Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 7. október 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/420/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2712206024
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 10. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2712206024.5

Uznesenie

Krajský súd v Trnave vo veci žalobcov: 1/ C. T., nar. XX. E. XXXX, bytom A. č. XX, 2/ D. T., rod. T.,
nar. X. K. XXXX, bytom A. č. XX, zastúpení advokátkou JUDr. Ing. Elena Divko, Skalica, Gorkého 1,
proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcov proti rozsudku
Okresného súdu Trnava z 18. júla 2013 č. k. 8C/164/2012-268 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu o zaplatenie sumy 10.000,- eur každému zo
žalobcov s 9% ročným úrokom z omeškania od 8. augusta 2012 do zaplatenia a trovy konania úspešnej
žalovanej nepriznal (pretože si ich náhradu neuplatnila). Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 3 ods.
1, § 4 ods. 1, § 9 ods. 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1 a § 27 ods. 1 zákona ZoZS (č. 514/2003

Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov).
Vecne zdôvodnil tým, že žalobcovia za obdobie od 1. júla 2004 do 16. februára 2011 boli už odškodnení
v dôsledku nesprávneho úradného postupu, ktorého sa dopustili súdy v konaní pred Okresným súdom
Skalica sp. zn 3C/25/2008 a to vyplatením finančného zadosťučinenia Ústavným súdom Slovenskej
republiky (ďalej len „ÚS SR“) sp. zn. ÚS I. 17/2011 z 13. apríla 2011, vo výške 12 000 eur každému
zo žalobcov, ktoré súd prvého stupňa kvalifikoval ako primerané odškodnenie aj podľa § 17 ods. 2

ZoZS. Zostávajúce posudzované obdobie od 17. februára 2011 do dňa vyhlásenia rozhodnutia (keďže
konanie vedené pod sp. zn. 3C/25/2008 nebolo právoplatne skončené) vyhodnotil súd prvého stupňa
neunesením dôkazného bremena žalobcov a to nepreukázaním nesprávneho úradného postupu súdov
v konaní sp. zn. 3C/25/2008, ktorý by odôvodňoval ich požiadavku na náhradu škody ako nemateriálnej
ujmy. Zdôraznil, že všeobecný súd nemá právomoc posudzovať porušenie ústavného práva občana na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (a takúto otázku pre posúdenie nároku zo zodpovednosti za

škodu nemôže riešiť ako otázku predbežnú). Konštatoval aj nepreukázanie druhého atribútu objektívnej
zodpovednosti za škodu a to existenciu škody ako nemateriálnej ujmy, ktorá mala spočívať v nemožnosti
riadneho užívania pozemku žalobcami a postavenia vinohradníckeho domčeka na tomto pozemku,
ďalej zdravotnými ťažkosťami (najmä žalobkyne v 2. rade, ktorá nepredložila ani lekárske potvrdenie o
zdravotnom stave). Žalobcovia tak nemohli preukázať ani posledný atribút zodpovednostného vzťahu a
to príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalobcovia s návrhom na jeho zmenu uložením povinnosti
žalovanej zaplatiť každému z nich 10.000,- eur s 9% ročným úrokom z omeškania od 8. augusta
2012 do zaplatenia. Odvolanie obsahovo odôvodnili nesprávnym právnym posúdením veci súdom
prvého stupňa. Argumentovali potrebou rozlišovania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa
čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky ( zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších zmien a

doplnení, ďalej len „Ústava SR“) a podľa § 17 ods. 2 ZoZS (priznané finančné zadosťučinenie ÚS SR
vychádzalo z porušenia základných práv a slobôd a náhrada nemajetkovej ujmy podľa ZoZS vyplýva zozodpovednostného vzťahu za nesprávny úradný postup). Obidva nároky preto vychádzajú z odlišného
skutkového základu a pre priznanie každého z nich sú stanovené rozdielne kritériá (ÚS SR posudzuje
výšku finančného zadosťučinenia podľa zložitosti veci, správania účastníka, postupu súdu a významu

konania pre sťažovateľa, zatiaľ čo všeobecný súd výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
určuje s prihliadnutím na osobu poškodeného, závažnosť vzniknutej ujmy i závažnosť následkov, ktoré
poškodenému vznikli). Ustanovenie § 9 ods. 2 ZoZS podľa názoru žalobcov nevyjadruje požiadavku
aby poškodení (žalobcovia) najprv uplatnili zbytočné prieťahy v konaní pred ÚS SR alebo u predsedu
súdu. Súd však prirodzene vychádza z rozhodnutia ústavného súdu, ak ním už bolo konštatované

porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Nesprávny úradný postup (spočívajúci
v zbytočných prieťahoch v konaní) podľa ZoZS nie je ale totožný s právom na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR. Vzhľadom k tomu, že u obidvoch riešených
právnychotázokideorozhodnutiepoprávnejstránkezásadnéhovýznamu,žalobcovianavrhli(vprípade
potvrdzujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu) vysloviť prípustnosť dovolania. Zdôraznili, že doposiaľ
nevyriešený súdny spor je prekážkou výstavby vinohradníckeho domčeka a je im preto upierané právo

na pokojný a šťastný život (žalobcovia mohli vyše 16 rokov užívať uvedenú stavbu, radovať sa z jej
pôžitkov, pestovania ovocných stromov, trávenia víkendu a prijímania návštev a rodiny). Žijú v malej
dedine, kde sa im všetci vysmievajú pre spor ktorý nikdy neskončí. Bola preukázaná aj príčinná súvislosť
medzi protiprávnym konaním a nemajetkovou ujmou, keďže strata šance užívať si radosť z doposiaľ
nepostavenej rekreačnej stavby je následkom nevydaného právoplatného rozhodnutia vo veci samej (o

určenie hranice pozemkov).

Žalovaná sa k odvolaniu žalobcov nevyjadrila.

Odvolací súd po zistení, že odvolanie podali včas účastníci konania proti rozhodnutiu, proti ktorému je

prípustné odvolanie (§ 201 a § 204 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach odvolania
žalobkyne (§ 212 ods. 1 O. s. p.) v spojení so závislým výrokom rozsudku o trovách konania (§ 212
ods. 2 písm. b/ 2 O. s. p.) a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) dospel k záveru, že
odvolanie je dôvodné.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (alebo nezákonným rozhodnutím)
podľa ZoZS je osobitnou zodpovednosťou, ktorá má objektívny charakter (vzniká bez ohľadu
na zavinenie). Súd prvého stupňa preto dôvodne skúmal naplnenie troch atribútov vzniku tejto
zodpovednosti, ktorými sú nesprávny úradný postup, existencia škody a príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a škodou. Dospel tiež k správnemu záveru, že nesprávnym úradným

postupom môže byť aj oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo
primeraných lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť
štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá
zodpovedá právu na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR
(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. júna 2010 sp. zn. 5 Cdo 126/2009). Dôvodne

mal potom za preukázané, že v skúmanom období (ktoré bolo náležite rozčlenené na dve etapy) od
1. júla 2004 do 16. februára 2011 žalobcovia preukázali naplnenie prvého atribútu zodpovednostného
vzťahu, spočívajúcom v nesprávnom úradnom postupe spôsobenom prieťahmi v súdnom konaní,
ktoré boli kvalifikované uvedeným spôsobom rozhodnutím ÚS SR (sp. zn. I. ÚS 17/2011 z 13. apríla
2011). Ten konštatoval porušenie základného práva žalobcov na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.,
ďalej len „Dohovor o ľudských právach“). Súd prvého stupňa sa však už vôbec nezaoberal ďalšími
dvomi atribútmi zodpovednostného vzťahu (existenciou ujmy a príčinnej súvislosti medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom ujmy) a následne ani jednotlivými kritériami určenými pre kvantifikáciu

výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (podľa § 17 ods. 3 ZoZS), uspokojac sa jednoduchým
konštatovaním o postačujúcom primeranom odškodnení žalobcov (za uvedené obdobie) vyplatením
finančného zadosťučinenia, priznaného vyššie uvedeným rozhodnutím ÚS SR.

Z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa postráda argumentáciu v uvedenom smere, chýbal

akýkoľvek argumentačný základ, ktorý by mohol odvolací súd preskúmať a napadnuté rozhodnutie je
v dôsledku uvedeného nepreskúmateľné. Právo na spravodlivý proces garantované článkom 6 ods. 1
Dohovoru o ľudských právach, ako aj článkom 46 ods. 1 Ústavy SR vyžaduje, aby rozhodnutia súdu
boli zdôvodnené a presvedčivé. Povinnosťou súdu je preto uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantnédôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil a ktoré sa musia týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky
rozhodnutia (III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06). Nerozlíšením nároku na primerané finančné zadosťučinenie
podľa článku 127 ods. 3 Ústavy SR a na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 17 ods. 2

ZoZS, súd prvého stupňa tiež vec nesprávne právne posúdil.

Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné
zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (článok 127 ods. 3 Ústavy SR
v nadväznosti na ústavu potom § 56 ods. 4 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii ÚS SR o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších zmien a doplnení), ktoré nemožno stotožniť
s odškodnením, teda s náhradou skutočnej škody, ušlého zisku alebo náhradou nemajetkovej ujmy
v peniazoch (podľa § 17 ods. 1, 2 ZoZS). Hoci možno odvodiť, že hodnota, na ktorej vznikla ujma v
obidvoch prípadoch, je základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (podľa článku
48 ods. 2 Ústavy SR a podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach), primerané finančné
zadosťučinenie nie je samostatným nárokom sťažovateľa na akési odškodnenie za prípadné prieťahy

v konaní príslušného štátneho orgánu ale má akcesorickú povahu a spočíva v nastolení spravodlivej
rovnováhy medzi poškodeným záujmom a protiprávnym správaním, s cieľom chrániť konkrétne
základné právo sťažovateľa a prostredníctvom tohto práva aj princíp právnej istoty (rozhodnutie ÚS SR
I. ÚS 235/03). Predstavuje sankciu, ktorú ÚS SR ako orgán ochrany ústavnosti na základe vlastnej
úvahy môže uložiť orgánu verejnej moci, ktorý vo svojej činnosti nedbá na dodržiavanie ústavného

práva. Ústavnému súdu však neprislúcha priznávať odškodné z dôvodu zodpovednosti za porušenie
článku 46 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným
postupom. Súčasne článok 127 ods. 4 Ústavy SR výslovne stanovuje, že zodpovednosť toho, kto porušil
práva a slobody podľa odseku 1, za škodu alebo inú ujmu, nie je rozhodnutím ústavného súdu dotknutá.

Zákonom ustanovujúcim podmienky a podrobnosti náhrady škody z titulu zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom (nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či
orgánu verejnej správy) je práve ZoZS. Z judikatúry ÚS SR tiež vyplýva odmietnutie odškodňovacieho
nároku v konaní pred ÚS SR., keďže nie je oprávnený rozhodovať o škode a inej ujme v dôsledku
porušenia práva alebo slobody podľa článku 127 ods. 1 Ústavy SR (I.ÚS 1/96, I. ÚS 5/98). Priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia nevylučuje vznik právne významného dôvodu na škodu a
inú ujmu za to isté správanie (a súčasne ak právo na odškodné nevznikne, nie je tým vylúčená
možnosť poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia). Žalobcovia preto dôvodne poukazovali
na potrebu rozlišovania uvedených dvoch nárokov ako aj na odlišnosť jednotlivých kritérií posudzovania
ich výšky (ÚS prihliada predovšetkým na zložitosť veci, správanie účastníka, postup súdu ako i význam

konania pre sťažovateľa a všeobecný súd primárne na demonštratívnym spôsobom vymedzené kritéria
v ustanovení § 17 ods. 3 ZoZS).

Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa ďalej vyplýva, že preskúmavané časové obdobie druhej
etapy, „nepokrytej“ rozhodnutím ÚS, od 17. februára 2011 do dňa vyhlásenia rozhodnutia, správne

posudzoval ako jeden celok. Prieťahy v súdnom konaní je treba považovať za protiprávny stav, v
každom okamihu ktorého dochádza k rovnakému porušovania práva účastníka konania na prejednanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR (prieťahy v konaní sú trvajúci
protiprávnym stavom až do právoplatného rozhodnutia veci v kmeňovom konaní a v každom okamihu
ich existencie dochádza k rovnakému porušovaniu toho istého práva). Preto pokiaľ bola v súdnom

konaní žalobcom spôsobená škoda prieťahmi, ktorých vznik spadal do obdobia pred novelou ZoZS
zákonom č. 412/2012 Z. z., avšak prieťahy pretrvávali aj po nadobudnutí účinnosti tohto zákona t.j.
po 1. januári .2013, treba žalobcami uplatnený nárok na náhradu škody posudzovať podľa ustanovení
ZoZS v znení tejto novely (uvedený záver možno dovodiť z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Cdo 107/2009 z 28. júla 2010). ZoZS s účinnosťou od 1. januára 2013 výslovne

