Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 13. december 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Obdo/4/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5715205748
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Hullová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:5715205748.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu SECO AUTOTRANS, s. r. o., Jesenského 25, Martin,
IČO 31 607 713, zastúpeného advokátom JUDr. Danielom Vankom, Andreja Kmeťa 13/413, Martin proti
žalovanému MEC SERVICE, s. r. o., Robotnícka 1, Martin, IČO 36 434 329, zastúpeného advokátom
JUDr. Miroslavom Salínim, Priehradka 20, Martin, o určenie neplatnosti výpovede z nájmu, o dovolaní
žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 13Cob/199/2017-474 z 30. mája 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie žalovaného o d m i e t a .

II. Žalobca m á proti žalovanému n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Martin (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 18Cb/113/2015-365 z 31.
augusta 2016 v spojení s opravným uznesením č. k. 18Cb/113/2015-455 z 18. augusta 2017 rozhodol,

že výpoveď žalovaného, datovaná 13. februárom 2015, ktorou sa dovoláva žalovaný výpovede zmluvy
o nájme nebytových priestorov, uzatvorenej dňa 24. apríla 2012 so žalobcom je neplatná a žalobcovi
priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca ako
prenajímateľ a žalovaný ako nájomca, uzatvorili zmluvu o nájme nebytových priestorov (ďalej aj

„zmluva“) v zmysle ust. § 3 ods. 3 zákona č. 116/1995 Zb. Pri vzniku zmluvného vzťahu zo dňa 24.4.2012
bol predmet zmluvného vzťahu v zmysle čl. II. vymedzený prílohou č. 1, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou
zmluvy. Predmet nájmu bol rozšírený v zmysle dodatkov označených ako príloha č. 2, 2B a 4 o ďalšie
nebytové priestory. Z priloženej zmluvy a jej dodatkov/príloh súd mal preukázaný spôsob ich uzatvárania
a to hlavne vo vzťahu k dodatkom k tejto zmluve tak, že ich návrhy boli posielané mailovou poštou medzi
zmluvnými stranami tak, že žalobca poslal návrh žalovanému, ktorý ho podpísal. Medzi stranami bolo

sporné uzatvorenie dodatku/prílohy č. 7 zo dňa 1. apríla 2014, podľa ktorého predmetom nájmu mala
byť karosáreň o výmere 80 m2. Na základe uvedeného porovnania predložených listín súd dospel k
záveru, že príloha č. 7 nebola podpísaná spôsobom, ako bola medzi zmluvnými stranami zaužívaná
prax pri podpise zmluvy a jej príloh č. 1, 2, 2B a č. 4, na základe čoho súd prijal záver, že nedošlo k
platnému uzavretiu dodatku - prílohy č. 7 k zmluve o nájme nebytových priestorov zo dňa 24. apríla
2012. Súd v tejto súvislosti poukázal na ust. § 43c ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“),

podľa ktorého včasné prijatie návrhu nadobúda účinnosť okamihom, keď vyjadrenie súhlasu s obsahom
návrhu dôjde navrhovateľovi. Žalovaný nepreukázal, že v rozhodnom čase, a teda v čase podania
výpovede zmluvy o nájme nebytových priestorov z 24. apríla 2012, listom zo dňa 13. februára 2015,
preukázateľne doručenej žalobcovi relevantným spôsobom dňa 2. marca 2015, bolo vyjadrenie súhlasu
s obsahom návrhu predmetného dodatku dôjdené k navrhovateľovi tohto návrhu dodatku, keď žalobca
počas celého konania doručenie tohto návrhu, podpísaného žalovaným v konaní popieral a žalovaný

nepreukázal opak. Len samotné oznámenie splnomocneného zástupcu žalovaného pán I.alobcovi o
tom, že štatutárny zástupca žalovaného podpísal návrh dodatku - prílohy č. 7, nemožno v prípadezmluvy, pre ktorú zákon predpisuje písomnú formu, považovať za prijatie návrhu. V takomto prípade je
potrebné návrh prijať písomnou formou v zmysle ust. § 46 ods. 2 OZ, pričom podpisy zmluvných strán
nemusia byť na tej istej listine. Podľa § 46 ods. 2 OZ, pre uzavretie zmluvy písomnou formou stačí,

