ich
primeranosť podrobnejšie preskúmal z hľadiska naplnenie vyššie uvedených kritérií. Zastával názor, že

primeranú a zvyčajnú výšku licenčnej odmeny, teda výšku bezdôvodného obohatenia je potrebné určiť
postupom dôsledne napĺňajúcim kritériá stanovené autorským zákonom, berúc pritom do úvahy všetky
potrebné kritéria vrátane priemernej výšky odmien určovaných ostatnými organizáciami kolektívnej
správy práv, porovnaním výšky týchto odmien v širšom kontexte okolitých krajín EÚ a zohľadňujúc
špecifické okolnosti na jeho strane. Pri posudzovaní predmetnej otázky súd neprihliadal na tieto kritériá,

preto jeho rozhodnutie o tejto otázke vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

7. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok potvrdiť a priznať
mu náhradu trov odvolacieho konania. K tvrdeniu žalovaného, že žiadne ustanovenie všeobecne
záväzného predpisu mu nestanovilo a nestanovuje povinnosť uzatvoriť hromadnú licenčnú zmluvu

uviedol, že žalovaný opomína, že zo žiadneho ustanovenia všeobecne záväzného predpisu nemožno
odvodiť právo zasahovať a používa vlastníctvo tretích osôb. Poukazoval na to, že opakovane vyzýval
žalovaného k usporiadaniu povinností vyplývajúcich mu z uskutočňovania verejného prenosu v
ubytovacích zariadeniach, avšak na žiadnu výzvu nereflektoval žiadnym spôsobom. Poukazoval na
to, že pokiaľ nesúhlasil s licenčnými odmenami uvedenými v sadzobníku, mohol riešiť situáciu podľa

príslušných ustanovení autorského zákona, v tejto súvislosti citoval ust. § 165 ods. 8 autorského
zákona, zdôrazňujúc, že žalovaný nepodal žalobu o určenie obsahu hromadnej licenčnej zmluvy,
neukladal finančné prostriedky za používanie predmetov ochrany podľa autorského zákona a vedome
neoprávnene používal predmet ochrany. K námietkam v súvislosti so stanovenou výškou odmeny
uviedol, že žalovaný sa snaží presvedčiť súd, že má posudzovať a prehodnocovať výšku licenčných

odmien uvedených v jeho sadzobníku, čo by však súdu prislúchalo výlučne v konaní o určenie obsahu
hromadnej licenčnej zmluvy podľa § 165 ods. 8 autorského zákona. Predmetom tohto konania však
nie je rozhodovanie o výške licenčných odmien, predmetom tohto konania je vydanie bezdôvodného
obohatenia, kedy jeho výška sa odvíja od zvyčajnej odmeny. Preto súd mal skúmať a skúmal, za
akú odmenu zvyčajne v čase, keď došlo zo strany žalovaného k neoprávnenému zásahu získavali

licenciu iní používatelia. Zdôrazňoval, že k analýze licenčných platieb spoločnosti KMPG sa podrobne
vyjadril v konaní pred súdom prvej inštancie, na ktoré vyjadrenie odkazuje zdôrazňujúc, že aj vo
svojom stanovisku poukázal na to, že samotné analýzy v jednotlivých krajinách často nezahŕňajú všetky
organizácie kolektívnej správy, obzvlášť nie tie, ktoré vykonávajú práva autorov audiovizuálnych diel a
diel v audiovizuálnych dielach použitých. Poukazoval na to, že v konaní i keď predmetom tohto konania

nie je zisťovanie kalkulácie a primeranosti licenčných odmien uvedených v sadzobníku, vyjadroval
sa k argumentácii žalobcu v tejto súvislosti zdôrazňujúc, že iba on a SOZA vykonávajú kolektívnu
správu autorských práv k dielam, pričom SOZA vykonáva kolektívnu správu k dielam hudobným,
pričom on vykonáva správu k dielam literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým,
audiovizuálnym, fotografickým, výtvarného umenia, architektonickým, úžitkového umenia. Rozdielnosť

výšky odmeny medzi ním a SOZA odôvodňoval tým, že z vybraných odmien SOZA vyplácala odmenu
iba autorovi hudobného diela, pokiaľ on vyplácal odmenu pôvodnému režisérovi a scenáristovi v prípade
zahraničného audiovizuálneho diela, čo je prevažná väčšina vo vysielaní aj režisérovi a scenáristovi
slovenského znenia, vypláca aj odmenu autorovi literárnej predlohy, choreografovi, výtvarníkom, v
prípade animovaných diel bábkarom, prípadne ďalším autorom výtvarných diel, pokiaľ boli použité v

