Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 27. marec 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2CoCsp/23/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7819200504
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Matyiová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7819200504.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudkýň
JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobkyne Východoslovenská energetika a. s., so
sídlom Košice, Mlynská 31, IČO: 44 483 767, zast. JUDr. Marekom Hroudom, advokátom, so sídlom
Krmanova 16, Košice, proti žalovanému T. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom Š. XXX, XXX XX U., o zaplatenie
828,16 € s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku 8Csp/20/2019 zo 17.9.2019 Okresného súdu

Rožňava

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok v napadnutom výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu vo výške
828,16 € s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 27.4.2017 do zaplatenia, všetko v mesačných

splátkach po 30 €, počnúc mesiacom október 2019, vždy do 25.-teho dňa toho-ktorého mesiaca vopred,
pod hrozbou straty výhody splátok v prípade nezaplatenia jednej splátky a žalobkyni priznal náhradu
trov konania v plnom rozsahu 100 %.

2. V plnom rozsahu tak vyhovel žalobe, ktorú žalobkyňa skutkovo odôvodnila tým, že so žalovaným dňa
12.9.2016 uzavrela zmluvu o dodávke elektriny pre domácnosti č. 1349478, na základe ktorej žalovaný

ako odberateľ odoberal elektrinu z distribučnej sústavy na odbernom mieste V. XX. Za obdobie od
13.9.2016 do 23.3.2017 bola vyúčtovaná spotreba elektriny na predmetnom odbernom mieste faktúrou
č.7020007035z12.4.2017nasumu948,16€slehotousplatnostido26.4.2017,zktorejžalobkyňažaluje
nedoplatok vo výške 828,16 €. Žalobkyňa predžalobnou upomienkou vyzvala žalovaného k zaplateniu
dlžnej sumy, tento však dlh neuhradil. Nezaplatením faktúry v lehote jej splatnosti riadne a včas sa
žalovaný dostal do omeškania, a preto si žalobkyňa uplatnila úrok z omeškania vo výške 5 % ročne odo

dňa nasledujúceho po dni splatnosti daňového dokladu. Zároveň si uplatnila aj náhradu trov konania.

3. Súd vo veci rozhodol dňa 1.4.2019 platobným rozkazom sp. zn. 8Csp/20/2019-35, ktorý po včas
podanom a odôvodnenom odpore súd zrušil uznesením z 13.5.2019.

4. Súd bezozbytku vyšiel zo skutkového stavu tvrdeného žalobkyňou a na vec aplikoval ust. § 34 ods.

1 písm. c/, ods. 2 písm. f/ bod 1 zákona č. 251/2012 Z.z. o eneregtike, § 663, § 559 ods. 1, 2, § 517
ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení ku
dňu omeškania a žalobe ako dôvodnej vyhovel s tým, že žalovanému umožnil zaplatiť dlh v splátkach
po 30 € mesačne so splatnosťou vždy do 25.-teho dňa v mesiaci, počnúc mesiacom október 2019 s
tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia. Výhodu splátok
súd žalovanému povolil v zmysle § 232 ods. 3 druhá veta a ods. 4 CSP s poukazom na sociálne a

finančné pomery žalovaného, ktorý aj keď je zamestnaný, mesačne zarába 390 €, z ktorej sumy uhrádzaaj iné pôžičky, má exekúcie, platí za prenájom 200 €, má vyživovaciu povinnosť, výdavky spojené aj s
cestovaním do práce a na živobytie je nútený si požičiavať ďalšie peniaze.

5. O trovách konania prvoinštančný súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP a priznal žalobkyni
náhradu trov konania v rozsahu 100 % podľa jej pomeru úspechu vo veci.

6. Rozsudok vo výroku o trovách konania napadol včas podaným odvolaním žalovaný a žiadal, aby
odvolací súd zohľadnil vo výroku o náhrade trov konania jeho nepriaznivú finančnú situáciu, zdravotné

a existenčné problémy a zrušil jeho povinnosť nahradiť trovy konania žalobkyni. Poukazoval na svoj
nízky príjem 390 €, výdavky na bývanie 200 €, vyživovaciu povinnosť, výdavky na cestovné do a z práce
ako aj na to, že na živobytie je nútený požičiavať si peniaze

7. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení uviedla, že odvolanie je nedôvodné a účelové a stotožnila sa
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, považujúc ho za zákonné a vecné zo skutkového ako aj

právneho hľadiska, pretože žalobkyni ako úspešnej strane sporu patrí nárok na náhradu trov konania v
plnom rozsahu. Navrhla, aby odvolací súd potvrdil rozsudok v napadnutom výroku. Argumentovala tým,
že žalovaný žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal súdu svoju zlú finančnú situáciu a neexistuje
žiaden zákonný dôvod na to, aby žalobkyni nebola priznaná náhrada trov konania.

