Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 23. december 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/34/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3107214678
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Miroslav Manďák

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3107214678.12

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava

Manďáka a členiek Mgr. Stanislavy Kollárovej a JUDr. Ivety Sopkovej v spore žalobcu: H.. W. V., bytom
I., V. W. XXX/X, zastúpeného: Mgr. Martin Berec, advokát so sídlom Trenčín, Domus Petra, Pod Sokolice
1/B, proti žalovanému: V. V., bytom I., G. XXX/XX, zastúpenému: Mgr. Michal Urban, advokát so sídlom
Trenčín, Šafárikova 12, o zaplatenie 11 617,87 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 11C/62/2009- 313 zo dňa 22. júna 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Stranám nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom ( v poradí druhým) súd prvej inštancie uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi
4 414,79 eur s 6 % ročným úrokom z omeškania od 13.03.2008 do zaplatenia, do troch dní a v ostatnej
časti žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému priznal nárok na ich náhradu
voči žalobcovi v rozsahu 24 %..

2.Vodôvodnenírozsudkusúdprvejinštanciepopísalskutkovéokolnosti,ktorébolizistenézvykonaného
dokazovania. Podľa j zmluvy o pôžičke zo dňa 07.10.2004 mal žalobca a žalovaný v uvedený deň

uzavrieť zmluvu, podľa ktorej žalobca požičal žalovanému peňažnú čiastku vo výške 350.000,- Sk,
ktorú sa žalovaný zaviazal vrátiť žalobcovi do 31.12.2005 s 5% ročným úrokom buď po častiach
alebo vcelku. Žalovaný tento dlh v lehote splatnosti nevrátil. Z výsluchu žalobcu bolo zistené, že
žalovanému poskytol pôžičku vo výške žalovanej sumy, ktorá bola vyplácaná postupne. Žalovaný ho o
pôžičku požiadal, nakoľko prerábal byt, ktorý chcel neskôr predať. Napriek tomu, že byt predal, požičané
peniaze nevrátil. Časť peňazí bola požičaná za účelom uhradenia úveru, ktorý mal žalovaný na auto z
dôvodu vysokej úrokovej miery. Časť pôžičky bola požičaná za účelom nákupu nehnuteľnosti. Žalovaný

opakovane sľuboval, že pôžičku vráti, neurobil tak, i keď asi pred trištvrte rokom počas dedičského
konania nenamietal nutnosť vrátenia požičaných peňazí a dlžobu nespochybnil. I pred pol rokom
telefonicky prisľúbil vrátenie peňazí, ale dlh nevrátil. K podpísaniu zmluvy došlo pred svedkom slobodne
a vážne, a to, že žalovaný nedodržal štandardnosť svojho podpisu, nezakladá neplatnosť tohto úkonu.
V zmluve o pôžičke je uvedená suma, ktorá bola žalovanému vyplatená a ktorej prevzatie potvrdil
podpisom na výdavkových pokladničných dokladoch. Podpisy, ktoré sa na týchto dokladoch nachádzajú,
sú vizuálne totožné s podpisom žalovaného na jeho vyjadreniach a podaniach v tomto konaní. Z

výsluchu žalovaného súd zistil, že nespochybňuje, že žalobcu pozná dlhé roky a opakovane si od neho
požičal finančné prostriedky, ale nesúhlasil s výškou pôžičky. Nespochybnil, že na základe uzavretej
zmluvy o pôžičke žalobca za neho zaplatil zostatok úveru, ktorý mu bol poskytnutý peňažným ústavom,
a to VÚB, a.s., vo výške 140.093,21 Sk. Vyslovil presvedčenie, že okrem tejto sumy si od žalobcupožičal jednorázovo sumu 80.000,- Sk, o čom bola spísaná písomná zmluva o pôžičke, ktorú nepredložil.
Nespochybnilvšak,žefinančnéprostriedkypreberalodžalobcupostupneaakodokladoichprevzatíboli
spisované výdavkové pokladničné doklady, ale niekedy i týždeň alebo dlhšiu dobu, ako mu boli finančné

prostriedky odovzdané. Mal za to, že peniaze, ktoré si takto požičiaval, boli zahrnuté do sumy 80.000,-
Sk, na ktorú bola spísaná písomná zmluva a výdavkové pokladničné doklady boli zlikvidované. Uviedol,
že niektoré zo súm uvedených na výdavkových pokladničných dokladoch žalobcovi i uhradil. Dodal,
že so žalobcom sa dohodli pri dedičskom konaní po jeho rodičoch, že mu požičané peniaze vyplatí
po odpredaní zdedenej nehnuteľnosti, ale táto doteraz predaná nebola, nakoľko v nej žije zdravotne

postihnutý. Nehnuteľnosť sa predáva prostredníctvom realitnej kancelárie. Spochybnil svoj podpis na
zmluve zo dňa 07.10.2004. Podľa výdavkových pokladničných dokladov zo dňa 27.02.2004, 11.03.2004,
27.04.2004, 21.05.2004, 04.06.2004, 14.06.2004, 16.06.2004, 02.07.2004, 13.08.2004, 08.09.2004,
24.09.2004 a 07.10.2004 žalovaný za účelom pôžičky prevzal od žalobcu dňa 27.02.2004 sumu 16.000,-
Sk,dňa11.03.2004sumu18.000,-Sk,dňa27.04.2004sumu13.000,-Sk,dňa21.05.2004sumu20.000,-
Sk, dňa 04.06.2004 sumu 25.000,- Sk, dňa 14.06.2004 sumu 15.000,- Sk, dňa 16.06.2004 sumu 3.000,-

Sk, dňa 02.07.2004 sumu 10.000,- Sk, dňa 13.08.2004 sumu 19.000,- Sk + dodatočne 1.000,- Sk, dňa
08.09.2004 sumu 1.000,- Sk a 14.09.2004 sumu 9.000,- Sk, dňa 24.09.2004 sumu 10.000,- Sk a dňa
07.10.2004 sumu 50.000,- Sk. Z výsluchu svedkyne U., účtovníčky, pokladníčky žalobcu do roku
2008 vyplynulo, že pozná žalovaného osobne, nakoľko k žalobcovi veľmi často chodieval a aj pre
žalovaného spracovávala faktúry resp. všetko čo potreboval, nakoľko nemal ani kanceláriu. Pamätá,

že si požičiaval peniaze od žalobcu, a to opakovane. Pamätá sa, že spočiatku, keď si požičal peniaze,
niečo aj vrátil, ale neskôr peniaze, ktoré boli zdokladované, už nevrátil. Jeho výdavky presiahli príjmy,
nakoľko rekonštruoval byt, kúpil si byt v Zlatovciach a podobne. Potvrdila, že videla odovzdávanie
peňažnýchprostriedkovžalovanému.Keďsažalovanémupožičalipeniaze,taksaotomspísalajdoklad.
Po nahliadnutí do originálov pokladničných dokladov (zo dňa 27.02.2004 a nasledujúceho obdobia)

potvrdila, že tieto výdavkové pokladničné doklady vypĺňala a vypisovala ona, nakoľko pozná svoje
písmo. Pokiaľ ide o doklad zo dňa 27.02.2004, potvrdila, že žalovanému bolo zapožičaných 16.000,- Sk,
tak ako je na ňom uvedené, a v ten istý deň mal požiadavku na zapožičanie ďalších 1.000,- Sk, pričom
sám súhlasil s tým, že VPD sa nebude prepisovať, že sa suma 1.000,- Sk dopíše k celkovej sume
tam uvedenej. Rovnako bola na VPD z 13.08.2004 v sume 19.000,- Sk (slovom) pripočítaná suma

