Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 20. február 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Sžk/23/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 9015010080
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslava Fúrová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:9015010080.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej

a z členov senátu Mgr. Petra Melichera a JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci žalobcu: GFT Slovakia
s.r.o., so sídlom Legnava 77, IČO: 36 475 947, zastúpený: JUDr. Viktorom Novýsedlákom, so sídlom L.
Svobodu 2674/1, Poprad, proti žalovanému: Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky, Limbová
2, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. S02127-OP-2015 zo dňa
24.09.2015,okasačnejsťažnostižalobcuprotirozsudkuKrajskéhosúduvBratislaveč.k.1S/6/2016-210
zo dňa 28. februára 2018, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

č. k. 1S/6/2016-210 zo dňa 28. februára 2018 zamieta.

Sťažovateľovi nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie pred prvostupňovým správnym súdom

1. Krajský súd v Bratislave (ďalej v texte rozsudku len „krajský súd") rozsudkom č. k. 1S/6/2016-210
zo dňa 28. februára 2018 zamietol návrh žalobcu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym

dvorom Európskej únie a návrh na prerušenie konania. Krajský súd taktiež zamietol žalobu, ktorou sa
žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. S02127-OP-2015 zo dňa 24.09.2015, ktorým
bol zamietnutý rozklad a potvrdené prvostupňové rozhodnutie Štátnej kúpeľnej komisie (ďalej aj ako
„ŠKK") č. p.: 00980/2012-72/2015/ŠKK zo dňa 26.01.2015, ktorým bola zamietnutá žiadosť žalobcu
zo dňa 12.01.2012 o vydanie povolenia využívať prírodné minerálne zdroje tak ako bolo v žiadosti
špecifikované, vzhľadom na zákaz prepravy vody odobratej z vodných útvarov nachádzajúcich sa na
území SR cez hranice SR dopravnými prostriedkami alebo potrubím podľa čl. 4 ods. 2 Ústavy SR. O

trovách konania krajský súd rozhodol tak, že žalobcovi náhradu trov konania voči žalovanému nepriznal.

2. V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že bolo povinnosťou súdu posudzovať zákonnosť a
vecnú správnosť napadnutých rozhodnutí len v kontexte námietok, či došlo k porušeniu povinnosti vydať
prvostupňové rozhodnutie v 30-dňovej zákonnej lehote v zmysle § 49 ods. 2 Správneho poriadku, ak
áno, či takéto porušenie povinnosti mohlo privodiť fikciu vydania povolenia podľa čl. 13 ods. 4 Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2006/123/ES o službách na vnútornom trhu; či vydaním nesúhlasného

rozhodnutia pri nezachovaní 30-dňovej lehoty došlo k porušeniu princípu legality a princípu legitímnych
očakávaní; či vo veci konajúce orgány pochybili aj v tom, že vec nesprávne právne posúdili s poukazom
na nemožnosť vydania rozhodnutia pre inhibíciu obsiahnutú v čl. 4 ods. 2 Ústavy SR v znení platnom
a účinnom od 01.12.2014 a porušili aj zákaz retroaktivity. Napokon posúdiť, či obstojí námietka žaloby,že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, pretože nereflektovalo na
všetky skutočnosti uvedené v rozklade (ako príklad žalobca uvádza zdôvodnenie vývozu minerálnej
vody ako tovaru a nie služby, prednosť uplatnenia práva Európskej únie pred zákonmi SR). Na všetky

ďalšie námietky žalobcu postupne uplatňované v replikách žalobcu na vyjadrenie žalovaného k žalobe
doručené súdu dňa 26.02.2016, resp. bližšie zdôvodňovanie v žalobe uplatnených námietok o ďalšie
argumentácie po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty (§ 250b O.s.p. a § 62 S.s.p.), súd s poukazom
na striktnú aplikáciu koncentračnej zásady neprihliadal a ani prihliadať nemohol.

3. Podľa názoru krajského súdu z dikcie ustanovenia článku 4 ods. 2 Ústavy SR jednoznačne vyplýva,
že zákaz sa vzťahuje na vodu odobratú z vodných zdrojov nachádzajúcich sa na území SR, cez hranice
SR dopravnými prostriedkami alebo potrubím, s výnimkou vody určenej na osobnú spotrebu, pitnú vodu
balenú do spotrebiteľských obalov na území SR, a to bez zreteľa na vlastnícke pomery. Prenesené na
daný preskúmavaný prípad jedná sa o vodu odobratú v kat. úz. S. (SR) a spôsob prepravy potrubím
popodriekuPoprad.Navecaplikovanýčlánok4ods.2ÚstavySRboldotejtozakomponovanýústavným

zákonom č. 360/2014 Z. z. účinným dňom 01.12.2014 a tento neobsahuje prechodné ustanovenia, ktoré
by riešili postup v konaniach začatých pred 01.12.2014. Preto bolo povinnosťou ŠKK postupovať v čase
rozhodovania podľa právneho predpisu v uvedenom čase účinného. Potom vecne správne a ústavne
konformne interpretovala ŠKK, a nie retroaktívne, ale v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR postupovala
komisia, pokiaľ predmetnú žiadosť posudzovala v kontexte požiadaviek obsiahnutých v čl. 4 ods. 2

Ústavy SR. Z uvedeného článku Ústavy SR podľa krajského súdu tiež vyplýva, že sa jedná o prepravu
vody odobratej z vodných útvarov a nijako nerieši ani ich prípadnú úpravu (ani vlastnícke pomery). Preto
tvrdenie žalobcu, že sa už nejedná v danom prípade o vodu ako surovinu, ale vzhľadom na jej úpravu
na území SR filtráciou mechanických nečistôt a odbúraním mangánu a železa a takto upravená voda
sa prepraví potrubím popod rieku Poprad do plničky v Poľskej republike, a teda sa už jedná o vodu ako

tovar v zmysle čl. 34 a 35 Zmluvy o fungovaní EÚ, pričom v rámci Európskej únie je zaručený voľný
pohyb tovaru, je bez právnej relevancie. Za podstatné a primárne vo veci je už spomínané odobratie
vody z vodných útvarov na území SR (tu S.) a jej preprava potrubím cez hranice územia do plničky do
spotrebiteľského obalu v kat. úz. obce J. v Poľskej republike. Takýto postup prepravy článok 4 ods. 2
Ústavy SR s účinnosťou od 01.12.2014 neumožňuje a zakazuje.

4. Krajský súd ďalej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že decízna právomoc ŠKK tak ako
je upravená v zákone č. 538/2005 Z. z. o prírodných liečivých vodách, prírodných liečebných kúpeľoch,
kúpeľných miestach a prírodných minerálnych vodách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o minerálnych vodách"), podľa ktorého sa v konaní o

vydanie povolenia na využívanie prírodných minerálnych zdrojov postupuje, nezabezpečuje ani právnu
nárokovateľnosť na vydanie pozitívneho rozhodnutia i keby žiadosť žiadateľa spĺňala všetky náležitosti
obsahu a príloh žiadosti podľa § 11 tohto zákona. Ustanovenie § 12 ods. 7 zákona o minerálnych
vodách dáva ŠKK právomoc žiadosť o vydanie povolenia využívať zdroj, ak je to vo verejnom záujme, i
zamietnuť. Preto nemohlo dôjsť ani k právne istému očakávaniu žalobcu, že jeho žiadosti, a to i napriek

ním poukázanej „intervencii" Ministerstva životného prostredia SR listom z júna 2012, bude vyhovené.
A potom nemohlo dôjsť, a to aj napriek „diskrečnej váhavosti" ŠKK v období od 11.07.2014, kedy
žalobcu dokompletizoval žiadosť celkom, do 26.01.2015, kedy prvostupňový orgán rozhodnutie vydal,
k narušeniu princípu právnej istoty a legitímnych očakávaní.

