Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. august 2018

Súd: Okresný súd Bardejov
Spisová značka: 5C/197/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8215202028
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 08. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Lajoš

ECLI: ECLI:SK:OSBJ:2018:8215202028.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bardejov sudcom JUDr. Romanom Lajošom, v sporovej veci žalobcu: Štátny fond rozvoja

bývania, Lamačská cesta 8, 833 04 Bratislava 37, IČO: 31 749 542, zastúpený AENEA Legal s.r.o.,
Jozefská 3, 811 06 Bratislava, IČO: 35 951 125, proti žalovaným 1/ T. N.G., D.. XX.XX.XXXX, U. XXXX/
X, XXX XX N. - N. D. S., 2/ C. N., D.. XX.X.XXXX, U. XXXX/X, XXX XX N. - N. D. S., o zaplatenie sumy
27.686,88 Eur s príslušenstvom, v časti zostávajúceho nároku na zaplatenie sumy 27.686,88 Eur, úroku
v sume 1.401,27 Eur a úroku z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 27.686,88 Eur od 27.3.2015
do zaplatenia t a k t o

r o z h o d o l :

Žalovaní v 1. a 2. rade sú p o v i n n í spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 27.686,88

Eur, zmluvný úrok vo výške 1.401,27 Eur, úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 27.686,88
Eur od 1.4.2015 do zaplatenia, to všetko v lehote 60 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku na
účet žalobcu vedený v Slovenskej záručnej a rozvojovej banke, a.s., IBAN: Z. XXXX XXXX XXXX XXXX
XXXX,VS:XXXXXXXXXstým,žeplnenímjednéhozožalovanýchvrozsahuplneniapovinnosťďalšieho
žalovaného zaniká.

V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100
%, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca podanou žalobou pôvodne žiadal uložiť obom žalovaným povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
vo výške 27.686,88 Eur spolu so zmluvným úrokom vo výške 1.590,19 Eur, úrokom z omeškania vo
výške 226,87 Eur, zmluvnou pokutou vo výške 2.927,71 Eur a úrokom z omeškania vo výške 8,05 %
p.a. zo sumy 27.686,88 Eur od 27.3.2015 až do zaplatenia s tým, že plnením jedného zo žalovaných

zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalovaných.

2. Žalobu odôvodňoval tým že žalobca ako veriteľ dňa 30.11.2005 uzavrel so žalovanými 1/ a 2/ ako
dlžníkmi zmluvu o poskytnutí podpory vo forme úveru č. XXX/XXXX/XXXX podľa ustanovení vtedy
platného a účinného zákona č. 607/2003 Z.z. o Štátnom fonde rozvoja bývania v znení neskorších
predpisov, na základe ktorej bola žalovaným poskytnutá podpora vo forme úveru vo výške istiny
33.193,92 Eur (pôvodne 1.000.000,- Sk) s dobou splatnosti 30 rokov (ďalej len „zmluva“). Poskytnutý

úver mali žalovaní v zmysle zmluvy splatiť spolu s úrokom pri základnej úrokovej sadzbe 2,5 % formou
mesačných splátok vo výške 131,18 Eur (pôvodne 3.952,- Sk) najneskôr do 15. dňa v príslušnom
kalendárnom mesiaci. Nakoľko žalovaní boli ku dňu 25.2.2015 v omeškaní so zaplatením 23 mesačných
splátok poskytnutého úveru spolu v sume 3.160,10 Eur, pričom na ich úhradu boli žalobcom opakovanevyzývaní písomnými upomienkami, využil žalobca svoje oprávnenie odstúpiť od zmluvy v súlade s
článkom VIII odsek 8.4. zmluvy. Odstúpením žalobcu od zmluvy listom zo dňa 9.3.2015 sa stal celý dlh
splatným. Odstúpenie bolo žalovanému T. N. doručené dňa 26.3.2015 a v rovnaký deň aj žalovanej C.

N.. Žalobcovi vznikol zároveň nárok na zmluvnú pokutu v zmysle článku VIII. bod 8.4. zmluvy. Zmluvné
strany sa dohodli, že v prípade naplnenia bodu 8.4. je dlžník povinný uhradiť zmluvnú pokutu vo výške
10 % z celej dlžnej sumy, t.j. zo súčtu zostatku istiny a úroku a vrátiť na účet veriteľa istinu, zostatok
úroku a ak bol poskytnutý nenávratný príspevok aj ten v termíne do 30 dní od doručenia výzvy dlžníkovi.

3. Na výzvu súdu žalobca svoju žalobu doplnil písomným podaním zo dňa 29.9.2016 v ktorom uvádzal,
že žalobca má postavenie správcu majetku štátu v zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 374/2014 Z.z. o
pohľadávkach štátu. Z postavenia žalobcu ako správcu majetku štátu vyplýva pre žalobcu súhrn
oprávnení a povinností, na ktorých základe je správca oprávnený s pohľadávkou štátu nakladať;
uplatňovať a vymáhať ju v mene štátu (§ 3 ods. 2 cit. zákona). Podľa § 4 ods. 2 zákona o pohľadávkach
štátu žalobca ako správca majetku štátu je povinný riadne a včas uplatniť právo na zaplatenie

pohľadávky štátu na súde a podľa § 4 ods. 3 toho istého zákona je povinný spolu s pohľadávkou štátu
vyúčtovať a uplatniť aj jej príslušenstvo. Poukázal na ustanovenie § 261 ods. 6 písm. d/ Obchodného
zákonníka so záverom, že ustanovenie § 261 Obchodného zákonníka vyjadruje spôsob úpravy
obchodných záväzkových vzťahov, t. j. upravuje podmienky, po splnení ktorých sa obligatórne uplatní
úprava Obchodného zákonníka v záväzkových vzťahoch. Ide o povahu, resp. podstatu samého vzťahu

a to bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkových vzťahov. V týchto prípadoch nie je rozhodujúci
subjekt, ale objekt záväzkového vzťahu, t. j. dominantným znakom týchto vzťahov je obsahová stránka a
nie vlastnosť subjektu - môže vzniknúť medzi osobami, ktoré nemajú povahu podnikateľských subjektov
(nepodnikateľov). Z dikcie tohto zákonného kogentného ustanovenia, ktoré má prednosť pred zmluvnou
úpravou vyplýva, že vymenované záväzkové vzťahy sa spravujú Obchodným zákonníkom bez ohľadu

na povahu účastníkov, ide o absolútny záväzkový obchodný vzťah. Zmluva o úvere je úverovou zmluvou
uzatvorenou podľa § 497 Obchodného zákonníka, to znamená, že na ustanovenia zmluvy o úvere sa
vzťahujú právne normy Obchodného zákonníka. Ustanovenie § 261 ods. 6 v spojení s § 263 ods. 1
Obchodného zákonníka pôsobia ako ins cogens, t. j. aplikáciu týchto zákonných ustanovení zmluvné
strany v ich právnom vzťahu nemôžu vylúčiť. Vzhľadom na explicitnosť ustanovenia § 261 ods. 6 v

korelácii s ustanovením § 263 Obchodného zákonníka nemôžu zmluvné strany žiadnou interpretáciou
eliminovať použitie všeobecných ustanovení o obchodných záväzkových vzťahoch v ich záväzkových
vzťahoch. Takáto interpretácia by viedla k obchádzaniu zákona - Obchodného zákonníka, ktorý má v
tejto časti vo vzťahu k Občianskemu zákonníku vzťah predpisu lex specialis. Na podporu prednesených
tvrdení žalobca uvádzal uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo 120/2010 z

