Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. december 2013

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14CoE/166/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6612208556
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Priehoda
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6612208556.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného P. V., a.s., so sídlom Y. O.
X, XXX XX V., IČO: XXXXXXXX, zast. C.. L. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. P. X, V., adresa pre prijímanie
pošty C., s.r.o., P. X/R., XXX XX V. C., IČO: XX XXX XXX, proti povinnej R. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom E.
XXX, vedenej súdnou exekútorkou JUDr. Denisou Uhríkovou, Exekútorský úrad so sídlom Tomášikova
5/A, Bratislava, pod sp. zn. EX 2548/2012, o vymoženie 1.966,28 € s prísl., o odvolaní oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec č.k. 10Er/528/2012-52 zo dňa 26.03.2013, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým uznesením okresný súd exekúciu vykonávanú súdnou exekútorkou JUDr.
Denisou Uhríkovou pod sp. zn. EX. 2548/2012 vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju s poukazom na ust. §
57 ods. 1 písm. g/ zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný
poriadok“)v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku; zároveň návrh súdneho exekútora na zmenu
účastníka na strane oprávneného zamietol z dôvodu, že exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že exekučné konanie je vedené na základe exekučného titulu, ktorým
je rozhodcovský rozsudok, ktorý vydal STÁLY ROZHODCOVSKÝ SÚD zriadený pri ROZHODCOVSKÁ,
ARBITRÁŽNA a MEDICNÁ, a.s. so sídlom Trnavská cesta 7, 831 04 Bratislava, IČO: 35 862 882 zo
dňa 27.01.2012. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe zmluvy o úvere uzatvorenej medzi
oprávneným o povinným dňa 09.03.2009, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú aj Všeobecné obchodné
podmienky, ktoré upravujú riešenie sporov a rozhodcovskú doložku v bode 10.
V bode 10.2.2 je ustanovené, že Banka a Klient sa dohodli na rozhodcovskej doložke týkajúcej sa
riešenia všetkých sporov, ktoré medzi nimi vzniknú z právnych vzťahov vzniknutých pri poskytovaní
Služieb, Bankových produktov a/alebo vykonávaní Bankových obchodov, vrátane sporov o platnosť,
výklad a zánik príslušnej Zmluvy, a to v nasledovnom znení: a] pokiaľ budú v príslušnom spore žalobcom
Banka, predloží tento spor na prerokovanie a rozhodnutie Rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho
Štatútu a Rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania, b]
pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom Klient, je oprávnený predložiť tento spor na prerokovanie a
rozhodnutie Rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho Štatútu a Rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a
účinné v čase začatia rozhodcovského konania alebo všeobecnému súdu. V bode 10.2.3 je ustanovené
že, ak klient, najneskôr pri uzavretí Bankového obchodu a/alebo Zmluvy nedoručí Banke písomné
oznámenie, že s rozhodcovskou doložkou nesúhlasí, má sa za to, že ju prijal. Prvostupňový súd mal
za to, že ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere a teda o vzťah medzi spotrebiteľom a dodávateľom.
Exekučný súd je povinný vykladať vnútroštátne právne predpisy v súlade s jej ustanoveniami a tento
ich výklad aplikovať aj na prebiehajúce exekučné konanie, v tejto súvislosti poukázal na rozsudok z 27.
júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C 240/98 až C 244/98, Zb. s. I 4941. Prvostupňový
súd mal za to, že Rozhodcovská doložka v zmluve o úver nie je dojednaná individuálne, čo zjavne
vyplýva z jej zaradenia do zmluvných podmienok poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej zmluvy
o úvere (v bode 10.2.3 je síce uvedené, že klient môže vyjadriť s rozhodcovskou doložkou nesúhlas,

