Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. marec 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/84/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6110212897
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Górász
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:6110212897.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne QUATRO spol. s r.o., so sídlom v Banskej
Bystrici, Nám. Štefana Moyzesa 7, IČO: 31 586 171, zastúpenej advokátom JUDr. Bohumilom Novákom,
advokátska kancelária so sídlom v Banskej Bystrici, Horná 27, proti žalovanej KURTA spol. s r.o., so
sídlom v Banskej Bystrici, Partizánska 89, IČO: 31 592 490, zastúpenej KOVAL & spol., advokátska
kancelária,s.r.o.,sosídlomvBanskejBystrici,Komenského3,vzastúpeníJUDr.JurajaKovala,konateľa

a advokáta, o určenie vlastníckeho práva, vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 7
C 101/2010, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 31. marca 2016
sp. zn. 16 Co 1038/2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 31. marca 2016 sp. zn. 16 Co 1038/2014 z r u š u j e
a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou sa žalobkyňa domáhala určenia (spolu) vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v katastrálnom
území K., bližšie označeným v žalobe. Ako rozhodujúce skutočnosti v žalobe uviedla, že (spolu)
vlastnícke právo nadobudla na základe kúpnej zmluvy uzavretej 24. júla 2001 so správkyňou konkurznej
podstaty úpadkyne T.. Dňa 3. novembra 2003 jej právny zástupca C. (pôvodného žalovaného 1/, voči
ktorému bola žaloba prvším rozsudkom súdu prvej inštancie z 24. októbra 2012 č. k. 7 C 101/2010-214
právoplatne zamietnutá) oznámil, že C. sa stal vlastníkom sporných nehnuteľností na základe rozsudku

Okresného súdu Banská Bystrica z 19. novembra 2002 č. k. 20 C 80/1992-368 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici z 22.mája 2003 sp. zn. 12 Co 45/2003. Podľa žalobkyne bolo uvedené
konanie súdu „protiprávne“ a voči nej, keďže nebola stranou sporu, nevyvolalo žiadne právne účinky.
Poukázala tiež na to, že konanie sp. zn. 20 C 80/1992 sa napokon, po kasačných rozhodnutiach
Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) skončilo zamietnutím žaloby C..

2. Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 30. júna 2014 sp. zn. 7 C 101/2010-346 žalobu zamietol.
Rozhodol tak majúc za to, že žalobkyňa (spolu) vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam na
základe kúpnej zmluvy z 24. júla 2001 uzavretej so správkyňou konkurznej podstaty úpadkyne T. platne
nenadobudla. Úpadkyni a ďalším jej blízkym osobám totiž nemohli byť sporné nehnuteľnosti platne
vydané podľa zákona č. 87/1991 Zb., lebo neboli oprávnenými osobami. Osobou oprávnenou na vydanie

sporných nehnuteľností bol právny predchodca žalovanej C., ktorému v čase prevodu nehnuteľností
na žalovanú svedčilo vlastnícke právo na základe právoplatného rozsudku Krajského súdu v Banskej
Bystriciz22.mája2003sp.zn.12Co45/2003vspojenísjehoopravnýmiuzneseniamiz31.júla2003sp.
zn.12Co45/2003az23.marca2004sp.zn.12Co45/2003,vydanýmivkonaníOkresnéhosúduBanská
Bystrica vedenom pod sp. zn. 20 C 80/92. Ohľadne kúpnej zmluvy medzi žalobkyňou a správkyňou
konkurznej podstaty úpadkyne T. dospel k záveru, že v čase jej uzavretia účinný zákon č. 328/1991

Zb. o konkurze a vyrovnaní síce umožňoval nadobudnutie vlastníckeho práva aj vtedy, ak úpadca
nebol vlastníkom veci, nie však vtedy, keď nadobúdateľ vedel alebo musel vedieť, že úpadca alebotretia osoba, ktorej majetok zabezpečoval úpadca, nie je vlastníkom veci. V čase predaja nehnuteľností
správkyňou konkurznej podstaty žalobkyni bolo na Okresnom súde Banská Bystrica vedené pod sp.
zn. 20 C 80/1992 konanie v spore, stranou ktorého bola i úpadkyňa, ktorá teda vedela, že ohľadne

sporných nehnuteľností je vedený spor, vedenie sporu ale správkyni konkurznej podstaty neoznámila,
čím porušila ustanovenie § 17 zákona č. 328/1991 Zb. Sporné nehnuteľnosti tak boli nesprávne zahrnuté
do konkurznej podstaty a preto nemohli byť správkyňou konkurznej podstaty platne prevedené na
žalobkyňu. Samotná žalobkyňa mala zachovať bežnú opatrnosť a vynaložiť potrebnú aktivitu na zistenie,
či správkyňou konkurznej podstaty ponúkaný spoluvlastnícky podiel na sporných nehnuteľnostiach je

