Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 2. október 2018

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 32Csp/162/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2117218433
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Šulek

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2018:2117218433.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava sudcom JUDr. Jozefom Šulekom v právnej veci sporu žalobcu: Q. D., nar.

XX.XX.XXXX, trvale bytom Q. XX, XXX XX C., právne zastúpený: Podhorský & Partners, s.r.o., IČO:
46 962 000, so sídlom Zámocká 36, 811 01 Bratislava, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia,
s.r.o., IČO: 35 792 752, so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, právne zastúpeného: Advokátska
kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., IČO: 47 233 516, so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, o
zaplatenie 478,43 eur s príslušenstvom a o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia, takto

r o z h o d o l :

I.Žalovanájepovinnázaplatiťžalobcovisumu261,-eurvlehotedotrochdníodprávoplatnostirozsudku.

II. Žalobu vo zvyšku zamieta.

III. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100% trov konania, v
časti o vydanie bezdôvodného obohatenia.

IV. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100% trov konania, v časti
o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou zo dňa 24.07.2017, doručenou tunajšiemu súdu dňa 26.07.2017, domáhala

vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovanú zaplatiť mu sumu 478,43 eura spolu s úrokom
z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 478,43 eura od 24.07.2017 do zaplatenia, ako aj náhradu
trov konania.

2. Žalobca v žalobe tvrdil, že uzavrel so žalovanou dňa 24.08.2006 Zmluvu o revolvingovom úvere,
na základe ktorej sa žalovaná zaviazala poskytnúť žalobcovi sumu vo výške 1.500,- eur. Žalovaná
však poskytla menej ako bolo zmluvnými stranami dohodnuté, a to sumu 1284,25 eur. V tejto

veci sa viedlo súdne konanie na Okresnom súde Trnava sp. zn. 22C/33/2014, v ktorom žalovaná
žalovala žalobcovi na zaplatenie sumy 1.612,86 eura s prísl., no konajúci sud žalobu zamietol v
celom rozsahu z dôvodu, že považoval predmetnú Zmluvu o úvere za bezúročnú a bez poplatkovú
vzhľadomnaabsenciuobsahovýchnáležitostípodľazákonaospotrebiteľskýchúveroch.Vkonanísp.zn.
22C/33/2014 bolo preukázané, že žalovaná poskytla a vyplatila žalobcovi úver vo výške 1.284,25 eura,
pričom žalobca z toho splatil žalovanej sumu vo výške 1.762,68 eura. Zmluva o revolvingovom úvere
obsahovala neprimerané vysoké úroky a poplatky za poskytnutie úveru, preto boli tieto nároky žalobkyne

absolútne neplatné. Žalobca poukazuje na neprimeranú výšku ročnej úrokovej sadzby prevyšujúcej
30% a nemravných poplatkov za úver. Má za to, že takáto dohoda o výške úrokov a odmeny za
poskytnutie úveru sa prieči dobrým mravom, a preto je podľa § 39 OZ neplatná (napr. uznesenie
NS SR 1MCdo 1/2009 z 31.07.2009). Žalovaná sa takýchto nárokov nemôže domáhať, keďže svojoupovahou ide o úžeru. Vzhľadom na právnu kvalifikáciu, ktorú zastáva žalobca a takisto na právne
posúdenie vykonané Okresným súdom Trnava sp.zn. 22C/33/2014, podľa ktorej vrátila žalobkyňa
žalovanej finančné prostriedky presahujúce právny a morálny rámec, napriek tomu, že žalobkyňa mala

vrátiť sumu vo výške 1.284,25 eura, je plnenie v sume 478,43 eura (presahujúce výšku poskytnutých
finančných prostriedkov), ktoré žalovaná od žalobcovi prijala, plnením bez právneho dôvodu, a teda ide
o bezdôvodné obohatenie na strane žalovanej, ktoré musí žalovaná vydať. Bez ohľadu na právny názor
súdu prezentovaný v konaní vedenom na Okresnom súde Trnava sp.zn. 22C/33/2014, má žalobca za
to, že v predmetnej zmluve bola dojednaná neprimerane vysoká RPMN ako aj neprimerane vysoká

úroková sadzba, čo je v rozpore s dobrými mravmi, a preto je neplatná. V prípade námietky premlčania
vo vzťahu k objektívnej premlčacej lehote zo strany žalovanej, žalobca z opatrnosti dáva do pozornosti,
že Krajský súd Prešov a Krajský súd Žilina vo viacerých rozhodnutiach posúdili konanie dodávateľov,
ako úmyselné konanie vedúce k bezdôvodnému obohateniu tým, že nedávajú svoje zmluvy do súladu
so zákonom o spotrebiteľských úveroch. Podľa žalobkyne je objektívna premlčacia doba 10 ročná.
Žalobca citoval z rozhodnutí Krajského súdu v Prešove sp.zn. 7Co/84/2011 z 12.12.2011, Krajského

súdu v Prešove sp.zn. 3Co/41/2012 z 06.03.2013, Krajského súdu v Prešove sp.zn. 26Co/9/2012 z
21.01.2013,KrajskéhosúduvPrešovesp.zn.5Co/134/2012z26.11.2013,KrajskéhosúduvŽilinesp.zn.
9Co/648/2013 z 20.02.2014. Ďalej žalobca uviedol, že úrok z omeškania si uplatňuje odo dňa podania
žaloby, teda od 24.07.2017 až do zaplatenia, a to z dôvodu, že si uplatňuje voči žalovanej nárok na
vráteniebezdôvodnéhoobohateniatoutožalobou.AkodôkazyžalobkyňapredložilavýpiszObchodného

registra na internete, rozsudok Okresného súdu Trnava č.k. 22C/33/2014-53 zo dňa 22.10.2015, a
navrhol doplniť dokazovanie obsahom spisu Okresného súdu Trnava sp.zn. 22C/33/2014.

3. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila v podaní zo dňa 18.12.2017, pričom namietala premlčanie žalovaného
nároku. Poukázala na to, že žalobca podal žalobu na súde dňa 26.07.2017, pričom uplynula tak

subjektívna, ako aj objektívna premlčacia doba. Dôvody, pre ktoré bola podaná žaloba boli podľa
žalovanej žalobcovi známe už z podania vedľajšieho účastníka zo dňa 05.03.2015, a teda žaloba bola
podaná po uplynutí dvojročnej subjektívnej lehote. Ďalej žalovaná namietala uplynutie aj trojročnej
subjektívnej lehoty, nakoľko posledná splátka bola realizovaná dňa 06.09.2012, a teda posledný deň
lehoty na uplatnenie tejto splátky (objektívna lehota) bola dňa 07.09.2015. Vzhľadom na uvedené má

žalovaná za to, že došlo k premlčaniu nároku aj v objektívnej premlčacej dobe. Žalovaná poprela
tvrdenia o úmyselnom bezdôvodnom obohatení. Žalovaná poprela, že zmluva by bola neplatnou pre
neprimerane vysokú úrokovú sadzbu a nemravné poplatky za úver. Podľa žalovanej, relevantnou v
zmysle zákonného ustanovenia bola odplata obvykle požadovaná na finančnom trhu za obdobné úvery.
Úprava výšky úrokov pre úverovú zmluvu je uvedená v § 502 Obchodného zákonníka. Žalovaná

poukázala na skutočnosť, že v zmysle § 502 ods. 2 Obchodného zákonníka nie je v prípade úverovej
zmluvy podľa zákona možné vysloviť neplatnosť úverovej zmluvy titulom výšky úrokov. Samotná výška
odplaty (úrokov) bola v čase uzavretia Zmluvy upravená § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Výška
odplaty za úver poskytnutý na základe spotrebiteľskej zmluvy bola ku dňu 12.07.2010 upravená v zmysle
ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Zákonodarca preto výslovne stanovil, že sa bude právne

regulovať celková odplata za poskytnutie finančných prostriedkov. V zákone bolo teda výslovne určené,
že pri porovnávaní sa má zobrať nielen hodnota obvyklej odplaty, ale aj spôsob a miera zabezpečenia
záväzku,objemposkytnutýchprostriedkovalehotasplatnosti.Žalobcatotovôbecnerešpektuje,rovnako
ako fakt, kedy aplikáciu ňou označeného ustanovenia vylučuje práve hore citované ustanovenie podľa
§ 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Porovnávanie s údajmi bánk je samo o sebe nesprávne - banka

si svoj „zisk" účtovala v danom období aj za vedenie úverového účtu, spracovanie platieb a pod.,
čiže úrok nebol pre ňu jediný výnos za požičanie peňazí, ale bol tam celý rad ďalších položiek, ktoré
musel dlžník zo spotrebiteľského vzťahu platiť. Odplata, ktorá je regulovaná v zmysle ust. § 53 ods.
6 Občianskeho zákonníka, vyjadruje celkovú nákladovosť úveru pre spotrebiteľa (teda okrem úroku
aj prípadne ďalšie poplatky, ktoré v súvislosti s úverom má zaplatiť s výnimkou tých, ktoré nie sú

povinné a teda predpokladom pre získanie úveru). Pri porovnaní výšky odplaty s hodnotou priemernej
odplaty za spotrebiteľské úvery je na mieste záver, že táto nebola podstatne prevýšená. Obvyklou
odplatou, vzhľadom na spôsob jej určovania v korelácii s tým, že ide o odplatu na finančnom trhu (nie
na bankovom trhu) je práve hodnota priemernej odplaty určovanej Ministerstvom financií SR. Tá bola v
rozhodnom období v hodnote 51,49 %. Dohodnutá odplata v zmluve priemernú odplatu na finančnom

trhu podstatným spôsobom neprevyšovala. Žalovaná ďalej vzniesla k uplatnenému nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia žalobkyne námietku premlčania. Ako dôkaz žalovaná označila a predložila
Súhrnné informácie o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 1. štvrťrok 2010.4. Žalobkyňa sa vyjadrila v replike zo dňa 30.01.2018 v tom zmysle, že je potrebné poukázať aj na
to, že žalovaná uplatňuje dlhodobo neprijateľné podmienky v spotrebiteľskej zmluve, úroky ktoré sú v
rozpore s dobrými mravmi a sú neprimerané vysoké, ako aj premlčané pohľadávky na celom území

