Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 28. jún 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/185/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7509211517
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Sopková Maximová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7509211517.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobkyne O.. J. Q., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcej R. R., U. XXX,
právne zastúpenej JUDr. Janou Šándorovou, advokátkou Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach,
Mlynárska 19, proti žalovanej Obci Kokšov-Bakša, sídlo Kokšov-Bakša 178, Valaliky, právne zastúpenej
advokátskou kanceláriou GRABAN, TORMA & PARTNERS s.r.o., so sídlom v Košiciach, Vodná 3, v
konaní o náhradu mzdy, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie z 29.

marca 2012 č.k. 14C/164/2009-122 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok v jeho napadnutom výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá
a v rozsahu zrušenia vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice - okolie (ďalej len „súd prvého stupňa“) rozsudkom z 29. marca 2012 č.k.
14C/164/2009-122 zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy 3.883,86 eur, ako aj v časti o zaplatenie

úrokov z omeškania za obdobie od 11.10.2007 do 11.06.2009 vo výške 10.926,79 eur. V prevyšujúcej
časti súd návrh zamietol.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, čo
vyplýva z ďalšieho výroku predmetného rozsudku.

Na zdôvodnenie svojho rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že žalobkyňa pracovala u žalovanej
na základe pracovnej zmluvy ako učiteľka. Dňa 29.05.2007 žalovaná písomne so žalobkyňou skončila
pracovný pomer výpoveďou v zmysle § 63 ods. 1 písm. d) bod 1 Zákonníka práce s odôvodnením,
že nespĺňa predpoklady ustanovené právnymi predpismi na výkon dohodnutej práce. Rozsudkom
Okresného súdu Košice - okolie 03. decembra 2008 č.k. 8C/213/2007, ktorý nadobudol právoplatnosť
23. januára 2009 súd určil, že výpoveď daná žalobkyni listom z 29. mája 2007 je neplatná z dôvodu,

že nebola vopred prerokovaná so zástupcami zamestnancov, čo je podmienkou hmotnoprávneho
charakteru. Žalobkyňa vo svojej výpovedi uviedla, že potom, čo ukončila pracovný pomer u žalovanej
k 01. júnu 2009, sa jej v mesiacoch jún, júl a august nepodarilo zamestnať. Predložila súdu
rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Košice - okolie, že od 01. septembra 2007 poberala dávku
v nezamestnanosti vo výške 50 % denného vymeriavacieho základu 553,2749 ,- Sk za obdobie 6
mesiacov. Zároveň predložila potvrdenie, že bola vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie od

01.09.2007 do 31.03.2008 a z evidencie bola vyradená z dôvodu zamestnania sa. Zároveň súd prvého
stupňamalzvykonanýchdôkazovpreukázané,že žalobkynibolazostranyžalovanejvyplatenánáhrada
mzdyza9mesiacovvsúvislostisneplatnýmskončenímpracovnéhopomeru.Žalobkyňatútoskutočnosť
potvrdila, že došlo k úhrade sumy 3.883,86 eur a preto v tejto časti zobrala návrh späť a žiadala konanie
zastaviť. Taktiež zobrala návrh na začatie konania späť v časti o zaplatenie príslušenstva, t.j. úrokov z
omeškania za obdobie od 11.10.2007 do 11.06.2009 vo výške 10.926,79 eur, preto súd v zmysle § 96

ods. 1 konanie v tejto časti zastavil. Upraveným návrhom z 09.02.2012 žalobkyňa žiadala, aby žalovaná
bola zaviazaná zaplatiť jej náhradu mzdy vo výške 9.465,95 eur pozostávajúcu zo súm priemernýchmesačných zárobkov za obdobie od 01.09.2007 do 30.04.2009 s príslušným úrokom z omeškania za
obdobie od 11.10.2007 do 11.06.2009 vo výške 933,37 eur. Ďalej žiadala, aby žalovaná bola povinná
zaplatiť jej úrok z omeškania vo výške 9 % ročne z dlžnej sumy 13.349,75 eur od 11.06.2009

do 14.08.2009, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne z dlžnej sumy 12.572,99 eur od 15.08.2009
do 16.09.2009, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne z dlžnej sumy 11.796,23 eur od 17.09.2009 do
15.10.2009, ďalej úrok z omeškania vo výške 9 % ročne z dlžnej sumy 11.019,47 eur od 16.10.2009
do 24.11.2009, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne z dlžnej sumy 10.242,71 eur od 25.11.2009 ž
do zaplatenia. Ďalej sa domáhala náhrady cestovného z dôvodu, že u žalovanej bolo jej miesto výkonu

