Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. december 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1To/31/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8514010286
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Pirkovská

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8514010286.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Evy Pirkovskej a sudcov JUDr. Evy

Rešatkovej a JUDr. Vladimíra Monoka na verejnom zasadnutí konanom 18.12.2019, v trestnej veci proti
obžalovanému F.. X. A. pre prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Tr. zákona,
o odvolaniach obžalovaného a okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa
sp. zn. 1T/185/2014 zo dňa 28.09.2018, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Tr. poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o treste.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku

obžalovanému F.. X. A., nar. XX.XX.XXXX v N. Y., bytom E. XXX, okres N. Y.

u k l a d á

Podľa § 289 ods. 2 Tr. zákona s použitím § 56 ods. 1, 2 Tr. zákona peňažný trest vo výmere 800,- Eur
(osemsto eur).

Podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona pre prípad, že by výkon uloženého peňažného trestu mohol byť úmyselne
zmarený, stanovuje náhradný trest odňatia slobody v trvaní 2 (dvoch) mesiacov.

Podľa § 61 ods. 1, 2 Tr. zákona trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá všetkých druhov na dobu
18 (osemnásť) mesiacov.

Podľa § 319 Tr. poriadku odvolanie obžalovaného F.. X. A.
z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom uznal okresný súd obžalovaného F.. X. A. vinným z prečinu ohrozenia pod
vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Tr. zákona a to na tom skutkovom základe, že

- dňa 24.11.2013 v čase okolo 16:00 hod. viedol osobné motorové vozidlo zn. BMW 5, striebornej
farby, tabuľka s evidenčným číslom N. XXX G. po ulici Okružnej v Starej Ľubovni, odkiaľ pokračoval v
jazde na Námestie gen. Štefánika, popri budove Gymnázia Terézie Vansovej smerom na Námestie sv.Mikuláša a následne na ulicu Prešovskú v Starej Ľubovni, kde za čerpacou stanicou Z. A. - P., na ulici
Prešovskej v Starej Ľubovni, prudko stočil s vozidlom doprava, následkom čoho prednou časťou narazil
do betónového múrika, pričom počas celej doby bol prenasledovaný hliadkou Obvodného oddelenia PZ

Stará Ľubovňa v zložení práp. F.. K. K. a N.. N. X., ktorí obžalovaného po neuposlúchnutí výzvy na
vystúpenie z motorového vozidla a predloženie dokladov potrebných k vedeniu a prevádzke motorového
vozidla vybrali von z osobného vozidla, na ruky mu priložili služobné putá a podľa § 19 ods. 1 písm.
b/ zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore ho zaistili. Následne v čase okolo 16:25 hod. v Starej
Ľubovni na ulici Prešovskej po vyššie uvedenej dopravnej nehode, ktorej bol obžalovaný účastníkom

ako vodič osobného motorového vozidla zn. BMW 5 evidenčné číslo N. XXX G., bol obžalovaný členom
hliadky Okresného dopravného inšpektorátu OR PZ Stará Ľubovňa, J.. S. H., vyzvaný, či je ochotný
sa podrobiť dychovej skúške prístrojom, ktorým sa určí objemové percento alkoholu v krvi, či nie je
pod vplyvom alkoholu, s čím obžalovaný súhlasil, na čo bol poučený o spôsobe vykonania dychovej
skúšky, a to tak, že dychovú skúšku vykoná nepretržite jedným dychom, kým prístroj neprestane vydávať
zvukový signál alebo do pokynu policajta „stop“. Po tomto poučení vykonával dychovú skúšku dvakrát,

ale neúspešne, pretože ju úmyselne nevykonal tak, ako bol poučený. Následne po opätovnom poučení
N.. S. H. o spôsobe vykonania dychovej skúšky, opakoval obžalovaný dychovú skúšku trikrát, ale taktiež
neúspešne, pretože ju opäť úmyselne nevykonal tak, ako bol poučený. Na základe toho bol N.. S. H.
obžalovaný poučený o tom, že nakoľko marí dychovú skúšku bude predvedený na lekárske vyšetrenie
spojené s odberom krvi alebo iného biologického materiálu a následne bol obžalovaný posadený do

služobného motorového vozidla PZ zn. KIA CEED ev. číslo N. XXX M., z ktorého počas dokumentovania
dopravnej nehody ušiel, čím zmaril ďalšie možnosti na vykonanie vyšetrení, či nie je pod vplyvom
alkoholických nápojov alebo iných návykových látok.

