Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. marec 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/109/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7106226069
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 03. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Bodnárová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7106226069.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Bodnárovej a členov

senátu JUDr. Táne Veščičikovej a JUDr. Dany Popovičovej v spore žalobkyne: V. R., K.. X.XX.XXXX, I.
O. B. S., W. XX, právne zastúpenej: Mgr. Martin Saloka, advokát so sídlom v Košiciach, Zvonárska 8,
proti žalovanému 1. Y. W., K.. XX.X.XXXX, I. O. S. - R., Č. Č.. XX, a žalovanému 2. Allianz - Slovenská
poisťovňa, a.s. so sídlom v Bratislave, Dostojevského rad 4, IČO: 00 151 700, v konaní o náhradu škody
vo výške 8.031,87 eur, o odvolaní žalobkyne a žalovaného v 2. rade proti rozsudku Okresného súdu
Košice I č.k. 17C/170/2006-351 z 20. 07. 2017

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby a vo výroku o náhrade trov konania vo vzťahu

žalobkyne a žalovaných v 1. a 2. rade.

M e n í rozsudok vo výroku o trovách štátu tak, že štátu nepriznáva nárok na náhradu trov.

Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom konanie v časti o
zaplatenieistiny132,78eurzastavil.Žalobuzamietol.Stranámnepriznal nároknanáhradutrovkonania.
Štátu priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči žalovanému 1. a 2. spoločne a

nerozdielne.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia sumy 8.031,87 eur (250.000 Sk)
titulom náhrady škody za sťaženie spoločenského uplatnenia z dôvodu poškodenia zdravia utrpeného
pri dopravnej nehode zo dňa 11. 09. 2003.

3. Vychádzal zo zistenia, že žalovaný v 1. rade dňa 11. 09. 2003 viedol osobné motorové vozidlo zn.

Š. E. A.: S.-XXX U. od obce G. S. T. W. D. B. S., kde pri predchádzaní prešiel so svojím vozidlom do
protismeru a čelne sa zrazil s oproti idúcim osobným motorovým vozidlom zn. Z. D.-B., A.: S.-XXX U.,
ktoré viedla žalobkyňa, ktorá pri tejto nehode utrpela ťažký úraz, a to zlomeninu tela ľavej stehnovej kosti
s posunom úlomkov, zlomeninu hrudnej kosti s posunom úlomkov a podvrtnutie krčnej chrbtice, ktoré
zranenia si vyžadovali predpokladanú dobu liečenia s práceneschopnosťou 6 mesiacov. Za uvedený
skutok bol rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 8Tdop 37/2003 z 20. 05. 2004 uznaný vinným
spáchania trestného činu ublíženia na zdraví, za čo mu bol uložený trest. Z obsahu spisu sp. zn. 8Tdop

37/2003 zistil, že po začatí trestného stíhania voči žalovanému v 1. rade ako k obvinenému za trestný čin
ublíženia na zdraví dňa 18. 09. 2003 (č.l. 46 vyšetrovacieho spisu) žalobkyňa vypovedala ako svedok
- poškodený a po poučení podľa § 43 ods. 1, 2 Tr. por. prehlásila, že sa nepripája k trestnému stíhaniu
obvineného vodiča a nežiada náhradu škody, taktiež nežiada, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložiltakúto povinnosť obžalovanému. Zároveň uviedla, že v čase nehody nebola pripútaná, nakoľko počas
jazdymuselaotočenímhlavykontrolovaťsprávaniesapočasjazdyjejdcéry,ktorámalavtomčase2roky
a bola pripútaná v bezpečnostnej detskej sedačke na pravom zadnom sedadle vozidla. Zo zápisnice o

hlavnom pojednávaní zo dňa 20. 05. 2004 vyplynulo, že poškodená - žalobkyňa po poučení podľa § 100,
§ 101 Tr. por. uviedla, že ako poškodená v trestnom konaní si uplatňuje nárok na náhradu škody, ktorá
jej bola spôsobená pri dopravnej nehode s tým, že výšku škody doposiaľ nemá vyčíslenú. Ďalej zhodne
vypovedala ako v prípravnom konaní a dodala niektoré skutočnosti o nehode. Na tomto pojednávaní bol
vyhlásený aj rozsudok. Z dôvodu podania odvolania zo strany okresnej prokuratúry čo do výšky trestu,

Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 6To/178/2004 z 25. 10. 2004 zrušil napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie vo výroku o treste a uložil žalovanému v 1. rade vyšší trest. Z lekárskeho posudku o
bolestnom a o sťažení spoločenského uplatnenia z bodu A tohto posudku hodnotenie bolestného (čl.
38), ktorý súdu predložil žalovaný 2 v rámci tohto konania, súd zistil, že začiatok liečenia poškodenej
žalobkyne bol dňa 11. 09. 2003, pričom ukončenie liečenia bolo stanovené na deň 22. 10. 2004. Z toho
v ústavnej zdravotnej starostlivosti bola žalobkyňa od 11. 09. 2003 do 24. 09. 2003, a od 11.10. do 14.

