Rozsudok ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. február 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Sžsk/141/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2014200568
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Nevedelová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:2014200568.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Nevedelovej

a členiek senátu JUDr. Judity Kokolevskej a JUDr. Sone Langovej, v právnej veci žalobcu: T. K., nar.
XX.XX.XXXX, bytom V. Z. X/XX, XX-XXX K., N. W., proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so
sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, za účasti: WEBUNG, s. r. o., so sídlom Palárikova 76,
Čadca, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 25246-2/2014-BA zo dňa 14. mája 2014,
o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave, č. k. 14S/128/2014-172 z 27.
októbra 2017, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave, č. k. 14S/128/2014-172 z 27.

októbra 2017 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Trnave rozsudkom č. k. 14S/128/2014-172 z 27.10.2017 zrušil rozhodnutie žalovanej, č.
k. 25246-2/2014-BA zo dňa 14.05.2014 (preskúmavané rozhodnutie) a vec jej vrátil na ďalšie konanie.
Preskúmavaným rozhodnutím žalovaná zamietla odvolanie žalobcu a prvostupňové rozhodnutie
Sociálnej poisťovne, pobočka Čadca, č. k. 47910-1/2013-CA zo dňa 30.10.2013 potvrdila. Svoje
rozhodnutieodôvodnilatým,žepoľskáinštitúciasociálnehozabezpečeniaZUSvRybniku,oprávnenána
určenie uplatniteľných právnych predpisov podľa čl. 16 (2) vykonávacieho nariadenia oznámila žalobcovi
listom zo dňa 09.01.2014, že v období od 01.10.2013 podlieha v oblasti sociálneho zabezpečenia v

súlade s čl. 13 (3) základného nariadenia poľskému zákonodarstvu.

2. Krajský súd v Trnave rozsudkom č. k. 14S/128/2014-172 zo dňa 27.10.2017 preskúmavané
rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, že podľa
obsahu odôvodnenia rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočky Čadca zo dňa 30.10.2013 je záver
o tom, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské a dôchodkové poistenie a povinné poistenie v
nezamestnanosti od 01.10.2013 podľa slovenskej legislatívy výsledkom vyhodnotenia zistení kontroly

zamestnávateľa žalobcu zameranej na overenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov, ktorou
výkon činnosti žalobcu v zamestnaneckom pomere na území Slovenskej republiky nebol preukázaný.
Naproti tomu žalovaný v obsahu preskúmavaného rozhodnutia vychádzal zo zistenia, že uplatniteľné
právo vzťahujúce sa na žalobcu v období od 01.10.2013 bolo určené poľskou inštitúciou sociálneho
zabezpečenia, pričom toto určenie sa v súlade s článkom 16 (3) vykonávacieho nariadenia stalo
definitívnym uplynutím dvoch mesiacov odo dňa, kedy bola Sociálna poisťovňa, ústredie informovaná
o tejto skutočnosti. Uviedol, že žalovaný popísal argumentáciu odvolateľa, vnútroštátnu i medzinárodnú

právnu úpravu posudzovaného nároku, v konečnom dôsledku sa však s odvolacími dôvodmi žalobcu
žiadnym spôsobom nezaoberal, nevyhodnotil ich dôvodnosť ani relevantnosť z hľadiska posudzovania
správnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa. Nevysporiadanie sa s odvolacími
námietkami účastníka správneho konania a potvrdenie odvolaním napadnutého rozhodnutia na základeiného právneho posúdenia a iných skutkových okolností (rozhodnutie pobočky Sociálnej poisťovne
určenie uplatniteľných právnych predpisov poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia nespomína),
ku ktorým účastník správneho konania nemal možnosť zaujať stanovisko, považoval krajský súd

za porušenia základného práva účastníka na spravodlivý proces, ktoré má primárne za následok
nepreskúmateľnosť žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného.

3. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podala včasnú kasačnú sťažnosť žalovaná (sťažovateľka).
Uviedla, že na základe podnetov ZUS boli vykonané kontroly na preverenie reálneho výkonu činnosti

jednotlivých zamestnancov na území Slovenskej republiky, ako aj na preverenie splnenia kritérií
registrovaného sídla. Bolo povinnosťou žalobcu predložiť alebo navrhnúť také dôkazy, ktoré by
nespochybniteľným spôsobom preukazovali, že na území Slovenskej republiky skutočne aj vykonával
prácu dojednanú v pracovnej zmluve. Žalobca, na účely aplikácie základného nariadenia, nepreukázal,
že k reálnemu výkonu činnosti na území Slovenskej republiky skutočne došlo. Uviedla, že si zabezpečila
všetky dôkazy, ktoré bolo možné objektívne, vzhľadom na daný prípad, získať. Dôkazné bremeno

leží nielen na žalovanej, ale aj na žalobcovi, pričom si túto povinnosť riadne nesplnil. Hoci bolo
druhostupňové rozhodnutie odôvodnené podrobnejšie, nedošlo k porušeniu zásady dvoinštančnosti
konania; konanie pred prvostupňovým a druhostupňovým orgánom tvoria jeden celok.

4. Žalobca sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z.
Správny súdny poriadok - SSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré
predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné zrušiť.

6. Podľa čl. 2 ods. 1 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 (ďalej
len „základné nariadenie“) toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov členského štátu, osoby
bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali
právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a
ich pozostalých.

7. Podľa čl. 1 základného nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.

8. Podľa čl. 11 ods. 1 základného nariadenia osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú
právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.

9. Podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná
osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha
právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva
takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s

odsekom 1.

10. Podľa čl. 16 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.09.2009 (ďalej
len „vykonávacie nariadenia“) osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských
štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.

11. Podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne
určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13
základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné.
Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého

členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.

12. Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov,
ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie
určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak

už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna
dotknutáinštitúcianeinformovalainštitúciuurčenúpríslušnýmúradomčlenskéhoštátubydliskadokonca
tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné
stanovisko.13. Podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných
právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých

členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých
členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy
uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a
príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady
nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami

a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia.

14. Podľa čl. 16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne
predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej
osobe.

15. Podľa čl. 16 ods. 6 vykonávacieho nariadenia, ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa
odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom
členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej
dotknutej inštitúcie.

16. Podľa bodu 1 rozhodnutia č. A1 z 12.06.2009 Správnej komisie pre koordináciu systémov
sociálneho zabezpečenia o zavedení postupu dialógu a zmierovacieho postupu týkajúceho sa platnosti
dokumentov, určenia uplatniteľných právnych predpisov a poskytovania dávok podľa nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 (ďalej len „rozhodnutie č. A1“) toto rozhodnutie
stanovuje pravidlá na uplatňovanie postupu dialógu a zmierovacieho postupu, ktoré sa môžu použiť v

týchto prípadoch:
a) prípady, keď existujú pochybnosti o platnosti dokumentu alebo o správnosti podporných dokladov,
ktoré uvádzajú situáciu osoby na účely uplatňovania nariadenia (ES) č. 883/2004 alebo nariadenia (ES)
č. 987/2009, alebo
b) prípady, keď existuje rozdiel v stanoviskách medzi členskými štátmi vo veci určenia uplatniteľných

právnych predpisov.

17. Podľa bodu 5 rozhodnutia č. A1 inštitúcia alebo orgán, ktorý vyjadrí pochybnosti o platnosti
dokumentu, ktorý vydala inštitúcia alebo orgán druhého členského štátu, alebo ktorý nesúhlasí
s (dočasným) určením uplatniteľných právnych predpisov, sa týmto nazýva žiadajúcou inštitúciou.

Inštitúcia druhého členského štátu sa týmto nazýva dožiadanou inštitúciou.

18. Podľa bodu 6 rozhodnutia č. A1, ak dôjde k jednej zo situácií uvedených v bode 1, žiadajúca inštitúcia
sa obráti na dožiadanú inštitúciu, aby požiadala o potrebné objasnenie jej rozhodnutia a v prípade
potreby zrušila príslušný dokument alebo ho vyhlásila za neplatný, alebo preskúmala alebo zrušila svoje

rozhodnutie.

19. Podľa bodu 7 rozhodnutia A1 žiadajúca inštitúcia zdôvodní svoju žiadosť, pričom uvedie, že sa
uplatňuje toto rozhodnutie, a poskytne príslušné podporné doklady, ktoré boli dôvodom žiadosti. Uvedie,
kto bude jej kontaktnou osobou počas prvej fázy postupu dialógu.

20.Podľabodu9rozhodnutiaA1dožiadanáinštitúciačonajskôrinformuježiadajúcuinštitúciuovýsledku
svojho prešetrovania, ale najneskôr do troch mesiacov od doručenia žiadosti.

