Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. jún 2016

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/531/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1210211259
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Zmeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2016:1210211259.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v právnej veci žalobcu: PARADISO Slovakia, s.r.o., so sídlom Nová Osada 2,
Dunajská Streda, IČO: 34103406, zastúpeného JUDr. Ondrejom Krempaským, advokátom so sídlom
Račianska 66, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo
financií Slovenskej republiky, so sídlom Štefanovičova 5, Bratislava, o náhradu škody, spôsobenej
nezákonným rozhodnutím, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno č. k.

10C/246/2010-443 zo dňa 04.02.2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby a vo výroku o trovách konania
z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zastavil konanie v časti o zaplatenie 3.017,94 eura
úrokom z omeškania vo výške 9,75 % ročne od 03.06.2009 do zaplatenia, vo zvyšnej časti žalobu

zamietol a žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v sume 56,50 eura do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobca sa domáhal náhrady škody
spôsobenej mu nezákonnými rozhodnutiami a nesprávnym úradným postupom Colného úradu Komárno
a Colného riaditeľstva Slovenskej republiky, a to vo výške 67.934,74 eura. Po čiastočnom späťvzatí
žaloby žalovaná suma činí 67.934,74 eura (z toho na úrokoch zo splátok colného dlhu 22.604,60
eura, na úrokoch za zloženú colnú zábezpeku 11.311,45 eura, za bankovú záruku 10.360,72 eura,

za právne služby 23.525,19 eura a za správny poplatok za žiadosť o odklad vykonateľnosti 132,78
eura). Po ďalšom čiastočnom späťvzatí žaloby ostala predmetom konania suma 63.413,12 eura. Táto
pozostáva z úrokov úveru na colný dlh v celkovej výške 19.856,67 eura zaplateného v sume 6.938,72
eura z kontokorentného úveru poskytnutého žalobcovi Tatrabankou, a.s., a v sume 12.647,95 eura
Dexia bankou Slovensko, a.s., ďalej z úrokov z colnej zábezpeky v sume 11.311,45 eura uhradenej
Dexia banke Slovensko, a.s., z poplatkov vo výške 10.360,71 eura za bankovú záruku, za právne

služby v sume 19.003,58 eura a zo správneho poplatku 132,78 eura. Táto škoda podľa žalobcu
vznikla dorubením cla v sume 5.275.800 Sk štyridsiatimi rozhodnutiami Colného úradu Komárno sp. zn.
1153/2002-556100, sp. zn. 1768/2002-556100 až 1806/2002-556100 zo dňa 18.06.2002 v rozpore s
platnýmiprávnymipredpismi.Žalobcapodalprotinimodvolanie,ktoréColnériaditeľstvoSRrozhodnutím
sp. zn. 43594/2002-890102 zo dňa 21.10.2002 zamietlo a zároveň napadnuté rozhodnutia potvrdilo.
Následne žalobca podal na Najvyšší súd Slovenskej republiky žalobu o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia Colného riaditeľstva SR a žiadal zrušiť aj 40 prvostupňových rozhodnutí Colného úradu
Komárno. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 5Sž 172/02 zo dňa 30.09.2003 rozhodnutie Colného
riaditeľstva SR zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a zároveň mu uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
náhradu trov konania vo výške 83.340 Sk, pričom v odôvodnení rozsudku uviedol, že Colné riaditeľstvo
sa dôsledne nevysporiadalo s námietkami žalobcu v podaných odvolaniach, najmä s námietkami
týkajúcimi sa vzniku colného dlhu a s tvrdením, že dlžníkom mala byť tiež osoba, ktorá mu poskytla

informácie. Napadnuté rozhodnutie Colného riaditeľstva považoval Najvyšší súd za nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov.Po opätovnom posúdení a zhodnotení námietok žalobcu Colné riaditeľstvo rozhodnutím zo dňa
02.04.2004 sp. zn. 54256/2003 opätovne potvrdilo rozhodnutia Colného úradu Komárno a odvolanie

zamietlo. Po podaní žaloby žalobcu Krajský súd v Trnave rozsudkom sp. zn. 14S/44/2004-37 zo dňa
10.03.2005 rozhodnutie Colného riaditeľstva SR zo dňa 02.04.2004 č. 54256/2003 zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie a Colné riaditeľstvo SR zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v
sume 73.576 Sk; zároveň odložil vykonateľnosť rozhodnutia Colného riaditeľstva SR majúc za to, že
okamžitým výkonom napadnutého rozhodnutia by žalobcovi hrozila vážna ujma. V odôvodnení rozsudku

uviedol, že Colné riaditeľstvo SR sa nevysporiadalo s úlohou uloženou mu Najvyšším súdom SR v
rozsudku sp. zn. 5Sž 172/02 zo dňa 30.09.2003, a to predovšetkým s námietkou ohľadom vzniku
colného dlhu a tvrdením žalobcu, že dlžníkom mala byť tiež osoba, ktorá poskytla informácie podľa §
196 ods. 3 druhej vety Colného zákona. Podľa názoru Krajského súdu v Trnave správne orgány oboch
stupňov nevykonali dostatok dôkazov na preukázanie spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti
vzniku colného dlhu v zmysle § 220 ods. 4,5 Colného zákona, pretože potvrdenie výrobcu tovaru - cukru

Cukrovaru a rafinérii cukru, a.s., Palackého 1, Dobrovice, ČR, nemôže byť jediným dôkazom o pôvode
tovaru, keďže označená spoločnosť vo svojom vyjadrení nepotvrdila a ani nevylúčila, že predmetný tovar
bol u nej vyrobený. Žalovaný mal teda skúmať preukázanie existencie pôvodu tovaru a za tým účelom
si vyžiadať stanovisko predajcu PAIN IMPEX, s.r.o., Nymburg, zaoberať sa vecou v širších súvislostiach
a vyžiadať si stanovisko českej strany na preukázanie pôvodu tovaru, ktorý označená spoločnosť

predávala pred predajom žalobcovi, a za tým účelom prípadne i znaleckým dokazovaním skúmať
zhodu tovaru. Žalovaný napokon podľa názoru Krajského súdu v Trnave neskúmal z úradnej povinnosti
preklúziu práva, lebo čo sa týka verifikácie faktúry č. 25/98 zo dňa 30.06.1998, výsledok verifikácie bol
známydňa08.03.1999,správnekonaniesazačalodňa26.01.2000,prvýkrátbolorozhodnutéodorubení
colného dlhu dňa 18.06.2000, a tak dorubenie dlhu na základe označenej faktúry treba považovať za

prekludované. Čo sa týka ďalších faktúr vychádzajúc z výsledkov verifikácie, doručené žalovanému dňa
26.11.1999, v tejto časti nárok na dorubenie colného dlhu, keďže Colný úrad Komárno vo veci rozhodol
dňa 18.06.2002, nemožno považovať za prekludovaný. Krajský súd v Trnave vyslovil právny názor, že ak
správne orgány na základe doplnenia dokazovania dospejú k názoru, že sú splnené zákonné podmienky
na dorubenie colného dlhu v zmysle § 220 ods. 4, 5 Colného zákona, zo skutkových okolností v danom

prípade vyplýva, že žalobca uviedol údaje o pôvode tovaru výslovne na základe oznámenia o pôvode
tovaru svojho predajcu; preto je založená zodpovednosť za vznik predmetného colného dlhu označenej
spoločnosti ako ďalšieho dlžníka v zmysle § 196 ods. 3 Colného zákona.