ak dôjde k písomnému návrhu a k jeho písomnému prijatiu, takže podpisy účastníkov nemusia byť na
tej istej listine. Zmluva o nájme a podnájme nebytových priestorov, a teda aj jej dodatky, v zmysle § 3
ods. 3 zákona č. 116/1990 Zb. musí mať písomnú formu. Naviac, žalovaný ani nepreukázal tvrdenie,
že pán I. oznámil žalobcovi prijatie návrhu - prílohy č. 7 žalovaným. Výpoveď svedka M. nepotvrdila
doručenie prílohy č. 7 žalobcovi spôsobom, ako to tvrdil žalovaný v priebehu súdneho konania v období

pred termínom 26. januárom 2015. V konečnom dôsledku doručenie tejto prílohy podpísanej štatutárnym
zástupcom žalovaného v zmysle vyjadrenia PZ žalovaného spochybnil aj svedok I., keď na pojednávaní
dňa 28. apríla 2016 žiadal súd, aby neprotokoloval, že vypovedal, že bola doručovaná pánovi M. práve
príloha č. 7 podpísaná pánom M., ale že sa vyjadroval, že bežným spôsobom doručoval listiny pánovi M..
Tvrdenie svedka I., že bežne nechával listiny aj na prázdnom stole pána M., svedecká výpoveď svedka
M. nepotvrdila a preto súd tvrdenie žalovaného prostredníctvom jeho právneho zástupcu, že dodatok

č. 7 bol doručený žalobcovi prostredníctvom pána I. a pána M., súd vyhodnotil ako nepreukázané
tvrdenie. Uviedol, že svedok I. si nepamätal, či práve tento dodatok doručoval žalobcovi prostredníctvom
pána M. a sám nevylúčil zavedenú spoluprácu medzi účastníkmi zmluvy, ako ju opísal žalobca už
na pojednávaní dňa 22. októbra 2015, že žalobca pripravil návrh zmluvy ako aj jej príloh, mailom
ich poslal pánovi I., tento ich predložil pánovi M. k podpisu a keď mu ich mailom poslal, žalobca si

ich vytlačil a pripojil k týmto svoj podpis a tieto prílohy potom tvorili súčasť zmluvy uzatvorenej 24.
apríla 2012. Uviedol, že túto opísanú spoluprácu žalobcom na pojednávaní dňa 22. októbra 2015,
dotvrdenú výpoveďou svedka I. na pojednávaní dňa 28. apríla 2016 preukazujú aj listiny, zmluva o
nájme nebytových priestorov zo dňa 24. apríla 2012 a prílohy č. 1, 2, 2B a č. 4. Rozdielne od príloh
č. 1, 2, 2B a č. 4 príloha č. 7 neobsahuje vypísané údaje pri podpise za prenajímateľa a nájomcu,

ani v jednom z dodatkov č. 1, 2, 2B a 4 žalovaný sám nedopísal dátum, kedy podpísal predmetné
dodatky, ako to urobil v prílohe č. 7. V čase, keď žalovaný uzamkol priestory karosárne dňa 26. januára
2015 a ani k času, kedy žalovaný dal výpoveď žalobcovi, nemal súd preukázané uzavretie dodatku
č. 7. Potom ak žalobca dňa 26. januára 2015 uzamkol priestory karosárne, ktorá skutočnosť medzi
stranami sporu s ohľadom na ich zhodné vyjadrenia nebola sporná, potom žalobca týmto úkonom,

uzamknutím priestorov karosárne, neporušil zmluvné povinnosti prenajímateľa vyplývajúce zo zmluvy.
Nebol preukázaný výpovedný dôvod s jednomesačnou výpovednou lehotou podľa čl. VIII. bod 8.3
zmluvy o nájme nebytových priestorov a to porušením ust. čl. VI. bodu 6.9. Nebolo znemožnené ani
užívanie sociálnych priestorov, umývarky a WC, ako to preukazuje listina - pôdorys prvého nadzemného
podlažia, ako aj výpovede svedkov I. a M. na pojednávaní dňa 28. apríla 2016, B. H. a B. M. na