5. K námietke žalobcu o nezachovaní lehoty 30 dní na vydanie prvostupňového rozhodnutia krajský
súd konštatoval, že za účelom realizácie zásady rýchlosti konania Správny poriadok v ust. § 49 určuje
záväzné lehoty pre vydanie rozhodnutia, v ktorých je orgán verejnej správy povinný rozhodnutie vydať,
a síce, i keď sa jedná o lehoty zákonné, ale ide o poriadkové procesné lehoty, ktorých nedodržanie bez
objektívnych príčin sa kvalifikuje ako nečinnosť. Uvedená skutočnosť sama o sebe nemôže založiť a ani

nezakladá dôvod pre zrušenie rozhodnutia vydaného po jej uplynutí. Krajský súd nesúhlasil s námietkou,
že ŠKK nerozhodla v zákonnej 30-dňovej lehote, pretože ust. § 49 ods. 2 pozná aj lehotu 60 dní, avšak
musí súd súhlasiť s námietkou, že túto a ďalšiu povinnosť si konajúci prvostupňový orgán nesplnil,
pretože obsahom administratívneho spisu nie je preukázané, že by o predĺžení lehoty na vydanie
rozhodnutia žalovaného požiadal, prípadne, že by o predĺžení zákonnej lehoty žalobcu upovedomil. Ak

tak nekonal, obdobie od uplynutia najneskôr lehoty 60 dní od dokompletizovania žiadosti žalobcu, t. j.
po 11.07.2014, by bolo možné kvalifikovať ako nečinnosť, ochrany proti ktorej sa žalobca napokon i
domáhal žalobou podanou na NS SR dňa 16.10.2014, ktorú neskôr z dôvodu, že ŠKK rozhodnutie po jej
podaní vydala, zobral dňa 16.03.2015 späť (uznesenie vo veci sp. zn. 5Nč 3/2014 zo dňa 26.03.2015).6. Podľa názoru krajského súdu nemožno súhlasiť v ďalšom ani s tvrdením žaloby, že nevydaním
rozhodnutia v lehote 30 dní (pozn. súdu: zákonom prípustná lehota i 60 dní) alebo predĺženej, má sa z

aplikácie Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/123/ES o službách na vnútornom trhu podľa
čl. 13 bod 4 považovať, že povolenie vydané bolo. Naopak, súd v ďalšom celkom súhlasí a stotožňuje sa
i s argumentáciou žalovaného podrobne uvedenou i v jeho doplňujúcom vyjadrení k žalobe doručenom
súdu na pojednávaní dňa 21.09.2017 (bod 1 - 10 stanoviska), na ktoré súd z procesných dôvodov len
odkazuje.

7. Krajský súd ďalej poukázal na to, že Ústava SR v znení čl. 4 ods. 2 nie je ani v rozpore s právom
Európskejúnie,pretožeakosprávnepoukázalžalovaný,Smernicač.2009/54/ESovyužívaníauvádzaní
na trh prírodných minerálnych vôd, prikazuje členským štátom vo vzťahu k minerálnym vodám prijať
opatrenia majúce rovnaký účinok ako ústava. Práve prijatím čl. 4 ods. 2 Ústavy SR došlo k naplneniu
tohto opatrenia zo strany SR, z ktorého jednoznačne vyplýva zákaz vývozu odobratej vody z vodných

útvarov na územie SR cez štátnu hranicu formou prepravy dopravnými prostriedkami alebo potrubím vo
všeobecnosti neriešiac ani vlastnícke práva. Jediným povoleným spôsobom prepravy cez hranicu SR je
voda zabalená do spotrebiteľského balenia, čo sa nejedná o prípad žiadosti žalobcu i keď vlastníka, u
ktorého sa malo jednať o vývoz vody, práve jedného zo spôsobu prepravy zakázaného - potrubím popod
rieku do miesta J. v Poľskej republike, kde voda by bola už v zriadenej plničke balená do spotrebiteľských

obalov a určená spotrebiteľovi. Vzhľadom na povolenie k takémuto využívaniu vody odobratej z vodných
útvarov na území SR v ústave zakázanému, a to i poprípadnej úprave vody (filtrácia a odbúranie
mangánu a železa), je daná námietka žalobcu bez právnej relevancie.

8. V rámci procesných námietok uplatnil žalobca i námietku nepreskúmateľnosti rozhodnutia

žalovaného. Tvrdí, že žalovaný svoje dôvody potvrdzujúceho rozhodnutia nedostatočne zdôvodnil a s
niektorými námietkami rozkladu sa vôbec nevysporiadal. Tak tomu bolo napr. vo vzťahu k námietke
prednosti práva EÚ pred zákonmi SR, či námietka, že v danom prípade sa nejedná o vývoz minerálnej
vody ako suroviny, ale vývoz tovaru, či porušenie princípu legitímnych očakávaní. S uvedenými
námietkami sa krajský súd v zásade stotožnil a súhlasil so žalobou, že uvedenými dvoma námietkami

sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí o rozklade súladne s požiadavkami preskúmateľnosti ako tieto
vyplývajú z ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku, dostatočne nevysporiadal. Úlohou správneho súdu
ale nie je zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci na len formálne opätovné vydanie rozhodnutia, ktorým
budevadanepreskúmateľnostiodstránená,pokiaľneprinesieúčastníkovikonaniavecnýúspechvmerite
veci. V danom prípade by prípadné nové rozhodnutie žalovaného nemohlo privodiť zmenu právneho

posúdenia veci, pretože aplikácia ústavného rozmeru v podobe čl. 4 ods. 2 je pre vec nesporne daná a
nespochybniteľná (bližšie pozri napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Sž/98-102/2002 zo dňa 17.12.2002).

9. Vzhľadom na uvedené súd žalobu podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok
( ďalej len „S.s.p.") v spojení s § 491 ods. 1 S.s.p. zamietol.

10. V danom prípade sa žalobca domáhal pre prípad, že sám nedospeje k záveru, že je možné priamo
aplikovať čl. 35 Zmluvy o fungovaní EÚ pri rozhodovaní vo veci a rozhodnúť, že pre tento prípad je čl.
4 ods. 2 Ústavy SR neaplikovateľný, aby konajúci súd inicioval začatie prejudiciálneho konania pred
Súdnym dvorom EÚ s otázkou, či článok 4 ods. 2 Ústavy SR neporušuje primárne právo EÚ (čl. 35

ZFEÚ) a v tejto súvislosti aby zvážil i prerušenie súdneho konania pred vnútroštátnym správnym súdom
podľa § 100 ods. 1 písm. c) S.s.p. Vzhľadom na záver súdu, že tento sa plne stotožnil s názorom a
argumentáciou ohľadne aplikácie čl. 4 ods. 2 Ústavy SR na daný prípad a rozhodnutie o žiadosti žalobcu
o vydanie povolenia využívať vody z 12.01.2012, tomuto návrhu ako nedôvodnému súd nevyhovel a
potom ani konanie podľa § 100 ods. 1 písm. c) S.s.p. neprerušil a uvedené obidva návrhy zamietol

postupom podľa § 25 S.s.p. v spojení s ust. § 162 ods. 3 C.s.p. spolu s rozhodnutím vo veci samej.

II.
Kasačná sťažnosť, vyjadrenia

11. Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote žalobca kasačnú sťažnosť doplnenú taktiež v
zákonnejlehotevktorejuviedol,žekrajskýsúdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilúčastníkovi
konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva naspravodlivý proces v zmysle § 440 ods. 1 písm. f/ S.s.p. a rozhodol na základe nesprávneho právneho
posúdenia veci v zmysle § 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p.

12. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti uviedol, že krajský súd nesprávne právne posúdil, resp. sa s touto
námietkou nevysporiadal vôbec, že v uvedenom prípade nejde o vodný útvar nachádzajúci sa na území
Slovenskej republiky ale o spoločný vodný útvar. Túto skutočnosť podľa sťažovateľa potvrdzuje aj list
Ministerstva životného prostredia zo dňa 26.07.2012, ktorý v konečnom dôsledku rieši otázku absencie
potreby uzavretia medzivládnej dohody o využívaní tohto vodného zdroja. V tomto liste je uvedené:

„Nakoľko predmetný vodný útvar je spoločný, je klasifikovaný ako otvorená hydrogeologická štruktúra,
ktorá sa infiltračno-akumulačnou a výverovou oblasťou nachádza na severnej časti Ľubovnianskej
vrchoviny a bližšie podmienky nie sú upravené ani v zmysle Dohody medzi vládou Slovenskej republiky
a vládou Poľskej republiky o vodnom hospodárstve na hraničných vodách".

