Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. február 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/176/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8716207958
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8716207958.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a sudcov JUDr.

Branislava Brezu a JUDr. Viery Kandrikovej v spore žalobkyne: B.. H. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom I.
XXXX/X, XXX XX X., proti žalovanej: H. U. - D.. T. G. - starostka, U. XXX/X, XXX XX U., IČO: 00 326
143, právne zastúpená: Advokátska kancelária Hudzík & Partners s.r.o., so sídlom Mnoheľova 830/15,
058 01 Poprad, IČO: 47 251 654, o náhradu škody - nemajetkovej ujmy s príslušenstvom, o odvolaní
žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 10C/196/2016-371 zo dňa 30.07.2018 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok vo výroku I. a III.

II. Priznáva sa žalobkyni náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne
súd I. inštancie samostatným rozhodnutím.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobkyni 1.000 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.
III. Žalobkyni nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. „

Svoje rozhodnutie okrem iného súd prvej inštancie odôvodnil tým, že žalovaná tvrdila, že premlčacia

lehota u žalobkyne plynula v čase od 13.05.2013, dokedy bolo uznesenie vyvesené na úradnej tabuli,
kedy lehota na podanie žaloby uplynula dňa 13.05.2016. Keďže predbežné prerokovanie nároku trvalo
35 dní, o tento časový úsek sa lehota predĺžila, teda premlčacia lehota na uplatnenie nároku uplynula
20.06.2016. Keďže nárok bol uplatnený až 12.09.2016, bol uplatnený po uplynutí lehoty podľa § 19
zákona č. 514/2003 Z.z.
Súd skúmal túto námietku a dospel k záveru, že nárok žalobkyne je podaný včas, nie je premlčaný.
V danom prípade (na rozdiel od § 106 Občianskeho zákonníka) sa neskúma, kto za škodu zodpovedá,

pretože zodpovednostný subjekt nevyplýva priamo zo zákona. Skúma sa len vedomosť poškodenej o
škode (§ 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.).
Z obsahu spisu vyplýva, že poškodená žalobkyňa zistila, že konaním žalovanej jej bola spôsobená
škoda až potom čo Rozhodnutím č. 01330/2014-Os-16 Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej
republiky zo dňa 19.03.2014, ktoré sa stalo právoplatné dňa 16.04.2014, porušila žalovaná svoje
povinnosti vyplývajúce z § 7 ods. 3 zákona č. 428/2002 Z.z. Do tejto doby žalobkyňa síce od zverejnenia
uznesenia č. 5/2013 žalovanou bola v jej právach poškodená, ale objektívne až v deň 16.04.2014 mohla

stanoviť, či došlo na jej strane ku škode a v akej výške. Potom od tohto dátumu mohla uplatniť si svoj
nárok na súde v 3-ročnej subjektívnej lehote, t.j. do 16.04.2017 s neplynutím lehoty počas predbežného
prerokovania nároku v čase od 14.03.2016 do 15.04.2016 (35 dní).Keďže žalobkyňa podala žalobu dňa 12.9.2016, podala ju včas, v lehote uvedenej v § 19 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z.
Preto námietku premlčania žalovanej nepovažoval súd prvej inštancie za dôvodnú.

Žalobkyňa si uplatnila v súlade s § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch.
Samotné konštatovanie porušenia práva žalovanou v rozhodnutí Úradu na ochranu osobných údajov
Slovenskej republiky v Bratislave nie je dostatočným zadosťučinením pre žalobkyňu. Je potrebné
prihliadnuť na to, že žalovaná chránené údaje o žalobkyni zverejnila na úradnej tabuli v obci, kde

žalobkyňa sa dlhoročne angažuje na ochranu svojich vlastníckych práv a vlastníckych práv svojej rodiny.
Žalobkyňa je v obci všeobecne známou osobou, nielen preto, že má v obci svoju rodinu, ale v obci
žila aj jej matka, ktorá bola všeobecne známou občanom Obce Gánovce. Zverejnenie osobných údajov
žalobkyne na úradnej tabuli obce v listine, v ktorej obec informuje všetkých občanov obce o činnosti
obecného zastupiteľstva, kde cieľom je práve v čo najširšej miere informovať občanov je takým zásahom
do práv a právom chránených záujmov žalobkyne, ktoré odčinenie nie je možné dosiahnuť, inou ako