SR, pričom je zrejmé, že tak robí vedome s úmyslom sa obohatiť na úkor spotrebiteľov. Žalobca
zdôrazňuje, že žalobca v pôvodnom konaní sp. zn. 22C/33/2014 využil právo dať sa zastúpiť právny
zástupcom - advokátom, ktorý mu určite musel vysvetliť, že si chce uplatniť premlčanú pohľadávku
resp. pohľadávku v rozpore s dobrými mravmi. Z toho možno usúdiť, že je vylúčené, aby žalovaná o
tejto skutočnosti nevedela. Napriek tomu sa pravdepodobne spoliehala na to, že množstvo spotrebiteľov

nebude mať právne zastúpenie a z tohto dôvodu nevznesú námietku premlčania alebo neuplatnia tie
právne argumenty, ktoré uplatňuje žalobkyňa. Žalobca má za to, že na strane žalovanej došlo k vzniku
úmyselného bezdôvodného obohatenia, v dôsledku čoho sa inak trojročná objektívna premlčacia doba
predlžila na 10 rokov odo dňa, keď k bezdôvodnému obohateniu došlo. Žalovaná ako nebankový subjekt
má dlhodobo v predmete svojej činnosti aj poskytovanie úverov. A teda jej povinnosť bolo poznať
a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. Takéto dlhodobé ignorovanie

zákonnej povinnosti napr. správne uvádzať RPMN, dlhodobé dojednávanie neprimerane vysokých
úrokov a poplatkov za poskytnutie úveru, sa nedá hodnotiť inak ako úmyselné konanie zamerané
na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu. Použitie napr. neprijateľnej podmienky
v Zmluve o úvere a určenie neprimerane vysokej ceny úveru nemožno hodnotiť inak ako konanie
zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, minimálne s nepriamym

úmyslom získať majetkový prospech opísaný praktikami. So zreteľom na to je správny názor žalobcu
poukazujúci na neuplynutie objektívnej 10-ročnej lehoty od poskytnutia úveru, v dôsledku čoho je
možné takto uplatnený nárok žalobkyni priznať. Za stavu, že žalobca opísal, ako sa dozvedel o
problematickosti zmluvy (až samotným súdnym konaním vedeným Okresným súdom Trnava sp.zn.
22C/33/2014, v ktorom ju zastupoval advokát) a žalovaná absolútne ničím nepreukázala, že sa tak

žalobca dozvedel skôr, je problematické akceptovať námietku uplynutia subjektívnej premlčacej doby.
Námietka premlčania vznesená žalovanou je neurčitá, nie je zrejmé, kedy začala plynúť premlčacia
doba. Neprimerané vysoké poplatky za poskytnutie úveru, uplatňovanie pohľadávok nad rozsah
prípustný zákonom, dlhodobé ignorovania právnych predpis, možno považovať za konanie v rozpore
s dobrými mravmi a takúto praktiku si možno ťažko predstaviť len v rovine nedbanlivosti. Aj keby sme

pripustili, že žalovaná nechcela dojednať zmluvu so žalobkyňou v snahe získať v prospech, ťažko
možno uveriť, že nevedela, čo môže spôsobiť takýmto konaním a pre prípad, že sa tak stane, že s
tým nebola uzrozumená. Ďalej žalobca uviedol, že žalovaná dlhodobo ignoruje zákonné povinnosti
napr. správne uvádzať RPMN, dlhodobé dojednávanie neprimerane vysokých úrokov a poplatkov za
poskytnutie úveru, či nesprávny postup pri uzatváraní zmlúv (oferta - akceptácia) sa nedá hodnotiť inak

ako úmyselné konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia. Podľa názoru žalobkyne na
strane žalovanej o úmyselné konanie. Žalovaná uzavrela nespočetne veľa formulárových zmlúv, ktoré
uzatvárala so spotrebiteľmi. Tieto formulárové zmluvy (tak ako aj v tomto prípade) obsahovali viaceré
ustanovenia odporujúce dobrým mravom a takisto absentovali aj údaje o RPMN v zmluvách, čo zák.
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou. Aj z

uvedených dôvodov možno konanie žalovanej považovať za úmyselné a na daný právny spor aplikovať
10 ročnú premlčaciu dobu. Pre žalovanú je prijateľnejšie ignorovať právnu úpravu slúžiacu na ochranu
spotrebiteľa a neuvádzať vo svojich zmluvách zákonom obligatórne vyžadované údaje a požadovať od
spotrebiteľov nezákonne vysokú odplatu, za účelom aby sa obohatila na úkor spotrebiteľov, od ktorých
objektívne nie je možné požadovať, aby boli schopní posúdenia uzatváraných zmlúv už v čase ich

podpisu. Žalovaná tak jednoznačne zneužíva svoje silnejšie postavenie vo vzťahu k spotrebiteľovi pri
uzatváraní spotrebiteľských zmlúv a prijíma od nich plnenia, na ktoré nemá právny nárok. Konanie
žalovanej je vopred premyslené a z hľadiska pomeru rizika voči dosiahnutému zisku dobre premyslené
a preň ekonomicky výhodné. V rámci poctivého obchodného styku bola žalovaná povinná postupovať
s náležitou starostlivosťou, a to tak, aby uzatvárala zmluvy v súlade so zákonmi SR a najmä s

náležitosťami, ktoré sú v súlade s dobrými mravmi. Žalobkyňa konanie žalovanej považuje za vedomú
činnosť, kde konala v rozpore so zákonom, dokonca žalovaná uplatnila na súde nárok, ktorý bol zjavne
v rozpore s dobrými mravmi, a to v priamom úmysle obohatiť sa. Žalovaná mohla a mala vedieť, pri
povinnosti odbornej starostlivosti, že zmluva nevznikla, či niektoré ustanovenia sú v hrubom rozpore
s dobrými mravmi a že žalobkyňa už vrátila viac, ako bol povinná. Napriek tomu si na súde uplatnila

žalobou nárok na plnenie z nej - práve s úmyslom získať ďalšie bezdôvodné obohatenie. Žalobkyňa
ďalej uviedla, že námietka premlčania vznesená žalovanou je neurčitá, nie je zrejmé, kedy začala plynúť
premlčacia doba. Treba skutkovo vymedziť - špecifikovať, kedy došlo k omeškaniu a kedy uplynula
premlčacia doba, čo žalovaná vôbec neuvádza. Žalobkyňa tvrdí, že v prípade žalovanej sa má aplikovaťust.§107ods.2OZ,nakoľkožalovanákonalavúmyslebezdôvodnesaobohatiťnajejúkorajepotrebné
aplikovať desaťročnú objektívnu premlčaciu lehotu. V desať ročnej premlčacej dobe sa právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia premlčí vtedy, ak bezdôvodné obohatenie bolo získané úmyselne. Úmysel,

