Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 13. december 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/191/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2604899877
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2604899877.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Zlatice Javorovej a členov senátu JUDr.

Gabriely Briškovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobkyne: Q. O., rod. O., nar. XX. R. XXXX,
trvalobytomO.Q.,ul.W.XXX/XX,zastúpenáadvokátom:JUDr.ĽubomírSchweighofer,Šafárikovonám.
2, 811 02 Bratislava, proti žalovaným: 1/ U. G., rod. E., nar. X. Q. XXXX, trvalo bytom O. Q., ul. M. R.
B. XXX/X, 2/ X. G., nar. XX. U. XXXX, trvalo bytom O. Q., ul. M. R. B. XXX/X, obaja žalovaní zastúpení
advokátom: JUDr. Juraj Procházka, Lakšárska Nová Ves 403, za účasti: Allianz - Slovenská poisťovňa,
a.s., Dostojevského rad 4, 815 74 Bratislava, IČO: 00151700 ako intervenienta na strane žalovaného
2/, o náhradu škody 28.095,00 eur, o odvolaniach žalobkyne, žalovaných 1/ a 2/ a intervenienta proti

rozsudku Okresného súdu Senica z 21. marca 2017 č. k. 5C/95/2004-481, takto

r o z h o d o l :

I.Odvolacísúdnapadnutýrozsudoksúduprvejinštancievzamietajúcejčastivecisamejonáhradeškody
na zdraví titulom sťaženia spoločenského uplatnenia a titulom mimoriadneho zvýšenia bolestného a vo
vyhovujúcej časti veci samej o náhrade škody titulom mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského
uplatnenia vo vzťahu k fyzickej ujme p o t v r d z u j e .

II. V zamietajúcej časti veci samej o náhrade škody na zdraví titulom mimoriadneho zvýšenia sťaženia

spoločenského uplatnenia vo vzťahu k psychickej ujme napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n
í tak, že žalovaná 1/ a žalovaný 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni sumu 11.949,81
eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

III. Žalobkyňa má proti žalovaným 1/ a 2/ právo na plnú náhradu trov konania z prisúdenej sumy.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni
spoločne a nerozdielne sumu 1.691,11 eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku; II. vo zvyšku
žalobu zamietol a III. žalovaným 1/ a 2/ a intervenientovi náhradu trov konania nepriznal.

Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust. § 100 ods. 1, § 106 ods. 1, § 420 ods. 1 a 3 O. z.
(Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a § 7 ods. 1 až 3 vyhlášky
ministerstiev zdravotníctva a spravodlivosti, Štátneho úradu sociálneho zabezpečenia a Ústrednej rady
odborov č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia.
Vecne dôvodil, že z vykonaného dokazovania vyvodil právny záver, že žaloba bola podaná len sčasti
dôvodne. Dospel k záveru, že nárok uplatnený žalobkyňou nie je premlčaný i keď sa žalobkyňa, resp.
jej zákonní zástupcovia, dozvedeli o škode a o tom kto za ňu zodpovedá po prvýkrát už dňa 27.8.2000,

kedy bola žalobkyňa pohryzená psom žalovaných 1/ a 2/, zo znaleckého dokazovania v danej veci
mal však preukázané, že zdravotný stav žalobkyne s poukazom na jej fyzické zranenia, bolo možné
považovať za ustálený až po ukončení jej rastu, čo je spravidla medzi 16 až 18 rokom života človeka,
pričom žaloba bola podaná na súd dňa 1.7.2004, teda v čase kedy mala žalobkyňa 14 rokov. Žalobkyňasi v spore uplatnila nárok na priznanie mimoriadneho zvýšenia náhrady za bolesť a SSU, a to vo
výške 20-násobku bodového ohodnotenia jej úrazu. Žalobkyňou žalovaná suma 28.095 eur pozostáva
z náhrady 20-násobku bolestného v sume 2.554,27 eur a z 20-násobku SSU v sume 25.540,73 eur.

Mimoriadne zvýšenie náhrady za SSU žalobkyne v sume 25.540,73 eur pozostáva z dvoch častí, a to
zo sumy 23.849,62 eur predstavujúcej trvalé následky na psychike žalobkyne a zo sumy 1.691,11 eur
predstavujúcej trvalé následky žalobkyne vo sfére fyzickej ujmy, čo sa týka keloidných jaziev.
V konaní vo vzťahu k priznaniu mimoriadneho zvýšenia náhrady za bolesť neboli preukázané žiadne
mimoriadne okolnosti odôvodňujúce jeho priznanie. Nebolo preukázané, že by dĺžka hospitalizácie

žalobkyne po úraze bola výnimočne dlhá, že by došlo ku komplikáciám v priebehu liečby alebo k
nutnosti opakovaných zákrokov, keď správy lekárov potvrdzujú pooperačný priebeh liečby žalobkyne
za normálny a nebola preukázaná ani skutočnosť, že žalobkyňa v súvislosti s liečením úrazu prežívala
zvlášť mučivé útrapy, a preto súd žalobu v časti uplatneného mimoriadneho zvýšenia náhrady za bolesť
v sume 2.554,27 eur zamietol.
Súd prvej inštancie však mal na základe vykonaného dokazovania, a to najmä Znaleckým posudkom č.

6/2015 vypracovaným znalcom z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia MUDr. Martinom
Huťanom, PhD., ako i jeho výsluchom preukázané, že žalobkyňa evidentne trpí v dôsledku úrazu
trvalými následkami vo sfére fyzickej ujmy, nakoľko do dnešného dňa jej zostali keloidné jazvy na
tvári, teda na viditeľnom mieste tela, a preto jej súd priznal mimoriadne zvýšenie náhrady za SSU, súc
viazaný žalobným petitom, v ňou uplatnenej sume 1.691,11 eur predstavujúcej trvalé následky vo sfére

fyzickej ujmy, keďže žalobkyňa na základe výsledkov znaleckého dokazovania až do skončenia konania
nepožiadalaorozšíreniepetitužalobyvtomtosmere.Čosatýkažalobkyňouuplatnenéhomimoriadneho
zvýšenia náhrady za SSU týkajúceho sa trvalých následkov na psychike žalobkyne v sume 23.849,62
eur súd dospel k záveru, že v tejto časti nie je žaloba dôvodná. Výsluchom prizvanej znalkyne z odboru
zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria MUDr. Patrície Tropek ako i jej znaleckým úkonom, ktorý

je súčasťou Znaleckého posudku č. 6/2015 vypracovaného znalcom MUDr. Martinom Huťanom, PhD.,
mal súd preukázané, že v dôsledku úrazu u žalobkyne zistila dve poruchy, a to izolovanú fóbiu a sociálnu
fóbiu. Izolovaná fóbia v prípade žalobkyne predstavuje fóbiu zo psov a sociálna fóbia predstavuje
narušenie jej sebahodnotenia, teda samu seba nie je schopná vnímať bez akéhokoľvek narušenia. Táto
sociálna fóbia sa podľa zistení znalkyne začala prejavovať u žalobkyne v roku 2004, teda keď mala

14 rokov. Znalkyňa však zistila, že žalobkyňa doteraz nikdy v tomto smere liečená nebola, nepodrobila
sa akémukoľvek liečeniu, či už prostredníctvom psychológa, psychiatra alebo psychoterapeuta a ani
znalkyňu žalobkyňa nepožiadala o liečenie. Z uvedeného súd vyvodil záver, že v čase keď žalobkyňa
žila ešte pod dozorom svojich rodičov, títo nebadali nutnosť psychiatrickej liečby svojej dcéry v dôsledku
pohryzenia psom žalovaných a ani samotná žalobkyňa v čase svojej dospelosti nemá potrebu a záujem

o liečenie svojej údajnej psychickej traumy, hoci podľa tvrdení znalkyne izolovaná ako i sociálna fóbia sú
liečiteľné. O tak vážne narušenej psychike žalobkyne ako tvrdí znalkyňa nesvedčí ani jej terajší spôsob
života, kedy žalobkyňa sama bez svojich rodičov a blízkej rodiny je schopná riadne žiť a študovať na
vysokej škole v tak vzdialenej krajine ako je Čína, a to bez závažnej ujmy na jej psychike. Ak by psychika
žalobkyne bola tak vážne narušená ako tvrdí, tohto by s veľkou pravdepodobnosťou nebola schopná.

Súd prvej inštancie dospel k záveru, že tvrdenie žalobkyne, že trpí v dôsledku úrazu takou psychickou
traumou,ktorábyjejbránilavbežnomspôsobeživota,jeúčelové,apretojejžalobuvčastimimoriadneho
zvýšenia náhrady za SSU týkajúceho sa trvalých následkov na psychike žalobkyne v sume 23.849,62
eur ako nedôvodnú zamietol.
V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 257, § 262 ods. 1 CSP (zákona

č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku), vecne úspechom žalovaných a intervenienta v spore
vo výške 88 %, nepriznaním im náhrady trov konania z dôvodu, že v danom prípade existujú dôvody
hodnéosobitnéhozreteľa,spočívajúcevcharakteresporu,vktoromsajednáonáhraduškodyvzniknutej
žalobkyni pohryzením psom žalovaných, a to v čase keď táto bola ešte malým dievčaťom.

2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podali včas odvolanie žalovaní 1/ a 2/ a to iba v
jeho vyhovujúcej časti veci samej a v časti trov konania, s návrhom na jeho zmenu v napadnutej
časti zamietnutím žaloby a priznaním im náhrady trov konania v rozsahu 100%. Dôvodili, že súd
prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil. Zotrvali na svojom stanovisku, že samotný pôvodný
žalobný návrh je z vecného hľadiska nedôvodný. Pôvodne žalovaná čiastka 846.390 Sk (28.095

eur) predstavovala požadované odškodné z titulu bolestného, ohodnotené na 67,5 bodu a SSU,
ohodnoteného na 650 bodov, zvýšené pre údajné splnenie zákonných dôvodov uvedených v § 7 ods.
3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. z dôvodu hodného osobitného zreteľa na 20-násobok. Zdôraznili, že v
pôvodnej žalobe z 28.4.2004 žalobkyňa nijako nešpecifikovala požadovaný nárok v časti SSU, z textužaloby je možné vyvodiť, že požadovaný nárok spočíval výlučne vo sfére psychickej ujmy. Nárok na
odškodné z titulu trvalých následkov žalobkyne vo sfére fyzickej ujmy text ani petit žaloby neobsahoval.
Teda pôvodná žaloba, ani upravená po rozšírení nároku na 67.416,85 eur, doručená súdu 8.9.2010

neobsahovala žalovanie nároku na odškodné z titulu trvalých následkov žalobkyne vo sfére fyzickej
ujmy. Vyjadrenie zástupcu žalobkyne na pojednávaní 21.2.2017, kde až po výzve súdu na jednoznačné
špecifikovaniežalovanéhonárokuuviedolkonkrétnupožadovanúčiastku,niejemožnébezjednoznačne
formulovaného žalobného nároku v petite žaloby považovať za riadnu žalobu. Z uvedeného dôvodu
považovali priznanie nároku na odškodné z titulu trvalých následkov žalobkyne vo sfére fyzickej ujmy

za nedôvodné. Žalobkyňa, resp. v čase podania žaloby jej rodičia ako zákonní zástupcovia s evidentne
klamlivým úmyslom predložili súdu ako listinný dôkaz zakladajúci nárok na SSU „Posudok o bolestnom
a o sťažení spoločenského uplatnenia“ datovaný dňom 12.1.2004, v ktorom boli vyplnené obe tabuľky
podľa predtlače, teda bolestné i SSU. Bolestné bolo ohodnotené na 67,5 bodu a SSÚ na 650 bodov.
Nedatované hodnotenia bolestného MUDr. D. však boli doručené vedľajšiemu účastníkovi už 12.4.2002.
Tento doklad nemali žalovaní k dispozícii, bol doručený priamo vedľajšiemu účastníkovi a predložený

súdu vedľajším účastníkom až po jeho vstupe do konania a teda nebolo možné zo strany žalovaných
vzniesť námietku premlčania skôr. Tabuľka na ohodnotenie bolestného bola vyplnená rukou, tabuľka
na ohodnotenie SSÚ bola vyplnená písacím strojom, a to evidentne dodatočne po 12.4.2004. V danom
prípade ide o zrejmé manipulovanie a pozmeňovanie listinných dôkazov. Z hľadiska predložených
dôkazov (prepúšťacia správa zo 4.9.2000 a i.) je jednoznačne preukázané, že pooperačný priebeh

bol primeraný, bez komplikácií, žalobkyňa bola z nemocničného liečenia prepustená domov v celkovo
dobrom stave. Doba liečenia trvala do 15.9.2000. Podľa charakteru poranení a predpokladaného SSU
bolo bezpochyby možné po prvý raz vykonať obodovanie SSU najneskôr v priebehu roku 2001, teda
vtedy sa poškodená mala možnosť dozvedieť po prvý raz o škode, resp. jej rozsahu a následne v
dvojročnej subjektívnej lehote mala možnosť uplatniť si náhradu škody žalobou na príslušnom súde.

Hodnotenie bolestného MUDr. D. však bolo doručené vedľajšiemu účastníkovi už dňa 12.4.2002 a teda
nárok bol uplatnený 12.4.2002. Preto považujú žalovaní nárok žalobkyne za premlčaný v celom rozsahu.
Úvahy odvolacieho súdu o možnom rozpore námietky premlčania s dobrými mravmi považujú v danom
prípade za nedôvodné. V súvislosti s právny názorom odvolacieho súdu o potrebe určenia času, kedy
došlo k ustáleniu zdravotného stavu žalobkyne z hľadiska vývoja jaziev a možnosti ich obodovania

súdom ustanovený znalec MUDr. Huťan v ním vypracovanom znaleckom posudku (ďalej len „ZP“) č.
6/2015 i vo svojej výpovedi pred súdom konštatoval sústavnú dynamiku tvaru a veľkosti jaziev počas
celého života. Nakoniec po vyšetrení žalobkyne zvolil ohodnotenie podľa položky 431C prílohy č. 1 k
vyhláške č. 32/1965 Zb. - „keloidné jazvy po poraneniach, popáleninách alebo po operačných zákrokoch
podľa lokalizácie u ženy v rozsahu 30 cm2 až 250 cm2“. Nikde v ZP č. 6/2015 však rozsah jaziev

nešpecifikoval, pričom už len minimálny rozsah 30 cm2 v tvárovej časti hlavy žalobkyne je vzhľadom
na popis a rozsah rán nereálny. Povinnosti ustáliť rozsah, resp. plochu jaziev a až následne vykonať
obodovanie sa znalec kulantne vyhol konštatovaním, že „... rozsah keloidov sa pohybuje v dolnej tretine
hodnotenej položky.“ Príloha č. 1 k vyhláške č. 32/1965 Zb. obsahuje položku 257d - „Poškodenie
obličaja sprevádzané funkčnými poruchami alebo vzbudzujúce súcit alebo ošklivosť ľahkého stupňa u

