Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 19. jún 2009

Súd: Okresný súd Bratislava III
Spisová značka: 15C/6/2005

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1305200614
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2009
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Kurinec

ECLI: ECLI:SK:OSBA3:2009:1305200614.22

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava III v Bratislave rozhodol sudcom JUDr. Mariánom Kurincom v právnej veci

žalobcuPhDr.O.S.CSc.,bytomA.X,.XXX.XX.B.,protižalovanémuM.T.s.r.o.,B.X,.XXX.XX.B.,IČO:
XX. XXX. XXX,. zastúpenému A. K. B. - Ď., s.r.o., R. XX,. XXX. XX. B., o ochranu osobnosti, rozhodol

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy 6 638,78 Eur do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania 398,33 Eur do troch dní od právoplatnosti
rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca žalobou podanou dňa 13. 12. 2004 voči žalovanému uplatnil, aby sa rozhodlo o ochrane jeho

osobnosti.

Jej text /č. l. 2 - 4/ je nasledovný:

„I.

3. Žalobca od r. 1996 vykonával funkciu výkonného riaditeľa S.. (ďalej len stredisko) na základe riadnej

pracovnej zmluvy ako štatutárny orgán strediska.
Dôkazy: pracovná zmluva

4. Žalovaný je vlastníkom a prevádzkovateľom súkromnej T. S. T. J..

II.

Žalovaný dna X. XX. XXXX v spravodajskej relácii N. a XX.XX. hod. uverejnil nasledovné
neprofesionálne a urážlivé tvrdenia: „K.".

Redaktori zároveň vytvárali ovzdušie kriminálneho prostredia a poskytovali vysielací priestor urážlivým
tvrdeniam.

Dôkaz: prepis TV záznamu

III.

Súvisiace ustanovenia Občianskeho zákonníka a stanoviska právnej praxe:Občiansky zákonník § 11 a 13:

Fyzická osoba ma právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti, ľudskej
dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Fyzická osoba ma právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva
na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerane

zadosťučinenie.

Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce vyššie uvedené zadosťučinenie, najmä preto, že bola v značnej miere
znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Judikát R 103/1967:

Občiansky zákonník ustanovením § 13 poskytuje ochranu osobnosti len v prípade takého porušenia
občianskej cti, ktoré predstavuje zásah do osobnosti občana, pričom tento zásah musí byť objektívne
spôsobilý takúto ujmu spôsobiť. Ide o konanie proti osobnej a mravnej integrite občana, znižujúce jeho

dôstojnosť, vážnosť, česť, o konanie ktoré z hľadiska vzťahu občana k ostatným spoluobčanom ohrozuje
jeho postavenie v spoločnosti.

Judikát Z III (s. 172 a 173)

Neoprávneným zásahom je každé nepravdivé tvrdenie alebo obvinenie, ktoré zasahuje práva chránené
ustanovením § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Skutočnosť, či pôvodca zásahu si bol vedomý
nepravdivosti svojho tvrdenia, alebo či išlo iba o nepravdivé preberanie poznatkov a ich rozširovanie,
je bezvýznamná.

Judikát III (s. 176 ods. 6)

Pre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti stačí zistenie, že zásah bol objektívne spôsobilý
narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka. Nevyžaduje sa
vyvolanie následkov.

IV.

V súlade s vyššie uvedeným neoprávnený zásah musí byť spôsobilý privodiť ujmu na osobnosti fyzickej
osoby z hľadiska jej postavenia v spoločnosti, pričom za neoprávnený zásah sa považuje, každé

nepravdivé tvrdenie zasahujúce do práva chráneného § 11 Občianskeho zákonníka.
V.

Vyššie uvedené tvrdenia žalovaného sú nepravdivé v nasledovnom:

1. Tvrdenie redaktora že „N." je nepravdivé v tom, že žiadne peniaze na stredisku nechýbali. ôkaz:
výsluch svedkov

2. Tvrdenie redaktora „K. je taktiež nepravdivé, pretože o nakladaní s finančnými prostriedkami vedela
aj účtovníčka strediska. Osobitne znevažujúci je hodnotiaci úsudok redaktora o tom že je viac ako

pravdepodobné že státisíce skončili v peňaženke žalobcu.

Dôkaz: výsluch svedkov
zápisnica o výsluchu svedka z 24. 3. 2003

Výročná správa o hospodárení strediska za rok 2003 Zápis o podanom vysvetlení z 10. 12. 2003

VI.Vyššie uvedené nepravdivé tvrdenia žalovaného sú spôsobilé privodiť ujmu na osobnosti žalobcu z
hľadiska jeho postavenia v spoločnosti.

Nepravdivé tvrdenia žalovaného verejnosti podsúvajú, resp. naznačujú závery, že žalobca je
nezodpovedná osoba, nedôveryhodná a neschopná zastávať svoju funkciu, nerešpektujúca právny
poriadok, kriminálny živel defraudujúci značné finančné obnosy...

Nepravdivé tvrdenia v súlade s § 13 Občianskeho zákonníka v značnej miere znížili dôstojnosť žalobcu

a vážnosť v spoločnosti.

VII.

Vzhľadom na vyššie uvedené žiadam, aby súd vydal tento:

rozsudok

Žalovaný je p o v i n n ý upustiť do budúcnosti od neoprávnených zásahov do práv na ochranu osobnosti
žalobcu.

Žalovaný je p o v i n n ý do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu
vo výške 200 000,-Sk na účet XXXX-XXX/XXXX vedený vo H., a.s..

Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť Žalobcovi trovy konania do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku".

Uznesením /č. l. 41/ zo dňa 12. 9. 2006 súd konanie v časti uloženia povinnosti upustiť do budúcnosti
od neoprávnených zásahov do práv na ochranu osobnosti žalobcu z dôvodu späťvzatia zastavil.

Súd vykonal dokazovanie a zistil nasledovný skutkový stav.

Žalobca vo svojich prednesoch trval na žalobe.

Zástupca žalovaného vo svojich prednesoch navrhol žalobu zamietnuť.

Obsah žalobcom predloženého textového prepisu relácie „K. - S." vysielaných dňa X.. XX.. XXXX. na

T. M., S.. a T. J. je nasledovný:

„1

.
Na pojednávaní dňa 6. 12. 2006 /č. l. 67/ žalobca predložil súdu živnostenský list E. V., na ktorého sa
obrátil pri získavaní textového prepisu predmetnej relácie /č. l. 64/, podľa obsahu ktorého bol vydaný
Obvodným úradom Bratislava II dňa 17. 12. 1992 pod č. j. ŽO - 11 185/92 - Há E. V. na vykonávanie
ohlasovacej živnosti: „Sprostredkovateľská činnosť v oblasti prekladu a tlmočenia, výučby cudzích

jazykov. Poskytovanie informačných služieb z verejných masovokomunikačných zdrojov".

Svedok RSDr. E. V. vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 16. 5. 2007 /č. l. 80 - 81/ uviedol:

„Mal som vystavený živnostenský list v D. XXXX vtedajším Obvodným. úradom B. II na vykonávanie

ohlasovacej živnosti, a to sprostredkovateľskej činnosti v oblasti prekladu a tlmočenia, výučby
cudzích jazykov a poskytovanie informačných služieb z verejných masovokomunikačných zdrojov.
Podotýkam, že v súčasnosti už nevykonávam živnosť poskytovania informačných služieb z verejných
masovokomunikačných zdrojov, vykonávam len tú sprostredkovateľskú činnosť v oblasti prekladu
a tlmočenia, výučby cudzích jazykov. Živnosť poskytovania informačných služieb z verejných

masovokomunikačných zdrojov znamená, že vyhotovím doslovný textový prepis odvysielanej relácie z
elektronického média. Tak to bolo aj v tomto prípade, bolo to urobené na objednávku žalobcu, dohodli
sme sa ústne, písomne nie, žalobca ma žiadal, aby som vyhotovil textový prepis relácií, ktoré sa týkali
jeho osoby alebo inštitúcie v ktorej pracoval, ja už si presne nepamätám, čoho konkrétne sa to týkalo.Podotýkam ešte, že toto poskytovanie informačných služieb z verejných masovokomunikačných zdrojov
som asi jeden a pol roka nerobil preto, lebo som nemal zákazníka, keby som ho mal, túto živnosť by
som robil. Oficiálne som túto živnosť, resp. túto časť mojej ohlasovacej činnosti nezrušil. Robí sa to tak,

že som mal zmluvu s Ministerstvom kultúry SR, s Najvyšším súdom SR podľa ktorej som mal každý deň
sledovať v elektronických médiách, teda v rádiách a televíziách, a to všetkých, čo sa o tej ktorej inštitúcii
hovorilo, napr. konkrétne rozhovory, atď.

V tom čase, keď som sa tejto časti mojej živnosti venoval, tak som si uchovával videokazety, aj

audiokazety zhruba po dobu 3 mesiacov. A keď ktokoľvek prišiel, mal záujem o túto službu, tak som
vyhotovil prepis textu, ktorý sa nachádzal v tej ktorej relácii odvysielanej v elektronických médiách.
Zodpovedal som za totožnosť obsahu uvedeného v mojom textovom prepise s tým ktorý bol skutočne
odvysielaný. Videokazety relácií týkajúcich sa žalobcu k dispozícii už nemám. Keby ma bol požiadal o
to, tak ich uchovám. Môžem zaručiť, že tento prepis týchto televíznych relácií týkajúcich sa žalobcu som
robil ja osobne, takže to zodpovedá skutočnosti, tomu čo boli odvysielané. Tieto prepisy som robil ja

sám, pisárky som nemal. Ja, keď som začínal robiť tieto informačné služby, resp. túto živnosť, tak som
mal adresu Š. X., B.".

Po tom, ako mu súd predložil /č. l. 9 - 13 a č. l. 64 - 65,/, svedok uviedol:

„Je to textový prepis, ktorý som vyhotovoval ja osobne a živnostenský list, ktorý je v spise založený na /
č. l. 64/ je v skutočnosti mojím živnostenským listom, predkladám súdu aj originál k nahliadnutiu.

