Uznesenie ,
Odmietajúce odvolanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. február 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 13CoE/172/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7709214427
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Vanca
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7709214427.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Vancu a z členov senátu
JUDr. Drahomíry Brixiovej a JUDr. Gabriely Varhalíkovej v exekučnej veci oprávneného: Mesto Košice
- Mestská polícia Košice, IČO: 00 691 135, Trieda SNP 48/A, Košice proti povinnému: R. K., V..
XX.X.XXXX, P. X. XX, N. T. o vymoženie 49,79 eura a trov exekúcie vedenej pred súdnym exekútorom
JUDr. Jánom Ondášom, Mlynárska 16, Košice, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného

súdu Michalovce zo dňa 30.4.2019, č.k. 11Er/566/2009-10, takto

r o z h o d o l :

Odvolanie o d m i e t a.

Účastníkom n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Michalovce (ďalej len „súd prvej inštancie“) uznesením zo dňa 30.4.2019, č.k.

11Er/566/2009-10 (ďalej len „uznesenie“) exekúciu zastavil a súdnemu exekútorovi JUDr. Jánovi
Ondášovi priznal trovy exekúcie vo výške 50,19 eura, na ktorých úhradu zaviazal oprávneného v lehote
15 dní od doručenia uznesenia.

2. Súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil tým, že vykonaním exekúcie bol poverený súdny exekútor,
ktorý dňa 28.3.2019 predložil súdu návrh na zastavenie exekúcie z dôvodu, že po vykonanom šetrení

majetkových pomerov povinného dospel k záveru, že jeho majetok nestačí ani na úhradu trov exekúcie,
pričom nie je reálny predpoklad, že povinný nejaký exekučne postihnuteľný majetok v budúcnosti
nadobudne. Súd citoval § 57 ods. 1 písm. h), § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) a uviedol, že dôvodnosť návrhu
súdneho exekútora má preukázanú z predloženého exekučného spisu, v ktorom sú správy o dotazoch
na jednotlivé oprávnené subjekty. Súd uviedol rovnaké skutočnosti ako súdny exekútor a dodal, že

počas 10 rokov výkonu exekúcie sa nepodarilo vymôcť pohľadávku ani čiastočne, nakoľko po celú
uvedenú dobu nemal ani nenadobudol žiadne finančné prostriedky na účte v banke, ani nepoberal
žiadne exekučne postihnuteľné príjmy, nie je vlastníkom žiadneho motorového vozidla ani žiadnej
nehnuteľnosti resp. hnuteľnej veci, ktorej predajom by výťažok presahoval náklady dražby. Rovnako
povinný nemá voči nikomu žiadnu pohľadávku. Na základe uvedeného súd považoval za preukázané,
že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie a je naplnený predpoklad § 57 ods. 1 písm. h)

Exekučného poriadku. Preto exekúciu podľa uvedeného ustanovenia zastavil. O náhrade trov exekúcie
rozhodol v zmysle § 14 a nasl. vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov
(ďalej len „vyhláška“) a súdnemu exekútorovi priznal náhradu trov exekúcie vo výške 50,10 eura. Na
ich náhradu zaviazal oprávneného v zmysle § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého, ak
sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich
oprávnený.3. Proti výroku uznesenia súdu prvej inštancie o zastavení exekúcie podal v zákonnej lehote odvolanie
oprávnený, ktorý navrhol, aby odvolací súd zastavil exekúciu z dôvodu ustanovenia § 57 ods. 1 písm.
g) Exekučného poriadku a trovy konania účastníkom konania nepriznal.

4. Oprávnený v odvolaní uviedol, že je názoru, že súd prvej inštancie rozhodol o zastavení exekúcie
nesprávne, pokiaľ ju zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku, pretože exekúcia mala
byť zastavená z iného dôvodu, a to podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, pretože je
neprípustná a je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. V tom prípade by trovy exekučného

konania nemal platiť súdnemu exekútorovi oprávnený. Súdny exekútor sa podnetom na zastavenie
exekúcie snažil o to, aby exekúcia bola zastavená v zmysle § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku,
a to z dôvodu, aby dosiahol trovy konania. Oprávnený ďalej uviedol, že Exekučný poriadok stanovuje
situáciu, kedy možno pri zastavení exekúcie rozhodnúť o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
Vyžaduje sa, aby exekúcia bola zastavená z dôvodu zavinenia oprávneného. Oprávnený zastával názor,
že v tomto prípade by nemohlo dôjsť k zastaveniu exekúcie z dôvodu jeho pochybenia. Návrh na