13. Podľa názoru sťažovateľa ak krajský súd uznal, že námietka prednosti práva EÚ pred zákonmi SR

je dôvodná, nemôže potom dôjsť k záveru, že takáto námietka by po zrušení nepriniesla iné rozhodnutie
správneho orgánu vo veci. Pokiaľ má čl. 34, 35 a 36 Zmluvy o fungovaní EÚ prednosť pred čl. 4 ods. 2
Ústavy SR, nie je možné na daný prípad tento ústavný článok aplikovať a v takom prípade je zrejmé, že
správny orgán po zrušení pôvodného rozhodnutia musí v ďalšom konaní vydať sťažovateľovi povolenie
na využívanie podzemných vodných zdrojov v Obci S..

14. Krajský súd podľa názoru sťažovateľa v odôvodnení napadnutého rozsudku nie celkom jednoznačne
uvádza akú lehotu mal správny orgán pri vydaní rozhodnutia dodržať. Pokiaľ by správny orgán konal
v zmysle 30 dňovej lehoty uvedenej v Správnom poriadku, vydal by rozhodnutie v čase, keď čl. 4 ods.
2 Ústavy SR nebol platný ani účinný, teda jeho žiadosť by nemohla byť zamietnutá z dôvodu rozporu

s Ústavou SR.

15. Sťažovateľ nesúhlasí s názorom krajského súdu, podľa ktorého vzhľadom na povolenie k využívaniu
vody odobratej z vodných útvarov na území SR v Ústave zakázanému, a to i po prípadnej úprave vody,
pretože vyťažená voda chemicky upravená má vlastnosti zmenené do takej vody, že ide o tovar v zmysle

čl. 34 a 35 ZFEÚ. Upravená voda by bola následne potrubím prepravená na územie Poľskej republiky
za účelom plnenia do spotrebiteľského balenia. Tento transport je súčasťou technologického postupu
v procese exploatácie, úpravy a balenia prírodnej minerálnej vody do spotrebiteľských balení. Podľa
názoru sťažovateľa takto upravená voda vzhľadom k jej kvalitatívnym zmenám už nie je vodou v zmysle
čl. 4 ods. 1 Ústavy SR, ale je tovarom v zmysle čl. 34 a 35 Zmluvy o fungovaní EÚ. V rámci Európskej

únie je zaručený voľný pohyb tovaru, pričom upravená voda takýmto tovarom určite je, keďže voda
prepravenápotrubímdoplničkyvPoľskejrepublikeužďalejupravovanánebude,alebudepriamoplnená
do spotrebiteľských balení.

16. Ďalej sťažovateľ trvá na tom, že čl. 34 a 35 ZFEÚ ako zdroj primárneho práva majú prednosť pred čl.

4 ods. 2 Ústavy SR a ak mal krajský súd v tomto tvrdení pochybnosť, resp. s tým nesúhlasil, mal prerušiť
konanie a iniciovať začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie o tejto otázke.
Krajský súd bližšie nevysvetlil prečo tak neučinil a ani takéto nevyhovenie neodôvodnil. Sťažovateľ má
za to, že proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR v rámci tohto konania o kasačnej sťažnosti nie je
prípustný opravný prostriedok, takže pokiaľ najvyšší súd kasačnej sťažnosti nevyhovie, je povinný sa

obrátiť na Súdny dvor Európskej únie s touto prejudiciálnou otázkou: „či primárne právo EÚ je alebo nie
je nadriadené Ústave SR a teda či v prípade kladnej odpovede je čl. 4 ods. 2 Ústavy SR neaplikovateľný,
nakoľko je v rozpore s čl. 34, 35 a 36 ZFEÚ". Túto otázku doteraz neriešil žiaden súd v SR ani SDEÚ. Jej
výklad nie je zjavne jednoznačný a vyriešenie tejto otázky je relevantné pre meritum veci. Zamietnutie
žiadosti o začatie prejudiciálneho konania zo strany súdu poslednej inštancie v rámci SR je porušením

čl. 47 Charty základných práv EÚ a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach, pretože
ide o porušenie práva na spravodlivý proces, pokiaľ vnútroštátny súd takéto zamietnutie dostatočne
neodôvodní (Vergauwen and Others v. Belgium). Samotné konanie prinieslo viacero otázok ohľadom
vzájomnej interpretácie práva EÚ a práva SR pri ich vzájomnom vnútornom rozpore. Účastníci konania
prezentovali úplné rozdielne pohľady na Smernicu o minerálnych vodách. Konajúci súd mal zjavné

pochybnosti pri interpretácii práva EÚ, ktorého sa sťažovateľ dovolával a už len z tohto dôvodu mal
formulovať prejudiciálnu otázku pred SDEÚ.17. Nesprávny právny názor krajského súdu vidí sťažovateľ aj v posúdení, týkajúce sa nemožnosti
aplikácie čl. 13 ods. 3 a 4 Smernice Európskeho parlamentu a rady 2006/123/ES o službách na
vnútornom trhu, a teda názoru o neexistencii fikcie povolenia na ťažbu vody. Pokiaľ Štátna kúpeľná

komisia nevydala povolenie v lehote 30 dní, nerozhodla o žiadosti sťažovateľa v tejto lehote a ani
sťažovateľovi neodpovedala, považuje sa Povolenie v zmysle uvedeného článku Smernice za udelené.

18. Krajský súd sa podľa sťažovateľa nevysporiadal s otázkou, či vydaním zamietavého rozhodnutia
prvostupňovým správnym orgánom došlo alebo nedošlo k porušeniu princípu legitímnych očakávaní a

porušeniu zákazu retroaktivity právnych predpisov. Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že
aplikáciainhibícieobsiahnutejvčl.4ods.2ÚstavySRbolasprávna,apritomnieretroaktívna.Sťažovateľ
podal žiadosť v roku 2012, pričom na základe požiadaviek správneho orgánu bola táto žiadosť doplnená
o všetky požadované skutočnosti a prílohy dňa 11.07.2014. V roku 2012 pri podávaní žiadosti mal
sťažovateľ legitímne očakávania v tom smere, že preprava vody potrubím do Poľskej republiky nie je
slovenských právnym poriadkom zakázaná a čl. 4 ods. 2 Ústavy SR nebol platný ani účinný (účinnosť

od 01.12.2014). Vydané rozhodnutie, ktorým sa zamietla žiadosť je klasickým príkladom porušenia
zákazu retroaktivity, keďže správny orgán aplikuje pri vydávaní právny predpis, ktorý nebol platný a
účinný v čase začatia správneho konania a takisto je tento právny predpis v rozpore s princípom
ochrany legitímnych očakávaní. Sťažovateľ uvádza, že krajský súd neaplikoval tento princíp, ktorého sa
dovolával. Zdôrazňuje, že pri začatí svojej investície v S. sa spoliehal na právnu úpravu, ktorá v tom

čase existovala a očakával vydanie povolenia na ťažbu vody, pokiaľ splní všetky podmienky stanovené
vtedajším slovenským právnym poriadkom. V čase začatia investície mal žalovaný povinnosť vydať
predmetné rozhodnutie aj v prípade exportu minerálnej vody. Základnou právnou úpravou bol zákon č.
538/2005 Z. z. o prírodných liečivých vodách, ktorý určoval podmienky po procesnej aj hmotnoprávnej
stránke na vydanie príslušného povolenia, pričom export vody potrubím tento zákaz nezakazoval.