Žalobca mi nepredložil videokazetu s týmito odvysielanými reláciami, použil som videokazety svoje
vlastné, ktoré som mal k dispozícii, mal by som to mať doma v počítačovej podobe, kedy za mnou

prišiel žalobca s touto požiadavkou neviem, to sa nepamätám, bol za mnou len raz v súvislosti s takouto
požiadavkou, najprv sa mi ohlásil telefonicky. Neviem, či mám doklad o fakturácii žalobcovi, ceny boli
podľa kB, v tom období to bolo asi 15 Sk za jeden kB, celý prepis mohol stáť 100 Sk".

Na tomto pojednávaní súd uložil svedkovi aby mu preposlal textové prepisy - K. - S. z 8. 12. 2003 /č.

l. 9 - 13/.
Svedok splnil uloženú povinnosť dňa 16. 5. 2007 a z obsahu ním zaslaných uvedených textových
prepisov /č. l. 85 - 87/ je identický s /č. l. 9 - 13/.

Svedok M. T. vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 9. 1. 2008 /č. l. 117 - 118/ uviedol:

„Žalobcu vidím druhýkrát v živote, prvý krát, keď som točil tú reportáž, prepis textovej reportáže mám,
požiadal som si o zaslanie tohto textového prepisu ako bývalý zamestnanec T. J., potom, ako som bol
predvolaný na toto pojednávanie, oni mi to zaslali, bol by som si to stiahol aj sám z webovej stránky,
ale bol som vtedy na lyžovačke, je pravdou že som robil túto reportáž, vtedy som pracoval v T. J. ako

redaktor, pracoval som tam do r. 2005 alebo 2006, teraz som živnostníkom, pracoval som ako redaktor
spravodajstva, textový prepis tejto relácie pri sebe na pojednávaní nemám".

Potom, ako súd mu predložil /č. l. 9 - 13/, svedok uviedol:

„Jetoono,jetotextovýprepisrelácie,ktorúsomrobil,chcemuviesť,ženemámkdispozíciizáznamtohto
príspevku na nejakom nosiči, my ako redaktori sme si nemohli robiť záznamy, jednak to bolo technicky
náročné a jednak som za ten čas urobil asi 400 relácií, takže nemalo to pre mňa význam, to ako robiť
si záznam. Ja som pracoval v T. J. na základe pracovnej zmluvy ako redaktor od r. 2002 do r. 2005
alebo 2006.

Čo sa týka tej relácie, išlo o štandardnú prípravu príspevku, dostali sme typ, keďže okolo tej budovy, kde
sa to odohrávalo, bolo už niekoľko policajných áut, ten typ neviem ani kto zavolal, zrejme zavolal niekto
z ulice, ľudia keď vidia viac policajných áut tak volajú, prišiel som na miesto aj s kameramanom, kde
boli už aj iné televízne štáby, začalo sa štandartné zisťovanie situácie na mieste, to znamená zisťovanie

základných informácií od iných kolegov z iných médií a následne začala technická príprava, to znamená
natočenie rozhovorov s p. S. ona práve vtedy nastupovala do funkcie predsedníčky správnej rady S.,
ďalej som robil rozhovor s p. Ž., p. Dr. M. si nepamätám, tých dvoch svedkov si pamätám, ktorí sú
na pojednávaní. Prebehol s nimi štandardný rozhovor, čo sa stalo, aká je príčina toho, takisto sme sasnažili získať informácie od polície, žiaľ výpoveď na kameru nikto od polície nedal, mimo kameru sme
sa dozvedeli, že prebieha odoberanie odtlačkov prstov a že prišlo k presunu peňazí v rámci nejakých
účtov, čo spomínam aj v relácii. Keďže v podstate pre nás v tom čase bola najrelevantnejšou osobou

Ing. S., čerpali sme z jej výpovedí, príležitosť odpovedať žalobcovi sme dali, ale nebolo to naplnené,
ale žalobca odišiel v taxíku s čiernymi sklami, čo je napísané v textovom prepise, pokiaľ si to dobre
pamätám, bolo to aj nasnímané, na viac detailov si nepamätám. Fyzicky som priamo Dr. S. neoslovil so
žiadosťou o poskytnutie informácií, nebolo to však možné, žalobca vedel o nás, že sme pred budovou
a plus čiastočne sme aj v budove boli, kde sme nasnímali vymenené zámky a odoberanie odtlačkov. So

žalobcom sme sa videli, boli sme 2 metre od seba. Nepamätám sa, či som mu ja položil otázku alebo
niekto iný, i z iného média. Bol tam zhluk štábov, potom žalobca odišiel.

Čo sa týka mojej vety, Ž., poukazujem na to, že som použil slovo pravdepodobne, nikoho neobviňujem
priamo, poukazujem na fakt, že v tom čase bol žalobca R. Ú. S. a mohol týmito peniazmi disponovať
len on. Mne sa zdá, že toto moje tvrdenie potvrdil N. K. Ú., túto informáciu nemám potvrdenú, pamätám

si v tej súvislosti, že som si zisťoval asi pred rokom nejaké detaily ohľadne tohto prípadu, keď som
dostal prvé predvolanie na pojednávanie a zistil som túto skutočnosť. Neviem, kto mi povedal, že tam
boli nejaké výbery peňazí v hotovosti, resp. presuny do inej banky, v každom prípade som použil v
príspevku výpovede 3 nezávislých ľudí, ktorí boli pre mňa v podstate svedkovia, neboli v žiadnom
príbuzenskom pomere, pripadalo mi to ako objektívne aj preto, že som mal zastúpenú novú stranu,

ktorú predstavovala Dr. S., ktorá tam bola prvý deň ako nastupujúca predsedníčka a mal som tam
zamestnancov dlhodobejšie zamestnaných Dr. M. a Dr. Ž..

D. R. bola moderátorka spravodajskej relácie, to čo zahlásila dostala odo mňa, moderátor smie robiť iba
gramatické zmeny, nie obsahové. Za obsah zodpovedám ja, ja som tam bol s kameramanom za T. J..

Nepamätám sa, či mi ukázali Dr. S. a Dr. Ž. nejaké doklady ohľadne tohto prípadu. Nemyslím si, že by
sme sa k ním dostali keďže boli v tom čase predmetom skúmania polície.

Na otázku žalobcu, či môže svedok objasniť skutočnosť, že získal textový prepis relácie z webovej
stránky svedok uviedol:

„V čase, keď som pracoval v T. J. existovala a zrejme aj existuje A. S., ktorá monitorovala všetky média,
zabezpečovala prepisy všetkých relácií, všetkých novinových článkov ktoré neskôr slúžili ako archív,
uľahčovali život redaktorom, čiže, ak sa chcel redaktor vrátiť 3 - 4 roky dozadu, nemusel hľadať obrazovú
reportáž, ale stačilo si nájsť písomný prepis na internete. Z T. J. mi poslali textový prepis včera, ja už

tam nepracujem neviem či sa to volá S. ale predpokladám, že to pochádza odtiaľ, z tých agentúr".

Na otázku žalobcu, či svedok môže dosvedčiť tú skutočnosť, že policajti znemožnili fyzický prístup
svedka k žalobcovi, svedok uviedol:

„Neviem, pretože prvá informácia ktorú sme my novinári dostali a ktorú sme aj použili v príspevku je že
žalobca sa sám zabarikádoval v kancelárii a vymenil na nej zámok, na túto skutočnosť som poukázal
vo svojej reportáži. Či bol chránený alebo bránený políciou neviem odpovedať, my sme sa, novinári,
nedostalidobudovy,kdeprebiehalototovyšetrovanie.Odpovedaťnámmoholžalobca,potomodchádzal
taxíkom, takže minimálne mohol stiahnuť okno a reagovať, my sme ho točili, novinári, kameramani z

viacerých televízií, ale či išiel niekto z novinárov k autu za účelom osloviť žalobcu si nepamätám".

Na otázku žalobcu, či nie je rozpor v jeho tvrdení svedka, keď tvrdí, že nemali prístup novinári do budovy
a uviedol i to, že snímal vo vnútri budovy odoberania odtlačkov prstov políciou, svedok uviedol:

„Pokiaľ si dobre pamätám, všetky novinárske štáby stáli počas výroby na 3 miestach, prvé miesto bolo
parkovisko pred budovou, druhé miesto bolo schodisko pred budovou a tretie miesto bola vstupná hala
budovy, ktorá je alebo v tom čase bola, oddelená sklenenými dverami od vnútra budovy, my sme sa
dostali do vstupnej haly, kde sme robili rozhovory so spomínanými osobami a takisto sme sa pokúšali
natočiť prácu polície cez sklenené dvere. Výmena zámkov bola spomínaná na základe informácie Dr.

S. a ostatných respondentov, to nám potvrdili všetci, ktorí boli v reportáži".

Svedkyňa Ing. M. S. vo svojej výpovedi na tom istom pojednávaní, po tom, ako jej súd predložil /č. l.
9 - 13/, /č. l. 119 - 120/ uviedla:„Ja som pôsobila ako predsedníčka správnej rady S. od r. XXXX, kedy ma členovia správnej rady
zvolili za predsedu správnej rady. Dňa 21. 11. 2003 bola uznesením správnej rady S. zvolená Dr. V.

