Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. apríl 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 24Co/8/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116222319
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eliška Wagshalová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8116222319.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Elišky Wagshalovej a členov
senátu JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Martina Barana, v spore žalobcu v spore žalobcu: S. H.,
J.. XX.XX.XXXX, G. G. XX, XXX XX K., zastúpený: JUDr. Ambróz Motyka, advokátska kancelária,
Námestie SNP 7, Stropkov, proti žalovanému: Endepro, s.r.o. v likvidácii, so sídlom Mlynské nivy, 821 09
Bratislava 2, IČO: 35 805 731, právne zastúpený De minimis, spol. s.r.o., so sídlom Lovinského 22, 811

04 Bratislava, IČO: 36 868 949, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Prešov sp. zn. 8Csp/146/2016-73 zo dňa 9.8.2017 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vec vracia súdu 1.inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

Predmet konania

1. Žalobca sa uplatnenou žalobou domáha vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 172 Eur a
náhrady trov konania.

Obsah napadnutého rozhodnutia

2. Okresný súd Prešov ako súd prvej inštancie (ďalej len ,,súd“) rozhodol, že cit.:

„I. Žalobu z a m i e t a.

II. Žalovaný m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.“

3. Vychádzal zo zisteného skutkového stavu, podľa ktorého strany uzavreli dňa 29.8.2011 formulárovú

zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorou žalovaný poskytol žalobcovi spotrebiteľský úver na základe
zákona č. 129/2010 Z.z. vo výške 200,- Eur za administratívny poplatok 40,20 Eur a s dohodnutou
úrokovou sadzbou 23,57 % p.a.. Žalobca sa tak zaviazal žalovanému zaplatiť sumu 269,- Eur a to v
60. týždenných splátkach vo výške 4,49 Eur, pričom posledná splátka predstavovala 4,09 Eur. V zmluve
sa ďalej uvádza, že úver sa poskytuje na dobu 60 týždňov a termín splatnosti poslednej splátky a teda
konečnej splatnosti úveru je siedmy deň 60. týždňa po dni uzavretia zmluvy. V zmluve je uvedená

aj RPMN vo výške 70,38 % a priemerná hodnota RPMN vo výške 45,11 %. Predpoklady použité na
výpočet RPMN sú uvedené na druhej strane príslušnej zmluvy. V ten istý deň obe strany uzavreli aj
zmluvu o zabezpečení splátok úveru, v ktorej sa uvádza, že poskytovateľ (žalovaný) sa zaväzuje, že
za odmenu bude počas platnosti danej zmluvy pravidelne poskytovať službu spočívajúcu v prevzatí
peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátky na základe zmluvy uzavretej medzi stranami a to za
celkovú odmenu 103,- Eur. Žalobca sa zaviazal túto odmenu splácať v 60. týždenných splátkach po 1,71

Eur, pričom posledná splátka predstavovala 2,11 Eur a to počas doby plácania spotrebiteľského úveru
uvedenej v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Podľa potvrdenia o doplatení pôžičky žalobca splatil dňa25.10.2011 poskytnutú pôžičku. Žalobca pri svojom výsluchu uviedol, že pracuje ako kamenár a peniaze
potreboval na živobytie, keďže v zime nepracoval. Pred uzavretím zmluvy o úvere, ktorá je predmetom
tohto konania, uzavrel v minulosti uzavrel so žalovaným asi 6-7 podobných zmlúv, na základe ktorých

mi boli poskytnuté peniaze. Manželka sa v roku 2015 dozvedela, že zmluvy ktoré uzavreli s touto
spoločnosťou sú neplatné a preto chce svoje peniaze späť, keďže považuje úrok v týchto zmluvách za
neprimeraný. Okolnosti uzavretia zmluvy zo dňa 29.8.2011 si presne nepamätal. Asi sa uzavrela v aute
zástupkyne žalovaného pred miestom jeho bydliska. Bolo mu vysvetlené, kedy a v akej výške má svoj
dlh splácať. Nepamätá si presne čo ešte okrem zmluvy o úvere podpisoval. Bolo mu však vysvetlené,

že svoj dlh bude splácať v hotovosti k rukám zástupkyne žalovaného, no nevedel však o tom, že za to
bude platiť osobitný poplatok. Žalobca ďalej uviedol, že väčšinu splátok úveru splácala jeho manželka.