19. Sťažovateľ nesúhlasí s právnym posúdením krajského súdu o tom, že v konaní o vydanie povolenia
na využívanie prírodných minerálnych zdrojov nie je ani právna nárokovateľnosť na vydanie pozitívneho
rozhodnutia i keby žiadosť obsahovala všetky náležitosti, a že vydanie rozhodnutia závisí od decíznej
právomoci Štátnej kúpeľnej komisie. Krajský súd však konštatuje diskrečnú váhavosť Štátnej kúpeľnej

komisie v období od 11.07.2014 do 26.01.2015, pričom treba zdôrazniť, že Štátna kúpeľná komisia
zamietla žiadosť o vydanie povolenia výlučne na základe jedinej skutočnosti, a to ústavnému zákazu
vývozu vody účinnému od 01.12.2014. Diskrečnou právomocou začal žalovaný argumentovať až v
priebehu súdneho konania, aby sa vysporiadal s argumentáciou žalobcu ohľadom porušenia princípu
legitímnych očakávaní a zákazu retroaktivity právnych predpisov. Táto argumentácia je zjavne účelová

a žalovaný ju začal používať len vzhľadom k začatej medzinárodnej arbitráži, ktorú voči SR začala
viesť Spóldzielnia Pracy „Muszynianka". Žalobcove legitímne očakávania boli založené na množstve
individuálnych správnych aktov, aj zo strany žalovaného a iných štátnych orgánov, z ktorých žalobca
mohol usudzovať, že projekt bude pokračovať s vtedy platnou právnou úpravou. Právna úprava v čase
začatia investície sa skladal aj z princípu voľného pohybu tovaru podľa čl. 35 ZFEÚ. Sťažovateľ mohol

mať rozumné očakávania, že právna úprava významná pre jeho investíciu sa dramaticky nezmení, a
že prípadná zmena tejto úpravy bude odôvodnená a primeraná. Sťažovateľove legitímne očakávania
boli a sú založené na veľkom množstve potvrdení zo strany slovenských verejných orgánov, z ktorých
bolo možné dedukovať, že projekt S. bude úspešne dotiahnutý do konca. Okrem samotných kladných
rozhodnutí sa sťažovateľ mohol spoľahnúť aj na v nich obsiahnuté výslovné odobrenie technickej a

právnej stránky projektu obsahujúcej prepravu vody podzemných potrubím popod rieku Poprad do
Poľska.

20. Krajský súd sa podľa sťažovateľa taktiež nedostatočne zaoberal stanoviskami žalobcu ohľadom
Smernice o minerálnych vodách a taktiež sa nevysporiadal s jeho argumentáciou, že článok 4 ods. 2

Ústavy SR je v rozpore s touto Smernicou a to aj s účelom prijatia tejto Smernice, čo je porušením
práva na spravodlivý proces. Sťažovateľ opätovne zdôrazňuje, že v Smernici o minerálnych vodách
nie je zakotvený zákaz vývozu minerálnej vody pred jej plnením do spotrebiteľských obalov z jedného
členského štátu EÚ do druhého členského štátu EÚ, pokiaľ neexistuje riziko kontaminácie takejto
vody. Krajský súd sa tiež nevysporiadal s doslovnou interpretáciou príslušných ustanovení Smernice o

minerálnych vodách, ktorej sa žalobca dovolával a to v tom smere, že čl. 4 ods. 2 Ústavy SR nemôže
byť ponímaný ako implementácia tejto Smernice, ktorá by bola v súlade so ZFEÚ. Dokonca keby sme aj
prijali tézu, že čl. 4 ods. 2 Ústavy SR je implementáciou Smernice o minerálnych vodách, aj tak by tento
článok Ústavy SR musel byť ponímaný ako protiprávny, keďže očividne porušuje čl. 35 a 36 ZFEÚ, ktorésú priamo aplikovateľné v SR. Sťažovateľ taktiež zdôrazňuje, že prijatie čl. 4 ods. 2 Ústavy SR nemôže
byť ospravedlnené čl. 36 ZFEÚ, nakoľko podľa čl. 36 ZFEÚ použitie čl. 34 a 35 ZFEÚ nesmie zamedziť
zákazu alebo obmedzeniu vývozu a dovozu tovaru ak je to z dôvodu verejného záujmu, bezpečnosti,

ochrany zdravia a života ľudí, zvierat alebo rastlín, ochrany národného bohatstva majúceho umeleckú,
historickú alebo archeologickú hodnotu alebo ochrany priemyselného alebo obchodného vlastníctva.

21. Nesprávnym procesným postupom je podľa názoru sťažovateľa v prvom rade aj nevysporiadanie
sa krajského súdu s argumentom žaloby o spoločnom vodnom útvare a z toho vyplývajúcej

neaplikovateľnosti čl. 4 ods. 2 Ústavy SR. Tento argument považoval žalobca za zásadný od počiatku
a uvádzal ho už v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu ako aj v žalobe
a v žiadnom rozhodnutí teda ani v napadnutom rozsudku sa týmto argumentom nik nezaoberal a
neodôvodnil ho. Ani konajúci súd nespochybnil tvrdenie žalobcu, že v danom prípade ide o spoločný
vodný útvar, avšak následne bez ďalšieho sa týmto preukázaným tvrdením nezaoberal a nevyhodnotil
ho ako tvrdenie, ktoré môže privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci pre žalobcu.

22. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok
krajského súdu zrušil, alternatívne aby ho zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná mu
náhradu trov konania.

23. Ku kasačnej sťažnosti sa vyjadril žalovaný a uviedol, že krajský súd sa podľa jeho názoru úplne
vysporiadal so všetkými podstatnými námietkami sťažovateľa, a teda sú všetky sťažnostné body
odôvodnené § 440 ods. 1 písm. f/ a g/ S.s.p. neopodstatnené a nedôvodné. K namietanému pojmu
„vodný útvar nachádzajúci sa na území Slovenskej republiky" žalovaný uviedol, že nebol priamo v
Ústave SR zadefinovaný, no podľa znenia dôvodovej správy, na ktorú poukázal aj sťažovateľ vo svojom

podaní sa pod vodnými útvarmi nachádzajúcimi sa na území Slovenskej republiky rozumejú „všetky
zdroje vôd, a to podzemné vody, prírodné minerálne zdroje, prírodné liečivé zdroje, geotermálne vody
a tiež povrchové vody, teda vodné toky, vodné nádrže a vodárenské nádrže, kanále, jazerá a pod." Z
uvedeného tak jednoznačne vyplýva, že pod pojmom vodný útvar, na ktorý sa vzťahujú ustanovenia
Ústavy SR sa rozumejú akékoľvek prírodné minerálne zdroje nachádzajúce sa na území Slovenskej

republiky. Ústavodarca tak nestanovil zákaz prepravy vody na základe vlastníckeho princípu, ako
naznačil sťažovateľ, ale na základe teritoriálneho princípu, čo potvrdil aj krajský súd. Nakoľko žalobca
mal v úmysle využívať prírodné minerálne zdroje LH-1, LH-2a, LH-3, LH-4 a LJ-5 nachádzajúce sa
v slovenskej obci Legnava, je zrejmé, že v zmysle citovanej dôvodovej správy ide o vodný útvar
nachádzajúci sa na území Slovenskej republiky, teda ide o slovenský vodný útvar. ŠKK tak nepochybila,

keď aplikovala čl. 4 ods. 2 Ústavy SR na tento prípad. Vzhľadom na dikciu tohto ústavného článku v
spojení s vysvetlením pojmu vodný útvar na území Slovenskej republiky v dôvodovej správe, je otázka,
či ide o spoločný útvar úplne irelevantná.

24. Žalovaný ďalej uviedol, že krajský súd vyjadril jednoznačný názor, že čl. 4 ods. 2 Ústavy SR sa na

daný prípad vzťahuje a aplikoval by sa v novom konaní znovu, a to aj na upravenú minerálnu vodu.
V žiadnom prípade krajský súd nekonštatoval, že námietky sťažovateľa ohľadom prednosti práva EÚ
a tiež aplikácie čl. 4 ods. 2 Ústavy SR na spracovanú vodu sú dôvodné. Práve naopak, s uvedenými
bodmi sa krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vysporiadal. Žalovaný dodal, že námietku
prednosti práva Európskej únie vzniesol sťažovateľ v kontexte namietaného rozporu čl. 4 ods. 2 Ústavy

SR s čl. 34, 35 a 36 ZFEÚ. Žalovaný je toho názoru, že táto námietka je neopodstatnená, nakoľko čl. 4
ods. 2 Ústavy SR je plne v súlade s právom Európskej únie (viď stanovisko predložené na pojednávaní
dňa 21.09.2017). Nakoľko je daný článok Ústavy SR v súlade s právom EÚ, otázka prednosti práva EÚ
je úplne irelevantná.

