Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 9. apríl 2019

Súd: Okresný súd Piešťany
Spisová značka: 6C/6/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2514200133
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľudmila Hricková

ECLI: ECLI:SK:OSPN:2019:2514200133.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Piešťany sudkyňou JUDr. Ľudmilou Hrickovou v právnom spore žalobcov: 1. Z. A., nar.

XX.XX.XXXX, a 2. T. A., rod. M., nar. XX.XX.XXXX, obaja žalobcovia trvale bytom M. XXX, XXX XX M.,
obaja štátni občania Slovenskej republiky, obaja zastúpení právnym zástupcom: Advokátska kancelária
JUDr. Jakub Mandelík, s. r. o., so sídlom Heydukova 12, 811 08 Bratislava, IČO: 47234318, proti
žalovaným: 1. M.N. M., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom S., posledná doručovacia adresa: X. Z. Č.. X.
S., štátny občan Slovenskej republiky, a 2. KOMUNÁLNA poisťovňa, a. s. Vienna Insurance Group, so
sídlom Štefánikova 17, 811 05 Bratislava, IČO: 31595545, zastúpená právnym zástupcom: Advokátska
kancelária Legal Cases s.r.o., so sídlom Alžbetínske námestie 328, 929 01 Dunajská Streda, IČO:

36720097, o ochranu osobnosti a o náhradu nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaní v 1. a v 2. rade sú p o v i n n í zaplatiť žalobcovi v 1. rade náhradu nemajetkovej ujmy v sume
50.000,- eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných
zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného.

II. Žalovaní v 1. a v 2. rade sú p o v i n n í zaplatiť žalobkyni v 2. rade náhradu nemajetkovej ujmy v sume
50.000,- eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných

zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného.

III. P r i z n á v a žalobcovi v 1. rade nárok na náhradu trov konania proti žalovaným v 1. a v 2. rade
v plnom rozsahu.

IV. P r i z n á v a žalobkyni v 2. rade nárok na náhradu trov konania proti žalovaným v 1. a v 2. rade
v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou zo dňa 14.1.2014, doručenou Okresnému súdu Piešťany dňa 15.1.2014, sa žalobcovia

domáhali od žalovaných náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške po 50.000,- eur titulom
neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcov, konkrétne do ich práva na súkromný život,
spôsobeného im trestným činom, ktorého sa dopustil žalovaný v 1. rade dňa 19.1.2011 v obci Dubovany
motorovým vozidlom povinne zmluvne poisteným u žalovanej v 2. rade. Žiadali, aby súd samostatným
výrokom rozhodol aj o tom, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť
druhého žalovaného. Zároveň žiadali priznať náhradu trov konania.

2. Žalobný nárok žalobcovia odvodzovali od právoplatného odsudzujúceho rozsudku Okresného súdu
Piešťany sp. zn. 1T/112/2011 zo dňa 7.12.2011 a od nároku pozostalých obetí usmrtených pri dopravnej
nehode z povinného zmluvného poistenia podľa § 4 ods. 2 písm. a) a § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001
Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorovéhovozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.
381/2001 Z. z.“ alebo „ZoPZP“). Žalovaný v 1. rade bol predmetným rozsudkom právoplatne odsúdený
zo spáchania prečinu usmrtenia, ktorého sa dopustil dňa 19.1.2011 v obci Dubovany v čase okolo 14,00

hod., kedy ako vodič motorového vozidla pri obiehaní autobusu prešiel do protismeru, následne narazil
do maloletej dcéry žalobcov K. A. a ďalšej maloletej, ktoré utrpeli pri nehode vážne poranenia, pričom
dcéra žalobcov týmto poraneniam na mieste dopravnej nehody podľahla. Motorové vozidlo, ktorým
bol predmetný prečin spáchaný, bolo v čase dopravnej nehody poistené u žalovanej v 2. rade, preto
žalobcovia ako pozostalí obete dopravnej nehody spôsobenej týmto motorovým vozidlom si uplatnili

nárok na náhradu predmetnej nemajetkovej ujmy aj priamo proti žalovanej v 2. rade ako poisťovateľovi
z povinného zmluvného poistenia podľa § 4 ods. 2 písm. a) a § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.
z., pretože pojem škoda spôsobená prevádzkou motorového vozidla na účely tohto zákona treba
vykladať extenzívne tak, že škoda na účely tohto zákona zahŕňa v sebe aj nemajetkovú ujmu spôsobenú
blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode. Poukázali na rozhodnutie Súdneho dvora
EÚ sp. zn. C-22/12 zo dňa 24.10.2013, ktorý judikoval, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
blízkym osobám. Taktiež poukázali na čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, podľa ktorého
judikatúra Súdneho dvora EÚ zaväzuje slovenské súdy aj ostatné štátne orgány, a preto aj právny názor
Súdneho dvora EÚ vyslovený v uvedenom rozsudku je nevyhnutné aplikovať aj na predmetný súdny
spor. Ak by bola náhrada nemajetkovej ujmy výslovne upravená ako súčasť jednotlivých náhrad podľa

§ 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z., vnútroštátny súd by nemal žiadny dôvod požiadať Súdny dvor
EÚ o výklad relevantných článkov transponovaných smerníc. Smernice EÚ majú tzv. nepriamy účinok,
ktorý ukladá vnútroštátnemu súdu povinnosť vykladať objektívne právo v súlade s pravidlami práva EÚ
inkorporovanými v záväzných aktoch EÚ. Zásada eurokonformného výkladu požaduje, aby vnútroštátne
súdy aplikovali celé objektívne právo, použili metódy výkladu ním uznané tak, aby zabezpečili plnú

účinnosť dotknutej smernice, a dospeli k výsledku, ktorý by bol v súlade s cieľom stanoveným touto
smernicou. Vnútroštátny súd je povinný prostredníctvom dostupných interpretačných metód poskytnúť
smernici nepriamy účinok, pričom pri tomto postupe je viazaný výlučne zásadou zákazu výkladu
práca contra legem. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Pfeiffer c/a
Deutches Rotes Kreuz. Zároveň poukázal na odlišné stanovisko sudcu NSSR JUDr. Rudolfa Čirča,

pripojené k rozsudku NSSR sp. zn. 4Dco/168/2009 zo dňa 20.4.2011, ktorý v súlade so zásadou
eurokonformného výkladu dospel k právnemu záveru, že komunitárne právo subsumuje pod pojem
škoda rovnako majetkovú, ako aj nemajetkovú ujmu. Domnieva sa, že neexistuje racionálny dôvod na
to, aby v prípade smrti zamestnanca bolo jednorazové odškodnenie súčasťou krytia povinného poistenia
a pri usmrtení blízkej osoby pri dopravnej nehode by tomu tak nebolo. Úlohou Súdneho dvora EÚ je

poskytovať interpretáciu relevantného komunitárneho práva, a ne riešiť konkrétny právny spor. Právne
názory stanovené rozhodnutím Súdneho dvora EÚ zaväzujú nielen strany pôvodnej predbežnej otázky,
ale všeobecne všetky súdy a iné orgány členských štátov. Zároveň poukázal na niektoré konkrétne
rozhodnutia všeobecných súdov Slovenskej republiky.

3. Pokiaľ ide o výšku uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, žalobcovia zdôraznili, že
ich vzájomný emocionálny vzťah a dcéry K. bol plný harmónie, lásky a porozumenia. K. bola ich
prvorodeným dieťaťom, vynikala výborným prospechom v škole, bola veľmi obľúbenou v kolektíve
rovesníkov, venovala sa maľovaniu, spevu a rada tancovala. K. mala v čase úmrtia iba 11 rokov, nemala
žiadne zdravotné problémy, plnohodnotne a aktívne prežívala svoj život spôsobom zodpovedajúcim jej

veku, a mala celý život pred sebou. Od smrti K. sa zhoršil psychický stav žalobcov, všetky aktivity so K.
sa zrazu stali pre žalobcov iba minulosťou, Boli zvyknutí, že sa dcéra vráti zo školy, že budú spoločne
robiť domáce úlohy, prípadne išli spolu na prechádzku do prírody alebo sa venovali spoločenským hrám
a rozvíjaniu jej talentu. Všetky miesta žalobcom pripomínajú spoločné chvíle prežité s ich dcérou K..
Pred smrťou K. sa aktívne zúčastňovali spoločenských a kultúrnych podujatí, pričom po jej smrti už

nemajú motiváciu a z ich života sa vytratilo nadšenie, Dcéra K. bola pre nich jedinečným stvorením,
najkrajším, najmúdrejším a najinteligentnejším dieťaťom. Od jej úmrtia majú žalobcovia neustále pocity
úzkosti. Mladší syn Z. im síce robí nesmiernu radosť, ale potešenie zo života už nikdy nebude u žalobcov
také, ako predtým. Od úmrtia dcéry sa im zhoršil zdravotný stav, zle spia, nič ich nebaví ráno sa im
nechce vstávať. Nevedia nájsť žiadnu činnosť, ktorá by ich zaujímala a napĺňala ich život radosťou. Majú

problém sústrediť sa, sú nervóznejší a výbušnejší. Každý deň musia myslieť na nebohú K., a nevedia
sa vyrovnať s realitou. Pri spomienkach na dcéru si veľakrát poplačú. Na budúcnosťou sa nezamýšľajú,
všetok svoj čas sa snažia venovať synovi. Majú obrovský strach z budúcnosti, že by sa podobná vec
mohla zopakovať.4. Žalovaný v 1. rade navrhol žalobu zamietnuť s odôvodnením, že nemajetková ujma nevráti život
dcére poškodených, že je nereálne požadovať od neho sumu 50.000 eur, keďže je majetkovo a finančne

nezabezpečený a závislý na svojich rodičoch, a že odsúdený bol proti svojej vôli, že bolo viackrát
porušené jeho právo na obhajobu, a že ak by maloleté prechádzali riadne po priechode pre chodcov,
k autonehode by nemuselo vôbec dôjsť.

5. Žalovaná v 2. rade navrhla žalobu proti nej zamietnuť z dôvodu, že nie je daná jej pasívna

legitimácia, pričom uviedla, že Súdny dvor EÚ nemá kompetenciu vykladať vnútroštátne predpisy,
pokiaľ nie sú v rozpore s konkrétnym nariadením alebo smernicou EÚ/ES, a že rozsudok vo veci
Haasová C-22/12, na ktorý sa odvolávajú žalobcovia, obsahuje právny názor Súdneho dvora EÚ, podľa
ktorého tzv. motorové smernice, a to smernica Rady 90/232/EHS a smernica Rady 72/166/EHS (pozn. 5
motorových smerníc, vrátane vyššie uvedených, boli v roku 2009 konsolidované smernicou Európskeho
parlamentu a Rady č. 2009/103/ES), sa majú vykladať tak, že povinné zmluvné poistenie zodpovednosti

za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy
(spôsobenej zásahom do osobnostnej integrity, čo zahŕňa fyzickú aj psychickú traumu) spôsobenej
osobám, ktoré sú blízkymi osobami obetí usmrtených pri dopravnej nehode, pokiaľ jej náhradu na
základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore.
Predmetné motorové smernice EÚ/ES sa zaoberajú „iba“ poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla, a nie poistením nárokov z iného titulu než je zodpovednosť za škodu,
a odškodnenie ujmy na zdraví treba chápať ako náhradu škody na zdraví. Tieto smernice neupravujú,
akým konkrétnym spôsobom a akými konkrétnymi nárokmi si členský štát má vymedziť rozsah náhrady
škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, a teda nepopierajú právo členského štátu upraviť
jednotlivé nároky z titulu zodpovednosti za škodu, vrátane škody na zdraví. Uviedla, že vnútroštátne

právo Slovenskej republiky náhradu nemajetkovej ujmy z povinného zmluvného poistenia neupravuje.
Občiansky zákonník v ust. § 444 až § 449 priznáva rodinným príslušníkom v prípade usmrtenia
poškodeného nárok na náhradu nákladov na výživu a nákladov spojených s pohrebom, pričom tieto
nároky sú nárokmi z titulu náhrady škody na zdraví, príp. usmrtení, a nie z titulu náhrady nemajetkovej
ujmy, ktorá je upravená v inej časti Občianskeho zákonníka. Náhrada nemajetkovej ujmy nespadá pod

rozsah poistenia upravený v § 4 zákona č. 381/2001 Z. z. Rozhodnutie Súdneho dvora EÚ je záväzné iba
pre strany sporu, navyše, rozhodným právom vo veci sp. zn. C-22/2012 bolo české právo, ktoré upravuje
nemajetkovú ujmu ako náhradu zo zodpovednosti za škodu z povinného zmluvného poistenia, a preto
tento rozsudok, ani právny názor Súdneho dvora v ňom vyjadrený, nie je aplikovateľný na daný prípad.
Jedinýmprípadom,kedybybolažalovanáv2.radepovinnánahradiťpozostalýmobetidopravnejnehody

nemajetkovú ujmu z povinného zmluvného poistenia, by bola situácia, kedy by to bolo medzi osobitne
výslovnezmluvnedojednanévpoistnejzmluve,čoniejedanýprípad.Zároveňpoukázalanarozhodnutie
NS SR sp. zn. 2Cdo/93/2008, v ktorom dovolací súd, okrem iného skonštatoval, že do práva na život
ako osobnostného práva podľa § 15 Občianskeho zákonníka nepatrí právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. V tejto súvislosti odkázala na niektoré konkrétne rozhodnutia všeobecných súdov

Slovenskej republiky, na rozhodnutie NSSR sp. zn. 4Cdo/168/2009 zo dňa 20.4.2011na názor ÚSČR
v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 8/2006, na zborník 20 slovenské dni práva, str. 5-32, na odborné články
JUDr. Imricha Feketeho, CSc, advokátov JUDr. Martina Timcsáka a JUDr. Jany Bajtošovej, a generálnej
riaditeľky Slovenskej asociácie poisťovní, JUDr. Jozefíny Žákovej.

6. Súd rozhodol vo veci medzitýmnym rozsudkom č. k. 6C/6/2014-147 zo dňa 5.11.2014, ktorým
rozhodol, že nárok žalobcov v 1. a v 2. rade proti žalovaným v 1. a v 2. rade je čo do základu
dôvodný. Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa § 4 ods. 1, 2 písm. a), 4, § 15 ods. 1 Zákona
č. 381/2001 Z. z. podľa § 11, § 13 ods. 1-3, § 427 ods. 1, § 448 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka, v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“ alebo „Občiansky zákonník“ v príslušnom

tvare), článku 1 ods. 2 Smernice Rady 72/166/EHS z 24.04.1972 o aproximácii právnych predpisov
členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami,
podľa článku 1 ods. 1 Smernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 a z vykonaného dokazovania mal
za preukázané, že dcéra žalobcov podľahla zraneniam, ktoré utrpela pri dopravnej nehode, ktorú zavinil
žalovanýv1.rade,ktorýmalvčasepredmetnejdopravnejnehodyuzavretúpoistnúzmluvusožalovanou

v 2. rade, predmetom ktorej bolo povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla. Poistný vzťah v čase dopravnej nehody trval. Pasívna legitimácia
žalovanej v 2. rade, ktorá bola v čase dopravnej nehody poisťovateľkou zodpovedného subjektu, t. j.
žalovaného v 1. rade, vyplýva z § 15 zákona č. 381/2001 Z. z., vychádzajúc z ktorého si poškodenýmôže vybrať, či nárok na náhradu škody uplatní proti škodcovi alebo proti poisťovateľovi alebo proti
obom súčasne. Zavinenie dopravnej nehody žalovaným v 1. rade bolo preukázané právoplatným
rozsudkom Okresného súdu Piešťany sp. zn. 1T/112/2011 zo dňa 7.12.2011. Súd mal za to, že pojem

škoda použitý v zákone č. 381/2001 Z. z. je nutné vykladať extenzívne tak, že tento pojem zahŕňa
aj náhradu nemajetkovej ujmy titulom občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných
práv pozostalých spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný život spôsobený usmrtením
blízkejosobypriprevádzkedopravnýchprostriedkov.Účelompoisteniazaškodyspôsobenéprevádzkou
dopravných prostriedkov je totiž zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou.

