Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 10. január 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8CoP/320/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7119204334
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 01. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Diana Chlebovič Solčányová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7119204334.3

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Diany Chlebovič Solčányovej
a členiek senátu JUDr. Ludviky Bodnárovej a JUDr. Marianny Hraboveckej v právnej veci navrhovateľa
Ing. P. O. nar. XX.X.XXXX bývajúceho v A. X. H. U. X.. Č.. XX zastúpeného advokátom JUDr. Miroslavom
Vidovenecom so sídlom na ul. Nám. Osloboditeľov č. 1 v Michalovciach proti matke maloletých detí Bc.
P. O. rod. I. nar. X.XX.XXXX bývajúcej v G. Č.. XX zastúpenej advokátom JUDr. Mikulášom Pavlíkom so

sídlom na ul. Štefana Kukuru č. 14 v Michalovciach v konaní o nariadenie návratu mal. detí O. O. nar.
XX.XX.XXXX, H. nar. XX.X.XXXX a F. nar. XX.XX.XXXX zastúpených kolíznym opatrovníkom Úradom
práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce do krajiny obvyklého pobytu o odvolaní navrhovateľa proti
uzneseniu Okresného súdu Košice I z 10.7.2019 č.k. 21P/67/2019 - 317 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

N e p r i z n á v a navrhovateľovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením zamietol návrh navrhovateľa na návrat maloletých detí O.
O. nar. XX.XX.XXXX, H. nar. XX.X.XXXX a F. nar. XX.XX.XXXX do miesta obvyklého pobytu v Nemeckej
spolkovej republike.

2. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ s návrhom, aby odvolací súd
napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie
alebo ho alternatívne zmenil tak, že nariadi návrat mal. detí do krajiny ich obvyklého pobytu. Uplatnil
odvolaciehodôvodypodľaust.§365ods.1písm.a),b),c),d),e),f),g)ah)Civilnéhosporovéhoporiadku
(ďalej len ,,CSP“). Uviedol, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, pretože konajúci súd nesprávne aplikoval príslušné právne normy a medzinárodné právne akty

vzťahujúce sa na návratové konanie, ktoré následne nesprávne vyložil. V tomto konaní boli pre konajúci
súd záväzné Haagsky dohovor, Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a
výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností ako aj šiesty
diel Civilného mimosporového poriadku (ďalej len ,,CMP“, najmä § 123 ods. 1 a 2. Z §-u 123 ods. 1
CMP je zrejmé, že povinnosťou konajúceho súdu v návratom konaní je prioritne rozhodnúť o tom, či
sú dané zákonné dôvody pre navrátenie maloletého a len výnimočne pristúpiť k prieskumu okolností,

ktoré majú brániť navráteniu mal. dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, pričom dôkazné bremeno spočíva
na osobe, ktorá dieťa protiprávne premiestnila alebo zadržala, v danom prípade na matke. Matka bola
povinná predložiť súdu relevantné dôkazy o tom, že deti nemali obvyklý pobyt v krajine, z ktorej boli
premiestnené, že navrhovateľ nemal alebo nevykonával právo starostlivosti o deti alebo, že mu nenáleží
právo určovať miesto pobytu detí, že s premiestnením súhlasil alebo sa s ním zmieril, že nie je v
záujme maloletých navracať, pretože im tam hrozí vážna ujma alebo k premiestneniu došlo pred viac

ako rokom. Konštatoval, že matka v konaní prezentovala iba svoj subjektívny pohľad na situáciu v
rodine bez toho, aby predložila jediný relevantný dôkaz spôsobilý odvrátiť návrat maloletých v zmyslečlánku 13 Haagskeho dohovoru. Zdôraznil, že matka nepredložila jediný dôkaz o tom, že by sa k nej
správal agresívne, nikdy nepodala voči nemu trestné oznámenie, nebol účastníkom priestupkového
konania a ich rodina nebola vedená na ÚPSVaR ako problémová. Matka nepreukázala existenciu

nebezpečenstva fyzickej alebo duševnej ujmy hroziacu deťom v prípade návratu, teda nepreukázala
žiadnu z podmienok pre nenariadenie návratu. Naproti tomu on preukázal, že miestom obvyklého
pobytu detí pred ich premiestnením bolo Nemecko, kde celá rodina žila, pričom nemožno súhlasiť s
tvrdeniami matky a názorom súdu, že išlo len o krátke obdobie. Zdôraznil, že v Nemecku žil a pracoval
od 1.6.2016, pričom tam mal predpoklad stabilného zamestnania, s čím bola matka uzrozumená,