vykonanie exekúcie bol podaný včas, pred uplynutím prekluzívnej lehoty a v tejto dobe sa exekúcia
nielen začala, ale mohlo dôjsť aj k vymoženiu pohľadávky. Preto zastával názor, že nie je daný žiadny
zákonný dôvod, aby trovy zastaveného exekučného konania znášal oprávnený, pretože oprávnený
nezavinil zastavenie exekúcie. Oprávnený poukázal na § 243j Exekučného poriadku, v ktorom je súdu
daná možnosť nepriznať exekútorovi trovy exekúcie v exekučných konaniach začatých pred 1.4.2017

v prípade, ak sa exekúcia zastavila a existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré takýto postup
súdu odôvodňujú. Ďalším dôvodom pre nepriznanie trov exekúcie je nepodanie návrhu na zastavenie
exekúcie exekútorom bezodkladne po nadobudnutí pochybnosti alebo zistením dôvodov zastavenia.
V danom prípade ide o subjektívnu záležitosť, avšak objektívne zistiteľnú, napr. smrť alebo preklúzia
práva. Poukázal taktiež na judikatúru Ústavného súdu SR - nález ÚS IV. 297/2010-11 zo dňa 31. 8. 2010,

kde sa uvádza, že exekútor má status verejného činiteľa, pričom na túto činnosť ho splnomocnil štát.
Na druhej strane však je skutočnosťou, že túto činnosť vykonáva ako slobodné povolanie. V súlade s
uvedeným súd zastával názor, že môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora
pri výkone exekúcie. Riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované
jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Súd v tejto súvislosti konštatoval, že

na toto exekučné konanie je primeraným spôsobom aplikovateľný aj právny názor Európskeho súdu
pre ľudské práva vyjadrený v jeho rozhodnutí vo veci Van der Mussele proti Belgicku, viď. rozsudok
z 23. 11. 1983, séria A, č. 70, podľa ktorého riziko spojené s výkonom určitej profesie, kam spadá aj
riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s
výkonom tejto profesie ( m. m. IV. ÚS 27/2008), a to bez ohľadu na to, že Európsky súd pre ľudské

práva vyslovil tento právny názor vo vzťahu k výkonu povolania advokáta. Na základe uvedeného sa
oprávnený nestotožnil s argumentáciou súdu o priznaní náhrady trov exekúcie oprávnenému.

5. Vo vyjadrení zo dňa 17.9.2019 k odvolaniu súdny exekútor uviedol, že nemajetnosť povinného v
exekučnom spise nesporne preukázal. Odvolanie oprávneného považoval za účelové, zaťažujúce súd

i exekútora. Mal za to, že v prípade, ak súd zastaví exekúciu z dôvodu, že majetok povinného nestačí
ani na úhradu trov exekúcie, zavinenie oprávneného pre vznik jeho povinnosti uhradiť trovy exekúcie sa
vôbec nevyžaduje. Na základe vyššie uvedeného navrhol odvolanie oprávneného zamietnuť.

6. Podľa § 243h ods. 1 Exekučného poriadku, ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak,

exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca
2017.

7.Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona
sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.

8.Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie podal oprávnený v zákonnej lehote,
preskúmal uznesenie podľa § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. ako aj konanie mu predchádzajúce, a to bez
nariadeniaodvolaciehopojednávaniavzmysle§385ods.1C.s.p.acontrario.Popreskúmaníuznesenia
dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie oprávneného je potrebné odmietnuť podľa § 358 C.s.p..

9.Oprávnený podal odvolanie proti výroku o zastavení exekúcie čo do uvedenia dôvodu jej zastavenia.
Oprávnený v podanom odvolaní nesúhlasil s dôvodom, pre ktorý súd prvej inštancie exekúciu zastavil.
Mal za to, že súd mal namiesto nemajetnosti povinného (§ 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku)ako dôvodu zastavenia exekúcie, zastaviť exekúciu z dôvodu, že je tu iný dôvod, pre ktorý nemožno
exekúciu vykonať (§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku). Jeho odvolanie proti výroku o zastavení
exekúcie teda smeruje proti odôvodneniu napadnutého uznesenia.

10.Podľa § 358 C.s.p., odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

11.Podľa § 386 písm. c) C.s.p., odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je odvolanie prípustné.

12. Vzhľadom na to, že oprávnený podal odvolanie proti výroku napadnutého uznesenia o zastavení
exekúcie čo do jeho odôvodnenia, pričom podľa § 358 C.s.p. takéto odvolanie nie je prípustné, odvolací
súd podľa § 386 písm. c) C.s.p. odvolanie oprávneného odmietol.

13.Onáhradetrovodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľa§396ods.1C.s.p.vspojenís§255

ods.1C.s.p.tak,žeúčastníkomkonanianáhradutrovodvolaciehokonanianepriznal,pretožeoprávnený
nemal v tomto konaní úspech a povinnému preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli.

14.TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná
veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) /§ 428 C.s.p./.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).