Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. február 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/33/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8118204133
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8118204133.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Karola Krochtu v právnej veci žalobcu BENCONT COLLECTION,
a.s., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, proti žalovanému H. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom
H. XX, XXX XX J., o zaplatenie 976,97 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Prešov č.k. 9Csp/69/2018 - 52 zo dňa 20.09.2018 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu.

2.Vyslovil,žežalobcanemánároknanáhradutrovkonaniaažalovanémunároknanáhradutrovkonania
nepriznáva.

3. Právne odôvodnil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie ustanovením § 1 ods. 2 písm. d/, § 7 ods. 1
a § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.

4.Súdprvejinštanciekonštatoval,žezvýsledkovvykonanéhodokazovaniavyplýva,žežalovanýuzavrel
s Poštovou bankou a.s. dňa 26.02.2014 zmluvu o spotrebiteľskom úvere s názvom „Dostupná pôžička“.
Z tejto zmluvy vyplýva, že žalovanému bola poskytnutá pôžička vo výške 1.000,- Eur, ktorú mal splatiť v
72 mesačných splátkach vo výške 30,62 Eur. Termín konečnej splatnosti - 25.02.2020, celkové náklady
spotrebiteľa mali predstavovať sumu 888,86 Eur, ročná úroková sadzba - 25,50 %, RPMN - 28,70 % a
priemerná hodnota RPMN - 25,82 %. Splátky boli splatné do 25. dňa v kalendárnom mesiaci.

5. Z výzvy na úhradu dlžnej sumy zo dňa 10.11.2014 adresovanej žalovanému vyplýva, že je tento
vyzývanýkokamžitejúhradesumy1.113,39Eur. Z„Upozornenia-Výzvanasplateniedlžnejčastiúveru“
zo dňa 23.10.2014 (s preukazom o zaslaní žalovanému), bol žalovaný upozornený na omeškanie so
splácaním úveru a na možnosť predčasného zosplatnenia.

6. Žalobca súdu prvej inštancie predložil prehľad splátok a úhrad, z ktorého vyplýva, že zo strany
žalovaného bola uhradená suma 124,28 Eur.

7. Výzvou zo dňa 25.06.2018 (č.l. 44) požiadal súd žalobcu, aby v lehote 10 dní zaslal súdu všetky
doklady a výstupy z registrov, ktorými sa overovala bonita žalovaného.8. Na výzvu žalobca žiadnym spôsobom nereagoval.

9. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 13.06.2017 malo dôjsť k postúpeniu uplatňovanej

pohľadávky z Poštovej banky a.s. na žalobcu.

10. Cieľom ust. § 7 ako aj § 11 ods.2 zákona č. 129/2010 Z.z. je, že veriteľ je pri posúdení úverovej
schopnosti klienta povinný brať na zreteľ ako existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky,
tak i skutočnosti, ktoré možno na základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou

mierou pravdepodobnosti očakávať (napr. predpokladaný príjem z prejednávaného dedičského konania,
predaja nehnuteľnosti, poistného plnenia a pod.).

11. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami
spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne
taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru.

12. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z existujúceho stavu a
prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Nejde však pritom o získanie stopercentnej istoty, že úver
bude v budúcnosti splatený, pretože nie je napr. možné s istotou vylúčiť, že spotrebiteľ dostane výpoveď
z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a pod.

13. Z uvedeného je zrejmé, že cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predĺžovaniu spotrebiteľov,
ktorí nie sú schopní svoje záväzky riadne splácať.

14. Z textu zákona o spotrebiteľskom úvere vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom,

či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver.

15. Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa tak
veriteľ vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom (a samozrejme ním aj preukázaných), tak z
informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie

zhromaždiť,vyhodnotiťichdostatočnosťarozhodnúť,čiaktoréinformáciejenevyhnutnéďalejoverovať.

16. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný
získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii.

17. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto
povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa
potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o
spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť.

18. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti
na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom/domácom rozpočte dostatok finančných
prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej
výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/domáci rozpočet a to ako
stranupríjmov,takstranuvýdavkov,atovždyvovzťahukukonkrétnemužiadateľovioúver(t.j.konkrétne

príjmy zo zamestnaneckej alebo inej činnosti, konkrétne náklady na bývanie, dopravu, domácnosť
alebo nezaopatrené deti). Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej
schopnosti nepostačuje. Súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky
sp.zn. 1As30/2015 i na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 20Co/72/2017. Konštatoval, že v
prejednávanej veci žalobca súdu žiadne doklady, ktorými by overoval bonitu žalovaného nepredložil.

V zmluve o poskytnutí úveru sú poskytnuté nasledujúce údaje o žalovanom (bez preukázania):
zamestnanec s čistým príjmom 330,- Eur mesačne. Súd prvej inštancie bol teda presvedčený, že
v prípade ktorý nastal a v ktorom žalobca poskytol úver bez akéhokoľvek relevantného skúmania
finančnej a sociálnej situácie, je nutné urobiť záver, že poskytnutý úver je bez úrokov a poplatkov a bez
možnosti jeho platného predčasného zosplatnenia. Následne súd prvej inštancie konštatoval, že postup

a podmienky platnosti postúpenia pohľadávky sú uvedené v ustanovení § 17 zákona č. 129/2010 Z.z.
Ak v prejednávanej veci súd dospel k záveru, že k platnému predčasnému zosplatneniu úveru nedošlo,
nemohla byť pohľadávka predmetom postúpenia a tak aktívne legitimácia žalobcovi nesvedčí.19. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie ustanovením § 251, § 255 ods. 1 a § 262 ods.
1 Civilného sporového poriadku (ďalej C.s.p.). Žalobca v konaní úspešný nebol, nárok na náhradu trov
konania nemá a úspešnému žalovanému súd prvej inštancie tento nárok nepriznal, keďže mu žiadne

trovy nevznikli.

20. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca. Právne svoje odvolanie odôvodnil ustanovením
§ 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/, e/, f/, g/ a h/ C.s.p. Žalobca dal do pozornosti odvolacieho súdu
skutočnosť, že k posudzovaniu bonity žalovaného došlo v čase poskytnutia úveru. Výdavky žalovaného

boli overované v úverovom registri podľa ktorého žalovaný nemal žiadne iné výdavky. Výdavky klienta
boli overené dopytom do úverového registra podľa reportu klient nemal žiadne existujúce úvery. Príjem
klientaboloverenýdopytomdoSociálnejpoisťovne,pričombankasadopytovalana90%deklarovaného
príjmu ako odchýlku nepriameho overenia príjmu v sociálnej poisťovni. Tento príjem bol potvrdený
a banka akceptovala klientom deklarovaný príjem vo výške 330,- Eur. Podľa dát z EOS KSI nemal
klient evidované žiadne spisy. Finančná analýza platná v tom čase bola vyhovujúca pre poskytnutie

nového úveru vo výške 1.000,- Eur na 72 mesiacov s mesačnou splátkou vo výške 28,- Eur. Zároveň
žalobca v prílohe zaslal dokumenty týkajúce sa posudzovania bonity žalovaného žalobcom, a to výpis z
evidencie EOS-KSI, credit report SRBI a výpis zo Sociálnej poisťovne. Z vyššie uvedených skutočností
vyplýva, že nie je pravdou tvrdená skutočnosť súdu 1. inštancie, že žalobca nepostupoval s odbornou
starostlivosťou pri skúmaní schopnosti žalovaného splácať spotrebiteľský úver. Rovnako tak na základe

vyššie uvedených skutočností sa nemožno žiadnym spôsobom stotožniť s argumentáciou súdu, že
žalobca tak hrubo porušil povinnosti mu vyplývajúce z ustanovenia § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010
Z.z. Je zrejmé, že bonita žalovaného bola bankou skúmaná. Zároveň žalobca poukázal na znenie
ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, a na článok obsiahnutý v časopise
„Súkromné právo 1/2015“, v ktorom sa uvádza, že slovenská právna prax sa ešte podľa názoru autora