audiovizuálnom diele, autorovi prekladu, autorovi úpravy, dialógov a pod. K námietke nezohľadnenia
obsadenosti ubytovacieho zariadenia uviedol, že sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia z
dôvodu, že žalovaný realizoval vo svojom zariadení verejný prenos technickými prostriedkami bez
získania predchádzajúceho súhlasu nositeľov práv, teda bez licencie, čím zasiahol neoprávnene doautorských práv, kedy výška bezdôvodného obohatenia sa odvíja od licenčnej odmeny, ktorú by
za získanie danej licencie žalovaný zaplatil. Zdôrazňoval, že licencia vo svojej podstate znamená
udelenie práva na používanie predmetov ochrany a licenčnou zmluvou vo všeobecnosti udeľuje

autor používateľovi právo používať jeho dielo. Licenčná odmena sa stanovuje paušálnou, kedy iný
spôsob určenia výšky licenčnej odmeny ani objektívne nie je možný s ohľadom na povahu a rozsah
používania predmetov ochrany a nositeľov práv. Bol toho názoru, že výška bezdôvodného obohatenia
je určená ako suma zodpovedajúca najmenej odmene, ktorá by za získanie takej licencie bola
zvyčajná v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. Preto považoval za irelevantné preukazovať

skutočné použitie všetkých konkrétnych predmetov ochrany. Poukazoval na to, že z predložených
hromadných licenčných zmlúv je zrejmé, že obsadenosť ubytovacieho zariadenia nebola kritériom pre
podľa sadzobníka dohodnutú licenčnú odmenu, teda nebolo zvyčajné takéto kritérium zohľadňovať. V
tejto súvislosti poukazoval na rozsudok Súdneho dvora EÚ v právnej veci Stowarzyszenie „Olawska
Telewizja Kablowa“ proti Stowarzyszenie Filmowcóv Polskich sp. zn. C-367/2015 z 27. 01. 2017. K
námietke žalovaného, podľa ktorej pri výške bezdôvodného obohatenia je potrebné zohľadniť kritériá

stanovené autorským zákonom berúc do úvahy všetky potrebné kritériá vrátane priemernej výšky
odmien určovaných ostatnými organizáciami kolektívnej správy práv s porovnaním výšky týchto odmien,
v širšom kontexte okolitých krajín EÚ a zohľadňujúc špecifické okolnosti na strane žalovaného, uviedol,
že výšku bezdôvodného obohatenia v konaní je potrebné posúdiť a určiť prísne v súlade s autorským
zákonom, a teda zistením skutočnej zvyčajnej odmeny, za akú získavali v roku 2016 iní používatelia

v SR licenciu na používanie daných predmetov ochrany verejným prenosom technickými zariadeniami.
O tom, že si uplatňuje svoje nároky riadne a oprávnene, podľa neho svedči aj judikatúra slovenských
súdov, k čomu uvádzal spisové značky viacerých rozhodnutí krajských súdov. Zdôrazňoval, že žalovaný
nepopiera jeho dôvodnosť čo do dôvodov, ale iba čo do samotnej výšky uplatňovaného nároku. Postup
súdu považoval plne v súlade so Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. 05. 2001.

K stanovisku pripojil kópie niektorých rozhodnutí krajských súdov.

8. Opis stanoviska žalobcu k odvolaniu žalovaného bol žalovanému doručený 19. 12. 2018. Ďalšie
podania vo veci podané neboli.

9. Výrok rozsudku, ktorým v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá nebol napadnutý odvolaním, stal
sa právoplatný a nebol predmetom odvolacieho prieskumu. Predmetom odvolacieho prieskumu bol iba
výrok rozsudku, ktorým bolo žalobe vyhovené a výrok o trovách konania ako výrok súvisiaci (ďalej len
rozsudok).

10. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 C.s.p.), prejednal odvolanie žalovaného ako
podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a
§ 380 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

11. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, a preto ho odvolací súd podľa § 378 ods. 1 CSP
potvrdil.

12. Rozsudok bol vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 11. 12. 2019 o 09.30 hod. v pojednávacej
miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli

zverejnené dňa 04. 12. 2019 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach podľa § 219 ods. 1, 2 C.s.p.

13. Žalovaný v odvolaní namieta odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ C,s.p. t.j. že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

14. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p. odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn.
vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho
predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis,

než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil.

15. Odvolací súd dospel k záveru, že tento odvolací dôvod nie je naplnený.16.Rozhodnutiusúdunemožnovytknúťnedostatočnézistenieskutkovéhostavu,anižebyvzaldoúvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli a ani nevyšli
za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi

preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193
a § 205 C.s.p.

17. Správne a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na

tieto odkazuje. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali
iné rozhodnutie vo veci. Ani odvolacie námietky žalovaného nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku
a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.

