Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. marec 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/49/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7817202174
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 03. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Matyiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7817202174.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudcov

JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu Y. E., nar. XX.X.XXXX, bytom P. B., Z.
XX, zast. Sidor a partneri, s.r.o., so sídlom Hlohovec, Železničná 4/A, IČO: 42 256 593, proti žalovanému
PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zast. Advokátska
kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Bratislava, Kubániho 16, o zaplatenie 2.091,29 € s
prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku 5Csp/44/2017-152 z 22.11.2018 Okresného súdu Rožňava

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok v napadnutom zamietavom výroku tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi
401,85€spolusúrokomzomeškaniavovýške5%ročnezuvedenejsumyod1.6.2017aždozaplatenia,

všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

P o t v r d z u j e rozsudok v prevyšujúcej zamietavej časti.

Žalovanému priznáva náhradu trov celého konania v rozsahu 61,58 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) rozsudkom zamietol žalobu a rozhodol, že žiadna zo sporových
strán nemá nárok na náhradu trov konania.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal aby súd uložil žalovanému zaplatiť mu sumu
2.091,29 € s prísl. a nahradiť mu trovy konania.

3. Skutkovo žalobca žalobu odôvodnil tým, že so žalovaným uzavrel dňa 6.2.2012 zmluvu o
revolvingovom úvere č. 8500009747, predmetom ktorej bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru v
celkovej výške úveru 1.500 €, s výškou úrokovej sadzby 70,01 % ročne, s RPMN 68,60 %, výškou
mesačnej splátky 80,37 €, počtom mesačných splátok 42, pri celkovej čiastke splatnej dlžníkom

(žalobcom, pozn. odvolacieho súdu) 3.375,54 €, pričom táto zmluva podľa žalobcu nie je v súlade s
právnou ochranou spotrebiteľa a so zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. V zmluve je
nejasným a nezrozumiteľným spôsobom uvedená RPMN, pretože v bode 5. je uvedená iná RPMN ako
v bode 6. a výška RPMN nezodpovedá skutočnej výške RPMN vypočítanej vzhľadom na výšku úveru,
poplatok, počet, výšku splátok a celkové náklady spojené s úverom. Úverová zmluva ako aj dohoda
o poskytnutí úveru uzavretá súčasne s úverovou zmluvou, sú zmluvami formulárovými, ktorých obsah
žalobca ako spotrebiteľ nemohol ovplyvniť. Žalovaný v zmluve neuviedol spôsob započítania splátky

úveru na istinu, úroky a poplatky, čo spôsobuje, že úver je bezúročný a bez poplatkov, okrem toho
zmluva nemá ani ďalšie náležitosti, pretože v nej nie je dojednaná konečná splatnosť úveru. Výška
úrokovej sadzby uvedená v predmetnej zmluve nezodpovedá výške priemernej úrokovej miery z úverov
peňažných ústavov v čase uzavretia predmetnej zmluvy a dohodnutá výška úrokovej sadzby takmer6-násobne prevyšuje mieru úrokov obchodných bánk v čase uzavretia zmluvy, preto ide o neplatný
právny úkon. Z tohto dôvodu mal povinnosť platiť úver len do výšky skutočnej istiny, ktorá sa rovná sume
skutočne poskytnutého úveru 1.284,25 €. Pretože žalovanému zaplatil sumu 3.375,54 €, domáha sa

rozdielu, teda toho, o čo zaplatil viac teda 2.091,29 € z titulu bezdôvodného obohatenia.

4. Súd prvej inštancie prvýkrát rozhodol rozsudkom zo dňa 23.6.2017, ktorým žalovaného zaviazal
zaplatiť žalobcovi 2.091,29 € s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 2.12.2016 do zaplatenia a
nahradiť trovy konania vo výške 100 %.

5. Krajský súd v Košiciach, na základe odvolania žalovaného, uznesením zo dňa 22.6.2018 rozsudok
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, v ktorom uložil súdu prvej inštancie vyhodnotiť (okrem iného)
námietku premlčania, ktorú žalovaný vzniesol už počas konania na súde prvej inštancie.

6. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku skutkovo vyšiel zo zistení zodpovedajúcim podstatným

tvrdeniam žalobcu o uzavretí úverovej zmluvy a dohody o poskytnutej službe. Z prehľadu splátok zistil,
že skutočne poskytnutú výšku úveru, t.j. sumu 1.284,25 € uhradil žalobca žalovanému do 3.6.2013.

7. Na takto zistený skutkový stav súd aplikoval ust. § 101 a ust. § 107 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka
(ďalej len „OZ“) a nárok žalobcu vyhodnotil ako premlčaný. Konštatoval, že subjektívna vedomosť

žalobcu o osobe, ktorá je zodpovedná za škodu, nepredpokladá nespochybniteľnú istotu v určenie
osoby, zodpovedajúcej za vznik škody, že k začatiu plynutia subjektívnej premlčacej lehoty došlo v deň
nasledujúci po dni zaplatenia tej ktorej splátky žalobcom, že žalobca vedel, kto zodpovedá za jeho
nárok na základe uzavretej zmluvy a vedel aj o výške svojich nárokov. Ak žalobca vychádza z toho,
že žalovanému mal uhradiť len skutočne poskytnutý úver vo výške 1.284,25 €, túto sumu zaplatil už

3.6.2013, odkedy začala plynúť subjektívna aj objektívna premlčacia lehota, pritom žaloba bola podaná
dňa 2.3.2017. K tvrdeniu žalobcu, že jeho nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčuje v 10
ročnej lehote uviedol, že samotné všeobecné skutočnosti o profesionálnom podnikateľskom postavení
nebankových subjektov v oblasti poskytovania úverov samé o sebe nemôžu bez ďalšieho zakladať
nepriamy úmysel nebankového subjektu. Pri bezdôvodnom obohatení je preto dôležité zistiť, kedy k

obohateniu došlo z objektívneho hľadiska a v tom čase preukázať úmysel veriteľa, resp. jeho zavinenie,
abybolomožnéjednoznačneposúdiť,čijepotrebnéaplikovať3-ročnúalebo10-ročnúpremlčaciulehotu.
Súd v prejednávanej veci nezistil také okolnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že zo strany žalovaného
išlo o úmyselné bezdôvodné obohatenie.