stanovil, že všeobecný súd môže pristúpiť k priznávaniu náhrady škody (spôsobenej okrem iného
nesprávnym úradným postupom spočívajúcom v zbytočných prieťahoch v konaní alebo v nečinnosti pri
výkone verejnej moci) až v prípade, ak o existencii prieťahov bolo rozhodnuté oprávneným orgánom.
Jedná sa o taxatívne vymedzený okruh subjektov, ktorými sú okrem ÚS SR aj predseda súdu na
podklade vybavovania sťažnosti na prieťahy (prípadne žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na

prieťahy ), Európsky súd pre ľudské práva (ktorý rozhodol, že bolo porušené právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov) alebo disciplinárny súd (na základe právoplatného rozhodnutia vydaného v
disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za
následok prieťahy v súdnom konaní). V tejto druhej časti posudzovaného obdobia sa preto odvolací súdnestotožnil s gramatickým výkladom ustanovenia §9 ods 1,2 ZoZS obsiahnutom v odvolaní žalobcov,
pričom jeho záver o fakultatívnej možnosti vychádzať z právnym poriadkom ustanoveného mechanizmu
posudzovania prieťahov v konaní oprávnenými orgánmi, nie je správny, už vzhľadom na slovné spojenie

„možno vychádzať len“ (z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy oprávneným orgánom), ktoré
nepripúšťa inú alternatívu (pretože zákonodarca tu nepoužil alternatívny termín „možno vychádzať“).

Na právne normy v právnom štáte je nutné klásť požiadavky aj obsahové, keďže v materiálnom
právnomštátezaloženomnamyšlienkespravodlivostipredstavujúzákladnéprávakorektívakokobsahu

právnych noriem, tak aj k ich interpretácii a aplikácii (rozsudok NS ČR 28 Cdo 2061/2010 z 12. januára
2011). Interpretáciu podľa účelu a zmyslu právnej normy umožňuje objektívny teleologický výklad, ktorý
má jednoznačne prednosť pred prísne gramatickým výkladom. Článok 152 ods. 4 Ústavy SR výslovne
súdom ukladá pristupovať k výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov
ústavno-konformne. Aplikáciou tak klasických metód interpretácie (kam patrí aj metóda logická,
historická a systematická), ako aj modernejšou metódou ústavno-konformného výkladu je potrebné

pristupovať k výkladu preukazovania nesprávneho úradného postupu podľa § 9 ods. 1 ZoZS rovnako
aj pred účinnosťou jeho novely od 1. januára 2013. Uvedený záver obsahuje aj dôvodová správa (k
novele ZoZS zákonom č. 412/2012 Z. z.), podľa ktorej opačný výklad by znamenal existenciu niekoľkých
orgánov oprávnených v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku
zbytočných prieťahov. Znamenalo by to aj absurdný záver, že všeobecné súdy by preskúmavali postup

iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného prístupu
v súdnictve. Keďže vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni
zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov môžu byť aj súdy vyššieho stupňa, krajské súdy, Najvyšší súd SR, prípadne aj Ústavný súd
SR a v takomto prípade ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napríklad NS SR, okresný súd by mal

konštatovať, že jeho nadriadený orgán sa dopustil zbytočných prieťahov. Rozhodovanie podľa § 9 ods.
1 ZoZS nepredstavuje konanie, v ktorom súd zisťuje alebo vyslovuje právo relevantné na posúdenie
kmeňového konania (v takom prípade by šlo o neprípustné preskúmavanie formou ďalšieho procesného
prostriedku na ochranu práva). Preto žalobcov v takomto konaní zaťažuje povinnosť predložiť titul,
ktorý je výsledkom zákonom upravenej procedúry a obsahuje zistenie nesprávneho úradného postupu

(následne aj preukázanie existencie škody a príčinnej súvislosti). Prístup vybočujúci z tohto rámca
by vo svojich dôsledkoch smeroval k tomu, že súdy prvého stupňa podrobujú preskúmavaniu postup
najvyšších súdnych inštancií. Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí (IV. ÚS 471/2012 zo 7. mája 2013) v
súlade s doterajšou jeho judikatúrou (napríklad II. ÚS 182/06 a IV. ÚS 311/08) vychádzal z toho, že práve
v nadväznosti na vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľa podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach, sa otvára priestor na to, aby sťažovatelia
podali v súlade s ustanoveniami zákona ZoZS žalobu o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej
moci.