4. Na zistený skutkový stav prijal právny záver, podľa ktorého súd mal za to, že zmluva o
spotrebiteľskom úvere nespĺňa náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z.z. ani §
9 ods. 2 písm. k/ citovaného zákona. Dobu trvania zmluvy nemožno posudzovať zhodne s termínom

splatnosti jednotlivých splátok, ktoré nemusia byť určené konkrétnym dátumom, pokiaľ podmienky
zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkosti a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok (rozsudok
Súdneho dvora EÚ C-42/15 zo dňa 9.11.2016). Aj podľa citovanej smernice teda počet splátok nemôže
predstavovať dĺžku trvania zmluvy, keďže počet splátok sa uvádza pri ďalšej spomínanej náležitosti
zmluvy. Žalobca by teda žalovanému mal vrátiť len sumu poskytnutého úveru 200 Eur, zaplatil mu však

242,48 Eur, keďže žalobca uvedené tvrdenie žalovaného nespochybnil. Táto suma však predstavuje
nielen splácanie úveru, ale aj odmenu zo samostatnej zmluvy o zabezpečení splátok úveru. Žalobca totiž
uzatvoril aj ďalšiu samostatnú zmluvu o zabezpečení splátok, hoci nadväzujúcu na úverovú zmluvu a v
zmyslenejmalžalovanémuzaplatiťodmenu103,-Eur.Vžalobesavšakžalobcavôbecnezaoberaltouto
zmluvou a nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia odôvodnil výlučne už citovanými zákonnými

ustanoveniami v súvislosti so zmluvou o úvere. Keďže, ako už súd uviedol, predmetom sporu bol len
nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia zo zmluvy o úvere a súd dospel k záveru, že úver je
bezúročný a bez poplatkový, čo znamená, že za úver by mal žalobca zaplatiť len 200,- Eur a zo zmluvy
o zabezpečení splátok úveru odmenu 103,- Eur, pričom doposiaľ žalovanému uhradil len sumu 242,48
Eur, avšak túto odmenu je potrebné výrazne redukovať vzhľadom na predčasné ukončenie zmluvy a to

na sumu 42,48 Eur, čo teda znamená, že k bezdôvodnému obohateniu žalovaného nedošlo. Žalovaný
vzniesol námietku premlčania, súd sa musel ňou zaoberať a dospel k záveru, že táto námietka bola
vznesenádôvodne. Súdzastávanázor,žetaksubjektívnaakoajobjektívnapremlčacialehotaplynieodo
dňa poslednej úhrady žalobcu t.j. 25.10.2011. Aj keď subjektívna lehota v zmysle zákona plynie od doby,
kedy sa oprávnený subjekt dozvedel o bezdôvodnom obohatení povinného subjektu a o jeho výške,

túto vedomosť je potrebné odvíjať od toho, kedy žalobca získal vedomosť o skutkových okolnostiach, z
ktorých možno vyvodiť toto bezdôvodné obohatenie. Nie sú teda vôbec relevantné jeho právne znalosti,
teda či vedel o príslušnej právnej úprave alebo judikatúre súdov. Žalobca sa o skutkových okolnostiach
bezdôvodného obohatenia dozvedel v čase doplatenia úveru, teda 25.10.2011 a je nemysliteľné, aby
súd akceptoval jeho názor o plynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty až od marca 2016, kedy

sa údajne dozvedel o bezdôvodnom obohatení na základe právnej analýzy od Združenia na ochranu
občana spotrebiteľa HOOS, teda po viac ako 4 rokoch. Takéto ponímanie začiatku plynutia subjektívnej
premlčacej lehoty je neakceptovateľné a znamenalo by, že ustanovenie § 107 ods. 1 Občianskeho
zákonníka je zbytočné, keďže každý oprávnený subjekt by si začiatok plynutia tejto lehoty prispôsobil
tak, aby nárok premlčaný nebol, keďže posúdenie by záviselo len od jeho tvrdenia. Uplatnený nárok