8. S poukazom na § 257 CSP súd rozhodol, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov
konania, čo odôvodnil tým, že žalobca z nevedomosti uhradil žalovanému vyššiu sumu, ako mu v
skutočnosti bol poskytnutý úver.

9. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca z odvolacích dôvodov podľa § 365 písm. b), d),

f) a h) CSP , t.j. súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu,
ktorá mohla mat' za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že žalobe

vyhovie v celom rozsahu a prizná mu náhradu trov prvostinštančného i odvolacieho konania v rozsahu
100 %. Vytkol súdu, že rozsudok je arbitrárny a nepreskúmateľný, postráda akékoľvek odôvodnenie
svojich záverov a jeho závery sú nesprávne. Medzi stranami bolo sporné, či uzavretá zmluva trpela
vadami, vytýkanými v žalobe, čo však súd vôbec neriešil a neozrejmil, či vôbec k bezdôvodnému
obohateniu došlo. Porovnávajúc odôvodnenie rozsudku v bode 29. a 31. konštatoval, že je absolútne

zrejmé, že okrem toho, že rozhodnutie súdu je nepreskúmateľné, je aj odporujúce si vo svojich
záveroch. Pre rozhodnutie veci bolo podstatným vyriešenie otázky bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úveru. Súd však v dôvodoch svojho rozhodnutia nezaujal stanovisko k prioritnej hmotno - právnej
otázke bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru spornej zmluvy, pričom až následne
mohol ustáliť otázku vzniku bezdôvodného obohatenia z pohľadu skutkových okolností, z ktorých

žalobca vyvodzuje právo. Až po vyriešení predmetnej otázky bolo dôvodné zaoberať sa námietkou
premlčania. Súd ju síce ako jedinú vyriešil, z rozhodnutia však nevyplýva ani to, na základe akej
úvahy k uvedenému dospel. Napriek vyššie uvedenému súd konštatoval premlčanie nároku žalobcu,
pričom súd stotožnil plynutie subjektívnej a objektívnej lehoty na 3.6.2013, kedy žalobca uhradil istinuposkytnutéhoúveružalovanému.Vyjadrilnázor,žežalobcavšakmoholnadobudnúťskutočnúvedomosť
o bezdôvodnom obohatení práve a až na základe rozhodnutia súdu, ktorý vec posúdil a konštatoval, že
zmluva nespĺňala zákonné náležitosti, a teda sa na ňu uplatní fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti.

Pred týmto momentom sa žalobca mohol skutočne len domnievať, že zmluva zákonné náležitosti
nespĺňa, tak ako sa žalovaný domnieva, že zmluva zákonné náležitosti spĺňa. Začiatok plynutia
subjektívnej lehoty súd určil najprv v deň nasledujúci po dni zaplatenia toho - ktorého poplatku žalobcom
žalovanéhoanáslednekonštatoval,žeuž3.6.2013(zaplatenímsumyposkytnutéhoúveru)začalaplynúť
subjektívna aj objektívna premlčacia lehota. Je však zrejmé, že súd pochybil i v tejto časti posúdenia,

nakoľko podstatou sporu medzi stranami nebol len poplatok, ktorý žalovaný automaticky pri poskytovaní
spotrebiteľského úveru žalobcovi započítal zo sumou poskytovaného úveru. Nie je zrejmé, prečo súd
považoval za premlčané i plnenia nad rámec sumy poskytnutej žalovaným žalobcovi, teda splátky,
ktoré žalobca uhrádzal nad rámec istiny. Uvedený záver súdu je arbitrárny (svojvoľný) nakoľko súd si
urobil vlastný úsudok o žalobcovej vedomosti, bez toho, aby uvedené akýmkoľvek spôsobom skúmal
a dokazoval, ba čo viac súd sám konštatuje úplne opačný záver v bode 31. rozsudku. Argumentoval,

že pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený dozvie, že
došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil, teda rozhodujúce je
zistenie skutkového stavu. Súd v predmetnej veci nezisťoval skutočnú vedomosť žalobcu, resp. to, kedy
sa v predmetnej veci žalobca skutočne dozvedel, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu.
Počiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby nie je možné automaticky stotožňovať so začiatkom

plynutia objektívnej premlčacej doby, t.j. momentom vzniku bezdôvodného obohatenia. Relevanciu má
teda v tomto prípade to, odkedy sa dotknutá osoba dozvie, že plniť nemala, a nie, že plnila. Súd
vôbec skutočnú vedomosť žalobcu nezisťoval. Pre začiatok plynutia subjektívnej doby je rozhodujúcim
poznanie skutkových okolností na okolnosti nie zo zmluvy, ale okolnosti z porušenia práva, v danom
prípade z bezdôvodného obohatenia, vyžaduje skutočná (preukázaná) nielen predpokladaná vedomosť

oprávneného (R 25/1986). Súd vôbec nezisťoval, kedy sa žalobca dozvedel o relevantných skutkových
okolnostiach pre podanie žaloby, a teda o skutku nie zo zmluvy, ale o skutku z porušenia práva, a teda
o všetkých skutkových zložkách bezdôvodného obohatenia (vady zmluvy na ktoré žalobca poukazoval)
tak, aby mohol podať žalobu (napr. rozsudok NS SSR sp. zn. Cpj 37/98 - R 1/1979, NS ČR sp. zn.
33Odo306/2005, NS ČR sp. zn. 25Cdo 3306/2007, mutatis mutandis NS ČR sp. zn. 33Cdo 83/2004).

