Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 9. apríl 2019

Súd: Okresný súd Nové Mesto nad Váhom
Spisová značka: 15T/9/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3519010036
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ján Odnoga

ECLI: ECLI:SK:OSNM:2019:3519010036.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Nové Mesto nad Váhom, samosudcom Mgr. Jánom Odnogom, v trestnej veci obžalovanej:

O. J., R.. X.XX.XXXX C. J., I. W., stíhanej pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2
písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona, na hlavnom pojednávaní
dňa 9.4.2019 takto

r o z h o d o l :

Obžalovaná: O. J., R.. X.XX.XXXX C. J. (I. W.), trvale bytom éI. N., R. K. Č.. XX, I. W., prechodne bytom
K..W.. Š. Č.. XXX/XX, R. K. R. C.

j e v i n n á, ž e

dňa 11.10.2017 v čase o 05:25 h v Novom Meste nad Váhom po ceste II/504 (Odborárska ul.)
smerom k svetelnej križovatke viedla osobné motorové vozidlo zn. Renault Laguna, ev.č. R., pričom
na štvorramennej svetelnej križovatke cesty I/54 (Ul. Ľ. Podjavorinskej a Beckovskej ul.), cesty II/504
(Odborárska ul.) a cesty III/1220 (Mnešická ul.), odbočovala vľavo z cesty II/504 (Odborárska ul.)
smerom na cestu I/54 (Ul. Ľ. Podjavorinskej), pričom svojím vozidlom narazila do chodca F. I., ktorý
prechádzal z ľavej strany po prechode pre chodcov, čím obžalovaná porušila ustanovenie § 19 ods. 4

zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, v dôsledku čoho došlo k zrážke uvedeného motorového vozidla s chodcom F. I., pri ktorej
poškodený F.E. I. utrpel zlomeninu hornej časti píšťaly a ihlice vpravo trieštivú s posunom a tržnú ranu
hlavy v čelovo temennej oblasti vpravo, ktoré zranenia si vyžiadali nutnosť hospitalizácie poškodeného
po dobu 7 dní, a ktoré zranenia závažným spôsobom narušili obvyklý spôsob života poškodeného po
dobu najmenej 42 dní,

t e d a

inému z nedbanlivosti spôsobila ťažkú ujmu na zdraví, a čin spáchala závažnejším spôsobom konania
- porušením dôležitej povinnosti uloženej jej podľa zákona,

č í m s p á c h a l a

prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138

písm. h) Trestného zákona

Z a t o s a o d s u d z u j e :

Podľa § 157 ods. 2 Trestného zákona s prihliadnutím na § 38 ods. 2, 3, § 36 písm. j), l), n) Trestného
zákona na trest odňatia slobody vo výmere 12 (dvanásť) mesiacov.Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona obžalovanej výkon trestu odňatia slobody podmienečne
odkladá.

Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona obžalovanej určuje skúšobnú dobu na 18 (osemnásť) mesiacov.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, s použitím § 39 ods. 1 Trestného zákona obžalovanej
ukladá trest zákazu činnosti spočívajúci v zákaze riadiť motorové vozidlá každého druhu vo výmere 6
(šesť) mesiacov.

o d ô v o d n e n i e :

Prokurátor Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom podal na tunajšom súde obžalobu sp. zn. Pv
794/17/3304-40 zo dňa 21.1.2019 na obžalovanú O. J., R.. X.XX.XXXX C. J., I. W., stíhanú pre prečin
ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm.
h) Trestného zákona, ktorého sa mala dopustiť na skutkovom základe ako je uvedené vo výroku o vine
tohto rozsudku.

Obžalovaná na hlavnom pojednávaní konanom dňa 9.4.2019 na Okresnom súde Nové Mesto nad
Váhom po poučení o možnosti urobiť vyhlásenie podľa § 257 ods. 1, ods. 4 a o následkoch v rozsahu
ods. 5 až 8 Trestného poriadku vyhlásila podľa § 257 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku, že je vinná
zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe. Následne preto samosudca postupoval podľa § 257 ods. 5