Na základe odvolania Colného riaditeľstva SR Najvyšší súd SR rozhodol rozsudkom sp. zn. 1Sž-o-KS

71/2005zodňa23.01.2007,ktorýmpotvrdilrozsudokKrajskéhosúduvTrnaveakovecnesprávny.Podľa
záveru Najvyššieho súdu SR bolo jeho povinnosťou presne konkretizovať skutkové okolnosti, ktoré boli
podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych
predpisov, na základe ktorých rozhodoval. Bolo jeho povinnosťou označiť konkrétne ustanovenia
právneho predpisu a nestačilo len poukázať na existenciu medzinárodných dohôd (Dohoda medzi SR

a ČR č. 199/1993 Z. z. o vytvorení colnej únie, Dohoda medzi Vládou SR a Vládou ČR z 22.2.1993
uverejnené v oznámení Ministerstva zahraničných vecí SR pod č. 118/1994 Z. z. o pravidlách pôvodu
tovaru a metódach administratívnej spolupráce vrátane protokolov a príloh, ktoré sú jej súčasťou) bez
toho, aby pre účely predmetného rozhodnutia bolo náležite objasnené aj to, či a prečo po vytvorení colnej
únie a spoločného colného územia zostala zachovaná ochranná funkcia medzi zmluvnými stranami,

či naďalej vzájomný dovoz a vývoz bol koordinovaný, ktorým ustanovením bolo záväzným spôsobom
určené, kto má žiadať sprievodné doklady k vývozu a ktoré konkrétne ustanovenie konkrétneho predpisu
vyžaduje použitie presne stanovených dokladov. Správnemu orgánu vytýkal nedostatočne zistený
skutkový stav a jeho rozhodnutie považoval za predčasné. V časti týkajúcej sa trov konania napadnutý
rozsudok zmenil tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov prvostupňového konania a

tak isto rozhodol aj o trovách odvolacieho konania, s odkazom na ustanovenie § 250k ods. 1 zákona č.
99/1963Zb.Občianskehosúdnehoporiadku,účinnéhodo30.06.2016(ďalejlen„OSP“).NásledneColné
riaditeľstvoSRrozhodnutímsp.zn.39617/2007zodňa29.10.2007rozhodnutiaColnéhoúraduKomárno
zn. 1153/2002-556100 a zn. 1768/2001-556100 až 1806/2001-556100 zo dňa 18.06.2002 zrušilo a
vec vrátilo Colnému úradu Trnava ako vecne príslušnému správnemu orgánu (právnemu nástupcovi

zaniknutého Colného úradu Komárno) na nové prejednanie a rozhodnutie.

Súd prvého stupňa na podklade listinných dôkazov konštatoval, že žalobca podal colné vyhlásenia,
ktorými navrhol prepustiť tovar - biely cukor - v množstve 800 ton do režimu „voľný obeh“ a Colnýúrad Komárno jeho žiadosti vyhovel. V nich si žalobca uplatnil nárok na priznanie colnej preferencie s
ohľadom na pôvod tovaru - Česká republika. Prílohami jednotlivých colných vyhlásení predkladanými
v rámci colných konaní boli faktúry, ktorých súčasťou bolo vyhlásenie vývozcu o pôvode tovaru. V

rámci následnej kontroly po prepustení tovaru do voľného obehu bola prostredníctvom českých colných
orgánov vykonaná verifikácia faktúry č. 28/98, ktorou sa zistilo, že na nej uvedený tovar nespĺňa
podmienky preferenčného zaobchádzania. Výsledok verifikácie bol doručený Colnému riaditeľstvu SR
dňa 08.03.1999. Následne bola vykonaná aj verifikácia ostatných 39 účtovných dokladov s výsledkom
doručeným Colnému riaditeľstvu SR dňa 26.11.1999. Dňa 22.06.1999 bol žalobca oboznámený s

výsledkom verifikácie. Podľa žalobcu odberateľom tovaru vyrobeného v Cukrovare a rafinérii cukru,
a.s., Palackého 1, Dobrovice, ČR, bola česká spoločnosť PAIN IMPEX, s.r.o., Nymburg, a tovar bol
určený pre konečného odberateľa Boyana Import - Export LTD Sofia Bulharsko. Bulharský kupujúci
však neuhradil kúpnu cenu, preto zásielka bola ponúknutá na odkúpenie žalobcovi, ktorý následne
uzavrelkúpnuzmluvusospoločnosťouPainImpex,s.r.o.TovarbolnaželezničnejstanicivPodunajských
Biskupiciach pod colným dohľadom preložený na kamióny a následne prepravený do Dunajskej Stredy,

kde bol navrhnutý na prepustenie do colného režimu voľný obeh. Ministerstvo financií ČR vzhľadom
na vyhlásenie výrobcu zaujalo stanovisko, že cukor nemožno považovať za pôvodný v ČR v zmysle
podmienok ustanovených Protokolom (vzhľadom na prehlásenie výrobcu Cukrovaru Dobrovice, že
nemôže s istotou prehlásiť, že cukor ktorý firma Pain Impex predala na Slovensko, skutočne pochádza z
ich výroby). Vzhľadom na toto stanovisko Ministerstva financií ČR boli začaté konania vo veci porušenia

colných predpisov žalobcom a Colný úrad Komárno rozhodnutiami č. 1768 až 1806/2001-556100 a č.
1153/2002-556100 dodatočne vymeral žalobcovi colný dlh podľa § 196 ods. 1 písm. a) a ods. 3 a §
220 ods. 4,5 Colného zákona č. 180/1996 Z. z. úhrnom vo výške 5.275.800 Sk. V konečnom dôsledku
však Colný úrad Trnava rozhodnutím sp. zn. 4550/2008-5861 zo dňa 25.01.2008 zastavil konanie vo
veci dodatočného vymerania colného dlhu za tovar - cukor biely kryštál - v množstve 800.000 kg voči

PARADISO Slovakia, s.r.o., a to v dôsledku uplynutia trojročnej lehoty na jeho dodatočné vymeranie v
zmysle § 220 ods. 5 Colného zákona dňom 14.10.2007. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňom
25.01.2008.