10. 2004. Hodnotenie bolestného bolo stanovené na celkový počet bodov 427,50, a to za zranenia:
zlomenina ľavej stehnovej kosti - položka 189d -180 bodmi, zlomenina hrudnej kosti - položka 80b -
33,75 bodmi, a poúrazové krvácanie do hrudníka - položka 86e - 33,75 bodmi, pričom základný počet
bodov bol 247,5 bol zvýšený podľa ods. 6 písm. a) pre bolestivý spôsob liečby u položky 189d - 180
bodmi, t. j. celkovo na 427,5 bodov. Pričom toto bolestné bolo takto zvýšené na základe doplnenia

MUDr. Miloslava Molčányho, CSc. dňa 14. 02. 2005. Z posudku o bolestnom a o sťažení spoločenského
uplatnenia vystaveného dňa 14. 02. 2005 MUDr. Miloslavom Klímom ( č.l. 39) súd zistil, že poškodená
žalobkyňa nastúpila na liečenie dňa 11. 09. 2003 a 11. 10. 2004, pričom liečenie bolo ukončené dňa
24. 09. 2003 resp. 14. 10. 2004. V tomto posudku sa uvádza odškodnenie za bolesť, za hlbokú ranu
chirurgicky ošetrenú podľa položky 162 - 15 bodov. Z hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia

zo dňa 22. 10. 2004 ( č.l. 40) vyplýva, že žalobkyni bolo priznané za obmedzenie pohyblivosti ľavého
bedrového kĺbu podľa položky 391e - 200 bodov, za skrátenie ľavej dolnej končatiny do 4 cm podľa
položky 387 - 25 bodov a za duševné poruchy po ťažkom poranení podľa položky 252 - 100 bodov,
celkovo 325 bodov. Na základe týchto posudkov o bolestnom a o sťažení spoločenského uplatnenia
vyplatil žalovaný 2. ako poisťovateľ žalovaného 1. náhradu škody žalobkyni, ktorú utrpela pri dopravnej

nehode, ktorú spôsobil žalovaný 1. sumu 15.000,- Sk, t. j. 497,91 eur, a to dňa 20. 05. 2005 za sťaženie
spoločenského uplatnenia (250 bodov á 60 = 150.000,- Sk - správne 15.000 Sk, poznámka odvolacieho
súdu), a dňa 3.6.2005 bola žalobkyni poukázaná suma 26.550,- Sk, t. j. 881,30 eur za bolestné celkovo
ohodnotené na 442,5 bodov á 60,- Sk. Žalobkyňa teda nebola odškodnená za duševné poruchy po
ťažkom poranení, ktoré boli v hodnotení sťaženia spoločenského uplatnenia ohodnotené na počet bodov

100 podľa položky.

4. Písomnými podaniami zo dňa 26. 06. 2013. resp. 03. 03. 2014 žalovaní v 1. a 2. rade vzniesli
námietku premlčania nároku žalobkyne. Prihliadajúc na prednes žalobkyne na pojednávaní dňa 25. 05.
2017, v ktorom upresnila, že podanie zo dňa 08. 07. 2015 je návrhom na pripustenie zmeny žalobného

návrhu na zaplatenie odškodného z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 89.623,58 eur
poukazujúc na odborné vyjadrenie MUDr. Róberta Čellára, PhD. z ktorého vyplýva postupné zhoršenie
jej zdravotného stavu, súd prvej inštancie nepripustil zmenu žaloby v znení podania žalobkyne z 08. 07.
2015 uznesením, vyhláseným na pojednávaní dňa 20. 07. 2017.

5. Po právnom posúdení veci podľa § 44, § 449 ods.. 1, § 450, § 100 ods. 1, § 106 OZ, vychádzajúc
z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť. Vzhľadom na vznesenú
námietku premlčania zo strany žalovaných v 1. a 2. rade v prvom rade sa zaoberal (ne)dôvodnosťou
tejto námietky. Mal za preukázané, že k dopravnej nehode došlo dňa 11. 09. 2003, toho istého dňa bolo
voči žalovanému v 1. rade začaté trestné stíhanie pre trestný čin ublíženia, toho istého dňa žalobkyňa

v rámci trestného konania vypovedala a prehlásila, že sa nepripája k trestnému stíhaniu obvineného,
nežiada náhradu škody. Na hlavnom pojednávaní dňa 20. 05. 2004 si uplatnila nárok na náhradu škody
s tým, že výšku škody doposiaľ nemá vyčíslenú. Dňa 20. 05. 2004 bol vyhlásený rozsudok, ktorým bol
žalovaný v 1. rade uznaný vinným z trestného činu ublíženia na zdraví. V dôsledku podaného odvolania
bol preskúmavaný iba rozsudok vo výroku o treste, v tejto časti bol rozsudok odvolacím súdom zmenený

rozsudkom zo dňa 25. 10. 2004, ktorý týmto dňom aj nadobudol právoplatnosť. mal za to, že pokiaľ ide
o výrok o vine, tento nadobudol právoplatnosť skôr, a to dňa 29. 05. 2004, keďže proti výroku o vine
nebolo podané odvolanie. Uzavrel, že najneskôr týmto dňom žalobkyňa mohla argumentovať, že sa
dozvedela o vinníkovi dopravnej nehody. Z tohto dôvodu neprihliadal na žalobkyňou uvádzané tvrdenie,že premlčacia doba začala plynúť až dňom, kedy rozsudok Krajského súdu v Košiciach nadobudol
právoplatnosť, t.j. dňa 25. 10. 2004. Pokiaľ ide o výšku škody mal preukázané z lekárskeho posudku
o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia, že liečenie žalobkyne bolo ukončené dňa 22. 10.

