Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. marec 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/228/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2715204252
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2715204252.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: Mgr.

Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, právnej veci žalobcu: F. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom U.
X, XXX XX C., právne zastúpený: Advokátska kancelária Machová s.r.o., so sídlom Sasinkova 886/16,
909 01 Skalica, proti žalovanej: O. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XXXX/XX, XXX XX C., právne
zastúpená: JUDr. Alena Arbetová, advokátka, so sídlom Námestie sv. Martina 3A, 908 51 Holíč, za
účasti intervenienta na strane žalovanej: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, IČO:
00 585 441, so sídlom Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava, právne zastúpený: JUDr. Baltazár Mucska,
advokát, so sídlom Vajnorská 55, 831 04 Bratislava, o zaplatenie 22.144,50 eur s príslušenstvom, na

odvolanie žalovanej a intervenienta na strane žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Skalica č.k.
5C/304/2015-214 zo dňa 09. apríla 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti vo výroku I. a vo výrokoch
IV. a V. p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi sa voči žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu14.906,50eurdotrochdníodprávoplatnostirozsudku.VovýrokuII.vozvyškusúdžalobuzamietol.

Vo výroku III. súd konanie v časti o zaplatenie 5.238 eur zastavil. Vo výroku IV. žalovanej uložil povinnosť
zaplatiť Slovenskej republike na účet Okresného súdu Skalica titulom súdneho poplatku sumu 894 eur
do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo výroku V. súd rozhodol, že žalobca má voči žalovanej nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 34,80 %, pričom o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté
súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil aplikáciou ust. § 420 ods. 1, § 427, § 428, § 441,

§ 442 ods. 1, § 444, § 445, § 446, § 449 ods. 1 a 3, § 100, § 106 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka,
§ 2 ods. 1 a 2, § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1 a 2, § 2 ods. 1 a 2, 4 zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za
bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia.

3. Vecne súd prvej inštancie argumentoval tým, že škoda je v právnom zmysle definovaná ako
vyjadriteľná ujma na majetku poškodeného, ktorú možno vyjadriť peňažným ekvivalentom, t.j. peniazmi.
V danom prípade v dôsledku dopravnej nehody zo dňa 29.8.2013 vznikla žalobcovi škoda na zdraví

vyjadrená vo forme vyčísleného bolestného a sťaženého spoločenského uplatnenia a škoda - ušlý
zárobok počas doby práceneschopnosti. Súd v konaní skúmal, či sú splnené všetky právne predpoklady
na priznanie uplatnenej náhrady škody voči žalovanej. Čo sa týka porušenia právnej povinnosti -
existencie protiprávneho úkonu, z právoplatného trestného rozkazu Okresného súdu Skalica č.k.4T/108/2014 - 106 zo dňa 18.12.2014 vyplýva, že žalovaná dňa 29.8.2013 porušila svoju povinnosť
vodiča uvedenú v § 19 ods. 4 Zák. č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke (vodič odbočujúci vľavo je povinný
dať prednosť v jazde protiidúcim motorovým vozidlám i nemotorovým vozidlám, električkám idúcim v

oboch smeroch a chodcom prechádzajúcim cez vozovku) tým, že pri odbočovaní vľavo nedala prednosť
protiidúcemu na motorke idúcemu žalobcovi. Jedná sa pritom o dôležitú povinnosť, nakoľko vodičovi
protiidúceho motorového vozidla je zrejmé, že túto povinnosť vodič odbočujúceho motorového vozidla
musí dodržať a o tejto jeho povinnosti vie aj vodič protiidúceho motorového vozidla. Z uvedeného
trestnéhorozkazutiežvyplýva,ževdôsledkuporušeniauvedenejprávnejpovinnostizostranyžalovanej,

došlo k dopravnej nehode - žalovaná spôsobila tak zrážku motorového vozidla ktoré riadila s motorkou
žalobcu, pri ktorej bolo žalobcovi spôsobené ťažké zranenia, a to trieštivá zlomenina píšťaly vpravo
s posunutím úlomkov a trieštivá zlomenina kostí ľavého predlaktia s posunutím úlomkov. V dôsledku
týchto zranení žalobca musel byť liečený (v nemocnici a tiež v domácom liečení) a vznikla mu škoda
na zdraví pozostávajúca z bolestného, sťaženého spoločenského uplatnenia (zdravotné obmedzenia) a
strata na zárobku - ušlá mzda. Tým je daná aj príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a

vznikom škody. Škoda vznikla prevádzkou motorového vozidla žalovanej, preto zodpovednosť žalovanej
vyplýva z ustanovenia § 427 O.Z. ( škoda vyvolaná osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla).
Z toho potom vyplýva zodpovednosť žalovanej za spôsobenú škodu žalobcovi pri dopravnej nehode
dňa 29.8.2013.

4. V ďalšom sa súd zaoberal výškou náhrady škody, ktorá má patriť žalobcovi. Táto škoda - jej výška
bola žalobcom naposledy uplatnená dňa 9.4.2018 na celkovú sumu 22.108,50 eur, a tvoria ju tri zložky
a to 6.762,- eur za bolestné, 13.202 eur za sťažené spoločenské uplatnenie a 2.144,50 eur ako
náhradu straty na zárobku počas trvania práceneschopnosti. Čo sa týka bolestného, toto bolo znalcom v
znaleckom posudku ohodnotené za zlomeninu vnútorného kondylu píšťaly s posunom úlomkov, dvojitú

zlomeninupravéhojabĺčkabezposunutiaúlomkov,zlomeninudolnéhokoncavretennejkostizasahujúcu
dokĺbovejplochysposunomúlomkov,zlomeninubodcovitéhovýbežkuľavejlakťovejkostibezposunutia
úlomkov a pomliaždenie pľúc ľahkého stupňa na 420 bodov. Hodnota jedného bodu pre rok 2013 v
zmysle Opatrenia Ministerstva zdravotníctva SR č. 6/2013 je 16,10 eur. Za 690 bodov je to potom 6.762
eur, ktorú sumu súd žalobcovi priznal. Čo sa týka sťaženého spoločenského uplatnenia v súvislosti

s poškodením zdravia, ktoré utrpel žalobca pri dopravnej nehode dňa 29.9.2013 toto bolo znalcom v
znaleckom posudku ohodnotené celkovo na 820 bodov. Hodnota jedného bodu pre rok 2013 v zmysle
Oznámenia Ministerstva zdravotníctva SR je 16,10 eur. Za 820 bodov je to potom 13.202 eur. Toto
bodové ohodnotenie zodpovedá obmedzeniam žalobcu v činnostiach, ktoré uviedol vo svojej výpovedi
a potvrdil ich aj svedok Štefan Hodáň (šport, práca, stále bolesti a opuchy ruky a kolena). Žalobca však

