Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 14. október 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/260/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7712215373
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7712215373.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudcov JUDr.
Táne Veščičikovej a JUDr. Andreja Šalatu, v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25,
Bratislava, IČO: XX XXX XXX, zast. advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4,
Bratislava, IČO: XX XXX XXX, proti žalovanej Slovenská republika, zast. Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, IČO: XX XXX XXX, o náhradu majetkovej škody vo
výške 6 398,52 € s prísl., a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2 020,67 € s prísl., o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Michalovce č.k. 5C/141/2012-117 z 28.10.2013

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalobca nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal.

Súd vychádzal z toho, že žalobca uplatnil škodu spôsobnú v exekučných konaniach. Žalobca podal na
súd dňa 27.9.2012 žalobu, ktorou sa domáhal voči žalovanému zaplatenia majetkovej škody vo výške 2
169,83 € a nemajetkovej ujmy vo výške 433,97 €, ako aj náhrady trov konania. Svoju žalobu odôvodnil
tým, že písomným podaním navrhol súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre svoju pohľadávku
vyplývajúcu zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX proti dlžníkovi E. J., nar. X.X.XXXX. Súdny exekútor
pridelil exekučnej veci číslo EX8855/2012 a následne požiadal súd o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Súd však napriek tomu, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je povinný rozhodnúť o
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia žiadosti,
rozhodol o žiadosti až dňa 31.8.2012, pričom exekučné konanie sa začalo 15.5.2012. Súd navyše
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie tak, že túto žiadosť zamietol, čím sa
tunajší súd podľa názoru žalobcu postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie
exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží.
Toto konanie bolo vedené na súde pod sp. zn. 5C/173/2012 a aj ďalšie exekúcie uviedol súd.
Všetky žaloby žalobca odôvodnil taktiež tým, že majetková škoda a nemajetková ujma vznikla žalobcovi
v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu, ktorý žalobca vidí v tom, že súd nevydal rozhodnutie
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia) v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, a taktiež
v tom, že súd rozhodnutím zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia
zákonných podmienok. Majetková škoda, ktorá je uvedená v jednotlivých žalobách, predstavuje náhradu
istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu
v občianskom súdnom konaní. Nemajetkovú ujmu si žalobca uplatnil preto, lebo samotné konštatovanie

porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv.
Súd na pojednávaní vykonal dokazovanie prečítaním listinných dôkazov v sopjených veciach (č.l. 44
spisu).
Zo spisu tohto súdu vedeného pod sp. zn. 5Er/434/2011 (žaloba pod bodom 1) vyplýva, že súdny
exekútor podal na súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 15.8.2011, pričom
exekučným titulom bol Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, sp. zn. SR 03627/11, oprávneným bol
žalobca, povinným bola Anna Tokárová a ďalšie spisy popisoval.
Súd citoval §§ 5, 6, 9, 17 zák. č. 514/2003 Z.z. a dôvodil, že na základe vykonaného dokazovania dospel
súd k záveru, že ani jedna z vyššie uvedených žalôb nie je dôvodná.
Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup, ktorý mal pri žalobách pod bodom 1 až 4 spočívať podľa žalobcu
v tom, že súd rozhodnutím zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia
zákonných podmienok, súd poukázal nato, že rozhodovaciu činnosť súdu nie je možné v zmysle § 9
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. považovať za nesprávny úradný postup súdu. Pri žalobe pod bodom 3
síce podal žalobca proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
odvolanie, avšak rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach bolo napadnuté uznesenie potvrdené.
Rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím,
ktorým by súd prekročil svoju právomoc, nakoľko súd o žiadosti rozhodoval podľa § 45 ods. 2, ods. 1
písm. b/, c/ zákona č. 244/2002 Z.z., v zmysle ktorého môže súd príslušný na exekúciu zastaviť exekučné
konanie, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky, aj bez návrhu a ani jednom prípade teda nemožno
považovať rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia za nezákonné.
Odsek 2 bol vložený do ustanovenia § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. zákonom č. 412/2012 Z.z. s účinnosťou
od 1.1.2013, pričom z dôvodovej správy k tomuto zákonu vyplýva, že súdne konanie nie je kompetentný
preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na
podklade ústavnej sťažnosti resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Opačný výklad by
znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať
postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade
škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by
to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom
uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre
rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu
porušiť právo fyzických a právnických osôb na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť
aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). V prípade, ak by sa zbytočných prieťahov
dopustil napr. Najvyšší súd SR, poškodený subjekt by sa mal obrátiť v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.
na okresný súd, aby konštatoval, že jeho nadriadený orgán sa dopustil zbytočných prieťahov.
Z vykonaného dokazovania pritom nevyplýva, žeby Ústavný súd Slovenskej republiky na základe
sťažnosti žalobcu rozhodnutím konštatoval, že bolo porušené právo žalobcu na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov v exekučných konaniach týkajúcich sa žalôb v spojených veciach tohto súdu.
Súd preto žalobu v celom rozsahu zamietol a pri rozhodovaní o trovách konania súd postupoval podľa
§ 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 2 O.s.p., žalovaný mal vo veci plný úspech, ale trovy nežiadal.

