Rozhodnutie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. jún 2018

Súd: Okresný súd Námestovo
Spisová značka: 10Cpr/2/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5813209334
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Kyseľová
ECLI: ECLI:SK:OSNO:2018:5813209334.25

Rozhodnutie

Okresný súd Námestovo, samosudkyňou JUDr. Gabrielou Kyseľovou, v právnej veci žalobcu: Milan
Jurkovec POMAS, so miestom podnikania SNP 227/31, 028 01 Trstená,
IČO: 37 089 641, právne zastúpený ADVOKÁTI Müller & Dikoš, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom
Závodská cesta 3911/24, 010 01 Žilina, IČO: 36 864 455, proti žalovanému: D. C., nar. XX.XX.XXXX,
bytom A. XXXX/XX, XXX XX Q., právne zastúpený JUDr. Michaela Pagáčiková, advokátska kancelária

so sídlom Radlinského 47, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 42 221 200, v konaní o určenie neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru, takto

r o z h o d o l :

I. Súd u r č u j e, že okamžité skončenie pracovného pomeru listom zo dňa 16.10.2013 je neplatné.

II. Žalobcovi sa nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou podanou na súd dňa 16.12.2003 sa žalobca proti žalovanému domáha určenie, že okamžité
skončenie pracovného pomeru dané listom žalovaného zo dňa 16.10.2013 je neplatné. Odôvodnil ju
tým, že strany sporu na základe písomnej pracovnej zmluvy zo dňa 08.11.2007 založili pracovný pomer,
ktorý vznikol dňom nástupu do práce 08.11.2007. Bol dohodnutý druh práce - pomocný montážny
robotník, pracovný pomer bol dohodnutý na neurčitý čas s minimálnou mesačnou mzdou. Dňa
30.09.2013 doručil žalovaný žalobcovi výpoveď zo dňa 25.09.2013 bez skutkového vymedzenia dôvodu

výpovede s odkazom na ustanovenie § 67 Zákonníka práce. Následne dňa 18.10.2013 žalovaný doručil
žalobcovi okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 16.10.2013 s odkazom na ustanovenie §
69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, v dôsledku ktorého chcel zrušiť výpoveď doručenú žalobcovi.
Žalovaný v okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 16.10.2013 uviedol, že so žalobcom
okamžite končí pracovný pomer z dôvodu nevyplatenia mzdy za mesiac august 2013 ani do 15 dní po
uplynutí jej splatnosti. Poukázal na to, že mzda za mesiac august 2013 bola splatná k 30.09.2013 a

nebola mu vyplatená ani pripísaná na účet do 15 dní po uplynutí jej splatnosti. Žalobca toto okamžité
skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné, nakoľko v zmysle ustanovenia § 69 ods. 1 písm.
b) Zákonníka práce žalovanému nevzniklo právo okamžite skončiť pracovný pomer so žalobcom. Mzda
za mesiac august 2013 splatná k 30.09.2013 bola vyplatená žalovanému riadne a včas v hotovosti.
Okolnosť vyplatenia mzdy za mesiac august 2013 má preukazovať potvrdenie Všeobecnej zdravotnej
poisťovne, že ku dňu 08.11.2013 vo vzťahu k žalobcovi neeviduje žiadnu pohľadávku na poistnom

na verejné zdravotné poistenie, potvrdením Sociálnej poisťovne, že voči žalobcovi ako platiteľovi
poistného ku dňu 08.11.2013 neeviduje pohľadávky z titulu nedoplatkov na poistnom na sociálne
poistenie, príspevkoch na starobné dôchodkové sporenie a nedoplatkov na sankciách a ďalej čestnými
vyhláseniamizamestnancovžalobcuzodňa04.11.2013,vktorýchprehlasujú,žeimjevýplatavyplácaná
pravidelne každý mesiac (ide o zamestnancov I. E., E. J., R. R., E. G. a W. D.). Zo strany žalobcu
nedošlo k porušeniu jeho povinnosti vyplatiť žalovanému mzdu za mesiac august 2013 riadne a včas, a

preto žalovaný nemohol podľa ustanovenia § 69 ods.1 písm. b) Zákonníka práce so žalobcom skončiť
pracovný pomer okamžite. Okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné, a preto žalobcovinevznikol ani nárok na náhradu mzdy podľa ustanovenia § 69 ods. 4 Zákonníka práce. Žalobca
považuje za platné skončenie pracovného pomeru formou výpovede žalovaného, ktorú doručil žalobcovi
30.09.2013.

2. O podanej žalobe prvostupňový súd rozhodol rozsudkom zo dňa 29.01.2015, č.k. 10Cpr/2/2013-141
tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol. Rozhodnutie tunajšieho súdu bolo zrušené uznesením
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11CoPr/2/2015 zo dňa 09.11.2015 s tým, že úlohou prvostupňového
súdu bolo dokazovaním odstrániť rozpory opätovným výsluchom účastníkov konania (strán sporu) a

svedkov, prípadne využiť možnosť konfrontácie jednotlivých svedkov a účastníkov konania, doplniť
dokazovanie predložením potvrdení o ubytovaní a ďalších nákladov, ktoré v priebehu roku 2013 platil
žalovaný za zamestnávateľa a výpisov z bankového účtu, kde mala byť posielaná mzda a ďalšie mzdové
nároky. Na podklade doplneného dokazovania bolo potrebné ustáliť správnu výšku mzdy a mzdových
nárokovanákladovsúvisiacichsúhradouubytovaniavzahraničí.Súdpretodoplnildokazovanievsmere
naznačenom krajským súdom.