29.3.2012, ktorý skonštatoval, že zmluva o úvere, ktorú uzatvoril žalobca je zmluvou o úvere v zmysle
Obchodného zákonníka a vzťahujú sa na ňu ustanovenia tohto právneho predpisu. Ďalej poukázal na
to, že na základe zmluvy o poskytnutí podpory č. XXX/XXXX/XXXX bol žalovaným 1/ a 2/ poskytnutý
úver vo výške 33.193,92 Eur (pôvodne 1.000.000,- Sk) pri základnej úrokovej sadzbe 2,5 % s lehotou
splatnosti 30 rokov, ako aj na skutočnosť, že v rozhodnom čase poskytovali banky porovnateľné

úvery pri základnej úrokovej sadzbe v rozpätí 6 % až 8 % a preto činnosť, ktorú žalobca vykonáva,
nemožno kvalifikovať ako obchodnú alebo inú podnikateľskú, nakoľko nespĺňa všetky jej taxatívne
vymedzené pojmové znaky. Opierajúc sa o § 1 ods. 3 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch, v zmysle ktorého spotrebiteľským úverom nie sú úvery poskytované na účely podľa osobitných
predpisov v spojení s poznámkou pod čiarou odkazujúcou okrem iného aj na zákon č. 607/2003 Z.z.

o Štátnom fonde rozvoja bývania, ktorý bol zrušený a nahradený zákonom č. 150/2013 Z.z. o Štátnom
fonde rozvoja bývania uvádzal, že zákonodarca týmto negatívnym vymedzením subsumoval zákon o
ŠFRB do skupiny osobitných predpisov, na základe ktorých poskytované úvery nespadajú do kategórie
spotrebiteľských úverov, preto úver poskytovaný žalobcom nie je spotrebiteľským úverom. Zároveň
poukázal na skutočnosť, že žalobca, ako právnická osoba zriadená zákonom o ŠFRB je účelovým

fondom, ktorý v zmysle legálnej definície pojmu spotrebiteľská zmluva v § 52 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, nespĺňa pojmové znaky dodávateľa, t. j. zmluva o poskytnutí podpory uzatvorená medzi
žalobcom a žalovanými nie je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 a násl. Občianskeho zákonníka.
Napriek skutočnosti, že pre posúdenie statusu určitej fyzickej alebo právnickej osoby ako dodávateľa
v rámci spotrebiteľských právnych vzťahov, je jej súkromnoprávny alebo verejnoprávny charakter

irelevantný (t.j. aj verejnoprávny subjekt môže a v praxi aj reálne nadobúda postavenie dodávateľa
uzatvárajúceho a plniaceho spotrebiteľské zmluvy) neznamená to bez ďalšieho, že každý subjekt
verejného práva je automaticky dodávateľom na účely spotrebiteľských zmlúv iba z titulu poskytovania
určitej služby alebo výkonu určitej činnosti. Žalobca tak mal za to, že je vždy potrebné dôsledne posúdiťcharakter činnosti vykonávanej príslušným subjektom, v danom prípade žalobcom, či vo vzájomných
súvislostiach napĺňa pojmové znaky obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Vzhľadom na činnosť
žalobcu vykonávanú na základe osobitného zákonného štatútu, ktorým je predovšetkým zákon o ŠFRB,

pojmové znaky obchodnej činnosti, t.j. rámec smerujúci k dosiahnutiu zisku, výkon povolania alebo
profesie, kvalifikovaný výkon činnosti nespĺňajúci znaky trhového správania založeného na ponuke a
dopyte u neho absentuje.

4. V ďalšom vyjadrení produkovanom žalobcom v priebehu konania z 24.11.2016, žalobca opakoval

ním prezentovaný názor, že vzťah medzi žalobcom a žalovanými nie je spotrebiteľským vzťahom,
pričom tento názor argumentačne rozvíjal poukazujúc na obsah judikatúry Súdneho dvora Európskej
únie, konkrétne rozsudku sp. zn. C-42/15 z 9.11.2016, ako aj rozsudok C-201/10 z 12. júla 2012,
dôvodovú správu k zákonu č. 150/2013 Z. z. o Štátnom fonde rozvoja bývania. Vo vyjadrení doručenom
25.5.2018 poukázal na rozhodovaciu prax súdov vo veciach, v ktorých vystupuje žalobca, konkrétne
na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/289/2017 z 22.3.2018, rozsudok Okresného súdu

Michalovce, sp. zn. 8Csp/132/2016-131 z 21.4.2017 ako aj rozsudok Okresného súdu Partizánske sp.
zn. 3Cb/47/2016 z 15.2.2018. V podaní z 19.6.2018 napokon rozvíjal svoju argumentáciu o tom, že
úvery poskytované Štátnym fondom rozvoja bývania sú súčasťou koncepcie štátnej bytovej politiky vo
vzťahu ku ktorej poukázal na dokumenty prijaté vládou Slovenskej republiky. Obdobnú argumentáciu
ďalej opakoval aj vo vyjadrení k veci zo 4.7.2018 doručenú súdu.

5. Žalovanému v 1. rade bola žaloba s prílohami doručená do vlastných rúk 12.6.2015 a žalovanej v
2. rade dňa 1.6.2015. Vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe základ žalobcom uplatňovaného nároku
nepopreli, vyslovovali však pochybnosti o výške dlhu tak, ako bol žalobcom vyčíslený v žalobe. V
priebehu konania, žalovaný v 1. rade na pojednávaní konanom 30.8.2018 výslovne uviedol názor, že

výšku ani rozsah žalobcom požadovaného nároku nerozporuje. Rovnako sa vyjadrila aj žalovaná v 2.
rade a to ako na pojednávaní konanom 30.8.2018, tak aj už skôr na pojednávaní konanom 16.2.2017.

