Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. marec 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/184/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1617209421
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 03. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1617209421.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a
členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu : M. K.,
nar. XX. X. XXXX, bytom X., J. XXX/XX, zastúpený URBAN FALATH GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s.r.o.,
advokátska kancelária , Bratislava, Zámocké schody 2/A, proti žalovanému : Všeobecná úverová banka,
a.s., Bratislava, Mlynské Nivy 1, IČO : 31 320 155, zastúpená Beňo & partners, advokátska kancelária,

s.r.o., Poprad, Nám. sv. Egídia 40/93, o zaplatenie 361,22 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu voči
rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 16. 5. 2019 č.k. 32Csp/176/2017 - 198, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalovaný m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1/ Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa voči žalovanému (po
súdompripustenejzmenepetitu)domáhalzaplateniasumy427,22€súrokomzomeškania5,00%ročne
zo sumy 361,22 € od 28. 11. 2017 a zo sumy 427,22 € od 13. 12. 2017 do zaplatenia, ako aj náhrady

trov konania. V odôvodnení svojho rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že vykonaným dokazovaním
zistil, že žalobca a právny predchodca žalovaného (Consumer Finance Holding, a.s., IČO : 35 923
130, Kežmarok, Hlavné námestie 12) dňa 2. 2. 2014 uzavreli Zmluvu o poskytnutí najľahšej pôžičky
č. XXXXXXXXXX, ktorou sa pôvodný žalovaný zaviazal poskytnúť žalobcovi bezúčelový spotrebiteľský
úver vo výške 2.500 €. Žalobca bol povinný predmetnú pôžičku vrátiť v 60-tich splátkach po 66,54
€, resp. 71,13 € s poistným 4,59 € mesačne. V Zmluve boli ďalej uvedené nasledovné údaje : Termín

konečnej splatnosti : 2/2019, Celkové náklady spotrebiteľa : 1.492,40 €, Celková čiastka : 3.992,40
€, RPMN : 22.2 %, Fixná ročná úroková sadzba : 22,20 %, Priemerná hodnota RPMN : 21,09 %. Pri
skúmaní uzavretej Zmluvy súd prvej inštancie ďalej zistil, že ide o zmluvu spotrebiteľskú, t.j. žalobca
má postavenie spotrebiteľa, z ktorého dôvodu podradil predmetnú Zmluvu aj pod právny režim Zákon
o SÚ, v znení účinnom ku dňu uzavretia spornej Zmluvy. Súd prvej inštancie následne skúmal, či
predmetná Zmluva spĺňa, alebo nespĺňa požiadavku náležitostí stanovených v zákone o SÚ, a síce
jeho § 9 ods. 2, pričom konštatoval, že nezistil také pochybenie veriteľa pri vypracovávaní Zmluvy,

ktoré by malo spôsobiť jej bezúročnosť a bezpoplatkovosť. V Zmluve nebola dohodnutá každá zo
60 dohodnutých splátok rozčlenená na splátku istiny, úroku a poplatku, ale Zmluva uvádza len jeden
údaj o celkovej výške splátky. Podľa názoru súdu prvej inštancie je nutné § 9 ods. 2 písm. k/ Zákona
o SÚ vykladať eurokonformne a uzavrel, že nie je potrebné, aby Zmluva o úvere uvádzala všetky
splátky v členení na istinu, úroky a poplatky, ale postačuje ak udáva správne a zrozumiteľne údaj
o počte a termínoch splatnosti splátok, ako aj celkovej výške každej jednej splátky. Ust. § 9 ods. 2

písm.k/ cit. zákona je nepochybne ustanovením kogentným, kde podľa názoru súdu prvej inštancie
úmysel zákonodarcu pri jeho gramatickom vyjadrení jednoznačne smeroval k ustáleniu požiadavky
určenia konkrétnej výšky, počtu a termínov splátok, ktoré v sebe zahŕňajú istinu, úroky a iné poplatky,a nie k tomu, aby veritelia boli povinní každú jednu splátku v zmluve rozčleniť na jednotlivé časti
zodpovedajúce istine, úrokom a poplatkom. Gramatickým výkladom možno totiž rovnako dospieť
k záveru, že zákon vyžaduje určenie výšky, počtu a termíny splátok, pričom ďalšie pokračovanie