Za to mu podľa § 289 ods. 2 Tr. zákona v spojení s § 56 ods. 1, 2 Tr. zákona, za použitia § 38 ods. 2

Tr. zákona pri nezistení poľahčujúcich okolností podľa § 36 Tr. zákona ani priťažujúcich okolností podľa
§ 37 Tr. zákona uložil peňažný trest vo výške 3.000,- Eur.

Podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona pre prípad, že by výkon uloženého peňažného trestu mohol byť úmyselne
zmarený, stanovil náhradný trest odňatia slobody na 10 mesiacov.

Proti tomuto rozsudku podal ihneď po jeho vyhlásení a poučení o opravnom prostriedku, priamo do
zápisnice o hlavnom pojednávaní okresný prokurátor odvolanie, čo do výroku o treste v neprospech
obžalovaného. V zákonom stanovenej lehote podal prostredníctvom obhajcu odvolanie aj obžalovaný a
to tak proti výroku o vine, ako aj výroku o treste. Obe odvolania boli následne písomne zdôvodnené.

Prokurátor v dôvodoch odvolania uvádza, že odvolanie podáva v neprospech obžalovaného jednak vo
vzťahu k výške uloženého peňažného trestu, ale najmä z dôvodu neuloženia trestu zákazu činnosti
viesť motorové vozidlá každého druhu. V ďalšom potom poukázal na skutočnosti, ktorými prvostupňový
súd výrok o treste odôvodnil, pričom konštatuje, že s rozhodnutím okresného súdu vo výroku o

treste sa nemožno stotožniť, pretože peňažný trest, ktorý bol obžalovanému uložený, považuje za
neprimerane nízky a mierny, a preto zastáva názor, že uložený peňažný trest nemôže zabezpečiť
zákonom predpokladaný účel vymedzený v § 34 ods. 1 Tr. zákona a pokiaľ okresný súd konštatuje,
že pri určovaní výšky peňažného trestu vychádzal zo zistených osobných, zárobkových, majetkových
pomerov obžalovaného, pričom vzhľadom na skutočnosti zistené z výsluchu obžalovaného, obžalovaný

peňažný trest vykoná bez nejakého vážnejšieho vplyvu na odôvodnené potreby jeho rodiny, on v
súvislosti zo zistenými majetkovými pomermi obžalovaného poukazuje na vyjadrenia obžalovaného
na hlavnom pojednávaní, kde okrem iného uviedol, že je konateľom v obchodných spoločnostiach,
ktoré označil za mladé investičné spoločnosti. Z verejne dostupného obchodného registra je zrejmé,
že je konateľom a spoločníkom celkovo v troch spoločnostiach a to D., s. r. o., N. Y., ktorá bola

založená v roku 1997 a jej konateľom je od 23.06.2006, G., s. r. o., ktorá bola založená v roku 2001
a je jej konateľom a spoločníkom od 07.11.2011 a G. D., ktorá bola založená v roku 2006 a jej
konateľom je od 04.10.2006, z čoho je zrejmé, že v žiadnom prípade tieto nemožno považovať za
mladé investičné spoločnosti, ale naopak, obchodné spoločnosti, ktoré sú dlhodobo etablované, o čom
svedčia aj objektívne informácie týkajúce sa aj ekonomickej situácie uvedených spoločností. Vzhľadom

na finančný obrat týchto spoločností, by podľa jeho názoru, majetkové pomery obžalovaného zakladali
podmienkynauloženiepeňažnéhotrestunielenvovýške3.000,-Eur.Naviac,vtejtosúvislostipoukazuje
na ustanovenie § 34 ods. 4 Tr. zákona, teda okolnosti, na ktoré súd prihliada pri určovaní druhu a výmery
trestu a okolnosť, že obžalovaný riadil osobné motorové vozidlo, v ktorom viezol svoje tri maloleté deti anezastavil ho ani potom, čo bol prenasledovaný policajnou hliadkou na služobnom motorovom vozidle
so zapnutým výstražným zariadením, ale práve naopak, unikal, zvyšoval rýchlosť, zastavil až po náraze
a nakoniec z miesta nehody ušiel po tom, čo mu policajt oznámil, že bude predvedený na odber krvi.