Doc. JUDr. Kristiána Čacha PhD. LLM. neustálila. Podľa § 92 ods. 8 prvej vety zákona, ak je napriek
písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych
dní v omeškaní so splnením, čo i len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke
zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu
tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe a to aj osobe, ktorá nie je bankou

aj bez súhlasu klienta. Podľa názoru najvyššieho súdu nejde v prípade § 92 ods. 8 zákona o bankách
o kogentné ustanovenia v tom zmysle, že by si ho strany nemohli zúžiť. Doslovne najvyšší súd uvádza,
že predmetné ustanovenie poskytuje možnosť postúpiť pohľadávku aj inej osobe ako banke. Netvrdí, že
by podmieňovalo možnosť postúpenia pohľadávok týmito podmienkami a nezdá sa, že by ich považoval
za podmienky platnosti postúpenia. Najmä nie je zrejmé ako sa z normy, ktorá umožňuje cedovať

pohľadávky aj na iné osoby ako je banka a aj bez súhlasu klienta stala norma, ktorá všeobecne
podmieňuje platnosť cesie pohľadávky bez ohľadu na subjekt postupníka, či súhlas dlžníka. Už samotný
textuálny výklad predmetného ustanovenia indikuje, že právnym následkom v danej norme nie je môže
postúpiť, ale môže postúpiť aj inej osobe ako je banka a to aj bez súhlasu klienta. Účelom ustanovenia
§ 92 zákona o bankách je podľa názoru žalobcu úprava výnimiek z bankového tajomstva. Ustanovenie

§ 92 ods. 8 zákona o bankách nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o
podmienkach za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. V tejto súvislosti
poukázal žalobca na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 28.06.2018 sp.zn. 27Co/31/2018 a
citoval body 9, 10, 11 a 12 uvedeného rozhodnutia. Čisto hypoteticky podporne, ak by žalobca pripustil,
že § 92 ods. 9 zákona o bankách diktuje podmienky platnosti postúpenia tak potom žalobca tvrdí, že

výzva na splatenie úveru s príslušenstvom zo dňa 10.11.2014 bola zároveň písomnou výzvou banky
a to v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. V tomto dal do pozornosti
skutočnosť, že žalovaný bol v omeškaní už od 25.03.2014. Žalovaný bol tak do dňa postúpenia, t.j.
do 13.06.2017 jednoznačne viac ako 90 dní v omeškaní s plnením jeho peňažného záväzku. Žalobca
respektíve jeho právny predchodca trvá na skutočnosti, že si splnil svoju povinnosť v zmysle § 92 ods.

8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a došlo k platnému postúpeniu pohľadávky. Preto žalobca žiadal,
aby odvolací súd rozsudok súdu 1. inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie alebo alternatívne, aby
žalobe vyhovel v celom rozsahu a žalovaného zaviazal na úhradu trov konania vrátane trov právneho
zastúpenia všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

21. Ako prílohu k odvolaniu žalobca pripojil dáta dopytu z výpisu registra klientskych informácií.

22. Odvolanie žalobcu bolo zaslané na vyjadrenie žalovanému. Zo strany žalovaného vyjadrenie do
spisu doručené nebolo.23. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu 1. inštancie spolu s
konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 379 a nasledujúcich C.s.p.

bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 385 C.s.p. a contrario s tým, že miesto
a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa
07.02.2020 a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

24. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca žiadal zaviazať žalovaného v lehote 3 dní od právoplatnosti

rozsudku zaplatiť mu istinu 976,97 Eur s príslušenstvom, a zároveň uhradiť trovy konania. Žalobca k
žalobe pripojil prílohu k zmluve o postúpení pohľadávok III/2017 zo dňa 13.06.2017, ktorá sa mala týkať
žalovaného. Zároveň pripojil listinu obsahujúcu aktuálny stav úveru ku dňu 07.06.2017 podací hárok
č. EPH003308667 doručenku týkajúcu sa zásielky adresovanej žalovanému, ktorá bola uložená dňa
13.11.2014 zásielka nebola prevzatá v odbernej lehote a bola vrátená dňa 02.12.2014. Zároveň predložil
žalobca obchodné podmienky pre úver - dobrá pôžička, Zmluvu o postúpení pohľadávok č. III/2017

medzi Poštovou bankou, a.s., a terajším žalobcom zo dňa 13.06.2017, predpis splátok v Zmluve o úvere
č. XXXXXXXXXX, sadzobník poplatkov poštovej banky od 01.02.2014, upozornenie zo dňa 24.10.2014
adresované žalovanému, výzva na splatenie dlžnej časti úveru, všeobecné obchodné podmienky účinné
od01.02.2014,Zmluvuoúveredostupnápôžičkazodňa26.02.2014,ideoZmluvuč.1479984246,výška
úveruje1.000,-Eur,výškamesačnejsplátkyje32,62Eur,dátumprvejplatbydo23.01.2014ďalšieplatby

k 25. dňu v mesiaci, dátum konečnej splatnosti úveru 25.02.2020, počet splátok 72, úroková sadzba
v percentách 25,50, RPMN banky v percentách 28,70, priemerná RPMN na trhu v percentách 25,82,
celková výška nákladov 888,86 Eur, číslo úverového účtu XXXXXX-XXXXXXXXXX a číslo osobného
účtu je to isté, ale je ešte lomené aj 6500.

25. Na čl. 44 spisu sa nachádza výzva adresovaná žalobcovi zo dňa 25.06.2018, ktorá mu bola doručená
dňa 26.06.2018 z ktorej vyplýva, že súd prvej inštancie vyzval žalobcu prostredníctvom jeho právnej
zástupkyne, aby v lehote 10 dní od doručenia výzvy zaslal všetky doklady a výstupy z registrov,
ktorými sa overovala bonita žalovaného. Odpoveď na túto výzvu v lehote 10 dní, ale ani do rozhodnutia
súdu prvej inštancie zaslaná nebola. Žalobca teda nezaslal súdu prvej inštancie doklady preukazujúce

overovanie bonity žalovaného. Doklady pripojil až k svojmu odvolaniu. Rozsudok vo veci bol vyhlásený
dňa 20.09.2018, kedy už márne uplynula lehota na predloženie dokladov.

26. Podľa ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom dňa 26.02.2014 veriteľ je pred
uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení

spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku
spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.

27. Podľa ust. § 11 ods. 2 zákona 129/2010 Z.z. v znení účinnom dňa 26.2.2014, ak veriteľ nekonal

s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové
splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver
považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje
posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a
rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez nahliadnutia do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch alebo

registra na účely posudzovania ich schopnosti splácania úverov.

28. Podľa čl. 8 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS, členské štáty zabezpečia, že veriteľ
pred uzavretím zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií

získaných, ak je to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej
databázy. Členské štáty, ktorých právne predpisy ukladajú veriteľovi povinnosť posúdiť úverovú bonitu
spotrebiteľa na základe nahliadnutia do príslušnej databázy, si môžu túto povinnosť zachovať.

29. V zmysle bodu 26. preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách

o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS členské štáty by mali prijať vhodné
opatrenia na podporu zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy
osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie informácií
a vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných ustanovenítýkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité,
abyveritelianeposkytovaliúverynezodpovednealebobezpredchádzajúcehoposúdeniaúverovejbonity
a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a aby stanovili

potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. Bez toho, aby boli dotknuté
ustanovenia o kreditnom riziku uvedené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ES zo 14.
júna 2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií (1), veritelia by mali byť zodpovední za
individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie,
ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého

obchodného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a
usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti.

30. V tejto súvislosti Súdny dvor v rozsudku z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais (C-565/12,
EU:C:2014:190), posudzoval dodržanie takýchto hraníc vymedzených pre režim sankcií, ktorý bol
stanovený zo strany členského štátu, v danom prípade v súvislosti so sankciou spočívajúcou v zániku v

zásade celého nároku veriteľa na úroky v prípade porušenia povinnosti, upravenej v článku 8 smernice
2008/48, preveriť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa. Vzhľadom na dôležitosť cieľa
ochrany spotrebiteľov, ktorý je nerozlučne spojený s povinnosťou veriteľa preveriť úverovú bonitu dlžníka
Súdny dvor rozhodol, že ak by sa sankcia zániku nároku na úroky oslabila alebo úplne znefunkčnila,
nevyhnutne by z toho vyplývalo, že nemá skutočne odrádzajúcu povahu (pozri v tomto zmysle rozsudok

z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais, C-565/12, EU:C:2014:190, body 52 a 53) (bod 64., 65.
Rozsudku SD vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej).

31. Vzhľadom na vyššie uvedené nároky, ktoré na dodávateľa kladie únijné právo a s poukazom na
ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. je plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní preukázanie

skúmania bonity klienta, právnym predchodcom žalobcu. Pokiaľ si žalobca uplatňuje právo na plnenie
zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je nutné vyhodnotiť, či pri uzatvorení zmluvy boli splnené všetky
povinnosti a podmienky, ktoré na tieto zmluvné vzťahy kladie právna úprava zameraná na ochranu
spotrebiteľa, t.j. § 52 a nasl. OZ, zákon č. 129/2010 Z.z. a ďalšie. Bolo na žalobcovi, aby preukázal, že
bonitu žalovaného jeho právny predchodca náležite skúmal, že si splnil povinnosť vyplývajúcu mu z ust.

§ 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. Žalobca bol súdom vyzvaný na predloženie dôkazov, žiadne dôkazy
však súdu vo vzťahu k otázke skúmania bonity žalovaného nepredložil.

32. Žalovaný až v odvolaní predložil doklady, že bonita žalovaného v čase poskytovania úveru bola
zisťovaná.Výdavkyžalovanéhobolioverovanévúverovomregistripodľaktoréhožalovanýnemalžiadne

iné výdavky. Podľa reportu klient nemal žiadne existujúce úvery a žalobca tvrdil, že klient bol overený
dopytom do Sociálnej poisťovne, pričom banka sa dopytovala na 90 % deklarovaného príjmu. Tento
príjem bol potvrdený a banka akceptovala klientom deklarovaný príjem vo výške 330,- Eur. Podľa dát
EOS - KSI nemal klient evidované žiadne spisy. Ako prílohu k odvolaniu predložil žalobca výpis z
evidencie EOS - KSI, credit report SRBI a výpis zo Sociálnej poisťovne. Odhliadnuc od toho, že uvedené

údaje doručil žalobca až v odvolacom konaní uvedené nemožno samo o sebe považovať za náležité
splnenie si povinností vyplývajúcich z ustanovenia § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. Bez toho, aby
žalobca skúmal aj iné akcepty napríklad počet vyživovacích povinností, mesačné výdavky žalovaného,
a mohol si urobiť reálny obraz o majetkovej situácií žalovaného potrebnej pre posúdenie schopnosti
žalovaného splácať dlh zo zmluvy, nešlo o riadne preukázanie splnenia si povinností uloženej právnemu

predchodcovi žalobcu podľa ustanovenia § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. pre účely posúdenia
splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi v zmysle ustanovenia § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. Nie
je smerodajné aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým spôsobom
dodávateľ, teda právny predchodca žalobcu pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity klienta.
Dôsledkom podcenenia bonity je neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý s hrubou nedbanlivosťou poruší

