Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. október 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/435/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7617207017
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Murínová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7617207017.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a členov

JUDr. Ladislava Cakociho a JUDr. Jána Slebodníka v spore žalobcu H. P., F.. XX.X.XXXX, Q. T. O.
XX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Hovan, Hospůdka, s.r.o., so sídlom v Spišskej Novej Vsi,
Gorkého 8, IČO: 47233419, proti žalovanej R. J., F.. X.X.XXXX, T. R. H., o zaplatenie 5.500 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 31.
októbra 2018 č.k. 2C/22/2017-81 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Stranám sporu nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom
zamietol žalobu žalobcu o zaplatenie 5.500 eur s príslušenstvom a vyslovil, že žiadna zo strán nemá
nárok na náhradu trov konania.

2. Rozhodol tak potom, ako: a) rozsudkom zo dňa 26.1.2015 č.k. 2C/180/2013-67 uložil I/ žalovanej v
l. rade R. J. povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5.500 eur s 5,75 % úrokom z omeškania od 18.3.20l3
do zaplatenia, v pravidelných mesačných splátkach po 150 eur mesačne, počnúc mesiacom marec

2015, vždy do 15. dňa príslušného mesiaca, pod stratou výhody splátok a trovy konania, II/ žalovanej
v 2. rade O. Q., F.. XX.X.XXXX uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.500 eur s 5,75 % úrokom
z omeškania od 18.3.2013 do zaplatenia, v pravidelných mesačných splátkach po 100 eur mesačne,
počnúc mesiacom marec 2015, vždy do 15. dňa príslušného mesiaca, pod stratou výhody splátok a
trovy konania, b) odvolací súd uznesením zo dňa 31.5.2016 č.k. 1Co/305/2015-97 zrušil rozsudok vo
vyhovujúcom výroku vo vzťahu k žalovanej v 1. rade, vo výroku o trovách konania vo vzťahu k žalovanej
v 1. rade a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu na ďalšie konanie, c) súd uznesením zo dňa 7.2.2017 č.k.

2C/180/2013-119, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 15.3.2017, nárok voči žalovanej R. J. o zaplatenie
5.500 eur s príslušenstvom vylúčil na samostatné konanie, vedené pod sp. zn. 2C/22/2017.

3. V odôvodnení súd poukázal na argumentáciu žalobcu v žalobe i v priebehu sporu, že žalovanej
požičal sumu 5.500 eur a predložil „Potvrdenie“ s obsahom: „Týmto potvrdzujem, že dňa 2.4.2012 som
si požičala od môjho známeho, H. P., bytom O. dlžnú sumu 5.500 eur, ktoré splatím do 30. septembra
na bankový účet H. P.. Ako dlžník je podpísaná žalovaná a jej dcéra O. Q.“, ako i že poskytol finančné

prostriedky žalovanej a jej dcére ešte v roku 2011 a keďže pôžičku a dohodnutý splátkový kalendár
nedodržali, trval na spísaní vyššie uvedeného potvrdenia, ktoré podľa jeho vyjadrenia zabezpečili
žalované. Potvrdenie je podpísané i žalovanou s uvedením jej presných osobných údajov vrátane čísla
občianskeho preukazu. Žalovaná potvrdila pravosť jej podpisu na potvrdení. Žalobca žalovanú dobrepozná, lebo v čase poskytnutia finančných prostriedkov bol v priateľskom vzťahu s jej dcérou, O. Q. I. J.
J.. V uvedenom čase žalovaná bola vo finančnej tiesni, a preto oslovila žalobcu s požiadavkou požičania
peňazí. Žalobca chcel mať určitú zábezpeku, preto dňa 2.4.2012 navštívil aj so žalovanou a jej dcérou,