Usmrtenie je nesporne najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ podľa súdnej praxe usmrtenie
pri dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu, ale aj občianskoprávnu
zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom
poistného krytia. V neposlednom rade pri výklade pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. treba
napokon vychádzať z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve, keďže uvedený zákon je výsledkom
transpozície smerníc EÚ, ktoré boli nahradené teraz platnou smernicou Európskeho parlamentu a Rady

2009/103/ES zo 16.9.2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel a kontrole plnenia povinností poistenia tejto zodpovednosti. Z textu Smernice je zrejmé, že pod
pojmom škoda rozumie osobnú ujmu a škodu na majetku, resp. používa slovné spojenie utrpenie ujmy
alebo škody, akákoľvek ujma alebo škoda alebo akákoľvek škoda. Vzhľadom k tomu mal súd za to, že
v rámci náhrady škody sa odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej

nehody ako poškodeným, za ktorú možno priznať náhradu peňažnou formou podľa § 13 ods. 2, 3 OZ,
takže náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 OZ spadá do rozsahu povinného zmluvného
poistenia vinníka dopravnej nehody, a to žalovaného v 1. rade za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla. Preto rozhodol tak, že nárok žalobcov na vyplatenie náhrady nemajetkovej ujmy
proti žalovanému v 1. rade a žalovanej v 2. rade je čo do základu dôvodný.

7. Medzitýmny rozsudok vydaný vo veci dňa 5.11.20214 napadla odvolaním žalovaná v 2. rade,
o ktorom rozhodol Krajský súd Trnave uznesením č. k. 11Co/127/2015 zo dňa 17.2.2016, ktorý
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Odvolací súd v
odôvodnení zrušujúceho rozhodnutia vyslovil svoj právny názor, podľa ktorého odvolací súd stotožnil

s právnym názorom vyjadreným v odlišnom stanovisku k rozhodnutiu NSSR zo dňa 20.4.2011 sp. zn.
4Cdo 168/2009, prezentovaným JUDr. Rudolfom Čirčom, teda, že pojem škoda je potrebné vykladať
extenzívnevtomzmysle,žetentopojemzahŕňaajnáhradunemajetkovejujmyztituluobčiansko-právnej
zodpovednosti za zásah do osobnostných práv pozostalých spočívajúci v zásahu do práva na súkromie
a rodinný život spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov. Účelom

poistenia za škody spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov je zmierniť dôsledky škôd, ku
ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou. Pokiaľ podľa súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode
vyvoláva nielen občiansko-právnu zodpovednosť za škodu ale aj občiansko-právnu zodpovednosť
za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom poistenia
poistného krytia. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov nemožno opomínať ich účel a zmysel

pričom platí, že súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale sa od neho smie, a musí,
odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona a história jeho vzniku, systematická súvislosť a pod. Prijatie zákona
č.381/2001 Z. z. bolo výsledkom transpozície smerníc EÚ, ktoré boli nahradené teraz platnou smernicou
Európskeho parlamentu a Rady č. 2009/103 ES zo 16. septembra 2009 o povinnosti zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto

zodpovednosti. Smernica síce nedefinuje pojem škoda, ale z jej textu je zrejmé, že pod týmto pojmom
rozumie osobnú ujmu a škodu na majetku resp. používa slovné spojenie utrpenie ujmy alebo škody, či
používa termíny akákoľvek ujma alebo škoda alebo akákoľvek škoda. Komunitárne právo chápe škodu
ako majetkovú, tak aj nemajetkovú, resp. za ujmu považuje majetkovú škodu aj nemajetkovú škodu
(rozsudok Súdneho Dvora zo 6. mája 2010 vo veci C 63/09 Axel Wals proti Clickaer SA).

8. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení ďalej uviedol, že otázka zodpovednosti žalovaných za vzniknutú
nemajetkovú ujmu je daná, na rozdiel od rozhodnutia NSSR sp. zn. 4Cdo/168/2009, už judikovaná aj
Súdnym dvorom EÚ dvoma rozsudkami zo dňa 24.10.2013, a to rozsudkom vo veci Haasová C-22/12
a rozsudkom vo veci Drozdovs C-277/12. Súčasťou náhrady škody (ujmy) spôsobenej

na zdraví sú nielen ujmy majetkovej povahy, ale aj nemajetkové ujmy na základe výslovného znenia
zákona, akými sú napr. bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré sa odškodňujú v peniazoch.
Právna teória prisudzuje zmysel škody (inej než materiálnej) aj iným ujmám nemajetkovej povahy,
ktoré môžu vzniknúť z porušenia práva v dôsledku zásahu do inej než majetkovej sféry poškodeného,t. j. ujmám imateriálnym, morálnym, citovým, za ktoré prináleží poškodenému peňažná náhrada. Je
potrebné poukázať na smernice Rady č. 72/166/EHS; č. 90/232/EHS a č. 2000/26/ES, podľa ktorých
členské štáty sú povinné prijať všetky primerané opatrenia zabezpečujúce, aby zodpovednosť za škodu

spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel bola pokrytá poistením s cieľom ochrany poistených strán
a potenciálnych obetí nehôd a aby akékoľvek škody a ujmy v oblasti povinného poistenia nezostali
neuhradené. S použitím eurokonformného výkladu pojmov „náhrada škody, škoda na zdraví“ sa v rámci
náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody,
ktorú v širšom ponímaní treba považovať za škodu na zdraví. Rozsudok Európskeho súdneho dvora zo

dňa 24. októbra 2013 (C-22/12), podľa výroku ktorého článok 3 ods. 1 Smernice Rady 72/166/EHS z
24.04.1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti,
článok 1 ods. 1 a 2 druhej Smernice Rady č. 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych
predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady č. 2005/15/

EHS z 11.5.2005 a článok 1 prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS zo 14.05.1990 o aproximácii
právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať tak, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti

poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. V 56. bode
rozsudku Súdny dvor EÚ konštatoval, že poškodené osoby pri svojom nároku sa opierajú o § 11
Občianskeho zákonníka, teda majú oporu vo vnútroštátnom práve. V 57. bode rozsudku sa uvádza, že
tento záver nemôže spochybniť ani okolnosť predložená slovenskou vládou, podľa ktorej tieto paragrafy
patria do tej časti českého i slovenského Občianskeho zákonníka, ktorá sa týka zásahov do ochrany

osobnosti a ktorá je v zmysle týchto zákonníkov nezávislá od časti týkajúcej sa zodpovednosti za škodu
v pravom zmysle slova.

9. Odvolací súd dodal, že súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí
smerovať k spravodlivému výsledku. Právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nielen

súborom právnych predpisov, ktoré sú mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel
a účel toho-ktorého záujmu chráneného príslušnou normou (citované z nálezu Ústavného súdu SR č.
2221/07 z 19.03.2008). V materiálnom právnom štáte nejde len o dodržiavanie práva bez ďalšieho, ale
predovšetkým o dodržiavanie takých pravidiel správania, ktoré sú v súlade s hodnotami, na ktorých
je právny poriadok vybudovaný. Právo je spoločenský normatívny systém, ktorého účelom je rozumné

usporiadanie vzťahov medzi členmi spoločnosti. Už z tejto základnej funkcie práva vyplýva, že riešenia,
ktoré sa požiadavke rozumného usporiadania vzťahov priečia, sú neprijateľné. Súdu jednoznačne
prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická aplikácia zákona nemôže priniesť absurdné dôsledky
avprípade,žetomutakje,abytakoutointerpretácioupomocouredukcie„addabsurdum“odmietol,aaby
zvolil výklad, ktorý bude v súlade so zmyslom a účelom zákona a ktorý bude racionálny a spravodlivý.

10. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu, v tomto konaní možno všeobecne vymedziť účel
náhrady škody tak, že v prvom rade ide o vyrovnanie nevýhod, ktoré poškodený utrpel v dôsledku
škodovej udalosti. Funkcia náhrady škody sa vykladá podľa účelu ochrany jednotlivých právnych noriem,
ktorých porušenie vyvoláva zodpovednosť za škodu. Takto sa presúvajú kritériá náhrady z vyrovnania

na funkciu zadosťučinenia pre poškodeného, na ktoré možno pozerať ako na plnenia so sankčnou
funkciou vo vzťahu ku škodcovi, ktoré zároveň plnia aj preventívnu funkciu v záujme zabránenia
ďalším škodám. V náhrade škody je ďalej potrebné vidieť aj akési „pokračovanie" práv. Uplatnením
nároku na náhradu škody „pokračuje" subjektívne právo, z ktorého porušenia škoda vzišla. Ide len
o pokračovanie v inej podobe tak, aby jeho hodnotový obsah zostal poškodenému zachovaný. Tak

možno dospieť k predstave objektívnej hodnoty, ktorá predstavuje minimálnu škodu, v ktorej výške môže
poškodený uplatniť nárok na náhradu škody. Odvolací súd poukázal aj na rozhodnutie Spolkového
ústavného súdu vo veci princeznej Soraya Esfandiary-Bakhtiar (BVerfGE 34, 269), ktorý, okrem iného
uviedol: „Právo nie je vždy identické s množinou písaných zákonov, oproti pozitívnym právnym normám
stanovených štátnou mocou môže vyvstať za určitých okolností" právo na viac ", ktoré nachádza

svoj prameň v ústavne konformnom právnom poriadku a môže pôsobiť ako korektív vo vzťahu k
písanému zákonu; toto nájsť a premietnuť do rozhodnutia je úlohou súdnictva. (...) Úlohy kladené na
súdnictvo môžu obzvlášť požadovať, aby svoj výraz v akte hodnotiaceho poznania, ktorému nechýba ani
voľný element, našli výraz hodnotovej predstavy imanentnej ústavne konformnému právnemu poriadku,ktoré však nie sú v textoch písaných zákonov buď vôbec alebo nedostatočne obsiahnuté, a aby boli
premietnuté do rozhodnutia. Sudca sa pritom musí zdržať ľubovôle; jeho rozhodnutie musí spočívať na
racionálnej argumentácii, musí z neho byť zrejmé, že písaný zákon neplní svoju funkciu spočívajúcu v

spravodlivom vyriešení právneho problému. Sudcovské rozhodnutie tak vypĺňa medzeru v zákone podľa
kritérií praktického rozumu a podľa fundovaných všeobecných predstáv o spravodlivosti panujúcej v
spoločnosti".

11. Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd dospel v zrušujúcom uznesení k záveru,

že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch ako jedna z foriem satisfakcie za neoprávnený zásah do
života a zdravia fyzickej osoby, patrí medzi nároky kryté poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla v zmysle ust. § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z., keď pritom práve
vychádzal aj z rozsudku Súdneho dvora EÚ z 24.10.2013 vo veci C-22/12, ktorý rozhodol, že povinné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu

na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo
veci samej. V danom prípade vnútroštátne právo v ust. § 13 Občianskeho zákonníka túto náhradu
upravuje, pretože účelom práva na peňažné zadosťučinenie je vyvážiť a zmierniť nemajetkovú ujmu
peňažnou formou, čím plní funkciu reparačnú, rovnako ako je to pri náhrade škody. Súd prvého stupňa
preto dospel k správnemu záveru, že povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu je krytá

aj náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do práva na súkromný a rodinný život pozostalých, spôsobený
usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov a teda, že poisťovňa je nositeľom
hmotnoprávnej povinnosti vyplývajúcej z poistno-právneho vzťahu v prípade, ak predmetom konania je
nárok pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 OZ.

12. Odvolací súd zrušil napadnutý medzitýmny rozsudku prvej inštancie z dôvodu, že poškodení môžu
podľa § 15 zákona č. 381/2001 Z. z. uplatňovať nárok na náhradu škody spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla priamo od poisťovateľa, ktorý má rovnaké právne postavenie ako priamy škodca,
ako aj od poisteného škodcu, t. j. od žalovaného v 1. rade. tento nárok môžu uplatniť samostatne proti
každému alebo spoločne, pričom plnenie môžu dostať len raz. Pokiaľ žalobcovia uplatňujú nárok proti

obom týmto subjektom, ich vzájomný vzťah je taký, že v tom rozsahu, v akom splnil veriteľovi jeden
z nich, zaniká dlh, a tým aj povinnosť druhého. Majú postavenie samostatných spoločníkov, nevzniká
medzi nimi pasívna solidarita, a jedným rozhodnutím môže byť každý z nich zaviazaný na splnenie
celého dlhu veriteľovi, avšak vo výroku vo výroku rozhodnutia musí byť vymedzený ich vzájomný vzťah
(že plnením jedného z nich zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého). Odvolací súd uzavrel,

že súd prvej inštancie sa v napadnutom medzitýmnom rozsudku okrem pasívnej legitimácie žalovanej
v 2. rade ničím iným nezaoberal, nič iné riadne neodôvodnil, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie zrušil. Odvolací súd uzavrel, že nárok žalobcov, tak ako je žalovaný, nie je žalovaný
správne, a že súd prvej inštancie nevenoval pozornosť vzájomnému postaveniu subjektov na starne
žalovaného.

13. Žalobcovia elektronickým podaním s autorizáciou podľa osobitného predpisu zo dňa 16.1.2019
upresnili žalobný nárok v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu tak, že žiadali, aby súd uložil
žalovaným v 1. a v 2. rade povinnosť zaplatiť každému zo žalobcov z titulu nemajetkovej ujmy, obom
sumu po 50.000,- eur s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť

druhého zo žalovaných. Každý zo žalobcov zároveň žiadal priznať nárok na náhradu trov konania.

14. Súd nariadil na prejednanie veci viacero pojednávaní, vykonal dokazovanie listinami, a to rodným
listom a úmrtným listom K. A., rozsudkom Okresného súdu Piešťany sp. zn. 1T/112/2011 zo dňa
7.12.2011 v spojení uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6To/109/2011 zo dňa 17.1.2012,

výsledkom lustrácie o poisťovateľovi predmetného motorového vozidla, rozsudkom Súdneho dvora EÚ
vo veci E. D. proti Q. S. a C. D. sp. zn. C-22/12 zo dňa 24.10.2013, výsluchmi svedkov A. A. a Z.Á. A.,
vyjadreniami právnych zástupcov žalobcov a žalovanej v 2. rade, písomnými vyjadreniami žalovaného
v 1. rade, a z i s t i l t e n t o s k u t k o v ý s t a v :

15. Z rodného listu K. A., nar. XX.X.XXXX súd zistil, že jej rodičmi sú žalobcovia v 1. a v 2. rade. Z
úmrtného listu K. A., nar. XX.X.XXXX súd zistil, že K. A. zomrela dňa 19.1.2011 v obci Dubovany.16. Z rozsudku Okresného súdu Piešťany sp. zn. 1T/112/2011 zo dňa 7.12.2011, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa dňa 17.1.2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6To/109/2011
zo dňa 17.1.2012, súd zistil, že súd v trestnom konaní uznal žalovaného 1. rade za vinného, že v čase o

14.00 hod. dňa 19.1.2011 v obci Dubovany na ceste II/504 v 41,4 km, v blízkosti autobusovej zastávky,
ako vodič osobného motorového vozidla značky Citroen ZX, evidenčného čísla: S. XXX C., tmavozelenej
metalízy, pri jeho vedení v smere od Veľkých Kostolian na obec Veselé, neprispôsobil rýchlosť vozidla
jazde v obci, svojim schopnostiam a okolnosti, že jazdí v úseku zastávky pravidelnej verejnej hromadnej
prepravy osôb, uvedené vozidlo nezastavil, a v dôsledku neprimeranej rýchlosti, a to minimálne 80

km/h, pri obiehaní autobusu značky SOR, evidenčného čísla: R. XXX L., stojaceho pri pravom okraji
vozovky na uvedenej autobusovej zastávke bez nástupného ostrovčeka, prešiel do protismeru, kde
prednou časťou vozidla narazil do mal. K. A. a mal. B. N., ktoré v tom čase prechádzali cez vozovku a
nachádzali sa v strede protismerného jazdného pruhu, pričom mal. K. A. bola nárazom vozidla odhodená
do vzdialenosti cca 19 m, kde dopadla na stred vozovky, čím jej obvinený spôsobil úraz hlavy, ktorý
mal za následok zlyhanie pre život dôležitých centier mozgu pri zlomenine klenby a spodiny lebečnej,

krvný výron pod mäkkú a tvrdú plenu mozgu s krvácaním do komôr mozgu a mostu mozgu, ktorým na
mieste dopravnej nehody podľahla, a mal. B. N. bola nárazom vozidla odhodená do vzdialenosti cca 36
m, dopadla do odvodňovacieho kanála, čím jej obvinený spôsobil poranenie hlavy a mozgu, ktoré malo
za následok zlyhanie dôležitých centier mozgu riadiacich srdcovocievny a dýchací systém, ktorým dňa
20.1.2011 podľahla, uvedenou jazdou obvinený porušil ustanovenie § 16 ods. 1, § 13 ods. 1, ods. 2 a

§ 137 ods. 2 písm. c) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke, v znení neskorších predpisov, a teda
inému z nedbanlivosti spôsobil smrť, čin spáchal závažnejším spôsobom konania - porušením dôležitej
povinnosti uloženej mu podľa zákona a na chránenej osobe - dieťati - osobe mladšej ako osemnásť
rokov, čím spáchal prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b)Trestného zákona s
poukazomna§138písm.h)Trestnéhozákona,§139písm.a)Trestnéhozákonazapoužitia§127ods.1

Trestnéhozákona.Žalovanýboltýmistýmrozsudkomuznanýzavinnéhozospáchaniaďalších4skutkov
súdom kvalifikovaných ako prečin ublíženia na zdraví a prečin výtržníctva, prečin nedovolenej výroby
omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi a dva
skutky boli kvalifikované ako prečin krádeže spolupáchateľstvom. Žalovaný bol predmetným trestným
rozsudkom odsúdený k úhrnnému trestu odňatia slobody v trvaní 4 roky nepodmienečne, zároveň mu

bol uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu 7 (sedem) rokov,
bol zaviazaný na náhradu škody piatim fyzickým osobám, vrátane náhrady škody žalobcovi v 1. rade v
sume 1.350,30 eura a otcovi mal. B. Vidovej v sume 1.591,75 eura, a so zvyškom nároku na náhradu
škody ich súd odkázal na občianske súdne konanie. Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, a. s. a Sociálnu
poisťovňu s nárokom na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie.