21. Podľa bodu 10 rozhodnutia A1, ak sa pôvodné rozhodnutie potvrdí, zruší a/ alebo ak sa dokument

zruší alebo vyhlási za neplatný, dožiadaná inštitúcia o tom informuje žiadajúcu inštitúciu. O svojom
rozhodnutí informuje aj dotknutú osobu a prípadne aj jej zamestnávateľa a oznámi im tiež, akými
postupmi môžu toto rozhodnutie napadnúť v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi.

22. Podľa § 120 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon o sociálnom

poistení“) sociálne poistenie vykonáva Sociálna poisťovňa.

23. Podľa § 120 ods. 4 zákona o sociálnom poistení sociálna poisťovňa pri výkone sociálneho poistenia
plní funkciu prístupového bodu, príslušnej inštitúcie, inštitúcie miesta bydliska, inštitúcie miesta pobytu,styčného orgánu a je kontaktná inštitúcia na komunikáciu medzi príslušnými inštitúciami a príjemcami
dávok a medzi inštitúciami členských štátov Európskej únie, inštitúciami štátov, ktoré sú zmluvnou
stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore a inštitúciou Švajčiarskej konfederácie.

24. Podľa § 2 zákona o sociálnom poistení sociálne poistenie podľa tohto zákona je:
a) nemocenské poistenie ako poistenie pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti a
na zabezpečenie príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva,
b) dôchodkové poistenie, a to:

1. starobné poistenie ako poistenie na zabezpečenie príjmu v starobe a pre prípad úmrtia,
2. invalidné poistenie ako poistenie pre prípad poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v
dôsledku dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu poistenca a pre prípad úmrtia,
c) úrazové poistenie ako poistenie pre prípad poškodenia zdravia alebo úmrtia v dôsledku pracovného
úrazu, služobného úrazu (ďalej len „pracovný úraz“) a choroby z povolania,
d) garančné poistenie ako poistenie pre prípad platobnej neschopnosti zamestnávateľa na

uspokojovanie nárokov zamestnanca, na úhradu odmeny a výdavkov predbežného správcu podľa
osobitného predpisu2a) a na úhradu povinných príspevkov na starobné dôchodkové sporenie (ďalej len
„príspevky na starobné dôchodkové sporenie“) nezaplatených zamestnávateľom do základného fondu
príspevkov na starobné dôchodkové sporenie,
e) poistenie v nezamestnanosti ako poistenie pre prípad straty príjmu z činnosti zamestnanca v dôsledku

nezamestnanosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku nezamestnanosti.

25. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v
jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

26. Podľa § 453 ods. 2 SSP kasačný súd je viazaný sťažnostnými bodmi; to neplatí, ak napadnuté
rozhodnutie bolo vydané v konaní, v ktorom krajský súd nebol viazaný žalobnými bodmi. Na dôvody,
ktoré účastník konania uviedol až po uplynutí lehoty na podanie kasačnej sťažnosti, kasačný súd
neprihliada.

27. Podľa § 134 ods. 2 SSP správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide o veci podľa
§ 6 ods. 2 písm. c/, ak je žalobcom fyzická osoba.

28. Podľa § 6 ods. 2 písm. c/ SSP správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v
sociálnych veciach.

29. V konaní nebolo sporným, že žalobcom je fyzická osoba, občan Poľskej republiky, s bydliskom v
Poľskej republike, ktorý vykonáva činnosť na vlastný účet v Poľskej republike a ktorý zároveň uzavrel
pracovnú zmluvu so zamestnávateľom v Slovenskej republike. Na žalobcu sa v zmysle čl. 2 ods. 1
základného nariadenia priamo vzťahuje Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o

koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenia) a jeho vykonávacie nariadenie č.
987/2009. V zmysle čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodne čl. 249 Zmluvy o Európskom
spoločenstve) je nariadenie právnym aktom únie, majúcim všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej
celistvosti a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Nariadenie je nástrojom unifikácie
európskeho práva a rozhodnutím orgánu členského štátu, vrátane vnútroštátneho súdu nie je možné

vylúčiť jeho použitie pre konkrétny prípad.

30. Z ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy
určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby (pri porovnaní jazykových znení nariadenia: institution of
the place of residence, instituce místa bydliště, der Träger des Wohnorts), ktorá má podliehať čl. 13

základného nariadenia. V prejednávanej veci nebolo sporné, že žalobca má bydlisko v Poľskej republike,
a teda na určenie uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu je príslušná poľská inštitúcia ZUS.