6. Žalobca písomným podaním zo dňa 26.9.2016 vzal svoju žalobu čiastočne späť v rozsahu, v ktorom
sa domáhal, aby súd žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu vo výške

2.927,71 Eur a úrok z omeškania vo výške 135,79 Eur. Písomným podaním zo dňa 13.1.2017 svoju
žalobu vzal čiastočne späť aj v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 91,08 Eur a v časti
zmluvného úroku vo výške 188,92 Eur. Dôvodom späťvzatia žaloby bolo započítanie dodatočných úhrad
žalovaných zo 6.5.2015 v sume 280,- Eur, zo 14.7.2015 v sume 263,50 Eur, zo 17.8.2015 v sume
280,- Eur, z 15.9.2015 v sume 280,- Eur, zo 16.10.2015 v sume 280,- Eur, z 25.11.2015 v sume 280,-

Eur, z 15.12.2015 v sume 280,- Eur, z 12.2.2016 v sume 280,- Eur, zo 16.3.2016 v sume 280,- Eur, z
26.4.2016 v sume 280,- Eur, z 27.5.2016 v sume 280,- Eur, z 24.6.2016 v sume 280,- Eur. Žalovaní
1/ a 2/ k čiastočným späťvzatiam žaloby učineným žalobcom v priebehu konania zásadným spôsobom
nenamietali.

7. Vo veci súd prvý krát rozhodol rozsudkom č. k. 5C/197/2015-164 zo 16.2.2017, ktorým konanie
v časti o zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 2.927,71 Eur, úroku z omeškania vo výške 135,79
Eur, úroku z omeškania vo výške 91,08 Eur a časti zmluvného úroku vo výške 188,92 Eur zastavil, v
prevyšujúcej časti žalobu žalobcu zamietol a žalovaným v 1. a 2. rade priznal voči žalobcovi náhradu trov
konania v plnom rozsahu. Súd vychádzal zo záveru, že medzi stranami nebolo sporné, že žalovaní svoju

zmluvnú povinnosť žalobcom poskytnuté peňažné prostriedky pravidelne splácať zmluvne dohodnutými
splátkami, porušili a boli v omeškaní so zaplatením viacerých splátok a ani to, že na strane žalobcu
boli splnené podmienky pre odstúpenie od zmluvy. Žalobca svoje právo využil listami zo dňa 9.3.2015,
ktorébolidňa26.3.2015doručenéobomžalovaným,čímuvedenéhodňanadobudloúčinky.Konštatoval,
že odstúpením od zmluvy došlo k jej zrušeniu od počiatku a zmluvným stranám vznikla povinnosť

vrátiť si vzájomne všetko, čo podľa nej dostali, a to na princípe vydania bezdôvodného obohatenia. Na
základe zmluvy, k zrušeniu ktorej došlo následkom odstúpenia od zmluvy žalobcom, žalobca žalovaným
poskytol peňažné prostriedky v celkovej sume 33.193,92 Eur, z ktorých žalovaní vrátili iba časť vo
výške 11.627,74 Eur. Žalovaní tak žalobcovi nevrátili 22.565,18 Eur. Žalovaní však na pojednávaní
konanom dňa 6.12.2016 vzniesli námietku premlčania nároku žalobcu v zmysle § 100 Občianskeho

zákonníka a prihliadajúc na túto námietku súd po zistení, že žalobca sa svojho nároku voči žalovaným
1/ a 2/ domáha žalobou podanou dňa 9.4.2015 dávno po uplynutí objektívnej premlčacej lehoty, ním
uplatňovaný nárok nepriznal, lebo jeho nárok na vrátenie toho, čo žalovaným 1/ a 2/ poskytol vyhodnotilza premlčaný. V zastavujúcej časti rozsudok prvoinštančného súdu napadnutý odvolaním nebol, preto
nadobudol právoplatnosť dňom 6.9.2017.

8. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 25Co/79/2017-254 zo 17.4.2018
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, t.j. vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti
a v časti o nároku na náhradu trov konania zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
V zrušujúcom uznesení v podstatnom uviedol, že vzťah medzi žalobcom a žalovanými 1/ a 2/, je
obchodnoprávnym vzťahom, a to vzťahom zo zmluvy o úvere, ktorá je ako zmluvný typ upravená v

ustanoveniach § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého, ak je dlžník v omeškaní s
vrátenímviac,neždvochsplátok,alebojednejsplátkypodobudlhšiuako3mesiace,jeveriteľoprávnený
od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi. Poukázal na článok 8.4 zmluvy,
v zmysle ktorého v prípade, ak je dlžník v omeškaní s úhradou ktorejkoľvek splátky dlhšie, ako 6
mesiacov, je fond oprávnený po doručení výzvy k vyrovnaniu splátok od zmluvy odstúpiť jednostranne,
ak nebudú splnené podmienky uvedené vo výzve. Veriteľ môže od zmluvy odstúpiť jednostranne aj

v tých prípadoch, ak dlžník závažným spôsobom poruší zmluvu, a to napr. opakovaným nesplácaním
úveru. V konaní nebolo sporné, že žalovaní porušili svoje platobné povinnosti a dostali sa do omeškania
so splácaním úveru, čím boli na strane žalobcu splnené podmienky na odstúpenie od zmluvy o úvere.
Žalovaní sa ku dňu 25.2.2015 dostali do omeškania s úhradou 23 splátok. Žalovaný v 1. a žalovaná
v 2. rade prevzali odstúpenie od zmluvy dňa 26.3.2015, a keďže pri obchodno-záväzkových vzťahoch

odstúpenie od zmluvy má účinky „ex nunc“, znamená to, že zánik zmluvy nastáva k dobe účinnosti
právneho úkonu, ktorým oprávnená strana odstúpila od zmluvy. V danom prípade nejde o čiastkové
plnenie,priktorýchsasplátkypremlčujúsamostatne,aleideojednoplnenie,priktoromsplatnosťnastala
splatnosťou celého úveru. Premlčacia doba tak začína plynúť po lehote splatnosti celého úveru. Ďalej
poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 2Obo/33/2012, v zmysle

ktorého záväzok môže zaniknúť len spôsobom upraveným zákonom, pričom v predmetnej veci nedošlo
k zániku hlavného záväzku žiadnym zákonným spôsobom. Právna skutočnosť odstúpenia od zmluvy o
úvere nespôsobuje zánik záväzku, t. j. nespôsobuje zánik z povinnosti splatiť dlh. Pokiaľ odstúpenie od
zmluvy bolo prevzaté žalovanými dňa 26.3.2015, a 5-dňová lehota na plnenie uplynula dňa 31.3.2015,
potom omeškanie nastalo dňa 1.4.2015. Žaloba bola doručená súdu dňa 9.4.2015 v rámci plynutia 4-

ročnej premlčacej doby v zmysle Obchodného zákonníka, preto nárok na zaplatenie žalovanej sumy s
príslušenstvom nemôže byť premlčaný. Stotožnil sa s názorom odvolateľa, ktorý má za to, že zmluva
o poskytnutí podpory, nie je spotrebiteľskou zmluvou, teda zmluvou o spotrebiteľskom úvere, nie
je typovou, ani formulárovou zmluvou, vzťah medzi žalobcom a žalovanými je založený zmluvou o
poskytnutí podpory, a je obchodnoprávnym vzťahom, ktorý sa spravuje ustanoveniami zmluvy o úvere