17. Z odôvodenia odsudzujúceho rozsudku súd, okrem iného, zistil, že zo znaleckých posudkov dvoch
znalcovzodboruzdravotníctvaaznaleckéhoposudkupodanéhoznalcomzodborutoxikológiemálsúdv
trestnomkonanízapreukázané,žebezprostrednoupríčinousmrtiK.A.,t.j.dcéryžalobcov,bolozlyhanie
pre život dôležitých centier mozgu pri zlomenine klenby a spodiny lebečnej, krvnom výrone pod mäkkú

a tvrdú plenu mozgu a krvácaní do mostu mozgu po úraze hlavy, ktorý vznikol pri dopravnej nehode.
Išlo o smrť násilnú, ktorá je v príčinnej súvislosti so zranením, ktoré maloletá utrpela dňa 19.1.2011 v
čase o 14.00 hod. pri dopravnej nehode. Zo znaleckého posudku podaného znalcom z odboru cestná
doprava a z jeho výpovede na hlavnom pojednávaní mal súd v trestnom konaní za preukázané, že
v daný deň v kritickom úseku sa žalovaný v 1. rade pohyboval vozidlom zn. Citroen ZX, s EVČ: S. -

XXX C. rýchlosťou minimálne 82 km/hod., t.j. vyššou než povolenou rýchlosťou v danom úseku. Vo
vzdialenosti minimálne 75,3 metra pred zrážkou s chodkyňami začal obchádzať stojaci autobus. Do
polohy zrážky sa presunul za minimálne 3,3 sekundy, pričom v polohe zrážky sa pohyboval rýchlosťou
minimálne 80 km/hod. Na chodkyne začal reagovať o 1,1 až 1,4 sekundy neskôr, než mu vznikla
povinnosťnareagovanie.Kzrážkebysnajväčšoupravdepodobnosťoudošloajvtedy,akbynachodkyne

začal reagovať včas. Ak by sa však v danom úseku cesty pohyboval rýchlosťou maximálne 50 km/
hod, a po uplynutí reakčnej doby by vozidlom spomaľoval, za využitia maximálneho dosiahnuteľného
stredného spomalenia, s vozidlom by zastavil vo vzdialenosti 8 až 14 metrov pred zrážkou. Technika
jazdy obžalovaného nebola správna, keďže v obci a v blízkosti prechodu pre chodcov, resp. autobusovej
zastávky, na ktorej stál autobus, z ktorého vystupovali cestujúci, sa pohyboval rýchlosťou vyššou, ako

bola rýchlosť v danom úseku povolená, pričom na chodkyne, maloleté K. A. a B. N., ktoré prechádzali
popredstojaciautobus,reagovaloneskorene.Hlavnýmprvkomnesprávnejtechnikyjazdyobžalovaného
bola jazda vyššou rýchlosťou, než aká bola v danom úseku povolená, nakoľko v prípade, ak by sa
v polohe začiatku obchádzania stojaceho autobusu na autobusovej zastávke pohyboval s vozidlomrýchlosťou v danom úseku povolenou, potom chodkyne prechádzajúce priečne cez vozovku popred
stojaci autobus by obžalovaného ako vodiča nijako ani len neobmedzili. Ak by žalovaný v 1. rade v
danom čase v kritickom úseku naozaj viedol vozidlo rýchlosťou, akou tvrdil, t. j. 55 km/hod., deformácia

vozidla by bola menšia, než bola v skutočnosti, a preto tvrdenie žalovaného v 1. rade o rýchlosti „iba“
55 km/hod., neobstojí. Žalobca v 1. rade, otec nebohej K. A., v trestnom konaní vypovedal, že sa o
nehode dozvedel od svojej manželky. Keď prišiel na miesto nehody, bol pri dcére K. p. A. Z., ktorý jej
dával masáž srdca. Nakoľko bol v šoku, zapojil sa do jej oživovania až po jej určitej chvíli. Dcéru previezli
do nemocnice, pričom cestou v sanitke zomrela. Žalobca v 1. rade si v trenom konaní uplatnil nárok na

náhradu škody v sume 766,11 eura titulom nákladov za pohreb, v sume 3.409,- eur za kúpu pomníka na
dcérinhrobanáhradunemajetkovejujmyvsume33.000,-eur.Nárokžalobcuv1.radenanáhraduškody
v sume 1.350,30 eura, na zaplatenie ktorej bol žalovaný v 1. rade zaviazaný predmetným odsudzujúcim
rozsudkom, pozostával z pohrebného v sume 766,11 eura, po odpočítaní príspevku od štátu v sume
79,70 eura, a zo sumy 663,88 eura titulom náhrady nákladov na obstaranie pomníka podľa § 2 ods. 2
nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka,

v príslušnom znení.

18. Súdu je z jeho úradnej činnosti známe, že žalovaný v 1. rade podal proti odsudzujúcemu trestnému
rozsudku zo dňa 7.12.2011 odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Trnave uznesením sp. zn.
6To/109/2011 zo dňa 17.1.2012, ktorým odvolací súd odvolanie žalovaného v 1. rade ako obžalovaného

zamietol podľa § 319 Trestného poriadku. Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť
dňa 15.2.2012. Z odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd považoval
odolanie za nedôvodné, že odvolací súd sa stotožnil aj s vykonaným dokazovaním v časti týkajúcej
sa predmetnej dopravnej nehody a zavinenia žalovaného v 1. rade. Za neakceptovateľné považoval
tvrdenie žalovaného v 1. rade (pozn. pozícii obžalovaného), že vodič autobusu sa v čase, keď ho

žalovaný v 1. rade obiehal, po zapnutí ľavej smerovky pohol s autobusom do ľavej strany v čase, keď
vozidlo vedené žalovaným v 1. rade bolo na úrovni jeho ľavého kolesa, a že vtedy spoza autobusu
vybehli dve dievčatá, čo bolo vyvrátené výpoveďou vodiča autobusu, ako aj výpoveďou dvoch svedkýň.
Nikto z vypočutých svedkov nepotvrdil, že by dievčatá spoza autobusu vybehli práve naopak, z výpovedí
dvoch svedkov vyplynulo, že dievčatá (K. a B.) sa pred započatím prechodu cez druhú polovicu vozovky

obzreli na obe strany, a až potom vykročili na druhú stranu vozovky, pričom správnosti výpovedí týchto
svedkov nasvedčuje aj znalecký posudok podaný znalcom z odboru cestná doprava, Ing. Vojtechom
Svetlíkom, ktorý zobral do úvahy aj zaznamenané údaje z obhliadky miesta činu, ako aj zo záznamu
z dopravnej nehody, pričom pri dokumentácii nehody bol znalec osobne prítomný. Závery znalca o
tom, že žalovaný v 1. rade sa pohyboval v obci v danom čase rýchlosťou vyše 80 km/hod., hoci išlo

o frekventovanú časť obce, obiehajúc pritom autobus voziaci deti zo školy, a že ide o rozhodujúcu
príčinu predmetnej dopravnej nehody, ako aj spôsobeného tragického následku, sú plne kompatibilné
s výpoveďami vypočutých svedkov. Odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, nemal pochybnosť
o tom, že aj s ohľadom na miesto zrážky, ak by obžalovaný dodržal ustanovenia § 16 ods. 1, § 13
ods. 1, ods. 2 a § 137 ods. 2 písm. c) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke, v znení neskorších

predpisov, nebolo by došlo k predmetnej tragickej dopravnej nehode. Odvolacia námietka žalovaného v
1. rade, že vodič autobusu zastal s autobusom priamo na priechode pre chodcov, kde bola nesprávne
umiestnená zastávka pre autobusy, nič nemení na skutočnosti, že žalovaný v 1. rade mal v kritickom
úseku dodržať maximálnu povolenú rýchlosť 50 km/hod., a zvýšiť opatrnosť, ani jedno však nedodržal,
v čom je nepochybne zavinená príčina spôsobeného následku.

19. Z výsledku lustrácie o poisťovateľovi predmetného motorového vozidla, vytlačenej z internetovej
stránky Slovenskej kancelárie poisťovateľov dňa 14.1.2014, súd zistil, že osobné motorové vozidlo zn.
Citroen ZX, zelenej farby, s prideleným EVČ: S. bolo ku dňu predmetnej nehody, t. j. k 19.1.2011 poistené
u poisťovateľa, ktorým bola žalovaná v 2. rade, a to na základe poistnej zmluvy č. XXXXXXXXXX

vzťahujúcej sa na poistné obdobie od 1.1.2011.

20. Z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci E. D. proti Q. S. a C. D. sp. zn. C-22/12 zo dňa 24.10.2013
súd zistil tie isté skutočnosti, ktoré uviedol odvolací súd tak, ako sú popísané v odsekoch 8. a 11. tohto
odôvodnenia.

21. Žalovaný v 1. rade v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej v 2. rade proti medzitýmnemu
rozsudku uviedol, že od 1.1.2011 má uzatvorené platné povinné zmluvné poistenie osobného
motorového vozidla, že poistník - osoba, ktorá uzatvára poistnú zmluvu s Komunálnou poisťovňou, a.s. -má na výber z dvoch variantov poistného krytia, ktorým zodpovedá určitý rozsah asistenčných služieb, a
to Garant Plus od 1.1.2012 a Eurogarant Plus do 1.1.2012. Tieto limity sú upravené pre škody na zdraví
a náklady pri usmrtení na každého zraneného alebo usmrteného.

22. Z vyjadrení právneho zástupcu žalobcov na pojednávaniach dňa 8.1.2019 a dňa 9.4.2019 vyplynulo,
že ten poukázal na rozhodnutie NSSR publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí NSSR pod č. R
61/2018, ktorým NSSR rozhodol, že v takýchto prípadoch svedčí pasívna vecná legitimácia poisťovni,
čím je zodpovedaná otázka pasívnej legitimácie žalovanej v 2. rade bez akýchkoľvek pochybností.

Zámerom žalobcov nie je dosiahnuť neprimeranú, predimenzovanú náhradu nemajetkovej ujmy, ale
domôcť sa primeranej peňažnej satisfakcie, ktorá by bola aspoň v čiastočnej miere spôsobilá zmierniť
traumyzapríčinenéneočakávanýmúmrtímichdcéry.Nakoľkosamotnývýsluchžalobcovnapojednávaní
by bol veľmi traumatizujúci, právny zástupca žalobcov upustil od návrhu na vykonanie dokazovania
výsluchom žalobcov. Po vydaní už skôr spomínaného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ bola síce
rozhodovacia prax všeobecných súdov SR v tejto otázke nejednoznačná, avšak vzhľadom na názory

ÚSSR a NSSR je táto otázka k dnešnému dňu jednoznačne zodpovedaná. K výške nemajetkovej
ujmy poukázal na skutočnosť, že k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcov došlo
protiprávnym konaním žalovaného v 1. rade, konkrétne k zásahu do rodinnej a citovej sféry žalobcov,
čomu nasvedčuje jednak skutočnosť, že žalobcovia neboli schopní vypovedať na pojednávaní o ich
vzťahu k nebohej dcére, ako aj obsah svedeckých výpovedí. Keďže nebohá dcéra žalobcov K. bola

ich prvorodeným dieťaťom, a v čase úmrtia mala iba 11 rokov, je výška požadovaných nárokov iba
čiastočnou satisfakciou za psychické traumy, ktorými dodnes trpia obaja žalobcovia.

23. Právna zástupkyňa žalovanej v 2. rade na pojednávaniach dňa 8.1.2019 a dňa 9.4.2019 predniesla,
že rozhodnutie NSSR publikované pod R 61/2018 nie je rozhodnutím veľkého senátu NSSR, čo je

v rozpore s Civilným sporovým poriadkom. Zodpovednosť za skutočnosť, že príslušné smernice ES/
EÚ neboli pretransformované do vnútroštátneho právneho poriadku, nesie štát, nie súkromné subjekty
- komerčné poisťovne, ktorým štát neuložil zákonom povinnosť nahradiť nemajetkovú ujmu. Pokiaľ
sa poškodení domáhajú náhrady nemajetkovej ujmy vzniknutej prevádzkou motorového vozidla, tejto
náhrady sa môžu domáhať priamo od škodcu alebo od štátu. Žalovaná v 2. rade s pasívnou vecnou

legitimáciounesúhlasí,nakoľkovnútroštátneprávonepripúšťamožnosťuplatnenianáhradnemajetkovej
ujmy z povinného zmluvného poistenia motorových vozidiel (PZP). Eurokonformný výklad preto v
takomto rozsahu nie je možný a dostáva sa do rozporu s vnútroštátnym právom. Čo sa týka samotnej
výšky náhrady, v našom právnom systéme nie je stanovená výška. Navyše, náš vnútroštátny poriadok
v týchto veciach s touto náhradou ani nepočíta. Výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy závisí

od vykonaného dokazovania a od rozhodnutia súdu. Vychádzajúc z princípu proporcionality, možno
vychádzať aj z rozhodovacej činnosti v okolitých štátoch, kde je náhrada nemajetkovej ujmy súčasťou
PZP. Podľa judikovania rakúskeho najvyššieho súdu boli priznané náhrady nemajetkovej ujmy vo
výške 13.000,- eur 40-ročnému synovi pri usmrtení jeho matky. Bola priznaná náhrada vo výške
65.000,- eur pozostalému manželovi, ktorý pri dopravnej nehode stratil manželku a 3 maloleté deti.

V okolnostiach prípadu, neexistujúca právna úprava v našom systéme a platové pomery občanov v
Rakúsku, ktoré presahujú v porovnaní so Slovenskom aj trojnásobok, je potrebné prihliadať aj na tieto
rozdiely. V Čechách zaviedol predtým platný OZ paušálne sumy od 7.500,- eur do 10.000,- eur. Z
rozhodovacej praxe našich súdov sú ustálené hľadiská jednotlivých kritérií, ktoré je potrebné skúmať,
akými sú aj otázka hmotnej závislosti pozostalého po usmrtenej osobe. Pri výške náhrady je kvalita

vzájomného vzťahu kľúčová. Je samozrejmá psychická bolesť zo straty blízkeho človeka, ktorá je
vnímaná ako neznesiteľná fyzická, obmedzujúca ostatné aktivity pozostalého a prerastajúca až do
duševného ochorenia. Pri zohľadnení zásahu sa rozlišuje, nakoľko je prežívaná strata dieťaťa jeho
rodičmi, či je závažnejšia ako obvyklá pri takomto zásahu, či sa rodičia podrobili aj osobitnej liečbe. Je
nutné použiť porovnanie náhrad v iných obdobných prípadoch a je potrebné prihliadnuť na to, že žiadna

suma priznaná súdom nenahradí ľudský život. V ostatnom období sa rozhodovacia prax súdov ustálila
v rozsahu od 5.000 eur do 25.000 eur. Z vnútroštátnej úpravy obetí poškodených násilnými trestnými
činmi je náhrada stanovená vo výške 17.600 eur, pričom z okolností prejednávanej veci vyplýva, že
k usmrteniu došlo v dôsledku nedbanlivostného trestného činu. Škodca (pozn. žalovaný v 1. rade)
tento následok nechcel spôsobiť, preto je potrebné pri výške náhrady rozlišovať aj to, akým spôsobom

k zásahu, aj keď k nezvratnému, došlo. Podľa jej názoru, v konaní bolo preukázané, že žalobcovia
neprežívali stratu blízkeho, v dnom prípade dcéry K., závažnejšie než obvykle. Liečenie u odborníka sa u
nich nevyžadovalo. Práva zástupkyňa žalovanej v 2. rade mala za to, že bolo preukázané, že neexistuje
dôvod, pre ktorý by mal súd vziať osobitný zreteľ pri určení výšky náhrady. Žalovaná v 2. rade, vzhľadomna vykonané dôkazy, považuje nárok žalobcov za neprimeraný. Súdom priznaný nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy by mal nielen odrážať všeobecné predstavy o spravodlivosti, ale aj vychádzať aj zo
skutkových okolností, ktoré boli preukázané v danom prípade.