Trestného poriadku a obžalovanej kládol otázky uvedené v § 333 ods. 3 písm. c/, d/, f/, g/ a h/ Trestného
poriadku, na ktoré obžalovaná
odpovedala :
c) či rozumie, čo tvorí podstatu skutku, ktorý sa mu kladie za vinu,
odpoveď obžalovanej : áno

d) či bol ako obvinený poučený o svojich právach, najmä o práve na obhajobu, či mu bola daná možnosť
na slobodnú voľbu obhajcu a či sa s obhajcom mohol radiť o spôsobe obhajoby,
odpoveď obžalovanej : áno
f) či rozumie právnej kvalifikácii skutku ako trestného činu
odpoveď obžalovanej : áno

g)čiboloboznámenýstrestnýmisadzbami,ktorézákonustanovujezatrestnéčinyjemukladenézavinu,
odpoveď obžalovanej : áno
h) či sa dobrovoľne priznal a uznal vinu za spáchaný skutok, ktorý sa kvalifikuje ako trestný čin,
odpoveď obžalovanej : áno

Nakoľko obžalovaná odpovedala na všetky uvedené otázky slovom „áno“ a súd nemal pochybnosti o
pravdivostijejpriznania,pozistenístanoviskaprokurátoraapoškodenéhovyhlásenieobžalovanejovine
podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku prijal a zároveň podľa § 257 ods. 8 Trestného poriadku rozhodol,
že dokazovanie o skutku v rozsahu priznanej viny nevykoná a vykoná iba dokazovanie súvisiace s
výrokom o treste. Na základe uvedeného, súd potom obžalovanú uznal za vinnú zo spáchania prečinu

ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h)
Trestného zákona, nakoľko obžalovaná svojím konaním naplnila znaky skutkovej podstaty uvedeného
prečinu.

Z toho dôvodu súd na hlavnom pojednávaní dňa 9.4.2019 vykonal dokazovanie iba výsluchom

obžalovanej k jej osobným pomerom a oboznámením listinných dôkazov v súlade s ustanovením § 269
a to tak ako to vyplýva zo zápisnice o hlavnom pojednávaní.

Podľa § 278 ods. 2 Trestného poriadku súd ďalej pri svojom rozhodovaní prihliadal len na skutočnosti,
ktoré boli prebraté na hlavnom pojednávaní a opieral sa o dôkazy na hlavnom pojednávaní vykonané.

Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku hodnotil dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia,
založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od
toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Podľa § 34 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom

tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, abyviedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä
na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce
okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Podľa § 36 písm. j) Trestného zákona poľahčujúcou okolnosťou je to, že páchateľ viedol pred spáchaním

trestného činu riadny život.

Podľa § 36 písm. l) Trestného zákona poľahčujúcou okolnosťou je to, že sa páchateľ priznal k spáchaniu
trestného činu a trestný čin úprimne oľutoval.

Podľa § 36 písm. n) Trestného zákona poľahčujúcou okolnosťou je to, že páchateľ napomáhal pri

objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom.

Podľa § 38 ods. 2 Trestného zákona, pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na
pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností.

Podľa § 38 ods. 3 Trestného zákona ak prevažuje pomer poľahčujúcich okolností, znižuje sa horná
hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu.

Podľa § 38 ods. 8 Trestného zákona zníženie hornej hranice alebo zvýšenie dolnej hranice trestnej
sadzby podľa odsekov 3 až 6 sa vykoná iba v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby; základom na

zníženiealebozvýšenietrestnejsadzbyjerozdielmedzihornouadolnouhranicouzákonomustanovenej
trestnej sadzby. Zníženie hornej hranice alebo zvýšenie dolnej hranice zákonom ustanovenej trestnej
sadzby sa nepoužije v prípadoch, keď v osobitnej časti zákona je ustanovený iba trest odňatia slobody
na dvadsaťpäť rokov alebo doživotie.

Podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery
páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa
neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno
páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona súd môže podmienečne odložiť výkon trestu odňatia
slobody neprevyšujúceho dva roky, ak
a) vzhľadom na osobu páchateľa, najmä s prihliadnutím na jeho doterajší život a prostredie, v ktorom
žije a pracuje, a na okolnosti prípadu, má dôvodne za to, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti a
nápravu páchateľa výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona trest zákazu činnosti spočíva v tom, že sa odsúdenému
po dobu výkonu tohto trestu zakazuje výkon určitého zamestnania, povolania alebo funkcie alebo takej
činnosti, na ktorú treba osobitné povolenie alebo ktorej podmienky výkonu upravuje osobitný predpis.
(2) Trest zákazu činnosti môže súd uložiť na jeden rok až desať rokov, ak sa páchateľ dopustil trestného

činu v súvislosti s touto činnosťou.