K posúdenie existencie skutočnej vedomosti o bezdôvodnom obohatení žalobca uviedol, že v prípade
subjektívnej premlčacej doby je jej začiatok viazaný na skutočnú vedomosť žalobcu o tom, že došlo
k bezdôvodnému obohateniu a o osobe, ktorá sa na jeho úkor obohatila. Slová „keď sa oprávnený
dozvie“ je potrebné vykladať v tom zmysle, že žalobca musel nadobudnúť vedomosť o skutočnostiach
uvedených v ustanovení § 107 ods. 1 OZ. Nie je možné len predpokladať, že by žalobca mohol skutkové

okolnosti vedieť, alebo že by sa to mohol dozvedieť alebo mal dozvedieť, ak by vynaložil potrebnú
starostlivosť. Dôvodom, prečo v prípade zmluvy o spotrebiteľskom úvere prichádza k bezdôvodnému
obohateniu na strane poskytovateľa úveru, je práve a výlučne to, že zákon o spotrebiteľských úveroch
upravuje v presne špecifikovaných prípadoch fikciu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Teda
bez toho, aby ktokoľvek vedel, že na zmluvu o úvere sa vzťahuje táto fikcia, by nebolo možné v

žiadnom prípade hovoriť o skutočnej vedomosti o bezdôvodnom obohatení (vedomosť by mohla byť len
prezumovaná). V prípade, ak žalobca informáciu o uplatnení fikcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti na
zmluvu o úvere nemá, potom sa jeho skutočná vedomosť obmedzuje na vedomosť o existencii zmluvy o
úvere, v ktorej boli dohodnuté zmluvné podmienky, ktoré by mali byť dodržiavané - t.j. najmä plniť splátky
v presne určenej výške a lehotách na účet veriteľa. Uviedol, že v prípade bezdôvodného obohatenia

získaného z neplatného právneho úkonu (ako aj v tomto prípade), je nevyhnutné posúdiť moment, kedy
sa oprávnený subjekt (žalobca) reálne o vadnosti úkonu dozvedel. Zdôraznil spotrebiteľský charakter
prejednávanej veci a v tejto súvislosti uviedol, že v týchto veciach zásada vigilantibus iura scripta sunt
ustupujedôležitejšiemuprincípu,ktorýmjeochranaprávspotrebiteľa. Žalovanýpodľažalobcuneuniesol
dôkazné bremeno ohľadom preukázania skutočností, ktoré mu boli zjavne na prospech (premlčanie

nároku). Námietka premlčania bola tak len formálna, žalovaný nepredložil jediný dôkaz o vedomosti
žalobcu o vzniku bezdôvodného obohatenia (práve naopak, zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že
túto vedomosť nemal) a dokonca ani len neoznačil žiadny dôkaz na podporu svojich tvrdení. Zopakoval
dôvody, pre ktoré považuje úverovú zmluvu za bezúročnú a bezpoplatkovú.

10. Žalovaný bol v odvolacom konaní nečinný.

11. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolaciehopojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379, § 380 ods. 1, 2
CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne
dôvodné. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil dňa 5.3.2020 na úradnej tabuli súdu v

súlade s § 378 a § 219 CSP.

12. Celkom jednoznačne záväzkový právny vzťah strán, v ktorom žalovaný konal v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti a žalobca nesporne v takomto postavení nevystupoval (§
52 ods. 3 a 4 OZ) je vzťahom spotrebiteľským podľa ust. § 52 a nasl. OZ, a preto sa na úverovú zmluvu

uzavretú medzi žalovaným ako dodávateľom a žalobcom v hmotnoprávnom postavení spotrebiteľa
vzťahujú tiež ust. zák. č. 129/2010 Z. z.

13. Pri interpretácii rozhodujúcej vnútroštátnej úpravy, ktorá je výsledkom transpozície smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere
(ďalej tiež len „smernica 2008/48/ES“), je potrebné zohľadniť ňou stanovený cieľ a posúdiť jej

zhodu s rozhodujúcimi vnútroštátnymi ustanoveniami, aby bolo možné preveriť, či táto smernica bola
transponovaná správne a či nie je namieste použiť jej nepriamy alebo priamy účinok. Ustanovenia
smernice v záujme požiadavky harmonizácie právnych systémov členských štátov EÚ musia byť
transponované do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou, s
presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia jej cieľa. Odvolací súd v tejto súvislosti

upriamuje pozornosť na záver formulovaný Ústavným súdom SR (ÚS SR) v uznesení z 11. októbra
2016, sp. zn. III. ÚS 666/2016, v zmysle ktorého je povinnosťou slovenského vnútroštátneho súdu,
ktorá je inkorporovaná aj v základnom práve na súdnu ochranu, nielen ústavne konformná, ale aj
eurokonformná interpretácia zákonov. Nezastupiteľným zdrojom poznania a aplikácie práva EÚ je tiež
judikatúra ESD, ktorá je jedinou inštitúciou EÚ, oprávnenou podávať jej záväzný výklad. Odvolací súd