3. Žalobca v účastníckej výpovedi zotrval na podanej žalobe poukazujúc na to, že dňa 30.09.2013
žalovaný doručil žalobcovi výpoveď z 25.09.2013 bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu len odkazom
na ustanovenie § 67 ZP, ktorú jedine považuje za platnú. Následne dňa 18.10.2013 doručil žalovaný
žalobcovi okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 16.10.2013 s odkazom na ustanovenie §

69 ods. 1 písm. b) ZP, ktorú považuje za neplatnú. Žalovanému bola mzda za mesiac august 2013
riadne a včas vyplatená, a preto okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné. V priebehu trvania
pracovného pomeru boli žalovanému poukazované platby na úhrady, ktoré potreboval.
4. Žalovaný v účastníckej výpovedi vyslovil nesúhlas so žalobou, pretože za obdobie mesiaca august
2013 mu mzda (t.j. dohodnutá minimálna mzda a daňové bonusy na deti, vrátane diét) vyplatená nebola

a dokonca mu nebola vyplatená mzda ani za obdobie mesiaca jún, júl 2013. Nesúhlasil s tvrdeniami
žalobcu, že mu mzda bola vyplatená načas a v hotovosti, pretože počas celej doby trvania pracovného
pomeru mu bola mzda vyplatená vždy na účet, nebol dôvod na to, aby mu mzda mala byť vyplatená
v hotovosti. Vklad, ktorý bol poukázaný žalobcom na účet žalovaného dňa 03.09.2013 vo výške 2600
(čl.61) pokrýval práve poplatok za ubytovanie, keďže 11.09.2013 žalovaný zaplatil (podľa dokladu

čl. 74) za ubytovanie sumu 1500 € spoločnosti Company places, ktorá zabezpečovala ubytovanie
v Belgicku. Tiež poukázal na to, že boli situácie, kedy bol v dlhšom termínovom čase mimo SR a
premiestňoval sa z krajín Rakúsko, Švajčiarsko, Francúzsko a Belgicko (čo malo byť zrejmé aj z výpisu
z 26.8.2013) a v tabuľke nebol zohľadnený tento nárok rozdielnou sumou, ale bo priznaný len 45 €.
Žalobca prostredníctvom pani G. mu ubytovanie v tom čase hľadali na internete. Ubytovanie hradil tak,

že s managerom ubytovania bol dohodnutý tak, že keď mu zamestnávateľ pošle finančné prostriedky
ubytovanie uhradí a aj uhradil. Potvrdil to, že v čase, keď neboli v autách GPS systémy, sa ručne
vypisoval cestovný výkaz - kniha jázd, ktorý sa odovzdával na firmu.

5. Súd vykonal dokazovanie (doplnil dokazovanie v smere naznačenom krajským súdom) výsluchom

strán sporu, výsluchom svedkov H. H., E. G., S. B., oboznámil sa s obsahom listín tvoriacich súčasť
spisu a zistil, že nie je dôvodná.

6. Nebolo sporným, že medzi žalobcom ako zamestnávateľom a žalovaným ako zamestnancom bola
dňa 08.11.2007 uzavretá pracovná zmluva, ktorá založila pracovný pomer na dobu neurčitú. V nej

bol dohodnutý druh práce - pomocný montážny robotník, pričom miesto výkonu práce bolo dohodnuté
mesto Trstená a ďalej „podľa potrieb žalobcu“ ako zamestnávateľa. Z obsahu pracovnej zmluvy ďalej
vyplynulo, že medzi stranami sporu bola dohodnutá minimálna mzda s výplatným termínom do 31. dňa
nasledujúceho mesiaca (t.j. v súlade s ustanoveniami § 129 ods. 1 ZP k poslednému dňu v mesiaci).
Žalovaný listom zo dňa 25.09.2013 dal žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru ku dňu 30.11.2013,

pričom podľa nepopretých tvrdení žalobcu, výpoveď bola doručená 30.09.2013. Následne listom zo dňa
16.10.2013 žalovaný ako zamestnanec okamžite skončil pracovný pomer so žalobcom, kde ako dôvod
okamžitého skončenia pracovného pomeru uviedol „nevyplatenie mzdy za mesiac august 2013 a to ani
do 15 dní po uplynutí jej splatnosti, pričom mzda bola splatná k 30.09.2013 a nebola vyplatená ani do
15 dní po uplynutí jej splatnosti.

