Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. marec 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/54/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6918201758
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šabla

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6918201758.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra

Šablu a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Dušana Ďuriana ako členov senátu, v spore žalobcu:
Slovenská kancelária poisťovateľov, so sídlom Bajkalská 19B, 826 58 Bratislava, IČO: 36 062 235,
právne zast.: TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, proti žalovanému:
Z. R., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G. I. XX, XXX XX B. C., právne zastúpený: JUDr. Mgr. Viktor
Balák, advokát, Advokátska kancelária so sídlom Povstania 15, 979 01 Rimavská Sobota, v konaní o
zaplatenie 2 553,50 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rimavská
Sobota č. k. 8Csp/60/2018-187 zo dňa 14. novembra 2018 ako súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v prvom výroku o zamietnutí žaloby p o t v r d z u j e.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v druhom výroku o nároku na náhradu trov konania mení tak, že
žalobca j e p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy prvoinštančného konania v rozsahu 100 % do troch
dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

III. Žalobca j e p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch

dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal
od žalovaného zaplatenia sumy 2 553,50 € s príslušenstvom - úrokom z omeškania vo výške 5,05 %
ročne zo sumy 2 280,63 € od 01.06.2015 do zaplatenia a vo výške 5,05 % ročne zo sumy 272,87 € od
11.03.2016 do zaplatenia (prvý výrok); a priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na plnú náhradu trov
konania s tým, že jej výška bude vyčíslená v samostatnom uznesení (druhý výrok).

2. Z obsahu spisu a odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca sa domáhal od

žalovaného zaplatenia sumy 2 553,50 € titulom náhrady toho, čo za žalovaného plnil ako za osobu,
ktorá zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktoré v čase dopravnej nehody
nebolo povinne zmluvne poistené v zmysle § 24 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkovou motorového vozidla a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom v čase dopravnej nehody (ďalej aj „zákon č. 381/2001 Z. z.“).
Nárok žalobca odôvodnil tým, že dňa 27.06.2013 žalovaný svojim motorovým vozidlom evidenčné
číslo B.-O. značka J. zavinil dopravnú nehodu na mieste L. v Y., v dôsledku ktorej spôsobil materiálnu

škodu poškodenému F. U.. Kanceláriou systému zelenej karty, ktorá odškodnila nároky poškodeného
bola Z. E. S. R. e. V., so sídlom U.ße XX/XXG, XXXXX E., C. republika Y. (ďalej aj „Y. kancelária
poisťovateľov“). Táto svoje nároky uplatnila u žalobcu v súlade s článkom 5.1 Internal Regulations
(Vnútorných predpisov). Vzhľadom k tomu, že k predmetnému vozidlu nebolo k dátumu nehodyuzatvorené povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkovou motorového
vozidla, vznikla žalobcovi v zmysle ustanovenia § 24 ods. 2 písm. b) zákona č. 381/2001 Z. z. povinnosť
uhradiť poškodenému z poistného garančného fondu poistné plnenie za škodu spôsobenú prevádzkou

nepoisteného motorového vozidla.

3. Z vykonaného dokazovania v konaní pred súdom prvej inštancie vyplýva, že žalobca refundoval
z poistného garančného fondu Nemeckej kancelárii poisťovateľov poistné plnenie vyplatené
poškodenému jednak vo výške 2 612,46 € dňa 28.04.2015, z ktorej sumy si sumu 331,83 € ako poplatok

systému zelenej karty na súde neuplatnil a poistné plnenie vo výške 313,80 € dňa 23.02.2016, z tejto
sumy si taktiež sumu 40,93 € ako poplatok systému zelenej karty žalobca neuplatnil. Žalobca listom
zo dňa 30.04.2015 žiadal od žalovaného uhradiť náhradu poistného plnenia vo výške 2 280,63 € do
31.05.2015 a následne listom zo dňa 29.02.2016 náhradu ďalšej časti vyplateného poistného plnenia
vo výške 272,87 € do 10.03.2016. Žalovaný požadovanú náhradu neuhradil. Zodpovednosť žalovaného
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v zahraničí žalobca v konaní pred súdom prvej

inštancie nepreukázal.

