Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. november 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/201/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6115202058
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Ján Gandžala, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6115202058.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD.

a členov senátu Mgr. Kataríny Katkovej a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobkyne D. M., nar.
XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom G. XX, XXX XX N., právne zastúpenej JUDr. Kornéliou Múkerovou,
advokátkou, Advokátska kancelária so sídlom ČSA 25, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovaným 1/
A. G., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom G. X, XXX XX N. N., 2/ A. S., nar. XX. XX. XXXX, s
trvalým pobytom Z. Y. XX, XXX XX N. N., právne zastúpenej JUDr. Romanom Grigelom, advokátom,
Advokátska kancelária so sídlom Nad Plážou 16, 974 01 Banská Bystrica, o zaplatenie 42.182,54 Eur
s príslušenstvom, na základe odvolania žalovanej 2/ proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica

č.k. 10C/49/2015-92 zo dňa 14. 02. 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica vo výroku, ktorým žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť
spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni sumu 32.462,01 Eur s 8,05 % úrokom z omeškania od 03.
04. 2015 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia (druhý výrok) a v závislom
výroku o nároku na náhradu trov konania (štvrtý výrok), potvrdzuje.
II. Žalobkyňa má voči žalovanej 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. 1. Okresný súd Banská Bystrica ako súd prvej inštancie (ďalej aj „súd prvej inštancie“ event.
„prvoinštančný súd“) rozsudkom zo dňa 14. 02. 2017 konanie v časti o zaplatenie sumy 7.106,71 Eur

s príslušným úrokom z omeškania zastavil (prvý výrok). Žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť spoločne
a nerozdielne zaplatiť žalobkyni sumu 32.462,01 Eur s 8,05 % úrokom z omeškania od 03. 04. 2015
do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia (druhý výrok) a vo zvyšku žalobu
zamietol (tretí výrok). Zároveň rozhodol, že žalobkyňa má voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 53,92 % (štvrtý výrok).
1. 2. V úvode odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančný súd konštatoval, že žalobkyňa sa žalobou
doručenou súdu dňa 05. 02. 2015 pôvodne domáhala uložiť žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť jej

spoločne a nerozdielne sumu 42.182,54 Eur s príslušenstvom. Argumentovala, že ako záložca založila
v prospech záložného veriteľa Z. Z., a.s. svoj byt na zabezpečenie zmluvy o úvere, ktorú so Z. Z., a.s.
uzavreli žalovaní. Pretože žalovaní úver riadne nesplácali, uhradila za nich splátky v celkovej sume
2.613,82 Eur, predala založený byt a z časti kúpnej ceny 39.568,72 Eur uspokojila záložného veriteľa. V
reakcii na obranu žalovanej 2/ zobrala žalobu späť v časti o zaplatenie sumy 6.706,71 Eur (ktorú dostala
z úveru žalobkyňa) a sumy 400 Eur (ktorú uhradila žalovaná 2/ na účet žalobkyne dňa 13. júna 2012).
Z uvedeného dôvodu preto prvoinštančný súd konanie v tejto časti (s príslušným úrokom z omeškania)

rozhodnutím vyhláseným na pojednávaní dňa 10. 01. 2017 zastavil.
1. 3. Následne prvoinštančný súd poukázal na vykonané dokazovanie, z ktorého zistil nasledovný
skutkový stav:„Žalovaní uzavreli so spoločnosťou Z. Z., a.s., IČO: XX XXX XXX (ďalej len „pôvodný veriteľ“) dňa 26.
mája 2009 zmluvu o úvere, na základe ktorej im pôvodný veriteľ poskytol sumu 40.700 Eur a oni sa
zaviazali vrátiť ju s úrokom 6,2 % ročne v 360 mesačných splátkach po 254,17 Eur. Na zabezpečenie

zmluvy o úvere uzavrela žalobkyňa s pôvodným veriteľom dňa 26. mája 2009 zmluvu o zriadení
záložného práva, ktorou založila svoj byt č. XX v N. N. na G. ulici, súp. č. XXXX, zapísaný na LV č.
XXXX v katastrálnom území F.. Listom zo dňa 18. októbra 2011 vyzval pôvodný veriteľ žalovaného
1/ na zaplatenie omeškaných splátok na č. účtu XXXXXXXXXX/XXXX s upozornením, že v prípade
nevyplatenia do 10 dní bude vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru a následne realizovaný výkon

záložného práva. Podľa výpisov z účtu uhradila žalobkyňa za žalovaných na účet uvedený vo výzve
sumy 1.693,82 Eur dňa 11. novembra 2011, a 4 x 230 Eur v dňoch 20. decembra 2011, 20. januára
2012, 20. februára 2012 a 20. marca 2012 (platby označené ako „splátka úveru G. A.“). Kúpnou zmluvou
zo dňa 19. apríla 2012 predala žalobkyňa so súhlasom pôvodného veriteľa byt založený záložnou
zmluvou kupujúcej I. N.. V čl. VII. bode 7.2 a) kúpnej zmluvy dohodli, že časť kúpnej ceny 39.568,72 Eur
vyplatí kupujúca priamo pôvodnému veriteľovi na úverový účet č. XXXXXXXXXX/XXXX, čím v zmysle