práce v obci Kokšov-Bakša, ktorá je susednou obcou s miestom jej bydliska (obec Valaliky) a u jej
terajšieho zamestnávateľa je miesto jej výkonu práce v obci Malá Ida, ktorá je vzdialená od jej bydliska
23 km, pričom podľa jej udania jednosmerný lístok stojí 1,80 eur a mesačné cestovné náklady do
zamestnania činia 72,- eur. Zároveň u nového zamestnávateľa v obci Malá Ida vyučuje anglický jazyk,
ktorý u žalovanej nevyučovala, a z tohto terajšieho jej pracovného zaradenia absolvuje kurz anglického
jazyka na Štátnej jazykovej škole na v Košiciach, za ktorý uhradila jednorazový poplatok 150,- eur a

zároveň si uhrádza cestovné výdavky na dochádzanie do Košíc za účelom výučby anglického jazyka
dvakrát týždenne počas celého školského roka. Tieto náklady by nemala, ak by vykonávala zamestnanie
u žalovanej. Preto nemožno jej terajšie zamestnanie, ktoré vykonávala aj za rozhodné obdobie, označiť
za prácu za rovnocenných podmienok, ako u žalovanej.

Súd prvého stupňa poukázal na ust. § 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce a dospel k záveru, že žaloba
žalobkyne v časti, v ktorej konanie nebolo zastavené, nie je dôvodná, nakoľko žalobkyňa neuniesla
dôkazné bremeno v preukázaní dôvodov, prečo si nemohla nájsť zamestnanie zodpovedajúce jej
vzdelaniu a praxi a taktiež nepreukázala súdu, že v súvislosti so zamestnaním mimo miesta bydliska
jej vznikli zvýšené finančné náklady. Zároveň súd poukázal na skutočnosť, že za obdobie, odkedy

žalobkyňa nepracovala, nepredložila doklady preukazujúce jej snahu sa zamestnať, pričom pracovný
pomer ukončila k 01.06.2009 a na úrade práce sa zaevidovala až 01.09.2009. Žalobkyňa vôbec
nepreukázala, že by sa o prácu aktívne zaujímala aj u iných zamestnávateľov. Súd mal ďalej za to, že
priznanie náhrady mzdy žalobkyni za obdobie od 01.09.2007 do 30.04.2009 v sume 9.465,95 eur je
neprimerané a dostatočnou satisfakciou žalobkyne bolo vyplatenie náhrady mzdy žalovanou za obdobie

9mesiacov.Súdpovažujesumu3.883,86eurvyplatenúžalovanou29.12.2009žalobkyniztitulunáhrady
mzdy za obdobie od 01.09.2007 do 30.04.2008 za primeranú.

Proti tomuto rozsudku, a to proti výroku, ktorým súd zamietol návrh žalobkyne v prevyšujúcej
časti, podala odvolanie žalobkyňa, ktorá navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v

napadnutom výroku zmenil a jej žalobe vyhovel.

Na zdôvodnenie svojho odvolania uviedla, že pokiaľ súd v odôvodnení rozsudku uviedol že výpočet
náhradymzdynebolmedziúčastníkmisporný,ževtomtosmereúčastnícinenavrhližiadnedokazovanie,
a z tohto dôvodu súd považoval sumu 3.883,86 eur z titulu náhrady mzdy za obdobie od 01.09.2007 do

30.04.2008 za primeranú, má žalobkyňa za to, že tento záver súdu prvého stupňa je nepreskúmateľný,
nezrozumiteľný a nie je v súlade s príslušnými právnymi predpismi. Spornosť výpočtu náhrady mzdy
bola medzi účastníkmi zrejmá nielen od začiatku tohto súdneho konania, ale už pred začatím konania,
keď žalovanej písomne listom z 03.11.2009 oznámila, že nesúhlasí s ňou určenou výškou splátok
náhrady mzdy. Rozsudok súdu prvého stupňa je nepreskúmateľný, keď z neho nie je zrejmé, akým

výpočtom súd dospel k výške náhrady mzdy. Zároveň sa súd dopustil pochybenia, keď priznal náhradu
mzdy v zmysle výpočtu žalovanej, ktorá nie je vypočítaná v súlade s ust. § 134 ods. 2 Zákonníka
práce. Žalobkyňa uvádza, že podľa jej názoru mzda jej mala byť priznaná v hrubej výške (brutto) a po
zohľadnení valorizácie mzdy.