24. Z obsahu výpovede svedka A. A. na pojednávaní dňa 9.4.2019 súd zistil, že je otcom žalobcu v
1. rade, zároveň svokrom žalobkyne v 2. rade a starým otcom nebohej dcéry žalobcov, K. A.. Rodiča
žalobcu v 1. rade, ktorí sú zároveň svokrovcami žalobkyne v 2. rade, žijú v spoločnej domácnosti spolu
so žalobcami a s mal. synom žalobcov, Z., a pred nehodou aj s neb. maloletou K.. Pred smrťou K.

bolo u nich doma veselo, ako to býva v rodine s malými deťmi. Z narodenia Simonky mali žalobcovia
radosť, venovali sa jej, chodievali s ňou na dovolenky, na výlety do ZOO, do jaskyne, a keď bola K.
trošku staršia, zvykla na žalobcov naliehať, aby sa mohla povoziť na koníkoch. Žalobkyňa v 2. rade jej
pred spaním čítavala rozprávky. Žalobca v 1. rade dcére K. hrával na ústnej harmonike a na trúbke. K.
pekne kreslila, chodievala na výtvarný krúžok, venovala sa aj tancovaniu, pričom na tanečný krúžok ju
nosievala žalobkyňa v 2. rade mimo dediny. Žalobcovia brávali K. so sebou na návštevy k príbuzným

a k známym, aby bola v kontakte s inými deťmi, keďže K. mala rada spoločnosť. Spoločenský život
žalobcov bol pred nehodou veselý, boli mladí, chodievali do kina, žalobca v 1. rade hrával v kapele. Keď
bolo treba, rodičia žalobcu v 1. rade sa venovali K.. Predmetná nehoda ovplyvnila život celej ich rodiny,
po smrti mal. K. sa žalobca v 1. rade uzavrel do seba, stratil záujem o dianie v domácnosti. Víkend
tesne po nehode zostali rodičia žalobcu v 1. rade prekvapení, keď zistili, že žalobcovia aj s maloletým

Z. odišli z domu, netušili, kam a na ako dlho odišli. Rodičia žalobcu v 1. rade očakávali, že žalobcovia
niekoľko dní po nehode budú chcieť zostať doma, spolu s rodičmi žalobcu v 1. rade, aby ich to skĺbilo,
nečakali, že žalobcovia v 1. rade odídu cez prvý víkend po nehode z domu. Potom ešte párkrát z domu
odišli, ale otec žalobcu v 1. rade sa ich už radšej nepýtal, kam idú, lebo sa cítil nepríjemne. Od smrti
K. je život v ich domácnosti smutnejší, chladnejší. Odpovede žalobcov na bežné otázky svedka a jeho

manželky, t. j. rodičov žalobcu v 1. rade sú od predmetnej nehody veľmi stručné a strohé. Nikdy nezačali
s rodičmi žalobcu v 1. rade dlhší rozhovor bez toho, aby sme sa rodiča žalobcu v 1. rade niečo opýtali. Od
predmetnej nehody už uplynula dlhšia doba, avšak žalobcovia naďalej ťažko znášajú situáciu v rodine.
Dlhé roky mali Simonku ako jedinú dcéru, Z. sa narodil až o niekoľko rokov neskôr. Žalobca v 1. rade
po nehode prestal asi na 3/4 roka hrať v kapele, potom sa k tomu na chvíľu vrátil, avšak napokon s

tým úplne skončil, napriek dohováraniu zo strany iných kapelníkov. Od smrti K. trvalo dlhé roky, kým sa
žalobcovia išli niekam zabaviť, napríklad na Silvestra. Až 5 až 6 rokoch od smrti Simonky občas zašli
žalobcovia do kina, aj to iba minimálne. Väčšinu času trávili doma alebo u sestry žalobkyne v 2. rade.
Žalovanýv1.radesažalobcomzaspôsobeniesmrtiichdcéryK.dodnešnéhodňavôbecneospravedlnil.
Matka žalovaného v 1. rade asi týždeň po nehode zatelefonovala svedkovi, t. j. otcovi žalobcu v 1. rade,

aby mu povedala, že žalovaný v 1. rade nehodu nezavinil úmyselne. Teraz, keď syn žalobcov, Z., trochu
povyrástol žalobcovia chodievajú na výlety aj s ním, ako aj na lyžovačky či do Chorvátska. Venujú sa
Z., avšak už nedokážu mať z neho takú veľkú radosť, akú mávali, keď ešte žila K..

25. Z obsahu výpovede svedkyne Z. A. na pojednávaní dňa 9.4.2019 súd zistil, že je matkou žalobcu v 1.

rade, zároveň svokrou žalobkyne v 2. rade a starou matkou nebohej dcéry žalobcov, K. A.. Žalobcovia sa
sobášili veľmi mladí, skoro sa im narodila K., kedy bol žalobca v 1. rade na základnej vojenskej službe,
ktorá sa mu skrátila o mesiac z dôvodu narodenia dcéry. Keďže sa sobášili veľmi mladí, učili sa spolu
žiť, aj sa občas pohádali, no bolo vidieť, že sa majú radi, vodili sa za ruky. K. bola prvým vnúčaťom
rodičov žalobcu v 1. rade, mali z nej radosť tak žalobcovia, aj ich rodičia. Žalobkyňa v 2. rade si našla

prácu v tej istej firme ako matka žalobcu v 1. rade, ktoré si v práci vybavili zmeny tak, aby sa striedali tak,
aby stále mohla byť jedna z nich so K. K. veľmi pekne kreslila, žalobcovia s ňou chodievali na výlety cez
víkendy, cez jarné prázdniny na lyžovačky, cez leto do Chorvátska. Asi rok navštevovala tanečnú školu
v Piešťanoch. Celá rodina sa navzájom navštevovala. K. mala veľa kamarátok. V čase, keď žalobkyňa
v 2. rade otehotnela s druhým dieťaťom, K. sa vždy tešila na ultrazvuk a na narodenie bračeka Z., z

ktorého sa tešila aj K.. Žalobca v 1. rade hrával v dychovke už od svojho detstva. Zvykol byť veselý.
Každý deň sa v ich dome premlelo veľa ľudí a návštev, až do predmetnej nehody. Žalobkyňa v 2. rade
bývala živá, komunikatívna a zábavná. Má veľkú rodinu, ktorá ju navštevovala. Obaja žalobcovia mali
radi návštevy. Do nehody K. žalobca v 1. rade nemal výhrady k žiadnej návšteve, ktorú chcela pozvať,
príp. privítať jeho manželka (žalobkyňa v 2. rade). V daný deň po nehode neveste T. zatelefonovala

spolužiačka K., ktorá predmetnú nehodu videla. Na to nevesta zobrala bicykel, a ponáhľala sa na miesto
nehody. Matka žalobcu v 1. rade medzitým zatelefonovala žalobcovi v 1. rade, ktorý bol práve v práci,
ktorý sa bezprostredne po telefonáte ponáhľala na miesto nehody priamo z práce. Po nehode K. žila
veľmi krátko, pretože ju z miesta nehody viezli sanitkou do Trnavy, odkiaľ sa žalobcovia vrátili domov stým, že K. zomrela. Žalobca v 1. rade mal ruky od krvi, plakal, ustavične sa ma pýtal, čo má robiť. V ten
istý deň k ním domov prišla aj sestra žalobkyne v 2. rade. Všetci v rodine plakali, len matka žalobcu v
1. rade bola vtedy v takom šoku, že v ten deň nedokázala plakať, pretože si uvedomovala, že sa treba

postarať o malého Z.. Celú noc nikto v rodine nespal. Keď bola v deň po nehode matka žalobcu v 1.
rade na dvore, oslovili ju dvaja novinári, či sa môžu s ňou porozprávať. Žalobcovia poskytli raz jeden
rozhovor nejakému periodiku. Až do uskutočnenia súdneho procesu v trestnej veci obžalovaného p. M.,
každý týždeň u nich doma niekto zvonil, pričom dvere otvárala matka žalobcu v 1. rade, lebo bola doma.
Žalobkyňa v 2. rade bola v danom čase na materskej dovolenke, no nevedela doma vydržať, preto

chodievala na návštevy k svojej sestre. Žalobca v 1. rade sa po krátkom čase vrátil do práce, lebo tiež
nevedel doma vydržať. K psychickej nepohode žalobcov v nemalej miere prispievali aj novinári svojimi
ustavičnými otázkami, ako aj svojou prítomnosťou na pohrebe K.. Žalobkyňa v 2. rade odmietala brať
lieky na ukľudnenie, pretože sa bála, že sa nezobudí k malému Martinkovi, keď to bude dieťa potrebovať.
Útechu nachádzala u svojej sestry, B. Z., ktorá je jej dvojčaťom, ku ktorej sa chodievala vyrozprávať.
Žalobkyňa by aj po nehode uvítala nejaké návštevy, avšak žalobca v 1. rade s tým spravidla nesúhlasí.

Medzi žalobcami od smrti K. chýba vzájomná komunikácia, zrejme práve preto žalobkyňa v 2. rade sa
chodieva vyrozprávať k svojej sestre. Od nehody býva smutná, už nie je veselá, čo bývala predtým. Teší
sa z Z., uvedomuje si, že sa mu musí venovať, no nevie sa tešiť tak, ako sa tešila, keď ešte žila K..
Žalobca v 1. rade sa po nehode uzavrel do seba, s nikým sa o predmetnej nehode a o situácii v rodine
do dnešného dňa nerozprával, s nikým z príbuzných, ani s nikým iným. Duševnú bolesť riešil občasným

požívaním alkoholu. Chvíľkami to vyzeralo tak, že sa žalobcovia rozídu, napokon však zostali spolu. Ich
manželstvo už nie je také, aké bývalo predtým. Žalobca v 1. rade zanechal hranie v dychovke, kde nehrá
už minimálne 5 rokov, neteší sa zo života, nie je taký veselý, akým býval pred predmetnou nehodou.
Ak aj boli žalobcovia v období po nehode na nejakej oslave, nedokázali sa s ostatnými tešiť, nebavili
sa s nimi. Žalobcovia sa venujú svojmu synovi Z., chodievajú s ním na dovolenky do Chorvátska v lete

a aj lyžovať, ak im to finančná situácia a čas umožní. Nenavštevujú psychiatra, ani nepoberajú žiadne
psychofarmaceutiká. Od predmetnej tragédie si žalobcova nedávajú najavo, čo k sebe navzájom cítia,
aspoň rodičia žalobcu v 1. rade majú taký dojem. Rodičov žalobcu v 1. rade spomínaná tragédia ešte
viac spojila, čo sa nedá povedať o manželstve žalobcov a ich vzťahu. Žalobcovia chodievali spočiatku
na cintorín k hrobu Simonky spolu denne, neskôr každý samostatne. Žalobca v 1. rade zmenil periodicitu

návštev cintorína asi po 3 rokoch s tým, že sa na to psychicky necíti, a nechodieva tam každý deň.

26. S ú d v e c p r á v n e p o s ú d i l nasledovne:

27. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke, v znení neskorších predpisov, v

znení účinnom v čase predmetnej dopravnej nehody, t. j. k 19.1.2011, vodič je povinný rýchlosť jazdy
prispôsobiť najmä svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla a nákladu, poveternostným podmienkam,
stavu a povahe vozovky a iným okolnostiam, ktoré možno predvídať. Vodič smie jazdiť len primeranou
rýchlosťou, aby bol schopný zastaviť vozidlo na vzdialenosť, na ktorú má rozhľad.

28. Podľa § 13 ods. 1, ods. 2 zákona č. 8/2009 Z. z. v znení účinnom k 19.1.2011, za vozidlom
pravidelnej verejnej dopravy osôb, ktoré zastavilo v obci na zastávke bez nástupného ostrovčeka alebo
bez nástupišťa na zvýšenom električkovom koľajovom páse, vodič iného vozidla je povinný zastaviť
vozidlo. Ak je na zastávke viac vozidiel, vodič je povinný zastaviť vozidlo za posledným z nich. Vodič
smie pokračovať v jazde, ak neohrozí osobu, ktorá nastupuje do vozidla pravidelnej verejnej dopravy

osôb alebo z neho vystupuje. Vodič je povinný v úseku zastávky pravidelnej verejnej dopravy osôb dbať
na zvýšenú opatrnosť a jazdiť primeranou rýchlosťou tak, aby neohrozil osobu vystupujúcu z vozidla
pravidelnej verejnej dopravy osôb alebo do neho nastupujúcu.

29. Podľa § 137 ods. 2 písm. c) zákona č. 8/2009 Z. z. v znení účinnom k 19.1.2011, porušením pravidiel

cestnej premávky závažným spôsobom je, okrem iného, aj také porušenie pravidiel cestnej premávky, v
ktorého dôsledku vznikne dopravná nehoda alebo nesplnenie si povinností účastníka dopravnej nehody
alebo škodovej udalosti.

30. Podľa § 420 ods. 1 OZ, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.

31. Podľa § 420 ods. 2 OZ, Škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola
spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu taktospôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov
nie je tým dotknutá.

32. Podľa § 420 ods. 3 OZ, zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.

33. Podľa § 427 ods. 1 OZ, fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu zodpovedajú za škodu
vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky.

34. Podľa § 427 ods. 2 OZ, rovnako zodpovedá aj iný prevádzateľ motorového vozidla, motorového
plavidla, ako aj prevádzateľ lietadla.

35. Podľa § 428 OZ, svojej zodpovednosti sa nemôže prevádzateľ zbaviť, ak bola škoda spôsobená
okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke. Inak sa zodpovednosti zbaví, len ak preukáže, že sa škode
nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať.

36. Podľa § 429 OZ, prevádzateľ zodpovedá ako za škodu spôsobenú na zdraví a veciach, tak za
škodu spôsobenú odcudzením alebo stratou vecí, ak stratila fyzická osoba pri poškodení možnosť ich
opatrovať.

37. Fyzickými a právnickými osobami vykonávajúcimi dopravu na účely ust. § 427 ods. 1 OZ sú tzv.
dopravcovia, t. j. osoby, ktoré majú v predmete podnikania organizovanie a uskutočňovanie cestnej,
vzdušnej, železničnej a vodnej dopravy (....) Iným prevádzateľom motorového vozidla, motorového
plavidla na účely § 427 ods. 2 OZ je osoba/fyzická alebo právnická/, ktorá má právnu i faktickú možnosť
disponovať s dopravným prostriedkom a organizovane ho užívať. Ide o organizované a dlhodobejšie

používanie dopravného prostriedku na účel, na ktorý je dopravný prostriedok určený, pričom užívajúca
osoba je oprávnená dopravný prostriedok na ten účel používať. Prevádzateľom je najmä a) vlastník
dopravného prostriedku (aj taký, ktorý nezaplatil kúpnu cenu a nie je evidovaný v príslušnom registri
ako držiteľ dopravného prostriedku, b) oprávnený držiteľ (§130 OZ) a nájomca (Fekete, I.: Občiansky
zákonník. 2. zväzok /Vecné práva, Zodpovednosť za škodu a za bezdôvodné obohatenie/. Veľký

komentár, 2.aktualizované a rozšírené vydanie. Bratislava: Eurokódex, 2015, str. 687, 689).