2004. Teda rozsah zranení žalobkyne už bol v tom čase známy za irelevantnú považoval skutočnosť,
že žalobkyňa si nechala vystaviť posudok o bolestnom až dňa 14. 02. 2005. Uzavrel, že k stabilizácii
zdravotného stavu žalobkyne došlo dňa 22. 10. 2004. Vychádzajúc zo záveru vyplývajúceho z rozsudku
NS SR sp. zn. 1Cdo 43/2010 z 29. 02. 2012, z rozhodnutia R 38/75, R 29/1985, uznesenia NS ČR
sp. zn. 25Cdo 3300/2010 z 27. 04. 2011 a Rc 31/74, uzavrel, že žalobkyňa si v rámci trestného

konania neuplatnila riadne škodu, keďže na hlavnom pojednávaní dňa 20. 05. 2004 iba konštatovala,
že si uplatňuje škodu bez uvedenia výšky. Navyše nebolo zrejmé, či si uplatnila nárok na náhradu
škody na zdraví, prípadne inú škodu, neuviedla ani len predpokladanú výšku, či rozsah tejto škody.
Z uvedeného dôvodu nemohla žalobkyni spočívať premlčacia doba počas trestného konania. Pokiaľ
žalobkyňa žiadala náhradu škody za psychické poruchy, konštatoval, že tieto boli známe aj 22. 10. 2004,
od tohto dňa si preto mohla uplatniť riadne škodu za tieto psychické poruchy, pričom tak urobila až dňa

24. 10. 2006 podaním predmetnej žaloby, teda po uplynutí premlčacej doby. Vo vzťahu k odškodneniu
za neurologické poruchy uzavrel, že znaleckým dokazovaním vznik týchto porúch preukázaný nebol.
Uzavrel, že žalobkyňa si mohla svoj nárok uplatniť najneskôr dňa 22. 10. 2006, žalobu podala 24.
10. 2006, preto prihliadal na žalovanými v 1. a 2. rade vznesenú námietku premlčania a dospel k
jednoznačnému záveru, že žalobu podala až po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty, preto

nemohol žalobe vyhovieť.

6. Nevyhovel návrhu na doplnenie, resp. vykonanie ďalšieho znaleckého dokazovania za účelom
posúdenia zdravotného stavu z hľadiska ortopedického poukazujúc na to, že ide o nárok uplatnený
zmenou žaloby, ktorá uznesením nebola pripustená.

7. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 256 ods. 2 a § 257 C.s.p. Žalobkyňa v konaní
nebola úspešná, avšak dospel k záveru, že v danom prípade sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa,
pre ktoré nepriznal stranám náhradu trov konania prihliadajúc na skutočnosť, že ide o náhradu škody
spôsobenej žalobkyni v dôsledku dopravnej nehody zapríčinenej žalovaným v 1. rade, ktorý bol za túto

dopravnú nehodu aj právoplatne odsúdený a bol mu uložený trest. Dôvody hodné osobitného zreteľa
videl teda najmä v povahe sporu, ako aj v tom, že žalovaní vzniesli námietku premlčania až po uplynutí
7 rokov od podania žaloby a v prípade, keby námietka premlčania bola vznesená pred úkonmi, ktorými
bol skúmaný výlučne zdravotný stav žalobkyne, nedošlo by k navyšovaniu trov konania.

8. O trovách štátu rozhodol s poukazom na ust. § 256 ods. 2 s prihliadnutím na čl. 4 ods. 1, 2 C.s.p.
Konštatoval, že i keď v danom prípade znalecké dokazovanie v súvislosti s ktorým vznikli trovy štátu
bolo nariadené na základe návrhu žalobkyne, ktorá bola v konaní neúspešná, mal za to, že tieto trovy
konania by neboli vznikli, ak by žalovaní uplatnili námietku premlčania celého nároku skôr, než došlo k
nariadeniu znaleckého dokazovania. Z uvedeného dôvodu štátu priznal náhradu týchto trov v rozsahu

100 % voči žalovaným v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne s tým, že o výške trov bude rozhodnuté
samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

9. Konanie v časti o zaplatenie istiny 132,78 eur zastavil, keďže žalobkyňa v tejto časti zobrala žalobu
späť.

10. Rozsudok napadli včas podaným odvolaním žalobkyňa a žalovaný v 2. rade. Žalobkyňa napadla
rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby a s ním súvisiaci výrok o trovách konania z dôvodu podľa
§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. Žiadala napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietala nesprávne právne posúdenie vznesenej námietky

premlčania žalovanými v 1. a 2. rade. Uviedla, že na pojednávaní 20. 07. 2007 špecifikovala nárok
v časti 8.066,12 eur (243.000 Sk - 450b x 60 Sk x 9 - násobné mimoriadne zvýšenie v zmysle § 7
ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb.). Tento nárok považuje za dôvodný opierajúci sa o odborné vyjadrenie
znalca MUDr. Čellára č. 22/2015. Podľa nej nárok na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského
uplatnenia nie je možné premlčať, pretože vzniká až na základe rozhodnutia súdu, ktoré je vo

vzťahu k existencii dôvodov na vznik nároku konštitutívnym výrokom o existencii prípadu hodného
osobitného zreteľa v čase rozhodovania súdu. Namietala správnosť záveru súdu, pokiaľ deň 22.
10. 2004 považoval za rozhodný deň pre ustálenie zdravotného stavu. Od tohto obdobia došlo v
príčinnej súvislosti s úrazom k neustálemu zhoršovaniu jej zdravotného stavu v oblasti ortopedickej,čo bolo objektivizované odborným vyjadrením MUDr. Čellára. Opakovane uvádzala, že k otázke
takto koncipovaného nároku na tzv. mimoriadne zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského
uplatnenia ani neexistuje subjektívne právo poškodeného na primerané zvýšenie uvedeného nároku,