ale tento by musel byť písomný a musel by byť doručený banke už pri uzatváraní zmluvy, čo súd
nemôže považovať za individuálne dojednanie zmluvnej podmienky). Spôsob akým bola koncipovaná
formálne napĺňa podmienku uvedenú v citovanom písm. q) bodu 1 Prílohy ku smernici v tom význame,
že rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy. Je
zrejmé, že veriteľ od počiatku sledoval takýmto koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby v prípade
vzniku sporov zo zmluvy boli tieto vždy riešené na súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla, za
účelom minimalizácie jeho nákladov a reálneho sťaženia uplatnenie práv spotrebiteľa. Súd mal ďalej za
preukázané, že rozhodcovskou doložkou reálne dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy
medzi zmluvnými stranami a to samozrejme v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ v takejto situácii
vzhľadom na značnú vzdialenosť miesta konania ako aj na svoje majetkové a zárobkové pomery
nemá možnosť relevantne sa proti návrhu zo strany veriteľa brániť, resp. sa zúčastniť konania či už
pred rozhodcovským súdom alebo v občiansko-súdnom konaní. V konečnom dôsledku k takémuto
závažnému narušeniu rovnováhy v rozpore s úmyslom vyjadreným v smernici dochádza už aj samotnou
skutočnosťou, že spotrebiteľovi nie je zo zákona daná možnosť v prípade podania žaloby voči nemu
na rozhodcovskom súde (nachádzajúcom sa okrem toho v značnej vzdialenosti od bydliska odporcu),
domáhať sa možnosti uskutočniť konanie na súde v mieste jeho bydliska ako je to prirodzené v
občianskom súdnom konaní. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doložka,
reálne vopred vzdal práva na účinnú procesnú obranu (či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na
obsah zmluvy), čo je v demokratickom zriadení a v podmienkach právneho štátu neprijateľné. Na základe
uvedených skutočností mal prvostupňový súd v zmysle výkladu smernice v rozsudku Océano Grupo
Editorial za to, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou
podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou v zmysle § 53 ods. 4 OZ účinného v čase
uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa teda uskutočnilo
bez riadneho zmocnenie zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní
nemôže byť riadny exekučným titulom na vykonanie exekúcie, preto považoval exekučný titul za
materiálne nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu vo
vykonaní exekúcie. Na základe toho súd v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) exekúciu vyhlásil za neprípustnú
a zároveň zastavil. O návrhu súdneho exekútora na zmenu účastníka na strane oprávneného súd
nerozhodol, nakoľko exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.

Proti predmetnému uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý navrhol, aby
odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súde na
ďalšie konanie. Uviedol, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok
všeobecného súdu, účinky rozhodcovského rozsudku majú dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto
rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil
zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup. Domnieva sa, že rozsudkom
rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako, ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu;
exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku
všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť,
či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Uviedol, že pokiaľ ide o úverové zmluvy preskúmanie
správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným súdom je možné len ak ide o dôvod uvedený v § 45
ods. 1 písm. c/ zák. č. 244/2002 Z.z. Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že rozpor s dobrými
mravmi je viazaný na plnenie a nie iba na to, či samotná zmluvy obsahuje neprijateľnú podmienku, nie
každá skutočnosť hodnotená ako neprijateľná podmienka spôsobuje aj rozpor plnenia s dobými mravmi.
Domnieva sa, že úverová zmluva, ktorej plnenie je predmetom konania, predstavuje štandardnú úverovú
zmluvu, ktorou bol poskytnutý úver bankou, ktorá bola zriadená a spôsobí v SR v súlade s ustanoveniam
zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách a podlieha dohľadu NBS. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie NS
SR sp. zn. 3 M Cdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011; nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 192/06 z 3.
novembra 2006, I. ÚS 335/06 z 30. októbra 2007, II. ÚS 244/09 z 29. septembra 2009 a I.ÚS 242/07 z
3. júla 2008. Uviedol, že zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o
úvere v ust. § 93b ods. 1 zakotvenej povinnosť bánk ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na
uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté
v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa zákona o rozhodcovskom
konaní. Domnieva sa, že text rozhodcovskej doložky neobsahoval žiadnu alternatívu k rozhodcovskému
konaniu v súlade so zákonnou definíciou „rozhodcovskej zmluvy“ v § 3 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z.
aj s ustálenou praxou v odbore. Rozhodcovská doložka bola naformulovaná a dojednaná na základe
splnenia zákonnej povinnosti banky a ako taká nemôže predstavovať neprijateľnú podmienku.