ženy...“, ktorej aplikácia na daný prípad je evidentne zodpovedajúcejšia skutočnosti. Potreba určenia
času, kedy došlo k ustáleniu zdravotného stavu žalobkyne z hľadiska vývoja jaziev je pri rešpektovaní
príslušnej právnej úpravy, teda vyhlášky č. 32/1965 Zb. a správnej aplikácii zodpovedajúcej položky
uvedenej v prílohe č. 1 podľa výpovede znalca MUDr. Huťana nevylučuje, že bolo možné po prvý
raz vykonať obodovanie SSU najneskôr v priebehu roku 2001, pretože už vtedy bolo zrejmé, aké

je „Poškodenie obličaja sprevádzané funkčnými poruchami alebo vzbudzujúce súcit alebo ošklivosť
ľahkého stupňa u ženy...“, teda u žalobkyne. Príslušná právna úprava umožňuje neskôr „dobodovať“
SSUvprípadenepriaznivéhovývojajaziev,resp.inýchnásledkovporanenia.Taktiežžalovanípovažovali
za nezákonné rozhodnutie súdu o nepriznaní náhrady trov konania žiadnej zo sporových strán, za
rozporné s dikciou ustanovení § 255 a § 256 ods. 1 CSP. Rozhodujúcou položkou žalovaného nároku

z pôvodne žalovanej čiastky 846.390 Sk (28.095 eur) predstavovalo požadované odškodnenie z titulu
SSU z dôvodu psychickej ujmy, ohodnoteného na 650 bodov (bolestné len 67,5 bodu). Upravená
žaloba po rozšírení žalovaného nároku o 39.321,85 eur na 67.416,85 eur, doručená súdu 8.9.2010,
neobsahovala žalovanie nároku na odškodné z titulu trvalých následkov žalobkyne vo sfére fyzickej
ujmy ani bolestného, len z dôvodu psychickej ujmy. Súd prvej inštancie na základe čiastočného

späťvzatia žaloby v časti o zaplatenie 39.321,80 eur rozsudkom č. k. 5C/95/2004-220 z 8.2.2012 konanie
právoplatne zastavil. Vykonaným dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že žalovaný nárok z titulu
SSU žalobkyne z dôvodu psychickej ujmy je špekulatívny a nedôvodný od samého podania žaloby.
Naopak predložené dôkazy jednoznačne dokazujú, že žalobkyňa žije plnohodnotným spoločenskýmživotom, vyhľadáva spoločnosť a plne si užíva života. Vykonštruované tvrdenia o sociálnej fóbií a
iných traumatizujúcich psychických následkoch zážitku spojeného s úrazom vyvrátila sama žalobkyňa
vlastnými fotografiami a citátmi, zverejnenými ňou na sociálnych sieťach, teda sama žalobkyňa zavinila,

že konanie o rozšírenom nároku o 39.321,85 eur na 67.416,85 eur, doručené súdu 8.9.2010 sa zastavilo.
Zo zvyšného žalovaného nároku z pôvodne žalovanej čiastky 846.390 Sk (28.095 eur) súd prvej
inštancie priznal žalobkyni len nárok na zaplatenie čiastky 1.691,11 eur, vo zvyšku žalobu zamietol.
Nepriznanie nároku na pomernú náhradu trov konania žalovaným 1/ a 2/ je s ohľadom na od samého
počiatku sporu špekulatívne uplatnenie nároku z titulu SSU žalobkyne z dôvodu psychickej ujmy v

podstatnom rozsahu žalovanej čiastky nielen v rozpore s ustanovením § 255 ods. 1 CSP, ale i v príkrom
rozpore s dobrými mravmi. Žalobkyňa, resp. v jej zastúpení rodičia, nepochybne nedôvodne vedome z
nemorálnych dôvodov zavinili žalovaným vznik neprimerane vysokých finančných nákladov na vedenie
sporu a dosiahnutie spravodlivého súdneho rozhodnutia.

3. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie i žalobkyňa, a to iba v jeho zamietajúcej časti veci samej

a v časti trov konania, s návrhom na jeho zmenu v napadnutej časti priznaním žalobkyni nároku na
náhradu škody v plnej výške a zaviazaním žalovaných na náhradu trov konania. Dôvodila, že konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. d/, e/, f/ a h/ CSP). Prvým rozsudkom v predmetnej veci súd prvej
inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol (rozsudok z 8.9.2008 č. k. 5C/95/2004-93). Poukázala na
skutočnosť, že v konaní pred súdom prvej inštancie na pojednávaní 4.7.2008 žalovaná 1/ popierala,
že by vedela o prítomnosti žalobkyne u nich doma, avšak podľa jej vysvetlenia podaného hneď po
udalosti obsiahnutého vo vyšetrovacom spise OO PZ Šaštín Stráže č. TS PZ - ORD 184/2000 mala

žalovaná 1/ vedomosť o tom, že žalobkyňa sa nachádzala v záhrade domu žalovaných, čo potvrdzuje
jej výpoveď a napriek tomu, že vyšetrovací spis bol súčasťou predmetného súdneho spisu, žalovaná
1/ na pojednávaní výslovne popierala, že by vedela o tom, že sa žalobkyňa nachádzala v ich dome.
Výpoveď syna žalovaných P. G. na pojednávaní 8.9.2008 taktiež nie je zhodná s tým, čo uviedol ešte
v deň kedy pes napadol žalobkyňu, v skoršej výpovedi uviedol, že v žiadnom prípade si žalobkyňa psa

nijako počas hry nevšímala, ani ho žiadnym spôsobom nedráždila, pričom na pojednávaní 8.9.2008
vypovedal, že útok psa vyprovokovala žalobkyňa. Vzhľadom na uvedené obe výpovede vykonané
na pojednávaniach 4.7.2008 a 8.9.2008 je potrebné považovať za účelové, zavádzajúce a klamlivé
a podľa názoru žalobkyne súd nemal na tieto v súvislosti s ďalšími dôkazmi vôbec prihliadať, keď
skoršia výpoveď má ako podľa názoru žalobkyne tak aj podľa názoru odvolacieho súdu rozhodne

vyššiu výpovednú hodnotu ako výpovede uskutočnené pred súdom 8 rokov po udalosti. Odvolací
súd (v uznesení zo 6.10.2009 č. k. 10Co/88/2009-139, ktorým zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a
vec mu vrátil na ďalšie konanie) konštatoval, že tvrdenia týchto svedkov sú v zjavnom rozpore so
skutočnosťou a v rozpore s logikou fungovania ľudskej pamäte, tiež konštatoval, že základ nároku na
náhradu škody v tejto veci vo vzťahu k žalovaným daný je. Žaloba bola súdom prvej inštancie zamietnutá

aj po druhý krát (rozsudkom z 8.2.2012 č.k. 5C/95/2004-220) z dôvodu, že žalovaný ako aj intervenient
vzniesli v roku 2011 po viac ako 7 rokoch od podania žaloby námietku premlčania nároku žalobkyne.
Žalobkyňa sa odvolala a odvolací súd druhý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie (uznesením z 30.10.2013 č. k. 10Co/78/2012-276). Poukázal na možnosť posudzovať
vznesenú námietku premlčania ako rozpornú s dobrými mravmi a taktiež vyslovil názor, že je nevyhnutné

preskúmať začatie plynutia premlčacej doby za pomoci výsluchu lekára s príslušnou odbornosťou,
nakoľko tieto úkony zo strany súdu prvej inštancie vôbec neboli uskutočnené. Žalobkyňa poukázala
na správanie sa zákonnej sudkyne a právneho zástupcu žalovaných na pojednávaní 8.2.2012, na
ktorom žalobkyňa po predbežnom vyhodnotení sporu zo strany súdu vzala z opatrnosti sčasti svoj
návrh späť, avšak právny zástupca žalovaných sa na pojednávaní vyjadril, že s čiastočným späťvzatím

žaloby nesúhlasí. K súhlasu s čiastočným späťvzatím zo strany právneho zástupcu žalovaných došlo
až na pokyn jeho vlastných mandantov, t. j. žalovaných. Je zrejmé, že právny zástupca žalovaných
si bol dobre vedomý skutočnosti, že v prípade rozhodovania o celom nároku vo výške 67.416,85
eur, by mohol v mene žalovaných uplatniť a vyčísliť trovy konania z omnoho vyššej čiastky. Veľmi
závažnou skutočnosťou je však fakt, že právny zástupca žalovaných zrejme disponoval vedomosťou o

spôsobe konečného rozhodnutia súdu, nakoľko v opačnom prípade by vysloveným nesúhlasom riskoval
v prípade prehry vysoké trovy konania, ktoré by museli hradiť jeho klienti. Nejednalo sa o žiadne
uznanie premlčania zo strany žalobkyne a súd dotknutým tvrdením hrubo porušuje právo žalobkyne
na spravodlivý súdny proces, keď takýmito údajnými tvrdeniami žalobkyne súd prvej inštancie zavádzaodvolací súd. Žalobkyňa bola názoru, že konajúci súd hrubo porušuje právo na spravodlivý súdny
proces, keď v odôvodnení svojho rozsudku pod bodmi 22 a 24 opätovne konštatuje nepravdivé a
už raz vyvrátené tvrdenia, vo vzťahu ku ktorým odvolací súd vyslovil svoj právny názor (konštatoval

nepravdivosť neskorších výpovedí). Pod bodmi 25 a 26 súd prvej inštancie poukazuje na výpovede
svedkov, ktorých dôveryhodnosť a odbornosť žalobkyňa namietala, nakoľko sa jedná o rodinných
priateľov žalovaných a súčasne sa nejedná o odborníkov-kynológov, ktorí by boli spôsobilí posúdiť
povahu psa a zároveň vonkoncom nejde v tomto prípade o povahu psa, ale o povinnosť žalovaných
správať sa a držať chované zviera tak, aby predchádzali vzniku škody najmä na zdraví. Žalobkyňa nikdy

v žiadnom momente nepochybovala o dôvodnosti svojho nároku na náhradu škody, ktorého základ
spočíva v bodovom ohodnotení bolestného a SSU, pričom uplatňovaný nárok je 20-násobkom tohto
bodového ohodnotenia. Nikdy neuznala, že v časti, v ktorej vzala žalobu späť je nárok uplatnený žalobou
premlčaný. Nárok je stále totožný a žalobkyňa len upravila násobenie vo vzťahu k dotknutému nároku.
Svoj návrh vzala v časti späť v nadväznosti na priebeh konania a správanie sa súdu a účastníkov,
ktoré v nej vzbudili vážnu obavu o výsledok sporu, keďže sa dôvodne domnievala, že súd jej žalobu

opätovne zamietne a mala obavy z vysokých trov konania. Poukázala na rozpornosť, protirečivosť a
nelogickosťodôvodneniarozsudkusúduprvejinštancieanajmänajehovýraznénedostatkyspočívajúce
v konštatovaní dôkazov, ktoré boli zo strany odvolacieho súdu už raz odmietnuté ako nepravdivé. Súd
prvej inštancie vypočul ako svedkov - odborníkov z oblasti medicíny, ktorých výpovede jednoznačne
preukázali, že u žalobkyne ako u dieťaťa nebolo možné ustáliť SSÚ skôr, nakoľko sa jednalo o dieťa pred

pubertou. Všetci prizvaní znalci bola opakovane spochybňovaní zo strany žalovaných a intervenienta,
pričom súd prvej inštancie na uvedené invektívy nijako nereagoval. Žalobkyňa poukázala na skutočnosť,
že intervenient veľmi pochybným spôsobom napádal a spochybňoval znalcov okrem iného aj tým, že
predložil súdu vyjadrenie MUDr. Miroslava Čerňana, znalca z odboru liečba alkoholizmu a toxikománie
a gerontopsychiatra, ktorý žalobkyňu nikdy nevidel a nehovoril s ňou, avšak poukazuje na jej život

zachytený na fotkách z facebooku. Žalobkyňa predložila vyjadrenie znalca MUDr. Huťana, vo vzťahu
ku ktorému intervenient použil v priebehu konania obzvlášť hrubé konštatovania. Znalkyňa MUDr.
Tropek vzhľadom na správanie sa intervenienta, ktoré súd toleroval, záverom svojej výpovede odmietala
odpovedať na otázky právneho zástupcu žalovaných a intervenienta. MUDr. Tropek u žalobkyne
konštatovala „úzkostne fobickú diagnostickú jednotku, ktorá vznikla a vyvinula sa v posledných desiatich

rokoch ako psychopatologický dôsledok úrazu a zážitku z roku 2000“ a uvedené ohodnotila počtom
bodov 600. Na pojednávaní 15.11.2016 znalkyňa dôsledne vysvetlila z čoho vychádzala pri uskutočnení
znaleckého úkonu a opísala správanie žalobkyne; žalobkyňa sa prehnane líčila a zaoberá sa svojím
vzhľadom a oblečením, pričom uvedené označuje znalkyňa už pojmom obsesia. Zároveň konštatovala,
že žalobkyňa má problém nadväzovať nové vzťahy, nevyhľadáva vzťahy nové, prejavuje sa u nej

perfekcionizmus v súvislosti s jej zovňajškom, je sociálne stiahnutá, pridržiava sa svojich zabehnutých
koľají a ťažko sa adaptuje na nové prostredie, bojí sa psov a pokiaľ nedôjde v prípade žalobkyne k
liečbe, tak v priebehu 5 až 10 rokov sa môže dostať do stavu, že nebude schopná vychádzať von a bude
sa úplne izolovať. Záverom výsluchu MUDr. Tropek opakovane konštatovala, že osobnosť žalobkyne
je formovaná traumatickým zážitkom z detstva. Na dotknutom pojednávaní hneď v nadväznosti na

podaný znalecký úkon a vysvetlenie znalkyne súd vypočul syna žalovaných P. G., ktorý fotkami z
profilu žalobkyne na sociálnej sieti Facebook preukazoval, že žalobkyňa vedie normálny život, nie je
nijako traumatizovaná, ani utiahnutá. Po otázkach položených zo strany právneho zástupcu žalobkyne
však vyšlo najavo, že svedok žalobkyňu nestretol od detstva, nehovoril s ňou a o živote žalobkyne
vonkoncom nič nevie. Je ťažko uveriteľné, že zo strany súdu bol vôbec pripustený dôkaz - fotografie zo

sociálnej siete od svedka, ktorý žalobkyňu od detstva nestretol a nehovoril s ňou (čo je prinajmenšom
10 rokov) a prikladá tomuto dôkazu rovnakú váhu ako uskutočnenému znaleckému úkonu. Zarážajúce
je, že súd záverom bodu 48 napádaného rozsudku konštatuje, že psychika žalobkyne nie je tak vážne
narušená a nebráni jej v bežnom spôsobe života. Záverom bodu 36 súd konštatoval, že znalkyňa
mala uviesť, že žalobkyňa je pozitívne motivovaná uvádzať svoj zdravotný stav horší ako reálne je, čo

mala znalkyňa zistiť jednak testovacími metódami a jednak na základe svojich osobných pracovných
skúseností a dĺžkou praxe. Toto konštatovanie je nesprávne zaprotokolované, keď v zmysle otázky
č. 11 uvedenej v zápisnici z 15.11.2016 na str. 5 sa intervenient opýtal znalkyne ako sa znalkyňa
„vyporiadala s otázkou, že žalobkyňa je pozitívne motivovaná uvádzať svoj zdravotný stav horší ako
je“. Jedná o sugestívnu otázku, ktorej obsahom je odpoveď na ňu, pričom znalkyňa na uvedenú otázku

odpovedala tak, že by bola zlým psychiatrom, ak by uvedenú skutočnosť v rámci znaleckého úkonu
nevedela odhadnúť. Vzhľadom na vyššie uvedené žiadala žalobkyňa odvolací súd, aby si zabezpečil
zvukový záznam z dotknutého pojednávania z 15.11.2016. Znalkyňa nikde vo svojom znaleckom úkone
neuvádzala, že by žalobkyňa mala byť akýmkoľvek spôsobom pozitívne motivovaná uvádzať svojzdravotný stav horší ako reálne je. Znalkyňa objektívne konštatovala vyššie uvedenú psychickú poruchu
žalobkyne spôsobenú práve uvedeným úrazom, ktorý nevyplýva a nie je prejavom jej osobnosti. Právny
zástupca žalobkyne navrhol ďalšie znalecké dokazovanie vo vzťahu k psychike žalobkyne, avšak tento

návrh súd prvej inštancie zamietol. Vo vzťahu k sume bolestného súd prvej inštancie konštatoval, že
žalobkyňa nezažívala mučivé útrapy a neboli preukázané mimoriadne okolnosti zvýšenia náhrady za
bolesť. Podľa názoru žalobkyne, napadnutie dieťaťa psom je jednoznačne mimoriadna okolnosť hodná
osobitného zreteľa, nehovoriac o napadnutí tak citlivej oblasti ako je tvár. Dieťa je v zmysle príslušných
právnych predpisov chránenou osobou, je obzvlášť dôležité najmä pri deťoch predchádzať škode a pri

vzniku škody zohľadniť, že sa jedná o objekt, ktorý požíva vyššiu mieru ochrany, keďže sa nevie a
nemôže brániť sám. Súd žalobkyni náhradu škody z titulu SSU z titulu psychickej ujmy nepriznal vôbec,
napriek tomu, že bodové ohodnotenie znalkyne korešpondovalo s pôvodným bodovým ohodnotením,
ale konštatoval, že tvrdenia žalobkyne, že trpí v dôsledku úrazu takou psychickou traumou, ktorá
by jej bránila v bežnom spôsobe života, je účelové. Znalkyňa však jasne a jednoznačne objasnila
príčinu traumy a jej následky a prognosticky odhadla psychický stav žalobkyne, ak sa nepodrobí liečbe.