Uvedenými okolnosťami je nebezpečnosť konania obžalovaného zvyšovaná. Neopomenuteľnou je i
skutočnosť, že sa už v minulosti dopustil konaní, ktoré spočívali v odmietnutí podrobeniu sa dychovej
skúšky, za čo bol postihnutý a bol mu uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá. Pokiaľ ide
o výšku peňažného trestu, i s poukazom na závažnosť a nebezpečnosť konania obžalovaného, ako
aj s poukazom na jeho majetkové pomery, osobu obžalovaného, najmä jeho minulosť a jeho postoj

k dodržiavaniu právnych a spoločenských noriem a povinností, má za to, že takto uložený peňažný
trest je mierny a nemôže zabezpečiť zákonom predpokladaný účel z hľadiska individuálnej prevencie,
ale aj z hľadiska prevencie generálnej. Nemožno sa stotožniť ani s názorom súdu, že s ohľadom na
dobu, ktorá uplynula od spáchania skutku a s ohľadom na výšku uloženého peňažného trestu a povahu
práce obžalovaného a s tým spojenú potrebu častých ciest za účelom obchodných rokovaní, nepovažuje
za dôvodné uložiť mu trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá každého druhu. V prvom rade je

potrebné k uplynutiu doby od spáchania skutku poukázať na dobu, kedy bola doručená súdu obžaloba,
potom poukazuje na ďalší procesný postup súdu, pričom konštatuje, že z uvedeného je zrejmé, že
neúmerná dĺžka doby, ktorá uplynula od spáchania skutku, bola spôsobená aj samotným obžalovaným,
resp. jeho obhajcom, pre ospravedlnenia ktorých boli hlavné pojednávania odročované, takže z tohto
dôvodu nemožno zdôvodňovať neuloženie trestu zákazu činnosti. Trest zákazu činnosti je typickou

trestnou sankciou, ktorá sa ukladá za závažné porušenia pravidiel cestnej premávky, najmä za trestné
činy spáchané v doprave. Okresný súd trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá obžalovanému
neuložil napriek tomu, že k spáchaniu trestnej činnosti došlo za porušenia dôležitej povinnosti vodiča
s následkom spôsobenia dopravnej nehody neprimeranou jazdou v úmysle uniknúť hliadke PZ a to aj
napriek tomu, že v motorovom vozidle mal v tom čase maloleté deti, následne úmyselne maril vykonanie

dychovej skúšky a svojim útekom zmaril aj vykonanie lekárskeho vyšetrenia odberom a vyšetrením krvi,
či iného biologického materiálu, navyše sa obžalovaný už v minulosti dopustil priestupkov na úseku
cestnej premávky a to aj počas trestného stíhania v predmetnej veci. V kontexte uvedeného má za to,
že okresný súd nepostupoval v súlade s ustanovením § 34 ods. 1, 4 Tr. zákona, pokiaľ obžalovanému
neuložil trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá. Zdôvodnenie neuloženého trestu zákazu činnosti s

poukazom na povahu práce obžalovaného a s tým spojenú potrebu častých ciest za účelom obchodným
rokovaní nepovažuje za relevantné, nakoľko účelom trestu je primárne náprava páchateľa a ochrana
spoločnosti, čo v danom prípade možno dosiahnuť len uložením trestu zákazu činnosti. Navrhol preto,
aby krajský súd rozsudok okresného súdu vo výroku o treste zrušil a rozhodol o výške peňažného
trestu a zároveň o uložení trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá každého druhu v dolnej polovici

zákonom ustanovenej trestnej sadzby.

Obžalovaný v dôvodoch odvolania uvádza, že v prípravnom konaní ani v konaní pred súdom nebola
podľa jeho názoru jednoznačne preukázaná jeho vina a z dôkazov, ktoré boli vykonané na hlavnom
pojednávaní nie je možné vyvodiť dostatočne odôvodnený záver, že skutok, ktorého sa mal dopustiť,

je trestným činom, nakoľko v danom prípade neboli a ani nemohli byť naplnené všetky znaky
skutkovej podstaty prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky a to najmä jeho objektívna a
subjektívna stránka. Objektívna stránka tohto prečinu spočíva vo výkone činnosti, v tomto prípade
vedení motorového vozidla, pri ktorej by mohol páchateľ ohroziť život alebo zdravie ľudí, alebo
spôsobiť značnú škodu a zároveň v odmietnutí podrobenia sa dychovej skúške alebo vyšetreniu na