Povinná vo vyjadrení k odvolaniu oprávneného uviedla, že spláca dve pôžičky: súdnej exekútorke platí
150,- € a 237,- € spláca P. F. F., pričom dostáva dôchodok len vo výške 150,- €. Zatiaľ jej s platením
pomáhajú deti, ale aj syn je nezamestnaný. Na základe uvedeného žiada, aby súd rozhodol spravodlivo,
lebo nechce byť neplatičom, ale chce aby jej zostalo aj na živobytie.

Oprávnený vo vyjadrení uviedol, že napriek tomu, že povinná žiada dohodu a možnosť splácania dlhu
formou splátkového kalendára, poukázal na to, že povinný môže v ktoromkoľvek štádiu vymáhania
vykonať úhradu, aj čiastkovú, na platenie dlhu, v dôsledku čoho dôjde k zníženiu výšky vymáhanej
pohľadávky.

V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach daných ustanovením §
212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie
okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník Okresného súdu Lučenec. Zákonná sudkyňa predložila vec na
rozhodnutie krajskému súdu podľa ustanovenia § 374 ods. 4 O.s.p. s vyjadrením, že odvolaniu účastníka
konania nemieni vyhovieť.

Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), po preskúmaní
uznesenia prvostupňového súdu, aplikujúc ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p., sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah,
na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol. Na zdôraznenie jeho správnosti navyše dodáva :

Vychádzajúc z dikcie zákonných ustanovení a to tak Exekučného poriadku (§ 44 ods. 2, § 57 ods. 1 a
2), ako aj Zákona o rozhodcovskom konaní (§ 45 ods. 1 a 2) je zrejmé, že súd je povinný, a to v každom
štádiu vedenia exekúcie, dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie
exekúcie, predovšetkým, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiadal o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku.
Odvolacia námietka oprávneného, podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej
právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom,
neobstojí. Uvedené zákonné ustanovenia poskytujú exekučnému súdu zákonné zmocnenie v tomto
rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (na návrh účastníka konania alebo aj
bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti
exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať.
Vyslovený právny názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci
Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010. Súdny dvor v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v
spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj
bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom
úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy
o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice 93/13 a v prípade kladnej odpovede je
úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s
cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.

Exekučný súd k právnemu záveru o neprijateľnosti zmluvnej podmienky obsiahnutej v spotrebiteľskej
zmluve dospel na podklade listinných dôkazov predložených samotným oprávneným; odvolací súd
tak poznamenáva, že všetky skutočnosti potrebné pre právne posúdenie zmluvného vzťahu medzi
oprávneným a povinnou sú zrejmé z obsahu predloženej zmluvy o úvere a Všeobecných obchodných
podmienok a nie je tak možné konštatovať porušenie práva prístupu k vykonanému dokazovaniu
oprávneného, ako účastníka konania.

Súd prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie - oboznámiac sa s obsahom Zmluvy o úvere
č. XXXXXXXXXX zo dňa 09.03.2009, ako aj Všeobecných podmienok poskytovania úveru, obsahom
ktorých je rozhodcovská doložka - vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní ako
z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníčkou je nutné posudzovať
ako spotrebiteľský vzťah a následne aj pomerne obšírne, vychádzajúc z príslušných ustanovení
Občianskeho zákonníka a zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch svoje rozhodnutie zdôvodnil.
Odvolací súd poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne konformné a v súlade s početnou
judikatúrou Súdneho dvora ES (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08,

C-227/08, C- 76/10) dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa.
Argument poukazujúci na neprípustnosť aplikácie smernice Rady ES a judikatúry Súdneho dvora ES nie
je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru súdu zásadný, nakoľko exekučný súd
v rozhodnutí aplikoval v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu dotýkajúcu sa spotrebiteľského práva a
ochrany práv spotrebiteľa a len podporne poukázal na znenie článkov Smernice Rady (ES) č. 93/13/EHS
zo dňa 05.04.1993, v nadväznosti na výklad danej smernice obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho
dvora EÚ.