O. Q., Notársky úrad JUDr. L. Barabáša v Spišskej Novej Vsi a bolo im doporučené zriadiť záložné
právo na byt žalovanej, s čím nesúhlasila. So zriadením záložného práva na svoj byt nesúhlasila ani J.
J.. Táto forma zábezpeky pohľadávky bola neúspešná, preto medzi účastníkmi konania bola dohoda,
že pôvodne žalovaná v 2. rade, O. Q., si zoberie úver, s ktorého vyplatí pôžičku žalobcovi, hlavne
obnos 5.500 eur. Žalobca vystupoval v úverovom vzťahu ako spoludlžník, pretože žalované nemohli

nájsť ručiteľa. Dodal, že žalobca na podporu svojho tvrdenia preložil súdu Zmluvu o splátkovom úvere
uzatvorenú dňa 29.2.2012 medzi zmluvnými stranami, a to Slovenskou sporiteľňou, a.s., Bratislava a
dlžníkmi, O. Q. a žalobcom. Spotrebný úver bol poskytnutý vo výške 5.000 eur, vyplatený k rukám O. Q.,
ktorá slovo nedodržala, obnos úveru žalobcovi nedala k dispozícii, predpísané splátky úveru nesplácala
a tak žalobca pod hrozbou exekučného konania splatil celý úver vo výške 7.583,33 eur a nemá vrátenú
ani požičanú sumu 5.500 eur, takže konaním žalovanej a jej dcéry bol ukrátený o požičanú sumu a výšku

úveru. Žalovaná za pomoci dcéry ho vtiahla do úverového podvodu, za danej situácie nemôže si riešiť
svoju hypotéku, lebo v peňažnom ústave je vedený ako neplatič, ale chránil seba, preto úver splatil i
keď z neho nedostal ani euro. Svoje tvrdenia podporil výpisom SMS správ vzťahujúcich sa k chronológii
záväzku, jeho splácania, resp. nesplácania.

4. Pri rozhodovaní vychádzal súd prvej inštancie i z výpovede žalovanej R. J. I. O. Q., ktoré zhodne
tvrdili, že v čase, keď žalobca žil so J. J. v prenajatom byte, obaja viedli luxusný spôsob života a po
rozchode s ňou finančné výdavky chce žalobca kompenzovať formou potvrdenia o požičaní sumy 5.500
eur, čo sa nezakladá na pravde, lebo od žalobcu si nepožičali čiastku 5.500 eur, ale podpísali potvrdenie
na prevzatie sumy 5.500 eur preto, lebo vyplatenie 1.500 eur bolo podmienené podpísaním potvrdenia

na sumu 5.500 eur, ktorú sumu si nikdy od žalobcu nepožičali. Žalovaná poprela vedomosť o úverovej
zmluve a o tom, že by touto formou mala byť splatená pôžička na sumu 5.500 eur.

5. Konštatoval, že po zrušení rozsudku a vrátení veci vyvíjal snahu dopočuť žalovanú v intenciách
právneho názoru odvolacieho súdu vysloveného v zrušujúcom uznesení, všetkými dostupnými formami

šetril pobyt žalovanej za účelom zabezpečenia jej osobnej účasti na súde, ale neúspešne.

6. Po právnom posúdení veci podľa § 133 ods. 1, § 657, § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka,
odkazom na ustanovenie § 215 ods. 1 a 2 a § 232 ods. 2, 3, 4 CSP dospel súd k záveru, že žalobca v
pozícii veriteľa neuniesol dôkazné bremeno, že so žalovanou ako dlžníčkou uzavrel zmluvu o pôžičke,