čl. IX. dôjde k vyplateniu pohľadávky pôvodného veriteľa z titulu zmluvy o úvere. Podľa potvrdenia o
hotovostnom vklade vložila kupujúca sumu 39.568,72 Eur na tento úverový účet. Z rozsudku Okresného
súdu Banská Bystrica č. k. 7C/104/2011-85 zo dňa 30. apríla 2012 vyplýva, že žalovaní boli právoplatne
rozvedení ku dňu 30. júna 2012. Z výsluchu žalobkyne vyplýva, že si nie je vedomá, že v roku 2009
dostala od žalovanej sumu 800 Eur. Z výsluchu žalovanej 2/ vyplýva, že z peňazí poskytnutých titulom

zmluvy o úvere nič nedostala.“
1. 4. Ďalej prvoinštančný súd priamo v súvislosti s rozhodnutím konštatoval:
„Súd sa v prvom rade zaoberal námietkou premlčania. V prípade zmluvy o úvere ide medzi žalovanými
a pôvodným veriteľom o spotrebiteľský vzťah podľa § 52 a nasl. O.z., lebo pôvodný veriteľ vystupoval
v postavení dodávateľa (jeho predmetom podnikania je aj poskytovanie úverov) a žalovaní ako

spotrebitelia (podľa zmluvy nekonali v rámci obchodnej ani inej podnikateľskej činnosti). Podľa § 52
ods. 2 O.z. v znení účinnom od 1. apríla 2015 sa na spotrebiteľské zmluvy použijú vždy prednostne
ustanovenia O.z., hoci by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Toto ustanovenie sa má pri
absencii prechodných ustanovení aplikovať aj na vzťahy vzniknuté pred jeho účinnosťou (rozhodnutia
NS SR 3MCdo/12/2014, 3MCdo/14/2014). Ide o situácie, keď je rovnaký právny inštitút upravený

v Občianskom aj Obchodnom zákonníku, teda i o premlčanie. Preto súd na posúdenie premlčania
aplikoval § 100 a nasl. O.z., a nie § 387 a nasl. Obchodného zákonníka, napriek tomu, že základom
právneho vzťahu účastníkov je zmluva o úvere ako tzv. absolútny obchod podľa § 261 ods. 6 písm. d)
Obchodného zákonníka. Rovnaký právny režim má aj záložná zmluva ako akcesorický právny vzťah.
Preto je nutné premlčanie posúdiť podľa O.z.

V prípade dlžných splátok úveru, ktoré žalobkyňa plnila za žalovaných z vlastných finančných
prostriedkov prevodom na úverový účet, sa žalovaní bezdôvodne obohatili podľa § 454 O.z., lebo
žalobkyňa za nich plnila to, čo mali plniť sami. V tomto prípade nejde o zmluvné plnenie z titulu záložnej
zmluvy, lebo žalobkyňa neplnila za žalovaných z predmetu zálohu, t.j. z titulu svojho postavenia záložcu.
Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčí podľa § 107 O.z. v subjektívnej dvojročnej

lehote,ktorázačínaplynúťododňa,kedysažalobkyňaobezdôvodnomobohatenídozvedela.Žalobkyňa
dobrovoľne plnila prevodom z jej účtu, a preto sa o bezdôvodnom obohatení, i o tom, kto sa na jej úkor
obohatil, dozvedela už v momente úhrady uvedených súm. Preto od dátumov úhrad žalobkyne začala
plynúť uvedená premlčacia doba, ktorá uplynula pri jednotlivých plneniach v dňoch 11. novembra 2014,
20. decembra 2014, 20. januára 2014, 20. februára 2014 a 20. marca 2014. Pretože žalobkyňa podala

žalobu až dňa 5. februára 2015, zmeškala premlčaciu dobu a jej žaloba je v časti úhrad zaplatených
na úverový účet spolu v sume 2.613,82 Eur nedôvodná, a súd nemal inú možnosť ako ju v tejto časti
zamietnuť.
V časti, v ktorej žalobkyňa uspokojila pôvodného veriteľa z predmetu zálohu, nejde o bezdôvodné
obohatenie, ale o plnenie na základe záložnej zmluvy. V tomto prípade má podľa ustálenej rozhodovacej