Súd prvého stupňa svoj rozsudok vo veci samej odôvodnil s odkazom na ustanovenie § 196

ods. 1 Colného zákona č. 180/1996 Z. z. v znení účinnom v čase vzniku povinnosti zaplatiť dovoznú
platbu, § 196 ods. 2, 3, § 220 ods. 1,4,5 citovaného zákona, § 27 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov,
účinného od 01.07.2004, s tým, že zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli
vydané pred účinnosťou tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred

nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi (zákon č. 58/1969 Zb.). Súd
uviedol, že škoda uplatnená v tomto konaní mala vzniknúť žalobcovi čiastočne za účinnosti zákona č.
58/1969 Zb., účinného od 01.07.1969 do 30.06.2004, vydaním rozhodnutí Colného úradu Komárno zo
dňa 18.06.2002, a čiastočne za účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01.07.2004,
zaplatením úrokov z úveru a colnej zábezpeky). Preto súd aplikoval aj ustanovenia v znení účinnom

pred 01.07.2004 a aj po 01.07.2004. V tomto smere poukázal na ustanovenie § 1 ods. l, 2, § 3, § 4
ods. 1,2, § 9 ods. 1 prvej vety, § 18 ods. 1,2, § 26 zákona č. 58/1969 Zb. Vychádzal z toho, že štát
zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v
konaní pred štátnym notárstvom, v konaní správnom, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom
a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, ktoré vydal štátny orgán

alebo orgán štátnej organizácie ( ďalej len „štátny orgán“ ). V časti aplikácie zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
účinnom od 01.01.2009 do 31.12.2010 súd poukázal na ustanovenie § 1 písm. a), c), § 2, § 3 ods. 1 písm.
d), ods. 2, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1,2 , § 15 ods. 1, § 16, § 17 ods. 1, § 18 ods. 1,2,3, § 19 ods. 1 a § 25 ods. 1
zákonač.514/2003Z.z.,ktorýodkazujeajnaustanoveniaObčianskehozákonníka,akniejeustanovené

inak (§ 420 ods. 1). Súd zistil, že žalobca sa listom zo dňa 05.08.2002 obrátil na Colný úrad Komárno
o povolenie zaplatenia časti colného dlhu v splátkach a tejto žiadosti colný úrad vyhovel rozhodnutiami
zo dňa 12.08.2002, keď mu povolil zaplatiť časť dovoznej platby (cla) domeranú 40 rozhodnutiami
Colného úradu Komárno zo dňa 18.06.2002 v splátkach, a to každým rozhodnutím vymerané clo v 99
splátkach mesačne po 1.240 Sk splatných posledným kalendárnym dňom s poslednou splátkou 1.669

Sk dňa 31.12.2010. Žalobca doručil dňa 02.06.2009 žiadosť zo dňa 28.05.2009 Ministerstvu financií SR
a požiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
Colného riaditeľstva v spojení s rozhodnutiami Colného úradu Komárno v zmysle § 15 zákona č.
514/2003 Z. z. vo výške 67.934,74 eura a zároveň si uplatnil aj úrok z omeškania vo výške dvojnásobkuzákladnej sadzby ECB. Ministerstvo financií listom č. MF/018145/2009-241 zo dňa 23.11.2009 žalobcovi
oznámilo, že jeho návrh je neopodstatnený a nie sú splnené podmienky na uplatnenie nároku na
náhradu škody voči štátu.

Súd konštatoval, že zákon rozlišuje dve základné formy objektívnej zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú v súvislosti s výkonom štátnej moci štátnymi a inými poverenými orgánmi, a to jednak
zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa § 1 až § 17 a jednak zodpovednosť
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa § 18 a §19. Nezákonným rozhodnutím

je také rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej
republiky alebo záväzkami Slovenskej republiky vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je
Slovenská republika viazaná, a ktoré bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené príslušným
orgánom. Toto rozhodnutie môže byť vydané najmä v občianskom súdnom konaní, v správnom konaní
alebo v trestnom konaní. Otázka, či bolo vydané nezákonné rozhodnutie, sa vždy posudzuje so zreteľom
na okolnosti konkrétneho prípadu. Na uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím musia byť teda splnené tri podmienky, a to nezákonnosť rozhodnutia, právoplatnosť
rozhodnutia a vyčerpanie všetkých riadnych opravných prostriedkov. Nezákonnosť rozhodnutia musí
byť v čase prejednávania nároku o náhrade škody konštatovaná príslušným orgánom. Na druhej strane
pojem nesprávneho úradného postupu zákon nevymedzuje taxatívne, len uvedením príkladov. Úradný
postup spravidla nie je možné právnym predpisom upraviť do najmenších podrobností tak, aby zahŕňal

všetko, čo je potrebné pri výkone verejnej moci. Všeobecne možno nesprávnosť úradného postupu
charakterizovať ako porušenie postupu stanoveného právnymi normami, teda činnosťou orgánov a nie
rozhodovacou činnosťou. Z uvedeného vyplýva, že ide o tie prípady vzniku škôd, ktoré boli vyvolané inou
činnosťou štátnych orgánov, než rozhodovacou činnosťou. Zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady, preto sa

aplikujú ustanovenia Občianskeho zákonníka o náhrade škody. Pre vznik zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci musia byť splnené zákonné predpoklady vzniku tejto zodpovednosti
podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, teda existencia nesprávneho úradného postupu, vznik
škody a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom, pričom všetky tieto
predpoklady musia byť splnené súčasne. Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

podľa zákonov č. 514/2003 Z. z. a č. 58/1969 Zb. je objektívna, a teda zavinenie vo forme úmyslu alebo
nedbanlivosti nie je potrebné preukazovať.

V tomto konaní si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody s tvrdením, že mu bola spôsobená
nesprávnymi rozhodnutiami a aj nesprávnym úradným postupom colných orgánov, za čo zodpovedá

podľa § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 514/2003 Z. z. Ministerstvo financií SR. Súd prvého stupňa
po vykonaní dokazovania žalobu ako nedôvodnú zamietol, lebo nebolo preukázané, že nesprávnym
úradným postupom správneho orgánu bola žalobcovi spôsobená uplatnená majetková ujma, za ktorú
zodpovedá štát. Konanie o domeraní cla rozhodnutím Colného úradu Trnava zo dňa 25.01.2008 nebolo
zastavené pre vymeranie cla v rozpore s platnými právnymi predpismi, ale bolo zastavené pre preklúziu

práva v dôsledku uplynutia trojročnej lehoty na dodatočné vymeranie colného dlhu podľa § 220 ods. 5
Colného zákona. Proti tomuto rozhodnutiu zákon pripúšťa odvolanie, avšak žalobca toto svoje právo
nevyužil. Nezákonnosť rozhodnutia, ktorým mala byť žalobcovi spôsobená škoda, musí byť v čase
prejednávania nároku o náhradu škody konštatovaná príslušným orgánom, ktorým však nie je súd v
konaní o náhradu škody uplatnenej voči štátu. V občianskom súdnom konaní súd nebol oprávnený

riešiť otázku nezákonnosti rozhodnutí Colného úradu Komárno, a to ani ako otázku predbežnú. Ak
by žalobca napadol zastavujúce rozhodnutie Colného úradu Trnava za účelom doriešenia otázky, či
rozhodnutia Colného úradu Komárno zo dňa 12.08.2002 o domeraní cla podľa § 220 ods. 4,5 zákona č.
180/1996 Z. z. sú v rozpore s Colným zákonom a vec by bola právoplatne ukončená v jeho prospech,
súd by mal dôkaz o príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom správneho orgánu a