Spotrebiteľská zmluva je inštitút, ktorý je treba vnímať komplexne a ktorý sa nesporne týka viacerých
typov zmlúv. Európska únia venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. V
snahe deklarovať potrebu regulácie podmienok poskytovania spotrebiteľských úverov Rada EÚ prijala
smernicu 87/102/EHS, ktorá mala za cieľ zvýšiť ochranu spotrebiteľa pri využívaní finančných služieb
ponúkaných na trhu. Uvedená smernica bola neskôr novelizovaná do súčasnej podoby v rokoch 1990
a 1998 (90/88/ES a 98/7/ES) a v rámci prístupového procesu do EÚ bol u nás prijatý zákon č. 258/2001
Z.z o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o
Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej Zákon o spotrebiteľských úveroch).
Tento zákon (v súčasnosti zrušený neskorším zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov) upravoval podmienky poskytovania spotrebiteľského
úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa
spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa. Pokiaľ
odvolateľ namieta, že súd nemal k záveru o existencii spotrebiteľského vzťahu podklad vo vykonanom
dokazovaní, odvolací súd poznamenáva, že všetky skutočnosti potrebné pre právne posúdenie
zmluvného vzťahu medzi oprávneným a povinnou sú zrejmé z obsahu predloženej zmluvy o úvere. Súd
mal z obsahu zmluvy o úvere preukázané, že sa v predmetnej veci jedná o spotrebiteľský úver, pretože
sú naplnené zákonné znaky spotrebiteľského úveru vyplývajúce z ustanovenia § 1 ods. 2 písm. e/, §
2 a § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia
zmluvy o úvere, ako aj ďalšie predpoklady vyžadované touto osobitnou právnou normou na to, aby sa
vzťah medzi veriteľom a dlžníčkou podriadil právnemu režimu tohto zákona.

Na právny vzťah založený medzi oprávneným a povinnou Zmluvou o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa
09.03.2009, od ktorej sa uplatnený nárok oprávneného v danej exekučnej veci odvíja, je nutné aplikovať
ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch platné a účinné v čase uzatvorenia zmluvy, ako aj
príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka zaoberajúce sa problematikou spotrebiteľských vzťahov
a ochrany práv spotrebiteľa - a to aj napriek tomu, že zmluva o úvere bola uzavretá podľa ustanovení
Obchodného zákonníka.

Exekučný súd tak správne venoval pozornosť skúmaniu zmluvných podmienok z hľadísk a kritérií
spotrebiteľského práva v celom jeho kontexte a zameral sa na posúdenie prijateľnosti a zákonnosti
predovšetkým rozhodcovskej doložky, ktorá mala založiť legitimitu nielen exekučného titulu, ale aj
samotného rozhodcovského konania, ktoré vydaniu exekučného titulu predchádzalo.

Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodov 10.2.2 a 10.2.3. Všeobecných
obchodných podmienok, správne súd právne posúdil ako neprijateľnú, a tým absolútne neplatnú
zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu
medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to výrazne v neprospech spotrebiteľky. Podstatnou
z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola
so spotrebiteľkou vopred individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť
obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť.
Rozhodcovská doložka hoci v zmluve o úvere v bode 7 je uvedené, že „zmluvné strany sa dohodli,
že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej vznik, platnosť a výklad, sa budú
rozhodovať v súlade s rozhodcovskou doložkou uvedenou vo Všeobecných obchodných podmienkach“
nie je v zmluve jednoznačne uvedená, je na ňu iba odkaz. A v samotných všeobecných obchodných
podmienkach, tak ako je uvedená v bode 10.2.3, kde je presne naformulovaná a nezmeniteľná, je
pre klienta nepoužiteľná, nakoľko klient, by ešte pred samotným podpisom zmluvy musel písomne
banke oznámiť, že s rozhodcovskou doložkou nesúhlasí, čo bežný klient banky - fyzická osoba ani
netuší a nemá inú možnosť obrany. Povinná potom už nemala faktickú možnosť podať návrh na
začatie konania pred všeobecným súdom, čím došlo k porušenia Ústavou SR garantovaného práva
každého na spravodlivý súdny proces pred nezávislým všeobecným súdom. Spornosť vo vyváženosti