však súd považuje za premlčaný aj v dôsledku uplynutia objektívnej premlčacej lehoty, ktorá je podľa
súdu trojročná. Dôkazné bremeno o úmysle (či už priamom alebo nepriamom) žalovaného bezdôvodne
sa obohatiť na úkor žalobcu, bolo na žalobcovi. Priamy úmysel je podľa názoru súdu v danom prípade
nemožné preukázať. O nepriamy úmysel ide, ak sa žalovaný nechcel priamo bezdôvodne sa obohatiť,
ale pre prípad, že k tomu dôjde, bol s tým uzrozumený. Súd zastáva názor, že je potrebné pri posúdení

dĺžky objektívnej premlčacej lehoty rozlišovať o aký nedostatok zmluvy spôsobujúci vznik bezdôvodného
obohatenia sa jedná. Je rozdiel, ak veriteľ neuvedie v zmluve vôbec niektorú povinnú náležitosť zmluvy o
spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona, pri ktorej objektívne nie je spochybniteľný jej nedostatok (napr.
úroková sadzba alebo RPMN) a iné je, ak subjektívne môže sa vyjadrenie určitej náležitosti zmluvy
vykladať rôzne. O takýto prípad ide aj pri náležitosti týkajúcej sa konečnej splatnosti úveru a termínu jeho

splatnosti.Žalovanýjupoňaltak,žepostačíuviesťpočettýždňov.Akoužsúduviedol,súdnapraxpritejto
otázkeniejejednotnáaniektorésúdypovažujúzapostačujúceuvedeniepočtutýždňov,keďževýpočtom
sa predsa len dá zistiť do kedy sa má úver splácať. Pokiaľ teda aj súdy pripúšťajú spomínaný výklad,
potom nemožno dospieť k záveru, že žalovaný sa úmyselne dopustil konania (chybným uvedenímspornej náležitosti zmluvy), ktorým sa bezdôvodne obohatil. Dôkazné bremeno na preukázanie úmyslu
žalovaného bezdôvodne sa obohatiť je na žalobcovi, ten v tomto smere neprodukoval žiadny dôkaz a
preto súd vychádzal z trojročnej objektívnej premlčacej lehoty plynúcej od poslednej úhrady žalobcu.

Taktiež je potrebné podotknúť, že žalobca si v minulosti od žalovaného viackrát požičal, z čoho možno
vyvodiť, že mu bolo známe, akým spôsobom bude vyjadrená konečná splatnosť predmetného úveru
a zistiť si tak dátum, kedy nastane. Nebolo preukázané, že by sa žalovaný úmyselne bezdôvodne
obohatil. Subjektívna aj objektívna premlčacia lehota začala teda plynúť 25.10.2011 a keďže žaloba
bola podaná na súde až 31.10.2016, z dôvodu premlčania ju súd zamietol s poukazom na § 100 ods.

1 Občianskeho zákonníka. Podľa citovaného ustanovenia právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe
v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak
sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Po ukončení zmluvy zanikajú
práva a povinnosti zmluvných strán vyplývajúce z príslušnej zmluvy a teda nemôže už dochádzať k
porušeniu práv a povinností ustanovených predpismi s cieľom ochrany spotrebiteľa. Je nemysliteľné,
že by po niekoľkých rokoch od zániku zmluvy (napr. 50 rokoch) si spotrebiteľ zmyslel podať žalobu

o vyslovenie neprijateľnej zmluvnej podmienky a súd by sa musel jej skúmaním zaoberať. Súčasná
právna úprav pritom za účelom naplnenia cieľa smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách zaviedla osobitné súdne konanie o abstraktnej kontrole v
spotrebiteľských veciach v § 301 až 306 CSP. Účelom tejto právnej úpravy je prispieť k zjednoteniu
judikatúry v spotrebiteľských veciach a k prehľadnosti systému právnej ochrany spotrebiteľa. Predíde

sa ňou tomu, aby súdy rôzne posudzovali tú istú zmluvnú podmienku.