zistenie návykovej látky a nie v zmarení dychovej skúšky, alebo lekárskeho vyšetrenia na zistenie
návykovej látky. V rámci prípravného konania, ako aj na hlavnom pojednávaní bolo vykonané rozsiahle
dokazovanie,zktoréhorozhodujúcimidôkazmi,ktorémalipreukazovaťvinu,malibyťvýsluchysvedkova
to najmä príslušníkov PZ. Zo všetkých svedeckých výpovedí príslušníkov PZ, ktorí sa na dokumentovaní
skutku v uvedenom čase a mieste podieľali, je zrejmé, že nikdy explicitne neodmietol vykonanie

žiadneho vyšetrenia na zistenie návykovej látky a to ani dychovej skúšky, ale ani odberu krvi, resp.
iného biologického materiálu, práve naopak, s ich vykonaním bez ďalšieho súhlasil a nebránil sa im.
Opakovane vykonal skúšku na niekoľkých testovacích prístrojoch, ktorých následná identifikácia nebola
možná pre chybný postup policajných orgánov pri zadokumentovaní dychových skúšok a rovnako
neodmietol ani vykonanie lekárskeho vyšetrenia. V súvislosti s vykonávanými dychovými skúškami treba

pripomenúť, že vykonaným dokazovaním nebolo presvedčivo preukázané, akými prístrojmi boli dychové
skúšky vykonávané. Neobstojí tvrdenie príslušníkov PZ, že do záznamu z dopravnej nehody vyplneného
bezprostredne po vykonaní dychových skúšok, ktorý má špeciálnu kolónku o použitom zariadení, do
ktorej sa vyznačuje typ a zapisuje číslo prístroja, sa zaznamenáva len výsledok, ktorý je vytlačený ztohto prístroja. Má za to, že pokiaľ si štát vynucuje na zistenie alkoholu v krvi podrobenie sa dychovej
skúške, musí bez ďalšieho zabezpečiť presnú a spoľahlivú evidenciu použitých meracích zariadení, pri
ktorých nedôjde k pochybnostiam o samotnom priebehu dychovej skúšky a použitom prístroji tak, ako

v danom prípade. Pojem zmarenie dychovej skúšky, resp. zmarenie podrobenia sa vyšetreniu, je podľa
jeho názoru, výraz pojmovo a obsahovo odlišný od pojmu odmietnutie, pričom iba výraz odmietnutie
je bez akýchkoľvek pochybností pojmovým znakom skutkovej podstaty prečinu ohrozenia pod vplyvom
návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Tr. zákona, preto samotné konanie spočívajúce v tom, že dychovú
skúšku mal zmariť tým, že nedostatočne fúkal do dychového prístroja z dôvodu indikovaného, bližšie

nešpecifikovaného, ochorenia uvedeného vo svedeckej výpovedi svedkyne S.. S. E. a potvrdeného aj
ďalšími výpoveďami alebo ďalšie vyšetrenie na zistenie návykovej látky mal mariť tým, že v dôsledku
zmätku a animozity vyvolanej policajnými orgánmi, preľaknutia a nedostatku informácie odišiel z miesta,
kde sa dokumentovala dopravná nehoda, nie je možné pre absenciu abligatórneho pojmového znaku
odmietnutia kvalifikovať ako prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Tr.
zákona. V prípade tohto prečinu sa vyžaduje z hľadiska jeho subjektívnej stránky úmysel páchateľa

nepodrobiť sa vykonaniu vyšetrenie na zistenie návykovej látky. Ani táto subjektívna stránka však nebola
vykonaným dokazovaním jednoznačne preukázaná tak, aby dostatočne odôvodňovala záver o jeho
vine. To, že odišiel z miesta dokumentovania dopravnej nehody, nie je možné kvalifikovať ako prejav
svedčiaciojehoúmyslenepodrobiťsavyšetreniunazistenienávykovejlátky,keďsjejvykonanímvyjadril
aj podľa výpovede príslušníkov PZ opakovane súhlas. Naopak, úkonmi policajtov, ktorí vykonali tzv.