legislatívneho vyjadrenia v podobe „splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ predstavuje konkretizácia
obsahu každej splátky, ktorá typicky pozostáva z uvedených jednotlivých zložiek. Použitie metód
gramatického výkladu však evidentne nepostačuje, uvádza súd prvej inštancie, keďže umožňuje dve
vzájomne rozporné interpretácie predmetného ustanovenia. Preto je nutné použiť tiež metódy logického
a systematického výkladu, a to v kontexte súladu skúmanej normy s komunitárnym právom, ktorá bola

takým ustanovením transponovaná do národného právneho poriadku. Súd prvej inštancie dospel k
záveru, že nemôže prisvedčiť názoru, že sa zákonodarca vedome odchýlil od ustanovení Smernice a
v ust. § 9 ods. 2 písm. k/ rozšíril povinné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere o rozpis splátok
na istinu, úroky a poplatky (nesvedčí o tom ani dôvodová správa k zákonu), zákonodarca podľa názoru
súdu vo vnútroštátnej právnej úprave len jednoducho konkretizoval, z čoho každá splátka pozostáva.
Súd prvej inštancie svoj záver podporil rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 146/2017,

ktoré uvádza, že „eurokonformným výkladom predmetného ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z.,
ktorý je v danom prípade nielen možný, ale aj potrebný, dospel dovolací súd k záveru, že v zmluvách
uzatváraných podľa zák. č. 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný
rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok
a poplatky). Pokiaľ ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zák. č. 129/2010 Z.z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“

či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu dospieť k
záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje.“ Uvedený záver možno učiniť
podľa názoru Najvyššieho súdu SR, s ktorým sa súd prvej inštancie plne stotožnil, tiež pri použití metód
teleologického výkladu, pretože zámerom zákonodarcu, ako aj účelom zákona, ktoré sú vyjadrené v
dôvodovej správe k nemu, bolo jednoznačne transponovať Smernicu tak, ako bola prijatá, nie sprísniť

požiadavku zakotvenú v Smernici ohľadom údaju o počte, termínoch a výške splátok. Súd prvej inštancie
spoukazomnauvedenéuzavrel,žeZmluvaoúvereniejebezúročnáabezpoplatkovzdôvoduabsencie
údaju podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o SÚ.
2/ V prípade žalobcom tvrdenej nesprávnosti výpočtu RPMN, keď do celkových nákladov spotrebiteľa
nebolo zahrnuté poistné, súd prvej inštancie uviedol, že čl. IV Zmluvy je formulovaný nasledovne :

„Som si vedomý(á), že podpisom tejto Zmluvy o pôžičke (ďalej len „Zmluva“) zároveň vyjadrujem svoj
súhlas s poistením schopnosti splácať splátky pôžičky... Som si vedomý(á) svojho práva odmietnuť
poistenie, ako i povinnosti oznámiť, že nespĺňam podmienky pre vznik poistenia, uvedené v čl. 8
Zmluvných podmienok. Odmietnutie poistenia resp. nesplnenie podmienok pre vznik poistenia označím
krížikom nižšie.“ Pod textom sa nachádzala možnosť zakrížikovať, že klient si neželá poistenie, prípadne

naopak, že si želá poistenie v širšom ako základnom rozsahu. Z predmetného ustanovenia tak
jednoznačne vyplýva, že spotrebiteľ mal možnosť sa rozhodnúť, či uzavrie k Zmluve aj poistenie
alebo nie, a ak by sa rozhodol poistenie neuzavrieť, stačilo označiť krížikom možnosť „bez poistenia“.
Keďže poistenie bolo dobrovoľné a nebolo podmienkou pre získanie spotrebiteľského úveru či pre
jeho získanie za stanovených podmienok, nebolo potrebné náklady na poistné zahŕňať do celkových

nákladov spotrebiteľa, a teda ani do výpočtu RPMN. Zmluva preto nie je bezúročná a bez poplatkov z
dôvodu nesprávneho údaju o RPMN.
3/ Súd prvej inštancie napokon posudzoval námietku žalobcu k nedostatočnej určitosti termínu konečnej
splatnosti. Údaj o konečnej splatnosti je v čl. V Zmluvy špecifikovaný mesiacom a rokom, t.j. je v ňom
uvedené „2/2019“. V čl. 6.2 Zmluvy je potom uvedené, že pokiaľ nie je v splátkovom kalendári a/alebo