že reálne jej odovzdal finančné prostriedky vo výške 5.500 eur a že žalovaná nezaplatila dlh riadne a
včas. Dôvodil, že samotná pôžička vzniká reálnym úkonom, odovzdaním predmetu pôžičky dlžníkovi,
pričom v konaní celkom absentuje moment uzavretia zmluvy o pôžičke, či už ústne alebo písomne,
moment odovzdania peňazí, či už fyzicky alebo bezhotovostným stykom. Žalovaná spolu s dcérou
kategoricky popreli požičanie resp. prevzatie obnosu 5.500 eur a žalobca svoje tvrdenie, že žalovanej

poskytol žalovaný obnos ničím nepreukázal, písomná zmluva o pôžičke nebola spísaná a poskytnutie
peňazí nebolo preukázané napríklad ani formou svedka. Platným titulom nároku z pôžičky pritom nie je
samotný dlžobný úpis, ale právny úkon, na základe ktorého bol dlžobný úpis vystavený. Preukázateľne
sa žalobca dostal do dôkaznej núdze, nepreukázal, odovzdanie veci dlžníkovi, teda bez toho nedošlo k
vzniku právneho vzťahu pôžičky, čo malo za následok jeho neúspech v spore, a preto súd žalobu voči

žalovanej zamietol.

7. O trovách konania rozhodol prvoinštančný súd podľa § 255 ods. 1 CSP s odôvodnením, že žalovaná
mala plný úspech vo veci, trovy konania si neuplatnila, lebo jej žiadne nevznikli, preto vyslovil, že žiadna
zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.

8. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca z dôvodu, že súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, t.j. odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) a h) CSP). Citoval z uznesenia

Krajského súdu v Košiciach, ktorý zrušil predchádzajúci rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k
žalovanej R. J. a súdu prvej inštancie vytkol, že napriek vyjadrenému právnemu názoru odvolacieho
súdu a poukaz žalobcu, že vzhľadom na neúčasť žalovanej, môže súd vo veci rozhodnúť pre pasivitu
žalovanej aj podľa § 172 CSP, žalobu bez ďalšieho dokazovania zamietol so záverom, že nepreukázalfakt odovzdania peňazí žalovanej, hoci predložil súdu potvrdenie túto skutočnosť preukazujúce. Žalobca
mal za to, že napadnuté rozhodnutie je prekvapivé, nevychádzajúce z doterajšieho dokazovania a
predložených listín a preto navrhol rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť v celom rozsahu, alebo rozsudok

zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

9. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

10. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas

oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu danom § 379 a § 380 CSP a z hľadísk
žalobcom uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je neopodstatnené.

11. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého rozsudku konštatuje, že žalobcom
uplatnené odvolacie dôvody nie sú v posudzovanom spore naplnené. Rozsudku súdu prvej inštancie

nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani to, že by súd vzal do úvahy skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli, že by opomenul niektoré
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení
dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu,
čo malo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193, § 194 a § 205 CSP, alebo že by súd prvej

inštancie na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia, alebo že by použité
zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Neboli zistené ani vady v zmysle § 365 ods. 1 písm. a), b) a c)
CSP, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie v spore.

12. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo žiadne také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali

iné rozhodnutie o nároku žalobcu, než ako rozhodol súd prvej inštancie, ktorý svoje úvahy a záver o
zamietnutí žaloby žalobcu odôvodnil dostatočne presvedčivo, zhodnotil všetky dôkazy predložené na
podporu tvrdení žalobcu i žalovanej, uviedol, ktoré z nich považoval za preukázané, akými úvahami
sa pri hodnotení dôkazov riadil a z akých právnych noriem pri rozhodnutí vychádzal. Z odôvodnenia
rozsudku je úplne zrejmé, prečo neprisvedčil námietkam žalobcu a z akých právnych úvah vychádzal,

zhodnotiac pritom všetky žalobné námietky a argumentáciu žalobcu i žalovanej v priebehu sporu na
súde prvej inštancie. Súd tak žalobcovi ako aj žalovanej vytvoril všetky procesné podmienky, aby v
priebehu sporu uplatnili a realizovali všetky svoje procesné práva. Rozhodnutie nemožno považovať
za prekvapivé, svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd pri svojom
rozhodovaní rešpektoval kautely určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie skutkovej a

právnej argumentácie, pri výklade a aplikácii zákonných predpisov sa neodchýlil od znenia príslušných
ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť,
že žalobca sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti súdneho rozhodnutia súdu (por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 188/06).