18. Odvolací súd preskúmal námietky, ktoré boli v odvolaní žalovaným vznesené a v plnom rozsahu sa
stotožňuje so skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie.

19. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v celom
rozsahu, na ne odkazuje podľa § 387 ods. 2 C.s.p.

20. K odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd dodáva:

21. Podstatou odvolacích námietok bolo tvrdenie žalovaného, že súd nesprávnym spôsobom postupoval
pri určovaní zisťovania výšky bezdôvodného obohatenia tým, že nezohľadnil osobitné kritériá pri
určovaní a vychádzal iba zo sadzobníka autorských odmien za použitie literárnych, dramatických,
hudobnodramatických, choreografických a audiovizuálnych diel účinného od 01. 01. 2015, vydaného

žalobcom.

22. Táto odvolacia námietka odvolateľa bola už predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie,
ktorý sa s ňou dôsledne vyporiadal pri rozhodovaní v danej veci.

23. Podľa § 149 C.s.p. prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

24. Podľa § 151 ods. 1, 2 C.s.p. skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa

považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania,
uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

25. Podľa § 185 ods. 1, 2, 3 C.s.p. súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Súd môže aj bez
návrhu vykonať dôkaz, ktorý vyplýva z verejných registrov a zoznamov, ak tieto registre alebo zoznamy

nasvedčujú, že skutkové tvrdenia strán sú v rozpore so skutočnosťou; iné dôkazy bez návrhu nevykoná,
ak tento zákon neustanovuje inak. Súd aj bez návrhu môže vykonať dôkazy na zistenie, či sú splnené
procesné podmienky, či navrhované rozhodnutie bude vykonateľné, a na zistenie cudzieho práva.

26. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva povinnosť strany sporu, ktorá popiera tvrdenia

protistrany uviesť vlastné tvrdenia o skutkových okolnostiach ktoré popiera a zároveň označiť dôkazy
na preukázanie pravdivosti svojho tvrdenia, má teda povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Dôkazné
bremeno vždy zaťažuje toho účastníka, ktorý má v konečnej fáze procesu dokázať pravdivosť určitého
tvrdenia, ktorým odôvodňuje svoj návrh prednesený súdu. Tvrdiť skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie
veci a navrhovať dôkazy, tieto skutočnosti podporujúce, je tak výlučne vecou účastníka konania a každá

zo strán nesie procesnú zodpovednosť za to, že svojimi tvrdeniami vnesie do procesu ten skutkový
materiál, ktorý bude v súlade s jej procesnými záujmami. Úspech v spore je možný len za náležitej
podpory legitímnosti nárokov prostredníctvom dôkazov, ktoré strany predložia.

27. V predmetnej veci žalovaný popieral dôvodnosť výšky žalobcom uplatneného nároku dôvodiac,

že pri určovaní výšky bezdôvodného obohatenia nie je možné vychádzať zo sadzobníka účinného
od 01. 01. 2015, preto v zmysle splnenia povinnosti dôkazného bremena mal povinnosť špecifikovať
výšku licenčnej odmeny, resp. predložiť výpočet licenčnej odmeny a navrhnúť dôkaz, ktorým je možné
preukázať výšku licenčnej odmeny. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že inúsumu výšky licenčnej odmeny by bolo možné určiť odborným posudkom. Vzhľadom na to, že žalovaný
nenavrhol vykonanie dôkazu, ktorým by preukázal pravdivosť svojho tvrdenia o nedôvodnosti určenia
výšky licenčnej odmeny podľa sadzobníka ani ho nepredložil, ani nenavrhol jeho vykonanie, pričom bez

takéhoto návrhu súd prvej inštancie uvedený dôkaz nemohol vykonať, keďže nejde o dôkaz v zmysle cit.
§ 185 ods. 2 C.s.p. a nejde ani o dôkaz na zistenie, či sú splnené procesné podmienky, či rozhodnutie
bude vykonateľné, ani na zistenie cudzieho práva (§ 185 ods. 3 C.s.p.), správne preto súd prvej inštancie
pri posudzovaní výšky dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku vychádzal zo sadzobníka autorských
odmien účinného od 01. 01. 2015, podľa ktorého žalobca v roku 2016 pri uzatváraní hromadných

licenčných zmlúv dohodol licenčnú odmenu.

28. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov, ktoré sú uvedené v odôvodnení
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdil.

29. Vecne správne súd rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania, preto odvolací súd potvrdil
rozsudok aj vo výroku o trovách konania.

30. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. a
§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 C.s.p. Žalovaný nebol v odvolacom konaní úspešný, nemá preto nárok

na náhradu trov odvolacieho konania. Žalobca bol úspešný v odvolacom konaní v plnom rozsahu, preto
mu súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu voči žalovanému.

31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).