5. Aplikoval ustanovenia § 37, § 39, § 41, § 52, § 107, ods. 1,2 § 451, ods. 1,2, § 456 OZ, § 2, § 9,
§ 11 zákona č. 129/2010 Z.z..

6. O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1Civilného sporového poriadku a
úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.

Obsah odvolania

7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací
súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie, resp. zmenil a žalobe v
celom rozsahu vyhovel. Právny názor súdu ohľadom určenia začiatku plynutia subjektívnej premlčacej
doby považuje za nesprávny. Žalobca nemá právnické ani ekonomické vzdelanie a ako priemerný
spotrebiteľ nemal ani tušenie o tom, že existuje dôvod, pre ktorý je nevyhnutné považovať celkové

náklady spotrebiteľského úveru za neplatné. Žalobca ako spotrebiteľ uzatváral so žalovaným zmluvu o
spotrebiteľskom úvere v dobrej viere a dôvodne očakával, že tento ako profesionál na finančnom trhu
koná so znalosťou možného a dovoleného, čo by zodpovedalo jeho poctivému prístupu v podnikaní.
O tom, že žalobcovi vzniklo bezdôvodné obohatenie, pretože výška nákladov úveru je objektívne
neobhájiteľná sa skutočne dozvedel až od združenia HOOS v marci 2015 (prehlásenie Združenia HOOS

je súčasťou súdneho spisu). Žalobca ako spotrebiteľ súc donútený svojou reálnou sociálnou situáciou
uzatvoril spotrebiteľský úver, ktorý bol žalovaným klamlivo (nezahrnutím poplatku za zabezpečenie
splátok úveru do RPMN) prezentovaný ako úver ekonomicky (pre spotrebiteľa) atraktívny (výškou
úrokovej sadzby), ale v skutočnosti išlo o úver ekonomicky (pre spotrebiteľa) veľmi nevýhodný a drahý.
Vo všeobecnosti možno konštatovať, že aj úver ekonomicky nevýhodný a (pre spotrebiteľa) drahý môže

byť úverom spĺňajúcim kritéria akceptovateľnosti za predpokladu, že úverová zmluva a prípadne aj
zmluvy na ňu nadväzujúce spĺňajú všetky zákonné náležitosti, nebola uzatvorená po použití nekalej
praktiky a výška úrokovej sadzby (aj výška RPMN) je spoločensky únosná (akceptovateľná) a hlavne
pravdivá. Žalobca sa skutkové okolnosti o dôvode neplatnosti celkových nákladov úveru dozvedel
najskôr v marci 2015 od spotrebiteľského združenia, preto konštatovanie súdu, že neznalosť zákona

neospravedlňuje je v spotrebiteľskom právnom prostredí ovládanom prvkom kontraktačnej mocenskej
prevahy dodávateľa neakceptovateľné. Žalobca namieta, že žalovanému zaplatil len 242,48 EUR a toto
tvrdenie žalovaného spochybnil v podaní z 09.08.2017, ktoré predložil na pojednávaní toho istého dňa.
Od začiatku konania stále tvrdí, že zaplatil žalovanému 372,- EUR a o tejto skutočnosti predložil súdu
potvrdenievystavenéžalovaným.Žalovanývosvojompísomnomvyjadrenídoručenomsúdu05.12.2016