v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka ďalej, že odstúpením od zmluvy o poskytnutí podpory
nárok žalobcu nezaniká, zmluva sa od počiatku nezrušuje, nedochádza k bezdôvodnému obohateniu,
nárok žalobcu sa podľa § 107 Občianskeho zákonníka nepremlčuje, ako aj v tom, že žalobca v konaní
nevystupuje ako dodávateľ v zmysle Občianskeho zákonníka, a nekoná v rámci svojej obchodnej alebo
inej podnikateľskej činnosti. V svojich záveroch uložil súdu prvej inštancie, aby vec opätovne prejednal

a rozhodol o nej so záverom, že nárok žalobcu nie je premlčaný podľa § 107 Občianskeho zákonníka,
a žalobca v konaní nevystupuje ako dodávateľ v zmysle Občianskeho zákonníka, ani nekoná v rámci
svojej obchodnej, alebo inej podnikateľskej činnosti, ako aj tým, že zmluva o poskytnutí podpory nie je
spotrebiteľskou zmluvou. Záväzok nie je premlčaný ani podľa Obchodného zákonníka. Prvoinštančný
súd bol povinný opätovne zistiť a posúdiť výšku nároku žalobcu v tých častiach, v ktorých žaloba nebola

vzatá späť, nanovo vypočítať zmluvný úrok z omeškania, jeho výšku, ako aj zákonný úrok z omeškania.
Záverom konštatoval, že nárok žalobcu sa javí odvolaciemu súdu dôvodným.

9. Na prejednanie veci súd nariadil viacero pojednávaní a to 26.9.2016, 6.12.2016, 16.2.2017 a
30.8.2018, na ktoré predvolával ako právneho žalobcu, tak aj žalovaných a títo sa predmetných

pojednávaní aj zúčastňovali, pričom súd im poskytol možnosť sa k veci aj vykonanému dokazovaniu
vyjadrovať. Na pojednávanie nariadené na 30.8.2018 bol predvolaný právny zástupca žalobcu a
prostredníctvom neho aj žalobca (§ 110 C.s.p.), pričom predvolanie prevzali prevzali dňa 3.7.2018
doručením do elektronickej schránky právneho zástupcu žalobcu. Obaja žalovaní predvolanie na
pojednávanie zhodne prevzali dňa 3.7.2017. Na pojednávanie sa dostavil právny zástupca žalobcu

ako aj žalovaní 1/ a 2/ a vzhľadom na splnenie podmienok pre vykonanie pojednávania súd
rozhodol, že sa bude pojednávať v neprítomnosti žalobcu. Na poslednom nariadenom pojednávaní súd
konal a rozhodoval o nároku, ktorý po právoplatnom čiastočnom zastavení konania rozsudkom č. k.
5C/197/2015-164 zo 16.2.2017 zostal predmetom konania, t.j. o nároku na zaplatenie istiny dlhu vsume 27.686,88 Eur ako aj zmluvného úroku v sume 1.401,27 Eur a úroku z omeškania vo výške 8,05
% ročne zo sumy 27.686,88 Eur od 27.3.2015 do zaplatenia.

10. Vo veci bolo počas konania vykonané dokazovanie oboznámením listinných dôkazov predložených
stranami v priebehu konania, najmä Zmluvou o poskytnutí podpory vo forme úveru č. XXX/XXXX/XXXX z
30.11.2005, odstúpením od zmluvy z 9.3.2015 doručeným žalovaným 26.3.2015, žalobcom predloženou
históriou pohybov na účte pod č.l. 46 až 48 spisu, výzvou k úhrade dlhu z 13.5.2013 na č.l. 64 s
pripojenými dôkazmi o jej doručení žalovaným 1/ a 2/, dohodou o splatení dlhu z 22.4.2014 pod č.l. 93

a ostatným spisovým materiálom.

11. Súd v zhode so závermi skoršieho rozsudku č. k. 5C/197/2015-164 zo 16.2.2017 konštatuje, že
v priebehu konania medzi stranami nebolo sporné, že dňa 30.11.2005 žalobca ako veriteľ uzavrel so
žalovanými ako dlžníkmi Zmluvu o poskytnutí podpory uzavretú podľa ustanovení zákona Národnej rady
SR č. 607/2003 Z.z. v znení noviel o Štátnom fonde rozvoja

bývania pod číslom XXX/XXXX/XXXX, na základe ktorej žalobca poskytol žalovaným podporu vo forme
úveru v celkovej výške 33.193,92 Eur (pôvodne 1.000.000,- Sk) na výstavbu rodinného domu N., N. D.
S. s možnosťou postupného čerpania finančných prostriedkov do celkovej sumy úveru. Úver žalovaným
bol poskytnutý pri dohodnutej základnej úrokovej sadzbe 2,5 % a dobou splatnosti 30 rokov. Žalovaní
sa poskytnutý úver zaviazali splatiť so základnou úrokovou sadzbou vo výške 2,5 % pravidelnými

mesačnými splátkami a to tak, že platba bude vykonaná vždy do 15. kalendárneho dňa nasledujúceho
mesiaca, vo výške prvej až 359. splátky po 131,18 Eur (pôvodne 3.952,- Sk) a poslednej splátky vo
výške zostatku dlhu. Sporné medzi stranami nebolo ani to, že žalovaní 1/ a 2/ žalobcom poskytnutý
úver postupným čerpaním vyčerpali a aj keď žalovaní 1/ a 2/ úver splácali, zmluvne dohodnuté splátky
neplatili pravidelne a so splácaním úveru sa dostali do omeškania.

12. Z čl. VIII, bod 8.4. označenej zmluvy súd zistil, že žalobca v prípade, ak je dlžník v omeškaní s
úhradou ktorejkoľvek zo splátok dlhšie ako 6 mesiacov bol oprávnený po doručení výzvy k vyrovnaniu
splátokodzmluvyodstúpiťjednostranne,aknebudúsplnenépodmienkyuvedenévovýzve.Veriteľmôže
od zmluvy odstúpiť jednostranne aj v tých prípadoch, ak dlžník závažným spôsobom poruší zmluvu a

to napríklad opakovaným nesplácaním úveru, porušením stavebných predpisov, podstatnou zmenou
stavby bez súhlasu veriteľa, zriadením záložného práva v prospech tretích osôb bez vopred udeleného
písomného súhlasu veriteľa, zmenou vlastníctva bez súhlasu veriteľa a pod. Zmluvné strany sa dohodli,
že v prípade naplnenia bodu 8.4. je dlžník povinný uhradiť zmluvnú pokutu vo výške 10 % z celej dlžnej
sumy, t. j. zo súčtu zostatku istiny a celého nesplateného úroku a vrátiť na účet veriteľa istinu a zostatok

úroku v termíne do 30 dní od doručenia výzvy dlžníkovi.