7. Práve uvedená okolnosť - nevyplatenie mzdy za mesiac august 2013 (a ostatných mzdových nárokov)
bola najspornejšou časťou konania a vzhľadom na predmet sporu aj podstatnou okolnosť pre posúdenie
predmetnej veci.8. Mzda - ohľadom mzdy súd zistil jednak z obsahu pracovnej zmluvy a napokon aj z výplatných pások
žalovaného (čl. 361-363), že za obdobie od 08/2012 do 12/2012 patrila žalobcovi dohodnutá minimálna

mzda v celkovej sume 1 837,50 Eur (5 x 367,50) a za obdobie od 01/2013 do 08/2013 (čl. 364 - 371) v
sume 3014,32 € (7 x 376,60 + 1 x 378,12), spolu 4851,82 Eur. Z obsahu pracovnej zmluvy ďalej vyplýva,
že mzda bola splatná vždy k 31. dňu nasledujúceho mesiaca, teda aj k poslednému dňu v mesiaci, ktorý
má 30 dní. Mzda za mesiac august 2013 bola splatná k 30.09.2013, ktorá podľa tvrdení žalovaného
nebola zaplatená ani do 15 dní od jej splatnosti - do 15.10.2013.

9. Pokiaľ ide o mzdu súd dokazovaním zistil, že mzda nebola poukazovaná v hotovosti, ale na účet
žalovaného (a aj jeho manželky), keďže podľa výpovede svedkyne E. G. a D. T. bola „taká dohoda“ a
napokon vyplýva to aj z výpisov z účtov. Výplatu mzdy v hotovosti ako tvrdil žalobca a aj v inej výpovedi
svedkyňa E. G. je nepravdivá. Ohľadom mzdy súd ďalej zistil, že žalobca poukazoval žalovanému
na jeho účet sumu finančných prostriedkov bez ich bližšej špecifikácie, t.j. bez toho, aby bolo bližšie

špecifikované aká časť z poukázanej sumy je mzdou a aká slúži na úhradu nákladov, ktoré žalovanému
v súvislosti s prácou v zahraničí vznikli. Uvedený spôsob poukazovania mzdy počas celej doby trvania
pracovného pomeru vyplýva nielen z výpisov z účtu žalovaného a jeho výpovede, ale uvedenú okolnosť
potvrdila to aj svedkyňa E. G., ktorá vo výpovedi dňa 24.05.2016 potvrdila, že „u nich to fungovalo tak,
že sa vkladal nejaký balík peňazí, o ktorý žalovaný požiadal a on veľmi dobre vedel, že z tých peňazí

si má zobrať mzdu a diéty“. Je teda zrejmé, že žalobcom vložená suma finančných prostriedkov slúžila
nielen na pokrytie mzdy, ale aj na náhradu nákladov na ubytovanie a ostatné výdavky.

10. Súd ďalej z nepopretých tvrdení žalovaného zistil, že žalobca v roku 2013 (dňa 16.01.2013)
vyplatil mzdu za mesiac 10/2012, keďže takto bola platba žalobcom identifikovaná a pripísaná na účet

žalovaného (slovom „október“), keď ešte predtým dňa 20.11.2012 bola na účet žalovaného zasielaná
platba identifikovaná ako mzda na 09/2012. Z uvedeného vyplýva, že v roku 2013 bola vyplatená splatná
mzda za obdobie od 10/2012 - 12/2012, ktorú súd započítal na prislúchajúci mzdový nárok žalovaného
(aj spolu so mzdou splatnou za obdobie roku 01/2013 do 08/2013). V tejto súvislosti súd okrem iného
zistil, že mzda nebola vyplácaná včas, v tomto smere tvrdenia žalovaného potvrdila aj svedkyňa E. G.

(v jej skoršej výpovedi) a svedok H. H. a táto skutočnosť napokon vyplýva aj z výpisu z účtu formou
identifikácie „október“ dňa 16.01.2013, ktorú sám žalobca označil ako výplata mzdy za mesiac 10/2012.
V neposlednom rade táto skutočnosť vyplýva aj z e-mailovej komunikácie medzi E. G. a žalovaným.

11. Zhrnúc vyššie uvedené skutkové zistenia vo vzťah ku mzde má súd za to, že žalobca mal uhradiť

žalovanému na mzde (a daňovom bonuse), ktorá mala byť vyplatené v roku 2013 za obdobie od 10/2012
- 12/2012 a od 01/2013 do 08/2013 celkom sumu 4116,82 € (1102,50 € + 3014,32 €). Ide o dohodnutú
minimálnu mzdu podľa pracovnej zmluvy deklarovanú výplatnými páskami (361-372) a mzdovým listom
žalovaného za dané obdobie, keď mzda za 08/2013, ktorá bola dôvodom pre okamžité skončenie
pracovného pomeru bola splatná do 30.09.2018.

12. Ubytovanie - v súvislosti s nákladmi na ubytovanie, ktoré mal uhradiť žalovaný z poverenia žalobcu
(aj za ostatných zamestnancov pracujúcich v jeho skupine) je potrebné uviesť, že v priebehu konania
žalobca a žalovaný urobili nespornou výšku nákladov, ktoré mal uhradiť žalovaný na ubytovanie 34
202,42 Eur. Súd zistil, že žalovaný v súvislosti s ubytovaním v zahraničí vykonal nasledovné úhrady;

13. Rok 2013 - do 09/2013 sumu 18 466,66 Eur (1699,92 + 2500 + 2500 + 1531,48 + 1432,98 + 2299,82
+ 2438,20 + 2438,20 + + 62 + 64 + 1500 - svedčia o tom výpisu z účtu na čl. l. 102-113 + 78 - 86 + 256
až 290) s tým, že 1500 € uhradil žalovaný 10.09.2013, ale podstatným bol súhrn úhrad na ubytovanie
vynaložených do 08/2013, ktoré mali byť vyrovnané do 30.09.2013, t.j. rozhodná pre posúdenie veci je

výška nákladov 16 966,66 Eur.