pripomína, že prejudiciálny rozsudok je spolu s výkladom alebo posúdením platnosti práva EÚ, ktoré sa
v ňom nachádzajú, síce priamo záväzný len pre vnútroštátny súd, ktorý formuloval prejudiciálnu otázku
(Benedetti, 52/76, 3.2.1977, Zb. s.163, bod 26), ako aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci o
opravných prostriedkoch (Milch, Fett aEierkontor, 29/68, 24.6.1969, Zb. s.165, bod 2), avšak nemožno
prehliadať, že judikatúra ESD má najmä zabezpečovať jednotný výklad práva EÚ a cez to jeho rovnaké

uplatňovanie v jednotlivých členských štátoch. Preto v prípadoch, kedy ESD podáva právny výklad
ustanovení európskeho práva, či už v jednotlivých rozhodnutiach, alebo na žiadosť súdov členských
štátov či iných orgánov a inštitúcií EÚ, má judikatúra ESD všeobecnú záväznosť. To znamená, že týmto
výkladom ESD sa musí riadiť nielen súd, ktorý o výklad požiadal, či štát alebo inštitúcia EÚ, ktorej
je rozhodnutie určené, ale všetky členské štáty, ich orgány a obyvateľstvo, ako aj samotné orgány

EÚ. Možno preto konštatovať, že judikatúra ESD má povahu prameňa európskeho práva. Zároveň
platí, že ESD výkladom únijného ustanovenia objasňuje zmysel a pôsobnosť vykladaného ustanovenia
už od okamihu, kedy toto ustanovenie nadobudlo účinnosť. ESD interpretované ustanovenie musia
vnútroštátne súdy aplikovať aj na právne vzťahy, ktoré vznikli alebo boli založené pred vynesením
prejudiciálneho rozsudku. Prejudiciálny rozsudok totiž nemá konštitutívny, ale deklaratórny charakter

(Kempter, C-2/06, 12.2.2008, Zb. s. I-411, bod 35; KühneaHeitz, C-453/00, 13.1.2004, Zb. s. I-837, bod
21; Blaizot, 24/86, 2.2.1988, Zb. s.379, bod 27). Z pohľadu týchto všeobecných východísk odvolací súd
konštatuje, že žalovaný sa v rámci svojej obrany v priebehu konania pred súdom prvej inštancie dôvodne
dovolával nielen eurokonformného výkladu rozhodujúcej vnútroštátnej úpravy, zodpovedajúceho cieľom
smernice, ale v jeho intenciách tiež použitia interpretačných záverov vyplývajúcich z rozhodnutia ESD

vo veci C42/15 z 9. novembra 2016 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej. Žalovaný v tejto
súvislosti poukázal na to, že v tomto rozhodnutí ESD medzi iným podal tiež výklad článku 10 ods. 2 písm.
h) smernice 2008/48/ES z pohľadu potreby vymedzenia v úverovej zmluve tiež štruktúry mesačných
splátok v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú, stanovujúca amortizáciu istiny po sebe
nasledujúcimi splátkami, nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky

bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tento záver premietol vo svojom rozhodnutí z 22. februára
2018, sp. zn. 3 Cdo 146/2017 Najvyšší súd SR, v ktorom k spôsobu aplikácie ust. § 9 ods. 2 písm. l) zák.
č. 129/2010 Z. z., v znení účinnom do 30.4.2018, skonštatoval potrebu interpretácie tohto ustanovenia
v tom zmysle, že nevyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho,
aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky, a že pokiaľ predmetné ustanovenie hovorí o

výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať
tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t.j.
istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje
istinu, úroky a iné poplatky (por. uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2017). Odvolací súd poznamenáva,že k záverom formulovaným v tomto rozhodnutí sa Najvyšší súd SR prihlásil aj vo svojom neskoršom
uznesení zo 17. apríla 2018, sp. zn. 3Cdo 56/2018 a opakovane tak urobil tiež v ďalšom svojom
rozhodnutí - v uznesení z 30. januára 2019, sp. zn. 7 Cdo 98/2018. S týmto právnym názorom sa z už

vyjadrených dôvodov odvolací súd bez výhrad stotožňuje.

14. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobca nesprávne interpretuje tiež ust. § 9 ods. 2 písm. f) zák. č.
129/2010 Z. z., ktoré stanovuje ako jednu z obsahových náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere
údaj o dobe trvania spotrebiteľskej zmluvy a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, pokiaľ

vychádzal prísne z textu tohto zákonného ustanovenia a má za to, že pod údajom o konečnej splatnosti
úveru nemožno rozumieť iné, než označenie presného dňa konečnej splatnosti úveru. a neberie do
úvahy tiež, aby vyjadrenie presného údaja o konečnej splatnosti úveru mohlo byť nahradené údajmi o
zročnosti a o počte splátok, hoc umožňujú objektívnu určiteľnosť konečnej splatnosti úveru.

15. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že text právnej normy nie vždy zodpovedá jej pravému

významu (zmyslu), a preto jazykový výklad nevyhnutne nie je schopný vyriešiť zložitejšie interpretačné
problémy, ku ktorým v praxi bežne dochádza. Výlučné používanie jazykového výkladu vedie často k
objektívne nespravodlivým záverom. Najvyšší súd SR vo svojom uznesení sp. zn. 6 M Cdo 22/2010
v tejto súvislosti výstižne vyjadril, že je neakceptovateľným momentom aplikácie práva taká jeho
realizácia, ktorá vychádza výlučne z rigorózneho jazykového výkladu dotknutých ustanovení. Jazykový

výklad je len počiatočným spôsobom prístupu k aplikácii právnej normy; je len východiskom pre
objasnenie a ujasnenie si jeho obsahu a účelu, k čomu ostatne slúži celý rad ďalších postupov, ako
je výklad logický, systematický, výklad e ratione legis a pod. Súd teda nie je absolútne viazaný iba
doslovným znením zákonných ustanovení, ale môže (a v niektorých prípadoch musí), ak to vyžaduje
účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z princípov, ktoré majú svoj

základ v ústavne konformnom právnom poriadku ako významovom celku, ho vyložiť tak, aby závery
jeho výkladu boli vo všeobecnosti akceptovateľné a objektívne realizovateľné, inak povedané, aby súd
nedospel k výkladu, ktorý význam a účel normy naostatok poprie a sťaží alebo dokonca znemožní jej
realizáciu. Interpretácia (výklad) teda slúži na zistenie skutočného významu (zmyslu) právnej normy
a jej zamýšľaného pôsobenia. V prípade právnej normy sa interpretáciou snažíme spoznať význam a

odstrániť prípadné jej nejasnosti za účelom správneho pochopenia a následného správneho použitia
právnej normy v praxi. Podľa názoru formulovaného Ústavným súdom SR v jeho náleze sp. zn. III.
ÚS 341/07, v prípade výkladu ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z
výkladových metód jazyková, logická, systematická, teleologická, historická a komparatívna, absolútnu
prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému

a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Aj v spotrebiteľských sporoch musí
rozhodnutie súdu smerovať k spravodlivému a vyváženému usporiadaniu pomerov strán tak, aby
sa spotrebiteľovi, v okolnostiach prípadu, dostalo primeranej spotrebiteľskej ochrany za súčasného
rešpektovania poctivo nadobudnutých práv dodávateľa. Zákonná požiadavka uvedenia v úverovej
zmluve, tiež údaja o konečnej splatnosti úveru, nebola samoúčelná, ale jej skutočným zmyslom bolo

vytvorenie právnej garancie toho, aby spotrebiteľ mohol jednoducho posúdiť výhodnosť podmienok
poskytnutého úveru a následne aby mohol bezproblémovo realizovať práva a povinnosti, ktoré preňho z
úverovej zmluvy vyplývajú. To v úvahách o spôsobe interpretácie ust. § 9 ods. 2 písm. f) zák. č. 129/2010
Z. z. na posudzovaný prípad nevyhnutne musí viesť k otázke, či vymedzenie konečnej splatnosti úveru
vyjadrením počtu splátok a ich splatnosti, môže objektívne viesť k sťaženiu rozhodovania spotrebiteľa.

Podľa názoru odvolacieho súdu tak tomu nie je, pretože údaje o počte splátok a o ich splatnosti
umožňujú spotrebiteľovi bez potreby špeciálnych znalostí či zručností a bez osobitej pozornosti či
vynaloženia neprimeraného úsilia len jednoduchým úsudkom, termín konečnej splatnosti, pokiaľ by aj
bol popri údajoch o počte splátok a ich splatnosti preňho dôležitý, odvodiť. Odvolaciemu súdu sa v
tejto súvislosti žiada poznamenať, že potreba vyjadrenia exaktného údaja o konečnej splatnosti úveru

bude opodstatnená len v prípadoch, keď sa spôsob splácania úveru alebo i ďalšie úverové podmienky
vyznačujú takými zvláštnosťami, ktoré jednoduchú určiteľnosť konečnej splatnosti neprimerane sťažujú.
Ani pri hľadaní účelu a zmyslu posudzovaného zákonného ustanovenia, rovnako ako v prípade
údaja o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, nemožno prehliadať ciele
smernice 2008/48/ES a v tejto súvislosti tiež interpretačné závery ESD, formulované vo vzťahu k

určitosti vyjadrenia časových aspektov realizácie úverovej zmluvy a k následkom absencie niektorých
jej náležitostí. ESD v tejto súvislosti v už niekoľkokrát zmienenom rozhodnutí C42/15 formuloval tiež,
že z pohľadu smernice 2008/48/ES nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok
spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bezťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Zároveň tu ESD skonštatoval, že zmyslu a cieľu
smernice zodpovedá predpoklad takej vnútroštátnej úpravy a jej výklad vnútroštátnymi orgánmi, ktoré
za bezúročný a bezpoplatkový považujú úver pri absencii niektorej z náležitostí uvedených v článku 10

ods. 2 smernice len pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa
posúdiť rozsah svojho záväzku. Z toho vyplýva, že ani potreba eurokonformného výkladu neumožňuje
interpretovať zákonnú požiadavku vyjadrenia údaja o konečnej splatnosti úveru tak rigorózne, ako sa
domnieva žalobca.

16. Z týchto dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že úverová zmluva žalobcom postrádané náležitosti
podľa ust. § 9 ods. 2 písm. f) a k) zák. č. 129/2010 Z. z., v znení účinnom v čase jej uzavretia, má. I
napriek tomu je však úverová zmluva bezúročná a bez poplatkov.

17. Podľa. § 9 ods. 2 písm. j) veta pred bodkočiarkou zák. č. 129/2010 Z. z., v znení účinnom v
čase uzavretia úverovej zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí okrem všeobecných náležitostí

podľa Občianskeho zákonníka obsahovať tiež ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku,
ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o
spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery
nákladov.