1.000,- Sk, na VPD z 08.09.2004 k sume 1.000,- Sk pripísaná suma 9.000,- Sk, pričom bolo poznačené,
že toto bolo odovzdané žalovanému 14.09.2004. Pokiaľ ide o nasledujúce VPD, kde sú uvedené dva
dátumy, bolo to tak, že prvý krát si zobral len časť z uvedenej sumy, 11.03.2004 a nasledujúci dátum
15.04. 2004 si zobral zostatok sumy, takže spolu táto suma 11.03 a 15.04. bola vo výške 18.000,- Sk,
uvedené sa stalo aj na VPD z 27.04.2004 a 12.05.2004, keď si v oba tieto dni zobral 13.000,- Sk,

pričom ako dôveroval on jej, ona dôverovala a všetci v kancelárii jemu. Okrem týchto VPD sa požičané
sumy zapisovali aj do zošita, ktorý viedla, ale nepamätala si, kde skončil. V tomto zošite zapísané veci
ukazovala žalovanému, ktorý ju uisťoval, že vie, že je to dobré, ale rád, že mu to takto vedie, že jej
dôveruje. Aj nasledujúce VPD vypisovala, je zrejmé, že sú písané jej písmom. Zdôraznila, že všetky
VPD žalovaný pred ňou aj podpísal, ona sama žiadne podpisy na VPD nedopisovala, nedovolila by si

to, vie, že práca s peniazmi musí byť presná. Všetky podpisy uvedené na VPD sú podpisy žalovaného,
ide o veľké sumy, nikdy by si nedovolila s cudzími peniazmi nakladať nezodpovedne. Tieto VPD mala
schované v obálke v trezore. Pokiaľ ide o kópiu zmluvy o pôžičke túto písomnosť spisovala ona, typ
písma je jej známy, mala takýto písací stroj, pričom text jej bol pravdepodobne diktovaný, konkrétne
okolnosti si nepamätá, ale vzhľadom, že bola pokladníčka, musela byť pri tom. Zrejme sa zrátali všetky

písomnosti, podľa ktorej si žalovaný požičiaval a o tomto bola spísaná táto zmluva o pôžičke. Pamätá
si, že sa to spočítavalo, nakoľko bola za peniaze zodpovedná. Pokiaľ ide o vrátenie požičaných súm
na žiadnu dohodu, ktorú medzi sebou uzatvárali žalovaný so žalobcom si nepamätá, ale žalovaný bol
opakovane viackrát vyzývaný, aby zaplatil požičané peniaze, čo sa však nestalo, hoci to žalovaný vždy
sľúbil.

3. Súd prvej inštancie vec posúdil podľa § 657, § 658 ods. 1, § 559 ods. 1,2, § 563, § 517 ods.
2, § 100 ods. 1, § 101, § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka a uviedol, že podľa výdavkových
pokladničných dokladov zo dňa 27.02.2004, 11.03.2004, 27.04.2004, 21.05.2004 žalovaný prevzal od
žalobcu titulom pôžičky v uvedené dni, a to dňa 27.02.2004 sumu 16.000,- Sk+ 1.000,- Sk, dňa

11.03.2004(resp. 15.04.2004) sumu 18.000,- Sk, dňa 27.04.2004( a 12.05.2004) sumu 13.000,- Sk,
dňa 21.05.2004 sumu 20.000,- Sk spolu 68.000,- Sk. Dňa 28.02.2004, 12.03.2004(resp.16.04.2004),
22.05.2004, 28.04.2004(resp.13.05.2004) začala plynúť 3-ročná premlčacia doba, ktorá uplynula dňa
28.02.2007, 12.03.2007(resp.16.04.2007), 22.05.2007, 28.04.2007(resp.13.05.2007). Nakoľko návrhbol podaný na súde dňa 25.05.2007, v tejto časti (vo výške 68.000,- Sk ) súd považoval nárok žalobcu
v rozsahu žalovanej sumy za premlčaný. Podľa jednotného právneho názoru v prípade, ak splatnosť
nebola dohodnutá ani inak určená, začína premlčacia doba plynúť dňom nasledujúcim potom, čo dlh

vznikol. Vyplýva to z toho, že veriteľ môže už nasledujúci deň po vzniku dlhu vyvolať splatnosť dlhu, a
teda svoje právo vykonať. Preto rozhodným dňom pre začiatok plynutia premlčacej doby je deň, ktorý
nasledujepovznikutaktodojednanéhoprávnehovzťahuaniedeň,kedynastalasplatnosťdlhu(prvýdeň
po požiadaní veriteľa o splnenie dlhu) Švestka, J., Spáčil, J., Škárová, M., Hulmák M. a kol. Občanský
zákoník II. § 460 až 880. Komentář. 2. vydání. Praha : C. H. Beck, 2009, 1656 s. Uvedený právny

názor podporuje aj konštantná judikatúra, napr. publikované rozhodnutie R 28/1984, v zmysle ktorého
"ak nebola doba splnenia dlhu dohodnutá ani inak ustanovená, začína plynúť premlčacia doba dňom
nasledujúcim potom, kedy dlh vznikol" a tiež rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2003, sp. zn. 1
Cdo 25/03 publikovaný v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SR pod č. 91/2004, v zmysle
"ktorého ak čas splnenia dlhu (záväzku) nebol účastníkmi dohodnutý, ani inak stanovený právnym
predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník podľa ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka

povinný splniť dlh prvého dna po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal; veriteľ mohol svoje právo
vykonať vtedy, keď mohol (z objektívneho, nie subjektívneho hľadiska) požiadať o plnenie dlhu, t.j.
hneď ako dlh vznikol, takže začiatok plynutia premlčacej doby tu nastáva nasledujúci deň po vzniku
právneho vzťahu zo zmluvy o pôžičke, pri ktorej nebola dohodnutá splatnosť predmetu pôžičky". Pokiaľ
ide o zaplatenie časti uplatnenej sumy (za úver žalovaného zaplatený žalobcom dňa 07.10.2004) vo

výške 140.093,21 Sk, súd prvej inštancie sa stotožnil s tvrdením žalovaného, že ide o záväzok titulom
bezdôvodné obohatenia žalovaného na úkor žalobcu, nakoľko nebola preukázaná dohoda sporových
strán o jej dočasnom prenechaní, reálnom odovzdaní žalobcom žalovanému. Nebolo ani preukázané, že
kzaplateniutejtosumyžalobcomdošlotitulomodmeny,províziezazákazkusprostredkovanúžalovaným
pre žalobcu, nakoľko žalovaný žiadne relevantné dôkazy v súvislosti s týmto tvrdením nepredložil ani

nenavrhol. Dvojročná premlčacia doba na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia získaného
žalovaným na úkor žalobcu začala plynúť dňa 08.10.2014 a uplynula 08.10.2006 teda pred podaním
žaloby na súd. S poukazom na námietku premlčania vznesenú žalovaným súd návrh v tejto časti ako
nedôvodný zamietol.

4. Čo sa týka zvyšku žalovanej sumy, súd prvej inštancie uviedol, že zmluvou o pôžičke prenecháva
veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí
dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Podstatnými náležitosťami tejto zmluvy je dohoda o prenechaní
veci (o reálnom odovzdaní), druhovom určení veci, povinnosti vrátiť vec rovnakého druhu a určení času
vrátenia. Čas vrátenia nemusí byť pritom určený konkrétnym dňom, ale stačí, ak je dohodnutý tak, že

čas vrátenia možno určiť. Ak nie je vôbec dohodnutý, je dlžník povinný pôžičku vrátiť na požiadanie
veriteľa podľa ust.§ 563 Občianskeho zákonníka. Čas plnenia sa týka výlučne tých prípadov, keď
doba plnenia nebola vôbec stanovená. Právo ho určiť prináleží veriteľovi, ako náhle veriteľ o plnenie
požiada, je dlžník povinný plniť prvého dňa nasledujúceho po tomto dni. Zákon nijak neobmedzuje
veriteľa v tom, kedy môže žiadať splnenie dlhu. Je oprávnený vyzvať dlžníka k plneniu ihneď po vzniku

záväzku a dlžník môže sám plniť kedykoľvek i bez výzvy veriteľa a veriteľ je povinný plnenie prijať.
Pre uzatváranie zmluvy o peňažnej pôžičke nie je predpísaná žiadna forma. Pri peňažnej pôžičke
spravidla vyžaduje veriteľ od dlžníka písomné prehlásenie o dlhu. V súdenej veci je zrejmé, že žalobca
požičal žalovanému viackrát peniaze. Súd pri hodnotení dôkazov bral zreteľ na výdavkové pokladničné
doklady preukazujúce dátum odovzdania a prevzatia peňazí a dospel k záveru, že medzi účastníkmi

bol záväzkovo- právny vzťah založený zmluvami o pôžičke, kedy na základe opakovaných ústnych
dohôd o poskytnutí pôžičky žalobca prenechal žalovanému finančné prostriedky a žalovaný sa zaviazal
tieto žalobcovi vrátiť. Pokiaľ ide o výšku požičaných súm súd mal za nesporne preukázané, že žalobca
poskytol žalovanému finančné prostriedky uvedené na výdavkových pokladničných dokladoch a to dňa
04.06.2004 sumu 25.000,- Sk, dňa 14.06.2004 sumu 15.000,- Sk, dňa 16.06.2004 sumu 3.000,- Sk,

dňa 02.07.2004 sumu 10.000,- Sk, dňa 13.08.2004 sumu 19.000,- Sk, dňa 08.09.2004 sumu 1.000,- Sk,
dňa 24.09.2004 sumu 10.000,- Sk a dňa 07.10.2004 sumu 50.000,- Sk. Tieto sumy boli na dokladoch
jednoznačne číselne a slovom uvedené, špecifikované a jednoznačne určiteľné. Prevzatie uvedených
peňažných čiastok žalovaným od žalobcu potvrdila bez pochybností i vypočutá svedkyňa, ktorá
jednoznačne poprela, že pozmeňovanie už zapísaných údajov. Pripustila len, že pokiaľ došlo v krátkom