činnosti súdov záložca nárok na náhradu od dlžníka s použitím analógie (§ 853 O.z.) ako keby išlo o
ručiteľa podľa § 550 O.z. (R 89/2000). Pretože pre tento nárok nepozná O.z. osobitnú premlčaciu dobu,
premlčí sa vo všeobecnej trojročnej dobe podľa § 101 O.z. Premlčacia doba začala plynúť odo dňa,
kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz, teda odo dňa úhrady sumy pôvodnému veriteľovi (19. apríla
2012), lebo v tento deň vzniklo žalobkyni právo žiadať od žalovaných náhradu za poskytnuté plnenie.

Premlčacia doba by uplynula dňa 19. apríla 2015, žalobkyňa však podala žalobu pred týmto termínom,
čím prerušila plynutie premlčacej doby a jej nárok na zaplatenie sumy 39.568,72 Eur nie je premlčaný.
Keďže žalobkyňa uznala obranu žalovanej 2/ v sume 7.106,71 Eur (ohľadom ktorej súd konanie zastavil)
má ako záložca nárok na zaplatenie zostatku sumy 32.462,01 Eur. Súd nemohol akceptovať tvrdeniežalovanej 2/, že v roku 2009 už uhradila žalobkyni z dlžnej sumy 800 Eur, lebo žalovaná 2/ v tejto časti
neuniesla dôkazné bremeno. Ako dôkazný prostriedok navrhla vypočuť žalobkyňu, ktorá však úhradu
tejto sumy poprela. Preto súd uložil žalovaným povinnosťzaplatiť žalobkyni sumu 32.462,01 Eur.

V časti sumy kúpnej ceny uhradenej kupujúcou založeného bytu I. N. priamo pôvodnému veriteľovi
namieta žalovaná 2/ aktívnu vecnú legitimáciu žalobkyne s tým, že v tejto časti sa nemohla bezdôvodne
obohatiť na jej úkor. Súd už konštatoval, že v prípade uspokojenia pôvodného veriteľa z predmetu zálohu
nejde vôbec o bezdôvodné obohatenie, ale o plnenie na základe záložnej zmluvy. Je tiež irelevantné, či
kupujúca uhradila kúpnu cenu priamo pôvodnému veriteľovi alebo najprv žalobkyni, ktorá by ju následne

uhradila pôvodnému veriteľovi, lebo ide len o spôsob plnenia, a v oboch prípadoch je oprávneným na
prijatie tejto sumy pôvodný veriteľ, ktorý vystupoval na základe záložnej zmluvy ako záložný veriteľ.
Preto súd považuje uvedenú obranu žalovanej 2/ za nedôvodnú.“
1. 5. V súvislosti s rozhodnutím uhradiť žalobkyni priznaný nárok žalovanými solidárne prvoinštančný
súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol:
„Súd uložil žalovaným plniť spoločne a nerozdielne v zmysle § 511 O.z. Z povahy plnenia zmluvy o úvere

vyplýva, že žalovaní boli povinní plniť (vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky) pôvodnému veriteľovi
spoločne a nerozdielne, lebo poskytnuté peňažné prostriedky boli v zmluve vyjadrené jednou sumou
(40.700 Eur), ktorá nebola medzi žalovaných rozdelená. Žalovaní boli v zmluve o úvere označení
spoločne pojmom „dlžník“ a všetky povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o úvere tak mali plniť spoločne,
ako keby išlo o jedného dlžníka. Žalobkyňa má od žalovaných nárok na náhradu plnenia za rovnakých

podmienok ako mal pôvodný veriteľ. Preto je oprávnená požadovať od žalovaných plnenie spoločne a
nerozdielne.Obranažalovanej2/,ževzhľadomnavyporiadanieBSMžalovanýchzákonnoudomnienkou
došlo i k vyporiadniu ich spoločného dlhu, a preto ich nemožno zaviazať na plnenie spoločne a
nerozdielne neobstojí. Hoci súdna prax pripustila v rámci tzv. širšieho vyporiadania BSM vyporiadať
medzi manželmi aj spoločné záväzky (dlhy), ostávajú napriek tomuto vyporiadniu všetky práva veriteľa