či už priamy alebo nepriamy, jednoznačne smeroval k bezdôvodnému obohateniu a existoval už v čase
získania bezdôvodného obohatenia. Žalobkyňa ďalej namietla výkon práva žalovanej, ktorým vzniesol
námietku premlčania, pretože takýto výkon práva je v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 odsek 1
OZ. Žalobkyňa poukazuje na to, že vznesenie námietky premlčania žalovanou je v rozpore s dobrými
mravmi. V tejto súvislosti poukazuje na spravodlivé vyriešenie prípadu, pričom tento ústavný princíp

musí mať prednosť aj pred princípom právnej istoty tak, ako to vyslovila judikatúra Európskeho súdu pre
ľudské práva napr. vo veci Stagno v. Belgicko a Zehenter v. Rakúsko. Prílišný formalizmus pri výklade
právnych noriem vedúci k extrémne nespravodlivému záveru potom znamená porušenie základných
práv. Uplatnenie námietky premlčania žalovaným je podľa názoru žalobkyne výrazom zneužitia práva
na úkor účastníka, ktorý márne plynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorej by za takej situácie
zánik nároku v dôsledku plynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s

rozsahom a charakterom ňou uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje práva včas neuplatnila.
Je teda zrejmé, že prihliadnutie na vznesenú námietku premlčania žalovanou je tvrdým postihom vo
sfére žalobkyne, kedy žaloba by bola zamietnutá aj napriek tomu, že žalobkyňa nemohla a nevedela
skôr uplatniť svoje nároky a žalovaná vedome minimálne s nepriamym úmyslom sa obohacovala na
jej úkor. Žalobkyňa má za to, že sú preukázané výnimočné dôvody a okolnosti prípadu, pre ktoré by

mala byť námietka premlčania v rozpore s dobrými mravmi, pričom považujú za nutnosť uprednostniť
spravodlivé skončenie sporu pred formálnym zamietnutím žaloby. Aj podľa ustálenej rozhodovacej praxe
Ústavného súdu SR vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným
mohlo byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho
práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Treba zdôrazniť, že súd by nemal príliš formalisticky

posudzovať problematiku plynutia objektívnej a subjektívnej premlčacej doby, pretože to by mohlo
viesť k absurdným záverom, napr. skôr ako začne plynúť subjektívna premlčacia doba, môže uplynúť
objektívna, a tak by sa nemohol takýto subjekt dožadovať svojho práva, pretože, ak by zistil až po 3
rokoch, že na jeho úkor sa niekto obohatil, nemôže úspešne (ak protistrana podá námietku premlčania)
uplatniť svoje právo. Aj v tomto prípade sa žalobkyňa dozvedela o tom, že na jej úkor sa niekto obohatil,

až keď nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie Okresného súdu Trnava sp. zn 22C/33/2014. Skôr sa to
nemala ako dozvedieť, pretože bola práve žalobkyňa žalovaná spoločnosťou PROFI CREDIT Slovakia.
Podľa žalobcu konajúci súd by mal v otázke plynutia premlčacej doby napriek ustanoveniu zákona
prihliadnuť na to, že ak by postupoval čisto formálne, znemožnil by uplatňovať práva subjektov, ktorí
boli „poškodenými“ v prípade poskytnutia úverov, a ktoré časom preplatili. Tieto subjekty boli dokonca

žalované v pôvodných konaniach, museli sa brániť a nevedeli ako ich spor skončí. Preto nemohli uplatniť
žiadne nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia, pretože čakali na rozhodnutie súdu. Stáva sa,
že medzičasom do rozhodnutia súdu uplynie 3 ročná objektívna premlčacia doba, a tým sa znemožní
subjektom uplatňovať nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Týmto postupom je porušená
povinnosť všetkých štátnych orgánov zabezpečiť reálnu možnosť uplatnenia nároku (aj na vydanie

bezdôvodného obohatenia) týmito subjektmi, ktorým boli priznané. Je teda vylúčená taká aplikácia práva
súdom, ktorá by odňala spravodlivosť týmto subjektom napr. tým, že uplynutím objektívnej premlčacej
doby napriek tomu, že poškodený sa ani nedozvie, kto sa na jeho úkor obohatil, súd žalobu zamietne
bez toho, aby sa vysporiadal so subjektívnou premlčacou dobou.

6. Podaním zo dňa 30.01.2018 súčasne žalobca navrhol rozšírenie žaloby nasledovne:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 478,43 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
5% ročne zo sumy 478,43 eur od 24.07.2017 do zaplatenia a to d o troch dní odo dňa právoplatnosti
rozsudku.
II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.260,-eur a

to do troch dní odo dňa právoplatnosti toho rozsudku.
III. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému náhrada trov konania.
Žalobca zmenu žaloby - rozšírenie odôvodnil tým, že podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z., má nárok
na primerané finančné zadosťučinenie, v platnom znení teda žiadnu ujmu a ani hrozbu ujmy nevyžaduje.
Poukazujem pritom aj na § 217 ods. 1 CSP, podľa ktorého: Podmienkou práva spotrebiteľa na primerané

finančné zadosťučinenie nie je porušenie spotrebiteľskej zmluvy, ale, konkrétne súdne konanie, v ktorom
bol občan, ako spotrebiteľ, úspešný. Tento predpoklad bol naplnený v konaní vedenom pred Okresným
súdomTrnavasp.zn.22C/33/2014.KeďžežalobcaúspešneuplatnilporušenieprávanaOkresnomsúde
Trnava, v konaní vedenom pod sp. zn. 22C/33/2014, patrí mu primerané finančné zadosťučinenie zatoto uplatnenie práva. Hmotnoprávnou podmienkou na primerané finančné zadosťučinenie je úspešné
uplatnenie práva alebo povinností, v zmysle 3 ods. 5 posledná veta zák. č. 250/2007 Z. z. na súde.
Podmienkou však nie je iná zmluva, ale každé Úspešné súdne konanie" V tejto súvislosti poukazujeme

na uznesenie Krajského súdu Prešov, sp. 7.0. 18Co/34/20 14, zo 16.2.2015. Krajský súd zdôraznil,
že spotrebiteľ, ktorý splnil hmotnoprávne podmienky nárok podľa 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z., má
nárok na primerané finančné zadosťučinenie, dokonca aj vtedy, keď je sám veriteľovi dlžný. Žalobca
úver preplatil. Krajský súd vysvetlil podmienky vzniku nároku na primerané finančné zadosťučinenie. Vo
vzťahu k vyššie citovanému ustanoveniu zák. č. 250/2007 Z. z., či už v pôvodnom alebo terajšom znení,

možno uviesť, že ide o ustanovenie s tzv. relatívne neurčitou hypotézou, ktorá neustanovuje žiadne
kritériá na vymedzenie toho, čo predstavuje primerané finančné zadosťučinenie a ako treba určiť jeho
výšku. Zároveň treba uviesť, že novšie znenie Zákona o ochrane spotrebiteľa dokonca ešte zmiernilo
podmienky poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia, pretože toto sa v súčasnosti poskytuje
aj bez toho, aby porušenie práva alebo povinnosti spotrebiteľa ustanovené Zákonom. o ochrane
spotrebiteľa alebo osobitným predpisom, bolo spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi. Aj pri výklade § 3

ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. v znení účinnom do 9.6.2013 treba zdôrazniť, že zákonodarca formuloval
uvedené ustanovenie tak, že ak porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a
osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť spotrebiteľovi ujmu (Bez toho, aby ujma nastala alebo čo len
hrozila. Postačuje spôsobilosť porušenia práva alebo povinnosti viesť k ujme spotrebiteľa.), tak základ
nároku na finančné zadosťučinenie je daný (arg. "má právo"). Po 9.6.2013 právo na primerané finančné

zadosťučinenie vzniká už úspechom spotrebiteľa na súde v otázke preukázania porušenia práva alebo
povinnosti ustanovenej Zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo osobitnými predpismi. Aj bez stanovenia
kritérií výšky primeraného finančného zadosťučinenia, treba vychádzať z toho, že toto má plniť jednak
funkciu satisfakčnú, jednak funkciu sankčnú tak, aby dostatočne odradilo dodávateľa od nekalého
konania, ktorého sa dopustil voči úspešnému spotrebiteľovi a jednak ho treba chápať aj ako odmenu za

to, že sa spotrebiteľ pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojím
úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať, že dodávateľ
sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu, už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa ho
nedopustí v takej intenzite. Vzhľadom na vyššie uvedené považuje žalobca za primerané zaplatenie
sumy 1. 260,- eur ako primerané finančné zadosťučinenie. Táto výška je odôvodnená charakterom

zásahu do práv žalobcu, ako aj údajným nárokom vo výške 1.612,86 EUR, ktorý uplatnil žalovaný
voči žalobcovi v pôvodnom konaní vedenom na Okresnom súde Trnava sp. zn. 22C/ 33/2014 napriek
tomu, že žalobca úver preplatil o sumu 478,43 E R. Spotrebiteľ, teda nie len že preplatiť úver o sumu
478,43 EUR, ale súčasne žalovaný podal voči nemu žalobu na zaplatenie sumy 1. 612,86 EUR s
príslušenstvom, čo spolu znamená, že žalovaný sa obohatil a chcel obohatiť o sumu 2. 091,29 EUR (1.

612,86 + 478,43). Z tejto sumy 2. 091,29 EUR považuje žalobca 60 % za primerané, teda 1. 254,77
EUR (zaokrúhlene na sumu 1. 260,- EUR).

7. Súd uznesením č.k.32Csp/162/2017-85 zo dňa 12.06.2018 pripustil zmenu žaloby v zmysle návrhu
žalobcu zo dňa 30.01.2018.