38. Zodpovednosť prevádzateľa dopravného prostriedku má povahu objektívnej zodpovednosti, preto
podmienkou vzniku tejto objektívnej zodpovednosti nie je protiprávny úkon osoby, ktorá za škodu
zodpovedá (prevádzateľa), ani jej zavinenie (.....) Objektívna zodpovednosť prevádzateľa subsumuje

všetky škodové udalosti, ktorých príčinou bola prevádzka dopravného prostriedku, a to bez ohľadu na
to, či príčinou škody bola nebezpečnosť a povaha samotnej prevádzky alebo ľudský činiteľ. Prevádzateľ
dopravnéhoprostriedkuzodpovedázaškoduobjektívne,bezzreteľanato,čidôvodomvznikuškodybolo
technické alebo ľudské zlyhanie (....). Zodpovednosť prevádzateľa dopravného prostriedku za škodu
spôsobenú jeho prevádzkou podľa § 427 a nasl. OZ nevylučuje súbežnú (solidárnu) zodpovednosť

vodiča tohto dopravného prostriedku podľa ustanovenia § 420 ods. 1 OZ, ktorý škodu spôsobil pri
tej istej škodovej udalosti zavineným porušením právnej povinnosti, ak nejde o prípad uvedený v
ustanovení § 420 ods. 2 OZ. (....) V praxi ide o prípady, keď prevádzateľ a vodič vozidla sú dva rozdielne
subjekty (.....). Ak motorové vozidlo v čase vzniku škody viedol prevádzateľ dopravného prostriedku
(t. j. spravidla jeho vlastník), ten bude vždy zodpovedať podľa ustanovenia § 427 OZ (...) Za okolnosť

majúcu pôvod v prevádzke (§ 428 OZ) sa považuje napr. zlyhanie bŕzd, chyba materiálu, nedostatky
na strane vodiča, teda „vnútorné“ okolnosti vlastnej prevádzky, ktoré súvisia s organizáciou, riadením
a realizáciou prevádzky (....) Súdna prax uznala za okolnosť, ktorá má pôvod v prevádzke, aj úraz
spôsobený v dôsledku prudkého zabrzdenia dopravného prostriedku, pretože rýchlosť je osobitnou
vlastnosťou dopravného prostriedku a prudkosť zastavenia má pôvod v prevádzke. Na tom nič nemení

ani okolnosť, že počínanie vodiča bolo dôsledkom neodvrátiteľného konania chodca (.....) Zákon síce
v ust. § 429 OZ hovorí síce „iba“ o zodpovednosti za škodu na zdraví, ale je zrejmé, že zodpovedá aj
za škodu spôsobenú usmrtením inej osoby (Fekete, I.: Občiansky zákonník. 2. zväzok /Vecné práva,
Zodpovednosť za škodu a za bezdôvodné obohatenie/. Veľký komentár, 2.aktualizované a rozšírené
vydanie. Bratislava: Eurokódex, 2015, str. 692, 695, 700, 708).

39. Pri škode spôsobenej prevádzkou motorového vozidla si poškodený môže právo na náhradu
škody uplatniť 1.) buď u osoby, ktorá zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
(prevádzateľ a vodič), 2.) alebo priamo poisťovateľa škodcu (§ 15 ZoPZP), alebo 3.) u škodcu a jehopoisťovateľa súčasne. Poškodený si môže uplatniť právo na náhradu škody priamo u poisťovateľa,
škodcu, pričom má dôkaznú povinnosť o tom, že za škodu zodpovedá škodca, ktorý je poistený
u žalovaného poisťovateľa (...) Vzhľadom na to, že zdroj záväzku škodcu na náhradu škody je

zodpovednosť za škodu (§ 427, resp. § 420 OZ) a zdrojom záväzku poisťovateľa plniť z povinného
zmluvného poistenia je poistná zmluva, nemôže súd škodcu a jeho poisťovateľa zaviazať na solidárne
(spoločné a nerozdielne) splnenie záväzku (§ 511 ods. 1, OZ; Fekete, I.: Občiansky zákonník. 2. zväzok /
Vecné práva, Zodpovednosť za škodu a za bezdôvodné obohatenie/. Veľký komentár, 2.aktualizované
a rozšírené vydanie. Bratislava: Eurokódex, 2015, str. 698-699).

40. Zodpovednosť vodiča za škodu spôsobenú motorovým vozidlom, ktoré v čase spôsobenia
škody viedol (ak vodič nie je súčasne i prevádzateľom alebo zamestnancom alebo pomocníkom
prevádzateľa), má charakter zodpovednosti za zavinené spôsobenie škody (§ 420 OZ), preto
podmienkou zodpovednosti vodiča za škodu je okrem zavinenia i protiprávne konanie vodiča (a príčinná
súvislosť medzi týmto konaním a vzniknutou škodou), konkrétne porušenie pravidiel cestnej premávky.

Táto skutočnosť je často daná výsledkom trestného konania (Fekete, I.: Občiansky zákonník. 2. zväzok /
Vecné práva, Zodpovednosť za škodu a za bezdôvodné obohatenie/. Veľký komentár, 2.aktualizované
a rozšírené vydanie. Bratislava: Eurokódex, 2015, str. 697).

41. Podľa § 441 OZ, ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak

bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám.

42. Podľa § 442 ods. 1 a 3 OZ, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Škoda
sa uhrádza v peniazoch; ak však o to poškodený požiada a ak je to možné a účelné, uhrádza sa škoda
uvedením do predošlého stavu.

43. Podľa § 444 OZ, pri škode na zdraví sa jednorazove odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie
jeho spoločenského uplatnenia.

44. Podľa § 449 ods. 1 a 3 OZ, pri škode na zdraví sa uhradzujú aj účelné náklady spojené s liečením.

Náklady liečenia a náklady pohrebu sa uhradzujú tomu, kto ich vynaložil.

45. Podľa § 11 OZ, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

46. Podľa § 13 ods. 1 a 2 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov
a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

47.Podľa§13ods.3OZ,výškunáhradypodľaodseku2určísúdsprihliadnutímnazávažnosťvzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
48. Podľa § 16 OZ, kto neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti spôsobí škodu,
zodpovedá za ňu podľa ustanovení tohto zákona o zodpovednosti za škodu.

49. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 381/2011 Z. z., povinnosť uzavrieť poistnú zmluvu má pri tuzemskom
motorovom vozidle ten, kto je ako držiteľ motorového vozidla zapísaný v dokladoch vozidla alebo ten,
kto je v dokladoch vozidla zapísaný ako osoba, na ktorú sa držba motorového vozidla previedla, 6a)
v ostatných prípadoch ten, kto je vlastníkom motorového vozidla alebo jeho prevádzkovateľom. Ak na

motorové vozidlo je uzatvorená nájomná zmluva s právom kúpy prenajatej veci, povinnosť uzavrieť
poistnú zmluvu má nájomca.

50. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 381/2011 Z. z., osoba, na ktorú sa vzťahuje povinnosť uzavrieť poistnú
zmluvu podľa odseku 1, je povinná uzavrieť poistnú zmluvu najneskôr v deň prvého použitia motorového

vozidla. Osoba, na ktorú sa vzťahuje povinnosť uzavrieť poistnú zmluvu podľa odseku 2, je povinná
takúto poistnú zmluvu uzavrieť podľa § 16 pri vstupe cudzozemského motorového vozidla na územie
Slovenskej republiky.51. Podľa § 4 ods. ods. 1 zákona č. 381/2011 Z. z., poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého,
kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve.

52. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 381/2011 Z. z., poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby
poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu a) škody na
zdraví a nákladov pri usmrtení, b) škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou
veci, c) účelne vynaložených nákladov spojených s právnym zastúpením pri uplatňovaní nárokov podľa
písmen a), b) a d), ak poisťovateľ nesplnil povinnosti uvedené v § 11 ods. 6 písm. a) alebo písm. b)

alebo poisťovateľ neoprávnene odmietol poskytnúť poistné plnenie, alebo neoprávnene krátil poskytnuté
poistné plnenie, d) ušlého zisku.

53. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2011 Z. z., náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému.
Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný
tento nárok preukázať.

54. Podľa § 193 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, v znení neskorších predpisov
(ďalej len „CSP“), súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je v
súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je
Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu

pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím
príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný
podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo
zániku spoločnosti.

55. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

56. Podľa § 185 ods. 1, ods. 2 CSP, súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Súd môže
aj bez návrhu vykonať dôkaz, ktorý vyplýva z verejných registrov a zoznamov, ak tieto registre alebo

zoznamy nasvedčujú, že skutkové tvrdenia strán sú v rozpore so skutočnosťou; iné dôkazy bez návrhu
nevykoná, ak tento zákon neustanovuje inak.

57. Podľa § 215 ods. 1 CSP, súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.

58. Podľa § 44 ods. 3 CSP, na najvyššom súde koná a rozhoduje senát alebo veľký senát.

59. Podľa § 48 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4 CSP, ak senát najvyššieho súdu pri svojom rozhodovaní
dospeje k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí
iného senátu najvyššieho súdu, postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu. V uznesení

o postúpení veci odôvodní svoj odlišný právny názor. Veľký senát sa skladá z predsedu senátu a šiestich
sudcov. Predsedom veľkého senátu je predseda príslušného kolégia najvyššieho súdu. Členmi veľkého
senátu sú sudcovia senátu najvyššieho súdu, ktorý vec postúpil veľkému senátu podľa odseku 1, a traja
sudcovia tohto kolégia určení rozvrhom práce najvyššieho súdu. Právny názor vyjadrený v rozhodnutí
veľkého senátu je pre senáty najvyššieho súdu záväzný. Ak sa senát najvyššieho súdu pri svojom

rozhodovaní chce odchýliť od právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí veľkého senátu podľa odseku
2, postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu. Veľký senát si pred rozhodnutím vo veci
vyžiada stanovisko ministra spravodlivosti Slovenskej republiky, generálneho prokurátora Slovenskej
republiky, prípadne ďalších subjektov.

60. Škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších zmien a doplnení (ďalej len „ZoPZP“) je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do
osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla.
V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná. Pre posúdenie otázky pasívnej

legitimácie poisťovne je rozhodujúce riešenie otázky, čo treba rozumieť pod pojmom škoda (použitým v
ZoPZP). Pre účely tohto zákona treba pojem škoda vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento pojem
zahŕňa aj nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada patrí pozostalým (po blízkej osobe, usmrtenej pri dopravnej
nehode v súvislosti s prevádzkou motorového vozidla) z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásahdo osobnostných práv, spočívajúci v zásahu do ich práva na súkromný a rodinný život. Účelom poistenia
za škody spôsobené prevádzkou motorových vozidiel je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v
súvislosti s touto prevádzkou. Aj podľa dôvodovej správy k zodpovednostnému zákonu je usmrtenie pri

dopravnej nehode najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ podľa súdnej praxe usmrtenie pri
dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu, ale aj občianskoprávnu
zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom
poistného krytia. Ak by mal platiť výklad pojmu škoda vychádzajúci z textu ZoPZP (gramatický výklad),
resp. výklad vychádzajúci výlučne z ustanovení OZ o zodpovednosti za škodu, teda ak by náhrada

nemajetkovej ujmy pozostalých nemala byť predmetom poistného krytia, prinášalo by to značné
majetkové riziko subjektov zodpovedajúcich za takúto nemajetkovú ujmu, ktoré by v individuálnych
prípadoch mohlo viesť aj k ich bankrotu. Zároveň by to však mohlo znamenať aj neistotu pozostalých
v tom smere, či im prisúdená náhrada bude aj skutočne poskytnutá, resp. riziko, že v prípadoch
insolvencie (platobnej neschopnosti) zodpovedného subjektu táto nebude vymožiteľná. Neprijateľnosť
týchto dôsledkov vyžaduje extenzívnu interpretáciu pojmu škoda pre účely ZoPZP tak, že doň patrí aj

náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých a teda že aj táto náhrada je
predmetom poistného krytia. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov totiž nemožno opomínať ich účel
azmysel,pričomplatí,žesúdniejeabsolútneviazanýdoslovnýmznenímzákona,alesaodnehosmie(a
dokonca musí) odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť a pod.
Rozširujúci výklad pojmu škoda pre účely zodpovednostného zákona je pritom aj ústavne konformným,

pretože zmierňuje, resp. odstraňuje disproporciu medzi zákonným úrazovým poistením, t.j. poistením pri
pracovných úrazoch, a povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou
motorového vozidla. Ak totiž dôjde pri dopravnej nehode k úmrtiu zamestnanca, ustanovenie § 94
zákonač.461/2003Z.z.osociálnompoistení(vzneníneskoršíchzmienadoplnení)zakladápozostalým,
ktorými sú manžel alebo manželka a nezaopatrené dieťa, nárok na jednorazové odškodnenie vo výške

730-násobku denného vymeriavacieho základu, najviac však vo výške 46 485,40 EUR (u manžela
alebo manželky). Toto odškodnenie, i keď je limitované, nie je nič iné ako náhrada nemajetkovej
ujmy, poskytovaná z úrazového poistenia. Niet žiadneho rozumného dôvodu, pre ktorý by náhrada
nemajetkovej ujmy pozostalých pri usmrtení ich blízkeho ako zamestnanca pri dopravnej nehode mala
byť predmetom poistného krytia (aj keď podľa iného zákona), zatiaľ čo v prípadoch, ak by nešlo o

zamestnanca, by to tak byť nemalo. Pri výklade pojmu škoda pre účely ZoPZP treba vychádzať z
chápania tohto pojmu v komunitárnom práve. Zodpovednostný zákon bol totiž výsledkom transpozície
smerníc Európskej únie, ktoré boli nahradené t. č. platnou Smernicou Európskeho parlamentu a
Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Táto smernica síce

nedefinuje pojem škoda, ale z jej textu je zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu a škodu na
majetku, resp. používa slovné spojenie utrpenie "ujmy alebo škody", či používa termíny "akákoľvek ujma
alebo škoda" alebo "akákoľvek škoda". Komunitárne právo chápe škodu ako majetkovú aj nemajetkovú
ujmu,resp.zaujmupovažuješkodumajetkovúajnemajetkovú(zrozsudkuNSSRsp.zn.6MCdo1/2016
zo dňa 31.7.2017, zverejneného v Zbierke stanovísk a rozhodnutí NSSR pod č. R 61/2018).

61. Za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu treba považovať predovšetkým rozhodnutia alebo
stanoviská najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky, ale tiež opakovane vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca
aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ neskôr vydané rozhodnutia najvyššieho súdu

nespochybnili názory obsiahnuté v rozhodnutí dosiaľ nepublikovanom (porovnaj napr. sp. zn. 3 Cdo
158/2017, 4 Cdo 95/2017, 5 Cdo 87/2017, 6 Cdo 129/2017, 8 Cdo 33/2017). Na uvedené nadviazal
aj judikát prijatý na poslednom zasadnutí občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu dňa 9. októbra
2018, ktorého právna veta znie: „do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods.
1Civilnéhosporovéhoporiadkutrebazahrnúťajnaďalejpoužiteľné,legislatívnymizmenamianeskoršou

judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí
a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo
Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o
rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. vydaných SEVT
Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986“ (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 29/2017 z 24. januára

2018). Ustálenou praxou dovolacieho súdu (rozhodnutia NSSR sp. zn. 6MCdo/1/2016 zo dňa 31.7.2017,
6 Cdo 143/2017 a sp. zn. 6Cdo 2016/2017 zo dňa 27.2.2018, 1Cdo/179/2017 zo dňa 26.9.2018, 8 Cdo
6/2018 zo dňa 27.9.2018) bol zároveň prekonaný právny názor uvedený v rozhodnutiach najvyššiehosúdu sp. zn. 4 Cdo 168/2009 a sp. zn. 3 Cdo 301/2012 (z uznesenia NSSR sp. zn. 2Cdo/33/2017 zo
dňa 19.10.2018).

62. Na zasadnutí občianskoprávneho kolégia NS SR, ktoré sa konalo 9. októbra 2018 bolo schválené
na uverejnenie v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky aj
rozhodnutie z 31. júla 2017 sp.zn. 6 MCdo 1/2016, ktoré bolo publikované v zbierke č. 8/2018 pod č. R
61/2018 v znení právnej vety: „Škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších zmien a doplnení je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do
osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. V
spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná“. V uvedenom rozhodnutí dovolací súd
vysvetlil, že pri výklade pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. treba vychádzať z chápania tohto
pojmu v komunitárnom práve, pretože citovaný zákon bol výsledkom transpozície smerníc Európskej
únie, ktoré boli nahradené toho času platnou smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/

ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Táto smernica síce nedefinuje
pojem škoda, ale z jej textu je zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu a škodu na majetku,
resp. používa slovné spojenie utrpenie „ujmy alebo škody“, či používa pojmy „akákoľvek ujma alebo
škoda“ alebo „akákoľvek škoda“, z čoho je zrejmé, že komunitárne právo chápe škodu ako majetkovú

a aj nemajetkovú ujmu, resp. za ujmu považuje škodu majetkovú a aj nemajetkovú. Právny názor,
vyjadrený v judikáte R 61/2018 je potrebné aplikovať aj na daný prípad, i keď rozhodnutie najvyššieho
súdu sp. zn. 6 MCdo 1/2016 nebolo ešte v čase rozhodovania odvolacieho súdu publikované v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Dovolací súd na vysvetlenie tohto
konštatovania pripomína, že už v niektorých rozhodnutiach (8 MCdo 4/2014, 3 Cdo 233/2015, 3 Cdo

223/2016) vyjadril právny názor, podľa ktorého nový (judikatúrou nanovo, prípadne inak formulovaný)
právny názor sa aplikuje aj do minulosti (retrospektívne). Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, že
súd právo netvorí, ale iba nachádza. Pokiaľ dôjde k zmene judikatúry bez zmeny právnej normy,
nejde o zmenu právneho pravidla; ide o tú istú normu, iba je nanovo vyjadrený jej obsah. Z toho
vyplýva, že účinky zmeny judikatúry nemožno obmedziť len do budúcnosti. Súd, ktorý rozhoduje po

zmene judikatúry, nemôže vedome aplikovať nesprávny, judikatúrou už prekonaný názor. Nový právny
názor je vzhľadom na to potrebné aplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania. Tým sa prípustné
retrospektívne pôsobenie zmeny judikatúry líši od neprípustného retroaktívneho pôsobenia právnych
noriem. Dovolací súd naviac dodáva, že rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 301/2012, ktoré
žalovaná 2/ označila v dovolaní dôvodiac ním odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

bolo zrušené na základe nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 5. decembra 2018 sp.zn. II.
ÚS 695/2017 a vec vrátená dovolaciemu súdu na ďalšie konanie, pričom z jeho odôvodnenia vyplýva
správnosť záverov prijatých v R 61/2018 (z rozsudku NSSR sp. zn. 3Cdo/230/2017 zo dňa 28.3.2019).