Ajďalšízáversúduprvéhostupňa,žežalobkyňanepredložiladokladypreukazujúcejejsnahuzamestnať
sa, pričom pracovný pomer mala ukončiť 01.06.2009 a na úrade práce sa zaevidovať až 01.09.2009,
je nesprávny a nemá podklad vo vykonanom dokazovaní. Ako bolo v konaní preukázané, a vyplýva to
aj z rozsudku 8C/13/2007, žalobkyňa do 31.08.2007 pracovala u žalovanej. Do evidencie uchádzačov
o zamestnanie sa prihlásila hneď nasledujúci deň a bola tam zaradená od 01.09.2007. Nie je preto

pravdou, že si aktívne nehľadala prácu a nemala snahu sa zamestnať. V nadväznosti na uvedené dáva
do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR zo 14. septembra 2011 sp.zn. 6Cdo/157/2010, v zmysle
ktorého súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 9 mesiacov primerane
znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdyz neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce by bol v
rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Ďalej žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že
nasledujúci deň po neplatnom skončení pracovného pomeru zo strany žalovanej sa prihlásila na úrade

práce, následkom čoho bolo, že sa 01.04.2008 zamestnala u jej terajšieho zamestnávateľa. Posúdením
všetkých okolností tohto prípadu sa domnieva, že priznanie náhrady mzdy prevyšujúcej 9 mesiacov by
bolo plne v súlade s dobrými mravmi a spravodlivé. Podotkla, že nájdenie si nového zamestnania bolo
v jej prípade sťažené v tom zmysle, že potenciálni zamestnávatelia - susedné obce, kde mala záujem
sa zamestnať ako učiteľka základnej školy, vedeli, aj keď nie jej pričinením, o jej prebiehajúcom spore,

čo sťažovalo jej situáciu pri hľadaní zamestnania. Nesúhlasí ani so záverom súdu prvého stupňa, že
neuniesla dôkazné bremeno v preukázaní dôvodov, prečo si nemohla nájsť zamestnanie zodpovedajúce
jej vzdelaniu a praxi, a že nepreukázala, že v súvislosti so zamestnaním mimo jej miesta bydliska jej
vzniklizvýšenéfinančnénáklady.Uviedla,ženikdynetvrdila,žejejterajšiezamestnanienezodpovedájej
vzdelaniu a praxi. Vo svojom vyjadrení z 09.02.2012 zdôraznila, že práca u zamestnávateľa obce Malá
Ida nie je prácou vykonávanou za rovnocenných podmienok, ako vykonávala u žalovanej. Zdôraznila, že

sa zamestnala za nepriaznivých okolností, ktorými je dochádzanie do obce Malá Ida, s čím má zvýšené
náklady na cestovné, ktoré súdu presne špecifikovala a zároveň poukázala na náklady, ktoré mala v tom
čase v súvislosti s výučbou anglického jazyka. Súd prvého stupňa tieto skutočnosti nevzal do úvahy.

Aj pokiaľ sa jedná o požadované úroky z omeškania, z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva,

prečo jej súd nepriznal uplatnené úroky z omeškania, aj keď vo svojom vyjadrení z 09.02.2012 podrobne
zaujala stanovisko k tomu, prečo má na ich priznanie nárok. Aj z tohto aspektu považuje napadnutý
rozsudok za nepreskúmateľný.

K odvolaniu žalobkyne podala písomné vyjadrenie žalovaná, ktorá navrhla, aby odvolací súd rozsudok

súdu prvého stupňa v napadnutom výroku potvrdil ako vecne správny a priznal jej náhradu trov
odvolacieho konania.

Na zdôvodnenie svojho vyjadrenia žalovaná uviedla, že sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými
i právnymi závermi súdu prvého stupňa. Poukazuje na to, že z odôvodnenia rozsudku prvostupňového

súdu jednoznačne vyplýva, že výpočet výšky náhrady mzdy nebol medzi účastníkmi sporný, pričom
žalovaná v konaní pred prvostupňovým súdom nijakým spôsobom nenamietala spôsob výpočtu výšky
náhrady mzdy, predložený zo strany žalovanej a nenavrhla za týmto účelom ani žiadne dokazovanie.
Ďalej poukazuje vo vyjadrení na to, že žalovaná bola v čase prevyšujúcom 9 mesiacov, teda od
apríla 2008 až do apríla 2009 (13 mesiacov z 20 mesiacov, za ktoré požaduje priznať náhradu mzdy)

zamestnaná u iného zamestnávateľa, ktorým je obec Malá Ida. Zo žalobkyňou predložených dokladov
zároveň vyplýva, že v rozhodnom období dosahovala u iného zamestnávateľa priemerný zárobok,
ktorý predstavuje sumu 549,36 eur netto, ktorá je podstatne vyššia, ako je suma mzdy, ktorá by v
čase, za ktorý požaduje náhradu mzdy, prináležala jej u žalovanej (suma 431,54 eur netto). Ďalej
žalovaná poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo 17. decembra 2003 sp.zn. Cdo/2203/2003,

pričom žalovaná považuje za spravodlivé, aby rozsah jej povinnosti zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy
predstavoval maximálne sumu 3.883,86 eur (vyčíslenú ako 9-násobok priemerného zárobku žalovanej
za rozhodné obdobie, 431,54 eur netto). Žalovaná má zároveň za to, že konanie žalobkyne, spočívajúce
v opakovanom odmietaní prijatia poskytnutého plnenia, ktoré rovnako vo svojej výpovedi potvrdila aj
samotná žalobkyňa, bolo konaním účelovým, keďže je evidentné, že žalobkyňa sa takýmto nekorektným

spôsobom snažila navýšiť nárok z titulu náhrady mzdy o úroky z omeškania, ale aj o trovy konania.

