Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. marec 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/9/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2011200158
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 03. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Vanková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2011200158.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudkýň:

JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová, v právnej veci žalobcu: P. G., narodený
XX.XX.XXXX, trvale bytom K. XXX, toho času Ústav na výkon trestu odňatia slobody, so sídlom Mierové
námestie 1/1, Ilava, zastúpený advokátkou: JUDr. Alena Kaplanová, so sídlom Nám. 1. Mája 14,
Piešťany, proti žalovanému: Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby Leopoldov,
so sídlom Gucmanova 670/19, Leopoldov, o zaplatenie 663,88 eur, o odvolaniach žalobcu proti rozsudku
Okresného Piešťany č. k. 3C/46/2011-402 zo dňa 31.10.2019, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku I. odmieta a rozsudok súdu prvej

inštancie vo výrokoch II., III. potvrdzuje.

II. Žalovanému sa nepriznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 3C/46/2011-260 zo dňa 11.06.2018 výrokom I. žalobu zamietol
a výrokom II. žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

2. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd uznesením č. k. 24Co/283/2017-332 zo dňa 12.02.2019
v dôsledku podania odvolania žalobcom rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 3C/46/2011-260 zo dňa

11.06.2018 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd vytkol súdu
prvej inštancie nepreskúmateľnosť uvedeného rozsudku, keďže z odôvodnenia uvedeného rozsudku
nebolo vôbec zrejmé, akým spôsobom sa súd prvej inštancie vysporiadal s tvrdením žalobcu, že
žalovaný zasiahol do jeho osobnostných práv vykonaním disciplinárneho trestu bez toho, aby mal
žalobca možnosť podať účinný opravný prostriedkom proti rozhodnutiu o uložení disciplinárneho trestu
skôr, ako bol tento disciplinárny trest vykonaný. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie č. k.
3C/46/2011-260 zo dňa 11.06.2018 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389

ods. 1 písm. b) a § 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku) s tým, že povinnosťou súdu prvej inštancie
bude opätovne posúdiť žalobou uplatnený nárok vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania,
pričom výsledky vykonaného dokazovania je nevyhnutné komplexne vyhodnotiť vychádzajúc zo
základného princípu voľného hodnotenia dôkazov zakotveného v Čl. 15 Základných princípov Civilného
sporového poriadku a v ustanovení § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku, a to najmä so
sústredením sa na sporné otázky, ako aj odvolacie argumenty odvolateľa, tieto posúdiť z hľadiska
všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení, potom vo veci znova rozhodnúť a nové

rozhodnutie náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporého poriadku odôvodniť.

3. Súd prvej inštancie po zrušení a vrátení mu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie odvolacím
súdom opäť vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 3C/46/2011-402 zo dňa 31.10.2019 (ďalej aj „napadnutýrozsudok“). Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. návrh žalobcu na prerušenie konania
zamietol, výrokom II. žalobu v celom rozsahu zamietol a výrokom III. žalovanému náhradu trov konania
nepriznal.

4. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 162 ods. 1 písm. a), §
164 Civilného sporového poriadku, § 52 ods. 2, 3, § 53 ods. 1, 6, § 100 ods. 1, 3 zákona č. 475/2005
Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 11, § 13 ods. 1, 2, 3
Občianskeho zákonníka, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku.

5. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že dňa 11.09.2007 žalovaný vydal rozhodnutie
č. 138953/3-2-2007, ktorým bol žalobcovi uložený disciplinárny trest zákazu dvoch nákupov potravín,
vecí osobnej potreby a iných vecí okrem základných a ďalších potrieb hygieny a základných potrieb
na korešpondenciu. Disciplinárneho previnenia sa mal žalobca dopustiť porušením ust. § 39 písm. a)
a písm. k) zákona č. 475/2005 o výkone trestu odňatia slobody tým, že dňa 22.07.2007 pri pravidelnej

kontrole ciel odsúdených o 02,50 hod. mal žalobca pritiahnutý televízny prijímač k celovým mrežiam a
pozeral TV prijímač. Žalovaný uvedený trest vykonal tak, že v nasledujúcich dvoch týždňoch po uložení
disciplinárneho trestu, t. j. po 11.09.2007, nemohol vykonať nákupy potravín, vecí osobnej potreby a
iných vecí okrem základných a ďalších potrieb hygieny a základných potrieb na korešpondenciu. Dňa
15.10.2007 žalovaný vydal rozhodnutie č. 138953/3-5-2007, ktorým rozhodol o odvolaní žalobcu (zo dňa

17.09.2007) proti rozhodnutiu č. 138953/3-2-2007 zo dňa 11.09.2007 tak, že odvolanie žalobcu zamietol
a rozhodnutie potvrdil. Žalobca podal dňa 22.10.2007 návrh na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí
žalovaného č. 138953/3-5-2007 zo dňa 15.10.2007 na Krajský súd v Trnave, súčasťou ktorého bola
aj žiadosť' o peňažné zadosťučinenie vo výške 20.000,-Sk (663,88 eur). Na základe uvedeného
návrhu začalo konanie sp. zn. 14S/104/2007 na Krajskom súde v Trnave. Krajský súd v Trnave

rozhodnutím č. 14S/104/2007-123 zo dňa 28.12.2011 vylúčil na samostatné konanie návrh žalobcu na
zaplatenie peňažného zadosťučinenia 663,88 eur z titulu ujmy vzniknutej vykonaním sankcie uloženej
rozhodnutím žalovaného č. 138953/3-5-2007 zo dňa 15.10.2007. Rozsudkom č. k. 14S/104/2007-151
zo dňa 12.5.2011 Krajský súd v Trnave rozhodnutie žalovaného č. 138953/3-5-2007 zo dňa 15.10.2007
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, pričom Krajský súd v Trnave dospel k záveru, že napadnuté

rozhodnutie bolo vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, z ktorého dôvodu bolo
potrebnéhozrušiť.RozsudokKrajskéhosúduvTrnaveč.k.14S/104/2007-151nadobudolprávoplatnosť
v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2Sžo/46/2011 zo dňa 22.8.2012,
ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodoval o odvolaní žalovaného s tým, že napadnuté
rozhodnutie potvrdil a v celom rozsahu sa stotožnil s napadnutým rozsudkom.