4. Na základe takto vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k nasledovným záverom:

5. Žalovaný si nesplnil povinnosť držiteľa motorového vozidla podľa § 3 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.

z. uzatvoriť poistnú zmluvu ohľadne zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou jeho motorového
vozidla. V zmysle § 24 ods. 2 písm. d) a § 24 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z. z. však žalobca musí
preukázať, že predmetná dopravná nehoda v Y. bola spôsobená prevádzkou motorového vozidla,
za ktorú zodpovedá žalovaný. V citovanom zákonnom ustanovení je garantované právo na regresnú
náhradu len voči osobe, ktorá zodpovedá za škodu, ktorá bola Slovenskou kanceláriou poisťovateľov

za škodcu uhradená. Zodpovednosť žalovaného za škodu vzniknutú dopravnou nehodou však žalobca
v priebehu konania nepreukázal dostatočným spôsobom, svoje tvrdenia nepodložil listinnými dôkazmi,
nepreukázal, že k predmetnej nehode vôbec došlo. Zo strany žalobcu nebol predložený žiadny spis, či už
policajný alebo iného orgánu, týkajúci sa vyšetrenia dopravnej nehody, z ktorého by boli zrejmé okolnosti
vzniku dopravnej nehody. Žalobca síce predložil súdu viacero písomných dôkazov, z týchto však súd

nemal možnosť zistiť prvotné okolnosti, či došlo k dopravnej nehode a či ju zavinil žalovaný, resp. či bola
dopravná nehoda spôsobená motorovým vozidlom, ktorého držiteľom je žalovaný, teda skutočnosť, kto
zavinil dopravnú nehodu dňa 27.06.2013 v Y. a kto za škodu vzniknutú touto nehodou zodpovedá, sa
v konaní žalobcovi nepodarilo preukázať. Žalovaný počas konania uvádzal, že predmetnú dopravnú
nehodu on nespôsobil. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že žalobca dôkazmi spôsobilými preukázať

zodpovednosť za škodu disponoval, čo vyplýva z listiny predloženej žalobcom evidovanej v spise na č. l.
72 - Upovedomenia Y. kancelárie poisťovateľov pre žalobcu zo dňa 23.07.2013, kde sa ako príloha tohto
upovedomenia zaslaná žalobcovi uvádza správa o nehode, policajná správa a iné doklady, avšak súdu
prvej inštancie ich zo súdu neznámych dôvodov nepredložil. Žalobca tak neuniesol dôkazné bremeno
ohľadne preukázania svojich tvrdení uvedených v žalobe. Súd prvej inštancie dodal, že nemôže v

sporovom konaní vyzývať stranu sporu na doloženie listinných dôkazov na preukázanie skutočností, na
ktoré sa odvoláva s poukazom na zásadu kontradiktórnosti konania a rovnosti strán. Pri rozhodovaní
teda vychádzal zo skutočností, ktoré strany sporu preukázali ku dňu jeho rozhodnutia.

6. Pokiaľ právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní konanom dňa 14.11.2018 žiadala, aby jej súd prvej

inštancie umožnil predložiť ďalšie dôkazy, ktoré preukazujú zavinenie predmetnej dopravnej nehody
žalovaným, z tohto dôvodu by bolo potrebné pojednávanie odročiť. Súd prvej inštancie tak neučinil, t.j.
uplatnil sudcovskú koncentráciu konania podľa § 153 Civilného sporového poriadku, pretože mal za
to, že žalobca predmetné dôkazy mohol predložiť už v čase podania žaloby, resp. v čase do termínu
pojednávania, keďže zo strany súdu prvej inštancie bol vyzvaný na vyjadrenie k odporu žalovaného

voči platobnému rozkazu, ktorú výzvu prevzal 03.09.2018 a v stanovenej lehote 10 dní sa nevyjadril.
K odporu sa vyjadril až podaním zo dňa 05.11.2018 (súd prvej inštancie nesprávne uvádza dátum
06.11.2018 - poznámka odvolacieho súdu), ani v tomto však nenavrhol vykonať dôkazy na preukázanie
zodpovednosti žalovaného za škodu.