pojednávaní dňa 8. júna 2016, t. j., že žalovanému žalobca zabezpečil nerušený výkon práv spojený
s užívaním aj tejto časti prenajatého nebytového priestoru (sociálne zariadenia) tak (v rozsahu) ako
pri vzniku zmluvy dňa 24. apríla 2012 a pri vzniku jej dodatkov - prílohy č. 1, č. 2, č. 2B a č. 4, lebo
okrem karosárne, ako to vyplynulo z vykonaného dokazovania, žalovaný mohol riadne užívať všetky
prenajaté priestory v súlade s účelom zmluvy, uvedené ani nerozporoval. Teda mohol užívať nebytové

priestory v zmysle zmluvy v znení jej prílohy č. 1 dielňa SO2, prílohy č. 2 šatňa, prílohy č. 2B sociálne
priestory, umývarka, WC a prílohy č. 4 sklad 2 a sklad 3, riadne. Súd prvej inštancie ďalej vyslovil záver,
že pre platnosť výpovede žalovaného zo dňa 13. februára 2015 nebol relevantný ani výpovedný dôvod,
že žalobca odo dňa 26. januára 2015 protiprávne zadržiaval hnuteľné veci v uzamknutých nebytových
priestoroch, čím znemožnil riadne vykonávať podnikateľskú činnosť žalovaného a teda plnenie účelu, na

ktorý bola uzavretá vyššie uvedená zmluva o nájme nebytových priestorov. Bolo nesporné, že žalobca
uplatnil voči žalovanému zádržné právo listom zo dňa 5. februára 2015 na hnuteľné veci uložené
žalovaným v karosárni. Uplatnenie zádržného práva v zmysle ust. § 151s ods. 4 OZ žalobcom voči
žalovanému, podľa názoru súdu, nebolo relevantné pre predmet tohto konania (posúdenie platnosti
danej výpovede). Súd pre úplnosť uviedol, že sa stotožňuje s argumentáciou žalovaného o tom, že

v konaní neboli preukázané zákonné predpoklady zádržného práva v zmysle § 151s OZ. Pokiaľ teda
došlo k zadržaniu hnuteľných vecí žalobcom v priestoroch karosárne dňa 26. januára 2016 bez toho,
aby boli naplnené zákonné predpoklady pre uplatnenie zádržného práva v zmysle ust. § 151s OZ,
súd uviedol, že neoprávnené zadržanie hnuteľných vecí nesúvisí s porušením povinnosti žalobcu ako
prenajímateľa v zmysle ust. § 5 ods. 1 zákona č. 116/1990 Zb., ani s porušením jeho zmluvných

povinností zo zmluvy, a to vo výpovedi tvrdeného porušenia čl. VI. bodu 6.9. Zadržiavaním hnuteľných
vecí v priestoroch, ktoré neboli predmetom nájmu, žalobca neporušil svoju povinnosť zabezpečiť
nájomcovi nerušený výkon práv spojených s užívaním prenajatých nebytových priestorov. Konštatoval,
že skutočnosť, že žalobca zadržiavaním hnuteľných vecí v uzamknutých priestoroch žalobcu znemožniltieto hnuteľné veci žalovanému užívať, nie je porušením povinnosti žalobcu podľa čl. VI. bodu 6.9 zmluvy
o nájme nebytových priestorov, ale môže zakladať uplatnenie iných nárokov (prípadného nároku na
náhradu škody pri splnení zákonných predpokladov), nie výpovedného dôvodu pre porušenie povinnosti

prenajímateľavzmyslečl.VI.bodu6.9.,totokonaniežalobcunesúvisíshrubýmporušovanímzmluvných
podmienok. Pokiaľ žalovaný ako obranu uvádzal, že žalobca účtoval za predmet nájmu podľa prílohy č. 7
- karosáreň mesačný nájom a vo faktúrach odkazoval na dodatok č. 7, súd uviedol, že faktúra je účtovný
doklad a bez ďalšieho nezakladá vznik zmluvného vzťahu. Konštatoval, že v konaní bolo preukázané
doručenie výpovede zo dňa 13. februára 2015 žalobcovi dňa 2. marca 2015, podľa doručenky. Žalobca