6. Vo vzťahu k výroku I. o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania vecne argumentoval
súd prvej inštancie tým, že na prerušenie konania neboli splnené podmienky v zmysle ust. § 162
ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku, ani podmienky vyplývajúce z ust. § 164 Civilného
sporového poriadku, nakoľko o návrhu žalobcu na prikázanie veci Okresnému súdu Trenčín už bolo

právoplatne rozhodnuté Najvyšším súdom SR uznesením zo dňa 27.08.2019 sp. zn. 4Ndc 11/2019
právoplatným dňom 20.09.2019. Skutočnosť, že žalobca uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
napadol ústavnou sťažnosťou nemôže byť dôvodom na prerušenie konania, nakoľko právna neistota
stránsporuohľadneexistencie,resp.neexistenciedôvodovhodnýchosobitnéhozreteľa,prektorébyvec
mohla byť prikázané inému súdu toho istého stupňa bola právoplatne vyriešená. Samotná skutočnosť,

že žalobca využil svoje právo a obrátil sa podaním ústavnej sťažnosti na Ústavný súd SR, dôvod
na prerušenie konania nezakladá, pričom prerušenie konania do rozhodnutia Ústavného súdu SR, by
zároveň bolo v priamom rozpore s čl. 17 Základných princípov Civilného sporového poriadku, ktorý súdu
ukladá povinnosť postupovať tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádzať
zbytočným prieťahom a konať hospodárne.

7. Vo vzťahu k výroku II. o zamietnutí žaloby v celom rozsahu vecne argumentoval súd prvej inštancie
tým, že v predmetnej veci žalovaný vo vzťahu k žalobcovi po uložení disciplinárneho trestu dňa
11.09.2007 postupoval zákonnom dovoleným a predpokladaným spôsobom, nakoľko po uložení trestu
zákazu nákupu potravín žalobcovi, bol žalovaný v zmysle ust. § 56 ods. 3 zákona o výkone trestu

odňatia slobody uložený trest povinný na žalobcovi vykonať a žalobcovi 2 krát právo nákupu potravín
neumožniť v zmysle ust. § 53 ods. 6 zákona o výkone trestu odňatia prvým dňom, ktorým žalobcovi
vzniklo právo na nákup potravín po jeho uložení. Všeobecne takýto postup vyplýva priamo z ust. §
53 ods. 6 zákona o výkone trestu odňatia slobody, pričom vzhľadom na skutočnosť, že odvolanieproti rozhodnutiu uložení disciplinárneho trest nemá odkladný účinok, právna úprava neumožňovala
žalovanému odložiť, resp. k výkonu disciplinárneho trestu nepristúpiť až do rozhodnutia o žalobcom
podanom odvolaní, prípadne do preskúmania trestu súdom. Konanie žalovaného nevybočilo z medzí

stanovených ust. § 53 ods. 6 v spojení s § 100 ods. 1 a 3 zákona o výkone trestu odňatia slobody
a žalovaný postupoval v rámci predmetných ustanovení a plnil si svoju povinnosť disciplinárny trest
uložený rozhodnutím zo dňa 11.09.2007 aj napriek podanému odvolaniu žalobcu vykonať. Samotná
skutočnosť že rozhodnutie o uložení disciplinárneho trestu zákazu nákupu potravín bolo následné
zrušené súdom z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu, nemôže na uvedenom závere

nič zmeniť, nakoľko aj takýto výsledok, t. j. zrušenie rozhodnutia, ktorým bol disciplinárny trest uložený
predpokladajú príslušné ustanovenia zákona o výkone trestu odňatia slobody, resp. v tom čase
Občianskeho súdneho poriadku. Súd prvej inštancie mal za to, že konanie žalovaného nespĺňalo znaky
neoprávneného zásahu do osobnosti žalobcu a nie je možné za takýto zásah považovať následok, ktorý
subjektívne pociťoval žalobca vo svojom osobnom živote v rámci ústavu. Žalovaný vykonal disciplinárny
trest zákazu nákupov potravín na žalobcovi konajúc v zákonných licenciách, plniac si svoju povinnosť

disciplinárny trest vykonať bez zbytočného odkladu po jeho uložení, pričom bol viazaný skutočnosťou,
že zákon výslovne vylúčil podanému odvolaniu odkladný účinok, z ktorého dôvodu rozhodnutie o uložení
disciplinárneho trestu nadobudlo vykonateľnosť bez ohľadu na jeho právoplatnosť. Priamo zákon teda
ukladal žalovanému povinnosť rozhodnutie o disciplinárnom treste vykonať aj napriek skutočnosti, že
odsúdený proti nemu podal odvolanie i keď takéto rozhodnutie mohlo byť a aj bolo neskôr zrušené.

Konanie, resp. postup žalovaného nie je možné považovať za neoprávnený zásah žalovaného do práva
žalobcu na ochranu osobnosti, teda za konanie, ktoré je objektívne spôsobilé nepriaznivo zasiahnuť
niektorú zo zložiek osobnosti žalobcu, z ktorého dôvodu je žaloba žalobcu nedôvodná a súd prvej
inštancie ju v celom rozsahu zamietol. V nadväznosti na uvedené považoval súd prvej inštancie za
nadbytočné zaoberať sa otázkou vzniku ujmy na strane žalobcu, ako aj príčinnou súvislosťou medzi

konaním žalovaného a vznikom takejto ujmy na strane žalobcu.

8. Súd prvej inštancie nepriznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania, hoci bol
žalovaný v konaní úspešný, avšak žiadne trovy konania mu nevznikli a sám žalovaný vyhlásil, že si trovy
konania neuplatňuje, keď v prípade rozhodnutia o priznaní nároku na náhradu trov konania žalovanému,

by v následnom rozhodnutí o výške týchto trov bolo povinnosťou súdu priznať žalovanému 0 eur, pričom
takýto postup by bol v priamom rozpore zo zásadami vyjadrenými v Čl. 17 Civilného sporového poriadku,
a to zásadou hospodárnosti a zásadou predchádzaniu zbytočným prieťahom.