vznikom škody. V tomto prípade bolo žalobcovi clo domerané na základe ním poskytnutých údajov.
Neobstojí jeho tvrdenie, že v súvislosti s konaním colných úradov mu vznikla škoda na úrokoch z úveru
čerpaného v Tatrabanke, a.s., a Dexia banke Slovensko, a.s., keďže Colný úrad Komárno domeral colný
dlh vo výške 5.275.800 Sk uzneseniami zo dňa 18.06.2002, pričom žalobca uzavrel s Tatrabankou, a.s.,
Zmluvu o úvere č. 1479/2001 dňa 28.11.2001 vo výške 20.000.000 Sk na financovanie prevádzkových

potrieb, t. j. skôr, než mu bolo dorubené clo; predmetný úver si teda nebral na uhradenie colného dlhu.
Dodatkom č. 1 k tejto zmluve zo dňa 29.07.2002 bol navýšený úver na 25.000.000 Sk a dodatkom č.
2 na 30.000.000 Sk. Medzi účastníkmi nebola sporná iba tá skutočnosť, že colný dlh žalobca splácal
od októbra 2002 do 01.01.2006 mesačne po 49.600 Sk (1.646,42 eura) z kontokorentného úveruč. 1479/2001 poskytnutého Tatrabankou, a.s., a následne z kontokorentného úveru od Dexia banky
Slovensko, a.s., poskytnutého Zmluvou č. 50/004/06. Zaplatený colný dlh mu bol vrátený po zastavení
colného konania dňa 21.02.2008. Žalobca inak mohol požiadať o odklad vykonateľnosti rozhodnutí

Colného úradu Komárno o domeraní cla až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej a úroky
z kontokorentného úveru a colnej zábezpeky by mu nevznikli. V tejto súvislosti súd poukazuje na
rozsudok Krajského súdu v Trnave z 10.0.2005, ktorým zrušil rozhodnutie Colného riaditeľstva SR č.
54256/2003 zo dňa 02.04.2004 a zároveň odložil vykonateľnosť preskúmavaného rozhodnutia Colného
riaditeľstva SR, pričom tento odklad sa mal vzťahovať na rozhodnutia Colného úradu Komárno, inak

by rozhodnutie o odklade vykonateľnosti nemalo opodstatnenie. Proti tomuto rozsudku zákon pripúšťal
opravný prostriedok (odvolanie), ktorým by žalobca mal možnosť domáhať sa priznania odkladného
účinkurozhodnutíColnéhoúraduKomárnopodľa§453ods.2Colnéhozákonač.238/2001Z.z.Žalobca
nepreukázal ani pravdivosť tvrdenia, že zaplatením colného dlhu utrpel škodu tým, že tieto finančné
prostriedky nemohol použiť na rozvíjanie svojej podnikateľskej činnosti; na preukázanie tejto skutočnosti
žiadny dôkaz nenavrhol.

K škode uplatnenej z titulu trov právneho zastúpenia súd uviedol, že žalobca predložil do spisu iba kópie
faktúry č. 08/07/2002 zo dňa 29.07.2002 na sumu 45.300 Sk, faktúry č. 1/01/2003 zo dňa 02.01.2003
vystavenú na základe ústnej dohody zo dňa 18.12.2002 na sumu 42.300 Sk a faktúry č. 08/01/04
zo dňa 31.01.2008 vystavenú na sumu 616.120 Sk + DPH 117.063 Sk. Z tejto faktúry vyplýva, že zo

sumy 616.120 Sk je podielová odmena 497,716 Sk a tarifná odmena + náhrady činia 118.404 Sk. Z
faktúry však nie je zrejmé, za ktoré právne služby a v ktorých konaniach bola odmena vo výške 118.404
Sk právnym zástupcom žalobcu fakturovaná. V súvislosti so zmluvou o právnom zastupovaní žalobcu
súd poukazuje na to, že za právne služby právny zástupca žalobcu si uplatnil náhradu s poukazom
na písomnú zmluvu zo dňa 16.12.2002 a vo faktúre zo dňa 02.01.2003 sa odvoláva na ústnu dohodu

z 18.12.2002. Pri posúdení tohto právneho nároku nie je zanedbateľné ani to, že Najvyšší súd SR
rozhodnutím vo veci 1Sž-o-KS 71/2005 zo dňa 23.01.2007 náhradu trov konania žalobcovi nepriznal pre
dôvod hodný osobitného zreteľa. Vznik trov právneho zastúpenia nezapríčinil teda správny orgán, ale
sám žalobca ako deklarant uvedením nepravdivých vyhlásení o pôvode tovaru, a jednak jeho obchodný
partner (dodávateľ tovaru), voči ktorému mal žalobca možnosť uplatniť si nárok na náhradu škody.

Celkove tak podľa názoru súdu prvého stupňa žalobca neuniesol dôkazné bremeno podľa § 120
ods. 1 OSP, ktoré ho v tomto konaní zaťažovalo. Colné orgány pri domeraní cla postupovali v súlade
s príslušnými ustanoveniami Colného zákona a nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi vznikom
škody a nesprávnym rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom správneho orgánu, preto súd

žalobu ako neopodstatnenú zamietol. Keďže nebola preukázaná táto podmienka náhrady škody, súd
nevykonal dokazovanie na zistenie skutočnej výšky škody, ktorú žalovaný spochybňoval. Námietku
premlčaniavznesenúžalovanýmsúdposúdilakoneopodstatnenú,lebotrojročnásubjektívnapremlčacia
lehota na uplatnenie náhrady škody začína plynúť odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode
a o tom, kto ju spôsobil, resp. odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia zrušujúceho pôvodné -

nezákonné, rozhodnutie poškodenému. Objektívna premlčacia lehota je desaťročná a začína plynúť
odo dňa doručenia nezákonného rozhodnutia poškodenému, alebo odo dňa, keď došlo k nesprávnemu
úradnému postupu. Počas predbežného prerokovania nároku na náhradu škody na príslušnom orgáne
premlčacie lehoty odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania nároku, najviac však 6 mesiacov
neplynú. Žalobca sa doručením uznesenia Colného úradu Trnava sp. zn. 4550/2008-5861 zo dňa