zaistenie, došlo k pochybeniam a to najmä porušeniu ustanovenia § 8 ods. 2 v spojení s § 19 ods. 6
zákona č. 171/1993 o Policajnom zbore upravujúcich povinnosti policajta pri vykonávaní služobných
činností spojených so zásahom do práv a slobôd osoby, ktorý je povinný túto osobu poučiť o jeho
právach a povinnostiach v zmysle zákona. On o týchto právach nebol žiadnym spôsobom poučený a
nebol poučený ani o tom, že nemôže alebo nemá z mieste dokumentovania dopravnej nehody odísť,

resp. že nemá nikam chodiť. V danom prípade pri zaisťovaní došlo k nezákonnému postupu orgánov
činných v trestnom konaní, a preto na dôkazy a z nich vyplývajúce skutkové zistenia, ktoré majú svoj
základ v nezákonnom postupe nemožno prihliadať. Pokiaľ by sa aj pripustilo, že explicitne odmietol
vykonanie dychovej skúšky alebo odber krvi, v súvislosti s právnou úpravou prečinu podľa § 289 ods.
2 Tr. zákona chce poukázať na to, že toto ustanovenie je v rozpore s viacerými zásadami trestného

konania, predovšetkým so zásadou prezumpcie neviny a právom obžalovaného na svoju obhajobu,
ktoré sú okrem iného garantované aj Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a
Ústavou SR. Ako z obsahu ustanovenia § 289 ods. 2 Tr. zákona vyplýva, objektívna stránka skutkovej
podstaty tohto prečinu spočíva v odmietnutí zákonnej povinnosti podrobiť sa dychovej skúške alebo
odberukrvizaúčelomprípadnéhozisteniaprítomnostinávykovejlátkyvorganizmečloveka,toznamená,

že pokiaľ v tom čase podozrivá osoba odmietne poskytnúť súčinnosť pri takomto zisťovaní dopúšťa
sa automaticky trestného činu. Ide predovšetkým o výrazný zásah do prezumpcie neviny jednotlivca a
nastavuje v podstate stav viny. Rozpor v ustanovení § 289 ods. 2 Tr. zákona možno badať aj s jednou
z kľúčových zásad trestného konania a to zásadou práva osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie
na obhajobu. Jedným zo základných atribútov práva na obhajobu je aj právo odmietnuť vypovedať,

pričom toto právo je budované na princípe zákazu inkriminácie vlastnej osoby, čo znamená, že nikoho
nemožno nútiť, aby poskytoval dôkazy proti sebe. Princíp zodpovednosti za zavinenie predstavuje
jeden zo základných znakov definície trestného činu, čiže bez zavinenia nie je trestný čin. Naviac,
vzhľadom k princípu prezumpcie neviny záver o zavinení páchateľa, ktorý je záverom právnym, musí byť
výsledkami vykonaného dokazovania vždy preukázaný a musí z nich logicky vyplynúť. Nerešpektovanie

a opomenutie týchto princípov, vedie preto nutne k porušeniu práva na nestranný a spravodlivý proces.
Má za to, že v konaní bola porušená zásada prezumpcie neviny, ktorá zabezpečuje osobe, voči ktorej
sa konanie vedie, že sa s ňou bude zaobchádzať ako s nevinnou. Osoba, voči ktorej sa konanie
vedie, nemá povinnosť preukazovať svoju nevinu, ale naopak, povinnosť preukazovať vinu majú orgány
činné v trestnom konaní. V prípade pochybností ohľadom viny potom platí zásada in dubio pro reo.

Ďalej uvádza, že skutkovou okolnosťou, o ktorej existencii zostali v trestnom konaním pochybnosti,
je súdom konštatovaný „útek“ obžalovaného zo služobného vozidla polície, ktorým mal zmariť ďalšie
možnosti na vykonanie vyšetrení, hoc nebol o právach a povinnostiach zaistenej osoby aj o povinnosti
nevzďaľovať sa z miesta zaistenia poučený a aj napriek tomu súd rozhodol v jeho neprospech. Na
odsúdenie obžalovaného musí byť jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že skutok,