Liečba psychickej poruchy v podobe psychoterapie nie je zadarmo, pričom znalkyňa zároveň vyjadrila
neistotu, či sa porucha u žalobkyne dá vyliečiť (1. ods na str. 6 zápisnice o pojednávaní 15.11.2016).
V prípade nevyhnutnosti liečiť psychickú poruchu medikamentózne, dochádza u pacienta k výraznému
obmedzeniu spôsobu života. Žalobkyňa má za to, že bolo jednoznačne preukázané, že požadovaný
zvýšený nárok SSU v časti psychickej ujmy má oporu v skutkovom stave, pričom netreba opomínať,

že žalobkyňa si trauma z detstva ponesie so sebou celý život. Súd ignoroval zistenia konštatované
kvalifikovaným odborníkom, znalcom z odboru psychiatria a v rozpore s týmito skutočnosťami konštatuje
účelovosť tvrdení žalobkyne vo vzťahu k psychickej traume. Celé konanie sa vyznačovalo mimoriadne
neštandardnými okolnosťami, ktoré žalobkyňu veľmi traumatizovalo a pre ktoré sa opäť rozhodla
súhlasiť s pojednávaním v jej neprítomnosti, bola opakovane napádaná písomnými podaniami, boli

spochybnené jej tvrdenia, že vošla k žalovaným s ich vedomím, žalovaní uvádzali tvrdenia v rozpore
s ich predchádzajúcimi svedeckými výpoveďami, ich právny zástupca a intervenient napádali lekárov a
znalcov. Okrem zákonných odvolacích dôvodov sú v tomto prípade namieste aj dôvody morálne, pre
ktoré v žiadnom prípade nie je možné akceptovať výrok a odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie, už tretieho v poradí a vonkoncom nemožno akceptovať postup súdu a postup ostatných

účastníkov konania. Už skutočnosť, že pre tento skutok nebolo vznesené obvinenie voči konkrétnej
osobe, je mimoriadne znepokojujúce. Postup súdu a účastníkov v konaní nie je možné nijako pochopiť,
pokiaľ človek disponuje aspoň minimálnou empatiou a úctou k ľudskému životu a zdraviu. V zmysle
zásady „základom výkladu práva je zdravý rozum“ je nevyhnutné konštatovať jednoduché fakty. Malé
9-ročné dieťa bolo na návšteve u žalovaných - rodinných známych, s vedomím pani domácej. Nie

je pravdou tvrdenie žalovaných, že mali psa, ktorý je prítulný a vychovaný ako rodinný pes, nakoľko
dobermana je treba považovať za útočného psa. V skutočnosti ide o bojové plemeno a vonkoncom
tento pes nebol vyšľachtený ako rodinný. Žalovaní, pokiaľ si uvedeného psa obstarali, mali nad ním
držať náležitý dohľad a zúčastňovať sa pravidelných výcvikov; nie je zodpovednosťou tretích osôb dávať
si pozor na psov, ale je zodpovednosťou vlastníka držať chovaného psa tak, aby neublížil ostatným.

Žalovaní si túto povinnosť nesplnili a ich pes dohrýzol dieťa, chránenú osobu. Po útoku psa vypovedali
žalovaní a ich rodinní príslušníci v súlade so skutkovým dejom ako sa stal a neskôr pred súdom klamali,
čo bola pre dohryzené dieťa ďalšia obrovská trauma. Súd však nepreskúmal tvrdenia žalovaných a
nepochopiteľne ustálil, že neklamali a ich neskoršia výpoveď je pravdivá ako skoršia. Po vrátení veci
súd žalobu po siedmich rokoch konania zamietol a to bez náležitého ustálenia si plynutia premlčacej

doby a bez jediného dôkazu. Po opätovnom už druhom vrátení veci na súd prvej inštancie bolo konanie
mimoriadne neštandardné, žalovaní a právni zástupcovia útočia na odborníkov, súd prikladá fotografiám
z facebooku väčšiu váhu ako znalcovi. Fotografia zachytáva krátky úsek života, ktorý je len útržkovitou
informáciou a vonkoncom nie obrazom psychiky dieťaťa. Práve naopak je to dôkaz toho, že aj takto
psychicky ťažko skúšaná osoba sa snaží zapojiť nejakým spôsobom do reálneho života. Medzitým z

dohryzeného dieťaťa vyrástla traumatizovaná mladá žena, ktorá sa už na Slovensko vrátiť nechce a
neverí súdom a podľa všetkého ani ľuďom. Je evidentné, že ani súd ani žalovaní a ani intervenient
nevidia živú bytosť, malé dievča s dohryzenou tvárou. Nemajú predstavu a vizuálny vnem dieťaťa,
ktoré v momente po útoku malo odhryznutú časť líca na kosť, časť kože jej voľne visela z tváre,
bola zakrvavená s obnaženými ďasnami a zubami a ktorej otec pri pohľade na ňu stratil vedomie.

Táto osoba a skutkový dej je evidentne pre súd a žalovaných spolu s intervenientom len predmet
konania, vo vzťahu ku ktorému nevnímajú mimoriadnosť situácie. Zároveň súd prvej inštancie v rámci
tretieho rozhodovania o veci napriek znalcom konštatovanej psychickej traume uzavrie svoj rozsudok
konštatovaním o účelovosti tvrdení postihnutého dieťaťa, ktoré medzičasom za 12 rokov trvania sporuvyrástlo. Súd podľa názoru žalobkyne nepristupoval k sporovým stranám počas pojednávaní nestranne.
Dieťasdoživotnýmifyzickýmiajpsychickýminásledkami,akoobjektchránenýzákonom,jemimoriadnou
okolnosťou samou o sebe, ktorá je dôsledkom porušenia povinnosti žalovaných držať chované zviera

tak, aby nikomu neublížilo. Zákonné predpoklady zodpovednosti za škodu sú v plnom rozsahu na strane
žalovaných splnené, je tu objekt, ktorému je nevyhnutné priznať ochranu vo zvýšenej miere a súčasne
dotknutý objekt má vážne trvalé následky na fyzickom ale najmä psychickom zdraví, čo potvrdili znalci.

4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie aj intervenient, a to so súhlasom žalovaných 1/ a 2/

(zo 7.4.2017), iba vo vyhovujúcej časti veci samej a v časti trov konania, s návrhom na jeho zmenu
v napadnutej časti zamietnutím žaloby a priznaním žalovaným aj intervenientovi pomernej náhrady
trov konania. Uviedol, že sa stotožňuje s väčšinou záverov súdu prvej inštancie, niektoré závery však
nepovažuje za správne právne posúdenie veci. Namietal i k priznanej sume 1.691,11 eur, že súd sa pri
odôvodnení priznanej sumy nevyjadril, aký násobok zvýšenia tzv. základného odškodnenia považuje
za dôvodný a z akého počtu bodov pritom vychádzal. Súd mal najskôr vyriešiť a uviesť, z akého

počtu bodov pri zvýšení vychádzal, aké zvýšenie (násobkom tohto bodového ohodnotenia) považuje
za dôvodné a primerané a až následne konštatovať viazanosť súdu žalobným petitom (viazanosť súdu
žalobným petitom považuje za správny právny záver súdu). Pri postupe aký zvolil súd, t. j. uvedenie
iba príslušnej posledne žalovanej čiastky, nie je jednoznačne preskúmateľné, či súd vychádzal z 20-
násobku požadovaného poslednou úpravou žaloby a ani to, aký počet bodov považoval za smerodajný

pri svojich úvahách. Vzhľadom na to, že odôvodnenie rozsudku postráda v tomto smere výpočet
(číselné vyjadrenie postupu, akým sa dospelo k výsledku), bola napadnutá priznaná suma v celosti.
Ak súd považoval za primerané 20-násobné zvýšenie z počtu bodov za fyzické následky na zdraví
(jazvy) ustálených znaleckým dokazovaním, tak takto vykonané zvýšenie považujú za neprimerane
vysoké a napádajú takýto násobok, považujú ho za nesúladný s porovnateľnou judikatúrou. Poukázali

napr. na 8Cdo 9/2014, kde Najvyšší súd SR sa vyjadril k 20-násobnému zvýšeniu odškodnenia za
SSU tak, že 20-násobné zvýšenie nie je vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu a vykonanému
znaleckému dokazovaniu primerané a stotožnil sa so závermi krajského súdu o 7-násobnom zvýšení,
išlo o žalobcu, kde bolo znalecky preukázané, že sa nemôže sústrediť ani na ľahšie domáce práce, musí
žiadať príbuzných o pomoc, má depresívne poruchy, problémy so spánkom, je frustrovaný sexuálnym

zlyhávaním a telesnými bolesťami; nachádza sa v starostlivosti odborných lekárov (ortopéd, neurológ,
psychiater) a prognóza vývoja zdravotného stavu je nepriaznivá; má výpadky pamäte v pomerne
mladom veku (52 rokov v čase úrazu), ochrnutú a poškodenú ľavú stranu tela, pričom počet bodov
bol určený na 2075 (čiže značne presahujúci počet bodov v tomto konaní). Intervenient mal za to, že
výrazné zvýšenie (v desaťnásobkoch) nenáleží osobe, ktorá je podľa vykonaného dokazovania plne

sebaobslužná, schopná samostatného života bez nutnosti dopomoci a bez nutnosti trvalého lekárskeho
dohľadu. Považujú za potrebné brať na zreteľ aj to, že zvýšenie bolo priznané fakticky za jazvy, teda
nie za následky majúce dopad na funkčnosť orgánu, resp. časti tela. Stotožnili sa so závermi súdu,
že súdom vykonané dokazovanie (napriek hodnoteniu vypracovanému MUDr. Tropek) nenasvedčuje
narušenie psychiky žalobkyne v takom rozsahu a intenzite, aby jej bránila v bežnom spôsobe života.

Hodnotenie MUDr. Tropek (ktorá z hľadiska procesného nebola súdom ustanoveným znalcom) je naviac
zmätočné, pretože napriek zadaniu, ktoré jej adresoval znalec MUDr. Huťan a ktoré výslovne smerovalo
k hodnoteniu podľa vyhlášky č. 32/1965 Zb. použila táto lekárka položky zo zákona č. 437/2004 Z.
z.. Žalujúca strana za účinnosti CSP nepredložila žiadny posudok psychiatra s bodovým ohodnotením
podľa vyhlášky č. 32/1965 Zb. a ani neosvedčila, že by jej v tom nejaké okolnosti bránili. Intervenient

poukázal na to, že pojednávanie 15.11.2016 (na ktorom bola vypočutá MUDr. Tropek) bolo odročené
s poskytnutím lehoty na predloženie dôkazov s poukazom na § 153 CSP. Súd tiež uviedol, že nárok
žalobkyne premlčaný nie je, s čím sa plne intervenient nestotožňuje. Súd uviedol, že zo znaleckého
dokazovania v uvedenej veci mal za preukázané, že zdravotný stav žalobkyne s poukazom na jej fyzické
zranenia, bolo možné považovať za ustálený až po ukončení jej rastu, čo je spravidla medzi 16 až 18

rokom života človeka, pričom žaloba bola podaná na súd 1.7.2004, teda v čase, kedy mala žalobkyňa
14 rokov. Uvedené konštatovanie súdu však nemožno vzťahovať na náhradu za bolesť. Vyjadrenia
znalca ohľadom vzťahu ukončenia rastu a ustálenia zdravotného stavu sa vzťahovalo jednoznačne k
hodnotenýmjazvámžalobkyne(konsolidáciijaziev),tedavzťahovalosanaoblasťSSU,čojesamostatný
nárok. Poukázali na výpoveď znalca MUDr. Huťana a ním podaný znalecký posudok. Vo vzťahu k

tvrdeným následkom na psychike intervenient zvýrazňoval, že neexistuje lekársky záver, ktorý by sa
vyjadroval explicitne k momentu ustálenia zdravotného stavu vo vzťahu k tejto časti prípadného SSU.
Hodnotenie vykonané psychiatričkou MUDr. Tropek neobsahuje moment ustálenia zdravotného stavu,
teda kedy bolo možné zhodnotiť prípadný dopad úrazu na psychiku žalobkyne, ale lekárka v zásadeprezentuje, že do roku 2004 nebolo spoločenské uplatnenie narušené v súvislosti s duševnou poruchou
ahodnotíažnáslednéobdobie.Zvykonanéhodokazovaniavyplynulo,žežalobkyňanavštívilaodborníka
(konkrétne psychológa) iba raz a to už pol roka po úraze, čiže v roku 2001, avšak žaloba bola podaná

napriek tomu až v roku 2004. Vo vzťahu k náhrade za bolesť však preukázateľne muselo dôjsť k
ustáleniu stavu oveľa skôr než konštatuje súd, nakoľko v danom prípade bola bolesť žalobkyne po prvý
raz hodnotená najneskôr v apríli 2002, keďže dňa 12.4.2002 bol do poisťovne intervenienta doručený
lekársky posudok o bolestnom, vypracovaný MUDr. D. (počet bodov 67,5). V tejto súvislosti zdôraznil,
že žalobkyňa bola prepustená z nemocnice v septembri 2000, podľa dôkazov v dobrom stave, bez

komplikácií, s primeraným pooperačným priebehom, s kľudnými ranami, s extrahovanými stehmi a ďalší
priebeh bol bez nejakých následných zákrokov, resp. reoperácií. Vychádzajúc z dátumu 12.4.2002,
kedy bol lekársky posudok o bodovaní bolesti doručený do poisťovne, tak je nárok žalobkyne na
mimoriadne zvýšenie odškodnenia za bolesť premlčaný (dvojročná subjektívna premlčacia doba podľa
§ 106 ods. 1 O. z. márne uplynula najneskôr 12.4.2004, pričom žaloba bola doručená súdu 1.7.2004).
Z vykonaného dokazovania nevyplynula žiadna skutočnosť, ktorá by moment ustálenia zdravotného

stavu vo vzťahu k vytrpeným bolestiam posúvala na neskorší moment. O osobe (osobách), ktoré podľa
názoru žalobkyne za škodu zodpovedajú, vedela žalobkyňa, resp. jej zákonní zástupcovia hneď v
deň úrazu, keďže žalovaných osobne poznali. Súd vedomosť o zodpovednom subjekte takto správne
vyhodnocuje. Intervenient mal teda za to, že súd nesprávne vyhodnotil otázku premlčania. Stotožnil sa
však plne so závermi súdu o nedôvodnosti mimoriadneho zvýšenia náhrady za bolesť, avšak mal za

to, že súd mal inak vyhodnotiť otázku premlčania tohto nároku, a to prednostne, pred posudzovaním
dôvodnosti (právneho základu a výšky) nároku. Poukázal na správanie žalujúcej strany, keď žalobkyňa
v žalobe tvrdila, že prvý posudok o bolestnom a SSU bol vypracovaný 12.1.2004, ktoré tvrdenie sa
však preukázalo ako (čiastočne) nepravdivé, nakoľko posudok o bolestnom a posudok o SSÚ, hoci
sa nachádzali na jednom tlačive, boli vyhotovené v rôznom čase (a rôznymi lekármi). Najskôr bola

vyplnená len vrchná časť - vrchná tabuľka tlačiva (hodnotenie bolesti MUDr. D.). Toto hodnotenie
bolestného MUDr. D. nebolo datované, avšak ako už intervenient uviedol, bolo doručené intervenientovi
12.4.2002 (t. j. bolesť musela byť logicky hodnotená ešte predtým). Až 12.1.2004, t. j. cca 3 a pol
roka po úraze vypracoval MUDr. S. obodovanie SSU, vpísal hodnotenie do pôvodného tlačiva. Konanie
žalobkyne, resp. jej zástupcov, ktorí využili skutočnosť, že bodovanie bolesti nebolo datované a dátum

