Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. jún 2019

Súd: Okresný súd Malacky
Spisová značka: 1T/83/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1618010541

Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Tomus

ECLI: ECLI:SK:OSMA:2019:1618010541.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

OkresnýsúdMalacky,samosudcomJUDr.ErikomTomusom,vtrestnejveciobžalovanejF.M.,preprečin
usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, na hlavnom pojednávaní konanom
dňa 26. júna 2019 v Malackách, takto

r o z h o d o l :

Obžalovaná:

F. M., narodená XX. Q. XXXX v F., trvale bydliskom ul. V. č. XXXX/XX, XXX XX F.,

sa uznáva vinnou, že

dňa 31.07.2017 v čase o 19.15 h viedla osobné motorové vozidlo zn. H. T., ev. č. BA-XXXCJ, striebornej

farby, po diaľnici D2 v smere z Malaciek do Bratislavy, na 40,750 diaľničnom kilometri sa nevenovala
vedeniu svojho vozidla a situácii v cestnej premávke, pretože obsluhovala svoj mobilný telefón, čím
porušila ustanovenie § 4 ods. 1 písm. c) a § 137 ods. 1 zákona NR SR č. 8/2009 Z. z. o cestnej
premávke, strhla vedenie svojho vozidla do ľavého jazdného pruhu, kde zrazila príslušníka Policajného
zboru, ktorý v tom čase z dôvodu inej škodovej udalosti vykonával usmerňovanie dopravy, následne
strhla vedenie vozidla vpravo cez pravý jazdný pruh na krajnicu, kde narazila do kovových zvodidiel,
v dôsledku čoho poškodený P. V., nar. XX.XX.XXXX, utrpel zranenia a to úrazovo-krvácavý šok pri
mnohopočetných závažných poraneniach - zlomeninách chrbtice, hrudnej kosti, rebier, panvy, pravej

stehnovej kostí, trhlinách srdcovnice, pečene, vnútornom krvácaní a iných poraneniach, ktoré boli
nezlučiteľné so životom a na následky ktorých uvedeného dňa v čase o 21.20 h v nemocnici zomrel,

teda

inému z nedbanlivosti spôsobila smrť a taký čin spáchala závažnejším spôsobom konania - porušením

dôležitej povinnosti uloženej podľa zákona,

čím spáchala

prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm.
h) Trestného zákona.

Za to sa jejukladá

podľa § 149 ods. 2 Trestného zákona s poukazom na § 36 písm. j), písm. l) Trestného zákona a § 38
ods. 3 Trestného zákona, trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky.

Podľa § 51 ods. 1 Trestného zákona v spojení s § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona súd obžalovanej
výkon uloženého trestu podmienečne odkladá a zároveň jej ukladá probačný dohľad nad jej správaním

v skúšobnej dobe.

Podľa § 51 ods. 2 Trestného zákona súd obžalovanej určuje skúšobnú dobu vo výmere 5 (päť) rokov.

Podľa § 51 ods. 2 Trestného poriadku v spojení s § 51 ods. 4 písm. c) Trestného zákona súd obžalovanej
ukladá povinnosť spočívajúcu v príkaze nahradiť v skúšobnej dobe spôsobenú škodu.

Podľa § 61 ods. 2 Trestného zákona súd obžalovanej ukladá trest zákazu činnosti vedenia motorových
vozidiel všetkých druhov vo výmere 5 (päť) rokov.

Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku súd obžalovanej ukladá povinnosť nahradiť poškodeným:

- Slovenskej republike, v zastúpení Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ul. Pribinova č. 2, 812 72
Bratislava, škodu vo výške 69.326,29 eur,
- Všeobecne zdravotnej poisťovni, a.s., Panónska cesta 2, 851 04 Bratislava, IČO: 35 937 874, škodu
vo výške 1.468,17 eur, a
- Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s., Dúbravská cesta 14, 841 04 Bratislava, IČO: 35 919 001, škodu

vo výške 2.279,07 eur.

o d ô v o d n e n i e :

Prokurátorka Okresnej prokuratúry Malacky podala dňa 24. septembra 2018 Okresnému súdu Malacky
obžalobu z 24. septembra 2018, č. 1 Pv 323/17/1106-46, na obžalovanú F. M., pre prečin usmrtenia
podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, ako je to uvedené

vo výrokovej časti rozsudku.

Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 26. júna 2019 obžalovaná po poučení o svojich právach a
povinnostiach urobila vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného
poriadku, v znení neskorších predpisov (ďalej len Trestný poriadok), že je vinná zo spáchania skutku

uvedeného vo výroku tohto rozsudku. Vzhľadom na vyhlásenie obžalovanej súd postupoval primerane
podľa § 333 ods. 3, písm. c), d), f), g) a h) Trestného poriadku a vo vzťahu k tomuto skutku zisťoval,
či obžalovaná:

c) rozumie, čo tvorí podstatu skutkov, ktoré sa jej kladú za vinu, na čo obžalovaná odpovedala: Áno.

d) bola ako obžalovaná poučená o svojich právach, najmä o práve na obhajobu, či jej bola daná možnosť
na slobodnú voľbu obhajcu a či sa s obhajcom mohla radiť o spôsobe obhajoby, na čo obžalovaná
odpovedala: Áno.

f) rozumie právnej kvalifikácii skutku, ako trestného činu, na čo obžalovaná odpovedala: Áno.

g) bola oboznámená s trestnými sadzbami, ktoré zákon ustanovuje za trestný čin kladený jej za vinu,
na čo obžalovaná odpovedala: Áno.

h) sa dobrovoľne priznala a uznala vinu za spáchaný skutok, ktorý sa v obžalobe kvalifikuje ako určitý
trestný čin, na čo obžalovaná odpovedala: Áno.

Súd na základe vyhlásenia obžalovanej o uznaní viny a jej kladných odpovedí na otázky uvedené v §
333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) Trestného poriadku, prijal toto vyhlásenie obžalovanej o uznaní viny

zo skutku uvedeného vo výroku tohto rozsudku a zároveň vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu, v akomobžalovaná priznala spáchanie skutku, sa nevykoná. Súd preto uznal obžalovanú za vinnú z prečinu
usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, na skutkovom základe uvedenom vo
výrokovej časti tohto rozsudku.

Súd vzhľadom na prijatie vyhlásenia obžalovanej podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku
vykonal dokazovanie len ohľadne trestu a náhrady škody, a to oboznámením vyčíslenia škody Národnej
diaľničnej spoločnosti č. l. 43, vyčíslenia škody Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. l. 55 - 75,
doplnenia vyčíslenia č. l. 342 - 348, vyčíslenia škody Všeobecnej zdravotnej poisťovne č. l. 137 - 147,

aktualizovaného odpisu registra trestov a centrálnej evidencie správnych deliktov a priestupkov z 26.
júna 2019.

Pri ukladaní trestu obžalovanej súd vychádzal zo závažnosti prečinu, z ktorého bola obžalovaná uznaná
vinnou a ktorú určuje zákonodarca stanovením rozpätia trestnej sadzby, pričom v danom prípade je
výška trestnej sadzby stanovená zákonom (§ 149 ods. 2 Trestného zákona) v rozpätí 2 roky až 5 rokov.

Vo všeobecnosti súd konštatuje, že pri ukladaní trestu musí súd v prvom rade vychádzať zo závažnosti
spáchaného trestného činu. Závažnosť trestného činu určuje sám zákonodarca a to stanovením rozpätia
trestnej sadzby a tým, že jednotlivé trestné činy, podľa stanovenej trestnej sadzby a formy zavinenia,
zaraďujemedziprečiny,zločiny,prípadneobzvlášťzávažnézločiny.Tomutozaradeniupotomzodpovedá

buď možnosť súdu ukladať rôzne druhy trestov (napríklad alternatívnych, nespojených s odňatím
slobody), prípade povinnosť súdu uložiť len trest odňatia slobody.

Pri prečine usmrtenia podľa § 149 ods. 2 Trestného zákona stanovuje zákonodarca trestnú sadzbu v
rozpätí od 2 rokov do 5 rokov. Už tým, že ide o nedbanlivostný trestný čin, ho zákonodarca zaraďuje

medzi prečiny [§ 10 ods. 1 písm. a) Trestného zákona], avšak podstatným tu je hlavne to, že stanovením
rozpätia trestnej sadzby, zaradil zákonodarca tento trestný čin medzi menej závažné trestné činy, čo
možno vyvodiť z toho, že za jeho spáchanie nemusí súd povinne ukladať trest odňatia slobody (§ 34
ods. 6 Trestného zákona argumentum a contrario). Trestom odňatia slobody sa tu má na mysli nielen
jeho nepodmienečná forma, ale aj prípadné podmienečné odloženie výkonu trestu odňatia slobody. Súd