8. Žalovaná sa vyjadrila k návrhu na zmenu žaloby podaním zo dňa 05.04.2018, Pokiaľ sa žalobca
vo svojej argumentácii odvoláva na to, že žalovaný sa úmyselne obohacoval na jeho úkor, pričom
má ísť o "zrejmú skutočnosť, ktorá vyplýva z jeho dlhodobého a vedomého konania", je namieste
poukázať na to, že predloženie takejto formulárovej konštrukcie nie je takou právnou okolnosťou,

ktorá by bola spôsobilá potvrdiť hypotézy žalobcu. V tomto prípade sa jedná skôr o domnienky,
nemajúce oporu v žiadnej konkrétnej skutočnosti. ktoré sú zo strany zástupcu žalobcu všeobecne
uvádzané v žalobných návrhoch a im nadväzujúcim podaniam, a ktoré ú reálne vyvrátiteľné tvrdeniami
žalovaného. Ak žalobca operuje s tými skutočnosťami, že žalovaný dlhodobo predkladá identické
zmluvy, pričom jeho konanie je od začiatku premyslené a úmyselné, je potrebné svoje tvrdenia

špecifikovať náležitým spôsobom aj vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu, nakoľko takáto neurčitú
okolnosť. Z kontrol vykonávaných Slovenskou obchodnou inšpekciou k dátumu blízkemu uzatvoreniu
zmlúv) vyplýva, že zmluvy uzatvárané žalovaným majú všetky relevantné zákonné právne náležitosti.
Zo samotnej povahy činnosti Slovenskej obchodnej inšpekcie vyplýva, že ide o nezávislý orgán
štátnej kontroly vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa s celoslovenskou pôsobnosťou, ktorý

kontroluje a vykonáva dozor nad dodržiavaním povinností vyplývajúcich z právnych predpisov, ukladá
opatrenia na mieste, ochranné opatrenia, predbežné opatrenia a pokuty za porušenie povinností,
vyplývajúcichzprávnychpredpisovvjejdozornejpôsobnosti;nazákladekontrolouzistenýchskutočností
navrhuje pozastavenie alebo zrušenie podnikateľského oprávnenia; poskytuje odbornú a metodickúpomoc okresným úradom, obciam. združeniam spotrebiteľov a iným právnickým osobám založeným na
ochranu spotrebiteľa. vykonáva poradenstvo pre spotrebiteľov, spolupracuje s orgánmi štátnej a verejnej
správy. spotrebiteľskými združeniami, dozornými orgánmi iných členských štátov EÚ a i. Predložený

protokol z kontroly SOI sa týka zmluvného vzťahu s obdobnými obsahovými náležitosťami ak v prípade
zmluvy, ktorá je predmetom tohto konania. Ak Slovenská obchodná inšpekcia ako nezávislá kontrolný
orgán vyhodnotila zmluvu za takú, ktorá je v súlade so zákonom. Pokiaľ žalobca vo svojej argumentácii
odkazuje na listy Ministerstva spravodlivosti SR. potom dávame do pozornosti, že tieto neboli vydané
ani v rámci rozhodovacej právomoci, ani v rámci kontrolnej činnosti, resp. dozornej právomoci štátneho

orgánu, a zároveň vôbec nie v rámci dopytu po žalovanom vo veci označených zmlúv a poskytnutia
možnosti vyjadreniu žalovanému. Predmetné listy boli žalovanému po prvý raz doručené s obsahom
podaní. reakcia na obsah ktorých je predmetom tohto vyjadrenia. Zároveň uviedol, že ani v jednom
z posudzovaných prípadov uvedených zmlúv nešlo o spotrebiteľský právny vzťah, ale o podnikateľské
úvery, čo dotknutý orgán vôbec neposudzoval a nie je preto zrejmá ani logická súvaha, na základe
ktorej k svojim tvrdeniam dospel. ani dôvodnosť predložení takýchto podaní žalobcom v predmetnom

prípade. Ako dôkaz si dovoľujeme priložiť kópiu úvodnej strany Zmluvy o revolvingovom úvere číslo
XXXXXX-XXXXX, ktorá bola predmetom posúdenia Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 23.09.2016,
preukazujúc uvedeným, že predmetný úver poskytnutý na základe uvedenej zmluvy bol poskytnutý
za účelom zabezpečenia výkonu podnikateľskej činnosti žiadateľa o úver. a S uvedením údajov o
právnom postavení dlžníka ako podnikateľa, vrátane IČO, miesta podnikania/sídla a čísla zápisu v

príslušnom živnostenskom registri. Žalovaný zotrval na vznesenej námietke premlčania uplatneného
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. pridržiava sa svojich vyjadrení vo sfére nepreukázania
úmyslu bezdôvodne sa obohatiť na úkor dlžníka zmluvného vzťahu a poprel taktiež dôvodnosť nároku
na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia. Ustanovenie § 3 ods. 5 zákona Č. 250/2007
Z./... vychádza z predpokladu konkrétneho porušenia, ktoré namietal a uplatňoval spotrebiteľ a na

základe tohto konkrétneho porušenia prijatý záver o porušení práva spotrebiteľa. Žalobca sa domáha
uplatneného nároku na základe predpokladu "úspešnosti" v spore vedenom pred Okresným súdom
Trnava, v ktorom konajúci súd žalobu žalovaného o zaplatenie dlžnej sumy s príslušenstvom zamietol
z dôvodov bližšie špecifikovaných v odôvodnení rozhodnutia. Z citovaného rozhodnutia nevyplýva
konkrétny právny záver o úspešnosti spotrebiteľa, ani konštatovanie o porušení práva spotrebiteľa.

Podporne poukazujeme tiež na odôvodnenie rozsudku Okresného súdu Prešov, Č. k. 15C/103/2016-58,
zo dňa 08.03.2018, v ktorom sa preukazoval obdobný nárok a v ktorom sa okrem iného konštatuje: ,. V
práve platí všeobecná zásada iuris enim executio non habet iniura /výkon práva nezakladá bezprávie/.
„Ak bol žalovaný v konaní neúspešný a jeho žaloba bola zamietnutá, neznamená to súčasne, že
žalobcovia (tam žalovaní) úspešne uplatnili porušenie svojich práv. Súd považuje takýto výklad za

absurdný, nakoľko Žalovaný nemohol mať vedomosť, akým spôsobom súd posúdi opodstatnenosť
nároku a ako bude počítať premlčanie s poukázaním na to, že súd vyhodnotil zmluvu ako absolútne
neplatný právny úkon a v nadväznosti na to žalobu zamietol. Žalobcovia navyše nijaké úspešné
uplatnenie právanerealizovali,atoanivponímaníobranyvočinárokužalobcu“.Žalovanátiežpoukázala
na to, že existenciu dôvodov, pre ktoré by sa malo poskytnúť finančné zadosťučinenie dochádza s

výrazným časovým odstupom. K uplatňovaniu požiadavky na finančné zadosťučinenie, ktoré by podľa
tvrdenia žalobcu malo byť satisfakciou za porušenie jeho spotrebiteľských práv nedošlo v bezprostrednej
časovej následnosti po vydaní uvedených rozhodnutí, ale s výrazným časovým odstupom po vydaní
predmetného rozhodnutia. Žalobca si mohol svoj nárok uplatniť už v konaní 22C/103/2014, kde bol
rozsudok vydaný 22.10.2015. Z obsahu tvrdení žalobcu takisto nie je objektívne zistiteľné, na základe

čoho dospel k "oprávnenosti výšky nároku" práve v uvedenom rozsahu. V nadväznosti na uvedené
rozšíril žalobca vznesenú námietku premlčania aj na uplatňovaný nárok na zaplatenie primeraného
finančného zadosťučinenia.

9. Žalobca sa vyjadril podaním doručeným súdu 12.06.2018, kde zotrval na doterajších skutkových

tvrdeniach.