časovom úseku k ďalšej pôžičke resp. k navýšeniu sumy uvedenej už na vypísanom doklade bola aj
za súhlasu žalovaného príslušná čiastka na doklad pripísaná. Súd však najmä vzhľadom k tomu, že
táto poznámka resp. záznam o zvýšení sumy nebol opatrený podpisom žalovaného ako preberajúceho,
vychádzal zo sumy vyznačenej číslom i slovom. Pokiaľ ide o dátum vystavenia uvedených dokladov,na tomto údaji nezaznamenal žiadne škrtanie, prepisovanie ani dopisovanie. Žalovaný prevzatie
zaznamenaných súm na začiatku konania, v odpore proti platobnému rozkazu nespochybnil. Námietky
voči údajom zaznamenaným na výdavkových pokladničných dokladoch predniesol až v ďalších etapách

konania pričom ich žiadnymi objektívnymi skutočnosťami nepodporil, žiadne právne relevantné dôkazy
v tomto smere neprodukoval. Súd prvej inštancie ich preto považoval za účelové a z týchto záznamov
vychádzal. Mal za nesporné, že žalovaný prevzal od žalobcu za účelom poskytnutia pôžičiek v zmysle
vyššie popísaných výdavkových pokladničných dokladoch sumu vo výške 133.000,- Sk= 4.414,79 eur
(po prepočítaní konverzným kurzom). Keďže túto dlžnú sumu žalobcovi doteraz dobrovoľne nevrátil,

súd prvej inštancie mu túto povinnosť uložil svojim rozhodnutím. V ostatnej časti, pokiaľ ide o sumu
10.000,- Sk(1.000,- Sk + 9.000,- Sk), ktorá bola na výdavkové pokladničné doklady pripísaná dodatočne,
bez podpisu žalovaného ako preberateľa, nebola popísaná slovom, súd prvej inštancie žalobu ako
nedôvodnú zamietol, nakoľko jej prevzatie nebolo bez pochybností preukázané a žalovaný uvedené
namietal. Námietky žalovaného, že žalobcovi v minulosti už vrátil súd nemohol vziať do úvahy,
nakoľko tvrdenia o úhrade niektorých požičaných čiastok žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal,

neprodukoval v tomto smere žiadne dôkazy a neuniesol ohľadne tohto tvrdenia dôkazné bremeno.
Pokiaľ ide o písomnosť označenú ako zmluva o pôžičke zo dňa 07.10.2004 predloženú žalobcom, súd
prvej inštancie dospel k záveru, že k platnému uzavretiu tejto zmluvy v uvedený deň nedošlo, nakoľko
nebol naplnený jej pojmový znak a to reálne prenechanie peňažných prostriedkov žalobcom na voľné
nakladanie žalovanému v rozsahu, výške aký je v zmluve uvedený. Uvedený deň žalobca reálne

vyplatil žalovanémutitulompôžičkylensumuvovýške50.000,-Skazaplatilzanehovpeňažnomústave
dlžný úver vo výške 140.093,21 Sk. Keďže dohoda žalobcu a žalovaného o dočasnom prenechaní a
reálnom odovzdaní prostriedkov žalobcom žalovanému preukázaná nebola, žalovaný získal majetkový
prospech na úkor žalobcu plnením bez právneho dôvodu. Pokiaľ ide o úroky z poskytnutých pôžičiek,
medzi zmluvnými stranami nebola preukázaná existencia dohody o úrokoch ako titulu zakladajúceho

nárok žalobcu na toto peňažné plnenie, pričom dôkazné bremeno bolo na žalobcovi. S poukazom
na vyššie uvedené keďže dojednanie zo dňa 07.10.2004 nemožno považovať za platné a zmluvy o
pôžičkách boli dojednané len v ústnej forme ( s potvrdením o odovzdaní a prevzatí požičanej sumy),
súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca nepreukázal dojednania o odplatnosti a už vôbec nepreukázal,
v akej výške mu mal žalovaný tieto úroky zaplatiť. Z tohto dôvodu súd žalobu v časti uplatneného 5%

ročného úroku od 08.10.2004 do 31.12.2005 zamietol. Súd prvej inštancie poukázal na uplatnenie
klasickej rímskej právnej zásady "vigilantibus iura scripta sunt" ("práva patria bdelým" alebo "nech si
každý stráži svoje práva" alebo "zákony sú písané pre bdelých"), v zmysle ktorej má každý dbať na to,
aby v prípade budúceho sporu disponoval vierohodnými dôkazmi na preukázanie svojich majetkových
nárokov. Iné by bolo postavenie žalobcu v prípade, že by disponoval písomnou zmluvou o pôžičke, ktorá

by určito a zrozumiteľne deklarovala zmluvné dojednania, vrátane úrokov a ich výšky, resp. aj doby
splatnosti pôžičky. Pokiaľ tak neučinil, musí počítať s negatívnymi dôsledkami v súdnom spore. V súlade
s vyššie uvedeným súd tak priznal žalobcovi sumu vo výške 4.414,79 eur (133.000,- Sk) a v ostatnej
časti istiny, o zaplatenie sumy 7.203,08 eur (217.000,- Sk) žalobu ako nedôvodnú zamietol. Medzi
zmluvnými stranami napriek doplnenému dokazovaniu nebol bez pochybností preukázaný ani obsah

dohody ohľadom vrátenia požičaných finančných prostriedkov teda o splatnosti jednotlivých pôžičiek, čo
bolo dané predovšetkým skutočnosťou, že tieto zmluvné dojednania boli ústne, spravidla opakovane
menené, keďže sporové strany boli do okamihu nutnosti plnenia záväzku zo strany žalovaného
priateľmi, navzájom si dôverujúcimi, nepovažujúcimi za potrebné si obsah záväzkového vzťahu
písomnezaznamenať.Súdpretovychádzalz §563Občianskehozákonníka.Žalobcanepredložilžiaden

doklad preukazujúci deň, kedy žalovaného požiadal o splnenie dlhu, preto tento deň ustálil súd tak,
že žalobca požiadal žalovaného o plnenie dňa 12.03.2008 kedy bola žalovanému doručená žaloba s
prílohamiatedanasledujúcideňbolžalovaný povinnýdlhžalobcovisplniť. Keďžeodporcadlhnezaplatil
v tejto lehote dostal sa dňom 13.03.2008 s plnením dlhu do omeškania a žalobcovi vznikol nárok i
na úrok z omeškania. S poukazom na skutočnosť, že nad rozsah 6% ročného úroku z omeškania

zo sumy 11.617,87 eur od 1.1.2006 do zaplatenia bol uplatnený návrh právoplatne zamietnutý, súd
zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania z priznanej istiny vo výške 6 % ročne
(dvojnásobok diskontnej sadzby platnej v NBS k prvému dňu omeškania, ktorá predstavovala 3% ), a
to od 13.03.2008 do zaplatenia v súlade s ust. § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. Vo zvyšku
uplatneného úroku z omeškania súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Súd prvej inštancie vysvetlil, že

nevykonal dokazovanie vo veci vyhotovením znaleckého posudku ohľadne zisťovania pravosti podpisu
žalovaného na zmluve o pôžičke zo dňa 7.10.2004, keďže vzhľadom na vyššie uvedené závery by toto
bolo nadbytočné a neúčelné; totožne i pokiaľ ide o zisťovanie či boli pozmeňované príjmové doklady,nakoľko pri úradne overených výdavkových pokladničných dokladoch relevantných pre rozhodnutie vo
veci neboli preukázané známky pozmeňovania.

5. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1,2 a § 262 ods.
1,2 CSP. Žalobca si uplatnil nárok na zaplatenie 11.617,87 eur (350.000,- Sk) a priznaná mu bola suma
4.414.79 eur, pomerne úspešný bol v 38%. Žalovaný bol pomerne úspešný v 62%, keďže v časti o
zaplatenie 7.203,08 eur bola žaloba zamietnutá. Súd preto rozhodol, že úspešnejší žalovaný má proti
žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 24 %(62% - 38%). O výške náhrady trov konania

rozhodne súd samostatným uznesením..

6. Proti tomuto rozsudku čo do výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá a do výroku o trovách
konaniapodalvčasodvolaniežalobca,vktoromžiadal,abyodvolacísúdnapadnutýrozsudokzmeniltak,
že žalobe vyhovie v celom rozsahu, resp. rozsudok súdu prvej inštancie zruší a vec mu vráti na ďalšie
konanie. Namietal odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Uviedol, že nárok nepovažuje za

premlčaný. Dňa 07.10.2004 bola medzi stranami uzavretá zmluva o pôžičke, na základe ktorej žalobca
požičal žalovanému 350 000,- Sk a žalovaný sa zaviazal mu tieto peniaze vrátiť do 31.12.2005 s 5
% ročným úrokom. Žalobca mohol svoj nárok voči žalovanému prvýkrát uplatniť až dňa 01.01.2006,
a keďže si ho uplatnil na súde 27.05.2007, uplatnil ho včas, v zákonnej premlčacej lehote. Uzavretím
písomnej zmluvy o pôžičke totiž došlo k novácií pôvodného záväzku. Je zrejmé, že žalobca pravidelne

požičiaval žalovanému peňažné prostriedky, čo vyplýva z výdavkových pokladničných dokladov. Keďže
prostriedky sa znásobovali, žalovaný pôžičky nevracal, považoval žalobca za potrebné pre usporiadanie
týchto vzťahov uzavrieť zmluvu o pôžičku písomne a zahrnúť do nej všetky peňažné prostriedky, ktoré
doteraz žalovaný od žalobcu prevzal. Týmto spôsobom došlo k novácii pôvodných záväzkov, teda k
nahradeniu novým záväzkom s tým, že doterajší záväzok zaniká a dlžník je povinný splniť už nový

záväzok. Odhliadnuc od uvedeného poukázal na § 563 Občianskeho zákonníka s tým, že pokiaľ
splatnosť pohľadávky nebola dojednaná, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa potom, čo ho veriteľ
o plnenie požiadal. Za výzvu je potrebné v zmysle judikatúry považovať aj doručenie žaloby. Záver
súdu prvej inštancie, že časť nároku vo výške 4 650,24 eur/ 140 093,21 Sk predstavuje záväzok z titulu
bezdôvodného obohatenia žalovaného považoval za prekvapivý, arbitrárny a neodôvodnený. Súd prvej

inštancie opomenul fakt, že žalobca žalovanému požičiaval peniaze na pravidelnej báze, čo potvrdili
obe strany sporu. Je preto zarážajúce, prečo súd prvej inštancie vyhodnotil pôžičku zo dňa 07.10.2004
ako bezdôvodné obohatenie. Pri pôžičke nie je potrebné uviesť dôvod, pre ktorý veriteľ požičiava
prostriedky dlžníkovi. Pokiaľ teda žalobca požičal dlžníkovi peniaze niekoľkokrát a následne mu požičal
peniaze bezhotovostným bankovým prevodom, je absurdné, aby sa časť pôžičky vyhodnotila ako

zmluva o pôžičke a časť ako bezdôvodné obohatenie. K prenechaniu prostriedkov môže dôjsť priamo
alebo nepriamo, teda aj bezhotovostným bankovým prevodom. Z výpisu účtu žalovaného jednoznačne
vyplýva, že žalobca mu dňa 07.10.2004 vložil na účet sumu 4 650,24 eur/ 140 093,21 Sk. Vzhľadom
na to, že v predmetnom prípade nedošlo zo strany žalobcu k plneniu v prospech banky, ale v prospech
žalovaného, nie sú splnené podmienky skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia. Uplatnil si trovy

odvolacieho konania.

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie čo do výroku, ktorým bol zaviazaný na plnenie a výroku
o trovách konania podal odvolanie žalovaný, ktorý namietal odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1
písm. e/ a f/ CSP a žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie napadnutej častí zmenil

tak, že žalobu zamietne v celom rozsahu. Uplatnil si trovy odvolacieho konania. Poukázal na to, že
záver súdu, že žalovaný nepoprel prevzatie zaznamenaných súm na začiatku konania v odpore
proti platobnému rozkazu nevychádza zo skutočností. Od počiatku popieral celú žalovanú sumu,
pričom s platobným rozkazom mu bola doručená žaloba, ktorej prílohu tvorila iba zmluva o pôžičke.
Ku konkrétnym pokladničným dokladom sa nemohol vyjadriť pri podaní odporu, ako to uvádza súd.

Na podporu svojich tvrdení ohľadne pozmeňovania údajov na pokladničných dokladoch opakovane
navrhoval predloženie originálov pokladničných dokladov a nariadenie znaleckého dokazovania v tom
smere, či boli pozmeňované príjmové doklady, nakoľko popiera pravosť príjmových dokladov (boli na
nich pozmeňované sumy a dátumy, pričom originály nemal možnosť vidieť). Žalovanému tak bolo
znemožnené nechať si vyhotoviť znalecký posudok na posúdenie, či boli pozmeňované doklady. Je

presvedčený, že došlo k pozmeňovaniu údajov na pokladničných dokladoch.

8. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného písomne vyjadril tak, že tvrdenia žalovaného o pozmeňovaní
pokladničných dokladov sa nezakladajú na pravde. Žalovanému boli výdavkové pokladničné dokladyodovzdanéaakbyksvojimzáväzkompristupovalzodpovedne,tietobysiuschovalrovnakoakožalobca.
V zmysle § 207 CSP mal žalovaný možnosť dať si vypracovať súkromný znalecký posudok, ktoré
právo však nevyužil. Návrh žalovaného na vykonanie znaleckého dokazovania je neúčelný a vedie

iba k nehospodárnemu navyšovaniu trov konania. V predmetnom konaní uniesol bremeno tvrdenia aj
dôkazné bremeno. Skutočnosť, že žalovaný nie je schopný preukázať svoje tvrdenia v konaní, musí
byť posúdená na jeho ťarchu. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že peniaze žalobca žalovanému
niekoľkokrát požičal a túto skutočnosť potvrdila aj žalobcom predvolaná svedkyňa. Opätovne poukázal
na svoje tvrdenia ohľadne novácie záväzku uzavretím písomnej zmluvy o pôžičky. V novom právnom

vzťahu účastníci nemôžu použiť námietky, ktoré sa týkajú zrušeného záväzku.

9. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne vyjadril tak, že s ním nesúhlasí. Zmluva o pôžičke je
reálnym kontraktom, žalobca nepreukázal, že by došlo k reálnemu odovzdaniu peňažnej sumy uvedenej
v písomnej zmluve o pôžičke zo dňa 07.10.2004 a že by si strany dohodli podmienky tam uvedené. Súd
prvej inštancie ohľadne platnosti zmluvy o pôžičky zo dňa 07.10.2004 správne dospel k záveru, že táto

nebola uzavretá platne. Pokiaľ ide o premlčanie nároku žalobcu, poukázal na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR publikované pod č. R 28 /1984, z ktorého správne vychádzal aj súd prvej inštancie. Pokiaľ
ide o sumu 4 650,24 eur/ 140 093,21 Sk, žalobca v konaní nepreukázal, ale ani netvrdil, že by túto
sumu prenechal žalovanému dočasne na voľné nakladanie. Medzi stranami nebolo sporné, že túto sumu
žalobca zaplatil za žalovaného na úver v peňažnom ústave. Z tohto dôvodu ide právne posúdenie súdom

prvej inštancie ako bezdôvodného obohatenia .

10. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného písomne vyjadril tak, že opätovne poukázal na to, že predložil
dôkazy, ktorými preukázal uplatnený nárok. Opätovne zdôraznil, že žalovaný neuniesol dôkazné
bremeno na preukázanie svojich tvrdení, že mal možnosť v priebehu konania dať si vypracovať

súkromný znalecký posudok, že návrh žalovaného na vykonanie znaleckého dokazovania je neúčelný
a nehospodárny a na skutočnosť, že podľa jeho názoru medzi stranami došlo k uzavretiu dohody o
novácii záväzku.