Ďalej žalovaná v odvolaní uvádza, že s prihliadnutím na znenie ust. § 1 ods. 4 Zákonníka práce je v
uvedenom prípade subsidiárna aplikácia ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka absolútne vylúčená
z dôvodu, že na vzťahy upravené Zákonníkom práce možno aplikovať iba všeobecné ustanovenia

Občianskeho zákonníka (t.j. ustanovenia od § 1 do § 122), ako aj z dôvodu, že aplikácia všeobecných
ustanovení Občianskeho zákonníka je možná výlučne iba na prvú časť Zákonníka práce, nie aj na
ostatné časti Zákonníka práce. Žalobkyňa preto nemôže požadovať v prípade omeškania žalovanej s
úhradou náhrady mzdy úroky z omeškania z tejto náhrady mzdy.

Ďalej žalovaná v odvolaní uvádza, že vzhľadom na vyššie uvedené odvolacie dôvody žalobkyne podľa
ust. § 205 ods. 2 písm. f) a písm. d) neobstoja. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa nepredložila za
obdobie, v ktorom bola zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie žiadne potvrdenie, ktoré by
preukazovalo,žesivtomčasehľadalazamestnanieajaktívnymspôsobom,nemožnovyvodiťzáver,ževrámci svojich možností a schopností vynaložila dostatočné úsilie o získanie zamestnania za podmienok
v zásade rovnocenných alebo výhodnejších, ako sú tie, ktoré mala pri výkone práce u žalovanej. Z
uvedeného dôvodu aplikácia právneho záveru vyplývajúceho z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo

14. septembra 2011 sp.zn. 6Cdo/157/2012 nie je namieste. Ani ďalšie tvrdenia žalobkyne o zvýšených
nákladoch na cestovné a nákladov na výučbu anglického jazyka, žalobkyňa do vyhlásenia uznesenia,
ktorým bolo dokazovanie ukončené, nijako nepreukázala.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala žalobkyňa v zákonnej

lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal rozsudok v jeho napadnutom výroku, ktorým bola žaloba v
prevyšujúcej časti zamietnutá podľa § 212 ods. 1 až 3 O.s.p., ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,
a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.). Po preskúmaní rozsudku dospel
odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné.

Z odvolania žalobkyne vyplývajú odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p..

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p., spočívajúci v nesprávnom skutkovom zistení, sa
týka skutkových zistení, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke a ktoré sú nesprávne v
tom zmysle, že nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 až § 135 O.s.p., a to vzhľadom

na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli najavo počas konania. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. spočíva v tom, že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie
omyl súdu pri aplikácii práva na nesprávne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy,
ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil právny predpis, ale nesprávne
ho interpretoval.

Odvolací súd dospel k záveru, že namietané odvolacie dôvody sú dané. Súd prvého stupňa na
prejednávanú vec neaplikoval všetky relevantné ustanovenia Zákonníka práce, ale nezaoberal sa
všetkými okolnosťami, podstatnými pre rozhodnutie vo veci, v dôsledku čoho jeho rozhodnutie nie je
správne a zákonné.

V prvom rade sa odvolací súd stotožňuje s odvolacou námietkou žalobkyne, že rozsudok súdu prvého
stupňa je v značnej miere nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov, lebo jeho
odôvodnenie nedáva odpoveď na relevantné skutkové i právne otázky podstatné pre rozhodnutie vo
veci.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal a z akých
dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne
vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne

posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že súd je povinný v odôvodnení uviesť, ktoré skutočnosti (skutkové
zistenia) boli dokazovaním, zhodnými tvrdeniami účastníkov alebo iným zákonom predpísaným
spôsobom (podľa jeho názoru) preukázané a ktoré neboli preukázané, prípadne tiež, ktoré z nich sú

pre rozhodnutie veci bezvýznamné. Pri každej jednotlivej, preukázanej i nepreukázanej, skutočnosti
(skutkovom zistení) musí stručne a jasne uviesť, ako k svojmu záveru dospel, teda z akých dôkazov
(podľa jeho názoru) záver vyplýva, ako tieto dôkazy podľa § 132 až § 135 O.s.p. hodnotil, a to
najmä vtedy, ak ide o dôkazy protichodné, a prečo nevyhovel všetkým návrhom účastníkov na
vykonanie dôkazov, pričom svoj výklad musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci,

najmä rozsahu dokazovania, zložitosti zisťovania skutkového stavu veci, množstvu návrhov účastníkov
na vykonanie dôkazov a pod. a uviesť ho tak, aby jeho závery o rozhodujúcich skutočnostiach
(skutkových zisteniach) neboli pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné.
Jednotlivé preukázané skutočnosti (skutkové zistenia) má súd premietnuť do záverov o skutkovomstave veci (do tzv. skutkovej vety), ktorý stručne a výstižne vyjadruje skutkový stav veci (§ 153 ods. 1
O.s.p.) a ktorý je rozhodujúci pre právne posúdenie.