25. Ku sťažovateľovej námietke ohľadne lehoty na vydanie správneho rozhodnutia žalovaný uviedol,
že lehoty pre vydanie rozhodnutia majú poriadkový charakter. Ich prípadné nedodržanie nemá vplyv na
právnu pozíciu účastníkov konania. Sťažovateľ podľa žalovaného zároveň zle pochopil právnu úpravu
uvedenú v § 49 Správneho poriadku ak uvádza, že správny orgán bol povinný požiadať o predĺženie
lehoty z 30 dní na 60 dní. To, či sa aplikuje lehotu 30 alebo 60 dní závisí od zložitosti prípadu, pričom

ak nemožno vzhľadom na povahu veci rozhodnúť ani v tejto lehote, môže ju primerane predĺžiť odvolací
orgán. Podľa konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR: „lehoty stanovené v § 49 Správneho poriadku
sú lehotami inštruktívnymi bez sankčných mechanizmov pre správny orgán a ich nedodržanie samé
o sebe nemôže spôsobiť nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu". Krajský súd preto postupovalsprávne a vec správne posúdil s prihliadnutím na rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. Hoci
rozhodnutie ŠKK bolo vydané až po účinnosti čl. 4 ods. 2 Ústavy SR, táto skutočnosť neznamená, že ak
keby bolo možné rozhodnúť vo veci skôr, zmenilo by sa postavenie sťažovateľa a rozsah jeho práv. Aj

keby došlo k vydaniu Povolenia, toto by ho neoprávňovalo k vykonávaniu činnosti, ktorú mal v úmysle
vykonávať, teda k fľaškovaniu prírodnej minerálnej vody na území Poľska. Na to by sťažovateľ musel
získať množstvo iných povolení (napr. povolenie na úpravu prírodnej minerálnej vody alebo rozhodnutie
naužívaniestavbypotrubia),oktorésťažovateľnepochybnežiadalužpočasúčinnostičl.4ods.2Ústavy
SR, a teda tieto konania by bezpochyby museli brať do úvahy ústavný zákaz vývozu prírodnej minerálnej

vody inak ako v spotrebiteľských baleniach mimo územie SR. Navyše vzhľadom na diskrečnú právomoc
ŠKK sťažovateľ nikdy nemohol mať istotu, že mu Povolenie bude vydané.

26. Žalovaný nesúhlasí ani s námietkou sťažovateľa ohľadom nesprávneho právneho posúdenia
krajského súdu ohľadom otázky aplikácie čl. 4 ods. 2 Ústavy SR na „spracovanú" vodu. V plnej miere
súhlasí so závermi krajského súdu, nakoľko zo znenia predmetného článku ústavy pri akejkoľvek

interpretácii nevyplýva, že by tento článok rozlišoval pojem „voda" z hľadiska jej spracovania. Zákaz
vývozu vody sa neaplikuje iba v prípade, kedy je voda zafľaškovaná do spotrebiteľského balenia na
území Slovenskej republiky. Žiadne iné kritérium ohľadom spracovania vody daný článok Ústavy SR
neupravuje. Znenie čl. 4 ods. 2 Ústavy SR teda neuvádza ako podmienku svojej aplikácie to, či je voda
surovina alebo je akýmkoľvek spôsobom spracovaná, ale to, že je voda balená do spotrebiteľských

obalov.

27. Námietku sťažovateľa ohľadom prerušenia konania a podania prejudiciálnej otázky na Súdny dvor
Európskej únie považuje sťažovateľ rovnako za bezdôvodnú. Poukazuje pritom na ods. 3 Odporúčania
pre vnútroštátne súdy pri podávaní návrhov na začatie prejudiciálneho konania (2016/C 439/01), podľa

ktorého: „keďže vnútroštátny súd, ktorý prejednáva vec, nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, je
výlučne len na ňom, aby s prihliadnutím na osobitosti veci posúdil potrebu rozhodnutia o prejudiciálnej
otázke pre vydanie svojho rozhodnutia, ako aj relevantnosť otázok, ktoré predloží Súdnemu dvoru".
To ako sa krajský súd vysporiadal s otázkami práva EÚ jednoznačne a nepochybne demonštruje, že
otázky interpretácie práva EÚ v predmetnom konaní boli pre súd úplne zrejmé a nepochybné. Preto, ak

krajský súd nepovažoval za nevyhnutné položiť prejudiciálnu otázku, nakoľko podľa žalovaného správne
považoval právny rámec za jednoznačný, nemožno sa dovolávať nesprávneho právneho posúdenia zo
strany krajského súdu a taktiež z tohto dôvodu nebol povinný ani toto špeciálne odôvodňovať.

28. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti ďalej uviedol, že nesúhlasí s námietkou sťažovateľa,

podľa ktorého krajský súd nesprávne právne posúdil otázku aplikácie Smernice o službách. Podľa
žalovanéhoSmernicaoslužbáchsanadanýprípadneaplikuje,atedaPovolenieniejemožnépovažovať
za vydané. Je nepochybné, že Povolenie sa vydáva na činnosť, ktorá sama o sebe nie je službou, ale
ktorá bezprostredne smeruje k výrobe tovaru - fľaškovaných minerálnych vôd. Tento záver zastáva i
samotný sťažovateľ, ktorý priamo v sťažnosti uvádza, že transport vody je súčasťou technologického

postupu v procese exploatácie, úpravy a balenia prírodnej minerálnej vody do spotrebiteľských balení,
teda že tieto činnosti, vrátane odberu prírodnej minerálnej vody sú súčasťou procesu smerujúceho k
fľaškovaniu prírodnej minerálnej vody do spotrebiteľského obalu, čo inými slovami znamená, že ide o
činnosti bezprostredne smerujúce k výrobe fľaškovanej prírodnej minerálnej vody. Z ustálenej judikatúry
SDEÚ vyplýva, že ak činnosť vedie k výrobe fyzického výrobku - čo ako bolo uvedené sťažovateľ sám

priznáva a žalovaný nepopiera - potom táto činnosť nepredstavuje službu. Krajský súd teda nemohol
pochybiť tým, že neaplikoval smernicu, ktorá sa daného prípadu netýka.

29. Ku námietke sťažovateľa ohľadom porušenia legitímnych očakávaní a porušenia zákazu retroaktivity
žalovaný uviedol, že správne orgány sú povinné pri rozhodovaní aplikovať právne predpisy, ktoré

sú platné a účinné v čase vydania rozhodnutia, nie právne predpisy platné a účinné v čase začatia
konania. Toto potvrdzuje aj rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR, ktorý napríklad v rozsudku sp.
zn. 10Sžr/36/2014 zo dňa 11.02.2015 uviedol „v tejto súvislosti ešte najvyšší súd poukazuje aj na tú
skutočnosť, že pri rozhodovaní správneho orgánu je pre správny orgán rozhodujúci stav v dobe vydania
preskúmavaného rozhodnutia to znamená, že skutkový a právny stav je v čase vydania rozhodnutia pre

správny orgán záväzný a rozhodujúci." Podľa žalovaného sa sťažovateľ nemohol spoliehať na to, že
mu bude Povolenie vydané, a to práve v dôsledku možnosti aplikácie zákonnej právomoci správneho
orgánu nevydať povolenie na využívanie zdroja minerálnej vody v prípade, ak nie je vo verejnom záujmezdroj využívať, ktorá je zakotvená v § 12 ods. 7 písm. a/ zákona o minerálnych vodách. Preto sťažovateľ
nemohol mať žiadne legitímne očakávania, že mu bude Povolenie vydané.