ktorý sa mu kladie za vinu, je trestným činom. Súhrn nepriamych dôkazov musí v plnom rozsahu
preukazovať vinu a musia vylučovať akékoľvek pochybnosti, že skutok je trestným činom. Podľa jeho
názoru, jednoznačne a bez pochybností mu vina preukázaná nebola. Napadnutým rozsudkom podľa
neho, došlo aj k porušeniu základných zásad trestného konania, keď súd pri hodnotení vykonanýchdôkazov v rozpore s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. poriadku tieto nevyhodnotil na základe starostlivého
uváženia všetkých okolností prípadu jednotlivo a v ich súhrnne. Z uvedených dôvodov preto navrhol, aby
krajský súd napadnutý rozsudok zrušil a podľa § 322 ods. 3 Tr. poriadku rozhodol vo veci sám tak, že

ho oslobodí spod obžaloby s poukazom na ustanovenie § 285 písm. b) Tr. poriadku, pretože skutok nie
je trestným činom alternatívne po zrušení rozsudku postúpi vec s poukazom na ustanovenie § 280 ods.
2 Tr. poriadku inému orgánu na jej prejednanie ako priestupku, prípadne vec vráti na nové prejednanie
a rozhodnutie súdu prvého stupňa.

Na základe podaných odvolaní preskúmal krajský súd napadnutý rozsudok v intenciách ust. § 317 ods.
1 Tr. poriadku, podľa ktorého, ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší
rozsudokpodľa§316ods.3,preskúmazákonnosťaodôvodnenosťnapadnutýchvýrokovrozsudku,proti
ktorým odvolateľ podal odvolanie, i správnosť postupu konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku
predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by zakladali
dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 a dospel k záveru, že kým odvolanie prokurátora je možné

považovať za sčasti dôvodné, odvolanie obžalovaného takým nie je.

V konaní pred súdom prvého stupňa boli v posudzovanej veci, podľa krajského súdu, vykonané dôkazy
v takom rozsahu, ako to bolo pre správne zistenie skutkového stavu veci, o ktorom nie sú dôvodné
pochybnosti v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie, potrebné. Nedostatky v tomto smere napokon nie

sú vytýkané ani odvolateľmi samotnými v dôvodoch podaných odvolaní.

Rozsah vykonaných dôkazov, resp. rozhodných skutočností z nich vyplývajúcich vo vzťahu k výroku
o vine obžalovaného je premietnutý aj v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré v tomto smere,
podľa názoru krajského súdu, zodpovedá všetkých kritériám, ktoré naň ustanovenie § 168 ods. 1 Tr.

poriadku kladie, keďže v zmysle uvedeného ustanovenia, ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd v
ňom stručne uvedie, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera
a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä, ak si navzájom odporujú; z
odôvodneniamusíbyťzrejmé,akosasúdvyrovnalsobhajobou,prečonevyhovelnávrhomnavykonanie
ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa

príslušných ustanovení v zákona v otázke viny a trestu.

S odôvodnením napadnutého rozsudku sa krajský súd v tej časti, ktorá sa týka výroku o vine, bezozbytku
stotožňuje a prakticky sám nemá k dôvodom uvedeného rozsudku čo dodať, považuje ich za úplné,
vecne správne, a preto si dôvody napadnutého rozsudku v tomto smere plne osvojuje.

Z rozhodnutia prvostupňového súdu je zrejmé, na základe ktorých konkrétnych dôkazov dospel
prvostupňový súd k záveru, že skutok tak, ako ho vo výrokovej časti napadnutého rozsudku prezentoval,
sa stal, a že ho spáchal obžalovaný, ako aj to, akými úvahami sa riadil, keď posudzoval dokázané
skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona, teda keď dospel k záveru, že toto konanie

obžalovaného je trestným činom.

Žiadnu pochybnosť v posudzovanej veci nevyvolávala okolnosť, či obžalovaný v kritický deň vykonával
činnosť, pri ktorej by mohol ohroziť život alebo zdravie ľudí, alebo spôsobiť značnú škodu na majetku.
To, že vedenie motorového vozidla takou činnosťou je, a že obžalovaný motorové vozidlo viedol, nebolo

vôbec ničím spochybňované a aj okresný súd poukazuje na okolnosti, ktoré uvedenú časť skutkovej
vety nepochybne preukazujú.