V podanom odvolaní navrhol žalobca s poukazom na vytknuté procesné chyby a argumentáciu zrušiť
rozsudok súdu a vec vrátiť na ďalšie konanie.
Súd sa dopustil v konkrétnych prípadoch viacerých omylov, keď konštatoval, že žalobcom namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, v odôvodnení však prezentované časové úseky tomu
nenasvedčujú. Súd bol bezdôvodne nečinný, spôsobil tak zbytočné prieťahy v konaní a nerozhodol o
návrhu žalobcu v zákonnej lehote. Nesprávny úradný postup exekučného súdu spočíva v niekoľkých
skutočnostiach a nielen v jednej z nich. Odvolanie odôvodnil ust. § 205 ods.2 písm.a/, v spojení s §
221 ods.1 písm.h/ O.s.p., § 205 ods.2 písm.c/, f/ O.s.p., lebo rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, o.i. vytýkal vady konania, lebo bola žalobcovi súdom odňatá možnosť konať
pred súdom, došlo k vadám, lebo rozhodoval vylúčený sudca a namietal aj to, že žalobca ako strana
konania nebol pred vynesením rozsudku oboznámený s písomným vyjadrením žalovaného k žalobe
a bolo mu to doručené až so samotným rozsudkom vo veci samej. V danej veci nebolo možné
rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, porušil tak právo žalobcu na kontradiktórny súdny proces.
Dodal v odvolaní, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia
poznateľný a nie je zrejmé, či šlo o listiny založené v exekučnom spise. Vec síce bola pridelená podľa
systému súdneho manažmentu sudcovi na prejednanie a rozhodnutie, avšak toho sudcu bolo potrebné
z konania vylúčiť (poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp.zn. 9NcC/48/2012). Nešlo iba o