skutočne v (spolu)vlastníctve úpadkyne.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 31. marca 2016 sp. zn.
16 Co 1038/2014 rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že určil, že žalobkyňa je podielovou
spoluvlastníčkou sporných nehnuteľností v žalovanom rozsahu. Rozhodol tak majúc za to, že súd
prvej inštancie zistený skutkový stav nesprávne posúdil a vyvodil z neho nesprávny právny záver o

nadobudnutí, či nenadobudnutí vlastníckeho práva stranami sporu, resp. ich právnymi predchodcami.
Na prejednanie veci, keďže dokazovanie nepovažoval za potrebné dopĺňať, nenariadil pojednávanie,
„a preto prípadné ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi konania na pojednávaní na odvolacom súde
už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Účastníci ani nevzniesli žiadny presvedčivý
dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by

mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva
zo dňa 25. 04. 2002, č. 64336/01 vo veci Lino Carlos Varela Assalino proti Portugalsku, prípadne
rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 186/2012)“. Podľa odvolacieho súdu
pri hodnotení zisteného, nikým nespochybňovaného skutkového stavu o okolnostiach nadobudnutia
vlastníckeho práva právnym predchodcom žalovanej Kazimírom Herritzom, nebolo možné opomenúť,

že konanie Okresného súdu Banská Bystrica vedené pod sp. zn. 20 C 80/1992,výsledok ktorého
pôvodne vyznelo v prospech právneho predchodcu žalovanej, ktorý na tomto základe previedol kúpnou
zmluvou z 26. novembra 2007 nehnuteľnosti na žalovanú, prebiehalo až do roku 2012 a po viacerých
kasačných rozhodnutiach najvyššieho súdu a ústavného súdu bolo napokon právoplatne skončené
(rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. mája 2012 sp. zn. 15 Co 41/2012 v znení jeho

opravného uznesenia) zamietnutím žaloby C.. Dôvodom zamietnutia žaloby pravda nebolo to, že by C.
nebol oprávnenou osobou na vydanie veci, sporných nehnuteľností, ale zistenie, že žalovaní v čase
rozhodnutia odvolacieho súdu už neboli vedení ako ich vlastníci. Podľa odvolacieho súdu z výsledku
konania sp. zn. 20 C 80/1992 „vyplývajú prejudiciálne dôsledky pre konanie v prejednávanej veci,
avšak okresný súd ich nesprávne vyhodnotil“. Odvolací súd za významné pre posúdenie veci považoval

to, že záver súdov v konaní sp. zn. 20 C 80/1992 o tom, že C. bol oprávnenou osobou na vydanie
sporných nehnuteľností, „sa nakoniec neprejavil“ v konečnom rozhodnutí v spore. Súd prvej inštancie
nezohľadnil, že v konaní sp. zn. 20 C 80/1992 naostatok nebolo vydané rozhodnutie určujúce vlastníctvo
C., resp. povinnosť žalovaných vydať mu sporné nehnuteľnosti; také rozhodnutie teda ani prejudiciálne
neriešilo otázku vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam. Podľa odvolacieho súdu „okolnosť, že právny

predchodca odporcu bol osobou oprávnenou na vydanie nehnuteľnosti, je len jednou z viacerých, na
ktoré i odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení poukázal, ktoré by mali byť zohľadnené tak,
aby výsledok posudzovania vyjadrený v podobe súdneho rozhodnutia, bol pokiaľ možno čo najviac
zlučiteľný so všeobecnou predstavou spravodlivosti“. Právoplatným výsledkom uvedeného konania bolo
nielen zamietnutie žaloby C. o vydanie veci, ale aj právoplatne zamietnutie (vzájomnej) žaloby pôvodnej

žalovanej 1/ o určenie neplatnosti reštitučnej dohody o vydaní vecí, s ktorými skutočnosťami sa súd
prvej inštancie vo svojich predchádzajúcich rozsudkoch nezaoberal, hoci žalovaný od počiatku tvrdil
neplatnosťreštitučnejdohody.Ztýchtozisteníodvolacísúdvyvodil,že„akbolprávoplatnýmrozhodnutím
zamietnutý návrh na vyslovenie neplatnosti reštitučnej dohody, teda dohody o vydanie veci zo dňa 17.
10. 1991, potom už v tomto konaní v prejednávanej veci nie je možné jej (ne)platnosť posudzovať“.