12.1.2004 prezentovali ako dátum prvého bodového ohodnotenia bolesti aj SSU považuje intervenient
za zavádzajúce a nekorektné. Intervenient vstúpil do konania ako vedľajší účastník až v marci 2011,
pričom hneď pri prvom úkone v liste z 24.3.2011, ktorým oznámil svoj vstup do konania, zároveň
vzniesol námietku premlčania. V tom čase ešte nebol oboznámený s celým obsahom súdneho spisu a
námietku premlčania bližšie odôvodnil v liste z 21.7.2011, pričom v prílohe tohto listu doručil súdu dôkaz,

preukazujúci premlčanie práva žalobkyne minimálne v časti náhrady za bolesť a to lekársky posudok o
bolestnom, doručený do ich poisťovne 12.4.2002. Na základe toho vzniesli aj žalovaní túto námietku.
Vzhľadomnauvedenéskutočnosti(tedariadneabezodkladnévznesenienámietkypremlčaniaanaopak
zavádzajúce správanie žalujúcej strany v tomto smere) nepovažuje námietku premlčania za rozpornú
s dobrými mravmi - toto uvádza z opatrnosti, vzhľadom na predchádzajúce úvahy odvolacieho súdu v

jeho zrušujúcom rozhodnutí z 30.10.2013. V časti o trovách konania žiadali rozhodnúť podľa § 255 ods.
2 CSP in fine. Konanie je v zásade klasickým prípadom žaloby na náhradu škody na zdraví, pričom
žalujúca strana sa domáhala tzv. mimoriadneho zvýšenia náhrady za bolesť a SSU, nie tzv. základného
odškodnenia, čiže si musela byť právne zastúpená žalobkyňa vedomá toho, že pre prevažný úspech
v spore by jej prípad musel byť zhodnotený ako prípad hodný osobitného zreteľa, a to čo do bolesti a

čo do zdravotných následkov a samotný vek poškodeného bez zreteľa na ďalšie okolnosti takýto nárok
nezakladá. Preto nepovažoval intervenient odôvodnenie súdu ohľadom trov s poukazom na maloletosť
žalobkyne v čase podania žaloby a mechanizmus vzniku poškodenia (pohryzenie psom - teda bez
úmyselného zavinenia žalovanými) za také okolnosti, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov
konania. V súvislosti s rozhodnutím o trovách konania navrhol prihliadnuť na skutočnosť, že žalobkyňa

procesne zavinila svojou dispozíciou žalobným návrhom zastavenie konania v časti 39.321,85 eur.

5. Žalovaní 1/ a 2/ sa k odvolaniu žalobkyne vyjadrili tak, že odvolanie žalobkyne považujú za nedôvodné
v celom rozsahu, žalobkyňa resp. jej právny zástupca účelovo prekrucujú v priebehu dokazovania
preukázané skutočnosti. Žalovaní zopakovali svoje stanovisko vyjadrené v ich odvolaní. K záverom

MUDr. Tropek poukázali na jej výpoveď pred prvostupňovým súdom, kde opakovane sama zdôraznila,
že ona znalecký posudok nepodávala, žalovaným nie je jasné, ako mal súd posudzovať jej vyjadrenia v
ZP č. 6/2015, ktorými obsiahlo argumentuje žalobkyňa vo svojom odvolaní.K odvolaniu intervenienta uviedli, že sa s jeho obsahom a právnou argumentáciou plne stotožňujú. Čo
sa týka argumentácie intervenienta ohľadom nepriznania náhrady trov konania žalovaným 1/ a 2/ a
intervenientovi,poukázalinaviacerérozhodnutiavšeobecnýchsúdovSR,napr.nauznesenieKSTrnava

č.k. lOCo/74/2016 a uznesenie KS Trnava č.k. 10Co/75/2016, kde sám KS Trnava ako odvolací súd
konštatuje, že kto bezdôvodne zaviní, že sa konanie zastaví, je povinný nahradiť trovy konania vzniknuté
druhej strane.

6. Žalobkyňa reagovala na vyjadrenie žalovaných k odvolaniam tak, že vyjadrenia právneho zástupcu

žalovaných sú podľa jej názoru za hranicou akceptovateľnosti a je na mieste vyjadriť sa k tam uvedeným
hrubým obvineniam a útokom na osobu žalobkyne, jej rodiny a na lekárov, ktorí boli v súdnom konaní
súčinní ako znalci. Žalovaní prostredníctvom právneho zástupcu opakovane a závažným spôsobom
útočia na žalobkyňu a jej rodinu, obviňujú ju z klamstiev, z marenia súdneho konania, obviňujú a hrubo
napádajú znalcov a odborníkov z oblasti chirurgie a znalkyňu z oblasti psychiatrie. Žalobkyňa údajne
prekrucuje preukázané skutočnosti, nemá trvalé následky, žalobu nie je možné považovať' za riadnu,

nároky žalobkyne sú premlčané, rodičia žalobkyne údajne pozmeňujú a manipulujú dôkazy, rozsah
poranení určený znalcom je údajne nereálny a podanie žalovaných spochybňuje aj výpoveď znalkyne
z oblasti psychiatria. Realita je taká, že pes vo vlastníctve žalovaných dohrýzol deväťročné dieťa, ktoré
má jazvy a psychickú traumu, pričom na súde bolo toto dieťa opakovane traumatizované. Žalovaní spolu
s právnym zástupcom pred súdom opakovane a preukázateľne klamali (konflikt výpovedí žalovanej 1/

v trestnom konaní a neskôr v konaní pred súdom), na vyvrátenie zistení psychiatričky predložili fotky
z facebooku, útočia na znalca MUDr. Huťana tak hrubo, že sa tento musí legitímne písomne brániť a
znalkyňa po položených otázkach vzhľadom na ich znevažujúcu povahu odmietla odpovedať. Žalobkyňa
sa domnieva, že uvedený spôsob správania sa účastníkov a vedenie konania sú neakceptovateľné a
advokát, ktorý sa dopustí uvedeného konania, koná v rozpore so stavovskými predpismi Slovenskej

advokátskej komory. Uvedené podanie je hrubo znevažujúce, útočné a klamlivé, pričom na strane
žalobkyne je na mieste zaoberať sa ďalšími prípustnými prostriedkami obrany proti vyššie uvedenému
konaniu žalovaných a ich právneho zástupcu. Žalobkyňa odmieta ďalej tolerovať konanie žalovaných
a ich právneho zástupcu, keďže je podľa nej v právnom štáte nemysliteľné, aby ako obeť škodlivej
udalosti bola napádaná tak hrubým a znevažujúcim spôsobom. Žalobkyňa žiada Krajský súd v Trnave,

aby tento na podanie žalovaných neprihliadal. Podľa § 18 ods. 3 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii v
zneníneskoršíchpredpisov,máadvokátpostupovaťprivýkoneadvokácietak,abyneznižovaldôstojnosť
advokátskeho stavu, v záujme čoho je povinný dodržiavať profesijnej etiky a iné pravidlá, ktoré určuje
predpis komory. Vyjadrenia právneho zástupcu žalovaných prekračujú rámec profesijného správania a
hruboútočianavšetkyzúčastnenéosoby.Právnyzástupcažalovanýchniejeosobou,ktorájeoprávnená

hodnotiť v tomto smere vyjadrenia a postup zúčastnených osôb, právomoc hodnotenia obsahu dôkazov
môže mat' a má jedine príslušný súd, ktorý vo veci rozhoduje. V súvislosti so skutkovou stránkou veci
žalobkyňa v plnom rozsahu poukázala na svoje odvolanie.

7. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového

poriadku (ďalej len „CSP“), účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj „O. s. p.“), keďže podľa § 470 ods. 1
CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho
účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 362
ods. 1 a § 360 ods. 3 CSP), oprávnenými subjektmi - stranami a intervenientom (§ 359 a § 360 ods. 2
CSP), v ktorých neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie,
proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania
majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie

dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379
CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa
procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), a to na pojednávaní, na ktorom okrem
správy o priebehu doterajšieho konania zopakoval dokazovanie a dospel k záveru, že je dôvodné sčasti
napadnutý rozsudok potvrdiť a sčasti zmeniť.

Predmetom prieskumu v tomto odvolacom konaní je v poradí tretí rozsudok súdu prvej inštancie vo veci
samej.
Žalobouz28.6.2004,doručenousúduprvejinštancie1.7.2004,sa(včasezačatiakonania)eštemaloletá
žalobkyňa domáhala na žalovaných uloženia im povinnosti spoločne a nerozdielne zaplatiť jej 846.390niekdajších Sk (28.095 eur). Uviedla, že výška jej nároku na náhradu škody je titulom bolestného jej
4.050 Sk (67,5 bodu x 60 Sk), titulom sťaženia spoločenského uplatnenia 39.000 Sk (650 bodov x 60 Sk)
a keďže ide podľa nej o prípad hodný osobitného zreteľa, navrhla mimoriadne zvýšiť odškodnenie za

bolesť a SSU na dvadsať násobok základného bodového ohodnotenia t.j. na sumu 861.000 Sk, z ktorej
sumybolauhradenáibasuma14.610Sk,vtejtosúvislostivžalobeakodôkaznavrhlalistyintervenientaz
22.4.2002 a 24.2.2003, tvoriace prílohu žaloby, podľa ktorých jej bolo vyplatených 4.050 Sk a 10.560 Sk,
spolu 14.610 Sk. Z uvedeného je zrejmé, že náhrada škody na zdraví jej bola v rozsahu tzv. základného
bolestného (4.050 Sk) zaplatená celkom a v rozsahu tzv. základného SSU čiastočne (10.560 Sk) pred

podaním žaloby a žalobou sa žalobkyňa domáhala doplatenia náhrady škody na zdraví titulom SSU
(39.000 Sk - zaplatených 10.560 Sk = 28.440 Sk) a titulom mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za
bolesť a SSU dvadsaťnásobku základného bodového ohodnotenia.
Na základe uvedeného sa zo strany odvolacieho súdu nemožno stotožniť s tvrdením žalovaných z
odvolania, že v pôvodnej žalobe žalobkyňa nešpecifikovala požadovaný nárok v časti SSU a z textu
žaloby je možné vyvodiť, že požadovaný nárok spočíval výlučne vo sfére psychickej ujmy a nárok na

odškodné z titulu trvalých následkov žalobkyne vo sfére fyzickej ujmy text ani petit žaloby neobsahoval,
nakoľko odvolací súd je názoru, že v žalobe sú uvedené údaje z lekárskeho posudku MUDr. S. z
12.1.20014, konkrétne, že SSU obodoval 650 bodmi, v žalobe je navrhnutý dôkaz týmto posudkom,
ktorý je prílohou žaloby a podľa ktorého obodoval 50 bodmi jazvu po rozsiahlom poranení dolnej pery
u dievčatka - nápadná a 600 bodmi psychické poruchy po traume spôsobenej útokom psa. V žalobe sa

tiež o.i. uvádza, že žalobkyňa si na jazvy nemôže zvyknúť, pociťuje priamy fyzický handicap, spolužiaci
sa jej vysmievajú a neustále musí odpovedať na otázky súvisiace s poškodenou tvárou a telom, bude
musieť podstúpiť niekoľko plastických operácií z dôvodu, aby si do budúcnosti mohla nájsť zamestnanie,
v ktorom nebude diskriminovaná jej jazvami, uplatňovaná náhrada škody môže aspoň čiastočne pomôcť
upraviť jej fyzickú ujmu aspoň do spoločensky znesiteľného stavu. V tejto súvislosti poukázala aj na

lekársku správu MUDr. D. z 22.1.2001, ktorá bola taktiež prílohou žaloby. Žalobkyňa v žalobe uviedla
výslovne spôsob, akým dospela k výpočtu náhrady škody na zdraví titulom SSU a titulom mimoriadneho
zvýšenia odškodnenia za bolesť a SSU a uviedla aj rozhodujúce skutočnosti, od ktorých odvodzuje
svoj nárok.
V predmetnej veci bol súdom prvej inštancie vydaný platobný rozkaz dňa 16.2.2007 pod č. k.