Obžalovaná na hlavnom pojednávaní uviedla, že svoje konanie veľmi ľutuje, mrzí ju to, nikdy sa jej nič
také nestalo. Na Slovensku žije tri roky, pričom za prácou dochádza do Trenčína autom, inak by sa tam
nevedela dostať. Auto potrebuje. Pracuje v spoločnosti LES, na Bratislavskej ceste č. 592 v Trenčíne na

pozícii vedúca oddelenia kvality, k prevádzke jej autobus nechodí, pracovnú dobu má od 6tej do 14:30,
ale robieva niekedy aj nadčasy do 15:30. Práca sa jej veľmi páči. Zarába okolo 950 Eur netto. Žijú s
manželom v prenajatom byte, aj s dcérou, ktorá prvý rok chodí do školy na Slovensku. V rodine majú dve
autá, na druhom dochádza denne manžel do práce do Hlohovca alebo chodí na firemnom. Od nehody
obžalovaná stále šoféruje, vodičský preukaz jej nebol zadržaný, dáva si viac pozor.

Z odpisu z registra trestov vyplýva, že obžalovaná nebola doposiaľ odsúdená za spáchanie trestného
činu ani postihnutá za spáchanie priestupku. Taktiež z evidenčnej karty vodiča - obžalovanej vyplýva, že
sa na území Slovenskej republiky nedopustila spáchania dopravného priestupku. Zo správy Mesta NovéMesto nad Váhom vyplýva, že obžalovaná nemá podlžnosti voči mestu a jej správanie nebolo riešené
Komisiou pre bezpečnosť a verejný poriadok.
Z čestného prehlásenia spoločnosti LES Slovakia s.r.o., Dúbravská cesta 2, Bratislava, IČO: 48282316

vyplýva, že obžalovaná je v ich spoločnosti na prevádzke v Trenčíne zamestnaná od 1.10.2018, t.č.
na pozícii vedúcej oddelenia kvality, s tým, že dochádza denne do práce z Nového Mesta nad Váhom
do Trenčína, pričom ich spoločnosť nezabezpečuje zvážanie zamestnancov firemnými autobusmi,
obžalovaná teda potrebuje motorové vozidlo a to za účelom dochádzky „do“ a „zo“ zamestnania.
K hodnoteniu obžalovanej zamestnávateľ uviedol, že dosahuje vynikajúce výsledky, je samostatná,

kreatívna, s možnosťou kariérneho rastu.

V súvislosti s rozhodovaním o treste je vždy potrebné zohľadniť základné pravidlá pre ukladanie trestu
uvádzané v § 34 Trestného zákona. Toto ustanovenie v odseku 1 zakotvuje účel trestu, podľa ktorého
trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej
činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od

páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.
Trest je pritom jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho
funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom
trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok
individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu - rehabilitácia), a jednak aj voči ďalším členom

spoločnosti - potenciálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné
pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti).
Ochrana spoločnosti sa tak uskutočňuje dvoma základnými prvkami, a to prvkom donútenia (represie) a
prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom treba mať na zreteli
dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou.

Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol
riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov
od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov
spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie,
za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti

a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a
generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi
jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, tak na
páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti.
Ďalšou nevyhnutnou zásadou pri ukladaní trestu je aj zásada proporcionálnosti (úmernosti) trestu, z

ktorej vyplýva, že trest musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu. Úmernosť trestu okrem iného
určuje aj pohnútka páchateľa, možnosti jeho nápravy ale taktiež následky spôsobené následky trestným
činom. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára z veľkej časti už na základe hodnotenia
povahy a závažnosti spáchaného trestného činu (t.j. či ide o prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin)
pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Možnosť nápravy páchateľa konkretizuje jeho osobu vo

všetkých zásadných súvislostiach. Primárne ide o stanovenie prognózy budúceho vývoja správania sa
páchateľa na základe objasnenia jeho osobnostných vlastností a ich spojitostí so spáchaným trestným
činom, vrátane vplyvu sociálnej mikroštruktúry. Z hľadiska posúdenia možnosti nápravy páchateľa má
veľký význam celkový spôsob jeho života a jeho správanie pred spáchaním trestného činu a jeho
postoj k spáchanému trestnému činu (Rt 23/1967). Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť

vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje záujmom spoločnosti, štátu
a členom spoločnosti pred útokmi páchateľov trestných činov a výchovným pôsobením na ostatných
členov spoločnosti.
V intenciách vyššie uvádzaných základných zásad pre ukladanie trestu súd pri prihliadnutí na spôsob
spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, na osobu

páchateľa, jeho pomery a možnosť nápravy uložil obžalovanej ako druh trestu trest odňatia slobody a to
na samej dolnej hranici trestnej sadzby vo výmere 12 mesiacov s podmienečným odkladom a určením
skúšobnej doby na 18 mesiacov a trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá pod zákonnú dolnú
hranicu vo výmere 6 mesiacov.
Pri obligatórnom skúmaní pomeru a miery závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností súd u

obžalovanej zistil 3 poľahčujúce okolnosti a to podľa § 36 písm. j) Trestného zákona, že obžalovaná
viedla pred spáchaním trestného činu riadny život, ďalej podľa § 36 písm. l) Trestného zákona, že sa
obžalovaná priznala a svoj čin úprimne oľutoval a ďalej podľa § 36 písm. n) Trestného zákona, že
napomáhala pri objasňovaní trestnej činnosti v konaní pred súdom príslušnému orgánu a to súdu, keďžeobžalovaná svojím vyhlásením o vine na hlavnom pojednávaní v zmysle § 257 ods. 1 písm. b) Trestného
poriadku v podstate odbremenila súd od dokazovania jej viny, ktorou skutočnosťou napomáhala súdu
pri objasňovaní trestnej činnosti (viď tiež stanovisko Najvyššieho súdu SR č. 44 uverejnené v Zbierke

stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR č. 5/2017). V tejto súvislosti je tiež potrebné uviesť, že
obžalovanásapriznávalaaskutokľutovalaužajvprípravnomkonaníprisvojomvýsluchu.Uobžalovanej
súd pritom nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť.
Obžalovanú súd odsúdil a trest jej ukladal za prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 2 Trestného
zákona, kde je základná trestná sadzba v rozmedzí 1 až 5 rokov. Vzhľadom k tomu, že v prípade

obžalovanej prevažoval pomer poľahčujúcich okolností nad priťažujúcimi 3:0, znižovala sa zákonom
ustanovená horná hranica trestnej sadzby o jednu tretinu, z toho dôvodu, konečné rozmedzie trestnej
sadzby po úprave predstavovalo trestnú sadzbu 1 rok až 3 roky a 8 mesiacov. Súd pri konečnom
rozhodovaní o výške trestu odňatia slobody, prihliadol aj na samotný postoj obžalovanej k spáchanému
trestnému činu, teda, že sa k spáchaniu priznala, trestný čin oľutovala a na hlavnom pojednávaní urobila
vyhlásenie, že je vinná, čím obžalovaná neodvolateľne prijal všetky právne účinky uznania viny bez

vykonania dokazovania ohľadom viny na hlavnom pojednávaní. Okrem toho súd prihliadol na pomer
poľahčujúcich a priťažujúcich okolností až 3:0 v prospech poľahčujúcich okolností. Súd pri rozhodovaní
neopomenul ani predchádzajúci život obžalovanej, ktorá je v podstate podľa slovenských evidencii
bezúhonnou osobou nielen čo do odsúdenia za trestný čin ale aj priestupok (na Slovensku žije 3 roky).
Na základe uvedeného súd mal za to, že je možné ukladať obžalovanej trest odňatia slobody na samej

dolnej hranici trestnej sadzby vo výmere 12 mesiacov, ktorý trest je vzhľadom na to, že sa jedná o
nedbanlivostný trestný čin ako aj vzhľadom na postoj obžalovanej k jeho spáchaniu považovať za
dostatočný za nápravu obžalovanej ako aj ochranu spoločnosti.
Ukladanie iného trestu a to tak ako to navrhovala obžalovaná a to peňažného trestu bez uloženia trestu
zákazu činnosti by podľa názoru súdu nielen nezodpovedalo závažnosti spôsobených následkov na

zdraví poškodeného a to viacmesačných zdravotných ťažkostí ale by ich aj dehonestovalo a to aj s
prihliadnutím ku všetkým okolnostiam a spôsobu spáchania trestného činu, keďže obžalovaná zrazila
poškodeného na svetelnej križovatke na prechode pre chodcov, teda na mieste, ktoré na jednej strane vo
zvýšenej miere chráni chodcov pri prechode vozovkou a na druhej strane, pred ktorým vodič motorového
musí zvýšiť pozornosť s ohľadom práve na zvýšenú ochranu chodcov. Uvedené miesto zároveň nebolo