Takétoodôvodnenierozsudkupotomnezodpovedápožiadavkeriadnehoodôvodneniaamázanásledok
nepreskúmateľnosť rozsudku pre nedostatok dôvodov.

Procesnoprávnyrámecrozhodovaniasúdupredstavujúpredovšetkýmprincípyriadnehoaspravodlivého
procesu; jedným z týchto princípov, predstavujúcim súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcim

ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj povinnosť súdov svoje rozhodnutia odôvodniť (§ 157 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku), spôsobom zakotveným v ustanovení § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.
Z odôvodnenia totiž musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov
na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Porušením práva na spravodlivý proces môže byť
aj situácia, kedy v hodnotení skutkových zistení absentuje určitá časť skutočností, ktoré vyšli v konaní
najavo, ale súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil. (pozri

Nález Ústavného súdu SR z 1. júla 2010 sp. zn. III. ÚS 36/2010)

Ústavný súd Slovenskej republiky už vo viacerých nálezoch judikoval, že súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky (uverejnenej pod č. 460/92
Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods.1 Listiny základných práv a slobôd (úst. zák.

č. 23/91 Zb.) a čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejneného
oznámením č. 209/92 Zb. a č. 102/99 Z.z.), je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Účastník konania, ktorému bola nepreskúmateľným rozhodnutím uložená nejaká povinnosť, nemá
možnosť - ak s rozhodnutím nie je spokojný - efektívne využiť svoje procesné právo na napadnutie
rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolaním (§ 201 prvá veta O.s.p.), t.j. odvolanie odôvodniť z hľadiska
§ 205 ods. 1, 2 O.s.p., lebo ak rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody alebo dôvody, ktorým sa nedá
porozumieť, v takom prípade účastník konania objektívne nemá ani možnosť posúdiť správnosť, resp.

nesprávnosť rozhodnutia, resp. postupu súdu prvého stupňa, a teda ani sa kvalifikovane rozhodnúť,
ktorým odvolacím dôvodom má odvolanie odôvodniť, aby bol v odvolacom konaní úspešný.

Odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je nepreskúmateľný pre
nezrozumiteľnosť v prvom rade v otázke určenia výšky náhrady mzdy z neplatného skončenia

pracovného pomeru, na ktorú má žalobkyňa nárok. Jeho záver, že výpočet náhrady mzdy medzi
účastníkmi nebol sporný, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Ak žalobkyňa potvrdila prijatie sumy
3.883,86 eur od žalovaného, neznamená to, že tým prejavila súhlas s výškou náhrady mzdy, ktorú jej
žalovaný vyplatil.

Podľa ustanovenia § 252b Zákonníka práce, ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj pracovnoprávne
vzťahy, ktoré vznikli pred 1. septembrom 2007, ak nie je ďalej ustanovené inak. Právne úkony urobené
pred 1. septembrom 2007 a nároky, ktoré z nich vznikli, sa posudzujú podľa právnej úpravy platnej do
31. augusta 2007.

Podľaustanovenia§79ods.1Zákonníkapráce,akzamestnávateľdalzamestnancovineplatnúvýpoveď
alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec
oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa
nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať,
aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu

mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní
pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.

Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia, platného a účinného v čase vzniku nároku žalobkyne,

ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje deväť mesiacov,
môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci deväť mesiacov
primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať; súd pri svojom rozhodovaníprihliadne najmä na to, či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu
tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil.

Náhrada mzdy sa poskytuje vo výške priemerného zárobku (§ 134). Podrobnosti o zisťovaní
priemerného zárobku môže upravovať aj kolektívna zmluva.

Podľa ustanovenia § 134 ods. 1, 2 Zákonníka práce, priemerný zárobok na pracovnoprávne
účely (ďalej len „priemerný zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na

výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období.
Rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný
zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po
rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa ods. 4 citovaného zákona, priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Ak

sa podľa pracovnoprávnych predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že
priemerný hodinový zárobok sa vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku
na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca.

Pri výpočte priemerného zárobku sa vychádza z hrubej mzdy zúčtovanej na výplatu v rozhodujúcom

období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Odvolacia námietka
žalobkyne, že náhrada mzdy jej mala byť priznaná v hrubej výške je preto opodstatnená. Rozhodujúcim
obdobímjevzásadepredchádzajúcikalendárnyštvrťrok.Priemernýzároboksazisťujevždyk1.januáru,
1. aprílu, 1. júlu, 1. októbru kalendárneho roka. Pri zisťovaní priemerného zárobku sa teda celková hrubá
mzda delí celkovým odpracovaným časom, do ktorého sa započítava aj prípadná práca nadčas.