9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal v zákonnej lehote sám žalobca odvolanie

zo dňa 06.12.2019 a žalobca prostredníctvom advokátky odvolanie zo dňa 10.12.2019.

10. V odvolaní zo dňa 06.12.2019 žalobca uviedol, že o tom, že predmetný väzenský disciplinárny
trest je nezákonný už rozhodol tak Krajský súd v Trnave, ako aj Najvyšší súd SR. Čo bolo treba v
konaní pred súdom riešiť primárne, je či neoprávneným potrestaním/trestom došlo aj k neoprávnenému

zásahu do práva dotknutej osoby a oprávnenosť dostať za takýto zásah zadosťučinenie. Ustanovenia
zákona umožňujú potrestať väzňa, ak sa tento previní a ak mu je vina/previnenie riadne preukázané.
V konaní bolo riadne preukázané, že žalobca bol väzenským disciplinárnym trestom potrestaný
neoprávnene/nezákonne. Podľa právneho poriadku Slovenskej republiky, napr. len za porušenie
dopravného priestupku možno uložiť pokutu/trest až 1.000 eur tomu, kto právny predpis porušil. V

prípade porušenia práva a dokonca základného práva, preto nemôže byť uložené nižšie zadosťučinenie,
lebo to by potom znamenalo, že súd degraduje právo na alebo pod úroveň dopravného priestupku.
To, či sa osoba vo svojich očiach považuje za poníženú sa preukazuje výsluchom osoby, jeho súd
nevypočul. On bol potrestaný za niečo, čoho sa nedopustil, pričom bol obvinený/boli voči nemu
vyslovené tvrdenia, ktoré boli nepravdivé, z konania ktoré je opovrhovania hodné a pod., bol na ňom

trest vykonaný, hoci sa previnenia nedopustil. Preto sa cíti byť ponížený nielen vo vlastných očiach,
ale aj v objektívnom ponímaní veci. Takže bezpochyby došlo k ponižujúcemu zaobchádzaniu a tým
aj k zásahu do osobnostných práv, lebo do osobnostných práv spadá aj ochrana pred ponižujúcim
zaobchádzaním. Okrem toho ide aj o zásah do súkromia osoby, čo tiež spadá do osobnostných práv.
Preto tvrdenie súdu prvej inštancie, že nebola preukázaná súvislosť medzi porušením práva a právom

dostať zadosťučinenie, je očividne nepravdivé a nezmyselné. Rozhodnutie súdu prvej inštancie si v
celomrozsahuvzájomneodporuje,protirečí,jevrozporesustanoveniamizákona,jelživéanezmyselné.
Súd prvej inštancie sa len všemožne snaží rozsiahle odôvodniť to, čo sa odôvodniť nedá a čo odporuje
skutočnosti. Súd ho k veci nevypočul s tvrdením, že to nie je potrebné, čo však nie je pravda, lebo aksa vec vrátila na nové konanie, ide o konanie nanovo, kde ako žalobca má právo byť vypočutý. Jeho
nevypočutie za týchto skutočností znamená odňatie mu ako strane možnosť a právo realizovať pred
súdom jeho práva a povinnosti. Súd tvrdí, že podania, ktoré predložil v kópiách sa nenachádzajú ani

v tomto, ani v iných spisoch a že podacie lístky/obálky nedokazujú, že v zásielkach boli tieto podania.
To, že v spisoch tieto podania nie sú, neznamená, že ich súd nemá, podacie lístky dokazujú, že na súd
zásielky prišli, čo znamená, že do spisov založené neboli, či už omylom alebo úmyselne. Súd môže
rozhodnúť len na podklade bezpečne preukázaných faktoch a súd nikde nepredložil dôkaz o tom, že jeho
podania neobdržal. To isté platí aj vo veci žaloby podanej na súd a žiadosti o spojenie veci. Prikázanie

veci inému súdu bolo napadnuté ústavnou sťažnosťou, súdu prvej inštancie toto bolo oznámené riadne
a včas a keďže ide o otázku významnú pre konanie aj rozhodnutie, súd prvej inštancie mal počkať na jej
vyriešenie. Žalobca navrhol, aby odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vrátil vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie.

11. V odvolaní zo dňa 10.12.2019 žalobca uviedol, že od začiatku trvá na tom, že vydaním rozhodnutia,

voči ktorému nemal právo na účinný opravný prostriedok, došlo k porušením jeho základných práv:
práva na účinný opravný prostriedok v súlade s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (tým, že trest bol vykonaný skôr ako mal žalobca možnosť podať opravný prostriedok), k
porušeniu inštitucionálnych záruk pre spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd. Neoprávneným zásahom v prípade žalobcu je vykonanie trestu na základe

rozhodnutia, voči ktorému nebolo možné podať účinný opravný prostriedok. Návrhom na poskytnutie
primeraného zadosťučinenia sa žalobca domáha priznania nemajetkovej ujmy, pretože jeho osobnostné
právo bolo porušené, nakoľko zásah do jeho práv už nemožno odčiniť obnovením pôvodného stavu.
Za primeranú považuje sumu vo výške 663,88 eur vzhľadom na okolnosti, na dĺžku času, ktorá
uplynula od spôsobenia ujmy (r. 2007) a skutočnosti, že žalobca sa do dnešného dňa ešte nedočkal

žiadnej formy zadosťučinenia. Žalobca trvá na tom, že vzniknutú ujmu by ako závažnú pociťoval každý
subjekt nachádzajúci sa v postavení a na mieste dotknutej osoby. Žalobca nijakým spôsobom nemal
možnosť odvrátiť dehonestujúci zásah do jeho práv, keďže o opravnom prostriedku sa rozhodovalo až
po vykonaní samotného disciplinárneho trestu. Aj keď žalobca vedel, že uložený trest je nezákonný,
nijako nemohol zabrániť jeho výkonu, čo u neho vyvolalo pocit frustrácie, poníženia, neistoty, stresu,

nespravodlivosti, zásahu do jeho ľudskej dôstojnosti. Nakoľko tento zásah do práv žalobcu nebol
v žiadnej miere kompenzovaný v iných konaniach, žalobca trvá na tom, že požadované finančné
zadosťučinenie bude v prípade žalobcu účinnou kompenzáciou za neoprávnený dehonestujúci zásah
do jeho osobnostných práv. Zásahu do osobnostných práv sa dopustila žalovaná právnická osoba,
ktorej zákon zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických

osôb a tá rozhodla a konala takým spôsobom a takým rozhodnutím a postupom, že došlo k porušeniu
práva na účinný opravný prostriedok, čím konala v rozpore s ústavou a s čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Neoprávnený zásah vykonal žalovaný a on zodpovedá za zásah
do osobnostných práv. Žalovaný sa mal postarať o to, aby nedošlo k vykonaniu trest bez práva na
účinný opravný prostriedok. Pokiaľ ide o výrok súdu, že zamieta návrh žalobcu na prerušenie konania,