14. Rok 2012 - od 04/2012 do 12/2012 sumu 25 784,85 Eur - 10 838,54 € (za obdobie od 04/2012 do
09/2012) = 14 946,31 Eur (2340 + 2340 + 2350 + 1210 + 98,54 + 2500 + 2391,31 + 2074 + 2143 + 2500
+ 2500 + 1210 + 2128 - dôkazom čoho sú výpisy z účtu na čl. 256).

15. Na ubytovanie za obdobie od 09/2012 do 08/2013 uhradil žalovaný celkom sumu 31 912,97 Eur
= (16 966,66 + 14 946,31), ktorá bola rozhodná pre posúdenie nároku. Hoc žalobca urobil nespornou
sumu 34 202,42 Eur táto bola uhradená len za určité, iné vymedzenie obdobie, čo ale pre objektívneposúdenie nároku - od 10/2012, za ktoré boli splatné a vyplatené nároky v roku 2013, bolo irelevantným.
Právne relevantným by sa uvedená suma (a súd zistil, že v inej, oveľa vyššej výške, stala až vtedy, ak
by posudzoval nárok na mzdu za obdobie celého roku 2012.

16. Vo vzťahu k ubytovaniu, konkrétne v sume 720 Eur, ktorá bola uhradená z účtu žalovaného dňa
02.07.2013, ktorý výdavok žalovaný započítal na ním vykonanú úhradu za ubytovanie súd uvádza, že
k tejto platbe pod rovnakým variabilným symbolom bola žalovaným dňa 02.07.2013 uhradená aj suma
80 €, teda spolu 800 €. Žalobca časť z tejto platby (v rozsahu v akom ju započítal žalovaný) v sume

720 Eur neuznával z dôvodu, že platba bola uskutočnená v meste Trstená a nie v zahraničí, z ktorého
dôvodu nemohlo ísť o platbu za ubytovanie. Keďže vo vzťahu k tejto sume nebol súdu predložený
relevantný doklad, ktorý by verifikoval pravdivosť tvrdení žalovaného v tom smere, že skutočne išlo
o sumu vynaloženú na ubytovanie a neverifikovali ju ani faktúry za ubytovanie (z tohto obdobia bola
predložená faktúra na sumu 1996,06 Eur (čl.439), súd túto platbu do celkových nákladov vynaložených
žalovaným za ubytovanie nezapočítal.

17. Súd len pre úplnosť uvádza, že ani nedokazoval okolnosť, že žalovaný pracoval pre žalobcu v
zahraničí, keďže táto okolnosť ani sporná nebola a vyplýva z výsluchu svedkov a strán sporu, teda to, že
žalovaný vykonával pre žalobcu prácu mimo dohodnutého miesta výkonu práce - v zahraničí, na ktorú
bol vyslaný, prevažne v Belgicku. Vznikli mu preto nepochybne aj iné, s pracovným pomerom súvisiace

náklady podľa 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách.

18. A preto v tejto súvislosti sa stali nespornými aj žalovaným uhradené náklady za mýto, ktoré žalovaný
za žalobcu zaplatil v zahraničí v priebehu roku 2012 - 2013, a ktorých výška vyplýva jednak z výpisov
z účtu žalovaného tým, že boli z tohto účtu zrazené (vyplatené). Sumu mýta uhradenú žalovaných v

rozsahu 347,51 Eur urobil žalobca nesporným.

19. Kontrolou výpisov z účtov súd zistil, že žalovaný na mýto vykonal oveľa viac úhrad. Tieto platby
sú vo výpisoch definované okrem „uznaných“ ako „I. I.“ alebo „C. H., pričom v niektorých dňoch došlo
k ich započítaniu na celkovú platbu mýta a na druhej strane niektoré z nich započítané neboli medzi

náklady žalovaného, hoc ich úhrada z účtu vyplývala. Súd kontrolou účtov žalovaného zistil, že ním
uhradené náklady na mýto a iné výdavky predstavovali za rok 2012 a 2013 celkom sumu 469,30 Eur.
V priebehu konania žalovaný tvrdil, že pri zahraničných pracovných cestách kupoval aj materiál pre
zamestnancov žalobcu, čo deklaroval aj výpismi z účtu v roku 2013. Išlo o platby v nákupnom centre
Hornabach Baumarkt Li vo výške 69,51 Eur alebo Jugenherberge Luzer vo výške 301,76 + a vo

výške 16,06 = 387,33 Eur (čl. 286). Tieto platby žalobca napokon urobil aj nespornými (viď viaceré
tabuľky, v ktorých boli zohľadnené ako súčasť mýta a v rámci neho definované ako „iné platby“ alebo
boli započítané na úhradu za ubytovanie).
20. Mýto - uhradené žalovaným v celkovej výške 461,19 Eur.