nedotknuté (rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Cdo/113/2007). Preto sú pôvodný veriteľ i žalobkyňa, hoci
bolo BSM žalovaných vyporiadané zákonnou domnienkou, oprávnení požadovať od žalovaných plnenie
naďalej za pôvodných podmienok, teda spoločne a nerozdielne.
Pri dlžníkoch zaviazaných spoločne a nerozdielne je veriteľ v zmysle § 511 ods. 1 O.z. oprávnený
požadovať plnenie od ktoréhokoľvek z nich s tým, že splnením jedným z dlžníkov zanikne povinnosť

ostatných. Za tejto situácie nemožno prisvedčiť ani obrane žalovanej 2), že zo zmluvy o úvere mal
prospech len žalovaný 1) na pokrytie jeho hráčskych dlhov. Pre rozhodnutie súdu je irelevantné, ako
si žalovaní finančné prostriedky z úveru. Preto súd nevykonal dôkazy navrhnuté žalovanou - výsluch
svedkov O. A. a M. G., ktorí mali preukázať, že úver si žalovaní zobrali na úhradu dlhov žalovaného
1). Nie je však vylúčené, aby si žalovaní prípadné vzájomné nároky medzi sebou vyporiadali postupom

podľa § 511 ods. 2 a 3 O.z. a žalovaná 2) by mohla voči žalovanému 1) uvedenú argumentáciu uplatniť.
Určené plnenie spoločne a nerozdielne neodporuje dobrým mravom, lebo neuložením povinnosti
žalovanej 2) by bola ukrátená žalobkyňa, ktorá má v zmysle vyššie uvedeného rovnaký nárok na
zaplatenie uvedenej sumy od oboch žalovaných. Žalobkyňa by stratila svoje chránené postavenie
veriteľky voči solidárnym dlžníkom, ktoré jej priznáva zákon. O rozpore s dobrými mravmi by bolo možné

uvažovaťnapr.,akbyžalobkyňadonútilažalovanú2/vstúpiťdozmluvnéhovzťahuspôvodnýmveriteľom
s vedomím, že nebude mať z plnenia žiadny prospech a pod. Žalovaná 2/ však podpísala zmluvu o
úvere dobrovoľne a uvedené takéto okolnosti v konaní nevyšli najavo.“
1. 6. V odôvodnení rozhodnutia týkajúceho sa priznaného úroku z omeškania prvoinštančný súd uviedol:
„Žalobkyňa si z dlžnej sumy uplatnila aj príslušný úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 O.z. a § 3

Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. od 20. apríla 2012 do zaplatenia. Pretože v tejto veci nebola
splatnosť priznanej náhrady stranami dohodnutá, ani nevyplýva zo zákona alebo rozhodnutia súdu, sú
žalovaní povinní plniť od prvého dňa po tom, čo ich o to žalobkyňa požiadala. Žalobkyňa ani netvrdila,
že by pred podaním žaloby žalovaných na úhradu dlhu vyzvala, za takúto výzvu možno považovať
až doručenie žaloby žalovaným, ktoré nastalo dňa 1. apríla 2015 (s doručením platobného rozkazu).

Žalovaní boli povinný plniť dňa 2. apríla 2015 a do omeškania sa dostali nasledujúci deň - 3. apríla 2015.
Preto súd priznal žalobkyni úrok z omeškania až od tohto dátumu a len z priznanej sumy 32.462,01 Eur
a vo zvyšku úroku z omeškania žalobu zamietol.“
1. 7. V odôvodnení rozhodnutia o trovách konania prvoinštančný súd konštatoval:
„Náhradu trov konania súd podľa § 255 ods. 2 CSP pomerne rozdelil. Žalobkyňa bola úspešná v časti

32.462,01 Eur (76,96 %), žalovaní vo zvyšku, v ktorom súd žalobu zamietol (2.613,82 Eur - 6,19 %).
Žalobkyňazároveňzavinilazastaveniekonanievčastiozaplateniesumy7.106,71Eur(16,85%),vktorej
zobrala žalobu späť, lebo uznala obranu žalovanej 2/. Úspešnejšia v konaní tak bola žalobkyňa, ktorej
čistý procesný úspech predstavuje 53,92 % ako rozdiel jej úspechu (76,96 %) a úspechu žalovanýchspolu s časťou, v ktorej zastavenie konania zavinila žalobkyňa (23,04 %). O výške trov rozhodne súd v
súlade s § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.
Žalovaná 2/ si uplatnila aj nárok na náhradu trov konania v zmysle § 256 ods. 2 CSP vzniknutých

v súvislosti s pojednávaním dňa 22. novembra 2016, ktoré podľa nej zmarila žalobkyňa svojou
neodôvodnenou neúčasťou. Súd konštatuje, že na toto pojednávanie sa žalobkyňa nedostavila z dôvodu
choroby (prechladnutia) a jej neúčasť ospravedlnila jej právna zástupkyňa. Uvedený dôvod neúčasti
žalobkynepovažujesúdzaospravedlniteľný.Súdzároveňpoukazujenato,žepodmienkoupriznaniatzv.
separátnych trov je v zmysle uvedeného ustanovenia CSP, že by tieto trovy neboli bez zavinenia strany

vôbec vznikli. Dané pojednávanie však bolo riadne otvorené, strany na ňom predniesli svoje vyjadrenia
(žalobu a obranu), a preto neúčasťou žalobkyne nedošlo k vzniku trov, ktoré by inak nevznikli. Preto nie
je dôvod na priznanie separátnych trov žalovanej 2/.“