25.01.2008 mohol dozvedieť o tom, že konanie bolo zastavené a dorubený colný dlh nemá zaplatiť.
Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 25.01.2008, žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody bolo žalovanému doručené 02.06.2009 a žaloba na súde bola podaná 20.05.2010, čiže v
zákonnej trojročnej premlčacej dobe. Výrok o trovách konania súd odôvodnil s odkazom na ustanovenie
§ 142 ods. l, 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) s tým, že úspešnému žalovanému

priznal preukázané trovy konania potrebné na účelné bránenie práva z titulu cestovného.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol napadnutý rozsudok
zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 221 ods. 1 OSP, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd
podľa neho nerozhodoval o náhrade škody, ale sa zaoberal preskúmavaním rozsudku Krajského
súdu v Trnave a Najvyššieho súdu SR, ktorými bolo zrušené rozhodnutie Colného riaditeľstva SR
(Finančného riaditeľstva SR). Posudzoval teda otázky, ktoré v tomto konaní nie je oprávnený skúmať.K zrušeniu rozhodnutí Colného úradu Komárno došlo z dôvodu ich nezákonnosti a iný záver z nich
ani nevyplýva. Podľa žalobcu závery súdu sú v rozpore s obsahom spisu a hodnotenie dôkazov
súd vykonal tak, že z nich nevyplývajú skutkové závery uvedené v rozsudku. On na dôkaz predložil

právoplatné a vykonateľné rozhodnutie colného riaditeľstva, ktorým bolo zrušených 40 rozhodnutí
Colného úradu Komárno. Súd sa neriadil ustanovením § 4 zákona č. 58/1969 Zb. a nad rámec
oprávnení skúmal dôvody, pre ktoré príslušné súdy a Colné riaditeľstvo rozhodovali o podaniach žalobcu
v príslušnom konaní, pričom nerešpektoval prezumpciu správnosti rozhodnutí súdov a správnych
orgánov. Keďže súdy nezamietli žalobu, ale rozhodnutia zrušili, nemôže byť sporné, že rozhodnutie

nebolo vydané v súlade so zákonom. Ak Colné riaditeľstvo, ktoré v zmysle § 250j OSP je viazané
právnym názorom súdu, odvolanie nezamietlo, iný záver, že tieto rozhodnutia boli nezákonné, nie je
možné vyvodiť. Súd sa nezaoberal argumentáciou žalobcu a nedal odpoveď na žiadnu ním uvádzanú
skutočnosť; zaoberal sa tým, čo nemalo žiadny právny význam pre skutkové zistenie. Priebeh konania
a závery súdu nezabezpečovali účastníkom rovnosť pred zákonom. Pokiaľ súd uviedol, že sa mohol
odvolať proti rozhodnutiu o zastavení konania zo dňa 12.08.2002, avšak tento záver súdu je právne

nezdôvodniteľný, lebo nerešpektuje právoplatné a vykonateľné rozhodnutie Colného riaditeľstva SR,
ktorým bolo zrušených 40 rozhodnutí Colného úradu Komárno, pričom sa zaoberá otázkou, ktorú
nemôže ani riešiť, a príčinnú súvislosť medzi nezákonnými rozhodnutiami hľadá v iných konaniach.
Navyše proti rozhodnutiu o zastavení konania nebolo možné podať odvolanie. Ak nebolo v novom
konaní právoplatne rozhodnuté o domeraní colného dlhu žalobcovi, neexistuje právne podložený záver

o tom, či žalobcovi mal byť dodatočne domeraný colný dlh. Argumentácia žalovaného bola právne
bezpredmetná. Uvádzal, že súdu v konaní o náhradu škody voči štátu neprislúcha preskúmavanie
dôvodov, pre ktorý príslušný orgán rozhodnutia zrušil, a ani skúmať dôvody, pre ktoré došlo k preklúzii
práva. Je bezpredmetné skúmať, či šlo o rozhodnutie vo veci samej, alebo šlo o rozhodnutie procesné.
Colné orgány nezastavili konanie z dôvodov zavinených žalobcom, ale k zastaveniu konania došlo v

dôsledku nečinnosti colných orgánov. Jemu škoda vznikla v príčinnej súvislosti s neskôr zrušenými
nezákonnými rozhodnutiami.

Žalobca v odvolaní ďalej uviedol, že súd sa priklonil k ničím nepodloženým a špekulatívnym tvrdeniam
žalovaného. Uplynutie lehoty a s tým spojený zánik práva nie je v príčinnej súvislosti s konaním

účastníka, ale je v priamej príčinnej súvislosti s konaním tohto orgánu. Názor, že žalobca nemusel
zaplatiť správne vymerané clo v dôsledku preklúzie práva, je právne neakceptovateľný. Ak mu totiž
nebola uložená povinnosť zaplatiť dlžné clo zákonným spôsobom, neexistuje právne relevantný dôvod
na tvrdenie, že žalobca z dôvodu preklúzie nemusel zaplatiť správne vymerané clo. On totiž nebol
povinný zaplatiť dlžné clo, pretože povinnosť zaplatiť mu nebola uložená zákonným spôsobom. Konanie

vo veci dodatočného vymerania cla začalo po uplynutí prekluzívnej lehoty, a teda nebolo dôvodné
vydať 40 rozhodnutí, a listiny predložené v colnom konaní preukazovali pôvod tovaru (cukru) v
súlade s medzinárodnými dohodami. Dňom doručenia rozhodnutia o zrušení 40 rozhodnutí Colného
úradu Komárno zanikla povinnosť zaplatiť colný dlh. Závery súdu sú podľa neho nekonzistentné,
nevyznievajú logicky vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu a argumentácia súdu je nepresvedčivá a je

založená na domnienkach a na právne nepodloženej argumentácii žalovaného. K vyslovenému názoru
súdu, že žalobca mohol požiadať o odklad platby colného dlhu, uviedol, že povolenie odkladu nie je
„zadarmo“, lebo colný dlh, rovnako ako pri povolení splátok musí byť zabezpečený, na čo však nemal
finančné prostriedky. Ustanovenie § 453 ods. 2 Colného zákona si súd vykladal v neprospech žalobcu.
Vykonateľnosť rozhodnutí Colného úradu Komárno nie je závislá na rozhodnutí druhostupňového

orgánu.

Žalobca v odvolaní namietal aj nesprávnosť záveru súdu o nepreukázaní toho, že nemohol použiť
finančné prostriedky na rozvíjanie podnikateľskej činnosti, pretože sa z textu odôvodnenia nedá
zistiť, prečo mal túto skutočnosť preukazovať. On preukázal, že v čase vymerania colného dlhu

nedisponoval takou hotovosťou finančných prostriedkov, ktorá by postačovala na úhradu colného dlhu.
Preto si peniaze musel požičať, a teda colný dlh splácať prostriedkami z kontokorentného úveru.
Je logické, že ak musel časť finančných prostriedkov použiť na colný dlh, nemohol ich použiť na
účely podnikania. Nebyť nezákonných rozhodnutí, finančné prostriedky na zaplatenie colného dlhu
by si nemusel požičať. Súd nehodnotil dôkazy vo vzájomných súvislostiach, lebo bez toho, aby