tvrdí, že žalobcovi bola poskytnutá zľava 129,52 EUR za predčasné splatenie úveru, ale o tomto
tvrdení nepredložil žiaden dôkaz. Na druhej strane treba zdôrazniť, že žalovanému bolo doručené aj
potvrdenie o zaplatení pôžičky vo výške 372,- EUR a voči tomuto dôkazu na pojednávaní 09.08.2017
„nevzniesol žiadne výhrady a pripomienky". Rovnako je vykonanému dokazovaniu nezodpovedajúcetvrdenie súdu, že žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia vychádza len z úverovej zmluvy. Už
v žalobe je totiž celkom zrejme vymedzené skutkovo, že bezdôvodné obohatenie sa požaduje ako
rozdiel medzi sumou poskytnutého úveru a sumou žalobcom zaplatenou (200,- EUR titulom poskytnutej

sumy za úver, ktorý považujeme za bezúročný a bezpoplatkový + sumou 103,- EUR zo súvisiacej
zmluvy o zabezpečení splátok + sumou 69,- EUR za úroky a administratívny poplatok). Za nesprávny
považuje žalobca aj názor súdu o uplynutí objektívnej premlčacej lehoty. Súd žiadnym spôsobom
neodôvodnil,prečovkonanížalovanéhonevidelanilennepriamyúmyselzískaťbezdôvodnéobohatenie
napriek podrobnej právnej argumentácii žalobcu v jeho vyjadrení zo dňa 09.08.2017, ktorá bola

prezentovaná aj na pojednávaní dňa 09.08.2017. Ako úmyselné súd nevyhodnotil (taktiež sa tým
nezaoberal) ani klamanie spotrebiteľa pri uvádzaní nesprávnej výšky RPMN (skutočná RPMN je na
extrémnej úrovni 228,66 %). Vyplývajúc z genézy spotrebiteľských zmlúv a podnikateľskej činnosti
žalovaného je evidentné, že hoci sa po faktickej a skutkovej stránke pri poskytovaní spotrebiteľských
úverov a spôsobe inkasovania splátok žalovaným v zásade nič nezmenilo, tak žalovaný vzhľadom na
legislatívne zmeny v snahe zachovať si neprimeraný zisk vytvoril nový osobitný druh zmluvy (zmluva o

zabezpečení splátok úveru), ktorou formálne (v spotrebiteľskej zmluve) znížil extrémnu úroveň RPMN
do zákonného limitu. Skutočná RPMN však zostala zachovaná v zásadne rovnakej výške prevyšujúcej
220 %. Súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 09.08.2017 uznesením nepripustil zmenu žaloby o
určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorú žalobca navrhol podaním zo dňa 09.08.2017.Takýmto
nesprávnym procesným postupom súd prvej inštancie znemožnil žalobcovi realizáciu jemu patriacich

procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces (§ 365
ods. 1 písm. b). Rovnako je nevyhnutné konštatovať, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie o
nepripustenízmenyžaloby,ktorépredchádzalonapadnutémurozsudkumávadunesprávnehoprávneho
posúdenia a táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. (§ 365 ods. 2 CSP). Pripustenie
zmeny žaloby vyplývalo zo skutkového stavu popísaného priamo v žalobe, ako aj v podaní zo dňa

09.08.2017. Výsledky doterajšieho dokazovania boli celkom jednoznačne podkladom pre konanie o
zmenenejžalobe,nakoľkouplatnenýnárokzprevažnejčastivychádzaprávezneprijateľnýchzmluvných
podmienok.

8. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

Hodnotenie odvolacieho súdu

9. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (zákon č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1

a 2 C.s.p., vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania
(§ 385 C.s.p. a contrario) tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu
Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu je dôvodné.

10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

K charakteru Zmluvy o zabezpečení splátok

11. Súd svoj záver o nemožnosti prijatia záveru o bezdôvodnom obohatení žalovaného oprel o
skutočnosť, že bezdôvodné obohatenie predstavuje plnenie zo samostatnej zmluvy o zabezpečení
splátok, ktorú žalobca v žalobe nevymedzil. V súvislosti s charakterom Zmluvy o zabezpečení
pohľadávokjepotrebnépoukázaťnapísomnépripomienky Európskejkomisievkonaní ZdeněkSobotka
protiProvidentFinancialpodčíslomC-372/14podľaktoréhoSmernicaRady87/102/EECsamávykladať