M. za výkonnú riaditeľku S., žalobcovi zanikla táto funkcia výkonného riaditeľa dňa XX. XX. XXXX, Dr.
M. išla preberať agendu, prišla ako nová riaditeľka a zistila, že sú vymenené zámky a že sa nevie
dostať na pracovisko, túto skutočnosť mi oznámila Dr. M., ja som za ňou potom prišla, oznámili sme to
polícii, správcovi budovy, pozvali sme zámočníka, ako si to vybavujem, žalobca bol vo svojej kancelárii
zamknutý, myslím si to. Nakoľko sme mali problémy so žalobcom od leta 2003 ako som bola zvolená za

predsedníčku správnej rady S., boli sme presvedčení, že túto výmenu urobil žalobca, ktorý sa nechcel
podriadiť, že bola zvolená nová výkonná riaditeľka S.. Pokiaľ' som hovorila pre T. J., že tam chýbajú
nejaké šanóny z ekonomickej agendy, jedna pečiatka strediska, zhruba to bolo vstupované do počítačov,
pretože pracovníčky ich našli v inej polohe, tak sme to tam aj našli, takto bola aj pravda. Pokiaľ som
hovorila o výbere v hotovosti asi 250 000 a posune do inej banky nejakých 300 a 500 tisíc, to som
hovorila, čo sa aj neskôr preukázalo pri zmene podpisového vzoru pre jednotlivé bankové inštitúcie.

O tomto všetkom by vedela informovať Dr. M., pretože niesla ako štatutár plnú zodpovednosť za chod
strediska.

Čo sa týka podania trestných oznámení, uvádzam, že S. v zastúpení riaditeľky Dr. M. podalo niekoľko
trestných oznámení na žalobcu, v čase keď som bola predsedníčkou, neboli ešte ukončené a v

súčasnosti sa nezaujímam o to, ako to dopadlo, viac by vedela povedať Dr. M.. V 1. polroku 2004 sa
vykonávala kontrola N. K. Ú. s tým, že v závere protokolu sa konštatuje, že tam boli zistené závažné
porušenia rozpočtových pravidiel z obdobia riaditeľovania žalobcu".

Svedok Mgr. P. Ž. vo svojej výpovedi na tom istom pojednávaní /č. l. 120 - 121/ uviedol:

„Bol som členom správnej rady S. asi od júna 2003 do 19. 12. 2005, pamätám si na tú situáciu ohľadne
nástupu novej výkonnej riaditeľky S. Dr. M., my sme mali zasadnutie správnej rady v ten deň, keď sa to
dialo. Ja si na to presne nepamätám, ako to prebiehalo ohľadne výmeny tých zámkov".

Po tom, ako mu súd predložil /č. l. 9 - 13/, svedok uviedol:

„Poskytoval som rozhovory v ten deň televíziám, ja som potom na túto tému publikoval v denníku S.
článok, kde som opísal túto situáciu, ten článok bol publikovaný v D. XXXX, bolo to v O. alebo D. XXXX.
Ja som nebol prítomný pri situácii, keď sa nedostala Dr. M. ako nová riaditeľka na pracovisko kvôli

vymeneným zámkom. Ja si ohľadne výmeny zámkov pamätám situáciu tak, že sme boli za žalobcom
odovzdať mu nejaký protokol, to bolo 1 stretnutie s ním, on povedal, že nás neuznáva ako správnu radu a
potom pri nástupe novej riaditeľky tam som nebol, iba si pamätám na situáciu, kedy ona zadala z pozície
novej riaditeľky nejakému pracovníkovi tak, aby sa ona mohla dostať na pracovisko a potom vymenené
zámky boli znova vymenené, údajne žalobcom a vlastne až po tomto čine, sme mali zasadnutie, ale ani

pri ani jednej výmene som ja prítomný nebol a mám ich iba od iných členov sprostredkovane. Reakcie
pre médiá v televíznych príspevkoch, tie prebiehali po zasadnutí členov správnej rady kedy sme riešili,
že čo teraz robiť, lebo my sme sa nevedeli od júna alebo júla 2003 dostať k dokumentom strediska
hoci sme boli správna rada, teda najvyšší orgán strediska. Mali sme indície, že tam prebieha veľmi
netransparentné a klientistické narábanie s financiami. Vtedy som poskytoval tie rozhovory pre médiá.

Nespomínam si na tú situáciu, keď Ing. S. hovorila že tam bol výber v hotovosti asi 250 000,-Sk a posun
do inej banky 300 a 500 tisíc Sk. Pamätám si však, že potom N. vytkol vo svojom protokole o vykonanej
kontrole, že platby za faktúry neboli realizované bezhotovostne, ale veľmi často a vo veľkých čiastkach
boli realizované v hotovosti, z pokladne, a to aj často tým subjektom, ktoré nemali napr. oprávnenie na
podnikanie v takom rozsahu ako vykonávali prácu pre stredisko. Nepamätám sa, že by som ja videl na

stredisku odoberanie odtlačkov alebo policajtov, prišiel som tam zrejme po tom".

Svedkyňa JUDr. V. M., CSc., vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 12. 3. 2008 /č. l. 142 - 145/ uviedla:

„Dňa 21. 11. 2003 správna rada S. rozhodla o mojom zvolení do funkcie výkonnej riaditeľky tohto

strediska, čo zakladalo podmienku pre uzavretie pracovnej zmluvy, a to sa stalo dňa 24. 11. 2003. Ja
som v tejto funkcii striedala žalobcu. Žalobca tvrdil, že je stále výkonným riaditeľom tohto strediska,
medzi nami existovali ústne rozhovory o prevzatí agendy, ale existovali aj písomné podania týkajúce sa
prevzatia tejto agendy, ale aj odovzdania kľúčov, môžem tieto moje listy aj doložiť súdu".Po to, ako jej súd predložil /č. l. 9 - 13/, svedkyňa uviedla:

„Viem sa vyjadriť k tejto situácii, chcem ešte uviesť, že ja už nepracujem na S., preto som ani nemohla
súdu predložiť správu z kontroly vykonanú N. K. Ú..

Ja som v ten deň prišla, ako aj ostatné zamestnankyne do práce na S., zistili sme, že sú vymenené
zámky na každej miestnosti a išli sme dolu do vstupných miestností, tam sme čakali na príchod polície,

ktorú som ja osobne volala, spresňujem myslím, že ja som volala, je to už 5 rokov. Polícia prišla a
vlastne pod jej dozorom sme otvorili zámky a vlastne pri tej ohliadke, otvorení miestnosti sa zúčastnil aj
žalobca a takto sme zisťovali, nie, že sme niečo cielene zisťovali, ale tie zamestnankyne išli do svojich
kancelárii a tam zistili, že im zmizli úradné veci, ktoré tam pred vymenením zámkov zanechali. Teda v
uzamknutých miestnostiach. Viem že zamestnankyne zapli počítače a tie boli nefunkčné. Ďalej zistili,
že sa stratil denník doručenej a odoslanej pošty, dva šanóny z roku 2003, takzvaná živá pošta, jedna

pečiatka S., pokladničné doklady, bankové výpisy, dodávateľské faktúry, ktoré boli v uzamknutej skrini,
všetky počítače okrem dvoch, boli znefunkčnené. Žalobca chodil s nami po kanceláriách a bol úplne
ticho. Čo som sa ho mohla pýtať, keď komunikácia už pred tým medzi nami nebola. Kto volal televízne
štáby, neviem, ja som to určite nebola, oni sa zrazu objavili. Bola tam aj pani S., ktorá bola predsedkyňa
správnej rady S. a bol tam aj pán Ž. a viem, že oni potom večer mali zasadnutie správnej rady S..

Čo sa týka skutočnosti ohľadne chýbajúcich peňazí, ja už som si X. XX. vypýtala osobne z banky H.
B. a. s., pobočka Ž. XX, B., výpis z účtu S. a zistila som, že cez pokladňu S. boli vybraté peniaze, a to
hotovosť 250.000,-Sk, bol na výbere podpis žalobcu. Žalobca mal v rukách 250.000,-Sk, ktoré vybral
cez pokladňu S. a z toho účtu S. v tejto banke bolo dňa XX. XX. XXXX prevedené na účet na nový účet

strediska v T. a.s., pobočka 006 Z. ulica B., ktorý bol založený dňa XX. XX. XXXX žalobcom 550 000,-
Sk táto suma prišla na tento nový účet dňa XX. XX. XXXX. Ešte dňa XX. XX. XXXX bol žalobcom daný
príkaz na prevedenie 300 000,-Sk z ďalšieho účtu S. vedenom v H. B. v tej istej pobočke na ten novo
založený účet S. v T.. Táto hotovosť tam taktiež prišla dňa XX. XX. XXXX. Chcem uviesť, že všetky tieto
transakcie sa udiali pred mojou zmenou podpisového vzoru, čo sa myslím stalo XX. XX. XXXX. Tesne

predtým, ako som ja dala urobiť zmenu podpisového vzoru, tak sa vrátilo tých 250 000,-Sk z T. naspäť
na jeden z tých dvoch účtov S., ktoré boli vedené v H. B., toto urobil žalobca, nie som si istá ale myslím
že to bolo 1. 12. 2003. Tieto údaje sú všetky k dispozícii na stredisku S. a v týchto bankách a súd si
ich môže vyžiadať. Chcem ešte uviesť, že ja som prišla do T. na Z. ulicu, B., prezentovala som sa pri
okienku ako riaditeľka S., zobrali ma do osobnej miestnosti a prišiel tam riaditeľ a ten mi povedal, že

bol na môj príchod žalobcom upozornený a to tak, že budem chcieť podvodom disponovať peniazmi, na
ktoré nemám právo a ďalej povedal, že keby nevidel včerajšiu reláciu, tak, že ma budú vnímať tak, ako
človeka ktorý prišiel si podvodom zobrať tieto peniaze. Ja som trvala na tom, aby sa tie peniaze previedli
naspäť na účty, resp. povedala som, že bude trvať na tom, aby sa tie peniaze z T. previedli na pôvodné
účty. Potom som spravila zmenu podpisového vzoru a všetky peniaze sa previedli na tie jednotlivé účty.