neznámym miestom pre obžalovanú, po tomto chodila pravidelne.
Zároveň súd skúmal zákonné podmienky na povolenie odkladu výkonu trestu v zmysle § 49 ods. 1 písm.
a), § 50 ods. 1 Trestného zákona, pričom súd dospel k záveru, že vzhľadom na osobu obžalovanej
s prihliadnutím na jej doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje a na okolnosti prípadu, na
zabezpečenia ochrany spoločnosti a nápravu páchateľa výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutý a

preto postupom podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, § 50 ods. 1 Trestného zákona obžalovanej
výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil a zároveň jej určil skúšobnú dobu na 18 mesiacov,
ktorú považuje za primeranú.
Keďže obžalovaná spáchala trestný čin v súvislosti s vedením motorového vozidla, súd za použitia § 61
ods. 1, ods. 2 a nakoniec aj § 39 ods. 1 Trestného zákona ukladal obžalovanej aj trest zákazu činnosti

riadiť motorové vozidlá. Súd bol pritom toho názoru, že tento trest je potrebné obžalovanej uložiť za
spáchanú trestnú činnosť, okolnosti jej spáchania a následky na zdraví poškodeného.
Súd pritom uvádza, že v zmysle § 61 ods. 2 Trestného zákona trest zákazu činnosti môže súd
uložiť, ale nemusí a to v prípadoch, v ktorých sa páchateľ dopustil trestného činu v súvislosti s touto
činnosťou, na rozdiel od ustanovení, kde je uloženie trestu zákazu činnosti obligatórne. Ukladanie

trestu zákazu činnosti je tak v § 61 ods. 2 Trestného zákona fakultatívne zo strany súdu. Súd by
mal pritom zvažovať, či okrem iného aj vzhľadom na okolnosti spáchania trestného činu, spôsob jeho
spáchania a jeho následky, osobu obžalovaného, poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, je uloženie tohto
trestu nevyhnutné s ohľadom na zásadu tak individuálnej ako aj generálnej prevencie, pričom obe
tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi prevencie v

zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu, tak na páchateľa trestného činu, ako i
na ostatných členov spoločnosti. Súdna prax sa pritom zhoduje v tom, že uloženie trestu zákazu činnosti
je spravidla odôvodnené najmä v prípadoch dopravných nehôd, kedy k spáchaniu trestného činu dôjde
závažnejším spôsobom konania. Na jednej strane je pravdou, že aj v takých prípadoch môžu existovať
také výnimočné okolnosti na strane páchateľa, že súd trest zákazu činnosti neuloží vôbec, spravidla sa

môže jednať napríklad o vážny zdravotný stav páchateľa, prípadne bydlisko mimo miesta akejkoľvek
dopravy v spojení so samoživiteľstvom vo vzťahu k rodine, avšak podľa názoru súdu, takéto výnimočné
okolnosti na strane obžalovanej nie sú dané. Pri samej dôvodnosti uloženia trestu zákazu činnosti súd
poukazuje na spôsob spáchania trestného činu a to že obžalovaná zrazila poškodeného na svetelnejkrižovatke na prechode pre chodcov, pričom toto miesto obžalovaná dobre poznala. Ďalej súd uvádza,
že došlo k závažným následkom na zdraví poškodeného, spôsobeniu ťažkej ujmy na jeho zdraví, ktoré
následky mu po dobu viacerých mesiacov sťažovali jeho zabehnutý spôsob života a obmedzovali ho.

Súd pritom uvádza, že trest má byť skutočne aj trestom pre toho, komu je ukladaný a teda negatívne
následky, ktoré páchateľ niekomu spôsobí (hoci aj z nedbanlivosti, lebo aj neúmyselné trestné činy sú
stále trestné činy) by sa mali odraziť aj v tom smere, aby aj on sám (páchateľ) pociťoval negatíva z
uloženého trestu vyplývajúce. Neuloženie trestu zákazu činnosti a prípadné uloženie iba peňažného
trestu ako žiadala obžalovaná by podľa názoru konajúceho súdu neboli dostatočné.