Keďže pod výkladom práva rozumieme „rekonštrukciu“ myšlienky obsiahnutej v zákone, ktorú umožňuje

aplikácia vyššie uvedených výkladových metód, je potrebné dovodiť aj ústavno-konformným výkladom
(obsahovo zhodným s tým, čo bolo aj explicitne zakotvené novelou ZoZS), že všeobecný súd môže
pristúpiť k priznávaniu náhrady škody podľa ZoZS po využití právnym poriadkom ustanoveného
mechanizmu oprávnených subjektov, legitimovaných posudzovať prieťahy v konaní.

Podľa § 221 ods. 1 písm. h/ a f./ O. s. p. preto odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa a vrátil mu vec na ďalšie konanie, keďže súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým,
že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, pričom jeho
postupom bola tiež žalobcom odňatá možnosť konať pred súdom.

V ďalšom konaní bude preto povinnosťou súdu prvého stupňa, v intenciách vyššie uvedených záverov
odvolacieho súdu, preskúmať nárok žalobcov ako občianskoprávny nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch podľa § 17 ods. 2 ZoZS (vychádzajúc z článku 46 ods. 3 a článku 127 ods. 4
Ústavy SR), z hľadiska naplnenia týmto zákonom stanovených podmienok pre vznik nároku na náhradu
nemajetkovejujmyvpeniazoch.Tedavovzťahukprvejetapeskúmanéhoobdobia(od1.júla2004do16.

februára 2011) posudzovaním preukázania atribútu existencie nemajetkovej ujmy na strane žalobcov a
následne príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou ujmou. Ak súd prvého
stupňa dospeje k záveru o preukázaní základu nároku, že na strane žalobcov došlo k ujme, spôsobenej
nesprávnym úradným postupom, konštatovaným v Náleze ÚS SR I. ÚS 17/2011 z 13. apríla 2011,túto ujmu konkretizuje (s odôvodnením z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prípadne prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy, v zmysle požiadaviek ustanovenia
§ 157 ods. 2 O. s. p.) a odôvodní príčinnú súvislosť vzniknutej ujmy s nesprávnym úradným postupom.

Po zistení a odôvodnení, v čom spočíva nemajetková ujma žalobcov za zistené zbytočné prieťahy v
kmeňovom konaní, za predpokladu existencie požadovanej príčinnej súvislosti medzi nemajetkovou
ujmou a zisteným porušením práva ako nesprávneho úradného postupu, posúdi výšku nemajetkovej
ujmy v peniazoch s prihliadnutím na príkladmo zákonom stanovené kritériá (osobu poškodeného,
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k ujme došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli

poškodenému v súkromnom a spoločenskom živote) ako aj ďalšie iné, ktoré budú relevantné pre
priznanie alebo nepriznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (primeranosť nemajetkovej ujmy
súd hodnotí, nie však ako totožný nárok s finančným zadosťučinením podľa článku 127 ods. 3 Ústavy
SR, aj možným porovnaním uplatňovaných nárokov žalobcov v konaní pred ÚS SR na základe sťažnosti
podľa § 127 ods. 1 Ústavy SR a odôvodnením opodstatnenosti ich požiadavky v uvedenom konaní).

V súlade so závermi odvolacieho súdu bude súd prvého stupňa postupovať aj vo vzťahu k
preskúmavaniu druhej etapy uplatňovaného nároku žalobcov (od 17. februára 2011) posudzovaním
či došlo k preukázaniu nesprávneho úradného postupu, ako protiprávneho stavu, v každom
okamihu ktorého dochádza k rovnakému porušovaniu práva účastníka konania na prejednanie veci
bez zbytočných prieťahov, s preskúmateľnou právnou argumentáciou, týkajúcou sa preukazovania

nesprávneho úradného postupu, ako prvého atribútu zodpovednostného vzťahu vo vzťahu k právnym
poriadkom ustanovenému mechanizmu posudzovania prieťahov v konaní a následné náležite preskúma
ajďalšieatribútyzodpovednostnéhovzťahuspôsobomvyššieuvedeným(atoexistenciuujmyapríčinnej
súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou ujmou). Aj v tejto časti písomného
vyhotovenia súdneho rozhodnutia bude súd prvého stupňa postupovať v súlade s ustanovením § 157

ods. 2 O. s. p. a preskúmateľným spôsobom vyjadrí skutkové zistenia a právne závery, na základe
ktorých vec posúdil a rozhodol.

Podľa § 224 ods. 3 O. s. p. ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvého stupňa a vráti mu vec na
ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci.

Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0 (čl. I § 3 ods. 9 posledná
veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.