13. Správne, presvedčivé, zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa
odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), a preto len na doplnenie správnosti
rozsudku a k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd uvádza nasledovné:

14. Žalobca vo svojom odvolaní v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle ustanovenia
§ 365 ods. 1 písm. b) CSP neopodstatnene namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces
tým, že súd prvej inštancie nereflektoval na poukaz žalobcu, že vzhľadom na neúčasť žalovanej,
môže súd vo veci rozhodnúť pre pasivitu žalovanej aj podľa § 172 CSP a neprihliadol na ním dôkaz
potvrdením o prevzatí peňazí, ktorým preukazoval fakt odovzdania peňazí. Podľa názoru odvolacieho

súdu samotné tieto okolnosti nemožno v okolnostiach súdnej veci považovať za vadu konania, ktorá
by mohla založiť odvolací dôvod porušenia práva žalobcu na spravodlivý proces. Na tomto mieste
odvolací súd pripomína, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo sporovej strany, aby
sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (por. napr.
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny

proces neznamená ani právo na to, aby bola sporová strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby
bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (por. napr. rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru oochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnesadožadovaťnímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných

predpisov, ktorý predkladá strana sporu (por. napr. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých rozhodnutiach prezentoval
svoj názor, že právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní, lebo jeho obsahom
je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť
súdu vo veci konať a rozhodnúť (napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS

88/01). Toto základné právo nezahŕňa ale právo na to, aby všeobecné súdy v civilných konaniach v
celom rozsahu rešpektovali a uznávali procesné úkony každej zo strán sporu bez zreteľa na ich povahu,
dôsledky a vzťah k predmetu konania (napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
II. ÚS 37/01). Všeobecné súdy postupom, ktorým rešpektujú platný Civilný sporový poriadok nemôžu
porušiť základné právo oprávneného na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m.m. rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 811/00).

15. Žalobca v odvolaní uplatneným odvolacím dôvodom nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365
ods. 1 písm. h/ CSP) podľa názoru odvolacieho súdu nedôvodne spochybňuje správnosť právneho
záveru súdu prvej inštancie, že žalobca na svoje tvrdenie, že skutočne (reálne) odovzdal žalovanej
pôžičku vo výške 5.000 eur neuniesol dôkazné bremeno, ktorým sa rozumie procesná zodpovednosť

strany sporu za to, že v spore neboli preukázané jeho tvrdenia a z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté
o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je totiž umožniť súdu rozhodnúť o veci
samej i v takých prípadoch, kedy určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie
o veci, nebola buď pre nečinnosť strany sporu (v dôsledku nesplnenia povinnosti uloženej strane sporu
ust. § 132 ods. 1 CSP) alebo vôbec (objektívne vzaté) nemohla byť preukázaná, teda ak výsledky

hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tejto skutočnosti, ani o tom, že
by táto skutočnosť bola nepravdivá. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v tomto
smere pri svojom rozhodovaní správne aplikoval ustanovenie § 657 Občianskeho zákonníka, v zmysle
ktorého zmluvou o pôžičke prenecháva jedna strana (veriteľ) druhej strane (dlžníkovi) veci určené podľa
druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť mu do uplynutia dohodnutej doby veci rovnakého (toho

istého) druhu, pričom môže ísť o odplatný alebo bezodplatný právny vzťah. Náležite pritom vychádzal
z ustálenej súdnej praxe a rešpektoval jej závery v tom, že aj keď je zmluva o pôžičke neformálnym
právnym úkonom, je reálnou zmluvou (kontraktom), čo znamená, že na uzavretie takejto zmluvy je
treba, aby bol odovzdaný predmet pôžičky (peniaze) veriteľom dlžníkovi a to či už fyzickým odovzdaním
peňazí alebo napr. bezhotovostným spôsobom. K zmluve o pôžičke nedochádza len na základe dohody