Vo vzťahu k záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyni „vlastnícke právo k predmetu sporu platne
nevzniklo“ odvolací súd dospel k záveru, že nie sú správne. Poukázal na ustanovenie § 19 ods. 1
zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 84/2012
a rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29 Odo 394/2002 a dospel k záveru, že
„kupujúci pri odplatnom prevode veci zapísanej do súpisu nadobudne vlastnícke právo aj vtedy, keď

úpadca nebol vlastníkom veci. Zákon o konkurze a vyrovnaní prelamuje zásadu nemo plus iuris.“
Skutočnosť, že v čase prevodu spornej nehnuteľnosti v konkurznom konaní bolo vedené konanie sp.
zn. 20 C 80/1992, ktorého účastníčkou bola aj úpadkyňa, ktorá teda mala vedomosť o tom, že právny
predchodca žalovanej sa domáha vlastníckeho práva, resp. vydania spornej veci, je podľa odvolaciehosúdu „je opäť len okolnosťou, na ktorú malo byť prihliadnuté pri rozhodovaní, aby výsledok vyjadrený
v podobe súdneho rozhodnutia, bol pokiaľ možno čo najviac zlučiteľný so všeobecnou predstavou
spravodlivosti“. Mal za to, že v čase právnych úkonov, či už kúpnej zmluvy uzavretej medzi právnym

predchodcom žalovanej a žalovanou, ako aj v čase, kedy došlo k uzavretiu zmluvy medzi správkyňou
konkurznej podstaty a žalobkyňou, boli predmetné dohody uzavreté za právneho stavu, kedy v katastri
nehnuteľností nebola pochybnosť o tom, kto je ich vlastníkom. Kolíziu vlastníckeho práva strán posúdil
odvolací súd v prospech žalobkyne, „ak táto nadobudla vlastnícke právo v konkurznom konaní, preto
by bolo v rozpore so zásadou právnej istoty, aby o platnosti úkonu, ktorý bol schválený v konkurznom

konaní konkurzným súdom, mohlo byť opätovne rozhodované v inom civilnom konaní, v ktorom by bola
posudzovaná opätovne otázka určenia vlastníckeho práva osoby, ktorá sa cíti byť dohodou uzavretou
medzi správcom konkurznej podstaty a treťou osobou dotknutá“. Poukázal na judikatúru, podľa ktorej sa
favorizujenadobudnutiemajetkuzatrvaniakonkurzujehospeňaženímprávezdôvodunaplneniazásady
právnej istoty. Právny predchodca žalovanej nepodal žalobu o vylúčenie majetku z konkurznej podstaty
úpadkyne, teda nepostupoval s náležitou obozretnosťou. Žalobkyni nemôže byť na ťarchu, že pred

uzavretím zmluvy so správkyňou konkurznej podstaty neskúmala, či je úpadkyňa vlastníčkou sporných
nehnuteľností, ak táto bola v katastri nehnuteľností vedená ako ich vlastníčka a vedomosť o konaní pod
sp. zn. 20 C/80/1992 nemala. Podľa odvolacieho súdu významným pre posúdenie veci bola i skutočnosť,
že „právny predchodca odporcu napriek tomu, že na základe rozhodnutí vydaných v konaní pred
Okresným súdom Banská Bystrica č. k. 20 C 80/1992 <..). Najvyšší súd v ňom konštatoval, že „pokiaľ odvolací súd nevyzval účastníka konania v
zmysle§213ods.2Občianskehosúdnehoporiadkuvzneníúčinnomod15.októbra2008,abysavyjadril
k možnému použitiu toho ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo
použité a je podľa názoru odvolacieho súdu pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, odňal účastníkovi

konania možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.)“. Tieto závery sú plne opodstatnené aj v
preskúmavanom prípade.

24. Uvedená skutočnosť, že došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je okolnosťou,
pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní

postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne.
25. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potrebe zrušiť napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu,
nezaoberal sa dovolací súd ďalšími námietkami žalovanej uvedenými v dovolaní.26. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej
inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).

27. Pre ďalšie konanie, na ktoré sa vec vracia, dovolací súd poznamenáva, že interpretáciu ustanovenia
§ 19 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. podal najvyšší súd už v rozsudku z 11. septembra 2009 sp. zn. 5 Cdo
194/2008, ktorý bol publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky zošit 3/2010 pod č. 25. V uznesení z 30. apríla 2012 sp. zn. 6 MCdo 1/2011 dovolací súd zas
zaujal záver k ďalším otázkam platnosti speňaženia majetku zaradeného do súpisu konkurznej podstaty

v situácii, keď pred speňažením spísaného majetku nevyšlo najavo, že je tu osoba, ktorá k tomuto
majetku uplatňuje právo vylučujúce súpis, resp. keď došlo k speňaženiu majetku bez toho, aby tretia
osoba mohla - z objektívneho hľadiska - domáhať sa vylúčenia tohto majetku z konkurznej podstaty.

28. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.