preto sa slobodne rozhodla, že tam začnú spoločný život. Uvedené vyplýva aj z toho, že v Nemecku
začal pracovať tesne pred narodením mal. H. a počas jeho pracovného pôsobenia sa narodil aj mal.
F.. Následne zabezpečil nájom štvorizbového bytu, ktorý plne vyhovoval potrebám päťčlennej rodiny,
materskúškôlkupredetiaopatrovateľskúslužbu.Mal.detibolismatkouprihlásenénapobytvNemecku,
zdravotnej poisťovne, lekára a pod. Konajúci súd následne nesprávne vyhodnotil vykonané dokazovanie
napriek tomu, že v konaní predložil dostatok relevantných dôkazov (nájomná zmluva, pracovná zmluva,

potvrdenie materskej škôlky, čestné prehlásenie kolegu) preukazujúcich, že posledné miesto obvyklého
pobytu mal. detí bolo v Nemecku. Namietal, že v odôvodnení rozhodnutia absentuje bližšie hodnotenie
týchto dôkazov a v tejto súvislosti poukázal na článok 13 Haagskeho dohovoru, podľa ktorého sú justičné
a správne orgány povinné vziať do úvahy aj informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol
ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa. Ďalej namietal, že konajúci

súd nesprávne vyložil pojem obvyklého pobytu dieťaťa, pretože opomenul článok 8 ods. 2 Nariadenia
Rady (ES) č. 2201/2003, v zmysle ktorého je výhrada pri uplatňovaní ods. 1 tohto článku s poukazom
na článok 10 a tiež preto, že návratové konanie nie je opatrovníckym konaním. Uplatnil si náhradu trov
odvolacieho konania.

3. Matka vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhla napadnuté rozhodnutie potvrdiť ako vecne
správne. Konštatovala, že odvolacie dôvody navrhovateľa sú totožné s jeho tvrdeniami v konaní na súde
prvej inštancie, s ktorými sa konajúci súd vysporiadal v napadnutom rozhodnutí.

4. Kolízny opatrovník vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhol napadnuté rozhodnutie potvrdiť ako

vecne správne s poukazom na jeho vyjadrenia v písomnej správe z prešetrenia rodinných pomerov z
24.5.2019 a pojednávania 10.7.2019.

5. Navrhovateľ v odvolacej replike zotrval na svojich odvolacích dôvodoch. Konštatoval, že vyjadrenia
matky a kolízneho opatrovníka neobsahujú žiadnu novú argumentáciu na jeho odvolanie.

6. Ďalšie vyjadrenia neboli podané.

7. Konania o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní sa
prejednávajú a rozhodujú podľa Zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len

„CMP“).

8. Podľa ust. § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

9. Podľa ust. § 387 ods. 1, 2 a 3 Zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“)
odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací
súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa v odôvodnení musí

zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s
nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení
vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

10. Podľa článku 1 ods. 2 Ústavy SR Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá

medzinárodnéhopráva,medzinárodnézmluvy,ktorýmijeviazaná,asvojeďalšiemedzinárodnézáväzky.

11. Podľa článku 1 písm. a) Dohovoru o občiansko-právnych aspektoch medzinárodných únosov detí
publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č. 119/2001 Z.z.prijatého Haagskou konferenciou medzinárodného práva súkromného 25.10.1980, ktorý pre Slovenskú
republiku vstúpil v platnosť 1.2.2001 (ďalej len ,,Haagsky dohovor“) predmetom tohto Dohovoru
je zabezpečiť okamžitý návrat detí neoprávnene premiestnených alebo zadržiavaných v niektorom

zmluvnom štáte.

12. Podľa článku 3 Haagskeho dohovoru premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za
neoprávnené, ak a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná
právnická osoba buď spoločne, alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území

malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, a b) v čase jeho
premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď spoločne, alebo samostatne,
alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu či zadržaniu. Opatrovnícke právo uvedené
v písmene a) možno nadobudnúť najmä priamo zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu alebo
správneho orgánu, alebo na základe dohody platnej podľa právneho poriadku tohto štátu.

13. Podľa článku 5 písm. a) Haagskeho dohovoru opatrovnícke právo zahŕňa práva týkajúce sa
starostlivosti o osobu dieťaťa a najmä právo určiť miesto jeho pobytu.

14. Podľa článku 12 Haagskeho dohovoru ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo zadržané
podľa článku 3 a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom zmluvného štátu, v

ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného premiestnenia alebo zadržania lehota
jedného roka, nariadi príslušný orgán okamžite návrat dieťaťa. Justičný alebo správny orgán nariadi
návrat dieťaťa, aj keď sa konanie začalo po uplynutí lehoty jedného roka uvedenej v predchádzajúcom
odseku, okrem prípadu, že sa preukáže, že dieťa sa už zžilo s novým prostredím. Ak justičný alebo
správny orgán dožiadaného štátu má dôvod domnievať sa, že dieťa bolo premiestnené na územie iného

štátu, môže zastaviť konanie alebo zamietnuť žiadosť o návrat dieťaťa.