2. 1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná 2/ (prostredníctvom právneho zástupcu) v
zákonnej lehote odvolanie, z obsahu ktorého možno vyvodiť, že napadla rozsudok vo výroku, ktorým

žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni sumu 32.462,01 Eur s 8,05
% úrokom z omeškania od 03. 04. 2015 do zaplatenia (druhý výrok) a v závislom výroku o nároku
na náhradu trov konania (štvrtý výrok). Žiadala, aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu v
napadnutej časti zmenil a žalobu žalobkyne v časti priznaného nároku zamietol, a aby jej priznal nárok
na náhradu trov konania.

2.2.Žalovaná2/odôvodnilaodvolanietým,žesúdprvejinštancienevykonalnavrhnutédôkazy,potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e/ zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok - ďalej len „CSP“), na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam
(§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) aj jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§
365 ods. 1 písm. h/ CSP).

2. 3. V súvislosti s uvedením konkrétnych dôvodov odvolania namietala, že prvoinštančný súd sa v
napadnutom rozsudku vôbec nevenoval otázke, či predajom svojho bytu a úhradou úveru žalovaných
nedošlo k darovaniu finančných prostriedkov zo strany žalobkyne v prospech žalovaných, najmä
vzhľadom na to, že žalovaný 1/ je syn žalobkyne. Mal teda posúdiť, či úmysel žalobkyne v čase úhrady
úveru, t. j. dňa 19. 04. 2012 nebol darovať finančné prostriedky v prospech svojho syna - žalovaného

1/ i nej (žalovanej 2/) matky žalobkynej vnučky.
2. 4. Ďalej žalovaná 2/ v odôvodnení odvolania namietala že v tomto prípade je výkon práv žalobkyne v
rozpore s dobrými mravmi. V tejto súvislosti konštatovala, že je jednoznačne toho názoru, že okolnosti
tohto prípadu dávajú súdom „priestor pre uplatnenie pravidiel slušnosti s cieľom pripustiť výnimky
z pozitívneho práva v záujme toho, aby nedochádzalo jeho formalistickým uplatňovaním k zjavnej

nespravodlivosti, keďže nie každý výkon práva, ktorý zodpovedá zákonu, je vždy v súlade s dobrými
mravmi“ a je tu teda dôvod na obmedzenie výkonu subjektívnych práv, aby pozitívne právo neurážalo
„nepochybný, nepopierateľný a všeobecne uznávaný príkaz praktickej morálky“.
2. 5. Okrem toho žalovaná 2/ nesúhlasila so spôsobom, akým sa prvoinštančný súd vyporiadal
s posudzovaním premlčania nároku a s tým, že priznaný nárok neposúdil ako nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia podľa ustanovenia § 454 OZ.
2. 6. Žalovaná 2/ taktiež v odôvodnení odvolania namietala i to, že prvoinštančný súd nemal zaviazať
žalovaných na to, aby žalobkyni priznaný nárok plnili spoločne a nerozdielne, keďže ich bezpodielové
spoluvlastníctvom už nielen zaniklo, ale aj bolo vyporiadané zo zákona.
2. 7. V závere odôvodnenia odvolania žalovaná 2/ namietala aj to, že súd prvej inštancie jej mal priznať

separátne trovy za pojednávanie dňa 22. 11. 2016. V tejto súvislosti poukázala na to, že na uvedenom
pojednávaní mala byť na základe jej návrhu vypočutá žalobkyňa, avšak pre jej neprítomnosť toto
pojednávanie trvalo iba 8 minút, hoci súd vyčlenil na toto pojednávanie 30 minút. Podľa jej názoru išlo
prakticky o zmarené pojednávanie, ktoré mohol súd prvej inštancie odročiť. Ak tak nepostupoval, mal
o trovách týkajúcich sa tohto pojednávania spravodlivo rozhodnúť aplikáciou ustanovenia § 256 ods. 2

CSP. V jej prípade existujú aj dôvody hodné osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania
v zmysle ustanovenia § 257 CSP.