za spáchanie prečinu podľa § 149 ods. 2 Trestného zákona môže preto uložiť dokonca len samostatné
alternatívne tresty ako napríklad peňažný trest, trest povinnej práce, trest zákazu činnosti a podobne, a
to samozrejme aj za podmienky, že sa páchateľ dopustil tohto prečinu tým, že porušil dôležitú povinnosť
uloženú mu podľa zákona o cestnej premávke, konkrétne venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať
situáciu v cestnej premávke, resp. neviesť vozidlo, ak schopnosť ho viesť je znížená najmä úrazom,

chorobou, nevoľnosťou alebo únavou (predmetné konštatovanie vyplýva z toho, že porušenie dôležitej
povinnosti je kvalifikačným momentom pri prečine podľa § 149 ods. 2 Trestného zákona).

Z uvedených skutočností preto súd uzatvára, že prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm.
a) Trestného zákona nie je podľa zákonodarcu tak typovo závažným trestným činom, aby určil súdu

povinnosť ukladať pri ňom trest odňatia slobody, prípadne len nepodmienečný trest odňatia slobody
a to dokonca ani za situácie, ak bol predmetný trestný čin spáchaný tak, že obžalovaný nevenoval
dostatočnú pozornosť vedeniu vozidla a inému z nedbanlivosti spôsobí smrť. Ak by zákonodarca chcel,
aby v takýchto prípadoch mohol alebo mal byť ukladaný len nepodmienečný trest odňatia slobody,
celkom určite by to priamo v Trestnom zákone stanovil, napríklad tak ako to urobil v prípade trestného

činu usmrtenia podľa § 149 ods. 4 Trestného zákona, kde už zo stanovenia trestných sadzieb vyplýva
nemožnosť uloženia iného, než nepodmienečného trestu odňatia slobody. Keďže sa tak v prípade
usmrtenia podľa § 149 ods. 2 Trestného zákona nestalo, možno spôsobenie smrti z nedbanlivosti za
porušenia dôležitej povinnosti uloženej podľa zákona považovať len za okolnosť, ktorá podmieňuje
použitie vyššej trestnej sadzby (t. j. uloženie trestu podľa kvalifikovanej skutkovej podstaty), avšak už

nie za okolnosť, ktorá, bez ďalšieho, obligatórne (vždy a za akýchkoľvek okolností) znamená uloženie
nepodmienečného trestu odňatia slobody.

Súd pri zvažovaní druhu trestu, ktorý bolo nutné uložiť obžalovanému za spáchanie skutku, vychádzal
okrem závažnosti spáchaného prečinu aj z toho, že nepodmienečný trest odňatia slobody je trest ultima

ratio (posledná a krajná možnosť), ktorý môže súd uložiť len vtedy, ak iné druhy trestov, prípadne iné
formy trestu odňatia slobody, nemôžu celkom zjavne viesť k náprave obžalovaného.Súd vyhodnotil kritériá, ktoré sú uvedené v ustanovení § 34 ods. 4 Trestného zákona a ktoré sú fakticky
vyjadrením znakov skutkovej podstaty trestného činu a to objektívnej stránky (spôsob spáchania činu
a jeho následok), subjektívnej stránky (zavinenie a pohnútka), subjektu (osoba páchateľa) a ďalej tiež

priťažujúcich a poľahčujúcich okolností ako aj pomerov páchateľa a možnosťami jeho nápravy.

Pokiaľ ide o spôsob spáchania činu a jeho následok, tak súd konštatuje, že podstatou skutkového deja
bolo to, že obžalovaná F. M. nevenovala dostatočnú pozornosť vedeniu vozidla (pretože obsluhovala
svoj mobilný telefón), čím porušila zákon o cestnej premávke, v dôsledku čoho strhla vedenie svojho

vozidla do ľavého jazdného pruhu, kde zrazila príslušníka Policajného zboru, následne strhla vedenie
vozidla vpravo cez pravý jazdný pruh na krajnicu, kde narazila do kovových zvodidiel, pričom došlo k
smrteľnému následku. Smrť poškodeného P. V. tak bola v príčinnej súvislosti s porušením ustanovenia
zákona o cestnej premávke platného a účinného v čase činu.