Ďalšia odvolacia námietka žalobkyne, týkajúca sa priznania valorizácie náhrady mzdy však neobstojí,
pretože náhrada mzdy je istým druhom satisfakcie pre neplatne skončený pracovný pomer, nie
reparáciou ujmy v úplnom slova zmysle. Žalobkyni preto patrí náhrada mzdy vo výške vypočítanej
spôsobom uvedeným vyššie podľa ustanovenia § 134 Zákonníka práce.

Pre úplnosť odvolací súd dáva do pozornosti úpravu, účinnú od 1. januára 2009, a to v súvislosti
so zavedením eura a so zámerom minimalizovať nepresnosti pri zisťovaní priemerného zárobku
zamestnanca, kedy sa do Zákonníka práce doplnil spôsob zaokrúhlenia zisteného hodinového i
mesačnéhopriemernéhozárobku.Priemernýhodinovýzárobokzamestnancasaaritmetickyzaokrúhľuje

na štyri desatinné miesta a priemerný mesačný zárobok zamestnanca sa zaokrúhľuje na najbližší
eurocent nahor.

Ďalší dôvod, pre ktorý je rozsudok súdu prvého stupňa nepreskúmateľný spočíva v tom, že neobsahuje
dôvody, pre ktoré boli úroky z omeškania požadované žalobkyňou, zamietnuté.

Podľa § 129 ods. 1 Zákonníka práce mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr
do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve
nedohodlo inak. Toto ustanovenie o splatnosti mzdy sa podľa § 132 Zákonníka práce vzťahuje rovnako
aj na náhradu mzdy.

K omeškaniu na strane zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného
pomeru (§ 119 ods. l veta prvá, § 256 ods. l zákona č. 65/1965 Zb. - Zákonníka práce) dochádza u
jednotlivých náhrad mzdy spravidla za ten ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala splatnosť a
nie až právoplatnosťou rozsudku o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru. (pozri Uznesenie

Najvyššieho súdu SR z 1. júla 2012 sp.zn. 6 Cdo 246/2010) Uverejnené rozhodnutie posudzuje v
rozhodovacej praxi súdov spornú otázku, kedy dochádza k omeškaniu zamestnávateľa, pokiaľ ide o
plnenie náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru. Riešenie tejto otázky dovolacím
súdom, aj keď z pohľadu zákona č. 65/1965 Zb. - Zákonníka práce, ktorý bol s účinnosťou od 1. apríla
2002 zrušený, zodpovedá aj súčasnému zneniu zákona č. 311/2001 Z.z. - Zákonníka práce a je plne

aplikovateľné aj na súčasnú právnu úpravu.

V ďalšom rozhodnutí z 17. decembra 2009 sp.zn. 1 Cdo 116/2008 Najvyšší súd SR uvádza: „ Splatnosť
tejto náhrady mzdy stanovenej právnym predpisom (v Zákonníku práce, ak sa v kolektívnej zmluvealebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak) si nemožno zamieňať s oprávnením súdu podmieneným
žiadosťou zamestnávateľa (žalovaného), kedy môže znížiť, resp. nepriznať náhradu mzdy od času
vymedzeného v § 61 ods. 2 Zákonníka práce z roku 1965, resp. v § 79 ods. 2 Zákonníka práce

z roku 2001. Rozsudok p r i z n á v a j ú c i náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného
pomeru má povahu deklaratórneho rozsudku, t.j. iba potvrdzuje už jestvujúce hmotné práva a povinnosti
[priznaním náhrady mzdy sa nekonštituuje žiadny nový právny stav, ale hmotnoprávnemu vzťahu sa
iba (procesne) dodáva kvalita vykonateľného práva]. Len ako upozornenie na terminologickú odlišnosť
dáva dovolací súd do pozornosti, že zák. č. 65/1965 Zb. hovorí o nároku z neplatného rozviazania

pracovného pomeru a zák. č. 311/2001 Z.z. o nároku z neplatného skončenia pracovného pomeru. (...)
Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie s možnosťou požadovať
úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Pri omeškaní s náhradou mzdy
z neplatného rozviazania (skončenia) pracovného pomeru platí preto výška úrokov z omeškania určená
nariadením vlády č. 87/1995 Z.z. pre omeškanie s plnením peňažného dlhu (nariadenie v § 3 a § 4 je
vykonávacím predpisom k § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Pri rozhodovaní o priznaní úroku z

omeškania nie je rozhodujúce, či žalovaný omeškanie zavinil, resp. dôvod omeškania; na vznik nároku
na úrok z omeškania stačí, že zákonom stanovená lehota plnenia uplynula.“