13. Z výziev z 13.5.2013 označených ako upomienka č. 2 zaslaných žalovaným 1/ a 2/ vyplýva, že k
30.4.2013 boli žalovaní v omeškaní so splácaním poskytnutého úveru s celkovou sumou 975,87 Eur. Z
dokazovaniatiežsúduvyplynulo,žežalobcažalovaných1/a2/ upozornilnaskutočnosť,ženesplácaním

podpory vo forme úveru a nereagovaním na predchádzajúcu výzvu opätovne hrubo porušili podmienky
zmluvy a tiež aj na možnosť žalobcu odstúpiť od zmluvy a požadovať vrátenie celej dlžnej sumy. Žalobca
listom zo dňa 9.3.2015 žalovaným oznámil, že od úverovej zmluvy, ktorú uzavreli pod číslom XXX/XXXX/
XXXX a na základe ktorej bola žalovaným poskytnutá podpora vo forme úveru, odstupuje a celý dlh
sa stáva splatným. Žalovaní nerozporovali tvrdenie žalobcu, že ku dňu odstúpenia od zmluvy boli v

omeškaní s úhradou 23 splátok. Zároveň žalovaných 1/ a 2/ vyzval dlh na úvere, vo výške 29.503,94
Eur, uhradiť v lehote 5 dní od obdržania tejto výzvy. Odstúpenie od zmluvy vykonané listom žalobcu zo
dňa 9.3.2015 bolo žalovanému T. N. doručené dňa 26.3.2015 a žalovanej C. N. rovnako dňa 26.3.2015.
Uvedený dlh teda boli povinní zaplatiť do 30.4.2015, pričom 1.5.2015 nastalo omeškanie so zaplatením
tohto dlhu. Skutočnosť, že zo strany žalobcu došlo k platnému odstúpeniu od zmluvy nebola medzi

stranami sporná. Z kontextu žaloby žalobcu vyplýva, že žalobca s týmto úkonom spája splatnosť celého
zostatku úveru žalovanými 1/ a 2/.

14. Podľa § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka v znení ku dňu 30.11.2005, touto časťou zákona
sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho

častí (§ 476), zmluvy o úvere (§ 497), zmluvy o kontrolnej činnosti (§ 591), zasielateľskej zmluvy (§ 601),
zmluvy o prevádzke dopravného prostriedku (§ 638), zmluvy o tichom spoločenstve (§ 673), zmluvy o
otvorení akreditívu (§ 682), zmluvy o inkase (§ 692), zmluvy o bankovom uložení veci (§ 700), zmluvy
o bežnom účte (§ 708) a zmluvy o vkladovom účte (§ 716).15. Podľa § 263 ods. 1 Obchodného zákonníka, strany sa môžu odchýliť od ustanovení tejto časti zákona
alebo jej jednotlivé ustanovenia vylúčiť s výnimkou ustanovení § 261 a § 262 ods. 2, § 263 až 272, §

273 ods. 1, § 276 až 289, 301, 303, 304, § 306 ods. 2 a 3, § 308, § 311 ods. 1, § 312, 313, § 321 ods.
4, § 324, 340a, 340b, 341, 365, 369 až 369d, 370, 371, 376, 382, 384, 386 až 408, 408a, 444, 458,
459, 477, 478, § 479 ods. 2, § 480, 481, § 483 ods. 3, § 488, 493, 499, § 509 ods. 1, § 592, 597, §
655 ods. 1, § 655a, § 660 ods. 2 až 4, § 668 ods. 3, § 668a, 669, 669a, 672a, 675, 676 ods. 1 a 2, §
711, 720, 725, 729, 743 a 771c.

16. Podľa § 263 ods. 2 Obchodného zákonníka, strany sa nemôžu odchýliť od základných ustanovení
uvedených pre jednotlivé zmluvné typy v tejto časti a od ustanovení, ktoré ustanovujú povinnú písomnú
formu právneho úkonu.

17. Podľa § 330 Obchodného zákonníka ak má veriteľovi splniť ten istý dlžník niekoľko záväzkov

a poskytnuté plnenie nestačí na splnenie všetkých záväzkov, je splnený záväzok určený pri plnení
dlžníkom. Ak dlžník neurčí, ktorý záväzok plní, je splnený záväzok najskôr splatný, a to najprv jeho
príslušenstvo. Pri plnení peňažného záväzku sa započíta platenie najprv na úroky a potom na istinu,
ak dlžník neurčí inak. Ak má dlžník voči veriteľovi niekoľko peňažných záväzkov a dlžník neurčí, ktorý
záväzok plní, platenie sa týka najskôr záväzku, ktorého splnenie nie je zabezpečené alebo je najmenej

zabezpečené, inak záväzku najskôr splatného. Platenie sa týka náhrady škody až vtedy, keď bol splnený
peňažný záväzok, z ktorého porušenia vznikla povinnosť na náhradu škody, pokiaľ dlžník neurčí účel
platenia.

18. Podľa § 344 Obchodného zákonníka, od zmluvy možno odstúpiť iba v prípadoch, ktoré ustanovuje

zmluva alebo tento alebo iný zákon.

19. Podľa § 345 Obchodného zákonníka, ak omeškanie dlžníka (§ 365) alebo veriteľa (§ 370) znamená
podstatné porušenie jeho zmluvnej povinnosti, je druhá strana oprávnená od zmluvy odstúpiť, ak to
oznámi strane v omeškaní bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o tomto porušení dozvedela.

20. Podľa § 349 ods. 1 Obchodného zákonníka, odstúpením od zmluvy zmluva zaniká, keď v súlade
s týmto zákonom prejav vôle oprávnenej strany odstúpiť od zmluvy je doručený druhej strane; po tejto
dobe nemožno účinky odstúpenia od zmluvy odvolať alebo zmeniť bez súhlasu druhej strany.

21. Podľa § 351 ods. 1 Obchodného zákonníka, odstúpením od zmluvy zanikajú všetky práva a
povinnosti strán zo zmluvy. Odstúpenie od zmluvy sa však nedotýka nároku na náhradu škody vzniknutej
porušením zmluvy, ani zmluvných ustanovení týkajúcich sa voľby práva alebo voľby tohto zákona podľa
§ 262, riešenia sporov medzi zmluvnými stranami a iných ustanovení, ktoré podľa prejavenej vôle strán
alebo vzhľadom na svoju povahu majú trvať aj po ukončení zmluvy.

22. Podľa § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka, strana, ktorej pred odstúpením od zmluvy poskytla
plnenie druhá strana, toto plnenie vráti; pri peňažnom záväzku spolu s úrokmi vo výške dojednanej v
zmluve pre tento prípad, inak ustanovenej podľa § 502. Ak vracia plnenie strana, ktorá odstúpila od
zmluvy, má nárok na úhradu nákladov s tým spojených.

23. Podľa § 387 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby
ustanovenej zákonom. Premlčaniu podliehajú všetky práva zo záväzkových vzťahov s výnimkou práva
vypovedať zmluvu uzavretú na dobu neurčitú.

24. Podľa § 394 ods. 1 Obchodného zákonníka, pri právach, ktoré vznikajú odstúpením od zmluvy, plynie
premlčacia doba odo dňa, keď oprávnený od zmluvy odstúpil.

25. Podľa § 397 Obchodného zákonníka, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia
doba štyri roky.

26. Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.27. Podľa § 499 Obchodného zákonníka za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie
peňažné prostriedky možno dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa.