Ak je zaznamenané v textovom prepise relácie že si žalobca myslel že nás bude určitým spôsobom
paralyzovať finančne, tak som to povedala a poviem aj prečo som to povedala, povedala sem to preto,
lebo na účtoch S. bolo asi 80 000,-Sk,, čo som zistila X. XX. XXXX, keď som sa išla pozrieť na účty
strediska S. v H. B., problém bol v tom, že neboli peniaze na výplaty ľudí. Viem, že žalobca podával

trestné oznámenia, viem, že bolo podané aj na mňa ním trestné oznámenie, boli sme sa k tomu aj
vyjadrovať, ja som bola taktiež vypočutá k tomu trestnému oznámeniu, či som ja ako výkonná riaditeľka
S. podala trestné oznámenie na žalobcu si nepamätám.

Vo funkcii výkonnej riaditeľky S. som pôsobila do 31. 1. 2007".

Podľa materiálu „Správa o finančných prevodoch bývalého výkonného riaditeľa S. N. S. P. Ľ. P. PhDr.
O. S., CSc. po 21. novembri 2003" vypracovanou dňa 20. 1. 2004 JUDr. V. M., CSc., /č. l. 237 - 239/:

„Takéto konanie Dr. S. vzbudilo u výkonnej riaditeľky podozrenie z možného neoprávneného

disponovania s finančnými prostriedkami Strediska, a preto 2. decembra 2003 osobne požiadala o výpis
z účtov H. B. a zistila že
1. Dr. S. XX. novembra XXXX vybral cez pokladňu banky (t. j. v hotovosti) 250 000,-Sk (slovom
dvestopäťdesiat tisíc slovenských korún) z účtu č. 1129009 (vtedy dotačný účet S. zo štátnehorozpočtu; ďalej len „dotačný účet S."). Z týchto peňazí do pokladne Strediska vložil sumu 70 000,-
Sk (slovom sedemdesiat tisíc slovenských korún), ktorá bola použitá na výdavky spojené s bežnou
prevádzkou Strediska a výplatu miezd v hotovosti zamestnancom Strediska. Zostávajúcu čiastku 180

000,-Sk (slovom stoosemdesiat tisíc slovenských korún) si Dr. S., ako sa vyjadril, ponechal ako svoju
zálohu.

2. z účtov Strediska v H. B., a to z dotačného účtu Strediska (pôvodné číslo 1129009) a z grantového
účtu Strediska (pôvodné číslo 1129017) previedol Dr. S. na príkaz daný tejto banke spolu 850 000,-

Sk (slovom osemstopäťdesiat tisíc slovenských korún):
a) H. B. z dotačného účtu Strediska č. 1129009 poukázala 25. novembra 2003 550 000,-Sk (slovom
päťstopäťdesiat tisíc slovenských korún) na novozaložený účet v T. B. č. XXXXXXXXXX; naň boli
pripísané 26. novembra 2003. Zostatok na dotačnom účte Strediska č. 1129009 po preúčtovaní
týchto prostriedkov bol 83 177,55 Sk (slovom osemdesiattritisíc stosedemdesiat sedem korún a
päťdesiatpäť halierov),

b) H. B. z účtu č. XXXXXXX (grantový účet Strediska) poukázala 25. novembra 2003 300 000,-Sk
(slovom tristotisíc slovenských korún) na novozaložený účet v . T. B. č. XXXXXXXXX; naň boli pripísané
26. novembra 2003. Zostatok na grantovom účte Strediska po preúčtovaní týchto prostriedkov bol
84 140,22 Sk (slovom osemdesiatštyritisíc stoštyridsať korún a dvadsaťdva halierov),

c) T. B. X. decembra XXXX z účtu č. XXXXXXXXXX (novozriadený účet, na ktorý boli prevedené
XX. novembra XXXX prostriedky Strediska) na základe hromadného príkazu vystaveného ešte 27.
novembra 2003 účtovníčkou, po doplnení čísla účtu a po prepísaní dátumu (z 27. novembra 2003
na 1. december 2003) na tomto príkaze Dr. S. (čo osvedčil svojim podpisom) poukázala sumu 256

258,-Sk. (slovom dvestopäťdesiatšesťtisíc dvestopäťdesiatosem slovenských korún). Išlo o výplatu
miezd zamestnancom Strediska (výplatný termín bol 29. november 2003) s odvodmi daní, sociálneho
a zdravotného poistenia za mesiac november 2003.

Výkonná riaditeľka pri návšteve H. B. (2. decembra 2003) zistila z výpisov z H. B. prevedenie peňazí do

T. B., avšak nebolo zrejmé, či išlo o prevedenie na súkromné účty, alebo na novozriadené účty Strediska.
Na druhý deň 3. decembra 2003 chcela zájsť do T. B. (ústredia, lebo z výpisov z H.. B. bol zrejmý iba kód
tejto banky), aby zistila o aké účty ide a súčasne aby zmenila podpisový vzor, ak by išlo o účty Strediska.
V pošte adresovanej Stredisku boli 3. decembra 2003 doručené aj písomnosti z konkrétnej pobočky T.
B. o založení účtov na Stredisko i transakcie, ktoré boli na týchto účtoch zrealizované.

Ešte v ten istý deň t. j. 3. decembra 2003, prišla výkonná riaditeľka do uvedenej pobočky T. B. zmeniť
podpisový vzor, avšak riaditeľ pobočky trval na tom, aby mu bolo predložené uznesenie Správnej rady č.
16 o jej zvolení za výkonnú riaditeľku s podpismi overovateľov uznesenia, ktoré budú overené notárom.
Tento úkon bol urobený v ranných hodinách 4. decembra 2003 a ešte dopoludnia získala výkonná

riaditeľka podpisový vzor. Peniaze z účtov V. T. B. boli poukázané na tie účty H. B., z ktorých boli
prevedené. V tento deň boli účty v T. B. zrušené.

V súvislosti s udalosťami, ktoré sa udiali 8. decembra 2003, a to násilné vniknutie Dr. S. do kancelárií
Strediska spojené s výmenou zámkov a za asistencie polície sprístupnenie týchto priestorov výkonnej

riaditeľke a zamestnancom, ktorí sa vrátili z dovolenky nariadenej riaditeľkou (Dr. Z. bola z dovolenky
nariadenej Dr. S. v trvaní od 25. novembra 2003 do 31. decembra 2003 odvolaná), ale aj s udalosťami
z 9. decembra 2003 (príchod Dr. S. na pracovisko Strediska na D. C. XX v B. a neustále domáhanie
sa výkonu svojej funkcie a vyháňania výkonnej riaditeľky i zamestnanca S. P. z priestorov Strediska)
spôsobilo, že výkonná riaditeľka až 10 decembra 2003 mohla ísť do H. B. a zmeniť čísla účtov, ktoré má

v tejto banke Stredisko. Vtedy zistila, že Dr. S. poukázal 9. decembra 2003 na dotačný účet Strediska
č. 1129009 (ešte pôvodný) peňažné prostriedky vo výške 180 000,-Sk (slovom stoosemdesiat tisíc
slovenských korún) čo bol zvyšok z 250 000,-Sk, ktoré vybral v hotovosti 24. novembra 2003 z tohto
(dotačného) účtu Strediska v H. B.".

Správna rada S. Uznesením č. 28 zo dňa 20. 1. 2004 vzala uvedenú správu na vedomie /č. l. 236/.
U. B. S., a.s., (právny predchodca H. B., a.s.,) oznámila súdu
/č. l. 222/ nasledovné skutočnosti:„Dňa 24. 11. 2003 bol realizovaný hotovostný výber z účtu XXXXXXX vo výške 250 000,-Sk.
Dňa 25. 11. 2003 bola z účtu klienta XXXXXXX prevedená suma 550 000,-Sk na účet
XXXXXXXXXX/XXXX, VS: 9, KS: 308, SS: 102003.

Dňa 25. 11. 2003 bola z účtu klienta XXXXXXX prevedená suma 300 000,-Sk na účet XXXXXXXXXX/
XXXX., VS: 9, KS: 308, SS: 102003.
Dňa 25. 11. 2003 bol na účte XXXXXXX po zrealizovaní uvedeného prevodu + ostatných prevodov
zostatok vo výške 83 177.54,-Sk
Dňa 25. 11. 2003 bol na účte XXXXXXX po zrealizovaní uvedeného prevodu zostatok vo výške 84

140.22 Sk.

JUDr. V. M. predložila podpisový vzor dňa 26. 11. 2003, čím jej vzniklo podpisové právo k účtom č.
1129009 - uzavretý 10. 12. 2003,
1129017 - uzavretý 10. 12. 2003,
1129033 - uzavretý 10. 12. 2003.

Predmetné účty mali charakter bežných účtov v SKK".

Podľa oznámenia S. /č. l.267/:

„PhDr. O. S., CSc. uskutočnil 24. novembra 2003 osobný výber z účtu

č. XXXXXXX/XXXX v H. B. a.s., bez zadania účelu sumu 250 000,-Sk. Príjmový pokladničný doklad bol
vložený do pokladne, ale uvedenú sumu si ponechal. Dňa 9. decembra 2003 bol uskutočnený vklad na
účet č. XXXXXXX/XXXX H. B. na sumu
180 000,-Sk od PhDr. O. S., CSc. O vrátení zvyšnej sumy 70 000,-Sk nie je žiadny doklad v pokladni
ani vo výpise z účtu, čo predpokladáme, že uvedenú sumu si PhDr. O. S., CSc. ponechal.

Účty č. XXXXXXXXXX/XXXX a č. XXXXXXXXXX/XXXX . v T. B. a.s., boli založené 23. novembra 2003".

Žalobca vo svojom prednese na pojednávaní dňa 20. 3. 2009 /č. l. 245 - 246/, uviedol že „čo sa týka
sumy 250 000 Sk, ktorú vybral v hotovosti z účtu S. v banke dňa 24. 11. 2003, tak tieto všetky vložil do

pokaldne S., čo je zrejmé z fotokópie príjmového pokladničného dokladu, ktorý predkladá súdu v ten istý
deň 24. 11. 2003 vybral z pokladne S. sumu 180 000 Sk, pričom na výdavkovom pokladničnom doklade,
ktorý predkladá súdu vo fotokópii, vyznačil ako účel zálohu, tieto peniaze mal v hotovosti pri ako na
výdavky strediska, a to na mzdy zamestnancov, rôzne poplatky. Čo z tejto sumy minul, to dokladoval
vo forme účtovných dokladov a koľko minul, to teraz nevie, vrátil nepoužité prostriedky z tejto sumy po

skončení PN, ktorú uvádzal na dnešnom pojednávaní."