3. 1. Žalobkyňa (prostredníctvom právnej zástupkyne) vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej 2/ uviedla, že
rozhodnutie prvoinštančného súdu považuje za vecne správne a navrhla, aby odvolací súd „odvolanie

žalovanej 2/ ako nedôvodné zamietol“ a napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu ako vecne správny
potvrdil.
3. 2. V súvislosti s odvolacou námietkou žalovanej 2/, že prvoinštančný súd sa v napadnutom rozsudku
vôbec nevenoval otázke, či predajom jej bytu a úhradou úveru žalovaných nedošlo z jej stranyk darovaniu finančných prostriedkov v prospech žalovaných, žalobkyňa uviedla, že prvoinštančný
súd sa otázkou darovania nebol povinný vôbec zaoberať, pretože žalovaná 2/ počas celého
prvoinštančného konania neuplatnila prostriedok procesnej obrany spočívajúci v skutkových tvrdeniach

ohľadom darovania predmetných finančných prostriedkov. Ani skutočnosť, že začala uhrádzať splátky
predmetného úveru nemôže v žiadnom prípade nasvedčovať o jej úmysle darovania finančných
prostriedkov. Splátky úveru začala uhrádzať od novembra 2011 po tom, ako jej zo strany banky bolo
oznámené nesplácanie splátok zo strany žalovaných.
3. 3. V súvislosti s argumentáciou žalovanej 2/ uvedenou v odvolaní, že v prípade uplatnenia si

predmetného nároku ide z jej strany o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi žalobkyňa uviedla,
že žalovaným 1/ (synom) bola oslovená s prosbou, aby poskytla svoj byt k zabezpečeniu úveru, ktorý
si chceli žalovaní zobrať za účelom odkúpenia bytu, v ktorom bývali a na zaplatenie dlhov z kreditnej
karty. Tvrdenie žalovanej 2/, že k zobratiu úveru bola donútená, je účelové, pretože ona (žalobkyňa)
na žalovanú 2/ nevyvíjala v tomto smere žiadny nátlak a nemá vedomosť, že by tak robil žalovaný 1/.
V čase, kedy si žalovaní brali predmetný úver bola zamestnaná a mala pravidelný príjem. Tvrdenie

žalovanej 2/, že mala dlhy a to bol dôvod, aby založila svoj byt na zabezpečenie úveru, nie je pravdivé.
Síce mala úver poskytnutý H. N., ale tento riadne splácala a nemala dôvod ho predčasne splatiť.
Na zabezpečenie úveru poskytnutého žalovaným však banka požadovala záloh nezaťažený žiadnymi
ťarchami. Z tohto dôvodu sa so žalovanými dohodla, že z im poskytnutého úveru bude vyplatený jej úver
a tak nehnuteľnosť nebude zaťažená ťarchou a bude spôsobilá zálohu. Tvrdenie žalovanej 2/, že ide v

prvom rade o právne vzťahy medzi ňou aj jej synom (žalovaným 1/) vzhľadom na uvedené neobstojí. Na
základe Poslednej výzvy na zaplatenie omeškaných splátok úveru pred začatím dražby nehnuteľností
zo dňa 18. 10. 2011 vyplatila (presne špecifikovaný) dlh na splátkach a (presne špecifikované) splátky,
keďže v tej dobe bola riadne zamestnaná a bola schopná splácať splátky úveru, avšak neskôr začala
mať zdravotné problémy, ktoré si vyžiadali jej dlhodobú práceneschopnosť, na základe ktorej už nebola

schopná vykonávať dovtedajšiu prácu a tak ukončila pracovný pomer zo zdravotných dôvodov dňom 29.
06. 2013 a dňom 30. 06. 2013 jej bolo priznaný invalidný dôchodok. V dôsledku toho už nebola schopná
ďalej splácať splátky úveru a bola donútená predať založený byt a splatiť úver žalovaných. Predajom
bytu tak prišla o vlastné bývanie, ktoré si musela zabezpečiť formou nájomného bytu. Uvedený argument
žalovanej 2/ je preto možno považovať prinajmenšom za mylný.

3. 4. V reakcii na ďalšie argumenty žalovanej 2/ uvedené v odvolaní žalobkyňa uviedla, že ohľadom
týchto odvolacích námietok sa plne stotožňuje s právnym názorom prvoinštančného súdu.