Skutočnosti, ktoré sa týkajú spôsobu spáchania činu a jeho následku súd vyhodnotil v neprospech

obžalovanej, nakoľko sa síce nepreukázalo, že by obžalovaná bola pod vplyvom alkoholu, príp. iných
nedovolených látok, avšak spôsobila nenapraviteľný smrteľný následok svojou jazdou porušujúcou
zákon o cestnej premávke, čím ohrozila iných účastníkov cestnej premávky.

Pokiaľ ide o posúdenie zavinenia obžalovanej tak súd konštatuje, že obžalovaná nechcela spôsobiť

smrteľné zranenie poškodeného, čo napokon vyplýva aj z toho, že je trestne stíhaná za spáchanie
nedbanlivostného trestného činu, avšak vedieť mala a mohla, že dostatočné nevenovanie pozornosti
vedeniu vozidla na diaľnici z dôvodu obsluhy mobilného telefónu, a s tým súvisiace strhnutie vedenia
vozidla do ľavého jazdného pruhu a zrazenie iného človeka môže a aj spôsobuje závažné kolízie,
nezriedkaajsfatálnyminásledkami,čosavdanomprípadeajstalo.Vovzťahukspôsobenémunásledku

(smrť poškodeného) je nutné konanie obžalovanej posúdiť ako nevedomú nedbanlivosť v zmysle § 16
písm. b) Trestného zákona.

Súd vyhodnotil aj osobu obžalovanej a možnosti jej nápravy, pričom zistil, že obžalovaná nebola
doposiaľ súdne trestaná. Priestupkovo síce prejednávaná bola 4-krát za priestupky na úseku cestnej

premávky, ktorých sa dopustila od decembra 2015 do februára 2017, avšak vo všetkých prípadoch
bola sankcionovaná len pokutou vo výške od 10,- eur do 40,- eur, pričom aj charakter priestupkov sa
nevyznačoval veľkou závažnosťou (jazda bez dokladov, státie na nepovolených miestach); na rozdiel
od napr. šoférovania pod vplyvom alkoholu, nezastavenia „na stopke“, jazdy „na červenú“, príp. veľmi
výrazného prekročenie rýchlosti, alebo iného závažného protiprávneho konania, pričom potrebné je

v tejto súvislosti zdôrazniť tiež to, že obžalovaná disponuje vodičským oprávnením od 11. novembra
2011, teda k dopusteniu sa uvedených 4 priestupkov došlo počas doby vyše 5 a 1 roka. Navyše, od
spáchaniastíhanéhoskutkuaždovyhláseniarozsudkusúdomprvéhostupňasaobžalovanánedopustila
akéhokoľvek / žiadneho protiprávneho konania.

Pokiaľ ide o osobu obžalovanej, súd uzatvára, že s výnimkou posudzovaného prípadu, neboli
zaznamenané zo strany obžalovanej žiadne závažné porušenia povinností vodiča (a už vôbec nie
súdne trestné činy), teda v jej osobe nejde o tzv. dopravného recidivistu, ktorý by dlhodobo, sústavne
a závažným spôsobom ignoroval pravidlá cestnej premávky, ale ide o vodičku, ktorá v prípade
posudzovanej dopravnej nehody vybočila z inak v podstate riadneho spôsobu vedenia života.

Zhľadiskaurčeniadruhutrestuajehovýmerypretosúdokolnostiohľadomosobyobžalovanejvyhodnotil
v prospech obžalovanej.

Napokon súd zisťoval poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, pričom zistil, že obžalovaná viedla pred

spáchaním trestného činu riadny život [§ 36 písm. j) Trestného zákona; aj po zohľadnení 4 priestupkov,
v zmysle vyššie uvedeného odôvodnenia], a k spáchaniu trestného činu sa priznala a tento úprimne
oľutovala [§ 36 písm. l) Trestného zákona]. Pokiaľ ide o priťažujúce okolnosti, tak súd nezistil ani jednu.
Pri určovaní druhu a výmery trestu súd následne povinne (§ 38 ods. 2 Trestného zákona) prihliadol
na pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností s tým, že výrazne prevažuje pomer poľahčujúcich

okolností a preto súd upravil trestnú sadzbu tak, že znížil hornú hranicu zákonom ustanovenej trestnej
sadzbyojednutretinu(§38ods.3Trestnéhozákona).Zákonnomustanovenátrestnásadzbajevrozpätí
2 roky až 5 rokov, s tým, že rozdiel je 3 roky a jedna tretina z rozdielu potom vychádza na 1 rok. Po tejto
úprave bola trestná sadzba u obžalovaného v rozpätí od 2 rokov až do 4 rokov.Následne súd pristúpil k skúmaniu závažnosti zistených poľahčujúcich okolností, pričom podľa názoru
súdu zistené poľahčujúce okolnosti prevažujú nielen svojim pomerom, ale aj závažnosťou, pretože