pôvodne žalobou dňa 10.6.2015 uplatnil v dôsledku nesprávneho lekárskeho posudku sumu 6.000 eur.
Až dňa 9.4.2018 žalobca upravil a rozšíril žalobu ohľadne bolestného na sumu 13.202 eur za sťažené
spoločenské uplatnenie a to v súvislosti s vypracovaným znaleckým posudkom. Rozšíril tak svoj nárok
o sumu 7.202 eur. Keďže žalovaná a intervenient na strane žalovanej vzniesli námietku premlčania, súd
sa zaoberal premlčaním uplatnenej pohľadávky. Keďže úraz utrpel žalobca dňa 29.8.2013 a o výške

sťaženého spoločenského uplatnenia a o tom kto zaň zodpovedá sa dozvedel z lekárskeho posudku zo
dňa27.8.2015(č.l.28),vzmyslektoréhosťaženéspoločenskéuplatnenieajžalobouuplatnil.Dvojročná
subjektívna premlčacia doba v zmysle § 106 ods. 1 O.Z. potom uplynula dňa 27.8.2017. Preto rozšírený
nárok žalobcu zo dňa 9.4.2018 bol uplatnený po uplynutí dvojročnej premlčacej doby a vzhľadom k
vznesenej námietke premlčania súd v tejto rozšírenej časti o 7.202 eur musel žalobu zamietnuť. Preto

súd žalobcovi priznal len nárok v pôvodne uplatnenej výške 6.000 eur. Žalovaná a ani intervenient na
strane žalovanej znalecký posudok nenamietali a nepredložili súdu žiadny dôkaz, ktorý by tento znalecký
posudok spochybňoval. Žalobca namietal bod 4. znaleckého posudku, ktorého záver však znalec svojim
písomným doplnením hodnoverne vysvetlil a určil ustálenie zdravotného stavu žalobcu pre hodnotenie
sťaženého spoločenského uplatnenia ku dňu 29.8.2014 z dôvodu, že vyšetrenie žalobcu dňa 8.10.2014

a jeho závery nemožno hodnotiť ako pokračovanie liečenia úrazu, ale ako liečenie vzniknutých trvalých
následkov úrazu.

5. Čo sa týka náhrady za stratu na zárobku počas trvania práceneschopnosti v sume 2.144,50 eur za
dobu od vzniku úrazu 29.8.2013 do ukončenia práceneschopnosti 31.1.2015 (uplatnené dňa 27.8.2015),

žalovaný bol od úrazu nepretržite práceneschopný do 31.1.2015 ( vyplýva zo znaleckého posudku ( str.
24 ). Počas práceneschopnosti mu boli vyplácané nemocenské dávky od septembra 2013 do augusta
2014 v celkovej sume 2.090,90 eur a čiastočný invalidný dôchodok za obdobie od 28.8.2014 ( č.l. 50 )
do 31.1.2015 v sume 140,60 eur mesačne ( č.l. 47 ) celkovo 830,10 eur ( podľa vyjadrenia žalobcuč.l. 24, podľa výpočtu súdu by to malo byť len 5 mesiacov x 140,60 eur = 703 eur ), spolu 2.921
eur. Za obdobie od vzniku úrazu 29.8.2013 do ukončenia práceneschopnosti 31.1.2015 žalovaný by
dosahoval u svojho zamestnávateľa Harman - 8, s.r.o. čistú mesačnú mzdu 292,48 eur v roku 2013,

t.j. za rok 2013 by mal celkovú mzdu 292,48 eur x 4 mesiace = 1.169, 92 eur, čistú mesačnú mzdu
304,84 eur v roku 2014, t.j. za rok 2014 by mal celkovú mzdu 304,84 eur x 12 mesiace = 3.658, 08
eur, čistú mesačnú mzdu 339,09 eur v roku 2015, t.j. za rok 2015 by mal celkovú mzdu 339,09 eur
x 1 mesiac = 339,09 eur. Spolu by mal za uvedené obdobie čistú mzdu 5.167,09 eur. Doplatok do
mzdy - ušlá mzda by mala byť potom v sume 2.246,09 eur ( 5.167,09 eur - 2.921 eur ). Žalobca však

uplatnil žalobou len sumu 2.144,50 eur, preto mu súd priznal len ním uplatnenú sumu, keď nemohol
rozhodovaťultrapetitum.Žalovanánamietala,žemesačnánettomzdažalobcu,nazákladektorejuplatnil
sumu 2.144,50 eur ako náhradu za stratu na zárobku počas trvania práceneschopnosti nie je určená
zákonným spôsobom. Žalovaný však preukázal, že nemohol súdu predložiť mzdové listy žalobcu za
obdobie jeho zamestnania u zamestnávateľa - spoločnosti Harman - 8, s.r.o. keďže táto spoločnosť
je zrušená. Vzhľadom k uvedenému je súd názoru, že za danej situácie nie je možné určiť priemerný

zárobok žalobcu v zmysle § 446 OZ, podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení. Jednoznačne
bolo preukázané, že žalobca pred úrazom pracoval a jeho mesačná mzda bola vo výške minimálnej
mzdy 337,70 eur brutto, čo vyplýva z potvrdenia o zamestnaní ale aj z lustrácie Sociálnej poisťovne zo
dňa 9.10.2018. Odborným stanoviskom účtovnej a auditorskej spoločnosti Accont Audit, s.r.o. Hattalova
12A, Bratislava bola vypočítaná výšky netto vyplácanej mzdy žalobcovi od zamestnávateľa Hamar - 8

s.r.o. v sume 292,48 eur mesačne v roku 2013, v sume 304,84 eur mesačne v roku 2014 a v sume
339,09 eur mesačne v roku 2014. Na základe takéhoto dôkazu podľa názoru súdu žalobca preukázal,
aká najmenšia čiastka mzdy by mu bola vyplácaná aj v čase po úraze. Na základe takéhoto dôkazu
potom súd stanovil v zmysle § 445 OZ stratu na zárobku žalobcu, ku ktorej došlo pri škode na zdraví.
Minimálnamzdabolvjednotlivýchrokochstálevyššiaatakútomzdubyžalobcavjednotlivýchobdobiach

do ukončenia práceneschopnosti dosahoval.

