Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. február 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/283/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8316895363
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Górász
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:8316895363.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Mgr. G., bývajúceho v E., zastúpeného JUDr. Vlastou
Pastorkovou, advokátkou v Snine, Strojárska 3998 proti žalovanej NYLUS SK, s. r. o., so sídlom v
Poprade, Hlavná 4512/96, IČO: 46 131 604, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, vedenom
na Okresnom súde v Humennom pod sp. zn. 5Csr/1/2016, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského
súdu v Prešove z 27. marca 2019, sp. zn. 23CoSr/1/2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 27. marca 2019, sp. zn. 23CoSr/1/2018
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou z 5. mája 2016 domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu, zriadeného pri Rozhodcovskej a mediačnej, záujmové združenie právnických
osôb so sídlom v Bratislave, Dunajská 15, pod sp. zn. AHC/0715/0001

z 2. novembra 2015.

2. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 3. októbra 2017, č. k.
5Csr/1/2016-97 žalobu žalobcu zamietol a žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

3. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobcu, rozsudkom z 27. marca 2019,

sp. zn. 23CoSr/1/2018 rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho
konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Stotožnil sa s názorom
súdu prvej inštancie, že v predmetnom spore
bola žaloba podaná po uplynutí lehoty na podanie takejto žaloby. Súd prvej inštancie správne vyriešil
otázku, kedy bol doručený rozhodcovský rozsudok žalobcovi. Doplnil, že z priloženého spisu vyplýva, že
rozhodcovský rozsudok bol žalobcovi doručovaný na jeho správnu adresu a žalobca si tento rozsudok

neprevzal. Ďalej uviedol, že žalobca zároveň ani nikdy netvrdil,
že v čase doručovania sa nezdržiaval v mieste svojho trvalého bydliska, resp. že si túto zásielku nemohol
prevziať. Mal za to, že doručovanie rozsudku prostredníctvom pošty poštovou zásielkou do vlastných
rúk plne vyhovuje ustanoveniu § 25 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a možno naň
aplikovať poslednú vetu § 25 ods. 1.

4. Žalobca proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie s tým, že dovolanie
je prípustné podľa ustanovenia § 420 písm. f/ CSP. V dovolaní namietal nedostatočné odôvodnenie
rozsudku odvolacieho súdu. Mal za to, že došlo k porušeniu
jeho práva na spravodlivý proces, nakoľko v rámci odvolacieho konania doložil ako prílohu k svojmu
vyjadreniu k vyjadreniu žalovaného zo 17. januára 2018 nový dôkaz, ktorý preukazoval, že neboli
splnené podmienky pre náhradné doručovanie, keďže sa v rozhodnom čase (v čase doručovania

zásielky) nezdržiaval na doručovacej adrese, no odvolací súd sa s touto skutočnosťou vo svojom
rozhodnutí žiadnym spôsobom nevysporiadal. Namietal,že odvolací súd v bode 4 odôvodnenia rozsudku potom nesprávne uviedol, že „žalobca zároveň nikdy
netvrdil, že v čase doručovania sa nezdržiaval v mieste svojho trvalého bydliska,
resp. že si túto zásielku nemohol prevziať“. Navrhol rozsudok odvolacieho súdu zrušiť

a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

5. Žalovaná navrhla dovolanie zamietnuť a rozsudok odvolacieho súdu potvrdiť
ako vecne správny.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací
(§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie bolo podané včas a na to oprávnenou osobou, skúmajúc najprv
splnenie podmienok prípustnosti dovolania, dospel k záveru,
že dovolanie je prípustné a vzhľadom na uplatnený dovolací dôvod (§ 420 písm. f/ CSP) zároveň aj
dôvodné. Ak totiž dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým
sa konanie končí z dovolacieho dôvodu uvedeného v § 420 CSP, potom existencia tohto dôvodu, t. j.

existencia niektorej z tzv. zmätočnostných vád uvedených v tomto ustanovení, znamená nielen splnenie
podmienky prípustnosti dovolania, ale zároveň zakladá bez ďalšieho aj jeho dôvodnosť.