10. Žalovaná sa vyjadrila podaním doručeným súdu 22.08.2018, kde uviedla, že systematickým a
jazykovým výkladom zákonného ustanovenia § 3 ods. 5 Zákona Č. 250/2007 Z.z. možno dospieť k
záveru, že právo na primerané finančné zadosťučinenie možno spotrebiteľovi priznať, ak si ako žalobca

úspešne uplatnil nárok z porušenia práva a povinnosti, pričom toto úspešné uplatnenie práva musí
vyplývať z právoplatného rozhodnutia. To. že spotrebiteľ musí byť žalobcom možno vyvodiť z prvej
vety zákonného ustanovenia. ktorá výslovne uvádza, že spotrebiteľ sa môže proti porušiteľovi domáhať
na súde ochrany svojho práva. Samotné právo na priznanie finančného zadosťučinenia vzniká nazáklade právnej skutočnosti. ktorou je zákon. ak sú splnené podmienky stanovené zákonom. Týmito
podmienkami sú, že spotrebiteľ aktívne ako žalobca uplatní svoje právo na súde a to porušenie
práva a povinností určených na jeho ochranu proti porušiteľovi a že je úspešný, pričom o úspechu

sa dá uvažovať, keď je o ňom rozhodnuté. Kým tieto podmienky naplnené nie sú, žiadne právo na
primerané finančné zadosťučinenie spotrebiteľ nemá. Uvedený záver vyplýva z rozhodnutia S SR p. zn.
6 Cdo 389/2015. Podľa rozhodnutia KS Žilina sp. zn. 11Co159/2015 zo dňa 25.5.2015 sa konštatuje,
že z hypotézy § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré priznáva spotrebiteľovi právo na
primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto

zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá, jednoznačne vyplýva podmienka úspešného uplatnenia
porušenia práva alebo povinnosti ustanoveného zákonom Č. 250/2007 Z.z. alebo osobitnými predpismi
spotrebiteľom. Tvrdíme, že na uplatňovanie nároku na finančné zadosťučinenie nie sú splnené zákonné
podmienky, a to podanie žaloby spotrebiteľom - úspešné uplatnenie práva spotrebiteľom na súde.
Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa je
podmienený úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti spotrebiteľom v súdnom konaní,

čo však nie je prípad žalobcu v tomto konaní. Podľa rozsudku KS v Prešove sp.zn. 14Co/91/2012, ktorý k
výkladu § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa jednoznačne konštatoval, že z ohradu na jeho neurčitú
hypotézu a v záujme eliminácie jeho možného zneužitia je nevyhnutné sledovať jeho účel, ktorým je
nastolenie rovnováhy zmluvných strán, pričom posudzovanie každého nároku na priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia je vecou individuálnych skutkových zistení. Žalobu žiadala zamietnuť.

11. Súd vykonal dokazovanie žalobou č.l. 1-5, rozsudkom č.l. 7-13, vyjadrením žalovaného č.l. 27-29,
prehľadom úrokových sadzieb č.l. 30, inšpekčným záznamom č.l. 30-31, vyjadrením žalobcu č.l. 35-39,
odpoveďou Ministerstva č.l. 40-42, 43-44, odpoveďou na žiadosť č.l. 45-47, súdnym rozhodnutiami
č.l. 48-51, 54-58, 59-61č.l. 100-107, č.l. 112-115.

12. Podľa § 290 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), spotrebiteľský
spor je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci
so spotrebiteľskou zmluvou.

13. Podľa § 291 ods. 3 CSP, ak je spotrebiteľ zastúpený advokátom, ustanovenie § 296 sa nepoužije.

14. Podľa § 295 CSP, súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné
pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz.

15. Z obsahu rozhodnutia tunajšieho súdu sp.zn. 22C/33/2014 súd zistil, že v uvedenom konaní
sa žalovaná ako veriteľ domáhala od žalobkyne ako dlžníka zaplatenia istiny vo výške 1.612,86
eura spolu so zmluvnou pokutou a príslušenstvom. Z uvedeného spisu ďalej vyplýva, že žalobca v
postavení žalovaného udelil plnú moc na zastupovanie v konaní právnemu zástupcovi dňa 24.09.2015
a prostredníctvom neho sa v konaní vyjadrila podaním zo dňa 28.09.2015, ktoré bolo obsahovo totožné

s vyjadrením vedľajšieho účastníka zo dňa 05.03.2015. Žalovaná poskytla žalobcovi úver vo výške
1.284,25 eura, no keďže žalobca zaplatil žalovanej spolu 1.762,68 eura, nemá žalobca s poukazom na
§ 451 OZ nárok na zaplatenie žiadnej sumy od žalovanej, s poukazom na čo žiadala žalobu zamietnuť.
V uvedenom konaní bolo rozhodnuté vo veci samej rozsudkom č.k. 22C/33/2014-53 zo dňa 22.10.2015,
ktorým bola žaloba zamietnutá, pričom rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom 13.02.2017. Dôvodom

zamietnutia žaloby bolo považovanie úveru za bezúročný a bez poplatkov s tým, že žalovaný (tu
žalobca) bol povinná splatiť len sumu čerpaného úveru vo výške 1.284,25 eura, pričom zaplatil viac.
Dôvodom posúdenia úveru, ako bezúročného a bez poplatkov bola skutočnosť, že zmluva o úvere
neobsahovala zákonné náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ, § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ a §9
ods. 2 písm. f) ZoSÚ. Súčasne súd posúdil dohodnutú úrokovú sadzbu ako rozpornú s dobrými mravmi

pre jej výšku, ktorú považoval za neprimerane vysokú. V časti zmluvnej pokuty posúdil súd zmluvnú
pokutu, ako nie individuálne dojednanú a teda neplatnú. Súd konštatuje, že uvedené skutočnosti neboli
medzi stranami sporné a súd ich mal súčasne preukázané predloženým rozsudkom č.k. 22C/33/2014-53
zo dňa 22.10.2015. Ďalej súd konštatuje, že v konaní nebolo sporné, že žalobca uhradil poslednú
splátku žalovanej dňa 06.09.2012, nakoľko uvedené skutkové tvrdenie žalovanej žalobca nepoprel. Z

obsahu predloženého rozsudku mal súd ďalej preukázané, že účastníci uzavreli zmluvu o úvere č.
XXXXXXXXXX dňa 08.07.2010 zmluvu o revolvingovom úvere, na základe ktorej žalovaná poskytla
žalobcovi 1.284,25 eur, z ktorého tento splatil sumu 1.762,68 eur, .16. Súd vec posúdil podľa nasledovných ustanovení právnych predpisov.

17. Podľa § 488 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), záväzkovým vzťahom je

právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká
povinnosť splniť záväzok.

18. Podľa § 489 OZ, záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody,
z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

19. Podľa § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „OBZ“), zmluvou o úvere sa
zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej
sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

20. Podľa § 499 OBZ, za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky

možno dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa.

21. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov (ďalej len „ZoSÚ) (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy), spotrebiteľským
úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy

o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci
poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

22. Podľa § 2 písm. d) ZoSÚ (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy), zmluvou o spotrebiteľskom
úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ

sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so
spotrebiteľským úverom.

23. Podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy), zmluva o spotrebiteľskom úvere
okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti:

f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,
j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov,
k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom

sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

24. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) ZoSÚ (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy), poskytnutý
spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá

písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a §
10 ods. 1.

25. Podľa 52 ods. 1 OZ, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú
uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

26. Podľa § 451 ods. 1 a 2 OZ, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením
z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový
prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

27. Podľa § 100 ods. 1 a 2 veta prvá OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone
ustanovenej ( § 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. (1) Premlčujú sa všetky majetkové
práva s výnimkou vlastníckeho práva. (2)

28. Podľa § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná
a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.29. Podľa § 107 ods. 1 OZ, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky
odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

30. Podľa § 107 ods. 2 OZ, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí
za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

31.Podľa§3ods.1OZ,výkonprávapovinnostívyplývajúcichzobčianskoprávnychvzťahovnesmiebez
právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými

mravmi.

32. Podľa § 2 písm. a) a b) zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len „ZoOS“), na účely
tohto zákona sa rozumie a) spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, zamestnania alebo povolania, b)
predávajúcim osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej

podnikateľskej činnosti alebo povolania, alebo osoba konajúca v jej mene alebo na jej účet.

33. Podľa § 3 ods. 5 ZoOS, proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany
spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa
môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil

protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú
len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských
práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy
spotrebiteľov“).Spotrebiteľ,ktorýnasúdeúspešneuplatníporušenieprávaalebopovinnostiustanovenej
týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto

za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

34. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalovaná ako veriteľ a žalobkyňa ako dlžník dňa 08.07.2010
uzavreli Zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX, že žalobcovi bola vyplatená zo strany
žalovanej titulom revolvingového úveru celkom suma 1.284,25 eura, že žalobca zaplatila žalovanej

celkom sumu 1.762,48 eura, a že medzi stranami sporu prebiehalo na tunajšom súde konanie pod
sp.zn. 22C/33/2014, ktoré je právoplatne skončené. V konaní sa žalobca domáha vydania preplatku vo
výške 478,43 eura od žalovanej, a to s poukazom na právoplatný rozsudok Okresného súdu Trnava č.k.
22C/33/2014-53, s odôvodnením, že o túto sumu úver preplatil a žalovaná sa o túto sumu obohatila.
V konaní bol sporným úmysel žalovanej bezdôvodne sa na základe zmluvy o revolvingovom úvere

obohatiť, ako aj včasnosť podania žaloby v súvislosti so vznesením námietky premlčania nároku zo
strany žalovanej.

