Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. február 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/165/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2216208330
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2216208330.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a sudcov:

JUDr. Martin Holič a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: OTP Banka Slovensko, a.s., so
sídlomŠtúrova5,Bratislava,IČO:31318916,zastúpenýsplnomocnencom:AKHerceg,s.r.o.,sosídlom
Košická 56, Bratislava, IČO: 35 890 240, proti žalovanému: F. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXXX/X,
L. Q., o zaplatenie sumy 1.534,24 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Dunajská Streda zo dňa 22. júna 2018 č.k. 15C/143/2016-120 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku III. a v závislom
výroku o náhrade trov konania (IV.) p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému sa voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 1.550,32 eur spolu so zmluvným úrokom vo výške 117,43 eur, s úrokom z omeškania
vo výške 0,57 eur, so zmluvným úrokom vo výške 7,50 % ročne zo sumy 1.534,24 eur od 12.11.2013 do
zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 1 % ročne zo sumy 1.534,24 eur od 12.11.2013 do
zaplatenia, to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Súd konanie v časti o zaplatenie
vyčíslených zmluvných úrokov vo výške 51,29 eur zastavil (výrok II.). Vo zvyšnej časti súd žalobu

zamietol (výrok III.). Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %
s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením (výrok IV.).

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovenia § 470 ods. 1, 2 CSP, § 9 ods. 1, 2 CSP,
§ 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., § 52 ods. 1, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
§ 290 CSP, § 506 Obchodného zákonníka, § 369 Obchodného zákonníka, § 517 ods. 2 OZ, § 3 ods. 1

Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., § 262 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 CSP.

3. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že predložená
úverová zmluva č. 0471 2002 11 RSU zo dňa 28.09.2011 bola uzatvorená platne, má písomnú formu
a všetky jej náležitosti sú na listinách, ktoré tvoria súčasť zmluvy. Žalovaný nárok žalobcu nijako
nesporoval po vecnej, ako ani po právnej stránke. Vyhodnotením vykonaného dokazovania, a to aj s
ohľadom na splnenie náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010

Z. z. súd dospel k záveru, že žaloba v časti o zaplatenie nesplateného a nepremlčaného zvyšku istiny
úveru (žalobca si premlčanú časť istiny neuplatňoval v konaní) vo výške 1.534,24 eur a poplatkov (v
zmysle čl. V ods. 1 písm. b) a c) zmluvy) vo výške 16,08 eur, t.j. celkom sumy 1.550,32 eur spolu so
zmluvným úrokom vo výške 117,43 eur a úrokom z omeškania vo výške 0,57 eur, ktoré vznikli a súvyčíslené ku dňu predčasného zosplatnenia 11.11.2013 a ďalej so zmluvným úrokom vo výške 7,50
% ročne zo sumy 1.534,24 eur od 12.11.2013 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 1 %
ročne zo sumy 1.534,24 eur od 12.11.2013 do zaplatenia, bola podaná dôvodne. Predmetný úver bol

pre omeškanie žalovaného s platením mesačných splátok v súlade s úverovou zmluvou (čl. VIII bod 2
písm. e) a bod 5 zmluvy) a zákonnou úpravou (§ 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka) predčasne
zosplatnený s účinnosťou k 11.11.2013, čím vznikla žalovanému povinnosť jednorazovo uhradiť banke
celú zostávajúcu časť úveru. Žalovaný po zosplatnení úveru do dňa podania žaloby, ako ani počas
konania neuskutočnil žiadnu úhradu. Na základe uvedeného preto súd žalobe v časti istiny 1.534,24

eur s prislúchajúcim príslušenstvom tak ako je uvedené vo výroku I ako dôvodnej vyhovel. Súd zároveň
zaviazal žalovaného aj k zaplateniu zmluvných úrokov a úrokov z omeškania z nezaplatenej istiny úveru
vo výške vyčíslenej žalobcom ku dňu predčasného zosplatnenia, a to riadnych úrokov 16,50 % ročne v
celkovej výške 117,43 eur a úrokov z omeškania 8 % ročne do 29.06.2013 a 1 % ročne od nasledujúceho
dňa, v celkovej výške 0,57 eur (viď tabuľky č.l. 40 zadná strana a č.l. 41), ako aj zmluvných úrokov vo
výške 7,50 % ročne zo sumy 1.534,24 eur od 12.11.2013 do zaplatenia a úrokov z omeškania vo výške