Podľa príjmového pokladničného dokladu S. /č.l. 241/ bola dňa 24. 11. 2003 prijatá od H. B. suma 250
000 Sk.

Podľa výdavkového pokladničného dokladu S. /č.l. 242/ bola žalobcom prevzatá suma 180 000 Sk, ako
účel bol vyznačený „záloha".

Podľa potvrdenia dočasnej pracovnej neschopnosti /č.l. 240/ žalobca neschopný práce od 1.12. 2003,
schopným práce bol od 9. 12. 2003.

Z materiálu Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky „Správa o výsledku kontroly
hospodárenia s prostriedkami štátneho rozpočtu SR v S. N. S. P. Ľ. P." v rokoch 2001-2003 z mája 2004 /
č.l. 147/ nie je zrejmé, že by ňou bolo vytýkaná skutočnosť chýbania financií v dôsledku uvedených
finančných operácií žalobcu.

Podľa „Záznamu zo zasadnutia Správnej rady S. konaného dňa 21. 11. 2003" bol tretím bodom jeho
programu „voľba výkonného riaditeľa strediska" a za výkonnú riaditeľku strediska bola zvolená JUDr. V.
M. /Uznesenie č. 16/ pričom jej protikandidátom bol žalobca, ktorý priamo na tomto zasadnutí neuznal
výsledok voľby, na najbližšom rokovaní správnej rady dňa 8. 12. 2003 mali byť prerokované ďalšie body
tohto programu /č.l. 269-270/.

Podľa Uznesenia č. 16 správnej rady S. zo dňa 21. 11. 2003 bola za výkonnú riaditeľku S. zvolená JUDr.
V. M. /č.l. 271/.Ostatné vykonané dôkazy nemali právny význam pre rozhodnutie vo veci.

Súd posudzoval takto zistený skutkový stav podľa nasledovných ustanovení právnych predpisov:

Podľa § 11, O.Z., fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa § 13, ods. 1, cit. zák., fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od

neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov,
a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa ods. 2, cit. ust. zák., pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä preto,
že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická
osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa ods. 3, cit. ust. zák., výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Podľa § 101 cit. zák., pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná

a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Súd pri posudzovaní takto zisteného skutkového stavu vychádzal taktiež i z aplikácie nasledovných
ustanovení Ústavy a Dohovoru (Oznámenie č.209/1992 Zb.):

Podľa Čl. 19 ods. ,1 Ústavy, každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej
povesti a na ochranu mena.

Podľa Čl. 26 ods. 1, Ústavy, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa ods. 2. vety prvej cit. Čl., každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou,
obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať prijímať a rozlišovať idey a informácie bez
ohľadu na hranice štátu.

Podľa ods. 4, cit. Čl., slobodu prejavu a právo vyhľadávať informácie možno obmedziť zákonom, ak ide

o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu,
verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Podľa ods. 2, cit. Čl., štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v
súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej

bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojov a zločinnosti, ochrany zdravia
alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Podľa Článku 10, ods. 1, vety prvej Dohovoru, každý má právo na slobodu prejavu.
Podľa vety druhej citovaného ods. Článku, toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a

rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice.

Podľa ods. 2, cit. Čl., výkonom týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže
podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a
ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti

alebo verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky,
ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovanie autority a
nestrannosti súdnej moci.

Podľa § 3c vety pred bodkočiarkou Zákona č. 308/1993 Z. z. o zriadení S. N. S. P. Ľ. P. v znení

neskorších predpisov, funkčné obdobie výkonného riaditeľa ustanoveného podľa doterajších predpisov
zaniká zvolením nového výkonného riaditeľa.Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žaloba bola podaná dôvodne, keď k zásahu do v
žalobe uvedených osobnostných práv žalobcu došlo, keď najskôr súd konštatuje, že je nepochybné, že
k odvysielaniu predmetného príspevku v znení uvedenom na /č. l. 12 - 13/, nasledovným spôsobom:

1. Redaktor T. J. uviedol, že „na mieste sa zisťuje, že chýbajú aj peniaze jediný človek, ktorý s nimi
mohol narábať je už spomínaný bývalý riaditeľ S.."

2. V nasledujúcej vete „M. S. predsedníčka správnej rady S." uviedla že „jednak výber v hotovosti, bola

to čiastka asi 250 tisíc, potom boli to posun do inej banky nejakých 300 a 500 000."

3. V nasledujúcej vete redaktor uviedol, že „sa berú odtlačky prstov, dokumenty a po niekoľkých
hodinách všetci odchádzajú na policajnú stanicu. Okolo budovy strediska to vyzerá ako keby prenášali
nebezpečného zločinca . S. však neodchádza v policajnom aute, ale v taxíku s čiernymi sklami."

4. V nasledujúcej vete „JUDr. V. M. - výkonná riaditeľka S." uviedla, že „on si asi myslel, že v tomto
prípade nám pravdepodobne bude nás aj paralyzovať určitým spôsobomfinančne."

5. V nasledujúcej vete "M. S. uviedla, že „budeme postupovať aj ďalšími trestnými oznámeniami."

6. V poslednej vete redaktor uviedol, že „kam sa podeli státisíce z centra pre ochranu ľudských práv vie
zatiaľ iba bývalý riaditeľ doktor S., je však viac než pravdepodobné, že skončili v jeho peňaženke."

7. Z citácií viet uvedených v bode 1. až 6 bolo divákovi zrejmé, že žalobca si neoprávnene prisvojil veľkú
sumu peňazí, viac ako jeden milión Sk patriacich S., resp., že ich ukradol, či spreneveril, teda, že sa

dopustil spáchania trestného činu, a to ako riaditeľ, rsp. bývalý riaditeľ S., teda ako najvyšší predstaviteľ,
resp. bývalý najvyšší predstaviteľ S., teda že zneužil na to toto svoje postavenie, aj keď možno už ako
bývalý riaditeľ totiž divák sa z príspevku nedozvedel, či to urobil ako riaditeľ, či bývalý riaditeľ.

8. Divákovi bolo ďalej zrejmé, že len preto žalobca „neodchádza v policajnom aute, ale v taxíku," lebo sa

to len „na mieste zistilo," ešte sa len „berú odtlačky prstov" a „bude sa postupovať aj ďalšími trestnými
oznámeniami."
9. Redaktorom použitú formuláciu v poslednej vete „je však viac než pravdepodobné," divák vnímal z
celého citovaného obsahu v bodoch 1. až 6. ako istotu, resp. že vyšetrovanie už len potvrdí túto jeho
istotu.

10. A pritom v skutočnosti, už dňa X. XX. XXXX, teda šesť dní pred odvysielaním tohto príspevku, teda
nie „na mieste," vedela nová výkonná riaditeľka S. JUDr. V. M., CSc., že žalobca dňa XX. XX. XXXX
vybral v hotovosti 250 000 Sk, z týchto peňazí do pokladne Strediska vložil sumu 70 000 Sk, ktorá bola
použitá na výdavky spojené s bežnou prevádzkou Strediska a výplatu miezd v hotovosti zamestnancom

Strediska, zostávajúcu čiastku 180 000 Sk si žalobca, ako sa vyjadril, ponechal ako svoju zálohu, dňa
25. 11. 2003 na príkaz žalobcu poukázala H. B. z dvoch účtov sumy 550 000 Sk a 300 000 Sk na
žalobcom novozaložené účty v T. B., dňa 1. 12. 2003 T. B. z novozriadeného účtu poukázala sumu 256
258 Sk, išlo o výplatu miezd zamestnancom" a dňa X.XX. XXXX, teda päť dní pred odvysielaním tohto
príspevku, z „pošty adresovanej Stredisku, ktorou boli doručené aj písomnosti z konkrétnej pobočky T.

B. o založení účtov na Stredisko i transakcie, ktoré boli na týchto účtoch zrealizované," zistila, že nešlo
o súkromné účty žalobcu, čo „nevedela dňa X. XX. XXXX pri návšteve H. B. kedy zistila z výpisov H.
B. prevedenie peňazí do T. B.."

11. Je teda jednoznačne zrejmé, že analyzovaný obsah príspevku a teda najmä záverečná veta

redaktora je nepravdivá a teda neoprávnená, a to bez ohľadu na to, že v čase odvysielania príspevku
žalobcavskutočnostinaozajmalsumu180000Skkdispozícii,aledivákzpríspevkuvedelosumách250
000 Sk, 300 000 Sk a 500 000 Sk, ktoré si žalobca neoprávnene prisvojil, resp. ukradol, či spreneveril.

12. Rovnako je bez právneho významu skutočnosť, že uvedené finančné operácie už nerobil ako

výkonný riaditeľ, pretože to sa divák ani z príspevku nedozvedel, ako už súd v bode 7. uviedol.

13. Ďalej súd zdôrazňuje, že žalobca bol v tomto príspevku jednoznačne a nepochybne identifikovateľný.14. V zmysle prechádzajúcej analýzy súd zdôrazňuje celkový mimoriadne negatívny dojem diváka
plynúci z tohto príspevku voči žalobcovi, a to aj do budúcnosti, keďže osoba spájaná s krádežou,
spreneverou veľkej sumy peňazí, sa prakticky už nikdy neočistí, jeho česť a povesť sú pošpinené navždy

a tak je to aj v prípade žalobcu.