žalobca trvá na tom, že v konaní pred Ústavným súdom SR sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre
rozhodnutie súdu, pričom ide o takú prejudiciálnu otázku, ktorej predchádzajúce vyriešenie je nutné, aby
bolo možné rozhodnúť vo veci. Pokiaľ ide otázku, či u žalobcu došlo k neoprávnenému zásahu do jeho
práv a či tento zásah bol dovolený, žalobca trvá na tom, že zásah ku ktorému došlo v jeho prípade bol
objektívne spôsobilý narušiť a ohroziť jeho práva chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka

a tento zásah nie je v súlade s ústavou, s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a
teda nie je dovolený. Žalobca navrhol, aby odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vrátil
vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

12. Žalovaný odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie nepodal, k odvolaniam žalobcu sa nevyjadril.

13. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

14. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolania
boli podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní,že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie (§ 365 ods. 1 písm. a), b), c), d), e), f), g), h) Civilného sporového
poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového

poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na
prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového
poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať
alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného

vyhláseniarozsudkubolooznámenénaúradnejtabulianawebovejstránkeodvolaciehosúduminimálne
5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že boli
splnené podmienky pre odmietnutie odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku I. (§ 386
písm. c) Civilného sporového poriadku) a pre potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie vo výrokoch II.,
III. (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

15. Podľa § 355 ods. 2 Civilného sporového poriadku proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné
odvolanie, ak to zákon pripúšťa.

16. Podľa § 357 Civilného sporového poriadku odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej
inštancie o

a) zastavení konania,
b) odmietnutí podania vo veci samej,
c) odmietnutí žaloby na obnovu konania,
d) návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia,
e) zrušení neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia podľa § 334 a 335 ods. 1,

f) návrhu na opravu chýb v písaní a počítaní a iných zrejmých nesprávností, okrem odôvodnenia,
g) zamietnutí návrhu na doplnenie rozsudku,
h) zamietnutí návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie,
i) návrhu na predbežnú vykonateľnosť rozsudku,
j) odklade vykonateľnosti rozhodnutia,

k) povinnosti zložiť zábezpeku vo veciach práva duševného vlastníctva,
l) zabezpečení dôkazného prostriedku,
m) nároku na náhradu trov konania,
n) prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164,
o) návrhu na uznanie cudzieho rozhodnutia, o návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho

rozhodnutia a vo veciach výkonu cudzieho rozhodnutia.

17. Podľa § 386 písm. c) Civilného sporového priadku odvolací súd odmietne odvolanie, smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

18. Rozhodnutie odvolacieho súdu závisí od zistenia, ku ktorému dospeje po preskúmaní napadnutého
rozhodnutia. Odvolací súd môže rozhodnúť o odvolaní tak, že ho odmietne, rozhodnutie súdu prvej
inštancie potvrdí, rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení alebo rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší.
Bez toho, aby odvolací súd skúmal obsah napadnutého rozhodnutia, odvolací súd odvolanie odmietne,
ak a) bolo podané oneskorene, b) bolo podané neoprávnenou osobou, c) smeruje proti rozhodnutiu,

proti ktorému nie je odvolanie prípustné, d) nemá náležitosti podľa § 363 Civilného sporového poriadku,
ak pre vady odvolania, nie je možné v odvolacom konaní pokračovať. Ak odvolanie smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému prípustné nie je, odvolací súd takéto odvolanie odmietne. Podľa všeobecnej
úpravy Civilného sporového poriadku je odvolanie prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie, ak
to zákon pripúšťa. Zákon pripúšťa v civilnom sporovom konaní odvolanie proti uzneseniam, ktoré sú

taxatívne vymenované v ustanovení § 357 Civilného sporového poriadku. Proti iným rozhodnutiam v
civilnom sporovom konaní odvolanie nie je prípustné.

19. Neprípustnosť odvolania tak znamená, že zákon výslovne vylučuje možnosť rozhodnutie súdu prvej
inštancie napadnúť riadnym opravným prostriedkom. Preto výpočet prípadov, v ktorých je prípustné

podať odvolanie proti uzneseniu, treba považovať za taxatívny a možno ho rozšíriť len zákonom.

20. Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že žalobca odvolaním napadol výrok I. rozsudku súdu
prvej inštancie, pričom tento výrok napadnutého rozsudku o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušeniekonania sa považuje za uznesenie v zmysle ustanovenia § 234 ods. 1 Civilného sporového poriadku.
Napadnutý rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku I. majúci povahu uznesenia nie je v citovanom
zákonnom ustanovení § 357 Civilného sporového poriadku uvedený, z čoho možno vyvodiť jediný záver,

že proti nemu nie je odvolanie objektívne prípustné. Tu odvolací súd pre úplnosť poznamenáva, že
v zmysle ustanovenia § 357 písm. n) Civilného sporového poriadku je odvolanie prípustné len proti
uzneseniu o prerušení konania (tzv. vyhovujúce uznesenie), čo nie je prejednávaný prípad, keďže
odvolaním bolo napadnuté uznesenie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.