preto ani nemôže dôjsť k premlčaniu uvedeného nároku. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23Co/261/2011 z 30. 04. 2012. Podľa nej súd opomenul a absolútne
sa nevysporiadal so základným predpokladom pre priznanie mimoriadneho zvýšenia náhrady za
sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorým je zistenie prípadu hodného osobitného zreteľa. Súd teda
nerozlišoval medzi nárokom na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia

a tzv. základným nárokom na odškodnenie, ktorý už bol priznaný. Mimoriadne zvýšenie odškodnenia
za sťaženie spoločenského uplatnenia vzhľadom na výnimočný charakter jej prípadu, najmä za jej
útrapy a zhoršenie zdravotného stavu v oblasti ortopédie a tým sťaženie jej spoločenského uplatnenia
v živote i spoločnosti je spravodlivým finančným zadosťučinením. Zdôrazňovala, že základný nárok
na odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia a právo na úhradu zvýšeného odškodného a
mimoriadne zvýšenie odškodnenia sú separátne oddelené plnenia, ktoré sú samostatne uplatniteľné

v rámci civilného sporového konania. Podľa jej mienky začiatok plynutia premlčacej doby je vo vzťahu
k základnému právu na odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj vo vzťahu k právu
na dvojnásobné zvýšenie odškodnenia podľa § 6 ods. 2 vyhl. č. 32/1965 Zb. viazaný alebo lepšie
povedané sa odvíja až od poznatkov súdu zo znaleckého posudku (22. 10. 2004), kým pri spravodlivom
finančnomzadosťučinenísaodvíjavýhradneodkonštitutívneho rozhodnutiasúdunazákladepoznatkov

z vykonaného dokazovania preukazujúce dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle § 7 ods. 3 vyhl.
a objektivizovanom dôkazom odborným vyjadrením MUDr. Čellára. Za nesprávny považovala názor
súdu, podľa ktorého aj právo na uplatnenie nároku na zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského
uplatnenia podľa § 7 ods. 3 cit. vyhl. na súde vzniká okamihom, keď sa poškodený dozvedel o škode
a o tom, kto za škodu zodpovedá a ak uvedené právo nevykoná, uplynutím času sa premlčí. Súd prvej

inštancie mal podľa nej v prvom rade skúmať, zistiť a konštitutívne rozhodnúť o otázke, či následky
dopravnej nehody a poškodenie jej zdravia u nej predstavujú prípad hodný osobitného zreteľa a v
prípade, ak by dospel k pozitívnemu záveru o tejto otázke, mal zaviazať žalovaných na náhradu
mimoriadneho odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia. V tejto súvislosti poukazovala na
rozsudok NS SR sp. zn. 6Cdo/146/2011 z 03. 10. 2011 časť odôvodnenia, z ktorého citovala. Opakovane

zdôrazňovala, že uplatňuje si nárok podľa § 7 ods. 3 cit. vyhl., t.j. posúdenia právnej otázky, o ktorej
je oprávnený rozhodnúť len všeobecný súd, pričom jeho rozhodnutie je konštitutívnym aktom aplikácie
práva, ktorý konštituuje novú právnu situáciu a pôsobí ex nunc. Z uvedeného podľa nej vyplýva jediný
správny záver a síce, že do okamihu pozitívneho rozhodnutia súdu o uplatnenom nároku neexistuje jej
subjektívne právo na zaplatenie zvýšenej náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, a preto pred

rozhodnutím súdu o tomto nároku nemôže dôjsť ani k jeho premlčaniu, teda v danom prípade nedošlo k
premlčaniu nároku. K otázke plynutia premlčacej doby poukázala na uznesenie NS SR sp. zn. 2MCdo
24/2012 z 31. 10. 2013.

11. Žalovaný v 2. rade napadol rozsudok vo výroku, ktorým bol priznaný štátu nárok na náhradu

trov konania v rozsahu 100 % voči nemu a žalovanému v 1. rade z dôvodu podľa § 365 ods. 1
písm. h) C.s.p. Domáhal sa zmeny rozhodnutia v napadnutom výroku tak, že štátu nebude priznaný
nárok na náhradu trov konania voči žalovaným v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne. Poukázal na
priebeh konania, resp. na postupnú špecifikáciu pôvodne žalobkyňou uplatneného nároku na zaplatenie
250.000 Sk, t.j. 8.298,50 eur, keď 29. 03. 2007 uviedla, že suma 250.000 Sk je za zlomeninu stehennej

kosti, za ktorú nebola odškodnená, následne 15. 05. 2007 uvádzala skutočnosť o následkoch vo
forme obmedzenia pohyblivosti, namietala, že neobdržala náhradu za utrpené duševné poruchy, v
tejto súvislosti navrhla vykonať znalecké dokazovanie, zároveň uviedla, že predloží znalecký posudok
z odboru psychológie, ktoré podanie mu bola doručené 24. 09. 2008, následne došlo k nariadeniu
znaleckého dokazovania napriek tomu, že na výzvu súdu oznámil, že nemá žiadne návrhy na doplnenie