8. Žalovaný v reakcii na písomné vyjadrenie žalobkyne zopakoval skutočnosti uvedené v odvolaní,
naviac uviedol, že má tri exekúcie, v dôsledku ktorých mu zrážajú zo mzdy väčšiu časť platu a k výplate
preto dostane 390 €. Práve z tohto dôvodu mu bolo umožnené zaplatiť dlh v mesačných splátkach po
30 €, ktoré aj spláca.

9. Žalobkyňa zastávala vo svojom vyjadrení z 21.2.2020 názor, že žalovaný neuviedol vo svojom
vyjadrení nové relevantné tvrdenia a že jej ako úspešnej strane v spore patrí náhrada trov konania
v plnom rozsahu, pričom žalovanému umožní aj trovy konania splácať v pravidelných mesačných
splátkach vo výške minimálne 30 €.

10. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané
včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ustanovení
§ 379 a § 380 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.

11. Predmetom odvolacieho prieskumu bol iba výrok rozsudku, ktorým bol žalovaný zaviazaný k náhrade
trov konania v rozsahu 100 %.

12. Výrok rozsudku, ktorým bol žalovaný zaviazaný na plnenie nadobudol právoplatnosť, pretože proti
nemu nebolo podané odvolanie, a nebol preto predmetom odvolacieho prieskumu.

13. Ustanovenia § 255 CSP až § 261 CSP upravujú predpoklady, za splnenia ktorých majú strany sporu
(alebo tretie osoby) právo na náhradu trov konania, ktoré vynaložili. Zmyslom a účelom náhrady trov
konania je poskytnúť úspešnej strane konania, ktorej to priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré
vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musela alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich

nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom.

14.Podľa§255ods.1CSPsúdpriznástranenáhradutrovkonaniapodľapomerujejúspechuvoveci.Ak
mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví,
že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo (§ 255 ods. 2 CSP).

15. Z citovaného ustanovenia Civilného sporového poriadku o náhrade trov konania vyplýva, že v
sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu. Úspech vo
veci, ktorá je predmetom sporu, je okolnosťou, ktorá určuje nárok na náhradu trov konania. Súd skúma
úspech vo veci vždy čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku. Zásada úspechu

sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania,
ktoré úspešnej strane vznikli (trovy, ktoré sú preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené) v konaní
v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Procesný úspech sa určuje vo vzťahu k predmetusporu úspechom v spore. Plný úspech v spore sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku,
ktorým sa rozhodlo vo veci samej.

16. Žalobkyňa bola v konaní nepochybne plne procesne úspešná, a z uvedeného dôvodu by prichádzalo
do úvahy priznanie jej náhrady trov konania v rozsahu 100 %.

17. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

18. Súčasná právna úprava teda umožňuje úspešnému účastníkovi v spore nepriznať náhradu trov
konania iba z dôvodov uvedených v ust. § 257 CSP.

19. Odvolací súd zdôrazňuje, že zo slovného znenia teraz platného a účinného ustanovenia § 257 CSP
vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov

konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu
neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného
zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Ustanovenie § 257 CSP preto
nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade
trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane konania; vždy musí ísť o celkom výnimočný

prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Pri skúmaní existencie podmienok hodných
osobitného zreteľa je potrebné prihliadať v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším
pomerom všetkých strán konania a je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy
konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery
oprávneného účastníka. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (napr. uznesenia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 2 M Cdo 17/2009, sp. zn. 5 Cdo 67/2010, či sp. zn. 3 M Cdo 46/2012)
ani dnes ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú
možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či
v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri
stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Úvaha súdu, že ide o výnimočný

prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností
konkrétnej veci.

20. Výklad právneho predpisu nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva.
Ústavný súd SR v náleze zo 17. decembra 2004, sp.zn. II. ÚS 31/04-30, okrem iného, uviedol: „Pri tomto

výklade je potrebné venovať pozornosť zmyslu a účelu inštitútu náhrady trov konania. Výklad náhrady
trov konania nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva zaručeného v čl.
20 ods. 1 ústavy a v čl. 1 Dodatkového protokolu. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní
pred všeobecným súdom je poskytnúť úspešnému účastníkovi alebo účastníkovi, ktorému to priamo
priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel

alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusel zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred
všeobecným súdom. Výnimky z tohto pravidla musí ustanoviť zákon (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy).
Aj tieto výnimky sa musia uplatňovať len za splnenia všetkých zákonom ustanovených podmienok a skôr
reštriktívne, napr. takou výnimkou je nepriznanie náhrady trov konania podľa § 150 O.s.p. (v súčasnosti
§ 257 CSP, pozn. odvolacieho súdu).“

21. Ústavný súd v Náleze z 1. septembra 2012 sp.zn. I. ÚS 119/2012 uviedol, že otázka náhrady
trov konania dosahuje ústavnoprávnu dimenziu vtedy, pokiaľ by v procese interpretácie a aplikácie
príslušných ustanovení všeobecne záväzného právneho predpisu zo strany všeobecného súdu bol
obsiahnutý prvok svojvôle alebo extrémny rozpor s princípom spravodlivosti (napr. v dôsledku

prepiateho formalizmu), či celkom nedostatočného odôvodnenia vydaného rozhodnutia. Takýto postup
všeobecnéhosúdunemôžebyťtolerovaný,lebopredstavujevkonečnomdôsledkuzásahdozákladného
práva účastníka na súdnu ochranu, na majetku a v konečnom dôsledku aj na právnu pomoc.

22. Z obsahu spisu v prejednávanej veci odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní

o náhrade trov konania vôbec nezaoberal prípadným použitím ustanovenia § 257 CSP, komplexne
nezohľadňoval pomery žalovaného, dopad nepriznania náhrady trov (úplne alebo čiastočne) žalobkyni
na jej majetkové pomery a to v intenciách skutočností uvedených v predchádzajúcich bodochodôvodnenia tohto rozhodnutia, čo má za následok nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia v
napadnutom výroku.

23. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že nesprávnym procesným postupom súdu, ktorý
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces sa vo všeobecnosti rozumie taký postup súdu, ktorým znemožňuje
účastníkovi realizáciu konkrétnych procesných práv priznaných mu procesným predpisom za účelom
zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Podľa ustálenej súdnej

praxe k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen postupom súdu, ktorý rozhodnutiu
predchádza, ale aj rozhodnutím samým. Takýmto rozhodnutím je aj rozsudok, ktorého niektorý výrok je
nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov.

24. Právo strán sporu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia je súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivý proces (konanie) podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a procesnou

zárukou spravodlivého rozhodnutia, preto je povinnosťou súdu v každom svojom rozhodnutí (a to aj v
rozhodnutí o procesnom nároku) uviesť v súlade s § 393 ods. 2, § 234 ods. 2 a § 236 CSP dostatočné a
relevantné dôvody, na ktorých je rozhodnutie založené, tak po skutkovej, ako i právnej stránke veci, lebo
inak strana objektívne nemá možnosť posúdiť správnosť, resp. nesprávnosť rozhodnutia, príp. postupu
súdu a efektívne využiť svoje procesné právo na podanie odvolania proti rozhodnutiu (§ 355, § 357, §

359 CSP).

25. Účelom odôvodnenia je predovšetkým poukázať na správnosť rozhodnutia, preto odôvodnenie
rozhodnutia musí byť aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia, t.j.
musí byť preskúmateľné. Odôvodnenie, ktoré nezodpovedá týmto zákonným a ústavným požiadavkám,

má za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov a súčasne znamená
nesprávnyprocesnýpostupsúdu,ktorýznemožnilstrane,abyuskutočňovalajejpatriaceprocesnépráva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, preto v takom prípade prichádza do
úvahy iba zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

26. Vychádzajúc z obsahu odvolania, v ktorom žalovaný poukazuje na zlé majetkové a sociálne pomery,
dospel odvolací súd k záveru, že pri rozhodovaní o trovách strán sporu bude potrebné zo strany súdu
prvej inštancie skúmať aj to, či okolnosti na strane žalovaného (ale aj ďalšie okolnosti) neodôvodňujú
prípadnú aplikáciu ust. § 257 CSP. Súd prvej inštancie sa doposiaľ týmto nezaoberal, preto je jeho
rozhodnutie o náhrade trov konania predčasné a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, preto

odvolaciemu súdu neostávalo iné, len zrušiť rozsudok v napadnutom výroku a vrátiť vec súdu prvej
inštancie.

27. V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).