21. Za obdobie od 09/2012 = 33,29 € (2,15 + 2,17 + 3,87 + 2,19 + 2,19 + 3,93 + 2,20 + 2,20 + 3,97 +
2,22 + 2,22 + 3,98 - viď čl.275 výpis z účtu).

22. Za obdobie od 01-10/2013 = 436,01 € z toho 8,11 € (za obdobie 09-10/2013), teda do 30.08.2013 v
sume 427,90 Eur = 2,17 + 2,17 + 3,91 + 2,16 + 2,16 + 3,89 + 2,15 + 2,15 + 3,86 + 2,08 + 2,08 + 3,71 +

301,76, + 16,06 + 69,51 + 2,12 + 2,12 + 3,84 + 2,14 + 2,14 + 3,83 (čl. 290 - 323).

23.Odpracovanédni-pokiaľideorozsah(množstvo)odpracovanýchdní vzahraničí(Belgicko prípadne
Švajčiarsko) súd pri ich ustálení vychádzal zo mzdového listu, ktorý považoval za jediný jemu predložený
hodnoverný doklad, svedčiaci o rozsahu skutočne odpracovaných dní, resp. množstva odpracovaných

hodín v danom mesiaci. Iný počet odpracovaných dní ako ten, ktorý je uvedený v mzdovom liste
ani nemôže brať do úvahy, keďže protokoly, ktoré mali byť tiež podkladom k vyčísleniu mzdy boli
predloženéholenza2mesiace-augustaseptember2013(čl.71a75)anieajzainérelevantnéobdobie.
Rozsah hodín „z protokolu“ sa nevyhnutne musel odzrkadliť v mzdovom liste, keďže na základe neho
sa vypočítala mzda (ako tvrdili svedkyňa G., ktorá podľa výpovede svedkyne T. ich aj spracovala a tiež

žalovaný), ktorý potom svedčí o reálnom množstve dní a hodín ktorý zamestnanec v danom mesiaci
odpracoval z určeného fondu pracovného času. Zahraničnú pracovnú cestu definuje v § 2 ods. 2 zákon č
273/2002 Z. z. o cestovných náhradách - ďalej len „zákon č. 273/2002 Z.z.“ tak, že zahraničná pracovná
cesta podľa tohto zákona je čas pracovnej cesty (odsek 1) v zahraničí vrátane výkonu práce v zahraničído skončenia tejto cesty, teda čas od nástupu žalovaného ako zamestnanca na cestu v zahraničí na
výkon práce do iného miesta, ako je jeho pravidelné pracovisko, vrátane výkonu práce v tomto mieste
do skončenia tejto cesty v zahraničí. Vychádzajúc z ustanovenia § 4 ods. 1 písm. c) tohto zákona

patrí zamestnancovi vyslanému na pracovnú cestu stravné (okrem cestovných výdavkov a výdavkov
za ubytovanie podľa ich špecifikácie vyššie s odkazom na § 4 ods. 1 písm. a) a b) tohto zákona). Toto
stravné patrí za čas strávený cestou v zahraničí a nie aj na území Slovenskej republiky. Žalovaný strávili
na ceste zo Slovenska smerom na Poľsko, resp. na Rakúsko pri ceste do zahraničia 0,5 dňa a pri
návrate späť na územie Slovenskej republiky 0,5 dňa, čo vyplýva z výpisov z knihy jázd prostredníctvom

GPS systému (celková cesta tam a späť trvala prevažne 3 dní). Preto, pri absencii iného relevantného
dokladu, z ktorého by súd presne zistil rozsah hodín a trvanie každej jednotlivej zahraničnej pracovnej
cesty a aj prekročenie hranice v tom-ktorom štáte, od rozsahu dní uvedených v mzdovom liste odpočítal
1 deň za cestu na Slovensku (0,5 + 0,5), za ktorú nepatrí náhrada ako pri zahraničnej pracovnej ceste, čo
podľa názoru súdu dáva jedine objektívny celkový čas za mesačné obdobie, ktorý mohol zamestnanec
stráviť pri zahraničnej pracovnej ceste, kým prekročil hranicu Slovenskej republiky.

24. Výšku sadzby stravného pri zahraničných pracovných cestách upravuje pre rok 2012 upravuje
opatrenie MF SR č. 472/2011 Z.z., ktorý s účinnosťou od 01.01.2012 určilo výšku stravného v Belgicku
vo výške 45 € a vo Švajčiarsku vo výške 80 švajčiarskych frankov (CHF). Na rok 2013 výšku
základnej sadzby stravného upravuje opatrenie MF SR č. 401/2012 Z. z. účinné od 01.01.2013, ktorý

pre zahraničnú pracovnú cestu v Belgicku určuje sumu 45 € a vo Švajčiarsku rovnako 80 CHF.