strán (účastníkov zmluvy) účinným prijatím návrhu na uzavretie zmluvy o pôžičke, ale až skutočným
odovzdaním predmetu pôžičky dlžníkovi. Veriteľ, ktorý sa žalobou na súde domáha od dlžníka, aby
mu vrátil požičané peniaze, musí v zmysle § 657 Občianskeho zákonníka splniť dôkaznú povinnosť,
teda musí uniesť dôkazné bremeno nielen o tom, že s dlžníkom v určitom čase uzavrel zmluvu o
pôžičke peňazí, ktoré mu mali byť v dohodnutej dobe dlžníkom vrátené, ale aj o tom, že tieto peniaze

dlžníkovi skutočne požičal (prenechal mu ich, odovzdal mu ich) a to či už v hotovosti alebo formou
bezhotovostného platobného styku.

16. Záver prvoinštančného súdu, že žalobca v spore nepreukázal so žalovanou ako dlžníčkou uzavrel
zmluvu o pôžičke, že reálne jej odovzdal finančné prostriedky vo výške 5.500 eur na základe tvrdenej

zmluvy o pôžičke, sa žalobcovi nepodarilo spochybniť, pokiaľ v tomto smere vo svojom odvolaní iba bez
ďalšieho tvrdil, že odovzdanie peňazí žalovanej preukázal označeným písomným potvrdením, a teda
vo svojom odvolaní spochybňuje hodnotenie vykonaných dôkazov súdom prvej inštancie a predkladá
vlastné hodnotenie ním predložených dôkazov, ako i z ostatných dôkazov vykonaných v konaní na súde
prvej inštancie.

17. Odvolací súd považuje v tejto súvislosti za potrebné poznamenať, že podstatou zistenia skutkového
stavu veci je úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, t.j. ktoré z
nich bude považovať za preukázané poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov. Zásada
voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobil o pravdivosti či nepravdivosti

tvrdených skutočností, vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného
sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Hodnotenie dôkazov totižto môže
robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zákon pritom nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá,
z ktorých by malo vychádzať hodnotenie jednotlivých dôkazov a hodnotenie ich vzájomnej súvislosti.Je tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú
jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných z vykonaných
dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti stranami sporu tvrdené

má súd za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav. Vierohodnosť určitého poznatku
získaného vykonaním konkrétneho dôkazu, a teda jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či
nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami
získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných
prostriedkov je potom záver súdu o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o

tom, či a do akej miery strana sporu splnila svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Zo zásady
voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo
spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal.

18. Podľa názoru odvolacieho súdu ani v tomto smere nemožno vyčítať súdu žiadne pochybenie, napr.
že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do

úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovanie nevyplynuli alebo že by súd opomenul rozhodné skutočnosti,
ktoré vyšli v konaní najavo. Z uvedeného je nutné vyvodiť, že žalobca neopodstatnene spochybňuje
hodnotenie vykonaných dôkazov súdom prvej inštancie, predkladajúc pritom ich vlastné hodnotenie.
Polemike žalobcu v odvolaní spočívajúcej bez ďalšieho iba v námietke, že súd mal uveriť dôkazu
(potvrdeniu), ktorý žalobca predložil, nemožno preto priznať relevanciu.

19. Zo všetkých uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov ako ich uviedol súd prvej inštancie, odvolací
súd konštatuje, že žalobca odvolaním nedôvodne napadol vecnú správnosť rozsudku, a keďže v konaní
neboli zistené ani iné vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

20. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný, a teda nárok na náhradu trov odvolacieho konania
nemá, v odvolacom konaní úspešnej žalovanej trovy odvolacieho konania nevznikli, preto odvolací súd
stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok

minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v
prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422
ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosťpodľaodseku1neplatí,akjea)dovolateľomfyzickáosoba,ktorámávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu
koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej
strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na
ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní

a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý
za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).