35. Pokiaľ ide o preukázanie samotného nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, súd
mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že úver, ktorý bol žalobcovi od žalovanej poskytnutý

na základe Zmluvy o revolvingovom úvere č. 8100031015 zo dňa 08.07.2010, je potrebné považovať
za bezúročný a bez poplatkov, nakoľko zmluva o spotrebiteľskom úvere postráda náležitosti podľa §
9 ods. 2 písm. f), j), k) ZoSÚ, keďže v zmluve chýbajú výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a
iných poplatkov, ročná percentuálna mieru nákladov, ako aj termín konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru, z ktorého dôvodu sa spotrebiteľský úver považuje v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) ZoSÚ (v znení

účinnom v čase uzavretia zmluvy) za bezúročný a bez poplatkov, a preto tú sumu, ktorú žalobca navyše
zaplatil, žalovaná by bola povinná mu vydať. V konaní však žalovaná vzniesla námietku premlčania
nároku žalobkyne, vzhľadom k uvedenému bolo potrebné sa zaoberať dôvodnosťou vznesenej námietky
a otázkou možného premlčania nároku. Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, ktorý uplynul bez
toho, že by právo bolo vykonané. Premlčaním právo nezaniká, iba sa oslabuje a trvá ďalej vo forme

naturálneho záväzku, čo znamená, že jeho uplatniteľnosť je obmedzená na dobrovoľné splnenie zo
strany povinného subjektu. Účelom premlčania je tak jednak stimulovať subjekty k včasnému vykonaniu
subjektívnych občianskych práv, jednak zamedziť tomu, aby dlžníci neboli ohľadom svojich povinností
vystavení po časovo neurčitú dobu donucujúcemu zákroku zo strany súdov. V konaní sa uplatňuje nárok
žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia (konkrétne zaplatenie sumy, o ktorú mala žalobca úver

preplatiť, a tak poskytnúť žalovanej finančné prostriedky, na ktoré táto nemala nárok), ktoré sa premlčuje
v 2-ročnej subjektívnej a 3-ročnej alebo 10-ročnej objektívnej premlčacej dobe podľa § 107 ods. 1 a 2
OZ. Pokiaľ ide o subjektívnu premlčaciu dobu, táto plynie v rámci objektívnej premlčacej doby, pričom
môže začať plynúť najskôr okamihom začatia plynutia objektívnej premlčacej doby, ale aj neskôr. Preplynutie subjektívnej premlčacej doby je v súlade s § 107 ods. 1 OZ rozhodujúce, kedy sa dozvedel
oprávnenýobezdôvodnomobohateníaktohozískal.Nestačípritomlenmožnosťsauvedenédozvedieť,
ale kedy sa tak skutočne stalo. Súd podporne poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp.zn. 17Co/301/2011 zo dňa 04.07.2012, podľa ktorého „subjektívna premlčacia doba môže
začať plynúť najskôr okamihom začatia plynutia objektívnej premlčacej doby. Pre plynutie subjektívnej
premlčacej doby je rozhodujúce, kedy sa dozvedel oprávnený o bezdôvodnom obohatení a kto ho
získal. Nie je rozhodujúce, že pri vynaložení obvyklej starostlivosti sa mohol o vzniku bezdôvodného
obohatenia dozvedieť skôr.“. V priebehu konania žalobca uviedol, že o tom, že došlo k bezdôvodnému

obohateniu na strane žalovanej, sa dozvedela z rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 22C/33/2014-53,
ktorý bol vydaný dňa 22.10.2015 a kde súd v odôvodnení konštatoval, že predmetná zmluva o úvere
je bezúročná a bez poplatkov, a že žalobca zaplatil viac ako mu bolo poskytnuté. Súd má však za to,
že s poukazom na udelenie plnej moci advokátovi žalovaným (tu žalobca) v konaní sp.zn. 24C/98/2014
dňa 24.09.2015, avšak aj vzhľadom na vyjadrenie vedľajšieho účastníka zo dňa 05.03.2015, ako aj
s poukazom na hore citovaný obsah vyjadrenia v konaní sp.zn. 22C/33/2014 zo dňa 28.09.2015,

žalobca sa o bezdôvodnom obohatení žalovanej dozvedel najneskôr už pri prvej porade s právnym
zástupcom, a síce dňa 24.09.2015. Nakoľko žalovaná nepreukázala, že by sa žalobca o tom, že došlo
k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jej úkor obohatil, preukázateľne dozvedel už skôr, dospel súd
k záveru, že najskôr dňa 24.09.2015, odkedy mu začala byť poskytovaná právna pomoc advokátom,
žalobca zistil, že sa žalovaná na jej úkor bezdôvodne obohatila a práve odvtedy začala plynúť dvojročná

subjektívnapremlčaciadobanapodaniežaloby.Súdvtejtosúvislostikonštatuje,žedoručenievyjadrenia
vedľajšieho účastníka súdu, neznamená, že sa o týchto skutočnostiach žalovaný dozvedel. Keďže
žaloba v konaní sp.zn. 32Csp/161/2017 bola podaná na súde dňa 24.07.2017, bola podaná v rámci
dvojročnejsubjektívnejpremlčacejdoby.Pretožesubjektívnapremlčaciadobaplynievrámciobjektívnej,
súd ďalej skúmal, či bola žaloba podaná v rámci trojročnej objektívnej premlčacej doby. Pre začiatok

plynutia objektívnej premlčacej doby je v zmysle § 107 ods. 2 OZ rozhodujúce faktické získanie
bezdôvodného obohatenia, v tomto prípade by malo ísť o splátky, ktorými žalobkyňa ako dlžník zaplatila
viac, ako len vrátila prijaté plnenie istiny úveru. Námietka premlčania vznesená žalovanou potom s
poukazom na trojročnú objektívnu premlčaciu dobu (ktorá začala v zmysle § 107 ods. 2 OZ plynúť
od uhradenia tej-ktorej splátky, ktorou žalovaná mala získať bezdôvodné obohatenie) bola vznesená

dôvodne, pretože žaloba bola podaná tri roky po uhradení poslednej splátky dňa 06.09.2012, keďže bola
podaná dňa 24.07.2017. Súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že v prejednávanej veci je potrebné
aplikovať 10-ročnú objektívnu premlčaciu dobu, pretože v konaní nebolo preukázané, že by sa žalovaná
bezdôvodne obohatila úmyselne, keďže nebolo preukázané, že by jej úmysel (hoci len nepriamy)
smeroval k získaniu bezdôvodného obohatenia v rozhodnom čase, t.j. v čase uzatvorenia zmluvy, ktorá

mala obsahovať ustanovenia, na základe ktorých malo byť žalovanej poskytnuté plnenie vo väčšom
rozsahu, ako je prípustné. Zároveň súd poukazuje na to, že na preukázanie úmyslu získať bezdôvodné
obohatenie nepostačuje iba to, že formulárovú zmluvu, ktorá nespĺňa všetky náležitosti podľa zákona,
vyhotovila žalovaná, ktorá dlhodobo a legálne vystupuje z pozície poskytovateľa spotrebiteľských
úverov. Zo samotnej podstaty tohto podnikania vyplýva to, že chcela poskytnúť peniaze s tým, aby

sa jej tieto peniaze vrátili aj zo ziskom, ktorý zisk predstavovali poplatky a úroky za poskytnutý úver.
Z uvedeného vyplýva, že žalovaná sa nemohla chcieť bezdôvodne obohatiť, pretože dôvodom jej
podnikateľskej činnosti bolo poskytovanie úverov a zo samotnej definície § 497 OBZ vyplýva, že
zmluvou o úvere veriteľ na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky a tento
sa ich zaväzuje vrátiť a zaplatiť úroky. Preto nebolo úmyslom žalovanej ako poskytovateľa úveru sa

bezdôvodne obohatiť, ale poskytnúť finančné prostriedky za úroky, teda za účelom dosiahnutia zisku.
K uzavretiu predmetnej zmluvy pritom došlo v roku 2010, pričom až vývojom spotrebiteľského práva
došlo ku kontrole spotrebiteľských vzťahov a ich vyhodnocovaniu v súdnych konaniach. Iba skutočnosť,
že žalovaná ako veriteľ očakávala zisk z dovoleného podnikania, nemôže sama o sebe znamenať jej
úmysel bezdôvodne sa obohatiť. Následne vyvodený záver o neprimeranom zisku osoby oprávnene

poskytujúcej úvery, nemožno vykladať spätne k obdobiu uzatvorenia zmluvy. Podporne súd poukazuje
na rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 24Co/632/2015 zo dňa 29.06.2016, v ktorého odôvodnení
odvolací súd v obdobnej veci uviedol, že „poukazuje na to, že pri úmyselnej forme bezdôvodného
obohatenia sa vyžaduje, aby úmysel obohatiť sa na úkor jedného bol daný v čase obohatenia, teda
už v čase podpísania zmluvy, keďže táto obsahoval také podmienky, ktoré zabezpečovali odporcovi