vychádzal z podstaty kontokorentného úveru, svoje závery orel o deň podpisu zmluvy o kontokorentnom
úvere, a nie o deň čerpania prostriedkov na zaplatenie cla. Pritom skutočnosť, že colný dlh splácal
od októbra 2012 do 01.01.2006 po 49.600 Sk mesačne, nebola medzi účastníkmi sporná. Podľa
žalobcu sú nesprávne závery aj ohľadom záveru súdu o nákladoch právneho zastúpenia; spájanieodmeny advokáta dohodnutej zákonným spôsobom s nepriznanými trovami Najvyšším súdom je právne
neudržateľné. Žalobcovi zostala povinnosť zaplatiť advokátovi odmenu na základe zmluvy o právnom
zastúpení, čo aj splnil a tým sa jeho majetok znížil. V závere odvolania poukázal na to, že v konaní

preukázal splnenie všetkých zákonných podmienok pre to, aby mu štát vzniknutú škodu nahradil.
Rozhodnutia boli vydané za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., a tak nároky žalobcu a splnenie podmienok
pre uplatnenie nároku sa posudzuje podľa tohto zákona. Súd posudzoval nárok žalobcu podľa dvoch
právnych úprav, čo je však ustanovením § 27 zákona č. 514/2003 Z. z. vylúčené. Z rozsudku nie je
zistiteľné, ako súd určil trovy konania žalovaného. Odôvodnenie rozsudku nie je podľa žalobcu v súlade

s ustanovením § 157 ods. 2 OSP.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
Uviedol, že súd na základe vykonaného dokazovania riadne odôvodnil svoje rozhodnutie a ku všetkým
argumentom žalobcu sa žalovaný v konaní vyjadroval. Bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané,
že zákonné podmienky na náhradu škody neboli splnené a žalobca vznik škody preukázať nevedel.

Zároveň poukázal ne jeho dovtedajšie vyjadrenia vo veci.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu
(§ 212 ods. 1 OSP) a viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1 OSP)
prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a po prejednaní veci dospel

k záveru, že nie sú dané dôvody ani na potvrdenie a ani na zmenu napadnutého rozsudku. Preto podľa
§ 221 ods. 1 písm. f),h) a ods. 2 OSP rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Predmetom konania je žaloba, na základe ktorej sa žalobca domáha náhrady škody spôsobenej
nezákonnými rozhodnutiami orgánu štátu, vydanými Colným úradom Komárno dňa 18.06.2002, ktorými

boli žalobcovi vyrubené dovozné platby - clo, pričom tieto rozhodnutia boli potvrdené v odvolacom
konaní odvolacím orgánom, Colným riaditeľstvom v Bratislave, ktorý odvolanie zamietol. Na základe
žaloby podľa § 247 a nasl. OSP v rámci správneho súdnictva bolo rozhodnutie colného riaditeľstva
zrušené, a to dvakrát z dôvodu, že po prvom zrušení colné riaditeľstvo zamietlo odvolanie žalobcu a ten
podal opätovne žalobu proti rozhodnutiu správneho orgánu. V konečnom dôsledku Colné riaditeľstvo

v Bratislave rozhodnutím zo dňa 29.10.2007, viazané zrušujúcim rozhodnutím súdu, zrušilo všetky
rozhodnutia a vec mu vrátilo na ďalšie konanie s odkazom na odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky. Zároveň upozornilo na dodržanie 3-ročnej prekluzívnej lehoty na dovymeranie
colných dlhov colným úradom, s prihliadnutím na ustanovenie § 246d OSP. Napokon vo veci rozhodol
Colný úrad Trnava rozhodnutím zo dňa 25.01.2008 tak, že zastavil konanie vo veci dodatočného

vymerania colného dlhu na tovar - cukor biely kryštál v množstve 800.000 kg, pretože odpadol dôvod
konania v dôsledku uplynutia trojročnej lehoty na dodatočné vymeranie colného dlhu podľa §
220 ods. 5 Colného zákona č. 180/1996 Z. z.; lehota na dodatočné vymeranie colného dlhu totiž dňom
14.10.2007 uplynula. Rozhodnutie bolo žalobcovi doručené dňa 14.11.2007 a clo, ktoré zaplatil na
základe uvedených rozhodnutí, mu bolo vrátené dňa 21.02.2008.

V danej veci právoplatnými a vykonateľnými rozhodnutiami zo dňa 18.06.2002 Colný úrad Komárno
rozhodol o vzniku colného dlhu podľa § 196 ods. 1 písm. a) Colného zákona č. 180/1996 Z. z. v
znení neskorších predpisov tak, ako to opísal súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku. Jeho
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť, pričom žalobca požiadal o povolenie splátok

na splatenie colného dlhu a tejto jeho žiadosti bolo rozhodnutiami zo dňa 12.08.2002 vyhovené. Je
nesporné,žerozhodnutiaColnéhoúraduKomárnobolipoprávoplatnostivdôsledkurozhodnutiasúdovv
správnomsúdnictvedvakrátzrušenéavkonečnomdôsledkubolokonaniezastavenézdôvodupreklúzie
podľa § 30 ods. 1 písm. h) zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Správny poriadok“). Proti tomuto rozhodnutiu nebolo možné podať odvolanie v súlade s

ustanovením § 30 ods. 2 Správneho poriadku. Clo zaplatené žalobcom na podklade rozhodnutí Colného
úradu Komárno mu bolo následne vrátené. Žalobca si potom žalobou podanou na súd dňa 20.05.2010
uplatnil náhradu škody podľa § 1 a nasl. zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ktorý bol účinný do 30. júna 2004.

Súd prvého stupňa dospel k tomu, že zodpovednosť žalovaného za škodu nie je daná z dôvodov
opísaných vyššie, pričom žalobca mal možnosť podať odvolanie proti rozhodnutiu o zastavení konania,
čo neurobil, navyše mal možnosť skôr požiadať aj o odloženie vykonateľnosti rozhodnutí o dovyrubení
cla. Súd síce urobil záver o tom, že žaloba v základe nie je opodstatnená a že výšku uplatnenej škodyneskúmal, v odôvodnení rozsudku sa však k nej vyjadroval. Vychádzal z toho, že žalobca nepreukázal
pravdivosť tvrdenia, že zaplatením colného dlhu utrpel škodu úhradou konkrétnych súm úrokov za
úver, z ktorého clo splácal, a ani tým, že tieto finančné prostriedky nemohol použiť na rozvíjanie svojej

podnikateľskej činnosti, lebo v tomto smere žiadny dôkaz nenavrhol. Výška škody uplatnená z titulu
vynaloženia trov právneho zastúpenia bola tiež sporná, navyše Najvyšší súd SR mu náhradu trov
nepriznal. Žalobca teda podľa názoru súdu neuniesol dôkazné bremeno podľa § 120 ods. 1 OSP a
nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym rozhodnutím.