11. Žalovaný sa ďalej písomne vyjadril tak, že za účelom zistenia skutočného stavu mal súd prvej

inštancie zabezpečiť vypracovanie znaleckého posudku, nakoľko žalovaný nemal možnosť predložiť
originály pokladničných bločkov. Zdôraznil, že žalobca v prvoinštančnom konaní netvrdil, že by zmluva
o pôžičke zo dňa 07.10.2004 mala predstavovať dohodu o novácii.

12. Žalobca naďalej písomne vyjadril tak, že sa v plnom rozsahu pridŕža predchádzajúcich vyjadrení aj

odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie.

13. Ďalšie písomné vyjadrenia podané neboli.

14. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, preskúmal vec v intenciách ustanovení § 379 a § 380

zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), t. j. v medziach podaných
odvolaní a ich dôvodov. Procesný postup odvolacieho súdu vyplynul z intertemporálnej úpravy v
§ 470 ods. 1 CSP, ktorým došlo k rekodifikácii predchádzajúceho procesného predpisu - zákona č.
99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) s účinnosťou od 1. júla 2016. V zmysle
uvedenej úpravy platí, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo

dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

15. Podľa ust. § 385 ods. 1 CSP nebolo potrebné na prejednanie odvolania žalobcu a odvolania
žaloveného nariaďovať pojednávanie.

16. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, a preto
je potrebné tento potvrdiť podľa § 387 ods. 1,2 CSP.

17. V zmysle § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o
konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

18. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380
ods. 1 CSP).19. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

20. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

21.Žalobcadeklarovalvosvojomodvolaní odvolacídôvodspočívajúcivnesprávnomprávnomposúdení
veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP); žalovaný odvolacie dôvody spočívajúce v tom, že súd prvej inštancie
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ( § 365 ods. 1 písm. e/ a f/ CSP).

22. V prípade odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e/ CSP ide o vadu skutkovú, keď strana

navrhla dôkaz, ktorý je potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale súd prvej inštancie takýto
dôkaz nevykonal.

23. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom

postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkové zistenia môžu byť aj výsledkov logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

24. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

25. Odvolací súd preskúmal námietky, ktoré boli v odvolaní žalobcom aj žalovaným vznesené a
stotožňuje sa so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie.

26. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca v konaní tvrdil, že žalovaný si od neho celkovo požičal sumu
350 093,21 eur/ 11 620,97 eur, avšak žalobou si uplatnil len sumu 11 617,87 eur/ 350 000,- Sk .

27. Súd prvej inštancie správne právny vzťah medzi stranami vyhodnotil ako viaceré samostatné ústne

zmluvy o pôžičke, na základe ktorých žalobca ako veriteľ žalovanému ako dlžníkovi požičal peňažné
prostriedky v zmysle § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka. Medzi stranami nebolo sporné, a potvrdila
to i výpoveď svedkyne O., že žalovaný peňažné prostriedky od žalobcu preberal v hotovosti, postupne
a opakovane, v rôznych dňoch, pričom ako doklad o ich prevzatí boli spisované pokladničné výdavkové
doklady. Vykonaným dokazovaním ( listinami- výdavkovými pokladničnými bločkami zo dňa 04.06.2004,

14.06.2004, 16.06.2004, 02.07.2004, 13.08.2004, 08.09.2004, 24.09.2004, 07.10.2004, výsluchom
žalobcu i svedkyne O.) bolo preukázané, že žalobca v uvedených dňoch poskytol žalovanému peňažné
prostriedky vo výške spolu 4 414,79 eur/ 133 000,- Sk ( dňa 04.06.2004 sumu 25.000,- Sk, dňa
14.06.2004 sumu 15.000,- Sk, dňa 16.06.2004 sumu 3.000,- Sk, dňa 02.07.2004 sumu 10.000,- Sk,
dňa 13.08.2004 sumu 19.000,- Sk, dňa 08.09.2004 sumu 1.000,- Sk, dňa 24.09.2004 sumu 10.000,-

Sk a dňa 07.10.2004 sumu 50.000,- Sk), na ktorej zaplatenie súd prvej inštancie žalovaného, ktorý
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, že túto sumu už žalobcovi uhradil, neprodukoval žiadne dôkazy,
zaviazal. Súd prvej inštancie v tomto smere vychádzal i z toho, že uvedené konkrétne doklady nejavili
známky prepisovania, opravovania či iného pozmeňovania. Súd prvej inštancie správne zamietol žalobu
v časti o zaplatenie sumy spolu 331,94 eur/ 10 000,- Sk (9 000,- Sk podľa pokladničného dokladu zo

dňa 04.06.2004 a 1 000,- Sk podľa pokladničného dokladu zo dňa 13.08.2004), pretože tieto sumy
boli na pokladničné doklady dopísané dodatočne, čo potvrdila i svedkyňa Barčáková, neboli opatrené
podpisom žalovaného ako dlžníka, a teda žalobca neuniesol dôkazné bremeno, že žalovanému poskytol
a žalovaný prevzal reálne i tieto peňažné prostriedky. Správne tiež súd prvej inštancie vyhodnotil nárokžalobcu na zaplatenie peňažných prostriedkov v celkovej výške 2 223,99 eur/ 67 000,- Sk , o ktorých
požičaní boli spísané pokladničné doklady zo dňa 27.02.2004, 11.03.2004, 27.04.2004, 21.05.2004
ako premlčaný s poukazom na § 100 ods. 1, § 101 Občianskeho zákonníka, keď zákonná trojročná

premlčacia doba vo vzťahu k jednotlivým požičaným sumám začala plynúť vždy nasledujúci deň po dni,
v ktorom dlh vznikol, t.j. dňa 28.02.2004, 12.03.2004, 28.04.2004, 22.05.2004 a žaloba bola podaná na
súd až dňa 27.05.2007. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že dňa 07.10.2004 nedošlo k uzavretiu
platnej písomnej zmluvy o pôžičke, pretože bolo zistené, že v tento deň nedošlo k reálnemu prenechaniu
peňažných prostriedkov v uvádzanej výške. V tento deň došlo k reálnemu odovzdaniu sumy 1 659,60

eur/ 50 000,- Sk (na ktorej zaplatenie súd prvej inštancie žalovaného i zaviazal), čo žalovaný potvrdil
podpisom na výdavkovom pokladničnom doklade, a ku konaniu žalobcu, ktorý na účet žalovaného
previedol sumu 4 650,24 eur/ 140 093,21 Sk, ktorá bola následne použitá na úhradu úveru žalovaného
a jeho manželky v banke. Pokiaľ ide o predmetnú sumu 4 650,24 eur/ 140 093,21 Sk, súd prvej inštancie
správne vychádzal z toho, že žalobca v konaní nepreukázal, že by existovala dohoda strán o dočasnom
prenechaní týchto konkrétnych prostriedkov žalovanému formou pôžičky.

28. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie, dospel k správnym
skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a na vec aplikoval správne právne
predpisy, ktoré i správne vyložil. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých vychádzal a ako ich vyhodnotil

a ako vec právne posúdil. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie a v podrobnostiach na ne v zmysle § 387 ods. 2 CSP poukazuje a vo vzťahu k odvolacím
námietkam strán uvádza:

29. Vo všeobecnosti treba uviesť, že teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore

unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v
spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia
a preukazovania je ustanovenie čl. 8 CSP, podľa ktorého strany označia dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení. Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, t.j.
povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na

stranách. Tá strana sporu, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie
nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu
zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho, kto síce navrhol
dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru,
že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany sporu. Dôsledkom toho, že tvrdenie

strany sporu nie je preukázané, je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie. Aby strana sporu mohla
splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť
tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi
povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak strana sporu nesplní svoju
povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže

splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za
následok,žeskutočnosť,ktorústranasporuvôbecnetvrdilaaktoránevyšlainakvkonanínajavo,nebude
predmetom dokazovania. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca,
zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné
bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania.

V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu.

30. V spore o vrátenie požičanej sumy zaťažuje veriteľa bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno , že so
žalovaným dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke, že dlžníkovi poskytol finančné prostriedky a že dlžník
nezaplatil dlh riadne a včas. Na veriteľovi tak spočíva dôkazné bremeno nielen ohľadne toho, či bola

uzavretá zmluva o pôžičke, ale aj ohľadne toho, či bolo podľa nej dlžníkovi plnené. Túto skutočnosť
môže veriteľ preukázať napríklad písomnou zmluvou o pôžičke, dlžobným úpisom alebo inou listinou.
Ak veriteľ nemá takúto písomnosť k dispozícii, musí poskytnutie pôžičky preukázať inými dôkaznými
prostriedkami, napríklad svedkami. Ak sú tieto skutočnosti preukázané, potom veriteľ uniesol dôkazné
bremeno ( viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 25Cdo/98/2000 zo dňa 16.01.2002).

31. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalobcu, že písomná zmluva o pôžičke zo dňa 07.10.2004
predstavuje z právneho hľadiska dohodu o novácii záväzkov podľa § 570 Občianskeho zákonníka,
odvolací súd ju vyhodnotil ako nedôvodnú. Keďže ide o otázku právneho posúdenia právneho vzťahumedzi stranami, odvolací súd sa touto argumentáciou žalobcu zaoberal, i keď v prvoinštančnom konaní
(skutkové) tvrdenie nasvedčujúce tomu, že strany uzavreli dohodu o novácii, žalobca neponúkol.

32. Žalovaný sa k otázke posúdenia prípadnej novácie záväzku v odvolacom konaní písomne vyjadril
(bod 9) tak, že toto tvrdenie žalobcu je účelové a poprel existenciu dohody so žalobcom, s tým, že
namietal o.i. aj pravosť svojho podpisu na danom úkone.

33. Zmluva o pôžičke podľa § 657 Občianskeho zákonníka je reálnym kontraktom, ktorým veriteľ

prenecháva dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí
dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Podstatnými náležitosťami tejto zmluvy je dohoda o a)
prenechaní veci (o reálnom odovzdaní), b) druhovom určení veci, c) povinnosti vrátiť vec rovnakého
druhu, d) určení času vrátenia.

34. Zo slobody účastníkov zakladať záväzkové právne vzťahy vyplýva aj ich sloboda existujúce právne

vzťahymeniť,atopokiaľideosubjekty,aleajoichobsah.Základnýmdôvodomzmenyobsahuzáväzkov
jezmenauskutočnenádohodouúčastníkovpodľa§516ods.1Občianskehozákonníka(tzv.kumulatívna
novácia), pokiaľ táto dohoda nespôsobí zánik záväzku a jeho nahradenie novým záväzkom podľa §
570 a 585 Občianskeho zákonníka. Ust. § 570 Občianskeho zákonníka ( tzv. privatívna novácia) zasa
umožňuje účastníkom záväzkového právneho vzťahu zmluvou zrušiť ich doterajší záväzok a nahradiť

ho novým záväzkom s tým, že doterajší záväzok zaniká a dlžník je povinný splniť už nový záväzok,
pričom subjekty doterajšieho právneho vzťahu sa nemenia. Vznikom nového záväzku zanikajú práva
a povinnosti účastníkov vyplývajúce z ich pôvodného záväzkového právneho vzťahu. Hoci z hľadiska
posúdenia právneho úkonu nie je nutné, aby bolo v úkone vyslovene uvedené, že ide o kumulatívnu či
privatívnu nováciu, v dohode, ktorou účastníci záväzkového právneho vzťahu rušia pôvodný záväzok

a nahrádzajú ho novým záväzkom (alebo ho nahrádzajú len v určitej časti), ich vôľa, v akom rozsahu
rušia pôvodný záväzok, prípadne v ktorej časti, by mala byť vyjadrená čo najjednoznačnejšie. Ak
pre nejasnosť dohody vznikne pochybnosť o tom, v akom rozsahu zanikol pôvodný záväzok, platí
vyvrátiteľná domnienka, že pôvodný záväzok naďalej trvá.

35. Zo žalobného návrhu žalobcu vyplýva, že svoj nárok na splnenie povinností odvodzoval prvotne od
písomnej zmluvy o pôžičke, uzavretej so žalovaným dňa 07.10.2004, pričom v žalobe ( dňa 27.05.2007)
uviedol,ževtentodeňuzavrelistranyzaprítomnostisvedkynezmluvuopôžičke,nasumu11617,87eur/
350 000,- Sk. Až v priebehu konania bolo zistené, že na základe predmetnej písomnej zmluvy nedošlo
k reálnemu odovzdaniu predmetu pôžičky, pričom sám žalobca dňa 23.06.2009 na pojednávaní súdu

uviedol, že jednotlivé sumy boli žalovanému vyplácané postupne a následne v konaní argumentoval,
že predmetná zmluva zhrnula už skôr požičané sumy žalobcom žalovanému na základe samostatných
ústnych zmlúv o pôžičke. Súd prvej inštancie vyhodnotil, že na základe zmluvy zo 07.10.2004 nevznikol
medzi stranami vzťah zo zmluvy o pôžičke, pretože neboli naplnené zákonné pojmové znaky zmluvy
o pôžičke, keď bolo zistené, že v tento deň žalovanému tam uvedené peňažné prostriedky (11 617,87

eur/ 350 000,- Sk) reálne odovzdané neboli, pričom žalovaný výšku ústnych pôžičiek, poskytnutých mu
predo dňom 07.10.2004, rozporoval. Zmluvu zo dňa 07.10.2004 podľa názoru odvolacieho súdu potom
nemožno posúdiť ako privatívnu nováciu pôvodných záväzkov, vzniknutého nahradením pôvodných
záväzkov, vyplývajúcich z osobitných právnych úkonov (ústnych zmlúv o pôžičkách z predchádzajúceho
obdobia) podľa § 570 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, ako sa toho domáha žalobca, z dôvodov, že z

predmetnej zmluvy táto skutočnosť nevyplýva, a to i s poukazom na to, že žalovaný existenciu dohody
o novácii popiera (popiera samotné uzavretie daného právneho úkonu). Podľa názoru odvolacieho
súdu, podporeného súdnou praxou - viď uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 307/2012 zo
dňa 20.06.2012 - z obsahu novej dohody podľa § 570 Občianskeho zákonníka musí nepochybne
vyplývať vôľa účastníkov nahradiť pôvodný záväzok novým záväzkom. Tento úmysel strán nemožno

predpokladať, musí jasne a zrozumiteľne vyplývať z dohody. Z listiny- zmluvy o pôžičke zo 07.10.2004
nevyplýva, že by sa pôvodné záväzky, vyplývajúce z predchádzajúcich ústnych zmlúv o pôžičkách,
nahrádzali novým záväzkom ani skutočnosť, že by pôvodné záväzky zanikli. Žalobca žalobou si v
konaní uplatnil nárok vyplývajúci zo zmluvy o pôžičke a týmto žalobným návrhom bol súd viazaný.
Keďže nedošlo k reálnemu odovzdaniu predmetu pôžičky (11 617,87 eur/350 000,- Sk) dňa 07.10.2004,

nemohla z danej zmluvy vzniknúť ani povinnosť vrátiť tento predmet, pričom dohoda strán o nahradení
pôvodných pôžičiek novou pôžičkou (či už ústna alebo písomná) nebola v konaní preukázaná a
odvolacia námietka žalobcu je v tomto smere nedôvodná.36.Pokiaľideoposúdeniesumy4650,24eur/140093,21Sk,ktorúžalobcadňa07.10.2004poukázalna
účet žalovaného, odvolací súd zhodne s názorom súdu prvej inštancie konštatuje, že žalobca neuniesol
dôkaznébremenoohľadnetoho,žekonkrétnetietopeňažnéprostriedkyprenechaldočasnežalovanému

a žalovaný sa zaviazal mu ich v určitej lehote vrátiť, teda nepreukázal existenciu dohody medzi stranami
o podstatných náležitostiach zmluvy o pôžičke. V konaní bolo preukázateľne zistené len to, že žalobca
uvedenúsumunaúčetžalovanéhopoukázal,pričomztejtosumybolobratomvyplatenýúveržalovaného
a jeho manželky, ktorý mu poskytol peňažný ústav (banka). Žalovaný poprel, že by sa danú sumu
zaviazal žalobcovi vrátiť, keď tvrdil, že ide o odplatu v súvislosti s podnikaním žalobcu a žalovaného,

a hoci toto svoje skutkové tvrdenie nepreukázal, ani žalobca neprodukoval dôkazy na preukázanie
tvrdenia o uzavretí zmluvy o pôžičke čo do uvedenej sumy. Pokiaľ žalobca tvrdil, že uvedená suma je
obsiahnutá v sume pôžičky 350 000,- Sk, uvádzanej v písomnej zmluve o pôžičke zo dňa 07.10.2004,
odvolací súd konštatuje, že uvedené z textu listiny -zmluvy o pôžičke zo dňa 07.10.2004 ( a ani z iného
dôkazu vykonaného v konaní) nevyplýva, a preto nie je možné z tohto tvrdenia žalobcu vychádzať. Je
tiež nutné prihliadnuť na to, že dovtedajšia dlhodobá prax zmluvných strán pri poskytovaní pôžičiek