7. O nároku strán sporu na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 262 ods.
1 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „C. s. p.“) v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. Plný úspech v
konaní mal žalovaný, nakoľko žaloba bola zamietnutá, preto má právo na plnú náhradu trov konaniavoči žalobcovi. Súd prvej inštancie dodal, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie označil za nesprávne z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. e),
f) a h) C. s. p., t. j. z dôvodov, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca

v odvolaní uviedol, že on ako aj Y. kancelária poisťovateľov sú členmi systému zelenej karty, pričom
pri výkone svojej pôsobnosti vo vzťahu k dopravným nehodám spôsobeným vozidlom z inej krajiny sa
spravuje dohodami v rámci systému zelenej karty. Dňa 31. júla 2003 boli v Úradnom vestníku Európskej
únie pod č. L 192/23 uverejnené interné pravidlá (vnútorné predpisy), ktoré sú základnou zmluvou
upravujúcou právne vzťahy medzinárodného systému zelenej karty, ktorého súčasťou je aj Slovenská
republika. V rámci žaloby žalobca pripojil tieto Vnútorné predpisy Rady kancelárií, ktoré sú súčasťou

Dodatku č. 1 rozhodnutia Európskej komisie z 28. júna 2003 o uplatňovaní Smernice Rady 72/166/
EHS, pokiaľ ide o kontrolu plnenia povinnosti poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel. Žalobca uviedol, že žalovaná suma bola preukázateľne žalobcom v zmysle vyššie
uvedených predpisov uhradená. Ak by žalovaný konal v súlade s platnými a účinnými právnymi
predpismiupravujúcimipovinnézmluvnépoistenie,nároky,ktorýchrefundáciesaterazžalobcadomáha,

by znášala príslušná poisťovňa a nie žalovaný. Žalobca trval na tom, že k dopravnej nehode došlo
na území Y., na základe čoho je v plnej kompetencii Y. orgánov riešiť likvidáciu nárokov podľa Y.
právnych predpisov a to v súlade s Dohovorom o práve použiteľnom na dopravné nehody, ktorý bol
publikovaný v Zbierke zákonov SR pod č. 130/1976 Zb. (ďalej aj „dohovor“). Žalobca poukázal na články
1, 3 a 8 dohovoru, podľa ktorých dohovor určuje právo rozhodné pre občianskoprávnu mimozmluvnú

zodpovednosť za dopravné nehody bez ohľadu na spôsob konania pri jej uplatnení. Rozhodným
právom sú vnútorné predpisy štátu, na území ktorého došlo k nehode. Rozhodné právo určuje najmä
1. podmienky a rozsah zodpovednosti, 2. dôvody vylučujúce zodpovednosť, akékoľvek obmedzenie
zodpovednosti a jej delenie, 3. vznik a povahu škody, ktorá sa má nahradiť, 4. spôsob a rozsah
náhrady škody, 5. možnosť prechodu práva na náhradu škody, 6. osoby, ktoré škodu utrpeli a ktoré majú

nárok na jej náhradu, 7. zodpovednosť pre prevádzateľa vozidla za jeho zamestnanca, 8. premlčanie
a zánik práva uplynutím času, včítane pravidiel počítania začiatku, prerušenia alebo zastavenia tohto
času. Z uvedených ustanovení žalobca vyvodil, že o právnom základe ako aj výške náhrady škody
rozhodujú príslušné Y. orgány, výška škody nebola vypočítaná žalobcom, ale Nemeckou kanceláriou
poisťovateľov, resp. Y. poisťovňou. Žalobca je týmto výpočtom viazaný podľa medzinárodných smerníc,

konkrétne podľa článku 6 vnútorných pravidiel, podľa ktorého každá kancelária zaručuje náhradu
akejkoľvek čiastky zo strany svojich členov, ktorá je požadovaná v súlade s ustanoveniami článku 5
kanceláriou krajiny, v ktorej došlo k dopravnej nehode alebo zástupcom, ktorého táto vymenovala na
tento účel. Je zrejmé, že Y. kancelária poisťovateľov postupovala v čo najlepšom záujme žalobcu a
žalobca preto nemal dôvod spochybňovať takto vyčíslenú výšku škodu a túto aj refundoval. Škoda teda

bola vyúčtovaná a likvidovaná podľa Y. právneho poriadku štandardným spôsobom. Z toho dôvodu
nemal žalobca voči likvidácii poistnej udalosti zo strany Y. likvidátorov žiadne námietky. Škodová
dokumentácia predložená zo strany Y. likvidátorov bola dostatočná na výplatu poistného plnenia z
poistného garančného fondu.