25. Rok 2013 - v tomto roku žalovaný odpracoval za obdobie od 01/2013 do 08/2013 celkom 174 dní -
10 dní (1 deň cesty v SR na každý mesiac) = 164 dní. Za tento rok patrí žalovanému náhrada vo výške
45 Eur, pričom v období od 11.07.2013 do 15.07.2013 = 5 dní sa žalovaný nachádzal vo Švajčiarsku

(viď vyššie vykonané úhrady mýta a ostatných nákladov vo Švajčiarsku v meste Luzer), za ktoré obdobie
mu patrí stravné 80 CHF/1,2414 deň. Žalovanému na stravnom za rok 2013 patrí suma 7501,50 Eur =
159 dní x 45 € (7155) + 5 x 80 CHF (346,35).

26. Rok 2012 - v tomto roku počet odpracovaných dní objektívne preukazujú cestovné príkazy (čl. 374

a nasl.), z ktorých je zrejmý skutočný rozsah odpracovaných dní - 09/2012 - 30 dní (Belgicko), 10/2012
- 25 dní (Belgicko), 11/2012 - 26 dní (Belgicko), 12/2012 - 15 dní (Belgicko), relevantné sú odpracované
dni za mesiace 10/2012 - 12/2012 v rozsahu 66 dní (25 + 26 + 15 = 66). Keďže všetky dni tejto cesty
boli vykonané v Belgicku patrí za ne náhrada stravného vo výške 2970 Eur = 45 x 66). Spolu za dané
obdobie (10/2012 a 08/2013) patrí žalovanému 10 471 Eur (7501,50 + 2970).

27. V tomto roku (2012) súd vychádzal z cestovných príkazov, keďže v tomto období sa cesty
nezaznamenávali prostredníctvom GPS systému. V podstate forma záznamu pracovných ciest ani
spochybňovaná nebola a potvrdil ju aj žalovaný (výpoveď zo dňa 24.05.2016).

28. Tu je potrebné uviesť, že súd nemohol vychádzať z tabuľky, ktorú mala vypracovať svedkyňa T.
(čl.205), keďže vo vzťahu k nej zistil nezrovnalosti, keď napríklad v mesiaci júl 2013 je uvedený rozsah
v počte odpracovaných hodín „0“ (t.j. nie je uvedený počet dní), počas ktorých mal byť žalovaný mimo
dohodnutého miesta výkonu práce, pričom ale z výpisu z účtu žalovaného súd zistil, že tento v období
od 09.07.2013 uhrádzal mýto v smere Poľsko a Nemecko, pričom dňa 11.07.2013 bolo zaplatené

ubytovanie a následne dňa 15.07.2013 vykonal úhrady na nákup tzv. iných potrieb v Hornbach Baumarkt
v Luzern vo Švajčiarsku. Okrem toho uvedený rozsah hodín podľa tabuľky má vychádzať z GPS, o
ktorom platí nižšie uvedené zistenie.

29. Vo vzťahu k GPS systému súd zistil, že hoci žalovaný mal používať vozidlo s týmto systémom,

čo on ani nepopieral, výpis z knihy jázd zaznamenaných prostredníctvom GPS na vozidle Q. XXXAX
nesúhlasí s úhradami, ktoré vykonal žalovaný. V tomto smere bola námietka strany žalovaného
prostredníctvom jeho právneho zástupcu dôvodná. Ako príklad je možno uviesť, že v mesiaci január
mal žalovaný pracovať v Belgicku v období od 07.01.2013 do 19.01.2013, čo sa sčasti prikrýva, keďže v
medziobdobí - dňa 16.01.2013 bol na účet žalovaného zaslaný vklad (na úhradu za ubytovanie) v sume

3000 €, avšak úhrada za ubytovanie podľa výpisu z účtu sa vykonala dňa 21.01.2013, kedy podľa GPS
sa už žalovaný mal nachádzať od 19.01.2013 v Trstenej na Slovensku. Obdobne mesiac 07/2018, kedy
mal žalovaný podľa výpisu z účtu uhradiť mýtny poplatok 2,58 € na Autostrad 54, pričom podľa GPS sa
mal nachádzať na Slovenku. Rovnako dňa 15.07.2013 žalovaný nakupoval pracovné potreby v mesteLuzer (69,51 €) a Meggen (16,06 €) vo Švajčiarsku, pričom podľa GPS sa mal nachádzať na Slovensku.
Z uvedeného vyplýva, že výpis z knihy jázd nie z vozidla, ktoré používal/mal používať žalovaný (zrejme
z iného vozidla, ktoré používala druhá skupina pod vedením E. T..)

30. Vklady - žalobca vykonal vklady na účet žalovaného (a aj jeho manželky) peňažné prostriedky za
rok 2013 + 2012 = 51 750 Eur.

31. Rok 09/2012 = 18 665 Eur + 2188 Eur = 20 853 Eur (2400 € + 2074 € + 1310 € + 2143 € + 2500 € +

2513 € + 2385 € + 3340 €) a ešte podľa potvrdenia banky o vklade žalobcu, čo je tiež zrejmé z výpisov
z účtov žalovaného v sume 614 € (11.09.2012 - čl. 259 + 353 p.v.), suma 1000 € (11.09.2012 čl.262 +
354 p.v.) a suma 574 € (02.11.2012 - čl. 268 + 356).