6. Na základe uvedeného súd potom žalobcovi priznal celkovú čiastku 14.906,50 eur ako súčet
bolestného 6.762 eur, sťaženého spoločenského uplatnenia 6.000 eur a straty na zárobku počas
práceneschopnosti 2.144,50 eur. Vo zvyšku súd žalobu zamietol. O trovách konania súd rozhodol v

zmysle§255ods.1C.s.p.ažalobcovipriznalnároknanáhradutrovkonaniapodľapomerujehoúspechu
v spore. Žalobca celkovo uplatňoval sumu 22.108,50 eur, priznaná mu bola celková suma 14.906,50
eur čo je 67,40 % čo tvorí úspech v spore. Neúspech v spore je potom 32,60 %. Čistý úspech žalobcu v
spore je potom 34,80 % ( 67,40 % - 32,60 % ). O výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti
tohto rozhodnutia súdny úradník samostatným uznesením. Keďže žalobca bol v konaní oslobodený od

platenia súdneho poplatku za žalobu a žalovaný bol v konaní neúspešný, súd rozhodol podľa § 2 ods.
2 Zák. č. 71/1992 Zb. o povinnosti žalovaného zaplatiť Slovenskej republike na účet Okresného súdu
Skalica,titulomúhradysúdnehopoplatkusumu894,-eur,dotrochdníodprávoplatnostirozsudku.Výška
súdneho poplatku bola určená z priznanej istiny v zmysle Položky č. 1 Sadzobníka súdnych poplatkov
( 6 % z priznanej úhrady ). O povinnosti žalovaného zaplatiť Slovenskej republike na účet Okresného

súdu Skalica, titulom náhrady trov konania sumu 392,06 eur, rozhodol súd z dôvodu, že súd uhradil v
konaní znalcovi trovy vypracovaného znaleckého posudku v sume 392,06 eur (uznesenie č.l. 469) zo
svojich rozpočtových prostriedkov a žalovaný bol v konaní neúspešný v plnom rozsahu.

7. Proti tomuto rozsudku vo výrokoch I., IV. a V. podala odvolanie žalovaná prostredníctvom advokátky,

navrhla rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť, resp. ho zrušiť a vrátiť súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, uplatniac si náhradu trov konania, v zmysle
odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Argumentovala tým, že trvá na svojich
doterajších písomných a ústnych vyjadreniach, v konaní opakovane namietala premlčanie nároku
žalobcu, nepreukázanie škody na zdraví žalobcom, ale aj celkové neunesenie dôkazného bremena zo

strany žalobcu. Pasivita žalobcu pri preukazovaní jeho tvrdení spôsobila nielen neunesenie dôkazného
bremena (ktoré tak v rozpore s CSP niesol minimálne pri časti nároku dokonca priamo súd), ale aj
neprimerané prieťahy zo strany žalobcu, čo napriek formulácii zákona nebolo zohľadnené pri určení
trov konania. Rozsudok síce poukazuje (v bode 39) na základné inštitúty sporového konania, avšak
v samotnom konaní tieto neboli dôsledne uplatňované. Najviac sa to preukázalo v prípade určenia

náhrady na stratu na zárobku počas PN žalobcu. V bode č. 48 rozsudku súd nakoniec túto náhradu bez
dôkazov, ktoré žalobca mohol (a mal) bez obťaží získať, priamo vypočítal, uvádzajúc, že zamestnávateľ
žalobcu už zanikol a preto nemohol tento výpočet žalobcovi poskytnúť. Obchodná spoločnosť HARMAR
8, IČO: 36774090 bola ku dňu 12.10.2015 síce vymazaná, ale žaloba bola podaná na súd eštedňa 10.6.2015, teda mesiace pred zánikom spoločnosti. Žalobca na pojednávaní navyše uviedol, že
pracovný pomer so zamestnávateľom HARMAR 8 ukončil dohodou po ukončení PN, tzn. pred podaním
žaloby a žalobca teda musel byť jednoznačne v kontakte so zamestnávateľom v čase rozhodnom pre

riadne uplatnenie nároku žalobou. Navyše treba poukázať na to, že samotná aktivita zamestnávateľa
nie je pri určení náhrady za stratu na zárobku počas práceneschopnosti vôbec potrebná a jediná. Ak
by žalobca postupoval podľa obligatórne určeného postupu pre jej výpočet, dokázal by ho vypočítať
aj bez kooperácie so zamestnávateľom. Žalovaná spoločne s intervenientom opakovane od žalobcu
na niekoľkých pojednávaniach žiadali vypočítanie náhrady, čo však žalobca (odborne zastúpený) nikdy

správne neurobil. To, že dôkaznú povinnosť strany sporu v sporovom konaní suploval priamo súd
je zásahom minimálne do práva žalovanej na spravodlivý proces. Z uvedeného dôvodu namieta aj
právne posúdenie náhrady na stratu na zárobku v čase práceneschopnosti žalobou. Navyše spoločne s
intervenientom aj voči tejto časti nároku vzniesli námietku premlčania, ktorou sa súd vôbec nezaoberal.

8. V odôvodnení rozhodnutia absentujú aj ďalšie podstatné skutočnosti, na ktoré žalovaná opakovane

poukazovala, a ktoré výrazným spôsobom ovplyvňujú výsledok sporu a náhradu trov konania.
Rozhodnutiejetakokreminéhoajarbitrárne.Žalobcasústavneabezdôvodnesúdnekonaniepredlžoval,
čím zjavne spôsoboval prieťahy v konaní, v dôsledku ktorých došlo k nedôvodnému navyšovaniu
celkových nákladov súdneho konania. Tieto by nemala niesť žalovaná, keďže sú výlučným výsledkom
absolútnej procesnej pasivity žalobcu. Pri rozhodnutí, ani napriek namietaniu, nezohrala úlohu dokonca

ani skutočnosť, že sám CSP takéto konanie strany sporu sankcionuje nepriznaním trov konania (a to
aj v prípade jej úspechu), alebo priamo priznaním trov druhej strane sporu (napr. ust. § 181 ods. 5
CSP). Prieťahy dokazuje o.i. aj pojednávanie konané dňa 9.10.2018, kde žalobca uviedol, že o zistenie
čistej mzdy požiadal audítorskú spoločnosť, ktorá mala výpočet vykonať do dňa 14.10.2018. Pritom
žalobca mal už od dňa 17.7.2018 vedomosť, na aký termín je nasledujúce pojednávanie vytýčené, ale

najmä na pojednávaní dňa 17.7.2018 mu bola uložená povinnosť predložiť tento dôkaz v lehote 15
dní od pojednávania, t.j. do 1.8.2018. To, že napriek povinnosti uloženej súdom (do 1.8.2018), žalobca
listinným dôkazom z vlastnej viny nedisponoval ešte ani dňa 9.10.2018 (a pojednávanie sa tak znova
muselo odročiť) nebolo súdom taktiež zohľadňované. Prieťahy potvrdzuje aj skutočnosť, že žalobca
na vznesenú námietku premlčania, o ktorej sa dozvedel najneskôr na pojednávaní dňa 17.7.2018,