21. Žiada sa dodať, že súd prvej inštancie nesprávne v napadnutom rozsudku poučil strany o možnosti
podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku proti celému rozsudku, teda vrátane výroku
I.. Odvolací súd poznamenáva, že skutočnosť nesprávneho poučenia strán o prípustnosti odvolania
proti napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku I. (majúceho povahu uznesenia) zo strany
súdu prvej inštancie, nezakladá ich procesnú legitimáciu uplatnenia tohto opravného prostriedku, keďže
jeho prípustnosť je ex lege vylúčená. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 362 ods. 3 poskytuje

stranám ochranu iba v prípade nesprávneho poučenia o neprípustnosti odvolania, ktorá spočíva v tom,
že odvolateľ je oprávnený podať odvolanie (opravný prostriedok) v zákonom predĺženej trojmesačnej
lehote plynúcej od doručenia odvolaním napadnutého rozhodnutia.

22.Spoukazomnavyššieuvedenúargumentáciuatiežvyššiecitovanézákonnéustanovenia,odvolania

žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku I. tak smerujú proti rozhodnutiu, proti ktorému
zákon odvolanie nepripúšťa a nevyhnutným tak bolo, aby odvolací súd podané odvolania s použitím
ustanovenia § 386 písm. c) Civilného sporového priadku odmietol.

23. Predmetom konania je požiadavka žalobcu na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť mu náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 663,88 eur (pôvodne 20.000,-Sk) z dôvodu, že konaním
žalovaného spočívajúcom vo vykonaní disciplinárneho trestu uloženého žalobcovi jeho rozhodnutím
skôr, ako mal žalobca možnosť podať účinný opravný prostriedok, došlo k neoprávnenému zásahu do
práv na ochranu osobnosti žalobcu. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom
odvolacieho konania preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku II.,

ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol.

24. Podľa § 387 Civilného sporového poriadku odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí,
ak je vo výroku vecne správne (ods. 1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody (ods. 2).

25. Ustanovením § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku je odvolaciemu súdu daná možnosť
vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia

je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi napadnutého rozhodnutia
súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne
nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce
doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore
so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu

iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd je zároveň povinný vysporiadať sa v
odôvodnení rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami v odvolaní, pričom za podstatný argument je potrebné
považovať taký argument, ktorý má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej povahy,
že v prípade jeho preukázania môže priniesť priaznivejšie rozhodnutie pre odvolateľa.

26. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel
k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci,

keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 Civilného sporového
poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia
preskúmavaného rozsudku. Argumentáciu súdu prvej inštancie v preskúmavanom rozsudku považuje
odvolací súd za vecne správnu, objektívnu, presvedčivú a premisy zvolené v preskúmavanom rozsudku,rovnako ako aj závery, ku ktorým súd prvej inštancie dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací
súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto
nemôže dať za pravdu odvolateľom. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom

žiada dodať už len nasledovné:

27. Napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie bola výrokom II. žaloba žalobcu o zaplatenie náhrady
nemajetkovej ujmy vo výške 663,88 eur spôsobenej konaním žalovaného zamietnutá v celom rozsahu
pre neexistenciu neoprávneného zásahu žalovaného do práv na ochranu osobnosti žalobcu. Žalobca

nesúhlasil so zamietajúcim rozsudkom súdu prvej inštancie a dôvodil, že konaním žalovaného bolo
zasiahnuté do jeho osobnostných práv, že žiadané finančné zadosťučinenie je primerané vzhľadom na
nemožnosť obnovenia pôvodného stavu, že súd prvej inštancie ho k veci nevypočul, neumožnil mu
vyjadrovať sa k dôkazom a súd prvej inštancie mal konanie prerušiť.

28. V zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku rozsudok musí obsahovať

odôvodnenie, pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na
dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými
námietkami strán. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad
opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový

postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesto pre
dohady a domnienky. V odôvodnení rozhodnutia súd teda uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, ktoré dôkazy v konaní vykonal a ako ich vyhodnotil,

zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen
formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých
alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah
súdu, tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané,

účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne
musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t. j. musí byť
preskúmateľné.

29. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa

žalobcomvodvolanínamietanýchskutočnostíjevyčerpávajúco,správneskutkovoaprávnezdôvodnené
a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v
odôvodnenísvojhorozhodnutiauviedolrozhodujúciskutkovýstav,primeranýmspôsobomopísalpriebeh
konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy,
ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery

primerane vysvetlil, pričom dal i odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky oboch strán. Z
odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
Samotný fakt, že žalobca sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňuje
ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným

spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu zamietol.

30. Žalobca primárne v odvolaní namietal, že v jeho prípade došlo k zásahu do osobnostných práv
porušením práva na účinný opravný prostriedok v súlade s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a k porušeniu inštitucionálnych záruk pre spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd. V danom prípade malo byť zasiahnuté do práv žalobcu tým,
že žalovaný vydal rozhodnutie o disciplinárnom treste žalobcu, trest sa vykonal, pričom žalobca nijakým
spôsobom nemal možnosť odvrátiť dehonestujúci zásah do jeho práv, keďže o opravnom prostriedku
sa rozhodovalo až po vykonaní samotného disciplinárneho trestu (trest zákazu dvoch nákupov potravín,
vecí osobnej potreby a iných vecí okrem základných a ďalších potrieb osobnej hygieny a základných

potrieb na korešpondenciu).

31. Zákon neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu, ale len proti takému zásahu, ktorý je
neoprávnený a ktorý je spôsobilý privodiť ujmu fyzickej osobe z hľadiska jej postavenia v spoločnosti(napr. v rodine, na pracovisku a v odborných kruhoch, na verejnosti). Naplnenie podmienok vzniku
zodpovednosti za zásah do osobnosti fyzickej osoby so sebou prináša priznanie morálnej satisfakcie
v prípade, ak je súčasne preukázané, že zásah do osobnosti fyzickej osoby bol neoprávnený, bol

objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu na osobnosti fyzickej osoby spočívajúcu buď v porušení
alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite a ak existuje príčinná súvislosť
medzi zásahom a takýmto porušením alebo ohrozením osobnosti. Pokiaľ morálne zadosťučinenie nie je
postačujúce so zreteľom na zníženú dôstojnosť alebo vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti, a to nielen
v bežnej, ale v značnej miere, má osoba právo na peňažnú satisfakciu. Nenaplnenie ktoréhokoľvek z

týchto predpokladov vylučuje možnosť nástupu sankcií podľa ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka.

32.Neoprávnenýmjezásah,ktorýjevrozporesprávnymporiadkom.Môžeknemudôjsťústne,písomne
alebo aj inak, vždy však musí byť jeho súčasťou rozpor so zákonom spočívajúci v tom, že ten, kto
do chránených práv zasiahol, nemal na to zákonné oprávnenie a že nebol daný žiadny z dôvodov
výnimočne vylučujúcich protiprávnosť zásahu. V každom konkrétnom prípade zásahu do osobnosti

fyzickej osoby je tak potrebné skúmať, či tu nie sú okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu, keďže
neoprávnenosť zásahu do osobnosti fyzickej osoby je objektívnou kategóriou. Je potrebné zvážiť, či v
konkrétnom prípade tu nie sú okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu (napr. privolenie dotknutej
fyzickej osoby, prípady tzv. zákonných licencií, resp. prípady, keď k zásahu do osobnosti fyzickej osoby
došlo v rámci výkonu iného subjektívneho práva stanoveného zákonom). O neoprávnenosť zásahu do

osobnosti fyzickej osoby nejde okrem iného v prípadoch, kde je zásah dovolený (resp. jeho možnosť je
predpokladaná) zákonom, ak súčasne neboli prekročené medze stanovené zákonom.

33. Odvolací súd zhodne ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že nárok žalobcu nebol v danej
veci s poukazom na ustanovenie § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka opodstatnený. S poukazom na

dôvody podanej žaloby, odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že nebol naplnený
prvotný predpoklad na vznik zodpovednosti žalovaného, a to existencia neoprávneného zásahu, ktorý
vyvolal alebo bol spôsobilý vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnostných práv
chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka, resp. protiprávny charakter tohto zásahu, ako
podrobne vysvetlil súd prvej inštancie v odsekoch 49., 50., 52., 53., 54., 55. napadnutého rozsudku a ku

ktorého záverom niet čo dodať. Správne súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný konal spôsobom
predpokladaným zákonom, konkrétne ustanovením § 53 ods. 1, 6 zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone
trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov, keď s výkonom disciplinárneho
trestu uloženého žalobcovi začal bez zbytočného odkladu, resp. dňom prvého nákupu, na ktorý vznikol
žalobcovi ako odsúdenému nárok po uložení disciplinárneho trestu, pričom v zmysle ustanovenia § 100

ods. 1, 3 uvedeného zákona odvolanie pri rozhodovaní o disciplinárnom treste nemá odkladný účinok.
Postup žalovaného pri výkone disciplinárneho trestu uloženého žalobcovi nemožno bez pochybností
hodnotiť ako neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu, keďže žalovaný konal v súlade so
zákonom a súčasne neboli prekročené medze stanovené zákonom.

34. Rovnako je náležitá tiež argumentácia súdu prvej inštancie, že nebolo porušené právo žalobcu na
spravodlivý súdny proces a právo na účinný opravný prostriedok, pričom svoje dôvody k takejto úvahe
vysvetlil súd prvej inštancie precízne v odsekoch 56., 57. odôvodnenia preskúmavaného rozsudku.
Pokiaľ žalobca namietal porušenie čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, i
podľa názoru odvolacieho súdu má zásadný význam skutočnosť, aký trest bol v disciplinárnom konaní

uložený. Súd prvej inštancie argumentuje súladne s judikatúrou ESĽP, že uložená sankcia „zákaz dvoch
nákupovpotravín,vecíosobnejpotrebyainýchvecíokremzákladnýchaďalšíchpotriebosobnejhygieny
a základných potrieb na korešpondenciu“ nemôže byť rozhodne naplnením kritéria pre posudzovanie
disciplinárneho konania, ktoré by mohlo byť subsumované pod právnu úpravu čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Nie všetky sankcie ESĽP totiž považuje za tak prísne, aby na

konania v ktorých boli uložené, bolo možné z právneho hľadiska aplikovať čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd zakotvujúci právo na spravodlivé súdne konanie. Správne
tiež súd prvej inštancie poukázal na ustanovenie § 19 zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu
odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého sa odsúdenému poskytuje
trikrát denne strava zodpovedajúca odporúčaným výživovým dávkam, pritom sa prihliada na druh a

náročnosť vykonávanej práce, vek a zdravotný stav odsúdeného. Pokiaľ žalobca namieta porušenie čl.
13Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd,ktomuodvolacísúduvádza,žezuvedeného
článku vyplýva pre fyzické a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne
prostriedky nápravy pred národným orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránenýmtýmto dohovorom. Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd musí preto nadväzovať na aspoň obhájiteľné právne tvrdenie o porušení iného práva
chráneného týmto dohovorom, pričom čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sa

vzťahujeibanaprípady,vktorýchsajednotlivcovipodarípreukázaťpravdepodobnosťtvrdenia,žesastal
obeťou porušenia práv garantovaných týmto dohovorom. V okolnostiach preskúmavaného prípadu však
odvolací súd vo vzťahu k postupu žalovaného pri výkone disciplinárneho trestu uloženého žalobcovi k
takémuto záveru nedospel.

35. Zásadným tak v danom prípade bolo, že žalobca nepreukázal existenciu neoprávneného zásahu
do práva na ochranu jeho osobnosti. Odôvodnenie napadnutého rozsudku v časti, ktorou žalobu
zamietol, v tomto smere nevykazovalo žiadne logické, skutkové ani právne medzery, bolo preto i
objektívne presvedčivým (ktorou presvedčivosťou tu samozrejme je nutné mať na mysli schopnosť
presvedčiť kohokoľvek s výnimkou toho, kto má záujem na celkom inom výsledku konania). Výsledky
dôkaznej verifikácie všetkých právne relevantných dôkazných prostriedkov, ktoré boli potrebné k zisteniu

skutkového stavu a vyplývajú z obsahu spisu, totiž jednoznačne viedli k záveru o neopodstatnenosti
požiadavky žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

36. Ďalej žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie ho k veci nevypočul, neoznámil mu, že
nedôjde k vypočutiu, čím mu ako strane sporu odňal možnosť realizovať pred súdom jeho práva a

povinnosti.

37. Zúčastniť sa pojednávania v právnej veci pred súdom je neodňateľným právom každej strany, a
to v každom štádiu konania, pokiaľ zákon neustanovuje inak, ak na tomto svojom práve strana trvá.
Zákon v ustanovení § 183 ods. 1 Civilného sporového poriadku určuje len jednu výnimku z tohto práva

strany, za ktorej môže vec prejednať i v jej neprítomnosti, t. j. ak sa strana z dôležitých dôvodov
nemôže dostaviť na pojednávanie a zároveň nemožno od nej spravodlivo žiadať, aby sa na pojednávaní
nechala zastúpiť. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie,
v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné pre úspešnosť žaloby, ale aj
možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami, k týmto sa vyjadriť s

cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.

38. Z obsahu spisu v súdenom spore vyplýva, že podaním zo dňa 04.06.2018 žalobca oznámil súdu
prvej inštancie, že netrvá na osobnej účasti na pojednávaniach vo veci jeho žaloby, podaním zo dňa
28.05.2019 žalobca oznámil súdu prvej inštancie, že sa pojednávania nariadeného na deň 03.06.2019 o

9.00hod.nezúčastníanetrvánasvojejprítomnostinapojednávaní,podanímzodňa26.05.2019žalobca
oznámil súdu prvej inštancie, že nežiada o účasť na pojednávaní, podaním zo dňa 01.10.2019 žalobca
oznámil súdu prvej inštancie, že stále platí jeho vyhlásenie, že sa nechce zúčastňovať pojednávaní v
danej veci, podaním zo dňa 22.10.2019 žalobca oznámil súdu prvej inštancie, že vo veci pojednávania,
ktoré má byť uskutočnené dňa 31.10.2019 oznamuje, že stále platí jeho prehlásenie, že súhlasí s

pojednávaním vo veci bez jeho prítomnosti.

39. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností odvolací súd zistil, že žalobca mal na pojednávaniach
nariadených v konaní pred súdom prvej inštancie objektívnu možnosť vyjadriť sa ku všetkým
skutočnostiam a dôkazom, ktoré súd prvej inštancie vykonal a mal tiež právo predkladať a navrhovať

dôkazy. V tomto smere nie sú tvrdenia žalobcu o popretí súdom prvej inštancie realizácie jeho
procesných práv pravdivé. Možnosť zúčastniť sa na súdnom pojednávaní je právom každej strany a
záleží výlučne na nej, či toto právo využije alebo nie. V súdenom spore sa žalobca opakovane vyjadril,
že netrvá na svojej osobnej účasti na pojednávaniach nariadených súdom prvej inštancie. Týmto svojim
prejavom sa žalobca výslovne vzdal svojho práva zúčastniť sa pojednávania a je bez významu, že

mu súd prvej inštancie neoznámil, že nedôjde k jeho vypočutiu. Za daného procesného stavu žalobca
mal možnosť realizovať svoje procesné práva, avšak nevyužil ju. V tejto súvislosti je významným aj
fakt, že žalobca je a bol v konaní zastúpený advokátkou JUDr. Alenou Kaplanovou na celé konanie,
ktorá advokátka sa zúčastňovala pojednávaní vo veci nariadených súdom prvej inštancie. Zvolená
advokátka žalobcu je oprávnená na všetky úkony, ktoré v konaní môže urobiť strana (§ 92 ods. 2

Civilného sporového poriadku). To znamená, že ak bolo advokátke udelené plnomocenstvo na celé
konanie, bola oprávnená uskutočňovať v mene zastúpeného všetky úkony, na ktoré bola oprávnená
samotná zastúpená strana, teda žalobca. Odvolací súd preskúmaním postupu súdu prvej inštancie, s
prihliadnutímnavšetkyokolnostiveci,vyhodnotiljehopostupakosprávnyakonštatuje,žeprávožalobcuna kontradiktórnosť súdneho procesu nebolo porušené. Prejednaním veci v neprítomnosti žalobcu súd
prvej inštancie neodňal stranám možnosť konať pred súdom. Súd prvej inštancie v danej veci postupoval
zákonom predpísaným spôsobom, neporušil procesné normy a nedopustil sa vád konania, ktoré by mali

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolaciu námietku žalobcu o odňatí možnosti konať pred
súdom vyhodnotil taktiež odvolací súd ako nedôvodnú.

40. Odvolacia námietka žalobcu, že súd prvej inštancie žalobu neriešil, nesplnil si svoju povinnosť a
konanie nezačal, postráda zmysel, keďže súd prvej inštancie o žalobe žalobcu zo dňa 16.10.2007 v

prejednávanej veci konal a vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom. Súd prvej inštancie sa zaoberal
správnym predmetom konania určeným (samotným žalobcom) skutkovým vymedzením nároku spolu
so žalobným petitom v žalobe zo dňa 16.10.2007. Ani ďalšia odvolacia námietka žalobcu, že súd prvej
inštancie neriešil jeho žiadosť o spojenie vecí je nenáležitá, keď z obsahu spisu jednoznačne vyplýva,
že žalobca osobne prítomný na pojednávaní konanom dňa 21.03.2018 ústne navrhol spojenie vecí,
o ktorom návrhu žalobcu rozhodol súd prvej inštancie jeho zamietnutím uznesením vyhláseným na

pojednávaní konanom dňa 11.06.2018 za prítomnosti advokátky žalobcu a zástupcu žalovaného. Z
obsahu spisu nevyplýva, že by žalobca urobil v súdenom spore ešte iný návrh na spojenie vecí, o ktorom
súd prvej inštancie nerozhodol. Vo vzťahu k tejto odvolacej námietke odvolací súd konštatuje, že súd
prvej inštancie v danej veci postupoval zákonom predpísaným spôsobom, neporušil procesné normy a
nedopustil sa vád konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

41. Tiež žalobca namietal, že zaslal súdu prvej inštancie podania, ktoré neboli do spisu založené, či už
omylom alebo úmyselne, pričom podacie lístky predložené súdu prvej inštancie dokazujú, že zásielky
súduprvejinštancieprišliasúdprvejinštancienikdenepredložildôkazotom,žejehopodanianeobdržal.
Predovšetkým odvolací súd poukazuje, že táto odvolacia argumentácia žalobcu je značne neurčitá, keď

sám žalobca v odvolaní nešpecifikuje, aké jeho podania nemali byť založené do spisu a čoho sa mali
týkať. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca dňa 29.05.2019 doručil súdu prvej inštancie kópiu žaloby zo
dňa 10.06.2009 s kópiou obálky a kópiu žiadosti zo dňa 28.02.2011 o spojenie vecí s kópiou obálky. Súd
prvej inštancie v odôvodnení preskúmavaného rozsudku (odsek 17., 18., 19.) uviedol, že sa s uvedenými
listinami oboznámil, vykonal lustráciu v súdnom registri a nezistil, že by takéto podania došli súdu

prvej inštancie, tiež nezistil, že by konanie v preskúmavanom prípade bolo zaťažené prekážkou začatej
veci. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie má za to, že žalobcom predložené kópie obálok
nepreukazujú,žepoštovézásielkyadresovanésúduprvejinštancieobsahovaliskutočnenímpredložené
kópie žaloby zo dňa 10.06.2009 a žiadosti zo dňa 28.02.2011 a nepreukazujú ani len to, či boli skutočne
zásielky (s neurčeným obsahom) doručené súdu prvej inštancie. Kópie obálok predložené žalobcom

nemožno akceptovať ako doklady o doručení konkrétnej zásielky, a preto zodpovednosť za preukázanie
doručenia „podaní“ (žalobcom bližšie nešpecifikovaných v odvolaní), nemôže žalobca prenášať na súd
prvej inštancie, keď on sám nie je schopný preukázať ani len doručenie ním označených zásielok súdu
prvej inštancie a už vôbec nie je schopný preukázať ich obsah. Odvolací súd posudzujúc opodstatnenosť
argumentácie žalobcu poukazujúceho na ignoráciu jeho podaní súdom prvej inštancie dospel k záveru,

že ani táto odvolacia argumentácia žalobcu nie je opodstatnená.

42.Zadôvodnúniejemožnépovažovaťanižalobcomvznesenúnámietku,žeovecinerozhodolzákonný
sudca s poukazom na jeho návrh na prikázanie veci inému súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky totiž
uznesením sp. zn. 4Ndc 11/2019 zo dňa 27.08.2019 rozhodol, že návrhu žalobcu na prikázanie sporu

vedenom na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. 3C 46/2011 Okresnému súdu Trenčín nevyhovuje.
Ani napadnutie uvedeného uznesenia ústavnou sťažnosťou žalobcom (ako uvádza v odvolaní žalobca)
nie je dôvodom na to, aby súd prvej inštancie vyčkával na rozhodnutie Ústavného súdu SR, keď o návrhu
žalobcu na prikázanie veci inému súdu bolo rozhodnuté, rovnako bolo rozhodnuté o zamietnutí návrhu
žalobcu na prerušenie konania z tohto dôvodu a správne súd prvej inštancie následne vo veci konal a

priorizoval tak právo žalobcu na také súdne konanie, ktoré je čo najrýchlejšie a bez zbytočných prieťahov
(Čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, Čl. 17 Civilného sporového poriadku).

43. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie dáva jasne a zrozumiteľne odpovede na právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s uplatneným nárokom žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, zistený po
náležite vykonanom dokazovaní a vysporiadal sa aj so všetkými pre vec rozhodujúcimi argumentmi
strán. Pritom sa odvolal na konkrétne právne predpisy, ktoré správne aplikoval na prejednávaný spor.
Zo zisteného skutkového stavu teda vyvodil správny právny záver o nepreukázaní opodstatnenostižalobcom uplatneného nároku. Naproti tomu v priebehu odvolacieho konania žalobca nepredostrel
relevantný argument majúci súvis s prejednávanou vecou, ktorý by bol takej povahy, že by mohol pre
neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie.

44. V súvislosti so žalobcovým prejavom nespokojnosti s preskúmavaným rozsudkom odvolací súd
poukazuje na stabilnú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, podľa ktorej nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v
súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (napr.

II. ÚS 4/97, II. ÚS 3/97). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie
je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je,
aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie
bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti (napr. I. ÚS 50/04, III.
ÚS 162/05, I. ÚS 140/2017). Žalobca v odvolaní vychádza z odlišných skutkových záverov než súd
prvej inštancie a robí z vykonaných dôkazov vlastné právne závery týkajúce sa jeho nároku na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch.

45. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalobcom nie
sú naplnené.

46. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak
národných,akoajnadnárodnýchsúdov,súdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéúčastníkmi
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné
argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II.
ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu odvolateľa nespôsobilú už privodiť úspech
odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. Vzhľadom na

dôvody zamietnutia žaloby bolo rovnako bezpredmetným zaoberať sa odvolacími námietkami týkajúcimi
sa výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

47. Vo vzťahu k výroku III. o nároku na náhradu trov konania žalobca v odvolaniach neuviedol
žiadne zdôvodnenie. Nakoľko odvolací súd považuje preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie v

zamietajúcom výroku II. za vecne správny, keď žalobca žiadnym relevantným spôsobom správnosť
výroku III. o nároku na náhradu trov konania v rozsudku súdu prvej inštancie vychádzajúceho z tzv.
zásady úspechu a z princípu hospodárnosti konania nespochybnil (v prípade ktorého ani odvolací súd
nezistil žiadne zjavné dôvody jeho nesprávnosti), nie je jeho odvolacia námietka opodstatnená.

48. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II., III. podľa ustanovenia § 387 ods.
1 Civilného sporového poriadku z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.

49. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 396
ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a contrario Civilného sporového poriadku tak, že plne

úspešnému žalovanému nepriznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Z obsahu
spisu vyplýva, že žalovaný bol v odvolacom konaní pasívny, k odvolaniu sa nevyjadril, náhradu trov
odvolacieho konania si neuplatnil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní
nevznikli. Odvolací súd vychádzal z Článku 17 Základných princípov Civilného sporového poriadku
zakotvujúceho procesnú ekonómiu, keďže rozhodovanie postupom podľa ustanovenia § 262 ods. 1,

2 Civilného sporového poriadku v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku
najskôr o nároku na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov
konania za situácie, že žalovanému žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen
nerozumné ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného sporového konania.

50. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).