30. Podľa názoru sťažovateľa samotné znenie daného ustanovenia Zákona o minerálnych vodách
jednoznačne uvádza, že ŠKK má oprávnenie nevydať povolenie využívať zdroj, ak toto nie je vo
verejnom záujme. Znenie zákona teda dáva za pravdu krajskému súdu v tom, že povolenie na
využívanie zdrojov minerálnej vody nie je právne nárokovateľné. Ďalej uviedol, že žiadne ustanovenie
napadnutého rozsudku neobsahuje záver, že krajský súd posúdil diskrečnú právomoc ŠKK ako svojvôľu

správneho orgánu. Je nepochybné, že ak správny orgán využije svoju diskrečnú právomoc, nemôže
ísť o jeho svojvôľu. Správny orgán je samozrejme povinný rozpor s verejným záujmom odôvodniť.
Táto povinnosť ale nič nemení na skutočnosti, že diskrečná právomoc ŠKK je v zákone o minerálnych
vodách obsiahnutá, a teda že žiadateľ o povolenie si nemôže byť vopred istý jeho vydaním. Skutočnosť,
že zákon o minerálnych vodách neobsahoval žiadne výslovné obmedzenie využívania zdrojov, je z
hľadiska posúdenia nárokovateľnosti povolenia a údajných legitímnych očakávaní na jeho vydanie úplne

bezpredmetná.

31. Žalovaný má za to, že namietaný rozpor čl. 4 ods. 2 Ústavy SR s čl. 34, 35 a 36 ZFEÚ
neexistuje,nakoľkopredmetnýústavnýčlánokjeplnevsúladesprávomEurópskejúnie,ktorévyslovene
zakazujeprepravuprírodnýchminerálnychvôdvobalochinýchakoschválenýchnadodávkukonečnému

spotrebiteľovi, vyžaduje, aby minerálne vody boli fľaškované pri zdroji a zároveň zavádza povinnosti
orgánov štátu pôvodu kontrolovať celý proces až do uvedenia prírodných minerálnych vôd do obehu. Z
uvedeného potom vyplýva, že čl. 4 ods. 2 Ústavy SR obsahuje iba opatrenia, ktorú sú plne v súlade so
Smernicou o minerálnych vodách, a ktorú sú ňou priamo vyžadované.

32.Nazákladeuvedenýchskutočnostípovažuježalovanýkasačnúsťažnosťzaneodôvodnenúanavrhol
ju zamietnuť.

III.
Konanie na kasačnom súde

33. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd") ako súd kasačný [§ 438 ods. 2 zákona č.
162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.")], po zistení, že kasačnú sťažnosť podal včas
účastník konania zastúpený v súlade s ustanovením § 449 ods. 1 S.s.p., bez nariadenia pojednávania
(§ 455 S.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu v medziach sťažnostných bodov (§ 453 ods. 1 S.s.p.)

a jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

34. Kasačný súd po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi kasačnej sťažnosti proti napadnutému
rozsudku Krajského súdu v Bratislave, preskúmal rozsudok správneho súdu ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo, skúmal aj napadnuté rozhodnutie - opatrenia žalovaného a konanie mu predchádzajúce,

najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými zásadnými námietkami
uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť
napadnutého rozhodnutia žalovaného.

35. Podľa § 2 ods. 1 a 2 S.s.p., v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo

právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené
záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu
verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa
môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

36. Podľa § 6 ods. 1 S.s.p. správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb
zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov
orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

37. Z obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu najvyšší súd zistil skutkový stav, z ktorého
vyplýva, že dňa 12.01.2012 bola Štátnej kúpeľnej komisii doručená žiadosť žiadateľa spoločnosti GFT
Slovakia, s.r.o. (žalobca), o vydanie povolenia využívať prírodné minerálne zdroje LH-1, reg. č. PV-111,LH-2A, reg. č. PV-115, LH-3, reg. č. PV-112, LH-4, reg. č. PV-113 a LH-5, reg. č. PV-116 v obci S., kat.
úz. S. podľa zákona č. 538/2005 Z. z. o prírodných liečivých vodách, prírodných liečebných kúpeľoch,
kúpeľných miestach a prírodných minerálnych vodách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov. Žiadosťou sa žalobca domáhal využívania zdrojov čerpaním v obci S., kat. úz. S.,
odkiaľ bude prírodná minerálna voda z jednotlivých zdrojov prepravená potrubím popod rieku Poprad do
existujúcej plniarne v kat. úz. mesta J. v Poľskej republike a tu sa bude plniť do spotrebiteľského balenia.
Prírodná minerálna voda z prírodného minerálneho zdroja LH-1, reg. č. PV-111 nebude využívaná na
plnenie do spotrebiteľského balenia, ale zdroj bude ponechaný ako pozorovací.

38. Štátna kúpeľná komisia podľa § 41 ods. 1 a § 42 písm. c) zákona o minerálnych vodách dospela k
záveru, že doklady predložené k predmetnej žiadosti nespĺňajú všetky náležitosti podľa § 11 zákona o
minerálnych vodách a preto vyzvala účastníka konania na odstránenie nedostatkov v náležitostiach jeho
podania rozhodnutím č. 00980-023-2012-ŠKK zo dňa 08.02.2012. Na odstránenie nedostatkov podania
bola žiadateľovi určená lehota 180 dní vzhľadom na rozsah požadovaných doplnení:

a) doplniť „predmet podnikania", doplniť informáciu o údaj kde (konkrétne miesto) a ako bude voda po
úprave plnená (§ 11 ods. 2 písm. c/);
b)doplniťdokladovyužiteľnommnožstveprírodnejminerálnejvodyzvrtuLH-1vS.(§11ods.3písm.e/),
c) predložiť katastrálne mapy k parcelám, na ktorých sú umiestnené vrty (vrátane zakreslenia vrtov),
doplnenie prehľadnej mapy so zakreslením všetkých zdrojov a plánovaného potrubia od zdrojov po

úpravňu a potrubia od úpravne po rieku Poprad; doplniť prehľadný výpis všetkých dotknutých parciel
vrátane tých, kde budú potrubia a vydokladovať právny vzťah k nehnuteľnostiam (§ 11 ods. 3 písm. f/
ods. 1),
d) k zameraniam vrtov LH-2A, LH-3, LH-4 a LH-5 doplniť zameranie „Z" - hlava vrtu, terén, odbočka;
k vrtu LH-1 chýbajúci originál zamerania a celé „Z" zameranie (hlava, terén, odbočka) a na všetkých

mapách chýbajúci pri autorizácii dátum zamerania (§ 11 ods. 3 písm. f/ ods. 2),
e) podrobnejšie rozpísať návrh na využitie a spôsob využitia zdrojov (§ 11 ods. 3 písm. f/ ods. 3 a 5),
f) doložiť chýbajúcu zmluvu o realizácii prieskumu a vrtov (§ 11 ods. 3 písm. g/),
g) dokladovať vlastnícke právo alebo iné právo k záchytným zariadeniam vrtov (§ 11 ods. 5),
h) vzhľadom k dátumom uznania prírodnej minerálnej vody zo zdrojov LH-1 - 01.05.2005; LH-2A, LH-3,

LH-4 a LH-5 - 06.07.2009 a vzhľadom k navrhovanému začiatku využívania zdrojov (január 2015)
predložiť záverečnú správu z hydrogeologického prieskumu príslušného územia, správu o technických
parametroch záchytných zariadení vrtov LH-1, LH-2A, LH-3, LH-4 a LH-5 a správu o kvalite prírodnej
minerálnej vody, ktorá nie je staršia ako 3 mesiace (§ 11 ods. 6).

39. Štátna kúpeľná komisia preto podľa § 29 ods. 1 zákona Správneho poriadku rozhodla o prerušení
konania a účastníka konania poučila o možnosti zastavenia konania o vydanie povolenia, ak v určenej
lehote (180 dní) nedostatky svojho podania neodstráni. Zároveň uložila účastníkovi konania povinnosť
predložiť právoplatné stavebné rozhodnutie na realizáciu stavby vydaného príslušným stavebným
úradom. Účastník konania podaním doručeným ŠKK dňa 01.08.2012 doplnil požadované náležitosti

a prílohy k žiadosti v zmysle výzvy ŠKK, s výnimkou právoplatného stavebného rozhodnutia na
realizáciu stavby vydaného príslušným stavebným úradom. Preto ŠKK po opätovnom prerokovaní dňa
17.09.2012 rozhodla, že konanie zostáva naďalej prerušené až do doby vydokladovania požadovaného
právoplatného stavebného rozhodnutia. Stavebné povolenie na realizáciu stavby prívodného potrubia
popod rieku Poprad do Poľskej republiky v zmysle bodu 1 rozhodnutia Štátnej kúpeľnej komisie bolo

komisii doručené dňa 11.07.2014.