5C/95/2004-47, ktorým bolo uložené žalovaným 1/ a 2/ aby spoločne a nerozdielne do 15 dní odo dňa
doručenia platobného rozkazu zaplatili žalobkyni sumu 846.390 Sk a náhradu trov konania v sume
31.540 Sk, alebo aby v tej istej lehote podali odpor s odôvodnením vo veci samej. Ďalej bolo žalovaným
1/ a 2/ uložené aby spoločne a nerozdielne súdu prvej inštancie zaplatili súdny poplatok z predmetu
konania v sume 42315 Sk do 10 dní od doručenia platobného rozkazu. Žalovaní podali proti uvedenému

platobnému rozkazu v zákonnej lehote odpor s odôvodnením vo veci samej, čím sa platobný rozkaz
zrušil a súd nariadil pojednávanie.
Prvým rozsudkom z 8.9.2008 pod č. k 5C/95/2004-93 súd prvej inštancie zamietol v celom rozsahu
žalobu, ktorou sa v tom čase ešte maloletá žalobkyňa domáhala na žalovaných uloženia im povinnosti
spoločne a nerozdielne zaplatiť jej 846.390 Sk (28.095 eur) ako mimoriadne zvýšenie základných

odškodnení za bolesti a SSU pri útoku (pohryzení žalobkyne) zo strany psa žalovaných. Žalobkyni uložil
povinnosť zaplatiť obom žalovaným náhradu trov konania v sume 93.414 Sk k rukám ich advokáta do 3
dní. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. § 420 ods. 1 a 3 a § 422 ods. 2 O. z. a § 2 písm. b/
zákona č. 282/2002 Z. z., ktorým sa upravujú niektoré podmienky držania psov, vecne potom názorom
o nedôvodnosti žaloby, keď podľa neho najmä nebolo preukázané porušenie žalovanými (v čase útoku

ich psa na žalobkyňu) žiadnej právnej povinnosti a žalobkyňa naopak neuniesla dôkazné bremeno. Zo
svedeckýchvýpovedívyplývalo,žežalovaníchovalipsarasydobermanakopsadomáceho,priateľského
a nie nebezpečného, ktorý nemal bojový výcvik, pričom jeho útok na žalobkyňu bol ojedinelým a pred
týmto incidentom voľne pobehoval po oplotenom, uzavretom a riadne označenom dvore. Tvrdenia
žalobkyne o jej zavolaní do dvora so psom žalovanou 1/ a o panickom strachu žalobkyne zo psov

považoval súd za účelové (o. i. neschopnosť žalobkyne rozpamätať sa, odkiaľ na ňu mala žalovaná 1/
volať),keďnaopakzvýsluchuvtomčasetiežmaloletéhosynažalovanýchbolozrejmýmvyprovokovanie
útoku psa žalobkyňou (chytením zozadu za chrbát) a to po vstupe na pozemok žalovaných bez
zvonenia alebo kričania. Usúdil aj na zanedbanie povinnosti vykonávať nad maloletou náležitý dohľad
zo strany jej rodičov (ktorí dieťa pustili k žalovaným napriek vedomosti o držbe nimi psa a čo aj neskôr

prezentovanému názoru otca žalobkyne na nebezpečnosť psa).
Proti prvému rozsudku súdu prvej inštancie podala včas odvolanie žalobkyňa.
Odvolací súd svojim prvým uznesením z 6.10.2009 pod č. k. 10Co/88/2009-139 (prvý) napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vytkol súdu prvej inštancie,že bez dostatočného zdôvodnenia opomenul vec posudzovať i podľa ustanovenia § 415 O. z. a tiež
nepovažoval za celkom náležité ani odvolanie sa súdom prvej inštancie v tejto konkrétnej veci ako na
ustanovenie § 422 ods. 2 O. z. (snaha aplikovať toto ustanovenie na žalovaných musela naraziť na

okolnosť nespôsobenia škody v tejto veci útokom maloletej alebo duševne postihnutej osoby, ale útokom
psa a snaha použiť ustanovenie na rodičov žalobkyne sa potom celkom logicky stretla s prekážkou
v podobe nespôsobenia škody v tom čase maloletou žalobkyňou - vystupujúcou tu naopak v pozícii
poškodenej), tak i na len jedno z kontextu vytrhnuté ustanovenie zákona č. 282/2002 Z. z. (ust. § 2
písm. b/, prehliadajúc názov predpisu, jeho § 1 ods. 3 a § 4 ods. 1, ktorú úpravu považoval čiastočne za

faktické zopakovanie a čiastočne i za precizovanie všeobecnej prevenčnej povinnosti chovateľov psov i
nadrámeczákladnejúpravytakejtootázkyvustanovení§415O.z.).Práveprenedostatokpostupusúdu
prvej inštancie podľa ustanovení dopadajúcich aj na prejednávanú vec (či pre neurobenie tak celkom
dôsledne) a tiež pre riadenie sa ním prinajmenšom sčasti i na vec evidentne nedopadajúcou právnou
úpravou (§ 422 ods. 2 O. z.) bol názoru, že súd prvej inštancie nezistil celkom dostatočne ani skutkový
stav, pričom práve to bol dôvod, pre ktorý považoval jeho názor o nedostatku zodpovednosti žalovaných

za škodu na zdraví žalobkyne prinajmenšom za predčasný. Po doplnení dokazovania odvolacím súdom
(v smere odstránenia rozporov vo verziách opisu incidentu majúceho za následok i poškodenie zdravia
žalobkyne v rámci konania vedeného OO PZ Šaštín - Stráže na jednej a v rámci konania pred súdom
prvej inštancie v prejednávanej veci na druhej strane) odvolací súd nepovažoval za prijateľný spôsob
vysvetlenia rozporov jednotlivých výpovedí žalovanej 1/, podaný ňou v odvolacom konaní, okrem toho

mal za to, že žalovaným sa nepodarilo preukázať ani vynaloženie všetkej požadovateľnej starostlivosti
pri zabezpečení objektu, v ktorom umožnili pohybovanie sa psa (tak, aby riziko útoku psa bolo vylúčené)
a zároveň v čase rozhodovania (prvým) napadnutým rozsudkom bolo treba mať za nepreukázané
i tvrdenia o spôsobení si poškodenia zdravia samotnou žalobkyňou (vyprovokovaním psa), resp. i
za „súčinnosti“ jej rodičov (umožnením jej návštevy objektu žalovaných bez ich dohľadu - rozumej

opomenutím venovania patričnej pozornosti dohľadu nad maloletým dieťaťom rodičmi žalobkyne).
Uviedol, že prítomnosť žalovanej 1/ v mieste vzniku škody v inkriminovanom čase bola nespornou,
spornými sa však javili (s prihliadnutím na obsah argumentácie žalovaných v prejednávanej veci)
vedomosť žalovanej 1/ o prítomnosti žalobkyne v rozhodnom čase na pozemku žalovaných a teda
aj v blízkosti útočiaceho psa, rôznosť opisu udalostí v čase vzniku škody a v konaní pred súdom

a tiež dostatočnosť zabezpečenia objektu žalovaných pred vniknutím tam nepovolanej osoby (vo
vzťahu k obrane žalovaných teda de facto pred tvrdeným svojvoľným vstupom v tom čase maloletej
žalobkyne na ich pozemok). Vo vzťahu k zabezpečeniu totiž oproti tvrdeniu žalovaných z odporu proti
platobnému rozkazu o zabezpečení pozemku s inak voľne pobiehajúcim psom oplotením, uzatvorením
vstupnou bránkou opatrenou petlicou, zvončekom a tabuľkou s upozornením „Pozor pes“, žiaden zo

žalovaných nedokázal objasniť, ako malo byť (pri rešpektovaní tvrdenia o všetkom požadovateľnom
úsilí o zabezpečenie) možné, aby žalobkyňa mohla vstúpiť na pozemok žalovaných aj bez zazvonenia
(tvrdenie žalovanej 1/) či bez toho, aby jej niekto zvnútra otvoril vstupnú bránku (majúcu byť za riadneho
chodu vecí zrejme zaistenú aj petlicou). S výnimkou dovtedy nepreukázaného prekonania samou
žalobkyňou prípadnej prekážky reálne brániacej vstupu (kedy by však opäť musela byť „na stole“

otázka dostatočnosti úrovne zabezpečenia umožňujúceho takýto postup) tak všetko nasvedčovalo skôr
nevyvinutiu žalovanými pri zabezpečení ich pozemku s pobiehajúcim psom všetkého očakávateľného
úsilia (pri prijatí tvrdenia o vstupe žalobkyne na pozemok žalovaných bez vedomia žalovanej 1/ aj
zaistením bránky proti jej otvoreniu zvonka), pričom dôkazné bremeno naopak ťažilo žalovaných
a z výsledkov dovtedajšieho dokazovania nevyplývalo, žeby sa im toto podarilo uniesť (platilo, že

preukázanie by sa muselo stať bezpečne, teda spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti
a to tu nebolo). Z výpovede žalovanej 1/ pred príslušným vyšetrovacím orgánom bezprostredne po
incidente sa podávalo, že táto vedomosť o pobyte maloletej žalobkyne v objekte žalovaných mala a teda
o prítomnosti žalovanej na dvore so psom vedela prakticky po celý čas (v tejto súv. por. najmä v rámci
podania príslušného vysvetlenia pred OO PZ Šaštín - Stráže uvedenie pomerne presného časového

údaja o tom, že maloletá žalobkyňa sa u nich - rozumej u žalovaných zdržiavala už od 11.35 hod.,
pripojený spis na č. l. 129). Neskoršie vyjadrenia žalovanej 1/ vrátane prednesu pred odvolacím súdom
o tom, že takúto informáciu (kedy žalobkyňa prišla) získala len sprostredkovanie od detí, odvolací súd
považoval za účelové, pretože v súlade s logikou fungovania ľudskej pamäte je to, pokiaľ si človek
vybaví a je schopný podať aj správu o priebehu určitej udalosti presnejšie (s bohatšími detailmi) krátko

po tom, ako sa udalosť stala a nie až s odstupom viacerých rokov po tom, ako udalosť nastala (čo v
praxi znamenalo, pokiaľ šlo o výsluch žalovanej 1/ pred súdom prvej inštancie s odstupom prakticky
ôsmich rokov po incidente, že verzia udalostí podaná pred vyšetrovacím orgánom bola hodnovernejšia).
Boli tu aj ďalšie tvrdenia v zjavnom rozpore so skutočnosťou, napr. popis útoku psa žalovaných nažalobkyňu zo strany syna žalovaných P. (v čase konania na súde prvej inštancie už plnoletého), podľa
ktorého k incidentu (a pohryzeniu žalobkyne) malo dôjsť tak, že pes mal údajne vyskočiť na v tom
čase maloletú žalobkyňu, ale nemal túto trhať, ale ju len pohryznúť a hneď ju pustiť a odísť preč.

Takémuto popisu však nezodpovedal ani popis zranení žalobkyne v lekárskych správach a potvrdeniach
v spise, pretože žalobkyňa bola mimo akúkoľvek pochybnosť zranená na viacerých miestach (na tvári i
na ramene) a treba teda považovať za prakticky vylúčené, aby sa tak mohlo stať jediným (nárazovým)
útokom, ktorý by sa už neopakoval. Za opísanej situácie preto odvolací súd bez ohľadu na teoretickú
možnosť spoluzodpovednosti zo strany rodičov žalobkyne (pre opomenutie náležitej starostlivosti, resp.

dohľadu nad maloletou žalobkyňou) mal za to, že základ nároku na náhradu škody v tejto veci voči
žalovaným daný bol (opak žalovaní podľa skutkových zistení v čase prvého rozhodovania odvolacieho
súdu nepreukázali). Ostávalo tak posúdiť výšku žalobkyni patriacej náhrady, tou sa však súd prvej
inštancie pre odchylný názor v časti základu nároku (jeho danosti) nezaoberal a práve z tohto dôvodu
nevykonal ani dôkazy navrhnuté už v žalobe, či prípadné iné dôkazy. Vo vzťahu k otázke nárokov
uplatnených žalobou odvolací súd uviedol, že nárok na náhradu za bolesti (tzv. bolestné) a nárok na

náhradu za SSU (resp. aj odvodené nároky na mimoriadne zvýšenie takýchto náhrad v prípade názoru
o nedostatočnosti tých základných) sú dvoma samostatnými nárokmi (čo aj majúcimi spravidla pôvod v
jednej a tej istej tzv. škodnej udalosti), u ktorých posudzovanie opodstatnenosti požiadavky na náhradu
(a prípadne aj na jej mimoriadne zvýšenie spôsobom predpokladaným v ust. § 7 ods. 3 vyhlášky č.
32/1965 Zb. v znení neskorších predpisov) musí byť autonómnym. Záver o tom, že opodstatnenými sú

a to práve v rozsahu požadovanom žalobou oba nároky, je totiž len jeden z možných, keďže existujú aj
poškodenia zdravia, ktoré sú síce veľmi bolestivé, ale na druhej strane nezanechávajú po riadnej liečbe
prakticky žiadne ujmy v sfére SSU, môže to byť ale aj naopak - nedostatok príliš bolestivého priebehu
poškodenia zdravia spojený ale s praktickou degradáciou spoločenského uplatnenia na minimálnu až
nulovú úroveň a napokon tu môžu byť aj také poškodenia zdravia, ktoré samy osebe či proces ich

liečby sú aj bolestivé a zanechávajú aj trvalé následky - ktoré sa zásadným spôsobom podpisujú aj na
spôsobe života poškodeného oproti stavu pred tzv. škodnou udalosťou. O ktorý zo zmienených prípadov
pritom šlo v prejednávanej veci, nebolo ustálené, nakoľko súd prvej inštancie nevykonal všetko potrebné
dokazovanie.
Uznesením súdu prvej inštancie zo 7.7.2011 pod č.k. 5C/95/2004-193 bola na návrh žalobkyne

pripustená zmena petitu žaloby tak, že žalobkyňa žiadala zaviazať žalovaných 1/ a 2/ spoločne a
nerozdielne jej zaplatiť sumu 67.416,85 eur, z toho titulom 50-násobku mimoriadneho zvýšenia SSU
(650 bodov x 60 Sk=39.000 Sk x 50= 1.950.000 Sk) a titulom mimoriadneho zvýšenia bolestného 20-
násobok základného bodového hodnotenia (67,5 bodu x 60 Sk = 4.050 Sk x 20 = 81.000 Sk), spolu
2.031.000 Sk resp. 67.416,85 eur.

Druhým rozsudkom z 8.2.2012 pod č.k. 5C/95/2004-220 súd prvej inštancie I. zastavil konanie v časti
požiadavky žalobkyne na zaplatenie 39.321,85 eur (čím inak došlo k návratu k finančnému vyjadreniu
požiadaviek žalobkyne na sumu požadovanú v čase rozhodnutia v poradí prvým rozsudkom súdu prvej
inštancie, ako i v čase prvého prejednávania tejto veci odvolacím súdom); II. vo zvyšku (rozumej v časti
požiadavky na zaplatenie 28.095 eur) zamietol žalobu a žalobkyni uložil povinnosti zaplatiť náhradu

trov konania III. obom žalovaným v sume 6.122,99 eur advokátovi žalovaných do 3 dní a IV. vedľajšej
účastníčke v sume 12,50 eur v rovnakej lehote. Rozhodnutie vo veci samej (zamietnutie žaloby v časti,
v ktorej táto nebola vzatá späť) odôvodnil právne ust. § 100 ods. 1 a § 106 ods. 1 O. z. a vecne
záverom o dôvodnosti námietky premlčania žalobou uplatneného práva, vznesenej oboma žalovanými i
vedľajšou účastníčkou na ich strane, keďže tu v prípade náhrady škody na zdraví síce neplatí objektívna

premlčacia doba, u práva na náhradu škody všeobecne je však takáto objektívna lehota kombinovaná so
subjektívnou dvojročnou (plynúcou od okamihu, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za túto
zodpovedá) a tá tu i podľa súdu márne uplynula. V zmysle ustálenej judikatúry (súdom prvej inštancie
bližšie nešpecifikovanej) sa totiž v prípade odškodňovania bolestí a SSU za moment získania vedomosti
poškodeného o škode považuje deň ustálenia zdravotného stavu a takto i deň možnosti vykonania

bodového ohodnotenia bolestí a SSU (nie teda až čas, kedy reálne dôjde k takémuto ohodnoteniu, k
čomu došlo v prípade bolestí v apríli 2002 a v prípade SSU až 12. januára 2004) a za takýto deň súd
považoval27.8.2001(rokpouhryznutížalobkynepsomžalovaných27.8.2000,keďželiečenienásledkov
zranenia skončilo 5., resp. 15.9.2000). O tom, kto za škodu zodpovedá, sa žalobkyňa i jej rodičia
dozvedeli hneď, keďže žalovaných poznali, premlčacia doba preto uplynula už 27.8.2003 a ak pôvodná