31.Krajskýsúdsaopomenulvysporiadaťsotázkouurčeniauplatniteľnejlegislatívypríslušnouinštitúciou
v zmysle koordinačných nariadení. Otázka, či žalobca spĺňa predpoklady pre aplikáciu čl. 13 ods. 3

základného nariadenia, a teda či je osobou, ktorá vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť
ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, je predmetom hmotnoprávneho
posúdenia, na vykonanie ktorého je príslušná výlučne inštitúcia určená vykonávacím nariadením.
Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte než určuje nariadeniena takéto posúdenie príslušná nie je. Akýkoľvek iný postup by totiž viedol k popretiu cieľa nariadení,
ktorým je o. i., aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho
zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení

vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť (bod 15 preambuly
základného nariadenia). Pokiaľ by o skutočnosti, či konkrétna osoba spĺňa podmienky uplatnenia čl.
13 ods. 3 základného nariadenia rozhodovali inštitúcie sociálneho poistenia, resp. súdy jednotlivých
štátov samostatne, mohlo by dôjsť k situácii, že rozhodnú rôzne, následkom čoho by táto osoba
podliehala systému sociálneho zabezpečenia viacerých štátov alebo nepodliehala systému sociálneho

zabezpečenia žiadneho zo štátov. Práve na vylúčenie vzniku takýchto situácii európsky normotvorca
prijal základné a vykonávacie nariadene, pričom vykonávacie nariadenie v čl. 16 v spojení prípadne
s rozhodnutím č. A1 stanovuje postup určovania uplatniteľnej legislatívy. Bez toho, aby bola záväzne
určená legislatíva konkrétneho štátu príslušnou inštitúciou, nie je možné rozhodovať o hmotnoprávnej
otázke, či je alebo nie je žalobca osobou vykonávajúcou činnosť ako zamestnanec a činnosť ako
samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch. Krajský súd posudzoval rozhodnutie

v merite veci bez toho, aby preskúmal, či na vydanie takéhoto rozhodnutia bola žalovaná príslušná.

32. V preskúmavanom rozhodnutí žalovaná tvrdí, že poľská legislatíva bola v prípade žalobcu určená
v zmysle čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia. Z administratívneho spisu žalovanej predloženého
kasačnému súdu takýto postup jednoznačne nevyplýva. Spis neobsahuje ani preklad listu, o ktorom

žalovaná tvrdí, že na jeho podklade bola následne záväzne určená pre žalobcu poľská legislatíva
postupom podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia. Kasačný súd považuje za potrebné zdôrazniť,
že v každom prípade musí byť takéto určenie žalovanou preukázané a určenie uplatniteľnej legislatívy
nesmie byť arbitrárne. Prispôsobenie faktov alebo udalostí, ku ktorým dochádza v jednom členskom
štáte, nemôže v žiadnom prípade viesť k tomu, aby sa iný členský štát stal príslušným alebo jeho právne

predpisy uplatniteľnými (bod č. 11 preambuly vykonávacieho nariadenia).

33. Podľa názoru kasačného súdu žalovaná bola povinná vyčkať na určenie uplatniteľnej legislatívy
poľskou inštitúciou ZUS. Správne orgány Slovenskej republiky v oboch stupňoch neboli oprávnené
pred právoplatným a vykonateľným rozhodnutím o uplatniteľnej legislatíve akokoľvek rozhodnúť, keďže

nebolo zrejmé, či na prejednanie danej veci je príslušná slovenská alebo poľská inštitúcia sociálneho
zabezpečenia.

34. Nad rámec uvedeného kasačný súd zdôrazňuje, že ak sa určenie poľskej legislatívy stalo, či
stane konečným, nemá Sociálna poisťovňa právomoc vôbec konať a rozhodovať, čo je skutočnosť

vyplývajúca jednak z účelu nariadení, ako aj zo slovenského právneho poriadku. Ako už kasačný
súd vyššie uviedol, práve predchádzanie mnohosti uplatniteľných systémov sociálneho zabezpečenia
a príslušných orgánov bolo dôvodom prijatia nariadení. Osoby, na ktoré sa základné a vykonávacie
nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu, a z tohto dôvodu je
tiež účelné, aby aj právomoc na vykonávanie sociálneho poistenia a akýchkoľvek konaní a rozhodovaní

s ním spojených mala inštitúcia sociálneho zabezpečenia iba jedného členského štátu. K rovnakým
záverom kasačný súd dospel aplikáciou slovenského právneho poriadku. Sociálna poisťovňa ako štátny
orgán môže konať iba v rozsahu a spôsobom určeným zákonom, v tomto prípade zákonom o sociálnom
poistení. Zákon o sociálnom poistení vymedzuje právomoc žalovanej vykonávať sociálne poistenie ako
aj jeho rozsah, pričom tiež určuje jej špeciálne oprávnenia vo vzťahu k inštitúciám členských štátov