v Zmluve stanovené inak, sú splátky splatné do 20.dňa v príslušnom kalendárnom mesiaci. Zo Zmluvy
je tak každému spotrebiteľovi dostatočne a nepochybne bez nutnosti vykonávania matematických
výpočtov zrejmé, ktorý deň je termínom konečnej splatnosti úveru, pretože dňom konečnej splatnosti je
deň splatnosti splátky príslušnej za mesiac február 2019. Súd prvej inštancie termín konečnej splatnosti
v Zmluve vyhodnotil ako vymedzený dostatočne určitým a zrozumiteľným spôsobom, a preto ani z tohto

dôvodu nemožno predmetnú Zmluvu vyhlásiť za bezúročnú a bez poplatkov. Keďže Zmluva uzavretá
medzi žalobcom a právnym predchodcom žalovaného spĺňa všetky zákonné náležitosti a je uzavretá tiež
v zákonom predpísanej forme, žalovaný nestratil nárok na zaplatenie dohodnutých úrokov a poplatkov
zo Zmluvy podľa § 11 ods. 1 zákona o SÚ. Plnením žalobcu podľa Zmluvy nad rámec istiny
poskytnutej pôžičky tak nemohlo na strane žalovaného vzniknúť bezdôvodné obohatenie. Súd prvej

inštancie preto žalobu žalobcu zamietol. V konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %, s poukazom na § 262 ods. 1, ods. 2, § 255 ods. 1 CSP.
4/ Uvedený rozsudok napadol v zákonom stanovenej lehote odvolaním žalobca, v celom rozsahu,
domáhajúc sa buď jeho zmeny tak, že odvolací súd jeho žalobe vyhovie, alebo napadnutý rozsudokzruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalobca vytýkal súdu prvej inštancie, že
jeho výrok o zamietnutí žaloby je nesprávny, nakoľko z odôvodnenia rozsudku nevyplýva, na podklade
akých právnych skutočností dospel konajúci súd k záveru o zamietnutí žaloby a v prípade výroku o

trovách konania je tento nepreskúmateľný, nakoľko v predmetnom výroku absentuje informácia o tom,
voči komu žalovanému priznáva súd náhradu trov konania. Žalobca poukazoval na to, že vo svojich
písomných podaniach uviedol jasnú argumentáciu za účelom preukázania, že úverová zmluva nespĺňa
náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/ zák. č. 129/2010 Z.z., nakoľko žalovaný do
obsahu zmluvy nezakomponoval tzv. rozpis splátok a to aj napriek tomu, že zákonodarca túto náležitosť

explicitne v čase uzatvorenia zmluvy vyžadoval. Žalobca analyzoval rozsudok Súdneho dvora EÚ sp.
zn. C42-15, kde objasnil, prečo nemožno predmetný rozsudok aplikovať na daný súdny spor. Súd prvej
inštancie však nepovažoval za dôležité sa k uvedeným skutočnostiam vyjadriť, keď celé odôvodnenie
neobsahuje ani jednu zmienku o tom, ako sa konajúci súd s prezentovanou argumentáciou vysporiadal.
Súd mu neposkytol žiadnu relevantnú argumentáciu, ktorou by reagoval na rozhodné skutočnosti.
Odvolanie žalobca podal z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia, ďalej z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a tiež, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, a to vadu arbitrárnosti, vadu zmätočnosti, tým aj vadu nezákonnosti
rozsudku. Žalobca v odvolaní trval na svojom názore, že zmluva neobsahuje obligatórne náležitosti v
zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, z ktorého dôvodu bolo jeho povinnosťou uhradiť žalovanému

len sumu rovnajúcu sa požičanej istine, nakoľko finančné prostriedky uhradené žalobcom nad rámec
požičanej istiny v podobe nezákonných úrokov a nezákonných poplatkov predstavujú bezdôvodné
obohatenie na strane žalovaného. Žalobca vyjadril presvedčenie, že dostatočným spôsobom preukázal,
že jeho nárok na vrátenie žalovanej sumy je oprávnený. Zdôraznil, že rozpis splátok na istinu a úroky sa
v čase uzatvorenia zmluvy vyžadoval. Euro-konformný výklad sporného ustanovenia je možný, nie však

v čase uzatvorenia predmetnej spotrebiteľskej zmluvy. Euro-konformný výklad možno použiť až od 1. 5.
2018, kedy nadobudla účinnosť novela zákona o spotrebiteľských úveroch. Ak by sa účinky predmetnej
novely začali aplikovať aj na zmluvné vzťahy, ktoré boli uzatvorené pred jej účinnosťou, nepochybne by
došlo k porušeniu zásady právnej istoty a k porušeniu zásady zákazu pravej retroaktivity. Odôvodnenie,
ktoré poskytol súd prvej inštancie, nepovažuje žalobca za postačujúce.