žaloba bola súdu doručená až 1.7.2004 a jej rozšírenie (v časti neskôr dotknutej späťvzatím) dokonca
až 8.9.2010, žalobe nešlo vyhovieť.
Proti druhému rozsudku súdu prvej inštancie vo veci samej i čo do trov konania podala včas odvolanie
iba žalobkyňa.Odvolací súd svojim druhým uznesením z 30.10.2013 pod č. k. 10Co/78/2012-276 (druhý) rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo veci samej a v časti trov konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Vytkol súdu prvej inštancie, že sa v jeho odôvodnení vôbec neocitli uspokojivé argumenty na

podporu toho záveru, podľa ktorého k začatiu premlčacej doby malo dôjsť až rok po tzv. škodnej udalosti
- kde sa inak na jednej strane súd prvej inštancie pomerne neobratne pokúsil zastrieť to, že čas možnosti
prvotného získania vedomosti o škode skutočne nezisťoval (v čom bolo treba dať žalobkyni za pravdu)
a na druhej strane sa tu bolo podozrenie, že pre zapojenie do konania aj poisťovne (v tom čase v osobe
vedľajšej účastníčky na strane žalovaných) mohlo v tomto prípade dôjsť k zmäteniu súdu (v tom, že

len vzťah žalovaných a vedľajšej účastníčky mohol byť vzťahom poistným s možnosťou riadenia sa tiež
úpravou z ustanovenia § 104 O. z., v prípade vzájomného vzťahu žalobkyne a žalovaných šlo však
výlučne o zodpovednostný nárok z práva na náhradu škody). Tiež mu vytkol, že sa po uplatnení námietky
premlčania v pomerne neskorom štádiu konania (spor len k času rozhodnutia napádaným druhým
rozsudkom trval bezmála osem rokov a námietka premlčania v ňom bola uplatnená najskôr vedľajšou
účastníčkoupotakmersiedmichrokochodzačatiakonania)nezaoberaldôslednejšieustanovením§106

O. z. ako celkom, okrem toho však zjavne bolo žiadúcim sa tu diskutovaným problémom zaoberať i cez
prizmu ďalšieho súdom neaplikovaného ustanovenia § 3 O. z., keďže vo všeobecnosti nie je vylúčené,
aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované za konanie, ktoré je v rozpore
s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Otázkou
premlčania a prípadného rozporu vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi sa pritom podrobne

zaoberajú aj viaceré iné rozhodnutia súdov, napr. uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo 265/2009, rozhodnutia
Ústavného súdu ČR v jeho veciach sp. zn. II. ÚS 309/95, II. ÚS 3168/09 a I. ÚS 718/11, či rozhodnutie
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25 Cdo 1839/2000).

8. Podľa § 100 ods. 1 OZ právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§

101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v
primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli
po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje

dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená
premlčacia doba a oprávnená osoba v nej stanoveným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo
nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania a tak spôsobiť stav, že sa
oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky
premlčania v občianskom súdnom konaní má za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo

(nárok) priznať (§ 100 ods. 1 tretia veta OZ).
Zásada hospodárnosti konania pritom musí viesť konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní
vznesenú námietku premlčania vzhľadom k tomu, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k
rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov na zistenie napr.
výšky bezdôvodného obohatenia, škody a podobne. (porovnaj R 29/1983).

Vzhľadom na námietku premlčania uplatnenú intervenientom i žalovanými súd prvej inštancie správne
najskôr zisťoval, či nárok žalobkyne nebol premlčaný a dospel k správnemu záveru, že nárok uplatnený
žalobou nie je premlčaný.
Podľa § 106 ods. 1 a 2 O.z. právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený
dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri

roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda
vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.
Občiansky zákonník v citovanom ustanovení § 106 ods. 1 viaže premlčanie práva uplynutím subjektívnej
dvojročnej premlčacej doby na podmienku vedomosti poškodeného: a/ o vzniknutej škode (nie iba o
protiprávnom úkone, či o škodnej udalosti) ako o určitej majetkovej alebo nemajetkovej ujme určitého

druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne vyčísliť v peniazoch do takej miery, aby poškodený mohol svoj
nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde; okamih vzniku škody, resp. vedomosť poškodeného o škode
sa pritom nemusí zhodovať s okamihom škodnej udalosti či s protiprávnym konaním; b/ o škodcovi, t.j. o
tom, kto za škodu zodpovedá. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby môže byť teda rozdielny
vo vzťahu k vedomosti poškodeného o škodcovi a k jeho vedomosti o škode. V prípade škody na zdraví

zákon objektívnu premlčaciu dobu vôbec neurčuje. Pri skúmaní kedy sa poškodený dozvedel o škode
a o tom kto za ňu zodpovedá, je potrebné vychádzať z preukázanej vedomosti poškodeného; nemusí
však ísť o zistenie (rozumie sa istotu v bežnom slova zmysle), ale stačí, aby skutkové okolnosti, ktorýmipoškodený disponuje, boli oprávnené takýto záver o možnom vzniku škody a možnej zodpovednosti
škodcu urobiť (porovnaj napr. rozsudok NS ČR z 13.11.2008 sp. zn. 21Cdo 2958/2007)
Nárok na bolestné a nárok na SSU treba považovať za samostatné zložky nároku na náhradu škody na

zdraví, ktoré síce spolu súvisia, avšak u každého tohto nároku je osobitne upravené priznávanie náhrady
vrátane jej zvýšenia ako aj plynutie premlčacej lehoty. Je potrebné brať v úvahu aj moment ustálenia
zdravotného stavu žalobkyne, teda je nutné stanoviť ho osobitne vo vzťahu k nároku na bolestné a
osobitne vo vzťahu k nároku na SSU.
Poškodenému môže vzniknúť zo škodovej udalosti v prípade neskoršieho zhoršenia už ustáleného

zdravotného stavu aj ďalší nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Takýto nárok
je potrebné posudzovať z hľadiska premlčania samostatne ako nárok so samostatnou subjektívnou
premlčacou dobou a rozdielnym začiatkom jej behu. Nemožno tu paušálne vychádzať z toho, že
premlčacia doba na vykonanie práva na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia začína plynúť
prvého dňa po skončení pracovnej neschopnosti poškodeného (1Cz 20/1990 NS ČR)
Nároknamimoriadnezvýšenienáhradyzasťaženiespoločenskéhouplatneniapodľa§7ods.3vyhlášky

č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia je právom majetkovej
povahy a podlieha premlčaniu v zmysle § 106 Občianskeho zákonníka.
(rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 160/2012)
Zdravotný stav poškodeného po úraze, chorobe z povolania alebo inom poškodení na zdraví, prípadne
po ich zhoršení, je potrebné chápať ako jeden celok, z ktorého nie je možné jednotlivé čiastkové

poškodenia oddeľovať; možno ho považovať za ustálený po skončení kontinuálne prebiehajúcej
liečby predpokladaného vývoja následkov zdravotného poškodenia. Okolnosť kedy došlo k ustáleniu
zdravotného stavu poškodeného, je potrebné hodnotiť komplexne, nie zvlášť pre jednotlivé lekárske
odbory, na ktoré sa lekárska veda formálne delí. Keďže sa na posúdenie tejto skutkovej otázky vyžaduje
expertíza z viacerých lekárskych odborov (špecializácií), je v občianskom súdnom konaní možné

ustanoviť buď znalca, do ktorého odvetvia posudzovaná otázka patrí prevažne, alebo znalca, ktorého
odvetvie má všeobecné zameranie s tým, že znalcovi je povolené pribrať konzultanta z príslušného
odboru (21Cdo 149/2009, R 115/2011 NS ČR)
V prípade nároku na odškodnenie bolesti a SSU poškodeného sa poškodený dozvie o škode v čase,
kedy možno objektívne vykonať bodové ohodnotenie bolesti a sťaženia jeho spoločenského uplatnenia;

od tohto okamihu plynie subjektívna premlčacia doba. Pri odškodnení bolesti je potrebné prihliadať
na to, že okolnosti rozhodujúce pre určenie bolestného sa stanú známe až po ukončení liečebného
procesu, resp. po jeho ustálení. Sťaženie spoločenského uplatnenia vzniká v dobe, v ktorej je možné
zdravotný stav poškodeného po úraze, chorobe z povolania alebo inom poškodení na zdraví, príp. po
ich zhoršení považovať za ustálený a v ktorej je teda možné posúdiť, aký má zmenený (zhoršený)

zdravotný stav poškodeného preukázateľne nepriaznivé dôsledky na životné úkony poškodeného, pre
uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh
a pristúpiť k jeho bodovému ohodnoteniu (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 25
Cdo 676/2007). Subjektívna premlčacia doba pri nároku na odškodnenie bolestného začína plynúť
okamihom, kedy sa zdravotný stav poškodeného ustálil a je možné objektívne uskutočniť bodové

ohodnotenie bolesti; okolnosť kedy bolo následne bodové ohodnotenie lekárom skutočne urobené,
nemá na už začatý beh subjektívnej premlčacej doby vplyv.
Súd prvej inštancie sa v prejednávanej veci zaoberal otázkou času možnosti prvotného získania
vedomosti o škode a okamihu ustálenia zdravotného stavu žalobkyne.
Závermi znaleckého posudku č. 6/2015 z 23.8.2015 znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia,

odvetvie chirurgia, MUDr. Martina Huťana a jeho výpoveďou na pojednávaní 19.4.2016, bolo v konaní
preukázané, že vzhľadom na charakter a dynamiku konsolidácie keloidných jaziev ako aj vzhľadom
na vek poškodenej žalobkyne pri utrpení úrazu (10 rokov) nie je možné jednoznačné stanovenie
dátumu ustálenia zdravotného stavu, znalec bol názoru, že stanovenie trvalých následkov malo byť
vykonané až po ukončení rastu poškodenej (medzi 16. -18. rokom života podľa časti III. posudku),

pretože v prípade jaziev, ide o tkanivo rastúce a dynamicky sa vyvíjajúce. Podľa znaleckého úkonu č.
2/2015 z 20.8.2015, konzultanta MUDr. Huťana znalkyne z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie
psychiatria, MUDr. Patricie Tropek sa u žalobkyne jednalo o prechodnú psychickú traumu, ktorá
nevyžadovala liečbu psychológom ani psychiatrom, spoločenské uplatnenie žalobkyne nebolo vážne
narušené v období od vzniku do roku 2004 v súvislosti s duševnou poruchou. Počas vyšetrenia

však znalkyňa zistila v psychopatologickom rozbore psychopatologické dôsledky úrazu a zážitku z
roku 2000. Rozvoj úzkostne fobickej symptomatológie v trvaní asi 10 rokov, ktoré v súčasnosti spĺňa
kritériá úzkostne fobickej diagnostickej jednotky v psychiatrii. U žalobkyne sa jedná o fóbie, ktoré sú
zamerané na strach zo psov po otrasnom zážitku a o sociálny dopad “znetvorenia na tvári“ čo jučiastočne limituje v sociálnych kontaktoch - narušenie sebaobrazu v zmysle estetickej kvality u ženy v
dospievaní a v procese zrenia osobnosti, ktorá je t.č. vo vývoji. Prognosticky je predpoklad, že v prípade
neliečenia psychoterapeutickou cestou sa postupne môže osobnosť pod vplyvom dlhodobej anxiety

vyvinúť disharmonicky. Riziko hrozí v zmysle možných dekompenzácií i rozvoju úzkostnej poruchy.
Psychoterapiou je možné dosiahnuť trvalé zlepšenie a zaradiť sa do plnohodnotného života.
Vzhľadom na preukázané ustálenie zdravotného stavu žalobkyne medzi jej 16. až 18. rokom a podanie
žaloby už 1.7.2004, sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o nepremlčaní nároku
žalobkyne uplatneného žalobou vo všetkých jeho zložkách.

K námietkam voči ostatne uvedenému znaleckému posudku znalca, ktorého súčasťou bol znalecký
úkon znalca-konzultanta (prizvanie ktorého bolo v súlade so súdnou praxou, viď napr. rozhodnutie
NS ČR 21Cdo 149/2009, R 115/2011) odvolací súd uvádza, že zákon nepredpisuje a ani predpisovať
nemôže pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie
ich vzájomnej súvislosti. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je úsudok sudcu o tom, ktoré z
rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich bude sudca považovať za preukázané

správami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov. (uznesenie NS ČR z 25.6.2003 sp. Zn. 28Cdo
1709/2002). Súd hodnotí presvedčivosť posudku čo do jeho úplnosti vo vzťahu k zadaniu, logické
odôvodnenie jeho záverov a súlad s ostatnými vykonanými dôkazmi, ktoré predpoklady podľa názoru
odvolacieho súdu znalecký posudok MUDr. Huťana vrátane znaleckého úkonu jeho konzultantky MUDr.
Tropek spĺňal. Hodnoteniu súdu nepodliehajú odborné znalecké závery v zmysle ich správnosti.

9. Podľa § 391 ods. 2 CSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
Právny názor odvolacieho súdu bol (podľa O.s.p.) i je (podľa CSP) záväzný pre súd prvej inštancie.
V predmetnej veci vyslovil odvolací súd (v senátoch v rôznom zložení) vo svojich dvoch (vyššie

uvedených) zrušujúcich uzneseniach svoje právne názory na predmetnú vec.
Odvolací súd sa stotožňuje s právnymi závermi vyslovenými odvolacím súdom v jeho prvom zrušujúcom
uznesení v prejednávanej veci vo vzťahu k § 415 O.z., nemôže sa však stotožniť s názorom o potrebe
vztiahnutia na predmetnú vec aj ustanovení zákona č. 282/2002 Z. z., ktorým sa upravujú niektoré
podmienky držania psov, a to vzhľadom na účinnosť tohto zákona až od 1.7.2002, s poukazom na to,

že k škodovej udalosti prišlo už v roku 2000.
Podľa § 415 O.z. každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku,
na prírode a životnom prostredí.
Ustanovenie § 415 O.z. zakotvuje všeobecnú preventívnu povinnosť počínať si tak, aby sa nikomu
neškodilo (neminem laedere). Táto povinnosť je vyjadrená slovami, že každý (akákoľvek fyzická či

právnická osoba) je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na
prírode a životnom prostredí. Ide o ochranu života a zdravia, o ochranu majetku, o ochranu prírody
a ochranu životného prostredia. Tieto statky sú chránené aj inými ustanoveniami, či už O.z. alebo
iných právnych predpisov, ktoré s porušením povinností pri ochrane týchto statkov spájajú určité
zodpovednostné následky. Ak bola porušená konkrétna povinnosť ustanovená v týchto ustanoveniach,

použijú sa predovšetkým zodpovednostné následky upravené v týchto konkrétnych ustanoveniach. Ak
neboli porušené konkrétne povinnosti vymedzené v týchto ustanoveniach a určitým konaním alebo
nekonaním sa zasiahlo do chránených statkov uvedených v § 415 O.z., ktorým sa spôsobila určitá škoda
na týchto statkoch, treba si položiť otázku, či ten, kto takto zasahoval, si počínal tak, aby nedochádzalo
ku škodám, alebo či si takto nepočínal. Ak si tak nepočínal, porušil povinnosť uloženú mu v § 415 O.z.

a z porušenia tejto povinnosti mu vznikne zodpovednosť za škodu. Porušenie preventívnej povinnosti
uvedenejv§415O.z.sastávadôvodomvznikuvšeobecnejzodpovednostizaškody,pokiaľsanedokáže
porušeniepovinnostipodľaurčitéhokonkrétnehoustanovenia,čiužO.z.aleboinéhozákona.Porušením
preventívnejpovinnosti,ktorýmvzniklaškodanazdraví,majetku,naprírodealebonaživotnomprostredí,
vznikne všeobecná zodpovednosť za škodu podľa § 420 O.z..