dokazovania poukazujúc na dôkazné bremeno na strane žalobkyne. Po podaní znaleckého posudku
vzhľadom na postup žalobkyne o pakovane sa domáhal špecifikácie nároku žalobkyne a považoval za
potrebné pripojiť trestný spis sp. zn. 8Tdop 37/2003 v spojení s rozhodnutím KS Košice 6To/178/04.
Konštatoval, že až po pripojení trestného spisu mal možnosť sa s týmto oboznámiť, keďže nebol
účastníkom trestného konania a až takto mohol nadobudnúť vedomosť o tom, že žalobkyňa ako

poškodená po začatí trestného stíhania voči žalovanému v 1. rade dňa 11. 09. 2003 uviedla, že sa
nepripája k trestnému konaniu, nežiada náhradu škody a nežiada, aby súd v odsudzujúcom rozsudku
uložil takúto povinnosť obžalovanému, neučinila tak do skončenia vyšetrovania a ani neskôr v priebehu
trestného konania, preto premlčacia doba v priebehu trestného konania nespočívala. Až momentomnadobudnutiatejtovedomosti moholposúdiťvčasnosťuplatnenianárokovnanáhraduškodyanásledne
vzniesť námietku premlčania. Preto podľa neho nie je namieste záver konajúceho súdu, že mal vzniesť
námietku premlčania predtým, než bolo vo veci vykonané znalecké dokazovanie. Bol toho názoru, že

vznesenie námietky premlčania ako prostriedku procesnej obrany bolo z jeho strany uplatnené včas,
nakoľko sa jednalo o reakciu na postup žalobkyne v konaní a skutočnosti vyplývajúce z trestného
konania, o ktorých nevedel a ktoré vyšli najavo až po tom, čo bol k civilnému spisu pripojený trestný spis.
Preto jeho konanie nemožno považovať za procesné zavinenie konania, ktoré by inak neboli vznikli.
Trovy konania podľa neho zavinila žalobkyňa svojim postupom a účelovým lavírovaním v priebehu

konania pri nejednoznačnej špecifikácii svojho nároku a viacnásobným návrhom na vykonávanie
znaleckého dokazovania.

12. Žalovaný v 2. rade v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že prvoinštančný súd
nepochybil pri vyhodnotení všetkých skutočností rozhodujúcich pre posúdenie nároku žalobkyne, na
základe vykonaného dokazovania dospel ku správnym skutkovým zisteniam, vec správne právne

posúdil, preto dôvody odvolania nie sú dané. Rozhodnutie vo výroku, ktorým konanie v časti o zaplatenie
istiny 132,78 eur zastavil a žalobu zamietol navrhol potvrdiť ako vecne správny. Poukazujúc na dôvody,
ktorými žalobkyňa odôvodňovala žalobu (pri nehode dňa 11. 09. 2003 utrpela zranenia, ktoré si vyžiadali
liečbu a práceneschopnosť a to zlomeninu tela ľavej stehnovej kosti s posunom úlomkov, hrudnej
kosti, podvrtnutie krčnej chrbtice, že jej uhradil dňa 20. 05. 2005 sumu 15.000 Sk, dňa 03. 06. 2005

sumu 26.550 Sk a podaním z 15. 05. 2007 uviedla, že pri dopravnej nehode utrpela úraz, ktorého
následky znáša vo forme obmedzenia pohyblivosti, že neobdržala náhradu za utrpené duševné poruchy
po zranení, konštatoval, že správne postupoval súd prvej inštancie, keď nepripustil zmenu žaloby a
posúdil otázku premlčania nároku žalobkyne berúc do úvahy skutočnosť, že ako poškodená po začatí
trestného stíhania uviedla, že sa nepripája k trestnému konaniu, nežiada náhradu škody, nežiada,

aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil takúto povinnosť obžalovanému. Neučinila tak do skončenia
vyšetrovania, ani neskôr v priebehu trestného konania, ako to ukladá § 46 ods. 3 zák. č. 301/2005 Z.z.
Trestného poriadku. V dôsledku toho nespočívala premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu
škody, dňom 11. 09. 2003 sa žalobkyňa dozvedela o tom, kto za ňu zodpovedá, o výške škody titulom
sťaženia spoločenského uplatnenia sa dozvedela 22. 10. 2004, kedy jej bol vystavený posudok a nárok

na náhradu škody uplatnila 24. 10. 2006, teda po márnom uplynutí premlčacej lehoty v zmysle § 106
OZ, preto správne prvoinštančný súd posúdil nárok žalobkyne ako premlčaný.

13. Žalovaný v 1. rade v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne i žalovaného v 2. rade uviedol, že sa
stotožňujesodvolanímžalovanéhov2.rade,žiada,abyodvolacísúdzmenilvýrokrozsudkutak,žeštátu

nárok na náhradu trov konania voči žalovaným v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne neprizná. Poukázal
na to, že trovy konania neboli zapríčinené jeho konaním, ani konaním žalovaného v 2. rade, preto je
nespravodlivé požadovať ich náhradu od nich. Žalobkyňa podľa neho v okamihu podania žaloby neurčito
koncipovala petit žaloby, z ktorého dlhú dobu nebolo zrejmé, čoho sa vlastne domáha. Poukazovala
na to, že nebola odškodnená na všetkých položkách za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré jej