žiadnym spôsobom viac ako 3 kalendárne mesiace relevantne nereagoval. Žalobca bol v celom súdnom
konaní pasívny, keď nemal záujem preukázať ani výšku škody. Napriek uvedenému však súd žalobcovi
priznal náhradu škody, čo je nezlučiteľné s kontradiktórnym spôsobom vedenia sporu. Žaloba bola
doručená na súd dňa l0.6.2015, táto bola v priebehu súdneho konania niekoľkokrát menená, k čomu
sa opakovane vyjadrovali a poukazovali na zjavné nedostatky podania, ktoré nemali zákonný podklad,

súčasne žiadali predloženie lekárskeho posudku, ktorý k zaslanej žalobe nebol priložený. Lekársky
posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia, na ktorý sa žalobca v žalobe doručenej
dňa 10. 6. 2015, odvolával bol spracovaný dňa 27.8. 2015 MUDr. W. T., všeobecným lekárom, tento
nezodpovedal dikcii zákona a zjavne nebol vypracovaný v súlade s ním, čo muselo byť zastúpenému
žalobcovi zrejmé (napr. svojvoľné navýšenie bodového hodnotenia bez opory v zákone). CSP pre

urýchlenie konania využíva inštitút sudcovskej koncentrácie konania, na ktorý žalobca nedbal a napriek
jeho zakotveniu v procesnom kódexe konal permanentne v rozpore s ním. Práve z dôvodu opakovaných
prieťahov, nepredkladania dôkazov preukazujúcich tvrdenia a neustáleho odročovania z týchto dôvodov
by bolo aplikovanie sudcovskej koncentrácie viac ako dôvodné. V prípade, keď strana sporu konajúca
v rozpore s uvedeným, je ešte aj odmenená získaním trov, sa toto obligatórne ustanovenie a zásada

CSP stáva neúčinnou.

9. V odôvodnení rozsudku nie je uvedené ani to, že žalobca do konania predložil súdu dôkaz,
ktorým sa dovolával náhrady škody, hoci tento dôkaz nebol spôsobilý toto jeho tvrdenie preukázať;
keďže bol úplne nesprávny a nebol vypracovaný v súlade s právnou normou. Žalobca tak celé roky

súdneho konania nedokázal uniesť dôkazné bremeno. Znalecký posudok č. 3/2018 zo dňa 21.1. 2018
vypracovaný súdom ustanoveným znalcom MUDr. Mariánom Nosáľom, dokazuje skutočnosť, na ktorú
poukazovala už od podania žaloby žalobcom a to, že pôvodne predložený Lekársky posudok zo dňa
27. 8. 2015 bol vypracovaný nesprávne. A to nielen v časti bodového ohodnotenia, ale dokonca
aj v jednotlivých položkách zranení žalobcu, za ktoré sa žalobca domáha bolestného a sťaženia

spoločenského uplatnenia. Žalobca si uplatnil náhradu škody v súdnom konaní za úplne iné poškodenie
zdravia aké mu podľa jeho zdravotnej dokumentácie mali byť spôsobené dopravnou nehodou (viď
znalecký posudok č. 3/2018). Lekársky posudok zo dňa 27.8.2015 ako položky poškodenia zdravia
uviedol v prípade bolestného položky č. 143b, č. 144d, č. 195b. Oproti tomu znalecký posudok č. 3/2018zo dňa 21. 1. 2018 vychádzajúci zo zdravotnej dokumentácie žalobcu a zranení spôsobených dopravnou
nehodou uviedol pre účely výpočtu bolestného položky č. 76, č. 147d, č. 193a, č. 195b a č. 239. V
prípade SSU uviedol lekársky posudok zo dňa 27.8.2015 položky č. 348 a č. 196c a znalecký posudok

č. 3/2018 uvádza položky č. 338a, č. 351b, č. 384b, č. 396b, č. 397a a č. 432b. Žalobca si tak svoj
nárok na náhradu škody spôsobenej zraneniami, ktoré mu boli priznané súdom a spôsobené dopravnou
nehodou dňa 29. 8. 2013 uplatnil na súde až dňa 9.4.2018, teda po uplynutí premlčacej doby. K ustáleniu
zdravotného stavu žalobcu prišlo dňa 29. 8. 2014. Premlčacia doba začala plynúť v prípade SSU odo
dňa 29. 8. 2014 a uplynula o dvoch rokov a v prípade bolestného do dvoch rokov od vzniku škody. Nárok

na náhradu za bolesť, sťaženie Spoločenského uplatnenia ako aj strata na zárobku je premlčaný. Súd
sa vznesenou námietkou premlčania v odôvodnení vôbec nezaoberal, hoci bola vznesená voči celému
nároku žalobcu, ktorý prvý raz svoj nárok na súde uplatnil až dňa 9.4.2018.

10. K posúdeniu nároku do pozornosti dáva žalovaná aj ustanovenie § 6 ods. 3 zákona č. 437/2004 Z.z.,
ktoré stanovuje hmotnoprávnu podmienku uplatnenia nároku za sťaženie spoločenského uplatnenia

na súde. V prípade jej nesplnenia (žalobca jej splnenie nepreukázal, ba naopak neuplatnenie nároku
voči poskytovatel'ovi náhrady potvrdil) nedisponoval vôbec žalobca právom podať žalobu na súd, a
teda podanie žaloby je v časti nároku predčasné. ÚS SR sa už k obdobnej požiadavke zákona vyjadril
tak, že ak zákon priamo vyžaduje pokus o pokonávku, podanie žaloby bez pokusu o jej vykonanie
je predčasným (napr. náhrada škody voči štátu a pod.). Žalovaná vo svojom záverečnom vyjadrení

z opatrnosti poukázala na existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, pri existencii ktorých súd
neprizná neúspešnej strane povinnosť náhrady trov konania v zmysle ust. § 257 CSP. Uvedené
nebolo rozsudkom skúmané a súd priznal žalobcovi trovy konania, hoci ten pôsobil počas súdneho
konania pasívne. Žalovaná v priebehu súdneho konania na prvej inštancii poukázala taktiež na ďalšie
skutočnosti,ktorévzmyslesúdnejpraxeodôvodňujúzníženienáhradyškodynazdraví.PodľaKrajského