9. Pre prípad, že by odvolací súd z nejakého dôvodu neprihliadol na povinnosť aplikovať interné
(vnútorné) pravidlá (Vnútorné predpisy Rady kancelárií) a zaoberal by sa riešením priebehu a zavinenia
dopravnej nehody, žalobca podporne argumentoval tým, že tieto okolnosti mal súd prvej inštancie
posudzovať podľa predpisov Y. právneho poriadku, k čomu ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku súdu
prvej inštancie nedošlo. V zmysle dohovoru sú totiž rozhodujúce vnútorné predpisy štátu, na území

ktorého došlo k nehode ohľadne mimozmluvnej zodpovednosti za škodu. Žalobca poukázal na Smernicu
Európskeho parlamentu a rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenúprevádzkoumotorovýchvozidielaokontroleplneniapovinnostipoisteniatejtozodpovednosti
(ďalej aj „smernica“), v ktorej východiskách (konkrétne v bode 7) sa uvádza, že zrušenie kontrol zelených
kariet pre vozidlá, ktoré sa obvykle nachádzajú v členskom štáte a vstupujú na územie iného členského

štátu sa môže vykonávať prostredníctvom dohody medzi národnými kanceláriami poisťovateľov, čím by
každá národná kancelária zaručovala náhradu škody v súlade s ustanoveniami vnútroštátneho práva,
pokiaľ ide o akúkoľvek škodu, z ktorej vyplýva právo na náhradu a ktorá bola spôsobená na jej území
jedným z týchto vozidiel, či už poisteným alebo nepoisteným. Z tohto ustanovenia žalobca vyvodil, žesystém dohôd medzi národnými kanceláriami poisťovateľov je súčasťou európskeho práva a slúži na
vykonanie smerníc v oblasti zrušenia kontrol zelených kariet zo strany členských štátov Európskej únie.
Orgánmi, ktoré sú v rámci tohto systému oprávnené aplikovať právne predpisy o náhrade škody sú

práve národné kancelárie poisťovateľov, ktoré však nie sú oprávnené spochybňovať navzájom výsledky
svojich zistení. Podľa žalobcu by preto bolo v rozpore aj s právom Európskej únie a smernicou, keby
k takémuto spochybňovaniu dochádzalo zo strany iných vnútroštátnych orgánov (vrátane súdov) iných
členských krajín ako je štát, v ktorom došlo k škodovej udalosti. Takéto spochybňovanie by vnieslo chaos
do systému zavedeného uvedenou Smernicou a bolo by v priamom rozpore s cieľmi ako je ochrana

poškodených pri nehodách vozidiel, rýchla a účinná likvidácia škody a vyhnutie sa zdĺhavým súdnym
konaniam.

10. Žalobca v odvolaní citoval ustanovenia bodov 3.1, 3.3, 3.4, 5.1, 5.1.1, 5.1.2, 5.1.3 a 6.1. Vnútorných
predpisov Rady kancelárií, z ktorých je podľa neho zrejmé, že Nemecká kancelária poisťovateľov
požiadala o refundáciu zo strany žalobcu až potom, ako sama plnila poškodenému. Podmienkou

refundácie nie je preukázanie úhrady poškodenému a uvedenú skutočnosť preukazuje zahraničná
kancelária len na žiadosť, avšak ani táto žiadosť nemôže byť dôvodom pre odklad refundácie. V súlade s
internými pravidlami zasielajú národné kancelárie iných štátov žalobcovi len žiadosť o refundáciu, ktorú
je povinný uhradiť. Prepočítanie škody, resp. skúmanie zavinenia nie je v takom prípade možné, nakoľko
žalobca by musel mať vedomosť o platnej legislatíve odškodnenia príslušného štátu, kde k škodovej

udalosti, resp. k dopravnej nehode došlo. Vyššie uvedený názor vyplýva aj z rozhodnutia Krajského súdu
v Nitre sp. zn. 9Co/249/2013 zo dňa 22.05.2014.

11. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe vyhovel v
plnom rozsahu, eventuálne aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Žalobca si uplatnil náhradu trov konania.

12. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdiť. Mal za to, že súd prvej inštancie na základe dokazovania vykonaného v súlade so zákonom
dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Žalobca v konaní tvrdil, že

nehodu zavinil žalovaný, neskôr, že nehoda bola spôsobená motorovým vozidlom v jeho vlastníctve.
Na preukázanie týchto skutočností však nepredložil žiadny dôkaz, pričom táto povinnosť mu vyplýva
priamo z ustanovenia § 132 C. s. p. Žalovaný sa stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie,
že žalobca disponoval dôkazmi na preukázanie zodpovednosti žalovaného za škodu, avšak zo súdu
neznámych dôvodov ich nepredložil. Poukázal v tejto súvislosti tiež na rozsudok Krajského súdu v

Banskej Bystrici sp. zn. 16Co/632/2014 zo dňa 18.12.2014, ktorý taktiež zdôraznil, že predpokladom
vzniku povinnosti kancelárie plniť poškodenému, ako aj predpokladom následného regresného nároku
kancelárie je v zmysle § 24 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z. z. preukázanie zodpovednosti osoby
bez poistenia zodpovednosti za škodu, ktorá poškodenému vznikla. Žalobca teda neuniesol dôkazné
bremeno ohľadne zodpovednosti žalovaného za vznik škody spôsobenej dopravnou nehodou. Až na

pojednávaní navrhol doplniť dokazovanie v tomto smere za účelom predloženia ďalších dôkazov. Súd
prvej inštancie podľa žalovaného postupoval správne, keď v zmysle § 153 ods. 2 C. s. p. uplatnil
sudcovskú koncentráciu konania a doplnenie dokazovania v smere predloženia dôkazov na preukázanie
zodpovednosti žalovaného za škodu nepripustil s poukazom na rýchlosť a hospodárnosť konania z
dôvodu, že by muselo byť odročené pojednávanie a tento dôkaz mohol žalobca predložiť už skôr v

konaní.

13. Žalobca repliku nepodal.

14. Krajský súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu podľa § 34 C. s. p. preskúmal vec

bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C. s. p., v rozsahu odvolania podľa
§ 379 C. s. p., z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C. s. p. a mimo nich len v rozsahu
vád týkajúcich sa procesných podmienok v zmysle § 380 ods. 2 C. s. p., ktoré vady nezistil a dospel k
názoru, že prvý výrok rozsudku súdu prvej inštancie vo veci samej je vecne správny a je potrebné ho
podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. potvrdiť. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie týkajúceho sa tohto výroku, na túto časť odôvodnenia
poukazuje a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku reagujúc na odvolacie dôvody žalobcu
dodáva:15. Podľa článku 4 smernice členské štáty upustia od kontroly poistenia zodpovednosti za škodu, pokiaľ
ide o vozidlá obvykle sa nachádzajúce na území iného členského štátu a pokiaľ ide o vozidlá, ktoré sa
obvykle nachádzajú na území tretej krajiny a ktoré vstupujú na ich územie z územia iného členského

štátu. Môžu však vykonávať nesystematické kontroly poistenia za predpokladu, že nie sú diskriminačné
a vykonávajú sa ako súčasť kontroly, ktorej cieľom nie je výlučne kontrola potvrdenia o poistení.

16. Uvedená smernica pojednáva o zrušení kontroly zelených kariet pre vozidlá, ktoré sa obvykle
nachádzajú v členskom štáte a vstupujú na územie iného členského štátu a to z dôvodu, že medzi

národnými kanceláriami poisťovateľov je uzavretá dohoda, podľa ktorej každá národná kancelária
zaručuje náhradu v súlade s ustanoveniami vnútroštátneho práva, pokiaľ ide o akúkoľvek škodu, z ktorej
vyplýva právo na náhradu a ktorá bola spôsobená na jej území jedným z týchto vozidiel, či už poisteným
alebo nepoisteným. Touto smernicou bola v zmysle článku 29 zrušená okrem iného smernica č. 72/166/
EHS. Na základe tejto zrušenej smernice Európska komisia prijala 28. júna 2003 rozhodnutie týkajúce sa
jej uplatňovania, pokiaľ ide o kontrolu plnení a povinnosti poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorových vozidiel, v zmysle ktorého, konkrétne článku 1 sa už od 1. augusta 2003 každý
členský štát mal zdržiavať vykonávania kontrol povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel, ktoré sa obvykle nachádzajú v inom členskom štáte alebo na území
Českej republiky, Chorvátska, Cypru, Maďarska, Islandu, Nórska, Slovenska, Slovinska a Švajčiarska,
na ktoré sa vzťahuje dohoda z 30. mája 2002 medzi národnými kanceláriami poisťovateľov členských