v tom zmysle, že súčasťou celkových úverových nákladov pre spotrebiteľa na účely výpočtu RPMN je aj
odmena za hotovostné preberanie splátok úveru a to bez ohľadu na výšku uvedeného poplatku ako aj na
skutočnosť, či mal spotrebiteľ v tejto veci skutočnú slobodu voľby a v bode 2., že Smernica 2005/29/ES
samávykladaťvtomzmysle,žetakétokonanieveriteľa,akpredkladáspotrebiteľovizmluvnépodmienkytakým spôsobom, že poskytne údaj o RPMN, ktorej súčasťou nie sú náklady na doplnkovú službu ako je
tá vo veci samej, treba kvalifikovať ako klamlivú obchodnú praktiku, pokiaľ zapríčiňuje alebo je spôsobilá
zapríčiniť, že priemerný spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodne transakcii, ktoré by inak neurobil.

12. Postup žalovaného, ktorý so spotrebiteľom uzavrie zmluvu o spotrebiteľskom úvere a zároveň
zmluvu o poskytnutí „služby“ spočívajúcej v správe úveru z úverovej zmluvy za odmenu vo výške
ktorá dosahuje v danom prípade viac ako 50% výšky poskytnutého úveru je jednoznačne potrebné
hodnotiť ako nekalú obchodnú praktiku, ktorou sa žalovaný uzavretím zmluvy v priamom rozpore s

právnou úpravou docieliť dosiahnutie zákonom nedovolenej odmeny za finančné prostriedky poskytnuté
spotrebiteľovi. V súlade so stanoviskom Európskej komisie v citovanej právnej veci je potrebné plnenie z
tejto „doplnkovej služby“ započítať do celkových nákladov spotrebiteľa zo zmluvy o úvere, ktorú žalovaný
so spotrebiteľom uzavrel. Je jasné, že žalovaný poskytuje úvery svojim klientom za neprimeraných
podmienok, a stalo sa tak, aj v prípade tejto veci, kde celková odplata, ktorú žalovaný na základe zmluvy
požadoval zaplatiť od žalobcu predstavovala neuveriteľných 57%. O to viac by sa uvedená zvýšená

ochrana mala uplatniť v prípade, keď konanie podnikateľského subjektu je zreteľne a nepopierateľne
v rozpore s právnou úpravou, ako tomu je v prípade konania žalovaného ( uznesenie Krajského súdu
Trnava , sp.zn. 23Co/231/2017)

13. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Národnej banky Slovenska, orgánu dohľadu príslušnému

podľa § 23 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., č. sp.: NBS1-000-001-402, č. z.: 100-000-052-913 ktorým
žalovanému bola udelená pokuta 90.000 Eur a zákaz používať nekalú obchodnú praktiku, konkrétne
klamlivé konanie podľa ustanovenia § 8 ods. 1 písm. d) zákona č. 250/2007 Z. z., spočívajúcu v tom, že
v zmluvách o úvere, spolu s ktorými uzatvára zmluvu Komfort alebo zmluvu s obdobným predmetom,
nezaráta náklady spotrebiteľa zo zmluvy Komfort alebo zo zmluvy s obdobným predmetom do celkových

nákladov spotrebiteľa pre účely výpočtu RPMN a odplaty podľa osobitného predpisu, v dôsledku čoho
by v týchto zmluvách uvádzal RPMN a odplatu podľa osobitného predpisu v nižšej než skutočnej výške,
čím by uviedol nepravdivú informáciu vo vzťahu k cene, čo by mohlo zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí
rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil.