rozporoval doručenie podpísanej výpovede poštou dňa 26. februára 2015. Súd poukázal na vyjadrenie
žalovaného prostredníctvom právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní dňa 4. júna 2015, ktoré toto
tvrdenie žalobcu preukazuje, keď vypovedal, že výpoveď bola zasielaná poštou po osobnom doručovaní
a chybou sa stalo, že nebola zaslaná podpísaná. Následne však bola doručená aj výpoveď s podpisom,
teda s podpisom mohla byť doručená výpoveď až podľa doručenky dňa 3. februára 2015. Pokiaľ
svedkovia vypovedali, že doručovali výpoveď dňa 16. februára 2015 ich výpoveď súd prvej inštancie

nepovažoval za presvedčivú s ohľadom na rozpory v ich výpovediach, keď s výpoveďou svedka H.
nekorešpondovala svedecká výpoveď svedka M..

3. O odvolaní žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie rozhodol Krajský súd v Žiline (ďalej
aj „odvolací súd“) rozsudkom č. k. 13Cob/199/2017-474 z 30. mája 2018 tak, že rozsudok súdu prvej

inštancie v spojení s opravným uznesením ako vecne správny potvrdil a žalobcovi proti žalovanému
priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

4. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že sa krajský súd stotožnil so súdom
prvej inštancie, že nebolo preukázané platné uzatvorenie prílohy č. 7 /dodatku k zmluve o nájme

nebytových priestorov. Uviedol, že pokiaľ žalobcom predložený návrh prílohy č. 7/dodatok nebol
žalovaným akceptovaný v súlade s praxou, ktorú strany medzi sebou zaviedli, teda každá zo strán
disponuje len jednostranne podpísanou listinou, nemôže to viesť k záveru o existencii platnej a účinnej
prílohy č. 7/dodatku. Konštatoval, že potom za stavu, keď nebolo preukázané platné uzatvorenie prílohy
č. 7/dodatku k zmluve o nájme nebytových priestorov, okresný súd správne zhodnotil, že ak žalobca dňa

26. januára 2015 a k momentu výpovede žalovaného uzamkol karosáreň, tak týmto úkonom neporušil
zmluvnú povinnosť prenajímateľa vyplývajúcu z článku VI. bod 6.9. zmluvy a tým nebol preukázaný
výpovedný dôvod s jednomesačnou výpovednou lehotou podľa čl. VIII bod 8.3. zmluvy o nájme
nebytových priestorov v znení jej prílohy č. 1, 2, 2B a 4. V zhode so súdom prvej inštancie nevyhodnotil
ako relevantný ani druhý výpovedný dôvod a to, že žalobca od 26. januára 2015 protiprávne zadržiava

hnuteľné veci žalovaného v uzamknutých nebytových priestoroch, čím znemožňuje žalovanému riadne
vykonávať podnikateľskú činnosť, a teda plnenie účelu, na ktorý bola zmluva uzatvorená. Zadržaním
hnuteľných vecí žalobca neporušil povinnosti vyplývajúce z § 5 ods. 1 zákona č. 116/1990 Zb. v
spojení s dojednaniami v zmluve o nájme nebytových priestorov v znení s prílohami. V súvislosti so
spornýmdoručovanímvýpovedežalobcovisastotožnilsvyhodnotenímvýpovedísvedkovH.aM.súdom

prvej inštancie ako rozporuplných a s jeho záverom o nepreukázaní tohto doručenia žalobcovi dňa
16. februára 2015. Krajský súd doplnil, že ak by samotný žalovaný považoval výpoveď zo zmluvy za
doručenú dňa 16. februára 2015, nebol by ju opätovne doručoval prostredníctvom poštového úradu.
Odvolací súd uzavrel, že žalovaný nepreukázal, že sa výpoveď zo dňa 13. februára 2015 dostala
do dispozície žalobcu skôr ako dňa 2. marca 2015. K námietke nesprávneho posúdenia dôkazného

bremena odvolací súd uviedol, že pokiaľ sa žalovaný voči určovacej žalobe bránil tvrdením o založení
existencie záväzkového právneho vzťahu v zmysle prílohy č. 7/dodatku, tak bol povinný preukázať
existenciu tohto hmotnoprávneho vzťahu a vznik hmotnoprávnej povinnosti žalobcu z tohto právneho
vzťahu plniť a to vo väzbe na tvrdené hrubé porušenie tejto povinnosti, k čomu na strane žalovaného v
danom prípade nedošlo tak ako to správne uzavrel aj súd prvej inštancie. O trovách odvolacieho konania

rozhodol s poukazom na plný úspech žalobcu v konaní a ustanovenie § 396 v spojení s ust. § 255 ods.
1, § 262 ods. 1 CSP s tým, že podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie.

5. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie podľa ust. §

421 ods. 1 písm. a/ a písm. b/ CSP, navrhujúc rozsudok odvolacieho súdu zmeniť a žalobu zamietnuť,
prípadne rozsudky obidvoch súdov, teda súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.6.DovolateľKrajskémusúduvŽilineakoajOkresnémusúduMartinvytýkalnesprávneprávneposúdenie
doručenia výpovede žalovaného z 13. februára 2015 poverenými zástupcami žalovaného (B. H. a B. M.)
konateľovi žalobcu (Y.. M. I.) dňa 16. decembra 2015 v I. C. D. ako aj doručenia výpovede žalovaného

doručenej poštou dňa 26. februára 2015, keď dospeli k záveru, že výpoveď žalovaného z 13. februára
2015, ktorou žalovaný vypovedal zmluvu o nájme nebytových priestorov z 24. apríla 2012, nebola
doručená žalobcovi v uvedené dni, teda 16. februára 2015 a ani 26. februára 2015, ale že bola doručená
až dňa 2. marca 2015. V súvislosti s doručením výpovede žalovaného z 13. februára 2015, dňa 16.
februára2015uviedol,žezpoznámkynapodpísanejvýpovedižalovanéhoz13.februára2015napísanej

zástupcom žalovaného B. M. a podpísanej obidvomi poverenými zástupcami žalovaného (M. a H.) ako
aj z ich svedeckých výpovedí je zrejmé, že žalobca resp. konateľ výpoveď žalovaného z 13. februára
2015 prevzal, prečítal si ju hneď po prevzatí, teda poznal jej obsah a že táto výpoveď žalovaného musí
byť preto považovaná za doručenú. Vyslovil názor, že na veci nič nemení konanie konateľa žalobcu,
ktorý zásielku po prevzatí vrátil aby mu ju poslali poštou, s tým, že prevzatie nepodpíše, hoci ju mal v
moci a mohol si ju prečítať. Pokiaľ žalobca alebo súd poukazoval na rozpory vo výpovediach svedkov

H. a M. v súvislosti s doručovaním výpovede osobne dňa 16. februára 2015, tieto označil žalovaný
za nepodstatné, týkajúce sa nepodstatných detailov, vyplývajúce zrejme z toho, že konateľovi žalobcu
doručovali aj iné zásielky. Prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP odôvodnil tým, že
podľa vedomosti žalovaného neexistuje rozhodnutie dovolacieho súdu, ktoré by riešilo právnu otázku
momentu skutočného doručenia výpovede prenajímateľovi, ktorý ju skutočne prevzal, nepotvrdil však

jej prevzatie, aj si ju prečítal ale pre nesúhlas s obsahom ju vrátil nájomcovi a konateľ prenajímateľa
odmietol potvrdiť resp. zabezpečiť potvrdenie o jej prevzatí. Poukázal na prax súdov, ktoré považujú
písomný právny úkon za doručený ak sa dostal do dispozície druhej strany bez ohľadu na to, či si ho
táto druhá strana aj prevzala a vyslovil záver, že obidva súdy sa od tejto ustálenej rozhodovacej praxe
odklonili (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP). Ďalej súdom vytýkal, že z odôvodnenia rozhodnutí nevyplýva

dôvod, pre ktorý súdy nepovažovali výpoveď za doručenú dňom 26. februárom 2015, kedy bola zásielka
doručená na jeho korešpondenčnú adresu v I. C. D., pričom doručenka, podpísaná osobou poverenou
žalobcom, je založená v spise. Poukázal na to, že žalobca nepreukázal, že by dňa 26. februára 2015
od žalovaného dostal poštou doporučene inú písomnosť, len tvrdil, že výpoveď žalovaného dostal až
2. marca 2015. Poukázal na prax súdov, ktoré považujú údaje uvedené v doručenke za pravdivé, ak