štátov Európskeho hospodárskeho priestoru a ostatnými pridruženými štátmi pripojená ako dodatok
k prílohe daného rozhodnutia. Napriek tomu, že uvedená dohoda je dodatkom rozhodnutia, naďalej
má súkromnoprávnu povahu, je záväzná len pre národné kancelárie poisťovateľov. Súkromno-právna
povaha dohody vyplýva z jej článku 1, kde sa uvádza, že podpísané kancelárie sa v rámci svojich
vzájomných vzťahov, t.j. nie aj vo vzťahu k tretím osobám, zaväzujú dodržiavať záväzné ustanovenia,

ako aj nezáväzné ustanovenia oddielov 2 a 3 Vnútorných predpisov prijatých Radou kancelárií 30. mája
2002, ak sa uplatňujú, ktorých kópia je pripojená k dohode v jej dodatku 1. Súkromnoprávna povaha
dohody napokon vyplýva aj z názvu jej dodatku 1 Vnútorné predpisy Rady kancelárii, na ktorého
ustanovenia žalobca v konaní poukazoval. Ako dodatok sa uvedená dohoda nachádza v rozhodnutí
Európskej komisie len preto, že vzhľadom na existenciu tejto dohody nie je nutné vykonávať kontroly

plnenia povinnosti povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel,ktorésaobvyklenachádzajúvinomčlenskomštáte,resp.pridruženomštátevrátaneSlovenska,
ktoré v čase prijatia rozhodnutia ešte nebolo členským štátom Európskej únie. Internal Regulations
(Vnútorné predpisy Rady kancelárií) obsiahnuté v tejto dohode sú teda záväzné len vo vzájomných
vzťahoch národných kancelárií členských štátov Európskej únie, resp. pridružených štátov, nezaväzujú

tretie osoby, napríklad osobu zodpovednú za škodu spôsobenú prevádzkou nepoisteného motorového
vozidla, preto žalovaný ani nie je viazaný dohodou národných kancelárií, že si nie sú navzájom povinné
automaticky preukazovať vznik náhrady škody.

17. K názoru žalobcu, že orgánmi, ktoré sú v rámci tohto systému oprávnené aplikovať právne predpisy

o náhrade škody sú národné kancelárie poisťovateľov, ktoré však nie sú oprávnené spochybňovať
navzájomvýsledkysvojichzistení abolobypretobolovrozporeajsprávomEurópskejúnieasmernicou,
keby k takémuto spochybňovaniu dochádzalo zo strany iných vnútroštátnych orgánov (vrátane súdov)
iných členských krajín ako je štát, v ktorom došlo k škodovej udalosti, pretože takéto spochybňovanie
by vnieslo chaos do systému zavedeného uvedenou smernicou a bolo by v priamom rozpore s cieľmi

ako je ochrana poškodených pri nehodách vozidiel, rýchla a účinná likvidácia škody a vyhnutie sa
zdĺhavým súdnym konaniam odvolací súd uvádza, že tieto ciele nie sú týmto súdnym konaním ohrozené.
Predmetom tohto sporu nie je náhrada škody za osobu zodpovednú za škodu poisťovňou, resp. v
prípade nepoisteného motorového vozidla národnou kanceláriou poisťovateľov poškodenému, resp.
refundácia poistného plnenia partnerskej národnej kancelárii poisťovateľov, preto toto konanie nemá

vplyv na uplatňovanie cieľov smernice a dohody medzi národnými kanceláriami poisťovateľov, ktorá jej
jej prílohou. Samotná skutočnosť, že národná kancelária poisťovateľov členského štátu EÚ, v ktorom
je registrované motorové vozidlo, ohľadne ktorého nebolo v čase škodovej udalosti uzavreté povinné
zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú jeho prevádzkou, je povinná refundovať bez
meškania poistné plnenie národnej kancelárii členského štátu EÚ, v ktorom k dopravnej nehode došlo