63.NaoznačenérozhodnutiaSúdnehodvora,Ústavnéhosúduakoajnajvyššiehosúdunadviazaliďalšie

rozhodnutia najvyššieho súdu, a to sp. zn. 6 Cdo 143/2017, sp. zn. 6 Cdo 219/2017, sp. zn. 6 Cdo
206/2017, 6 Cdo 212/2017 a sp. zn. 8 Cdo 6/2018. Z uvedeného je zrejmé, že právny názor v otázke
pasívnej legitimácie poisťovne uvedený v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 168/2009,
4 Cdo 139/2011 a sp. zn. 3 Cdo 301/2012, na ktoré odkazovala žalovaná 2/, bol jeho neskoršou
judikatúrou prekonaný. V otázke vecnej pasívnej legitimácie poisťovne v spore o náhradu nemajetkovej

ujmy uplatnenej pozostalými obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla treba
preto za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu považovať vyššie uvedený právny názor prijatý
neskoršoujudikatúrounajvyššiehosúdu.Odvolacísúdriešiltútootázkuvsúladesneskoršoujudikatúrou
najvyššieho súdu. Nejde tak o situáciu prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. c) C. s. p.,
kedy dovolací súd rozhoduje danú právnu otázku rozdielne, pretože, ako už bolo uvedené, rozhodnutia,

na ktoré poukázala žalovaná 2/ boli prekonané práve rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 6MCdo
1/2016 (R 61/2018) a naňho nadväzujúcimi rozhodnutiami (z uznesenia NSSR sp. zn. 6Cdo/164/2018
zo dňa 28.2.2019).

64.Povydanírozhodnutiaz31.júla2017sp.zn.6MCdo1/2016,najvyššísúdnevydalrozhodnutie,ktoré

by v porovnaní s týmto rozhodnutím bolo založené na odlišných právnych záveroch. Dovolateľkou (pozn.
poisťovňou) nastolená otázka bola najvyšším súdom posudzovaná v súlade so závermi vyjadrenými
v uvedenom rozhodnutí napríklad už v rozhodnutiach z 27. februára 2018 sp. zn. 6 Cdo 206/2017,
z 27. februára 2018 sp. zn. 6 Cdo 143/2017, zo 14. júna 2017 sp. zn. 3 MCdo 1/2016 a z 29.novembra 2018 sp. zn. 6 Cdo 80/2018, sp. zn. 8 Cdo 6/2018 z 27. septembra 2018. K otázke pasívnej
legitimácie poisťovne v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy, bolo v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2018 uverejnené rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 31. júla 2017 sp. zn. 6 MCdo 1/2016 pod č. 61 (pozn. R 61/2018) s právnou
vetou: „Škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších zmien a doplnení je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv
pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. V spore o náhradu

takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná“. Výskyt rozdielnych rozhodnutí v skutkovo rovnakých,
prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou v zásade každého súdneho systému, ktorý nie
je založený na precedensoch ako prameňoch práva (viď m. m. nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS
51/2014). Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z 10. novembra 2016 sp. zn. 3 Cdo 174/2016
vyslovil, že aj v rozhodovacej praxi senátov najvyššieho súdu môže byť niekedy riešenie interpretačných
a aplikačných problémov (odstraňovanie nejednotností) spojené s procesom postupného zjednocovania

názorov, v počiatočných fázach ktorého nie je vylúčená možnosť výskytu rozhodnutí spočívajúcich na
odlišných alebo až protichodných názoroch. Právny poriadok Slovenskej republiky predvída možnosť
existencie rozdielnych právnych názorov súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach a
upravuje procedúru, prostriedky a nástroje, ktoré majú zabezpečiť koherentnosť judikatúry (k tomu viď
napríklad ustanovenie § 22 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov). Tento mechanizmus spočíva najmä v inštitúte zverejňovania súdnych
rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte prijímania stanovísk k zjednocovaniu
výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov plénom najvyššieho súdu alebo
príslušným kolégiom najvyššieho súdu. Uvedené rozhodnutie bolo aj ako judikát zverejnené v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3/2017 pod č. 17. Dovolací súd,

s ohľadom na argumenty uvedené v bode 19, považuje označené rozhodnutia najvyššieho súdu sp.
zn. 6 MCdo 1/2016, 6 Cdo 143/2017, 6 Cdo 206/2017, 8 Cdo 6/2018 za rozhodnutia, ktoré predstavujú
ustálenú prax v riešení otázky pasívnej legitimácie poisťovne v spore o náhradu nemajetkovej ujmy
pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, od ktorej sa odvolací
súd neodklonil. Touto ustálenou praxou bol zároveň prekonaný právny názor uvedený v rozhodnutiach

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 168/2009, 8 Cdo 219/2016, 3 Cdo 301/2012, na
ktoré poukazovala dovolateľka (z uznesenia NSSR sp. zn. 7Cdo/228/2018 zo dňa 27.2.2019).

65. K článku 260 Konsolidovaného znenia Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodný článok č. 228
Zmluvy o Európskych spoločenstvách), na ktorý sa odvolávali obe strany sporu (s výnimkou žalovaného

v 1. rade), súd poznamenáva, že tento článok upravuje situáciu, kedy si členský štát nesplnil povinnosť
vyplývajúcu zo zmlúv, a nie zo smerníc EÚ/ES, a preto sa súd týmto článkom viac nezaoberal. Navyše,
eurokonformný výklad tzv. motorových smerníc EÚ/SR zaujal tak odvolací súd v zrušujúcom uznesení v
tejto veci, ktorým je súd prvej inštancie v tejto veci viazaný, medzitým bol eurokonformný výklad ustálený
najnovšou rozhodovacou praxou všeobecných súdov SR a NSSR, predovšetkým rozhodnutím NSSR

publikovaným pod R 61/2018.

66. Vykonaným dokazovaním listinami, a to rodným listom a úmrtným listom K. A., rozsudkom
Okresného súdu Piešťany sp. zn. 1T/112/2011 zo dňa 7.12.2011 v spojení uznesením Krajského súdu
v Trnave sp. zn. 6To/109/2011 zo dňa 17.1.2012, výsledkom lustrácie o poisťovateľovi predmetného

motorového vozidla, rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci E. D. proti Q. S. a C. D. sp. zn. C-22/12 zo
dňa 24.10.2013, výsluchmi svedkov A. A. a Z. A., vyjadreniami právnych zástupcov žalobcov a žalovanej
v 2. rade, písomnými vyjadreniami žalovaného v 1. rade s ú d m a l za p r e u k á z a n é, že žalovaný
v 1. rade dňa 19.1.2011 v čase o 14.00 hod. v obci Dubovany na ceste II/504 v 41,4 km, v blízkosti
autobusovej zastávky, ako vodič osobného motorového vozidla značky Citroen ZX, evidenčného čísla:

S. XXX C., tmavozelenej metalízy, pri jeho vedení v smere od Veľkých Kostolian na obec Veselé,
neprispôsobil rýchlosť vozidla jazde v obci, svojim schopnostiam a okolnosti, že jazdí v úseku zastávky
pravidelnej verejnej hromadnej prepravy osôb, uvedené vozidlo nezastavil, a v dôsledku neprimeranej
rýchlosti, a to minimálne 80 km/h, pri obiehaní autobusu značky SOR, evidenčného čísla: R. XXX L.,
stojaceho pri pravom okraji vozovky na uvedenej autobusovej zastávke bez nástupného ostrovčeka,

prešiel do protismeru, kde prednou časťou vozidla narazil do mal. K. A. a mal. B. N., ktoré v tom čase
prechádzali cez vozovku a nachádzali sa v strede protismerného jazdného pruhu, pričom mal. K. A. bola
nárazom vozidla odhodená do vzdialenosti cca 19 m, kde dopadla na stred vozovky, čím jej obvinený
spôsobil úraz hlavy, ktorý mal za následok zlyhanie pre život dôležitých centier mozgu pri zlomenineklenby a spodiny lebečnej, krvný výron pod mäkkú a tvrdú plenu mozgu s krvácaním do komôr mozgu a
mostumozgu,ktorýmnamiestedopravnejnehodypodľahla,amal.B.N.bolanárazomvozidlaodhodená
do vzdialenosti cca 36 m, dopadla do odvodňovacieho kanála, čím jej obvinený spôsobil poranenie

hlavy a mozgu, ktoré malo za následok zlyhanie dôležitých centier mozgu riadiacich srdcovocievny
a dýchací systém, ktorým dňa 20.1.2011 podľahla, uvedenou jazdou obvinený porušil ustanovenie §
16 ods. 1, § 13 ods. 1, ods. 2 a § 137 ods. 2 písm. c) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke,
v znení neskorších predpisov, a teda inému z nedbanlivosti spôsobil smrť, čin spáchal závažnejším
spôsobom konania - porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona a na chránenej osobe

- dieťati - osobe mladšej ako osemnásť rokov, čím spáchal prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods.
2 písm. a), písm. b)Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona, § 139 písm.
a) Trestného zákona za použitia § 127 ods. 1 Trestného zákona. Žalovaný bol uznaný za vinného zo
spáchania tohto skutku, ako aj zo spáchania ďalších 4 skutkov rozsudkom Okresného súdu Piešťany sp.
zn. 1T/112/2011 zo dňa 7.12.2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 17.1.2012 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6To/109/2011 zo dňa 17.1.2012. Žalovaný bol predmetným trestným

rozsudkom odsúdený k úhrnnému trestu odňatia slobody v trvaní 4 roky nepodmienečne, zároveň mu
bol uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu 7 (sedem) rokov,
bol zaviazaný na náhradu škody piatim fyzickým osobám, vrátane náhrady škody žalobcovi v 1. rade
v sume 1.350,30 eura a otcovi mal. B. N. v sume 1.591,75 eura, a so zvyškom nároku na náhradu
škody ich súd odkázal na občianske súdne konanie. Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, a. s. a Sociálnu

poisťovňu s nárokom na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie.

67. Súd nevykonal dokazovanie obsahom celého spisu Okresného súdu Piešťany sp. zn. 1T/112/2011
z dôvodu, že dokazovanie obsahom súvisiaceho trestného spisu žiadna zo strán nenavrhla, a nemohol
vykonať dôkaz, ktorý žiadna zo strán nenavrhla (§ 185 ods. 1, ods. 2 CSP). Žalobcovia ako dôkaz na

preukázanie zavinenia žalovaného v 1. rade za usmrtenie ich dcéry K. označili „iba“ odsudzujúci trestný
rozsudok. Nakoľko súdu je z jeho úradnej činnosti známe, že predmetný odsudzujúci trestný rozsudok
bol napadnutý odvolaním, súd musel odsudzujúci trestný rozsudok súdu prvej inštancie posudzovať v
spojení s uznesením odvolacieho súdu o odvolaní proti tomuto odsudzujúcemu rozsudku, a to napriek
tomu, že to žiadna zo strán výslovne nenavrhla, keďže odsudzujúci rozsudok nadobudol právoplatnosť

práve v spojení s uznesením odvolacieho súdu. Z obsahu odsudzujúceho rozsudku a z uznesenia
odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd rozhodol o odvolaní žalovaného v 1. rade proti odsudzujúcemu
trestnému rozsudku súd mal dostatočne za preukázané, akým spôsobom k predmetnej nehode došlo,
že ju zavinil žalovaný v 1. rade porušením dôležitej povinnosti uloženej mu podľa zákona o cestnej
premávke, a že ak by tieto predpisy neporušil, k nehode by nebolo došlo, a že obe maloleté dievčatá,

t. j. K. A. aj B. N. by s najväčšou pravdepodobnosťou ešte žili. Zavinenie iných osôb na predmetnej
dopravnej nehode bolo v trestnom konaní vylúčené, vrátane vodiča autobusu, ako aj oboch maloletých.
V trestnom konaní bolo taktiež preukázané, že maloletá K. A. podľahla zraneniam utrpeným na mieste
nehody, pričom priamou príčinou jej smrti, ako aj smrti druhej maloletej, boli práve zranenia, ktoré utrpeli
pri dopravnej nehode zavinenej žalovaným v 1. rade.

68. V časti základu žalobného nároku o náhradu nemajetkovej ujmy vo vzťahu k žalovanému v 1. rade
súd považoval žalobu za dôvodnú už samotným faktom, že žalovaný v 1. rade bol za predmetný trestný
čin, následkom ktorého bolo usmrtenie dvoch maloletých osôb, vrátane dcéry žalobcov, právoplatne
odsúdený. Základom žalobného nároku vo vzťahu ka žalovanému v 1. rade v tomto spore boli: 1.)

existencia protiprávneho konania, t. j. predmetný prečin usmrtenia spáchaný žalovaným v 1. rade
porušením dôležitých povinností uložených žalovanému v 1. rade zákonom č. 8/2009 Z. z. o cestnej
premávke, neprispôsobil rýchlosť vozidla jazde v obci, svojim schopnostiam a okolnosti, že jazdí v úseku
zastávky pravidelnej verejnej hromadnej prepravy osôb, 2.) vznik škody (na majetku a na zdraví - s
následnom smrti dvoch maloletých), 3) kauzálny nexus. t. j. priama príčinná súvislosť medzi príčinou

a následkom, t. j. medzi trestným činom žalovaného a vznikom škody na zdraví oboch maloletých detí
s následkom smrti, a v tej súvislosti aj vznikom majetkovej škody pozostalým maloletých (náklady na
pohreb a pod.). Tieto skutočnosti jednoznačne vyplývajú z právoplatného odsudzujúceho rozsudku v
spojení s uznesením odvolacieho súdu, ktorými je súd v civilnom sporovom konaní viazaný.

69. Skutočnosť, že neoprávneným zásahom, a to trestným činom žalovaného v 1. rade došlo k vzniku
nemajetkovej ujmy na osobnostných právach rodičov, konkrétne na ich právach na rodinný a súkromný
život, priamym následkom ktorého zásahu bola náhla, nečakaná, inou osobou zavinená smrť ich
11-ročného dieťaťa, možno vo všeobecnosti predpokladať pri všetkých rodičoch, ktorí sa starajú avychovávajú svoje dieťa, ktoré zomrie následkom poranení spôsobených pri dopravnej nehode, ktorú
zavinila tretia osoba, pričom ujmu vnímajú o to viac citlivejšie, ak bola spôsobená trestným činom iného.
Vykonaným dokazovaním, predovšetkým z obsahu svedeckých výpovedí rodičov žalobcu v 1. rade, ktorí

sú svokrovcami žalobkyne v 2. rade, ktorí žijú v spoločnej domácnosti so žalobcami aj s ich maloletým
synom Z., a predtým žili v spoločnej domácnosti aj s nebohou maloletou K., súd mal dostatočne za
preukázané, že k vzniku tejto nemajetkovej ujmy na osobnostných právach žalobcov v 1. a v 2. rade
reálne došlo, že ich nemajetková ujma je tak intenzívna, že ani po 8 rokoch od smrti ich dcéry K.
žalobcovia neboli psychicky schopní podrobiť sa výsluchu na súdnom pojednávaní.