4. Žalovaná 2/ (prostredníctvom právneho zástupcu) vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne k jej odvolaniu
uviedla, že žalobkyňa vo svojom vyjadrení potvrdila, že potom, čo prišla o zamestnanie a skončila na

invalidnom dôchodku, tak si rozmyslela dobrovoľné a bezodplatné financovanie svojho syna - gamblera
(žalovaného 1/) a rozhodla sa darované finančné prostriedky vymáhať od nej (žalovanej 2/). Dôvodom
podania žaloby bola teda strata zárobku žalobkyne zo zdravotných dôvodov a nie skutočnosť, že by v
čase poskytnutia finančných prostriedkov čakala, že jej niekedy budú vrátené od syna (žalovaného 1/)
a už vôbec nie od nej (žalovanej 2/), ktorá nikdy nemala záujem o predmetný úver. Ďalej spochybnila

tvrdenia žalobkyne, že oni (žalovaní) si chce zobrať úver, aby si odkúpili byt a zaplatili dlhy z kreditnej
karty.

5. Žalobkyňa (prostredníctvom právnej zástupkyne) vo vyjadrení k vyššie uvedenému vyjadreniu
žalovanej 2/ uviedla, že žalovaná 2/ opakovanie tvrdí, že z jej strany išlo o darovanie finančných

prostriedkov. K tomuto tvrdeniu sa už vyjadrila a považuje ho za špekulatívne, s cieľom urobiť z nej
„beštiu, ktorá neberie ohľad ani na svoju vnučku“ a zo žalovanej 2/ „úbohú obeť, ktorá nemala nič
spoločnéanisožalovaným1/,anisúverom,ktorýpodpísalalenzprinútenia“.Tiežtvrdeniežalovanej2/o
skutočnom dôvode, pre ktorý si žalovaní vzali predmetný úver je vymyslené. V tejto súvislosti poukázala
na predmetnú Zmluvu o splátkovom úvere, v ktorej je v článku 1 uvedené: „Predmetom tejto zmluvy

o úvere je poskytnutie splátkového úveru na nadobudnutie, úpravu a údržbu nehnuteľnosti ...“. O tom,
na aký účel žalovaní použili poskytnutý úver nemala vedomosť a ani to nevedela nijakým spôsobom
ovplyvniť.

6. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379, §

380 a 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219 ods.
3 CSP, a rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti, t.j. vo výroku, ktorým žalovaným
1/ a 2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni sumu 32.462,01 Eur s 8,05 % úrokomz omeškania od 03. 04. 2015 do zaplatenia (druhý výrok) a v závislom výroku o nároku na náhradu trov
konania (štvrtý výrok),podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

7. 1. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
7. 2. Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu
odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie prvoinštančného súdu v odvolaním napadnutej časti je vecne
správne. Odvolací súd (v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 387 ods. 2 CSP) sa v celom rozsahu
stotožňuje i s odôvodnením jeho rozhodnutia, ktoré je dostatočne podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné,

presvedčivé a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi
otázkami a aspektmi, a teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods.
2 CSP. Súd prvej inštancie neporušil právo strán sporu na spravodlivý proces, pretože v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný
súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc

zásady formálnej logiky).

9. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia (v súlade s citovaným § 387 ods.
2 CSP) preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalovanej
2/ uvedené v odvolaní.

10. V súvislosti s odvolacou námietkou žalovanej 2/, že prvoinštančný súd sa v napadnutom rozsudku
vôbec nevenoval otázke, či žalobkyňa predajom svojho bytu a úhradou úveru žalovaných nerealizovala
darovanie finančných prostriedkov v prospech žalovaných odvolací súd uvádza, že prvoinštančný súd
nemal dôvod sa touto otázkou vôbec zaoberať, pretože žalovaná 2/ v priebehu prvoinštančného konania

v rámci realizácie prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany toto skutkové tvrdenie nikdy (teda
ani v odpore proti platobnému rozkazu a ani na pojednávaniach) explicitne neuviedla. Keďže v civilnom
sporovom konaní platí koncentračná zásada a žalovaná 2/ mala objektívne možnosť uplatniť toto
skutkové tvrdenie už v priebehu prvoinštančného konania v rámci realizácie prostriedkov procesného
úkonu procesnej obrany, z hľadiska odvolacieho konania ide o nepoužiteľnú (neakceptovateľnú) novotu

v odvolacom konaní (§ 366 CSP a contrario).