bola diametrálne odlišná (peniaze boli poskytované v hotovosti, oproti podpisu dlžníka na pokladničnom
doklade). Dôsledky neunesenia dôkazného bremena sa riadia jednoduchým pravidlom neúspechu v
spore stíhajúcim tú stranu, ktorá bola zodpovedná za preukázanie práva v jej prospech. Pokiaľ teda
žalobca v konaní nepreukáže pravdivosť ale ani nepravdivosť skutočností svedčiacich o existencii
jeho hmotnoprávneho nároku, súd nemôže rozhodnúť na základe ľubovôle, ale len cestou aplikácie

princípov dôkazného bremena, t.j. žalobu zamietne pre neunesenie dôkazného bremena žalobcom. Nie
jepovinnosťoužalovanéhotvrdiťanidokazovaťskutočnosti,zktorýchžalobcasvojeprávoodvodzuje,t.j.
nezaťažuje ho v tomto smere dôkazné bremeno, a preto mu neunesenie dôkazného bremena žalobcom
nemôže byť na ujmu. Žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno o existencii zmluvy o pôžičke
medzistranamičodouvedenejpeňažnejsumy,apretozáverusúduprvejinštancie,ktorýdanýuplatnený

nárok žalobcu posúdil ako bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného, ktorý je podľa § 107 ods. 1
Občianskeho zákonníka premlčaný, niet čo vytknúť.

37. Vo vzťahu k otázke premlčania časti nároku žalobcu na zaplatenie peňažných prostriedkov v
celkovej výške 2 223,99 eur/ 67 000,- Sk , o ktorých požičaní boli spísané pokladničné doklady zo dňa

27.02.2004, 11.03.2004, 27.04.2004, 21.05.2004, sa odvolací súd stotožnil s právnym posúdením súdu
prvej inštancie. Podstatné je, že medzi stranami boli uzavreté viaceré následné ústne zmluvy o pôžičke,
pričom v konaní nebolo zistené, že by si strany výslovne dojednali čas splatnosti pôžičiek. Súd prvej
inštancie pritom vychádzal i z toho, že listinu- zmluvu o pôžičke zo dňa 07.10.2004 nemožno považovať
za riadnu písomnú zmluvu o pôžičke, ako je uvedené vyššie. Takúto situáciu rieši právne teória i súdna

prax ustáleným záverom ( z ktorého vychádzal i súd prvej inštancie), že ak nebola doba splnenia dlhu
dohodnutá ani inak ustanovená, začína plynúť premlčacia doba dňom nasledujúcim potom, kedy dlh
vznikol ( viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR publikované pod č. R 28/1984). Najvyšší súd SR i v
novšom rozhodnutí, publikovanom pod č. R 91/2004, zotrval na uvedených záveroch, keď vyslovil, že
ak čas splnenia dlhu (záväzku) nebol účastníkmi dohodnutý, ani inak stanovený právnym predpisom

alebo určený v rozhodnutí, je dlžník podľa ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka povinný splniť dlh
prvého dna po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal; veriteľ mohol svoje právo vykonať vtedy, keď mohol
(z objektívneho, nie subjektívneho hľadiska) požiadať o plnenie dlhu, t.j. hneď ako dlh vznikol, takže
začiatok plynutia premlčacej doby tu nastáva nasledujúci deň po vzniku právneho vzťahu zo zmluvy o
pôžičke, pri ktorej nebola dohodnutá splatnosť predmetu pôžičky. Odvolací súd nezistil v konaní žiadne

dôvody, pre ktoré by bolo potrebné odkloniť sa od týchto ustálených záverov súdnej praxe najvyššej
súdnej autority (čl. 2 CSP) a tieto neponúka v odvolaní ani žalobca, keď len- bez akejkoľvek polemiky
či komparácie s uvedenými právnymi závermi- trvá na počítaní premlčacej doby od momentu, keď ako
veriteľ vyzval žalovaného ako dlžníka na plnenie (v odvolaní tento moment označuje ako doručenie
žaloby žalovanému). Z tohto dôvodu je i táto odvolacia námietka žalobcu nedôvodná.

38. Odvolacia námietka žalovaného spočívala výlučne v argumentácii, že súd prvej inštancie nevykonal
ním označený dôkaz - znalecké dokazovanie na preukázanie pozmeňovania pokladničných dokladov,
ktorý bol podľa jeho názoru nevyhnutný pre rozhodnutie vo veci, pričom vzhľadom na to, že nedisponuje
originálmi pokladničných dokladov, nemal možnosť dať si vyhotoviť súkromný znalecký posudok (§ 209

CSP).

39. Strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať
prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanejveci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne
postavenie strán sporu (článok 6 CSP). Rovnosť pred súdom je len výrazom rovnosti strán civilného
sporového konania. Rovnosť pred zákonom a rovnosť pred súdom je obsahom toho istého pojmu a

znamená rovnaké postavenie oboch procesných strán pri aplikácii hmotných i procesných predpisov
ktorýmkoľvek súdom voči ktorémukoľvek účastníkovi konania. Zásada rovnosti strán v civilnom procese
sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia
subjektov, o právach a povinnostiach ktorých rozhoduje civilný súd ( napr. rozhodnutie Ústavného súdu
SR sp.zn. PL. ÚS 43/95). Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje i

právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom
sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (napr. rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 52/03). Súd
v civilnom sporovom konaní nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný
vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré
z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu, nie strán sporu.

40. Súd teda nemusí vykonať všetky dôkazy, ktoré navrhne strana sporu. Musí však dbať o to, aby
z dokazovania nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál preukázať rozhodujúcu skutkovú okolnosť
významnú pre rozhodnutie. Ak sa súd rozhodne dôkaz nevykonať, musí to zdôvodniť v odôvodnení
svojho rozsudku (§ 220 ods. 2 CSP). Súd musí dbať na to, aby nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál
preukázať rozhodný skutkový poznatok tvrdený stranou sporu, ak tento skutkový poznatok nebude

preukazovať iným dôkazom. Ak by súd vylúčil z dokazovania dôkaz, ktorým bolo možné preukázať
rozhodujúcu skutočnosť, zakladá to odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e/ CSP. Nevyhovieť
dôkaznému návrhu strany sporu možno len z troch dôvodov. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená
skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz je bez relevantnej súvislosti s
predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť,

čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec tretím je nadbytočnosť
dôkazu, t.j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz
navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené (viď
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/100/2018 zo dňa 16.05.2019) Rešpektovanie uvedeného
je namieste i v situácii, v ktorej jedna z procesných strán nemá reálnu možnosť získať skutkové podklady

potrebné za účelom uplatnenia alebo bránenia jej práva (tzv. informačný deficit).

41. V súdenej veci žalobca dňa 24.07.2009 preložil úradne osvedčené fotokópie pokladničných
výdavkových dokladov (č.l. 70-72), na základe ktorých uplatňoval časť svojho nároku. Na pojednávaní
dňa 24.07.2009 žalovaný potvrdil, že si od žalobcu opakovane požičiaval peniaze, o čom boli ako doklad

spisované výdavkové pokladničné doklady, ale niekedy aj týždeň po odovzdaní peňazí. Nespochybnil,
že uvedené výdavkové pokladničné doklady podpísal, ale mal za to, že ich je príliš veľa a suma, ktorú si
požičal, je len 80 000,- Sk. Žiadal, aby žalobca predložil originály dokladov, pretože tieto doklady mali byť
zničené, keď bola spísaná zmluva o pôžičke na 80 000,- Sk, ktorú ale v priebehu prvoinštančného ani
odvolacieho konania nepredložil.. Pozmeňovanie dokladov v časti opatrených dátumov alebo v inej časti

nenamietal. Na pojednávaní dňa 16.09.2011 žalobca uviedol, že k odovzdaniu peňažných prostriedkov
došlovdňoch:27.02.2004,11.03.2004,27.04.2004,21.05.2004,04.06.2004,14.06.2004,16.06.2004,
02.07.2004, 13.08.2004, 08.09.2004, 24. 09.2004 a 07.10.2004. Žalovaný k uvedenému uviedol, že
nevie, kedy od žalobcu preberal finančné sumy, ale bolo to určite mimo dátumov zaznamenaných na
výdavkových pokladničných dokladoch. Na výzvu súdu, aby žalovaný predložil doklady o tom, kedy