70. Nie je vylúčené, aby jediným neoprávneným zásahom došlo súčasne tak k vzniku škody na majetku,
ujmy na zdraví, vrátane ujmy na zdraví s následkom smrti, ako aj k vzniku nemajetkovej umy vo forme
ohrozenia alebo poškodenia osobnostného práva poškodeného, vrátane ujmy na osobnostných právach
pozostalých obete dopravnej nehody. Pod nemajetkovou ujmou sa rozumie taká ujma, ktorá sa premieta
do psychickej sféry človeka a do jej postavenia v spoločnosti, a teda nemajetková ujma sa nepremieta

bezprostredne do fyzickej integrity, a ani do majetkovej sféry postihnutej osoby. Preto túto nemajetkovú
ujmu je nevyhnutné odlišovať od majetkovej ujmy, pričom základným rozdielom medzi týmito nárokmi
je, že zmyslom náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia je peňažná náhrada za ujmu
spôsobenú zásahom do telesnej integrity fyzickej osoby, pričom zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy
za zásah do osobnosti fyzickej osoby je poskytnúť jej náhradu za ujmu, ktorá sa premieta v osobnostnej

sfére poškodenej osoby a do jej postavenia v spoločnosti, pričom jej cieľom je vyvážiť ujmu na hodnotách
ľudskej dôstojnosti konkrétnym finančným vyjadrením.

71. Žalobcovia si v tomto spore uplatnili „iba“ nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vzniknutej na ich
osobnostných právach, konkrétne na práva na súkromný a rodinný život. Žalobcovi v 1. rade súd v

trestnom konaní priznal nárok na náhradu škody za pohrebné náklady a za obstaranie pomníka. So
zvyškom nároku na náhradu škody (aj nemajetkovej ujmy v sume 33.000,- eur) ho súd odkázal na
občianske súdne konanie.

72. Námietky žalovaného 1. rade o tom, že v súvisiacej trestnej veci bolo opakovane bolo porušené jeho

právo na obhajobu, že bol odsúdený proti jeho vôli, že nechcel maloleté pri predmetnej nehode zraziť,
že maloleté neprechádzali po priechode pre chodcov tak, ako na to boli povinné zo zákona, a že mimo
priechodu pre chodcov smeli prejsť cez vozovku len kolmo, čo neurobili, v tomto spore neobstoja, keďže
podľa § 193 CSP, v civilnom sporovom konaní, ktorým je aj predmetný spor o náhradu nemajetkovej
ujmy, je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, a o tom, kto ich

spáchal,atedaajprávoplatnýmodsudzujúcimrozsudkomOkresnéhosúduPiešťanysp.zn.1T/112/2011
v spojení s uznesením odvolacieho súdu sp. zn. 6To/1069/2011 zo dňa 17.1.2012, ktoré nadobudli
právoplatnosť tým istým dňom, dňa 17.1.2012. Súd v civilnom sporovom konaní nie je oprávnený
posudzovať zákonnosť a správnosť právoplatného odsudzujúceho trestného rozsudku. Dovoľuje si však
poznamenať, že pokiaľ by aj akékoľvek základné práva žalovaného v 1. rade v predmetnej trestnej veci

boli porušené, jeho odvolanie proti trestnému rozsudku by nebolo odvolacím súdom zamietnuté ako
nedôvodné, prípadne žalovaný v 1. rade by dosiahol zrušenie alebo zmenu právoplatného trestného
rozsudku mimoriadnymi opravnými prostriedkami, čo sa doposiaľ nestalo (pozn. táto skutočnosť je súdu
známa z jeho úradnej činnosti).

73. Námietka žalovaného v 1. rade, že v deň nehody mal uzavreté platné povinné zmluvné poistenie
vzťahujúce sa na vozidlo, ktorým spôsobil predmetnú dopravnú nehodu, že limity poistného krytia boli
kryté sumami 5.000.000,- eur pre škody na zdraví a nákladov pri usmrtení na každého zraneného alebo
usmrteného a 2.000.000, eur pre škody spôsobené na majetku a ušlý zisk pre všetkých poškodených
spolu, a teda škody spôsobené prevádzkou osobného motorového vozidla je povinná nahradiť

poisťovňa, lebo riadne a včas uzavrel poistnú zmluvu, ho nezbavuje jeho všeobecnej občianskoprávnej
zodpovednosti za škodu podľa § 420 OZ, príp. podľa § 427 ods. 2 OZ ako prevádzkovateľa poisteného
motorového vozidla, keďže žalovaný nenamietal, že by nebol vlastníkom, príp. držiteľom predmetného
motorového vozidla, a v takom prípade zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla podľa § 427 ods. 2 OZ, čo je objektívnou zodpovednosťou za škodu, t. j. bez ohľadu na

zavinenie. Keďže žalovaný v 1. rade bol právoplatne odsúdený za prečin usmrtenia dcéry žalobcov, už
trestnom konaní súd ustálil, že práve žalovaný v 1. rade je jediným pôvodcom neoprávneného zásahu
do osobnostných práv žalobcov v 1. a v 2. rade podľa § 11 a nasl. OZ, a že týmto neoprávneným
zásahom bol trestný čin žalovaného v 1. rade. Súd v tejto súvislosti poznamenáva, že vznik nároku nanáhradu nemajetkovej ujmy na osobnostných právach podľa § 11 a nasl. OZ sa neviaže na zavinenie
pôvodcu zásahu. Preto námietka žalovaného v 1. rade o tom, že bol riadne poistený, ho nezbavuje ani
občianskoprávnej zodpovednosti za nemajetkovú ujmu, ktorá je objektívnou zodpovednosťou, t. j. bez

ohľadu na zavinenie.

74. Po zrušení medzitýmneho rozsudku odvolacím súdom a po vyjadrení právneho názoru odvolacieho
súdu v zrušujúcom uznesení o tom, že pasívna legitimácia žalovanej v 2. rade v tomto spore je
daná, súd už nepovažoval za potrebné ani za účelné zaoberať sa obsahom odborných článkov

predložených stranami sporu, rozhodnutiami všeobecných súdov, rozhodnutiami NSSR a ÚSČR, na
ktoré sa odvolávali strany sporu, ktoré sa zaoberali pasívnou legitimáciou komerčných poisťovní
vo veciach náhrady nemajetkovej ujmy obetí dopravnej nehody z povinného zmluvného poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, keďže otázka pasívnej legitimácie
komerčných poisťovní už bola medzitým ustálená tak rozhodovaciu činnosťou všeobecných súdov
SR, ako aj rozhodnutiami NSSR, predovšetkým rozsudkom NSSR sp. zn. sp. zn. 6 MCdo 1/2016 zo

dňa 31.7.2017, zverejnený v Zbierke stanovísk a rozhodnutí NSSR pod č. R 61/2018, ako aj najnovšie
rozhodnutia NSSR, ktoré na neho odkazujú (sčasti citované v odsekoch 60. až 64. tohto odôvodenia),
ktoré iba potvrdzujú právny názor odvolacieho súdu vyjadrený v zrušujúcom rozhodnutí v tejto veci,
ktorým je súd prvej inštancie v tomto spore viazaný (§ 391 ods. 2 CSP).

75. Argumentácia právnej zástupkyne žalovanej v 2. rade o tom, že rozhodnutie NSSR , ktoré bol
zverejnené pod R 61/2018, nebolo prijaté vo veľkom senáte NSSR, čo je, podľa jej názoru, v rozpore
s Civilným sporovým poriadkom (§ 44, § 48 CSP), nič nemení na skutočnosti, že ide o rozhodnutie,
ktorým sa ustálila rozhodovacia prax súdov v otázke posúdenia pasívnej legitimácie poisťovateľa, t. j.
komerčnej poisťovne, v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy spočívajúcej v zásahu do osobnostných

práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, a že práve týmto
rozhodnutím sa senáty NSSR vo svojej rozhodovacej činnosti riadia vo veciach posúdenia pasívnej
legitimácie poisťovní v podobných sporoch.

76. Keďže v deň predmetnej dopravnej nehody sa na motorové vozidlo, ktorým žalovaný v 1. rade

spôsobil dopravnú nehodu, vzťahovalo povinné zmluvné poistenie na základe zmluvy o povinnom
zmluvnompoisteníuzavretejmedzižalovanýmv1.radeažalovanouv2.rade,žalobcoviav1.av2.rade
mali podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2011 Z. z. a ustálenej súdnej praxe (R 61/2018) nárok domáhať
sa náhrady škody, vrátane náhrady nemajetkovej ujmy vzniknutej zásahom do osobnostných práv,
konkrétne do práva súkromný a rodinný život žalobcov v 1. a 2. rade ako pozostalých obete dopravnej

nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, priamo proti poisťovateľovi, ktorým je žalovaná v
2 rade. Inak povedané, z poistenia zodpovednosti má poistený právo, aby poisťovateľ za neho poskytol
poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa ust. § 4 ods. 2 ZoPZP. Zásah do osobnostných práv
žalobcov, v dôsledku ktorého utrpeli psychickú ujmu (nemateriálnu ujmu spôsobenú poškodením zdravia
dieťaťa s následkom smrti), bol spôsobený prevádzkou motorového vozidla, na ktoré sa vzťahovalo

povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu u poisťovateľa, ktorým bola v čase nehody žalovaná
v 2. rade.

77. Nakoľko nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej prevádzkou motorového vozidla si
môžu pozostalí obete dopravnej nehody uplatniť tak 1.) proti pôvodcovi neoprávneného zásahu podľa

§ 13 OZ (žalovaný v 1. rade), ako aj 2.) proti poisťovateľovi pôvodcu zásahu z povinného zmluvného
poistenia podľa § 15 ZoPZP, v súlade s ustálenou súdnou praxou podľa R 61/2018 a právnym názorom
odvolacieho súdu vyjadreným vzrušujúcom uznesení v tejto veci, pasívna vecná legitimácia oboch
žalovaných je daná. Nakoľko žalobcovia sa môžu domáhať na náhradu celej nemajetkovej ujmy od
každého zo žalovaných samostatne alebo aj súčasne, pričom celé plnenie môžu dostať iba raz, keďže

majú postavenie samostatných procesných spoločníkov, nebol daný ani dôvod na zamietnutie žaloby
pre nesprávnosť jej formulácie, keďže žalobcovia v priebehu sporu upresnili žalobný nárok, pričom
žalobcovia sa domáhali, aby súd zaviazal oboch žalovaných k povinnosti zaplatiť každému zo žalobcov
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch s tým, že v rozsahu plnenia jedného zo žalovaných zaniká
povinnosť plnenia druhého žalovaného. Takéto upresnenie žaloby je navyše v súlade s právnym

názorom odvolacieho súdu vyjadreným v zrušujúcom uznesení v tejto veci.

78. Pre vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 OZ a § 15 zákona č. 381/2011 Z. z.
nie je rozhodujúce, či ťažkú formu následku, ktorým je náhle usmrtenie maloletého dieťaťa, žalovanýv 1. rade predpokladal alebo nepredpokladal, ani či ho chcel alebo nechcel vyvolať, pretože plne
postačuje, že žalovaný v 1. rade svojím protiprávnym konaním, ktoré je navyše v tomto prípade trestným
činom, tento následok vyvolal v jeho priamej príčinnej súvislosti. Inak povedané, nie je relevantné, či

žalovaný chcel alebo nechcel svojím trestnoprávnym konaním dosiahnuť následok usmrtenia dvoch
maloletých detí, relevantné je, že tento následok spôsobil v priamej príčinnej súvislosti s trestným činom,
za ktorý bol právoplatne odsúdený. Skutočnosť, že tento ťažký následok žalovaný v 1. rade nechcel
vyvolať, môže mať vplyv „iba“ na výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Na vznik nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy nie je nevyhnutné zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu. Napriek

tomu, zavinenie, hoci aj nedbanlivostné, bolo u žalovaného v 1. rade preukázané v trestnom konaní,
závažnosť ktorého je daná nielen samotnou trestnoprávnou povahou tohto zásahu, ale aj jeho ťažkým
následkom, usmrtením dvoch maloletých detí, pričom k usmrteniu oboch maloletých detí došlo iba preto,
že žalovaný v 1. rade v rozhodnom úseku výrazne prekročil povolenú rýchlosť (vyše 80km/hod. namiesto
povolenej rýchlosti 50 km/hod.), neprispôsobil jazdu svojim schopnostiam a okolnosti, že jazdil v úseku
hromadnej dopravy, a že v predmetnom autobuse boli deti. V trestnom konaní bolo navyše preukázané,

žesveľmiveľkoupravdepodobnosťoubykusmrteniumaloletýchdetí,aaniksamotnejnehode,nedošlo,
ak by žalovaný v 1. rade prispôsobil rýchlosť vozidla jazde v obci, čo žiaľ, neurobil, hoci mohol a navyše
bol na to povinný priamo zo zákona. Žalovaný v 1. rade sa rodičom nebohej Simony, t.j. žalobcom,
do dnešného dňa za svoje nezodpovedné správanie, ktorým spôsobil dopravnú nehodu, a tým aj smrť
maloletej Simony, vôbec neospravedlnil.

79. Nečakaným šokujúcim úmrtím najbližšieho rodinného príslušníka žalobcov, ktorým bola ich 11-ročná
zdravá dcéra došlo k závažnému zásahu do ich osobnostných práv, konkrétne do práva na súkromie
a na rodinný život, pričom následok tohto zásahu je nereparovateľný. Pri úmrtí blízkej osoby, obzvlášť
maloletého dieťaťa, nemôže žiadne zadosťučinenie odčiniť vzniknutú citovú ujmu, ktorá má absolútny

charakter. Podľa ustálenej súdnej praxe bola preto daná aplikácia ustanovenia § 11 a § 13 ods. 1 OZ
ako aj § 15 ods. 1 zákona č. 381/2011 Z. z. Zákonom stanovené predpoklady pre vznik objektívnej
zodpovednosti za protiprávny zásah do osobnostných práv žalobcov, ako aj pre priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch boli tak u oboch žalovaných naplnené.

80. Súčasťou súkromného života je nepochybne aj rodinný život, zahrňujúci vzťahy medzi blízkymi
príbuznými, a preto rešpektovanie súkromného, a teda aj rodinného, života musí obsahovať právo na
vytváranie a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými osobnosťami, aby bolo možné, okrem iného, tiež
rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť. Zavinená smrť blízkej osoby preto môže vzhľadom ku vzájomným
úzkym a pevným sociálnym, morálnym a citovým väzbám predstavovať natoľko závažnú nemateriálnu

ujmu pre rozvíjanie a napĺňanie osobnosti pozostalého, že môže byť kvalifikovaná ako ujma znižujúca
jeho dôstojnosť či vážnosť v spoločnosti (nález ÚSČR sp. zn. PL ÚS 16/04 zo dňa 4.5.2005). Strata
blízkej osoby je pre väčšinu ľudí tou najväčšou stratou, s ktorou sa môžu vo svojom živote stretnúť
(nález ÚSČR sp. zn. I.ÚS 2844/14 zo dňa 22.12.2015). Preto šokujúca smrť maloletej dcéry žalobcov
predstavuje udalosť mimoriadnu s nenapraviteľným následkom, v prípade ktorej je morálna satisfakcia

z hľadiska zadosťučinenia nepostačujúca.

81. Základnými kritériami určenia výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch v dôsledku neoprávneného
zásahu do práva na ochranu osobnosti sú 1.) závažnosť vzniknutej ujmy, 2.)
ako aj okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. V dôsledku neoprávneného zásahu, ktorý bol

spôsobený nezodpovedným správaním žalovaného v 1. rade pri prevádzke motorového vozidla, došlo
v danom prípade k násilnému pretrhnutiu rodinných a citových väzieb vyplývajúcich predovšetkým z
intenzity vzťahu žalobcov so zomrelou maloletou dcérou. Pri posudzovaní miery závažnosti zásahu do
osobnostných práv žalobcov súd sa musel zaoberať kritériami, akými sú kvalita vzájomného vzťahu,
otázka hmotnej závislosti pozostalého po usmrtenej osobe, miera, do akej psychická bolesť zo straty

blízkeho človeka prerastá až do duševného ochorenia, spôsob obmedzenia bežných aktivít pozostalých
v pracovnom, v súkromnom a v spoločenskom živote, ďalej či žalobcami prežívaná strata dieťaťa jeho
rodičmi je závažnejšia než obvyklá pri takomto zásahu, či sa rodičia podrobili aj osobitnej liečbe.