7. Podľa § 420 písm. f/ CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces.

8. Citované ustanovenie zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania
v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej

práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia
treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým
v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj
ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených
procesných práv spojených s uplatnením súdnej ochrany práva. Za znemožnenie strane uskutočňovať

jej patriace procesné práva v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle
§ 420 písm. f/ CSP, treba považovať aj taký postup súdu, ktorým sa strane odmieta možnosť domáhať
sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ktorým dochádza k odmietnutiu spravodlivosti,
keď súdom prijaté závery nemajú svoj racionálny základ v interpretácii príslušných ustanovení právnych
predpisov, a teda sú svojvoľné a neudržateľné a keď rozhodnutie súdu neobsahuje žiadne dôvody alebo

ak v ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci, prípadne
ak argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná,
že rozhodnutie ako celok je nepresvedčivé.

9. K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu pre

ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na
ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými
stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie
týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v.
Španielsko, Vetrenko

v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).

10. Rovnako, podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd“), riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne

korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi
skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07).
Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody,
na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak
skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery

súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia
nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojejargumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho
argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať
tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako

ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)
verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I.
ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).

11.Ajnajvyššísúdužvminulostivoviacerýchsvojichrozhodnutiach,práve podvplyvomjudikatúry

ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie
spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces a že za porušenie tohto práva
treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom práva strany sporu na
dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá so

všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami strany
sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej
sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom)
odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia
prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho

odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá
i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP.

12. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a
presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.

13. Podľa § 387 ods. 3 CSP odvolací súd sa v odôvodnení rozhodnutia musí zaoberať aj podstatnými
vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s

nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení
vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

14. Podľa § 393 ods. 2 CSP v odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uvedie stručný obsah napadnutého
rozhodnutia, podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní,

prípadne ďalších subjektov, ktoré dôkazy v odvolacom konaní vykonal a ako ich vyhodnotil, zistený
skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax; ustanovenia §
387 ods. 2 a 3 tým nie sú dotknuté. Odôvodnenie rozhodnutia senátu obsahuje aj pomer hlasov, akým
bolo rozhodnutie prijaté.

15. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa teda odvolací súd musí vysporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielenpoukazomnavšetkyskutočnostizistenévykonanýmdokazovaním,aletiežspoukazomnaprávne
závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak
odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých

ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo
pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený skutkový stav.

16. Ustanovenie § 387 ods. 2 CSP síce umožňuje odvolaciemu súdu, aby
sa v potvrdzujúcom rozsudku, ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody. Aj v takom prípade je však
v zmysle § 387 ods. 3 veta druhá CSP povinný vysporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými
v odvolaní. Podobne judikatúra ESĽP, ktorá síce nevyžaduje, aby na každý argument strany bola v
odôvodnení rozhodnutia súdu daná odpoveď, trvá na tom, že ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď súdu práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z
9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria
A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko
z 19. februára 1998). Ak sa teda odvolací súd stotožní s odôvodnením rozhodnutia súduprvej inštancie, ktoré nemá náležitosti odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP a
uvedený nedostatok sám neodstráni, jeho rozhodnutie je potom nepreskúmateľné a takýmto arbitrárnym
rozhodnutím znemožňuje strane sporu, aby uskutočňoval jej patriace procesné práva, pretože jej

upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných
prostriedkov, a tým porušuje jej právo na spravodlivý súdny proces.

17. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolací súd skúmal, či dovolaním napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu dáva relevantnú odpoveď na všetky podstatné otázky (predovšetkým týkajúce sa

včasnosti podanej žaloby). Zistil, že tomu tak nie je. Za náležité vysporiadanie sa s otázkou týkajúcou
sa doručovania rozhodcovského rozsudku nemožno považovať odôvodnenie, že «žalobca zároveň ani
nikdy netvrdil, že v čase doručovania sa nezdržiaval v mieste svojho trvalého bydliska, resp. že si túto
zásielku nemohol prevziať».

18. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca už v žalobe pred súdom prvej inštancie tvrdil, že mu neboli

doručené žiadne písomnosti týkajúce sa sporu (žaloba, rozhodcovský rozsudok). V odvolacom konaní
toto svoje tvrdenie doplnil o ďalšiu skutočnosť, a to tú, že sa v čase doručovania rozhodcovského
rozsudku nezdržiaval na doručovacej adrese, v dôsledku čoho neboli u neho splnené podmienky pre
uplatnenie tzv. fikcie doručenia (§ 47 ods. 2 OSP).
Na preukázanie tejto skutočnosti doložil do spisu čestné prehlásenia p. K.

a p. K. v anglickom a poľskom jazyku. Odvolací súd sa potom v napadnutom rozsudku síce vysporiadal
s námietkou ohľadne správnosti adresy, na ktorú boli písomnosti žalobcovi doručované (odvolací súd v
tomto smere konštatoval, že „rozhodcovský rozsudok
bol žalobcovi doručovaný na jeho správnu adresu a žalobca si tento rozsudok neprevzal“),
avšak s ďalšou, rovnako s doručovaním súvisiacou námietkou (týkajúcou sa splnenia podmienok pre

uplatnenie fikcie doručenia), sa vôbec nezaoberal, keď iba stroho (a v rozpore s vyššie uvedeným)
konštatoval,že„žalobcazároveňaninikdynetvrdil,ževčasedoručovaniasanezdržiavalvmiestesvojho
trvalého bydliska, resp. že si túto zásielku nemohol prevziať“. Táto okolnosť týkajúca sa doručovania
rozhodcovského rozsudku (splnenie podmienok
pre uplatnenie fikcie doručenia), ktorá mohla byť významná pre rozhodnutie súdu,

však rovnako vyžadovala zo strany dovolacieho súdu špecifickú odpoveď. Napriek tomu,
že v prípade doručenky sa uplatňuje vyvrátiteľná právna domnienka o správnosti údajov na nej
uvedených, tieto, ako už vyplýva z povahy ich „vyvrátiteľnosti“, nemusia zodpovedať skutočnosti, ak
sa preukáže opak. Žalobca v odvolacom konaní práve predkladal dôkazy, ktorými sa snažil vyvrátiť
správnosť údajov na doručenke, a ktorými sa snažil preukázať,

že sa v čase doručovania rozhodcovského rozsudku na doručovacej adrese nezdržiaval.
Ak potom odvolací súd na túto jeho argumentáciu vo svojom rozsudku nereflektoval (nevysvetlil, či
mal napriek tomu naďalej za splnené všetky podmienky pre fikciu doručenia, príp. prečo na tieto „nové
skutočnosti“ v odvolacom konaní neprihliadal), je jeho rozhodnutie v tomto smere nepreskúmateľné, a
teda postihnuté vadou v zmysle § 420 písm. f/ CSP.

Je potrebné si uvedomiť, že s otázkou riadneho doručenia písomnosti súvisí nielen otázka správnosti
adresy, na ktorú je písomnosť doručovaná, ale i (v prípadoch, ak sa pri doručovaní uplatnila tzv. fikcia
doručenia) otázka, či boli splnené všetky podmienky pre jej uplatnenie.
Až za splnenia oboch týchto predpokladov (t. j. doručovanie na správnu adresu a splnenie predpokladov
pre uplatnenie fikcie doručenia) bolo možné konštatovať účinné doručenie písomnosti. Dovolací

súd súčasne dáva dovolateľovi do pozornosti, že novým dôkazom, ktorým odôvodňuje nesplnenie
podmienky náhradného doručovania, sú písomnosti nepreložené do slovenského jazyka (č. l. 152-153).
V zmysle záverov uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 7Cdo/16/2013 pritom platí,
že„ustanovenie§129ods.1<.Občianskehosúdnehoporiadku(vsúčasnosti§204Civilnéhosporového
poriadku) neumožňuje vykonať dokazovanie prečítaním listiny, ktorej preklad nebol vyhotovený v

štátnom alebo českom jazyku“.

19. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu je
vo vyššie uvedených otázkach nepreskúmateľné, čím došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý
proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP.

20. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Ak dovolací
súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí(§ 450 CSP). Dovolací súd v súlade s týmito ustanoveniami napadnutý rozsudok zrušil
a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

21. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej
inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).

22. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách

dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).

23. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.