1 % ročne zo sumy 1.534,24 eur od 12.11.2013 do zaplatenia, keďže sa žalovaný s plnením týchto
svojich záväzkov nepochybne dostal do omeškania (výrok I). Súd uvedené nároky priznal žalobcovi
podľa citovaných zákonných a zmluvných ustanovení, pričom zároveň mu nepriznal zvyšok žalovanej
sumy v porovnaní s odsekom 1 odôvodnenia (výrok III - k tomu bližšie v odseku 8), a to odhliadnuc
od časti žaloby o zaplatenie vyčíslených zmluvných úrokov vo výške 51,29 eur, v ktorej časti bolo

konanie podľa § 144 a § 145 ods. 2 CSP zastavené v dôsledku čiastočného späťvzatia žalobcu zo
dňa 13.10.2016 (výrok II - premlčaná časť úrokov). Pokiaľ ide o uplatnený riadny úrok vo výške 17,30
% ročne (od 12.11.2013 do 29.11.2014 vo výške 16,50 %) zo sumy 1.534,24 eur od 12.11.2013 do
17.05.2013 vo vyčíslenej výške 781,21 eur a od 18.05.2016 do zaplatenia v nevyčíslenej výške pri
sadzbe 17,30 % ročne, to všetko nad výšku v I. výroku priznaných zmluvných úrokov vo výške 117,43

eur a vo výške 7,50 % ročne zo sumy 1.534,24 eur od 12.11.2013 do zaplatenia, súd tento nárok
žalobcovi nepriznal, nakoľko súd vo všeobecnosti zastáva názor, že z ust. § 502 a § 503 Obchodného
zákonníka vyplýva, že dlžník je povinný na základe zmluvy o úvere platiť úroky v dojednanej výške
od doby poskytnutia peňažných prostriedkov až do doby určenej zmluvou ako lehota splatnosti úveru.
Veriteľovi teda patria dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov iba do splatnosti dlhu, a

to aj v prípade jeho predčasného zosplatnenia, pričom následne sa dlžník dostáva do omeškania a je
povinný platiť iba úroky z omeškania (R 59/1998). Takýto záver je logický, pretože v opačnom prípade
by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu a to jednak v podobe úrokov z úveru,
ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi
(uznesenie Ústavného súdu SR č.k. IV. ÚS 476/2012-14). V podstate ide o to, že pri zosplatnení úveru

vzniká veriteľovi nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru vrátane úrokov kapitalizovaných
ku dňu zosplatnenia úveru a má právo získať okamžite celú sumu požičaných peňazí, a teda na jeho
strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru a práve v tomto rozdiele spočíva
ekonomická podstata straty nároku veriteľa na riadne úroky za požičanie peňažných prostriedkov aj
po zosplatnení úveru. V opačnom prípade by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu

záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby ku zmene záväzku nedošlo, pričom spotrebiteľovi by už
neboli garantované práva, ktoré mu v súvislosti s dohodnutým splácaním úveru vyplývali zo zmluvy pred
vyvolanou zmenou. Ba čo viac veriteľ by mohol úroky inkasovať aj v oveľa väčšom rozsahu a v kratšej
dobe, než na základe pôvodného splátkového kalendára, nakoľko by už nebol ohraničený postupnosťou
splácania úrokov z istiny a ani dohodnutým celkovým rozsahom úrokov z úveru a dlžník by musel platiť

úroky vo výške 17,30 % z celej dlžnej istiny bez akéhokoľvek časového a objemového limitu až do
úplnéhozaplateniatejtoistiny(žalobcatotižžiadanéúrokynelimitovalanipôvodnedohodnutoucelkovou
sumou úrokov vypočítanou podľa pôvodného splátkového kalendára, na ktoré úroky by mal žalobca
nárok pri riadnom splácaní úveru počas doby trvania zmluvného vzťahu). V intenciách uvedeného je
potom potrebné považovať za neplatnú pre obchádzanie zákona podľa § 39 Občianskeho zákonníka

dohodu zmluvných strán obsiahnutú v čl. IV ods. 6 predmetnej zmluvy, podľa ktorej v prípade omeškania
dlžníkajebankaoprávnenáodnasledujúcehodňapodnisplatnostiaždoskutočnéhozaplateniasplatnej
pohľadávky účtovať zo splatnej, ale nesplatenej sumy úveru úrok podľa čl. I bod 2 tejto zmluvy (zmluvný
úrok 17,30 %) a aj úrok z omeškania vo výške maximálne 8 % ročne, a to v časti, v ktorej prevyšuje
sumu, ktorá predstavuje inak zákonom (§ 517 ods. 2 OZ a § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995

Z.z.) ustanovenú a dovolenú výšku úrokov z omeškania, a to od 12.11.2013 vo výške 8,50 % ročne.
Nakoľko si žalobca v danej veci uplatnil úroky z omeškania len vo výške 1 % ročne, súd mal za to, že v
tomto konkrétnom prípade priznanie tohto úroku z omeškania vo výške 1 % ročne spolu so zmluvnými
úrokmi 7,50 % ročne, t.j. spolu v prípustnej výške zákonných úrokov z omeškania 8,50 % ročne nieje možné považovať za obchádzanie § 3a ods. 2 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. a za uvedených
okolností tohto konkrétneho prípadu je potrebné súčet uplatnených úrokov (hoci sčasti pomenovaných
v zmluve ako zmluvných) vo výške 8,50 % ročne považovať za úroky, ktoré majú po zosplatnení úveru

sankčný charakter, a ktorých uplatnenie spolu vo výške 8,50 % ročne tak môže byť v tomto konkrétnom
prípade prípustné i pre účely § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. Spoločné posudzovanie
uvedených úrokov do výšky sumy zákonných úrokov z omeškania však zároveň znamená, že žalobcovi
už iné úroky (nad uvedenú výšku), či už zmluvné úroky alebo úroky z omeškania nemožno priznať
pod následkom porušenia zákazu obchádzania § 3a ods. 2 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. Z vyššie

uvedených dôvodov súd žalobu vo zvyšnej časti (v časti prevyšujúcej nárok priznaný vo výroku I, ktorý
zároveňnebolpredmetomzastaveniakonaniavovýrokuII)zamietol(výrokIII).Onárokunanáhradutrov
konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP, pričom dospel k záveru,
že žalobca má právo na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %, keďže žalobca bol v
tejto sporovej veci úspešný na 100 % (v časti istiny rozhodujúcej pre určenie celkového úspechu strany
v spore). O výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,

ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti podal odvolanie žalobca, keď uviedol, že v
tejto časti je rozhodnutie súdu prvej inštancie po právnej stránke nesprávne a má za to, že súd prvej
inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď zamietol nárok žalobcu na zaplatenie úroku vo výške

17,3% ročne od 18.05.2016 do zaplatenia. S poukazom na ustanovenie § 502 a § 503 Obchodného
zákonníka je toho názoru, že dlžník je povinný na základe zmluvy o úvere platiť úroky v dojednanej
výške od doby poskytnutia peňažných prostriedkov až do doby určenej zmluvou ako lehota splatnosti
úveru. V zmysle ustanovenia § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka má žalobca právo okrem úrokov
z omeškania i právo na úhradu uplatnených bežných úrokov. Záväzok platiť úroky ako odplatu za

poskytnutie peňažných prostriedkov je podstatnou časťou zmluvy o úvere a zákon viaže povinnosť
dlžníka platiť úroky na dobu poskytnutia finančných prostriedkov. V tejto súvislosti poukázal žalobca
na rozhodovaciu činnosť Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7Co/304/2016, sp. zn. 8Co/178/2017, sp. zn.
12Co/42/2017 atď. Súd zamietol žalobu v časti kapitalizovaných úrokov za obdobie do 17.05.2016 vo
výške 781,21 eur, úroku z omeškania za obdobie do 17.05.2016 vo výške 39,70 eur a žalobcovi nie je

zrejmé, z čoho súd pri rozhodovaní vychádza a ani z akého dôvodu žalobu v tejto časti zamietol, nakoľko
to zo samotného rozsudku žiadnym spôsobom nevyplýva. V tejto časti považuje rozsudok súdu prvej
inštancie za zmätočný a nedostatočne odôvodnený. Na základe uvedeného preto žiada, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel.

5. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k odvolaniu žalobcu písomné vyjadrenie nezaslal.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku
účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP),
oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),

proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§
355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP)
a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods.

2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať
alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario), bez potreby doplnenia dokazovania, keď miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho
vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keď

rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom rozsahu vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené
podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 CSP.

7. Predmetom konania pred súdom prvej inštancie je žaloba žalobcu, ktorou sa domáha od žalovaného
zaplatenia sumy 1.534,24 eur titulom istiny poskytnutého úveru, zaplatenia úroku úveru k 17.05.2016 vo

výške 832,50 eur, úroku z omeškania k 17.05.2016 vo výške 39,70 eur, bežného úroku úveru vo výške
17,3% ročne zo sumy 1.534,24 eur od 18.05.2016 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 1% zo
sumy 1.534,24 eur od 18.05.2016 do zaplatenia, poplatkov vo výške 16,08 eur.8. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie
v zamietajúcej časti rozhodnutia (výrok III.), ktorým súd zamietol návrh žalobcu v časti úroku vo
výške 663,78 eur (predstavujúci vyčíslený úrok vo výške 16,5% zo sumy 1.534,24 eur za obdobie od

13.11.2013 do 17.05.2016 po odpočítaní priznaného úroku vo výške 117,43 eur a úroku vo výške 51,29
eur v ktorej časti súd konanie zastavil ) a v časti úroku vo výške 9,8% ročne zo sumy 1.534,24 eur od
18.05.2016 do zaplatenia.

9.Pretožeodvolacísúdvplnomrozsahupreberásúdomprvejinštanciezistenýskutkovýstav,nazáklade

ktoréhodospelksprávnymskutkovýmzáverom,pokiaľideoskutočnostiprávnerozhodnépreposúdenie
žalobou uplatnených nárokov a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej
inštancie vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou
vecou i správne vyložil a preto sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na
ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a už iba odkazuje na správne
a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na uplatnené odvolacie

argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže
preto dať za pravdu odvolateľovi.

10. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu bolo
posúdiť, či bolo dôvodným čiastočne zamietnuť žalobu žalobcu v časti zmluvných úrokov z úveru z jeho

nesplatenej časti aj za čas po zosplatnení predmetnej úverovej zmluvy.

11. Odvolací súd sa vzhľadom na odvolaciu argumentáciu sústredil už len na vyriešenie nasledovných
otázok nastolených odvolateľom:

12. Pokiaľ ide o otázku nároku veriteľa na úrok z poskytnutého úveru za čas po jeho zosplatnení,
odvolací súd opierajúc sa o už konštantnú judikatúru vyšších súdov, od ktorej nebol dôvod sa odkloniť,
sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že úroky z úveru prináležia veriteľovi len za čas do
splatnosti dlhu a následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť úroky z omeškania.
Na zdôraznenie správnosti uvedeného záveru odvolací súd dopĺňa, že závery Najvyššieho súdu SR

obsiahnuté v rozhodnutí R 59/1998 (sp. zn. 4Cbo/143/98), boli prijaté i v potvrdzujúcom rozhodnutí
Krajského súdu Prešov č.k. 29C/131/2011-127 z 23.11.2011, ktoré úsudky súdov napokon akceptoval i
Ústavný súd SR vo veci sp. zn. IV.ÚS 476/2012 z 18.9.2012. K záveru súdov, že „...pokiaľ veriteľ pristúpi
k tomu, že považuje celý dlh za splatný (tzv. zosplatnenie úveru), potom nastupuje režim platenia úrokov
z omeškania a nie úrokov z úveru“, Ústavný súd SR nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by

nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné
alebo zjavne neodôvodnené, keď krajský súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym názorom
okresného súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil rozdiel, resp. vzťah medzi úrokmi z úveru
a úrokmi z omeškania ako aj otázku, prečo zmluvný úrok patrí sťažovateľke iba do splatnosti dlhu.

13. K odvolacej argumentácii žalobcu sa žiada dodať i to, že vyššie uvedený záver nie je v rozpore ani
so znením ust. § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého od doby poskytnutia peňažných
prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške
ustanovenej zákonom alebo na základe zákona, keďže právoplatnou časťou preskúmavaného rozsudku
žalobcovi bol priznaný nárok na vrátenie dlžnej sumy i s úrokmi (avšak za čas do zosplatnenia úveru).

Znenie § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka nezakotvuje, že po zosplatnení úveru vzniká nárok na
zaplatenie úrokov z úveru i za čas po tomto zosplatnení.

14. Tu sa ešte potrebné dodať, že pri poskytnutí úveru si zmluvné strany dojednávajú ako úroky, tak i
lehotu na vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov. Zákon teda umožňuje veriteľovi na určitú dobu

(do splatnosti) podľa jeho predstav poskytnúť úver a vypýtať si za to dohodnuté úroky. Od začiatku
prirodzenesledujúúrokydohodnutúdobuposkytnutiafinančnýchprostriedkov,ktorejkonieczavršujetzv.
splatnosť úveru. Zo zákonom stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru) má veriteľ právo splatnosť
skrátiť, tu i využitím práva odstúpiť od úverovej zmluvy. Pričom niet zákonného kogentného pravidla,
podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť po ukončení zmluvného úverového vzťahu úroky

popri úrokoch z omeškania. Ak úver nie je po ukončení zmluvy (po splatnosti) splatený, zákon priznáva
veriteľovi za zadržiavanie jeho finančných prostriedkov sankcie či už zákonné (úroky z omeškania s
kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné (napr. zmluvná pokuta).15. Vzhľadom na vyššie uvedené potom odvolací súd s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ktorou bola zamietnutá žaloba v rozsahu nároku žalobcu na
úrok z úveru po jeho splatnosti, vrátane vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania,

odvolaním žiadnej zo strán osobitne nenapadnutého.

16. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak
národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných jeho
stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné
argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS
200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu žalobcu už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie uplatneného

nároku na úroky z úveru za žiadané obdobie, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať
špecifickou odpoveďou.

17. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol zásadne nárok na náhradu trov
odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP),

o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť
odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v
takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

18. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny, nevykonal
žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani
žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

19.Civilnýsporovýporiadokvýslovneneriešisituáciuakstrana,ktoránazákladeprocesnýchustanovení

má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu
spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky
použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris).

20. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o

nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania žalovaných
rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z
pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní
žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu
rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie

postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu
trovkonaniaanáslednesúdomprvejinštancieovýškenáhradytrovkonania,zasituácie,keďoprávnenej
strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho sporu.

21. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).