Odvolací súd urobil záver, že pri rozhodovaní bolo potrebné vychádzať výlučne z ustanovení zákona č.
58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom, ktorý bol účinný do 30. júna 2004. Od 1. júla 2004 vstúpil do účinnosti zákon č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov, ktorý v prechodnom ustanovení § 27 ods. 1,2 uvádza: (1) Zodpovednosť za škodu podľa
tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia

účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia
účinnosti tohto zákona. (2) Zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred
nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred
nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

Žalobcovi mala škoda vzniknúť na základe právoplatných a vykonateľných rozhodnutí Colného úradu
Komárno zo dňa 18.06.2002, t. j. na základe rozhodnutí vydaných za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb.
(ďalej aj „zákon“), preto záver súdu prvého stupňa o aplikácii aj zákona č. 514/2003 Z. z. odvolací súd s
ohľadom na citované ustanovenie § 27 ods. 1,2 zákona č. 514/2003 Z. z. nepovažoval za správny. Pri
rozhodovaní odvolací súd vychádzal najmä z nižšie citovaných zákonných ustanovení:

Podľa § 1 ods. 1, 2 zákona: (1) Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v
občianskom súdnom konaní a Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu
prešli. (2) Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 2 zákona právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú tí, ktorí sú
účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní.

Podľa § 3 zákona ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti
nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť.

Podľa § 4 ods. 1, 2 zákona (1) Nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím

tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný. (2) Ako výnimku z ustanovenia odseku
1 možno uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vykonateľným bez
ohľadu na jeho právoplatnosť, ak toto rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku (§ 3) zrušené
alebo zmenené.

Podľa § 20 zákona pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone
Občianskym zákonníkom.

Zmyslom a účelom zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu
alebo jeho nesprávnym úradným postupom bolo ustanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 ústavy podmienky,
za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom
konaní,akoajvkonanípredmiestnymľudovýmsúdom,aďalejvtrestnomkonaní,aknešloorozhodnutie
o väzbe alebo treste, štátnym orgánom alebo orgánom štátnej organizácie, a to spôsobom, ktorý
umožňuje odškodniť všetky prípady, kedy bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím

orgánu štátu, ktoré bolo neskôr posúdené ako nezákonné. Vo vzťahu k náhrade škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím základné podmienky vzniku nároku na náhradu škody ustanovuje zákon tým,
že ustanovuje ako predpoklad na náhradu škody (okrem iného) vydanie nezákonného rozhodnutia a
ďalej jeho zrušenie pre nezákonnosť príslušným orgánom. Tieto podmienky sú splnené iba vtedy, akje vydané rozhodnutie následne zrušené na to príslušným orgánom práve z dôvodu nezákonnosti. Z
takéhoto zrušujúceho rozhodnutia musí byť zrejmý dôvod zrušenia skoršieho rozhodnutia, t. j. musí
byť zrejmá jeho nezákonnosť (II. ÚS 25/2011). Zákonnosť či nezákonnosť rozhodnutia vo všeobecnosti

je otázkou súladu rozhodnutia s objektívnym právom. Tak rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia, z dôvodu nesprávne alebo nedostatočne zisteného skutkového
stavu ako i z dôvodu vady konania je nezákonné a za splnenia ostatných zákonných podmienok
môže zakladať zodpovednosť štátu za škodu, ktorá z takéhoto rozhodnutia účastníkovi vznikla. Aj
napriek tomu, že pojem nezákonné rozhodnutie nie je v zákone definovaný, možno konštatovať, že

pod nezákonným rozhodnutím sa dá rozumieť akékoľvek rozhodnutie štátneho orgánu (orgánu verejnej
moci), ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky, alebo záväzkami Slovenskej
republiky, vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, a bolo
z dôvodu nezákonnosti zrušené príslušným orgánom. Pokiaľ súd v konaní o náhradu škody dôjde
k opačnému záveru, jeho záver nie je správny. Právne predpisy síce neuvádzajú, či nezákonnosť
rozhodnutia musí byť konštatovaná priamo vo výroku zrušujúceho rozhodnutia, no ak príslušný orgán

určité rozhodnutie zrušil z dôvodov uvedených v odôvodnení rozhodnutia, je možné uzavrieť, že sa
tak mohlo stať jedine z dôvodu jeho rozporu s platnými právnymi predpismi, a teda z dôvodu jeho
nezákonnosti (obdobne Najvyšší súd SR sp.zn. 4MCdo 20/2009).

Nezákonné rozhodnutie môže byť vydané najmä v občianskom súdnom konaní, v správnom konaní

alebo v trestnom konaní. Otázka, či bolo vydané nezákonné rozhodnutie, sa musí posudzovať so
zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu. Nezákonnosť súdneho rozhodnutia nie je samostatným
dôvodom mimoriadneho opravného prostriedku v rámci občianskeho súdneho konania, na rozdiel
od nezákonnosti právoplatného rozhodnutia správneho orgánu, ktoré môže byť konštatované v
rámci konania o preskúmanie zákonnosti a postupu správneho orgánu v správnom súdnictve.

Preto je potrebné rozlišovať medzi výkladom nezákonnosti rozhodnutia súdu a správneho orgánu
pre účely zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom. Pravidlá občianskeho súdneho konania výslovne nevymedzujú ani povinnosť
a ani oprávnenie súdu rozhodujúceho na základe mimoriadneho opravného prostriedku o zrušení
právoplatného rozhodnutia súdu zrušiť toto rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti, jeho nezákonnosť

konštatovať vo výroku, resp. uviesť výsledok tohto posúdenia v odôvodnení svojho rozhodnutia.
Nezákonnosť zrušeného rozhodnutia je materiálnou vlastnosťou zrušeného rozhodnutia, a nie jeho
formálnou vlastnosťou, pričom dôvod zrušenia musí z tohto zrušujúceho rozhodnutia vyplývať (II. ÚS
25/2011). Zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie sa ex lege vzťahuje iba na zrušené právoplatné
rozhodnutia a nemá vplyv na použitie riadnych opravných prostriedkov (IV. ÚS 159/2012). Všeobecný

súd musí skúmať všetky podmienky nároku na náhradu škody, ktorý vzniká až po splnení všetkých jeho
predpokladov, teda až po tom, ako sa ukázali byť neúčinné iné prostriedky ochrany, resp. kompenzácie
majetkovej ujmy na základe iných právnych nárokov (III. ÚS 361/09 OSP, podľa ktorého
má byť v rámci súdneho konania zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov

účastníkov, je kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu ústavnú povinnosť hľadať také
riešenieprerokúvanejprávnejveci,ktorénebudemožnévyhodnotiťakoextrémnenesúladnésprincípom
spravodlivosti a popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení.