15. A to zvlášť vtedy, keď analyzovaný príspevok bol odvysielaný v najsledovanejšej relácii druhej
najsledovanejšej komerčnej televízie, a to s celoštátnou pôsobnosťou, pričom v tejto súvislosti súd
poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. júna 1998, sp. zn. 1Co 15/97, R

45/2000, v ktorom konštatoval nasledovné:
„Ak k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby dôjde televíznym vysielaním, treba
vždy vychádzať z toho, že mal širokú publicitu. Takýto zásah, spočívajúci v tvrdej, avšak právoplatným
rozsudkom súdu nepreukázanej trestnej činnosti, v podstate zakladá nárok oprávnenej osoby domáhať
sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch".

16. Súd konštatuje, že právne rozhodujúcim pre posúdenie tohto prípadu je posúdenie stretu práva na
ochranu osobnosti žalobcu a práva na slobodu prejavu žalovaného.

17. Ako totiž jednoznačne vyplýva z citovaných ustanovení právnych predpisov, podľa ktorých súd
posudzoval zistený skutkový stav, právo na slobodu prejavu neexistuje a nepôsobí izolovane, ale musí

byť v rovnováhe s inými právami, pričom jedným z týchto práv je aj právo na ochranu osobnosti fyzickej
osoby, voči ktorej bolo právo na slobodu prejavu realizované.

18. „K stretu práva na slobodný prejav a práv na osobnú česť a dobrú povesť" sa v poslednom období
komplexne vyjadril Ústavný súd Českej republiky Nálezom zo dňa 11.11. 2005 sp. zn. I. ÚS 453/03

nasledovne:

„Vecou verejnou sú všetky agendy štátnych inštitúcií ako i činnosť osôb pôsobiacich vo verejnom
živote, t.j. napríklad činnosť politikov, miestnych i celoštátnych, úradníkov, sudcov, advokátov, poprípade
kandidátov či čakateľov na tieto funkcie; vecou verejnou je ale i umenie vrátane novinárskych aktivít a

šoubiznisu a ďalej všetko, čo na seba upútava verejnú pozornosť. Tieto verejné záležitosti resp. verejná
činnosť jednotlivých osôb, môžu byť verejne posudzované.

Česť je tiež integrálnou a dôležitou súčasťou dôstojnosti človeka. Formuje rovnako základ mnohých
rozhodnutí urobených členmi demokratickej spoločnosti, ktoré sú fundamentálne pre jej dobré

fungovanie. Česť hrá úlohu vo vzťahoch, ako napr. koho zamestnávateľ zamestná, resp. pre koho
pracovník chce pracovať, je rozhodujúca pri úvahe o tom, kto má postúpiť do vyšších pracovných, či
funkčných pozícií, česť je dôležitá pri rozhodovaní o tom, s kým nadviazať obchodné vzťahy alebo komu
bude daný hlas v politickom živote. Ak je raz česť pošpinená neopodstatneným obvinením vyjadreným
verejne, a tým skôr v médiách, môže byť povesť a česť osoby poškodená navždy a najmä potom v

situácii, ak nie je daná možnosť rehabilitácie. Pokiaľ taká situácia nastane, prehráva ako osoba sama,
tak aj spoločnosť. A práve preto nemožno vychádzať z toho, že ochrana povesti, resp. cti je záležitosťou
dôležitou len pre dotknutého jednotlivca, prípadne jeho rodinu. Z týchto dôvodov je ochranu povesti,
resp. cti, potrebné vnímať i ako ochranu verejného majetku. Je preto vo verejnom záujme, aby česť a
povesť osôb pôsobiacich vo verejnom živote nebola diskutovaná v skutkovo posunutých rovinách. Ako

na poli politiky, tak v informačných prostriedkoch volič potrebuje byť schopný rozoznať dobro od zla, aby
nakoniec mohol urobiť informovaný výber vo vzťahu k politikovi i k médiám.

Základné právo na česť sa uplatňuje vo viacerých sférach. Ide o súkromnú sféru, sféru spoločenskú,
občiansku a profesionálnu, pričom posledné tri možno označiť za sociálnu sféru. V prvej sfére ide vlastne

o ochranu súkromia, v ktorého rámci sa nepochybne tiež uplatňuje i právo na česť. Zásadne je vecou
každého, čo a v akom rozsahu z tejto sféry uvoľní ako informáciu pre okolitý svet.

Vrstva spoločenská, občianska a profesionálna reflektujú sociálnu povahu základných práv, resp.
odrážajú fakt, že jednotlivec žije v spoločenstve a vstupuje s ostatnými jeho členmi do komunikácie

a prostredníctvom svojho chovania, ba dokonca prostredníctvom svojho samotného bytia, ovplyvňuje
ostatných členov spoločenstva."19. Vzhľadom k analýze v bodoch 1. až 18. je nepochybné, že právo žalovaného na slobodu prejavu
sa dostalo do výraznej nerovnováhy s právom žalobcu na ochranu jeho osobnosti, resp. že právu
na slobodu prejavu žalovaného bola bezdôvodne daná prednosť pred právom na ochranu osobnosti

žalobcu (Nález ÚS ČR zo dňa 09.02. 1998, sp. zn. IV ÚS 154/97), a preto súd uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy 6 638,78 Eur.

20. K významu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 O.z. je najskôr potrebné
poukázať na to, že plní v podstate rovnakú funkciu ako primerané zadosťučinenie v zmysle ČI. 127

Ústavy a spravodlivé zadosťučinenie v zmysle Článku 41 Dohovoru.

Podmienkou priznania materiálnej satisfakcie je nemajetková ujma, ktorá je spôsobilá v značnej
miere znížiť dôstojnosť občana alebo jeho vážnosť v spoločnosti. Vo väčšine prípadov je zisťovanie
konkrétnych následkov zásahu do práva na ochranu osobnosti veľmi ťažké a vzhľadom na špecifickosti
prejednávanej veci ich v podstate ani nie je možné zistiť. Za základné kritérium pre rozhodovanie o

priznaní primeraného zadosťučinenia možno označiť právny názor Ústavného súdu SR :

„Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady
nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď
porušeniezákladnéhoprávaaleboslobodyniejemožnénapraviť.Toznamená,ženeprichádzadoúvahy

zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu." (I ÚS 15/02)

Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach vidí nemajetkovú ujmu „v pocitoch neistoty, krivdy, poníženia,
nespravodlivosti, márnosti", ktoré sprevádzajú porušovanie základného práva fyzickej osoby.

Ústavný súd SR pri určení výšky primeraného zadosťučinenia vychádza zo zásad spravodlivostí, z
ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa
Článku 41 Dohovoru so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Európsky súd pre ľudské práva v prípadoch, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie v súlade

s Článkom 41 Dohovoru málokedy odôvodňuje výšku priznanej náhrady. Vo svojich rozhodnutiach
pri priznávaní spravodlivého zadosťučinenia však vychádza z princípu požiadavky spravodlivosti a
spravodlivého základu. Za morálnu škodu Európsky súd pre ľudské práva považuje pocity existenčnej
neistoty, stresu, depresie, nemohúcnosti, nespravodlivosti, akejkoľvek bolesti, zlosti, problémov a
obťažovania, ktoré si poškodená strana musela vytrpieť a pod.

21. K problematike vzniku nemajetkovej ujmy považuje súd za potrebné uviesť z hľadiska odbornosti
nasledovné skutočnosti :

„K vzniku nemajetkovej ujmy na ochranu osobnosti fyzickej osoby môže dôjsť, vzhľadom na odlišnú

povahu jednotlivých hodnôt osobnosti tvoriacich ich fyzickú a morálnu jednotu, rôznym spôsobom.
Väčšinou bude vznik nemajetkovej ujmy spadať časovo do jedného momentu s už uskutočnením
samotného neoprávneného zásahu. (napr. s obmedzením osobnej slobody, vyfotografovaním fyzickej
osoby na ulici, použitím cudzej podobizne. obstaraním si zvukového záznamu rozhovoru, atď.).
Podmienkou úspešného uplatnenia občianskoprávnej ochrany podľa § 13 Obč. zák. v týchto prípadoch

nie je, aby spolu s neoprávneným zásahom došlo zároveň vždy k zníženiu vážnosti postavenia
postihnutej osoby v spoločnosti." (Švestka J., Jehlička O., Pavlík P., Plecitý V., Knap K., Ochrana
osobnosti podľa občianskeho práva, LINDE, Praha, 1996, strana 112, 230 - 235).

V tejto súvislosti súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SSR z 26. 04. 1987, 1Cz 32/78, Sborník

IV, str. 453, SEVT PRAHA 1986, v ktorom konštatoval nasledovné:

„Na úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti sa nevyžaduje vyvodenie následkov, ale stačí, že
zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva, chránené v ustanovení § 11 Občianskeho
zákonníka.

Ďalej súd poukazuje na Sborník III, str. 176, kde je konštatované:„Objektívna spôsobilosť zásahu narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 Občianskeho
zákonníka je ďalšou zložkou zásahu nevyhnutnou k tomu, aby právo na ochranu osobnosti mohlo byť
úspešne uplatnené.

Nie každý neoprávnený zásah, najmä do práva na ochranu občianskej cti bude objektívne spôsobilý
túto záležitosť spĺňať. Bude záležať najmä na prostredí, v ktorom k zásahu došlo, na subjekte, na jeho
obsahu, pokiaľ spočíval v skutkových tvrdeniach, na intenzite a na ostatných okolnostiach, za ktorých
bol uskutočnený.

K úspešnému uplatneniu práva na ochranu osobnosti postačí zistenie, že zásah bol objektívne spôsobilý
narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka. K takému zisteniu
dôjde súd po posúdení všetkých okolností konkrétneho prípadu.
Nevyžaduje sa vyvolanie následkov. Požiadavka, aby podmienkou úspešného uplatnenia práva na
ochranu osobnosti bolo vyvolanie následkov, by znamenala povinnosť súdu tieto následky zisťovať. U

práva na ochranu občianskej cti, kde následok spočíva v znížení vážnosti u spoluobčanov a v ohrození
postavenia i uplatnenia občana v spoločnosti, by zisťovanie takýchto okolností mohlo byť v rozpore s
cieľom právnej úpravy ochrany osobnosti."