15. Podľa článku 13 Haagskeho dohovoru bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný
alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná
právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická

osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke
právo skutočne nevykonávala alebo, že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo
zadržaním, alebo b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej
ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť
nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň

vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory. Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku
justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol
ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa.

16. Podľa článku 14 Haagskeho dohovoru pri hodnotení, či došlo k neoprávnenému premiestneniu

alebo zadržaniu podľa článku 3, môžu justičné alebo správne orgány dožiadaného štátu bezprostredne
prihliadnuť na právny poriadok štátu obvyklého pobytu dieťaťa, ako aj na súdne alebo správne
rozhodnutia bez ohľadu na to, či boli v štáte obvyklého pobytu formálne uznané alebo nie, aj bez
osobitného konania, ktorého účelom je dôkaz cudzieho práva alebo uznanie cudzieho rozhodnutia, ktoré
by sa inak muselo uplatniť.

17. Podľa článku 19 Haagskeho dohovoru rozhodnutie podľa tohto dohovoru o návrate dieťaťa nemožno
považovať za rozhodnutie o určení opatrovníckeho práva.

18. Podľa článku 20 Haagskeho dohovoru návrat dieťaťa podľa článku 12 možno odmietnuť, ak by to

nepripúšťali základné princípy ochrany ľudských práv a základných slobôd dožiadaného štátu.

19. Podľa článku 2 ods. 9 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci
a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností,
ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len ,,Nariadenie Rady“) pojem „opatrovnícke

právo“ zahŕňa práva a povinnosti súvisiace s osobnou starostlivosťou o dieťa, najmä právo určiť miesto
pobytu dieťaťa.20. Podľa ods. 11 citovaného ustanovenia, pojem „neoprávnené premiestnenie alebo zadržiavanie“
znamená premiestnenie alebo zadržiavanie dieťaťa, ak:
e) je porušením opatrovníckeho práva nadobudnutého rozsudkom, zo zákona alebo dohodou, ktorá

má právne účinky, podľa právneho poriadku členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt
bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním; a
f) za predpokladu, že v čase premiestnenia alebo zadržania sa toto opatrovnícke právo aj skutočne
vykonávalo, buď spoločne alebo samostatne, alebo by sa bolo takto vykonávalo, ak by nedošlo k
premiestneniualebozadržaniu.Opatrovníckeprávosapovažujezavykonávanéspoločne,aknazáklade

rozsudku alebo zo zákona jeden nositeľ rodičovských práv a povinností nemôže rozhodnúť o mieste
pobytu dieťaťa bez súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv a povinností.

21. Podľa článku 10 Nariadenia Rady v prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania
dieťaťa si súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svojím
neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, zachovávajú právomoc, až kým dieťa nenadobudne

obvyklý pobyt v inom členskom štáte a: a) každá osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba
vykonávajúca opatrovnícke právo sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo b) dieťa malo
pobyt v tomto inom členskom štáte najmenej rok potom, ako sa osoba, inštitúcia alebo iná právnická
osoba vykonávajúca opatrovnícke právo dozvedela alebo mohla dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa,
dieťa sa zžilo s novým prostredím a je splnená najmenej jedna z týchto podmienok: i) do jedného roka

od vtedy, ako sa nositeľ opatrovníckeho práva dozvedel alebo mohol dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa,
sa nepodala žiadosť o vrátenie dieťaťa na príslušné orgány členského štátu, do ktorého bolo dieťa
premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané; ii) nositeľ opatrovníckeho práva vzal späť svoju žiadosť
o vrátenie a do lehoty stanovenej v bode i) sa nepodala nová žiadosť; iii) konanie na súde členského
štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo

zadržaním, skončilo podľa článku 11 ods. 7; iv) súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt
bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním vydali rozsudok o opatrovníckom
práve, z ktorého nevyplýva povinnosť vrátiť dieťa.

22. Podľa článku 11 ods. 2 Nariadenia Rady pri uplatňovaní článkov 12 a 13 Haagskeho dohovoru z

roku 1980 sa musí zabezpečiť, aby sa dieťaťu dala možnosť vyjadriť sa v konaní, ak sa to vzhľadom na
jeho vek alebo stupeň vyspelosti nejaví nevhodné. Podľa ods. 4 citovaného ustanovenia, súd nemôže
odmietnuť vrátiť dieťaťa podľa článku 13 písm. b) Haagskeho dohovoru z roku 1980, ak sa preukáže,
že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho vrátení.