Zodpovednosť za porušenie prevenčnej povinnosti je subjektívnou, s prezumovaným zavinením.
Prevenčná povinnosť a posúdenie následkov jej porušenia prichádza do úvahy iba vtedy, ak konaním
alebo opomenutím nebola porušená iná zákonná norma. Ak určitým správaním došlo k porušeniu
konkrétnej zakazujúcej normy, nebude potrebné skúmať, či bola porušená aj prevenčná povinnosť.
Prevenčná povinnosť a zodpovednosť za jej porušenie prichádza do úvahy aj v prípadoch, ak škoda

nevznikla priamo správaním škodcu, ale v dôsledku zanedbania dohľadu, ktorý mal podľa normálneho
behu vecí vykonávať nad zdrojom nebezpečenstva, ktorým môže byť akákoľvek vec vrátane zvierat,
ktoré vzhľadom na svoje vlastnosti môžu spôsobiť škodu iným osobám a nad ktorými je rozumné
požadovať dohľad určitej osoby. Miera do akej bola osoba povinná dohliadať nad zdrojom rizika jeflexibilná a môže závisieť od okolností prípadu (napr. vyššia miera dohľadu nad zvieraťom na mieste s
väčším výskytom ľudí, viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo 3516/2007).
Prevenčnú povinnosť dohliadať nad zdrojom nebezpečenstva nemožno vykladať veľmi široko, ale vždy

s ohľadom na rozumnú mieru dohľadu.
Podľa judikátu R 5/1981: Zodpovednosť chovateľa za škodu spôsobenú domácky chovaným zvieraťom
treba posúdiť podľa ustanovení § 415 a 420 OZ, a to z hľadiska potrebného dozoru nad chovaným
zvieraťom.
Prevenčná povinnosť podľa § 415 O.z. prichádza do úvahy vtedy, ak určitý spôsob správania nie je

zákonom zakázaný. Vzhľadom na osobitnú interakciu prevenčnej povinnosti a zavinenia (vykladaného
objektívne) dochádza vo väčšine prípadov kedy sa aplikuje § 415 O.z., k faktickému obráteniu
dôkazného bremena vo vzťahu k otázke vynaloženia potrebnej starostlivosti. V prípade ak nebude
správaním škodcu porušená konkrétna právna norma, tak škodca bude zodpovedať iba vtedy, ak
poškodený preukáže, že škodca pri svojej činnosti nevyvinul (objektívne) dostatočnú starostlivosť,
vyžadovanú § 415 O.z.. Škodcovi zostáva preukázať, že škodu nezavinil, a teda že vzhľadom na svoje

osobné pomery od neho nemožno očakávať, že by túto starostlivosť bol schopný dodržať (Občiansky
zákonník I, Veľké komentáre, C. H. Beck).
V prejednávanej veci bolo vykonaným dokazovaním preukázané (najmä zhodnými výpoveďami
žalobkyne v prejednávanej veci a žalovanej 1/ na OOPZ Šaštín -Stráže 27.8.2003, keď neskoršie
výpovedežalovanej1/vprejednávanejveciodvolacísúdvyhodnotilakoúčelové,viďvyššie),žežalovaní

1/ a 2/ objektívne nevyvinuli dostatočnú starostlivosť, keďže si nepočínali tak aby nedošlo k škode
na zdraví, porušili svoju prevenčnú povinnosť podľa § 415 O.z., keďže zanedbali dohľad, ktorý mali
podľa normálneho behu vecí vykonávať nad ich psom-dobermanom, ktorý vzhľadom na jeho vlastnosti
(podľa wikipédie doberman je služobné, strážne a obranárske psie plemeno vyšľachtené v Nemecku,
v súčasnosti je však rozšírený po celom svete a je veľmi obľúbený aj ako rodinný pes, vyznačuje sa

asi podobnou ostrosťou ako nemecký ovčiak, československý vlčiak, belgický ovčiak, rotvajler, ale aj
erdel teriér alebo veľký bradáč) mohol spôsobiť škodu (na zdraví i majetku) iným osobám a nad ktorým
bolo rozumné požadovať ich dohľad, keď vyššiu mieru dohľadu, zvýšenú opatrnosť a obozretnosť mala
spôsobiť najmä prítomnosť maloletej žalobkyne v jeho blízkosti na dvore žalovaných, najmä ak pes
nebol obmedzený v pohybe a nemal ani ochranný košík (náhubok) a žalovaná 1/ mala vedomosť o

prítomnosti v tom čase maloletej žalobkyne na dvore žalovaných, kde sa voľne pohyboval pes. Bolo
rozumné požadovať od žalovaných urobenie celého súboru bezpečnostných opatrení (napr. zamknutím
brány resp. zavretím petlice zamedziť vstup na pozemok žalovaných s voľne sa pohybujúcim psom,
najmä v prípade obvyklých návštev iných aj maloletých osôb u žalovaných; prítomnosťou dospelej osoby
pri hre detí v blízkosti voľne sa pohybujúceho psa, obmedzenie pohybu psa jeho pripútaním, použitie

ochranného košíka na papuľu psa, atď.), primeraných konkrétnej situácii na zabezpečenie ochrany
zdravia pred útokom ich psa, u ktorého nemohlo byť v prejednávanej veci sporu o tom, že tohto už
jeho rasa predurčuje najmä na plnenie strážnych a i ochranných úloh - čo aj len v rovine ochrany iného
majetku vlastníka psa pred nepovolanými osobami, avšak prakticky vždy prinajmenšom odstrašením
narušiteľa či jeho zahnaním na útek pripravením sa psa na útok. Žalovaní neurobili dostatočné opatrenia

na zabránenie vzniku škody na zdraví v tom čase maloletej žalobkyne pri kontakte s ich psom, s ohľadom
na okolnosti vzniku škody na zdraví žalobkyne nemožno príčinu jej zranení označiť za náhodu, na
ktorej naplnenie sami žalovaní neprispeli, možno konštatovať, že žalovaní porušili § 415 O.z. a že tak
boli naplnené predpoklady ich zodpovednosti za škodu podľa § 420 ods. 1 O.z.. Nemožno s ohľadom
na vykonané dokazovanie konštatovať, že by osoby dohliadajúce na v tom čase maloletú žalobkyňu

spoluzavinili vzniknutú škodu, pretože nebolo preukázané, že zanedbali riadny dohľad nad žalobkyňou
a príčiny vzniku škody na zdraví žalobkyne v podstatnej miere spočívajú v správaní žalovaných.
Podľa § 420 ods. 1 O.z. každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti; podľa
ods. 3 rovnakého ustanovenia zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.
Podľa § 444 O.z. pri škode na zdraví sa jednorazove odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho

spoločenského uplatnenia.
Ust. § 444 O.z. nielen určuje osobitný druh ujmy „škody“, ale aj osobitnú právnu úpravu spôsobu náhrady
škody, pre ktorý je typické, že predstavuje náhradu za nemateriálnu ujmu, ktorá sa prejavuje v podobe
bolesti alebo v SSU. Ide o špecifický majetkový nárok (ktorý podlieha premlčaniu podľa § 106 O.z.),
ktorý má jednorazový charakter a nemožno ho priznať vo forme renty. To však nevylučuje priznať

bolestné alebo SSU opätovne, ak nastanú nové okolnosti v zdravotnom stave poškodeného, ktoré sa
za pôvodného stavu nevyskytli a preto ani odškodnenie nemohlo byť priznané.
Samotná právna úprava bolestného a SSU je však predmetom právnej úpravy v zákone č. 437/2004
Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia. Zákon pre účely náhradynemajetkovej ujmy definuje pojem bolesť ako aj pojem sťaženie spoločenského uplatnenia. Na základe
ustáleného bodového ohodnotenia v lekárskom posudku je možné dospieť k samotnej výške bolestného
a SSU. Pre stanovenie náhrady je rozhodujúci okamih kedy došlo k poškodeniu zdravia, nie sú

bez významu zmeny bodového ohodnotenia bolestného a SSU uskutočnené Opatrením Ministerstva
zdravotníctva (od 1.4.1999 do 31.12.2004 - 60 Sk, v roku 2005 - 316,50Sk, v roku 2006 - 345,48 Sk,
v roku 2007 - 375,22 Sk, v roku 2008 - 402,92 Sk, v roku 2009 - 14,46 eur, v roku 2010 - 14,89 eur,
v roku 2011 - 15,38 eur, v roku 2012 - 15,72 eur, v roku 2013- 16,10 eur, v roku 2014 - 16,48 eur s
účinnosťou od 31.5.2014).

Podľa § 11 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského
uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z.z. o
zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne
a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení
neskorších predpisov, na bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku úrazu a iného
poškodenia na zdraví, ktoré bolo spôsobené pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, a ak ide o

chorobuzpovolaniaztakejchoroby,ktorábolazistenápredtýmtodňom,savzťahujúdoterajšiepredpisy.
Odvolací súd poukazuje na to, že správne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na svojom
zasadnutídňa13.11.2009prijalouznesenieopublikovanírozhodnutia4Sžso23/2009zodňa28.04.2009
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky,
ktorého právna veta znie: „Pojmy bolesť, sťaženie spoločenského uplatnenia a pojmy výška náhrady za

bolesť a výška náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia nie sú totožné, preto podľa § 11 ods. 1
zákonač.437/2004Z.z.trebapodľadoterajšíchpredpisovposudzovaťbolesťasťaženiespoločenského
uplatnenia a ich hodnotenie, ale výška náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa riadi zákonom
č. 437/2004 Z. z.“ (Rozhodnutie bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky od č. R 47/2010).

Náhrada za bolesť a náhrada za SSU sú dve relatívne samostatné zložky náhrady škody na zdraví, i
keď sú vo vyhláške č. 32/1965 Zb., ktorú treba na daný prípad aplikovať (§ 11 ods. 1 zákona č. 437/2004
Z.z.), upravené spoločne. Vyhláška č. 32/1965 Zb. upravuje zvlášť podmienky, za ktorých sa poskytuje
odškodnenie za bolesť, a zvlášť podmienky pre odškodnenie SSU. Aj zvýšenie odškodnenia u oboch
nárokov treba posudzovať osobitne (viď rozsudok NS SR sp. zn. 5 Cdo 117/2000).

Podľa § 2 ods. 1 až 3 Vyhlášky č. 32/1965 Zb.: (1) Odškodnenie za bolesť sa poskytuje za bolesti
spôsobené poškodením na zdraví, jeho liečením alebo odstraňovaním jeho následkov, a to podľa zásad
a sadzieb ustanovených v prílohe tejto vyhlášky. Odškodnenie za bolesť musí byť primerané povahe
poškodenia na zdraví a priebehu liečenia. (2) Odškodnenie za bolesť nepatrí: a) za jednoduché duševné
reakcie na postihnutie organizmu, ktoré sú prechodného rázu, b) za zmeny v organizme, ktoré sú

tak krátkodobé, že ich netreba liečiť, prípadne ich nemožno ani objektívne zistiť, c) za bolesť budúcu
(následnú) a za bolesť vznikajúcu zo zmien predtým už existujúcich. (3) Odškodnením za bolesť sa
neodškodňujú straty na zárobku.
Podľa § 4 ods. 1 až 3 Vyhlášky č. 32/1965 Zb.: (1) Sťaženie spoločenského uplatnenia sa odškodňuje,
ak poškodenie na zdraví má preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného,

pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh
(ďalej len "následky"). Odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia musí byť primerané povahe
následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného
uplatniť sa v živote a spoločnosti. (2) Odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia nepatrí: a)
za poškodenie prechodného rázu, ktoré vedie len k dočasnému sťaženiu spoločenského uplatnenia; za

také poškodenie sa považuje i nepriaznivý zdravotný stav, so zlepšením ktorého možno podľa poznatkov
lekárskej vedy počítať v čase kratšom ako rok, b) za menšie jazvy, drobné kozmetické vady a chorobné
zmeny ľahšieho rázu, ktoré nemôžu viesť k výraznejšiemu obmedzeniu spoločenského uplatnenia. (3)
Odškodnením za sťaženie spoločenského uplatnenia sa neodškodňujú straty na zárobku.
V prejednávanej veci si žalobkyňa odškodnenie za bolesť - náhradu škody na zdraví titulom bolestného

v žalobe neuplatnila, nakoľko jej bolo uhradené (pred podaním žaloby, v sume 4.050 Sk). Uplatňovala
však žalobou doplatenie náhrady škody na zdraví titulom SSU v sume 28.440 Sk (39.000 Sk podľa
základného bodového ohodnotenia SSU - zaplatená suma 10.560 Sk = 28.440 Sk) a mimoriadne
zvýšenie náhrady za bolesť vo výške 20-násobku bolestného v sume 2.554,27 eur, v týchto častiach
súd žalobu zamietol, žalobkyňa (aj) v takýchto častiach napadla (tretí) rozsudok súdu prvej inštancie

odvolaním, avšak neuviedla vo vzťahu k týmto nárokom žiadne konkrétne námietky ani tvrdenia, vo
vzťahu k nim možno vztiahnuť iba uvedenie ňou odvolacích dôvodov citovaním § 365 ods. 1 písm. d/,
e/, f/ a h/ CSP, neuviedla aké konkrétne nedostatky vecnému dôvodu zamietnutia žaloby v takýchto
častiach vytýka a bolo by porušením princípu rovnosti strán, pokiaľ by odvolací súd za stranu - de factoz úradnej moci - vyhľadával všeobecne vytknuté (údajné) pochybenia súdu prvej inštancie, odvolací súd
bližšiestanoviskokuplatnenýmdôvodomnezaujal,keďževšeobecnéodvolaciedôvodynebolispôsobilé
spochybniť vecnú správnosť záveru súdu prvej inštancie, vedúceho k zamietnutiu žaloby v takýchto

častiach.
Žalobkyňa si žalobou uplatnila titulom mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za SSU dvadsať násobok
základného bodového ohodnotenia, sumu 25.540,73 eur, ktorý pozostáva z 2 častí: zo sumy 23.849,62
eur prestavujúcej trvalé následky na psychike žalobkyne a zo sumy 1.691,11 eur predstavujúce trvalé
následky žalobkyne vo sfére fyzickej ujmy (keloidné jazvy). Vo vzťahu k požadovanej sume 1.691,11

eur súd prvej inštancie vyhovel žalobe dôvodiac, že na základe vykonaného dokazovania, najmä ZP č.
6/2015 MUDr. Huťanom, PhD., ako i jeho výsluchom mal za preukázané, že žalobkyňa evidentne trpí v
dôsledku úrazu trvalými následkami vo sfére fyzickej ujmy, nakoľko do dnešného dňa jej zostali keloidné
jazvy na tvári, teda na viditeľnom mieste tela, a preto jej súd prvej inštancie priznal mimoriadne zvýšenie
náhrady za SSU z dôvodu trvalých následkov na psychike žalobkyne, súc viazaný žalobným petitom,
v ňou uplatnenej sume 1.691,11 eur, predstavujúcej trvalé následky vo sfére fyzickej ujmy. Žalovaní i

interveniet odvolaním napadli rozsudok súdu prvej inštancie aj v takejto vyhovujúcej časti veci samej, s
ich námietkami v tejto časti sa už súd vyššie vysporiadal. K námietke intervenienta o absencii výpočtu
požadovanej a priznanej sumy 1.691,11.eur odvolací súd uvádza, že výpočet sa nachádza v prvom
odseku na 14. str. písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd v
zhode so súdom prvej inštancie bol názoru o primeranosti mimoriadneho 20-násobného zvýšenia počtu

bodov za SSU vo sfére fyzickej ujmy (jazvy) z dôvodu, že ide o jazvy nie malé, keloidné, na tvári dieťaťa
t.č. už mladej ženy, ktoré ju zohyzďujú.
Na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti veci
samej o náhrade škody na zdraví titulom sťaženia spoločenského uplatnenia a titulom mimoriadneho
zvýšenia bolestného a vo vyhovujúcej časti veci samej o náhrade škody titulom mimoriadneho zvýšenia

sťaženia spoločenského uplatnenia vo vzťahu k fyzickej ujme podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
Tak, ako odškodnenie za bolesť musí byť primerané povahe poškodenia na zdraví a priebehu liečenia
(§ 2 ods. 1 veta druhá vyhlášky č. 32/1965 Zb.), musí byť aj odškodnenie za SSU primerané povahe
následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného
uplatniť sa v živote a spoločnosti. Úvaha súdu o „primeranosti“ zvýšenia nie je však neobmedzená,

lebo vyhláška č. 32/1965 Zb. tým, že rámcovo stanovila predpoklady pre vznik nároku na základné
odškodnenie a pre vznik nároku na jeho mimoriadne zvýšenie, určila zároveň aj hľadiská, ktoré v
ich vzájomnej nadväznosti a kombinácii usmerňujú úvahu súdu o miere „primeranosti“ zvýšenia vo
výnimočných prípadoch hodných osobitného zreteľa.
Vo výnimočných prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa môže súd odškodnenie primerane zvýšiť nad

stanovenénajvyššiesadzbyodškodneniabezakéhokoľvekobmedzenia,hlavnebezohľadunazákladný
počet bodov zistený lekárom v záujme spravodlivej nápravy. Súd však musí takého zvýšenie vykonané
v rámci voľnej úvahy vždy náležite odôvodniť s prihliadnutím k mimoriadnej povahe a k okolnostiam
konkrétneho prípadu.
Vyhl. č. 32/1965 Zb. nelimitovala súd maximálnou mierou zvýšenia základného bodového ohodnotenia.