vzájomného zmluvného vzťahu, pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva i skutočnosť, že
priamo v predtlači Všeobecných obchodných podmienok v rozhodcovskej doložke je vopred určený
konkrétny jediný rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z
danej zmluvy rozhodnúť. Takouto formuláciou rozhodcovskej doložky bolo dlžníčke - povinnej absolútne
odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom
a rozhodcovským konaním, no aj právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského
súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Odvolací súd v
tejto súvislosti poznamenáva, že množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým základom, kde
rozhodcovské rozsudky ako exekučné tituly vykazujú značnú dávku podobnosti, naznačuje istú väzbu
medzi rozhodcovskou spoločnosťou a jednou zo zmluvných strán (oprávneným), čo už samo osebe
vedie k pochybnostiam o dostatočnom individuálnom prístupe k ochrane práv spotrebiteľa zo strany
rozhodcov.

Krajský súd dospel k rovnakému záveru ako prvostupňový súd, že v predmetnej exekučnej veci sa
vymáha plnenie zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy (uzatvára sa vo viacerých prípadoch a je obvyklé,
že spotrebiteľ obsah zmluvy nemení; formulárová, adhézna, typová zmluva).

V texte vopred vyhotovenej zmluvy P. V., a.s., V. sú predtlačené prehlásenia žiadateľa o úver o
tom, že nemá osobitný vzťah k banke. Dlžník svojim podpisom potvrdil, že bol oboznámený so
Všeobecnými obchodnými podmienkami, Obchodnými podmienkami pre úver, Sadzobníkom poplatkov,
Oboznámením spotrebiteľa s niektorými zmluvnými podmienkami dostupnej pôžičky, Oznámením o
úrokových sadzbách a informáciami o poistení podľa § 10 zákona č. 340/2005 Z. z. a súhlasí s nimi.
Podpisom zmluvy uzavreli zmluvné strany dohodu o zrážkach zo mzdy podľa § 551 Občianskeho
zákonníka a tiež dohodu, že všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy, vrátane sporov o jej vznik, platnosť
a výklad, budú rozhodované v súlade s rozhodcovskou doložkou. Text rozhodcovskej doložky v zmluve
o úvere uvedený nie je. K fotokópii zmluvy o úvere z 15.11.2006, na ktorej je podpis povinnej, pripojil
oprávnený kópiu obchodných podmienok pre úver (verzia 1/2009).

Podľa § 93b ods. 1, 2 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom do 31. 11. 2009
banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na
uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov (§ 5 ods. 1
písm. i/) budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa
osobitného zákona. Návrh rozhodcovskej zmluvy podľa odseku 1 sú banky a pobočky zahraničných bánk
povinné predložiť svojim klientom najneskôr pri uzatváraní obchodu, na ktorý sa nevzťahuje už uzavretá
rozhodcovská zmluva. Klient nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku
1; ak klient neprijme návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1, tak prípadné spory z
obchodu s takýmto klientom sa riešia postupom podľa osobitných predpisov.

Podľa § 4 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej
zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.

Podľa § 4 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná.
Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom
zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou
iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a
označenie osôb, ktoré je dohodli.

Podľa § 4 ods. 3 Zákona o rozhodcovskom konaní nedodržanie písomnej formy rozhodcovskej zmluvy
možno nahradiť vyhlásením zmluvných strán do zápisnice pred rozhodcom, najneskôr do začatia
konania o veci samej v rozhodcovskom konaní o podrobení sa právomoci rozhodcovského súdu.
Obsahom zápisnice je rozhodcovská zmluva podľa § 3.