11. Vyššie uvedená argumentácia sa týka i ďalšej argumentácie žalovanej 2/ uvedenej v odvolaní,
že v prípade uplatnenie si predmetného nároku ide zo strany žalobkyne o výkon práva v rozpore s
dobrými mravmi. Odhliadnuc od tohto zásadného procesnoprávneho aspektu odvolací súd konštatuje,

že žalobkyňou uplatnený priznaný nárok nemožno vzhľadom na okolnosti považovať za výkon práva
žalobkyne v rozpore s dobrými mravmi. Je nesporné, že žalovaní uzavreli predmetnú zmluvu o úvere,
ktorá bola zabezpečená žalobkyňou predmetnou zmluvou o zriadení záložného práva k jej bytu a keďže
žalovaní si neplnili zmluvné povinnosti vyplývajúce v predmetnej zmluvy o úvere (nerealizovali riadnu
úhradu splátok úveru), za okolností, ktoré prvoinštančný súd náležite ozrejmil, došlo k splateniu úveru

žalovaných z finančných prostriedkov získaných predajom bytu žalobkyne. Za situácie, keď žalobkyňa v
dôsledku neplnenia si zmluvných povinností žalovaných voči finančnej inštitúcií, ktorá im poskytla úver,
prišla o vlastníctvo k svojmu bytu, by práve nevyhovenie opodstatnenej časti jej nároku bolo v rozpore
s dobrými mravmi.

12. Skutkovo a právne nedôvodné a neopodstatnené sú i ďalšie odvolacie námietky a argumenty
žalovanej 2/. Prvoinštančný súd postupoval správne, keď ustanovenie § 454 OZ aplikoval len na
tú časť uplatňovaného nároku, ktorá sa týkala žalobkyňou uhradených dlžných splátok úveru, ktoré
plnila za žalovaných z vlastných finančných prostriedkov prevodom na úverový účet, teda na tú časť
uplatňovaného nároku, v ktorej žalobu žalobkyne zamietol (tretí výrok) z dôvodu premlčania (viď ods.

8 odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančného súdu). Zároveň prvoinštančný súd dospel k správnemu
právnemu názoru, že v časti, v ktorej žalobkyňa uspokojila pôvodného veriteľa z predmetu zálohu
(t.j. v časti uplatňovaného nároku, v ktorej bolo žalobe žalobkyne vyhovené), nejde o bezdôvodné
obohatenie, ale o plnenie na základe záložnej zmluvy. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňujei s odôvodnením tejto časti rozhodnutia (ods. 9 a 10 odôvodnenia), ktoré náležitým, teda jasným a
zrozumiteľným spôsobom uvedený právny záver vysvetľuje. Rovnako sa odvolací súd v plnom rozsahu
stotožňuje i s právnym názorom prvoinštančného súdu, na základe ktorého rozhodol o solidárnej

povinnosti žalovaných uhradiť žalobkyni priznaný nárok. Aj v tejto časti rozhodnutia poukazuje na
náležité odôvodnenie zo strany prvoinštančného súdu (viď ods. 11 a 12 odôvodnenia).

13. Odvolací súd považuje za správne i rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania (štvrtý výrok).
Odvolaciu námietku žalovanej 2/ týkajúcu sa skutočnosti, že súd prvej inštancie jej nepriznal tzv.

separátne trovy podľa ustanovenia § 256 ods. 2 CSP za pojednávanie dňa 20. 11. 2016 (na ktoré sa
žalobkyňa nedostavila z dôvodu nemoci) odvolací súd neakceptoval, pretože ako správne konštatoval
prvoinštančný súd, žalobkyňa sa na uvedené pojednávanie nedostavila z ospravedlniteľného dôvodu
(onemocnenia) a jej neprítomnosť na pojednávaní jej právna zástupkyňa ospravedlnila. Keďže právna
zástupkyňa žalobkyne sa tohto pojednávania zúčastnila, nebol dôvod, aby prvoinštančný súd toto
pojednávanieodročil.Zozápisnicezuvedenéhopojednávaniavyplýva,žeprávnazástupkyňažalobkyne

a právny zástupca žalovanej 2/ na tomto pojednávaní predniesli svoje vyjadrenia k veci samej a teda
ako správne konštatoval prvoinštančný súd, neúčasťou žalobkyne nedošlo k vzniku trov, ktoré by inak
nevznikli. Z toho je zrejmé, že nebol dôvod na priznanie separátnych trov žalovanej 2/. Dĺžka trvania
tohto pojednávania je irelevantná.

14.Zuvedenýchdôvodovpretoodvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancievovýroku,ktorýmžalovaným
1/ a 2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni sumu 32.462,01 Eur s 8,05 % úrokom
z omeškania od 03. 04. 2015 do zaplatenia (druhý výrok) a v závislom výroku o nároku na náhradu trov
konania (štvrtý výrok), podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

15. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní voči žalovanej 2/ úspešná a preto jej odvolací súd podľa §
396 ods. 1 s použitím § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP priznal voči žalovanej 2/ nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % účelne vynaložených trov konania. O výške náhrady
trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).