nie je dokázaný opak. Dovolateľ ďalej za nesprávne označil právne posúdenie protiprávneho konania
žalobcu od 26. januára 2015, ako aj existencie druhého žalovaným uvedeného výpovedného dôvodu
a to protiprávneho zadržiavania hnuteľných vecí v rozpore s ustanovením § 151s ods. 1 Občianskeho
zákonníka v dôsledku protiprávneho uplatnenia zádržného práva k veciam žalovaného, nachádzajúcich
sa v nebytových priestoroch daných do nájmu na základe zmluvy o nájme nebytových priestorov.

Posúdenie protiprávneho konania označil za podstatné v súvislosti s existenciou výpovedného dôvodu
podľa bodu 6.9 článku VI zmluvy o nájme nebytových priestorov a dĺžkou výpovednej lehoty. Za
nesprávny označil záver súdov, že neoprávnené zadržanie veci žalobcom nesúvisí s porušením resp.
s hrubým porušením jeho zmluvných povinností podľa § 5 ods. 1 zák. č. 116/90 Zb. ani s porušením
jeho zmluvných povinností uvedených v bode 6.9 čl. VI zmluvy o nájme nebytových priestorov. Vyslovil

názor, že aj keby boli dôvody pre zadržanie veci žalovaného uvedené v oznámení žalobcu z 5. februára
2015 pravdivé a opodstatnené (čo neboli, ide o subjektívne hodnotenie žalobcu), neboli a nie sú to v
žiadnom prípade dôvody, na základe ktorých mohol v zmysle ust. § 151s Obč. zák. uplatniť žalobca
voči žalovanému zádržné právo k hnuteľným veciam žalovaného a tretej osobe, ktorá bola zmluvným
partnerom žalovaného (I.M.S. International Mechanical Solution, s. r. o.). Vyslovil nesúhlas s právnym

záverom súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu, že protiprávne zadržanie majetku žalovaného nie
je oprávneným výpovedným dôvodom s ohľadom na znenie bodu 6.9 čl. VI zmluvy o nájme nebytových
priestorov.

7. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP ďalej uviedol, že v rozhodovacej praxi

dovolaciehosúdunebolavyriešenáprávnaotázka,čidošlokporušeniuzmluvnýchpodmienokvprípade,
keď prenajímateľ protiprávne zadržal majetok nájomcu a tretej osoby, ktorý nájomca potreboval pre
výkon podnikateľskej činnosti a nevydal ho a v zmluve sa pritom prenajímateľ zaviazal, že je povinný
zabezpečiť nájomcovi nerušený výkon práv spojený s užívaním prenajatých nebytových priestorov a
teda či je výpoveď (daná z takéhoto dôvodu) oprávnená a platná.

8. Vo vyjadrení k dovolaniu žalobca navrhol dovolanie odmietnuť. Konštatoval, že podľa jeho názoru
posúdenie doručenia výpovede nemalo v žiadnom prípade za následok nesprávne rozhodnutie o tom,
že výpoveď žalovaného z 13. februára 2015 je neplatná. Predmetom sporu, podľa navrhovaného petitužalobného návrhu, nebol spor o určenie ukončenia nájomného vzťahu, ale o neplatnosť dania výpovede,
v rozsahu vymedzených výpovedných dôvodov uvedených žalovaným. Zdôraznil, že žalovaný neuniesol
dôkazné bremeno, že uzatvoril so žalobcom dodatok č. 7, predmetom ktorého mal byť prenájom

karosárne a preto nemohlo dôjsť zo strany žalobcu k porušeniu jeho povinnosti, ktorá je vytýkaná
žalovanýmvovýpovedizodňa13.februára2015,nakoľkožalobcanemalzmluvnúpovinnosťzabezpečiť
žalovanému výkon práv spojených s užívaním priestorov karosárne, ktorá nebola predmetom nájomnej
zmluvy. Uviedol, že v súdnom konaní, po vykonanom dokazovaní bolo ustálené, že žalobca umožnil
nerušený výkon práv spojených s užívaním všetkých priestorov, ktoré boli predmetom nájmu a ku ktorým