vzniklo, ďalej poukazovala na akési zhoršenie jej zdravotnému stavu, ku ktorému malo dôjsť v dôsledku
úrazu utrpeného pri dopravnej nehode, avšak sama nevedela zhoršenie zdravotného stavu preukázať.
Dokladala správy od rôznych odborníkov, ktorými však nebolo preukázané žiadne nové sťaženie
spoločenského uplatnenia, ani zhoršenie zdravotného stavu, ktoré by nebolo pôvodne odškodnené
ešte v roku 2004 a práve preto požadovala vykonať znalecké posudky. Zdôrazňoval, že v konaní bolo

preukázané, že žalovaná bola poisťovateľom, teda žalovaným v 2. rade, riadne odškodnená a žiadne
ďalšie sťaženie spoločenského uplatnenia jej nevzniklo. Vzniesol námietku premlčania až v okamihu,
keď z vyjadrení žalobkyne bolo zrejmé, akého nároku sa domáha a kedy sa ho začala domáhať.
Domnieval sa, že bolo namieste zamietnuť žalobu aj z dôvodu, že žalobkyňa nepreukázala žiadne
sťaženie spoločenského uplatnenia. K odvolaniu žalobkyne uviedol, že k odbornému vyjadreniu MUDr.

Čellára, na ktoré žalobkyňa poukazuje sa vyjadril prípisom z 23. 02. 2016. V tomto vyjadrení odôvodnil,
prečo je tento nárok premlčaný a nedôvodný, na tomto vyjadrení zotrváva a nárok žalobkyne považuje
jednak za premlčaný, ale aj nepreukázaný. Rozporoval nárok žalobkyne, ktorá sa snaží presvedčiť
súd o tom, že je potrebné samostatne uplatniť premlčaciu lehotu na základné odškodnenie sťaženia
spoločenského uplatnenia a mimoriadne odškodnenie spoločenského uplatnenia, nakoľko pri takomto

dvojitom počítaní premlčacej lehoty by inštitút premlčania nebolo možné nikdy aplikovať, čo je v rozpore
s § 106 OZ. Podľa neho od základného odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia sa odvíja
aj mimoriadne odškodnenie spoločenského uplatnenia, preto nemôže samostatne plynúť premlčacia
lehota pre základné odškodnenie a zvýšené odškodnenie. Navyše v konaní ani vykonanými znaleckýmiposudkami nebolo preukázané, že by u žalobkyni došlo k inému sťaženiu spoločenského uplatnenia
ako k tomu, za čo už bola odškodnená už v roku 2004. K tvrdeniu žalobkyne, podľa ktorého súd prvej
inštancie mal povinnosť skúmať, zistiť a konštitutívne rozhodnúť o otázke, či následky dopravnej nehody

a poškodenie zdravia u nej predstavujú prípad hodný osobitného zreteľa a v prípade, ak by dospel
k pozitívnemu záveru o tejto otázke, mal zaviazať svojím rozhodnutím jeho a žalovaného v 2. rade
na náhradu mimoriadneho odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia, uviedol, že súd všetky
tieto úkony, ako ich popísala aj napriek vznášanej námietke premlčania zrealizoval tým, že v konaní
nariadil na základe žiadosti žalobkyne dvakrát znalecké dokazovanie, pričom ani z jedného nevyplynulo

žiadne sťaženie spoločenského uplatnenia a už vôbec neboli preukázané žiadne dôvody pre zvýšenie
sťaženia spoločenského uplatnenia. Na základe uvedeného žiadal potvrdiť rozsudok vo výroku, ktorým
bola žaloba zamietnutá.

14. Žalovaný v 2. rade k stanovisku žalovaného v 1. rade uviedol, že sa s týmto v celom rozsahu
stotožňuje.

15. Žalobkyni bolo stanovisku žalovaných v 1. a 2. rade k jej odvolaniu, ako aj stanovisko žalovaného
v 2. rade k odvolaniu žalovaného v 2. rade doručené 24. 11. 2007. Stanovisko žalovaného v 1. rade k
odvolaniu žalobkyne a k odvolaniu žalovaného v 2. rade bolo doručené žalovanému v 2. rade 27. 11.
2017. Stanovisko žalovaného v 2. rade k odvolaniu žalobkyne bolo žalovanému v 1. rade doručené 24.

11. 2017.

16. Ďalšie vyjadrenia vo veci podané neboli.

17. Výrok rozsudku, ktorým konanie v časti o zaplatenie 132,78 eur bolo zastavené, nebol napadnutý

odvolaním, stal sa právoplatným, preto nemohol byť predmetom odvolacieho prieskumu.

18. Predmetom odvolacieho prieskumu bol výrok rozsudku, ktorým bola žaloba zamietnutá a výroky o
trovách konania a o trovách štátu (ďalej len rozsudok).

19. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalobkyne a žalovaného
v 2. rade ako podané včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné,
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v rozsahu vyplývajúcom
z ust. § 379 a § 380 C.s.p. a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie
žalobkyne nie je dôvodné, odvolanie žalovaného v 2. rade je dôvodné.

20. Rozsudok v napadnutom zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania vo vzťahu žalobkyne a
žalovaných v 1. a 2. rade je vecne správny, preto ho odvolací súd podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

21. Rozsudok vo výroku o náhrade trov štátu podľa § 388 C.s.p. zmenil, keďže neboli splnené podmienky

ani na potvrdenie ani na zrušenie rozsudku v tejto časti.

22. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 11. 03. 2020 o 09.35 hod. v poj.
miestnosti č. dv. 202/II.p., pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa
05. 03. 2020 na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods.

1, 3 C.s.p. za použitia § 378 ods. 1 a § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario.

23. Žalobkyňa namieta odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p., t.j. že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

24. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa
príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil

iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho
vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval.

25. Odvolací súd dospel k záveru, že v zamietavej časti tento odvolací dôvod nie je naplnený.26. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového
stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 ods.

1, 2 C.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu
vyvodil aj správny právny záver, pričom rozsudok náležite odôvodnil, preto odvolací súd rozsudok v
napadnutom zamietavom výroku ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

27. Správne a zákonné sú aj dôvody rozsudku v napadnutom zamietavom výroku, s ktorými sa odvolací

súd stotožňuje, na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo
také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Ani odvolacie námietky žalobkyne
nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku v napadnutom rozsahu, a nie sú spôsobilé privodiť zmenu
napadnutého rozsudku.

28. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalobkyne

odvolací súd uvádza:

29. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o uplynutí subjektívnej
dvojročnej premlčacej lehoty v súvislosti so žalobkyňou uplatneným nárokom žalobou podanou dňa 24.
10. 2006. V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že predmetom konania je iba žalobkyňou uplatnený nárok

žalobou podanou na súde prvej inštancie 24. 10. 2006. Predmetom konania, t.j. aj predmetom výroku o
zamietnutížalobynebolnárokžalobkyňouuplatnenýpodanímz08.07.2015,oktoromžalobkyňatvrdila,
že je rozšírením žalobného návrhu, keďže zmena žalobného návrhu uznesením súdu prvej inštancie
pripustená nebola.

30. Predmetom pôvodne podanej žaloby je teda nárok na náhradu škody v časti, v ktorej nebol uhradený
žalovaným v 2. rade (bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia).

31. Právo na náhradu škody sa premlčí za 2 roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom,
kto za ňu zodpovedá. Najneskoršie sa právo na náhradu premlčí za 3 roky, ak ide o škodu spôsobenú

úmyselne za 10 rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu
na zdraví (§ 106 ods. 1, 2 OZ).

32. Pri právach na náhradu škody je stanovená premlčacia doba subjektívna, ktorá plynie odo dňa,
keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá a objektívna premlčacia doba, ktorá

plynie odo dňa, keď došlo ku škodnej udalosti. Právo na náhradu škody na zdraví nie je obmedzené
objektívnou premlčacou lehotou, lebo tieto škody sa môžu prejaviť aj po niekoľkých rokoch. Preto sa
toto právo premlčuje po uplynutí subjektívnej doby. Pre začiatok subjektívnej premlčacej doby podľa
§ 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka je rozhodujúci deň, kedy sa poškodený dozvedel o škode a o
tom, kto za ňu zodpovedá. Vedomosť o škode znamená nielen vedomosť poškodeného o protiprávnom

úkone alebo o udalosti, ktorou bola škoda spôsobená, ale aj o tom, že mu vznikla ujma určitého druhu
a rozsahu, ktorú možno natoľko objektívne vyjadriť (vyčísliť v peniazoch), aby mohol poškodený svoj
nárok na náhradu škody uplatniť na súde.

33. Podľa § 9 ods. 1 vyhl. č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia,

posúdenie sa vykoná, len čo stav poškodeného možno považovať za ustálený.

34. Súdna prax v súvislosti s uplatňovaním nárokov z poškodenia na zdraví s poukazom na citované
zákonné ustanovenie uzavrela, že sťaženie spoločenského uplatnenia vzniká v dobe, keď je možné
zdravotný stav poškodeného po úraze, nemoci z povolania alebo inom poškodení zdravia, prípadne po

ich zhoršení považovať za ustálený a kedy možno posúdiť aký, prípadne, či vôbec má zmenný zdravotný
stav poškodeného preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre životné a spoločenské potreby alebo pre
plnenie jeho spoločenských úloh a pristúpiť k jeho bodovému ohodnoteniu. Až vtedy má totiž poškodený
k dispozícii skutkové okolnosti, z ktorých možno škodu zistiť. Posúdenie otázky, či je možné zdravotný
stav poškodeného považovať za ustálený z hľadiska nároku na náhradu za sťaženie spoločenského

uplatnenia závisí od odbornej otázky, teda od odborného stanoviska lekára.

35. Z vyššie uvedeného hľadiska za právne významné je potrebné považovať závery vyplývajúce z
posudku o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia, z obsahu ktorého je zrejmé, že liečeniezávažných úrazov, ktoré žalobkyňa utrpela ako priamy dôsledok dopravnej nehody si vyžiadalo celkové
liečenie od 11. 09. 2003 do 22. 10. 2004, kedy bolo liečenie ukončené. Tým, že došlo k ukončeniu
liečenia žalobkyne dňa 22. 10. 2004 možno jednoznačne konštatovať, že zdravotný stav žalobkyne bol

ustálený ukončením liečenia.

36. Za takéhoto stavu záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého začiatok plynutia premlčacej lehoty
ustanovil dňom 22. 10. 2004, odvolací súd považuje za vecne správny. Žalobkyňa totiž už tohto dňa
mala vedomosť o tom, kto škodu spôsobil a nadobudla vedomosť aj o výške škody. Preto jej týmto dňom

začala plynúť premlčacia lehota. Pokiaľ žalobu podala dňa 24. 10. 2006 (utorok), je zrejmé, že žalobu
podala po uplynutí zákonom stanovenej dvojročnej subjektívnej lehoty.

