Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. január 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/64/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116206962
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Mejstrík

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5116206962.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Mejstríka

a členov senátu JUDr. Jána Burika a JUDr. Jozefa Turzu, v právnej veci žalobcu: LITA, autorská
spoločnosť, so sídlom Bratislava, Mozartova 9, IČO: 00 420 166, zastúpený JUDr. Dagmar Kubovičovou,
advokátkou so sídlom T., F.. T. P. X, P. O. T. XX, proti žalovanému: SIRS - Development, a. s., so sídlom
Žilina, Framborská 12, IČO: 36 751 804, zastúpený PETKOV & Co s.r.o., advokátska kancelária so
sídlom Bratislava, Šoltésovej 14, IČO: 50 430 742, o zaplatenie 3.127 eur s príslušenstvom, na odvolanie
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 42C/134/2016-203 zo dňa 02.10.2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudokokresnéhosúduvovýroku,ktorýmuložilžalovanémupovinnosťzaplatiťžalobcovisumu3.127

eur s príslušenstvom, ako aj vo výroku o náhrade trov prvoinštančného konania, p o t v r d z u j e .

V ostatných výrokoch, ktorými bol zamietnutý návrh na prerušenie konania, odvolaním nenapadnutých,
z o s t á v a rozsudok nedotknutý.

Žalobca m á proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Žilina zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi
sumu 3.127 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne z uvedenej sumy od 14.03.2016 do

zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Návrhy na prerušenie konania podľa §
162 ods. 1 písm. a), b), c) CSP zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalobca má nárok na
náhradu trov v rozsahu 100 %. Svoje rozhodnutie zdôvodnil s poukazom na ustanovenie zákona č.
618/2003 Z. z. - autorského zákona, ustanovenie zákona č. 185/2015 Z. z. autorského zákona účinného
od 01.01.2016, § 517 OZ a § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. Dospel k záveru, že žaloba
je dôvodná, tejto vyhovel vychádzajúc z toho, že žalobca ako organizácia kolektívnej správy práv (ďalej
len „OKS“) je aktívne vecne legitimovaným subjektom na podanie žaloby o vydanie bezdôvodného

obohatenia, a to s odkazom na § 81 ods. 1 písm. i) a j) zákona č. 618/2003 Z. z. (ďalej len „autorský
zákon“), keď takéto oprávnenie vyplýva priamo zo zákona. V konaní nebolo sporné, že žalovaný
so žalobcom nemal uzatvorenú hromadnú licenčnú zmluvu za rok 2015, ktorá by ho oprávňovala k
použitiu diel, ku ktorým žalobca ako OKS spravuje práva. Okresný súd konštatoval, že žalovaný je
prevádzkovateľom hotelového zariadenia Wellness Hotel Diplomat v štandarde hotel 4*. V roku 2015
ponúkal 34 štandard izieb, 4 malé apartmány, 9 apartmánov štandard, 4 veľké rodinné apartmány a VIP
apartmán. Žalovaný je členom zväzu hotelov a reštaurácií SR a prebiehali v roku 2015 medzi žalobcom

a touto organizáciou rokovania o podmienkach kolektívnej licenčnej zmluvy, ktoré však neboli úspešné
a neviedli k uzatvoreniu takejto zmluvy na rok 2015. Súd sa nestotožnil s námietkou žalovaného, že
žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby. Vychádzal z toho, že Ministerstvo kultúry
SR mu udelilo oprávnenie na výkon Kolektívnej správy práv č. 2/2004 pod č.k. MK-663/2010-70/6165 zodňa 11.05.2010, a to okrem iného v odbore káblová retransmisia a aj na dobrovoľnú kolektívnu správu
podľa autorského zákona v odbore Verejný prenos literárneho, dramatického, hudobno-dramatického,
choreografického, audiovizuálneho, fotografického diela, diela výtvarného umenia, architektonického

diela a diela úžitkového umenia prevedením akýmikoľvek technickými prostriedkami. Žalovaný vo svojej
prevádzke má umiestnených 53 zvukovo-obrazových zariadení, v ktorých pre hostí v žalovanom období
poskytoval v rámci vybavenia, okrem iného, aj káblovú TV, čím im umožnil sledovanie televíznych
programov. Z uvedených dôvodov priznal žalobcovi náhradu sumy rovnajúcej sa dvojnásobku odmeny,
ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného

zásahu do práva, vychádzajúc zo sadzobníka platného pre rok 2015. O trovách konania rozhodol súd
podľa § 255 ods. 1 CSP s prihliadnutím na úspech strán v konaní.

2. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal prostredníctvom zástupcu odvolanie
žalovaný. Napadol výroky, ktorými bol zaviazaný k zaplateniu žalovanej sumy, ako aj výrok o trovách
konania. Podľa jeho názoru v konaní nebola preukázaná aktívna vecná legitimácia žalobcu tak,

ako ju predpokladá hmotnoprávny predpis - autorský zákon. Tiež nebolo preukázané, že došlo k
neoprávnenému použitiu (verejnému prenosu) práve tých diel na základe dohody a v dohodnutom
rozsahu vykonáva práva nositeľov žalobca, pričom s takouto argumentáciou sa súd v dostatočnom
rozsahu nevysporiadal. Nebolo v konaní preukázané, že žalovaný vykonáva „verejný prenos“, a síce
najmä v tom zmysle, či je početnosť neurčitej verejnosti v prevádzke žalovaného väčšia než malá, alebo

celkom bezvýznamná, s odkazom na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, na ktoré žalovaný poukazoval
a ktoré ostali súdom opomenuté. Žalobou uplatňovaný údajný nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia vo výške dvojnásobku „obvyklej“ licenčnej odmeny tak, ako si ju sám kreoval žalobca v
monopolnom postavení na trhu licenčných služieb nositeľov práv audiovizuálnych diel, predstavuje
zneužitie dominantného postavenia na trhu uplatňovaním neprimeraných cien. Takýto výkon práva je

bezpochyby v rozpore s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a nesmie požívať právnu ochranu. Právne
odvolanie zdôvodnil s poukazom na ustanovenie § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) a § 365 ods. 2 CSP,
keďže aj výroky rozsudku I. - III. považoval za nesprávne, avšak odvolanie voči nim nie je prípustné.
Vzhľadom na zmätočnosť rozsudku a nedostatok, alebo v mnohých prípadoch nezrozumiteľnosť
dôvodov, je pre žalovaného veľmi obtiažne vecne argumentovať k jednotlivých rozhodujúcim skutkovým

a právnym otázkam. Preto považuje rozhodnutie aj za nedostatočne odôvodnené, zmätočné, na
mnohých miestach nezrozumiteľné a prípadne úplne nereflektujúce hmotné právo alebo judikatúru.
Ďalej poukázal na skutočnosť, že samotné oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv ešte
neoprávňuje organizáciu kolektívnej správy práv uplatňovať v mene nositeľov práv ich nároky na vydanie
bezdôvodného obohatenia, hoci by aj skutočne existovali. V tomto je zásadný omyl súdu, ktorý zrejme

vychádza z predpokladu, že ak žalobca má oprávnenie, zastupuje všetkých nositeľov práv, pričom nie je
podstatné akých. Uvedené ale nemá absolútne žiadnu oporu v autorskom zákone. Mandát na úspešné
uplatňovanie nárokov nositeľov práv na súde vzniká až vtedy, keď má uzatvorenú dohodu s nositeľom
práva, dôjde k neoprávnenému použitiu takého diela, pričom správu práv k tomuto dielu nositeľ práva
na základe písomného oznámenia zverí príslušnej organizácii kolektívnej správy na spravovanie (§

78 ods. 2 AZ). Ani jedna zo skutočností tu označených nebola žalobcom v konaní riadne preukázaná
čo i len v jednom jedinom prípade. Pokiaľ rozhodnutie súdu nie je riadnym spôsobom odôvodnené,
je znemožnené strane sporu, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces. Z uvedených dôvodov žiadal, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zrušil a vec vrátil na nové konanie a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania.

3. K podanému odvolaniu sa prostredníctvom zástupcu vyjadril žalobca. Vyslovil názor, že súd prvej
inštancie v odôvodnení rozsudku dostatočne a jasne uviedol, na základe akých relevantných úvah
a dôkazov rozhodol vo veci samej. Naopak, je to žalovaný, ktorý uvádzal tak neudržateľné výklady
autorsko-právnej úpravy a judikatúry Súdneho dvora EÚ, že pre žalobcu bolo veľmi obtiažne v konaní

vecne argumentovať. Je nesporné, že žalovaný odmieta akceptovať Inštitút kolektívnej správy. Žalobca
trval na tom, že súdu riadne preukázal aktívnu vecnú legitimáciu, pri ktorej vychádzal najmä z oprávnenia
na výkon kolektívnej správy udelený Ministerstvom kultúry SR, zmluvy o zastupovaní so slovenskými
nositeľmi práv a vzájomné zmluvy a poverenia so zahraničnými partnermi o zastupovaní nositeľov práv,
na základe ktorých uzatváral hromadné licenčné zmluvy, pričom vychádzal aj z príslušných ustanovení