5/ Žalobca v odvolaní zdôraznil, že Súdny dvor EÚ poskytuje výlučne výklad európskej legislatívy, nie
vnútroštátneho práva, teda v danom prípade nevykladal zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a jeho relevantné ustanovenia (§ 9), ale smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. XXXX/
XX/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady XX/XXX/EHS. Ak by slovenský
zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje smernica č. XXXX/XX/ES, tak by použil rovnakú

terminológiu ako používa smernica. Slovenský zákonodarca ale takúto terminológiu nepoužil, ale k
termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“. K výkladu tohto zákonného ustanovenia
existuje konštantná judikatúra slovenských súdov, v zmysle ktorej sa má toto ustanovenie vykladať tak,
že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa úver
považuje v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ zákona za bezúročný a bez poplatkov. Smernica EÚ, ktorá

bola zjavne implementovaná do nášho právneho poriadku nad jej rámec a v rozpore s ustanovením
o úplnej harmonizácii, nemôže mať priamy účinok, t.j. zakladať práva a povinnosti priamo sporovým
stranám - pôsobiť horizontálne. Teória a prax Súdneho dvora EÚ vychádza z premisy, že takáto situácia
môže následne viesť k použitiu tzv. eurokonformného výkladu vnútroštátnej normy (tzv. nepriamy účinok
smernice), ktorý má však svoje medze už judikované rovnako Súdnym dvorom EÚ. V zmysle ustálenej

judikatúry Súdneho dvora EÚ je rozsah nepriameho účinku smerníc spočívajúci v eurokonformnom
výklade vnútroštátnej regulácie vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym. Súdny
dvor medze nepriameho účinku smernice prehľadne zhrnul vo veci S., C - XXX/XX zo 4. 7.
2006, keď uviedol, že „povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade
a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami

práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity, a nemôžu slúžiť ako základ pre výklad contra
legem vnútroštátneho práva.“ Súd svojim výkladom v podstate zlomil vnútroštátne právo a nahradil by
ho smernicou EÚ (čo je postup typický pre priamy účinok). Nakoľko ide o spory medzi jednotlivcami,
priamy účinok smernice je vylúčený (možno teda uvažovať len o účinku nepriamom) a naznačený
postup nebude možný, pretože by sa jednalo o výklad práva contra legem. Žalobca doplnil, že výklad

zákona č. 129/2010 Z.z. nemôže narúšať všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty, t.j.
taký stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v
ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.“6/ Žalobca dodal, že za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu nemožno považovať
prezentované uznesenie NS SR, nakoľko za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu je nutné
považovať predovšetkým rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí

Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, vydávanej Najvyšším súdom SR od 1.
1. 1993, s pôvodným názvom Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky. Záver
prezentovaný v spomínanom uznesení NS SR žalobca odmieta, keď NS SR sa nevysporiadal
dostatočne s otázkou (ne)možnosti euro-konformného výkladu, neposkytol odpoveď resp. na základe
akých právnych skutočností vlastne použil euro-konformný výklad a prečo podľa jeho právneho názoru

nie je tento výkladom contra legem, keď použitiu euro-konformného výkladu v horizontálnom vzťahu
bráni samotná judikatúra Súdneho dvora ES.
7/ Osobitne žalobca namietal proti výroku o trovách konania, ktorý označil za nevykonateľný, pretože
tento výrok neobsahuje informáciu kto je povinný trovy zaplatiť ako aj informácia, že o konkrétnej
výške náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. Svoj názor podporil
poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo 222/2016 zo dňa 23. 3. 2017. Podľa žalobcu súd prvej

inštancie svojím rozhodnutím nenaplnil zákonné požiadavky na riadne, presvedčivé a náležité a najmä
správne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, nijako sa nevysporiadal s vyššie uvedenými argumentami;
odôvodnenie považuje žalobca za svojvoľné a právne neudržateľné, čím súd žalobcovi zároveň odoprel
právo aj na súdnu ochranu ako aj právo na spravodlivý proces.
8/ Na odvolanie žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný tak, že navrhoval napadnutý rozsudok súdu prvej

inštancie potvrdiť, keď podľa jeho názoru súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, keď dospel k
záveru, že Zmluva spĺňa všetky zákonné náležitosti a je uzavretá v zákonom predpísanej forme. Otázka
výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a poplatkov bola podľa žalovaného definitívne vyriešená
rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu nie je procesne prípustné o tejto otázke rozhodovať opačne,
vzhľadom na princíp procesnej právnej istoty vyjadrený v čl. 2 ods. 2 CSP. Vzhľadom na rozdielny výklad

a rozhodovaciu prax slovenských súdov vo vzťahu k absencii tejto náležitosti zmluvy došlo k zmene
tohto stavu a to vydaním viacerých rozhodnutí NS SR, napr. uznesenie sp. zn. 4Cdo/211/2017 zo
dňa 23. 4. 2018, obdobne sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22. 2. 2018. Výklad ust. § 9 ods. 2 písm. k/
zák. č. 129/2010 Z.z. podávaný žalobcom, podľa ktorého je potrebné v zmluve uvádzať samostatne
výšku, počet a termíny splátok istiny, samostatne výšku, počet a termíny splátok úrokov a samostatne

výšku, počet a termíny splátok iných poplatkov, je nesprávny, príliš formalistický, v ktorom absentuje
racionalita s ohľadom na potreby zmluvného vzťahu. Podľa žalovaného zákon platný a účinný v čase
podpisu predmetných zmlúv o pôžičke nepožadoval samostatné rozpisovanie výšky, počtu a termínov
splatnosti úrokov, istiny, nevyžadoval, aby boli sumy istiny, úroku a poplatkov tvoriace jednu splátku,
uvedené jednotlivo popri sebe. Takáto požiadavka by mala opodstatnenie len vtedy, ak by sa istina,

úroky a poplatky uhrádzali v rôznych termínoch splatnosti, v rôznych počtoch splátok a pod. Ak sa totiž
jednou splátkou uhrádza aj istina aj úrok, potom je záväzok je splnený pripísaním sumy úhrady na účet
veriteľa. T.j., ak sa splátkou uhrádza aj istina aj úrok, nemá rozlišovanie danej splátky na časť „istina“
a časť „úrok“ žiadny reálny a praktický význam. Zmluva o pôžičke obsahuje ako výšku splátky, tak aj
termín splatnosti ako aj počet splátok. V čl. V Pôžička je uvedená výška splátky - 71,13 €, ako aj počet

splátok 60. Termín splátok (do 20.dňa v mesiaci) je v čl. IX - Zmluvné podmienky bod 6. Podmienky
splácania ods. 6.2 v Zmluvných podmienkach, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, tvoria jeden
dokument a boli podpísané žalobcom. Tvrdenie, že priemerný spotrebiteľ nie je spôsobilý zistiť deň
ukončenia záväzkového vzťahu, ak má k dispozícii úplný počet mesačných splátok a deň splatnosti prvej
splátky, je nelogické, mylné a absurdné. Takýto výklad práva je bezprecedentným šikanóznym výkladom

práva voči poskytovateľovi úveru.
9/ Na vyjadrenie žalovaného podal žalobca odvolaciu repliku (č.l. 257 a nasl. spisu), v ktorom uviedol, že
žalovaný v jeho vyjadrení na žalobcom podané odvolanie nijako nereagoval na žalobcom prezentovanú
argumentáciu. Žalobca v odvolacej replike zopakoval svoje argumenty, ktoré uviedol ešte v odvolaní
proti rozsudku súdu prvej inštancie, poukazujúc na konflikt znenia Smernice a vnútroštátneho právneho

predpisu, pričom slovenský zákonodarca práve pre tento konflikt uskutočnil potrebné kroky k tomu, aby
tieto znenia boli súladné a výsledkom týchto krokov bola práve novela zákona č. 129/2010 Z.z., účinná
od 1. 5. 2018. Keďže uvedená novela nadobudla účinnosť až takmer 4 roky po uzatvorení úverovej
zmluvy je zrejmé, že tieto účinky nemožno aplikovať na záväzky, ktoré vznikli pred jej účinnosťou.
Žalobca zopakoval, že rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 9. 11. 2016 v právnej veci C-42/15 je

na prejednávanú vec neaplikovateľný. V tomto konkrétnom prípade išlo vnútroštátne právo nad rámec
smernice a zakotvilo prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy
o úvere. Žalobca zdôraznil, že až momentom správnej transpozície smernice nastáva právna istota,
kedy fyzické a právnické osoby už musia poznať svoje práva vyplývajúce zo smernice a možno odnich požadovať, aby si uplatnili svoje práva. Smernica nikdy nemôže mať horizontálny priamy účinok v
sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi. Súdny dvor EÚ v rozsudku C-42/15 správne rozhodol, že
smernica členenie splátok (z hľadiska istiny, úrokov a iných poplatkov) nepožaduje; požiadavka zákona

je však od požiadavky smernice iná. Niet žiadnych pochybností, že slovenský zákon ide nad rámec
smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie tak splátok istiny, ako aj splátok úrokov a splátok
iných poplatkov. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje smernica, ktorá navyše
obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu ako používa
smernica. Na podporu svojej argumentácie žalobca poukázal na rozsudky Krajského súdu v Prešove,

a to sp. zn. 19Co/86/2018, sp. zn. 7Co/39/2018.
10/ Na odvolaciu repliku doručil žalovaný súdu odvolaciu dupliku (č.l. 271 a nasl. spisu), v ktorej uviedol,
že v celom rozsahu zotrváva na svojej argumentácii, obsiahnutej v jeho vyjadrení k odvolaniu žalobcu.
Poukazoval na to, že Najvyšší súd SR sa vo svojom uznesení sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22. 2.
2018 vyčerpávajúco zaoberal výkladom § 9 ods. 2 písm. k/ zák. č. 129/2010 Z.z., s poukazom na čl. 10
ods. 2 písm. h/ a i/ smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES, pričom pri svojej argumentácii

reagoval aj na rozsudok SD EÚ zo dňa 9. 11. 2016 vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s.
proti Kláre Bíróovej. Výklad žalobcu je v rozpore so závermi vyslovenými už v niekoľkých rozhodnutiach
Najvyššieho súdu SR, ktoré sa touto problematikou zaoberali a v zmysle ktorých spomínané členenie
splátky potrebné nie je. Ide o rozhodnutia sp. zn. 4Cdo/211/2017, 4Cdo/187/2017, 4Cdo/65/2018,
3Cdo/45/2018,3Cdo/132/2017,2Cdo/235/2017,7Cdo/98/2018.Tietozáverybysaužmalipovažovaťza

ustálenú rozhodovaciu činnosť najvyšších súdnych autorít v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP. Uvedené vyplýva
aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/29/2017 zo dňa 24. 1. 2018 a rovnako uznesenia
NS SR sp. zn. 3Cdo/6/2017, v ktorom NS SR uviedol, že do pojmu „ustálená rozhodovacia prax“ je
potrebné zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach NS SR,
alebo dokonca aj jednotlivo v doposiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vyjadrené

(nepublikované) rozhodnutia NS SR názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne
tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali.
11/ Ďalšie vyjadrenia strany sporu neučinili.
12/ Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom rozsahu, t.j. v celom rozsahu (§ 379, § 385 CSP) bez
nariadeniaodvolaciehopojednávania(voveciverejnevyhlásilrozsudok) adospelkzáveru,žeodvolanie

žalobcu nie je dôvodné.
13/ V súdenej právnej veci je spor rozhodujúcou otázkou otázka, či súd prvej inštancie správne posúdil
Zmluvuoposkytnutínajľahšejpôžičkyč.XXXXXXXXXX,ktorousapôvodnýžalovanýzaviazalposkytnúť
žalobcovi bezúčelový spotrebiteľský úver vo výške 2.500 €, keď dospel k záveru, že predmetná zmluva
obsahuje zákonom vyžadovanú náležitosť v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. k/ zák. č. 129/2010 Z.z.

o spotrebiteľských úveroch, a to výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, a
teda nezistil dôvod na jej posúdenie ako bezúročnej a bez poplatkov, ako žiadal žalobca. Žalobca
nesúhlasil s použitím eurokonformného výkladu príslušného zákonného ustanovenia, namietajúc, že
euro-konformný výklad sporného ustanovenia je možný, nie však v čase uzatvorenia predmetnej
spotrebiteľskej zmluvy. Euro-konformný výklad možno použiť až od 1. 5. 2018, kedy nadobudla účinnosť

novela zákona o spotrebiteľských úveroch.
14/ Eurokonformný výklad vyjadruje požiadavku, aby členské štáty Európskej únie vykladali svoje
zákony v súlade s cieľmi práva Európskej únie (t.j. s cieľmi unijného práva). Eurokonformný výklad sa
teda používa pri výklade vnútroštátnych zákonných noriem členských štátov Európskej únie tak, aby
tieto boli v súlade predovšetkým so smernicami EÚ. V súdenej právnej veci ide o žalobcom namietaný

konflikt medzi Smernicou Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom
úvere (a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS) a medzi vnútroštátnym zákonom č. 129/2010 Z.z., a
síce jeho ust. § 9 ods. 2 písm. k/ (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, t.j. ku dňu 2. 2. 2014).
Predmetná Smernica vstúpila do platnosti dňa 11. 7. 2008; po prijatí vnútroštátneho zákona č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch boli súdy v Slovenskej republike povinné z úradnej moci (ex offo, t.j. bez

toho, aby sa toho strany sporu výslovne dovolávali), vykladať zákon č. 129/2010 Z.z. v súlade s touto
Smernicou. Keďže súdna prax v otázke výkladu ust. § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. v znení
účinnom do jeho novely vykonanej zákonom č. 279/2017 Z.z. (účinnej od 1. 5. 2018), t.j. naplnenia
požiadavky uvádzania výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a poplatkov v rámci tzv. anuitnej
splátky úveru nebola jednotná, touto otázkou sa zaoberal Najvyšší súd SR vo svojom už spomínanom

rozhodnutí pod sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22. 2. 2018, kde riešil výklad ust. § 9 ods. 2 písm.
k/ zák. č. 129/2010 Z.z., s poukazom na čl. 10 ods. 2 písm. h/ a i/ smernice Európskeho parlamentu
a Rady 2008/48/ES, a to so záverom, že zmluva o spotrebiteľskom úvere si nevyžaduje členenie
anuitnej splátky osobitne na istinu, úroky a iné poplatky (aj v dobe, ktorá predchádzala právnej úpraveúčinnej od 1. 5. 2018). K tomuto záveru dospel Najvyšší súd SR následne opakovane aj v ďalších
svojich rozhodnutiach (ako na ne poukázal žalovaný). Vychádzajúc zo spomínanej rozhodovacej praxe
Najvyššieho súdu SR dospel odvolací súd k záverom zhodným so súdom prvej inštancie a napadnutý

rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil, podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP, a to včítane
výroku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania. Odvolací súd má za to, že žalobcom
namietaný výrok týkajúci sa trov konania pred súdom prvej inštancie netrpí nedostatkom vykonateľnosti,
keď je z okolností prejednávaného prípade zrejmé, medzi ktorými stranami sporu je vedený spor, a
teda o priznaní nároku na náhradu trov konania medzi ktorými stranami súd rozhodoval. Rovnako

tak niet pochýb o tom, ktorá zo strán sporu bola v zmysle rozhodnutia súdu v konaní úspešná a
ktorá neúspešná. Súd prvej inštancie zároveň svoje rozhodnutie o trovách konania oprel po právnej
stránke o ust. § 255 ods. 1 CSP, t.j. rozhodoval na základe dosiahnutého (plného) úspechu jednej
zo strán sporu v konaní (v danom prípade žalovanej strany). Tu odvolací súd len poznamenáva, že
súd prvej inštancie sa pri formulácii výroku o priznaní nároku na náhradu trov konania zjavne riadil
dikciou zákonného ustanovenia, a to § 255 ods. 1 CSP, v ktorom absentuje výslovná požiadavka uviesť,

proti komu súd prizná úspešnej strane náhradu trov konania. Z logiky veci ale plynie, že náhrada trov
konania môže byť tu priznaná len a výlučne voči v konaní neúspešnej stane sporu, t.j. v danom prípade
voči žalovanému. Rovnako tak je z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nepochybné, akým
spôsobom bude rozhodnuté o samotnej výške trov konania, keďže súd prvej inštancie v odôvodnení
svojho rozsudku citoval ust. § 262 ods. 2 CSP. Preto nemôžu vzniknúť pochybnosti o tom, kto je v danom

prípade povinný komu nahradiť trovy konania, ani ako, kedy a kým bude rozhodnuté o samotnej výške
náhrady trov.
15/ O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1, §
262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný mal v odvolacom konaní plný úspech,
preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady

trov odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
16/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 CSP ).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 CSP ).Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 CSP ).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta CSP ).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods.2 CSP ).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 CSP ).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa( § 429 ods.2 CSP ).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení ( § 431 ods.1 CSP ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 CSP ).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 CSP ).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 CSP ).