bol uzavretý riadny zmluvný vzťah. Za správny označil záver súdu prvej inštancie, že zadržiavaním
hnuteľných vecí v priestoroch, ktoré neboli predmetom nájmu, žalobca neporušil svoju povinnosť
zabezpečiť nájomcovi nerušený výkon práv spojených s užívaním prenajatých priestorov. Záverom
uviedol, že ak žalovaný tvrdí, že zadržanie hnuteľných vecí v karosárni, ktorá nebola predmetom nájmu,
malo za následok zamedzenie jeho podnikateľskej činnosti a vznikla mu škoda, tak mal súdu predložiť
dôkazy, že sa jedná o jeho majetok nachádzajúci sa v karosárni alebo, že mu tento majetok bol zverený,

žalovaný však na jeho tvrdenia nepredložil žiadny relevantných dôkaz.

9. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací v zmysle § 35 CSP (ďalej aj „dovolací súd“ alebo
„NS SR“) po zistení, že dovolanie podala strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP), zastúpená v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania

(§ 443 CSP) skúmal najskôr to, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto
mimoriadnym opravným prostriedkom.

10. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie
odvolacieho súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho

prípustnosti v Civilnom sporovom poriadku.

11. Podľa ustanovenia § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to
zákon pripúšťa. Z citovaného rozhodnutia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza,
že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie

nemožno úspešne napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Otázka posúdenia, či sú
alebo nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.

12. Podľa ustanovenia § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ktorým sa potvrdilo, alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu
záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola
vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

13. Podľa ustanovenia § 432 ods. 1 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým,
že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
14. Podľa ustanovenia § 432 ods. 2 CSP, dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

15. Podľa ustanovenia § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

16. Podľa ustanovenia § 440 CSP, dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný.

17. Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľ založil prípustnosť svojho dovolania na ustanovení
§ 421 ods. 1 písm. a) a písm. b) CSP.

18. Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť
dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie
prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a
náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnejotázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (§ 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom
dôsledku vedú k jeho odmietnutiu, je procesnou povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho

vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom právnu otázku zásadného
právneho významu, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň pri riešení
ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, resp. ktorá ešte
v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola riešená. V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací
súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím

dôvodom. Ak v dovolaní absentuje uvedené vymedzenie, súd nevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu
k doplneniu dovolania (uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo/206/2016 z 26.09.2017, uznesenie NS SR sp.
zn. 3Cdo/52/2017 z 8.06.2017).

19. Ak dovolací súd má riešiť právnu otázku, ktorou sa dovolací súd ešte nezaoberal (§ 421
ods. 1 písm. b/ CSP), tak v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení je povinnosťou dovolateľa

ako procesnej strany a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil
odvolací súd a b/ uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená (viď uznesenie NS SR sp. zn.
3Cdo/146/2017 z 22.02.2018). Pokiaľ dovolateľ namieta aj nesprávne právne posúdenie právnej otázky,
pri riešení ktorej sa odvolací súd odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421
ods. 1 písm. a/ CSP), je povinný zároveň špecifikovať ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu,

od ktorej sa mal odvolací súd pri svojom rozhodovaní odkloniť. Právna otázka takto dovolateľom v
dovolaní nenastolená a nekonkretizovaná, nemá relevanciu z hľadiska prípustnosti dovolania podľa
ust. § 421 ods. 1 písm. a/ alebo písm. b/ CSP. Z dovolania vyplýva, že žalovaný vytýka odvolaciemu
súdu viacero nesprávností, sčasti namieta, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je podložené náležitým
zistením skutkových okolností významných pre správne právne posúdenie veci, kritizuje správnosť jeho

právnych úvah, náhľadov a záverov, ako aj neopodstatnenosť niektorých jeho konštatovaní. Posúdenie,
či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych
skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery prichádza do úvahy až vtedy, ak je dovolanie
procesne prípustné (viď R 54/2012 a rozhodnutia NS SR sp. zn. 1Cdo/62/2010, sp. zn. 2Cdo/97/2010,
sp. zn. 4Cdo/68/2011, sp. zn. 7Cdo/17/2013). Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť

zároveň riešená odvolacím súdom, pričom odvolací súd na jej riešení musel založiť svoje rozhodnutie a
musí ísť o otázku zásadného právneho významu. Prípustnosť dovolania nastáva vtedy, ak dovolací súd
sám dospeje k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu, resp. ním riešená právna otázka po právnej
stránke zásadný význam skutočne má. V tomto smere nie je relevantný subjektívny názor dovolateľa.
Nesprávne právne posúdenie môže byť teda dovolacím dôvodom len vtedy, ak bolo rozhodujúce pre

výrok napadnutého rozhodnutia.

20. Žalovaný podľa názoru dovolacieho súdu síce právne otázky náležite konkretizoval, avšak z
obsahu dovolaním napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odvolací súd nezaložil svoje rozhodnutie
na žalovaným nastolených otázkach. Odvolací súd sa otázkou, či možno za doručenú druhej strane

považovať písomnosť, ak ju adresát skutočne prevzal, prečítal ju ale odmietol potvrdiť jej prevzatie
a pre nesúhlas s jej obsahom ju vrátil odosielateľovi, vôbec nezaoberal. Uvedená právna otázka
súvisela s doručovaním výpovede žalovaného zo dňa 13. februára 2015 žalobcovi dňa 16. februára
2015. Dovolaním napadnutý rozsudok a ani rozsudok súdu prvej inštancie, s odôvodnením ktorého sa
odvolací súd stotožnil, žalovaným nastolenú právnu otázku vôbec neriešil, keď obidva súdy, na základe

vykonaného dokazovania, najmä rozporných tvrdení svedkov H. a M., ktorí mali predmetnú výpoveď
doručovať, dospeli k záveru, že nebolo preukázané, že by výpoveď bola v tento deň vôbec doručovaná.
Konaním bolo nepochybne preukázané, že výpoveď žalovaného zmluvy o nájme nebytových priestorov
doručená bola a podľa názoru dovolacieho súdu, vzhľadom na žalobný návrh, posúdenie doručenia
výpovede by nemalo za následok nesprávne rozhodnutie o tom, že výpoveď žalovaného z 13. februára

2015 je neplatná. So zreteľom na uvedené nedošlo ani k žalovaným tvrdenému odklonu odvolacieho
súdu od ustálenej rozhodovacej praxe pri posudzovaní otázky, kedy sa písomný právny úkon považuje
za doručený, aj keď sa druhá strana o ňom nedozvedela § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.

21. Dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd nezaložil napadnuté rozhodnutie ani na druhej

žalovaným vymedzenej právnej otázke. Žalovaným formulovaná právna otázka sa týkala porušenia
povinnosti zabezpečiť nájomcovi nerušený výkon práv spojených s užívaním prenajatých nebytových
priestorov. Odvolací súd ako aj súd prvej inštancie síce konštatovali, že hnuteľné veci zadržané
boli, ale v priestoroch, ktoré neboli predmetom účastníkmi uzatvorenej zmluvy o nájme nebytovýchpriestorov. Súdy preto vyslovili názor, že aj keby predpoklady pre zadržanie vecí v zmysle § 151s
Občianskeho zákonníka naplnené neboli, nemohol žalobca porušiť povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o
nájmenebytovýchpriestorov,keďžepriestory,vktorýchbolivecizadržané,nebolipredmetomúčastníkmi

dňa 24. apríla 2012 uzatvorenej zmluvy o nájme nebytových priestorov. Žalobca nemal zmluvnú
povinnosť zabezpečiť žalovanému výkon práv spojených s užívaním priestorov, ktoré sú označené ako
karosáreň. Vyriešenie dovolateľom vymedzenej otázky teda neviedlo k záverom uvedených v rozhodnutí
odvolacieho súdu.

22. Dovolací súd záverom uzaviera, že prípustnosť dovolania žalovaného podľa ustanovenia § 421 ods.
10 písm. a/ a b/ CSP nie je procesne daná, v dôsledku čoho rozhodol tak, že dovolanie žalovaného
podľa ustanovenia § 447 písm. f/ CSP odmietol.

23. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 druhá veta CSP).

24. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.