Európskej únie, avšak aplikáciu legislatívy iného členského štátu v prípade jej určenia zákon medzi
právomoci Sociálnej poisťovne nezaradil. Ak teda bola či bude právoplatne určená legislatíva Poľskej
republiky, iba inštitúcia ZUS má právomoc konať vo veci sociálneho poistenia žalobcu.

35. Právne úvahy, týkajúce sa úplnosti zistenia skutočného stavu veci čo do preukázania, či žalobca

reálne činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky vykonával a tiež čo do miesta podnikania
zamestnávateľa, považuje kasačný súd pre rozhodnutie veci za nadbytočné.

36. K judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvádzanej žalovanou kasačný súd dodáva,
že vzhľadom na odlišný právny názor vyjadrený v rozhodnutiach rôznych senátov Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky Veľký senát správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení,
č. k. 1Vs/1/2018 prijal záver, ktorým judikatúru v tejto oblasti zjednotil. V tomto uznesení uviedol, že
definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého dátumu
podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadeniavylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p/ základného nariadenia na
rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve. Zároveň Veľký senát prijal záver, že dohoda podľa čl. 16
ods. 4 vykonávacieho nariadenia musí byť určitá, čo do obsahu ako aj subjektov, ktorých sa má

určenie uplatniteľných právnych predpisov týkať a súčasne musí byť zachytená v akomkoľvek formáte
a založená do spisu.

37. Vzhľadom na uvedené argumenty kasačný súd dospel k záveru, že krajský súd vychádzal z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozhodnutie žalovanej síce bolo potrebné zrušiť, avšak z

dôvodu, že žalovaná bez zákonného dôvodu predčasne posudzovala existenciu sociálneho poistenia
podľa právnych predpisov Slovenskej republiky bez toho, aby bola legislatíva záväzne určená postupom
ustanoveným v koordinačných nariadeniach a v nich určeným príslušným orgánom.

38. Zároveň neušlo pozornosti kasačného súdu, že v danej veci zo začiatku konal a rozhodoval
senát krajského súdu v zložení JUDr. Katarína Benczová, JUDr. Pavol Laczo a JUDr. Ľubomír

Bundzel. Po zrušení uvedeného rozsudku uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci už
nerozhodoval senát, ale rozhodol sudca JUDr. Róbert Foltán. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje
na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky III. US 212/2011, podľa ktorého: „Za senát zložený zo
zákonných sudcov možno považovať len senát zložený zo sudcov príslušného súdu, ktorí tvorili tento
senát v čase pridelenia veci.“.

39. Neodôvodnené zmeny v zložení súdu sú v rozpore s ústavnou zásadou neodňateľnosti zákonného
sudcu, ktorá vyplýva zo základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky. K zmene v zložení senátov vo veciach už pridelených na prerokovanie a rozhodnutie môže v
zásade dôjsť len výnimočne. Skutočnosť, že v priebehu konania došlo k zmene právnej úpravy, pričom

nová právna úprava v konaní o správnej žalobe v sociálnych veciach ustanovuje príslušnosť sudcu (§ 23
ods. 2 SSP), nie je v danom prípade dôvodom, aby vo veci namiesto senátu, ktorému bola vec pridelená,
rozhodoval sudca. Kasačný súd je toho názoru, že vo veci preto rozhodoval nesprávne obsadený súd,
čo je takisto dôvodom na zrušenie rozsudku krajského súdu.

40.VzhľadomnauvedenékasačnýsúdzrušilrozsudokKrajskéhosúduvTrnave,č.k.14S/128/2014-172
z 27.10.2017 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní krajský súd v zákonnom zložení (senát)
opätovne vec prejedná a rozhodne, pričom právnym názorom kasačného súdu vyjadreným v tomto
rozhodnutí je viazaný.

41. V novom rozhodnutí rozhodne krajský súd aj o náhrade trov kasačného konania (§ 467 ods. 3 SSP).

42. Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.