28. Podľa § 502 Obchodného zákonníka od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný
platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo
na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované
za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú

úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v
najvyššie prípustnej výške. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že dojednaná výška úrokov sa týka
ročného obdobia.

29. Podľa § 504 Obchodného zákonníka, dlžník je povinný vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky v
dojednanej lehote, inak do jedného mesiaca odo dňa, keď ho o ich vrátenie veriteľ požiadal.

30. Podľa § 506 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok
alebojednejsplátkypodobudlhšiuakotrimesiace,jeveriteľoprávnenýodzmluvyodstúpiťapožadovať,
aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi.

31. Podľa § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky z 23. januára 2013, ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Obchodného zákonníka, ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov
z omeškania sa riadi podľa predpisov občianskeho práva účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu
omeškania po 31. januári 2013.

32. V čase uzavretia zmluvy medzi žalobcom a žalovanými právne postavenie žalobcu a jeho práva
a povinnosti boli upravené zákonom číslo 607/2003 Z.z. o Štátnom fonde rozvoja bývania (ďalej len
„zákon č. 607/2003 Z. z.“), na ktorý sa zmluvné strany aj v zmluve odvolávajú. Podľa § 17 ods. 1 zákona
č. 607/2003 Z.z. štátny fond rozvoja bývania zriadený zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č.
124/1996 Z. z o Štátnom fonde rozvoja bývania v znení neskorších predpisov je Štátnym fondom rozvoja

bývania podľa tohto zákona.

33. Podľa § 3 zák. č. 607/2003 Z.z. zdroje fondu sú
a) splátky úverov poskytnutých z fondu,
b) splátky úrokov z úverov poskytnutých z fondu,

c) sankcie za porušenie zmluvných podmienok,
d) výnosy z prostriedkov fondu uložených v Štátnej pokladnici s výnimkou výnosov z prostriedkov
poskytnutých fondu zo štátneho rozpočtu,
e) príjmy z výťažku pri výkone exekúcie veci, na ktorú bolo zriadené zmluvné záložné právo,
f) zostatky prostriedkov fondu k 31. decembru predchádzajúceho rozpočtového roka a zostatky

prostriedkov poskytnutých fondu zo štátneho rozpočtu, ak spĺňajú podmienky podľa osobitného
predpisu,
g) zostatky nevyčerpanej podpory vrátenej žiadateľom s výnimkou zostatkov vrátenej nevyčerpanej
podpory poskytnutej z prostriedkov štátneho rozpočtu v predchádzajúcich rokoch,
h) príspevky poskytnuté z Fondu národného majetku Slovenskej republiky za podmienok ustanovených

osobitným predpisom,
i) dary,
j) dotácie zo štátneho rozpočtu,
k) finančné prostriedky Európskej únie,
l) iné zdroje, ak tak ustanovuje osobitný predpis.

34. Podľa § 4 ods. 1 zák. č. 607/2003 Z.z. prostriedky fondu možno použiť na
a) podpory poskytované na účel uskutočnenia pomoci štátu pri rozširovaní a zveľaďovaní bytového
fondu,
b) realizáciu vládneho programu zatepľovania,

c) správu fondu.35. Podľa § 4 ods. 2 zák. č. 607/2003 Z.z. rozpočet fondu schvaľuje vláda Slovenskej republiky. Fond je
povinný predložiť vláde Slovenskej republiky prostredníctvom ministerstva návrh rozpočtu každoročne
do 15. augusta, ak vláda Slovenskej republiky neurčí neskorší termín.

36. Podľa § 4 ods. 3 zák. č. 607/2003 Z.z. O zmenách rozpočtu fondu, ktoré majú vplyv na prebytok
alebo schodok rozpočtu verejnej správy v jednotnej metodike platnej pre Európsku úniu, rozhoduje vláda
Slovenskej republiky. O ostatných zmenách rozpočtu fondu rozhoduje minister na základe odporúčania
Rady fondu.

37. Podľa § 4 ods. 4 zák. č. 607/2003 Z.z. Prostriedky použité na správu fondu okrem nákladov za
vedenie účtov a bankové služby nesmú prekročiť 3 % z ročných zdrojov fondu uvedených v § 3 ods.
1 písm. a) až e)

38. Podľa § 5 ods. 1 zák. č. 607/2003 Z.z. podporu možno poskytnúť na tieto účely:

a) obstaranie bytu výstavbou, nadstavbou, vstavbou, prístavbou, dostavbou, prípadne prestavbou
nebytového priestoru v bytovom dome, v rodinnom dome alebo v polyfunkčnom dome,
b) výstavba alebo dostavba zariadenia sociálnych služieb, ktoré poskytuje starostlivosť celoročne (ďalej
len „zariadenie sociálnych služieb"), alebo prestavba nebytového priestoru na zariadenie sociálnych
služieb,

c) kúpa bytu,
d) obnova bytovej budovy,
e) výstavba nájomného bytu vrátane bytu, ktorý sa získa nadstavbou, vstavbou, prístavbou, prípadne
prestavbou nebytového priestoru,
f) obnova zariadenia sociálnych služieb,

g) zatepľovanie bytovej budovy.

39. Podľa § 7 zák. č. 607/2003 Z.z. žiadateľom o podporu (ďalej len „žiadateľ“) môže byť
a) fyzická osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky a má na území Slovenskej republiky trvalý
pobyt a ktorá dovŕšila vek 18 rokov a má vlastný príjem z podnikania alebo zo závislej činnosti alebo

podľa osobitného predpisu, alebo
b) právnická osoba so sídlom na území Slovenskej republiky

40. Podľa § 8 ods. 1 zák. č. 607/2003 Z.z. druhy podpory sú:
a) úver,

b) nenávratný príspevok.

41. Vzhľadom na vyššie uvedené súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná. Medzi stranami
nebolo sporné a súd nemá pochybnosti v tom, že žalobca poskytol žalovaným 1/ a 2/ peňažné
prostriedky ako podporu vo forme úveru podľa citovaných zákonných ustanovení a v súlade so zásadami

zákona č. 607/2003 Z.z. Poskytnutie peňažných prostriedkov žalobcom žalovaným 1/ a 2/ súd v zhode
so záväzným právnym názorom odvolacieho súdu považuje za poskytnutie úveru tak, ako je tento
inštitút upravený v ustanovení § 497 a násl. Obchodného zákonníka. Zmluva uzavretá medzi žalobcom
a žalovanými 1/ a 2/ dňa 30.11.2005 je teda absolútnym obchodnoprávnym záväzkovým vzťahom v
zmysle ustanovenia § 261 ods. 6 písm. d/ Obchodného zákonníka (v čase uzavretia zmluvy § 261 ods.