Aj v ďalšom rozhodnutí sp.zn.1 Cdo 116/2008 zo 17. decembra 2009 Najvyšší súd SR konštatuje:
„KeďžeterajšíZákonníkpráce(zák.č.311/2001Z.z.)aaniinýpracovnoprávnypredpisnepodávaúpravu

o úroku z omeškania, treba postupovať i v takomto prípade podľa občianskoprávnych predpisov. Pri
omeškaní s náhradou mzdy z neplatného rozviazania (skončenia) pracovného pomeru platí preto výška
úrokov z omeškania určená nariadením vlády č. 87/1995 Z.z. pre omeškanie s plnením peňažného dlhu
(nariadenie v § 3 a § 4 je vykonávacím predpisom k § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka).“

Vzhľadom na právnu argumentáciu žalovaného vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne k otázke, či
zamestnancovi, ktorý má nárok na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru v
súlade s ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce, patrí právo požadovať úroky z omeškania v prípade
omeškania zamestnávateľa so zaplatením náhrady mzdy alebo nie, odvolací súd uvádza nasledovné:

Predchádzajúci Zákonník práce (zákonom č. 65/1965 Zb.) obsahoval ustanovenie § 256 ods. 2
explicitne upravujúce nárok účastníka pracovnoprávnych vzťahov požadovať úroky z omeškania v
prípade oneskorenia s plnením jeho peňažného nároku, nakoľko v ustanovení bolo uvedené: „Účastník,
ktorého peňažný nárok nebol včas a riadne uspokojený, môže požadovať úroky z omeškania vo
výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy.“ Starý Zákonník práce z roku 1965 teda umožňoval

účastníkovi pracovnoprávnych vzťahov požadovať úroky z omeškania v prípade nesplnenia jeho
peňažného nároku riadne a včas, pričom ich výška sa určovala podľa občianskoprávnych predpisov.

Nejasnostimôžuvyvstaťztoho,žeZákonníkprácezroku2001vplatnomzneníneobsahujeustanovenie
zakotvujúce možnosť účastníka pracovnoprávnych vzťahov požadovať úroky z omeškania v prípade

nesplnenia jeho peňažnej pohľadávky riadne a včas, a preto je potrebné posúdiť otázku úrokov z
omeškania pri náhrade mzdy prostredníctvom interpretácie ustanovenia Zákonníka práce, upravujúceho
vzťah subsidiarity medzi Zákonníkom práce a Občianskym zákonníkom. Kľúčovým je ustanovenie §
1 ods. 4 Zákonníka práce, v ktorom je v súčasnom znení stanovené, že „ak tento zákon v prvej
časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na tieto právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia

Občianskeho zákonníka“.

Subsidiárna aplikácia Občianskeho zákonníka vo vzťahu ku Zákonníku práce podľa citovaného
ustanovenia môže vyvstať obmedzenie, spočívajúce v tom, že na Zákonník práce sa vzťahujú iba
všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka (t.j. ustanovenia od § 1 do § 122), a nie všetky

ustanovenia Občianskeho zákonníka, prípadne aj v tom, že by bola aplikácia všeobecných ustanovení
Občianskeho zákonníka možná výlučne na prvú časť Zákonníka práce, a nie aj na ostatné časti
Zákonníka práce (okrem iného upravujúce pracovný pomer, mzdu či náhradu mzdy). (pozri aj článok
autorky A. T. „Úroky z omeškania z náhrady zo mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru“ na
verejne prístupnej internetovej stránke http://www.otvorenepravo.sk/m/clanok/106/uroky-z-omeskania-

z-nahrady-zo-mzdy-pri-neplatnom-skonceni-pracovneho-pomeru)

V preskúmavanej veci je však potrebné v tejto súvislosti uvážiť, že v čase vzniku nároku žalobkyne,
t.j. 29. mája 2007, malo ustanovenie § 1 ods. 4 Zákonníka práce pôvodne iné znenie, a to: „Ak tentozákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa na tieto právne vzťahy Občiansky zákonník.“ Zmena
uvedenej právnej normy nastala až po novele uskutočnenej zákonom č. 460/2008 Z.z., účinnej od 01.
januára 2009. To znamená, že subsidiarita Občianskeho zákonníka bola pôvodne koncipovaná širšie

a na právne vzťahy podľa prvej časti Zákonníka práce sa podporne vzťahovali všetky ustanovenia
Občianskeho zákonníka, vrátane ustanovenia § 517 ods. 2 upravujúceho úroky z omeškania. Preto
odvolací súd uzatvára, že aj keď sa dostupná judikatúra podrobne nevenuje otázke úrokov z omeškania
vo svetle vyššie uvedeného novelizovaného znenia Zákonníka práce, nárok žalobkyne vznikol v r. 2007,
kedy predmetná otázka sporná vôbec nebola, preto je pre účely tohto konania plne vyriešená tak, že

žalobkyni patria aj úroky z omeškania z nevyplatenej náhrady mzdy, resp. z náhrady mzdy vyplatenej
po lehote splatnosti.