V Sborníku III na strane 199 je konštatované:

Aby mohlo ísť o zásah do práv občana v zmysle ustanovenia § 11 OZ je potrebné, aby bol objektívne
spôsobilý vyvolať následky týkajúce sa osobnosti občana.

V rozhodnutí uverejnenom pod č. 103/1967 zbierky rozhodnutí a oznámení súdov ČSSR sa k tomu

uviedlo: „Občiansky zákonník poskytuje ustanovením § 13 ochranu osobnosti len v prípade takého
porušenia občianskej cti, ktorej porušenie predstavuje zásah do osobnosti občana, pričom tento zásah
musí byť objektívne spôsobilý takúto ujmu spôsobiť. Ide o konanie proti osobnej a mravnej integrite
občana, znižuje jeho dôstojnosť, vážnosť a česť, o konanie, ktoré z hľadiska vzťahu občana k ostatným
spoluobčanom ohrozuje jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti."

Objektívnu spôsobilosť vyvolať tieto následky nejde vtedy, ak došlo k zásahu napr. pri rozhovore len
medzi dvomi osobami. Ak sa však dostanú prednesené výroky na verejnosť alebo ak sa na verejnosť
môžu dostať, je tu daná objektívna spôsobilosť vyvolať následky týkajúce sa osobnosti občana."

V tejto súvislosti súd poukazuje i na názor publikovaný v STUDIA IURIDICA BRATISLAVENSIA Nr.
2, JUDr. J. C., CSc. ochrana osobnosti v slovenskom občianskom práve, Vydavateľské oddelenie
Právnickej fakulty UK, Bratislava 1994,:

„Pre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti postačuje, aby zásah, ktorý je objektívne spôsobilý

vyvolať ujmu, spočíval v púhom ohrození osobnosti fyzickej osoby. Tento záver, ktorý v plnej miere
akceptuje i judikatúru - NS, Cpj 138/69 - sa opiera o ustanovenie § 11 OZ a ustanovenie § 13 OZ.
Z obsahu oboch ustanovení síce výslovne nevyplýva väzba nepriaznivých právnych následkov na
ohrozenie osobnosti fyzickej osoby, avšak obe kľúčové ustanovenia nemožno vykladať v tomto zmysle,
že občianskoprávna ochrana sa viaže výhradne na porušenie osobnostnej sféry. Ak navyše platný

OZ zvýrazňuje prevenčné pôsobenie platnej právnej úpravy (§3, § 415 a n. OZ), je namieste, aby
sa poskytovanie občianskoprávnej ochrany podľa § 11 a n. OZ uplatňovalo aj pri púhom ohrození
osobnosti fyzickej osoby. Založenie zodpovednosti podľa § 13 OZ teda nevyhnutne vyžaduje existenciu
i materiálnej ujmy v podobe už existujúcej poruchy.

Ďalej súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 2094/99, v ktorom
konštatoval nasledovné:

„Je nerozhodný okruh osôb, do ktorých sféry sa dostalo tvrdenie /list/, ktorým je občanovi posúvané
nečestné konanie. Ide /totiž/ o tvrdenie, ktoré je objektívne spôsobilé privodiť ujmu na právach občana, a

to pokiaľ ide o jeho česť. Nie je rozhodné, či občanovi vznikla skutočná ujma, pretože postačí, že došlo
k zásahu do práva na ochranu osobnosti objektívne spôsobilému narušiť práva chránené ustanovením
§ 11 a nasl. O.Z."Súd poukazuje i na uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 28Cdo 662/2002, zo dňa 7.5.
2002, v ktorom konštatoval nasledovné:

„Občiansky zákonník nevyžaduje k úspešnému uplatneniu práva na ochranu osobnosti zavinenia
toho, kto sa dopustil neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti i nemožno sa zbaviť
zodpovednosti ani dôkazom, že subjekt zásahu bol v omyle. Nevyžaduje sa ani vyvolanie následkov
neoprávneného zásahu."
Rovnako súd poukazuje i na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 28Cdo 2194/2002, zo

dňa 24.4. 2003,v ktorom konštatoval nasledovné:

„K úspešnému uplatneniu práva na ochranu osobnosti postačí zistenie, že zásah bol objektívne
spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka; nevyžaduje
sa vyvolanie následkov. Kto sa zásahu dopustil, nemôže sa zbaviť zodpovednosti ani dôkazom, že bol
v omyle. Zásadne sa nemožno úspešne brániť proti žalobe na ochranu osobnosti tým, že žalovaný šíril

len tie údaje, ktoré sám počul."

Taktiež súd poukazuje i na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 2870/2000, zo
dňa 13.12. 2000, v ktorom konštatoval nasledovné:

„Pre účely výkladu ustanovenia § 13 ods.2 Obč. zák. je nutné uvážiť, že bez vedomia pacienta
uskutočnený a požiadavkami lekárskej vedy neodôvodnený operačný zákrok u fyzickej osoby, resp. taký
zákrokvykonanýdokoncaomylom,budemaťvždyznakyneoprávnenéhoavoväčšineprípadovsúčasne
tiež i veľmi závažného zásahu do práva na ochranu osobnosti takej osoby, ktorá má nezadateľné právo
na ochranu fyzickej integrity, a to bez ohľadu na prípadne skutočne nastalé zdravotné následky zásahu."

Zo slovenskej súdnej praxe súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4Cdo 69/99, v ktorom konštatoval nasledovné:

„Výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka nemožno

určiť sčítaním čiastkových náhrad za dielčie, dokazovaním zistené prípady negatívnych dopadov zásahu
do jednotlivých stránok osobnosti fyzickej osoby, ale len spôsobom stanoveným v uvedenom zákonnom
ustanovení."

„Zo skutkového stavu:

„ Pokiaľ ide o posúdenie správnosti záveru o určení výšky tejto náhrady, odvolací súd podľa názoru
dovolacieho súdu postupoval správne keď prihliadol na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za
ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Obč. zák.). Jednoznačne správne postrehol, že žalobca
súbežne s tým, ako v konaní opisoval, negatívne dôsledky dopadu predmetného článku v materiálnej
sfére jeho života (na jeho riadiace postavenie na pracovisku, odvolanie z funkcie, krátenie prémií,

dočasné prevedenie na menej platenú prácu), opisoval tiež negatívny dopad v nemateriálnej sfére, a
tým aj podstatu vzniku samotnej nemajetkovej ujmy. Táto ujma aj podľa Najvyššieho súdu SR nespočíva
vzníženíprémiíaleboplatu,čivúhradevýdavkovnadovolenku,jejpodstatoujezníženiespoločenského
postavenia žalobcu, ktoré sa navonok prejavilo v nepriznaní prémií, ďalej v odvolaní z riadiacej funkcie,
vovznikuuštipačnýchpoznámokanarážok,ktorýmmuselčeliťavšeobecnevovznikujemuspoločensky

nepríjemných situácií. Vyvolanie takéhoto dôsledku zásahu (t.j. nemajetkovej ujmy z hľadiska § 13 ods.
2 Obč. zák.) bolo jednoznačne preukázané dokazovaním, ktoré vykonali súdy nižších stupňov.

Nakoľko samotné jednotlivé súčasti osobnosti fyzickej osoby a osobnostných práv, ktorým poskytuje
ochranu § 13 Obč. zák. (ľudská dôstojnosť, česť, meno, vážnosť, súkromie a pod.) sú hodnoty, ktoré

v podstate nemožno vyjadriť v peniazoch /nemožno/ výšku náhrady v konkrétnom prípade zisťovať
výpočtom, pri ktorom by sa sčítavali čiastkové náhrady za dielčie, dokazovaním zistené prípady
negatívnych dopadov zásahu do jednotlivých stránok osobnosti (napr. za uštipačné poznámky x Sk,
za nevhodné vtipy x Sk, za spoločenskú ujmu v pracovnoprávnej oblasti x SK a pod.). Neoceniteľnosť
jednotlivých stránok ľudskej osobnosti, ale ešte neznamená, že by peniazmi nebolo možné vyjadriť

výšku náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej protiprávnym zásahom do osobnosti. Výšku náhrady
nemajetkovej ujmy možno určiť, a to spôsobom, ktorý uvádza zákon - s prihliadnutím na závažnosť
vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods 3. Obč. zák.)Dovolací súd spomedzi okolností, za ktorých došlo k zásahu, prihliadol predovšetkým na to, že pravde
sa priečiace údaje v uverejnenom článku zasiahli do mimoriadne citlivej oblasti života fyzickej osoby
- občianskej bezúhonnosti, cti a vážnosti v spoločnosti. Žalobca bol totiž v rozpore so skutočnosťou

označený za páchateľa trestnej činnosti, ktorá je všeobecne považovaná za protispoločenskú a
nemorálnu a ako taká je spoločnosťou odsudzovaná. Dovolací súd vzal zreteľ tiež na skutočnosť, že
táto trestná činnosť postihla obchodnú spoločnosť, v ktorej žalobca pracoval a bol zaradený do riadiacej
funkcie, článok ho teda znevážil ako pracovníka a vedúceho priamo v bezprostrednom kolektíve
osôb, s ktorými sa denne stýkal. Za veľmi závažnú okolnosť považoval, že k zásahu nedošlo v malom

okruhu osôb, ale prostredníctvom masovokomunikačného, širokej verejnosti určeného informačného
prostriedku, v dôsledku ktorého bol zásah negatívneho pôsobenia článku značný. So zreteľom na všetky
uvedené skutočnosti dospel dovolací súd k záveru, že odvolací súd rozhodol správne, keď napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch priznal žalobcovi
v celej ním požadovanej výške 50.000 Sk.