povinnosť s odbornou starostlivosťou posúdiť bonitu spotrebiteľa. Poskytnutie úverových pôžičiek je
veľmi vážnym predmetom podnikateľskej činnosti. Pritom nejde o odplatu platenú v hotovosti, ale
odloženú platbu bez toho, aby bolo zrejmé čo postretne dlžníka po uzavretí zmluvy. Ak je takáto
agenda až sledovaná z dôvodu neistých pomerov, ktoré môžu nastať po poskytnutí úveru potom musia
existovať prísne nároky na vyžadovanie povinností konať s odbornou starostlivosťou a vyhodnotiť

bonitu spotrebiteľa, keďže na rozdiel od neistých okolností po uzavretí zmluvy je stav spotrebiteľa z
pohľadu jeho osobných majetkových pomerov v čase kontraktácie spoznateľný. Súd prvej inštancie
správne konštatoval, že schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, treba chápať ako situáciu,
keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom domácom rozpočtedostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku
v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný domáci
rozpočet a to ako stranu príjmov tak stranu výdavkov a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o

úver,t.j.konkrétnepríjmyzozamestnaneckejaleboinejčinnosti,konkrétnenákladynabývanie,dopravu,
domácnosť alebo nezaopatrené deti. Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu
úverovej schopnosti nepostačuje.

33. Za daného stavu odvolací súd konštatuje, že záver súdu prvej inštancie o bezúročnosti a

bezpoplatkovosti úveru a o neplatnosti predčasného zosplatnenia úveru je správny.

34. Z ust. § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu 13.6.2017, kedy mala byť
pohľadávka z Poštovej banky a.s., postúpená na žalobcu vyplýva, že práva vyplývajúce zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere neprechádzajú a veriteľ ich nemôže previesť na tretiu osobu; to neplatí, ak
prechádza alebo sa postupuje pohľadávka so všetkými právami s ňou spojenými a

a) ide o prechod alebo postúpenie z veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver podľa tohto
zákona alebo osobitného predpisu na veriteľa podľa § 20 ods. 1 písm. a/, banku, zahraničnú banku
alebo pobočku zahraničnej banky, a
b) prechádza alebo postupuje sa pohľadávka po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru
alebo pohľadávka, ktoré sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

35. Súd prvej inštancie teda správne dospel k záveru, že v prejednávanej veci k platnému predčasnému
spoplatneniu úveru nedošlo, preto nemohla byť pohľadávka predmetom postúpenia a tak aktívna vecná
legitimácia žalobcovi nesvedčí.

36. K odvolacej námietke žalobcu, že v danom prípade mal súd prvej inštancie aplikovať ustanovenie
§ 92 ods. 8 zákona o bankách č. 483/2001 Z.z. nie je dôvodná. Súd prvej inštancie toto ustanovenia
neaplikoval. Tak ako odvolací súd uviedol vyššie, aplikoval ustanovenie § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010
Z.z., čo odvolací súd považuje za správne.

37. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo
zistených skutočností vyvodil aj správny právny záver. Ani v priebehu odvolacieho konania sa na
uvedenom nič nezmenilo. Odvolací súd si osvojil odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na
ktoré v plnom rozsahu v zmysle ustanovenia § 387 ods. 2 C.s.p. poukazuje.

38. Súd prvej inštancie správne rozhodol i o trovách konania, preto odvolací súd postupom podľa
ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. rozsudok ako vecne správny potvrdil.

39. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd postupom podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p.
v spojení s ustanovením § 251 a § 255 ods. 1 C.s.p. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému

nebola priznaná náhrada trov odvolacieho konania z dôvodu, že mu preukázateľne žiadne trovy
odvolacieho konania zo spisu nevyplývajú. Neúspešný žalobca nemá na náhradu trov odvolacieho
konania právo. Preto odvolací súd v súlade so zásadou hospodárnosti vyslovil, že stranám sporu
náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Správnosť takéhoto rozhodnutia vyplýva aj z rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Cdo/544/2015.

40. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej

opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a

iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické

vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.