Ako súd uvádza vyššie, pri ukladaní trestu je potrebné s ohľadom aj na generálnu prevenciu vyhodnotiť,
aby ukladaný trest utvrdil aj pocit právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti
nevynímajúcsamotnéhopoškodeného.Súdpritomvyslovujenázor,ženeuloženietrestuzákazučinnosti
vôbec(prineexistenciiosobitnevýznamnýchokolnostíakosúpopisovanépríkladmovyššie)prispáchaní
trestného činu spôsobom zrazenia osoby na križovatke pri jej riadnom prechode cez prechod pre
chodcov, by z pohľadu generálnej prevencie nebol udržateľný. Aj zo strany spoločnosti, uložený trest

musí byť vnímaný ako spravodlivý a musí výchovne pôsobiť aj na ostatných aj v tom smere, že zrazenie
chodca na prechode s vážnymi zdravotnými následkami môže mať za následok aj nemožnosť po určitú
dobu viesť motorové vozidlá, čo v čase, kedy je vozidlo vo väčšine domácnosti samozrejmosťou a je
využívané na uľahčenie a zjednodušenie bežného života, môže byť veľkým obmedzením. Je pravdou,
že na osobu obžalovanej nie je potrebné zvlášť extra pôsobiť z pohľadu individuálnej prevencie, keďže

nespáchala nielen trestný čin ale ani priestupok a to ani v období od spáchania trestného činu po
rozhodovanie súdu (ktoré skutočnosti súd zohľadnil pri ukladaní výšky trestu zákazu činnosti ako je
uvedené ďalej), avšak zo zásad pre ukladanie trestov vyplýva, že disproporcia medzi individuálnou
a generálnou prevenciou by viedla k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu ako by to podľa
názoru súdu bolo aj v tomto prípade, ak by súd trest zákazu činnosti neuložil vôbec. Súd pri ukladaní

trestu zákazu činnosti prihliadol aj k tomu, že obžalovaná síce dochádza za prácou z Nového Mesta nad
Váhom do Trenčína, avšak podľa vyjadrenia jej zamestnávateľa, vozidlo nepotrebuje priamo pre výkon
jej pracovnej činnosti, o prácu teda nepríde tým, že by jej bol uložený trest zákazu činnosti. Je pravdou,
že uložený trest jej môže „skomplikovať“ dochádzanie do práce, podľa názoru súdu však dochádzanie
z Nového Mesta nad Váhom do Trenčína, kde premáva aj verejná hromadná doprava, je bežné a to aj

s prihliadnutím na prípadný presun hromadnou dopravou v meste, prípadne pešo. Taktiež súd prihliadol
k tomu, že obžalovaná nie je jedinou osobou s vodičským oprávnením v rodine, šoféruje aj jej manžel,
pričom v rodine majú dve vozidlá. Je tak z pohľadu dopravy zabezpečená aj prípadná starostlivosť o
dieťa obžalovanej.
Napriek tomu, že súd mal za to, že trest zákazu činnosti je síce potrebné obžalovanej uložiť, bol aj

toho názoru, že nie je potrebné vzhľadom na postoj obžalovanej k spáchanému trestnému činu, trom
poľahčujúcim okolnostiam a žiadnej priťažujúcej, pomerom a osobe obžalovanej ukladať jej trest zákazu
činnosti v minimálnej sadzbe v trvaní jedného roka, pretože by to vzhľadom na všetky zistené okolnosti
najmä ako osoby obžalovanej a jej predchádzajúceho života bolo pre ňu neprimerane prísne a je
postačujúce uložiť jej aj trest kratšieho trvania a to vo výmere 6 mesiacov. Okolnosťami prípadu sú

pritom všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv na posúdenie povahy, charakteru a závažnosti trestného
činu, vrátane možnosti nápravy páchateľa. Pomery páchateľa sa týkajú zasa jeho osobnostného
hodnotenia. Ide teda o okolnosti, ktoré charakterizujú osobu páchateľa ako objekt trestu a tiež o
okolnosti, pre ktoré je rovnaký trest pre rôznych páchateľov rôzne citeľný. Ich význam pre mimoriadne
zníženie trestu sa zhodnotí podobne ako význam okolnosti prípadu. Z hľadiska tohto ustanovenia

sa vyžaduje, aby išlo o pomery takého charakteru, z ktorých je zjavné, že uložený trest v rámci
zákonnej trestnej sadzby by páchateľ pociťoval podstatne citeľnejšie ako iný páchatelia. V podstate
sa hodnotia rodinné, osobné, sociálne a pracovné pomery, ktoré existujú v čase rozhodovania o
treste. Za pomery páchateľa odôvodňujúce postup podľa § 39 Trestného zákona súdna prax považuje
aj viac významných poľahčujúcich okolností pri neexistencii žiadnej priťažujúcej okolnosti, ako aj