14. Vzhľadom k uvedeným dôvodom a vzhľadom k tomu, že žalovaný použitím nekalej obchodnej
praktiky uzavrel so žalobcom ako aj tisíckami ďalších spotrebiteľov zmluvu, ktorej účelom je obísť
ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, a ktorej súčasťou sú náklady spotrebiteľa vyplývajúce z úverovej
zmluvy, ktorú s ním dodávateľ uzavrel, nie je možné takúto zmluvu považovať za samostatnú zmluvu,
na ktorú sa nevzťahujú ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, ale ako súčasť zmluvy o úvere a plnenie, na

ktoré sa v nej spotrebiteľ zaviazal je potrebné započítať do celkových nákladov spotrebiteľa v súvislosti
s úverovou zmluvou. RPMN spotrebiteľa pri tomto postupe predstavuje 228,66%. Táto extrémna výška
podľa nározu odvolacieho súdu je v hrubom rozpore s dobrými mravmi.

K otázke premlčania

15. Súd prvej inštancie vychádzal pri posúdení premlčania z ustanovenia § 107 OZ, na ktoré odvolací
súd odkazuje. Ako začiatok plynutia objektívnej aj subjektívnej premlčacej doby stanovil deň poslednej
úhrady žalobcu, t.j. 25.10.2011.

16. Odvolací súd rešpektujúc rozličnosť názorov súdov pri posudzovaní začiatku plynutia subjektívnej
premlčacej doby poukazuje na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v
Prešove zo dňa 20.2.2018 podľa ktorého za rozhodujúci pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej
doby pre uplatnenie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia podľa § 107 ods. 1 OZ
treba považovať deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade dozvie o tom, že na jeho úkor

došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal. Vyžaduje sa skutočná, nielen predpokladaná
vedomosť oprávneného o skutkových okolnostiach zakladajúcich bezdôvodné obohatenie a ktoré sú
predpokladom uplatnenia práva na súde. Čas, kedy spotrebiteľ plní , je významný na účely objektívnej
premlčacej doby (od kedy k bezdôvodnému obohateniu ,,došlo“) a nemožno ho bez ďalšieho spájať so
začiatkom subjektívnej premlčacej doby len s poukazom na povinnosť poznať právo. Každý a teda aj

spotrebiteľ je povinný poznať právo, no žiadny spotrebiteľ nemá povinnosť vedieť právo aj aplikovať.
Tvrdenie spotrebiteľa o skutočnosti, na základe ktorej sa dozvedel o vzniku bezdôvodného obohatenia
však aj spotrebiteľ musí preukázať a súd v súvislosti s tým umožní dodávateľovi použiť jeho procesné
prostriedky. Odvolací súd v prejednávanej vecí nevidí dôvod na odklon od tohto stanoviska.17. Podstatné pre posúdenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby teda má moment, kedy
sa dotknutá osoba dozvie, že plniť nemala a nie že plnila. Z nateraz zisteného skutkového stavu

vyplýva tvrdenie žalobcu o tom, že o bezdôvodnom obohatení sa dozvedel od Združenia pre ochranu
spotrebiteľa HOOS. Žalobca na preukázanie svojho tvrdenia bude musieť preukázať relevantný dôkaz.
Ako vyplýva z početných rozhodnutí súdov, pre začiatok plynutia subjektívnej doby je rozhodujúce
poznanie skutkových okolností (ani nie tak právneho posúdenia ), no okolností nie zo zmluvy, ale
okolností z porušenia práva, v danom prípade z bezdôvodného obohatenia (okolnosť, že došlo k

porušeniu zákona, o výške bezdôvodného obohatenia a príčinnej súvislosti medzi prvými dvoma
okolnosťami). Zdá sa teda, že nepostačujú pochybnosti, ale ,,dozvedenie" sa o skutkových okolnostiach
bezdôvodného obohatenia. Javí sa, že prehlásenie Združenia na ochranu spotrebiteľa HOOS ( čl. 69)
svojim obsahom môže ako dôkaz obstáť.

18. Vo vzťahu k začatiu plynutiu objektívnej premlčacej doby je záver súdu správny a otázna je

jej dĺžka. V danej právnej veci bezdôvodné obohatenie vzniklo z neprijateľnej zmluvnej podmienky
(uvedenienesprávnejvýškyRPMN,úrokovejsadzby), azpoužitianekalejobchodnejpraktiky(uvedenie
nepravdivej informácie vo vzťahu k cene služby). Odvolací súd má za to, že použitie nekalej obchodnej
praktiky pri uzatvorení zmluvy je konaním, ktoré svedčí úmysle dodávateľa obísť zákonné ustanovenia
o ochrane spotrebiteľa a úmysle sa na jeho úkor bezdôvodne obohatiť.