18. Podľa ust. § 2 písm. i) zák. č. 129/2010 Z. z., v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy,
ročnou percentuálnou mierou nákladov sa pre účely tohto zákona rozumejú celkové náklady spotrebiteľa
spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského
úveru podľa § 19.

19. Podľa ust. § 2 písm. g) zák. č. 129/2010 Z. z., v znení účinnom v čase uzavretia úverovej
zmluvy, celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom sa pre účely tohto
zákona rozumie všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré
musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe,
okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace

so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o
poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných
podmienok.

20. Podľa ust. § 11 ods. 1 písm. b) zák. č. 129/2010 Z. z., v znení účinnom v čase uzavretia úverovej

zmluvy, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak (tiež) v zmluve
o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech
spotrebiteľa.

21. Pri výške úveru 1.500 €, výške mesačnej splátky 80,37 €, počte mesačných splátok 42,

poplatku za uzavretie úveru 107,88 €, nepredstavuje RPMN v úverovej zmluve deklarovanú
hodnotu 68,60 %, ale hodnotu 80,44 %. V úverovej zmluve bol teda uvedený údaj o RPMN vo
výške nezodpovedajúcej skutočnosti a naviac v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa v dôsledku
nezohľadnenia administratívneho poplatku za poskytnutie úveru.

22. Podľa ust. § 53 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

23. Podľa ust. § 53 ods. 5 OZ neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách, sú

neplatné.

24. Citované ustanovenia zakazujú pod následkom neplatnosti v spotrebiteľských zmluvách uvádzať
tiež ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa. Inak povedané, zmluvná voľnosť účastníkov spotrebiteľskej zmluvy je

obmedzená tiež tým, že nedovoleným, a teda neplatným, je tiež i dojednanie spôsobujúce značnú
nerovnováhu v ich právnom postavení. Obvyklá argumentácia dodávateľov, že spotrebiteľ sa oboznámil
so zmluvou, že si prečítal aj všeobecné obchodné podmienky, že podpisom s nimi vyjadril súhlas a
že súhlasil s každým takto upraveným inštitútom, povinnosťami na ňom viaznucimi, alebo jednoducholen preceňujúca význam v zmluve prejavenej vôle, či formálnu oddelenosť niektorého z dojednaní,
opomína podľa odvolacieho súdu samotnú podstatu spotrebiteľskej ochrany spočívajúcu na premise, že
spotrebiteľovi neprijateľné podmienky predovšetkým nemožno predkladať a pokiaľ tak dodávateľ urobí,

koná nepoctivo a musí byť uzrozumený s tým, že na takéto neprijateľné podmienky súd neprihliadne
bez ohľadu na to, či a do akej miery sa spotrebiteľ tou ktorou podmienkou zaoberal. Takto je podľa
názoru odvolacieho súdu treba z pohľadu ust. § 2 písm. g) zák. č. 129/2010 Z. z. nazerať aj na zmluvnú
podmienku poskytovania dodatkových služieb. Táto nepochybne predstavuje nad primeranú mieru
výrazný zásah do právneho postavenia spotrebiteľa, pretože nezanedbateľne zvyšuje jeho náklady

spojené s úverom bez zrejmej materiálnej protihodnoty. Nemožno preto racionálne pripustiť, aby náležite
informovaný spotrebiteľ dobrovoľne a bez vplyvu na možnosť dohodnutia zmluvného vzťahu i bez,
pre neho nevýhodnej podmienky, takúto nevýhodnú podmienku prijal; na strane druhej je notorietou,
že dodávatelia predkladajú spotrebiteľom formulárové návrhy zmlúv, ktoré vzhľadom na svoj rozsah,
formu, štruktúru a použité výrazové prostriedky, nie sú spotrebitelia schopní v rámci predzmluvného
rokovania komplexne poznať a v takomto rozpoložení obyčajne podpisujú písomnosti tak, ako sú im

predkladané, alebo nemajú reálne na výber a v záujme poskytnutia úveru, neraz v ťaživých životných
situáciách, pristúpia na akékoľvek úverové podmienky. Ani v posudzovanej veci nebola tvrdená a ani
dokazovaním zistená skutočnosť, ktorá by túto, inak paušálne sa vyskytujúcu situáciu pri uzatváraní
spotrebiteľskýchzmlúv,vakomkoľveksmere pozmenila.Itunemožnoinakakoskonštatovať,žežalobca
rozhodne nemal objektívne vzaté ekonomický, právny, praktický, ani iný dôvod, pokiaľ by o dohode o

poskytovaní služieb bolo jednané, a to korektne, natoľko, aby tomu i porozumel a pokiaľ by i mal reálne
na výber, aby na túto podmienku pristúpil. Takúto, pre spotrebiteľa na prvý pohľad zásadne nevýhodnú
zmluvnú podmienku nestačí podľa úvahy odvolacieho súdu kompenzovať len tým, že na ňu spotrebiteľ
pristúpi na osobitnom formulári, v ktorom naviac vyhlási, že na ňu pristúpil dobrovoľne. Dostatočné
vyváženie nerovnováhy totiž rozumne predpokladá dojednanie adekvátnej protihodnoty tejto nevýhody

pre spotrebiteľa za súčasnej úpravy primeraných záruk jeho ochrany, imanentnou súčasťou ktorej sú
tiež jasne, určito a zrozumiteľne formulované zmluvné podmienky a tiež ekonomicky prijateľné bremená
kladené na spotrebiteľa. V opačnom prípade je predstava, že náležite informovaný a poučený spotrebiteľ
si z alternatív - úver so službou, majúcou vo svojej podstate len informatívnu povahu a ten istý úver bez
tejto služby, avšak viac ako o polovicu lacnejšie, vyberie tú prvú, napriek tomu, že preňho nemá jasný a