3 písm. d/ Obchodného zákonníka). Úver poskytnutý žalobcom žalovaným 1/ a 2/ súd nepovažuje ani
za spotrebiteľský úver v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a to z rovnakých
dôvodov, ako ich žalobca prezentoval vo svojom písomnom podaní zo dňa 24.11.2016. V prípade zmluvy
o úvere medzi žalobcom a žalovanými 1/ a 2/ nejde o zmluvu medzi dodávateľom a spotrebiteľmi, teda
o zmluvu spotrebiteľskú podľa § 52 a násl. Občianskeho zákonníka z dôvodov uvedených žalobcom,

s ktorými sa súd stotožňuje a to včítane argumentácie prezentovanej v súvislosti so záverom, že
v zmluvnom vzťahu so žalovanými 1/ a 2/ nemá postavenie dodávateľa tak, ako je definovaný v
ustanovení § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Je nepochybné, že žalobca v právnom vzťahu so
žalovanými 1/ a 2/ nevystupoval ako dodávateľ, t.j. osoba konajúca v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom žalobca zároveň nie je podnikateľom v zmysle § 2 ods. 1

a 2 Obchodného zákonníka, nakoľko nevykonáva sústavnú činnosť vo vlastnom mene a na vlastnú
zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku. Súd opätovne zastáva názor, že žalobca v zmysle úpravy
zákonom č. 607/2003 Z.z. (predtým zákonom č. 124/1996 Z.z.) o Štátnom fonde rozvoja bývania v časeuzavretiazmluvysožalovanýminemal,aleaniteraznemátaképostavenie,vrámciktoréhobyvykonával
obchodnú alebo inú podnikateľskú činnosť.

42. Inštitút odstúpenia od zmluvy je upravený ako predpismi obchodného práva (§ 344 a násl.
Obchodného zákonníka), tak aj predpismi občianskeho práva (§ 48 Občianskeho zákonníka). Súd nemá
pochybnosti v tom, že odstúpenie žalobcu od zmluvy uzavretej so žalovanými 1/ a 2/ má zásadný
význam pre rozhodnutie o žalobnom návrhu. V zhode so žalobcom má súd za to, že tento právny
úkon žalobcu mal pre žalovaných za následok stratu výhody splátok a ich povinnosť vrátiť poskytnutú

podporu vo forme úveru, teda vznik tej povinnosti, ktorej sa žalobca podanou žalobou voči žalovaným
1/ a 2/ domáha. Rozhodujúcim kritériom pre záver, či pre posúdenie odstúpenia žalobcu od zmluvy
uzavretej dňa 30.11.2005 so žalovanými je treba použiť príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka
alebo príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka má charakter zmluvného vzťahu založeného touto
zmluvou vzhľadom na jeho obsah a právne postavenie a charakter žalobcu a žalovaných ako zmluvných
strán. Ako bolo vyššie konštatované aj v zrušujúcom uznesením Krajského súdu v Prešove, v danom

prípade je potrebné posudzovať právny vzťah medzi žalobcom a žalovanými 1/ a 2/ ako vzťah
založený zmluvou o úvere podľa vyššie citovaných ustanovení Obchodného zákonníka, teda ako vzťah
obchodnoprávny. Súd má za to, že v prípade odstúpenia od zmluvy vykonaného v zmysle oprávnenia
vyplývajúceho priamo z bodu 8.4. uzavretej zmluvy ako aj v zmysle § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka
mástrana,ktorejpredodstúpenímodzmluvyposkytlaplneniedruhástrana,povinnosťtotoplnenievrátiť.

Aj v spojitosti s § 506 Obchodného zákonníka je žalobca oprávnený požadovať, aby žalovaní vrátili
dlžnú sumu spolu s úrokmi, ktoré boli dohodnuté vo výške 2,5% ročne z dlžnej sumy a v danom prípade
ich žalobca vyčíslil a požadoval podľa stavu ku dňu odstúpenia od zmluvy. Odstúpenie od zmluvy v
obchodných záväzkových vzťahoch má vždy účinky ex nunc, t.j. do budúcnosti, a teda právo požadovať
vrátenie poskytnutého plnenia sa začína premlčiavať až odo dňa účinnosti odstúpenia od zmluvy (§

394 ods. 1 Obchodného zákonníka). V danom prípade bolo preukázané, že k doručeniu odstúpenia od
zmluvy žalovaným 1/ a 2/ došlo u oboch 26.3.2015 potom, ako sa žalovaní 1/ a 2/ dostali k 25.2.2015
do omeškania s úhradou 23 splátok a toto odstúpenie od zmluvy je potrebné považovať za právnu
skutočnosť, ktorou začala plynúť premlčacia doba uplatneného nároku na zaplatenie istiny poskytnutého
úveru s príslušenstvom a keďže žaloba bola na súd podaná 9.4.2015 štvorročná premlčacia doba

uplatneného nároku uplynúť nemohla. Preto námietku žalovaných 1/ a 2/ o premlčaní voči nim žalobcom
uplatneného nároku súd vyhodnotil za nedôvodnú.

43. Výška ani rozsah žalovanej pohľadávky žalobcu, ktorá zostala predmetom tohto konania (nesplatená
istina úveru 27.686,88 Eur a zmluvný úrok 1.401,27 Eur), medzi stranami napokon sporná nebola, čo

vyplýva priamo z vyjadrení strán sporu na pojednávaní konanom 30.8.2018. Súd nemá pochybnosti o
tom, že žalovaným 1/ a 2/ vznikol dlh ako na istine, tak aj na úrokoch z úveru do dňa odstúpenia od
zmluvy, keďže k odstúpeniu od zmluvy došlo pre opakované omeškanie splácania poskytnutého úveru
v značnom rozsahu 23 splátok. Súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že žalobca so žalovanými 1/
a 2/ uzavrel dňa 22.4.2014 Dohodu splátkach, v rámci ktorej sa žalovaní 1/ a 2/ zaviazali dodržiavať

splátkový kalendár a plniť svoj záväzok voči žalobcovi riadne a včas, pričom aj v tomto prípade došlo zo
strany žalovaných k porušeniu platobnej disciplíny. V Dohode o splátkach žalovaní písomne uznali svoj
dlh voči žalobcovi, čo do dôvodu a výšky, a to aj čo do úroku z omeškaných splátok.

44. Keďže z dôvodu odstúpenia od zmluvy podľa bodu 8.4. vzniklo žalobcovi právo na zmluvnú pokutu

vo výške 10 % z celej dlžnej sumy dôvodný bol aj pôvodný nárok žalobcu na jej zaplatenie v sume
2.927,71 Eur. Bolo tak v súlade s obsahom zmluvy ako aj pravidlami pre započítanie čiastočných plnení
žalovaných 1/ a 2/ na jednotlivé časti už splatného záväzku (§ 330 Obchodného zákonníka), ak žalobca
dodatočné úhrady žalovaných 1/ a 2/ poskytnuté v roku 2015 vo výške 1.943,50 Eur a v roku 2016 v
sume 1.400,- Eur započítal najskôr na celú zmluvnú pokutu, a následne na vyčíslený úrok z omeškania

včas nezaplatených splátok úveru a v rozsahu sumy 91,08 Eur aj na zmluvný úrok z úveru splatný do
dňa odstúpenia od zmluvy, tak ako bol tento v podanej žalobe vyčíslený.