19. Z uvedených dôvodov a z dôvodu potreby doplnenia dokazovania vo vzťahu k výške uplatneného
nároku má odvolací súd sa zo, že boli naplnené podmienky v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. na
zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci na ďalšie konanie súdu prvej inštancie.

20.Zobsahuodvolaniažalobcuvyplývaajjehonámietka,ženebolisplnenépodmienky,abysúdzamietol
návrh žalobcu na rozšírenie žaloby. Rozhodnutie súdu o zmene je upravené v § 142 CSP. O pripustení
zmeny žaloby súd rozhoduje uznesením (§ 234 ods. 1). Proti uzneseniu o pripustení alebo nepripustení
zmeny žaloby nie je prípustné odvolanie (§ 357). Otázka správnosti, či nesprávnosti postupu súdu, ktorý
nepripustil zmenu žaloby teda nemôže byť predmetom prieskumu v odvolacom konaní.

21. Nie je však možné stotožniť sa so záverom súdu, že žalobca nemá na určení neprijateľnosti
zmluvnej podmienky naliehavý právny záujem. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že v danom
prípade bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu naliehavého právneho záujmu
nespočíva na žalobcovi, keďže tento vyplýva priamo zo zákona. Zo samotného zákonného ustanovenia

§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva právny záujem žalobcu ako spotrebiteľa na určení
neplatnosti neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorá spôsobuje nerovnováhu v postavení účastníkov
tohto konania a predmetnej spotrebiteľskej zmluvy. Platí, že členské štáty zabezpečia, aby nekalé
podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa
podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto

podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok
(článok 6 bod 1Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách). Spotrebiteľ má právo, aby jeho právne postavenie nebolo spochybňované existenciou
neprijateľnej zmluvnej podmienky a v tomto slova zmysle nie je rozhodné, či dochádza aj k uplatneniu
práv na plnenie vyplývajúcich z takejto neprijateľnej podmienky (posudzuje sa, či zmluvná podmienka

je z objektívneho hľadiska spôsobilá negatívne zasiahnuť do práv spotrebiteľa), ako ani to, kedy sa
spotrebiteľ domáha určenia zmluvnej podmienky za neprijateľnú. Žalobkyňa v postavení spotrebiteľky
má zákonné právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách v zmysle
§ 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. (každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými
podmienkami v spotrebiteľských zmluvách), z čoho taktiež naliehavý právny záujem na požadovanom

určení vyplýva. Uvedené je v súlade s judikatúrou Európskeho súdneho dvora a ochranou spotrebiteľa
ako slabšej zmluvnej strany.

22. Úlohou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní považovať Zmluvu o zabezpečení splátok úveru
za súčasť zmluvy o úvere a odmenu v nej dohodnutú za súčasť nákladov spotrebiteľa v súvislosti

s uzavretou úverovou zmluvou, posúdiť jej platnosť ( § 39 OZ) zaoberať sa nepriamym úmyslom
žalovaného nadobudnúť od žalobcu plnenie zo zmluvy po použití nekalej obchodnej praktiky, umožniť
stranám procesné práva v súvislosti s novým názorom na začiatok premlčacej doby, novo posúdiť
subjektívnu premlčaciu dobu od momentu, kedy sa žalobca dozvedel o relevantných skutkovýchokolnostiach pre podanie žaloby, a teda o skutku nie zo zmluvy, ale o skutku z porušenia práva. Súd
svoju úvahu, ktorou sa bude riadiť náležite odôvodní. Jeho rozhodnutie musí zodpovedať zákonným
kritériám podľa § 220, ods. 2 C.s.p.

23. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie o náhrade trov konania, vrátane trov odvolacieho
konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.).

24. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).