82. Veľmi závažná intenzita vzniknutej ujmy bola daná už tým, že žalobcovia boli manželmi a zároveň

rodičmi maloletej K., o ktorú sa riadne starali, tešili sa z jej narodenia, z jej zdravia, z výborného
prospechu v škole, jej obľúbenosti v kolektíve, prinášala im radosť svojou veselou povahou, nadaním na
kreslenie i tancovanie. K. bola niekoľko rokov ich jediné dieťa, zahŕňali ju všetkou láskou a pozornosťou,
žalobkyňa v 2. rade jej čítavala rozprávky, žalobca v 1. rade ej hrával na trúbke a na ústnej harmonike.Nosievali ju na návštevy a spoločnosti medzi rovesníkov, pretože mala rada spoločnosť a bola obľúbená
medzi rovesníkmi, mala veľa kamarátov. Chodievali s ňou na výlety do prírody, do ZOO, na lyžovačky, k
moru, na jazdu na koni. Žalobkyňa v 2. rade sa so svokrou - matkou žalobcu 1. rade, s ktorou bývali, a

aj doposiaľ bývajú, v tom istom dome, dokonca dohodli tak, že si v práci vybavili také pracovné zmeny,
aby sa mohli pri Simonke striedať, aby pri nej bol stále niekto z rodiny. Až po niekoľkých rokoch sa
žalobcomnarodilodruhédieťa,Z.,čímsaichradosťzoživotaznásobila.AjK.satešilazmaléhobračeka.
Žalobcoviabolipredpredmetnounehodouveselíaspoločenskíľudia,mávalidomaveľanávštev,žalobca
v 1. rade sa od detstva venoval hraniu v kapele.

83. Okrem psychickej bolesti, ktorá v prípade straty veľmi blízkeho človeka je často vnímaná ako
neznesiteľná, nastala aj zmena osobnosti oboch žalobcov, narušenie vzájomných citových vzťahov v
manželstve, neschopnosť tešiť sa zo života, ustavičný a nepretržitý smútok žalobcov zo straty dcéry,
neschopnosť ani po 8 rokoch od náhlej smrti dcéry zabaviť sa, či uvoľniť sa v spoločnosti. Žalobcovia
neboli dokonca schopní vo veci vypovedať, pretože rozprávanie o ich nebohej dcére je pre nich

stále veľmi citlivé a bolestivé. Napriek tomu, že ani jeden zo žalobcov nevyhľadal psychiatrickú ani
psychologickú pomoc, neznamená to, že ju nepotrebujú. Podľa názoru súdu, potrebujú minimálne
psychologickú pomoc, keďže celých 8 rokov, ktoré uplynuli od smrti dcéry Simony žalobca v 1. rade
prestal javiť záujem o chod domácnosti, o potrebné opravy a úpravy v dome, zanechal hranie v kapele,
čo bolo jeho záľubou už od jeho detstva, o nehode sa nikdy s nikým nerozprával, t. j. ani so žiadnym

príbuzným, ani so žiadnou inou osobou. Úplne sa uzavrel do seba, doma nezačne dlhší rozhovor na
žiadnutému,kýmsahoniektonaniečovýslovneneopýta,pričompredsmrťouK.bolveselý,spoločenský
človek, ktorý sa venoval navyše hraniu v kapele. Žalobkyňa v 2. rade nenašla psychickú oporu u
manžela, útechu našla u sestry - dvojičky, ku ktorej sa chodieva vyrozprávať, u ktorej trávi veľa času
odvtedy, čo ich dcéra K. zomrela. Žalobkyňa v 2. rade chodieva k sestre, a nie sestra k nim domov,

pretože žalobca v 1. rade si neželá doma žiadne návštevy od predmetnej tragédie. Psychická ujma
oboch žalobcov je o to väčšia, že videli doráňané a znetvorené telo ich maloletej dcéry tesne po nehode,
ako umierala, aj to, ako neprežila prevoz sanitkou do nemocnice, že obaja sa vrátili z nemocnice bez
dcéry s vedomím, že už nežije, pritom žalobca v 1. rade mal ešte ruky od krvi. Túto strašnú spomienku
budú mať po celý svoj život. Už nedokážu prejavovať si navzájom citovú náklonnosť tak, ako to bolo pred

nehodou, celých 8 rokov medzi nimi viazne komunikácia, ani jeden z nich sa nevie tešiť z maloletého
syna Martina tak, ako sa z neho dokázali tešiť, keď žila aj Simona. Potom, čo Z. povyrástol, začali aj
s ním chodievať na výlety, k moru, na lyžovačky, no „prázdne miesto v duši“ po nebohej K. im zostalo
naveky, a nepodarí sa ho nikým, ani ničím nahradiť. So K. boli každý deň, učili sa spolu, venovali sa jej,
vychovávali ju, o to viac im od jej úmrtia stále chýba, už ju neuvidia nikdy dospieť, zamestnať sa, zaľúbiť

sa, vydať sa, nehovoriac o vnúčatách, ktoré už od K. nebudú nikdy mať.

84. Skúmanie hmotnej závislosti pozostalých po usmrtenej osobe v danom prípade neprichádza do
úvahy, keďže usmrtená dcéra žalobcov bola maloletá, a práve ona bola svojou výchovou a výživou
odkázanánasvojichrodičov.Nemožnosťvyužitiakritériahmotnejzávislostinapozostalýchpoškodených

po usmrtenej osobe vyvážilo kritérium kvality vzájomného vzťahu žalobcov s maloletou dcérou Simonou,
ktorý bol o to intenzívnejší, keďže ju vychovávali sa starali sa o ňu. Psychická bolesť zo straty
blízkeho človeka, ktorá je vnímaná ako neznesiteľná fyzická, obmedzujúca ostatné aktivity pozostalého
a prerastajúca až do duševného ochorenia, je nepochybná. Prežívaná strata dieťaťa žalobcami je určite
závažnejšia než ako obvyklá pri takomto zásahu, napriek tomu, že sa nepodrobili osobitnej liečbe. Náhlu

a nečakanú smrť zdravého dieťaťa, ktorú zavinil iný človek nezodpovedným a ľahkovážnym porušením
pravidiel cestnej premávky, rodičia dieťaťa určite vnímajú oveľa intenzívnejšie ako nespravodlivú stratu
dieťaťa, než keby ich dieťa zomrelo na následky nejakej choroby, a teda, keby smrť ich dieťaťa nezavinila
iná osoba a išlo by o tzv. vyššiu moc, a s možnosťou predčasnej smrti dieťaťa už mohli jeho rodičia
niekoľko dní vopred počítať, iba vtedy by bolo možné zisťovať „obvyklé“ prežívanie straty dieťaťa, ako aj

v prípade straty dieťaťa, o ktoré sa rodičia predtým nikdy nezaujímali, ktoré ani nevychovávali, čo nie je
tento prípad. K tomuto súd poznamenáva, že pri strate vlastného dieťaťa je „obvyklosť“ prežívania smrti
dieťaťa jeho rodičmi veľmi individuálna a diskutabilná.

85. Druhým kritériom pre posúdenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy sú okolnosti, za ktorých k

porušeniu osobnostných práv došlo. Súd prihliadol na to, že pôvodcom neoprávneného zásahu je
žalovaný v 1. rade, pričom týmto neoprávnený zásahom bol trestný čin, za ktorý bol žalovaný v 1. rade
aj právoplatne odsúdený odsudzujúcim rozsudkom. Súd zohľadnil, že maloletá dcéra žalobcov a jej
spolužiačkasajednéhodňavracalizoškolyautobusomdomov,potom,čoznehovystúpili,achceliprejsťcez cestu, do nich veľkou rýchlosťou narazilo auto, ktoré viedol žalovaný v 1. rade. K predmetnej nehode
by s veľkou pravdepodobnosťou vôbec nedošlo, a obe dievčatá by ešte s väčšou pravdepodobnosťou
stále žili a tešili by sa zo života, ak by sa žalovaný v 1. rade správal pri vedení osobného motorového

vozidla zodpovedne, výrazne neprekračoval maximálnu povolenú rýchlosť jazdy v obci a prispôsobil sa
svojim schopnostiam a okolnostiam na vozovke, kedy sa s autom približoval k autobusovej zastávke
hromadnej dopravy bez ostrovčeka, kde stál autobus plní detí. V trestnom dokazovaní bola vylúčená
zodpovednosť inej osoby za vznik predmetnej dopravnej nehody, a bolo preukázané, že ak by sa
žalovaný v 1. rade cez obec „nerútil“ rýchlosťou vyše 80 km/hod., a išiel by maximálnou povolenou

rýchlosťou v obci, t. j. rýchlosťou do 50 km/hod., na čo bol navyše povinný zo zákona, obe maloleté
dievčatá by si včas všimol a aj ony jeho, a k žiadnej zrážke by nedošlo. Súd zohľadnil aj alibistický prístup
žalovaného v 1. rade, ktorý tvrdí, že bol proti svojej vôli odsúdený (pozn. pre vyhlásenie odsudzujúceho
rozsudku súd nepotrebuje súhlas obžalovaného, čo vyplýva zo samotnej podstaty trestného konania,
ako aj z významu trestnoprávnych sankcií), že trestné konanie riadne neprebehlo, že on dievčatá
nechcel zraziť, že je dostatočne potrestaný tým, že bol odsúdený, a že videl, ako boli dievčatá zranené.

Súd zohľadnil aj samotný fakt, že žalovaný v 1. rade necítil žiadnu vnútornú potrebu ospravedlniť sa
pozostalým rodičom malolatých dievčat, ktoré zrazil v daný deň osobným motorovým vozidlom, ktoré
následkom týchto poranení podľahli.

86. Ďalším kritériom, ktoré súd musí zohľadniť pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy v

peniazoch, okrem závažnosti vzniknutej ujmy, a okolností, za ktorých k porušeniu osobnostného práva
došlo, je zároveň naplnenie požiadavky, aby nedošlo k zneužívaniu tohto právneho inštitútu za účelom
neprimeraného obohacovania sa. Vodiacimi parametrami proporcionálne spravodlivého zadosťučinenia
sú 1.) atribút primeranosti, ktorý je rozhodujúcim kritériom priznávania odškodnenia, aby bol dosiahnutý
účel kompenzácie; 2.)že výška náhrady nemajetkovej ujmymusí odrážať všeobecné zdieľané predstavy

o spravodlivosti; 3.) primárny význam vyrovnávacieho charakteru náhrady nemajetkovej ujmy, ktorým
je zmiernenie nepriaznivého následku neoprávneného zásahu, keďže nemajetková ujma vzniknutá
porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom slova zmysle ani nedá „odškodniť“, a rozsah
vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvantifikovať ani vyčísliť peniazmi. Kritériu primeranosti
priznávanej peňažnej satisfakcie priamo úmerne zodpovedá 4.) aplikácia tzv. „statusu obete“ podľa

čl. 34 Dohovoru o ľudských právach. Ústavný súd ČR konštatoval, že pri stanovení čiastky relutárnej
náhrady je nutné použiť princíp proporcionality tiež spôsobom, že všeobecné súdy porovnávajú čiastky
tejto náhrady prisúdené v iných prípadoch (sp. zn. I. ÚS 2844/14). Vzhľadom na uvedenú požiadavku
kazuistikysúdpoukazujenarozsudokOkresnéhosúduTrnavač.k.13C/126/2010-267zodňa1.10.2014
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 24Co/368/2015-311 zo dňa 1.7.2015, ktorým

bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 40.000,- eur za smrť manželky žalobcu v dôsledku
protiprávneho konania zodpovedného subjektu (fyzickej osoby) spočívajúceho v porušení pravidiel
cestnej premávky. Nálezom ÚS ČR sp. zn. I.ÚS 2844/2014 zo dňa 22.12.2015 bol zrušený rozsudok
NSČR zo dňa 18.5.2014 č. k. 30Cdo/2535/2013-529 ako i rozsudok Vrchného súdu v Olomouci zo
dňa 14.12.2012 č. k. 1Co/157/2012-412, predmetom ktorých bol neoprávnený zásah do práva na

súkromie sťažovateliek smrťou syna a brata spôsobenou v súvislosti s postupom lekárov nemocnice
non lege artis, priznané čiastky náhrady nemajetkovej ujmy boli vo výške 1.700.000 Kč a 1.000.000,-
Kč (s konštatovaním o. i., že pre sťažovateľky je ťažko pochopiteľné, že v niektorých prípadoch z ich
hľadiska menej závažných, dosahujú čiastky peňažnej satisfakcie porovnateľnú úroveň s náhradami za
nemajetkovúujmuspôsobenúúmrtímblízkeho,aotoviacnaliehavousajavípotreba,abyvýškanáhrady

bola z pohľadu sťažovateliek spravodlivo stanovená). Rozsudkom NS SR sp. zn. 6Cdo/185/2011 zo dňa
14.3.2012 bolo odmietnuté dovolanie voči rozhodnutiu týkajúceho sa priznania náhrady nemajetkovej
ujmy vo výške 120.000,- eur (z dôvodu nezákonného trestného stíhania a uloženia trestu odňatia
slobody).

87. Podľa ust. čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach, každý má právo na rešpektovanie svojho
súkromia a rodinného života. Aj v ústavnej rovine je v čl. 16 Ústavy SR zakotvená nedotknuteľnosť osoby
a jej súkromia, ktorá je zaručená, pričom každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
dosúkromnéhoarodinnéhoživota.Jenesporné,žemedzifyzickýmiosobamiexistujúsociálne,morálne,
citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života. Porušením práva jednej

osoby môže dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie aj tej druhej z týchto osôb tvoriacich
rodinné spoločenstvo. Zásah do osobnostnej emocionálnej sféry fyzickej osoby spôsobený protiprávnym
konaním tretej osoby, následkom ktorého je tak závažná ujma blízkej osoby, ako to je v tomto prípade,
teda náhle úmrtie maloletého dieťaťa, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti. Súdom zistenáznačná miera dotknutia osobnosti ich fyzickej osoby je potom dôvodom na priznanie peňažnej náhrady,
pretože morálne zadosťučinenie nebolo dostačujúce (§ 13 ods. 2 OZ).

88. Na základe vyššie uvedených skutočností, citovaných zákonných ustanovení, ústavných a
základných ľudských práv na súkromie a rodinný život, v súlade s ustálenou rozhodovacou činnosťou
všeobecných súdov SR, ako aj najnovšou rozhodovacou praxou a judikatúrou NSS, súd mal za to,
že žalobcami požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, spočívajúcej v neoprávnenom a
nezvratnom zásahu do ich súkromného a rodinného života spočívajúcej v náhlom zavinenom úmrtí

ich zdravej maloletej dcéry, ku ktorému by vôbec nemuselo dôjsť, ak by žalovaný v 1. rade pri vedení
osobného motorového vozidla dodržiaval pravidlá cestnej premávky, prihliadnuc na to, že smrť dieťaťa
pre každého rodiča vo všeobecnosti predstavuje doživotnú traumu poznačenú smútkom, súd mal za
to, že žalobcami uplatnená náhrada nemajetkovej ujmy u oboch po 50.000,- eur predstavuje primerané
zadosťučinenie na zmiernenie nemajetkovej ujmy žalobcov, kedy prinavrátenie do pôvodného stavu
je vylúčené. Priznanie takejto náhrady v danom prípade nemôže byť považované za prostriedok

slúžiaci na bezdôvodné obohatenie žalobcov. Naopak, náhrada nemajetkovej ujmy žalobcom v zmysle
zásad slušnosti a naplnenia požiadavky morálnej správnosti je spôsobilá naplniť reštitučnú podstatu
kompenzácie. Táto priznaná nemajetková ujma v peniazoch nemôže byť nikdy náhradou za život, ale na
minimálne zmiernenie následkov vzniknutej ujmy. Preto súd žalobe vyhovel v plnom rozsahu, a zaviazal
oboch žalovaných k povinnosti zaplatiť každému zo žalobcov náhradu nemajetkovej ujmy v sume po

50.000,- eur s tým, že plnením jedného zo žalovaných v rozsahu plnenia zaniká povinnosť plnenia
druhého žalovaného.

89. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

90. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

91. Nakoľko vo veci boli plne úspešní obaja žalobcov, pričom majú postavenie samostatných
spoločníkov, súd podľa § 255 ods. 1 CSP priznal plný nárok na náhradu trov konania každému

zo žalobcov proti obom žalovaným v plnom rozsahu, o výške ktorej rozhodne vyšší súdny úradník
samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku, ktorý postup je v súlade s ust. § 262 ods. 2
CSP. Aj keby osobné, majetkové a zárobkové pomery žalovaného v 1. rade neumožňovali žalovanému
1. rade zaplatiť žalobcom náhradu trov konania, výnimočné nepriznanie náhrady trov konania podľa §
257 CSP by v danom prípade aj tak neprichádzalo do úvahy, pretože nepriznanie nároku na náhradu trov

konania úspešným žalobcom by v danom prípade odporovalo dobrým mravom, keďže žalobcovia sa v
tomto konaní „iba“ domáhali náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú im spôsobil žalovaný v 1. rade trestným
činom, za spáchania ktorého bol aj právoplatne odsúdený.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Okresnom súde Piešťany do 15 dní od doručenia

rozhodnutia, v troch písomných vyhotoveniach.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. Ak ide o podanie urobené v

prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 CSP).
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 CSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh; § 363 CSP).
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 CSP).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
CSP).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 CSP).
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP).
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších prepisov.