Odvolací súd na základe skutkového stavu zisteného z doposiaľ vykonaného dokazovania urobil

záver, že zákonné podmienky na uplatnenie práva na náhradu škody voči Slovenskej republike
zastúpenejMinisterstvomfinanciíSR(§9ods.1písm.b/zákona),vrátanepodmienkypredchádzajúceho
prerokovania na ústrednom orgáne ako aj dodržania prekluzívnej 6-mesačnej lehoty na podanie žaloby
na súde (§ 9 ods. 1 prvej vety, § 10 zákona) boli v tomto prípade splnené. Rozhodnutie colnéhoriaditeľstva, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu podané proti rozhodnutiam Colného úradu
Komárno o dovyrubení cla, bolo zrušené Krajským súdom Trnava zo dňa 10.03.2005 v spojení s
rozsudkom Navyššieho súdu SR sp. zn. 1Sž-o-KS 71/2005 zo dňa 23.01.2007 so záverom, že colné

riaditeľstvo v napadnutom rozhodnutí neuviedlo, z akého skutkového stavu vychádzalo a akými úvahami
sa riadilo, pričom prehliadlo odkaz na medzinárodné dohody. V podstate bolo poukázané tiež na to,
že neboli vykonané všetky dôkazy na zistenie, či boli dané všetky zákonné podmienky na vymeranie
cla žalobcovi. Keďže na základe záväzného právneho názoru súdov colné riaditeľstvo rozhodnutím
zo dňa 29.10.2007 následne zrušilo všetky rozhodnutia Colného úradu Komárno zo dňa 18.06.2002,

poukázalo na odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu SR, no zároveň upozornilo na dodržanie 3-
ročnej prekluzívnej lehoty na dovymeranie colných dlhov colným úradom, aj vo vzťahu k § 246d OSP.
V dôsledku prijatia záveru o uplynutí uvedenej prekluzívnej lehoty Colný úrad CÚ Trnava ako v tom
čase príslušný orgán rozhodnutím zo dňa 25.01.2008 konanie vo veci zastavil. V súvislosti s takýmto
spôsobom skončenia konania už nevykonal ďalšie dokazovanie na zistenie zákonných podmienok
vyrubenia cla.

Je zrejmé, že právoplatné rozhodnutia Colného úradu Komárno o dovyrubení cla boli zrušené pre
ich nezákonnosť z dôvodu nesprávne, resp. nedostatočne zisteného skutkového stavu, a preto táto
skutočnosť za splnenia ostatných zákonných podmienok môže zakladať zodpovednosť štátu za škodu,
ktorá z takéhoto rozhodnutia účastníkovi vznikla. Z dôvodu, že súd prvého stupňa prijal nesprávny

právny záver o neexistencii základu nároku žalobcu, t. j. o tom, že neboli vydané nezákonné právoplatné
rozhodnutia, ktoré by boli príslušným orgánom zrušené, úplne sa nezaoberal posudzovaním toho,
či žalobca nad všetky pochybnosti preukázal ostatné zákonné podmienky, t. j. vznik škody ako aj
príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a nezákonnými rozhodnutiami. Vzhľadom na to v odvolacom
konaní neboli splnené podmienky na zmenu napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa. Preto odvolací

súd považoval za nevyhnutné tento rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, v ktorom sa súd
prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 OSP) o danosti základu nároku
žalobcu na náhradu škody spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami bude zaoberať tým, či žalobca
dostatočne preukázal vznik škody a zároveň aj príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a nezákonnými
rozhodnutiami. Úvahy o možnosti žalobcu požiadať o odklad vykonateľnosti rozhodnutí Colného úradu

Komárno boli podľa názoru odvolacieho súdu právne bezvýznamné. Proti konečnému rozhodnutiu o
zastavení konania z dôvodu uplynutia prekluzívnej 3-ročnej lehoty na dovyrubenie cla odvolanie nebolo
možné podať, preto aj v tomto smere bolo hodnotenie súdu prvého stupňa nesprávne. Keďže základ
nároku žalobcu je daný, v ďalšom konaní bude potrebné zaoberať sa škodou ako takou a aj príčinou
súvislosťou medzi vznikom škody a nezákonnými rozhodnutiami colného úradu.

Škodou sa podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka (§ 20 zákona) rozumie ujma, ktorá nastala alebo
ktorá sa prejavuje v majetkovej sfére poškodeného, t. j. ktorá spočíva v zmenšení jeho majetkového
stavu, a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch. Za skutočnú škodu na majetku sa považuje taká ujma,
ktorá znamená zmenšenie majetkovej hodnoty, ktorú je nutné vynaložiť na uvedenie do predošlého

stavu. Majetkový stav, ktorý je tu východiskom pre zistenie existencie škody a pre vyčíslenie jej výšky, je
tvorený predovšetkým súhrnom hmotných predmetov o určitej hodnote vyjadrenej v peniazoch a iných
hodnôt či práv, ak sú oceniteľné (napr. pohľadávky). Ku zmenšeniu majetkového stavu dochádza tým,
že sa zmenší hodnota jeho aktív (prípadne sa zväčší hodnota pasív) takým spôsobom, že jeho celkové
vyjadrenie v peniazoch sa oproti predchádzajúcemu stavu zníži.

Žalobca si uplatnil škodu vzniknutú z rôznych dôvodov, a to jednak zaplatené úroky z bankového úveru,
z ktorého clo splácal, ďalej úroky za zloženú colnú zábezpeku, za bankovú záruku, za právne služby
vynaložené v súvislosti s opravnými prostriedkami proti rozhodnutiam o dovyrubení cla a za správny
poplatok za žiadosť o odklad vykonateľnosti. V tomto smere na žalobcovi spočívalo dôkazné bremeno

podľa § 120 od. 1 prvej vety OSP preukázať výšku škody tak, aby o nej neboli žiadne pochybnosti, a
preukázať aj príčinnú súvislosť medzi vzniknutou škodou a vydaním nezákonných rozhodnutí. Preto sa
súd prvého stupňa v ďalšom konaní bude opätovne zaoberať tým, či si žalobca dostatočne splnil túto
svoju povinnosť, a v nadväznosti na to, či preukázal aj príčinnú súvislosť medzi škodou a nezákonnými
rozhodnutiamiorgánuštátu,ktorébolizrušené.Odvolacísúdvtomtoštádiukonaniapoukazujenapríklad

na to, že si žalobca uplatnil úroky z bankového úveru postupne čerpaného v dvoch bankách od momentu
zaplatenia splátky cla až do dňa, kedy mu bolo celé zaplatené clo vrátené. Z obsahu spisu však nie je
zrejmé, prečo bol právne významný deň vrátenia cla, a nie deň, kedy podľa ustanovení úverovej zmluvy
uzavretej s príslušnou bankou žalobca splatil tej - ktorej banke úver, resp. jeho časť, ktorá zodpovedalačerpanej sume. Dôkazy, ktoré doposiaľ predložil, zatiaľ k nepochybnému záveru o jednoznačnom
preukázaní výšky škody z bankových úverov nesmerujú. Obdobne sa to týka aj ostatných uplatnených
nákladov vynaložených bankám. Súd v ďalšom konaní bude starostlivo posudzovať uplatnenú škodu

vzniknutú žalobcovi na základe ním navrhnutých dôkazov a následne vo veci opätovne rozhodne, a to
podľa nového procesného predpisu, zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, účinného
od 1. júla 2016. Svoje nové rozhodnutie odôvodní tak, aby zodpovedalo ustanoveniu § 220 ods. 2
Civilného sporového poriadku a aby bolo v prípadnom ďalšom odvolacom konaní preskúmateľné.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.