45. Vychádzajúc z vyššie uvedeného preto súd zastal záver, že záväzok žalovaných 1/ a 2/ v časti, ktorá
zostala predmetom konania (t.j. čo do sumy 27.686,88 Eur ako aj dosiaľ nesplateného zmluvného úroku

vo výške 1.401,27 Eur) existuje, medzi stranami je nesporný a trval aj v čase uznania dlhu žalovanými 1/
a2/.Nazákladetohopotomsúdpodanejžalobevyhovelažalovaným1/a2/uložilpovinnosťvyplývajúcu
z prvého odseku výrokovej časti rozsudku.46. Žalobcovi súčasne vznikol nárok na zákonný úrok z omeškania z nesplatenej istiny 27.686,88
Eura, ktorý si žalobca uplatnil v správnej výške 8,05 % ročne, avšak od nesprávneho dátumu, keďže k
doručeniu odstúpenia od zmluvy došlo 26.3.2015 a žalobca žalovaným 1/ a 2/ poskytol na zaplatenie ich

dlhu lehotu 5 dní. Preto k omeškaniu žalovaných mohlo dôjsť až od 1.4.2015 a až od tohto dátumu bolo
možné žalovaných 1/ a 2/ zaviazať na ich zaplatenie. To odôvodňuje aj druhý výrok súdu o zamietnutí
žaloby v prevyšujúcej časti, ktorý sa týka výlučne uplatneného nároku na zaplatenie úroku z omeškania
za obdobie od 27.3.2015 do 30.3.2015.

47. Podľa § 232 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších
predpisov (ďalej len „C.s.p.“) lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže
v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.

48. Vo vzťahu k žiadosti žalovaných na povolenie splácania priznaného dlhu v splátkach max. v sume
250,- Eur mesačne súd zastal názor, že povolenie zaplatenia dlžnej sumy v takto požadovaných

splátkach by viedlo k splácaniu istiny a vyčísleného zmluvného úroku bez úroku z omeškania v
horizonte skoro 10 rokov, čo by neprimerane obmedzovalo žalobcu v jeho práve na uspokojenie svojej
splatnej pohľadávky v primeranom čase. Aj ustálená súdna prax v podstate rešpektuje zásadu, že
k splateniu rozhodnutím súdu priznaného nároku v prípadne povolených splátkach by malo dôjsť v
lehote max. 3 rokov od právoplatnosti rozsudku. Preto súd nepovolil splácanie dlhu žalovaných 1/ a 2/

v nimi navrhovaných splátkach, uznal však za dôvodné poskytnúť im lehotu 60 kalendárnych dní od
právoplatnosti rozsudku na uhradenie žalobcovi priznanej pohľadávky. Podľa názoru súdu poskytnutá
lehota umožňuje žalovaným 1/ a 2/ iniciovať so žalobcom rokovania o spôsobe úhrady judikovaného
dlhu a v tejto otázke prípadne dosiahnuť dohodu v zmysle postupov ustálených žalobcom, pri ktorom je
potrebné brať do úvahy povahu a ciele žalobcu, pre ktoré bol zákonom zriadený (t.j. financovanie priorít

štátnej bytovej politiky pri rozširovaní a zveľaďovaní bytového fondu).

49. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

50. Podľa § 256 C.s.p. ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania

protistrane. Ak strana procesne zavinila trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, súd prizná náhradu
týchto trov protistrane.

51. Podľa § 396 ods. 3 C.s.p. ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

52. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 C.s.p. s prihliadnutím na § 256 C.s.p. tak, že
žalobcovi priznal náhradu trov konania voči žalovaným 1/ a 2/ v rozsahu 100 %, vychádzajúc zo záveru,
že žalobca mal v konaní úspech v podstate v celom rozsahu, keďže zamietnutie žaloby sa týka nepatrnej
časti príslušenstva uplatneného nároku a k čiastočnému zastaveniu konania došlo len pre dodatočné

úhrady žalovaných, t.j. ich splácanie po podaní žaloby. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania
v plnom rozsahu sa týka ako prvoinštančného konania, tak aj odvolacieho konania, keďže v oboch z
nich bol žalobca procesne plne úspešný.

53. Podľa § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po

právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku môže podať odvolanie strana, v ktorej neprospech bol rozsudok vydaný (§ 359
C.s.p.). Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na Okresnom súde Bardejov.
Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v uvedenej lehote podané na príslušnom odvolacom súde

(§ 362 ods. 1, 2 C.s.p.).

V odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 C.s.p.) je treba uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.).Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 365 ods. 1 C.s.p.).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 C.s.p.). Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do

uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 C.s.p.). Odvolanie len proti odôvodneniu rozsudku
nie je prípustné (§ 358 C.s.p.).

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie

(§ 366 C.s.p.).

Ak podá ten, kto je na to oprávnený, včas odvolanie, nenadobúda rozhodnutie právoplatnosť,
dokiaľ o odvolaní právoplatne nerozhodne odvolací súd. Ak sa rozhodlo o niekoľkých právach
so samostatným skutkovým základom alebo ak sa rozhodnutie týka niekoľkých subjektov a ide o

samostatné spoločenstvo podľa § 76 a odvolanie sa výslovne vzťahuje len na niektoré práva alebo na
niektoré subjekty, nie je právoplatnosť výroku, ktorý nie je napadnutý, odvolaním dotknutá. To neplatí,
ak od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol výslovne dotknutý, alebo
ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. Právoplatnosť
ostatných výrokov nie je dotknutá ani vtedy, ak odvolanie smeruje len proti výroku o trovách konania, o

príslušenstve pohľadávky, o jej splatnosti alebo o predbežnej vykonateľnosti (§ 367 C.s.p.).

Dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať späť. Ak odvolateľ vzal odvolanie späť, nemôže
ho podať znova. Ak odvolateľ vezme odvolanie späť, právoplatnosť napadnutého rozhodnutia nastane,
ako keby k podaniu odvolania nedošlo. Lehoty, ktoré majú plynúť od právoplatnosti napadnutého

rozhodnutia, plynú v takom prípade od právoplatnosti uznesenia o zastavení odvolacieho konania. Ak
sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté, vzalo späť, odvolací súd odvolacie konanie zastaví. Ak sa
odvolanie vzalo späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane (§ 369 C.s.p.).

Ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo

právoplatnosť,odvolacísúdrozhodneopripusteníspäťvzatia.Súdspäťvzatiežalobynepripustí,akstým
protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie
súdu prvej inštancie a konanie zastaví. Ak je žaloba vzatá späť sčasti, použijú sa ustanovenia
predchádzajúcich odsekov primerane (§ 370 C.s.p.).

Žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť (§ 371 C.s.p.). V odvolacom konaní nemožno uplatniť práva
voči žalobcovi vzájomnou žalobou (§ 372 C.s.p.).Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
v znení neskorších predpisov, ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon

rozhodnutia.