preberal od žalobcu požičané peňažné prostriedky, keď podľa neho dátumy uvedené na pokladničných
dokladoch nie sú totožné s dátumami preberania peňažných prostriedkov, žalovaný uviedol: prečo by
sommaljapredkladaťdoklady,janespochybňujem,žesomsipožičalodžalobcusumu,ktorázodpovedá
sume 80 000 Sk, bolo to podpisované na pokladničných dokladoch, ktoré mali byť podľa žalobcu
zlikvidované. Dňa 16.09.2010 žalovaný opätovne požiadal o predloženie originálov pokladničných

dokladov s tým, že na nich sú buď dopisované dátumy a sumy, alebo tam nie je uvedený rok s
tým, že nemuseli byť napísané hneď v ten deň, kedy dostal peniaze. Na pojednávaní dňa 15. 10.
2013 žalovaný namietal, že na výdavkových pokladničných dokladoch sú dopisované sumy pôžičiek a
spochybnil dátumy uvedené na výdavkových dokladoch. K otázke súdu, kedy potom došlo k pôžičkám
medzi stranami uviedol, že nevie, ale bolo to pred termínom, ako sú dátumy uvedené na výdavkových

pokladničných dokladoch, napríklad na doklade zo dňa 04.06 2004 číslica 4 v roku je úplne iná. Dátumy
pôžičiek nevedel spresniť, pretože so žalobcom spolupracoval 20 rokov a peniaze vracal bez toho,
aby mu to bolo písomne potvrdené. Podľa jeho názoru sú na výdavkových pokladničných dokladoch
viditeľne prepisované dátumy. Na pojednávaní 09.01.2014 bol žalovaný a jeho zástupca oboznámenýs originálmi výdavkových pokladničných dokladov a bola vypočutá svedkyňa U. O., ktorá o.i. potvrdila,
že nebola pri všetkých príležitostiach kedy došlo k požičaniu peňazí zo strany žalobcu žalovanému, ale
pokiaľ ide o tie sumy, ktoré sú uvedené vo výdavkových pokladničných dokladoch, pri tých bola (č.l.

245pv). Pokiaľ ide o výdavkový pokladničný doklad zo dňa 21. 5. 2004 potvrdila, že nie je prepisovaný,
všetko písala ona. Rovnako ako doklad zo dňa 24.09.2004, pokiaľ štvorky vykazujú rozdiely, je to
dané písaním. Žalovaný poprel autenticitu dátumu zo dňa 21.05., 04.06., 14.06., 24.09.2004 s tým,
že číslo 4 je viditeľne písané iným písmom ako sú ostatné číslovky 4 na pokladničných dokladoch.
Navrhol vykonanie znaleckého dokazovania vo veci pozmeňovania pokladničných dokladov. Na otázku,

kedy boli teda sumy pôžičky požičané, žalovaný uviedol, že si nepamätá. Na pojednávaní 29.03.2016
žalovaný uviedol, že si nepamätá, v ktorých rokoch boli pôžičky poskytnuté, ale bolo to v roku 2003 a
menej. Primárne namietal, že na výdavkovom doklade z 13.08.2004 bola dopisovaná suma bez podpisu
odporcu, rovnako ako na doklade zo dňa 08.09.2004, 27.02.2004, 11.03. a 15.04.2004. Pokiaľ ide o
doklady zo dňa 27.04. a 12.05.2004, sú tam uvedené 2 dátumy, takže nie je zrejmé, kedy malo dôjsť
k poskytnutiu pôžičky.

42. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný mal možnosť sa oboznámiť a sa i oboznámil s originálmi
pokladničných dokladov ( na pojednávaní dňa 09.01.2014) a jeho tvrdenie, že tieto neboli vôbec
predložené, nie je pravdivé. Žalobca v konaní tvrdil, že žalovanému v dni, ktoré sú uvedené na
výdavkových pokladničných dokladoch (teda v dňoch 27.02.2004, 11.03.2004, 27.04.2004, 21.05.2004,

04.06.2004, 14.06.2004, 16.06.2004, 02.07.2004, 13.08.2004, 08.09.2004, 24.09.2004 a 07.10.2004)
poskytol peňažné prostriedky vo výške uvedenej na dokladoch. Jeho výpoveď potvrdila i svedkyňa
O., ktorá uviedla, že vzhľadom na dlhodobú spoluprácu strán nebola pri všetkých príležitostiach kedy
došlo k požičaniu peňazí zo strany žalobcu žalovanému, ale pokiaľ ide o tie sumy, ktoré sú uvedené vo
výdavkových pokladničných dokladoch, pri tých bola osobne prítomná. Dátumy poskytnutia peňažných

prostriedkov teda boli v konaní zistené z výpovede žalobcu, svedkyne i z listinných dôkazov. Žalovaný
sámpotvrdil,žesiodžalobcuopakovanepožičiavalpeniaze,očomboliakodokladspisovanévýdavkové
pokladničné doklady a svoj podpis na nich nespochybnil (pojednávanie 24.07.2009). Rozporoval len
sumy pôžičiek, ktoré boli do dokladov dopisované dodatočne a neboli opatrené jeho podpisom a ktoré
súd prvej inštancie žalobcovi práve z tohto dôvodu nepriznal (bod 30 rozsudku súdu prvej inštancie)

a dátumy poskytnutia peňažných prostriedkov za účelom preukázania premlčania nároku žalobcu v
celosti ( pojednávanie dňa 09.01.2014), avšak vlastné skutkové tvrdenie o tom, kedy došlo konkrétne
k poskytnutiu jednotlivých súm pôžičiek súdu ani na opakované otázky neposkytol. Na jednej strane
tvrdil, že si dátumy poskytnutia pôžičiek nepamätá a na druhej tvrdil, že to muselo byť pred rokom
2004. Žiadne konkrétne skutkové tvrdenie, resp. dôkaz o uvedenom však neoznačil. Súd prvej inštancie

( i strany) sa oboznámili s originálmi i úradne overenými fotokópiami výdavkových pokladničných
dokladov, pričom súd prvej inštancie v dátumoch dokladov, z ktorých žalobcovi priznal nepremlčané
plnenie ( zo dňa 04.06.2004, 14.06.2004, 16.06.2004, 02.07.2004, 13.08.2004, 08.09.2004, 24.09.2004
a 07.10.2004) nezistil žiadne známky prepisovania, škrtania ani pozmeňovania, viditeľné voľným okom.
Vzhľadom na to, že dátumy poskytnutia peňažných prostriedkov boli v konaní dostatočne zistené

okrem listinných dôkazov (na ktorých žalovaný namieta pozmeňovanie dátumov) aj z výpovede žalobcu,
svedkyne a čiastočne aj z výpovede samotného žalovaného, ktorý potvrdil, že si od žalobcu opakovane
požičiaval peniaze, o čom boli ako doklad spisované výdavkové pokladničné doklady, ktoré podpisoval,
pričom neposkytol vôbec žiadne skutkové tvrdenie o tom, kedy malo podľa neho v skutočnosti k
reálnemu odovzdaniu peňažných prostriedkov dôjsť, s prihliadnutím na to, že predložené výdavkové

pokladničné doklady nejavia žiadne známky prepisovania, škrtania ani pozmeňovania, viditeľné voľným
okom, odvolací súd zhodne so záverom súdu prvej inštancie jeho námietky o pozmeňovaní dátumu na
výdavkových pokladničných dokladoch považoval za účelové a vykonanie znaleckého dokazovania v
tomto smere za nadbytočné a nehospodárne, pretože rozhodujúce skutočnosti súd prvej inštancie zistil
z iných vykonaných dôkazov.

43. V odvolacom konaní neboli žalobcom ani žalovaným tvrdené a ani preukázané také skutočnosti,
ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie správne rozhodol i o
nároku na náhradu trov konania podľa § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP.

44. Na základe všetkých popísaných dôvodov odvolací súd odvolanie žalobcu a odvolanie žalovaného
nepovažoval za dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu podľa § 387 ods. 1,2 CSP
potvrdil ako vecne správne.45. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods.
1 CSP tak, že nepriznal nárok na ich náhradu žiadnej zo strán, keď pomer ich úspechu a neúspechu
v odvolacom konaní bol rovnaký.

46. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).