37. Za správny považuje odvolací súd aj záver súdu prvej inštancie, že v danom prípade nedošlo k
spočívaniu premlčacej lehoty, keďže žalobkyňa si neuplatnila nárok na náhradu škody, resp. na hlavnom
pojednávaní si ho neuplatnila riadne, nakoľko iba vo všeobecnosti konštatovala uplatnenie nároku na

náhradu škody bez uvedenia akejkoľvek výšky. Navyše, i keby si nárok na náhradu škody uplatnila
riadne a včas na pojednávaní 20. 05. 2004, vzhľadom na to, že rozsudok vo výroku o vine nadobudol
právoplatnosť momentom vyhlásenia, t.j. v ten istý deň, kedy si uplatnila nárok na náhradu škody (avšak
nie riadne), nemohlo dôjsť k prerušeniu plynutia premlčacej lehoty.

38.Súdnapraxjepritomustálenávzávere,ževprípadenárokunaodškodneniezabolesť,sapoškodený
dozvie o škode v čase, kedy sa jeho zdravotný stav ustálil a bolo možné vykonať bodové ohodnotenie
bolesti, ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia; týmto okamihom začína plynúť dvojročná
subjektívna premlčacia doba v zmysle § 106 ods. 1 OZ za splnenia predpokladu, že poškodený v tom
čase už mal vedomosť o tom, kto je zodpovedným subjektom a bez ohľadu na to, kedy skutočne vyhotoví

ošetrujúci lekár posudok o bolestnom. Za deň ustálenia zdravotného stavu preto nie je možné bez
ďalšieho považovať deň ukončenia práce neschopnosti poškodeného, ani deň vyhotovenia posudku o
bolestnom (viď rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/152/2010, MCdo/37/2000).

39. Posúdenie otázky, kedy sa zdravotný stav poškodeného ustálil je závislé na vyjadrení lekára. Keďže

žalobkyňa o výške škody sa mohla najskôr dozvedieť po vyčíslení bolestného a sťaženia spoločenského
uplatnenia podaného 22. 10. 2004 je zrejmé, že týmto dňom jej začala plynúť subjektívna premlčacia
lehota.

40. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov uvedených súdom prvej inštancie odvolací

súd rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby a vo výroku o trovách konania vo vzťahu žalobkyne a
žalovaných v 1. a 2. rade ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

41. Za dôvodné je však potrebné považovať odvolanie žalovaného v 2. rade vo vzťahu k výroku o trovách
konania vzniknutých štátu, pokiaľ tento nárok posúdil podľa § 259 C.s.p. v spojení s § 256 ods. 2 C.s.p.

42. Podľa § 256 ods. 2 C.s.p. ak strana procesne zavinila trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, súd
prizná náhradu týchto trov protistrane.

43. Predpokladom uloženia povinnosti v zmysle citovaného zákonného ustanovenia je, že zavinené

porušenie procesnej povinnosti malo za následok trovy, ktoré protistrana vynaložila zbytočne. Pri
náhrade trov podľa tohto ustanovenia ide o trovy, ktoré by inak neboli v priebehu konania vznikli a
ktoré nesúvisia s riadnym vedením sporu. Najčastejšie pôjde o situácie, keď niektorá zo strán zmarí
pojednávania, uvedie nepravdivé tvrdenie, podá nadbytočný návrh na vykonanie dôkazu, o ktorom
strana musela vedieť, že vyvolá nepotrebné trovy, zmarí vykonanie dôkazu a pod. a výlučne z tohto

dôvodu došlo k neodôvodnenému predĺženiu konania.

44. V predmetnej veci, ako to vyplýva z obsahu spisu, nemožno pričítať procesné zavinenie na ťarchu
žalovaných v 1. a 2. rade vzhľadom na to, že námietku premlčania vzniesli až v roku 2013, resp. 2014
po podaní znaleckého posudku za účelom posúdenia, či úrazom nedošlo k poškodeniu zdravotného

stavu žalobkyne v neurologickej oblasti, nakoľko samotná žalobkyňa presne nešpecifikovala svoje
nároky v samotnej žalobe a až po podaní znaleckého posudku bolo možné posúdiť, kedy došlo k
ustáleniu zdravotného stavu žalobkyne, keďže táto tvrdila vznik neurologického ochorenia v súvislosti
s poškodením zdravia utrpeným pri dopravnej nehode zapríčinenej žalovaným v 1. rade. Za takýchtookolností nemožno jednoznačne konštatovať zavinenie žalovaných v 1. a 2. rade na vzniku zbytočných
trov konania.

45. Z uvedených dôvodov odvolací súd zmenil rozsudok vo výroku o trovách štátu tak, že štátu
nepriznáva nárok na náhradu trov o vzťahu k žalovaným v 1. a 2. rade.

46. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 a § 257 C.s.p. tak, že účastníkom
náhradu trov konania nepriznal. V odvolacom konaní boli síce úspešní žalovaní v 1. a 2. rade, preto v

zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. by im vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. V danom prípade aj
podľa záveru odvolacieho súdu sú splnené podmienky § 257 pre nepriznanie náhrady trov odvolacieho
konania úspešným žalovaným konštatujúc, že dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajú v povahe
sporu.

47. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).