jedno rozhodnutie. Nestrannosť sudcu je súčasťou pojmu zákonný sudca podľa čl. 48 ods.1 vety prvej
Ústavy Slovenskej republiky (III. ÚS 16/2010 Ústavný súd). Názor krajského súdu vo veci nestrannosti
pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu a Európskeho súdu pre
ľudské práva v Štrasburgu neobstojí a to aj preto, že žalobca podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie
jeho práva na nestranný súd.
O.i. namietal odvolateľ, že bolo porušené právo žalobcu na kontradiktórny proces a podotkol, že
súd ignoroval všetky tvrdenia žalobcu o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a
správy informačného systému. Ďalej zvýraznil, že nález Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 243/07 z
19.6.2008 uvádza jednoznačne, že súd musí dbať na presvedčivosť svojho rozhodnutia v odôvodnení,
argumentačne vyhodnotí svoje rozhodnutie tak, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako
závery, ku ktorým na základe premís dospel, boli pre širšiu právnickú verejnosť prijateľné, racionálne
a presvedčivé. Súd nevysvetlil vo svojom rozhodnutí, prečo nedošlo k porušeniu práv žalobcu na
prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky. O
návrhu nebolo rozhodnuté v zákonnom stanovenom čase a pre túto nečinnosť aj nesprávny úradný
postup nenašiel objektívne udržateľne vysvetliteľný dôvod. Súd prvého stupňa vydal rozhodnutie
vnútorne rozporné, síce zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje
rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujme žalobcovi, rozhodnutie založené na skutkovej a právnej
chybe súdu nie je v právnom štáte udržateľné, irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania
pohľadávky si žalobca zvolil, navyše podľa práva sú súdne rozhodnutia všeobecných súdov rovnocenné
s rozhodnutiami rozhodcovských súdov.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p., v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených
v § 214 ods.1 O.s.p. možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania), preskúmal rozsudok
v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1, 3 O.s.p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods.1, 2 O.s.p.,
lebo je vecne správny, súd správne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil a odôvodnenie
má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s odôvodnením rozsudku v celom rozsahu
stotožňuje, lebo dôvody rozsudku sú správne, na čom nič nemenia ani dôvody uvedené v odvolaní, lebo
žalobkyňa iba opakuje skutočnosti uvádzané už počas konania (tak ako aj v ďalších veciach, v ktorých
sa koná o hromadných žalobách) na súde prvého stupňa.

Ani jeden z uvedených odvolacích dôvodov nie je daný.

Žalobkyňou tvrdená vada konania podľa § 205 ods. 1 písm. a) O.s.p., t.j. že sa jej odňala možnosť konať
pred súdom, nebola zistená, preto tento odvolací dôvod nie je daný.
Námietka žalobkyne, že rozhodoval vylúčený sudca a nesprávne obsadený súd, teda že vec mala byť
prikázaná inému súdu, keď pripojil iné rozhodnutie krajského súdu k odvolaniu je neopodstatnená, je
síce založené uznesenie Krajského súdu v Trnave, ktorým Krajský súd v Trnave ako nadriadený súd
rozhodol tak, že sudcovia Okresného súdu Dunajská Streda sú vylúčení z prejednávania tam konanej
veci a vec bola prikázaná Okresnému súdu Galanta, avšak ušlo pozornosti žalobcu, že v konkrétnej
veci, kde rozhodoval nadriadený súd, o.i. sa všetci sudcovia vyjadrili tak, že vyslovili svoju zaujatosť,
lebo vykonávajú funkciu na okresnom súde, ktorý má byť subjektom, ktorý spôsobil žalobcovi škodu,
preto tak rozhodol.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O. s. p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci
súdom a to v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn.
musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne, lebo
nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho
posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, lebo príčinou nesprávnych skutkových zistení môže byť chybný
právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný
právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov
nie je v súlade s § 132 O. s. p., a to vzhľadom na to, že buď súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z
vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo
alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané. Nesprávne sú i
také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov, ide tu o situáciu keď je logický
rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov.

Ani dôvod podľa § 205 ods.2 písm.c/ O.s.p. nie je daný.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav,
to znamená vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného
právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny
právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval.
Keď je rozhodnutie súdu tak po skutkovej, ako aj právnej stránke nesprávne, pričom použitie správneho
ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu, v
takom prípade je odvolací súd nútený konštatovať, že súd nepoužil správny právny predpis a ak súčasne
nezistil riadne skutkový stav, musí také rozhodnutie iba zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie.

Súd použil správny právny predpis, správne ho i vyložil (z podradenia skutkového stavu pod právnu
normu vyvodil správne závery o právach povinnostiach účastníkov konania), pričom na vecnej správnosti
napadnutého rozsudku, na čom nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní.

Napokon so všetkými výhradami žalovanej uvádzanými v odvolaní sa súd riadne vysporiadal v
odôvodnení rozsudku.
Treba prisvedčiť argumentom žalovanej vo vyjadrení k žalobe.