Rozhodcovský súd v rozhodcovskom rozsudku na štvrtej strane v piatom odseku uviedol, že
„rozhodcovský súd má právomoc rozhodovať o žalobe doručenej žalobcom, pretože sa jedná o spor
medzi žalobcom a žalovaným zo zmluvy o úvere. Žalovaný svojim podpisom zmluvy o úvere potvrdil,
že sa oboznámil s OP, Sadzobníkom poplatkov, Oboznámením spotrebiteľa s niektorými zmluvnými
podmienkami dostupnej pôžičky a Oznámením o úrokových sadzbách banky a Informáciami o poistení
a súhlasí s ich obsahom“. V zmluve o úvere nie je vyhlásenie žiadateľa o úver o tom, že ho banka v

zmysle § 93b ods. 1, 2 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom do 31. 11.2009 poučila o
tom, že má zákonnú povinnosť ponúknuť klientovi pri uzatváraní zmluvy návrh rozhodcovskej zmluvy
a že klient nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy. V texte zmluvy nie je ani vyhlásenie o
tom, že by klient návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy prijal. Rozhodcovská doložka podľa názoru
odvolacieho súdu nebola v danom prípade platne uzavretá.

Z ustanovenia § 4 Zákona o rozhodcovskom konaní je zrejmé, že na platnú existenciu rozhodcovskej
doložky je potrebné splniť okrem iných, podmienku písomnej formy. Písomná forma rozhodcovskej
doložky v úverovej zmluve zo dňa 09.03.2009 uzatvorenej medzi účastníkmi nie je splnená. V
zmysle ustanovenia § 4 Zákona o rozhodcovskom konaní zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy
alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak
je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente
podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne výmenných listoch, ktoré umožňujú zachytenie
obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. V konaní nebola zo strany účastníkov
doložená rozhodcovská zmluva vo forme osobitnej zmluvy, preto bolo potrebné, aby súd na základe
Všeobecných obchodných podmienok ustálil, či možno dojednanie o rozhodcovskej doložke uvedenej v
bode 10.2 Všeobecných obchodných podmienok považovať za rozhodcovskú doložku k zmluve. Úprava
obsiahnutá v Zákone o rozhodcovskom konaní o úprave formy rozhodcovskej zmluvy v § 4 je striktná,
bez možnosti extenzívneho výkladu. Formálna podmienka písomnej formy rozhodcovskej zmluvy v
danom prípade dodržaná nebola. Z kópie zmluvy o úvere a pripojených Všeobecných obchodných
podmienok nie je zrejmé, že tvorili technický jednotný celok a boli súčasťou zmluvy. Časť obsahu zmluvy
možno podľa § 273 ods. 1 Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. určiť aj odkazom na všeobecné
obchodné podmienky, ktoré sú stranám uzavierajúcim zmluvu známe alebo k návrhu priložené. Zo spisu
nevyplýva, či práve predložené Všeobecné obchodné podmienky boli platné v čase uzavretia zmluvy
o úvere, nakoľko z nepodpísaného a dátumom neoznačeného dokumentu to nie je možné vyvodiť. Z
listín predložených oprávneným nie je preukázané, že časť zmluvy bola tvorená odkazom na Všeobecné
obchodné podmienky a že povinná mienila vedome uzavrieť rozhodcovskú doložku k zmluve o úvere.
Jej uzavretie v písomnej forme by bolo preukázané, len ak by povinná podpísala aj Všeobecné obchodné
podmienky ako technickú súčasť zmluvy o úvere.

Ak v danom prípade rozhodcovská doložka nebola dojednaná, nebola daná právomoc rozhodcovského
súdu rozhodovať o nárokoch oprávneného vyplývajúcich z úverovej zmluvy zo dňa 09.03.2009.
Rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcami Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri
ROZHODCOVSKEJ, ARBITRÁŽNEJ A MEDIAČNEJ a.s., so sídlom v Bratislave, dňa 27.01.2012
pod sp. zn. DC-C/0811/0149 nie je v zmysle § 41 Exekučného poriadku spôsobilým (materiálne
vykonateľným) exekučným titulom.

Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom
dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a
nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči
povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1
a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.