plnenie vo väčšom rozsahu ako je prípustné.“ Ďalej súd dáva do pozornosti, že úmysel žalovanej získať
bezdôvodné obohatenie nie je možné odôvodniť rozhodnutiami súdov v iných veciach, v ktorých súdy
neposudzovali právny vzťah strán sporu z tohto konania (porovnaj napr. rozsudok Krajského súdu v
Banskej Bystrici č.k. 16Co/746/2015 zo dňa 01.10.2015). Okrem toho súd poukazuje na skutočnosť,že absenciu zákonom požadovaných obsahových náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere zákon
o spotrebiteľských úveroch sankcionoval v záujme zvýšenej ochrany spotrebiteľa bezpoplatkovosťou
a bezúročnosťou úveru, čím dal žalobkyni ako spotrebiteľovi účinný nástroj na to, aby sa v zákonom

stanovenej premlčacej dobe bránila voči popísaným postupom žalovanej ako poskytovateľa úveru (viď
napr. rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 13Co/90/2015 zo dňa 15.03.2016).. Keďže
žalobcanepreukázal,žebyžalovanámalaúmyselzískaťbezdôvodnéobohatenievovzťahukplneniuzo
zmluvy uzavretej medzi stranami sporu, nebolo možné dospieť k záveru o dôvodnosti použitia 10-ročnej
objektívnej premlčacej doby. Pokiaľ ide o poukazovanie žalobcu na uplatnenie námietky premlčania

zo strany žalovanej v rozpore s dobrými mravmi, súd vznesenie námietky premlčania žalovanou za
zneužitie práva nepovažoval. V zásade totiž platí, že vznesenie námietky premlčania je uplatnením
práva, ktoré zákon predpokladá, a len výnimočne možno dospieť k záveru, že ide o uplatnenie práva v
rozpore s dobrými mravmi, pričom tento záver musí byť odôvodnený okolnosťami toho-ktorého prípadu.
Nie je možné za zneužitie práva považovať bez ďalšieho skutočnosť, že námietku premlčania vzniesol
dodávateľ zo spotrebiteľského vzťahu. Zároveň nie je možné akceptovať argumentáciu žalobcu, že

uplatnenie námietky premlčania žalovanou je výrazom zneužitia práva na úkor účastníka, ktorý márne
plynutie premlčacej doby nezavinil, nakoľko žalobca už ako žalovaný v konaní sp.zn. 22C/33/2014 bol
právne zastúpený, v konaní poukazoval na to, že na úver plnil viac ako mal, napriek tomu však žalobu
o vydanie bezdôvodného obohatenia podal až takmer po právoplatnosti rozsudku, čo nie je možné
hodnotiť inak ako bezdôvodné nedbanie na svoje práva, ktoré správanie ničím neodôvodnil. Nie je

pravdivým tvrdenie žalobcu, že nemohol a nevedel skôr uplatniť svoje nároky, a to s poukazom na vyššie
uvedenú skutočnosť právneho zastúpenia v skoršom konaní a ňou použitú argumentáciu v konaní, z
ktorej je zrejmé, že si bola vedomá toho, že má nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobcovi
nič nebránilo podať už v konaní prebiehajúcom pred Okresným súdom Trnava pod sp.zn. 22C/33/2014
vzájomnú žalobu, t.j. v rámci objektívnej premlčacej doby. Súd má za to, že zamietnutie žaloby z dôvodu

vznesenia námietky premlčania nie je možné považovať za formálne zamietnutie žaloby, nakoľko ide
o akceptáciu uplatnenia práva, ktoré zákon predpokladá. Pokiaľ žalobca uvádzal vo všeobecnosti, že
sa stáva, že medzičasom do rozhodnutia súdu uplynie 3 ročná objektívna premlčacia doba, a tým sa
znemožní subjektom uplatňovať nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, súd poukazuje na to,
že v tu prejednávanej veci takáto situácia nenastala, pričom súd je povinný prihliadať na individuálne

okolnosti každého prípadu. Súd pritom odkazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR II. ÚS 176/2011,
podľa ktorého „vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo
byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie
byť v rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými
mravmi môže byť však len taký výkon práva účastníkom v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom

zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu ku vznesenej námietke
premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej
doby nezavinil a voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým
postihom. Pre posúdenie primeranosti postihu je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu,
najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo

uplatnené pred uplynutím premlčacej doby.“ Súd nenašiel žiaden výnimočný dôvod, pre ktorý by malo
byť vznesenie námietky premlčania žalovanou odporujúce dobrým mravom. Keďže žalobca podal
žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia na súd dňa 05.05.2017, teda až po uplynutí trojročnej
objektívnej premlčacej doby a zároveň žalovaný vzniesol námietku premlčania, na ktorú nebolo možné
neprihliadnuť, nezostalo súdu nič iné ako žalobu vo výroku I. rozsudku zamietnuť. K tvrdeniu žalobkyne,

že námietka premlčania vznesená žalovanou je neurčitá a nie je zrejmé, kedy začala plynúť premlčacia
doba, súd uvádza, že to bola práve žalobkyňa, ktorá mala uviesť dátumy, jednak kedy sa dozvedela o
tom, kto a kedy sa na jej úkor bezdôvodne obohatil, ako aj prijatím ktorých plnení došlo k bezdôvodnému
obohateniu, ktoré skutkové tvrdenia doplnila až na pojednávaní, preto nemožno žalovanej dôvodne
vyčítať absenciu dátumov v jej vyjadrení.

36. Podľa § 153 ods. 1 CSP, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené
včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosť konania.

37. Druhým predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie primeraného finančného
zadosťučinenia, ktoré si nárokuje titulom úspechu v spore 22C/33/2014 za námietky žalovanej, že nie sú
splnené predpoklady pre priznanie takéhoto nároku, nakoľko nie sú splnené podmienky, a to úspešnéuplatnenie porušenia práv žalobcu, respektíve povinností žalovanej, ako aj včasnosť takto podanej
žaloby. Súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že žaloba bola podaná v tejto časti dôvodne a nárok
nie je premlčaný. Súd vyložil ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z., tak že pod uplatnením

je potrebné rozumieť nie len samotné podanie žaloby a úspech v nej, ale aj obranu spotrebiteľa v
rámci existujúceho sporu proti jeho osobe tak, ako to bolo v konaní 22C/33/2014. Súd rozumie pod
úspešným uplatnením nielen aktívne podanie žaloby, ale aj aktívne uplatnenie obrany v konaní s
čím ostatne počíta, a takto definuje konanie účastníka aj § 153 CSP, t.j. pod uplatnením je potrebné
rozumieť, nielen žalobu samotnú, ale aj aktívnu obranu proti nej. Vzhľadom na uvedené preto súd

posudzoval obranu žalovaného (tu žalobcu), ako úspešné uplatnenie práv spotrebiteľa a porušenie
povinností žalovanou. (súd poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu Prešov 23Co/83/2017, ktorý vo
svojom rozhodnutí v obdobnej veci vyjadril, že : „Nie je dôležité či spotrebiteľ v konaní vystupuje ako
žalobca alebo žalovaný, je dôležité, či úspešne uplatní porušenie svojich spotrebiteľských práv, teda
pokiaľ sa spotrebiteľ ako žalovaný v konaní úspešne bráni tým, že dodávateľ porušil jeho spotrebiteľské
práva a z toho dôvodu bude žaloba zamietnutá, tak potom možno konštatovať, že spotrebiteľ úspešne

uplatnil svoje spotrebiteľské práva.“ Uvedené mal súd preukázané výsledkom konania 22C/33/2014,
kde došlo k zamietnutiu žaloby žalovanej (tam žalobkyňa) na podklade obrany žalovaného (tu žalobcu),
z dôvodu nedostatku zákonných náležitostí úverovej zmluvy. Uvedeným konaním a predovšetkým
právoplatným rozhodnutím 22C/33/2014-53 zo dňa 22.10.2015 mal sú preukázanú dôvodnosť nároku
žalobcu v tejto časti. Súd je toho názoru, že neobstojí argumentácia žalovanej, ktorá spája nárok