Pokiaľ súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že za obdobie, odkedy žalobkyňa nepracovala,
nepredložila doklady preukazujúce jej snahu sa zamestnať, pričom pracovný pomer ukončila k
01.06.2009 a na úrade práce sa zaevidovala až 01.09.2009 a vôbec nepreukázala, že by sa o prácu

aktívne zaujímala aj u iných zamestnávateľov, odvolací súd konštatuje, že tento postup nezodpovedá
ustanoveniu § 79 ods. 1 Zákonníka práce, pretože žalobkyňa ukončila pracovný pomer u žalovaného
k 1.6.2009, čo vyplýva z jej účastníckej výpovede na pojednávaní konanom 8. decembra 2010 (č.l.
62 spisu). Z obsahu spisu nie je zrejmé, či medzi účastníkmi došlo k rozviazaniu pracovného pomeru
dohodou alebo inou formou.

Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené upriamuje pozornosť na skutočnosť, že pri posudzovaní
nároku na náhradu mzdy v dôsledku neplatnosti výpovede danej zamestnancovi treba sa zaoberať aj
tým, či po neplatnej výpovedi nedošlo medzi účastníkmi pracovného pomeru k platnému skončeniu
pracovného pomeru napr. dohodou; náhrada mzdy v zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce

patrí totiž pracovníkovi najdlhšie do neskoršieho platného skončenia pracovného pomeru.

Žalobkyňa namieta nesprávnosť rozsudku súdu prvého stupňa aj v časti, v ktorej jej nepriznal náhradu
cestovných a iných nákladov v súvislosti s neplatným skončením PP. V tejto súvislosti odvolací sú
poukazuje na skutočnosť, že tento nárok nie je súčasťou náhrady mzdy podľa ustanovenia § 79 ods.

1 Zákonníka práce. Ak tento nárok žalobkyňa uplatňuje ako náhradu škody, odvolací súd poukazuje
na to, že navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods.
1), pričom povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo
vyjadrení žalovaného. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom
dôkaznébremenospočívanaúčastníkovikonania,bezohľadunajehoprocesnépostavenie.Nesplnenie

dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu
zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý
nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť.

Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným

bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) rozumieme zodpovednosť účastníka za výsledok
konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Zmysel uplatňovania dôkazného
bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v
prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy, prípadne výnimočne aj iné než navrhnuté
dôkazy, a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade

musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad (neúspech v konaní) pričíta tomu účastníkovi,
na ktorom predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t.j. zodpovednosť za
preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva, v danom prípade na žalobcovi. Je
potrebné zdôrazniť, že iné než navrhnuté dôkazy súd vykonáva iba výnimočne.

S poukazom na vyššie uvedené, ak je rozhodnutie súdu prvého stupňa nepreskúmateľné, lebo
neobsahuje žiadne alebo nezrozumiteľné dôvody, prichádza do úvahy iba zrušenie rozhodnutia a
vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie v súlade s ustanovením § 221 ods. 1 písm. f) a
ods. 2 O.s.p..

Napriek tomu, že súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku nezaujal stanovisko k viacerým otázkam
podstatným pre rozhodnutie vo veci, v dôsledku čoho ich nebolo možné preskúmať, odvolací súd vyslovil
právne závery k nim v záujme rýchlejšieho, spravodlivého a zákonného rozhodnutia vo veci.Povinnosťousúduprvéhostupňabudenapraviťprocesnépochybeniaaopakovanevyhodnotiťvykonané
dôkazy, prípadne vykonať aj ďalšie, a tieto potom vyhodnotiť spôsobom uvedeným v § 132 a
nasledujúcich O.s.p., zistený skutkový stav podriadiť relevantným ustanoveniam hmotného práva a

rozhodnutie odôvodniť spôsobom uvedeným v § 157 ods. 2 O.s.p..

V ostatných výrokoch, ktorými bolo konanie zastavené v časti istiny v sume 3.883,86 eur a v časti o
zaplatenie úrokov z omeškania za obdobie od 11.10.2007 do 11.06.2009 vo výške 10.926,79 eur, ako
aj vo výroku, ktorým súd prvého stupňa rozhodol, že o trovách konania rozhodne až po právoplatnosti

rozhodnutia vo veci samej, rozsudok súdu prvého stupňa nadobudol právoplatnosť, nakoľko žiaden z
účastníkov ich nenapadol odvolaním a odvolací súd ich z uvedeného dôvodu ani nepreskúmaval.

V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224
ods. 3 O. s. p.).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolanie nie je prípustné.