okolnosť, ktorá by obžalovanej priťažovala, nebola vôbec zistená, naproti tomu, poľahčujúce okolnosti
vyplynuli z osoby obžalovanej a z jej postoja k spáchanému trestnému činu, pričom do úvahy je nutné
vziať aj to, že od spáchania skutku uplynula doba cca 2 rokov a teda obžalovaná sa protiprávneho
konania v čase po jeho spáchaní nedopúšťala (uvedené konštatovanie vyplýva aj z listinných podkladov,
lustrácií, ktoré mal súd v čase vyhlásenia rozsudku aktuálne).

Súd vyhodnotením všetkých vyššie uvedených okolností dospel k záveru, že pre nápravu obžalovanej
nebude stačiť len uloženie alternatívneho trestu, nespojeného s trestom odňatia slobody. Súd toto
konštatovanie vyvodil z toho, že konaním obžalovanej došlo k nenapraviteľnému smrteľnému následku.
Na druhej strane však súd nemohol prehliadnuť typovú závažnosť spáchaného prečinu stanovenú
zákonodarcom a v tomto konkrétnom prípade ešte zníženú postupom podľa § 38 ods. 3 Trestného

zákona, ktorá v spojení s poľahčujúcimi okolnosťami a s v postate výrazne nenarušenou osobou
obžalovanej, ako aj so vzorným správaním sa obžalovanej v období od spáchania skutku do rozhodnutia
súdu (podporeného aj formou listu vyjadrenej úprimnej sústrasti, ľútosti a ospravedlnenia pozostalej
manželky), znemožňuje uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody obžalovanej.

Súd v tomto smere pripomína, že závažný následok činu nie je jediná okolnosť podstatná pre určenie
druhu a výmery trestu a preto ju nemožno preceňovať a izolovane z nej vyvodzovať závery pre uloženie
trestu. Súd si je vedomý toho, že spoločnosť negatívne a pomerne citlivo vníma dopravné nehody
spôsobené nepozornými vodičmi (v danom prípade obžalovaná obsluhovala svoj mobilný telefón,
avšak nevenovanie sa plne vedeniu vozidla a nesledovanie situácie v cestnej premávke, môže byť zo

strany šoféra spôsobené akýmkoľvek iným rôznorodým spôsobom), avšak to neznamená, že súd môže
rezignovať na zákonné kritériá stanovené pre určovanie druhu a výmery trestu a paušálne ukladať pri
takýchto prečinoch nepodmienečné tresty odňatia slobody. Takýto postup považuje súd za neprijateľný a
odporujúci zásade individualizácie a spravodlivosti trestu. Pri naznačenom formálnom postupe zo strany
súdu by totiž trest prestal byť trestom a stal by sa len obligatórnym zabezpečovacím opatrením.

Súd teda vzal do úvahy zistené poľahčujúce okolnosti ako aj osobu obžalovanej, t. j. okolnosti, ktoré
svedčia v prospech obžalovanej a dospel k záveru, že majú vplyv na to, že u obžalovanej je adekvátnym
uloženie trestu v strede upravenej trestnej sadzby, t. j. vo výmere 3 roky a nie je dôvodné uložiť trest pri
akejkoľvek z oboch hraníc upravenej trestnej sadzby. Následne súd skúmal (v súlade s princípom ultima

rátio ukladania nepodmienečného trestu odňatia slobody), či je možné ukladaný trest odňatia slobody
na 3 roky podmienečne odložiť na primeranú skúšobnú dobu, teda či sú splnené podmienky uvedené v
ustanovení § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona (v spojení s § 51 ods. 1 Trestného zákona).