23. Podľa ust. § 123 ods. 1 a 2 CMP v konaní o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom
premiestnení alebo zadržaní podľa osobitného predpisu alebo medzinárodnej zmluvy, ktorou je
Slovenská republika viazaná, súd rozhoduje, či premiestnenie alebo zadržanie maloletého bolo
neoprávnené a či je daný niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu maloletého. Súd vykonáva
dokazovanie len v rozsahu potrebnom na zistenie skutočností podľa odseku 1.

24. Odvolací súd preskúmal uznesenie súdu prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo
podľa § 65 CMP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a contrario v rozsahu danom v § 66
CMP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie riadne zistil skutočný stav, posúdil ho podľa správnych
ustanovení Civilného mimosporového poriadku, ako aj príslušných medzinárodných dohovorov, v súlade

s § 191 CSP vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,
pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci,
v dôsledku čoho je odôvodnenie napadnutého rozhodnutia presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací
súd v celom rozsahu stotožňuje. Konajúci súd sa vysporiadal s námietkami navrhovateľa uplatnenými
v odvolaní, ktoré tvorili jeho obranu už v priebehu konania na súde prvej inštancie a navrhovateľ ani v

priebehu odvolacieho konania neuviedol iné relevantné skutočnosti, ktoré by mali mať za následok iné
rozhodnutie o jeho návrhu. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dodáva nasledovné.

25. Súd prvej inštancie správne aplikoval na predmet konania, ktorým je rozhodovanie o návrate
maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu Haagsky dohovor a Nariadenie Rady (keďže únosové

konanie sa týkalo členských štátov Európskej únie), ktoré doplňuje a vykonáva Haagsky dohovor a
v niektorých aspektoch stanovuje členským štátom ešte prísnejšie povinnosti za účelom urýchleného
návratu detí do miesta obvyklého pobytu. Následne súd prvej inštancie správne zameral svoje
dokazovanie na zistenie miesta obvyklého pobytu maloletých detí a existenciu opatrovníckeho práva,tak aj na zistenie, či došlo k ich neoprávnenému premiestneniu, resp. zadržiavaniu na území Slovenskej
republiky, pričom vo vzťahu k uvedeným nastoleným otázkam sa odvolací súd v celom rozsahu s
jeho právnymi závermi vyslovenými v písomnom odôvodnení rozhodnutia stotožňuje. Konajúci súd sa

dôsledne zaoberal posúdením zisteného skutočného stavu veci v súlade s platnou právnou úpravou
o návrate maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu v zmysle Dohovoru a starostlivo vyhodnotil
všetky relevantné skutočnosti, ktoré za konania vyšli najavo. Konštatuje, že obvyklý pobyt detí v rámci
aplikácie Dohovoru sa podľa jeho článku 3 zisťuje podľa okolností, ktoré tu boli bezprostredne pred
premiestnením alebo zadržaním detí na území iného štátu. Pojem obvyklého pobytu, ktorý zaviedla

do terminológie Medzinárodného práva súkromného Haagská konferencia prostredníctvom dohovorov
a nikdy ho nedefinovala nevymedzujú ani zákony Slovenskej republiky. Nemožno ho stotožňovať s
pojmom trvalý pobyt ani s pojmom bydlisko. Súd pri posúdení otázky, či má osoba obvyklý pobyt na
území určitého členského štátu musí brať do úvahy všetky relevantné skutočnosti konkrétneho prípadu.
Pojem obvyklého pobytu dieťaťa však zadefinoval rozsudok Súdneho dvora z 2.4.2009 vo veci C-523/07
tak, že mu zodpovedá miesto, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného

prostredia. Na tento účel treba vziať do úvahy najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu
na území členského štátu a presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa, miesto a
podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré dieťa udržiava
v danom štáte. Zámer rodičov usadiť sa s dieťaťom v inom členskom štáte, ktorý sa prejaví určitými
hmatateľnými krokmi (napr. kúpa alebo nájom bytu v hostiteľskom štáte) môže byť ukazovateľom zmeny

obvyklého pobytu. Iným ukazovateľom môže byť podanie žiadosti o pridelenie sociálneho ubytovania
na príslušných orgánoch uvedeného štátu. Naopak skutočnosť, že deti sa zdržiavajú v členskom štáte,
kde počas krátkeho obdobia vedú kočovný život môže nasvedčovať tomu, že deti v tomto štáte nemajú
obvyklý pobyt. Vnútroštátnemu súdu prislúcha, aby v zmysle uvedených kritérií určil miesto obvyklého
pobytu dieťaťa. Pojem obvyklý pobyt v zmysle článku 8 ods. 1 Nariadenia treba vykladať tak, že

mu zodpovedá miesto, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného
prostredia. Pri určovaní, kde má dieťa obvyklý pobyt, má vnútroštátny súd pamätať na všetky osobitné
skutkové okolnosti každého jednotlivého prípadu.

26. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie je toho názoru, že krajinou obvyklého pobytu

maloletých detí je Slovenská republika, kde sa maloletí narodili a prežili väčšinu svojho života.
Individuálnym posudzovaním danej prejednávanej veci odvolací súd dospel k záveru, že ide o špecifický
prípad v tom, že v čase presťahovania sa do Nemecka 4.8.2018 mal maloletý O. necelé 4 roky, maloletý
H. 2 roky a maloletý F. 8 mesiacov, z čoho jednoznačne vyplýva, že žiadne väzby okrem fyzickej
prítomnostirodičovnemalivNemeckuvytvorené.Zdôvodunízkehovekunenavštevovali(okremmal.O.)

v Nemecku predškolské zariadenie a neovládajú nemecký jazyk. Konštatuje, že mal. deti sa zdržiavali
v Nemecku iba 5 mesiacov, z čoho 1 mesiac boli na dovolenke a porovnaním dĺžky pobytu maloletých
na Slovensku a Nemecku je zrejmé, že sa na Slovensku zdržiavali dlhší čas a teda tu majú vybudované
stabilnejšie výchovné ako aj sociálne zázemie. Väzby, ktoré si postupne svojím vlastným vnímaním
vytvárali sa viažu vzhľadom na ich útly vek na matku a jej príbuzných, t.j. iba na územie Slovenskej

republiky. Deti za svoj domov považujú bydlisko matky a sú v každom smere fixované a plne odkázané
na osobu matky žijúcu na území Slovenska, ktorá im od narodenia poskytuje riadnu starostlivosť, deti
majú vytvorené väzby k priateľom, známym, príbuzným iba na území Slovenskej republiky. Podľa názoru
odvolacieho súdu spĺňa charakteristika začlenenia detí na Slovensku všetky atribúty pojmu „obvyklý
pobyt“, tak ako je charakterizovaný v zmysle Haagskeho dohovoru a ustálenej judikatúry týkajúcej sa

návratových konaní. Na posúdení obvyklého pobytu maloletých v tomto prípade nič nemení skutočnosť,
že otec žil (sám) a pracoval v Nemecku už od júna 2016, keďže mal. H. sa v tom čase ešte len narodil
a mal. F. ešte nebol na svete.

27. Na základe uvedeného súd prvej inštancie vzhľadom na okolnosti daného prípadu dospel k

správnemu záveru, že obvyklý pobyt maloletých detí nie je v Nemeckej spolkovej republike, preto
4.1.2019 nedošlo v zmysle článku 3 Haagskeho dohovoru k ich neoprávnenému premiestneniu na
územie Slovenskej republiky.

28. Dodáva, že podľa konštantnej súdnej judikatúry (napríklad rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp.

zn. III. ÚS 209/2004) súd nemusí v odôvodnení svojho rozhodnutia dať odpovede na úplne všetky
otázky (resp. námietky) nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam. Odvolací súd svoje rozhodnutie založil na vyššie uvedených relevantných skutočnostiacha nepovažoval za potrebné vyjadrovať sa ku všetkým vo vzťahu k predmetnému rozhodnutiu
nepodstatným pripomienkam, námietkam a tvrdeniam vznášaným v priebehu konania jeho účastníkmi.

29. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozhodnutie ako vecne správne podľa ust. § 387 ods. 1 CSP
a podľa ust. § 387 ods. 2 CSP sa v odôvodnení obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody.

30. Odvolací súd nepriznal navrhovateľovi náhradu trov konania podľa § 52 CMP, podľa ktorého žiaden z

účastníkov nemá nárok na ich náhradu, ak tento zákon neustanovuje inak a ani s ohľadom na okolnosti
prípadu by nebolo spravodlivé priznať náhradu trov konania podľa § 55 CMP s tým, že priznanie náhrady
trov konania v zmysle čl. 26 Dohovoru nemá relevanciu, pretože v tomto prípade nebol nariadený návrat
dieťaťa do miesta obvyklého pobytu.

31. Toto rozhodnutie senát prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 zák.č. 160/2015 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je :
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolanieniejeprípustnéprotirozsudku,ktorýmsavyslovilo,žesamanželstvorozvádza,žejeneplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania.