Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 8. január 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/81/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7116208325
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 01. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7116208325.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov
JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcu: Mgr. F. K., nar. XX.X.XXXX, bytom
X. X, H., zastúpený JUDr. Richardom Kovalčíkom, advokátom, so sídlom Rázusova 1, Košice, proti
žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej
republiky, Špitálska 4,6,8, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, o odvolaní

žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo 17. októbra 2017, č. k. 24C/97/2016-154

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania a v rozsahu
zrušenia vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým
rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.000,- Eur (I), v prevyšujúcej časti

žalobu zamietol (II) a priznal žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania (III).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou si podľa jej skutkového vymedzenia žalobca uplatnil proti štátu
náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená orgánmi verejnej moci nezákonným rozhodnutím o znížení
dávky v hmotnej núdzi, za ktorú štát zodpovedá podľa zák. č. 514/2003 Z. z. Žalobca tvrdil, že Úrad
práce, sociálnych vecí a rodiny Košice mu rozhodnutím sp. zn. KEI/OPHN14/SOC/2014/86786-0009

zo dňa 10.9.2014 s účinnosťou od 1.8.2014 znížil dávku v hmotnej núdzi zo sumy 117,40 Eur na
sumu 51,60 Eur mesačne, v dôsledku čoho sa ocitol v ťaživej sociálnej situácii, v ktorej nebol schopný
uhrádzať nevyhnutné životné náklady, včítanie liekov, ktoré musel užívať v súvislosti so závažným
ochorením na flebatrombózu, čo priamo ohrozovalo jeho zdravie a život ako taký. Žalobca sa cítil byť
postupom Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice šikanovaný a ponížený; prežíval stavy úzkosti,
beznádeje a ohrozenia. Podľa žalobcu tým došlo k zásahu do jeho občianskej cti a ľudskej dôstojnosti.

Neoprávnenosť tohto zásahu je podľa argumentácie žalobcu daná tým, že Ústredie práce, sociálnych
vecí a rodiny v Bratislave rozhodnutím sp. zn. UPS/US1/SSVOPHN/SOC/2014/1577-0002Km zo dňa
28.11.2014 odvolaniu žalobcu vyhovel a rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice sp.
zn. KEI/OPHN14/ SOC/2014/86786-0009 zo dňa 10.9.2014 zrušil. Žalobca mal za to, že len zrušenie
nezákonného rozhodnutia o znížení dávky v hmotnej núdzi s konštatovaním, že ním došlo k porušeniu
práva žalobcu, v okolnostiach prípadu nepredstavuje dostatočné zadosťučinenie za nemajetkovú ujmu,

ktorá mu ním bola spôsobená, a preto sa domáhal priznania peňažného odškodnenia v sume 20.000,-
Eur.

3. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku skutkovo vyšiel zo zistení, že Úrad práce, sociálnych
vecí a rodiny Košice rozhodnutím sp. zn. KE1/OPHN14/SOC/2014/ 86786-009 zo dňa 10.9.2014 s
poukazom na ust. § 25 ods. 2 zák. č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a zák. č. 601/2003 Z. z.

o životnom minime, znížil žalobcovi dávku v hmotnej núdzi na sumu 55,80 Eur mesačne od 1.8.2014.
Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplynulo podľa zistenia súdu prvej inštancie, že k zníženiu dávky vhmotnej núdzi pristúpil Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice s použitím ust. § 10 ods. 3 zák.
č. 417/2013 Z. z. preto, že žalobca nereagoval na riadne doručenú výzvu na preukázanie skutočností
rozhodných na ďalšie poskytovanie a výšky pomoci v hmotnej núdzi a na ponuku zúčastniť sa menších

obecných služieb. Na základe odvolania žalobcu Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave
rozhodnutím sp. zn. UPS/US1/SSVOPHN/SOC/2014/1577-0002Km zo dňa 28.11.2014 rozhodnutie
Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice o znížení dávky hmotnej pomoci žalobcu zrušil. Podľa
odôvodnenia zrušujúceho rozhodnutia odvolací orgán v ňom vyšiel z toho, že ponuka zúčastniť sa
menších obecných služieb, nerešpektovanie ktorej bolo dôvodom pre zníženie dávky v hmotnej núdzi,

neobsahovala dátumy vykonávania činnosti (v ponuke bol uvedený len jeden deň 18.8.2014) a z tohto
dôvodu konštatoval nepreskúmateľnosť rozhodnutia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice sp.
zn. KE1/OPHN14/SOC/2014/86786-009 zo dňa 10.9.2014. Súd prvej inštancie ďalej skutkovo ustálil,
že dávky v hmotnej núdzi boli žalobcovi poskytované od 1.1.2013, naposledy vo výške 117,40 Eur
mesačne, že dávka v hmotnej núdzi v zníženej sume bola žalobcovi poskytovaná v čase od 1.8.2014
do 30.11.2014 a že k doplateniu takto znížených dávok v celkovej výške 246,40 Eur (t.j. 4 x 61,60 Eur)

došlo vo výplatnom termíne v mesiaci január 2015. Prvoinštančný súd vyšiel tiež zo zistení, že žalobca
v roku 2012 stratil zamestnanie z dôvodov na strane zamestnávateľa a že od roku 2013 je poberateľom
dávok v hmotnej núdzi, ktoré predstavovali jediný zdroj jeho príjmov. Žalobca v rozhodnom čase žil
sám a sám aj býval v rodinnom dome v jeho výlučnom vlastníctve. Súd prvej inštancie objektivizoval
tiež, že žalobca trpí ochorením flebotrombóza a že ošetrujúci lekár mu odporučil pokračovať v liečbe

Warfarinom a cyklicky venotonikami. V tejto súvislosti súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého
rozsudku (bod 52) skutkovo ustálil, že liek Detralex, ktorý žalobca tvrdil, že musel užívať, je venotonikom
a že je všeobecne známe, že nemá alternatívu v inom lieku, že sa používa tiež ako podporný liek
pri hlbokej žilovej trombóze, že jeho udržiavacia dávka je 2 tbl. denne, že nie je hradený zdravotnou
poisťovňou a že pri týchto východiskách predstavoval mesačný náklad žalobcu na tento liek sumu 16,52

Eur. Podľa záveru súdu prvej inštancie (bod 53 odôvodnenia) je uveriteľné, že nedostatok finančných
prostriedkov na tento liek mohol negatívne vplývať na psychický stav žalobcu a mohol uňho vyvolať
pocit ohrozenia zdravia a života. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku vo vzťahu
k skutkovým východiskám, ktoré formovali jeho rozhodnutie, skonštatoval tiež, pokladal za prirodzené
a veril tomu, že zníženie dávky v hmotnej núdzi malo nepriaznivý vplyv na psychický stav žalobcu a

pokladal za vierohodné tiež aj, že žalobca pociťoval frustráciu, úzkosť, depresie, pocit nespravodlivosti
a neistoty vo vzťahu k budúcnosti s ohľadom na výsledok odvolania proti rozhodnutiu Úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny Košice (bod 47 odôvodnenia). Prvoinštančný súd pokladal za vierohodné a
mal za preukázané tiež, ako uviedol v bode 50 odôvodnenia napadnutého rozsudku, že žalobca bol v
dôsledku nedostatku finančných prostriedkov odkázaný hľadať pomoc u iných - požičiavať si peniaze

od rodinných príslušníkov, čo negatívne vplývalo na obe strany a že musel tiež absolútne minimalizovať
náklady na kúrenie, ohrev teplej vody a na stravovanie. Psychický stav žalobcu v spojení s nedostatkom
finančnýchprostriedkovviedlipodľaskutkovéhozáverusúduprvejinštanciekjehovylúčeniuzrodinného
života, spoločenských, ako aj športových aktivít, ktoré boli pred neoprávneným zásahom primerane
intenzívne.

4. Súd prvej inštancie na takto zistený skutkový stav aplikoval ust. § 2, § 3 ods. 1 a 2, § 5 ods. 1, §
6 ods. 1, § 15 ods. 1 a 2 a § 16 ods. 4, § 17 ods. 1 až 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, v znení neskorších zmien a
doplnkov, čo do základu právne uzavrel, že pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú

nezákonným rozhodnutím o znížení dávky hmotnej pomoci boli v danom prípade naplnené všetky
zákonné predpoklady a pokiaľ ide o formu odškodnenia nemajetkovej ujmy a priznanú výšku relutárnej
satisfakcie vysvetlil, že následky neoprávneného zásahu v danom prípade nie je možné odstrániť inak,
akopriznanímzadosťučineniavpodobefinančnejnáhradyspoukazomnato,žežalobcovidoposiaľnikto
neposkytol aspoň morálne zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia a že sumu 3.000,- Eur považoval

za primeranú s prihliadnutím na kritériá stanovené v ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. a zároveň
tiež za konzistentnú s výškou peňažných odškodnení, priznávanou súdmi za závažnejšie zásahy do
nemajetkovej sféry, predovšetkým však za usmrtenie blízkej osoby, za nezákonné trestné stíhanie,
nezákonnú väzbu alebo za šírenie difamačných informácií. Výrok o trovách konania odôvodnil súd
prvej inštancie s použitím ust. § 255 ods. 1 C.s.p. výlučným procesným úspechom žalobcu v spore

s vysvetlením, že nakoľko výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu, jej
nepriznanie v celom žalovanom rozsahu nepredstavuje čiastočný procesný neúspech žalobcu v spore.5. Proti vyhovujúcemu výroku tohto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie s návrhom,
aby ho odvolací súd zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietne, eventuálne aby ho zrušil a v rozsahu
zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalovaný v podstatnej časti odvolania

polemizoval so skutkovými závermi, na podklade ktorých súd prvej inštancie ustálil závažnosť ujmy
a následkov, ktoré žalobcovi v dôsledku zníženia dávky v hmotnej núdzi vznikli. Žalovaný zastával
názor, že zníženie dávky v hmotnej núdzi nemohlo mať za následok tak negatívne dôsledky na osobný
život, kultúrne a spoločenské aktivity žalobcu. Poukázal v tejto súvislosti na skutočnosť, že ohľadne
tejto skutkovej okolnosti prvoinštančný súd buď len prevzal tvrdenia žalobcu alebo dôkazne vyšiel z

výpovedí svedkov Ing. K. K. a V. K., ktorých dôveryhodnosť je však so zreteľom na blízky súrodenecký
vzťah k žalobcovi minimálne znížená. Žalovaný akcentoval, že tvrdenia žalobcu a svedkov, že zníženie
dávky v hmotnej núdzi obmedzilo bohatý kultúrny a spoločenský život žalobcu je v kolízii so samotným
účelom tejto formy štátnej pomoci, ktorým je zabezpečenie základných životných potrieb, a teda podľa
zákonnéhovymedzeniajedla,nevyhnutnéhoošateniaaprístrešia.Podľažalovaného,akbysazakladalo
na pravde, že žalobca mesačne platil za thajský box 30,- Eur, každý týždeň navštevoval kino a sezónne

tiež divadlo, takýto kultúrnospoločenský život by rozhodne nemohol pokrývať len zo sumy, o ktorú
mu bola dávka v hmotnej núdzi znížená (61,60 Eur). Žalovaný nesúhlasil ani so skutkovým záverom
súdu prvej inštancie, že v dôsledku zníženia dávky v hmotnej núdzi bol žalobca nútený hľadať pomoc
u iných, požičiavať si peniaze od rodinných príslušníkov, pričom táto skutočnosť mala mať podľa
prvoinštančného súdu negatívny vplyv na obe strany. Pre tento záver žalovaný postrádal akýkoľvek

dôkazný podklad. Odvolateľ v tejto súvislosti upriamil pozornosť na to, že svedok V. K. vypovedal, že
žalobcovi peniaze požičiaval nielen počas 4 mesiacov, kedy mu bola vyplácaná znížená dávka v hmotnej
núdzi (08-11/2014), ale aj počas roka 2014 a tiež aj v ďalších rokoch 2015 a 2016. S poukazom na túto
skutočnosť žalovaný zastával názor, že žalobca nebo nútený požičiavať si peniaze v dôsledku zníženia
dávky v hmotnej núdzi, ale z iného dôvodu trvajúceho dlhé časové obdobie. Žalovaný odmietol tiež

skutkový záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého po dobu 4 mesiacov tvorila jediný príjem žalobcu
len (znížená) dávka v hmotnej núdzi v sume 55,80 Eur mesačne. Odvolateľ v tejto súvislosti tvrdil, že
žalobcovi, ako vlastníkovi rodinného domu bol mimo dávky v hmotnej núdzi poskytovaný tiež príspevok
na bývanie v sume 55,80 Eur mesačne. V tejto súvislosti žalovaný namietal tiež proti skutkovému záveru
súdu prvej inštancie, že žalobca musel „absolútne minimalizovať náklady na kúrenie, ohrev vody“ s

argumentáciou, že v konaní nebol vykonaný žiaden dôkaz, ktorý by mal k výške nákladov spojených
s užívaním domu žalobcu v rozhodnom čase výpovednú hodnotu. Nesprávnym je podľa odvolateľa
tiež skutkový záver súdu prvej inštancie, že žalobca bol následkom zníženia dávky v hmotnej núdzi
vylúčený z rodinného života. I vo vzťahu k tejto skutočnosti odvolateľ poukázal na svedeckú výpoveď
V. K., ktorý uviedol, že si zo žalobcu robili žarty, zľahčovali situáciu a to žalobca ťažko znášal, že v

roku 2014 mal žalobca ťažké depresie, že sa urazil, zaťal sa, a preto sa prestali úplne stýkať. Z toho je
podľa odvolateľa zrejmé, že príčinu zhoršenia vzťahov medzi žalobcom a členmi jeho rodiny je potrebné
hľadať mimo tvrdeného škodového deja. Žalovaný odmietol tiež skutkový záver súdu prvej inštancie,
že žalobca v rozhodnom čase musel užívať liek Detralex. Odvolateľ v tejto súvislosti poukázal na to,
že jediný dôkaz, z ktorého súd prvej inštancie vo vzťahu k tejto skutkovej okolnosti vyšiel, je lekárska

správa zo dňa 17.12.2015, teda vyhotovená viac ako jeden rok po znížení dávky v hmotnej núdzi, v
ktorej sa konštatuje nezhoršenie zdravotného stavu žalobcu a odporúča sa pokračovať v liečbe len
Warfarínom, ktorý zdravotné poisťovne preplácajú v plnej miere. Z lekárskej správy podľa odvolateľa
nevyplýva, aby bola žalobcovi odporúčaná liečba Detralexom a v kontexte toho za nevierohodné
považoval tiež tvrdenia svedkov V. K. a Ing. K. K., že následkom zníženia dávky v hmotnej núdzi

žalobca nemal na úhradu za tento liek. Žalovaný postrádal akýkoľvek dôkazný podklad tiež pre ďalšie
skutkové závery prvoinštančného súdu. Nesúhlasil s konštatovaním, že v danom prípade došlo k
zásahu do práva žalobcu na ochranu osobnosti v jeho osobnostných zložkách osobnej cti, ľudskej
dôstojnosti, rešpektovania súkromia a rodinného života, ako aj práva na ochranu zdravia a namietal tiež,
že v konaní nedošlo k objektivizovaniu ani tvrdenia žalobcu, že v dôsledku zníženia dávky v hmotnej

núdzi pociťoval frustráciu, úzkosť a depresie. Odvolateľ v tejto súvislosti poukázal na to, že žalobca
v konaní nepredložil ani neoznačil dôkaz, ktorým by prítomnosť týchto duševných problémov uňho
bola potvrdená, zvlášť depresie, ktorá podľa žalobcu predstavuje vážne duševné ochorenie vyžadujúce
odbornú pomoc. V ďalšej časti odvolania sa žalovaný zameral na spochybnenie správnosti právneho
záverusúduprvejinštancievotázkeprimeranostipriznanejvýškypeňažnéhoodškodnenianemajetkovej

ujmy. Vo všeobecnosti k tejto otázke žalovaný v odvolaní argumentoval, že relutárna satisfakcia má
kompenzovať ujmu spôsobenú najmä poškodením dobrej povesti, občianskej cti, prípadne morálne
utrpenie v prípadoch rôznych foriem obmedzenia či pozbavenia osobnej slobody. V okolnostiach prípadu
podľa žalovaného žalobca takýto závažný zásah do osobnostných práv a ani príčinnú súvislosť medzirozhodnutím o znížení dávok a ním tvrdeným následkom, nepreukázal. Podľa názoru žalovaného
priznaná náhrada nemajetkovej ujmy neobstojí ani v kontexte výšky odškodnenia, ktorú súdy určujú v
prípadoch nepomerne závažnejších zásahov, medzi inými tiež v prípadoch nezákonného pozbavenia

osobnej slobody, kedy sa výška odškodnenia za jeden deň trvania zásahu pohybuje okolo sumy
20,- Eur. Pokiaľ by sa táto výška odškodnenia premietla na čas, v ktorom bola žalobcovi znížená
dávka v hmotnej núdzi (122 dní), predstavovala by celková náhrada sumu 2.440,- Eur. To podľa
odvolateľa nasvedčuje tomu, že žalobcovi priznané odškodnenie presahuje výšku náhrady poskytovanú
za nezákonné pozbavenie osobnej slobody a už len z tohto dôvodu nie je primerané. Svojimi odvolacími

námietkami, poukazujúcimi na nesprávnosť skutkových zistení na základe vykonaných dôkazov a na
prítomnosť právnych vád rozhodnutia, žalovaný uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm.
f) a h) C.s.p.

6. Žalobca sa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného stotožnil so skutkovými závermi i so
spôsobom právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie. K odvolacím námietkam žalovaného,

vytýkajúcim súdu prvej inštancie spôsob hodnotenia svedeckých výpovedí V. K. a Ing. K. K. žalobca
s odkazom na Čl. 15 ods. 2 C.s.p. argumentoval, že dôkazom je v konaní všetko, čo môže prispieť
k náležitému objasneniu veci za predpokladu, že to bolo získané zákonným spôsobom z dôkazných
prostriedkov, medzi inými tiež z výsluchu strany a svedkov. Žalobca v tejto súvislosti vyslovil naproti
presvedčeniu odvolateľa názor, že výsluch svedka je sám o sebe dôkazným prostriedkom, ktorý nemusí

byť následne potvrdzovaný ďalšími dôkazmi. Domnieval sa preto, že súd prvej inštancie náležite
dôkazne vyhodnotil výsluch jeho a označených svedkov a správne na podklade týchto dôkazov vyvodil
rozhodujúce skutkové závery. Vo vzťahu úvahám žalovaného majúcim spochybniť záver súdu prvej
inštancie o bohatom kultúrno-spoločenskom živote žalobcu v čase, keď poberal plnú výšku dávky v
hmotnej núdzi žalobca vo vyjadrení k odvolaniu akcentoval, že z vykonaného dokazovania v tejto

súvislosti vyplynulo, že pred znížením dávky v hmotnej núdzi žil aj z úspor, ktorými mohol nejaký
čas uspokojovať svoje potreby. Žalobca odmietol názor žalovaného o nevierohodnosti svedeckých
výpovedí V. K. a Ing. K. K. pre blízky príbuzenský vzťah týchto svedkov k nemu. Argumentoval, že len
existencia príbuzenského vzťahu sama o sebe svedkov nevylučuje z okruhu dôkazných prostriedkov
ani neznižuje dôveryhodnosť ich výpovedí. K posúdeniu výpovedí týchto svedkov ako nevierohodných

by podľa názoru žalobcu musela pristúpiť iná objektívna skutočnosť, ktorú však žalovaný netvrdil.
Žalobca v tejto súvislosti tiež logicky argumentoval, že dopad nezákonného rozhodnutia orgánu
verejnej moci na súkromný život dotknutej osoby nemožno obvykle preukazovať inak, než svedeckými
výpoveďamiblízkychosôb.Kvýhradámžalovanéhokskutkovýmzisteniamsúduprvejinštancieohľadne
požičiavania si peňazí žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že nikdy netvrdil, aby mal niesť žalovaný

zodpovednosť za to, že bol nútený požičiavať si finančné prostriedky v rokoch 2015 a v roku 2016,
teda v čase, keď mu bola vyplácaná dávka v hmotnej núdzi v plnej výške. Žalobca tvrdil, že v tom čase
bol nútený požičiavať si peniaze preto, že ani plná výška dávky v hmotnej núdzi mu nepostačovala
na pokrytie základných životných potrieb. K námietke žalovaného vo vzťahu k skutkovému zisteniu
ohľadne výšky štátnej pomoci poskytovanej žalobcovi v čase po znížení dávky v hmotnej núdzi žalobca

poukázal na to, že ako vyplýva tiež z odôvodnenia rozhodnutia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny
Košice sp. zn. KEI/OPHN14/SOC/2014/86786-0009 zo dňa 10.9.2014, príspevok na bývanie v sume
55,80 Eur bol jedinou mu poskytovanou pomocou v hmotnej núdzi, a preto tvrdenie žalovaného, že
okrem príspevku na bývanie poberal tiež dávku v hmotnej núdzi v sume 55,80 Eur je nepravdivé. Pokiaľ
žalovaný v odvolaní postrádal dôkazný podklad pre skutkový záver súdu prvej inštancie o opatreniach

na zníženie nákladov spojených s užívaním domu, žalobca vo vyjadrení poukázal na to, že minimalizácia
nákladov z jeho strany sa týkala len niekoľkých mesiacov v roku, a preto ročné vyúčtovanie nákladov,
keďže nevyjadruje rozsah spotreby za jednotlivé mesiace, by k tejto skutočnosti bolo bez výpovednej
hodnoty. Žalobca ďalej nesúhlasil ani s názorom odvolateľa, že dopad nezákonného rozhodnutia na
rodinné vzťahy nebol v konaní preukázaný. Akcentoval pritom, že z výpovedí oboch svedkov (V. K. a

Ing. K. K.) zhodne vyplynulo, že sa k vzniknutej situácii neustále vracal a rozoberal v kruhu rodinných
príslušníkov, čo svedčí o tom, že sa ho zníženie dávky v hmotnej núdzi psychicky vážne dotklo a že
tento problém nevedel dostatočne spracovať. Žalobca zároveň poukázal tiež na to, že vyjadrenie svedka
V. K. o tom, že si zo žalobcu robili žarty, že situáciu zľahčovali a že žalobca to psychicky neuniesol
odvolateľ účelovo vytrhol z kontextu jeho svedeckej výpovede. Žalobca vo vyjadrení poukázal tiež i

na to, že žalovaný v odvolaní dezinterpretoval význam jeho tvrdení o nepriaznivom zdravotnom stave
pre posúdenie veci. Upriamil v tejto súvislosti pozornosť na to, že nikdy netvrdil, aby sa následkom
nezákonného rozhodnutia jeho zdravotný stav zhoršil. Argumentoval v tomto zmysle tým, že vysadenie
liekov v kauzálnej súvislosti so znížením dávky v hmotnej núdzi ohrozovalo jeho liečenie, čo uňhoobjektívne vyvolalo pocit ohrozenia života a obavu, že v dôsledku nedostatku peňazí sa nebude
môcť riadne liečiť a že z toho dôvodu môže aj zomrieť. Z toho je podľa žalobcu evidentné, že na
svoje ochorenie poukazoval len na podporu opodstatnenosti výšky odškodnenia nemajetkovej ujmy. K

odvolacej argumentácii žalovaného, poukazujúcej na nepreukázanie v konaní prítomnosti psychických
zdravotných problémov u žalobcu, žalobca vo vyjadrení k odvolaniu odkázal na závery vyplývajúce z
rozhodnutia NS ČR sp. zn. Cpjn 206/2010 zo dňa 13.4.2011 (R 58/2011), v zmysle ktorých nemajetková
ujma predstavuje psychickú kategóriu, ktorej hĺbka a rozsah sú náročne preukázateľné, a preto je
zbytočné ich preukazovať prostredníctvom výsluchu strany, psychologického alebo psychiatrického

posudku. Žalobca k tejto otázke zároveň argumentoval, že na priznanie odškodnenia nemajetkovej ujmy
nemusí vzniknúť psychická choroba a že zásah do psychického stavu poškodeného je možné preukázať
aj inak, tak, ako k tomu došlo podľa presvedčenia žalobcu aj v tomto prípade výsluchom svedkov V.
K. a Ing. K. K.. Napokon žalobca odmietol právny názor žalovaného, že morálny dopad nezákonného
zníženia dávky v hmotnej núdzi je objektívne menej závažný než nemajetkové dôsledky nezákonného
pozbavenia osobnej slobody. Žalobca v tomto smere prezentoval názor, že jeho pocit ohrozenia života

a neistoty v dôsledku nedostatku peňazí je v porovnaní s prežívaním pozbavenia osobnej slobody, pri
ktorom sú dostatočne zabezpečené základné životné potreby, naopak intenzívnejší.

7. Výrok rozsudku, ktorým prvoinštančný súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol (II) nebol odvolaním
napadnutý; v tejto časti rozhodnutie súdu prvej inštancie nadobudlo právoplatnosť v zmysle ust. § 367

ods. 1 a contrario C.s.p., a preto v nej nebolo v odvolacom konaní preskúmavané.

8. V rozsahu ostatných výrokov napadnutého rozsudku (§ 379 C.s.p.) Krajský súd v Košiciach ako súd
odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou
osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§§ 355 až 358

C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C.s.p.), z hľadísk v odvolaní uplatnených
odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. a s prihliadnutím na vady, ktoré sa
týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p a dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného je dôvodné.

9. Žalovaný svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust.
§ 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. nastolil predmetom odvolacieho prieskumu (tiež) správnosť skutkových
záverov súdu prvej inštancie na podklade vykonaného dokazovania. Vo všeobecnosti možno povedať,
že skutkové zistenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak súd vezme do úvahy skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli a v konaní ani inak nevyšli najavo alebo vtedy, ak neprihliadne

na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli preukázané vykonaným dokazovaním alebo vyšli za konania
najavo, alebo vtedy, ak sa v ním vykonanom hodnotení dôkazov alebo poznatkov, ktoré vyšli v konaní
najavo, vyskytne logický rozpor. Skutkové zistenie nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom
dokazovaní vtedy, ak sa týka takých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska
hmotnoprávneho posúdenia veci (por. napr. uznesenie NS SR sp. zn. 1 MCdo 4/2009 z 15.4.2010).

10. Strany sporu uplatnenými prostriedkami procesného útoku a procesnej obrany učinili nespornými
skutkové okolnosti majúce význam pre posúdenie základu uplatneného nároku zo zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, čo umožnilo už v konaní pred súdom prvej inštancie jasné
vyprofilovanie podstaty sporu, ktorý ťažiskovo spočíva na odlišných predstavách žalobcu a žalovaného

ohľadne formy a rozsahu odškodnenia pri inak nespornom základe uplatneného nároku. To prirodzene
v kontexte úpravy ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov
predurčilorozhodujúcivýznampredovšetkýmskutkovýchotázokosobyžalobcu,jehodoterajšiehoživota
a prostredia, v ktorom žije a pracuje, závažnosti vzniknutej ujmy, okolností, za ktorých k nej došlo,
závažnosti následkov, ktoré vznikli žalobcovi v súkromnom živote a závažnosti následkov, ktoré mu

vznikli v spoločenskom uplatnení. Zodpovedanie týchto skutkových otázok bolo dominantným a v
prevažnej časti priebehu jediným obsahovým zameraním konania pred súdom prvej inštancie. Na tieto
skutkové otázky strany ťažiskovo sústredili svoju argumentáciu i uplatnené prostriedky procesnej obrany
a procesného útoku. Žiada sa na tomto mieste pripomenúť, že podľa záveru súdu prvej inštancie sa
žalovaný stotožnil s jeho predbežným právnym záverom, že rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a

rodiny Košice sp. zn. KEI/OPHN14/SOC/2014/86786-0009 zo dňa 10.9.2014, ktorým došlo k zníženiu
dávky hmotnej pomoci žalovanému, ako zrušené pre nezákonnosť nadradeným orgánom, predstavuje
zodpovednostný titul pre náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci a poznamenať tiež, žežalovaný tento záver prvoinštančného súdu ani čo do skutkových zistení a ani čo do spôsobu právneho
posúdenia veci odvolacími námietkami nenapadol, a preto nebol objektom odvolacieho prieskumu.

11. Skôr ako odvolací súd zaujme stanovisko k skutkovým záverom súdu prvej inštancie v kontexte
odvolacích námietok žalovaného, považuje za potrebné ozrejmiť niektoré špecifiká, ktoré je potrebné
mať podľa právnej praxe na zreteli pri posudzovaní nárokov na odškodnenie nemajetkovej ujmy.
Nemožno predovšetkým prehliadať, že vznik nemajetkovej ujmy spravidla nemožno dokazovať, pretože
prakticky ide o stav mysle poškodenej osoby. Ide o utrpenie na tých nehmotných hodnotách, ktoré sa

dotýkajú morálnej integrity poškodenej osoby - predovšetkým jej dôstojnosť, česť, dobrá povesť, ale aj
iné hodnoty, ktoré sa spravidla premietajú vo vnútornom živote človeka, napríklad tiež sloboda, rodinný
život a pod. (por. napr. rozsudok NS ČR sp. zn. 30 Cdo 3731/2011 z 27.6.2012). Nemajetková ujma je
teda kategóriou čisto subjektívnou, ktorú je možné preukázať iba so značnými ťažkosťami, a preto vo
svojej podstate súd neposudzuje formu a rozsah odškodnenia podľa toho ako sa poškodený cítil, ale
či mal vzhľadom na všetky okolnosti dôvod cítiť sa byť na nehmotných hodnotách poškodený. Ide o

psychickú kategóriu, ktorej hĺbka a rozsah sú ako rozhodné skutočnosti náročne preukázateľné. Aj preto
by tiež bolo nadbytočné zisťovať ich prostredníctvom výsluchu účastníka (por. napr. uznesenie NS ČR
sp. zn. 30 Cdo 3007/2010 z 31.8.2011). Tieto úvahy v konečnom dôsledku v právnej praxi vyústili do
záveru,ževzniknemajetkovejujmyniejepotrebnédokazovaťvsituáciách,kedyjezjavné,žebyrovnakú
ujmu utrpela akákoľvek osoba, ktorá by bola danou skutočnosťou postihnutá a šlo by teda o notorietu,

ktorú dokazovať netreba (por. napr. rozsudok NS ČR sp. zn. 30 Cdo 2555/2010 zo dňa 15.3.2012).

12. Premietnutím týchto východísk na posudzovaný prípad, žalobca, ako nakoniec aj sám vo vyjadrení
k odvolaniu správne uvádza, nemusel preukazovať, že nezákonné zníženie dávky v hmotnej núdzi
v ňom vyvolalo negatívnu vnútornú odozvu, pocit nespokojnosti, nespravodlivosti a frustrácie, a tiež

i obavy z toho, ako zabezpečí svoje základné potreby z takto redukovaného zdroja príjmov, preto,
že objektívne vzaté rovnako by prežívala zníženie príjmu určeného na zabezpečovanie základných
životných potrieb akákoľvek osoba v porovnateľnej situácii. Pokiaľ ale žalobca tvrdil, že nezákonné
rozhodnutie malo naňho oproti iným osobám v porovnateľnej situácii mimoriadny materiálny dopad,
a to hneď vo viacerých sférach života a ten podstatne ovplyvnil stav jeho mysle až do tej miery, že

utrpel závažnú morálnu ujmu, musel svoje tvrdenia v tomto smere bezo zvyšku preukázať. V konkrétnej
rovine tak žalobca musel v konaní uniesť dôkazné bremeno predovšetkým vo vzťahu k tvrdeniam, že v
dôsledku zníženia dávky v hmotnej núdzi bolo ohrozené jeho zdravie a život (vysadenie lieku Detralex),
že toto opatrenie vplývalo na jeho vnútorné prežívanie až do tej miery, že trpel psychickými ochoreniami
(úzkostnou poruchou a depresiami), že došlo k podstatnému zníženiu jeho životnej úrovne, či už v

rovine uspokojovania základných životných potrieb (kúrenie a teplá voda) alebo v nadstavbovej sfére
spoločenských a kultúrnych potrieb (návšteva kina, divadla, thajský box), že následkom redukovania
štátnej pomoci bol nútený požičiavať si peniaze od príbuzných, že v príčinnej súvislosti s nezákonným
rozhodnutím došlo k zníženiu jeho občianskej cti a v značnej miere k narušeniu jeho ľudskej dôstojnosti
a napokon tiež, že v dôsledku zníženia dávky v hmotnej núdzi došlo tiež k vylúčeniu žalobcu z rodinného

života. Je potrebné zdôrazniť, že žalovaný tieto tvrdenia žalobcu, majúce význam pre posúdenie formy
a rozsahu odškodnenia nemajetkovej ujmy, v priebehu konania pred súdom prvej inštancie poprel a
ako už bolo zmienené na inom mieste tohto uznesenia, spôsob ich skutkového posúdenia súdom prvej
inštancie, ťažiskovo vytýka tiež v odvolaní. Podľa posúdenia odvolacieho súdu celkom dôvodne. Je totiž
potrebné prisvedčiť jeho odvolacej argumentácii v tom, že skutkové závery súdu prvej inštancie ohľadne

týchto skutkových okolností nezodpovedajú zákonným parametrom a požiadavkám tiež právnej praxe
na hodnotenie dôkazov.

13. V odôvodnení rozsudku podľa ust. § 220 ods. 2 C.s.p. musí súd tiež vyjadriť, akými úvahami
sa riadil pri hodnotení dôkazov. Dôkazy totiž nestačí iba vykonať a informáciu z nich vyplývajúcu

preniesť do odôvodnenia rozhodnutia, ale je nutné ich tiež náležite vyhodnotiť, a teda posúdiť ich
vierohodnosť a relevantnosť. V tomto smere významnú úlohu zohráva zásada voľného hodnotenia
dôkazov, ktorú je potrebné v civilnom sporovom konaní bezvýhradne uplatňovať. Táto zásada umožňuje
voľný myšlienkový proces súdu, ktorého výsledkom je záverečné presvedčenie ohľadne posudzovanej
spornej skutkovej otázky. Súd vykonané dôkazy hodnotí podľa svojich vlastných záverov, opierajúcich

sa o skúsenosti a logiku (por. Zoulík, F.: Soudy a soudnictví, C.H.Beck, Praha 1995, str. 130). V civilnom
sporovom konaní je uvedená zásada zakotvená v ust. § 191 C.s.p., podľa ktorého súd hodnotí dôkazy
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom
starostlivo prihliada na všetko čo vyšlo počas konania najavo. Voľné hodnotenie dôkazov sa okreminého opiera tiež o povinnosť súdu vyhodnotiť všetky vykonané dôkazy, majúce k spornej skutočnosti
výpovednú hodnotu bez zreteľa na to, či potvrdzujú alebo vyvracajú tvrdenia strán a v neposlednom rade
tiež o zásady logiky. Zásada voľného hodnotenia dôkazov je limitovaná požiadavkou nadväznosti medzi

skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia
dôkazov a jeho právnymi závermi (por. napr. nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 332/09 z 26.1.2010). ÚS
SR vo svojom náleze sp. zn. I. ÚS 114/08 z 12.6.2008 príznačne vyjadril hneď niekoľko ďalších úvah
vzťahujúcich sa na proces hodnotenia dôkazov a spôsob jeho premietnutia v odôvodnení rozhodnutia.
Uviedol tu medzi iným tiež, že „...kontrola (voľného hodnotenia dôkazov súdom) sa uskutočňuje najmä

prostredníctvominštitútuodôvodneniarozsudku...“, že„...súdjepovinnýdôkazynavzájomsiodporujúce
hodnotiť a ďalej zdôvodniť, napr. prečo niektoré z nich pokladá za nevierohodné, prečo niektoré
odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, prípadne aj prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi
odmietol vôbec zaoberať,“ a napokon, že „nie je prípustný eklektický (náhodilý) a neopodstatnený
výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom“. Nemožno v tejto súvislosti nespomenúť tiež záver
vyjadrený ÚS SR v jeho náleze sp. zn. III. ÚS 300/06 zo 4.1.2007, v zmysle ktorého „Len objektívnym

postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy
orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené zákonnými spôsobmi
zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie.“ Na podklade týchto východísk možno konštatovať,
že odôvodnenie rozhodnutia sa nevyhnutne nemôže zaobísť tiež bez vyjadrenia hodnotiacich hľadísk,
na základe ktorých súd posúdil niektoré z vykonaných dôkazov za nevierohodné alebo nepravdivé,

ale ani bez vysvetlenia úvah, na podklade ktorých dospel k opačnému záveru, pokiaľ je vierohodnosť
alebo pravdivosť dôkazu namietaná alebo v okolnostiach prípadu celkom zrejme pochybná. Rovnako
nemožno ponechať bez náležitého vysvetlenia ani použitie pre formovanie rozhodnutia len niektorých
z vykonaných dôkazov rovnako ako ani existenciu dôkazov, ktoré sú so skutkovými závermi súdu v
rozpore.Napokonjeprocesnenesprávneponechaťbezpovšimnutiatiežlogickérozporymedzidôkazmi,

z ktorých súd v rozhodujúcich skutkových záveroch vyšiel.

14. V priebehu konania pred súdom prvej inštancie žalovaný namietal vierohodnosť svedeckých
výpovedí V. K. a Ing. K. K. vzhľadom na ich súrodenecký vzťah k žalobcovi; poukázal pritom na celý
rad nelogických súvislostí v nich a tiež na rozpor medzi tvrdeniami týchto svedkov a skutočnosťami

uvádzanými na podporu uplatneného nároku žalobcom (viď napr. tiež podanie žalobcu z 13.9.2017).
Súd prvej inštancie sa napriek tomu s týmito námietkami žalovaného v odôvodnení napadnutého
rozsudku náležite nevysporiadal a bez vysvetlenia myšlienkového procesu vedúceho k skutkovým
záverom prakticky len nekriticky prevzal informácie vyplývajúce zo svedeckých výpovedí, rovnako
ako to urobil aj v prípade výsluchu žalobcu (bod 13 odôvodnenia napadnutého rozsudku). Pokiaľ

ide o vierohodnosť svedkov, v odôvodnení napadnutého rozsudku sa súd prvej inštancie obmedzil
(v bode 49) len na konštatovanie vierohodnosti svedkov s vysvetlením, že boli „súladné“ a že ich
vierohodnosť nemôže byť vylúčená len z dôvodu, že sú so žalobcom v príbuzenskom vzťahu. Možno
dať za pravdu prvoinštančnému súdu v tom, že pri dôkaze výsluchom svedka súd hodnotí vierohodnosť
výpovede nielen s prihliadnutím na to, aký má svedok vzťah k stranám sporu alebo k prejednávanej veci.

Súd prvej inštancie však vo svojich úvahách už nereflektoval právnou praxou aprobované hodnotiace
kritériá vierohodnosti, ktorými sú najmä rozumová duševná úroveň svedka, okolnosti, za ktorých vnímal
skutočnosti o ktorých vypovedal, ďalej spôsob reprodukcie týchto skutočností (vnútornú jednotnosť
prezentovaných skutočností), chovanie sa pri výsluchu a poznatky získané na základe hodnotenia iných
dôkazov (konzistentnosť s inými dôkazmi). Hodnotenie svedka z pohľadu týchto kritérií je potrebné

v stručnosti vysvetliť v odôvodnení a až na takto prijaté dôkazy je procesne správne v skutkových
záveroch prihliadať. Pokiaľ súd napriek námietke strany opomenie takéto vyhodnotenie dôkazov, z
ktorých čerpal skutočnosti významné pre právne posúdenie veci, je jeho postup procesne nesprávny.
Okrem vierohodnosti opomenul súd prvej inštancie tieto dôkazy preskúmateľne posúdiť aj z hľadísk
pravdivosti, relevantnosti a logickej udržateľnosti. Táto nesprávnosť viedla v konečnom dôsledku k tomu,

že rozpory a nelogické súvislosti v tvrdeniach žalovaného a svedkov, na ktoré žalovaný v konaní pred
súdom prvej inštancie poukazoval, zostali bez presvedčivej odozvy zo strany prvoinštančného súdu.

15. Žalovaný v tomto zmysle opodstatnene kladie aj v odvolaní otázku, ako mohlo zníženie dávky v
hmotnej núdzi podľa jej zákonného určenia (§ 10 ods. 1 zák. č. 417/2013 Z.z.) i podľa rozumného

predpokladu (vzhľadom na výšku) určenej skutočne len na zabezpečovanie základných životných
podmienok (podľa ust. § 2 ods. 2 zák. č. 417/2013 Z. z. tým tento zákon rozumie jedno teplé jedlo
denne, nevyhnutné ošatenie a prístrešie) tak zásadne, ako to žalobca tvrdí, zasiahnuť uspokojovanie
jeho kultúrno-spoločenských potrieb („intenzívny spoločenský život“, pravidelné návštevy kina, divadla,športová záujmová činnosť; podľa svedka V. K. mali každý týždeň opekačku, chodili sa spolu lyžovať,
pestovali turistiku, chodili spolu do Tatier, žalobca aktívne športoval, chodil do posilňovne). Celkom
logicky v tejto súvislosti vyznieva presvedčenie odvolateľa, že suma, o ktorú došlo k zníženiu dávky v

hmotnej núdzi (61,60 Eur), pri potrebe uspokojovania základných životných potrieb, mohla len ťažko
žalobcovi postačovať na financovanie tak bohatej kultúrno-spoločenskej nadstavby. Už vôbec odvolací
súd v sume 61,60 Eur nevidí bez rozumného vysvetlenia priestor na to, aby ňou žalobca mimo
základných životných potrieb a kultúrno-spoločenských potrieb (ak by sme ich aj pripustili) mohol
prispievať na oslavy, kupovať darčeky pri rodinných príležitostiach a tiež v súvislosti s vianočnými

sviatkami, ako sa vyjadril svedok Ing. K. K.. Bez akéhokoľvek povšimnutia zo strany súdu prvej inštancie
v tejto súvislosti zostala skutočnosť tvrdená oboma svedkami, že žalobca v čase pred znížením dávky
v hmotnej núdzi uspokojoval svoje potreby tiež z úspor. Sám žalobca vo vyjadrení k odvolaniu v tejto
súvislosti tvrdil, že v čase pred nezákonným rozhodnutím z úspor mohol nejaký čas „dorovnávať svoje
potreby“. To prirodzene vyvoláva pochybnosť o kauzálnej previazanosti zníženia dávky v hmotnej núdzi
a obmedzenia uspokojovania spoločensko-kultúrnych potrieb žalobcu za situácie, keď boli výdavky

s tým spojené hradené z iného zdroja než zo štátnej pomoci (najprv z úspor, neskôr z pôžičiek).
Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozsudku vo vzťahu k skutkovému záveru, že žalobca bol v
dôsledku nedostatku finančných prostriedkov odkázaný požičiavať si peniaze od rodinných príslušníkov,
dôvodne postráda vyhodnotenie skutočnosti, ktorá sa stala zrejmou v priebehu konania, že žalobca
si peniaze požičiaval nie len v období, kedy mu bola vyplácaná dávka v hmotnej núdzi v zníženej

výške (08-11/2014), ale i neskôr - v období rokov 2015 a 2016. Žiada sa v tejto súvislosti poznamenať,
že vo vyjadrení k odvolaniu žalobca v tejto súvislosti tvrdil, že v tomto ďalšom období bol nútený
požičiavať si peniaze preto, že ani plná výška dávky v hmotnej núdzi mu nepostačovala na pokrytie
základných životných potrieb. Skutočnosť požičiavania si peňazí aj v inom období než v rozhodnom čase
v spojení s vysvetlením žalobcu, že tak robil preto, že mu nepostačovala dávka v hmotnej núdzi ani v

jej neredukovanej výške rozumne vyvoláva pochybnosť, či vnútorné prežívanie dôsledkov nezákonného
rozhodnutia žalobcu mohlo byť požičiavaním peňazí od príbuzných ovplyvnené za situácie, keď i tak
bol žalobca podľa jeho tvrdenia na pôžičky odkázaný. V úzkej súvislosti s tým vyvstáva tiež otázka, či
požičiavanie peňazí od príbuzných, ktorého kauzálne prepojenie s nezákonným rozhodnutím nemožno
bez ďalšieho stanoviť, mohlo vplývať na vzťahy medzi žalobcom a členmi jeho rodiny. S týmito, podľa

úvahy odvolacieho súdu, zásadnými skutočnosťami sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého
rozsudku vysporiadal v podstate len konštatáciou, že je irelevantné, aký dlhý čas po nezákonnom
rozhodnutí si žalobca požičiaval peniaze. S týmto spôsobom odôvodnenia a s názorom, na ktorom je
vystavené, sa odvolací súd z už zmienených dôvodov rozhodne nemôže stotožniť. Rozporuplným sa
javí záver súdu prvej inštancie o zhoršení vzťahu žalobcu s príbuznými z dôvodu zníženia dávky v

hmotnej núdzi tiež v kontexte zhodných tvrdení oboch svedkov, že žalobca sa od rodiny odlúčil (Ing.
K. K.), respektíve prestal sa s rodinou stretávať (V. K.) preto, že sa v reakcii na to, že ostatní si začali
z jeho situácie v súvislosti so znížením dávky v hmotnej núdzi robiť srandu a zľahčovali ju, žalobca
sa zaťal a urazil. Vzťahy ochladli a podľa svedka Ing. F. K. sa dokonca nevrátili k normálu ani neskôr.
Prirodzene sa tu natíska otázka, či v takomto kontexte prejavov možno s istotou vylúčiť, že príčinou

zhoršenia vzťahu medzi žalobcom a ostatnými členmi jeho rodiny je jednoducho ich ľudské zlyhanie.
Podľa názoru odvolacieho súdu tak tomu nie je. Totižto za situácie, keď členovia rodiny opakovane
zľahčovali pre žalobcu zjavne (z ich pohľadu) traumatizujúcu situáciu, dokonca si z nej robili srandu
a žalobca v tom videl niečo až tak zlé, že sa urazil, odlúčil od rodiny a podľa vyjadrenia svedka ani
doposiaľ nedošlo k zlepšeniu vzájomných vzťahov, ustálenie príčinnej súvislosti zhoršenia vzťahov v

inej skutočnosti ako v tomto, možno súhlasiť s odvolateľom, prinajmenšom neobvyklom správaní sa
zúčastnených subjektov, je bez ďalšieho vysvetlenia jednoducho neracionálne. Odvolací súd nesúhlasí
ani so skutkovými závermi súdu prvej inštancie, že vykonanými dôkazmi došlo k objektivizovaniu
tvrdení žalobcu, že v dôsledku zníženia dávky v hmotnej núdzi si nemohol zabezpečiť liek Detralex
a že trpel úzkosťou a depresiami. Žalovaný týmto skutkovým záverom dôvodne vyčíta, že nemajú

priamu oporu v žiadnom z vykonaných dôkazov. Podľa posúdenia odvolacieho súdu naviac závery súdu
prvej inštancie ohľadne týchto skutočností nereflektovali, že otázky či žalovanému bolo v rozhodnom
čase indikované užívanie lieku Detralex a či mimo frustrácie, ktorú ako objektívny následok možno
pripustiť aj bez dokazovania, trpel tiež úzkostnou a depresívnou poruchou, majú odborný ráz, a preto
nebolo vecne správne, pokiaľ súd prvej inštancie takéto odborné skutkové podklady bez odborných

znalostí a zručností svojimi úvahami jednoducho nahradil. Zvlášť opora v odborných znalostiach
absentuje v prípade záveru súdu prvej inštancie, že neužívanie lieku Detralex (pokiaľ by ho dovtedy
aj užíval) mohlo u žalobcu objektívne vzaté vyvolať pocit ohrozenia zdravia a života. Napokon bez
akéhokoľvek presvedčivého dôkazu súd prvej inštancie skutkovo uzavrel, že žalobca po znížení dávkyv hmotnej núdzi bol nútený minimalizovať náklady na kúrenie a ohrev teplej vody, čo nevyhnutne
evokuje predstavu, že žalobca v období mesiacov august až november 2014 riadne nekúril (pozn.
odv. súdu: zrejme len v jesenných mesiacoch) a nepoužíval teplú vodu podľa obvyklých zvyklostí.

Podľa úvahy odvolacieho súdu štandardný preddavkový systém platenia úhrad za dodávku plynu a
elektrickej energie v praktickej rovine vedie k situácii, že medzi mesačnou spotrebou týchto médií a
preddavkovou mesačnou úhradou niet závislosti, a tak znížená mesačná spotreba sa môže prejaviť
až v ročnom zúčtovaní. Pokiaľ preto žalobca tvrdí, že eliminoval náklady na teplo a teplú vodu, nerobil
tak bezpochyby preto, že nemal na úhradu za spotrebované médiá v rozhodnom čase, ale preto, aby

výsledný ročný odber bol čo najnižší; možno pritom pripustiť, že so zámerom, aby bol schopný zaplatiť
ho zo zníženej dávky v hmotnej núdzi. Žalobcom tvrdená znížená spotreba médií (plynu alebo elektrickej
energie) sa tak ale nevyhnutne musela objektívne prejaviť v ročnom zúčtovaní, ktoré síce, ako správne
žalobca poznamenal, neposkytuje obraz o mesačných spotrebách, avšak 4 mesiace trvajúce „absolútne
minimalizovanie“ nákladov na kúrenie a na ohrev teplej vody musí byť podľa názoru odvolacieho
súdu zrejmé z medziročného porovnania spotreby. Žalobca preto podľa úvahy odvolacieho súdu mal

k dispozícii dôkazný prostriedok s nepopierateľne zrejmou výpovednou hodnotou k jeho tvrdeniu, že
bol opatrením štátneho orgánu prinútený šetriť, a ktorým by tvrdené zníženie svojej životnej úrovne,
čo do podmienok bývania a hygienických návykov aspoň osvedčil, a preto nebolo namieste, aby súd
prvej inštancie v tejto otázke vyvodzoval skutkové závery bez riadnej dôkaznej opory pri zachovaní
zákonom predpokladaného procesného postupu pri vykonávaní dôkazov a ich hodnotení. Napokon v

tejto súvislosti nemožno v úvahách prehliadať ani logický rozpor medzi tvrdením žalobcu, že v dôsledku
zníženia dávky v hmotnej núdzi bol nútený obmedziť uspokojovanie svojich základných (teplo, teplá
voda, liek Detralex, strava), ale aj ďalších životných potrieb („intenzívny spoločenský život“, pravidelné
návštevy kina, divadla, športová záujmová činnosť; podľa svedka V. K. mali každý týždeň opekačku,
chodili sa spolu lyžovať, pestovali turistiku, chodili spolu do Tatier, žalobca aktívne športoval, chodil

do posilňovne) a tvrdením, že následkom zníženia dávky v hmotnej núdzi bol nútený požičiavať si (i
svedok Ing. K. K. sa v tejto súvislosti vyjadril, že žalobca si požičiaval peniaze od rodičov aj bratov a
že to bolo čoraz častejšie). Z týchto tvrdení vo vzájomnej súvislosti nevyhnutne vyvstáva otázka, koľko
si žalobca požičal a na čo použil požičané peniaze, pokiaľ nimi nepokryl finančný výpadok spôsobený
znížením dávky v hmotnej núdzi vo výške 61,60 Eur a ten sa podľa jeho tvrdenia prejavil v znížení

životnej úrovne. Podľa názoru odvolacieho súdu táto otázka musí byť pre logické a zmysluplné skutkové
závery neodmysliteľne zodpovedaná.

16. Žalovaný v odvolaní vytkol napadnutému rozsudku nesprávnosť tiež právneho posúdenia splnenia
zákonných podmienok pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a konkrétne v tejto

súvislosti vytkol súdu prvej inštancie, že pre priznanie relutárnej satisfakcie v sume 3.000,- Eur neboli
splnené zákonné požiadavky, keďže podľa jeho názoru žalobca existenciu následkov vyššej intenzity
nezákonného rozhodnutia nepreukázal. Priznaná výška peňažného odškodnenia neobstojí podľa
odvolateľa ani v komparácii s inými závažnejšími zásahmi do nemajetkovej sféry osôb poškodených
orgánmi štátu pri výkone verejnej moci. Vo všeobecnosti právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej

aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový stav vyvodzuje zo skutkových zistení aké práva
a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom
potrebné rozumieť omyl v tomto postupe, a teda nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia.
O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd neaplikoval právnu normu vôbec, alebo ak použil iný
právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo ak aj aplikoval správny predpis, ktorý tiež správne

interpretoval, avšak právnu normu nesprávne na zistený skutkový stav aplikoval, teda v skutkových
okolnostiach z právnej normy vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach strán.

17. Podľa ust. § 17 ods. 2 až 4 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov, v
prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom

na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. (3) Výška nemajetkovej ujmy v
peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší
život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej
došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov,

ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.(4) Výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná
podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými
trestnými činmi podľa osobitného predpisu.18. Zadosťučinenie za nemajetkovú ujmu, spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci
sa poskytuje podľa citovaného ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z., ktoré je normou s relatívne
neurčitou hypotézou. Hypotéza v tejto norme teda nie je stanovená priamo, ale je prenechané na súd,

aby ju podľa svojej úvahy v každom jednotlivom prípade sám zo širokého a vopred neobmedzeného
okruhu okolností vymedzil. ÚS SR vo svojom uznesení sp. zn. III. ÚS 267/2018 zo dňa 3.9.2008 v
tejto súvislosti sformuloval názor, že hoc posúdenie týchto okolností ponecháva zákon na úvahe súdu,
táto nemôže byť bezbrehá, ale musí spočívať na logických a legitímnych faktoch. Odškodnenie by
sa zároveň nemalo bez zjavných a podstatných skutkových odlišností konkrétneho prípadu podstatne

odchyľovať od zadosťučinenia priznaného v skutkovo obdobných prípadoch (por. napr. rozsudok NS
ČR sp. zn. 30 Cdo 2813/2011 z 27.6.2012). Vzájomnou konzistentnosťou s už judikovanými vecami
sa zároveň napĺňa tiež požiadavka jednotného posudzovania porovnateľných prípadov, vyplývajúca z
ústavne chránenej rovnosti pred zákonom a právnej istoty, zahŕňajúca v sebe tiež potrebu náležitého
odôvodnenia výraznejších odchýlok od riešení v typovej judikatúre.

19. Súd prvej inštancie pri právnom posúdení veci v otázke formy a rozsahu odškodnenia nemajetkovej
ujmy aplikoval správnu normu a túto v okolnostiach prípadu správne a v súlade tiež so zmienenými
judikatórnymi výstupmi i interpretoval. Na škodu veci však z nej už nevyvodil správne závery o právach
a povinnostiach strán, sčasti, ako už bolo zmienené, z dôvodu nepresvedčivých skutkových východísk
a sčasti tiež na podklade právnych úvah, s ktorými sa odvolací súd nestotožňuje. Predovšetkým

odvolací súd postráda náležité vysvetlenie právneho záveru, že nemajetkovú ujmu, ktorá žalobcovi
vznikla, nie je možné odstrániť inak, ako priznaním zadosťučinenia vo forme finančnej náhrady.
Vo všeobecnosti možno povedať, že spôsob odstránenia následkov má zodpovedať obsahu, forme
i rozsahu neoprávneného zásahu do určitej nemajetkovej hodnoty s cieľom obnoviť stav pred
neoprávneným zásahom. Zadosťučinenie či už morálne alebo v peniazoch sleduje cieľ primerane

zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu, t.j. nemajetkovú ujmu fyzickej osoby. Nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy predpokladá, že neoprávneným zásahom do nemajetkovej sféry
vznikla osobe domáhajúcej sa ochrany ujma a pokiaľ požaduje jej odškodnenie formou peňažného
zadosťučinenia, musí tiež preukázať, že ujma, ktorá jej vznikla je natoľko závažná, že nemôže byť
odčinená iným spôsobom. Vlastný zásah do osobnostných práv je potrebné hodnotiť vždy objektívne

s prihliadnutím na konkrétnu situáciu, za ktorej k neoprávnenému zásahu došlo (tzv. konkrétne
uplatnenieobjektívnehokritéria),akoinaosobupostihnutejfyzickejosoby(tzv.diferencovanéuplatnenie
objektívneho kritéria). Uplatnenie konkrétneho a diferencovaného objektívneho hodnotenia znamená,
že o zásah do osobnosti fyzickej osoby v značnej miere pôjde len tam, kde za konkrétnej situácie, za
ktorej k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, ako i s prihliadnutím na dotknutú

osobu, je možné spoľahlivo vyvodiť, že by vzniknutú nemajetkovú ujmu vzhľadom na intenzitu a trvanie
nepriaznivého následku, pociťovala ako závažnú spravidla každá fyzická osoba nachádzajúca sa na
mieste a v postavení postihnutej osoby (rozsudok NS ČR z 27.10.2012, sp. zn. 30 Cdo 83/2011).
Samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti
nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení

tejto výšky súd musí prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Tieto okolnosti
môžu byť významné tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila
(rozsudok NS SR sp. zn. 1 Cdo 89/97 z 28. apríla 1998). Pri určení výšky relutárnej satisfakcie
je potrebné tiež prihliadať na zadosťučinenie, ktorého sa poškodenému už dostalo (eventuálne má
dostať) vo forme morálneho zadosťučinenia, okrem iných tiež vo forme ospravedlnenia (rozsudok NS

ČR sp. zn. 30 Cdo 1746/2006 zo dňa 31.07.2006). Súd prvej inštancie, ako už bolo zmienené, v
otázke závažnosti vzniknutej nemajetkovej ujmy, ktorá je v istých súvislostiach tiež obrazom dopadov
a následkov nezákonného rozhodnutia na súkromný život a na spoločenské uplatnenie poškodeného
(§ 17 ods. 3 písm. b) až d) zák. č. 514/2003 Z. z.) vyšiel zo zistení, ktoré nemali dostatočnú oporu
vo vykonaných dôkazoch. Vo svojich záveroch ohľadne formy a rozsahu odškodnenia naviac vôbec

neprihliadol na okolnosti, za ktorých k vzniku nemajetkovej ujmy žalobcovi došlo; pritom táto skutočnosť
predstavuje nielen zákonné (§ 17 ods. 3 písm. b) zák. č. 514/2003 Z. z.), ale i právnou praxou
aprobované kritérium pre úvahy o závažnosti vzniknutej nemajetkovej ujmy a cez ňu o forme a rozsahu
odškodnenia. Odvolací súd v tejto súvislosti akcentuje, že predpokladom objektívnej zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím vydaným v správnom konaní je skutočnosť, že

právoplatné alebo vykonateľné rozhodnutie bolo ako nezákonné zrušené, a nie otázka charakteru
pochybenia správneho orgánu, ktorý takéto rozhodnutie vydal ani otázka prípadného zavinenia (por.
napr. rozsudok NS ČR sp. zn. 25 Cdo 453/2001 zo dňa 20.2.2003). I napriek tomu však na okolnosti,
za ktorých k vydaniu nezákonného rozhodnutia došlo, a to ako u osoby postihnutej, tak aj u osoby,ktorá neoprávnený zásah spôsobila, musí súd prihliadať v úvahách o forme a výške odškodnenia. V
okolnostiach tohto prípadu nemožno podľa názoru odvolacieho súdu v tejto súvislosti ponechať bez
povšimnutia na strane žalobcu medziiným ani to, že rozhodnutie o znížení dávky v hmotnej núdzi

nemohlo byť preňho nijak prekvapivé, nakoľko ako uviedol aj v žalobe, v presvedčení o neústavnosti
výzvy na účasť na menších obecných prácach podľa ust. § 10 ods. 3 zák. č. 417/2013 Z. z. a považujúc
tento postup správneho orgánu za smerujúci k ústavou zakázaným núteným prácam, sa tejto výzve
odmietol podrobiť. Pre úplnosť je potrebné poukázať na skutočnosť, že podľa tvrdenia žalovaného
sa takto žalobca opakovane odmietol zúčastniť na výkone drobných obecných služieb aj v ďalšom

období (viď. podanie žalovaného z 28.6.2016). Takýto dešpekt k zákonu a nelegitímny vzdor, ktorý, ako
výstižne poukázal žalovaný, je vo svetle nálezu ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 8/2014 zo dňa 27.5.2015 naviac
evidentne založený na mylnej právnej predstave, nemožno podľa názoru odvolacieho súdu pri úvahách
o morálnom postihnutí žalobcu prehliadať. Na strane žalovaného v okolnostiach prípadu je potrebné
zohľadniť tiež to, že protiprávny stav navodený nezákonným opatrením trval len 4 mesiace s tým, že k
doplateniu znížených 4 dávok v hmotnej núdzi došlo v najbližšom výplatnom termíne po právoplatnosti

rozhodnutia odvolacieho orgánu, ktorým bolo nezákonné rozhodnutie zrušené. Možno konštatovať, že
oproti iným v právnej praxi posudzovaným zásahom do nemajetkovej sféry (predovšetkým usmrtením
blízkej osoby, šírením difamačných informácií, nezákonným pozbavením osobnej slobody, nezákonným
trestným stíhaním a diskriminačným konaním) predstavuje nezákonné rozhodnutie o znížení dávky v
hmotnej núdzi podstatne menej frekventovaný zodpovednostný titul, a preto je zrejmé, že primeranosť

výšky peňažného zadosťučinenia nie je možné jednoducho porovnať so sumami už súdmi priznaného
odškodnenia v skutkovo obdobných prípadoch. Odvolací súd sa preto stotožňuje s prístupom súdu prvej
inštancie,pokiaľúvahyoprimeranostivýškypeňažnéhoodškodneniazaložilnahierarchickomporovnaní
závažnosti zásahu nezákonným rozhodnutím o znížení dávky v hmotnej núdzi s už zmienenými inými
zásahmi, pričom za správny v tomto smere považuje aj jeho záver (včítane jeho zdôvodnenia), že

morálny dopad nezákonného obmedzenia osobnej slobody je bezpochyby väčší než nemajetkový
následok nezákonného zníženia dávky v hmotnej núdzi. Na škodu veci však súd prvej inštancie túto,
inak celkom správnu úvahu, v priznanej výške odškodnenia v konečnom dôsledku nepremietol, nakoľko
ako správne poznamenal žalovaný v odvolaní, vychádzajúc zo sumy obvykle priznávaného odškodnenia
za jeden deň trvania nezákonného pozbavenia osobnej slobody (v rozmedzí približne od 20,- do 50,-

Eur - por. napr. rozsudok NS ČR sp. zn. 30 Cdo 2357/2010 z 11.1.2012), priznal žalobcovi odškodnenie
vyššie než náhrada, ktorú právna prax považuje za primeranú pri odškodnení za nezákonné pozbavenie
osobnej slobody.

20.Súdprvejinštancievedenýnesprávnymiúvahamiohľadnespôsobuhodnoteniavykonanýchdôkazov

vyšiel z nesprávnych skutkových zistení ohľadne následkov nezákonného rozhodnutia o znížení dávky
v hmotnej núdzi na jednotlivé dielčie oblasti života žalobcu a na ich podklade dospel k nesprávnemu
právnemu záveru v otázke závažnosti morálneho dopadu tohto opatrenia správneho orgánu na žalobcu
a cez to tiež v otázkach formy a výšky odškodnenia nemajetkovej ujmy. Keďže súd prvej inštancie
neustálil skutkový stav potrebný pre záver o forme a výške odškodnenia nemajetkovej ujmy žalobcu a

nakoľkotentonedostatok,vzhľadomnapovahuarozsahjehoprocesnýchdôsledkov,nemožnoefektívne
napraviť v odvolacom konaní, došlo tým k naplneniu dôvodu, pre ktorý odvolaciemu súdu z pohľadu
ust. § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p. neostávalo iné ako rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom
vyhovujúcom výroku a tiež v závislom výroku o trovách konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.) zrušiť a v rozsahu
zrušenia mu vec vrátiť na ďalšie konanie.

21. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie zabezpečiť si dostatočný skutkový podklad pre
posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku žalobcu z hľadiska formy a výšky odškodnenia nemajetkovej
ujmy.Ktomuvintenciáchvtomtouznesenívytknutýchnesprávnostíumožnístranámuplatniťeventuálne
ďalšie prostriedky procesného útoku a procesnej obrany a po prípadnom doplnení dokazovania,

výlučne na základe návrhov strán, súd prvej inštancie vo veci opätovne rozhodne, s tým, že v novom
rozhodnutí vezme do úvahy len tie skutočností, ktoré vyšli (vyjdú) v konaní najavo (Čl. 11 ods. 4
C.s.p.) procesne správnym postupom, pričom vo svojich úvahách pri právnom posudzovaní veci vyjde
z názoru odvolacieho súdu (§391 ods. 2 C.s.p.), tak ako ho odvolací súd vyjadril v tomto uznesení.
Nové rozhodnutie súd prvej inštancie náležite odôvodní tak, aby sa dôsledne a presvedčivo vysporiadal

so všetkými skutkovo a právne relevantnými otázkami riešenými v konaní a argumentmi sporových
strán a zároveň, aby odôvodnenie nie len formálne spĺňalo náležitosti požadované ust. § 220 ods.
2 C.s.p., ale aby i materiálne zodpovedalo kritériám spravodlivého odôvodnenia. Súd prvej inštancie
sa v odôvodnení nového rozhodnutia neopomenie presvedčivo a úplne z pohľadu odvolacím súdomvyjadrených súvislostí a právnou praxou aprobovaných kritérií vysporiadať s výhradou žalovaného voči
vierohodnosti svedeckých výpovedí V. K. a Ing. K. K., vyhodnotiť procesne predpísaným postupom
všetky dôkazy a to i v ich vzájomnej súvislosti, pričom zvlášť v tomto postupe neopomenie ani dôkazy,

ktoré sú s jeho skutkovým presvedčením v rozpore a nevyhne sa pritom ani zodpovedaniu otázok,
ktoré vyplynuli z rozporuplných skutočností a nelogických súvislostí uvedených žalobcom v rámci opisu
skutkového deja.

22. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie tiež o všetkých trovách, vrátane trov odvolacieho

konania (§ 396 ods. 3 C.s.p).

23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.