32. Pokiaľ ide o sumu 2188 Eur táto bola preukázaná podľa výpisov z účtu žalovaného, na ktorý boli
finančné prostriedky skutočne aj pripísané - teda vklad bol preukázaný jednak podľa potvrdenia o vklade

a aj podľa výpisov z účtu žalovaného, ktoré žalovaný vo výške 2188 € nezahrnul do vkladov (výpisy z
účtu čl. 257 - 276 a potvrdenie o vklade čl. 341 a nasl.)

33. Ďalej je potrebné uviesť, že žalobca v prospech účtu žalovaného vykonal vklady aj za obdobie od
09.01.2012 do 13.12.2012 v sume 41 382 €, čo deklaroval pokladničnými dokladmi o vklade v hotovosti

(v sume 1100 € + 2500 € + 3000 € + 1 500 € + 1500 € + 969 € + 2500 € + 1840 € + 2500 € + 1300
€ + 1300 € + 2582 € + 4680 € + 400 € + 800 € + 3514 € + 2350 € + 1280 € + 1610 € + 1197 € +
1210 € + 20 € + 1730 € = 41 382 €. Relevantným pre posúdenie oprávnenosti nároku vyplatenia mzdy
za 08/2013 sú však splatné nároky za obdobie 10/2012, ktoré mali byť vyplatené v roku 2013. Preto
túto sumu súd nemohol zohľadniť a započítať, keďže nemal výdavky a všetky mzdové nároky za celé

toto obdobie deklarované. Až preukázaním všetkých oprávnených nárokov a nákladov z roku 2012 a
porovnaním vkladov by bolo možné dospieť k objektívnemu výsledku. Nie je možné započítať vklady
bez toho, aby boli za toto obdobie zohľadnené aj výdavky (a tieto boli súdu deklarované od obdobia
09/2012 - 12/2012). Odhliadnuc ale od uvedeného, ako už súd konštatoval podstatným boli mzdové a
ďalšie nároky splatné v roku 2013 a tie ako bolo preukázané, mali byť od obdobia 10/2012, keďže za

obdobie do 09/2012 boli/mali byť vyplatené 20.11.2012.

34. Rok 2013 - 30 897 Eur v tomto roku boli vykonané vklady v sume 3000 € + 1857 € + 1400 € +
1200 € + 100 € + 1510 € (dňa 5.2.2013) + dňa 15.02.2013 suma 3 200 € + dňa 22.02.2013 suma 840
€ (identifikovaná ako platba za ubytovanie) + 04.03.2013 suma 1970 € + dňa 12.03.2013 suma 1484 €

+ dňa 19.03.2013 suma 1500 € + dňa 09.04.2013 suma 2500 € + dňa 17.04.2013 suma 2680 € + dňa
02.05.2013 suma 500 € + dňa 19.06.2013 suma 1712 € + dňa 02.07.2013 suma 180 € + dňa 09.07.2013
suma 725 € za ubytovanie + dňa 16.07.2013 suma 1702 € + dňa 24.07.2013 dňa 814 € + 16.08.2013
dňa 1 500 € + 30.08.2013 sumu 523 € na ubytovanie + 2 600 € dňa 03.09.2013 + 24.09.2013 suma 330
€ + 25.11.2013 suma 19,85 € (čl. 121 + 140 + 357-358). Vklady v roku 2013 boli v celkovej sume 33

846,85, z toho do 30.08.2013 v sume 30 897 € a od 09/2012 v sume 2949,85 € (33 846,85 € - 2949,85
€ = 30 897 Eur. Táto suma je relevantná pre posúdenie nároku - splatnosti mzdy za 08/2013.

35. Len pre úplnosť súd uvádza, že v tomto roku nebola zo strany žalovaného pri vkladoch zohľadnená
suma 100 €, ktorú sumu súd musel započítať na vklady žalobcu vykonané v prospech účtu žalovaného,

keďže táto platba vyplýva nielen z výpisu z účtu žalovaného ale aj vkladového lístka žalobcu (čl.358).
Tiež suma vo výške 734,58 € (čl.322) je na účte žalovaného definovaná ako vklad, žalovaný ju
nezapočítal medzi vklady, ktoré uskutočnil žalobca, pričom k tejto platbe neboli zo strany žalobcu
predložené vkladové lístky, resp. iný doklad o vklade, preto uvedenú sumu do celkových vkladov žalobcu
v prospech účtu žalovaného súd nezapočítal.

36. Zhrnúc vyššie uvedené skutkové zistenia za súčasného právneho posúdenie veci podľa § 34, § 70 a
§ 118 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce - ďalej len „ZP“ v spojení s opatrením MF SR č. 472/2011
Z. z. a č. 401/2012 Z. z. súd zistil, že žalovanému za obdobie od 10/2012 do 08/2013 patrila na mzde
s odkazom na § 118 ZP a náhradách podľa zákona č. 283/2002 Z.z. suma 46 961,98 Eur (4 116,82

Eur + 31 912,97 Eur + 461,19 Eur + 10 471 Eur). Žalobca vykonal za toto obdobie úhrady (vklady) v
celkovej výške 51 750 Eur. Z uvedeného vyplýva, že uhradil všetky súdu deklarované a preukázané
nároky žalovaného z pracovného pomeru, teda aj za obdobie 08/2013. Z uvedeného vyplýva, že dôvodpre okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného ako zamestnanca nebol daný. Preto
súd určil, že jeho okamžité skončenie pracovného pomeru dané listom zo 16.10.2013 je neplatné.

37. Ako už súd na mnohých miestach vyššie uviedol pre správne posúdenie veci, teda toho do akej
výšky vznikli žalovanému mzdové nároky (mzda a náhrady pri pracovnej ceste) pri porovnaní s vkladmi
uskutočnenými žalobcom na pokrytie týchto pracovno-právnych nárokov bolo potrebné zohľadniť nielen
transakcie vykonané medzi žalobcom a žalovaným a žalovaným a tretími osobami (ubytovateľmi) v
období roku 2013, ale aj za obdobie roku 10/2012. Je to preto, že tieto boli vyplácané v roku 2013.

Keďže žalovaný skončil pracovný pomer z dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru pre
ich nevyplatenie za obdobie 08/2013, ktorých splatnosť bola do 30.09.2013 súd posudzoval len toto
relevantné obdobie.

38. Súdu sa javí za potrebné uviesť, že medzi žalobcom a žalovaným neprebiehal štandardný pracovno-
právny vzťah pokiaľ ide o k úhrady na mzdu a iné nároky súvisiace so zahraničnou pracovnou cestou,

čo v podstate sťažovala objektívne posúdenie veci. Súd mohol rozhodnúť len na základe podkladov
mu predložených a vzájomne porovnaných a nemohol vychádzať zo stranami ponúknutými tabuľkami,
keďže každá jedna z nich vychádza z iného obdobia a zahŕňa výdavky/náklady za rozdielne obdobie.
Len výdavky a úhradu za rovnaké a relevantné obdobie dávajú objektívny obraz o pracovnoprávny nárok
žalovaného a to, či ich žalobca ako zamestnávateľ podľa ZP uhradil. Strany sporu predkladali v priebehu

konania doklady nie ucelene, ale za rôzne niekedy na seba nenadväzujúce obdobia, nehovoriac
o tom, že žalobca ani na výzvu súdu žiadané doklady nepredložil, z dokladov vyplývajúce sumy
rôzne započítavali. V tomto smere súdu chýbali podstatné skutkové tvrdenia - teda v akých časových
intervaloch (aké obdobie) a v akom štáte a v dôsledku toho, aké nároky žalovanému prislúchajú. Súd
nemôže sám vyhľadávať a vyšetrovať to, či vôbec žalovaný vykonal pracovnú cestu, cez aké územie

štátu a kedy (a v akom období) sa tak stalo, čo by v podstate znamenalo preskúmanie celého účtovníctva
žalobcu týkajúceho sa mzdových nárok žalovaného. Až na podklade podstatných skutkových tvrdení
môže súd nariadiť žiadané dokazovanie. V tomto smere ani znalecké preskúmanie účastníctva žalobcu
z pohľadu, či je vedené správe neprispeje k objasneniu veci.

39. Všetky tieto dôvody sa potom premietli do rozhodnutia súdu o nároku na náhradu trov konania, o
ktorých súd rozhodol tak, že podľa § 257 CSP ich žalobcovi nepriznal. Súd vzhliadol výnimočné dôvody
hodné osobitného zreteľa nielen v charakteru sporu, ale aj v tom, že žalovaný sa skutočne dostával
do dôkaznej núdze pokiaľ ide o predkladanie časového obdobia, počas ktorého prekračoval územie
Slovenskej republiky, aby podľa pokynov žalobcu ako zamestnávateľa nastúpil na pracovnú cestu mimo

miesta dohodnutého výkonu práce (na zahraničnú pracovnú cestu), aké náklady tam hradil, keďže tieto
skutočnosti z pred niekoľkých rokov si mohol len veľmi ťažko pamäť a naviac doklady ako vyplynulo
z vykonaného dokazovania bol povinný odovzdávať a odovzdal žalobcovi ako zamestnávateľovi pre
výpočet mzdy a s tým súvisiacich nárokov. Žalobca zostával naopak v tomto smere pasívny majúc
vedomosť o tom, že v tomto smere zaťažuje dôkazné bremeno žalovaného. Relevantné doklady -

cestovné príkazy a výpisy z GPS mohol predložiť oveľa skôr, keďže bolo zrejmé, že od začiatku ide
o sporné nároky. Tieto predložil až po niekoľko násobnom pojednávaní a po zrušení prvostupňového
rozhodnutia. Pritom zistenie minimálnej mzdy podľa mzdových listov a pracovnej zmluvy a vykonané
pracovné cesty a poskytnuté zálohy na ne boli relevantnými. Aj preto uvedené malo určitý vplyv na
zaťaženie tohto konania jeho neprimeranou dĺžkou. Zo všetkých uvádzaných dôvodov súd preto nárok

na náhradu trov konania žalobcovi, ktorý bol v spore úspešný, nepriznal s odkazom na § 257 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde,
proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v

lehote podané na príslušnom odvolacom súde (§ 362 ods. 1 a 2 CSP).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) - § 363 CSP.Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
(§ 365 ods. 1 CSP)

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa § 38 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.