a ktorá, resp. príslušná poisťovňa daného členského štátu vyplatila poistné plnenie poškodenému, ešte
nevylučuje povinnosť preukázať zodpovednosť prevádzkovateľa motorového vozidla za túto škodu v
zmysle § 24 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z.18. Z Vnútorných predpisov Rady kancelárii, konkrétne oddielu 1, článku 5, bod 4 totiž jednoznačne
vyplýva, že aj keď si národné kancelárie nie sú navzájom povinné automaticky preukazovať vznik
náhrady škody, Slovenská kancelária poisťovateľov si mohla na základe žiadosti vyžiadať doklady

preukazujúce vznik škody, ako aj ďalšie predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú
v Y. od Y. kancelárie poisťovateľov. Samotný argument, že takáto žiadosť nemá odkladný účinok
a Slovenská kancelária poisťovateľov aj tak bola povinná vyplatiť svojej partnerskej Y. kancelárii
poisťovateľovnáhraduzapoistnéplneniepoškodenémunemávplyvnato,žebysitietodokladynemohla
dodatočne žiadať a predložiť ich ako dôkaz v tomto súdnom konaní. Odvolací súd opätovne zdôrazňuje,

že žalobca si v konaní uplatňuje náhradu podľa slovenského právneho predpisu, konkrétne podľa §
24 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z. z., z ktorého vyplýva povinnosť žalobcu preukázať zodpovednosť
žalovaného za škodu ako zákonný predpoklad nároku na náhradu.

19. Pokiaľ žalobca v tejto súvislosti podporne poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp. zn.
9Co/249/2013 zo dňa 22.05.2014, k tomu odvolací súd uvádza, že nevidí rozumný dôvod, prečo by sa s

platnou legislatívou odškodnenia príslušného štátu, kde k škodovej udalosti, resp. k dopravnej nehode
došlo, nemal pre účely konania o nároku podľa § 24 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z., konkrétne za účelom
skúmania zodpovednosti žalovaného za škodu, vrátane prepočítania výšky škody, oboznámiť žalobca,
najmä ak aj v zmysle jeho podpornej argumentácie by bol uvedenú legislatívu povinný aplikovať aj súd
prvej inštancie. Navyše Y. kancelária poisťovateľov v tomto smere na základe žiadosti mohla žalobcovi

poskytnúť príslušný servis. Odvolací súd však v rámci princípu procesnej ekonómie uvedenej v článku
17 Základných zásad Civilného sporového poriadku nepovažoval za potrebné zrušiť rozsudok súdu
prvej inštancie z dôvodu námietky žalobcu, že aj v prípade, že je potrebné preukazovať zodpovednosť
žalovaného za škodu, na túto sa vzťahujú v zmysle dohovoru nemecké právne predpisy z nasledovných
dôvodov:

20. Žalobca v konaní do uplatnenia sudcovskej koncentrácie konania súdom prvej inštancie nepredložil,
ani nenavrhoval žiadne dôkazy na preukázanie zodpovednosti žalovaného za škodu, či už podľa
nemeckého alebo slovenského práva, naopak popieral jeho povinnosť túto zodpovednosť preukazovať
s poukazom na vyššie uvedenú smernicu, rozhodnutie Európskej komisie a Vnútorné predpisy Rady

kancelárií. Svoje stanovisko zmenil až na pojednávaní konanom dňa 14.11.2018, kedy prostredníctvom
svojho právneho zástupcu žiadal o danie mu možnosti tieto dôkazy predložiť dodatočne po pojednávaní.
Síce je otázny záver súdu prvej inštancie, že žalobca disponoval dôkazmi spôsobilými preukázať
zodpovednosť za škodu, avšak súdu prvej inštancie ich nepredložil, nakoľko v upovedomení Y.
kancelárie poisťovateľov zo dňa 23.07.2013 (v nemeckom origináli na č. l. 48 spisu a v slovenskom

preklade na č. l. 72 spisu) sa síce uvádzajú doklady ako správa o nehode, policajná správa a iné doklady,
pri nich sú však rámčeky, v ktorých nie je poznačený krížik, teda je otázne, či naozaj boli žalobcovi
predložené. Nič to však nemení na tom, že Slovenská kancelária poisťovateľov v rámci Vnútorných
predpisov Rady kancelárií mala možnosť o tieto doklady požiadať a predložiť ich v tomto súdnom konaní
včas, čo však neučinila a spočiatku ani nemala v úmysle učiniť.