Podľa názoru súdu výkon uloženého trestu odňatia slobody nie je u obžalovanej nevyhnutný, nakoľko

sú splnené podmienky uvedené v ustanovení § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a to nielen z
dôvodu osoby obžalovanej, ale aj z povahy spáchaného prečinu, pri ktorom obžalovaná zjavne len
neprimerane vybočila z inak riadneho spôsobu vedenia života. Napokon sama obžalovaná svojim
postojom k spáchanému prečinu a svojim životom po ňom, už preukázala určitú nápravu a preto uloženie
nepodmienečného trestu odňatia slobody v jej prípade by bolo neadekvátne, odporujúce zásade ultima

ratio tohto trestu ako aj samotnému účelu trestu. Súd preto výkon trestu odňatia slobody podmienečne
odložil na skúšobnú dobu vo výmere 5 rokov s tým, že nad správaním obžalovanej v skúšobnej dobe
budedohliadaťprobačnýúradník.Vdanomprípadetedaideonajprísnejšiumožnú„podmienku“.Vrámci
probačného dohľadu uloženého obžalovanej podľa § 51 ods. 1 Trestného zákona s poukazom na § 49
ods. 1 písm. a) Trestného zákona jej súd uložil povinnosť spočívajúcu v príkaze nahradiť v skúšobnej

dobe spôsobenú škodu, čo v konečnom dôsledku prisľúbila samotná obhajoba v rámci záverečných rečí.

Súd uloženie uvedeného trestu kombinoval s uložením aj trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá,
pretože prečin bol spáchaný práve v súvislosti s jazdou nerešpektujúcou dopravné predpisy, čo bola
podstata skutku, ktorý sa obžalovanej kládol za vinu, a preto súd uložil trest zákazu činnosti na 5 rokov,

tedatakmervpolovicizákonomstanovenejtrestnejsadzby,pričomvýškutohtotrestusúdstanovilhlavne
s poukazom na závažné následky, ktoré vyplynuli z konania obžalovanej.Pokiaľ ide o výrok o náhrade škody, tak súd zaviazal obžalovanú nahradiť poškodenému Ministerstvu
vnútra Slovenskej republiky, škodu vo výške 69.326,29 eur, pozostávajúcu zo sumy 32.466,90 eur
priznanej pozostalej Mgr. B. V. a predstavujúcej zvýšené jednorazové odškodnenie pozostalej, zo sumy

2.914,80 eur priznanej pozostalej Mgr. B. V. a predstavujúcej náhradu primeraných nákladov spojených
s pohrebom, zo sumy 32.466,90 eur priznanej pozostalému U. V. a predstavujúcej zvýšené jednorazové
odškodnenie pozostalému, a zo sumy 1.477,69 eur priznanej pozostalému U. V. a predstavujúcej
náhradu primeraných nákladov spojených s pohrebom, ktoré sumy boli vyplatené v zmysle ustanovení
zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých

zákonovvzneníneskoršíchpredpisov,pozostalejmanželkeapozostalémusynovipoškodeného,pričom
obžalovaná uvedený nárok ani nenamietal a súd túto celkovú sumu považoval za nespornú.

Obžalovanú súd zaviazal nahradiť škodu aj poškodenej spoločnosti Všeobecná zdravotná poisťovňa,
a.s., a to v sume 1.468,17 eur, a to za poskytnutú zdravotnú starostlivosť, pričom poškodená spoločnosť
si svoj nárok na náhradu škody uplatnila riadne a včas v prípravnom konaní, v rámci ktorého uplatnenia

došlo aj k podrobnému rozpisu úkonov vykonaných v súvislosti s poskytnutou lekárskou starostlivosťou
poškodeného; ani tento nárok na náhradu škody obžalovaný nerozporoval a preto súd túto sumu
považoval za nespornú.

Napokon, súd uložil obžalovanej povinnosť nahradiť aj škodu poškodenej spoločnosti Národná diaľničná

spoločnosť, a.s., a to v sume 2.279,07, a to za opravu poškodených oceľových zvodidiel, ktorých
je poškodený prevádzkovateľom, a k poškodeniu ktorých došlo pri dopravnej nehode tvoriacej
prejednávaný skutok, na km 40,750 smer Bratislava dňa 31. júla 2017, pričom poškodená spoločnosť si
svoj nárok na náhradu škody uplatnila riadne a včas v prípravnom konaní; ani tento nárok na náhradu
škody obžalovaná nerozporovala a preto súd túto sumu považoval za nespornú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodol súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od oznámenia rozsudku cestou podpísaného
súdu na Krajský súd v Bratislave, pokiaľ sa oprávnené osoby nevzdali odvolania po vyhlásení tohto

rozsudku. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť.
Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku (§ 309
ods. 1 Trestného poriadku). Odvolanie má odkladný účinok. V písomne podanom odvolaní je potrebné
uviesť voči ktorým výrokom rozsudku odvolanie smeruje a či smeruje aj proti konaniu, ktoré rozsudku
predchádzalo.