autorského zákona (najmä § 56 ods. 1 písm. g), § 57 ods. 1, § 81 ods. 1 písm. i) a § 84 ods. 1).
Ponímanie preukazovania aktívnej vecnej legitimácie žalovaným je v hlbokom rozpore so základnými
princípmi kolektívnej ochrany autorských práv a v hlbokom rozpore s Inštitútom kolektívnej správy
práv, ktorý je zavedený práve na ochranu práv autorov. V tomto smere sú požiadavky žalovanéhonezmyselné a šikanózne. Je irelevantné, či zo státisícov použití predmetov ochrany v roku 2015 bolo
týchto viac alebo menej a je takisto irelevantné, či v priebehu roka 2015 pribudli, alebo odbudli nositelia
práv a či pribudli, alebo odbudli predmety ochrany, nakoľko licenčné odmeny sú stanovené paušálnymi

sumami. Od toho sa odvíja aj výška bezdôvodného obohatenia, ktorej sa žalobca v konaní domáhal.
V zmysle autorského zákona je stanovená ako dvojnásobok odmeny, ktorá je obvyklá za získanie
licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu tohto práva. Je pritom
notoricky známou skutočnosťou, že súčasťou každého verejného prenosu v roku 2015 nevyhnutne
boli a museli byť diela literárne, dramatické, hudobno-dramatické, choreografické, audiovizuálne,

fotografické, výtvarného umenia, architektonické a úžitkového umenia. Pri každom televíznom vysielaní
dochádza k vysielaniu audiovizuálnych diel, ktorých sú prvotným, nevyhnutným a podstatným základom
tvorivé zložky zastupované žalobcom (najmä réžia, scenár a dialógy). Žalovaný sa v konaní domáhal
predloženia detailných zoznamov s uvedením konkrétnych autorov tvrdiac, že to je technicky možné
a pre rozhodnutie vo veci podstatné. Takéto dokazovanie je však v rozpore so samotným zmyslom
Inštitútu kolektívnej ochrany. Vychádzajúc z Inštitútu kolektívnej správy a ustálenej judikatúry, pre vznik

nároku organizácie kolektívnej správy na domáhanie sa vydania bezdôvodného obohatenia je potrebné
preukázanie povinnosti používateľa mať uzatvorenú hromadnú licenčnú zmluvu, pričom je postačujúce,
keď organizácia kolektívnej správy preukáže aspoň druhovo, akých nositeľov práv zastupuje a že
dochádzalo, alebo aspoň s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou dochádzalo k produkcii diel
autorov zastupovaných danou organizáciou kolektívnej správy. Túto skutočnosť (predpoklady) žalobca

v konaní preukázal. V prípade audiovizuálneho diela je potrebné rozlišovať majetkové práva autorov
a iných nositeľov práv k dielam podľa § 18 AZ a majetkové práva výrobcov zvukovo-obrazových
záznamov a iných nositeľov práv zvukovo-obrazových záznamov (t.j. producentov) podľa § 66 AZ. Podľa
žalobcu protistrana nerozlišuje medzi právami autorov a právami súvisiacimi s autorskými právami,
nerozlišuje medzi licenčnou (autori) a primeranou odmenou (výkonní umelci). Žalobca nepopieral

tvrdenie, že uzatvoril licenčné zmluvy na používanie predmetov ochrany verejným prenosom v roku
2015 s inými organizáciami kolektívnej správy, a to Slovgram a SOZA, uzatvorením ktorých potvrdil
existenciuverejnéhoprenosuvosvojomubytovacomzariadení.Týmtozískalsúhlasvýkonnýchumelcov,
výrobcov zvukových záznam a výrobcov zvukovo-obrazových záznamov a vysielateľov a iných nositeľov
týchto a uzatvorením zmluvy so SOZA súhlas autorov a iných nositeľov práv k hudobným dielam k

použitiu uvedených typov predmetov ochrany formou verejného prenosu. Žalovaný však nezískal súhlas
autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobno-dramatickým, choreografickým,
audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam
úžitkovéhoumenia,ktorénevyhnutneboliamuselibyťsúčasťouverejnéhoprenosu.Vzáverevyjadrenia
žalobca uviedol, že súd prvej inštancie nepochybil a žiadal, aby v napadnutej časti bol rozsudok súdu

prvej inštancie potvrdený, zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov.

4.Krajskýsúd,akosúdodvolací(§34CSP),preskúmalvecvrozsahuvymedzenomvpodanomodvolaní
(§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) a postupom bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 CSP
odvolaním napadnutý rozsudok v jednotlivých výrokoch potvrdil podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP

ako vecne správny a vo zvyšnej časti ponechal rozsudok nedotknutý.

5. Pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci, v
tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v
takomto prípade nie je potrebné opakovať (ustanovenie § 387 ods. 2 CSP), keď ani zo strany odvolateľa

neboli v priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvej
inštancie v dôvodoch napadnutého rozhodnutia.

6. Pri aktívnej vecnej legitimácii žalobcu súd poukazuje na ustanovenie § 78 ods. 5, § 79 ods.
1 a § 81 ods. 1 písm. i), ako aj § 84 ods. 1 autorského zákona, pričom udelenie oprávnenia

žalobcovi Ministerstvom kultúry SR na výkon kolektívnej správy je nesporné. Zároveň legislatívna
formulácia „domáhať sa vo vlastnom mene v prospech nositeľov práv nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia ...“ je dostatočne jasná vo vzťahu k oprávneniu žalobcu priamo uplatňovať dotknuté zákonné
nároky. Pokiaľ namietal odvolateľ, že žalobca nepreukázal, ktorých nositeľov práv zastupuje (len
predložil ich zoznam na CD nosiči), je potrebné uviesť, že povinnosť OKS uverejniť na svojom webovom

sídle zoznam nositeľov práv, ktorých zastupuje, bola zavedená až zákonom č. 185/2015 Z. z., t. j. novým
autorským zákonom s účinnosťou od 01.01.2016, a teda na súdenú vec sa nevzťahuje. Odvolacia
argumentácia žalovaného, že spochybňoval autorov, ktorých má žalobca zastupovať, je príliš všeobecná
na to, aby bola spôsobilá podmieniť odlišný postoj odvolacieho súdu v dotknutej otázke. Bezpredmetnoujeodvolacianámietka,žežalobcanepreukázal,ktorýchkonkrétnychnositeľovprávavakomkonkrétnom
rozsahu zastupuje vo vzťahu k žalovanému. Tento prístup odvolateľa indikuje nepochopenie princípu
kolektívnej (nie individuálnej) správy práv. Žalovaný v podstate požaduje, aby žalobca ako OKS v zmysle

autorského zákona špecifikoval jednotlivé nároky jednotlivých oprávnených osôb. Uvedené by práve
bolo v rozpore s kolektívnou ochranou práv. Odvolací súd ďalej uvádza, že predmetom tohto konania
nie je určenie primeranej odmeny za získanie licencie. Žalovaný sa nezmienil o tom, že má možnosť
domáhať sa podľa § 82 ods. 1 autorského zákona určenia obsahu licenčnej zmluvy, a teda aj výšky
odmeny, ktorú možnosť však nevyužil. U žalovaného nie je možné vychádzať zo záverov, že o povinnosti

uzatvoriť licenčnú zmluvu nevedel. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že sám uviedol, že jednal
individuálne,respektíveprostredníctvomzástupcu(ZHRSR)sožalobcomouzatvoreníhromadnej,resp.
kolektívnej licenčnej zmluvy. K jej uzatvoreniu nedošlo iba pre nedostatok dohody o výške odmeny.
Pokiaľ namietal výšku odmeny, resp. bezdôvodného obohatenia, spôsob jej určenia vychádza zo
zákonnej úpravy, preto nie je možné túto posudzovať ako v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ odvolateľ
poukazoval na nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, v danej spojitosti je nutné zdôrazniť,

že nie je porušením práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako neoddeliteľnej súčasti
základného práva na spravodlivý proces, ak odôvodnenie napádaného rozhodnutia nekorešponduje
s predstavami niektorej zo strán sporu. Intenzitu zásahu spôsobilú privodiť porušenie ústavných
(základných) práv dosahuje len odôvodnenie, ktoré neuvádza žiadnu argumentáciu, prípadne také,
ktorého dôvody sú zjavne protirečivé, alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, alebo ak sú

tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (napr. I. ÚS 344/10).
Odôvodnenie preskúmavaného rozsudku takúto charakteristiku nespĺňa.

7. Pretože odvolanie nepovažoval súd druhej inštancie za dôvodné, ani nezistil nedostatky v postupe
okresného súdu, na ktoré prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), v meritórnej časti napadnutý

rozsudok potvrdil ako vecne správny, vrátane výroku o trovách prvoinštančného konania, keď súd
náležite aplikoval zásadu úspechu v spore (§ 255 ods. 1 CSP).

8. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP,
keď priznal žalobcovi ako úspešnému v odvolacom konaní voči žalovanému, ktorý nebol úspešný v

odvolacom konaní, nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu (100 %).

9. Toto rozhodnutie Krajského súdu v Žiline bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2
mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval
v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha

(dovolací návrh) (§ 428 CSP).