40. Štátna kúpeľná komisia predmetnú žiadosť opätovne posúdila na svojom zasadnutí dňa 08.12.2014
a vzhľadom na skutočnosť, že s účinnosťou od 01.12.2014 došlo k zmene článku 4 doplnením o
odsek 2 Ústavy SR, ktorý zakazuje prepravu vody odobratej z vodných útvarov nachádzajúcich sa na

území Slovenskej republiky cez hranice Slovenskej republiky dopravnými prostriedkami alebo potrubím,
vyzvala účastníka konania, aby sa v lehote 30 dní odo dňa doručenia výzvy vyjadril, či na podanej
žiadosti v plnom rozsahu trvá, alebo ju mení, pretože z uvedených dôvodov nebude možné jeho prvotnej
žiadosti vyhovieť. Účastník konania dňa 19.12.2014 komisii oznámil, že na svojej pôvodnej žiadosti
trvá, pretože v danej lokalite je nevyhovujúca dopravná infraštruktúra a nemá iné východisko ako plniť

prírodnú minerálnu vodu do spotrebiteľského balenia v plniarni v Poľskej republike.

41. Vychádzajúc z uvedených zistení a zohľadňujúc čl. 4 ods. 2 Ústavy SR, Štátna kúpeľná komisia
vydala dňa 26.01.2015 rozhodnutie č. 00980/2012-72/2015/ŠKK, ktorým žiadosť účastníka konaniazamietla. Svoje rozhodnutie komisia založila na závere, že v danom prípade nie je možné žiadateľovi
povoliť využívanie prírodnej minerálnej vody z prírodných minerálnych zdrojov a jej následnú prepravu
potrubímpopodriekuPopradnaúzemiePoľskejrepublikyzaúčelomplneniadospotrebiteľskéhobalenia

v existujúcej plniarni minerálnych vôd v k. ú. mesta J. v Poľskej republike, pretože čl. 4 ods. 2 Ústavy
SR toto zakazuje.

42. V zákonnej lehote účastník konania podal proti prvostupňovému rozhodnutiu odvolanie (rozklad),
v ktorom namietal nesprávnosť vydaného prvostupňového rozhodnutia. Žalovaný o rozklade účastníka

konania rozhodol dňa 24.09.2015, kedy rozhodnutím č.: S02127-OP-2015 rozklad zamietol a
rozhodnutie ŠKK č.: 00980/2012-72/2015/ŠKK zo dňa 26.01.2015 ako vecne správne potvrdil. V
odôvodnení uviedol, že nesúhlasí s interpretáciou zákazu retroaktivity a porušenia princípu legitímnych
očakávaní ako uviedol vo svojom rozklade účastník konania a v tejto súvislosti poukázal žalovaný na čl.
2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v
rozsahuaspôsobom,ktorýustanovízákon.Včasevydanianapadnutéhorozhodnutia,t.j.26.01.2015už

platil ústavný zákon č. 306/2014 Z. z., ktorým sa dopĺňa Ústava SR, ktorým s účinnosťou od 01.12.2014
bol doplnený čl. 4 Ústavy SR o odsek 2. Tento článok zakazuje prepravu vody odobratej z vodných
útvarov nachádzajúcich sa na území SR cez hranice SR dopravnými prostriedkami alebo potrubím.
Ústavnýzákonč.306/2014Z.z.súčinnosťouod01.12.2014nezaložilžiadnuretroaktivitu.Prvostupňový
správny orgán v čase vydania napadnutého rozhodnutia len konal v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy

SR a keďže ústavný zákon č. 306/2014 Z. z. neobsahuje žiadne ustanovenia o povinnosti správneho
orgánu začaté konania dokončiť podľa predchádzajúceho právneho predpisu, správne aplikovala ŠKK
na daný prípad čl. 4 ods. 2 Ústavy SR. V tomto kontexte preto interpretácia účastníka konania o zákaze
retroaktivityprávneneobstojí.PokiaľsaúčastníkkonaniavrozkladedomáhalpriamejaplikácieSmernice
Európskeho parlamentu a Rady 2006/123/ES o službách na vnútornom trhu, žalovaný s jej aplikáciou

nesúhlasí a tvrdí, že na daný konkrétny prípad sa táto Smernica nevzťahuje. Poukázal najmä na cieľ
uvedenej Smernice, ktorým je odstránenie prekážok týkajúcich sa slobody poskytovateľov služieb usadiť
sa v členských štátoch Európskej únie, ako aj voľného pohybu služieb medzi členskými štátmi Európskej
únie a zároveň aj na to, že táto Smernica už bola transponovaná do právneho poriadku SR zákonom č.
136/2010 Z. z. o službách na vnútornom trhu v znení neskorších predpisov. V predmetnom správnom

konaní ale účastník konania žiadal o vydanie povolenia na využívanie prírodného minerálneho zdroja.
Podmienky na vydanie takéhoto povolenia upravuje zákon č. 538/2005 Z. z., a nie zákon č. 136/2010.
Vzhľadom na to, že žiadosť účastníka konania svojím obsahom nezodpovedá predmetu úpravy v zmysle
Smernice o vnútornom trhu, resp. v zmysle zákona o službách na vnútornom trhu, t. j. zákona č.
136/2010 Z. z., poukazovanie na predmetnú Smernicu účastníkom konania v rozklade je v danom

prípade právne irelevantné. Keďže uvedená Smernica o vnútornom trhu sa na daný prípad nevzťahuje,
nemožnovyvodiťprávnyzáverofikciivydaniarozhodnutianavyužívanieprírodnýchminerálnychzdrojov
márnym uplynutím lehoty na vydanie takéhoto povolenia tvrdením, že povolenie považuje za udelené a
že spoločnosti vzniklo oprávnenie ťažiť prírodnú minerálnu vodu z vodného útvaru S..

43. Podanou žalobou žalobca napadol vecnú nesprávnosť a nezákonnosť napadnutých rozhodnutí a
tvrdil, že vydané rozhodnutie prvostupňového aj druhostupňového orgánu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci a že v konaní, ktoré predbiehalo vydaniu napadnutých rozhodnutí došlo k
takým vadám, ktoré majú za následok nezákonnosť napadnutých rozhodnutí.

44. Podľa § 11 ods. 1, 2, 3, 4, 5, 6 zákona o minerálnych vodách,
(1) Žiadosť o vydanie povolenia využívať zdroj podáva fyzická osoba-podnikateľ alebo právnická osoba
(ďalej len „žiadateľ").
(2) Žiadosť o vydanie povolenia využívať zdroj musí obsahovať
a) údaje o žiadateľovi s týmto obsahom:

1. fyzická osoba-podnikateľ uvedie obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo,
2. právnická osoba uvedie názov alebo obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo, ak je pridelené,
b) údaj o množstve prírodnej liečivej vody alebo prírodnej minerálnej vody požadovanom na podnikanie,
c) predmet podnikania alebo činnosti, pri ktorých má byť prírodný liečivý zdroj alebo prírodný minerálny
zdroj využívaný,

d) názov prírodného liečivého zdroja alebo prírodného minerálneho zdroja a jeho technické označenie,
e) spôsob odberu vody z prírodného liečivého zdroja alebo z prírodného minerálneho zdroja,
f) dátum začatia využívania prírodného liečivého zdroja alebo prírodného minerálneho zdroja,g) dátum ukončenia využívania prírodného liečivého zdroja alebo prírodného minerálneho zdroja v
prípade využívania na dobu určitú,
h) spôsob likvidácie odpadových vôd a nevyužitých vôd podľa osobitných predpisov.