konkrétny hodnotový význam a len výrazne zvyšuje jeho náklady, absolútne nemysliteľná. Navyše podľa
názoru odvolacieho súdu sa v skutočnosti nejedná zo strany žalovaného o službu, ale len o spôsob,
akým skreslil podmienky poskytnutia úveru v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd v tejto súvislosti
akcentuje, že v okolnostiach prípadu podľa jeho názoru niet skutočnosti, ktorá by z pohľadu ust. § 2
písm. g/ z. č. 129/2010 Z.z. odôvodňovala záver, že posudzovaná služba odkladu splátok nie je takou,

na ktorú by žalobca mohol nepristúpiť bez vplyvu na možnosť uzavrieť úverovú zmluvu, aj keď je to v
úverovej zmluve formálne deklarované.

25. Riadiac sa týmito úvahami dospel odvolací súd k záveru, že z dôvodu skreslenia podmienok
poskytnutiaúveruvneprospechspotrebiteľa,vyjadrenímčohojevúverovejzmluvenesprávnevyjadrený

údaj o RPMN, je potrebné úver považovať za bezúročný a bez poplatkový v zmysle ust. § 11 ods. 1
písm. d) zák. č. 129/2010 Z. z.

26. Vzhľadom na bezúročnosť a o bezpoplatkovosť úveru bol žalobca povinný žalovanému plniť v
rozsahu len poskytnutých peňažných prostriedkov zo zmluvy č. 8500009747 sumu 1.392,12 €. Nakoľko

sa žalovaný na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil podľa ust. § 451 ods. 1 OZ bol by povinný žalobcovi
vrátiť v zmysle ust. § 457 OZ vrátiť sumu 1.983,42 €.

27. Žalobca svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust
§ 365 ods. 1 písm. h) CSP, urobil predmetom odvolacieho prieskumu správnosť právneho posúdenia

súdom prvej inštancie otázky začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vo vzťahu k nároku zo
zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie. Podľa názoru odvolacieho súdu správny je záver, podľa
ktorého o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa bezdôvodne obohatil na jeho úkor,
sa žalobca vo vzťahu k sumám postupne plateným po tom, čo už vrátil žalovanému ním skutočne
poskytnuté peniaze, dozvedel v okamihu, kedy s vedomím skutkových okolností, z ktorých možno

objektívne vzaté vyvodiť záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverov, žalovanému ďalej plnil. Táto
úvaha reflektuje v právnej praxi jednotne uplatňované výkladové pravidlo, že oprávnený sa dozvie, že
došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil v zmysle ust. § 107 ods. 1 OZ vtedy,
keďzískaznalosťtakýchskutkovýchokolností,zktorýchjemožnévyvodiťzodpovednosťzabezdôvodnéobohatenie, pričom nadobudnutie informácií tiež o právnej stránke veci (napríklad o tom, ako možno
nárokprávnekvalifikovaťaleboomožnostidomáhaťsajehosplnenia),užniejepriposudzovaníokamihu
začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby relevantná. V súdnej praxi tento názor pri posudzovaní

nárokov na vrátenie neprávom zaplatených úrokov alebo poplatkov zo spotrebiteľských zmlúv viedol k
záveru, že nakoľko sa znalosť zákona predpokladá, spotrebiteľ disponuje už pri uzavretí spotrebiteľskej
zmluvyskutkovýmiinformáciami,čovzmluvepodľazákonachýbaaleboodporujezneniuzákona,apreto
pokiaľplnilnazákladezmluvyneplatnejaleboplatilviacakoprijalzbezúročnejabezpoplatkovejúverovej
zmluvy, od počiatku plnil s vedomím skutočností, objektívne umožňujúcich poznanie, že sa tým veriteľ

na jeho úkor obohacuje. V prípade posúdenia úverových zmlúv ako bezúročných a bezpoplatkových tak
začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby časovo splýva s okamihom úhrady tej ktorej sumy, ktorú
nad rámec skutočne poskytnutých peňazí dlžník veriteľovi zaplatil.

28. Premietnuté na daný prípad subjektívna premlčacia doba začala plynúť v prípade každej zo splátok
zaplatenýchvobdobímesiacovjúl2013ažmarec2015nadrámecposkytnutýchpeňazí,vráteniaktorých

sa žalobca domáhal, vždy odo nasledujúceho po ich zaplatení žalovanému. Vychádzajúc zo stranami
dohodnutej zročnosti splátok vždy k 14. dňu v mesiaci a zo skutočnosti, že splátkou zaplatenou v mesiaci
jún 2013 žalobca svoj úverový záväzok splnil, možno konštatovať v prípade splátky zaplatenej žalobcom
v mesiaci júl 2013, že subjektívna dvojročná premlčacia doba pre jej uplatnenie začala plynúť dňa
15.7.2013 a márne uplynula dňa 15.7.2015, nakoľko žalobu podal žalobca na súde až dňa 2.3.2017.