Súd bol pri výnimočnom zvýšení odškodnenia napr. za bolesť, limitovaný iba skutočnosťami uvedenými
v bode I ods. 6 zásad, tvoriacich prílohu uvedenej vyhlášky. Pre možnosť zvýšenia odškodnenia za
bolesť i SSU totiž platilo jediné obmedzenie, formulované v ust.§ 7 ods.3.
Podľa § 7 ods. 1 až 3 Vyhlášky ministerstiev zdravotníctva a spravodlivosti, Štátneho úradu
sociálneho zabezpečenia a Ústrednej rady odborov č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia

spoločenského uplatnenia v znení neskorších prepisov: (1) Výška odškodnenia za bolesť a za sťaženie
spoločenského uplatnenia sa určuje sumou 60 Sk za jeden bod. (2) Celková výška odškodnenia za
bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia z jedného poškodenia na zdraví nesmie presiahnuť
sumu 240 000 Sk; z toho odškodnenie za bolesť nesmie presiahnuť sumu 72 000 Sk. (3) V prípadoch
hodných osobitného zreteľa môže súd odškodnenie za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia

primerane zvýšiť, a to i nad sumu ustanovenú v odsekoch 1 a 2.
Určenie limitov v ods. 1 a 2 súd teda nezaväzovalo. Úsudok súdu o primeranosti zvýšenia odškodnenia
vychádza jednak z konkrétnych, individuálnych okolností posudzovanej veci, jednak zo všeobecnej
skúsenosti súdu s prihliadnutím na iné prípady podobného druhu.
Správna interpretácia ustanovenia § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. z hľadiska vymedzenia prípadov

hodných osobitného zreteľa závisí od okolností konkrétneho prípadu, pričom významným kritériom
je závažnosť spôsobenej škody na zdraví a možnosti vyliečenia či eliminácie spôsobenej škody. Pri
určovaní rozsahu odškodnenia má súd možnosť podľa svojej úvahy posúdiť, aké zvýšenie náhrady za
SSU je v posudzovanej veci primerané. Pri posudzovaní otázky, či ide o prípad hodný osobitného zreteľaa určovaní rozsahu odškodnenia súd musí dbať na to, aby jeho rozhodnutie bolo ako celok spravodlivé.
Za spravodlivé rozhodnutie o nároku na náhradu za vytrpenú bolesť a za SSU treba považovať
také rozhodnutie, ktoré rešpektuje princíp proporcionality. Tento princíp vyžaduje, aby existoval vzťah

primeranosti medzi priznanou výškou náhrady a spôsobenou škodou.
Odvolací súd bol na rozdiel od súdu prvej inštancie názoru, že v prejednávanej veci sú dané dôvody
pre mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia aj vo vzťahu k psychickej
ujme, keď obsah spisu dáva podklad pre aplikáciu § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb., keďže ide
o prípad hodný osobitného zreteľa. Základné bodové ohodnotenie vykonané lekárom nepostačuje

na primerané zmiernenie následkov poškodenia zdravia žalobkyne, ale navýšenie odškodnenia za
SSU dvadsaťnásobne, tak ako to žiadala žalobkyňa by tiež nebolo primerané. Je v súlade so
zásadou plnej a spravodlivej ochrany odškodnenia SSU žalobkyne zvýšenie základnej lekárom určenej
sadzby. Podľa názoru odvolacieho súdu ide o mimoriadny prípad hodný osobitného zreteľa, ktorý
odôvodňuje desaťnásobné zvýšenie základného bodového ohodnotenia psychickej ujmy. Odvolací súd
sa nestotožnil so záverom, ktorý súd prvej inštancie vyvodil z výpovede a znaleckého úkonu znalkyne

MUDr. Tropek, t. j. že v čase keď žalobkyňa žila ešte pod dozorom svojich rodičov, títo nebadali nutnosť
psychiatrickej liečby svojej dcéry v dôsledku pohryzenia psom žalovaných a ani samotná žalobkyňa v
čase svojej dospelosti nemá potrebu a záujem o liečenie svojej údajnej psychickej traumy, hoci podľa
tvrdení znalkyne izolovaná ako i sociálna fóbia sú liečiteľné, a že o tak vážne narušenej psychike
žalobkyne ako tvrdí znalkyňa nesvedčí ani jej terajší spôsob života, kedy žalobkyňa sama bez svojich

rodičov a blízkej rodiny je schopná riadne žiť a študovať na vysokej škole v tak vzdialenej krajine ako
je Čína, a to bez závažnej ujmy na jej psychike. Nestotožnil sa ani so záverom, že ak by psychika
žalobkyne bola tak vážne narušená ako tvrdí, tohto by s veľkou pravdepodobnosťou nebola schopná.
Súd prvej inštancie dospel k záveru, že tvrdenie žalobkyne, že trpí v dôsledku úrazu takou psychickou
traumou,ktorábyjejbránilavbežnomspôsobeživota,jeúčelové,apretojejžalobuvčastimimoriadneho

zvýšenia náhrady za SSU týkajúceho sa trvalých následkov na psychike žalobkyne v sume 23.849,62
eur ako nedôvodnú zamietol. Odvolací súd názor súdu prvej inštancie nezdieľa, poukazuje na závery
znaleckého úkonu MUDr. Patricie Tropek, podľa ktorých sa u žalobkyne jednalo o prechodnú psychickú
traumu, ktorá nevyžadovala liečbu psychológom ani psychiatrom, spoločenské uplatnenie žalobkyne
nebolo vážne narušené v období od vzniku do roku 2004 v súvislosti s duševnou poruchou. Počas

vyšetrenia však znalkyňa zistila v psychopatologickom rozbore psychopatologické dôsledky úrazu a
zážitku z roku 2000. Rozvoj úzkostne fobickej symptomatológie v trvaní asi 10 rokov, ktoré v súčasnosti
spĺňa kritériá úzkostne fobickej diagnostickej jednotky v psychiatrii. U žalobkyne sa jedná o fóbie, ktoré
sú zamerané na strach zo psov po otrasnom zážitku a o sociálny dopad “znetvorenia na tvári“ čo ju
čiastočne limituje v sociálnych kontaktoch - narušenie sebaobrazu v zmysle estetickej kvality u ženy v

dospievaní a v procese zrenia osobnosti, ktorá je t. č. vo vývoji. Prognosticky je predpoklad, že v prípade
neliečenia psychoterapeutickou cestou sa postupne môže osobnosť pod vplyvom dlhodobej anxiety
vyvinúť disharmonicky. Riziko hrozí v zmysle možných dekompenzácií i rozvoju úzkostnej poruchy.
Psychoterapiou je možné u žalobkyne dosiahnuť trvalé zlepšenie a zaradiť sa do plnohodnotného života.
Odvolací súd mal ďalej výpoveďou znalkyne na pojednávaní 15.11.2016 preukázané, že u žalobkyne

od jej veku 14 rokov prichádzalo k rozvoju jej sociálnej fóbie, ktorý má vždy určitý časový priebeh a jej
fázy sa postupom času menia. Sociálna fóbia pritom vytvára, resp. ovplyvňuje v konečnom dôsledku
osobnosť človeka. Žalobkyňa vo veku 14 rokov používala množstvo make-upu, čo nebolo celkom
akceptovateľné zo strany vyučujúcich a na otázky zo strany rodičov prečo to robí, nebola ochotná v tom
čase komunikovať, tejto téme sa vyhýbala. Vo veku kedy jej spolužiačky a kamarátky chodili do kolektívu

na diskotéky, žalobkyňa sa tomu práve vyhýbala, nakoľko nebola spokojná so svojim zovňajškom,
ktorým sa neustále zaoberala, bola voči nemu zvýšene kritická a venovala mu množstvo svojho času.
Toto bolo možné považovať i za dôvod zhoršenia jej prospechu v škole. Zvýšená observácia sa u 14-
ročného dievčaťa prejavuje inak ako u 20-ročnej ženy. Zvýšená obsesia sa u žalobkyne prejavuje tým, že
udržuje 8-ročný partnerský vzťah, čo nie je typické a možno z toho vyvodiť, že má problém nadväzovať

nové vzťahy. Nové vzťahy nevyhľadáva, prejavuje sa u nej prehnaný perfekcionizmus v súvislosti s
jej zovňajškom, vždy musí byť upravená tak, aby nič nebolo ponechané náhode, pričom chybičky sa
vyskytujú i u normálne upravených ľudí, čo žalobkyňa nie je schopná akceptovať. Žalobkyňa znalkyni
uviedla, že na Slovensku nevedela študovať, porovnávala sa so svojimi rovesníkmi, a preto sa rozhodla
pre odchod a štúdium v Číne, čo jej prinieslo určité uvoľnenie, avšak nie až do takej miery ako by

očakávala, pretože tohto pocitu sa celkom nezbavila ani v Číne. Fóbia zo psov sa u žalobkyne podľa
jej vyjadrenia prejavuje tak, že sa nemôže priblížiť k psovi, ak nejakého stretne, potom neje, nespí a
boji sa vyjsť na ulicu. Na otázku intenzity sociálnej fóbie u žalobkyne, znalkyňa uviedla, že žalobkyňa
je v polovici a v prípade ak sa nebude žiadnym spôsobom liečiť, tak sa v priebehu 5-10 rokov môžedostať do stavu, že už nebude schopná vychádzať ani von a bude sa úplne izolovať. Do budúcnosti
nie je možné predpokladať ako tento stav bude riešiť napr. keď bude mať deti. Fóbie žalobkyne sa dajú
liečiť, avšak znalkyňa sa nevedela vyjadriť, či sa dajú aj vyliečiť, pretože priebeh liečby je u rôznych

ľudí rôzny. Znalkyňa bodovo ohodnotila v lekárskom posudku pripojenom k jej znaleckému úkonu
SSU žalobkyne počtom bodov 600. Odvolací súd výpoveď svedka P. G. na pojednávaní 15.11.2016
nepovažoval vo vzťahu k psychickému zdravotnému stavu žalobkyne za relevantnú, nakoľko žalobkyňu
od detstva nevidel ani s ňou nehovoril a ním predložené fotky stiahnuté z facebooku z verejného profilu
žalobkynevyhodnotilakodôkaz,ktorýniejevrozporestvrdenímznalkyneosociálnejfóbiižalobkyne.Na

základe všetkého vyššie uvedeného odvolací dospel k záveru, že následky škody na zdraví žalobkyne
majú preukázateľne nepriaznivý vplyv na uplatnenie poškodenej žalobkyne v živote a v spoločnosti,
najmä na uspokojovanie jej životných a spoločenských potrieb, vrátane prípravy na povolanie, ďalšieho
vzdelávania a možnosti uplatniť sa v živote rodinnom, politickom, kultúrnom a športovom, a to najmä
s ohľadom na nízky vek poškodenej v dobe vzniku škody na zdraví (žalobkyňa mala iba necelých 10
rokov) a považoval z vyššie ozrejmených dôvodov hodných osobitného zreteľa za primerané zvýšenie

základného bodového hodnotenia SSU na 10-násobok, keďže odškodnenie za SSU musí byť primerané
povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti
poškodenej uplatniť sa v živote a spoločnosti. Pri bodovom ohodnotení SSU vo vzťahu k psychickej
ujme počtom bodov 600, žalobkyňou požadovanej náhrade za 1 bod vo výške 60 Sk, pri mimoriadnom
zvýšení základného bodového hodnotenia SSU na 10-násobok, potom prislúchajúca náhrada škody na

zdraví titulom mimoriadneho zvýšenia SSU vo vzťahu k psychickej ujme žalobkyne predstavuje sumu
11.949,81 eur (600 bodov x 60 Sk = 36.000 Sk x 10 = 360.000 Sk resp. 11.949,81 eur).
Za tejto situácie preto odvolaciemu súdu neostávalo iné, než napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
v zamietajúcej časti veci samej o náhrade škody na zdraví titulom mimoriadneho zvýšenia sťaženia
spoločenského uplatnenia vo vzťahu k psychickej ujme podľa § 388 CSP zmeniť tak, ako je to uvedené

v bode II. výroku tohto rozsudku odvolacieho súdu.

10. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
Podľa § 396 ods. 2 CSP ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov

konania na súde prvej inštancie.
Podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP. (1) súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci. (2) Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,
prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
Podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP: (1) o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v

rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. (2) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.
Zásadu úspechu vo veci (§255 CSP) treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od
úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného

žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno ho totiž ad absurdum
zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej
činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť čo je základné a čo sprevádzajúce.
Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom
druhotná a nadväzujúca. Rovnako odborná otázka posudzovaná znalcom môže presahovať možnosti

strany sporu, ktorá napr. výšku škody „iba“ odhaduje. Aj tu je primárny fakt, že škoda bola spôsobená;
jej výška nasleduje. Žalobkyňu v predmetnej veci preto bolo nevyhnutné považovať za plne procesne
úspešnú (späťvzatie sa týkalo iba násobkov, nie základu), keďže mala plný úspech čo do základu
uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto jej procesného úspechu, závisela
výlučne od úvahy súdu. Na základe uvedeného, v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami

odvolací súd priznal žalobkyni právo na plnú náhradu trov (celého) konania, avšak iba z prisúdenej sumy.

11. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods.1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods.2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)