Na dôvažok odvolací súd dopĺňa rozsudok súdu o dôvody, že v žiadnom prípade mu nebola odňatá
možnosť konať pred súdom vzhľadom na namietané vady konania, lebo žalobca mal doručené riadne
predvolanie vo veci, avšak sám rozhodol, že sa nezúčastní pojednávania, a preto mu ani vyjadrenie
žalovanej nemohlo byť doručené na pojednávaní, resp. mu bolo doručené neskôr až s rozsudkom,
nebolo tým porušené právo žalobcu na kontradiktórny súdny proces. O.i. nemôže namietať účastník
konania, že pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s listinnými dôkazmi, ak nebol prítomný na
pojednávaní. Preto treba prisvedčiť vyjadreniu žalovanej, ktoré je argumentačne presvedčivé, že ak
súd na pojednávaní aplikoval ust. § 101 ods.2 O.s.p., postupoval zákonne. Žalobca nemohol vytýkať
dokazovanie, lebo ani iné dokazovanie nenavrhoval ako oboznámenie sa s exekučnými spismi a ostatné
jeho právne úvahy v odvolaní sú účelové. Tvrdenia námietky žalobcu dotýkajúce sa odňatia práva konať
pred súdom a porušenia zásady kontradiktórnosti konania sú nerelevantné a právne bezvýznamné.
Napokon namietaný nesprávny úradný postup bol súdom prvého stupňa argumentačne odôvodnený
tým, že vo všetkých prípadoch v exekučných spisoch, kde boli ohľadne žalobcu, ktorý vystupoval ako
oprávnený, boli žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnuté, boli
exekučným titulom rozsudky rozhodcovského súdu (porovnaj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn.
5Cdo/439/2012, aj ústavný súd vo veci sp.zn. I. ÚS 278/2013, aj IV. ÚS 55/2011, aj keď bola v 1 veci
žiadosť zamietnutá po zákonnej lehote, v konečnom dôsledku je uznesenie právoplatné a nezakladá
nárok na náhradu škody.

Odvolací súd ešte poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR 7 ECdo/3/2013 z 21.10.2013, kde
najvyšší súd riešiac dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v exekúcii poukázal na obsah práva na
spravodlivý proces so zreteľom na čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, lebo do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne
aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a
hodnotením dôkazov a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom
úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (porovnaj I. ÚS
50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhovaného spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (ústavný súd v rozhodnutí I. ÚS 97/97). K odňatiu možnosti žalobcu pred súdom
konať a k porušeniu práva podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky podľa názoru odvolacieho
súdu nedošlo podľa § 9 ods.1 zák. č. 514/2003 Z.z.

V exekučných veciach súd prvého stupňa a aj v konaní o náhradu škody poukázal na to aj v tejto veci,
že súd postupom v konaní, keď exekučný súd naplnil len príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv
spotrebiteľa (porovnaj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5 Cdo 230/2011 z 18.9.2012) a keďže
dôkazné bremeno bolo na strane žalobcu a ten nepreukázal, že došlo ku škode nesprávnym úradným
postupom, musel súd prvého stupňa žalobu zamietnuť.

Ani judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, v riešenej veci preto správne súd prvého

stupňa rozhodol, svoje rozhodnutie argumentačne odôvodnil a jeho rozsudok o zamietnutí žaloby je
zákonný, správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa bola preukázaná v konaní
a žalobca dostal odpoveď na svoje odvolacie námietky. Rozhodnutie súdu prvého stupňa nemožno
považovať za svojvoľné, neodôvodnené, predčasné a prekvapivé a odvolací súd vzhľadom na zistený
skutkový stav podľa § 213 O.s.p. bol viazaný týmto skutkovým stavom a s poukazom na § 219 ods.1, 2
O.s.p. napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny a zákonný.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods.1 a § 142 ods.1 O.s.p., keď
bola úspešná žalovaná v tomto konaní, ale trovy jej žiadne nevznikli a neúspešný žalobca nemá na ich
náhradu právo.

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z.z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.