súdu Trenčín č.k. 17Co/376/2005 sa náhrada škody znižuje o mieru účasti poškodeného vo všetkých
jej zložkách, z ktorých pozostáva. V zmysle právneho názoru NS je nevyhnutné posúdiť všetky príčiny,
ktoré viedli k škode, a tak aj v prípade poškodeného a škodcu. Zo skutkového stavu vyplýva, že
žalobca neprispôsobil svoju jazdu okolnostiam prevádzky. Napriek dažďu a večernej hodine nemal
žalobca oblečenú reflexnú vestu (povinnosť uložená ust. § 55 zákona č. 8/2009 Z.z., ktorá je analogicky

použiteľná pre všetky jednostopové vozidlá), ale s prostredím splývajúce čierne oblečenie. Žalobcova
rýchlosť, ak by aj bola uvádzaných 50 km/h (v meste, za zníženej viditeľnosti a mokrej vozovke), nebola
v súlade s ust. § 16 predmetného zákona, keďže celkom zjavne nebola prispôsobená okolnostiam
premávky. Navyše sa v konaní preukázalo (výsluchom žalobcu) aj to, že žalobca bol za vysokú rýchlosť
ajpokutovaný.UvádzanýrozsudokKSTNč.k.17Co/376/2005pritomhodnotínedbaléarizikovékonanie

poškodeného ako rozpor s ust. § 415 OZ, a najmä ako dôvod pre zníženie náhrady škody z dôvodu
zavinenia poškodeného. Uvedené nedbalé a rizikové konanie bolo pritom tvrdené samotným žalobcom,
hoci on mu pochopiteľne neprikladal žiadny význam. Súdna prax uviedla, že súd musí do úvahy brať
také konanie poškodeného, ktoré je aspoň jednou z príčin vzniku škody.

11. Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu intervenienta na strane žalovanej uviedla, že súhlasí s
jeho odvolaním a dôvodmi odvolania, pričom zotrváva na svojom odvolaní.

12. Proti tomuto rozsudku vo výrokoch I. a IV. podal odvolanie intervenient na strane žalovanej
prostredníctvom právneho zástupcu, navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť,

resp. ho zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, uplatniac si náhradu
trov konania, v zmysle odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Odvolateľ
trvá na všetkých písomných podaniach a ústnych vyjadreniach prezentovaných v prvostupňovom
konaní. Súd nesprávnym právnym postupom vydal nezákonné rozhodnutie. Súd na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne právne posúdil skutkový stav, čím

je vydaný rozsudok protizákonný a právne neudržateľný. Žalobca sa žalobou doručenou konajúcemu
súdu dňa 10.06.2015 domáhal náhrady škody na zdraví, kedy si uplatnil dva samostatné nároky, a to
náhradu za bolesť a náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Následne podaním doručeným
konajúcemu súdu dňa 27.08.2015 žalobca zmenil uplatňovaný nárok, a to tak, že rozšíril žalobu
o nárok na náhradu za stratu na zárobku počas trvania práceneschopnosti. Následne podaním

doručeným konajúcemu súdu dňa 09.04.2018 žalobca opätovne upravil a rozšíril žalobu, kedy súd prvej
inštancie pripustil zmenu žalobného návrhu, v zmysle ktorého si žalobca upravil svoj nárok nasledovne:
Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 22.108,50,- Eur, pozostávajúcu zo sumy 6.762,- Eur ako
bolestného, zo sumy 13.202,- Eur ako sťaženia spoločenského uplatnenia a sumy 2.144,50,- Eur akonáhrady za stratu na zárobku počas trvania práceneschopnosti a to do 3 dní odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti rozsudku. Žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi náhradu trov konania. Na základe
uvedeného si žalobca v konaní uplatňoval tri samostatné nároky - náhradu za bolesť, náhradu za

sťaženie spoločenského uplatnenia a náhradu za stratu na zárobku počas trvania práceneschopnosti
z titulu škody na zdraví, ktorú utrpel žalobca dopravnou nehodou dňa 29.08.2013. Konajúci súd
sa nesprávne vyporiadal so vznesenou námietkou premlčania, ktorú v konaní vzniesol vo vzťahu k
náhrade za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia žalovaný a intervenient. Ku konečnému
rozšíreniu a zmene žalobného návrhu počas konania zo strany žalobcu prišlo najmä vzhľadom na

závery vypracovaného Znaleckého posudku číslo 03/2018 znalcom MUDr. Marián Nosáľ, z ktorého
výšku svojich nárokov odôvodňoval až dňa 09.04.2018. Na základe skutkových zistení vyplývajúcich z
predmetného znaleckého posudku žalobca zmenil a upravil uplatňované nároky, t.j. náhradu za bolesť a
náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, a až od tohto podania je zrejmé, aké nároky si žalobca
žalobou uplatňoval. Podľa odvolateľa znaleckým posudkom, a tým pádom i odôvodnením „finálneho“
žalobného návrhu sa preukázal iný skutkový základ vychádzajúci z odborne spôsobilého posúdenia

ako skutkové zistenia skutkového základu pôvodného žalobného návrhu, čo zakladá riadne uplatnenie
nárokov žalobcu až dňom 09.04.2018. Žalobca ako dominus litis sám určuje, akého nároku sa na
podklade tvrdeného skutkového stavu žalobou domáha, na ňom spočívala ťarcha riadneho preukázania
svojich nárokov spolu s nebezpečenstvom premlčania týchto nárokov. V prípade práva na náhradu
škody spôsobenej na zdraví sa uplatňuje iba subjektívna 2-ročná premlčacia doba, ktorá v zmysle

ustanovenia § 106 ods. 1 OZ začína plynúť od okamihu, keď sa poškodený dozvie o škode a kto za ňu
zodpovedá. Súdna prax sa pritom, pokiaľ ide o škodu na zdraví, ustálila na takom výklade, že pojem
„dozvie sa o škode“ vyjadruje nielen vedomosť poškodeného o protiprávnom úkone alebo o udalosti,
ktorou bola škoda spôsobená, ale aj o tom, že mu vznikla ujma určitého druhu a rozsahu, ktorú možno
objektívne vyjadriť, teda vyčísliť v peniazoch. V súlade s teóriou práva v prípade nároku na odškodnenie

bolesti a za sťaženie spoločenského uplatnenia poškodeného sa poškodený dozvie o škode v čase,
kedy možno objektívne vykonať bodové ohodnotenie bolesti a sťaženia jeho spoločenského uplatnenia,
t.j. od ustálenia zdravotného stavu poškodeného, lebo až vtedy má poškodený k dispozícii skutkové
okolnosti, z ktorých môže škodu, resp. jej rozsah zistiť; od tohto okamihu plynie subjektívna premlčacia
doba. V zmysle vypracovaného znaleckého posudku, ako aj platnej právnej úpravy sa zdravotný stav

poškodeného, čiže žalobcu ustálil už dňa 29.08.2014. V predmetnom prípade začala teda premlčacia
doba na uplatnenie práva na náhradu za bolesť a náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia
žalobcovi plynúť odo dňa 29.08.2014 a uplynula dňa 29.08.2016. Uvedené nároky na náhradu škody
na zdraví boli žalobcom riadne uplatnené až 09.04.2018, teda po uplynutí dvojročnej subjektívnej
premlčacejdoby.Pretojecelýnároknanáhraduzabolesťanáhradusťaženiaspoločenskéhouplatnenia

v kontexte niekoľkokrát meneného žalobného návrhu premlčaný.

13. Čo sa týka straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti, ten bol v zmysle platnej právnej úpravy,
v čase keď si žalobca predmetné uplatňoval, z jeho strany nesprávne vyčíslený. V zmysle vtedy platného
ustanovenia § 446 Občiansky zákonník náhrada za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti

sa posúdi a suma tejto náhrady sa určuje ako úrazový príplatok. Úrazový príplatok je peňažná dávka
úrazového poistenia. Úrazový príplatok upravujú všeobecné predpisy o sociálnom poistení. Podľa týchto
predpisov poškodený má nárok na stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti od prvého dňa
dočasnej pracovnej neschopnosti. Predpokladom priznania tohto nároku je, že poškodený má nárok na
náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti alebo nárok na nemocenské. Náhradu za stratu na

zárobku počas trvania práceneschopnosti nemožno určiť svojvoľným výpočtom, keďže zákon upravuje
striktný a kogentný postup ako má byť táto strata vypočítaná. Súd sa stotožnil s takto nezákonným
určením vyčíslenia náhrady za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti žalobcu, čím mu
neoprávnené priznal nepreukázaný a riadne neodôvodnený nárok. Tvrdenie súdu prvej inštancie, „že
za situácie, kedy Žalobca nemohol súdu predložiť mzdové listy za obdobie jeho zamestnania, nie je

možné určiť priemerný zárobok Žalobcu v zmysle §446 OZ, podľa všeobecných predpisov o sociálnom
poistení ..., ... a preto súd stanovil stratu na zárobku Žalobcu v zmysle §445 OZ ...“ je podľa názoru
odvolateľacontralegem.Ustanovenie§445Občianskehozákonníkaneustanovuje,čosapoškodenému
uhradzuje podľa tohto ustanovenia z titulu straty na zárobku; tá skutočnosť vyplýva až z nasledujúcich
ustanovení § 446 a 447. Za tohto stavu súd prvej inštancie nesprávne rozhodol v prospech žalobcu;

v prospech toho, v koho záujme bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť. V danom
prípade je dôkazná núdza na strane žalobcu a spočíva v nepreukázaní straty na zárobku počas trvania
práceneschopnosti.14. Konanie má i inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a to odňatie
súdu prvej inštancie konať pred súdom a nedostatočné a chybné odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc
na § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozsudku je dôležitým predpokladom jeho preskúmateľnosti, ktorej

skutočnosti prikladá veľký význam v mnohých svojich rozhodnutiach Ústavný súd Slovenskej republiky
(II. ÚS 410/06, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04). Súd sa v odôvodnení nevyporiadal
dostatočne s vznesenými námietkami premlčania, ani so všetkými zásadnými otázkami pre konanie a
odňal tak žalovanému právo konať pred súdom. Prvostupňový súd v rozpore so zákonom neuviedol, aké
skutočnosti považoval za preukázané, ktoré za preukázané nepovažoval, z ktorých dôkazov vychádzal

a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Odôvodnenie je teda nepreskúmateľné, vada konania
spočívajúca v nedostatočnom odôvodnení rozsudku je v zmysle ustálenej judikatúry vo svojej podstate
porušením základného práva účastníka na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach
právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. zákona č. 460/2001 Ústavy
SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, poukazujúc na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 171/2005.

15. Žalobca odvolací návrh nepodal, ani sa k doručeným odvolaniam žalovanej a intervenienta písomne
nevyjadril.

16. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového

poriadku účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok (ďalej len OSP), pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie
je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

17. Krajský súd Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového

poriadku účinného od 01.07.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že obe odvolania boli podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie
vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho
podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti
(§ 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP),

preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), bez potreby doplnenia dokazovania, keď miesto a čas

verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne
5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalovanej a intervenienta
na jej strane nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom rozsahu
vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP.

18. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého
obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel prevažne k správnym
skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, rozhodol vecne správne.

19. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v prevažujúcom rozsahu
zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP

odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku.

20. Odvolací súd v zmysle § 385 ods. 1 CSP nepovažoval za potrebné a účelné nariadiť vo veci
pojednávanie, nakoľko vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby
zopakovať či doplniť dokazovanie, pričom predmetom odvolacieho prieskumu bolo právne posúdenie

otázok, ku ktorým sa všetky sporové strany už vyčerpávajúco a dostatočne vyjadrili. Nariadenie
pojednávania si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem.21. Vzhľadom na to, že odvolatelia napadli len vyhovujúcu časť rozsudku a na nej závislé výroky, t.j.
výroky I., IV. a V., zvyšná zamietajúca časť (výrok II.) a čiastočne zastavujúca časť (výrok III.) neboli
napadnuté odvolaním, preto sa stali právoplatnými a netvoria predmet odvolacieho prieskumu.

22. Predmetom odvolacieho prieskumu teda zostala otázka, či súd prvej inštancie dôvodne žalobcovi
priznal nárok na zaplatenie bolestného, sťaženia spoločenského uplatnenia a náhrady strany na zárobku
počas trvania práceneschopnosti v celkovej výške 14.906,50 eur.

23. Jednou zo základných sporných otázok nastolených i odvolacou argumentáciou, s poukazom na
námietku premlčania vznesenú v priebehu prvoinštančného konania tak žalovanou, ako i intervenientom
bolo, či nárok uplatnený žalobou je alebo nie je premlčaný.

24. V zmysle ust. § 444 Občianskeho zákonníka pri škode na zdraví sa jednorazovo odškodňujú bolesti
poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia.

25. V zmysle § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa
dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

26. Podľa § 106 Občianskeho zákonníka právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď
sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá (ods. 1). Najneskoršie sa právo na náhradu
škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne za 10 rokov, odo dňa, keď došlo k
udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí ak ide o škodu na zdraví (ods. 2).

27. V zmysle § 112 Občianskeho zákonníka, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo
u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia
po dobu konania neplynie.

28. Inštitút premlčania má viesť oprávnený subjekt k tomu, aby pod sankciou premlčania uplatnil svoje

právovzákonomstanovenýchlehotách.Zmyslomtohtoinštitútujezvýšenieistotyvprávnychvzťahocha
to aj za cenu strany vynútiteľnosti práva. Premlčaním sa rozumie kvalifikované uplynutie času v dôsledku
ktorého nárok - jeho súdnu vymáhateľnosť, možno vyvrátiť vznesením námietky premlčania. Premlčanie
je teda uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, že by právo
bolobývalovykonané,vdôsledkučohopovinnýsubjektmôžečeliťsúdnemuuplatneniuprávanámietkou

premlčania. Použitie tejto námietky má za následok zánik súdnej vymáhateľnosti nároku v dôsledku
čoho premlčané právo nemožno oprávnenému súdne priznať. Premlčaním právo samo osebe nezaniká,
len sa oslabuje.

29. Pri premlčaní práva na náhradu škody je ustanovená kombinovaná premlčacia lehota a to

subjektívna v ods. 1 cit. § 106 a objektívna v ods. 2 cit. § 106 Občianskeho zákonníka. Začiatok
subjektívnej i objektívnej premlčacej lehoty je stanovený odlišne na sebe nezávisle a ich plynutie a
skončenie je tiež vzájomne nezávislé. Subjektívna premlčacia lehota pritom môže plynúť iba v rámci
objektívnej premlčacej lehoty, ktorú nemožno prekročiť. Subjektívna premlčacia lehota je dvojročná a
pre začatie jej plynutia je významný subjektívny prvok pozostávajúci z dvoch zložiek a to 1.) kedy

sa poškodený dozvie o škode, pričom sa vyžaduje preukázaná vedomosť (nestačí možnosť takej
vedomosti) poškodeného o vzniknutej škode určitého druhu a rozsahu do takej miery, aby mohol svoj
nárok uplatniť - vyčísliť v žalobe na súde. Okamih vedomosti poškodeného o tejto škode sa pritom
nemusí kryť s okamihom škodnej udalosti, či s protiprávnym konaním. Druhou zložkou subjektívnej
premlčacej lehoty je kedy sa poškodený dozvie o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá, touto osobou

bude obvykle priamo škodca, ktorý ju spôsobil, v niektorých prípadoch to môže byť iná osoba. Ak právo
na náhradu škody z ublíženia na zdraví tvorí niekoľko zložiek súčasne, ako v danom prípade jednak
právo na stratu na zárobku a právo na bolestné, súdna prax vychádza z názoru, že jednotlivé zložky
práva na náhradu škody sa posudzujú ako samostatné čiastočné nároky.

30. Odvolací súd pri stanovení počiatku plynutia premlčacej lehoty vychádzal z toho, že za deň, kedy sa
poškodený dozvie o škode, s prihliadnutím na to, že už predtým vedel kto za ňu zodpovedá, v zmysle
§ 106 Občianskeho zákonníka je potrebné považovať deň ustálenia zdravotného stavu poškodeného,
kedy je už možné objektívne urobiť bodové ohodnotenie a to tak bolesti, ako i sťaženia spoločenskéhouplatnenia. Posúdenie otázky, kedy sa zdravotný stav poškodeného ustálil pritom závisí od vyjadrenia
lekára. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty poškodeného nie je teda viazaný na okamih,
kedy sa poškodený zo znaleckého posudku alebo lekárskej správy dozvie bodové ohodnotenie svojej

ujmy. V znaleckom posudku vypracovanom v konaní bolo uzavreté, že zdravotný stav poškodeného sa
ustálil dňa 29.08.2014, a teda od tohto dňa začala plynúť 2-ročná subjektívna premlčacia doba, ktorá
uplynula dňa 29.08.2016.

31. S uvedenými závermi korešponduje i konštantná súdna judikatúra. Najvyšší súd SR vo svojom

rozsudku sp. zn. MCdo 37/2000 pod R 68/2003 uzavrel, že za deň zistenia bolesti nemožno bez ďalšieho
považovať deň ukončenia práceneschopnosti poškodeného, ani deň vyhotovenia posudku o bolestnom,
ale okamih (deň) ustálenia zdravotného stavu poškodeného. Najvyšší súd argumentoval tým, že len
čo je ustálený zdravotný stav poškodeného, možno ohodnotiť bolesť, týmto okamihom je teda bolesť
zistená bez ohľadu na to, kedy lekár vyhotoví posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia.
Posudok je len dokladom potvrdzujúcim vytrpenú a zistenú bolesť. Za dátum zistenia bolesti preto

nemožno považovať výlučne deň vyhotovenia posudku ošetrujúceho lekára. Za čas spôsobenia bolesti
treba teda považovať deň úrazu alebo iného poškodenia na zdraví a za čas zistenia bolesti okamih
ustálenia zdravotného stavu poškodeného.

32. Obdobne argumentoval i Najvyšší súd ČR v rozsudku sp. zn. 25Cdo 1256/2006, kde uzavrel, že

o škode spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia sa poškodený dozvie v čase, keď možno
objektívne urobiť bodové ohodnotenie sťaženia jeho spoločenského uplatnenia, keďže až vtedy má k
dispozícii skutkové okolnosti, z ktorých možno škodu, resp. jej rozsah zistiť. Posúdenie otázky, kedy
sa zdravotný stav poškodeného ustálil závisí od vyjadrenia lekára. Na jednej strane síce nestačí sama
možnosť poškodeného dozvedieť sa o rozhodujúcich skutočnostiach, na druhej strane však začiatok

plynutia subjektívnej premlčacej doby nie je viazaný na okamih, kedy sa poškodený zo znaleckého
posudku či lekárskej správy dozvie konkrétny výsledok bodového ohodnotenia jeho ujmy.

33. I z vyššie citovanej konštantnej judikatúry vyplýva, že za deň, kedy sa poškodený dozvie o škode
z titulu bolesti alebo sťaženia spoločenského uplatnenia a teda za deň počiatku plynutia dvojročnej

subjektívnej premlčacej lehoty v zmysle § 106 Občianskeho zákonníka, je nevyhnutné považovať deň
ustálenia zdravotného stavu poškodeného, kedy už možno objektívne urobiť bodové ohodnotenie, ktorý
závisí od vyjadrenia lekára a v žiadnom prípade nie deň vyhotovenia posudku o bolestnom a sťažení
spoločenského uplatnenia.

34. Keďže s poukazom na vyššie uvedené závery subjektívna dvojročná premlčacia doba na uplatnenie
práva na náhradu škody žalobcu v zmysle cit. § 106 Občianskeho zákonníka, začala plynúť dňom
29.08.2014 a uplynula dňom 29.08.2016 (§ 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a žalobca si svoj
nárok (v rozsahu vyhovenia žalobe) uplatnil žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 27.08.2015,
teda pred uplynutím premlčacej doby, preto námietka premlčania vznesená zo strany žalovanej ako aj

intervenienta na jej strane nebola dôvodná.

35. Z rozšírenia žaloby zo dňa 27.08.2015 je jednoznačné, že žalobca rozšíril žalobu na celkovú sumu
20.144,50 eur (12.000,- eur bolestné, 6.000,- eur sťažené spoločenské uplatnenie a 2.144,50 eur
náhrada za stratu na zárobku počas trvania práceneschopnosti ). Súd prvej inštancie dňa 04.09.2015

svojim uznesením č. k. 5C/304/2015 - 30, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 25.09.2015 pripustil
rozšírenie žaloby na sumu 20.144,50 eur v zmysle uvedeného rozšírenia žaloby. Takto uplatnený
žalobný nárok na náhradu škody, ktorá žalobcovi vznikla ako poškodenému z dopravnej nehody zo dňa
29.08.2013, za ktorú ako škodca zodpovedá žalovaná, bol teda jednoznačne uplatnený riadne a včas
pred uplynutím premlčacej doby, ktorá uplynula dňa 29.08.2016.

36. Pokiaľ dňa 9.4.2018 žalobca upravil a rozšíril žalobu na celkovú sumu 22.108,50 eur ( 6.762,- eur
bolestné a 13.202 eur sťažené spoločenské uplatnenie a 2.144,50 eur náhrada za stratu na zárobku
počas trvania práceneschopnosti ), toto rozšírenie sa týka zvýšenej sumy za sťažené spoločenské
uplatnenie, v ktorej časti bola žaloba zamietnutá a z dôvodu nepodaného odvolania zo strany žalobcu

sa nestala predmetom odvolacieho prieskumu.

37. Argumentácia odvolateľov, že za riadne podanie žaloby je potrebné považovať až jej upravenie a
rozšírenie podaním žalobcu zo dňa 09.04.2018, t.j. až po uplynutí premlčacej doby, nie je správna aodvolací súd sa s ňou nestotožňuje. Odvolatelia nesprávne vychádzali z toho, že až rozšírením žaloby
zo dňa 09.04.2018 žalobca riadne uplatnil svoje nároky, vychádzajúce zo záverov znaleckého posudku
č. 3/2018 zo dňa 21.01.2018.

38. Skutočnosť, že podľa znaleckého posudku č. 3/2018 zo dňa 21.01.2018, ktorý bol vypracovaný
znalcom v priebehu konania, nemali byť aplikované položky podľa pôvodného lekárskeho posudku,
nemá žiaden vplyv na riadne uplatnenie nároku žalobcom v konaní. Stále ide o náhradu škody z
dôvodu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, pričom na to, akú položku uviedol lekár v

svojom posudku, a potom znalec v znaleckom posudku, nemohol mať žalobca žiaden vplyv, nakoľko
išlo o odborné posúdenie. Žalobca k svojej žalobe predložil lekársky posudok, o ktorom nemal dôvod
pochybovať, či je vystavený správne. Ak následné znalecké dokazovanie preukáže nesprávnosť
predchádzajúceho lekárskeho posudku, keď znalec konštatuje nesprávnosť položiek uvedených v
lekárskom posudku, nejedná sa v tomto smere o takú zmenu skutkového stavu, ktorá by odôvodňovala
potrebu pripustenia zmeny žaloby (samozrejme, o zmenu žaloby ide vtedy, keď sa žalobca domáha na

základe znaleckého posudku vyššej sumy). Rozšírenie žaloby žalobcom v priebehu konania v súlade so
závermi znaleckého posudku nie je novým nárokom, jedná sa od začiatku o náhradu škody za bolestné
a za sťaženia spoločenského uplatnenia v dôsledku dopravnej nehody zavinenej žalovanou (por. napr.
rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 21Co/84/2014 <.).

63. Vychádzajúc z vyššie uvedených východísk aplikácie ust. § 257 CSP, aplikujúc toto ustanovenie

na prejednávaný spor, odvolací súd dospel k záveru, že odvolacia argumentácia žalovanej nie je
dôvodná, keď neboli preukázané žiadne také dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali
žalobcovi výnimočne nepriznať náhradu trov konania. V prvom rade je potrebné poukázať na to,
že žalobcovi bola priznaná len pomerná časť náhrady trov konania v rozsahu 34,8%, keď jeho
procesný neúspech bol daný tým, že pri podaní žaloby vychádzal z lekárskeho posudku, ktorý bol

až v dôsledku znaleckého dokazovania vyhodnotený ako nesprávny, čo žalobca nemal ako ovplyvniť.
Základ nároku žalobcu bol jednoznačne preukázaný, keď bola preukázaná zodpovednosť žalovanej za
škodu spôsobenú žalobcovi. Pokiaľ žalovaná poukazuje na predlžovanie konania zo strany žalobcu a z
toho vyplývajúce prieťahy, túto skutočnosť možno zohľadniť pri rozhodovaní o výške trov konania, keď
bude priestor posúdiť účelnosť uplatnených trov a zohľadniť aj hľadisko hospodárnosti konania. Pokiaľ

žalovaná poukazuje na ust. § 181 ods. 5 CSP, toto ustanovenie rieši výhradne otázku trov odročeného
pojednávania, nemá žiaden vplyv na rozhodnutie o nároku na náhradu trov celého konania podľa § 262
ods. 1 CSP.

64. S prihliadnutím na vyššie uvedené závery odvolací súd konštatuje, že ak súd prvej inštancie žalobe

vo výroku I. čiastočne vyhovel, rozhodol vo veci vecne správne, a preto s použitím § 387 ods. 1 CSP
rozsudok, vrátane vecne správneho závislého výroku IV. o poplatkovej povinnosti a výroku V. o náhrade
trov konania, ako vecne správny potvrdil.

65. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však
nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj

napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne).

66. Na záver odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní
odvolateľov, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie ich práv. Odvolací súd v tejtosúvislosti upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 218/2010, podľa
ktorého obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť
v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a
hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na
to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s
jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnesadožadovaťnímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

67. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v
spojení s § 396 ods. 1 CSP, pričom v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému žalobcovi
voči neúspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O
výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnosti tohto
rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

68. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).