(3) Žiadateľ k žiadosti o vydanie povolenia využívať zdroj doloží:
a) fyzická osoba-podnikateľ výpis zo živnostenského registra alebo úradne osvedčený živnostenský list,
alebo inú listinu, ktorá ho oprávňuje na podnikanie; výpis nesmie byť ku dňu podania žiadosti starší ako
tri mesiace,
b) právnická osoba výpis z obchodného registra nie starší ako tri mesiace,

c) zahraničná osoba výpis z obchodného registra alebo z inej evidencie, do ktorej je zahraničná osoba
zapísaná, nie starší ako tri mesiace,
d) výpis z registra trestov žiadateľa, pri právnických osobách štatutárneho orgánu alebo členov
štatutárneho orgánu žiadateľa nie starší ako tri mesiace,
e) doklad o využiteľnom množstve prírodnej liečivej vody alebo prírodnej minerálnej vody z lokálneho
zdroja alebo z celej hydrogeologickej štruktúry,

f) zámer využívania prírodného liečivého zdroja alebo prírodného minerálneho zdroja, ktorý obsahuje

1. označenie nehnuteľnosti, na ktorej sa prírodný liečivý zdroj alebo prírodný minerálny zdroj nachádza
a ktorá má byť jeho využívaním priamo dotknutá, výpis z katastra nehnuteľností k tejto nehnuteľnosti,
kópiu katastrálnej mapy alebo vektorovú katastrálnu mapu vo výmennom formáte so zakreslením miesta

prírodného liečivého zdroja alebo prírodného minerálneho zdroja, ktorý má byť využívaný; doklady
nesmú byť staršie ako tri mesiace,

2. polohopisné a výškopisné zameranie prírodného liečivého zdroja alebo prírodného minerálneho
zdroja,

3. návrh na využitie prírodného liečivého zdroja alebo prírodného minerálneho zdroja s ohľadom na jeho
charakter a využiteľné množstvo vody,

4. podiel využitia na iné ako liečebné účely pri prírodných liečivých zdrojoch,

5. spôsob využitia prírodného liečivého zdroja alebo prírodného minerálneho zdroja,
g) zmluvu o úhrade finančných prostriedkov za prieskum prírodného liečivého zdroja alebo prírodného
minerálneho zdroja, ktorá bola uzavretá s osobou, ktorá na vlastné náklady prieskum vykonala, ak
prieskum nevykonal sám žiadateľ.

(4) Žiadosť o vydanie povolenia využívať zdroj môže obsahovať aj žiadosť o povolenie na úpravu vody.
(5) Žiadateľ pri podaní žiadosti musí preukázať, že je vlastníkom nehnuteľnosti, na ktorej sa prírodný
liečivý zdroj alebo prírodný minerálny zdroj nachádza a ktorá má byť jeho využívaním priamo dotknutá,
a že je vlastníkom záchytného zariadenia alebo že má k tejto nehnuteľnosti a záchytnému zariadeniu
iné právo, ktoré ho oprávňuje nehnuteľnosť a záchytné zariadenie na využívanie prírodného liečivého

zdroja alebo prírodného minerálneho zdroja používať.
(6) Ak prírodný liečivý zdroj alebo prírodný minerálny zdroj nebol využívaný najmenej počas troch rokov
odo dňa, keď bola voda z neho uznaná za prírodnú liečivú vodu alebo za prírodnú minerálnu vodu, musí
žiadateľ predložiť aj záverečnú správu z hydrogeologického prieskumu príslušného územia, správu o
technických parametroch záchytného zariadenia a správu o kvalite prírodnej liečivej vody alebo prírodnej

minerálnej vody, ktorá nie je staršia ako tri mesiace.

45. Podľa § 12 ods. 3 zákona o minerálnych vodách, ak žiadosť o vydanie povolenia využívať zdroj
neobsahuje náležitosti uvedené v § 11 alebo je nezrozumiteľná, Štátna kúpeľná komisia vyzve žiadateľa,
aby žiadosť doplnil alebo opravil, a určí mu na to primeranú lehotu, ktorá nesmie byť kratšia ako

desať pracovných dní. Ak žiadateľ v lehote určenej Štátnou kúpeľnou komisiou žiadosť nedoplní alebo
neopraví, Štátna kúpeľná komisia konanie o vydanie povolenia využívať zdroj zastaví.

46. Podľa § 12 ods. 7 písm. a) zákona o minerálnych vodách, Štátna kúpeľná komisia zamietne žiadosť
o vydanie povolenia využívať zdroj, ak je vo verejnom záujme prírodný liečivý zdroj alebo prírodný

minerálny zdroj nevyužívať.
47. Podľa § 41 ods. 1 zákona o minerálnych vodách, na plnenie svojich úloh na úseku prírodných
minerálnych vôd, prírodných liečivých vôd, prírodných liečebných kúpeľov a klimatických podmienokvhodných na liečenie sa na ministerstve zdravotníctva zriaďuje Štátna kúpeľná komisia, ktorá je
správnym orgánom a rozhoduje v prvom stupni.

48. Podľa § 42 písm. c) zákona o minerálnych vodách, do pôsobnosti Štátnej kúpeľnej komisie patrí
vydávať povolenia využívať prírodné liečivé zdroje a prírodné minerálne zdroje, rozhodovať o ich zmene,
zrušení a vyznačení zmeny údajov.

49. Podľa § 49 ods. 1 a 2 Správneho poriadku v znení platnom v čase rozhodovania,

(1) V jednoduchých veciach, najmä ak možno rozhodnúť na podklade dokladov predložených
účastníkom konania, správny orgán rozhodne bezodkladne.
(2) V ostatných prípadoch, ak osobitný zákon neustanovuje inak, je správny orgán povinný rozhodnúť
vo veci do 30 dní od začatia konania; vo zvlášť zložitých prípadoch rozhodne najneskôr do 60 dní; ak
nemožno vzhľadom na povahu veci rozhodnúť ani v tejto lehote, môže ju primerane predĺžiť odvolací
orgán (orgán príslušný rozhodnúť o rozklade). Ak správny orgán nemôže rozhodnúť do 30, prípadne do

60 dní, je povinný o tom účastníka konania s uvedením dôvodov upovedomiť.

50. Podľa článku 1 Ústavy SR je potrebné opäť poukázať na fakt, že
prírodný minerálny zdroj, o ktorého využívanie žiadal žalobca prvostupňový správny orgán nie je možné

ponímať ako tovar, na ktorý by bolo možné aplikovať zákaz v zmysle čl. 34-36 ZFEÚ, ako tomu bolo v
prípade Dassonville, ktorý pojednával o označení pôvodu whisky a dovezení tohto tovaru z Francúzska
do Belgicka. Rovnako neobstojí ani námietka žalobcu poukazujúca na ostatné rozhodnutia Súdneho
dvora EÚ, ako rozhodnutia 72/83, C-120/95, C-390/99 alebo C-254/05, ktoré pojednávajú okrem iného s
princípom proporcionality pri obchodovaní s tovarmi medzi členskými štátmi. Využívanie zdroja prírodnej

minerálnej vody podlieha v zmysle prílohy II Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/54/ES
z 18. júna 2009 o využívaní a uvádzaní na trh prírodných minerálnych vôd povoleniu príslušného
orgánu krajiny, v ktorom sa voda získala. Preto nie je možné spomínané rozhodnutia Súdneho dvora
implementovať na prípad žalobcu, nakoľko možné obmedzenia pri využívaní prírodného minerálneho
zdroja dáva členským štátom práve tento právny predpis, a nie je možné naň aplikovať čl. 34-36 ZFEÚ

ako na iný tovar alebo služby, s ktorými sa v rámci spoločenstva obchoduje.

66. Ďalšie skutočnosti, ktorými sťažovateľ v kasačnej sťažnosti spochybňoval predmetné rozhodnutie
krajského súdu boli totožné s námietkami, ktoré namietal už v konaní pred správnym súdom a s ktorými
sa krajský súd náležite vysporiadal. Kasačný súd zistil, že kasačná sťažnosť žalobcu neobsahuje žiadne

právne relevantné tvrdenia a dôkazy, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku
krajského súdu.

67 Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedených dôvodov kasačnú sťažnosť zamietol podľa
§ 461 S.s.p., keďže po jej preskúmaní zistil, že nie je dôvodná.

68. O náhrade trov kasačného konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že ich náhradu
sťažovateľovi nepriznal podľa § 467 ods. 1 S.s.p. v spojení s § 167 S.s.p.

69. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 )

70. O náhrade trov kasačného konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že ich náhradu
sťažovateľovi nepriznal podľa § 467 ods. 1 S.s.p. v spojení s § 167 S.s.p.

71. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.
9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od

1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.