Rovnako došlo k premlčaniu ďalších 19 splátok zaplatených v období mesiacov august 2013 až február
2015. Naproti tomu v prípade splátky zaplatenej v mesiaci marec 2015 začala plynúť subjektívna
premlčacia doba dňa 15.3.2015 a uplynula by 15.3.2017, nárok však bol na súde uplatnený predtým
(2.3.2017), a preto rovnako ako je to aj v prípade nasledujúcich splátok, premlčacia doba neuplynula.
Z toho v konečnom dôsledku vyplýva, že nepremlčanou je zo žalobcom uplatnenej pohľadávky len jej

časť zodpovedajúca posledným 3 splátkam po 80,37 €, splátke v sume 73,11 €, 69,57 €, 7,26 € a 10,80
€ (podľa predloženého rozpisu splátok) a teda suma 401,85 €. V ostatnej časti je nárok uplatnený
žalobcom premlčaný.

29. Pokiaľ žalobca argumentuje špecifickosťou právnej situácie, ku ktorej dochádza následkom

obsahovej neúplnosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy a tiež osobitosťou postavenia spotrebiteľa v
právnom vzťahu z bezdôvodného obohatenia v prípadoch bezúročných a bezpoplatkových úverov,
odvolací súd poukazuje na to, že NS SR v uznesení sp. zn. 3 Cdo/169/2017 zo dňa 10.1.2018 formuloval
závery v obdobnej právnej situácii o akú ide aj v prejednávanej veci, teda v prípade spotrebiteľa
domáhajúceho sa vrátenia súm zaplatených na základe bezúročnej a bezpoplatkovej zmluvy o

spotrebiteľskom úvere. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že zmyslom spotrebiteľskej
ochrany je dosiahnuť rovnováhu práv a povinností dodávateľa a spotrebiteľa, narušenú ich nerovnakou
vyjednávacou silou a schopnosťou, a nie narúšať rovnováhu účastníkov právnych vzťahov, ktorá z
podstaty všeobecnej záväznosti právnej úpravy prirodzene vyplýva. Podľa názoru odvolacieho súdu
niet právneho, ekonomického a ani iného rozumného dôvodu pre to, aby zákonné podmienky plynutia

premlčacích lehôt boli posudzované vo vzťahu k spotrebiteľom inak ako v prípade ostatných fyzických
a právnických osôb. Odvolací súd upriamuje pozornosť tiež na to, že k záverom vyplývajúcim už zo
skorších rozhodnutí (3 Cdo/169/2017, 1 Cdo 67/2011 a 5 Cdo 121/2009) sa NS SR opätovne prihlásil aj v
uznesení sp. zn. 8 Cdo 163/2018 zo dňa 22.5.2019, ktorým odmietol dovolanie proti rozsudku krajského
súdu z dôvodu, že otázka začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného

obohatenia spotrebiteľovi je v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu riešená jednotne. Pokiaľ ide o
objektívnu premlčaciu dobu odvolací súd poznamenáva, že vzájomný vzťah oboch lehôt je taký, že sú
od seba nezávislé čo do svojho plynutia, začiatku aj konca. Preto ak skončí plynutie niektorej z nich,
právo sa premlčí bez ohľadu na druhú premlčaciu dobu. Z toho v procesných súvislostiach vyplýva,
že pre záver o premlčaní uplatneného práva postačí zistenie uplynutia i len jednej z dvojkombinácie

premlčacích dôb.

30. Zmyslom spotrebiteľskej ochrany je dosiahnuť rovnováhu práv a povinností dodávateľa a
spotrebiteľa, narušenú ich nerovnakou vyjednávacou silou a schopnosťou a nie narúšať rovnováhu
účastníkov právnych vzťahov, ktorá z podstaty všeobecnej záväznosti právnej úpravy prirodzene

vyplýva. Podľa názoru odvolacieho súdu niet právneho, ekonomického a ani iného rozumného dôvodu
pre to, aby zákonné podmienky plynutia premlčacích lehôt boli posudzované vo vzťahu k spotrebiteľom
inak ako v prípade ostatných fyzickým a právnickým osôb.31. Z uvedených dôvodov odvolací súd zmenil zamietavý výrok rozsudku súdu prvej inštancie podľa ust.
§ 388 CSP a to v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie spočívajúcej
v tom, že správne hmotnoprávne ustanovenie o premlčacích lehotách na vydanie bezdôvodného

obohatenianesprávneaplikovalnaustálenýskutkovýstavavčasti401,85€sprísl.žalobevyhovel.Úrok
z omeškania v zákonnej výške bol žalobcovi priznaný odo dňa 1.6.2017, keď žaloba bola žalovanému
doručená 30.5.2017, čo možno považovať zároveň za výzvu na plnenie, pretože nebolo v konaní
žalobcom preukázané, že žalovaného vyzval na plnenie už skôr (§ 563 OZ).

32.Vprevyšujúcomzamietavomvýrokupovažujeodvolacísúdrozsudoksúduprvejinštanciezasprávny
a preto v tejto časti potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1 CSP.

33. Rozhodnutie o trovách konania sa zakladá na ust. § 396 ods. 1 a 2 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP.
Keďže odvolací súd sčasti zmenil výrok prvoinštančného rozsudku, bolo jeho povinnosťou rozhodnúť
aj o trovách prvoinštančného konania. Toto vychádza z pomeru úspechu strán sporu osobitne ohľadne

nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. S poukazom na to, že žalobca v konaní uplatnil nárok vo
výške 2.091,29 € a konečným rozhodnutím mu bola prisúdená suma 401,85 €, predstavuje jeho úspech
19,21 % a úspech žalovaného 80,79 %. Z uvedeného vyplýva výsledný pomer úspechu žalovaného v
rozsahu 61,58 %. O výške týchto trov rozhodne súd prvej inštancie osobitným rozhodnutím.

34. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený

sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania

len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov

od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, zakých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§
435 CSP).