21. Žalobca odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) C. s. p., t. j. že súd nesprávnym procesným
postupom (uplatnením sudcovskej koncentrácie konania v rozpore so zákonom) znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, v odvolaní neuplatnil, preto sa odvolací súd súc v zmysle § 380 ods. 1 C. s. p. viazaný odvolacími

dôvodmi nezaoberal, ani zaoberať nemohol otázkou, či súd prvej inštancie aplikoval sudcovskú
koncentráciu konania v súlade s ust. § 153 C. s. p.

22. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že pokiaľ žalobca poukazuje na Dohovor o práve použiteľnom na
dopravné nehody publikovaný v Zbierke zákonov SR pod č. 130/1976 Zb., tento by sa aj tak v rámci

zisťovania rozhodného práva nemohol pre tento prípad použiť, nakoľko v zmysle nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 864/2007 z 11. júla 2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (Rím
II) (ďalej aj „nariadenie Rím II“) uplatňovaného (okrem článku 29) od 11. 01. 2009 má toto nariadenie
v zmysle jeho článku 28 prednosť pred dohovormi uzatvorenými výlučne medzi dvoma alebo viacerými
členskými štátmi v rozsahu, v ktorom sa týkajú otázok upravených týmto nariadením, pričom v zmysle

článku 29 členské štáty do 11. júla 2018 mali oznámiť Európskej komisii zoznam týchto dohovorov,
pred ktorými má nariadenie prednosť. V oznámení podľa článku 29 ods. 1 nariadenia Rím II 2010/
C, 343/05 Slovenská republika medzi týmito dohovormi uviedla aj Dohovor o práve použiteľnom na
dopravné nehody uzatvorený v Haagu 4. mája 1971. Je však pravdou, že či už v zmysle dohovorualebo nariadenia Rím II bolo kritérium ohľadne rozhodného práva pri mimozmluvnej zodpovednosti za
dopravné nehody, ako aj rozsah rozhodného práva stanovené približne rovnako (porovnaj napr. článok 1
bod 1, článok 4 a 15 nariadenia Rím II s článkom 1, 3 a 8 dohovoru). Z týchto ustanovení taktiež vyplýva,

že v prípade akéhokoľvek právneho poriadku členského štátu Európskej únie sú vždy predpokladmi,
ktoré sa preukazujú v rámci zodpovednosti za škodu existencia, povaha a stanovenie výšky škody alebo
požadovaného odškodnenia, okruh osôb, ktoré majú právo na náhradu škody, zodpovednosť za konanie
iných osôb a podobne. Vzhľadom na uvedené možno považovať za správny záver súdu prvej inštancie
o neunesení dôkazného bremena žalobcu ohľadne preukázania zodpovednosti žalovaného za škodu

spôsobenú v zahraničí, konkrétne v Y. prevádzkou jeho motorového vozidla nepoisteného povinným
zmluvným poistením.

23. Súd prvej inštancie rozhodol v rozsudku o nároku žalovaného na náhradu trov konania podľa pomeru
jeho úspechu vo veci (§ 255 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 1 C. s. p.) nevykonateľným výrokom,
v ktorom neuložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania a neuviedol, v akej lehote má

byť náhrada trov konania zaplatená. Zmena rozsudku súdu prvej inštancie v druhom výroku o trovách
konania teda súvisí len s nesprávne formulovaným výrokom, v ktorom absentovali tieto údaje. O výške
a prijímateľovi náhrady trov prvoinštančného konania rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 C. s. p. súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník. Z tohto dôvodu určil odvolací súd začiatok lehoty na plnenie podľa § 232 ods. 2 C. s.

p. od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania. Obsahovo ide o
totožné rozhodnutie opierajúce sa o ustanovenie § 255 C. s. p. V druhom výroku bol preto rozsudok
súdu prvej inštancie zmenený podľa § 388 C. s. p.

24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.

s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanému priznal voči
žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, pretože v odvolacom konaní
bol žalovaný taktiež plne úspešný vzhľadom na to, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Aj o výške
a prijímateľovi náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 C. s. p. súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá

súdny úradník, preto odvolací súd určil začiatok lehoty na plnenie náhrady trov odvolacieho konania
podľa § 232 ods. 2 C. s. p. taktiež od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške náhrady
trov konania.

25. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 C .s p.)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.)

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C. s. p.).