Uvedená skutočnosť bola napokon konštatovaná aj v predošlom rozhodnutí krajského súdu, ktorý svojim
uznesením sp. zn. 1To 12/2017 zo dňa 30.05.2017 zrušil rozsudok okresného súdu zo dňa 24.11.2016,

ktorým pôvodne obžalovaného spod obžaloby podľa § 285 písm. b) Tr. poriadku oslobodil. Dôvodom pre
takýto postup krajského súdu neboli nedostatky v skutkových zisteniach, pretože už v tom čase bolo v
súlade so závermi súdu prvého stupňa možné mať za preukázané, že skutok kladený obžalovanému za
vinu sa stal, avšak krajský súd sa nestotožnil s názorom súdu prvého stupňa v tom smere, že uvedený
skutok nie je trestným činom.

Aj v súlade s právnym názorom krajského súdu prezentovaným v dôvodoch uvedeného rozhodnutia,
potom prvostupňový súd hodnotil vykonané dôkazy a vysporiadal sa so všetkými skutočnosťami
významnými pre naplnenie znakov skutkovej podstaty prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látkypodľa § 289 ods. 2 Tr. zákona a to veľmi podrobne a dôsledne. V súvislosti s tým je potrebné podotknúť aj
skutočnosť,žeokresnýsúdsanaviacdôslednevysporiadalajsovšetkýminámietkami,ktoréobžalovaný
v dôvodoch teraz podaného odvolania prezentoval, pretože všetky uvedené námietky boli prezentované

už aj skôr, v pôvodnom konaní. Aj v tomto smere sa teda krajský súd s dôvodmi napadnutého rozsudku
stotožňuje a nepovažuje za potrebné ich v dôvodoch tohto rozhodnutia znova opakovať.

S čím sa však krajský súd nestotožnil, je rozhodnutie súdu prvého stupňa v tej časti, ktorá sa týka výroku
o treste a názorom súdu prvého stupňa na to, akým druhom trestu a v akej výmere bude v danom

prípade účel trestu splnený.

Podľa názoru prvostupňového súdu, vzhľadom na okolnosti rozhodné pre ukladanie druhu a výmery
trestu s prihliadnutím na okolnosti prípadu, osobu obžalovaného i dobu, ktorá uplynula od spáchania
skutku, účel trestu bude splnený uložením peňažného trestu vo výške 3.000,- Eur so stanovením
náhradného trestu odňatia slobody vo výmere 10 mesiacov a to aj bez uloženia trestu zákazu činnosti,

neuloženie ktorého napriek druhu a charakteru trestného činu, pre ktorý obžalovaného prvostupňový
súd uznal vinným odôvodnil najmä s ohľadom na dobu, ktorá od spáchania skutku uplynula, výškou
uloženého peňažného trestu, ako aj vzhľadom na povahu práce obžalovaného a s tým nevyhnutne
spojenú potrebu častých ciest za účelom rokovaní.

Z uvedeného je teda zrejmé, že okresný súd sa v podstate snažil kompenzovať neuloženie trestu zákazu
činnosti ukladaním prísnejšieho peňažného trestu.

Podľa názoru krajského súdu, vzhľadom na okolnosti posudzovaného prípadu, i osobu obžalovaného,
sa však pre splnenie účelu trestu sledovaného Trestným zákonom javí byť nevyhnutným práve uloženie

trestu zákazu činnosti.

Tu je potrebné súhlasiť s tvrdením súdu prvého stupňa uvedený v dôvodoch rozhodnutia, že uloženie
trestu zákazu činnosti nie je v zmysle zákona nikdy obligatórnym, čo napokon vyplýva aj z ustanovenia
§ 61 ods. 2 Tr. zákona, podľa ktorého trest zákazu činnosti môže súd uložiť na jeden rok až desať

rokov, ak sa páchateľ dopustil trestného činu v súvislosti s touto činnosťou (teda s činnosťou rozpísanou
v ustanovení § 61 ods. 1 Tr. zákona). Zmyslom trestu zákazu činnosti je teda dočasne znemožniť a
zamedziť páchateľovi možnosť vykonávať určité zamestnanie, povolanie alebo činnosť, na výkon ktorej
je potrebné osobitné povolenie alebo výkon ktorej upravujú osobitné predpisy, práve v tých prípadoch,
ak sa v súvislosti s takouto činnosťou dopustil protiprávneho konania, pre ktorý bol uznaný vinným.