žalobcu len s prípadným úspechom v tomto konaní, nakoľko úspech, v akomkoľvek konaní by zakladal
vznik nároku žalobcu, pokiaľ si ho tento uplatní. Dôležitou okolnosťou je skutkové vymedzenie, ktoré
žalobca jednoznačné vykonal a stanovil ho na úspech v konaní 22C/33/2014, a nie na úspech v tomto
konaní. Súd vzhľadom na uvedené vyhodnotil žiadosť žalobcu o vyplatenie primeraného finančného
zadosťučinenia v zmysle vyššie citovaných ustanovení, ako dôvodnú, nakoľko boli splnené základné

predpoklady na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia od žalovanej. Nakoľko súd dospel k
záveru, že zmluva o úvere neobsahovala zákonné náležitosti (hoci to nevyslovil v osobitnom výroku) a
zároveň z tohto dôvodu zamietol žalobu, je možné konštatovať, že žalobcovia v súlade s ustanovením
§ 3 ods. 5 ZoOS úspešne uplatnili svoje spotrebiteľské práva na súde. Je nepochybné, že žalovaná
je podnikateľom v oblasti spotrebiteľských úverov, a preto má konať v súlade so zákonmi na ochranu

spotrebiteľa, ako aj inými osobitnými predpismi, a teda nepredkladať spotrebiteľom zmluvu, ktorá má
zákonné nedostatky, resp. snažiť sa dohodnúť úrokovú mieru, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi. Ak
takžalovanánapriektomuurobila,porušilatýmjednakustanovenie§39OZ(dobrémravypridohadovaní
úrokov), ako aj naplnila predpoklady pre posúdenie zmluvy ako bez úročnej a bez poplatkov z dôvodu
nedostatku náležitostí, a tým sa úspešne domohol uplatnenia ochrany svojich práv z dôvodu porušenia

povinností žalovanou. Súd následne skúmal, či došlo k premlčaniu tohto nároku. Súd uvádza, že v
zásade nič nebránilo, aby žalobca sa tohto nároku domáhal už v spore 22C/33/2014, pričom otázkou
posúdenia bolo, či za uplatnenie možno považovať už prípadnú argumentáciu v konaní (vyjadrenie
24.09.2015, resp. marec 2015), alebo až vydané rozhodnutie. Súd je toho názoru, že až samotným
súdnym rozhodnutím možno považovať uplatnený nárok alebo obranu za úspešne uplatnené, a od

tohto momentu je potrebné počítať premlčaciu dobu, ktorá je v tomto prípade všeobecná trojročná,
a teda žaloba je podaná v tejto časti včas. Súd poznamenáva, že aj keby odvodzoval začiatok
plynutia premlčacej doby od marca 2015 (prvé vyjadrenie vedľajšieho účastníka), tak žaloba by bola
podaná včas (31.01.2018) a nárok žalobcu nie je premlčaný. Vzhľadom na uvedené súd vyhodnotil
námietku premlčania žalovanej ako nedôvodnú. Pokiaľ ide o samotnú výšku primeraného finančného

zadosťučinenia, pri jej stanovení je potrebné zohľadniť jednak požiadavku na vyrovnanie ujmy žalobcu,
určitú satisfakciu pre neho, ako aj skutočnosť, že zadosťučinenie má predstavovať i určitú sankciu
pre žalovanú, pričom hľadiskami, ktoré treba brať do úvahy, sú napríklad intenzita a dĺžka trvania
závadného konania, jeho dosah, okruh subjektov, ktorých mohlo toto konanie žalovanej zasiahnuť a
podobne (porovnaj napr. uznesenie NSSR sp.zn. 6 Obo 302/2006 zo dňa 20.03.2008). Aj keď nebol

preukázaný konkrétny následok zodpovedajúci napr. škode na zdraví, nebráni to uplatneniu práva na
primerané finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia § 3 ods. 5 ZoOS, nakoľko žalovaná
bola svojim konaním spôsobilá zasiahnuť jednak do majetkovej sféry práv žalobcu v 1. rade, čo by bolo
spôsobiléprivodiťmuujmunauspokojovaníjehoživotnýchpotriebvprípadeďalšiehoplnenianazáklade
zmluvy. Súčasne však primeraným finančným zadosťučinením nemožno neprimerane zasahovať do

práv žalovanej a prípadne nahrádzať neúspech v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia. Na
druhej strane je potrebné, aby uvedená suma predstavovala sumu aj satisfakčnú a sankčnú. Súd s
poukazom na vyššie uvedené ako primerané finančné zadosťučinenie priznal žalobcovi vo sumu 260,-
eur, ktorú výšku ustálil voľnou úvahou ako sumu primeranú okolnostiam a povahe prípadu, ako 1/8 zdohodnutých zmluvných úrokov vypočítaných ako 42x 80,37 eur= 3375,54 eur - 1284,25 eur = 2091,29
eur /8 = 261,- eur po zaokrúhlení. Súd sa nemohol stotožniť so sumou, ktorej zaplatenia sa domáhal
žalobca, nakoľko uvedená suma dosahujúca sumu úveru, sa súdu javila ako zjavne neprimeraná.

Súd taktiež ako uviedol vyššie má za to, že nie je účelom primeraného finančného zadosťučinenia
nahradiť premlčané bezdôvodné obohatenie, ako ani ekonomická likvidácia žalovanej, čo bezpochyby
by žalobcom uplatnená suma, ak by sa jednalo o každý úverový prípad žalovaného aj vyvolali. Súd
pri určení primeraného finančného zadosťučinenia tiež vychádzal z toho, že dotknutá právna úprava v
oblastiochranyspotrebiteľabolarelatívnenová(zákonbolplatnýaúčinnýniekoľkomesiacov)asúčasne

takakobolouvedenévyššierozhodovaciapraxvdanejoblasti(posudzovaniezmlúv)savyvíjalaniekoľko
rokov, pričom v počiatkoch boli časté iné (opačné) právne závery súdov. Rovnako po podpise zmluvy
došlo aj k zmene § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. od 09.06.2013, kedy už nie je potrebné preukazovať
ujmu. S prihliadnutím na všetky tieto okolnosti, považuje súd sumu 261,00 eur za primeranú, pričom
poukazujenaskutočnosť,žeurčenievýškyprimeranéhofinančnéhozadosťučinenianiejedanéžiadnym
konkrétnym postupom ako napríklad určenie výšky škody na zdraví, závisí od úvahy súdu, akú sumu

považuje v tom-ktorom prípade za primeranú s ohľadom na všetky okolnosti. Súd súčasne je toho
názoru, že primerané finančné zadosťučinenie by nemalo byť prostriedkom obohatenia žalobcu, čo by
v prípade náhrady v sume 1260,- eur bolo naplnené.

38. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,

ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

39. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

40. Podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v

rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. (1) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník. (2)

41. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s

§ 255 ods. 1 CSP, a to samostatnými výrokmi, nakoľko predmetom konania boli dva nároky žalobcu.
Keďže žalovaná bola v konaní o zaplatenie bezdôvodného obohatenia v celom rozsahu úspešná, čo
v konečnom dôsledku znamená nárok žalovanej voči žalobcovi na náhradu účelne vynaložených trov
celého konania v rozsahu 100% trov konania, o čom súd rozhodol vo výroku III. rozsudku, pričom o
výške náhrady trov konania žalobcu bude rozhodnuté v zmysle § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto

rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. V druhom samostatnom predmete
konania bol plne úspešný žalobca hoc mu súd priznal len časť žalovanej sumy, a preto mu súd priznal
plný nárok na náhradu trov konania voči žalovanej. Súd uvádza, že nakoľko žalobca bol úspešný, čo
do základu nároku a prisúdená suma závisela od voľnej úvahy súdu, súd priznal náhradu trov konania
v plnej výške, keďže žalobca bol čo do základu plne úspešný. Súd v tejto súvislosti poukazuje na

rozhodnutie Krajského súdu v Trnave 10Co/191/2017 z 13.12.2017, kde bol vyjadrený rovnaký záver
v obdobnej veci.

42. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

43. Civilné sporové konanie je v zásade spojené so zásadou zodpovednosti strany sporu za výsledok
konania, ktorá je vyjadrená aj v ustanovení § 255 CSP. Aj v prípade plného úspechu niektorej zo
strán však musí súd skúmať, či nie sú dané dôvody na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. Ustanovenie
§ 257 CSP upravuje moderačné právo súdu, ktoré umožňuje súdu z dôvodov hodných osobitného

zreteľa nepriznať úspešnej strane nárok na náhradu trov konania celkom alebo sčasti. Uplatnenie tohto
ustanovenia je možné len z výnimočných dôvodov, ktorá výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach
danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu, pričom ide o odchýlku zo zásady zodpovednosti za
výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Dôvody hodné osobitného zreteľa pre
aplikáciu § 257 CSP však v konaní žalobkyňou neboli tvrdené a súd ich sám nezistil. Takýmto dôvodom

nemôže byť skutočnosť, že na strane neúspešného v konaní ide o spotrebiteľa, alebo že žaloba bola
zamietnutá z dôvodu premlčania nároku. Súd po posúdení všetkých okolností konkrétnej veci (okrem
toho, že išlo o spotrebiteľskú vec a žaloba bola zamietnutá pre premlčanie, aj s prihliadnutím na
skutočnosť, že žalobca už v pôvodnom konaní právne zastúpený mal dostatok času na podanie žalobyo vydanie bezdôvodného obohatenia (resp. na uváženie je podania), ďalej že na žalobe v tomto konaní
trvala aj napriek vzneseniu námietky premlčania, dospel k záveru, že tu nie sú žiadne dôvody hodné
osobitného zreteľa (§ 257 CSP), pre ktoré by bolo potrebné žalovanej náhradu trov konania celkom

alebo sčasti nepriznať.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého
rozsudku smeruje. Podanie treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden
rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis
s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy

toho, kto podanie urobil.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti
odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred

súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený (§ 38 zák. č.
233/1995 Z.z.) a ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje
inak (§ 29 zákona č. 233/1995 Z.z.).