finančnou sumou.
Je potrebné prihliadnuť aj na to, že z obce Gánovce je veľmi blízko do mesta Poprad, kde sa informácie,
tak ako to potvrdil aj manžel žalobkyne, rozšírili a musel o obsahu zverejnených údajov čeliť otázkam
známych.
Preto jediným spôsobom, vzhľadom na spôsobenú ujmu (obsah informácie a teritoriálne šírenie) je

náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Žalobkyňa ustálila podľa vlastnej úvahy výšku škody (nemajetkovej ujmy) na sumu 33.000 eur.
V zásade platí, že výška nemajetkovej ujmy je v absolútnom vyjadrení limitovaná. Závisí (§ 17 ods.
4 zákona č. 514/2003 Z.z.) od výšky náhrady poskytovanej osobám poškodeným násilnými trestnými
činmi. Predstavuje 50-násobok minimálnej mzdy k momentu vzniku škody.

Žalobkyni vznikla škoda v roku 2013. V tom čase bola stanovená minimálna mzda vo výške 337,70 eur.a
Preto 50-násobok tejto sumy vo výške 16.885 eura predstavuje maximálnu mieru výšky nemajetkovej
ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. (§ 17 ods. 4). Preto súd nárok žalobkyne nad sumu 16.885 eura do
výšky sumy 33.000 eur uplatnenej v žalobe ako nedôvodný zamietol.
V ďalšom sa súd zaoberal už len skutočnosťou priznania výšky nemajetkovej ujmy v zákonom

prípustnom rozsahu 16.885 eura. Skúmal okolnosti, ktoré by mohli ovplyvniť výšku nemajetkovej ujmy
podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.
Skutočnosť, že o žalobkyni boli zverejnené samosprávou obce Gánovce osobné údaje v rozsahu
titul, meno, priezvisko, údaj o psychickej identite na úradnej tabuli s cieľom, aby sa obsah uznesenia
obecného zastupiteľstva č. 5/2013 dostal k čo najväčšiemu počtu občanov obce (boli zverejnené aj

iné informácie o činnosti obce v jednom uznesení), spôsobilo vážny zásah do integrity žalobkyne,
keď informácie, ktoré zverejniť je neprípustné (nezákonné) sa dozvedel veľký počet občanov obce
Gánovce, ktorí prechovávali voči žalobkyni do tej doby primeranú úctu, žalobkyňa, keďže pochádzala z
obce, požívala od jej občanov primeranú vážnosť, pričom vážnosť požívala aj v súvislosti s tým, že sa
angažovala v ochrane vlastníckych práv občanov.

Žalobkyňa po tomto zásahu do jej osobnej integrity a do zákonom chránených práv utrpela vážnu ujmu,
ktorá spočívala v psychickej nepohode, keď zásah spôsobil napätie v rodine, nevedela sa sústrediť, vo
vzťahu k vnúčatám bola nervózna, neadekvátne reagovala, všetko ťažšie znášala, bola menej trpezlivá.
Ako to potvrdil najmä manžel žalobkyne, ale aj jej brat a synovec, žalobkyňa sa zmenila, obmedzila
kontakty s rodinou, nielen z manželkinej strany, ale aj so súrodencami z manželovej strany, prestala

chodiť do Gánoviec. Na okolnosti pozbavenia spôsobilosti na právne úkony sa u manžela žalobkyne
informovali rôzni ľudia.
V tento čas sa o konaní obecného zastupiteľstva dozvedela aj matka žalobkyne, ktorá to znášala tak,
že sa podľa svedka P. V. doslova opustila, až zomrela.
Za tejto situácie zásahu do práv žalobkyne úmrtie matky žalobkyne jej ťažkú psychickú situáciu ešte

viac zhoršilo.
Žalobkyňa sa Gánoviec stráni (výpoveď svedka D. B.) a chodí po lekároch pre zhoršený zdravotný stav
(výpoveď svedka I. B.). Rodina sa snažila žalobkyni pomôcť a bol napísaný štátnym orgánom list o
situácii, ktorá nastala.
Súd nezistil, žeby žalovaná bola prijala opatrenia, ktorým by psychické utrpenie žalobkyne sa snažila

zmierniť, príp. vyjadrila ľútosť nad situáciou, ktorú spôsobila, a to ani po tom, čo Úrad na ochranu
osobných údajov Slovenskej republiky konštatoval nezákonnosť jej konanie a ani keď konanie na súde
o obmedzenie spôsobilosti na právne úkony bolo pre nepredloženie lekárskeho vysvedčenia zo strany
zastavené.Ako negatívne je možné vyhodnotiť dôvody, ktoré viedli obec k podaniu podnetu na obmedzenie
spôsobilosti na právne úkony žalobkyne, ktoré uviedla starostka na obecnom zasadnutí dňa 26.04.2013,
keď uviedla, že žalobkyňa podáva na orgány činné v trestnom konaní v posledných rokoch

niekoľko desiatok podnetov, trestných oznámení a iných podaní s poukazom na svoje vlastníctvo a
spoluvlastníctvo. V týchto podnetoch má dochádzať k ohováraniu a špineniu dobrého mena starostky
obce Gánovce, poslancov obecného zastupiteľstva, sú plné invektív, čo považuje za nevhodné
správanie.
Uvedené dôvody neobstoja, pretože každý má právo obrátiť sa na orgán, či úrad s podaním a žiadať

o ochranu pred zásahom do svojho vlastníctva (Ústavou garantovaného). Táto okolnosť nesmie byť
nikomu na ujmu. Pokiaľ sa podaniami cítia starostka obce, či obecní poslanci dotknutí, majú zákonom
stanovené možnosti svojej ochrany (Trestný zákon, Občiansky zákonník).
Táto situácia len dokresľuje celkovú atmosféru, ktorá sa vyvinula voči žalobkyni na obecnom
zastupiteľstve a ktorá s poukazom na vyššie uvedené okolnosti mala vplyv na výšku priznanej
nemajetkovej ujmy.

Po vyhodnotení uvedeného súd dospel k záveru, že na náhradu nemajetkovej ujmy žalobkyne zo strany
žalovanej bude primeraná suma 1.000 eur, ktorá síce celkom nepokryje skutočnú nemajetkovú ujmu
žalobkyne, ale aspoň zmierni jej utrpenie, ktoré jej žalovaná spôsobila. Táto suma zodpovedá kritériám
vyplývajúcim z § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., keď žalobkyňa iné okolnosti odôvodňujúce priznanie
vyššej sumy (až do výšky 16.885 eura) nielen že netvrdila, ale ani nepreukázala. Na žalobkyni bola

zodpovednosť za preukázanie okolností, ktoré majú vplyv na určenie výšky nemajetkovej ujmy.

O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalovaná, a to proti výroku I. a III. a navrhla odvolaciemu

súdu, aby rozsudok v napadnutých výrokoch zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V odvolaní poukázala
žalovaná na vznesenú námietku premlčania, pričom považuje za zavádzajúce tvrdenie žalobkyne,
na ktoré poukazuje vo svojej žalobe, že až rozhodnutím Úradu na ochranu osobných údajov, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 16.04.2014 sa mal objektívne dozvedieť či došlo ku škode a v akej výške
napriek tomu, že bol od zverejnenia uznesenia obce na právach poškodený. Poukázal na tvrdenia

svedkov z ktorých vyplýva, že o uznesení obce sa svedok D. B. dozvedel tak, že si predmetné uznesenie
prečítal na úradnej tabuli, taktiež konštatoval skutočnosť, že keď prišiel na návštevu k žalobcovi,
žalobca o skutočnosti, čo bolo vyvesené na úradnej tabuli vedel. Taktiež poukázal na to, že manžel
žalobkyne P.. V. V. si predmetné uznesenie prevzal, teda mal vedomosť o uvádzaných skutočnostiach
v predmetnom uznesení. Ďalej poukázal na svedeckú výpoveď I. B., brata žalobkyne, ktorý tvrdil, že

so žalobkyňou sa stretáva každé tri týždne a že za žalobkyňu podával v predmetnej veci listiny na GP,
OP a ombudsmanku a o uznesení obce sa dozvedel sám, teda mal vedomosť od kedy bolo predmetné
uznesenie obce zverejnené na úradnej tabuli obce. Žalobkyňa podala návrh na predbežné prerokovanie
nároku voči žalovanému dňa 10.03.2016, kde si uplatnila nemajetkovú ujmu. Žalovaný vo svojom
stanovisku dňa 15.04.2016 uviedol, že návrhu žalobkyne nie je možné vyhovieť, vzhľadom na to, že

neboli splnené základné predpoklady pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci. Predmetné uznesenie bolo zvesené dňa 13.05.2013 z úradnej tabule a 3-ročná lehota na podanie
žaloby na príslušný súd uplynula dňa 13.05.2016. Predbežné prerokovanie nároku, kedy neuplynula
premlčacia lehota trvalo od 10.03.2016 do 15.04.2016 (35 dní), t.j. lehota na uplatnenie nároku v 3-
ročnej premlčacej dobe uplynula podľa názoru odvolateľa 20.06.2016. Žalobkyňa si uplatnila nárok

na náhradu škody podaním žaloby na príslušný súd 12.09.2016, teda po uplynutí 3-ročnej premlčacej
doby. Žalovaná má naďalej za to, že ak si žalobkyňa uplatňovala právo na náhradu škody z titulu
nesprávneho úradného postupu žalovanej, plynula jej premlčacia doba (lehota) odo dňa 14.05.2013,
nakoľko uznesenie obecného zastupiteľstva bolo zvesené z úradnej tabule obce dňa 13.05.2013. S
poukazom na čas a spôsob zverejnenia uznesenia od 06.05.2013 do 13.05.2013, taktiež na výsluchy

svedkov a taktiež z písomných podaní podľa názoru odvolateľa jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa
mala vedomosť o predmetnom uznesení obecného zastupiteľstva, čo dokladuje aj skutočnosť, že
žalobca podal podnet na Úrad na ochranu osobných údajov. V ostatnom nesúhlasil s posúdením
námietkypremlčaniazostranysúduprvejinštancie,apretopovažovalnapadnutýrozsudokzaarbitrárny,
nepreskúmateľný a mal za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci.

3. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá navrhla odvolaciemu súdu, aby rozsudok
v napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdil a priznal žalobkyni nárok na náhradu trovodvolacieho konania. Vo vyjadrení žalobkyňa namietala, že lehota na podanie odvolania žalovanej
uplynula 19.09.2018, pretože začala plynúť od 04.09.2018 a odvolanie bolo podľa názoru žalobkyne
podané žalovanou 20.09.2018, teda oneskorene.

4. V ostatnom súhlasila s názorom súdu prvej inštancie v súvislosti s posúdením námietky premlčania,
pričom okrem iného poukázala na to, že na základe len domnienky o porušení, alebo určitej
pravdepodobnosti porušenia chránených práv orgánov verejnej moci, ani iným orgánom nemôže byť
podkladom pre vydanie meritórneho rozhodnutia o porušení základných ľudských práv kohokoľvek.

Vždy musí byť o takomto podnete rozhodnuté iba na základe kompetentného orgánu, ktorý má v SR
danú, zákonom zverenú právomoc rozhodovať v spoločenských vzťahoch. V tomto prípade o možnej
domnienke porušenia ochrany práv osobných údajov má danú kompetenciu rozhodovať výlučne Úrad
na ochranu osobných údajov. A žalobkyňa sa až dňa 31.03.2014 dozvedela z rozhodnutia Úradu na
ochranu osobných údajov, že žalovaná porušila ustanovenia zákona č. 428/2002 Z.z.

5. K vyjadreniu žalobkyne sa vyjadrila žalovaná, ktorá zotrvala na podanom odvolaní a v jeho dôvodoch.
Vo vzťahu k včasnosti podania odvolania mal za to, že odvolanie bolo podané včas a preto námietka
žalobkyne nie je relevantná.

6. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá zotrvala na názore o oneskorenom podaní

odvolania a v ostatnom zotrvala na dôvodoch vyjadrenia k odvolaniu žalovaného.

7. Rozsudok bol žalovanému doručený dňa 06.09.2018, 15-dňová lehota na podanie odvolania uplynula
dňa 21.09.2018 a odvolanie bolo podané dňa 19.09.2018, preto bolo podané včas.

8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal vec bez nariadenia pojednávania (§ 379
a nasl. CSP) a dospel k záveru, že rozsudok je vecne správny.

9. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní,
vec správne právne posúdil a presvedčivo reagoval so zohľadnením okolnosti prípadu na procesné

prostriedky strán sporu. Podľa názoru odvolacieho súdu nezostali nezodpovedané žiadne relevantné
otázky strán sporu.

10. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych

zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

11. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho procesu. Vyplýva to aj z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby

na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v
odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruistoriace. Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-
A, str. 12, § 29; Hirobalanice, Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-D;, Georgiadis c. Grécko z
29.05.1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd SR sa vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutia v náleze III. ÚS
119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. uplatnenie nárokov a
obranu proti takémuto uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej
inštanciezrozumiteľnýmspôsobomuviedoldôvody,prektoréžalobevyhovel;jehorozhodnutienemožno
považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekomfortné.

12. Čo sa týka práva na náhradu škody toto podlieha premlčaniu. Pri premlčaní práva na náhradu

škody je stanovená kombinovaná premlčacia doba, a to subjektívna (§ 106 ods. 1 Občianskeho
zákonníka) a objektívna (§ 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Začiatok subjektívnej i objektívnej
premlčacej doby je stanovený odlišne na sebe nezávisle a ich splynutie a skončenie je tiež vzájomne
nezávislé. Subjektívna premlčacia doba môže plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorúnemôže prekročiť. Subjektívna premlčacia doba je dvojročná a na začatie jej plynutia je vždy potrebné
rešpektovať subjektívnu stránku poškodeného týkajúcu sa jeho vedomosti o škode a vedomosti o tom,
kto za vzniknutú škodu zodpovedá, teda o zodpovednom subjekte.

13. Začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby podľa § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka je viazaný
v prvom rade na udalosť, ktorej škoda vznikla. Pojem „udalosť, z ktorej škoda vznikla“ však zahŕňa
nielen protiprávny úkon či právne kvalifikovanú udalosť ktoré viedli ku vzniku škody, ale najmä vznik
škody samej. Z hľadiska ust. § 106 ods 2 Občianskeho zákonníka totiž nemožno udalosť, z ktorej škoda

vznikla stotožňovať len so škodnou udalosťou, keďže v takom prípade by objektívna premlčacia doba
mohla začať plynúť skôr ako ku škode na majetku vôbec došlo, prípadne škoda by mohla vzniknúť až
po uplynutí objektívnej premlčacej doby alebo by nemusela vzniknúť vôbec.

14. Pri úvahe o tom, kedy sa poškodený dozvedel o škode (§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka), treba
vychádzať z preukázanej vedomosti poškodeného o vzniknutej škode a nielen z jeho predpokladanej

vedomosti o tejto škode. Ak nárok na náhradu škody tvorí neoddeliteľný celok, premlčacia doba
začína plynúť až vtedy, keď sa poškodený dozvie o celej škode (porov. R 38/1975, R 9/1986). Ďalšou
podmienkou bola vedomosť poškodeného o tom, kto (konkrétny subjekt) za škodu zodpovedá. Obe
podmienky sú súčasne podmienkami, aby si poškodený mohol uplatniť právo na náhradu škody na súde
(actionata).Ažodtohtomomentumôžezačaťplynúť2-ročná,tzv.subjektívnapremlčaciadoba(Ústavný

súd Slovenskej republiky vo veci I. ÚS 331/09).

15. Za stavu ak žalobkyňa ako poškodená sa dozvedela o škode a o tom kto za ňu zodpovedá dňa
16.04.2014, kedy nadobudlo právoplatnosť, uvedené rozhodnutie Úradu na ochranu osobných údajov,
najskôr však 31.03.2014, a až od tohto dňa mohla objektívne stanoviť či došlo na jej strane ku škode

a v akej výške a ak súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že v danom prípade narozdiel od §
106 Občianskeho zákonníka sa neskúma, kto za škodu zodpovedá, pretože zodpovednostný subjekt
nevyplýva priamo zo zákona. Skúma sa len vedomosť poškodenej o škode (§ 19 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z.z., ak premlčacia lehota uplynula podľa súdu prvej inštancie 16.04.2017 (podľa žalobkyne
31.03.2017), tak ak žalobkyňa žalobu podala dňa 12.09.2016, potom námietka premlčania vznesená zo

strany žalovanej je neopodstatnená.

16. Podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06)
každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa
relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky

alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne
súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej
platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

17. Odvolací súd v ostatnom konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie reflektuje na proporcionalitu
intenzity zásahu do práv žalobkyne, a preto aj v otázke výšky priznanej náhrady škody je rozsudok súdu
prvej inštancie vecne správny. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom naplnil spravodlivú úpravu
pomerov strán sporu.

18. Preto odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP so stotožnením sa s dôvodmi napadnutého
rozsudku rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

19. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396
ods. 1 CSP a vychádzajúc zo zásady úspešnosti upravenej v tomto ustanovení odvolací súd priznal

náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % úspešnej žalobkyni, o výške ktorej rozhodne súd
prvej inštancie samostatným rozhodnutím.

20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).