Práve pri trestných činoch v doprave je ukladanie trestu zákazu činnosti typickou sankciou za
najzávažnejšie porušenia pravidiel cestnej premávky. Riadiť motorové vozidlá po požití alkoholických
nápojov, teda v stave, keď je schopnosť vodiča bezpečne viesť motorové vozidlo vylúčená, bezosporu
patrí k najzávažnejším porušeniam pravidiel cestnej premávky. Aj keď v danom prípade stupeň

ovplyvnenia alkoholických nápojom u obžalovaného, vzhľadom na jeho správanie sa v čase kontroly,
nebol preukázaný a v dôsledku práve tohto jeho konania toto bolo posudzované podľa odseku 2 § 289
Tr. zákona, okolnosť, že obžalovaný javil známky požitia alkoholických nápojov, je možné vyvodiť zo
všetkých skutočností, ktoré z vykonaných dôkazov plynú, teda z výpovedí svedkov - príslušníkov polície,
ktorí po nehode boli v kontakte s obžalovaným, a z výpovedi ktorých zhodne vyplýva, že obžalovaný i

navonok javil známky požitia alkoholických nápojov. Potrebu ukladania trestu zákazu činnosti vyvoláva
napokon aj spôsob, akým motorové vozidlo obžalovaný viedol po uliciach mesta v dennej premávke,
keď nereagoval ani na výstražné svetelné a zvukové znamenia policajnej hliadky na zastavenie, ale
naopak, snažil sa uniknúť a zastavil ho až náraz do múrika. Neuloženie trestu zákazu činnosti podľa
názoru krajského súdu, nemôže v danom prípade odôvodniť ani dĺžka doby, ktorá uplynula od spáchania

skutku a to s ohľadom najmä na skutočnosť, že v osobe obžalovaného skutočne nejde o vodiča, ktorý
by sa porušenia pravidiel cestnej premávky dopúšťal len ojedinele. Svedčí o tom jednak výpis z jeho
evidenčnej karty, ako aj výpis z registra priestupkov, v ktorých má evidovaných minimálne 22 záznamov
pre rôzne priestupky, prekročenie rýchlosti nevynímajúc, ale čo je podstatným je skutočnosť, že v
dvoch prípadoch - v roku 2005 a v roku 2010 bol postihnutý aj pre rovnaké konanie ako tomu bolo v

posudzovanom prípade, teda preto, že sa odmietol podrobiť vyšetreniu na zistenie alkoholu v krvi. V
tom čase bolo takéto konanie posudzované len ako priestupok a v prvom prípade mu bola ukladaná
pokuta vo výške 15.000,- Sk a zákaz činnosti na 10 mesiacov a v druhom prípade pokuta vo výške
700,- Eur a zákaz činnosti na 12 mesiacov. Evidované priestupky nepochybne svedčia o miere vodičskejnedisciplinovanosti zo strany obžalovaného nehovoriac o tom, že aj počas vedenia trestného stíhania v
tejto veci sa dopustil ďalších 4 priestupkov a to 15.04.2015, 24.07.2015, 12.04.2016 a 25.01.2018.

Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti, nehovoriac o tom, že obžalovaný jazdou po požití alkoholu
ohrozovalnielenostatnýchúčastníkovcestnejpremávky,aleajsvojevlastnémaloletédeti,ktoréneváhal
v takom stave posadiť do motorového vozidla, s ktorým jazdil, podľa názoru krajského súdu, je naozaj
nevyhnutné obžalovanému trest zákazu činnosti uložiť.

Vzhľadom na uvedené preto krajský súd napadnutý rozsudok vo výroku o treste zrušil a obžalovanému
rovnako ako súd prvého stupňa ukladal peňažný trest, aj keď v oveľa nižšej výmere, vo výmere 800,- Eur
(s námietkami prokurátora v tomto smere ohľadom výšky ukladaného peňažného trestu sa nestotožnil),
pričom pre prípad, že by výkon uloženého peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, stanovil
náhradný trest odňatia slobody v trvaní 2 mesiacov. Pri určovaní výmery práve tohto druhu trestu krajský
súd prihliadal aj na dĺžku doby, ktorá uplynula od spáchania skutku, ktorú samozrejme sčasti zavinil aj

samotný obžalovaný, i osobu obžalovaného a jeho pomery, ale súčasne obžalovanému uložil aj trest
zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá všetkých druhov na dobu 18 mesiacov.

Odvolanie obžalovaného, ktoré smerovalo proti výroku o vine z dôvodov vyššie rozpísaných potom v
zmysle ustanovenia § 319 Tr. poriadku ako nedôvodné zamietol.

jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.