predchádzajúca predchádzajúca bezúhonnosť. Na základe uvedeného súd mal za to, že sú dané
dôvody na mimoriadne zníženie trestu zákazu činnosti u obžalovanej postupom podľa § 39 ods. 1
Trestného zákona na trest zákazu činnosti vo výmere 6 mesiacov. Najmä s prihliadnutím na osobu
obžalovanej, jej nielen doterajšiu beztrestnosť, ale aj v podstate akúkoľvek bezúhonnosť (vrátane
priestupkovej a to aj pokiaľ sa týka dopravných priestupkov v čase od spáchania trestného činu), kedy

sa nikdy nedopustila spáchania ani jedného priestupku. Naviac v jej prospech hrajú tri poľahčujúce
okolnosti a žiadna priťažujúca. Takýto predchádzajúci život obžalovanej s prihliadnutím na všetky vyššie
popísané skutočnosti, je podľa názoru súdu dôvodom na to, aby obmedzenie v podobe zákazu vedenia
motorových vozidiel trvalo len nevyhnutný čas, ktorým je v tomto konkrétnom prípade podľa názoru súdudoba 6 mesiacov. Súd zároveň dáva do pozornosti, že pokiaľ obžalovaná povedie aj naďalej riadny život,
po výkone polovice trestu zákazu činnosti bude môcť požiadať o podmienečné upustenie od výkonu
jeho zvyšku, na základe čoho potom, jej predchádzajúca trestná a priestupková bezúhonnosť môže byť

dôvodom, že trest zákazu činnosti bude trvať 3 mesiace.
S prihliadnutím na uvedené, súd mal za to, že práve takto uložený trest u obžalovanej bude napĺňať
nielen znaky zákonnosti, ale aj spravodlivosti a individualizácie trestu a zároveň bude plniť funkciu
individuálnej ako aj generálnej prevencie a preto súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti
rozsudku.

Keďže poškodený v rámci už prípravného konania výslovne uviedol, že si náhradu škody v trestnom
konaní neuplatňuje, rozsudok neobsahuje výrok o náhrade škody.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho oznámenia prostredníctvom
Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom na Krajský súd v Trenčíne. Právo podať odvolanie neprináleží
tomu, kto sa tohto práva už výslovne vzdal. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho,

komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až
doručenie rozsudku.

Odvolanie môže podať prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku a to v neprospech i v prospech
obžalovaného.

Odvolanie môže podať obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Odvolanie môžu podať v prospech obžalovaného okrem obžalovaného a prokurátora i príbuzní
obžalovaného v priamom rade, jeho súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh (pre nesprávnosť

výroku, ktorý sa týka obžalovaného). Prokurátor môže tak urobiť i proti vôli obžalovaného.

Odvolanie môžu podať zákonný zástupca obžalovaného, opatrovník obžalovaného a obhajca
obžalovaného pre nesprávnosť výroku, ktorý sa priamo týka obžalovaného, a to v jeho prospech. Ak
je obžalovaný pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ak je jeho spôsobilosť na právne úkony

obmedzená, môže i proti vôli obžalovaného za neho v jeho prospech odvolanie podať aj jeho zákonný
zástupca alebo jeho obhajca.

Odvolanie môže podať štátny orgán starostlivosti o deti a mládež pre nesprávnosť výroku, ktorý sa týka
mladistvého obžalovaného, a t len v jeho prospech, a to aj proti jeho vôli.

Odvolanie môže podať poškodený, ktorý si uplatnil nárok na náhradu škody, pre nesprávnosť výroku o
náhrade škody, a to v neprospech obžalovaného. Ak je poškodeným právnická osoba, odvolanie môže
podať len osoba oprávnená konať za právnickú osobu.

Odvolanie môže podať zúčastnená osoba pre nesprávnosť výroku o zhabaní veci.

Osoba oprávnená podať odvolanie proti niektorému výroku rozsudku môže ho napadnúť aj preto, že
taký výrok nebol urobený, ako aj pre porušenie ustanovení o konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, ak
toto porušenie mohlo spôsobiť, že výrok je nesprávny alebo že chýba.