Vzhľadom na obsah dovolania dovolací súd dodal, že s prihliadnutím na okolnosti zásahu do
nemajetkovej sféry života žalobcu nebolo, vôbec potrebné skúmať, konkrétne aká majetková ujma
žalobcovi vznikla týmto zásahom, pre účely priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch bolo
postačujúce zistiť, k zásahu akej povahy došlo, do ktorého z osobnostných práv, a akým rozsahom
dopadu a s akými následkami v nemateriálnej sfére osobnosti žalobcu bolo zasiahnuté. Výšku náhrady,

ktorú žalobca v konaní požadoval, považuje aj dovolací súd za primeranú všetkým okolnostiam, ktoré
ako je uvedené vyššie vzal na zreteľ.

Z odôvodnenia:
Poznámky:

Občiansky zákonník v ustanovení § 11 priznáva každej fyzickej osobe právo na ochranu osobnosti,
najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia svojho mena a
prejavov osobnej povahy. Vzhľadom na mnohotvárnosť jednotlivých stránok osobnosti fyzickej osoby a
rozmanitosť životných situácií, v ktorých sa fyzická osoba môže nachádzať, zákon nepodáva výpočet
konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté jej osobnostné práva, ale stanovuje len znaky,

pri danosti ktorých treba určité správanie považovať za zásah do osobnosti (objektívna spôsobilosť
zásahu negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby, neoprávnenosť zásahu a príčinná súvislosť
medzi určitým správaním a porušením alebo ohrozením osobnostných práv.

Ak sú v konkrétnom prípade tieto znaky dané, má fyzická osoba právo domáhať sa, aby sa upustilo od

neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a
aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce morálne zadosťučinenie,
najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti,
máfyzickáosobatiežprávonanáhradunemajetkovejujmyvpeniazoch(§13ods.2Obč.zák.).Priznanie
zadosťučinenia v peniazoch teda predpokladá splnenie určitých zákonom kvalifikovaných podmienok.

Výšku náhrady tohto zadosťučinenia určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Občiansky zákonník žiadnu maximálnu ani minimálnu
hranicu výšky zadosťučinenia v peniazoch nestanovuje. Ustanovenie § 13 ods. 1 Obč. zák. stanovuje
len, že zadosťučinenie má byť primerané. Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je
vecou úvahy súdu, ktorý sa pri tejto úvahe musí riadiť dvoma v zákone taxatívne stanovenými kritériami

(§ 13 ods. 3 Obč. zák. - závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti za ktorých k porušeniu práva došlo) a
z týchto musí pri svojom rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádzať. Iné
ako vyššie uvedené kritériá nemôže súd pri rozhodovaní o tejto otázke vziať na zreteľ."

Taktiež súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.11. 2005 vo veci

sp. zn. 5Cdo 136/2004, v ktorom konštatoval nasledovné:

„Ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pripúšťa možnosť existencie rozmanitých dôvodov, so
zreteľom na ktoré sa zadosťučinenie podľa odseku 1 nezdá postačujúce, osobitne ale uvádza jeden - je
ním situácia, v ktorej bola zásahom v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť

v spoločnosti. Na tejto skutočnosti sa zhodli súdy oboch stupňov. Pri tejto zákonnej konštrukcii môže
byť záver o vzniku práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vyvodený z rôznych skutkových
okolností osobnej, rodinnej, pracovnej a inej povahy, ak sa so zreteľom na ne nezdá postačujúce
zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Môže ísť teda nielen (ale aj) o okolnostisvedčiace o znížení dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Pred
zaujatím záveru, že nie sú dané podmienky vyplývajúce z § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka musí súd
vyriešiť otázku, či by v situácii, za ktorej došlo k zásahu do osobnosti fyzickej osoby, pociťovala vzniknutú

nemajetkovú ujmu (vzhľadom na jej intenzitu, rozsah, trvanie) ako závažnú každá iná fyzická osoba
(nachádzajúca sa v danom mieste, čase a v osobnom, rodinnom a pracovnom postavení postihnutej
fyzickej osoby). Zadosťučinenie v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka môže súd považovať za
postačujúce len vtedy, ak by zásah pre žiadnu inú fyzickú osobu v zrovnateľnej situácii neznamenal
spôsobenie závažnej nemajetkovej ujmy."

Súd poukazuje i na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.5. 2005 vo veci sp. zn.
5Cdo 209/2004, v ktorom konštatoval nasledovné:

„Je iste potrebné súhlasiť s odvolacím súdom, pokiaľ v odôvodnení napadnutého rozsudku zdôraznil,
že v súdenom prípade došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu chránených

ust. § 11 Obč. zák., ale nie už s tým, že primeraným a dostatočným prostriedkom obrany proti
neoprávnenému zásahu boli len satisfakčné účinky rozsudku, konštatujúce neoprávnenosť zásahu, a
to aj s prihliadnutím na značný časový odstup od zásahu do poskytnutia ochrany, kedy už podľa neho
finančná satisfakcia neplní odškodňovaciu funkciu, je to práve naopak, lebo väčší časový odstup daný
(nepeňažný) spôsob satisfakcie, míňa svojím účinkom, preto nezostáva, že len vzniknutú nerovnováhu

(zapríčinenú úmyselným konaním odporcu) kompenzovať zadosťučinením finančným tak, ako to urobil
v prejednávanej veci okresný súd. V tejto súvislosti treba dodať, že občianskoprávna ochrana osobnosti
môže byť v súčasných podmienkach v určitých prípadoch účinná len vtedy, ak aj výška plnenia uložená
rušiteľovi postihnutej fyzickej osobe zaisťovať nielen primerané zadosťučinenie, zodpovedajúce
závažnosti vzniknutej nemajetkovej ujmy, ale zároveň bude odstrašujúcim účinkom pôsobiť preventívne

ako na rušiteľa, tak na všetkých ostatných."

A napokon súd ešte poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. júna 1998,
sp. zn. 1Co 15/97, R 45/2000, v ktorom konštatoval nasledovné:

„Ak k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby dôjde televíznym vysielaním, treba
vždyvychádzaťztoho,žemalširokúpublicitu. Takýtozásah,spočívajúcivtvrdenej,avšakprávoplatným
rozsudkom súdu nepreukázanej trestnej činnosti, v podstate zakladá nárok oprávnenej osoby domáhať
sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Ako úplne odporujúci princíp vyjadrený v citovaných konštatáciách totiž je, a to práve v súvislosti s
preukazovaním konkrétnych následkov, rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo 15/03,v ktorom
konštatoval nasledovné:

„Pokiaľ ide o vyjadrenie miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v

spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom, či inom
prostredí fyzickej osoby. Túto mieru treba zisťovať dokazovaním a posúdiť na základe poznania a
vyhodnotenia tejto reakcie. Iba v prípade, ak sa dostatočne preukáže reakcia svedčiaca o znížení
dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere v zmysle § 13 ods. 2 O.z., môže byť fyzickej
osobe výnimočne subsidiárne priznaná náhrada nemajetkovej v peniazoch."

Súd je naopak toho názoru, že zníženie dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti v
značnej miere nemusí exaktne vôbec nastať, aby bolo úspešne uplatnené právo na ochranu osobnosti,
ale bude k nemu postačovať, ak zásah bol objektívne spôsobilý znížiť dôstojnosť fyzickej osoby alebo
jej vážnosť v spoločnosti v značnej miere. Spoločnosť vymedzená len v rodinnom, pracovnom, či inom

prostredí fyzickej osoby by bola totiž vymedzená len veľmi úzko, spoločnosť v zmysle § 13 ods. 2 O.z. je
chápanáširšieavprípadenapríkladuverejneniačlánkuvperiodikujupredstavuje čitateľskáobec,ktorej
veľkosť je daná tým, či ide o periodikum s regionálnou pôsobnosťou alebo s celoštátnou pôsobnosťou,
prípadne špecializáciou periodika, teda sú to čitatelia, ktorí sú v neporovnateľnej väčšine oproti počtu
osôb z rodinného, pracovného, či iného prostredia fyzickej osoby, ich identita je neznáma a neznámou aj

zostane, a preto dokazovaním nikdy nebude možné zistiť ich reakciu, sú to ďalej tí členovia spoločnosti,
ktorí síce nečítali článok, ale čitatelia im o ňom povedali, napríklad v prípade atraktivity témy článku a tí
všetci si myslia alebo môžu myslieť o fyzickej osobe na základe prečítaného niečo negatívne, pričom ich
prípadnú negatívnu reakciu súd predpokladá vzhľadom k obsahu samotného článku, teda podľa názorusúdu zníženie dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti v značnej miere pre úspešné
uplatnenie práva na ochranu osobnosti stačí súdu predpokladať bez nutnosti dokazovania konkrétnych
následných reakcií vyvolaných zásahom v rodinnom, pracovnom či inom prostredí fyzickej osoby.

Bolo by predsa právne absurdné, aby súd výsluchom svedkov z rodinného, pracovného, či iného
prostredia fyzickej osoby, ktorí majú spravidla k nej pozitívny vzťah, zistil, že k zníženiu jej dôstojnosti
alebo vážnosti osoby v spoločnosti v značnej miere nedošlo, žalobu v časti uplatnenej náhrady
nemajetkovej ujmy by teda zamietol, hoci zásah do jej osobnostných práv by bol uvedený celoštátnym

televíznym vysielaním alebo periodikom s celoštátnou pôsobnosťou, to však by súd považoval za právne
irelevantné. Takto je to ale vlastne judikované citovaným rozsudkom Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo
15/03.

O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 OSP, teda podľa zásady úspechu v konaní.
Keďže žalobca mal v konaní plný úspech, súd mu priznal plnú náhradu trov konania, ktoré mu vznikli

zaplatením súdneho poplatku 12 000,-Sk /398,33 Eur za podanú žalobu.

Poučenie:

Proti rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní od jeho
doručenia na Okresnom súde Bratislava III.
Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných

náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie
alebo postup súdu považuje na nesprávny a čoho sa odvolateľ
domáha.
Podľa ods. 2 cit. ust. zákona odvolanie proti rozsudku alebo

uzneseniu ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno
odôvodniť len tým, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci,

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností,
d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie
skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli
uplatnené (§ 205 a)
f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci.